Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 51 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (64)187/367905.41ba43.pdf
PDF · 140.15 KB
No categories available
2Cdo/93/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Oľgy Trnkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna v právnej veci
žalobcov 1/ M. B., bývajúcej v K., 2/ M. B., bývajúcej v K., 3/ E. B., bývajúceho v K.,
zastúpených JUDr. F. F., advokátom v B., proti žalovanému P. K., bývajúcemu v M.,
zastúpenému JUDr. J. R., advokátom v M., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde
Martin pod sp. zn. 19 C 20/2002, o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Žiline
z 11. decembra 2007 sp. zn. 5 Co 494/2006, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Žalobcovia sú povinní zaplatiť žalovanému spoločne a nerozdielne náhradu trov
dovolacieho konania 624,48 € k rukám JUDr. J. R. do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin rozsudkom zo 14. júla 2006 č. k. 19 C 20/2002–134 konanie
o nároku žalobkyne 1/ na zaplatenie sumy 61 530,-- Sk, o nároku žalobkyne 2/ na zaplatenie
sumy 2 828,80 Sk, o nároku žalobcu 3/ na zaplatenie sumy 1 600,-- Sk zastavil z dôvodu
späťvzatia žaloby v tejto časti (§ 96 ods. 1 O.s.p.). V časti, kde sa žalobkyňa 1/ domáhala
zaplatenia sumy 58 212,-- Sk, 2 895,-- Sk, 283 038,-- Sk, 661 608,-- Sk a 492 240,-- Sk
žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 10 165,30 Sk,
žalobcovi 3/ sumu 16 731,60 Sk, a na účet súdu súdny poplatok 505,-- Sk a 850,-- Sk do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku uplatneného nároku žalobkyne 2/ a žalovaného 3/
na zaplatenie sumy 492 240,-- Sk žalobu zamietol. Žalovanému proti žalobcom 1/, 2/, 3/
náhradu trov konania nepriznal. Uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn.
3 T 158/99 z 22.10.1999, ktorý nadobudol právoplatnosť 8.2.2000 bol žalovaný uznaný
vinným z trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa ustanovenia § 201
písm. d/ Trestného poriadku a z trestného činu ublíženia na zdraví podľa ustanovenia § 224
ods. 1, 2 Trestného poriadku, pretože 12.7.1999 o 18,15 hod. v K. (okres M.) po požití
alkoholických nápojov (za stavu najmenej 1,7 promile alkoholu v krvi) viedol motorové
vozidlo (DAIHATSU Rocky) po ceste III. triedy smerom na V.
a pri prechádzaní zákruty v blízkosti domu č. X vedenie vozidla nezvládol (opilosť
a neprimeraná rýchlosť), prešiel v šmyku do protismeru, kde s vozidlom na ľavej strane
krajnice zrazil o zábradlie sa opierajúcich E. B. a A. Š., odrazil zábradlie a následne s
vozidlom narazil do kontajnera a do osobného motorového vozidla zn. Š X odstaveného na
príjazdovej ceste k rodinným domom č. X a X, pričom E. B. následkom utrpených zranení
27.5.1999 o 13,50 hod. v MFN M. zomrel. Dedičmi po ňom sú žalobkyňa 1/ (manželka) a
žalobcovia 2/, 3/ (deti). Žalobkyni 1/ bola v trestnom konaní priznaná náhrada škody vo výške
20 961,-- Sk a so zvyškom nároku bola odkázaná na občianskoprávne konanie. Pri
posudzovaní nárokov (na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch) uplatnených v
danom konaní vychádzal z ustanovení § 11 až 16, § 420
a nasl. Občianskeho zákonníka, keď je nepochybné, že žalovaný zodpovedá za škodu
spôsobenú porušením právnej povinnosti (jeho konanie bolo kvalifikované ako trestný čin).
