Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_24Co-35-2020.pdf
PDF · 132.13 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/35/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Eva Behranová v právnej veci žalobkyne: V. S., narodená X.X.XXXX, bytom C. R. XXX, zastúpená splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Peter Peružek, s.r.o., so sídlom Hollého 20, Hlohovec, proti žalovanému: M. S., narodený XX.X.XXXX, bytom H. XX, zastúpený advokátom: JUDr. Miloš Chrenko, so sídlom Hlavná 25, Trnava, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 14C/144/2014-418 zo dňa 9.1.2020 vo výrokoch III., IV., V., VI., takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. potvrdzuje a v napadnutých výrokoch IV., V., VI. mení tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a štát má nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie voči žalobkyni v rozsahu 50 % a voči žalovanému v rozsahu 50 %.
II. Žalovaný má nárok voči žalobkyni na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom označeným v záhlaví (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) súd prvej inštancie výrokom I. prikázal z hnuteľných vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov do výlučného vlastníctva žalobkyne: poličkovú skriňu na oblečenie; nástennú skrinku dvojdverovú na knihy; písací stôl malý so zásuvkou; vešiakovú skriňu na oblečenie; obývačkový stolík oválny; stojan ratanový na kvety; ratanovú skrinku; komodu zo spálne; vešiakovú skriňu so 4-mi háčikmi; luster v obývačke, všetky hnuteľné veci v hodnote 42 eur, výrokom II. prikázal z hnuteľných vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov do výlučného vlastníctva žalovaného: miešačku, oranžovej farby, 120 litrov; posteľ v spálni z drevotriesky + 2 nočné stolíky z drevotriesky; skriňu v spálni, farba buka, so zrkadlami v prednej časti a 3-mi zásuvkami; nábytok v obývačke z drevotriesky, bledohnedej farby, vrátane sklenených vitrín, otváracích skriniek, zásuviek a vešiakovej skrine; sedačku v obývačke, čalúnenú látkou, červenej farby; skriňu v chodbe z drevotrieska, bledohnedej farby, využívaná ako skriňa na topánky; sporák zn. GORENJE, bielej farby, so 4-mi horákmi a elektrickou rúrou, všetky hnuteľné veci v hodnote 260 eur, výrokom III. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie podielov v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov sumu 689,68 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom IV. priznal žalovanému náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 22,76 %, výrokom V. priznal štátu náhradu výdavkov spojených s dokazovaním proti žalobkyni v rozsahu 61,38 %, výrokom VI. priznal štátu náhradu výdavkov spojených s dokazovaním proti žalovanému v rozsahu 38,62 %.
2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 143, § 148 ods. 1, § 149 ods. 1, 4, § 150 Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, § 259, čl. 4 ods. 1, 2 Civilného
sporového poriadku a vecne potrebou vyporiadania zvoleným spôsobom, keď do bezpodielového spoluvlastníctva manželov patrili všetky rozsudkom vyporiadané hnuteľné veci uvedené vo výrokoch I., II. rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že do bezpodielového spoluvlastníctva manželov patria hnuteľné veci v hodnote ku dňu zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov tak, ako je uvedené vo výrokoch I. a II. napadnutého rozsudku, na čom sa strany sporu zhodli v priebehu konania a zároveň zhodne navrhli, aby hnuteľné veci uvedené vo výroku I. boli prikázané do výlučného vlastníctva žalobkyne a hnuteľné veci uvedené vo výroku II. boli prikázané do výlučného vlastníctva žalovaného. Ďalej mal súd prvej inštancie preukázané, že z finančných prostriedkov v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov boli zaplatené 2 solárne kolektory v sume 844 eur, v sume 416,50 eur a podlahová krytina z PVC v sume 62,21 eur. Súd prvej inštancie nepovažoval za preukázané, že ďalšie investície do rodinného domu boli realizované zo spoločného majetku. Výpismi z účtu žalovaného neboli preukázané žiadne konkrétne investície do rodinného domu. Nedostatočná bola aj svedecká výpoveď dcéry strán sporu W. S., ktorá vnímala priebeh rekonštrukčných prác ako 6 až 11 ročná, bola iba reprodukciou okolností, ktoré vnímala ako maloleté dieťa, ktorého vo všeobecnosti nezaujíma, kto je vlastníkom finančných prostriedkov, za ktoré kupuje tovar, pričom je veľmi málo pravdepodobné, že ako školopovinné dieťa bola s otcom kupovať všetok stavebný materiál. Svedecká výpoveď otca žalobkyne M. O. zostala vo všeobecnej, nekonkrétnej, rovine. Naopak matka žalovaného O. S. mala dostatočne vysoký príjem na to, aby v období rokov 2003-2009 mohla postupne kupovať stavebný a rekonštrukčný materiál, čo bolo preukázané jej výplatnými páskami, rozhodnutím sociálnej poisťovne a tzv. motivačným systémom 2005, keďže jej boli vyplácané aj odmeny, vdovský a starobný dôchodok. Pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov súd prvej inštancie zohľadnil, že investície z prostriedkov v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov boli vynaložené na vec v oddelenom majetku žalovaného, ktorého je spoluvlastníkom v polovici, a preto uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobkyni investície do rodinného domu v H. preukázateľne financované z prostriedkov z bezpodielového spoluvlastníctva manželov vo výške vypočítanej ako štvrtina z ceny investícií sumy 1.322,71 eur, t. j, v sume 330,78 eur. Za účelom vyrovnania podielov súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 689,68 eur, ktorá pozostáva zo sumy 359 eur titulom vyporiadania hnuteľných vecí vychádzajúc zo zásady rovnakej veľkosti podielov oboch bývalých manželov a zo sumy 330,78 eur, ktorú je žalovaný povinný nahradiť žalobkyni z toho, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na ostatný majetok žalovaného, ktorého je spoluvlastníkom v polovici.
3. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný mal vo veci väčší úspech než žalobkyňa a nezistil existenciu žiadneho dôvodu hodného osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie trov konania, a preto priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania vypočítaný ako rozdiel medzi pomerom jeho úspechu (61,38 %) a pomerom úspechu žalobkyne (38,62 %) v zodpovedajúcom rozsahu 22,76 %.
4. Súd prvej inštancie priznal štátu nárok na náhradu výdavkov spojených s dokazovaním podľa pomeru úspechu strán sporu, a to vo vzťahu k žalobkyni v rozsahu 61,38 % a vo vzťahu k žalovanému v rozsahu 38,62 %
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch III., IV., V, VI. podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedla, že preukázala, že všetky investície do rodinného domu H. XX boli vynaložené z prostriedkov bezpodielového spoluvlastníctva manželov a naopak tvrdenie súdu prvej inštancie, že dokonca nemusela matka žalovaného ani preukazovať, že investície zaplatila ona, je rozhodnutím súdu bezdôvodným a nezákonným. Zároveň žalobkyňa cestou znaleckého posudku určila jednotlivé položky a ich výšku, takže výška investícií je spoľahlivo určená vo výške 5.707,26 eur a žalobkyňa si z nich uplatňuje len 1/4. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa preukázala vynaloženie uvedených investícií, potom súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil skutkovo vykonané dokazovanie a zároveň nesprávne potom aplikoval zákonné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, potom nedostatočne a nie vyčerpávajúco odôvodnil, prečo sa žalobkyni nepodarilo preukázať výšku týchto investícii. Súd prvej inštancie postupom v podstate favorizoval žalovaného a tým, že žalovaný nechcel preukázať a odovzdať bloky, porušil tzv. rovnosť zbraní. Žalobkyňa ďalej uviedla, že súd prvej inštancie z dôvodu nesprávneho posúdenia potom nesprávne vydal rozsudok v časti náhrady trov konania, kedy je zrejmé, že žalovaný zapríčinil súdny spor, nakoľko na začiatku uvádzal, že jediný spôsob vyporiadania je ponechanie hnuteľných vecí tak, ako ich užívali strany sporu po zániku manželstva. Spravodlivému posúdeniu veci by zodpovedala náhrada trov štátu rozdelená rovným dielom medzi strany sporu. Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie podielov sumu 1.785,81 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, žalobkyni prizná náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % a štátu prizná náhradu výdavkov spojených s dokazovaním proti žalobkyni v rozsahu 50 % a proti žalovanému v rozsahu 50 %.
6. Žalovaný odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepodal.
7. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení uviedol, že jediné, čo žalobkyňa reálne rozporuje, sú skutkové zistenia súdu prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov. Žalovaný tieto skutkové závery považuje za správne, jasne vychádzajúce z vykonaných dôkazov a vykonané dokazovanie považuje za nadštandardne obsiahle. Žalobkyňa tvrdí, že sa malo vykonať dokazovanie údajnými dokladmi, ktoré mal mať žalovaný v držbe a tieto listiny by údajne preukázali pravdivosť jej tvrdení. Žalovaný spochybňuje predpoklad žalobkyne, že z údajných pokladničných dokladov by vyplynulo potvrdenie jej tvrdení, že investície sa hradili z prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov; najmä ale popiera, že takéto doklady existujú. Dôkazná núdza, resp. neschopnosť preukázať pravdivosť svojich tvrdení ide na ťarchu žalobkyne. V plnej miere sa preto stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, pričom súd prvej inštancie dôkladne a podrobne rozobral výpovede jednotlivých svedkov. Za nedôvodné považuje odvolanie žalobkyne v časti náhrady trov konania, keďže súd prvej inštancie správne určil povinnosť náhrady trov konania podľa pomeru úspechu na výsledku sporu, preto správne mal za to, že žalobkyňa bola v prevažnej časti neúspešná a v nadväznosti na to mu priznal i (pomernú) náhradu trov konania. Na rozhodnutie o náhrade trov konania rovným dielom nie je dôvodu. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
8. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalobkyňa. Vo vyjadrení uviedla, že výdavky spojené s nadobudnutím vecí zhodnocujúcich rodinný dom vynaložili strany sporu ako manželia a vo vyjadrení žalovaného nie sú uvedené žiadne právne skutočnosti, ktoré by zmenili názor žalobkyne.
9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľka v odvolaní použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. o výplatovej povinnosti žalovaného (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a pre zmenu rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch IV., V., VI. o náhrade trov konania strán sporu a štátu (§ 388 Civilného sporového poriadku).
11. Predmetom konania je vyporiadanie zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva bývalých manželov - strán sporu. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobkyne je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či vec právne správne posúdil.
12. V prejednávanej veci bola, pokiaľ išlo o napadnutú časť rozsudku vo veci samej, spornou a odvolaním žalobkyne nastolenou otázka vynaloženia spoločných prostriedkov strán sporu na ostatný majetok žalovaného.
13. K odvolacej námietke žalobkyne o nezohľadnení investícií v sume 5.707,26 eur zo spoločných prostriedkov strán sporu do rodinného domu v podielovom spoluvlastníctve žalovaného a jeho matky odvolací súd uvádza, že závery súdu prvej inštancie o tejto otázke považuje za dostatočné. Pokiaľ ide o neunesenie dôkazného bremena žalobkyňou založeného najmä na ňou navrhnutých dôkazoch, a to na výpovedi svedkyne W. S. a M. O., na výpisoch z účtu žalovaného, tu k záverom súdu prvej inštancie ťažko niečo dodať, a to bez ohľadu na žalovaným popieranie týchto investícii zo spoločných prostriedkov dôvodiac, že investície do rodinného domu boli uskutočnené jeho matkou. Napokon aj samotná žalobkyňa uviedla, že nemala počas trvania manželstva prehľad o príjmoch žalovaného a nemala prístup k jednému z jeho účtov v banke. Vo vzťahu k argumentácii žalobkyne, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané použitie spoločných peňažných prostriedkov v sume 5.707,26 eur na rekonštrukciu rodinného domu v podielovom spoluvlastníctve žalovaného a jeho matky je nutné konštatovať, že použitie týchto peňažných prostriedkov nebolo preukázané a v tomto smere odvolací súd poukazuje na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie v odsekoch 51., 57., 58., 59., v ktorých sú podrobne rozpísané obsahy vykonaných dôkazov a ich vyhodnotenie. Vo vzťahu k argumentácii žalobkyne, že výška investícií bola spoľahlivo určená znaleckým posudkom a ona si z nej uplatňuje len 1/4-inu, je nutné konštatovať, že uskutočnenie investícií do rodinného domu nebolo v konaní sporné, sporným bolo, z akých prostriedkov (resp. z koho prostriedkov) boli uskutočnené. Pochybnosti o tvrdení žalobkyne o investovaní spoločných peňažných prostriedkov do ostatného majetku žalovaného spôsobili zaiste i závery plynúce z dôkazov navrhnutých žalovaným. Žiada sa zdôrazniť, že svedkyňa O. S. sa presne a jednoznačne vyjadrila vo svojej výpovedi, že investície do rodinného domu uskutočnila ona zo svojich peňažných prostriedkov, uskutočnené investície popisovala so zjavnou znalosťou priebehu rekonštrukcie rodinného domu a nákupu materiálu použitého na rekonštrukciu rodinného domu. Rovnako svedkyňa O. S. presvedčivo vo svojej výpovedi popísala svoje finančné pomery s poukazom najmä na jej nadštandardný príjem (mzda a opakované odmeny zo zamestnania, doplatok k dôchodku), ktorý príjem svedkyne O. S. tak, ako je podrobne popísaný v odsekoch 15., 16. preskúmavaného rozsudku, považuje i odvolací súd za zodpovedajúci výške investícii na rodinnom dome (po prepočte konverzným kurzom na eurá 171.936,91 Sk) uskutočnených priebežne v rozsahu niekoľkých rokov v rozhodnom období. Tiež odvolací súd poukazuje na obsah čestných vyhlásení brata žalovaného O. S., ktorý O. S. výslovne potvrdil, že peniaze na rekonštrukciu rodinného domu žalovanému poskytovala ich matka O. S.. Dôkazmi navrhnutými žalobkyňou nebolo preukázané jej tvrdenie o použití spoločných peňažných prostriedkov na rekonštrukciu rodinného domu v podielovom spoluvlastníctve žalovaného a jeho matky, pričom žalovaný ním navrhnutými protidôkazmi o tejto spornej otázke spochybnil tvrdenie žalobkyne.
14. Vo vzťahu k argumentácii žalobkyne, ktorou vyjadrila nesúhlas s konštatovaním súdu prvej inštancie, že matka žalovaného, resp. žalovaný, nemuseli ani preukazovať, že investície do rodinného domu uskutočnila matka žalovaného a súd prvej inštancie svojim postupom favorizoval žalovaného, ktorý nechcel preukázať a odovzdať bloky, odvolací súd uvádza, že je nenáležitá. Dôkazné bremeno, pokiaľ ide o určité skutočnosti, totiž leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Pokiaľ teda žalobkyňa žiadala v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov nahradiť, čo zo spoločného majetku bolo vynaložené na ostatný majetok žalovaného, bolo jej povinnosťou toto tvrdenie hodnoverne preukázať. Nebolo tak možné na žalovanom spravodlivo žiadať, aby preukazoval tvrdenia žalobkyne urobené dokonca v jeho neprospech tak, ako žalobkyňa argumentuje v odvolaní. Civilné sporové konanie je ovládané princípom kontradiktórnosti a prejednacím princípom (zásada formálnej pravdy), pričom nikoho nemožno nútiť, aby navrhoval a predkladal dôkazy, keďže procesné bremeno nie je súdom vynútiteľná povinnosť. Vo vzťahu k tejto argumentácii žalobkyne o porušení rovnosti zbraní v konaní pred súdom prvej inštancie, odvolací súd uzatvára, že vo vzťahu k tvrdeniam žalobkyne nie je možné vynucovať na žalovanom a ukladať mu, aby predkladal bloky (za predpokladu ich existencie, ktorých existenciu ani žalovaný netvrdil), ktorými by bola spochybnená svedecká výpoveď O. S.. Ak teda žalobkyňa tvrdila (v rozpore s tvrdením žalovaného), že investície do rekonštrukcie rodinného domu v podielovom spoluvlastníctve žalovaného a jeho matky boli uskutočnené zo spoločných prostriedkov strán sporu, bolo jednoznačne jej povinnosťou predložiť súdu relevantné dôkazy na podporu tohto svojho tvrdenia, čo sa v prejednávanej veci nestalo. Odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné, rovnako ako súdu prvej inštancie, než konštatovať, že žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno o tomto svojom tvrdení o vynaložení spoločného majetku strán sporu na ostatný majetok žalovaného.
15. Podstatou odvolacej argumentácie žalobkyne ohľadne vynaloženia spoločných prostriedkov strán sporu na ostatný majetok žalovaného bolo, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nepovažoval za preukázané investície do rodinného domu v podielovom spoluvlastníctve žalovaného a jeho matky z prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
16. Žalobkyňa v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než súd prvej inštancie a robí z vykonaných dôkazov vlastné skutkové závery týkajúce sa vynaloženia spoločných prostriedkov strán sporu na ostatný majetok žalovaného. Odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Súd prvej inštancie ohľadne žalobkyňou tvrdeného vynaloženia spoločných prostriedkov strán sporu na ostatný majetok žalovaného výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Preto správne postupoval súd prvej inštancie, keď na základe výsledkov dokazovania nepovažoval za preukázané vynaloženie spoločných prostriedkov strán sporu na ostatný majetok žalovaného.
17. Podstata ďalšej odvolacej argumentácie žalobkyne spočívala v tom, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci vo vzťahu k vynaloženým investíciám v sume 5.707,26 eur, ktorú sumu je podľa žalobkyne žalovaný povinný nahradiť v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
18. Podľa ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov je každý z manželov povinný nahradiť, čo sa zo spoločných prostriedkov vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ak zákon používa slová, že je povinný nahradiť, čo bolo vynaložené, potom už z jazykového výkladu vyplýva, že ide o náklady, ktoré boli vynaložené v minulom čase a ich výška ku dňu zániku manželstva, ani ku dňu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva, nie je nijako modifikovaná. Zákonodarca vychádza z toho, že manželia spoločne vynaložili spoločné prostriedky na ostatný majetok jedného z nich a s týmto ich použitím uzrozumení a vedomí si toho, že ich „vrátanie do bezpodielového spoluvlastníctva“ bude pripadať do úvahy len pri jeho vyporiadaní. Práve princíp vyporiadania spočívajúci v tom, že tak vyporiada to, čo bolo vynaložené v zhode na ostatný majetok jedného z manželov vynaložené, tak vylučuje, aby také vyporiadanie bolo nemorálne. Ustanovenie § 150 veta druhá Občianskeho zákonníka tak vytvára predpoklad k tomu, aby nedochádzalo k obohateniu jedného z rozvedených manželov na úkor majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a teda na úkor druhého manžela.(k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 2655/98, sp. zn. 22Cdo 1128/2005, sp. zn. 22Cdo 1562/2000).
19. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli k naplneniu podmienok pre aplikáciu ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka (bez zohľadnenia vynaloženia spoločných peňažných prostriedkov v sume 5.707,26 eur na majetok žalovaného), keďže poskytovali bezpečne zistený skutkový stav, ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. V rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov musí súd prihliadať na to, čo bolo zo spoločného majetku vynaložené na samostatný majetok niektorého z manželov, čo však nie je prejednávaný prípad. Odvolací súd sa tak stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný nie je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Odvolací súd nedospel k záveru, že by úvaha súdu prvej inštancie v tomto smere bola nepatričná. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil.
20. Napokon žalobkyňa v odvolaní argumentovala nedostatočným a nie vyčerpávajúcim odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, prečo sa žalobkyni nepodarilo preukázať výšku investícií.
21. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalobkyňou v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalobkyňa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom a veľmi podrobne uviedol dôvody, pre ktoré v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov nezohľadnil vynaloženie sumy 5.707,26 eur na oddelený majetok žalovaného.
22. Závery súdu prvej inštancie, čo do určenia výšky vyrovnacieho podielu žalobkyne, obsiahnuté v napadnutom rozsudku treba považovať za súladné so zákonom a skutkovými zisteniami plynúcimi z riadneho dokazovania a odvolaciemu súdu ostáva len konštatovať správnosť dôvodov použitých na podporu takýchto záverov a s týmito sa stotožniť.
23. V súvislosti s prejavmi nespokojnosti žalobkyne s preskúmavaným rozsudkom vo výroku o výplatovej povinnosti žalovaného odvolací súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017).
24. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobkyňou nie sú naplnené.
25. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu, zachádzajúcu do nadbytočných detailov a nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu vo vzťahu k rozhodnutiu o výplatovej povinnosti žalovaného, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
26. S poukazom na vyššie uvádzané odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. vo veci samej o výplatovej povinnosti žalovaného s použitím ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil.
27. Napokon žalobkyňa napadla aj rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania strán sporu a štátu. Poukazovala na to, že žalovaný zapríčinil začatie sporu, keďže zo začiatku uvádzal, že jediný spôsob vyporiadania je ponechanie hnuteľných vecí tak, ako ich užívajú strany sporu. Ďalej poukazovala na to, že pre spravodlivé posúdenie veci by zodpovedala náhrada trov štátu rovným dielom rozdelená medzi strany sporu.
28. Podľa § 255 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci (ods. 1). Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (ods. 2).
29. Podľa § 259 Civilného sporového poriadku, ak pri dokazovaní vznikne povinnosť, ktorá je spojená s výdavkami inej osoby, má táto osoba tie isté práva a povinnosti pri ich uplatnení ako svedok.
30. Rozhodnutie o náhrade trov konania v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov má svoje špecifiká spočívajúce v tom, že rozhodnutie o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželstva je v záujme oboch strán sporu, ktoré sú povinné vyporiadanie uskutočniť. V konaní o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa premieta, že tu ide o tzv. iudicium duplex (žalobu môžu podať obidve strany, súd nie je viazaný žalobou). Pri stanovení úspechu s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku nie je možné vychádzať z toho, kto podal žalobu, kto sa ako v konaní bránil ale úspech alebo neúspech v konaní je až v tom, akého podielu sa komu dostane a v tomto smere na žalobe nezáleží. Nedá sa preto povedať, že plný úspech má ten, kto podal žalobu o vyporiadanie. Súd postupuje v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov ex offo, preto spravidla, ak sa dodrží základná parita podielov, čo je daný prípad, je na mieste, aby si každá strana platila náklady konania zo svojho, čo vedie nepochybne za takejto situácie k aplikácii ustanovenia § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku. V konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva by totiž bolo možné priznať úspešnej žalobkyni nárok náhradu trov konania len vtedy, pokiaľ by bolo preukázané, že pred podaním žaloby na súd oslovila bývalého manžela s konkrétnou ponukou na vyporiadanie, tento by túto ponuku odmietol a súd by následne v intenciách takejto ponúkanej dohody veci rozhodol. Tieto skutočnosti však v tomto prípade splnené neboli.
31. Pokiaľ teda ide o náhradu trov konania pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov odvolací súd zdôrazňuje, že pre úvahu súdu o náhrade trov konania má význam okolnosť, že súd v týchto sporoch nie je viazaný návrhom na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. To sa však neprejavuje vo vylúčení možnosti aplikácie ustanovenia § 255 Civilného sporového poriadku, ale v spôsobe, akým sa stanoví úspech vo veci. Podľa stanoviska NS ČR Rc 42/1972, ktoré je stále aplikovateľné a vyslovuje názor, že pokiaľ súdy vidia procesný úspech alebo neúspech oboch manželov v tom, akého veľkého podielu sa im zo spoločného majetku dostane, ide o postup, ktorý zodpovedá tomu, že súdy nie sú návrhom na vyporiadanie viazané pri zisťovaní rozsahu BSM a jeho vyporiadaní. Tento postup vyhovuje zrejme i potrebám praxe svojou jednoduchosťou, pričom nemožno prehliadnuť ani to, že zhodne postupujú súdy i pri vyrubovaní súdneho poplatku. Vzhľadom na spôsob vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného v pomere 1 : 1, prihliadnuc i na skutočnosť, že k uzavretiu dohody na vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo, nemožno vzhliadnuť úspech žalobkyne, pretože takéto rozhodnutie by bolo absolútne nespravodlivé pre žalovaného, ktorý bol v konaní rovnako úspešný ako žalobkyňa. Za tejto situácie je napadnutý výrok súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania strán sporu nesprávny a v rozpore s ustálenou súdnou praxou. Preto je nevyhnutným vysloviť, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie.
32. Na doplnenie uvedenej argumentácie k odvolacím námietkam žalobkyne ohľadne trov konania pred súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že nemožno súhlasiť so žalobkyňou v tom, že žalovaný zavinil vznik tohto konania, nakoľko tvrdil, že jediný spôsob vyporiadania hnuteľných vecí je ich ponechanie si stranami sporu tak, ako ich užívali po zániku manželstva. Rovnaká argumentácia by totiž mohla potom platiť aj vo vzťahu k žalobkyni, ktorá navrhovala rozdeliť si hnuteľné veci inak, pričom obe strany sporu v konaní pred súdom prvej inštancie uvádzali dôvody, prečo neakceptujú návrh druhej strany na vyporiadanie.
33. Keďže Civilný sporový poriadok nemá výslovné ustanovenie o náhrade trov konania štátu proti stranám sporu, ktoré platil do skončenia veci, rozhoduje sa o náhrade trov konania štátu, ktoré štát platil z rozpočtových prostriedkov (napr. znalečné, hotové výdavky) v súlade Čl. 4 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku analogicky podľa vyššie citovaných ustanovení procesného predpisu. S poukazom na vedené východiská sa naďalej postupuje aj pri rozhodovaní o náhrade trov konania štátu v rámci posudzovania výsledkov konania vo veci samej. Štát má právo na náhradu trov konania, ktoré platil, avšak iba vo výške zodpovedajúcej pomeru úspechu podľa výsledku konania. Ak ide o konanie, v ktorom vo vzťahu medzi stranami prichádza do úvahy náhrada trov konania, má štát právo na náhradu trov konania proti tej strane, ktorá by podľa výsledku konania mala povinnosť na náhradu trov konania druhej strane. V preskúmavanom prípade súd prvej inštancie pri rozhodovaní o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov vychádzal z parity podielov oboch strán, teda každej z nich sa dostal rovnaký podiel vo finančnom vyjadrení, preto tu nemožno hovoriť o procesnom úspechu, či neúspechu niektorej z nich. Vzhľadom na rovnaký úspech žalobkyne i žalovaného v konaní, správne má každá strana povinnosť platiť náhradu trov konania štátu rovnakým dielom. V tomto smere je odvolacia námietka žalobkyne opodstatnená.
34. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o náhrade trov konania strán sporu a štátu pred súdom prvej inštancie s použitím ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku zmenil tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a štát má nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie voči žalobkyni v rozsahu 50 % a voči žalovanému v rozsahu 50 %. O výške náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnom skončení veci.
35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne opäť súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnom skončení veci.
36. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).