Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/93/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Oľgy Trnkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna v právnej veci

žalobcov 1/ M. B., bývajúcej v K., 2/ M. B., bývajúcej v K., 3/ E. B., bývajúceho v K.,

zastúpených JUDr. F. F., advokátom v B., proti žalovanému P. K., bývajúcemu v M.,

zastúpenému JUDr. J. R., advokátom v M., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde

Martin pod sp. zn. , o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Žiline

z 11. decembra 2007 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Žalobcovia sú povinní zaplatiť žalovanému spoločne a nerozdielne náhradu trov

dovolacieho konania 624,48 € k rukám JUDr. J. R. do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Martin rozsudkom zo 14. júla 2006 č. k. 19 C 20/2002–134 konanie

o nároku žalobkyne 1/ na zaplatenie sumy 61 530,-- Sk, o nároku žalobkyne 2/ na zaplatenie

sumy 2 828,80 Sk, o nároku žalobcu 3/ na zaplatenie sumy 1 600,-- Sk zastavil z dôvodu

späťvzatia žaloby v tejto časti ( ). V časti, kde sa žalobkyňa 1/ domáhala

zaplatenia sumy 58 212,-- Sk, 2 895,-- Sk, 283 038,-- Sk, 661 608,-- Sk a 492 240,-- Sk

žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 10 165,30 Sk,

žalobcovi 3/ sumu 16 731,60 Sk, a na účet súdu súdny poplatok 505,-- Sk a 850,-- Sk do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku uplatneného nároku žalobkyne 2/ a žalovaného 3/

na zaplatenie sumy 492 240,-- Sk žalobu zamietol. Žalovanému proti žalobcom 1/, 2/, 3/

náhradu trov konania nepriznal. Uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn.

z 22.10.1999, ktorý nadobudol právoplatnosť 8.2.2000 bol žalovaný uznaný

vinným z trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa ustanovenia § 201

písm. d/ a z trestného činu ublíženia na zdraví podľa ustanovenia

ods. 1, 2 , pretože 12.7.1999 o 18,15 hod. v K. (okres M.) po požití

alkoholických nápojov (za stavu najmenej 1,7 promile alkoholu v krvi) viedol motorové

vozidlo (DAIHATSU Rocky) po ceste III. triedy smerom na V.

a pri prechádzaní zákruty v blízkosti domu č. X vedenie vozidla nezvládol (opilosť

a neprimeraná rýchlosť), prešiel v šmyku do protismeru, kde s vozidlom na ľavej strane

krajnice zrazil o zábradlie sa opierajúcich E. B. a A. Š., odrazil zábradlie a následne s

vozidlom narazil do kontajnera a do osobného motorového vozidla zn. Š X odstaveného na

príjazdovej ceste k rodinným domom č. X a X, pričom E. B. následkom utrpených zranení

27.5.1999 o 13,50 hod. v MFN M. zomrel. Dedičmi po ňom sú žalobkyňa 1/ (manželka) a

žalobcovia 2/, 3/ (deti). Žalobkyni 1/ bola v trestnom konaní priznaná náhrada škody vo výške

20 961,-- Sk a so zvyškom nároku bola odkázaná na občianskoprávne konanie. Pri

posudzovaní nárokov (na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch) uplatnených v

danom konaní vychádzal z ustanovení § 11 až 16, § 420

a nasl. , keď je nepochybné, že žalovaný zodpovedá za škodu

spôsobenú porušením právnej povinnosti (jeho konanie bolo kvalifikované ako trestný čin).

Za nedôvodnú považoval uplatnenú náhradu škody vzniknutú postavením pomníka z dôvodu,

že maximálnu výšku 20 000,-- Sk uhradila poisťovňa (§ 2 ods. 2 nariadenia vlády

č. ), titulom straty na zárobku počas práceneschopnosti nebohého E. B. (2 895,--

Sk), pretože z dedičského konania nevyplynulo, že by táto pohľadávka prešla

na žalobkyňu 1/ (manželka), ako aj straty na zárobku do nároku na odchod nebohého manžela

do dôchodku (283 038,-- Sk) a straty na dôchodku do dosiahnutia jeho priemerného

dôchodkového veku (69 rokov), ktoré nemajú oporu v zákone. Tieto nároky sú viazané

výlučne na osobu poškodeného. Nebohý sa po svojom zranení už do pracovného procesu

nezaradil, ani mu nevznikol nárok na dôchodok (práceneschopnosť ukončila smrť). Preto mu

nevznikla škoda titulom straty na zárobku po skončení práceneschopnosti, ani strata

na dôchodku, z ktorého dôvodu ani žalobkyňa 1/ takéto nároky uplatňovať nemohla. Nároky

uplatnené žalobcami 2/, 3/ titulom cestovného na pohreb zo zahraničia a späť (10 165,30 Sk,