Za nedôvodnú považoval uplatnenú náhradu škody vzniknutú postavením pomníka z dôvodu,
že maximálnu výšku 20 000,-- Sk uhradila poisťovňa (§ 2 ods. 2 nariadenia vlády
č. 87/1995 Zb.), titulom straty na zárobku počas práceneschopnosti nebohého E. B. (2 895,--
Sk), pretože z dedičského konania nevyplynulo, že by táto pohľadávka prešla
na žalobkyňu 1/ (manželka), ako aj straty na zárobku do nároku na odchod nebohého manžela
do dôchodku (283 038,-- Sk) a straty na dôchodku do dosiahnutia jeho priemerného
dôchodkového veku (69 rokov), ktoré nemajú oporu v zákone. Tieto nároky sú viazané
výlučne na osobu poškodeného. Nebohý sa po svojom zranení už do pracovného procesu
nezaradil, ani mu nevznikol nárok na dôchodok (práceneschopnosť ukončila smrť). Preto mu
nevznikla škoda titulom straty na zárobku po skončení práceneschopnosti, ani strata
na dôchodku, z ktorého dôvodu ani žalobkyňa 1/ takéto nároky uplatňovať nemohla. Nároky
uplatnené žalobcami 2/, 3/ titulom cestovného na pohreb zo zahraničia a späť (10 165,30 Sk,
16 731,60 Sk mal za preukázané a dôvodné (žalovaný ich aj uznal). Žalobcovia si ako osoby
uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka uplatnili aj náhradu nemajetkovej ujmy (každý
492 240,-- Sk), ktorá vznikla nebohému E. B. zásahom do jeho osobnostných práv a to do
jeho práva na život. Bol toho názoru, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle §
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka (umožňuje osobe, do ktorej osobnostných práv sa zasiahlo
žiadať okrem upustenia zásahov do práva na ochranu osobnosti a odstránenia týchto zásahov
aj primerané zadosťučinenie vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej výšku určuje
súd) je úzko osobne spätá s osobou, do ktorej osobnostných práv sa zasiahlo
a ak táto fyzická osoba zomrie, jej úmrtím právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
zanikne. Preto osoby uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka (žalobcovia) sa nemôžu
s úspechom domáhať pred súdom práva na peňažné zadosťučinenie ako náhrady
nemajetkovej ujmy proti osobe, ktorá sa zásahu do osobnostných práv nebohej fyzickej osoby
dopustila. Takýmto osobám (uvedeným v § 15 Občianskeho zákonníka) patria len práva
uvedené v 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dospel potom k záveru, že žalobcovia nemajú
právo ako osoby uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka (manželka a deti nebohého)
domáhať sa nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostného práva, práva na život
nebohého E. B. proti žalovanému (zásah spôsobil) v peniazoch. O trovách konania rozhodol
podľa § 150 O.s.p. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval sociálnu situáciu žalobcov
a dôvod uplatňovania nárokov proti žalovanému (trestný čin).
Krajský súd v Žiline rozsudkom z 11. decembra 2007 sp. zn. 5 Co 494/2006
na odvolanie žalobcov rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej zamietol žalobu
žalobkyne 1/ na zaplatenie 58 212,-- Sk zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni
1/ 19 106,-- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku v tejto časti žalobu
zamietol. Potvrdil ho v časti, v ktorej zamietol žalobu žalobkyne 1/ na zaplatenie 2 895,-- Sk,
283 038,-- Sk, 661 608,-- Sk a na zaplatenie nemajetkovej ujmy 492 240,-- Sk. Tiež v časti,
v ktorej zamietol žalobu žalobcov 2/, 3/ na zaplatenie nemajetkovej ujmy 492 240,-- Sk.
Vyslovil, že výroky rozsudku súdu prvého stupňa, ktorými bolo konanie čiastočne zastavené
a ktorými bolo žalobe čiastočne vyhovené (nároky žalobcov 2/, 3/ na zaplatenie
10 165,30 Sk, 16 731,60 Sk) zostávajú nedotknuté. Žalovanému náhradu trov prvostupňového
a odvolacieho konania nepriznal. Proti rozsudku pripustil dovolanie. Nepovažoval za správne
rozhodnutie súdu prvého stupňa o nároku žalobkyne 1/ na náhradu škody titulom nákladov
spojených s postavením pomníka, pretože sa uhrádzajú primerané náklady spojené
s pohrebom (449 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pri súčasných cenových reláciách za stavbu
pomníka alebo náhrobnej dosky sú náklady vyššie ako maximálna suma stanovená v § 2
ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. (20 000,-- Sk). Preto priznal žalobkyni 1/ skutočne
vynaložené náklady spojené s vystavaním pomníka pre E. B. t. j. sumu 19 106,-- Sk (celkové
náklady, ale na tzv. dvojhrob 78 212,-- Sk, preto: 2 = 39 106,-- Sk – 20 000,-- Sk vyplatených
poisťovňou = 19 106,-- Sk ). V plnom rozsahu sa stotožnil s právnym posúdením nároku na
náhradu škody titulom straty na zárobku počas práceneschopnosti, straty
na zárobku do nároku na odchod do dôchodku a straty na dôchodku E. B. ako aj uplatňovanej
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch titulom zásahu žalovaného do osobnostných práv
nebohého tým, že mu odňal jeho základné osobnostné právo a to právo na život (každý
žalobca uplatňoval 492 240,-- Sk ). Čo sa týka nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch
uviedol, že po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti osobám
taxatívne uvedeným v § 15 Občianskeho zákonníka, ktoré neboli sami neoprávneným
zásahom dotknuté, ex lege vzniká zvláštne subjektívne občianske právo určené na uplatnenie
ochrany osobnosti zomrelej fyzickej osoby. Toto ich právo je pôvodné – originálne na
ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby. Pre vznik tohto subjektívneho práva nie je
rozhodné, či sa stal neoprávnený zásah do osobnosti zomrelej fyzickej osoby ešte za jej života
alebo až po smrti. Predmetom tohto zvláštneho osobnostného práva je napriek smrti fyzickej
osoby aj naďalej pretrvávajúca pamiatka zomrelého, spomienka naňho (pieta), jeho význam
pre spoločnosť tzv. postmortálne záujmy fyzickej osoby. Tieto hodnoty totiž nestrácajú svoj
význam pre najbližšie osoby v zmysle § 15 Občianskeho zákonníka. Treba zdôrazniť, že toto
zvláštne osobnostné právo osôb podľa tohto ustanovenia nie je ani čo do obsahu a rozsahu,
ani čo do funkcie zhodné s osobnostným právom poškodenej zomrelej fyzickej osoby.
Spoločné majú to, že o osoby uvedené v tomto ustanovení môžu na občianskoprávnu ochranu
osobnosti zomrelej fyzickej osoby používať niektoré právne prostriedky, ktoré pripúšťa § 13
Občianskeho zákonníka. Zásahom žalovaného do telesnej integrity E. B. tak, že sa mu týmto
zásahom odňal život, je porušením jeho osobnostných práv, konkrétne práva na život. Osoby
uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka sa preto na základe ich originálneho práva domáhať
ochrany osobnosti takto poškodenej fyzickej osoby nemôžu.
Požiadavka zaistenia účinnej právnej ochrany vyžaduje, aby neoprávnený zásah
do osobnosti fyzickej osoby, ktorý má za následok vznik nemajetkovej ujmy, spočívajúci
v porušení, resp. už ohrození osobnosti dotknutej fyzickej osoby, bol pre pôvodcu
neoprávneného zásahu spojený s nepriaznivými právnymi následkami vo forme zvláštnych
občianskoprávnych sankcií. Funkciou zvláštnych občianskoprávnych sankcií podľa § 13
Občianskeho zákonníka je pôsobiť na pôvodcu neoprávneného zásahu, aby podľa okolností
konkrétneho prípadu sa buď zdržal ďalších neoprávnených zásahov, odstránil následky
neoprávnených zásahov, alebo poskytol postihnutému primerané zadosťučinenie –
satisfakciu. V danom prípade, keď k porušeniu osobnostného práva nebohého E. B. došlo
jednorázovo odňatím jeho života, nie je možné hovoriť o sankciách v zmysle § 13
Občianskeho zákonníka, ktoré by mali preventívny alebo reštitučný charakter. Satisfakcia
(zadosťučinenie) môže spočívať buď v morálnom plnení, napr. ospravedlnení sa alebo
v peňažnom plnení (tzv. materiálna satisfakcia). Základnou funkciou satisfakcie je
dosiahnutie zmiernenia nemajetkovej ujmy poškodenej osoby. Priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je viazané len na zníženie dôstojnosti fyzickej osoby
alebo jej vážnosti v spoločnosti. Ak by boli splnené predpoklady stanovené v § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka t.j. pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie morálne, je
možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch i v iných vhodných prípadoch.
V prípade ak sa satisfakcie domáhajú osoby uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka, t.j. tzv.
postmortálnej ochrany, môžu sa domáhať priznania rôznych foriem morálneho
zadosťučinenia. Týmto spôsobom dôjde k naplneniu satisfakčnej funkcie tejto právnej
ochrany, ako je tomu napr. pri zásahu do práva na občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, keď
po smrti fyzickej osoby ako morálna satisfakcia bude súdom určené ospravedlnenie sa
zomrelej fyzickej osobe verejne v tlači a pod. Osoby podľa § 15 Občianskeho zákonníka,
ktorým vzniklo originálnym spôsobom zvláštne osobnostné právo, však už v rámci posmrtnej
ochrany zomrelej fyzickej osoby, nemôžu svojím menom s úspechom uplatňovať aj
zadosťučinenie v peniazoch. Satisfakcia, ktorú tieto osoby môžu žiadať, musí byť totiž
satisfakciou pre zomrelú fyzickú osobu, ktorej bolo zasiahnuté do je osobnostných práv, čo
explicitne vyplýva z dikcie § 15 Občianskeho zákonníka, kde je stanovené, že osoby tu
uvedené môžu po smrti fyzickej osoby uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti. Je preto
vylúčené, aby tieto osoby mohli v týchto prípadoch s úspechom uplatňovať zadosťučinenie
v peniazoch, pretože toto právo je pre jeho osobnú povahu obmedzené výlučne na dotknutú
fyzickú osobu. Ak teda dotknutá fyzická osoba zomrela, poskytnutie peňažného
zadosťučinenia niekomu inému než jej, by stratilo svoju satisfakčnú funkciu, t.j. zmierňovať
nemajetkovú ujmu práve dotknutej fyzickej osobe. Toto právo by pri opačnom výklade
nadobudlo už majetkovú povahu a v konečnom dôsledku by ani nemohlo slúžiť stanovenému
cieľu t.j. zmierniť následky zásahu do osobnostného práva zomrelej fyzickej osobe. Preto
obsah práva osôb uvedených v § 15 Občianskeho zákonníka nie je zhodný s obsahom práva,
ktoré patrilo zomrelej fyzickej osobe. Je to právo úplne nové a svojím obsahom odlišné
od práva osoby, do práv ktorej sa neoprávnene zasiahlo a ktorá by sa mohla súdiť, ak by
nezomrela. Ohľadom výrokov, ktorými potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí
nárokov žalobcov na nemajetkovú ujmu v peniazoch (každý 492 240,-- Sk) pripustil
dovolanie. Otázku zásadného právneho významu formuloval takto: „Je súčasťou obsahu
originálneho práva na ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby, ktoré prináleží osobám
uvedeným v § 15 Občianskeho zákonníka, aj právo na priznanie peňažného zadosťučinenie
podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka ?“. O trovách konania rozhodol podľa § 224
ods. 1v spojení s § 142 ods. 3 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu (potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým
zamietol žalobu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch) podali dovolanie žalobcovia.
Nepovažovali za správny právny názor, podľa ktorého po smrti E. B. je vylúčené, aby osoby
uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka mohli s úspechom uplatňovať zadosťučinenie
v peniazoch. V predmetnom prípade, keď k usmrteniu ich manžela a otca došlo pod vplyvom
alkoholu žalovaného, ako keby k ujme podľa rozhodnutia súdov ani nedošlo. Pritom ide
o ujmu nepochybne najvyššieho morálneho, sociálneho a spoločenského dopadu. Podľa ich
názoru sú práva a povinnosti resp. nároky osôb podľa § 15 Občianskeho zákonníka totožné s
nárokmi poškodenej osoby. Navrhli v napadnutej časti zrušiť oba rozsudky nižších stupňov.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcov považoval právny názor súdov nižšieho
stupňa týkajúci sa uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch za správny a žiadal
dovolanie zamietnuť. Je podľa neho nepostačujúca naformulovaná právna otázka zásadného
právneho významu, nakoľko by podľa takto nastolenej otázky ostávalo rozhodnutie
a následné rozhodovanie o nej v pozícii, či môžu osoby uvedené v § 15 Občianskeho
zákonníka požadovať nemajetkovú ujmu v peniazoch za všetky zásahy do osobnosti fyzickej
osoby. Je potrebné ale zaujať stanovisko i ku skutočnosti v prípade, že takéto osoby budú
môcť požadovať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, či takéto osoby majú
právo požadovať zadosťučinenie za smrť im blízkej fyzickej osoby, prípadne za poškodenie
zdravia napríklad odtrhnutím končatiny. Dôležité je položiť si i otázku, či vôbec sama fyzická
osoba môže považovať poškodenie zdravia prípadne v danom prípade smrť za zásah do svojej
osobnosti a za akých okolností. Žiadal priznať špecifikovanú náhradu trov dovolacieho
konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2
O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu.
Prípustnosť dovolania žalobcov, ktoré v danom prípade smeruje proti potvrdzujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu, vyplýva z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. a zo skutočnosti, že
odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku pripustil proti svojmu rozhodnutiu
dovolanie.
V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť
výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
zásadného právneho významu. Občiansky súdny poriadok nevysvetľuje, kedy ide o také
rozhodnutie, bezpochyby má ale na mysli rozhodnutie, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo
len v iných súvislostiach prezentovanú právne inak riešenú otázku spôsobom, ktorý je
významný nielen v konkrétnej prejednávanej veci, ale aj zo širších hľadísk. Ak odvolací súd
vyslovil prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je dovolateľ oprávnený napadnúť
jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve
len v tej konkrétnej vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie prípustné. V dovolacom
konaní potom predmetom posudzovania a vyriešenia môžu byť len právne otázky (na riešenie
skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený procesnými prostriedkami -
§ 243a ods. 2 druhá veta O.s.p.).
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia,
obligatórne sa zaoberá len vadami konania vymedzenými v § 237 O.s.p. a inými vadami,
pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vady podľa § 237 O.s.p. a ani tzv.
iné vady konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktoré musí dovolací súd prihliadnuť, aj
keď nie sú v konaní namietané, z obsahu spisu nemožno vyvodiť.
V prejednávanej veci odvolací súd považoval za otázku zásadného právneho významu
otázku, či je súčasťou obsahu originálneho práva na ochranu osobnosti zomrelej fyzickej
osoby, ktoré prináleží osobám uvedeným v § 15 Občianskeho zákonníka, aj právo
na priznanie peňažného zadosťučinenia podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka?
Z porovnania takto určeného rámca pre možný prieskum dovolacím súdom (k tomu
vymedzenej otázke) s obsahom dovolania žalobcov vyplýva, že v dovolaní sa namieta
(spochybňuje) právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého obsah práva osôb uvedených
v § 15 Občianskeho zákonníka nie je zhodný s obsahom práva, ktoré patrilo zomrelej fyzickej
osobe, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté, v tom, že by si tieto osoby mohli
uplatňovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka , ktorá vznikla zomrelej fyzickej osobe zásahom do jej osobnostného práva – práva
na život, teda je vylúčené, aby si mohli uplatňovať nemajetkovú ujmu v peniazoch vzniknutú
pozbavením života ich manžela a otca (E. B.). Teda v danej veci je predmetom prieskumu
dovolacieho súdu správnosť vyriešenia otázky odvolacím súdom, či súčasťou originálneho
práva na ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby, ktoré prináleží osobám uvedeným v § 15
Občianskeho zákonníka je aj právo na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka) vzniknutej zomrelej fyzickej osobe zásahom do jej osobnostného
práva – práva na život.
Nesprávnym právnym posúdením veci (či konkrétnej právnej otázky) v zmysle
dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je také posúdenie, pri ktorom odvolací
súd na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne právny predpis alebo správne použitý
právny predpis nesprávne vyložil alebo nesprávne aplikoval. V danej veci v rámci dovolaním
vymedzeného priestoru (riešeného aj odvolacím súdom) na prieskum dovolací súd
v rozhodnutí odvolacieho súdu také pochybenie nezistil.
Je nepochybné, že žalobcovia si ako osoby uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka
svojou žalobou (okrem náhrady škody) uplatňovali nemajetkovú ujmu v peniazoch (každý
492 240,-- Sk) titulom zásahu žalovaného (trestným činom) do základného osobnostného
práva, práva na život zomrelého E. B. (manžel žalobkyne 1/ a otec žalobcov 2/, 3/) podľa §
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka (nie titulom zásahu do ich osobnostného práva následkom
smrti manžela a otca).
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej slobody.
Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,
aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 13 ods. 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1
najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť
v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa § 13 ods. 3, výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Podľa § 15 Občianskeho zákonníka, po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať práva
na ochranu osobnosti manželovi a deťom a ak ich niet, jej rodičom.
Podľa § 16 Občianskeho zákonníka kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu
osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti
za škodu.
Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka vyslovuje všeobecnú zásadu ochrany
osobnosti a súčasne uvádza najtypickejšie zložky a prejavy osobnosti, rozvedené ďalej
v ustanovení § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka (písomnosti osobnej povahy, fotografie,
obrazové snímky a zvukové záznamy). Zo slovného znenia ustanovenia § 11 Občianskeho
zákonníka vyplýva, že výpočet chránených práv v ňom uvedených nie je vyčerpávajúci
(Občiansky zákonník chráni aj iné zložky a prejavy spojené s osobnosťou, ako je dôstojnosť,
vážnosť, skutočnosti týkajúce sa rodinného života, vnútorné, intímné stránky osobnosti
a pod.).
Ustanoveniami § 11 až § 16 Občianskeho zákonníka je poskytovaná ochrana
fyzickým osobám. Teda subjektom práva na ochranu osobnosti je len fyzická osoba, ako
ľudská bytosť – človek, pretože len táto môže byť nositeľom osobnosti, resp. jednotlivých
hodnôt tvoriacich osobnosť.
Podľa § 7 ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobilosť fyzickej osoby mať práva
a povinnosti vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé.
Okamihom narodenia má každá fyzická osoba spôsobilosť na práva a povinnosti t.j. má
právnu subjektivitu. Pre všetky fyzické osoby je táto spôsobilosť rovnaká a nemôže byť
obmedzená. Spôsobilosť na práva a povinnosti zaniká smrťou (§ 7 ods. 2 Občianskeho
zákonníka), ktorá sa preukazuje ustanoveným spôsobom.
Základ právnej úpravy ochrany osobnostných práv obsiahnutej v citovaných
ustanoveniach vychádza z druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 14 ktorej
každý má spôsobilosť na práva. Spôsobilosť mať práva nadobúda každá fyzická osoba ako
individualita okamihom narodenia (prípadne počatím) bez toho, aby k tomuto nadobudnutiu
bolo treba z jej strany ďalších náležitostí resp. právnych skutočností.
Z hľadiska právneho poňatia (v právnickej terminológii) sa právo rozlišuje
na objektívne a subjektívne.
Objektívne právo je právo ako také t.j. právny poriadok, platné právo (členené
na právo verejné a právo súkromné). Subjektívne právo znamená právo, ktoré niekomu patrí
alebo môže patriť.
Subjektívne práva fyzických osôb chránené Občianskym zákonníkom (subjektívne
občianske práva) možno všeobecne deliť podľa rôznych kritérií. Významným z hľadiska
poskytovania ochrany citovanými ustanoveniami je rozdelenie na rýdzo osobné, osobnostné
práva a majetkové práva.
Pojmovými znakmi subjektívnych osobnostných práv sú absolútna povaha,
imateriálny charakter, všeobecnosť a výlučnosť, zásadná neprevoditeľnosť, časová
neobmedzenosť a nepremlčateľnosť. Pôsobia totiž voči neobmedzenému resp. neurčitému
okruhu ostatných subjektov práva, ich predmetom sú výlučne nemajetkové hodnoty
(osobnosť), patria každej fyzickej osobe „a priori“, (sú prejavom ľudskej osobnosti vo vzťahu
k ostatným subjektom, t.j. či fyzickým alebo právnickým osobám) s rovnakým právnym
postavením, výlučné oprávnenie nakladať počas celého života v medziach určených právnym
poriadkom s jednotlivými stránkami svojej osobnosti patrí fyzickej osobe, nemožno ich
scudzovať, deliť od ich nositeľa, upínajú sa na fyzickú osobu po dobu jej fyzickej existencie
v spoločnosti (sú časovo neobmedzené počas života fyzickej osoby) sú nezdediteľné (netvoria
predmet dedičstva), sú nepremlčateľné, rovnako aj neprekludovateľné a nemožno ich
postihovať exekúciou. Na rozdiel od nich majetkové práva možno oddeliť od ich subjektov,
prevádzať (scudzovať) ich, podliehajú exekúcii, premlčaniu a preklúzii.
Špecifickosť subjektívnych osobnostných práv spočíva v ich predmete, ktorým je
priamo osobnosť človeka, fyzickej osoby v jej celistvosti. Právo na ochranu osobnosti
(subjektívne rýdzo osobné resp. osobnostné právo) Občiansky zákonník upravuje ako
jednotné právo (doslovné znenie „občan má právo na ochranu svojej osobnosti“). V dôsledku
toho je treba jednotlivé práva, ktoré v tomto jednotnom rámci vznikajú, chápať ako práva
čiastkové, líšiace sa navzájom vzťahom k rôznym hodnotám, stránkam osobnosti, avšak
vychádzajúcim z osobnosti tvoriacej fyzickú a mravnú jednotu. Preto je aj výpočet
jednotlivých čiastkových osobnostných práv v § 11, ktoré vytvárajú jednotlivé osobnostné
práva len demonštratívny.
Ako základné hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby uvádza Občiansky zákonník
v § 11 výslovne život, zdravie a tým i telo (podľa čl. 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 2 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných
práv a slobôd každý má právo na život), označované ako práva na telesnú integritu a jej
nedotknuteľnosť. Telo človeka tvorí integrálnu súčasť jeho osobnosti ako právneho subjektu.
Osobnosť každej fyzickej osoby je teda vytváraná jednotou jej zložky morálnej a telesnej. Ak
má preto občianske právo v rámci všeobecného osobnostného práva chrániť osobnosť
fyzickej osoby v plnom rozsahu, musí sa táto právna ochrana nutne vzťahovať nielen na sféru
morálnu, ale aj na sféru telesnú. Preto je právo na telesnú integritu uznávané za jednu
z najvýznamnejších čiastkových práv, ktoré tvoria súčasť občianskoprávnej ochrany
osobnosti ako celku. To platí aj na právnu úpravu, ktorá podľa ustanovenia § 11 Občianskeho
zákonníka právo na život a zdravie výslovne prehlasuje za súčasť širšieho práva na ochranu
osobnosti fyzickej osoby. Z toho potom vyplýva, že i právo na telesnú integritu (život
a zdravie) ako súčasť jednotného všeobecného osobnostného práva (§ 11 Občianskeho
zákonníka) je svojou povahou subjektívnym občianskym právom so všetkými uvedenými
pojmovými znakmi.
Prostriedky občianskoprávnej ochrany (§ 13 a nasl. Občianskeho zákonníka) fyzickej
osoby prichádzajú do úvahy, pokiaľ hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej
nemajetkovej sfére.
Občiansky zákonník umožňuje v ustanovení § 13 ods. 1 postihnutej fyzickej osobe
domáhať sa proti subjektu zásahu najmä, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu do práva
na ochranu jej osobnosti a aby sa odstránili následky zásahu, keď zákon len príkladmo
vymedzuje konkrétne právne prostriedky ochrany práv fyzických osôb spojených s ich
osobnosťou a uvedených v ustanovení § 11 a § 12 Občianskeho zákonníka a aby jej bolo dané
primerané zadosťučinenie, ktoré nemá charakter peňažnej náhrady, teda nejde o majetkové
plnenie, ale je výlučne prostriedkom morálneho, imateriálneho pôsobenia. Svojou povahou
nejde o prostriedok represívny, ani reparačný, ale o špeciálny prostriedok ochrany osobnosti
so satisfakčnou povahou, ktorá sa bezprostredne nepremieta do majetkovej sféry postihnutej
fyzickej osoby, prečo ju nemožno vyjadriť a vyčísliť v peniazoch. V prípade, ak by sa nezdalo
toto zadosťučinenie postačujúce, umožňuje Občiansky zákonník v § 13 ods. 2 (novela
Občianskeho zákonníka č. 87/1990 Zb. s činnosťou od 27.3.1990) priznať náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu
peňažnou formou a plní tiež satisfakčnú funkciu. Následne aké zadosťučinenie v peniazoch
(po splnení zákonom predpokladaných podmienok) sa bude javiť primeraným, bude závisieť
na posúdení súdu (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). To neznamená, že neoprávneným
zásahom do osobnosti fyzickej osoby nemôže dôjsť aj ku vzniku majetkovej (hmotnej,
materiálnej) ujmy – škody. Táto sa ale podľa výslovnej úpravy § 16 Občianskeho zákonníka
riadi, čo do podmienok vzniku, spôsobu a rozsahu náhrady škody všeobecnými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu.
Pretože subjektívne osobnostné právo je (ako vyplýva zhora) právom neoddeliteľným
od osobnosti fyzickej osoby, ktoré trvá po celú dobu života fyzickej soby, ako právo rýdzo
osobné, nemôže sa pred súdom domáhať úspešne občianskoprávnej ochrany podľa citovaných
ustanovení nikto iný, ako sama dotknutá určitá konkrétna fyzická osoba. Teda na uplatnenie
práva na ochranu osobnosti je aktívne legitimovaná vždy tá fyzická osoba, voči osobnosti
ktorej smeroval (neoprávnený) zásah. A právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby ako právo
nemajetkové, zaniká jej smrťou (§ 7 ods. 2 Občianskeho zákonníka), neprechádza smrťou
fyzickej soby na dedičov a nestáva sa predmetom dedenia. Z toho dôvodu je aj vylúčené, aby
súd priznal zadosťučinenie v peniazoch namiesto dotknutej (zásahom do osobnosti) fyzickej
osoby nejakému tretiemu subjektu.
Občiansky zákonník však zabezpečuje občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej
osoby i po jej smrti (tzv. postmortálna ochrana). Podľa výslovnej úpravy § 15 Občianskeho
zákonníka vzniká smrťou fyzickej osoby určitým (taxatívne) vymedzeným osobám, ktoré
neboli samy neoprávneným zásahom postihnuté, zo zákona (ex lege) zvláštne subjektívne
občianskej právo určené k uplatneniu ochrany osobnosti zomrelej fyzickej osoby. Ide pritom
o celkom zvláštnu zákonom predvídateľnú situáciu, keď nie je podstatné, či sú uvedené
fyzické osoby súčasne dedičmi po zomrelej fyzickej osobe (nejde o dedičské nástupníctvo).
Právo podľa § 15 ods. 1 Občianskeho zákonníka je pôvodným (originálnym) právom
na občianskoprávnu ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby. Preto u osôb tu uvedených
nejde o nejaký druh právneho nástupníctva do práva po zomrelej fyzickej osobe, ale o vznik
zvláštneho, pôvodného (originálneho) osobnostného práva. Zo znenia uvedeného ustanovenia
jednoznačne vyplýva, že osoby v ňom uvedené uplatňujú ochranu osobnosti zomrelej fyzickej
osoby.
Ako bolo uvedené zhora medzi základné hodnoty osobnosti, ktoré výslovne uvádza
§ 11 Občianskeho zákonníka, patrí i právo na ochranu života zakotvené v čl. 15 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky – každý má právo na život. Jeho cieľom je zabezpečiť ochranu
jednotlivca, fyzickej osoby (človeka) pred akýmkoľvek svojvoľným pozbavením života,
vychádzajúcim z Listiny základných práv a slobôd v intenciách európskych civilizačných
hodnôt (Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd).
V danej veci bolo zasiahnuté práve do tohto osobnostného práva zomrelého E. B., t.j.
do jeho práva na život, protiprávnym konaním (trestným činom) žalovaného, ktorý mu tým
spôsobil neodstrániteľnú, teda absolútnu ujmu – smrť, v rámci ochrany osobnosti ktorého sa
žalobcovia ako osoby uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka domáhali nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Právo na ochranu života ako súčasti jednotného (subjektívneho) osobnostného
práva, neoddeliteľne spojeného s osobnosťou fyzickej osoby, E. B., zaniklo jeho smrťou,
ktorý zánik je totožný s okamihom zásahu. Napriek tomu, že išlo o zásah jednoznačne
neoprávnený a protiprávny, jeho okamihom – smrťou zaniklo právo tejto, konkrétnej fyzickej
osoby postihnutej zásahom, E. B., domáhať sa ochrany v zmysle § 13 Občianskeho
zákonníka proti subjektu zásahu – žalovanému, ktoré ako nemajetkové právo netvorí súčasť
dedičstva a neprechádza na osoby uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka. Na dedičov ani na
osoby uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka nemohlo prejsť preto ani právo na
nemajetkovú ujmu v peniazoch, ktoré pre svoju osobnú povahu bolo viazané výlučne na
dotknutú fyzickú osobu a okamihom zásahu – smrťou zaniklo. Preto poskytnutím
nemajetkovej ujmy v peniazoch niekomu inému by stratilo nielen svoju satisfakčnú funkciu,
ktorým má byť zmiernenie nemajetkovej ujmy zomrelej fyzickej osoby, ale vzhľadom na
totožnosť zásahu s následkom, by nadobudlo výlučne majetkový charakter. To je podľa
názoru dovolacieho súdu v rozpore s cieľom ochrany poskytovanej citovanými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Z toho možno vyvodiť, že možným rámcom pre prieskum dovolacím
súdom bolo vzhľadom na špecifickosť danej veci vyriešenie otázky (zásadného právneho
významu), či súčasťou obsahu originálneho práva na ochranu osobnosti zomrelej fyzickej
osoby, ktorej bolo zasiahnuté do osobnostného práva, práva na život (E. B.), ktoré prináleží
osobám uvedených v § 15 Občianskeho zákonníka (žalobcom), je právo na priznanie
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ odvolací súd dospel k záveru, podľa ktorého obsah
práva žalobcov ako osôb uvedených v § 15 Občianskeho zákonníka nie je zhodný s obsahom
práva zomrelého E. B., ktorému bolo zasiahnuté (žalovaným) do osobnostného práva, práva
na život, pretože do obsahu práva týchto osôb nepatrí právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, treba ho považovať za správny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov preto dovolanie žalobcov
ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p, § 142 ods. 1 O.s.p. V dovolacom konaní úspešnému žalovanému priznal
náhradu trov dovolacieho konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia za jeden
úkon právnej služby – vypracovanie vyjadrenia k dovolaniu zo 17.4.2008 t.j. 519,48 €, ktoré
spolu s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné v sume
6,30 € a daňou z pridanej hodnoty 98,70 € predstavujú sumu 624,48 € (§ 14 ods. 1 písm. c/,
§ 10 ods. 1, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov). Žalovanému
nepriznal náhradu za jeden úkon právnej služby, ktorá mala spočívať v odmene advokáta za
prevzatie a prípravu zastúpenia z dôvodu, že žalovaný bol JUDr. J. R. zastúpený aj v konaní
pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. marca 2010
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská