Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_2Co-10-2022.pdf
PDF · 243.1 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/10/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, C., D. XX, 2/ E. F. B., nar. X.X.XXXX, C., G. X, X/ G. B., nar. XX.X.XXXX, C., D. XX a 4/ B. H., nar. XX.XX.XXXX, C., I. J. XX, všetci zastúpení JUDr. Andrejom Garom, advokátom, Bratislava, Prievozská 2/A proti žalovanej Univerzitnej nemocnici – Nemocnica Svätého Michala, a.s., Bratislava, Satinského I. 1770/1, IČO: 44 570 783, zastúpenej Mgr. Tomášom Szabom, advokátom, Bratislava, Blumentálska 2735/20, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 19C/146/2010 z 18. júna 2021
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v zaväzujúcich výrokoch I., II., IV. a VI., výroku VIII. ohľadne trov konania a výroku IX. ohľadne trov konania štátu.
P r i z n á v a žalobcom 1/ až 4/ proti žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (v ďalšom len „súd prvej inštancie“ prípadne „súd“) napadnutým rozsudkom uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 25.000,- eur (výrok I.), uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 12.500,- eur (výrok II.), žalobu žalobcu 2/ vo zvyšnej časti o zaplatenie 12.500,- eur zamietol (výrok III.), zaviazal žalovanú povinnosťou zaplatiť žalobcovi 3/ sumu 14.000,- eur (výrok IV.), žalobu žalobcu 3/ vo zvyšnej časti o zaplatenie 11.000,- eur zamietol (výrok V.), uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 4/ sumu 12.500,- eur (výrok VI.) a žalobu žalobkyne 4/ vo zvyšnej časti o zaplatenie 12.500,- eur zamietol (výrok VII.), priznal žalobcom 1/ až 4/ nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 % z priznanej sumy (výrok VIII.) a žalovanú zaviazal povinnosťou nahradiť štátu trovy konania v rozsahu 100 % (výrok IX.).
2. V odôvodnení o.i. uviedol, že vo veci bolo v poradí prvým rozsudkom Okresného súdu Košice II z 25.9.2017 sp. zn. 19C/146/2010 konanie v časti žaloby o zaplatenie 35.000,- eur (posmrtnej ochrany) zastavené, v prevyšujúcom rozsahu bola žaloba zamietnutá, žalovanej nárok na náhradu trov konania súd nepriznal a žalobcom uložil povinnosť nahradiť štátu 100 % trov konania. Na základe odvolania podaného proti výrokom II. a IV. žalobcami a odvolania podaného žalovanou proti výroku, ktorým jej súd nepriznal náhradu trov konania rozhodoval Krajský súd v Košiciach, ktorý uznesením z 15.10.2018 sp. zn. 5Co/306/2018 rozsudok zrušil v jeho napadnutej časti a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s odôvodnením, že výrok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti ako i nadväzujúci výrok o náhrade trov konania sú predčasné, keďže súd prvej inštancie opomenul dôležité skutočnosti a vôbec sa nezaoberal právoplatným rozhodnutím Predsedu úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, neoboznámil sa s protokolom obsahujúcim skutočnosti
o dohľade na mieste, ktorý bol vykonaný podľa zákona č. 581/2004 Z.z. a nepripojil si spis Protokolu č. 1057/2007 z 22.1.2008. Odvolací súd vyslovil názor, že nie je možné prihliadnuť v danom spore na koncepciu rizika bežného života v našom právnom poriadku, žalobcovia odviezli pacienta do nemocnice, aby mu bola v súlade s doterajšou zdravotnou a lekárskou praxou poskytovaná zdravotná starostlivosť lege artis a k tomu nedošlo, lebo E. K. B. zomrel v nemocnici po zdravotných postupoch non lege artis. Pričítanie zodpovednosti žalovanej záviselo od zistení a protiprávneho konania žalovanej, ktoré je, nevyhnutne pri žalobcoch (právnych nástupcoch), a následku, ktorý sa stal, t.j. úmrtiu. Podľa záverov odvolacieho súdu bola preukázaná aj príčinná súvislosť (tzv. kauzálny nexus), pretože porušovanie poskytovania zdravotnej starostlivosti tak ako sa v rozhodnutí vydanom v správnom konaní konštatuje, je v kauzálnom nexe so smrťou právneho predchodcu žalobcov, pacienta E. K. B., čo bolo preukázané v správnom konaní a uložil súdu prvej inštancie obsah správneho konania oboznámiť na pojednávaní. Odvolací súd doplnil, že príčinná súvislosť však už je preukázaná vzhľadom na obsah protokolu č. 1057/2007 a rozhodnutie úradu vydané v správnom konaní (§ 391 ods. 2, 3 CSP). Po vrátení veci späť súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý nárok si každý z nich uplatnil vo výške 25.000,- eur dôvodiac porušením ich práva na ochranu súkromia a rodinného života, keďže nebohému E. K. B. právny predchodca žalobcu (zrejme správne žalovanej – poznámka odvolacieho súdu) počas jeho hospitalizácie v dňoch 22.9.2007 až 27.9.2007 nesprávne poskytol zdravotnú starostlivosť, následkom čoho E. K. B. XX.X.XXXX zomrel. Odôvodňovali nárok ich ochudobnením o možnosť rozvíjania dovtedy plnohodnotných rodinných vzťahov, vznikom nenapraviteľnej ujmy spôsobenej stratou blízkej osoby, ktorú najviac pocítila žalobkyňa 1/, ktorá s ním žila pred smrťou v jednej domácnosti a trávila s ním všetok voľný vzťah, v dôsledku čoho sa zhoršil aj jej zdravotný stav a utrpela veľkú emocionálnu bolesť. Žalobcovia tvorili s nebohým E. K. B. plne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnym a citovými väzbami a zásahom do práva na život E. K. B. zdravotnícky personál právneho predchodcu žalobcu (opätovne zrejme správne žalovanej - poznámka odvolacieho súdu) zasiahol súčasne aj do práva žalobcov na ich súkromie a rodinný život ako súčasti ich osobnostného práva. Poukázali aj na to, že v konaní bolo preukázané, že nebohý E. K. B. nebol 23.9.2007 v stave, ktorý by bol nezvratný a neliečiteľný a tiež na to, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno v tom, že E. K. B. by zomrel aj v prípade správne poskytnutej zdravotnej starostlivosti z jej strany. Žalovaná sa bránila tvrdeniami o absencii existencie príčinnej súvislosti medzi poskytovaním zdravotnej starostlivosti a smrťou nebohého E. K. B.. Mala za to, že žalobcovia príčinnú súvislosť nepreukázali, poukážuc pri tom na závery Znaleckého posudku č. 35/2017, z ktorých podľa nej je zrejmé, že nie je možné konštatovať naplnenie príčinnej súvislosti medzi namietaným pochybením zdravotníckeho personálu žalovanej a úmrtím E. K. B., v konkrétnostiach odkázala na záver na stranách 169 a 198: „...príčinná súvislosť týchto pochybení s úmrtím pacienta pána K. B. je neistá...“. Dôvodila, že v medicínsko-právnom spore musí byť pravdepodobnosť príčinnej súvislosti preukázaná v miere hraničiacej s istotou, čo v danej veci splnené nebolo. Tiež dôvodila, že smrti pacienta E. K. B. sa žiaľ akoukoľvek zdravotnou starostlivosťou nedalo zabrániť. Pokiaľ išlo o rozsah uplatnenej nemajetkovej ujmy žalobcami, mala ho žalovaná za neprimeraný a nedôvodný. Argumentovala, že pri posudzovaní výšky náhrady by mal súd prihliadnuť na zdravotný stav nebohého, ktorý bol nepriaznivý do takej miery, že jeho úplné vyliečenie neprichádzalo do úvahy, tiež by mal súd zohľadniť intenzitu vzťahu žalobcov so zomrelým, keďže žalobcovia 1/ až 3/ boli v čase smrti dospelými osobami žijúcimi v samostatných domácnostiach, prihliadnuť na vek zomrelého a pozostalých a otázku hmotnej závislosti pozostalých na usmrtenej osobe a prípadné poskytnutie inej satisfakcie. Dôvodila tiež potrebou pri stanovení výšky ujmy porovnať priznané náhrady s čiastkami prisúdenými v iných prípadoch – iných rozhodnutiach súdov v sporoch o ochranu osobnosti. Poukázala na to, že v roku 2016 bola najvyššou sumou celkového odškodnenia podľa zákona č. 215/2006 Z.z. suma 20.250,- eur. K záväznému právnemu záveru vyslovenému odvolacím súdom žalovaná uviedla, že v dôsledku zastavenia konania, nie je právoplatné rozhodnutie, ktorým by bol súd v zmysle § 393 CSP viazaný, výsledok protokolu o vykonanom dohľade nemá povahu správneho aktu, nevzťahuje sa naň Správny poriadok. Viazaný právnym názorom odvolacieho súdu súd prvej inštancie vec opätovne prejednal, vykonal dokazovanie výsluchmi žalobcov 1/ až 4/, Protokolom č. 1057/2007 o vykonanom dohľade z 22.1.2008, z ktorého zistil, že E. K. B. bol privezený sanitkou do Leteckej vojenskej nemocnice Košice („LVN“) v noci z 22.9.2007 na 23.9.2007, pri prijatí mal teplotu 39,7°C, podľa záveru Protokolu vyhodnotením informácií získaných výkonom dohľadu na mieste prešetrením zdravotnej dokumentácie, skupina vykonávajúca dohľad u dohliadaného subjektu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti zistila porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z., súd vykonal dokazovanie Zápisnicou č. 1057/2007, zo záveru ktorej o prerokovaní námietok dohliadaného subjektu k Protokolu o vykonanom dohľade, aj Úrad po
vyhodnotení námietok trval na stanovisku uvedenom v Protokole z 22.1.2008 teda, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti na neurologickom oddelení Leteckej vojenskej nemocnice v Košiciach došlo k porušeniu § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z., nakoľko v súvislosti s klinickým stavom pacienta neboli včas vykonané potrebné diagnostické výkony na stanovenie správnej diagnózy, čo malo za následok nesprávnu liečbu pacienta s následkom smrti. Z výrokovej časti Rozhodnutia Predsedu úradu nad zdravotnou starostlivosťou zo 16.10.2009 súd zistil, že správne konanie vo veci uloženia pokuty podľa § 50 ods. 2 písm. a/ zákona č. 581/2004 Z.z. poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti Letecká vojenská nemocnica za porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/20041 Z.z. pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti E. K. B., bolo zastavené z dôvodu, že v danom prípade uplynula zákonom stanovená jednoročná lehota na uloženie pokuty; rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 26.10.2009. Súd vykonal dokazovanie aj znaleckým posudkom č. 35/2007, z ktorého v odseku 15. odôvodnenia citoval; zo strany 167: „...malo byť postupované najneskôr od druhého dňa hospitalizácie ako pri závažnej bakteriálnej infekcii neznámeho pôvodu s progresiou do sepsy, že sa tak nepostupovalo, bolo kľúčovým pochybením...“, zo strany 168: „...príznaky respiračnej insuficiencie boli ... prítomné najmenej od 6.9.2007 22:43 hod., ale nebola im venovaná pozornosť....pravdepodobnosť budúceho odpojenia 150 kg pacienta od umelej pľúcnej ventilácie je mizivo nízka a jeho úmrtie....takmer isté“, zo strany 169: „...postup viacerých zamestnancov bol non lege artis, príčinná súvislosť týchto pochybení s úmrtím pacienta K. B. je neistá .... ani pri správnom postupe s empirickou voľbou niektorej odporúčanej kombinácie antibiotík pre závažnú infekciu neznámeho pôvodu prípadne sepsu nemusel byť pôvodca meningitídy citlivý“, zo strany 173: „...Pri meningitídach vyvolaných klebsielami sa aj pri včas zahájenej liečbe....sa smrtnosť pohybuje v rozmedzí 30-50 % ...bola prítomná polymorbidita pacienta, ktorá významne zhoršovala prognózu prežitia“, zo strany 178 posledná veta: „Ani postup lege artis nemusel viesť k jeho vyliečeniu.“ Súd citujúc § 11 a 13 Občianskeho zákonníka, články 16, 19 Ústavy SR, článok 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. a zaoberajúca následne teoretickými východiskami ochrany osobnosti, ochrany súkromia, zákonnými prostriedkami na ochranu osobnosti ako aj predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, konštatoval následne, že mal z výsluchov žalobcov za preukázané, že ich vzťahy s nebohým manželom a otcom boli veľmi blízke a intenzívne aj napriek tomu, že netvorili jednu domácnosť a že stratu manžela mimoriadne ťažko znášala najmä žalobkyňa 1/. Konštatoval, že blízkosť a intenzitu vzťahov medzi žalobcami a nebohým E. K. B. napokon nerozporovala ani žalovaná. Za nesporné považoval súd tvrdenia žalobcov o návštevách nebohého otca a manžela počas hospitalizácie s tým, že boli priamym svedkom jeho zhoršujúceho sa zdravotného stavu. Z dokazovania vykonaného pripojeným spisom Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č.k. ZS803/00001/2008 mal súd preukázané, že právoplatným rozhodnutím bolo rozhodnuté o správnom delikte, ktorým bol súd v tomto konaní viazaný. Súd dal do pozornosti, že výroková časť právoplatného Rozhodnutia predsedu úradu uvádza, že konanie sa zastavuje z dôvodu, že uplynul jeden rok od zistenia porušenia povinnosti. Súd vyvodil, že v uvedenom výroku predseda úradu, bez ohľadu na zastavenie konania právoplatne konštatoval, že k porušeniu povinnosti došlo, a teda k správnemu deliktu došlo, pričom vyplýva, že ho spáchala žalovaná, preto súd je týmto rozhodnutím viazaný a týmto rozhodnutím v spojení s Protokolom a Zápisnicou mal preukázané, že sa žalovaná dopustila protiprávneho konania. Mal tiež preukázanú ujmu na strane žalobcov spočívajúcu v strate otca a manžela a napokon mal preukázané z obsahu Protokolu a Zápisnice, že porušenie povinností žalovanej malo za následok nesprávnu liečbu pacienta s následkom smrti, teda mal preukázanú príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a ujmou žalobcov, na základe čoho uzavrel, že žalobcom proti žalovanej patrí nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Zo Znaleckého posudku č. 35/2017 mal súd preukázané, že správne a včas poskytnutá zdravotná starostlivosť mohla viesť k uzdraveniu nebohého E. K. B.. Konštatovanie znalca o tom, že napojenie pacienta v noci dňa 29.6.20047 na umelú pľúcnu ventiláciu by viedlo takmer s istotou k jeho smrti považoval za irelevantné, pretože išlo už o stav nebohého spôsobený nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti zo strany žalovanej v predchádzajúcich dňoch jeho hospitalizácie (od 22.9.2007 do 26.9.2007). Mal za vyplývajúce z vykonaného znaleckého dokazovania, že žalovaná ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, zdravotnú starostlivosť ktorú bola povinná poskytnúť manželovi a otcovi žalobcov, neposkytla riadne, a to opomenutím svojich povinností, keď 22.9.2007 a v nasledujúcich dňoch v súvislosti s klinickým stavom pacienta neboli z jej strany, resp. jej zamestnancov včas vykonané potrebné diagnostické výkony na stanovenie správnej diagnózy, čo malo za následok nesprávnu liečbu pacienta s následkom smrti, pričom bolo preukázané, že nemožno vylúčiť, že by správne poskytnutá lekárska starostlivosť viedla k záchrane života manžela a otca žalobcov. Tieto
skutkové zistenia však neznamenajú, uviedol súd, že takéto konanie žalovanej je potrebné považovať za príčinu smrti manžela a otca žalobcov. Takéto zjednodušenie nemal súd za správne, pretože príčinou smrti manžela a otca žalobcov nebolo konanie žalovanej, keďže toto nespôsobilo ochorenie, ktoré bolo príčinou smrti manžela a otca žalobcov. Príčina smrti manžela a otca žalobcov spočívala v ľudsky nepodmienenej náhodnej, no prirodzenej skutočnosti, ktorým bolo ochorenie meningitídy. Do priebehu tohto ochorenia bola však žalovaná povinná zasiahnuť splnením si svojich povinností podľa § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. tak, že by manželovi a otcovi žalobcov poskytla zdravotnú starostlivosť správne, teda vykonala všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia alebo zlepšenia stavu pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárske vedy. Túto povinnosť žalovaná nesplnila, a preto do života žalobcov zasiahla, no nie tak, že by jej nesprávne konanie bolo príčinou smrti manžela a otca žalobcov, ale tak, že ich blízkemu príbuznému v rozpore so svojimi povinnosťami zobrala nádej, na ktorú mal právo, spočívajúcu v tom, aby sa zo svojho ochorenia uzdravil. Existenciu reálnej nádeje na uzdravenie mal súd preukázanú Znaleckým posudkom č. 35/2017, v ktorom nebola skonštatovaná 100 % smrtnosť pre prípad ochorenia meningitídou. Žalovaná teda do súkromia žalobcov nezasiahla tak, že by spôsobila smrť ich príbuzného, ale tak, že im porušením svojich povinností zobrala oprávnenú nádej na jeho uzdravenie. Právo na to, aby bola príbuznému poškodenej osoby riadne poskytnutá zdravotná starostlivosť je potrebné považovať za súčasť práva na ochranu osobnosti manželky a detí nesprávne liečenej osoby, ktorá na túto chorobu zomrela, v konkrétnostiach práva na ochranu súkromia podľa § 11 Občianskeho zákonníka, keďže súkromie označených osôb je nevyhnutne tvorené životom a zdravím ich najbližšieho príbuzného. Súd konštatoval, že žalovaná do tohto práva neoprávnene zasiahla tým, že otcovi a manželovi žalobcov riadne neposkytla zdravotnú starostlivosť a tým im vzala nádej a šancu na jeho uzdravenie a ďalší život, preto majú žalobcovia proti žalovanej podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na to, aby im bolo dané primerané zadosťučinenie, keďže vzhľadom na smrť manžela a otca žalobcov sa nemožno domáhať upustenia od neoprávnených zásahov a ani odstránenia následkov týchto zásahov. Konštatoval, že okrem prejavenej ľútosti nad úmrtím otca a manžela žalobcom počas konania, avšak bez prijatia akejkoľvek zodpovednosti, nebolo zo strany žalovanej poskytnuté žiadne zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom vzhľadom na to, že nebyť neoprávneného zásahu žalovanej, mohol ich manžel a otec žiť, nemal súd takéto zadosťučinenie ani za postačujúce a mal za daný dôvod podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka na to, aby bola žalobcom poskytnutá náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ ide o otázku určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy, uviedol súd, že platný právny poriadok sa v rovine zákona k výške náhrady za smrť blízkej osoby vyjadruje explicitne len v prípade úmrtia osoby v dôsledku pracovného úrazu a choroby z povolania v § 94 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, keď priznáva pozostalej manželke a pozostalým nezaopatreným deťom i nárok na jednorazové odškodnenie v závislosti od denného vymeriavacieho základu zomrelej osoby, najviac však v prípade manželky 46.485,40 eura, pričom ani odškodnenie všetkých nezaopatrených detí, ktoré pri každom z detí predstavuje polovicu odškodnenia manželky, nemôže presiahnuť pre všetky deti čiastku 46.485,40 eura. Aj keď tieto peňažné čiastky súd nemal za rozhodujúce pri úvahách o výške nárokov žalobcov, keďže sa vzťahujú na smrť spôsobenú inou náhodnou skutočnosťou, poukázal však na spoločné prvky, ktorými sú smrť člena rodiny zasahujúca do súkromia života príbuzných. Dal do pozornosti, že kým v prípade nároku podľa zákona o sociálnom poistení ide o náhradu poskytovanú v rámci systému verejného poistenia za smrť príbuzného v dôsledku objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa bez jeho zavinenia, v prípade nárokov žalobcov ide o odškodnenie za to, že ich zomrelému otcovi a manželovi nebolo poskytnuté riadne plnenie v rámci iného systému, a to systému verejného zdravotného poistenia, ktoré síce nebolo príčinou jeho smrti, ale „len“ príčinou zníženia možnosti záchrany jeho života. Vychádzajúc z týchto porovnaní mal za dôvodné použiť pri určovaní náhrady v prípade žalobkyne 1/ hraničné kritérium najvyššej do úvahy prichádzajúcej náhrady vo výške 46.485,40 eura, v prípade žalobcov 2/ až 4/ zvažoval to, že v čase smrti ich otca išlo už o dospelé plnoleté deti s vlastnými rodinami. Poukážuc na prioritne satisfakčnú funkciu poskytovania náhrady nemajetkovej ujmy konštatoval súd, že v prípade úmrtia príbuzného človeka, akákoľvek peňažná náhrada, resp. žiadna nedokáže uspokojiť poškodené osoby, ktoré porušenie povinnosti žalovanej považujú nesprávne za jedinú a výlučnú príčinu smrti ich otca a manžela. V tejto súvislosti sa zvyšuje význam funkcie náhrady nemajetkovej ujmy spočívajúcej v preventívnom pôsobení takejto náhrady, teda aby odradila toho, kto porušením svojich povinností zasiahol do práva na súkromie poškodených osôb od prípadného podobne nedbanlivého konania, ako tomu bolo v prípade nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti manželovi a otcovi žalobcov žalovanou. Z tohto dôvodu mal súd za to, že prípadná priznaná náhrada nemajetkovej ujmy sa musí pohybovať v čiastke vyššej, napr. približujúcej sa ročnému príjmu kvalifikovaného lekára tak, aby aj
žalovaný pociťoval priznanú náhradu nemajetkovej ujmy ako podstatnú majetkovú ujmu a následne podobným porušeniam svojich povinností predchádzal. Okrem toho pri určovaní výšky náhrady súd zohľadnil aj okolnosti prípadu spočívajúce v tom, že išlo o náhlu a nečakanú smrť, keďže E. K. B. zomrel piaty deň po prijatí do nemocnice, že žalobcovia pri návštevách v nemocnici boli priamo svedkami zhoršujúceho sa stavu ich otca, dĺžku tohto súdneho konania a postoj žalovanej, ktorá napriek jednoznačnému záveru Úradu nad dohľad pre zdravotnú starostlivosť o porušení povinnosti žalovanej poskytnúť správne zdravotnú starostlivosť, pričom postup non lege artis bol konštatovaný aj v Znaleckom posudku č. 35/2017 a tiež znalcami v súvisiacom trestnom konaní, ktoré prebiehalo, z uvedeného nevyvodila pre seba žiadnu zodpovednosť a žalobcom doposiaľ neposkytla žiadne zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zohľadniac uvedené východiská súd priznal žalobkyni 1/ uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch 25.000,- eur, zohľadnil pritom, že jej manželovi nebola riadne poskytnutá zdravotná starostlivosť vo veku 58 rokov, keď vzhľadom na vek, bolo možné očakávať ešte dlhé trvania jeho života v usporiadanom manželstve so žalobkyňou 1/, a to aj napriek tomu, že išlo síce o človeka s rôznymi zdravotnými diagnózami, avšak jeho zdravotný stav bol stabilizovaný. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že manžel žalobkyne 1/ viedol aktívny život zameraný na uspokojovanie potrieb jeho manželstva a jeho troch dospelých detí včítane ich rodín. Porušenie právnej povinnosti žalovanej spôsobilo to, že žalobkyni 1/ bolo upreté riadne poskytnutie zdravotnej starostlivosti manželovi, ktorá bola spôsobilá viesť k jeho úplnému uzdraveniu a ďalšiemu životu v šťastnom manželstve. Súd mal za preukázané, že žalobkyňa bola na nebohom manželovi, ktorý bol jej najbližším človekom, keďže ich deti už mali vlastné rodiny, existenčne závislá a to nielen z finančného hľadiska, ale hlavne z citového, takže jeho stratu znášala mimoriadne zle. Návrhu žalobkyne 1/ preto súd vyhovel v plnom rozsahu. V prípade žalobcov 2/ až 4/ išlo v čase, keď ich otcovi nebola riadne poskytnutá zdravotná starostlivosť zo strany žalovanej, o dospelé osoby vo veku 35, 32 a 29 rokov, teda ich citový vzťah s otcom bol v tom čase pevne rozvinutý, avšak každý z nich mal už vlastné rodiny a neboli na nebohom finančne a existenčne závislí, žalobcovia 2/ a 3/ mali aj vlastné deti a netvorili s rodičmi spoločnú domácnosť. Napriek tomu, mal súd preukázané, že vzťahy s otcom boli intenzívne a silné a žalobcovia oprávnene očakávali, že sa ich životy a životy ich rodín budú naďalej spájať s ich stále produktívnym otcom ešte dlhú dobu, vzhľadom na ich vek a vek ich otca ,viac ako 10 rokov. Zohľadniac uvedené a vyššieuvedené východiská považoval súd návrh žalobcov 2/ a 4/ za dôvodný do výšky 12.500,- eur a v prevyšujúcej časti (o zaplatenie 12.500,- eur)návrh zamietol postupujúc podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to, že z dokazovania vyplynulo, že žalovaný 3/ žil so svojou rodinou v rodičovskom dome spolu s nebohým otcom a žalobkyňou 1/ a teda s otcom trávil v porovnaní so svojimi súrodencami, ktorí v rodičovskom dome nežili, čas vo väčšom rozsahu, považoval návrh žalobcu 3/ za dôvodný do výšky 14.000,- eur, v prevyšujúcej časti (o zaplatenie 11.000,0- eur) návrh zamietol. Súd uviedol, že výška ním priznaných náhrad/súm zodpovedá a nevybočuje z rozhodovacej praxe slovenských súdov. Napr. (i) Okresný súd Liptovský Mikuláš rozhodnutím sp. zn. 7C/276/2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/315/2012 priznal pozostalým, plnoletej dcére za smrť matky, náhradu 10.000,- eur, (ii) Okresný súd Brezno rozhodnutím sp. zn. 2C/61/2010 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/465/2014 priznal za smrť otca pozostalému plnoletému dieťaťu náhradu 33.500,- eur a (iii) Okresný súd Bratislava rozhodnutím sp. zn. 52C/149/2014 priznal plnoletým synom, každému za smrť ich matky sumu 25.000,- eur. Súd dodal, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy zodpovedá aj výške tohto nároku tak, ako je priznávaná v Českej republike, kde priznávané výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa odvíjajú od všeobecne prezentovanej predstavy českého Najvyššieho súdu ČR vyjadrenej v tlačovej správe z 12.4.2016, podľa ktorej s prihliadnutím na doterajšiu judikatúru a cenový vývoj i s prihliadnutím na zahraničné skúsenosti ako základné rozpätie pre stanovenie výšky náhrady odporúčal 240.000,- Kč až 500.000,- Kč (t.j. 9.600,- eur až 20.000,- eur) v typovo neutrálnom prípade najbližších osôb (manžel, rodič a dieťa). Priznaná náhrada, uviedol, že len v prípade žalobkyne 1/ prevyšuje uvedené odporúčanie, avšak nie vo výraznej miere a vzhľadom na už popísané okolnosti prípadu mal za to, že oprávnene. Súd poznamenal aj, že žalovaná netvrdila ani nepreukázala, že by priznanie nároku žalobcom vo výške, v ktorej si ho uplatňovali mohlo mať pre ňu likvidačné následky a teda uzavrel, že priznaná náhrada nebude mať pre žalovanú likvidačné následky, keďže v konečnom dôsledku priznal žalobcom náhradu nižšiu než si uplatnili. O trovách konania rozhodol podľa zásady úspechu, konštatujúc, že žalobcovia boli v konaní úspešní napriek tomu, že súd žalobcom 2/ a 4/ priznal len časť uplatneného nároku, pretože výška náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu. Priznal preto žalobcom 1/ až 4/ právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vypočítanej zo základu, ktorým je rozsudkom priznaná suma. Dodal, že za situácie, keď v konaní bolo preukázané, že došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov
neoprávneným zásahom do práva na život E. K. B., považoval za rozporné so spravodlivým riešením veci, pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania prihliadať na čiastočné späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie 35.000,- eur a následne zastavenie konania v tejto časti. O nároku na náhradu trov konania štátu rozhodol súd podľa § 255 CSP vychádzajúc zo záveru, že žalovaná bola v konaní plne neúspešná a preto je povinná nahradiť trovy, ktoré v konaní vznikli štátu.
3. Proti rozsudku v časti jeho výrokov I., II., IV., VI., VIII. a IX. podala včas odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Nesprávne právne posúdenie veci namietla vo vzťahu k posúdeniu záväznosti protokolu o vykonanom dohľade a zápisnice o prerokovaní námietok dohliadaného subjektu k protokolu o vykonanom dohľade, v posúdení príčinnej súvislosti medzi poskytovaním zdravotnej starostlivosti zo strany žalovanej a smrťou nebohého, vo výške priznanej nemajetkovej ujmy, ako aj v rozhodnutí súdu ohľadne priznania nároku na náhradu trov konania v časti zastavenia konania, kde súčasne namietla nesprávnosť zistenia súdu na základe vykonaného dokazovania. V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením (otázky) záväznosti protokolu o vykonanom dohľade a zápisnice o prerokovaní námietok dohliadaného subjektu k protokolu o vykonanom dohľade, citujúc odsek 23. odôvodnenia rozsudku, ako i § 193 CSP zdôraznila, že z doterajšej praxe Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vyplýva, že úrad vykonávanie dohľadu nepovažuje za správne konanie. Ak by bol totiž dohľad považovaný za správne konanie, mal by byť pacient účastníkom konania, čo nie je tento prípad. A teda na rozhodnutie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nie je možné aplikovať § 193 CSP a teda súd týmto nie je viazaný. Na podporu svojich tvrdení zároveň uviedla, že Výsledok protokolu o vykonanom dohľade nie je rozhodnutím v pravom zmysle slova, nemá povahu správneho aktu a nevzťahuje sa naň zákon č. 71/1967 Zb. Správny poriadok. Dodala, že skutočnosť, že Protokol o vykonanom dohľade, ako ani zápisnica o prerokovaní námietok dohliadaného subjektu k protokolu nemajú povahu správnych aktov a riadnych rozhodnutí, potvrdzuje i ten fakt, že proti takémuto rozhodnutiu nemožno podať správnu žalobu podľa Správneho súdneho poriadku. Súd preto nemôže byť v žiadnom prípade viazaný Protokolom o vykonanom dohľade, ako ani zápisnicou o prerokovaní námietok dohliadaného subjektu k protokolu o vykonanom dohľade v zmysle § 193 CSP. Nakoľko súd v rozsudku konštatoval, že je viazaný rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v konaní č.k. ZS 803/00001/2008, dôvodila žalovaná, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok zároveň vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ namietla žalovaná nesprávne právne posúdenie existencie príčinnej súvislosti medzi poskytovaním zdravotnej starostlivosti zo strany žalovanej a smrťou nebohého, citujúc z odseku 24. odôvodnenia rozsudku, namietla existencia príčinnej súvislosti medzi údajným poskytnutím zdravotnej starostlivosti non lege artis a úmrtím nebohého, s tým, že príčinnú súvislosť žalobcovia v dostatočnej miere nepreukázali. Bezprostrednou príčinou úmrtia nebohého, ako to vyplýva z pitevného nálezu i zo záverov Znaleckého posudku č. 35/2017, bola akútna meningitída – zápal mozgových blán spôsobený Klebsielou pneumoniae. Zároveň poukázala na konštatácie znaleckej organizácie v znaleckom posudku: a/ ... či správnou diagnostikou a liečbou bolo možné jednoznačne predísť smrti pána E. K. B. nie je jednoduché zodpovedať ... (str. 168), b/ .... aj v prípade dostatočne rýchlej a správnej diagnostike Klebsielovej meningitídy (aj napriek atypickému priebehu) a včasne nasadenej liečbe sa nedá jednoznačne povedať, že by bolo možné jednoznačne predísť smrti pána E. K. B. ... (str. 168), c/ ... na druhej strane pravdepodobnosť budúcej možnosti odpojenia 150 kg ťažkého pacienta od umelej pľúcnej ventilácie je mizivo nízka a jeho úmrtie napriek všetkej ďalšej intenzívnej liečbe takmer isté – ak nie na základné ochorenie, potom na komplikácie umelej pľúcnej ventilácie ... (str. 168), d/ ... aj v prípade, že by bola ešte dňa 24.9.2007 odobratá hemokultúra, jej predbežné výsledky (bez určenia citlivosti agens na antibiotiká) by boli k dispozícii 26.9.2007 popoludní – PCR vyšetrenie nie je bežne k dispozícii. U vyvolávacej baktérie – Klebsiely pneumaniae je rezistencia (odolnosť) proti rade antibiotík bežná, a ani hneď započatá empirická antibakteriálna liečba nemusela byť úspešná. Skoré stanovenie diagnózy meningitídy je takisto nepravdepodobné, pretože pacient nemal typické príznaky (komplex typických príznakov) a ošetrujúcich lekárov by právom odrádzala od realizácie prípadnej lumbálnej punkcie možnosť zápalového ochorenie v oblasti medzistavcových platničiek ... (str. 168, 177 – 178), e/ ... príčinná súvislosť týchto pochybení s úmrtím pacienta pána E. K. B. je neistá ... (str. 169, 178) a f/ ... čas na doplnenie, prípadne zmenu antibiotickej liečby bol krátky, pacient polymorbídny, rizikový. Ani postup lege artis nemusel viesť k jeho vyliečeniu ... (str. 169, 178). Žalovaná namietla, že vzhľadom na závery vykonaného dokazovania nie je možné konštatovať naplnenie príčinnej súvislosti medzi namietaným pochybením zdravotníckeho personálu žalovanej
a úmrtím E. K. B. (viď vyššie písm. e/). Uviedla, že hoci z aktuálnej judikatúry vyplýva, že sa pripúšťa istá miera pravdepodobnosti pri preukazovaní príčinnej súvislosti v medicínsko-právnom spore, t.j. nemusí byť preukázaná na 100 %, avšak je potrebné túto pravdepodobnosť preukázať v miere hraničiacej s istotou. Uvedená požiadavka vzhľadom na závery znaleckej organizácie vyslovené v znaleckom posudku nie je splnená. Tvrdila, že bez ohľadu na absenciu preukázania príčinnej súvislosti, vychádzajúc zo znaleckého posudku možno vyvodiť záver, že v prípade akéhokoľvek poskytnutia zdravotnej starostlivosti, žiaľ, smrti nebohého E. K. B. nebolo možné zabrániť (... na druhej strane pravdepodobnosť budúceho možného odpojenia 150 kg ťažkého pacienta od umelej pľúcnej ventilácie je mizivo nízka a jeho úmrtie napriek všetkej ďalšej intenzívnej liečbe takmer isté – ak nie na základné ochorenie, potom na komplikácie umelej pľúcnej ventilácie ...; avšak v stave, v ktorom sa pacient nachádzal už pri preklade na JIS intenzívneho oddelenia – septický, so zlyhávaním viacerých orgánov, s dychovou nedostatočnosťou pri extrémnej obezite, bol však jeho zdravotný stav prakticky beznádejný ...). Záver súdu o danosti medzi konaním, resp. nekonaním žalovanej pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nebohému E. K. B., jednoznačnej príčinnej súvislosti, t.j. porušenia povinnosti žalovanej majúcej za následok smrť E. K. B., tvrdila, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V ďalšom žalovaná namietala nesprávne právne posúdenie výšky priznanej nemajetkovej ujmy citujúc podstatnú časť odseku 25. odôvodnenia rozsudku, v ktorom sa súd zaoberal východiskami a okolnosťami podstatnými a významnými pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy, vyjadrila s nimi žalovaná svoj nesúhlas. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28.4.1998 sp.zn. 1Cdo/89/97, podľa ktorého „samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Za určujúce parametre proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia mala a/ primeranosť, ako rozhodujúce kritérium priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ľudských právach, b/ proporcionalita, výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Pre rozhodovanie je preto dôležité zváženie individuálnych okolností prípadu. Uviedla, že si je vedomá nepriaznivých a neodstrániteľných následkov, ktoré prinesie smrť rodinného príslušníka. Napriek tomu pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy mala za nevyhnutné, aby súd vzal do úvahy aj okolnosti, akými sú postavenie, vek žalobcov, čas, ktorý so svojim nebohým manželom a otcom strávili do okamihu jeho smrti. Poukázala v tejto súvislosti na rozhodnutie Ústavného súdu ČR II.ÚS 2844/14 z 22.12.2015, v zmysle ktorého pri konštrukcii výslednej čiastky priznanej nemajetkovej ujmy je na strane poškodených (žalobcov) potrebné skúmať intenzitu vzťahu žalobcu so zomrelým, vek zomrelého a pozostalých, otázku hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe a prípadné poskytnutie inej satisfakcie. V súvislosti s intenzitou vzťahu žalobcov so zomrelým uviedla, že si nedovolí spochybniť blízkosť vzťahu žalobcov 1/ až 4/ ako ich manžela a otca, napriek tomu zdôraznila, že podľa názoru súdov, sa prípady keď rodičia stratia dieťa považujú za hlbšie zásahy do osobnostných práv, ako v prípade, keď deti stratia svojich rodičov. Rovnako poukázala na to, že žalobcovia 2/ až 4/ už v čase smrti otca boli dospelými osobami žijúcimi v samostatných domácnostiach, hoci žalobca 3/ síce v rodičovskom dome, ale s vlastnou rodinou. Súd sa síce týmito okolnosťami zaoberal, avšak napriek uvedenému priznal žalobcom neprimerane vysokú nemajetkovú ujmu, keď dostatočne nezohľadnil všetky kritéria pri rozhodovaní o jej výške. V súvislosti s kritériom veku zomrelého a pozostalých, poukázala na to, že nebohý E. K. B. mal v čase smrti 58 rokov, žalobca 2/ 35, žalobca 3/ 32 a žalobca 4/ takmer 30 rokov, napriek tomu, že nepochybne ich smrť otca zasiahla, mala za potrebné pre rozhodnutie o výške náhrady nemajetkovej ujmy zvážiť individuálne okolnosti prípadu, keďže všetci žalobcovia 2/ až 4/ boli v čase úmrtia otca dospelými ľuďmi, každý s vlastnou rodinou a deťmi. Mala za potrebné vziať do úvahy vek žalobcov, ako i čas, ktorý žalobkyňa 1/ strávila so svojim manželom a žalobcovia 2/ až 4/ so svojim nebohým otcom do okamihu jeho smrti. Uznala, že síce konajúci súd pri rozhodovaní zohľadňoval i fakt veku nebohého E. K. B., avšak dostatočne nevyhodnotil ďalšie okolnosti nevyhnutné pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a to podľa názoru žalovanej bolo nevyhnutné zohľadniť i zdravotný stav nebohého E. K. B., ktorý bol nepriaznivý do takej miery, že jeho úplné vyliečenie absolútne neprichádzalo do úvahy, pričom podľa záverov znaleckého posudku bol vysoký predpoklad, že v prípade poskytnutia akejkoľvek zdravotnej starostlivosti dni hospitalizácii nebohého by skončili tragicky. V súvislosti s kritériom hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe uviedla žalovaná, že žalobcovia neboli hmotne a finančnej na nebohom závislí.
Napokon ku kritériu „prípadné poskytnutie inej satisfakcie“ uviedla, že pokiaľ súd konštatoval v odôvodnení rozsudku, že žalovaná doposiaľ nevyvodila pre seba žiadnu zodpovednosť a žalobcom doposiaľ neposkytla žiadne zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, mala za to, že súd vec nesprávne právne posúdil. Zdôraznila, že opakovane vyslovila ľútosť nad vzniknutou situáciou, pričom opätovne poukázala i na závery znaleckého posudku, z ktorého vyplýva, že neexistuje jednoznačná príčinná súvislosť medzi smrťou nebohého E. K. B. a konaním, resp. nekonaním personálu žalovanej. Mala za to, že i samotné rozhodnutie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou možno pre žalobcov považovať za istú formu satisfakcie, kedy skutočnosť, že žalovanej nebola uložená pokuta v dôsledku plynutia času, nemožno pričítať na ťarchu žalovanej. V súvislosti s neprimeranosťou uplatneného nároku žalovaná opätovne poukázala na závery Ústavného súdu ČR, ktorý v náleze sp. zn. I.ÚS 2844/14 konštatoval, že pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnávajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch. Poukázala aj na obdobné závery Krajského súdu v Bratislave v rozhodnutí sp. zn. 16Co/250/2018 z 29.9.2020, z ktorého taktiež vyplýva požiadavka, aby sa súd pri rozhodovaní a určení výšky odškodnenia nemajetkovej ujmy v každom konkrétnom prípade opieral aspoň o judikatúru vyšších súdov v skutkovo podobných sporoch, pričom odvolací súd v danej veci podporne poukázal ako na jedno z možných kritérií, porovnanie s odškodňovaním podľa zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov. V uvedenom kontexte žalovaná dala do pozornosti niektoré iné rozhodnutia v sporoch o ochranu osobnosti: a/ rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/214/2016 z 12.4.2017 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 16C/627/2015-112 z 10.6.2012, ktorým bola priznaná pozostalej manželke náhrada nemajetkovej ujmy 12.500,- eur a pozostalým synom náhrada nemajetkovej ujmy v sumách 9.000,- eur, 5.000,- eur a 4.000,- eur, b/ rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/36/2019 z 30.1.2020 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Rožňava č.k. 12C/225/2014-491 z 24.10.2013, ktorý priznal pozostalým deťom po úmrtí matky nemajetkovú ujmu každému z detí v sume 5.000,- eur, c/ rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/438/2016 z 30.11.2017 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Michalovce č.k. 11C/549/2015-132 z 12.4.2016, ktorým bola priznaná žalobkyni ako pozostalej matke po úmrtí syna náhrada nemajetkovej ujmy 10.000,- eur a ďalším žalobkyniam ako pozostalým sestrám po nebohom nemajetková ujma každej 5.000,- eur, pričom poukázala na to, že dopravnou nehodou bol usmrtený syn vo veku 17 rokov matky – žalobkyni 1/ a brat žalobkýň 2/ až 4/, a teda išlo o tvrdý zásah pre rodinu spôsobujúci jej veľký smútok, stavy úzkosti a zúfalstva zo straty jediného syna a brata, pričom všetci žili v spoločnej domácnosti, poukázala na jeho vek a to, že išlo o nečakané a náhle úmrtie, d/ rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/21/2017 z 30.11.2017, ktorým súd priznal pozostalému maloletému dieťaťu po smrti matky, ktorá zomrela pri dopravnej nehode náhradu nemajetkovej ujmy 15.000,- eur, pozostalému plnoletému dieťaťu, ktoré žilo s matkou v spoločnej domácnosti a o ktoré sa matka starala, priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy 13.000,- eur, ostatným pozostalým deťom priznal súd nárok na náhradu nemajetkovej ujmy každému v sume 10.000,- eur. Mala za potrebné, aby súd priznával náhrady nemajetkovej ujmy obozretne a triezvo a nepriznával prílišné sumy, ktoré sú zjavne nereálne vo vzťahu k priemerným majetkovým a príjmovým pomerom v Slovenskej republike. Priznanie súm, ktoré niekoľko – desať a stonásobne prevyšujú napr. priemerný mesačný zárobok označila najmä z hľadiska priemerného pôvodcu zásahu za reálne nesplatiteľné a preto také nemožno v žiadnom prípade považovať za primerané finančné zadosťučinenie za akýkoľvek zásah do práv na ochranu osobnosti. Potrebné je doslova vyvarovať sa, aby boli priznávané sumy – náhrady nemajetkovej ujmy v takmer „trestnej“ výške, teda vo výške, ktorá viac pôsobí ako trest pre pôvodcu zásahu, než náhrada pre dotknuté osoby. Ak by sa rozlišovalo v sumách priznávaných voči fyzickým osobám a právnickým osobám podľa ich schopnosti platiť, znamenalo by to, že náhrada nemajetkovej ujmy by mala jednoznačne trestný charakter, keďže jej výška by sa určovala s prihliadnutím na osobu pôvodcu (páchateľa), čo je typický rys trestného práva a teda náhradu nemajetkovej ujmy možno voči fyzickým a právnickým osobám priznávať len podľa tých istých kritérií a pri určovaní celkovej výšky prihliadať aj na všeobecnú primeranosť v podmienkach Slovenskej republiky ide o závery rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/112/2016 z 20.3.2017). Vo vzťahu k uplatneným nárokom žalobcami 2/ až 4/ mala žalovaná za to, že vzťah dospelých detí k rodičom nie je natoľko intenzívny ako napr. vzťah rodičov k deťom alebo vzájomný vzťah manželov v harmonickom manželstve, čo považovala za dôsledok ľudskej prirodzenosti, pretože ťažisko súkromného a rodinného života detí sa presúva do ich novej rodiny a intenzívnejšie vzťahy sa budujú s manželom a spoločnými deťmi. Zároveň žalovaná poukázala na objektívne skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a to najmä, že nebohý mal dlhodobo zlý zdravotný stav s množstvom diagnóz ako poruchy bedrových
a krížových koreňov nezatriedené inde, cukrovku, nezhubné zväčšenie prostaty, vysoký krvný tlak, pri výške 180 cm vážil 150 kg, čo bola výrazná obezita, žalobcovia neboli hmotne odkázaní na výživu od nebohého, žalobcovia 2/ až 4/ nežili s nebohým v spoločnej domácnosti, sú samostatní, žalobca 3/ hoci žil v rodičovskom dome je rovnako samostatný s vlastnou rodinou a žalobcovia 2/ až 4/ majú a v čase úmrtia otca mali vlastné rodiny. Žalovaná taktiež poukázala na právnu úpravu odškodňovania obetí poškodených násilným trestným činom podľa zákona č. 274/2017 Z.z., v zmysle ktorého, ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške 25-násobku sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. V rozhodujúcom čase v roku 2007 uviedla, že bol platný a účinný zákon č. 215/2006 Z.z., v zmysle ktorého obeť násilného trestného činu mala nárok na odškodnenie vo výške 50-násobku sumy mesačnej minimálnej mzdy, ktorá v roku 2007 bola 268,87 eura, t.j. maximálna výška odškodnenia pre obeť násilného trestného činu predstavovala 13.443,50 eura; konajúci súd napriek uvedenému vec nesprávne právne posúdil, keď žalobkyni 1/ priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy takmer dvojnásobne vyšší. Napokon žalovaná namietala voči rozhodnutiu o trovách konania. Dala do pozornosti, že žalobou z 27.9.2010 sa žalobcovia o.i. domáhali posmrtnej ochrany nebohého E. K. B. podľa § 15 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej žiadali náhradu nemajetkovej ujmy v sume 35.000,- eur v prospech žalobcov, písomným podaním z 22.9.2017 vzali žalobu v tejto časti posmrtnej ochrany osobnosti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy 35.000,- eur späť a konanie bolo rozsudkom súdu prvej inštancie 19C/146/2010-552 z 25.9.2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach 5Co/306/2018 z 15.10.2018 právoplatne zastavené. Žalovaná mala za to, že v časti konania o posmrtnej ochrane osobnosti a zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy 35.000,- eur bola jednoznačne a nepochybne úspešná žalovaná z dôvodu, že zastavenie konania zavinili žalobcovia tým, že žalobu vzali v tejto časti späť. Pokiaľ súd v odseku 30. napadnutého rozsudku expresis verbis konštatoval, že za situácie, keď v konaní bolo preukázané, že došlo k zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobcov neoprávneným zásahom do práva na život E. K. B. a preto považoval za rozporné so spravodlivým vyriešením veci prihliadať pri rozhodovaní o priznaní nároku na náhradu trov konania žalobcom na zastavenie konania v časti o 35.000,- eur na základe späťvzatia žaloby žalobcami v tejto časti, mala žalovaná toto odôvodnenie za nedostatočné, čo má za následok porušenie práva na spravodlivý proces a zakladá existenciu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Súd ani neuviedol, na základe ktorého konkrétneho ustanovenia jej - žalovanej v tejto časti nárok na náhradu trov konania nepriznal. Keďže sa súd v odôvodnení nevyporiadal so skutočnosťou, prečo a z akého dôvodu nepriznal jej nárok na náhradu trov konania v časti zastaveného konania, domnieva sa, že súd aplikoval § 257 CSP. Avšak, zdôraznila žalovaná, že žalobcovia sa nedomáhali aplikácie dôvodov hodných osobitného zreteľa, dokonca tieto nijakým spôsobom ani nepreukázali. Už v čase podania žaloby v roku 2010 bola ustálená rozhodovacia prax súdov taká, že po smrti fyzickej osoby právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemôžu uplatňovať osoby uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka (napr. rozhodnutie NS SR 2Cdo/93/2008). Mala za to, že žalobcovia neboli dostatočne procesne opatrní a žalobou si uplatnili nedôvodné nároky, čo má za následok, že sedem rokov po podaní žaloby vzali ju späť v tejto časti a zavinili zastavenie konania. Uzavrela, že bola v tejto časti konania, v ktorej bolo konanie zastavené v dôsledku zavinenia žalobcov, v celom rozsahu úspešná a má nárok na náhradu trov konania v tejto časti. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a žalobcov 1/ až 4/ zaviaže spoločne a nerozdielne zaplatiť jej náhradu trov konania.
4. Žalobcovia vo vyjadrení na odvolanie žalovanej, pokiaľ odvolateľka namietala nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie v otázke záväznosti záverov kontroly Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, poukázali na to, že súd výslovne v odseku 23. rozsudku uviedol, že pri hodnotení záverov kontroly Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou postupoval v súlade s právnym názorom Krajského súdu v Košiciach vyjadreným v uznesení z 15.10.2018 sp. zn. 5Co/306/2018, ktorým odvolací súd zrušil pôvodný, prvý rozsudok súdu prvej inštancie z 25.9.2017, pričom tieto závery súd aj výslovne citoval v odseku 3. rozsudku. Súd prvej inštancie bol v zmysle § 391 ods. 2 CSP právnym názorom odvolacieho súdu pri rozhodovaní viazaný. Uviedli, že rešpektovanie zákonnej povinnosti podľa § 391 ods. 2 CSP súdom prvej inštancie nemôže znamenať naplnenie odvolacieho dôvodu tak, ako to tvrdí v odvolaní odvolateľka. Žalobcovia námietku žalovanej/odvolateľky, že súd nesprávne právne posúdil záväznosť záverov kontroly Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, označili za nesprávnu. V súvislosti s námietkami odvolateľky namietajúcej nesprávne právne posúdenie existencie príčinnej súvislosti medzi poskytovaním zdravotnej starostlivosti žalovanou a smrťou nebohého, a opakovane
argumentujúcej tým, že: „v prípade akéhokoľvek poskytnutia zdravotnej starostlivosti, žiaľ, smrti nebohého E. K. B. nebolo možné zabrániť“ a napádajúcej záver súdu, v zmysle ktorého medzi konaním, resp. nekonaním žalovanej pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nebohému E. K. B. existuje jednoznačná príčinná súvislosť, t.j. záver, že porušenie povinností žalovanej má za následok smrť E. K. B., ktorý tvrdila, že je založený na/vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, žalobcovia uviedli, že žalovaná odôvodnenie rozsudku dezinterpretuje, pretože súd prvej inštancie rozsudok nezaložil na takom právnom posúdení, ako uviedla odvolateľka/žalovaná. Poukázali na to, že súd v odseku 24. odôvodnenia rozsudku výslovne uviedol, že konanie žalovanej nemožno považovať za príčinu smrti manžela a otca žalobcov, ale podľa súdu prvej inštancie „príčinou smrti ... nebolo konanie žalovanej, keďže konanie žalovanej, resp. jej právneho predchodcu nespôsobilo ochorenie, ktoré bolo príčinou smrti manžela a otca žalobcov. Príčina smrti manžela a otca žalobcov spočívala v ľudsky nepodmienenej náhodnej, no prirodzenej skutočnosti, ktorým bolo ochorenie meningitídy, ktoré bolo aj príčinou smrti manžela a otca žalobcov“. Súd prvej inštancie výslovne uviedol, že „žalovaná do súkromia žalobcov nezasiahla tak, že by spôsobila smrť ich príbuzného, ale tak, že im porušením svojich povinností zobrala oprávnenú nádej na jeho uzdravenie. Právo na to, aby bola príbuznému poškodenej osoby riadne poskytnutá zdravotná starostlivosť, treba považovať za súčasť práva na ochranu práva osobnosti manželky a detí nesprávne liečenej osoby, ktorá na túto chorobu zomrela“. Je teda zrejmé, že súd prvej inštancie rozsudok nezaložil na dôvodoch, s ktorými odvolateľka/žalovaná polemizovala v článku III ňou podaného odvolania. Priznanie nároku súd odôvodnil tým, že súčasťou práva na ochranu osobnosti je aj právo na riadne poskytnutie zdravotnej starostlivosti, pričom žalovaná toto právo žalobcov porušila nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti manželovi a otcovi žalobcov. Mali preto za bezpredmetné sa zaoberať celkovým zdravotným stavom zomrelého a polemizovať o tom, čo by bola na veci zmenila včasná a správna liečba. Keďže viaceré znalecké posudky jednoznačne konštatovali nesprávnosť postupu žalovanej, je nesporné, že žalovaná porušila právo žalobcov na riadnu liečbu manžela a otca žalobcov, ktoré je súčasťou práva na ochranu osobnosti. Súčasne dodali, že súd prvej inštancie bol pri rozhodovaní, v zmysle § 391 ods. 2 CSP, viazaný závermi odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení, podľa ktorých príčinná súvislosť už bola preukázaná vzhľadom na obsah protokolu č. 1057/2007 a rozhodnutie úradu vydané v správnom konaní. V súvislosti s námietkami odvolateľky na nesprávne právne posúdenie výšky im priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, uviedli, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom od zásad priznávania nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy a od rozhodnutí uvedených žalovanou/odvolateľkou v článku IV. odvolania, neodchýlil. Odkázali na odsek 25. a nasl. odôvodnenia rozsudku, v ktorých súd vysvetlil ako vo veci postupoval, ktoré skutkové a právne skutočnosti zohľadnil a na základe akých dospel k určeniu výšky náhrady priznanej žalobcom, včítane ako vnímal intenzitu vzťahov jednotlivých žalobcov so zomrelým. Mali za to, že súd postupoval správne, svoje rozhodnutie riadne vysvetlil a zdôvodnil a poukázal aj na konštantnú rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky, v súlade s ktorou aj rozhodol. Úvahy súdu o výške priznanej nemajetkovej ujmy nevybočili z ústavného rámca primeranosti a dôvodnosti uplatneného nároku a zhodujú sa so všeobecnou rozhodovacou praxou. Dodali, že priznanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu a nie od aplikácie konkrétnej právnej normy upravujúcej výšku nároku, resp. spôsob jej výpočtu a preto namietli aj, že určenie výšky priznaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemožno označiť za nesprávne právne posúdenie a teda odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Napokon pokiaľ žalovaná/odvolateľka namietala nesprávne právne posúdenie a nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie ako i porušenie práva odvolateľky/žalovanej na spravodlivý proces v súvislosti s priznaním nároku na náhradu trov konania žalobcom i v časti zastavenia konania pôvodne žalobcami uplatneného nároku na zaplatenie 35.000,- eur titulom tzv. posmrtnej ochrany, žalobcovia dôvodili v tej súvislosti, že pôvodná rozhodovacia prax súdov SR pripúšťala, aby pozostalí po smrti fyzickej osoby uplatnili právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako majetkové právo pozostalého (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/54/99). Odlišný právny názor bol prezentovaný až v rozsudku NS SR z 30.3.2010 sp. zn. 2Cdo/93/2008, na ktorý v odvolaní poukázala odvolateľka. Žalobcovia žalobu v tunajšej právnej veci vyhotovili dňa 9.9.2010 a podali na súd 22.9.2010. V čase prípravy žaloby bol všeobecne zaužívaný a akceptovaný právny názor, že aj pozostalí môžu uplatniť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako majetkové právo pozostalého a v súlade so všeobecnou rozhodovacou praxou preto týmto titulom žiadali zaplatiť sumu 35.000 eur. Pre krátkosť času sa už v čase podania žaloby žalobcovia jednak nedozvedeli o existencii rozsudku NS SR z 30.3.2010 sp. zn. 2Cdo/93/2008 a jednak tento rozsudok predstavoval iba jediné rozhodnutie priečiace sa dovtedajšej rozhodovacej praxi a nebolo zrejmé, akým smerom sa rozhodovacia prax súdov vyvinie. Dôvodili, že sporové strany nemôžu byť rukojemníkom akademických debát medzi senátmi Najvyššieho súdu SR.
Keď právny názor vyjadrený v rozsudku NS SR z 30.3.2010 sp. zn. 2Cdo/93/2008 získal v rozhodovacej činnosti súdov prevalenciu a stal sa všeobecne akceptovateľným, vzali žalobu o zaplatenie sumy 35.000 eur späť. Stotožnili sa s názorom súdu prvej inštancie, že priznanie náhrady trov konania žalovanej v tejto časti by odporovalo spravodlivému vyriešeniu veci. Nemali by za spravodlivé, aby ich procesný neúspech v časti konania a povinnosť nahradiť trovy žalovanej zapríčinilo výlučne to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky začal totožnú právnu otázku posudzovať odlišne. Priznanie nároku na náhradu trov konania v časti zastaveného konania žalobcom v žiadnom prípade preto nepovažovali ani za nesprávne právne posúdenie, ani za nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie. Ak žalovaná v tejto súvislosti namietala nedostatočné odôvodnenie rozsudku, ktoré podľa nej zakladá porušenie práva na spravodlivý proces, uviedli, že ide o nesprávny záver žalovanej. Zdôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie označili za dostatočné a zrozumiteľné a a aj správne. Mali za to, že úvaha súdu prvej inštancie o priznaní náhrady trov konania žalobcom v časti zastavenia konania o nároku na 35.000 eur nevybočila z ústavného rámca primeranosti, pričom súd aj jednoznačne vysvetlil, že za situácie, keď žalovaná preukázateľne zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcov neoprávneným zásahom do práva na život E. K. B., považoval súd v rozpore so spravodlivým vyriešením veci, aby pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania žalobcom prihliadol na čiastočné zastavenie konania. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok potvrdil.
5. Žalovaná v odvolacej replike na vyjadrenie žalobcov k jej odvolaniu nesúhlasila so žalobcami ohľadom ich právneho názoru na zrušujúce uznesenie, ktorým by mal byť súd viazaný a nevyhodnotiť si samostatne svoj vlastný právny názor po vykonaní ďalšieho dokazovania. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, akými zákonnými ustanoveniami sa súd riadil a prečo bol viazaný o.i. aj rozhodnutím príslušného orgánu. Mala za to, že súd nemôže zakladať svoj právny názor vo veci príčinnej súvislosti na tomto podklade. Opätovne zdôraznila, že z doterajšej praxe Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vyplýva, že úrad vykonávanie dohľadu nepovažuje za správne konanie. Na predmetné rozhodnutie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nemožno preto aplikovať § 193 CSP, a teda súd týmto nie je viazaný. Tvrdila, že konajúci súd nemôže byť v žiadnom prípade viazaný Protokolom o vykonanom dohľade ako ani Zápisnicou o prerokovaní námietok dohliadaného subjektu k Protokolu o vykonanom dohľade v zmysle § 193 CSP. Trvala na tom, že nakoľko súd v rozsudku konštatoval, že je viazaný rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V ďalšom uviedla, čo sa týka samotného následku jej údajného protiprávneho konania, a to smrti pacienta, tak bezprostrednou príčinou úmrtia nebohého, ako to vyplýva z pitevného nálezu i zo záverov znaleckého posudku č. 35/2017, bola akútna meningitída - zápal mozgových blán spôsobený Klebsiellou pneumoniae. Trvala na tom, že konajúci súd nepresvedčivo zdôvodnil ustálenie príčinnej súvislosti, a preto sa nestotožnila s názorom žalobcov, ktorí prezentovali vo svojom vyjadrení. Uviedla, že je v určitej rovine akceptovateľné, že nepochybne medicínske spory nebude nikdy možné zodpovedať so 100 % istotou. Hoci z aktuálnej judikatúry vyplýva, že sa pripúšťa istá miera pravdepodobnosti pri preukazovaní príčinnej súvislosti v medicínsko-právnom spore, je potrebné túto pravdepodobnosť preukázať v miere hraničiacej s istotou. Táto požiadavka vzhľadom na závery vyslovené v znaleckom posudku splnená nebola. S opačným názorom žalobcov na skutkový priebeh v intenciách právneho posúdenia veci sa žalovaná nestotožnila a mala ich za nesprávne. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo naplnenie príčinnej súvislosti medzi namietaným pochybením zdravotníckeho personálu žalovanej a úmrtím E. K. B.. Záver súdu, v zmysle ktorého medzi konaním, resp. nekonaním žalovanej pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nebohému E. K. B., existuje jednoznačná príčinná súvislosť, t.j. porušenie povinnosti žalovanej má za následok smrť E. K. B., vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zotrvala aj na tvrdeniach ohľadom nesprávneho právneho posúdenia výšky priznanej nemajetkovej ujmy žalobcom. Nestotožnila sa s názorom žalobcov, ktorí vo svojom vyjadrení v časti ohľadne právnom posúdení výšky priznanej nemajetkovej ujmy uviedli, že nemožno označiť výšku priznaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za nesprávne právne posúdenie. Akákoľvek úvaha súdu pri rozhodovaní musí vychádzať z rámca platnej právnej úpravy vrátane judikatúry ktorá, argumentovala žalovaná, že nie je totožná s priznanými sumami. Mala tým za daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Rovnako žalovaná zotrvala na tom, že súd nesprávne priznal nárok na náhradu trov konania v časti zastavenia konania. V časti konania o posmrtnej ochrane osobnosti a o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy 35.000 eur bola jednoznačne a nepochybne úspešná práve žalovaná. Žalobcovia tým, že vzali žalobu v tejto časti späť, zavinili zastavenie konania. Poukázala na to, že žalobcovia vôbec nezdôvodnili,
z akého dôvodu by jej v tejto časti nemal byť priznaný nárok na náhradu trov konania. Zotrvala aj na tom, že je zdôvodnenie rozsudku v tejto časti nedostatočné. Súd neuviedol, na základe ktorého konkrétneho ustanovenia jej nárok na náhradu trov konania nepriznal. Nedostatočné odôvodnenie má za následok porušenie práva žalovanej na spravodlivý proces, a teda existenciu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Mala za to, že ani existencia odlišnej rozhodovacej predchádzajúcej praxe (aby pozostalí po smrti fyzickej osoby uplatnili právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako majetkové právo pozostalého) nič nemení na tom, že by nemali byť v zmysle aplikácie ustanovení o náhrade trov konania označení žalobcovia ako neúspešní. Je nepochybné, že ak by žalobcovia nevzali žalobu v tejto časti späť, súd aj s poukazom na existujúcu judikatúru, by nárok v tejto časti zamietol. Pre posúdenie úspechu v spore nie je teda rozhodujúce, či predmetný úkon späťvzatia bol vykonaný žalobcami, alebo by žaloba bola bývala v predmetnej časti zamietnutá meritórnym rozhodnutím súdu. Zotrvala preto na názore, že v časti konania, ktoré bolo zastavené v dôsledku zavinenia žalobcov, bola v celom rozsahu úspešná a má nárok na náhradu trov konania v tejto časti. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne.
6. Žalobcovia v odvolacej duplike na odvolaciu repliku žalovanej poukázali na to, že žalovaná v nej neuviedla žiadnu novú argumentáciu, len opakuje svoje tvrdenia uvedené už v odvolaní. Tiež žiadnym relevantným spôsobom nereaguje na ich vyjadrenie k jej odvolaniu. Uviedli, že sa preto v plnom rozsahu pridržiavajú vyjadrenia k odvolaniu a v krátkosti poukázali na už nimi uvedené skutkové a právne okolnosti k jednotlivým odvolacím námietkam odvolateľky.
7. Žiadne ďalšie vyjadrenia neboli v odvolacom konaní podané.
8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) na základe odvolania podaného včas žalovanou ako oprávnenou osobou (§ 362 a § 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 – 358 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi vymedzenými odvolateľkou (§ 380 a § 365 CSP), preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej nie je možné vyhovieť, je neopodstatnené, rozsudok je vecne správny a ako taký ho preto v odvolaním napadnutých výrokoch potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
9. Rozsudok bol verejne vyhlásený 27. marca 2024 o 10.35 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského súdu v Košiciach č. dverí 210, o ktorej skutočnosti bol vopred vyvesený oznam na úradnej tabuli a zároveň zverejnený na webovej stránke tunajšieho súdu 21.3.2024.
10. Odvolateľka odvolaním napadla rozsudok súdu prvej inštancie len čo do vyhovujúcich/zaväzujúcich výrokov I., II., IV. a VI., výroku VIII. ohľadne trov konania a výroku IX. ohľadne trov konania štátu. Výroky III., V. a VII., ktorými súd žalobu žalobcov 2/, 3/ a 4/ v prevyšujúcej časti nad priznaný rozsah zamietol neboli predmetom odvolacieho prieskumu a nadobudli právoplatnosť.
11. Odvolateľka v odvolaní uplatnila odvolacie dôvody v zmysle ktorých mala za to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Namietla nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie (v otázke) záväznosti protokolu o vykonanom dohľade a zápisnice o prerokovaní námietok dohliadaného subjektu k protokolu o vykonanom dohľade, nesprávne právne posúdenie (otázky) existencie príčinnej súvislosti medzi poskytovaním zdravotnej starostlivosti žalovanou a smrťou E. K. B., nesprávne právne posúdenie výšky priznanej nemajetkovej ujmy a neprávne právne posúdenie, neprávne skutkové zistenie a porušenie práva na spravodlivý proces v súvislosti s rozhodnutím o nepriznaní jej nároku na náhradu trov konania v časti zastaveného konania.
12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako i rozhodnutiu predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej inštancie, v rozsahu námietok odvolateľky vymedzených v podanom odvolaní a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov dospel k záveru, že odvolanie nie je opodstatnené a uplatnené odvolacie dôvody neboli naplnené.
13. Súd prvej inštancie ustálil skutkový stav, ktorý nebol spochybnený, a v zmysle ktorých zistení žalovaná ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, zdravotnú starostlivosť nebohému E. K. B., manželovi a otcovi žalobcov neposkytla riadne, a to v dôsledku opomenutia svojich povinností, keď v súvislosti s klinickým stavom pacienta nevykonala včas potrebné diagnostické výkony na stanovenie správnej diagnózy, čo malo za následok nesprávnu liečbu pacienta s následkom smrti, pričom bolo preukázané, že nemožno vylúčiť, že by správne poskytnutá lekárska starostlivosť viedla k záchrane života manžela a otca žalobcov. Príčinou smrti manžela a otca žalobcov bolo ochorenie meningitídou, do priebehu ktorého ochorenia bola povinná zasiahnuť splnením si svojich povinností podľa § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. žalovaná tak, že by mu bola by poskytla zdravotnú starostlivosť správne, teda vykonala by všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia alebo zlepšenia jeho stavu pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy. Túto povinnosť žalovaná nesplnila, a preto do života žalobcov zasiahla, no nie tak, že by jej nesprávne konanie bolo príčinou smrti manžela a otca žalobcov, ale tak, že ich príbuznému v rozpore so svojimi povinnosťami zobrala nádej, na ktorú mal právo, spočívajúcu v tom, aby sa zo svojho ochorenia uzdravil. Existenciu reálnej nádeje na uzdravenie mal súd preukázanú Znaleckým posudkom č. 35/2017, v ktorom nebola skonštatovaná 100 % smrtnosť pre prípad ochorenia meningitídou. Žalovaná teda nezasiahla do súkromia žalobcov tak, že by spôsobila smrť ich príbuzného, ale tak, že im porušením svojich povinností zobrala oprávnenú nádej na jeho uzdravenie. Právo na to, aby bola príbuznému poškodenej osoby riadne poskytnutá zdravotná starostlivosť je potrebné považovať za súčasť práva na ochranu osobnosti manželky a detí nesprávne liečenej osoby, ktorá na túto chorobu zomrela, v konkrétnostiach ide o súčasť práva na ochranu súkromia podľa § 11 Občianskeho zákonníka, keďže súkromie označených osôb je nevyhnutne tvorené životom a zdravím ich najbližšieho príbuzného. Keďže žalovaná do tohto práva neoprávnene zasiahla tým, že otcovi a manželovi žalobcov riadne neposkytla zdravotnú starostlivosť a tým im vzala nádej a šancu na jeho uzdravenie a jeho ďalší život, majú žalobcovia proti žalovanej podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na to, aby im bolo dané primerané zadosťučinenie, keďže vzhľadom na smrť manžela a otca žalobcov sa nemožno domáhať upustenia od neoprávnených zásahov a ani odstránenia následkov týchto zásahov. Súd konštatoval, že okrem prejavenej ľútosti nad úmrtím otca a manžela žalobcov počas konania, avšak bez prijatia akejkoľvek zodpovednosti, nebolo zo strany žalovanej poskytnuté žiadne zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom vzhľadom na to, že nebyť neoprávneného zásahu žalovanej, mohol ich manžel a otec žiť, nemal súd takéto zadosťučinenie ani za postačujúce a mal za daný dôvod podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka na to, aby bola žalobcom poskytnutá náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.
14. Odvolací súd si osvojil súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami uplatnených nárokov, vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na ich posúdenie, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré i správne právne posúdil. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky právne relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Súd dostatočne a presvedčivo objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia a vyporiadal sa i s relevantnými námietkami žalovanej. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať odvolateľke za pravdu. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch preto ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
15. Na správnosti skutkových zistení a právnych úvah súdu prvej inštancie, ako ani na správnosti dôvodov napadnutého rozsudku nie je spôsobilé nič zmeniť ani podané odvolanie. Žalovaná /odvolateľka v ňom iba opakuje argumenty, ktoré uvádzala už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci, jeho právna argumentácia je presvedčivá a súladná so súdnou praxou.
16. Odvolací súd reagujúc na odvolaciu argumentáciu žalovanej/odvolateľky považuje za podstatné uviesť nasledovné:
17. Ako prvú odvolaciu námietku uviedla žalovaná v článku III. svojho odvolania nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k posúdeniu záväznosti protokolu o vykonanom dohľade a zápisnice o prerokovaní námietok dohliadaného subjektu k protokolu o vykonanom dohľade. Poukázala na to, že z doterajšej praxe Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vyplýva, že úrad vykonávanie dohľadu nepovažuje za správne konanie a teda na rozhodnutie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nie je možné aplikovať § 193 CSP a teda súd týmto nie je viazaný. Nakoľko súd v rozsudku konštatoval, že je viazaný rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v konaní č.k. ZS 803/00001/2008, dôvodila žalovaná, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok zároveň vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
18. Podľa § 193 veta tretia CSP, ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.
19. Ustanovenie § 193 taxatívnym spôsobom vymedzuje prípady, ktoré ako prejudiciálne súd riešiť nemôže. Súd v civilnom konaní je o.i. viazaný i rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov a kto ho spáchal; viazanosť sa vzťahuje iba na výrok, nie na odôvodnenie rozhodnutia. Rozsah viazanosti rozhodnutím o tom, že bol spáchaný priestupok alebo správny delikt a kto ho spáchal, je daný tým, do akej miery sú znaky skutkovej podstaty priestupku alebo správneho deliktu zároveň významnými okolnosťami pre rozhodnutie o uplatnenom nároku.
20. Odvolací súd v rozhodnutí, zrušujúcom uznesení sp. zn. 5Co/306/2018 vyslovil, že: „je potrebné vychádzať z rozhodnutia úradu (Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou) a z obsahu protokolu č. 1057/2007 z 22.1.2008, lebo o vykonanom dohľade priamo vo Vojenskej nemocnici bol vyhotovený protokol (na mieste samom), ktorý je záväzný a je podkladom pre rozhodnutie, námietky dohliadaného subjektu, t.j. Vojenskej nemocnice, boli prerokované 6.2.2008, prvostupňový správny orgán zaslal účastníkovi konania upovedomenie o začatí správneho konania 5.5.2008, všetky náležitosti zákonné v správnom konaní boli splnené. Rozkladová komisia ako poradný orgán Predsedu úradu zasadala dňa 18.8.2009 a vyvodila závery, rozhodnutie je právoplatné dňa 26.10.2009.“ (odsek 33. zrušujúceho uznesenia). V odseku 35. uviedol, že: „Bola preukázaná aj príčinná súvislosť (tzv. kauzálny nexus), pretože porušením poskytovanej zdravotnej starostlivosti tak ako sa v rozhodnutí v správnom konaní konštatuje, je v kauzálne nexe so smrťou právneho predchodcu žalobcov, pacienta E. K. B., čo bolo preukázané v správnom konaní v spise 33025/322029/2009 a súd prvej inštancie obsah správneho konania oboznámi na pojednávaní.“ V odseku 36. odôvodnenia dodal, že: „...príčinná súvislosť však už je preukázaná vzhľadom na obsah protokolu č. 1057/2007 a rozhodnutie úradu vydané v správnom konaní (§ 391 ods. 2, 3 CSP)“.
21. Súd prvej inštancie z dokazovania vykonaného pripojeným spisom Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č.k. ZS803/00001/2008 mal preukázané (v súlade so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu), že právoplatným rozhodnutím príslušného orgánu bolo rozhodnuté o správnom delikte, ktorým je súd v tomto konaní viazaný s tým, že vo výrokovej časti právoplatného rozhodnutia predsedu úradu bolo uvedené, že konanie sa zastavuje z dôvodu, že uplynul 1 rok od zistenia porušenia povinnosti. Súd mal za to, že v uvedenom výroku bolo predsedom úradu bez ohľadu na zastavenie konania právoplatne konštatované, že k porušeniu povinnosti došlo a teda k správnemu deliktu došlo, pričom z neho vyplýva, že ho spáchala žalovaná. Súd tak viazaný týmto rozhodnutím v spojení s Protokolom a Zápisnicou mal preukázané, že žalovaná sa dopustila protiprávneho konania, mal tiež preukázanú ujmu na strane žalobcov spočívajúcu v strate otca a manžela a mal za preukázané z obsahu Protokolu a Zápisnice, že porušenie povinnosti žalovanej malo za následok nesprávnu liečbu pacienta s následkom smrti, teda mal preukázanú príčinnú súvislosť medzi protiprávnym úkonom a ujmou žalobcov.
22. Odvolateľka teda správne argumentovala, že vykonávanie dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou ako také nie je správnym konaním, výsledkom vykonania dohľadu je protokol o vykonanom dohľade, v danom prípade č 1057/2007 z 22.1.2008 vypracovaný podľa § 47 zák. č. 581/2004 Z.z., v ktorom boli uvedené zistené nedostatky pri výkone dohľadu, ktoré boli s dohliadaným subjektom, právnou predchodkyňou žalovanej (VLN) prerokované, o čom bola vyhotovená Zápisnica o prerokovaní protokolu. Na základe zistení pri výkone dohľadu vydal Úrad pre dozor nad zdravotnou starostlivosťou
dňa 5.5.2008 Upovedomenie o začatí správneho konania č.k. ZS 803-00001/2008 a následne dňa 30.7.2008 vydal Rozhodnutie o uložení pokuty (300.000,- Sk) právnej predchodkyni žalovanej, č. ZS 803/00001/2008, za porušenie povinnosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne podľa § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti. Na základe rozkladu ako opravného prostriedku uplatneného právnou predchodkyňou žalovanej proti rozhodnutiu o uložení pokuty, rozhodoval predseda Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a dňa 16.10.2009 vydal rozhodnutie ZS 803/00001/2008/R, č. spisu 33025/3222029/2009/920, ktorým správne konanie vo veci uloženia pokuty podľa § 50 ods. 2 písm. a/ zák. č. 581/20041 Z.z. pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti E. K. B. podľa § 30 ods. 1 písm. h/ Správneho poriadku zastavil, nakoľko konštatoval, že došlo k preklúzii práva na uloženie pokuty za porušenie povinnosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne podľa § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z. Konanie o uložení pokuty za nesprávne poskytnutú zdravotnú starostlivosť bolo teda správnym konaním a rozhodnutie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou bolo rozhodnutím o tom, že bol spáchaný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu (podľa zák. č. 581/2004 Z.z.), za ktorý bola zodpovedná právna predchodkyňa žalovanej. Odvolací súd preto nemá námietku žalovanej o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu záväznosti protokolu o vykonanom dohľade a zápisnice o prerokovaní námietok dohliadaného subjektu k protokolu o vykonanom dohľade za opodstatnenú, pretože súd prvej inštancie sa nevyjadril o záväznosti protokolu, ale o záväznosti rozhodnutia ÚDZS, ktoré bolo vydané na základe zistení pri výkone dohľadu. Nemožno preto mať za správnu odvolaciu námietku žalovanej, že súd konštatujúc viazanosť rozhodnutím ÚDZS-ZS 803/00001/2008, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok zároveň vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
23. Okrem toho má odvolací súd za to, že odvolateľka ani nie dôsledne nerozlišovala medzi protokolom a rozhodnutím. Odhliadnuc od nedostatočného rozlíšenia medzi protokolom a rozhodnutím a od posúdenia otázky záväznosti protokolu o vykonanom dohľade a zápisnice o prerokovaní námietok, išlo v oboch prípadoch (protokolu i zápisnice) o listinné dôkazy, dokazovanie ktorými bolo v konaní vykonané (bez ohľadu na ich záväznosť v zmysle § 193 CSP) a hodnotiac tieto listiny každý dôkaz jednotlivo a súčasne vo vzájomnej súvislosti s ďalšími dôkazmi, osobitne závery znaleckého posudku č. 35/2017, závery plynúce z protokolu (zistenia o porušení § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z. v postupe žalovanej, resp. jej právnej predchodkyne) potvrdzujú.
24. Druhou odvolacou námietkou žalovaná namietla nesprávne právne posúdenie existencie príčinnej súvislosti medzi poskytovaním zdravotnej starostlivosti zo strany žalovanej a smrťou nebohého. Trvala na tom, že príčinnú súvislosť medzi „údajným“ poskytnutím zdravotnej starostlivosti non lege artis a úmrtím nebohého, žalobcovia v dostatočnej miere nepreukázali. Konštatovala, čo nebolo sporné, že bezprostrednou príčinou smrti nebohého bola akútna meningitída. Tvrdila, že závery znaleckého dokazovania, citujúc výňatky zo znaleckého posudku podľa vlastnej selekcie, neumožňujú konštatovať naplnenie príčinnej súvislosti, a to ani vychádzajúc, resp. zohľadniac aktuálnu judikatúru, ktorá pripúšťa v medicínsko-právnych sporoch určitú/istú mieru pravdepodobnosti (podľa odvolateľky – v miere hraničiacej s istotou). Naopak, zo znaleckého posudku vyvodila žalovaná záver, že v prípade akéhokoľvek poskytnutia zdravotnej starostlivosti, smrti nebohého E. K. B. nebolo možné zabrániť.
25. Odvolací súd nezistil opodstatnenosť ani tejto odvolacej námietky žalovanej. Plne sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, ktorý v odseku 24. odôvodnenia rozsudku sa zoširoka skutkovo i právne vyporiadal so všetkými aspektmi znášania dôkazného bremena ohľadne príčinnej súvislosti v tomto medicínsko-právnom spore, keď konštatoval, že nie je správne (a možné) jednoducho, resp. zjednodušene mať (ne)konanie žalovanej za príčinu smrti manžela a otca žalobcov, keďže (ne)konanie žalovanej nespôsobilo ochorenie meningitídy u nebohého, ktoré ochorenie bolo bezprostrednou príčinou jeho smrti. Ale súd dospel k záveru o danosti príčinnej súvislosti medzi nesprávne non lege artis poskytnutou zdravotnou starostlivosťou žalovanou, ktorou zobrala nebohému E. K. B. nádej, na ktorú mal právo, spočívajúcu v tom, aby sa zo svojho ochorenia uzdravil. Reálna nádej na uzdravenie vyplývala zo záverov znaleckého posudku, kde nebola konštatovaná 100 % smrtnosť pre prípad ochorenia meningitídou. Žalovaná už len tým, že včas nevykonala potrebné diagnostické výkony na stanovenie správnej diagnózy a na následné stanovenie správnej liečby, sa podieľala na rapídnom zhoršení jeho zdravotného stavu a na jeho smrti. A keďže sa nedá ustáliť existencia výlučnej príčinnej súvislosti medzi konaním žalovanej a smrťou manžela a otca žalobcov, za takýchto okolností nemožno od žalobcov spravodlivo ani požadovať, aby niesli výhradnú zodpovednosť za stav, kedy je odborne i vedecky
vylúčené konkretizovať podiel objektívnej zodpovednosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti za smrť pacienta. Je zrejmé a nesporné, že v čase hospitalizácie nebohého došlo k rapídnemu zhoršeniu jeho zdravotného stavu, ktorému žalovaná ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti napriek prítomnosti pretrvávajúcich vysokých teplôt, známej vysokej hodnote sedimentácie a vysoko pozitívnemu CRP už dňa 24.9.2007 (č.l. 490, resp. str. 167, odsek druhý) nevenovala potrebnú pozornosť, neuvažovala o možnej bakteriálnej infekcii a nenariadila potrebné vyšetrenia, a teda nezistila príčinu zhoršujúceho sa zdravotného stavu.
26. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty, pričom sa vyžaduje, aby protiprávne konanie a vznik škody boli v logickom slede, teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom (bezprostredným) tejto príčiny. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu (nemajetkovú ujmu), má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne škoda (nemajetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada spočíva.
27. Nález Ústavného súdu SR z 24.10.2017, II. ÚS 716/2016 zaujal jednoznačný právny názor, že príčinnú súvislosť medzi skúmanými javmi, z ktorých jeden jav (príčina) vyvoláva ten druhý (následok) možno z procesného hľadiska považovať za preukázanú vtedy, ak je kauzálna väzba medzi nimi jednoznačne preukázaná, pričom iba pravdepodobnosť o jej existencii nestačí. V tejto súvislosti považoval ústavný súd za potrebné uviesť, že z hľadiska dokazovania v súdnom konaní je určenie miery procesnoprávneho poznania a rozhodujúcich skutočností stupňom absolútnej istoty pomerne náročnou úlohou, pretože optikou procesného práva je každý dôkaz o tvrdenej skutočnosti v zásade len dôkazom jej pravdepodobnosti; z povahy problémov súvisiacich so zmyslovým spoznávaním minulých javov nie je spravidla nikdy možné stopercentne potvrdiť existenciu alebo priebeh určitého skutkového deja, ktorý sa už odohral, a preto určitá miera neistoty bude skoro vždy v priebehu jeho dokazovania prítomná. Z uvedeného potom a contrario vyplýva, že absolútna istota nepripúšťajúca žiadne ani teoretické pochybnosti o inom priebehu udalostí nemôže byť v zásade ako miera dôkazu požadovaná, ak takáto požiadavka zároveň stavia stranu zaťaženú dôkazným bremenom do objektívne neprekonateľných dôkazných problémov. Uvedené podľa ústavného súdu platí o to viac, že kauzalita medzi skúmanými javmi určitého skutkového deja predstavuje taký jeho prvok, ktorý v zásade nie je ani zmyslovo ani bezprostredne a objektívne pozorovateľný, a preto jeho prítomnosť možno spravidla predpokladať iba na základe určitého kvantitatívneho stupňa pravdepodobnosti, a to obvykle na základe predchádzajúcich skúseností založených na ustálenom priebehu rozhodujúcich dejov.
28. V uvedenom kontexte ústavný súd ďalej zdôraznil, že problematika spoznávania minulých javov, najmä príčinnej súvislosti, sa prenáša do procesnej roviny, najmä v tom, že základným východiskom pri uvažovaní o rozložení dôkazného bremena medzi strany sporu je pravidlo, podľa ktorého ten, kto tvrdí, ten aj dokazuje, čo v sporovom súdnom konaní, pokiaľ ide o otázku preukázania príčinnej súvislosti zaťažuje žalobcu. Ako správne A.Winterová uvádza, v skutkovo a právne zložitých sporoch je tento základný sylogizmus spravidla nepostačujúci aj preto, že spravodlivé usporiadanie procesných vzťahov vyžaduje, aby bola zohľadnená skutočnosť, že mnohokrát nie je v možnostiach strany, ktorá určitú skutočnosť tvrdí, tiež svoje tvrdenia dokázať (porovnaj prof. JUDr. Alena Winterová, CSc., a kol. Civilní právo procesní. 6. aktualizované vydání. Praha: Linde 2011, strana 252). Pripomenul, že jednou z oblastí, kde tieto problémy vystupujú zvlášť do popredia sú tzv. medicínsko-právne spory, ktoré sú charakteristické svojou skutkovou zložitosťou prejavujúcou sa predovšetkým súbehom viacerých príčin spôsobilých privodiť daný následok alebo výrazným časovým obdobím medzi príčinou a následkom, čo výrazne sťažuje dôkaznú situáciu, prípadne tým, že úroveň aktuálneho stavu poznania v danom čase neumožňuje spoľahlivo objasniť tvrdený kauzálny priebeh, nedokonalosťou postupov pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti alebo samotnou povahu biologických procesov (porovnaj napr. Doležal, L. – M., J.. Kauzalita v civilním právu se zaměřením na medicínsko-právní spory, Praha: Ústav státu a práva AV ČR, 2016 s. 180). Charakteristickou črtou týchto vzťahov, ktorá v priebehu súdneho konania mnohokrát zohráva rozhodujúcu úlohu, je aj to, že medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia a pacienta je výrazná informačná asymetria v neprospech pacienta. Práve informačná nerovnomernosť medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia na jednej strane a jeho pacientom na strane druhej,
a s tým spojená odborná znalosť zdravotníckeho zariadenia a spôsobilosť vnímať udalosti spojené s poskytovaním zdravotníckych služieb lepšie alebo o ich priebehu zistiť viac, a tiež jeho spôsobilosť preventívne alebo následne zabezpečiť o tom dôkazné prostriedky sú tými okolnosťami, ktoré ho stavajú do výhodnejšieho procesného postavenia v prípade sporu vo vzťahu k pacientovi, ktorý takéto možnosti spravidla nemá.
29. V nadväznosti na tieto právno-interpretačné východiská ústavný súd uzavrel, že v prípade, ak má za takejto situácie poškodený pacient ako slabšia strana v priebehu súdneho konania dokázať príčinnú súvislosť medzi určitými právne relevantnými javmi, má v priebehu dokazovania pred sebou pomerne náročnú úlohu, ktorá hraničí v mnohých prípadoch s jej faktickou nerealizovateľnosťou. Práve objektívne limity spojené s dokazovaním kauzálnej súvislosti, ako aj slabšie postavenie poškodeného pacienta sú tými skutočnosťami, ktoré v rámci štandardného dôkazného sylogizmu vedú v mnohých prípadoch k nespravodlivým výsledkom, pretože neadekvátna náročnosť unesenia dôkazného bremena o príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a vznikom škody zo strany pacienta je v prípade uplatňovania zásady „všetko alebo nič“ aj spravidla príčinou jeho neúspechu v spore. Takéto riešenie sa javí byť nespravodlivé, najmä v prípadoch, keď pre pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu hovorí vysoká miera ich pravdepodobnosti.
30. V medicínsko-právnych sporoch nie je v mnohých prípadoch, z už uvedených dôvodov možné jednoznačne určiť skutočnú príčinu škodlivého následku, ale túto možno stanoviť len s určitou mierou jej pravdepodobnosti. V týchto prípadoch je nutné vziať do úvahy aj ďalšie prvky, na ktorých je vybudovaný systém zodpovednostného práva a zohľadniť ich v kontexte objektívnej kauzálnej neistoty a vzájomnom nerovnocennom postavení tak, aby výsledok zodpovedal princípom, na ktorých je zodpovednosť za ujmu/škodu postavená. V tejto situácii ide v zásade o vyvažovanie dvoch proti sebe stojacich záujmov, a to práva poškodeného na jeho odškodnenie a na druhej strane záujem na tom, aby povinnosť na náhradu škody zaťažovala iba toho, kto škodu skutočne spôsobil, alebo ju mohol svojim konaním odvrátiť. Neistota vo vzťahu k príčinnej súvislosti musí byť preto spravodlivo rozdelená, pričom ako uvádza F. Štajgr, požiadavka spravodlivého vyváženia faktickej nerovnosti sporových strán je v zásade naplnená v prípade, ak je v pochybnostiach rozhodnuté v prospech toho, komu vznikla ujma (porovnaj Dr. František Štajgr. Důkazní břemeno v civilním soudním sporu, Praha, 1931, strana 114).
31. Možno teda zopakovať sumarizované tézy z rozhodnutia ústavného súdu, že požiadavka jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti bez možnosti pripustenia určitej rozumnej miery neistoty osobitne v sporoch, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch zdravotnícke zariadenie a pacient, je v štandardnom type dôkazného sylogizmu neprimeraná, pretože narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami tým, že nereflektuje objektívne limity súvisiace s následným poznávaním minulých javov, zvlášť príčinnej súvislosti a proporcionálne nevyvažuje vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, v ktorom má už z uvedených dôvodov „navrch“ zdravotnícke zariadenie, keďže na žalobcu (poškodeného) ako slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladie neúmerné nároky, čím mu v súdnom konaní faktický znemožňuje dosiahnutie ich uspokojenia, v dôsledku čoho porušuje aj jeden z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť jeho strán.
32. V konkrétnej posudzovanej veci z pohľadu naplnenia funkcií zodpovednostného práva, podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ požiadavka stopercentnej miery dôkazu pre účely unesenia dôkazného bremena poškodeného (žalobcov) ukladá, aby pod procesnou sankciou neúspechu v spore tvrdili a preukázali kauzalitu s absolútnou istotou, ide o cieľ, ktorý je nereálny a v zásade objektívne nesplniteľný. Dôsledkom takto chápanej a aplikovanej miery dôkazu o tvrdenej kauzalite je potom situácia, ktorá bráni aj realizácii hmotného práva tým, že na jednej strane žalovanej poskytuje neadekvátnu výhodu v súdnom konaní a na strane druhej neodôvodnene poškodzuje žalobcov, čo je zároveň v rozpore aj s princípmi procesného práva.
33. Nanovo definované tézy Ústavného súdu SR v náleze zo dňa 24.10.2017, II.ÚS716/2016 v otázke určovania skutočnej príčiny vzniku škodlivého následku v medicínsko-právnych sporoch a aplikovanej miery dôkazu o tvrdenej kauzalite, predstavujú právnu doktrínu, s ktorou sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Judikatúra nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to i pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená (porovnaj nález Ústavného súdu ČR z 20.6.2007, sp. zn. III.ÚS117/07). Tento jav je do značnej miery prirodzený, pretože odráža skutočnosť, že proces interpretácie a aplikácie práva nie je statický, ale dynamický.
34. Odvolací súd má za to, že nemožno preto zotrvať, resp. akceptovať námietky žalovanej, že žalobcovia v dostatočnej miere existenciu príčinnej súvislosti nepreukázali, resp. v miere hraničiacej s istotou. Je skutočnosťou, že s ohľadom na inherentné obmedzenia lekárskej vedy rozpoznať presný priebeh reťazenia príčin a následkov odohrávajúceho sa v ľudskom tele, je pre žalobcov nadmieru obtiažne, aby žalobcovia taký bezprostredný dôkaz podali, keďže v stručnosti povedané príčinnosť je v biologických procesoch vlastne vždy len väčšia či menšia pravdepodobnosť. Z uvedeného dôvodu, preto súd prvej inštancie túto otázku v odseku 24. správne uzavrel. Odvolací súd má za to, že preukázanie príčinnej súvislosti medzi porušením povinností žalovanej, resp. jej právnej predchodkyne pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti manželovi a otcovi žalobcov, a jeho úmrtím v takejto dostatočnej miere vyplýva, resp. dokazuje konštatovanie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ako i závery znaleckého posudku 35/2017, ktorý bol vyhotovený znaleckou organizáciou forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o.
35. Ústava SR v článku 40 garantuje každej fyzickej osobe právo na ochranu zdravia, a preto zásah do ústavou chránenej hodnoty sa prirodzene musí spájať s náležitou ústavne garantovanou ochranou tejto hodnoty. Neoprávnený zásah do práva na ochranu zdravia konaním v rozpore so súčasnými poznatkami lekárskej vedy predstavuje fatálne zlyhanie, ktoré je v príkrom nesúlade s poslaním subjektu, ktorého podstatou činnosti je vyliečenie z choroby, záchrana života a zabránenie vzniku zdravotných komplikácii (§ 3 ods. 4 zákona č. 576/2004 Z.z.). Na základe toho, že medicínsky následok postupu non lege artis bol, resp. s vysokou pravdepodobnosťou mohol byť rozhodujúci pre nepriaznivý vývoj poruchy zdravia manžela a otca žalobcov, nemohla byť z povahy veci vylúčená zodpovednosť žalovanej ako zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že takýto postup v rozpore s objektívnym právom nemusel byť pre samotný nezvratný následok (smrť pacienta) rozhodujúci na 100% nepredstavuje vylúčenie zodpovednosti za nesprávny medicínsky postup. Na uvedenom závere nič nemení ani nesporná skutočnosť, že v prípade E. K. B. sa jednalo o polymorbídneho pacienta.
36. Na uvedenom základe je potrebné vo vzťahu k otázke danosti príčinnej súvislosti, neexistenciu ktorej odvolateľka namietala, ustáliť zodpovednosť žalovanej za nesprávne poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ktorá stotožňuje žalovanú ako pôvodcu neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov predstavovaných právom na súkromný a rodinný život v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy. Protiprávnym konaním žalovanej (§ 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z.) pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti manželovi a otcovi žalobcov došlo k intenzívnemu zásahu do ich súkromia, ktoré zahŕňa tiež právo na realizáciu rozvíjania rodinných vzťahov, pretože z objektívneho pohľadu je strata jedného z členov blízkeho rodinného spoločenstva úplne neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje jeho zostávajúcich členov, takže náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je primeraným prostriedkom obrany proti neoprávnenému zásahu.
37. Žalovaná napokon v podanom odvolaní vytýkala súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci v otázke výšky priznanej nemajetkovej ujmy žalobcom.
38. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa dôsledne zaoberal opodstatnenosťou uplatňovaných nárokov z hľadiska § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý predpokladá pre priznanie peňažnej náhrady značnú mieru dotknutia na osobnostných právach fyzickej osoby za situácie, pokiaľ by sa nejavilo dostačujúce morálne zadosťučinenie. Pri svojich úvahách o jej výške vychádzal súd z kritérií uvedených v § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, a to zo závažnosti nemajetkovej ujmy a okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobností žalobcov došlo, a to tak, aby výška nemajetkovej ujmy bola v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Správne konštatoval, že rozhodovanie o výške nemajetkovej ujmy je individuálne a je veľmi ťažko určiť primeraný finančný ekvivalent za stratu ľudského života, lebo sa jedna o neodstrániteľný následok s dôvetkom, že finančné zadosťučinenie v danom prípade predstavuje zmiernenie trvajúceho následku v podobe straty blízkej a milovanej osoby. V každom prípade smrť manžela a otca je potrebné považovať za jeden z najzávažnejších zásahov do súkromia fyzickej osoby. Na strane druhej, výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nemá byť ocenením hodnoty ľudského života, pretože tento má nevyčísliteľnú hodnotu, ale jej cieľom je len určitá satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života žalobcov a nemôže na strane žalobcov slúžiť ani na neprípustné obohacovanie a mať likvidačný charakter voči tomu, kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný.
39. Sumy náhrady nemajetkovej ujmy 25.000 eur žalobkyni 1/, 12.500 eur žalobcovi 2/, 14.000 eur žalobcovi 3/ a 12.500 eur žalobkyni 4/ priznané súdom prvej inštancie nevykazujú znaky neprimeranosti a neodporujú celkovému zmyslu tejto satisfakcie. Závažnosť vzniknutej ujmy na strane žalobcov, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, plne opodstatňujú súdom prvej inštancie priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Súdom priznané náhrady nemajetkovej ujmy predstavujú základné štandardné kompenzovanie zmiernenia ujmy žalobcov v prípade, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Takáto náhrada je v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky morálnej správnosti (ktorá je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti) spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu kompenzácie. Súdom prvej inštancie priznané náhrady nemajetkovej ujmy nijako nevybočujú z hodnotenia závažnosti vzniknutej ujmy v dôsledku straty blízkeho rodinného príslušníka všeobecnými súdmi SR v obdobných veciach. Súd prvej inštancie pristúpil i ku komparácií ním prisúdených súm s rozhodovacou praxou všeobecných súdov. Vykonal porovnanie, resp. poukázal na platný právny stav, ktorý pokiaľ sa týka otázky výšky náhrady za smrť blízkej osoby je explicitne vyjadrený len v prípade úmrtia osoby v dôsledku pracovného úrazu a choroby z povolania, a to v § 94 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, podľa ktorej právnej úpravy prináleží pozostalej manželke a pozostalým nezaopatreným deťom okrem iných nárokov i nárok na jednorazové odškodnenie v závislosti od denného vymeriavacieho základu zomrelej osoby, najviac 46.485,40 eura v prípade manželky, pričom ani odškodnenie všetkých nezaopatrených detí, ktoré pri každom z detí predstavuje polovicou odškodnenia manželky, nemôže presiahnuť pre všetky deti čiastku 46.485,40 eura. Nepovažoval tieto čiastky za rozhodujúce pri svojich úvahách o výške nárokov žalobcov, avšak ich zohľadnil ako tzv. hraničné kritérium najvyššej do úvahy prichádzajúcej náhrady.
40. Odvolanie žalovanej napokon smerovalo i proti výrokom VIII. a IX. napadnutého rozsudku, ktorými súd priznal žalobcom 1/ až 4/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a uložil povinnosť žalovanej nahradiť trovy štátu v rozsahu 100 %. Súd odôvodnil, že napriek tomu, že žalobcom 2/ až 4/ priznal len časť z nimi uplatneného nároku, boli v konaní úspešní, pretože výška náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu, na základe čoho priznal žalobcom plnú náhradu trov konania z rozsudkom prisúdených súm. Súčasne súd odôvodnil, že za situácie, keď mal preukázané, že došlo k zásahu do práva na ochranu osobností žalobcov neoprávneným zásahom do práva na život E. K. B., považoval za rozporné so spravodlivým vyriešením veci prihliadať pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania žalobcom na zastavenie konania v časti o zaplatenie 35.000 eur titulom tzv. posmrtnej ochrany, a to z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcami.
41.Žalovaná v súvislosti s takýmto rozhodnutím súdu o nároku na náhradu trov konania namietla nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie, nesprávne právne posúdenie, ako i porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku nepostačujúceho odôvodnenia. Žalovaná argumentovala, že sa súd v odôvodnení nedostatočne vyporiadal s tým prečo, resp. z akého dôvodu jej nepriznal nárok na náhradu trov konania v časti zastaveného konania a vyslovila domnienku, že súd na rozhodovanie o trovách konania aplikoval § 257 CSP o výnimočnom nepriznaní náhrady trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Odvolací súd má za to, že zo znenia odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v odseku 30. rozsudku je dostatočne zrejmé, vzhľadom na dôvody súdu prvej inštancie, ktorý uvádza, že považoval v rozpore so spravodlivým vyriešením veci prihliadať pri rozhodovaní o priznaní nároku na náhradu trov konania žalobcom, na zastavenie konania v časti 35.000 eur z dôvodu späťvzatia žaloby v tejto časti vzhľadom na skutočnosť, že došlo k zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobcov neoprávneným zásahom zo strany žalovanej, a to do práva na život E. K. B.. Nepochybne teda, aj keď súd prvej inštancie § 257 CSP necitoval, postupoval, resp. rozhodol v zmysle tohto zákonného ustanovenia, s ktorým rozhodnutím a aplikáciou § 257 CSP na rozhodnutie o trovách konania v časti o zaplatenie 35.000 eur titulom posmrtnej ochrany osobnosti, v ktorej došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby, sa odvolací súd plne stotožňuje.
42. Účelom § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuisticky, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než vyplynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.
V konkrétnej veci je dôvodné poukázať okrem už uvedených dôvodov súdu prvej inštancie aj aj na zmenu rozhodovacej súdnej praxe pokiaľ ide o nároky tzv. posmrtnej ochrany osobnosti, ktorá sa vyvinula, resp. nastala po podaní žaloby žalobcov, tak ako na to poukázali žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej. Okrem toho, aj v časti späťvzatia išlo o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy hoci uplatnený žalobcami titulom práva na ochranu osobnosti po smrti fyzickej osoby (ich manžela a otca) a teda pri prípadnom meritórnom rozhodnutí o ňom, pri rozhodovaní o náhrade trov konania stále by sa rozlišovalo, čo je základné a čo sprevádzajúce, pričom za základné by bolo potrebné považovať to, že do práva žalobcov bolo zasiahnuté a výška náhrady nemajetkovej ujmy je len druhotná a sprevádzajúca.
43. Pokiaľ ide o námietku nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie v tejto súvislosti, odvolateľka/žalovaná nevysvetlila, v čom nesprávne zistený skutkový stav spočíva, keďže je zrejmé a nesporné, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania správne, v súlade s ustálenou súdnou praxou rozlišoval čo je základné a čo je sprevádzajúce.
44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP a v odvolacom konaní plne úspešným žalobcom priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).