16 731,60 Sk mal za preukázané a dôvodné (žalovaný ich aj uznal). Žalobcovia si ako osoby

uvedené v uplatnili aj náhradu nemajetkovej ujmy (každý

492 240,-- Sk), ktorá vznikla nebohému E. B. zásahom do jeho osobnostných práv a to do

jeho práva na život. Bol toho názoru, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle §

13 ods. 2 (umožňuje osobe, do ktorej osobnostných práv sa zasiahlo

žiadať okrem upustenia zásahov do práva na ochranu osobnosti a odstránenia týchto zásahov

aj primerané zadosťučinenie vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej výšku určuje

súd) je úzko osobne spätá s osobou, do ktorej osobnostných práv sa zasiahlo

a ak táto fyzická osoba zomrie, jej úmrtím právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

zanikne. Preto osoby uvedené v (žalobcovia) sa nemôžu

s úspechom domáhať pred súdom práva na peňažné zadosťučinenie ako náhrady

nemajetkovej ujmy proti osobe, ktorá sa zásahu do osobnostných práv nebohej fyzickej osoby

dopustila. Takýmto osobám (uvedeným v ) patria len práva

uvedené v 13 ods. 1 . Dospel potom k záveru, že žalobcovia nemajú

právo ako osoby uvedené v (manželka a deti nebohého)

domáhať sa nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostného práva, práva na život

nebohého E. B. proti žalovanému (zásah spôsobil) v peniazoch. O trovách konania rozhodol

podľa Za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval sociálnu situáciu žalobcov

a dôvod uplatňovania nárokov proti žalovanému (trestný čin).

Krajský súd v Žiline rozsudkom z 11. decembra 2007 sp. zn.

na odvolanie žalobcov rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej zamietol žalobu

žalobkyne 1/ na zaplatenie 58 212,-- Sk zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni

1/ 19 106,-- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku v tejto časti žalobu

zamietol. Potvrdil ho v časti, v ktorej zamietol žalobu žalobkyne 1/ na zaplatenie 2 895,-- Sk,

283 038,-- Sk, 661 608,-- Sk a na zaplatenie nemajetkovej ujmy 492 240,-- Sk. Tiež v časti,

v ktorej zamietol žalobu žalobcov 2/, 3/ na zaplatenie nemajetkovej ujmy 492 240,-- Sk.

Vyslovil, že výroky rozsudku súdu prvého stupňa, ktorými bolo konanie čiastočne zastavené

a ktorými bolo žalobe čiastočne vyhovené (nároky žalobcov 2/, 3/ na zaplatenie

10 165,30 Sk, 16 731,60 Sk) zostávajú nedotknuté. Žalovanému náhradu trov prvostupňového

a odvolacieho konania nepriznal. Proti rozsudku pripustil dovolanie. Nepovažoval za správne

rozhodnutie súdu prvého stupňa o nároku žalobkyne 1/ na náhradu škody titulom nákladov

spojených s postavením pomníka, pretože sa uhrádzajú primerané náklady spojené

s pohrebom (449 ods. 2 ). Pri súčasných cenových reláciách za stavbu

pomníka alebo náhrobnej dosky sú náklady vyššie ako maximálna suma stanovená v § 2

ods. 2 nariadenia vlády č. (20 000,-- Sk). Preto priznal žalobkyni 1/ skutočne

vynaložené náklady spojené s vystavaním pomníka pre E. B. t. j. sumu 19 106,-- Sk (celkové

náklady, ale na tzv. dvojhrob 78 212,-- Sk, preto: 2 = 39 106,-- Sk – 20 000,-- Sk vyplatených

poisťovňou = 19 106,-- Sk ). V plnom rozsahu sa stotožnil s právnym posúdením nároku na

náhradu škody titulom straty na zárobku počas práceneschopnosti, straty

na zárobku do nároku na odchod do dôchodku a straty na dôchodku E. B. ako aj uplatňovanej

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch titulom zásahu žalovaného do osobnostných práv

nebohého tým, že mu odňal jeho základné osobnostné právo a to právo na život (každý

žalobca uplatňoval 492 240,-- Sk ). Čo sa týka nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch

uviedol, že po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti osobám

taxatívne uvedeným v , ktoré neboli sami neoprávneným

zásahom dotknuté, ex lege vzniká zvláštne subjektívne občianske právo určené na uplatnenie

ochrany osobnosti zomrelej fyzickej osoby. Toto ich právo je pôvodné – originálne na

ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby. Pre vznik tohto subjektívneho práva nie je

rozhodné, či sa stal neoprávnený zásah do osobnosti zomrelej fyzickej osoby ešte za jej života

alebo až po smrti. Predmetom tohto zvláštneho osobnostného práva je napriek smrti fyzickej

osoby aj naďalej pretrvávajúca pamiatka zomrelého, spomienka naňho (pieta), jeho význam

pre spoločnosť tzv. postmortálne záujmy fyzickej osoby. Tieto hodnoty totiž nestrácajú svoj

význam pre najbližšie osoby v zmysle . Treba zdôrazniť, že toto

zvláštne osobnostné právo osôb podľa tohto ustanovenia nie je ani čo do obsahu a rozsahu,

ani čo do funkcie zhodné s osobnostným právom poškodenej zomrelej fyzickej osoby.

Spoločné majú to, že o osoby uvedené v tomto ustanovení môžu na občianskoprávnu ochranu

osobnosti zomrelej fyzickej osoby používať niektoré právne prostriedky, ktoré pripúšťa § 13

. Zásahom žalovaného do telesnej integrity E. B. tak, že sa mu týmto

zásahom odňal život, je porušením jeho osobnostných práv, konkrétne práva na život. Osoby

uvedené v sa preto na základe ich originálneho práva domáhať

ochrany osobnosti takto poškodenej fyzickej osoby nemôžu.

Požiadavka zaistenia účinnej právnej ochrany vyžaduje, aby neoprávnený zásah

do osobnosti fyzickej osoby, ktorý má za následok vznik nemajetkovej ujmy, spočívajúci

v porušení, resp. už ohrození osobnosti dotknutej fyzickej osoby, bol pre pôvodcu

neoprávneného zásahu spojený s nepriaznivými právnymi následkami vo forme zvláštnych

občianskoprávnych sankcií. Funkciou zvláštnych občianskoprávnych sankcií podľa § 13

je pôsobiť na pôvodcu neoprávneného zásahu, aby podľa okolností

konkrétneho prípadu sa buď zdržal ďalších neoprávnených zásahov, odstránil následky

neoprávnených zásahov, alebo poskytol postihnutému primerané zadosťučinenie –

satisfakciu. V danom prípade, keď k porušeniu osobnostného práva nebohého E. B. došlo

jednorázovo odňatím jeho života, nie je možné hovoriť o sankciách v zmysle § 13

, ktoré by mali preventívny alebo reštitučný charakter. Satisfakcia

(zadosťučinenie) môže spočívať buď v morálnom plnení, napr. ospravedlnení sa alebo

v peňažnom plnení (tzv. materiálna satisfakcia). Základnou funkciou satisfakcie je

dosiahnutie zmiernenia nemajetkovej ujmy poškodenej osoby. Priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je viazané len na zníženie dôstojnosti fyzickej osoby

alebo jej vážnosti v spoločnosti. Ak by boli splnené predpoklady stanovené v § 13 ods. 2

t.j. pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie morálne, je

možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch i v iných vhodných prípadoch.

V prípade ak sa satisfakcie domáhajú osoby uvedené v , t.j. tzv.

postmortálnej ochrany, môžu sa domáhať priznania rôznych foriem morálneho

zadosťučinenia. Týmto spôsobom dôjde k naplneniu satisfakčnej funkcie tejto právnej

ochrany, ako je tomu napr. pri zásahu do práva na občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, keď

po smrti fyzickej osoby ako morálna satisfakcia bude súdom určené ospravedlnenie sa

zomrelej fyzickej osobe verejne v tlači a pod. Osoby podľa ,

ktorým vzniklo originálnym spôsobom zvláštne osobnostné právo, však už v rámci posmrtnej

ochrany zomrelej fyzickej osoby, nemôžu svojím menom s úspechom uplatňovať aj

zadosťučinenie v peniazoch. Satisfakcia, ktorú tieto osoby môžu žiadať, musí byť totiž

satisfakciou pre zomrelú fyzickú osobu, ktorej bolo zasiahnuté do je osobnostných práv, čo

explicitne vyplýva z dikcie , kde je stanovené, že osoby tu

uvedené môžu po smrti fyzickej osoby uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti. Je preto

vylúčené, aby tieto osoby mohli v týchto prípadoch s úspechom uplatňovať zadosťučinenie

v peniazoch, pretože toto právo je pre jeho osobnú povahu obmedzené výlučne na dotknutú

fyzickú osobu. Ak teda dotknutá fyzická osoba zomrela, poskytnutie peňažného

zadosťučinenia niekomu inému než jej, by stratilo svoju satisfakčnú funkciu, t.j. zmierňovať

nemajetkovú ujmu práve dotknutej fyzickej osobe. Toto právo by pri opačnom výklade

nadobudlo už majetkovú povahu a v konečnom dôsledku by ani nemohlo slúžiť stanovenému

cieľu t.j. zmierniť následky zásahu do osobnostného práva zomrelej fyzickej osobe. Preto

obsah práva osôb uvedených v nie je zhodný s obsahom práva,

ktoré patrilo zomrelej fyzickej osobe. Je to právo úplne nové a svojím obsahom odlišné

od práva osoby, do práv ktorej sa neoprávnene zasiahlo a ktorá by sa mohla súdiť, ak by

nezomrela. Ohľadom výrokov, ktorými potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí

nárokov žalobcov na nemajetkovú ujmu v peniazoch (každý 492 240,-- Sk) pripustil

dovolanie. Otázku zásadného právneho významu formuloval takto: „Je súčasťou obsahu

originálneho práva na ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby, ktoré prináleží osobám

uvedeným v , aj právo na priznanie peňažného zadosťučinenie

podľa ?“. O trovách konania rozhodol podľa

ods. 1v spojení s

Proti tomuto rozsudku krajského súdu (potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým

zamietol žalobu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch) podali dovolanie žalobcovia.

Nepovažovali za správny právny názor, podľa ktorého po smrti E. B. je vylúčené, aby osoby

uvedené v mohli s úspechom uplatňovať zadosťučinenie

v peniazoch. V predmetnom prípade, keď k usmrteniu ich manžela a otca došlo pod vplyvom

alkoholu žalovaného, ako keby k ujme podľa rozhodnutia súdov ani nedošlo. Pritom ide

o ujmu nepochybne najvyššieho morálneho, sociálneho a spoločenského dopadu. Podľa ich

názoru sú práva a povinnosti resp. nároky osôb podľa totožné s

nárokmi poškodenej osoby. Navrhli v napadnutej časti zrušiť oba rozsudky nižších stupňov.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcov považoval právny názor súdov nižšieho

stupňa týkajúci sa uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch za správny a žiadal

dovolanie zamietnuť. Je podľa neho nepostačujúca naformulovaná právna otázka zásadného

právneho významu, nakoľko by podľa takto nastolenej otázky ostávalo rozhodnutie

a následné rozhodovanie o nej v pozícii, či môžu osoby uvedené v § 15 Občianskeho

zákonníka požadovať nemajetkovú ujmu v peniazoch za všetky zásahy do osobnosti fyzickej

osoby. Je potrebné ale zaujať stanovisko i ku skutočnosti v prípade, že takéto osoby budú

môcť požadovať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, či takéto osoby majú

právo požadovať zadosťučinenie za smrť im blízkej fyzickej osoby, prípadne za poškodenie

zdravia napríklad odtrhnutím končatiny. Dôležité je položiť si i otázku, či vôbec sama fyzická

osoba môže považovať poškodenie zdravia prípadne v danom prípade smrť za zásah do svojej

osobnosti a za akých okolností. Žiadal priznať špecifikovanú náhradu trov dovolacieho

konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania ( ) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

v rozsahu podľa a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V zmysle je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže

namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2

).

Podľa dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu.

Prípustnosť dovolania žalobcov, ktoré v danom prípade smeruje proti potvrdzujúcemu

rozsudku odvolacieho súdu, vyplýva z ustanovenia a zo skutočnosti, že

odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku pripustil proti svojmu rozhodnutiu

dovolanie.

V ustanovení je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť

výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu je

zásadného právneho významu. nevysvetľuje, kedy ide o také

rozhodnutie, bezpochyby má ale na mysli rozhodnutie, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo

len v iných súvislostiach prezentovanú právne inak riešenú otázku spôsobom, ktorý je

významný nielen v konkrétnej prejednávanej veci, ale aj zo širších hľadísk. Ak odvolací súd

vyslovil prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je dovolateľ oprávnený napadnúť

jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve

len v tej konkrétnej vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie prípustné. V dovolacom

konaní potom predmetom posudzovania a vyriešenia môžu byť len právne otázky (na riešenie

skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený procesnými prostriedkami -

druhá veta ).

Z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom

dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia,

obligatórne sa zaoberá len vadami konania vymedzenými v a inými vadami,

pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vady podľa a ani tzv.

iné vady konania ( ), na ktoré musí dovolací súd prihliadnuť, aj

keď nie sú v konaní namietané, z obsahu spisu nemožno vyvodiť.

V prejednávanej veci odvolací súd považoval za otázku zásadného právneho významu

otázku, či je súčasťou obsahu originálneho práva na ochranu osobnosti zomrelej fyzickej

osoby, ktoré prináleží osobám uvedeným v , aj právo

na priznanie peňažného zadosťučinenia podľa ?

Z porovnania takto určeného rámca pre možný prieskum dovolacím súdom (k tomu

vymedzenej otázke) s obsahom dovolania žalobcov vyplýva, že v dovolaní sa namieta

(spochybňuje) právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého obsah práva osôb uvedených

v nie je zhodný s obsahom práva, ktoré patrilo zomrelej fyzickej

osobe, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté, v tom, že by si tieto osoby mohli

uplatňovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka , ktorá vznikla zomrelej fyzickej osobe zásahom do jej osobnostného práva – práva

na život, teda je vylúčené, aby si mohli uplatňovať nemajetkovú ujmu v peniazoch vzniknutú

pozbavením života ich manžela a otca (E. B.). Teda v danej veci je predmetom prieskumu

dovolacieho súdu správnosť vyriešenia otázky odvolacím súdom, či súčasťou originálneho

práva na ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby, ktoré prináleží osobám uvedeným v § 15

je aj právo na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch (

) vzniknutej zomrelej fyzickej osobe zásahom do jej osobnostného

práva – práva na život.

Nesprávnym právnym posúdením veci (či konkrétnej právnej otázky) v zmysle

dovolacieho dôvodu podľa je také posúdenie, pri ktorom odvolací

súd na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne právny predpis alebo správne použitý

právny predpis nesprávne vyložil alebo nesprávne aplikoval. V danej veci v rámci dovolaním

vymedzeného priestoru (riešeného aj odvolacím súdom) na prieskum dovolací súd

v rozhodnutí odvolacieho súdu také pochybenie nezistil.

Je nepochybné, že žalobcovia si ako osoby uvedené v

svojou žalobou (okrem náhrady škody) uplatňovali nemajetkovú ujmu v peniazoch (každý

492 240,-- Sk) titulom zásahu žalovaného (trestným činom) do základného osobnostného

práva, práva na život zomrelého E. B. (manžel žalobkyne 1/ a otec žalobcov 2/, 3/) podľa §

13 ods. 2 (nie titulom zásahu do ich osobnostného práva následkom

smrti manžela a otca).

Podľa , fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,

svojho mena a prejavov osobnej slobody.

Podľa , fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,

aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa

odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1

najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť

v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3, výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť

vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa , po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať práva

na ochranu osobnosti manželovi a deťom a ak ich niet, jej rodičom.

Podľa kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu

osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti

za škodu.

Ustanovenie vyslovuje všeobecnú zásadu ochrany

osobnosti a súčasne uvádza najtypickejšie zložky a prejavy osobnosti, rozvedené ďalej

v ustanovení (písomnosti osobnej povahy, fotografie,

obrazové snímky a zvukové záznamy). Zo slovného znenia ustanovenia § 11 Občianskeho

zákonníka vyplýva, že výpočet chránených práv v ňom uvedených nie je vyčerpávajúci

( chráni aj iné zložky a prejavy spojené s osobnosťou, ako je dôstojnosť,

vážnosť, skutočnosti týkajúce sa rodinného života, vnútorné, intímné stránky osobnosti

a pod.).

Ustanoveniami až je poskytovaná ochrana

fyzickým osobám. Teda subjektom práva na ochranu osobnosti je len fyzická osoba, ako

ľudská bytosť – človek, pretože len táto môže byť nositeľom osobnosti, resp. jednotlivých

hodnôt tvoriacich osobnosť.

Podľa spôsobilosť fyzickej osoby mať práva

a povinnosti vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé.

Okamihom narodenia má každá fyzická osoba spôsobilosť na práva a povinnosti t.j. má

právnu subjektivitu. Pre všetky fyzické osoby je táto spôsobilosť rovnaká a nemôže byť

obmedzená. Spôsobilosť na práva a povinnosti zaniká smrťou (§ 7 ods. 2 Občianskeho

zákonníka), ktorá sa preukazuje ustanoveným spôsobom.

Základ právnej úpravy ochrany osobnostných práv obsiahnutej v citovaných

ustanoveniach vychádza z druhej hlavy , podľa ktorej

každý má spôsobilosť na práva. Spôsobilosť mať práva nadobúda každá fyzická osoba ako

individualita okamihom narodenia (prípadne počatím) bez toho, aby k tomuto nadobudnutiu

bolo treba z jej strany ďalších náležitostí resp. právnych skutočností.

Z hľadiska právneho poňatia (v právnickej terminológii) sa právo rozlišuje

na objektívne a subjektívne.

Objektívne právo je právo ako také t.j. právny poriadok, platné právo (členené

na právo verejné a právo súkromné). Subjektívne právo znamená právo, ktoré niekomu patrí

alebo môže patriť.

Subjektívne práva fyzických osôb chránené (subjektívne

občianske práva) možno všeobecne deliť podľa rôznych kritérií. Významným z hľadiska

poskytovania ochrany citovanými ustanoveniami je rozdelenie na rýdzo osobné, osobnostné

práva a majetkové práva.

Pojmovými znakmi subjektívnych osobnostných práv sú absolútna povaha,

imateriálny charakter, všeobecnosť a výlučnosť, zásadná neprevoditeľnosť, časová

neobmedzenosť a nepremlčateľnosť. Pôsobia totiž voči neobmedzenému resp. neurčitému

okruhu ostatných subjektov práva, ich predmetom sú výlučne nemajetkové hodnoty

(osobnosť), patria každej fyzickej osobe „a priori“, (sú prejavom ľudskej osobnosti vo vzťahu

k ostatným subjektom, t.j. či fyzickým alebo právnickým osobám) s rovnakým právnym

postavením, výlučné oprávnenie nakladať počas celého života v medziach určených právnym

poriadkom s jednotlivými stránkami svojej osobnosti patrí fyzickej osobe, nemožno ich

scudzovať, deliť od ich nositeľa, upínajú sa na fyzickú osobu po dobu jej fyzickej existencie

v spoločnosti (sú časovo neobmedzené počas života fyzickej osoby) sú nezdediteľné (netvoria

predmet dedičstva), sú nepremlčateľné, rovnako aj neprekludovateľné a nemožno ich

postihovať exekúciou. Na rozdiel od nich majetkové práva možno oddeliť od ich subjektov,

prevádzať (scudzovať) ich, podliehajú exekúcii, premlčaniu a preklúzii.

Špecifickosť subjektívnych osobnostných práv spočíva v ich predmete, ktorým je

priamo osobnosť človeka, fyzickej osoby v jej celistvosti. Právo na ochranu osobnosti

(subjektívne rýdzo osobné resp. osobnostné právo) upravuje ako

jednotné právo (doslovné znenie „občan má právo na ochranu svojej osobnosti“). V dôsledku

toho je treba jednotlivé práva, ktoré v tomto jednotnom rámci vznikajú, chápať ako práva

čiastkové, líšiace sa navzájom vzťahom k rôznym hodnotám, stránkam osobnosti, avšak

vychádzajúcim z osobnosti tvoriacej fyzickú a mravnú jednotu. Preto je aj výpočet

jednotlivých čiastkových osobnostných práv v § 11, ktoré vytvárajú jednotlivé osobnostné

práva len demonštratívny.

Ako základné hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby uvádza

v výslovne život, zdravie a tým i telo (podľa ,

čl. 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 2 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných

práv a slobôd každý má právo na život), označované ako práva na telesnú integritu a jej

nedotknuteľnosť. Telo človeka tvorí integrálnu súčasť jeho osobnosti ako právneho subjektu.

Osobnosť každej fyzickej osoby je teda vytváraná jednotou jej zložky morálnej a telesnej. Ak

má preto občianske právo v rámci všeobecného osobnostného práva chrániť osobnosť

fyzickej osoby v plnom rozsahu, musí sa táto právna ochrana nutne vzťahovať nielen na sféru

morálnu, ale aj na sféru telesnú. Preto je právo na telesnú integritu uznávané za jednu

z najvýznamnejších čiastkových práv, ktoré tvoria súčasť občianskoprávnej ochrany

osobnosti ako celku. To platí aj na právnu úpravu, ktorá podľa ustanovenia § 11 Občianskeho

zákonníka právo na život a zdravie výslovne prehlasuje za súčasť širšieho práva na ochranu

osobnosti fyzickej osoby. Z toho potom vyplýva, že i právo na telesnú integritu (život

a zdravie) ako súčasť jednotného všeobecného osobnostného práva (§ 11 Občianskeho

zákonníka) je svojou povahou subjektívnym občianskym právom so všetkými uvedenými

pojmovými znakmi.

Prostriedky občianskoprávnej ochrany ( a nasl. ) fyzickej

osoby prichádzajú do úvahy, pokiaľ hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej

nemajetkovej sfére.

umožňuje v ustanovení postihnutej fyzickej osobe

domáhať sa proti subjektu zásahu najmä, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu do práva

na ochranu jej osobnosti a aby sa odstránili následky zásahu, keď zákon len príkladmo

vymedzuje konkrétne právne prostriedky ochrany práv fyzických osôb spojených s ich

osobnosťou a uvedených v ustanovení a a aby jej bolo dané

primerané zadosťučinenie, ktoré nemá charakter peňažnej náhrady, teda nejde o majetkové

plnenie, ale je výlučne prostriedkom morálneho, imateriálneho pôsobenia. Svojou povahou

nejde o prostriedok represívny, ani reparačný, ale o špeciálny prostriedok ochrany osobnosti

so satisfakčnou povahou, ktorá sa bezprostredne nepremieta do majetkovej sféry postihnutej

fyzickej osoby, prečo ju nemožno vyjadriť a vyčísliť v peniazoch. V prípade, ak by sa nezdalo

toto zadosťučinenie postačujúce, umožňuje v (novela

s činnosťou od 27.3.1990) priznať náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu

peňažnou formou a plní tiež satisfakčnú funkciu. Následne aké zadosťučinenie v peniazoch

(po splnení zákonom predpokladaných podmienok) sa bude javiť primeraným, bude závisieť

na posúdení súdu ( ). To neznamená, že neoprávneným

zásahom do osobnosti fyzickej osoby nemôže dôjsť aj ku vzniku majetkovej (hmotnej,

materiálnej) ujmy – škody. Táto sa ale podľa výslovnej úpravy

riadi, čo do podmienok vzniku, spôsobu a rozsahu náhrady škody všeobecnými ustanoveniami

o zodpovednosti za škodu.

Pretože subjektívne osobnostné právo je (ako vyplýva zhora) právom neoddeliteľným

od osobnosti fyzickej osoby, ktoré trvá po celú dobu života fyzickej soby, ako právo rýdzo

osobné, nemôže sa pred súdom domáhať úspešne občianskoprávnej ochrany podľa citovaných

ustanovení nikto iný, ako sama dotknutá určitá konkrétna fyzická osoba. Teda na uplatnenie

práva na ochranu osobnosti je aktívne legitimovaná vždy tá fyzická osoba, voči osobnosti

ktorej smeroval (neoprávnený) zásah. A právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby ako právo

nemajetkové, zaniká jej smrťou ( ), neprechádza smrťou

fyzickej soby na dedičov a nestáva sa predmetom dedenia. Z toho dôvodu je aj vylúčené, aby

súd priznal zadosťučinenie v peniazoch namiesto dotknutej (zásahom do osobnosti) fyzickej

osoby nejakému tretiemu subjektu.

však zabezpečuje občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej

osoby i po jej smrti (tzv. postmortálna ochrana). Podľa výslovnej úpravy § 15 Občianskeho

zákonníka vzniká smrťou fyzickej osoby určitým (taxatívne) vymedzeným osobám, ktoré

neboli samy neoprávneným zásahom postihnuté, zo zákona (ex lege) zvláštne subjektívne

občianskej právo určené k uplatneniu ochrany osobnosti zomrelej fyzickej osoby. Ide pritom

o celkom zvláštnu zákonom predvídateľnú situáciu, keď nie je podstatné, či sú uvedené

fyzické osoby súčasne dedičmi po zomrelej fyzickej osobe (nejde o dedičské nástupníctvo).

Právo podľa je pôvodným (originálnym) právom

na občianskoprávnu ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby. Preto u osôb tu uvedených

nejde o nejaký druh právneho nástupníctva do práva po zomrelej fyzickej osobe, ale o vznik

zvláštneho, pôvodného (originálneho) osobnostného práva. Zo znenia uvedeného ustanovenia

jednoznačne vyplýva, že osoby v ňom uvedené uplatňujú ochranu osobnosti zomrelej fyzickej

osoby.

Ako bolo uvedené zhora medzi základné hodnoty osobnosti, ktoré výslovne uvádza

, patrí i právo na ochranu života zakotvené v

Slovenskej republiky – každý má právo na život. Jeho cieľom je zabezpečiť ochranu

jednotlivca, fyzickej osoby (človeka) pred akýmkoľvek svojvoľným pozbavením života,

vychádzajúcim z Listiny základných práv a slobôd v intenciách európskych civilizačných

hodnôt (Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

V danej veci bolo zasiahnuté práve do tohto osobnostného práva zomrelého E. B., t.j.

do jeho práva na život, protiprávnym konaním (trestným činom) žalovaného, ktorý mu tým

spôsobil neodstrániteľnú, teda absolútnu ujmu – smrť, v rámci ochrany osobnosti ktorého sa

žalobcovia ako osoby uvedené v domáhali nemajetkovej ujmy v

peniazoch. Právo na ochranu života ako súčasti jednotného (subjektívneho) osobnostného

práva, neoddeliteľne spojeného s osobnosťou fyzickej osoby, E. B., zaniklo jeho smrťou,

ktorý zánik je totožný s okamihom zásahu. Napriek tomu, že išlo o zásah jednoznačne

neoprávnený a protiprávny, jeho okamihom – smrťou zaniklo právo tejto, konkrétnej fyzickej

osoby postihnutej zásahom, E. B., domáhať sa ochrany v zmysle § 13 Občianskeho

zákonníka proti subjektu zásahu – žalovanému, ktoré ako nemajetkové právo netvorí súčasť

dedičstva a neprechádza na osoby uvedené v . Na dedičov ani na

osoby uvedené v nemohlo prejsť preto ani právo na

nemajetkovú ujmu v peniazoch, ktoré pre svoju osobnú povahu bolo viazané výlučne na

dotknutú fyzickú osobu a okamihom zásahu – smrťou zaniklo. Preto poskytnutím

nemajetkovej ujmy v peniazoch niekomu inému by stratilo nielen svoju satisfakčnú funkciu,

ktorým má byť zmiernenie nemajetkovej ujmy zomrelej fyzickej osoby, ale vzhľadom na

totožnosť zásahu s následkom, by nadobudlo výlučne majetkový charakter. To je podľa

názoru dovolacieho súdu v rozpore s cieľom ochrany poskytovanej citovanými ustanoveniami

. Z toho možno vyvodiť, že možným rámcom pre prieskum dovolacím

súdom bolo vzhľadom na špecifickosť danej veci vyriešenie otázky (zásadného právneho

významu), či súčasťou obsahu originálneho práva na ochranu osobnosti zomrelej fyzickej

osoby, ktorej bolo zasiahnuté do osobnostného práva, práva na život (E. B.), ktoré prináleží

osobám uvedených v (žalobcom), je právo na priznanie

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ odvolací súd dospel k záveru, podľa ktorého obsah

práva žalobcov ako osôb uvedených v nie je zhodný s obsahom

práva zomrelého E. B., ktorému bolo zasiahnuté (žalovaným) do osobnostného práva, práva

na život, pretože do obsahu práva týchto osôb nepatrí právo na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch, treba ho považovať za správny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov preto dovolanie žalobcov

ako nedôvodné zamietol ( ).

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa v spojení

s O.s.p, V dovolacom konaní úspešnému žalovanému priznal

náhradu trov dovolacieho konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia za jeden

úkon právnej služby – vypracovanie vyjadrenia k dovolaniu zo 17.4.2008 t.j. 519,48 €, ktoré

spolu s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné v sume

6,30 € a daňou z pridanej hodnoty 98,70 € predstavujú sumu 624,48 € (§ 14 ods. 1 písm. c/,

, , vyhlášky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov). Žalovanému

nepriznal náhradu za jeden úkon právnej služby, ktorá mala spočívať v odmene advokáta za

prevzatie a prípravu zastúpenia z dôvodu, že žalovaný bol JUDr. J. R. zastúpený aj v konaní

pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. marca 2010

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská