Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (37)Rozsudok_25Co-214-2016.pdf
PDF · 281.3 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/214/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Martina Valentová a JUDr. Bibiána Ťažiarová v právnej veci žalobcov: 1. C. E., nar. XX.X.XXXX, bytom K. D. XX, 2. C.. G. E., nar. X.X.XXXX, bytom K. D. XX, 3. Ing. O. E., PhD., nar. XX.X.XXXX, bytom T. XXX, 4. Mgr. N. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX, všetci zastúpení spoločnosťou: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária s.r.o., IČO: 37 927 841, so sídlom Trnava, Hlavná 31, proti žalovaným: 1. Slovenská autobusová doprava Dunajská Streda, a.s., IČO: 36 245 488, so sídlom Dunajská Streda, Bratislavská cesta 918/2, zastúpenému spoločnosťou: JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36 264 750, so sídlom Bratislava, Stará Vajnorská cesta 37, 2. KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, so sídlom Bratislava, Štefanovičova 4, zastúpeného advokátom: JUDr. Felix Neupauer, so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8/A, o zaplatenie 100.000,- Eur, na odvolanie žalobcov 1., 2., 3., 4. - proti výroku II., na odvolanie žalovaného 1. proti výroku I. a III. a na odvolanie žalovaného 2. proti výroku I. rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 16C/627/2015-83 zo dňa 22.4.2016 v spojení s opravným uznesením č. k. 16C/627/2015-112 zo dňa 10.6.2016, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s jeho opravným uznesením p o t v r d z u j e .
II. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (v spojení s uznesením č. k. 16C/627/2015-112 zo dňa 10.6.2012) rozhodol I. výrokom tak, že žalovaní 1. a 2. sú povinní do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobkyni 1. 12.500,- Eur, žalobcovi 2. 9.000,- Eur, žalobcovi 3. 5.000,- Eur, žalobcovi 4. 4.000,- Eur, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného; II. výrokom - v časti o spoločné a nerozdielne zaplatenie zo strany žalovaných 1. a 2. sumy žalobkyni 1. 17.500,- Eur, žalobcovi 2. 21.000,- Eur, žalobcovi 3. 15.000,- Eur, žalobcovi 4. 16.000,- Eur - žalobu zamietol, III. výrokom vyslovil, že žalovaní 1. a 2. sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalobkyni 1. trovy konania v sume 265,57 Eur (trovy právneho zastúpenia), žalobcovi 2. trovy konania v sume 265,57 Eur (trovy právneho zastúpenia), žalobcovi 3. trovy konania v sume 177,05 Eur (trovy právneho zastúpenia), žalobcovi 4. trovy konania v sume 177,05 Eur (trovy právneho zastúpenia), do troch dní od právoplatnosti rozsudku do rúk Prosman a Pavlovič advokátskej kancelárie, s.r.o.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 11 ods. 1, § 13 ods. 1, 2, 3, § 420 ods. 2, § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, 2, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, § 8 ods. 1, § 24 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení k 17.12.2013, § 5 ods. 2 nariadenia vlády
č. 554/2006 Z. z. o povinnom používaní bezpečnostných pásov a detských zadržiavacích zariadení vo vozidlách určitých kategórií, s poukazom aj na procesné ust. § 142 ods. 1, 3 Občianskeho súdneho poriadku.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobkyňa 1. je manželkou, žalobcovia 2., 3., 4. sú synmi nebohého E. E.. Manželstvo, ktoré uzavrela žalobkyňa 1. v roku 1977, bolo harmonické, manžel celú rodinu podporoval finančne. Žalobkyňa 1. sa starala o domácnosť, manžel jej pomáhal, spoločne záhradkárčili. Žalobcovia 2., 3., 4 si vybudovali intenzívny vzťah k svojmu otcovi, ktorý ich podporoval, radil sa s nimi, ich vzťah bol priateľský, radi trávili voľné chvíle spolu. Zdravotný stav E. E. bol dobrý, aj na dôchodku pracoval. Dňa 17.12.2013 okolo 4.45 hod. E. E. v K. D. nastúpil do mikrobusu EČV: SA-416BZ na cestu do práce, kde si sadol dozadu na stredné sedadlo z troch, po jeho stranách sedela vždy jedna osoba; bezpečnostnými pásmi sa nepripútal. V obci Mostová mal mikrobus zobrať ďalšieho cestujúceho, v tom čase si na zadné trojsedadlo presadala zo stredného radu ďalšia cestujúca, keď do mikrobusu zozadu narazil autobus EČV: DS-190AZ prevádzkovaný žalovaným 1., ktorý viedol vodič (zamestnanec) žalovaného 1. jazdiaci v tom čase vyššou než povolenou rýchlosťou. Telo E. E. po náraze najskôr narazilo do operadla sedadla, čím došlo k vyklenutiu hrudnej chrbtice dopredu, k jej zlomeniu, roztrhnutiu srdcovnice a krvácaniu do brušnej dutiny; jeho hlava narazila o opierku hlavy na sedadle. V reakcii nato došlo k vymršteniu jeho tela dopredu, v dôsledku čoho narazil do opierky predných sedadiel. Krvácanie do brušnej dutiny (strata 2,5 l krvi) viedlo u neho k traumaticko- hemoragickému šoku, opuchu mozgu a smrti, ktorá bola jednoznačným dôsledkom poranení utrpených pri uvedenom náraze. Pripútanie bezpečnostným pásom by však nebolo v žiadnom prípade zabránilo vzniku týchto smrteľných poranení. Vodič (zamestnanec žalovaného 1.) bol za tento skutok (kvalifikovaný ako trestný čin všeobecného ohrozenia podľa § 285 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. z.) rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. 2T 92/2014-660 právoplatným 21.10.2014 odsúdený na trest odňatia slobody 3 roky s podmienečným odkladom na 4 roky a trest zákazu činnosti na 5 rokov. Okrem toho mu bolo uložené verejne sa ospravedlniť žalobcovi 3. V tom čase bol žalovaný 1. poistený proti zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel u žalovaného 2. Žalobkyňa 1. sa v dôsledku smrti manžela psychicky zrútila, musela vyhľadať aj odbornú psychologickú a psychiatrickú pomoc, ktorú využíva doteraz a užíva aj predpísané lieky. Život sa jej smrťou manžela v základoch zmenil. Žalobca 2. v čase nehody býval s priateľkou (terajšou manželkou) u rodičov, jeho vzťah k otcovi bol blízky vďaka spoločnej domácnosti, potom veľa plakal, bol podráždený. Zostal určitý čas bývať ešte so žalobkyňou (hoci s priateľkou plánovali sa osamostatniť), musel zastúpiť otca aj v každodenných prácach v dome a domácnosti. Žalobca 3. býva od roku 2011 so svojou manželkou v obci T. (susedná obec pri K. D.). Smrť svojho otca bola preňho šokom, jeho stratu a prázdnotu tým spôsobenú stále cíti, bolesť a smútok sa zabudnúť nedajú. Uzatvoril sa do seba a nechcel sa rozprávať ani s blízkymi. Po smrti otca musel pomáhať matke. Žalobca 4. býva od roku 2008 s družkou v J. (okr. Komárno), asi 84 km od K. D.. Po smrti otca bol vo veľmi zlom psychickom stave, mal strach z vlastnej smrti, dlho odmietal uveriť tomu, čo sa stalo, veril, že otec sa medzi nich vráti. Pred smrťou otca rodičov navštevoval niekoľkokrát do mesiaca a trávil s nimi všetky sviatky. Nebolo sporné, že autobus žalovaného 1. bol krytý poistením u žalovaného 2.
4. Nevykonanie navrhovaného dokazovanie znaleckým posudkom, resp. doplnkom k znaleckému posudku (navrhnutého žalovaným 1.,) na posúdenie otázky vplyvu nepripútania sa zomrelého, resp. jeho sedenia medzi sedadlami súd odôvodnil tým, že otázkou vplyvu nepripútania sa zomrelého sa zaoberal už znalecký posudok spracovaný v trestnom konaní, z ktorého vyplýva, že vzhľadom na charakter nehodového deja (náraz zozadu) by ani pripútanie sa bezpečnostnými pásmi nemalo na vzniknuté zranenia vplyv. V otázke počtu osôb sediacich na zadnom sedadle mikrobusu možno vyjsť z toho, že tam v čase nárazu sedeli štyri osoby (hoci išlo o trojsedadlo). Už z pitevnej správy je však zrejmé, že zranenia zomrelého vznikli práve stretom tela s operadlom sedadla, na ktorom sedel (náraz smeroval zozadu), takže nie je zrejmé, z čoho žalovaný 1. vyvodzuje, že zomrelý za chrbtom opierku nemal. V čase nárazu mikrobus stál, nastupovalo sa doňho, čo je práve čas, ktorý je určený aj na prípadné presúvanie sa v rámci neho. Vzhľadom na to podľa názoru súdu otázka, kde zomrelý sedel, nemá pre posúdenie nárokov žalobcov vplyv a nie je potrebné na jej zistenie vykonávať ani ďalšie dokazovanie, takže ani dôkaz znaleckým posudkom.
5. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že medzi žalobcami a zomrelým existoval rodinný - priamy príbuzenský vzťah, ktorý nebol len formálny, ale aktívny, živý. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a
rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Zákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva, najmä právo na súkromný a rodinný život. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie, ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi sú predovšetkým neoprávnenosť zásahu a jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na chránené osobnostné práva fyzickej osoby. Medzi neoprávneným zásahom a poškodením (ohrozením) niektorého z osobnostných práv musí byť vzťah príčinnej súvislosti. Zamestnanec žalovaného 1. v rámci svojich pracovných povinností, svojím protiprávnym konaním spôsobil smrť E. E. - manžela a otca žalobcov, za čo bol aj právoplatne odsúdený. Smrťou E. E. došlo k pretrhnutiu rodinných a súkromných vzťahov žalobcov k nemu. Toto protiprávne konanie v priamej príčinnej súvislosti zasiahlo do práva žalobcov na ochranu súkromia a rodinného života, teda do práva na ochranu osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka.
6. Ohľadom zodpovednosti žalovaného 1. súd uzavrel, že za tento zásah podľa judikatúry (cit. 3 Cdo 228/2012) treba aj v právnych vzťahoch z ochrany osobnosti aplikovať analogicky ustanovenie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je škoda spôsobená právnickou osobou aj vtedy, ak bola spôsobená pri jej činnosti tými, ktorých na túto činnosť použila. V prerokúvanej veci autobus, ktorý narazil do mikrobusu, v ktorom sa viezol E. E., jazdil na pravidelnej linke žalovaného 1. - prevádzkovateľa verejnej autobusovej dopravy a viedol ho vodič - jeho zamestnanec. Na základe cit. ust. tak za škodu spôsobenú pri prevádzke tohto autobusu, zodpovedá žalovaný 1., keďže prevádzkovanie autobusovej dopravy patrí k jeho „činnosti“ a na túto činnosť použil vodiča, ktorý autobus viedol, a ktorého protiprávnou činnosti tak došlo k smrti E. E. a zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov.
7. V prerokúvanej veci podľa prvoinštančného súdu prichádza do úvahy len zadosťučinenie, keďže zásah v podobe smrti človeka je neodstrániteľný. Smrť blízkeho príbuzného (manžela a otca), ku ktorému v čase jeho smrti existovali intenzívne a živé rodinné väzby, nemožno odčiniť iným spôsobom než poskytnutím finančného zadosťučinenia podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V takom prípade má súd výšku náhrady určiť s prihliadnutím na závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Pre určenie spôsobu a výšky zadosťučinenia možno z § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka vyvodiť dve taxatívne kritéria: závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy (čím závažnejšia je čo do svojej intenzity i svojho trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia) a ďalej veľmi široko chápané okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo (pričom vždy musia byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby, napríklad, aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu). Ohľadom druhého kritéria, súd vychádzal z toho, že konanie zamestnanca žalovaného v 1. naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, teda zásah bol naplnený konaním, ktoré bolo aj trestným činom (nedbanlivostným). Neboli tvrdené ani zistené žiadne ďalšie priťažujúce, ale ani poľahčujúce okolnosti, ktoré by sa na strane žalovaného 1. mohli brať do úvahy (nevyhovujúci technický stav vozidla, nedodržiavanie technických alebo bezpečnostných predpisov a pod.). Rovnako však súd nezistil ani žiaden podiel zomrelého E. E. na svojej smrti. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že mikrobus, v ktorom zomrelý sedel, v čase nehody stál na krajnici. Podľa názoru súdu je práve okamih státia vozidla časom, kedy sa doň nastupuje a vystupuje (porov. § 24 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení účinnom k 17. decembru 2013), čoho dôsledkom môže byť aj presúvanie osôb vo vozidle, preskupovanie sa na sedadlách a podobne. Vzhľadom na to podľa názoru súdu práve v čase zastavenia a státia nemožno od osôb vo vozidle očakávať, že budú mať bezvýhradne zapnuté bezpečnostné pásy, resp. že sa budú zdržiavať len v sediacej polohe na určenom sedadle. V tomto zmysle treba vykladať aj povinnosť použiť bezpečnostné pásy v zmysle § 8 ods. 1 cit. zák. č. 8/2009 Z. z., ako aj požiadavku § 5 ods. 2 nariadenia vlády č. 554/2006 Z. z., aby vo vozidlách používaných v nepravidelnej doprave nebol počet prepravovaných osôb väčší než počet uvedený v evidencii. Pokiaľ je vozidlo v pohybe a vystupuje a nastupuje sa doň, nemožno od cestujúcich očakávať, že budú všetci
sedieť so zapnutými pásmi nepohnute na svojich miestach. To by robilo vystúpenie a nastúpenie celkom nemožným. Preto súd uzavrel, že ani zomrelý nebol v čase svojej smrti povinný použiť ani bezpečnostný pás, ani sedieť presne na svojom mieste (sedadle). V dôsledku toho nemožno to, že ho nepoužil alebo tam nesedel, považovať za jeho podiel na svojej smrti.
8. Ďalej súd prvej inštancie skonštatoval, že v prerokúvanej veci došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov, ktorí však boli vo vzťahu k zomrelému v rôznych príbuzenských vzťahoch, ale aj intenzita ich rodinných a súkromných vzťahov k nemu bola odlišná. Žalobkyňa 1. žila s nebohým E. E. v manželstve a spoločnej domácnosti takmer 37 rokov. Smrť manžela znamenala pre žalobkyňu 1. náhle pretrhnutie intenzívnych väzieb na najbližšiu osobu, s ktorou prežila podstatnú časť svojho života a ku ktorej mala vybudovaný silný a blízky vzťah. Následky toho zásahu sa prejavili nielen v bežnom pocite zármutku nad stratou príbuzného, ale aj v psychických problémoch, ktoré musela kompenzovať až medikamentóznou liečbou. Už zo Zákona o rodine (č. 36/2005 Z. z.) pritom vyplýva, že vzťah medzi manželmi je najbližším príbuzenským vzťahom, z ktorého vyplývajú najosobnejšie vzájomné povinnosti (§ 18 Zák. o rodine), z čoho je zrejmé, že aj právny poriadok považuje vzťahy medzi manželmi za mimoriadne dôležité a ochranyhodné, takže zásah do nich je potrebné hodnotiť osobitne prísne. Súd považoval za primerané finančné zadosťučinenie žalobkyni 1. sumu 12.500,- Eur.
9. Ohľadom žalobcov 2., 3., 4. ako synov nebohého E. E. dospel súd k tomu, že vzťah dospelých detí k rodičom nie je natoľko intenzívny ako napríklad vzťah rodičov k deťom alebo vzájomný vzťah manželov vo fungujúcom harmonickom manželstve. Postupne slabne intenzita rodinných a súkromných vzťahov detí k rodičom, pretože ťažisko ich súkromného a rodinného života sa v prvom rade presúva do ich novej rodiny a intenzívnejšie vzťahy sa budujú s manželom (životným partnerom) a spoločnými deťmi. Neznamená to teda, že by dospelé deti prestali mať vzťah k svojich rodičom úplne, ale len toľko, že intenzita tohto vzťahu klesá v porovnaní so vzťahom, ktorý si k sebe vytvárajú manželia alebo ktorý majú rodičia k svojim deťom. Žalobca 2. žil s nebohým otcom v spoločnej domácnosti, no aj s priateľkou, s ktorou sa chceli osamostatniť. Žalobca 3. žil v tom čase už dva roky v susednej obci, mal manželku a dcéru. Žalobca 4. žil už viac než päť rokov v úplne inom okrese. Uvedené skutkové okolnosti podľa názoru súdu jednoznačne preukazujú, že v čase smrti E. E. s ním ako s otcom spomedzi synov mal najintenzívnejšie rodinné a súkromné vzťahy žalobca 2., ktorý s ním bol v každodennom kontakte, ktorý bol jeho smrťou aj najviac zasiahnutý. Preto súd považoval v jeho prípade za primeranú sumu 9.000,- Eur. Žalobcovia 3. a 4. naopak neboli so svojím otcom v každodennom kontakte, žili so svojimi manželkami/partnerkami. Preto aj keď obaja títo žalobcovia, a osobitne žalobca 4., boli otcovou smrťou zasiahnutí, nemožno podľa názoru prvoinštančného súdu hodnotiť ich vzťah k otcovi (ako súčasť ich rodinného a súkromného života) za natoľko intenzívny, ako je tomu v prípade žalobkyne 1., resp. žalobcu 2. Preto súd považoval nemajetkovú ujmu na rodinnom a súkromnom živote u týchto žalobcov 3. a 4. za výrazne menšiu než u zvyšných dvoch žalobcov a považoval za primerané priznať im náhrady 5.000,- Eur, resp. 4.000,- Eur.
10. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd 1. inštancie okrem iného vychádzal aj z dostupných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v podobných prípadoch. Tak napr. v už citovanej veci 4 Cdo 139/2011 priznali súdy rodičom dieťaťa zomrelého pri dopravnej nehode sumu 15.000,- Eur, pričom ako bolo uvedené, rodinné a súkromné vzťahy rodiča k dieťaťu sú omnoho silnejšie než naopak. Vo veci 3 Cdo 228/2012 bolo priznaných pri strate manželky a syna, teda dvoch najbližších osôb 23.000,- Eur. Taktiež vo veci 1 Cdo 77/2009 bolo priznaných 6.600,- Eur za úmrtie syna a brata a vo veci 2 Cdo 194/2011 8.300,- Eur za smrť manžela. Súd sa nestotožnil s poukazmi žalobcov na rozsudky iných súdov, ktoré v podobných situáciách priznali 22.130,-, 30.000,-, dokonca 100.000,- Eur, keď z judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že každé priznanie určitej sumy musí byť riadne a spoľahlivo odôvodnené skutkovými okolnosťami prípadu. Na druhej strane však povaha náhrady nemajetkovej ujmy vylučuje možnosť akokoľvek spoľahlivej kvantifikácie. V týchto prípadoch sa totiž peniazmi odškodňuje niečo, čo samo osebe žiadnu majetkovú hodnotu nemá (osobnosť človeka), a preto je akákoľvek presnejšia kvantifikácia uplatňovaných súm nemožná. Práve preto však súd musí pristupovať k priznávaniu týchto súm obozretne a triezvo a nepriznávať excesívne sumy, ktoré síce lahodia žalobcom, ale sú zjavne nereálne vo vzťahu k priemerným majetkovým a príjmovým pomerom v Slovenskej republike (ak ide o nároky podľa slovenského práva). Priznanie súm, ktoré niekoľko desať až stonásobne prevyšujú napríklad priemerný mesačný zárobok a sú preto (najmä z hľadiska priemerného pôvodcu zásahu) reálne nesplatiteľné, nemožno považovať za primerané finančné zadosťučinenie za akýkoľvek zásah do práv na ochranu osobnosti. Osobitne je potrebné vyvarovať sa toho, aby boli
priznávané náhrady nemajetkovej ujmy v takmer „trestnej“ výške, teda vo výške, ktorá pôsobí viac ako trest pre pôvodcu zásahu než náhrada pre dotknuté osoby. Takéto trestné sumy (známe napr. v Spojených štátoch amerických pod označením punitive damages) sú totiž kontinentálnemu právu, ku ktorému sa radí aj Slovenská republika, neznáme (porov. napr. rozsudok Spolkového súdneho dvora sp. zn. IX ZR 149/91, ktorým bol pre rozpor s verejným poriadkom odopretý výkon rozsudku odsudzujúceho na platenie punitive damages). Ak by sa rozlišovalo v sumách priznávaných voči fyzickým osobám a právnickým osobám podľa ich schopnosti platiť, znamenalo by to, že náhrada nemajetkovej ujmy by mala jednoznačne trestný charakter, keďže jej výška by sa určovala s prihliadnutím na osobu pôvodcu (páchateľa), čo je typický rys trestného práva. Z toho vyplýva, že náhradu nemajetkovej ujmy možno voči fyzickým a právnickým osobám priznávať len podľa tých istých kritérií, a pri určovaní ich celkovej výšky prihliadať aj na ich všeobecnú primeranosť v podmienkach Slovenskej republiky.
11. Súd súhlasil s názorom žalovaného 1., že je z hľadiska právnej istoty a hodnotovej jednoty právneho poriadku ťažko zlučiteľné, aby priznávané náhrady nemajetkovej ujmy za smrť blízkych príbuzných niekoľkonásobne prevyšovali sumy jednorazového odškodnenia, na ktoré by tieto osoby mali nárok podľa zákona č. 461/2003 Z. z. v prípade úmrtia pri pracovnom úraze.
12. Súd prvej inštancie uzavrel, že predpokladom priameho nároku poškodeného voči poisťovateľovi je jednak vznik nároku, ktorý je krytý poistením zodpovednosti (spomedzi nárokov určených v § 4 ods. 2 cit. zákona), jednak existencia poistenia zodpovednosti prevádzkovateľa vozidla za takúto škodu. Trvanie poistenia žalovaného 1. u žalovaného 2. v konaní nebolo sporné. Žalobcovia uplatňujú nie nárok na náhradu škody, ale nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Ustanovením § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 381/2001 Z. z. sa do slovenského právneho poriadku implementovali ustanovenia smernice Rady 72/166/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ako aj druhej smernice Rady 84/5/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (v súčasnosti kodifikované v spoločnej smernici č. 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a kontrole plnenia tejto povinnosti). Podľa čl. 1 druhého bodu smernice č. 2009/103/ES „poškodený“ znamená akúkoľvek osobu oprávnenú na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Podľa čl. 3 cit. smernice každý členský štát prijme všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe opatrení uvedených v prvom pododseku... Poistenie... povinne pokrýva... ujmy na zdraví. Výkladom citovaných ustanovení (resp. obsahovo totožných ustanovení smerníc 72/166/EHS a 84/5/EHS) sa zaoberal Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku z 24. októbra 2013 vo veci C-22/12, T. Y. proti O. G., J. Y., v ktorom rozhodol že (citácie po rekodifikácii, pozn.) čl. 3 ods. 1 smernice 2009/103/ES sa má vykladať tak, že povinné zmluvné poistenie má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Súdny dvor EÚ v tejto súvislosti vyslovil, že smernica ponecháva členským štátom právo určiť, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky poistenia, no ich sloboda v tomto smere bola neskôr obmedzená (ods. 43 a 46). Medzi jazykovými verziami čl. 3 poslednej vety smernice 2009/103/EHS sú rozdiely, avšak s prihliadnutím na ich účel a štruktúru treba tento pojem interpretovať tak, že medzi škody, ktoré sa musia nahradiť, patrí nemajetková ujma, ktorej náhrad na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore (ods. 47 až 50). Súdny dvor EÚ navyše dodal, že na veci nič nemení ani zaradenie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka do inej časti než úpravy náhrady škody. Ak totiž zodpovednosť poisteného vznikla z dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice (odsek 57 a 58). Podľa názoru súdu uvedený rozsudok jednoznačným spôsobom rieši otázku zodpovednosti žalovaného 2. a jeho námietky celkom zjavne ignorujú jasné závery vyslovené Súdnym dvorom EÚ. Uvedeným rozsudkom je prekonaný aj skorší názor Najvyššieho súdu SR v konaní 4 Cdo 168/2009, na ktorý žalovaný 2. odkazuje, takže právnym názorom v ňom vysloveným sa nemožno ďalej riadiť. Argumenty žalovaného 2. o systematickej odlišnosti nároku na náhradu škody a náhrady nemajetkovej ujmy sú vyvrátené závermi Súdneho dvora EÚ v odsek 57 a 58 uvedeného rozsudku. V týchto odsekoch, na rozdiel od tvrdenia žalovaného 2. Súdny dvor EÚ nevykladal naše národné právo. Naopak, Súdny dvor vykladal právo Európskej únie. Podstatou
citovaných odsekov nie je tvrdenie, že nárok podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je nárokom na náhradu škody podľa práva Slovenskej republiky. V citovaných odsekoch však Súdny dvor zdôrazňuje, že bez ohľadu na systematické zaradenie určitého ustanovenia v národnom právnom predpise, ak toto ustanovenie upravuje občianskoprávnu zodpovednosť vznikajúcu v prípade dopravnej nehody, má sa takéto ustanovenie považovať za „opatrenie... určujúce rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia“ v zmysle čl. 3 prvej a druhej vety smernice 2009/103/EHS. Inak povedané, Súdny dvor v tomto odseku v podstate vyslovil, že pojem „zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel“ používaný v smernici 2009/103/EHS treba vykladať čiastočne autonómne a podradiť podeň aj také nároky, ktoré národné právo nezaraďuje medzi nároky „na náhradu škody“ v prísnom slova zmysle, ak ich podstata je podobná (teda občianskoprávny charakter a vznik v dôsledku protiprávnej udalosti - dopravnej nehody). Už z výkladov v bodoch 7 až 13 tohto rozsudku vyplýva, že z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniká v prípade protiprávnej udalosti - dopravnej nehody nárok na náhradu nemajetkovej ujmy aj v peniazoch. Tento nárok má pritom občianskoprávny charakter a v podstate sa svojou povahou približuje objektívnej zodpovednosti za škodu. Z uvedených dôvodov treba v zmysle záverov citovaného rozsudku Súdneho dvora článok 3 ods. 1 smernice 2009/103/ES vykladať tak, že pod pojem „opatrenie... určujúce rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia“ sa musí zaradiť aj § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka upravujúci tento nárok a tento nárok musí byť podľa národného práva krytý poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
13. S názorom žalovaného 2., že smernice nemôžu ukladať povinnosti jednotlivcom, ale len členským štátom súd súhlasil a zároveň uviedol, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa musia vnútroštátne ustanovenia v konaní vo veci samej v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade so smernicami. Vnútroštátne súdy teda musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje (porov. z posledného obdobia napr. rozsudok SD z 25. apríla 2013, C-81/12, Asociaţia ACCEPT proti Consiliul Naţional pentru Combaterea Discriminării, ods. 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (porov. z posledného obdobia rozsudok SD z 24. januára 2012, C-282/10, Maribel Dominguez proti Centre informatique du Centre Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre, ods. 27). Z citovaných zásad tak pre súdy Slovenskej republiky vyplýva povinnosť, aby pri výklade ustanovení zákona č. 381/2001 Z. z. v čo najväčšej možnej miere vzali do úvahy znenie a účel tých ustanovení smernice, na ktorých implementáciu bolo toto ustanovenie do nášho právneho poriadku zavedené, aby zaručili tejto smernici úplnú účinnosť. Podľa už uvedeného bolo toto ustanovenie zavedené do právneho poriadku na účel implementácie čl. 1 a čl. 3 smernice 2009/103/EHS. Preto je povinnosťou súdov prihliadať na znenie a účel tohto ustanovenia smernice pri výklade ustanovení uvedeného zákona.
14. Podľa názoru prvoinštančného súdu možno znenie a účel smernice dosiahnuť výkladom pojmov uvedených v tomto ustanovení, a to konkrétne pojmu „náklady pri usmrtení“. Pojem „náklady“ totiž nevyžaduje nevyhnutne obmedzenie len na vynaložené peňažné sumy na určité konkrétne účely. Takýto výklad by možno vyžadovalo slovo „výdavky“, nie však slovo „náklady“. Náklad je totiž širší pojem než výdavok, pretože označuje každé negatívne zaťaženie určitou peňažnou sumou, nielen priamo vynaložené peňažné výdavky. Pod pojem náklad teda možno subsumovať aj nároky tretích osôb, ktoré je v súvislosti s usmrtením potrebné uspokojiť, aj keď im nepredchádzali žiadne peňažné výdavky v pravom slova zmysle. Na základe toho tak možno pod tento pojem podradiť aj nároky podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže aj tu ide o nároky, ktoré je potrebné v súvislosti s usmrtením vynaložiť, teda na ktoré vznikne nositeľom osobnostných práv nárok. Týmto výkladom je možné zabezpečiť, že právo Slovenskej republiky bude v súlade s právom Európskej únie, konkrétne v súlade s čl. 1 a čl. 3 smernice 2009/103/ES tak, ako ju interpretoval Súdny dvor Európskej únie v rozsudku vo veci C-22/12.
15. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. podľa súdu treba vyložiť tak, že poistenie zodpovednosti kryje (za splnenia ostatných podmienok v ods. 4) aj nároky pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a pozostalí (ako poškodení) môžu tieto nároky v zmysle § 15 ods. 1 cit. zákona uplatniť priamo proti poisťovateľovi, a to rovnako ako všetky ostatné nároky na náhradu škody. Žalobcovia preto majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému 1. Túto ujmu tak v zmysle § 4 ods. 2 a 4 zákona č. 381/2001 Z. z. kryje poistenie zodpovednosti za škodu, ktoré mal žalovaný 1. uzavreté u žalovaného 2., takže žalovaný 2. je povinný
nahradiť žalobcom aj túto ujmu. Preto žalobcovia dôvodne podľa § 15 ods. 1 Občianskeho zákonníka uplatňujú svoje nároky aj proti žalovanému 2.
16. Výrokom II. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o spoločné a nerozdielne zaplatenie zo strany žalovaných 1. a 2. sumy žalobkyni 1. 17.500,- Eur, žalobcovi 2. 21.000,- Eur, žalobcovi 3. 15.000,- Eur, žalobcovi 4. 16.000,- Eur, s poukazom na to, že spoločné a nerozdielne zaplatenie od viacerých dlžníkov (podľa § 511 Občianskeho zákonníka) možno žiadať len vtedy, ak to ustanovuje zákon, rozhodnutie alebo dohoda. Zo zákona (§ 15 zákona č. 381/2001 Z. z., ale ani z iného predpisu) však povinnosť poisťovateľa plniť spoločne a nerozdielne so škodcom, resp. pôvodcom zásahu nevyplýva. Z tohto dôvodu súd nemohol vyhovieť žalobe žalobcov, aby im žalovaní zaplatili plnenie spoločne a nerozdielne. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR 5 Cdo 254/2009, nález ÚS SR I. ÚS 122/2012, uznesenie NS SR sp. zn. 1 Co 2/98, uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 51/1998. Uzavrel, že ak súd zistí, že žalovaní nezodpovedajú spoločne a nerozdielne, nič mu nebráni, aby - za rešpektovania obmedzenia § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku zaviazal žalovaných v správnom pomere. S judikatúry, ktorá riešila povahu záväzku veriteľa a dlžníka dovodil, že (s poukazom na R 2/1968, R 2/1975) po obsahovej stránke nie je vzťah záväzku poisťovateľa a škodcu v ničom odlišný od solidarity - veriteľ sa môže (ak sú splnené zákonné podmienky) domáhať splnenia záväzku voči ktorémukoľvek z nich (alebo obom) a splnením niektorého z nich zanikne aj záväzok voči druhému povinnému. Preto (analogicky k už citovanému judikátu R 2/1975) súd uložil žalovaným zaplatiť sumy priznaného zadosťučinenia v peniazoch tak, že plnením jedného zanikne v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného (výrok I).
17. O náhrade trov rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku. Žalobcovia síce nemali vo veci plný úspech, ale priznaná suma finančného zadosťučinenia závisela od úvahy súdu, v dôsledku čoho majú napriek tomu nárok na náhradu všetkých trov konania. Tarifná hodnota veci ochrany osobnosti s požadovanou náhradou nemajetkovej ujmy sa podľa § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. určuje jednotne sumou 2.000,- Eur. Základná sadzba tarifnej odmeny z tejto sumy (v zmysle § 13 ods. 2 znížená o 50 % za zastupovanie dvoch a viacerých žalobcov) v zmysle § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. predstavuje 45,65 Eur. Súd za nahraditeľné trovy právneho zastúpenia považoval u každého žalobcu, ktorí boli spoločne zastúpení, sumu 259,85 Eur, ktorá pozostáva zo základnej sadzby odmeny za 4 úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie žaloby, účasť na 2 termínoch pojednávania - § 13a ods. 1 písm. a/, c/ a d/ vyhl. 655/2004 Z. z.) po 45,65 €, teda celkovo 182,60 Eur, paušálnej náhrady (§ 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) za dva úkony v roku 2015 po 8,39 Eur dva úkony v roku 2016 po 8,58 Eur, teda celkovo 33,94 Eur, dane z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) vo výške 20 % zo sumy 182,60+33,94= 43,31 Eur, a navyše sumu 276,31 Eur u všetkých žalobcov spolu, ktorá pozostáva z cestovných náhrad na pojednávanie 18.2.2016 (§ 16 ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) za cestu Trnava - Dunajská Streda a späť, celkovo 118 km, v tom: tzv. kilometrovné vo výške 0,183 Eur/km, teda spolu 21,59 Eur, pohonné hmoty - spotreba (neuvádzaná v osvedčení o evidencii) bola určená na 6,6 l/100km, priemerná cena pohonných hmôt 0,994 €/l, celkové náklady na pohonné hmoty preto predstavujú (1,18x6,6x0,994=) 7,74 Eur, cestovných náhrad na pojednávanie 22.4.2016, v tom: tzv. kilometrovné 21,59 Eur, pohonné hmoty - spotreba 6,6 l/100km, priemerná cena pohonných hmôt 0,994 Eur/l, celkové náklady na pohonné hmoty preto predstavujú (1,18x6,6x0,994=) 7,74 Eur, náhrady za stratu času za cestu na dve pojednávania v roku 2016 vždy po 6 polhodín po 14,30 € (§ 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z.), teda celkovo (85,80 + 85,80=) 171,60 Eur, daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) vo výške 20 % zo sumy 21,59+7,74+21,59+7,74+171,60= 46,05 Eur. Po zohľadnení počtu účastníkov tak majú žalobcovia nárok na náhradu celkovo 4x259,85 + 276,31 Eur, teda 1.315,71 Eur. Keďže si však právny zástupca žalobcov vyúčtoval trovy právneho zastúpenia vo výške len 885,25 Eur, nemohol mu súd priznať viac (§ 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku per analogiam).
18. Pri rozdelení náhrady trov medzi účastníkov na jednej strane súd vychádzal per analogiam z § 140 ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého spoločné trovy platia strany podľa pomeru účasti na veci a na konaní. Pomer žalobcov na konaní bol daný pomerom nimi žiadaných súm, teda 30 : 30 : 20 : 20, a v tomto pomere im treba priznať aj náhradu trov konania. Žalobkyni v 1. rade tak patrí 30 %, ostatným žalobcom po 20 % zo sumy vyčíslenej ich právnym zástupcom. Solidárna zaviazanosť žalovaných bola vyslovená s ohľadom na to, že ich pomer na konaní sa (ako už bolo uvedené) najbližšie podobá solidarite.
19. Uznesením č. k. 16C/627/2015-112 zo dňa 10.6.2016 súd prvej inštancie rozhodol tak, opravuje výrok a odôvodnenie rozsudku tun. súdu č. k. 16 C 627/2015-83 z 22. apríla 2016 tak, že a) slová „žalobkyni v 2. rade“, „žalobkyni v 3. rade“ a „žalobkyni v 4. rade“ vo výrokoch I a II. sa nahrádzajú slovami „žalobcovi v 2. rade“, „žalobcovi v 3. rade“ a „žalobcovi v 4. rade“, b) v bode 17 odôvodnenia sa slová „ustanovením § 662 Obch. zák.“ nahrádzajú slovami „§ 4 ods. 1 a 2 zákona č. 381/2001 Z. z.“, c) nadpis oddielu IV odôvodnenia má správne znieť: „Trovy konania“, v zmysle § 164 Občianskeho súdneho poriadku.
20. Proti rozsudku výlučne voči výroku II. v zamietajúcej časti podali prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobcovia 1., 2., 3., 4., pričom navrhli rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátil na ďalšie konanie alebo rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že súd vyhovie podanej žalobe a prizná žalobcom náhradu trov konania, tak ako nimi budú vyčíslené. Poukázali na odvolací dôvod ust. § 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Argumentovali tým, že súd určil výšku nemajetkovej ujmy bez toho, aby prihliadol na významné skutkové a právne okolnosti prípadu a právnu normu nesprávne interpretoval. Pritom poukázali na to, že nie je na mieste záver súdu o trestnosti výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy ako dôvodu pre nepriznanie celej požadovanej sumy ako aj, že žalovaný 1. je podnikateľom, požadovaná suma nie je trestná ani likvidačná, a celá táto suma je krytá poistením uzavretým so žalovaným 2. Nesúhlasia s názorom súdu, že v rámci určovania primeraného zadosťučinenia sa nesmie prihliadať na charakter osoby škodcu, keď podľa ustálenej rozhodovacej praxe súdov, pri posudzovaní miery zavinenia je nevyhnutné prihliadať aj na charakter pôvodcu zásahu. Relatívne spravodlivé vyčíslenie výšky náhrady je zohľadnením čiastok priznaných v iných zrovnateľných konaniach s poukazom na rozsudky Krajského súdu Trnava sp.zn. 24Co/368/2015 (priznaná suma 40.000,- Eur za smrť manželky po krátení spoluzavinenia 20 %), sp. zn. 10Co/137/2013 (priznaná suma 22.130,- Eur), vo veci s identickým následkom smrť spôsobenej porušením právnej povinnosti (profesionálom) priznal súd manželovi sumu 100.000,- Eur. Poukázali na rešpektovanie právnej istoty s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu SR (I. ÚS 87/93, Pl. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06. IV. ÚS 92/09, IV. ÚS 209/2010, PL. ÚS 21/00, Pl. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05, IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06. Vytkli súdu, že odôvodneniu zamietnutia časti nárokov žalobcov v napadnutom rozhodnutí chýba náležité zohľadnenie kritérií pre stanovenie výšky náhrady za nemajetkovú ujmu. Zníženie celkovej výšky náhrady pre žalobcov o viac ako polovicu nie je odôvodnené dostatočne konkrétne v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, čl. 8 ods. 1 Dohovoru.
21. Proti rozsudku výlučne voči výroku I. vo vyhovujúcej časti a rozhodnutiu o náhrade trov konania podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalovaný 1. a navrhol napadnutý rozsudok prvej inštancie zrušiť a vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. c), f) Občianskeho súdneho poriadku. Argumentoval tým, že súd zamietol jeho návrh na vykonanie znaleckého posudku, ktorého predmetom by bolo stanovenie miery spoluzavinenia poškodeného E. E.. Má za to, že je podstatná skutočnosť, či poškodený v mikrobuse sedel na mieste na to vyhradenom, resp. či sedel tak, že za hlavou nemal opierku, t.j. medzi sedadlami, čo mohlo mať podstatný vplyv na vznik škodlivého následku. Znalci neuvažovali s alternatívou, že na zadnom sedadle s tromi sedadlami sedeli až štyri osoby a nebohý sedel medzi dvomi sedadlami a nemal za hlavou a chrbticou opierku a zároveň nebol pripútaný. Zistenie predmetnej skutočnosti považuje za podstatné pre rozhodnutie vo veci samej. V časti trov konania súd mal aplikovať § 150 Občianskeho súdneho poriadku. Súd mal prihliadnuť na skutočnosť, že žalovaný 1. nepopieral samotnú existenciu nárokov žalobcov a už pred začatím sporu vykonal všetky úkony potrebné na to, aby mohlo prísť k uspokojeniu oprávnených nárokov žalobcov, ďalej na skutočnosť, že žalobcovia si uplatňovali nároky rádovo vyššie ako im súd priznal. Ak by žalovaný 1. plnil žalobcom tak ako žalobcovia do vyhlásenia rozsudku požadovali, vystavil by sa riziku aplikácie § 5 ods. 1 písm. d) zákona č. 381/2001 Z. z. (ďalej aj „ZoPZP“) zo strany žalovaného 2.
22. Proti rozsudku výlučne voči výroku I. vo (vyhovujúcej časti) podal odvolanie aj žalovaný 2., pričom navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žalobu žalobcov voči žalovanému 2. súd v celom rozsahu zamietne. Poukázal na odvolacie dôvody ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku, § 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Argumentoval tým, že súd sa nevysporiadal s konštantnou rozhodovacou činnosťou NS SR v otázke absencie priamej príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou ako takou a zásahom do osobnostných práv žalobcov, v otázke použitia a obmedzení použitia prípadného eurokomformného výkladu, možnostiam priameho či nepriameho účinku jednotlivých smerníc EÚ vo vzťahu k žalovanému 2. ako súkromnej právnickej osobe. Ďalej namietal, že rozsudok je zaťažený aj vadou arbitrárnosti, zmätočnosti a nepreskúmateľnosti. Má za to, že žalovaný 2. nie je pasívne legitimovaným na uplatňovanie nárokov z titulu zásahu do osobnostných práv žalobcov s poukazom na ZoPZP ako lex specialis k Občianskemu zákonníku. Uvedené nevyplýva a ani nemôže vyplývať ani z rozsudku ESD zo dňa 24.10.2013 vo veci C-22/12. Má za to, že z odpovede Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy, ak jej náhradu na základe zodpovednosti za poistného za škodu upravuje vnútroštátne právo. A teda žiadnym spôsobom nestanovil, že pasívna legitimácia poisťovateľov podľa ZoPZP je v sporoch o zaplatenie nemajetkovej ujmy pozostalých automaticky „daná“. Poukázal, na to, že v danej veci vzhľadom na závery Súdneho dvora EÚ je nevyhnutné prihliadať jedine na vnútroštátnu právnu úpravu a (česko) slovenskú judikatúru, v ktorej je za súčasného právneho stavu nesporne a jednoznačne vyriešená otázka diferencie pojmov náhrady škody (resp. škody na zdraví a nákladov pri usmrtení) a nemajetkovej ujmy. Podľa neho nároky z titulu ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka však do okruhu pôsobnosti ZoPZP s poukazom na § 4 ods. 2 ZoPZP, ktorý podáva taxatívny výpočet prípadov, ktoré podliehajú poistnému krytiu, a ktoré sú z hľadiska rozlíšenia toho, čo sa odškodňuje, plne v zhode s právnou úpravou spôsobu a rozsahu náhrady škody v Občianskom zákonníku ustanovenou § 442 a nasl. vrátane § 444 Občianskeho zákonníka, nepatria. V súvislosti s nezhodou v otázke možnosti subsumovať pod pojem „škoda na zdraví“ v zmysle ZoPZP aj náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na rozhodnutie ÚS SR IV. ÚS 60/2010 a na uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo 18/2013. V súvislosti s rozlišovaním medzi právom na ochranu osobnosti upraveným v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a právom na náhradu škody poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Cdo/176/2012, 4 Cdo/168/2009, a predovšetkým na 3Cdo 301/2012, ktorý sa v obdobnej veci prihlásil k rozhodnutiu vo veci 4 Cdo/168/2009, zároveň konštatoval, že na tom nič nemení ani (cit.) rozsudok Súdneho dvora EÚ. Podporne poukázal aj na predchádzajúcu právnu úpravu problematiky v Českej republiky a to zákon č. 168/1999 Sb. (v znení do 31.12.2013), ktorý obdobne upravoval rozsah nárokov z titulu poistenia taxatívne vrátane konkrétneho odkazu na § 442 - 449 Občianskeho zákonníka, čo aj bolo judikované viacerými rozhodnutiami (Uznesenie ÚS ČR III. ÚS 8/06, III. ÚS 1900/13, II. ÚS 1226/13, rozhodnutia NS ČR 30 Cdo/1051/2005, 30 Cdo/4083/2010). Ďalej nesúhlasí s názorom súdu, že účel smernice možno dosiahnuť výkladom pojmov, konkrétne náklady pri usmrtení, ktoré nevyžaduje nevyhnutne obmedzenie len na vynaložené peňažné sumy na určité konkrétne účely, pričom náklad je širší pojem ako výdavok a teda pod náklad možno podradiť aj nároky podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa jeho názoru súd aplikoval výklad, ktorý nemožno považovať za ústavne komformný a ktorý má za následok výklad vnútroštátneho práva contra legem, a s cieľom priznať smerniciam EÚ nepriame účinky zjavne prekročil prípustné a ústavné akceptovateľné výkladové možnosti. Priama aplikácia ustanovení smernice nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, t. j. smernica nikdy nemôže mať horizontálny ani obrátený vertikálny priamy účinok. Poukázal na to, že príčinná súvislosť vo vzťahu k žalobcom uplatňovanej nemajetkovej ujme s poistnou udalosťou neexistuje a na podporu tohto argumentu označil rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/32/2007, 1 Cdo/129/2008, 5 Cdo/126/2009, 6Cdo/89/2011, 6MCdo/7/2013, 2 Cdo/73/2008. V prípade potvrdzujúceho rozsudku navrhol vysloviť, že je voči nemu prípustné dovolanie, pretože sa jedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu v zmysle § 238 ods. 3 OSP a navrhol nasledovný otázky: Možno pojem „škoda na zdraví a náklady pri usmrtení“ v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP extenzívne vykladať tak, že tento bez ďalšieho zahŕňa aj nároky na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by odpoveď bola kladná, je poistiteľ v zmysle § 5 ods. 1 písm. h) ZoPZP povinný nahradiť za poisteného škodu, aj pokiaľ táto nie je v priamej príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou, ale vzťah príčiny a následku je iba sprostredkovaný.
23. Žalobcovia sa k odvolaniam žalovaného 1. a 2. nevyjadrili.
24. Žalovaný 2. sa k odvolaniam žalobcov a žalovaného 3. nevyjadril.
25. Žalovaný 3. sa k odvolaniam žalobcov a žalovaného 2. nevyjadril.
26. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).
27. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolaní účinného OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami - zároveň stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal aj pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia - žalobcovia 1. až 4. použili zákonom prípustné odvolacie dôvody podľa 205 ods. 2 písm. f) OSP (ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. h) CSP) a žalovaný 1. podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP (ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. h) CSP), žalovaný 2. podľa § 205 ods. 2 písm. a), f) OSP (ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. a), b), h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi všetkých odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že žiadnemu z odvolaní nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutých častiach vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP.
28. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola požiadavka žalobkyne 1. voči žalovaným 1. a 2. spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 30.000,- Eur, žalobcu 2. voči žalovaným 1. a 2. spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 30.000,- Eur, žalobcu 3. voči žalovaným 1. a 2. spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 20.000,- Eur, žalobcu 4. voči žalovaným 1. a 2. spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 20.000,- Eur.
29. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolaní žalobcov (1. až 4.), žalovaného 1. a žalovaného 2. bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobe žalobcov 1. až 4. (I. výrok) čiastočne vyhovel (žalovaní 1. a 2. sú povinní do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobkyni 1. 12.500,- Eur, žalobcovi 2. 9.000,- Eur, žalobcovi 3. 5.000,- Eur, žalobcovi 4. 4.000,- Eur, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného), a vo zvyšnej časti (II. výrok) žalobu žalobcov 1. až 4. zamietol (v časti o spoločné a nerozdielne zaplatenie zo strany žalovaných 1. a 2. sumy žalobkyni 1. 17.500 Eur, žalobcovi 2. 21.000 Eur, žalobcovi 15.000 Eur, žalobcovi 4. 16.000 Eur žalobu zamietol) a o náhrade trov konania rozhodol (III. výrok) tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalobkyni 1. trovy konania v sume 265,57 Eur, žalobcovi 2. trovy konania v sume 265,57 Eur), žalobcovi 3. trovy konania v sume 177,05 Eur, žalobcovi 4. trovy konania v sume 177,05 Eur, a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené žalobcami 1. až 4. výlučne voči II. výroku - voči zamietajúcej časti uvedenými v odseku 19, na odvolacie argumenty žalovaného 1. výlučne voči I. výroku - vyhovujúcej časti a III. výroku
- o náhrade trov konania uvedenými v odseku 20, žalovaným 2. výlučne voči I. výroku - vo vyhovujúcej časti uvedenými v odseku 21.
30. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami tvrdených nárokov, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatnených nárokov, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu žiadnemu z odvolateľov.
31. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu strán, odvolací súd považuje za podstatné uviesť iba nasledovné:
32. S poukazom na odvolanie žalovaného 2. vo vyhovujúcej časti, a jeho názor, že vo veci nie je pasívne vecne legitimovaný z titulu zásahu do osobnostných práv žalobcov s poukazom na ZoPZP ako lex specialis k Občianskemu zákonníku, a to ani s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12 zo dňa 24.10.2013 (Y.), odvolací súdje toho názoru, že nie je správny a má za to, že súd prvej inštancie správne právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2. s odkazom na odôvodnenie rozsudku na strane 10 a 11, aj na § 4 ods. 1 a 2 písm. a) v spojení s § 15 ods. 1 ZoPZP, ale predovšetkým na rozsudok SD EÚ vo veci C-22/12 (Y.) zo dňa 24.10.2013. V tejto súvislosti odvolací súd už len dopĺňa, že ZoPZP v ustanovení § 15 od 1.1.2002 zaviedol všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby, preto v prípade škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi alebo voči poisťovateľovi alebo voči obom súčasne. To, že citovaný zákon v § 15 ods. 1 umožňuje poškodenému uplatniť nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi škodcu, nezbavuje poškodeného možnosti uplatniť tento nárok voči škodcovi (resp. pôvodcovi zásahu).
33. Odvolací súd má za to, že pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie žalovaného 2. ako poisťovateľa žalovaného 1. je ale rozhodujúce vyriešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda použitým v ZoPZP, najmä v jeho ustanovení § 4 ods. 2 o. i. škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (§ 4 ods. 2 písm. a) cit. zákona), ktorý upravuje vecný rozsah poistného krytia. Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t. j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada. V našom právnom prostredí, ktoré je súčasťou európskeho spoločenstva práva, je potrebné vykladať pojem škoda eurokonformne. Niet pochybností, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie (rozsudok SD EÚ C-22/12 Y., bod 39) a preto i v preskumávanej veci je nutné riešiť spornú právnu otázku v súlade s komunitárnym právom (právna oblasť je harmonizovaná právom Európskej únie), tak to k tomu správne pristúpil aj súd prvej inštancie.
34. Rozhodujúci v danej veci je už citovaný rozsudok SD EÚ C-22/12 vo veci Haasová (na ktorý odkazuje v odvolaní aj žalovaný 2., a v odôvodnení aj okresný súd) a tzv. „“motorové smernice týkajúce sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel citované v odseku 46.
35. Pričom citované smernice (v odseku 46) na účely účinnej realizácie spoločného trhu smerujú na jednej strane k zabezpečeniu voľného pohybu motorových vozidiel nachádzajúcich sa na území Európskej únie, ako aj osôb vo vozidle, a na druhej strane k zabezpečeniu porovnateľného zaobchádzania s poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených týmito vozidlami, bez ohľadu na miesto nehody na únijnom území. Ukladajú preto členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu pritom odňať dotknutým smerniciam potrebný účinok (rozsudok SD C- 300/10 Marques Almeida, C-22/12 Haasová, bod 42). Členské štáty majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením (rozsudok SD C-22/12 Haasová, bod 55).
36. Žalovaný 2. ďalej namietal, že okresný súd sa dostatočne nevysporiadal s otázkou použitia a obmedzení použitia prípadného eurokomformného výkladu, ako aj možnosťami priameho či nepriameho účinku jednotlivých smerníc EÚ vo vzťahu k nemu ako súkromnej právnickej osobe, pričom aplikoval výklad, ktorý nemožno považovať za ústavne komformný (ktorý má za následok výklad contra legem), s cieľom priznať Smerniciam EÚ nepriame účinky, čím zjavne prekročil prípustné a ústavne akceptovateľné výkladové možnosti, s čím odvolací súd nesúhlasí. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že okresný súd síce výslovne neuviedol, že tzv. motorové smernice (upravujúce zodpovednosť za škodu prevádzkou motorových vozidiel a citované v odseku 46) nemajú priamy účinok, ale výslovne uviedol, že nemôžu ukladať povinnosti jednotlivcom ale len členským štátom, čím aj definoval ich účinok vo vzťahu k žalovanému 2. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že neexistencia priameho účinku smerníc podľa názoru odvolacieho súdu nič nemení na potrebe uplatňovania princípu prednosti práva EÚ pred národným poriadkom za každých okolností. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť na uznesenie ÚS SR III. 666/2016 z 11.10.2016 a jeho odôvodnenie: „Aj v prípade, že nedochádza k priamej aplikácii konkrétnej právnej normy EÚ, to znamená, keď sa na určitý právny prípad aplikuje norma vnútroštátna, mala by byť interpretovaná a použitá v súlade s právom EÚ. Práve smernice ako typová kategória predpisov sekundárneho práva sú (na rozdiel od nariadení) typické absenciou priamej uplatniteľnosti voči fyzickým osobám a právnickým osobám v jednotlivých členských štátoch. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „zmluva o fungovaní EÚ“) je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Citované ustanovenie primárneho práva Európskej únie vysiela zrozumiteľné posolstvo vnútroštátnym orgánom členských štátov zaväzujúc ich na taký výkon ich vrchnostenských kompetencií, ktorý zabezpečí dosiahnutie výsledku očakávaného smernicou. Inými slovami, ide tu o povinnosť naplniť vôľu únijného tvorcu smernice vnútroštátnymi právnymi prostriedkami. Štandardným prostriedkom dosahovania cieľa stanoveného smernicou je zmena právnej úpravy, ku ktorej pristúpi vnútroštátny zákonodarca. Avšak pre prípad, že túto svoju povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora teóriu priameho účinku smerníc a nepriameho účinku smerníc. Vzhľadom na závery rozsudku Súdneho dvora vo veci Marshall (C-152/84), podľa ktorého na základe vtedajšieho čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (v súčasnosti už citovaný čl. 288 ods. 3 zmluvy o fungovaní EÚ) záväzná podstata smernice, ktorá konštituuje základňu pre možnosť odvolať sa na smernicu pred vnútroštátnym súdom, existuje len vo vzťahu ku „každému členskému štátu, ktorému je určená“. Z toho vyplýva, že smernica nemôže sama osebe ukladať povinnosti jednotlivcom a že ustanovenia smernice ako také nemožno uplatňovať voči jednotlivcom. Možno tak uvažovať len o nepriamom účinku smerníc, ktorý zakladá rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Marleasing SA (C-106/89) s odvolaním sa na prejudikatúru vo veci Von Colson a Kamann (C-14/83). Podľa tohto rozhodnutia pri aplikácii vnútroštátneho práva, bez ohľadu na to, či aplikované ustanovenia boli schválené pred alebo po smernici, vnútroštátny súd povolaný na výklad vnútroštátneho práva je povinný interpretovať ho, nakoľko je to možné vo svetle dikcie (textu) a účelu smernice, aby sa dosiahol výsledok sledovaný smernicou, a tým zabezpečil súlad s tretím odsekom čl. 189 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (čl. 288 ods. 3 zmluvy o fungovaní EÚ). Nepriamy účinok smerníc Súdny dvor ešte konkrétnejšie objasnil vo veci Pfeiffer a ďalší (C-397/01 až 403/01), v ktorej zdôraznil, že požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych ustanovení prijatých na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto ustanovení, ale vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdil, do akej miery ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici (bod 115). Ak vnútroštátne právo umožňuje za určitých okolností s použitím vlastných výkladových metód vyložiť ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo súladné s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ stanovený smernicou (bod 116)“. S ohľadom na citované má odvolací súd za to, že postup okresného súdu, ktorý vychádzal z obsahu smernice 2009/103/EHS (kodifikované znenie) s poukazom na rozsudok C-22/12 bol v tejto otázke správny a stotožňuje sa s ním.
37. V súčasnom komunitárnom práve problematiku poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel upravuje smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel), ktorú výslovne aj označil okresný súd. Touto smernicou bola v záujme jasnosti a prehľadnosti zrušená a nahradená doterajšia právna úprava danej problematiky, ktorá bola upravená opakovane, podstatným
spôsobom zmenenými a doplnenými smernicami Rady č. 72/166/EHS <. z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, č. 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, č. 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Odvolací súd ma za to, že záver okresného súdu, že v zmysle čl. 3 prvej vety a druhej vety tejto smernice („Každý členský štát prijme v súlade s článkom 5 všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe opatrení uvedených v prvom pododseku“) ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je opatrením určujúcim rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia, a to bez ohľadu na jeho systematické zariadenie v národnom právnom predpise.
38. V dôsledku vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie je pre vnútroštátny orgán aplikácie práva eurokonformný výklad vnútroštátneho práva záväzný, teda výklad v súlade s komunitárnym právom, aby sa tak zabezpečil "reálny účinok" príslušnej smernice. Súd členského štátu môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vyplniť i medzery vnútroštátneho právneho predpisu. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. rozhodnutie C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Keďže takýto postup okresný súd dodržal, nemožno podľa názoru odvolacieho súdu prisvedčiť žalovanému 2., že výklad okresného súdu nie je ústavne komformný a že má za následok výklad contra legem.
39. Potom vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc, bolo potrebné vychádzať z rozšíreného výkladu definície škody, tak ako aj postupoval okresný súd. Odvolací súd sa stotožnil aj so spôsobom vyloženia citovaného rozsudku SD EÚ (vo veci Haasová) okresným súdom, ktorý žalovaný 2. namieta, s poukazom na to, že pasívna legitimácia poisťovateľov podľa ZoPZP v sporoch o zaplatenie nemajetkovej ujmy pozostalých nie je automaticky „daná“ a z odpovede SD EÚ v rozsudku C-22/12 je zrejmé, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo. Odvolací súd má za to, že i poukaz na rozsudok Súdneho dvora EÚ súdom prvej inštancie je správny, keď práve ustanovenia § 11 <. a 13 <. OZ, podľa ktorých okresný súd správne vec posúdil, sú týmto požadovaným „vnútroštátnym právom uplatňovaným na základe zodpovednosti za škodu“, čo skonštatoval Súdneho dvora EÚ v bode 56 rozsudku vo veci Haasová. Za rozhodujúci pre uvedené konštatovanie považoval podľa bodu 58 fakt, že zodpovednosť poisteného vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu.
40. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného 2., že účelom ZoPZP nie je aj náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravných nehôd. Keď zásah do osobnostných práv žalobcov (do ich práva na súkromný a rodinný život), v dôsledku ktorého utrpeli psychickú ujmu (imateriálnu alebo nemajetkovú škodu na zdraví), bol spôsobený prevádzkou motorového vozidla, na ktoré sa vzťahovalo povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu u žalovaného 2. poisťovateľa žalovaného 1. Preto žalobcom prislúchalo právo, aby im tento poisťovateľ (žalovaný 2.) nahradil (ako poškodeným subjektom) žalobou uplatňovaný nárok a to s poukazom eurokonformný výklad ustanovenia § 4 ods. 2 <. ZoPZP, podľa ktorého platí, že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku.
41. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 646/2015 <. zo 16. decembra 2015, v ktorom v obdobnej veci konštatoval, že „je zjavné, že ako vnútroštátne
právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13, pozn.) každého z týchto štátov, umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V Slovenskej republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upravuje zákon č. 381/2001 <. Z. z., podľa ktorého má aj sťažovateľka ako poisťovateľ oprávnenie vykonávať poistenie zodpovednosti na území Slovenskej republiky“.
42. Aj podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci Drozdovs C-277/12, smernica Rady 72/166/EHS a smernica Rady 84/5/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.
43. Odvolací súd má za to, že pod pojem ujma na zdraví je treba zahrnúť akúkoľvek ujmu, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu (rozsudok SD EÚ C-22/12, bod 47), vzhľadom na odlišnosti medzi rôznymi jazykovými verziami článku 1 ods. 1 druhej smernice a článku 1 prvého odseku tretej smernice, ako aj cieľ chránený smernicami. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa ustanovenia práva Únie majú vykladať a uplatňovať jednotne na základe znení vypracovaných vo všetkých jazykoch a v prípade rozporu medzi jazykovými verziami textu sa má dotknuté ustanovenie vykladať podľa účelu právneho predpisu. Keďže rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej smernice používajú pojem „ujma na zdraví", ako aj „osobná ujma", je treba sa sústrediť na účel smernice, pričom uvedené pojmy dopĺňajú pojem „škoda na majetku" v snahe uplatnenia extenzívneho výkladu týchto pojmov, s cieľom posilnenia ochrany obetí (rozsudok SD C-22/2012 Haasová, bod 48, 49). Ak zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho práva vyplýva z § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej nehody a má občianskoprávnu povahu, z ničoho nevyplýva, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú smernice (rozsudok ESD C-22/12 Haasová, bod 57, 58). Uvedený záver, ako uviedol Súdny dvor EÚ, nemôže spochybniť ani odlišné systematické zaradenie ustanovení § 11, § 13 Občianskeho zákonníka k úprave zásahov do ochrany osobnosti, ktorá je nezávislá od úpravy zodpovednosti za škodu. S poukazom na uvedené vzhľadom na skutočnosť, že vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla (SD Tlačové komuniké č. 144/13 z 24. októbra 2013). Žalobcovia sa preto dôvodne domáhali náhrady nemajetkovej ujmy i priamo voči žalovanému 2., ktorý má povinnosť nahradiť škodu na zdraví v podobe psychickej traumy.
44. Aj podľa názoru odvolacieho súdu pre účely ZoPZP bolo potrebné pojem škoda vykladať eurokonformne, teda extenzívne (tak ako to urobil okresný súd) v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy, z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Zúžený a nekomplexný čisto gramatický a formalistický výklad pojmu škoda, vychádzajúci z textu ZoPZP, resp. z ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, by znamenal neprípustné značne disproporčné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ako i pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá (riziko, že pri insolventnosti zodpovedného subjektu nebude náhrada vymožiteľná). Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely ZoPZP tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Komunitárne právo tak chápe škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, respektíve za ujmu považuje majetkovú aj nemajetkovú škodu (rozsudok SD C-63/09 Axel Walz). Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada nákladov spojených s liečením, náhrada pohrebných nákladov), ale aj nemajetkové ujmy, akými sú napr. bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 Občianskeho zákonníka), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej
než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t. j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada (odškodnenie). Podľa nálezu ÚS ČR Pl. 16/04 z legislatívneho hľadiska sa javí správnejšie opustiť poňatie škody ako majetkovej ujmy a pokladať za škodu aj ujmu, vzniknutú pôsobením na telesnú ale i duchovnú integritu poškodeného. Princípy európskeho deliktného práva definujú škodu ako majetkovú alebo nemajetkovú ujmu zákonom chráneného záujmu. Legislatíva európskych štátov sa postupne uvedenej definícii prispôsobuje. Občiansky zákonník nedefinuje pojem škody, hovorí len o skutočnej škode (§ 442 ods. 1). Skutočná škoda bola v zmysle právnych teórii pred rokom 1989 vykladaná ako majetková škoda a preto ustanovenia o náhrade škody sú systematicky radené k právam majetkovým. Judikatúra prvorepublikových najvyšších súdnych inštancií realizovala ústretovú korektúru zákonnej kazuistiky vo vzťahu k imateriálnej škode. Náhradou škody sa v odôvodnených prípadoch, vyžarovaním princípov obsiahnutých v čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), rozumie aj peňažná kompenzácia citovej ujmy utrpenej úmrtím blízkej osoby, ku ktorej došlo v dôsledku zavineného protiprávneho konania.
45. Odvolací súd poukazuje aj na dôležitosť ústavnokonformného výkladu právnych predpisov, keď súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušnou normou (nález Ústavného súdu SR č. 2221/07 z 19.3.2008). V materiálnom právnom štáte nejde len o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o dodržiavanie takých pravidiel správania, ktoré sú v súlade s hodnotami, na ktorých je právny poriadok vybudovaný. Právo je spoločenský normatívny systém, ktorého účelom je rozumné usporiadanie vzťahov medzi členmi spoločnosti. Už z tejto základnej funkcie práva vyplýva, že riešenia, ktoré sa požiadavke rozumného usporiadania vzťahov priečia, sú neprijateľné. Súdu jednoznačne vždy prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky a v prípade, že tomu tak je, aby ju takouto interpretáciou pomocou redukcie "ad absurdum" odmietol a zvolil výklad, ktorý bude v súlade so zmyslom a účelom zákona a ktorý bude racionálny a spravodlivý. Výklad dotknutého ZoPZP učinený žalovaným 2. uvedené požiadavky nespĺňa.
46. Eurokonformný, ako i lingvistický výklad, sú v súlade s definovaním pojmov európskym deliktným právom, ktorý chápe škodu na zdraví ako ujmu (zhoršenie) telesného alebo duševného zdravia. Preto nárok z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zahŕňa aj ujmu v emočnej sfére žalobcov ako poškodených. V kontexte vyššie uvedeného sa javí nadbytočné argumentovať špecifikami dotknutých hmotnoprávnych inštitútov vnútroštátneho práva (náhrada škody a náhrada nemajetkovej ujmy) z hľadiska pojmoslovia poškodených osôb a druhovým vymedzením škody na zdraví podľa Občianskeho zákonníka (§ 449 ods. 1). Dôvodom je neprípustne zužujúci výklad pojmu ujma na zdraví (abstrahujúci duševné zdravie človeka). Eurokonformným výkladom oblasti harmonizovanej právom Európskej únie sa preto prinavracia komplexný význam pojmu zdravie a s tým spojené odškodnenie jeho obidvoch zložiek (telesnej a psychickej).
47. Povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Vnútroštátne právo túto náhradu upravuje, na základe zodpovednosti poisteného za škodu, v danom prípade žalovaného 1., aplikáciou ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, a to v dôsledku vývoja súdnej praxe (inšpirovaného rozhodovacou činnosťou súdov Českej republiky, v ktorej si predmetný nárok našiel legislatívny priestor aj priamo v ustanoveniach Občianskeho zákonníka upravujúcich náhradu škody, tzv. „odškodnenie za smrť"), pretože sa nejedná o tradičný nárok spadajúci pod ochranu osobnosti (historický výklad). Je nespochybniteľné, že súdna prax na základe zodpovednosti poistených za škodu priznáva náhradu nemajetkovej ujmy príbuzným obetí dopravných nehôd. Smrť člena rodiny spôsobená prevádzkou dopravného prostriedku zakladá občianskoprávnu zodpovednosť prevádzateľa, či vodiča dopravného prostriedku a právo domáhať sa zo strany oprávnených osôb voči týmto osobám v zmysle vnútroštátnej úpravy nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, v dôsledku neoprávneného zásahu do ich osobnostných práv (tým, že bolo porušené ich právo na rodinný a súkromný život). Odlišnosť inštitútov náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy vo vnútroštátnom práve (Občiansky zákonník), na ktorú poukazuje aj žalovaný 2. nemôže brániť
aplikácii komunitárneho práva, v oblasti harmonizovanej právom Európskej únie, ako ani napĺňaniu cieľov smerníc.
48. Odvolací súd má za to, že poukaz žalovaného 2. na uznesenie NS SR 3Cdo/18/2013 a rozhodnutie IV. ÚS 60/2010 ako aj na predchádzajúcu právnu úpravu problematiky v Českej republike a to zákon č. 168/1999 Sb. (v znení k 31.12.2013), v súvislosti s nezhodou v otázke možnosti subsumovať pod pojem „škoda na zdraví“ v zmysle ZoPZP aj náhrady nemajetkovej ujmy nie je na mieste, keďže tzv. motorové smernice (uvedené v odseku 37) ukladajú členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením. Pričom ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu pritom odňať dotknutým smerniciam potrebný účinok (rozsudok SD C- 300/10 Marques Almeida, C-22/12 Haasová, bod 42). Členské štáty majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením (rozsudok SD C-22/12 Haasová, bod 55). Medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s tzv. motorovými smernicami patrí aj nemajetková ujma (rozsudok SD C-22/12, bod 50), ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore (§ 11, § 13 Občiansky zákonník).
49. V súvislosti s rozlišovaním medzi právom na ochranu osobnosti upraveným v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a právom na náhradu škody, žalovaný 2. poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/176/2012, 4 Cdo/168/2009, 3Cdo/301/2012 (ktorý sa v obdobnej veci prihlásil k rozhodnutiu 4 Cdo/168/2009). K tejto argumentácii žalovaného 2. odvolací súd uvádza, že v kontexte vyššie uvedeného nebol dôvod rezignovať na aplikáciu moderných výkladových metód, ku ktorým je povolaný každý členský štát EÚ, predovšetkým na eurokonformný ako i lingvistický výklad, vrátane materiálne, interpretačnej záväznosti judikatúry ESD (ktorá nezaväzuje len strany sporu ale je prameňom komunitárneho práva). Aj samotný Ústavný súd SR v rozhodnutí III. ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016 (ktorým bola sťažnosť spoločnosti KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s. odmietnutá ako neopodstatnená) uviedol, že „nemá dôvod odchýliť sa od svojho meritórneho postoja vyjadreného v predchádzajúcich uzneseniach odmietajúcich sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnené ani na podklade rozsudku najvyššieho súdu z 31. marca 2016 vo veci sp. zn. 3Cdo 301/2012“.
50. Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom žalovaného 2., že okresný súd sa atribútmi škody vôbec nezaoberal a že vo vzťahu k žalobcami uplatňovanej nemajetkovej ujme priama príčinná súvislosť s poistnou udalosťou ako taká neexistuje, poukazujúc na rozhodnutia NS SR (sp. zn. 3Cdo/32/2007, 1 Cdo/129/2008, 5 Cdo/126/2009, 6Cdo/89/2011, 6MCdo/7/2013, 2 Cdo/73/2008). Odvolací súd konštatuje, že predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v predmetnom prípade sú jednak existencia ujmy (spočívajúca v zásahu do práv žalobcov na súkromný a rodinný život), porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon (spočívajúci v konaní tretej osoby zodpovednej za narušenie osobnostných práv žalobcov), príčinná súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním. V tejto súvislosti je nutné poukázať na samotné odôvodnenie rozsudku okresného súdu (strana 6), z ktorého je zrejmé, že okresný súd sa zaoberal predpokladmi vzniku nároku žalobcov, keď uzavrel, že žalovaný 1. protiprávnym konaním (svojho zamestnanca pri plnení pracovných povinností), ktoré spočívalo v nerešpektovaní povinností uložených zákonom o pozemných komunikáciách, zasiahol do osobnostných práv žalobcov, a síce do ich práva na súkromný a rodinný život. Tiež uzavrel, že v prípade ak z dôvodu protiprávneho konania zamestnanca žalovaného 1., ktorým zasiahol do osobnostných práv žalobcov, je s poukazom na analogiu legis, t.j. na ustanovenie § 853 ods. 1 OZ v spojení s § 420 ods. 2 OZ, daná pasívna legitimácia jednak žalovaného 1. ako jeho zamestnávateľa, nakoľko uvedený zásah do osobnostných práv žalobcov bol spôsobený osobou, ktorá bola použitá právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, a preto sa takýto zásah aj podľa názoru odvolacieho súdu považuje za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Okresný súd pritom podporne poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 3 Cdo 228/2012 zo dňa 26.9.2013 s tým, že zásah do emociálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Medzi neoprávneným zásahom a poškodením (ohrozením) niektorého z osobnostných práv musí byť vzťah príčinnej súvislosti. Okresný súd mal za to, že príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného 1. (jeho zamestnanca) a negatívnym zásahom do práva žalobcov na ochranu súkromia a rodinného života (podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka) je daná, s
čím sa stotožnil aj odvolací súd. A na tomto závere nemení nič ani poukaz žalovaného 1. na rozhodnutia NS SR citované v tomto odseku, ktorými podporil svoju odvolaciu argumentáciu. Odvolací súd ohľadom príčinnej súvislosti medzi poistnou udalosťou a nemajetkovou ujmou taktiež poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6MCdo/7/2013, z ktorého cituje: „Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje príčinná súvislosť. Protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu. V tejto súvislosti možno poukázať aj na Princípy európskeho deliktného práva (Principiles of European Tort Law - PETL), ktoré (ako dielo popredných predstaviteľov európskej civilistiky z prostredia akademickej obce i právnej praxe) právnicky vymedzujú príčinnú súvislosť ako predpoklad zodpovednosti za škodu (porovnaj Luboš Tichý, Jiří Hrádek et al., Prokazování příčinné souvislosti multikauzálních škod, Univerzita Karlova v Prahe 2010, str. 89). Podľa týchto princípov (čl. 3:104, bod 1), ak určitá skutočnosť viedla neodvratne k spôsobeniu škody, následná skutočnosť, ktorá by sama spôsobila tú istú škodu, nemôže byť braná do úvahy (nemožno na ňu brať zreteľ).“ Vychádzajúc z uvedeného v predmetnej veci z hľadiska jej správneho právneho posúdenia bola zistená príčinná súvislosť medzi ujmou žalobcov spočívajúcou v zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život a protiprávnym konaním žalovaného 1. (jeho zamestnanca), keď práve toto protiprávne konanie predstavuje poistnú udalosť (ako náhodnú udalosť, o ktorej nie je isté či vôbec a kedy nastane - v danej veci nastala). Odvolací súd uzatvára, že keby nedošlo k protiprávnemu konaniu žalovaného 1. nedošlo by ani k nemajetkovej ujme žalobcov v dôsledku smrti ich blízkeho príbuzného. S ohľadom na uvedené odvolací súd považoval danú odvolaciu argumentáciu za nedôvodnú.
51. Žalovaný 2. vo svojom odvolaní navrhol, aby v prípade prípadného potvrdzujúceho rozsudku, odvolací súd voči nemu pripustil dovolanie, pretože sa jedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu v zmysle § 238 ods. 3 OSP a navrhol položiť formulované otázky (uvedené v odseku 21).
52. Podľa § 238 ods. 3 OSP dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
53. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
54. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP, ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný OSP. Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016 postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Avšak ohľadom odvolania žalovaného 2. podaného pred 1. júlom 2016 bolo podmienky jeho podania nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).
55. Uvedený postup však nemožno aplikovať aj na návrh žalovaného 2, ktorý je súčasťou jeho odvolania, aby odvolací súd v prípade potvrdzujúceho rozhodnutia pripustil voči svojho rozhodnutiu dovolanie podľa § 238 ods. 3 OSP (účinného do 30.6.2016), keďže odvolací súd po 1. júli 2016 aplikuje ustanovenia CSP (účinný od 1.7.2016). CSP neobsahuje ekvivalent ustanovenia, ktoré by umožňovalo odvolaciemu súdu aplikovať žalovaným 2. navrhnutý postup (podľa § 238 ods. 3 OSP). Odvolací súd poukazuje na citované ustanovenie § 421 ods. 1 CSP (účinný v čase rozhodovania odvolacieho súdu), ktoré obsahuje výpočet rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné dovolanie. A zároveň je nutné podotknúť, že len dovolací súd aktuálne rozhoduje o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v § 421 ods. 1 CSP (na rozdiel od predchádzajúcej úpravy v zmysle OSP). Na základe uvedeného odvolací súd nemohol vyhovieť návrhu žalovaného 2. na pripustenie dovolania a položiť teda navrhnuté otázky dovolaciemu súdu.
56. Ohľadom odvolania žalovaného 1., ktorým napadol I. výrok rozsudku (vyhovujúca časť), odvolací súd sa s jeho argumentom neodôvodneného zamietnutia jeho návrhu na vykonanie znaleckého posudku za účelom stanovenia miery spoluzavinenia poškodeného nestotožnil, keď tento nepovažuje za dôvodný, s poukazom na to, že súd prvej inštancie z dostatočne vykonaného dokazovania správne uzavrel, že nezistil žiaden podiel Vojtecha Vargu na svojej smrti a ďalšie dokazovanie by bolo nadbytočné nespôsobilé zvrátiť preukázaný skutkový stav. V podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku na strane 7, v spojení s odôvodnením nevykonania navrhnutého dokazovania znaleckým posudkom na strane 5.
57. Odvolací súd dopĺňa, že z vyšetrovacieho spisu, konkrétne z výpovedí svedkov X. E. (na č.l. 108), C. E. (na č.l. 144), R. E. (na č.l. 146), mal za preukázané, že v čase nárazu do mikrobusu sedeli úplne vzadu mikrobusu od ľavého okna X. E., E. E., C. E. a S. N.. Teda na sedadle pre tri osoby sedeli štyri osoby, tak ako uzavrel aj okresný súd. Zo skutkových okolností ďalej okresný súd zistil, že E. E. nebol síce pripútaný, hoci z § 8 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov mu táto povinnosť vyplývala, ale s poukazom na závery znaleckého posudku č. 8/2014 (na č.l 18 znaleckého posudku) správne uzavrel, že zomrelý E. E. nemal žiaden podiel na svojej smrti, ani v súvislosti s nesplnením povinnosti pripútať sa bezpečnostným pásom, a jeho konanie resp. nekonanie nebolo teda príčinou jeho smrti. O jeho spoluzavinení nemožno uvažovať v súvislosti s porušením § 8 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. a podľa názoru odvolacieho súdu ani v spojení s § 45 ods. 1 veta druhá zákona č. 8/2009 Z. z. („každá prepravovaná osoba zodpovedá za dodržiavanie svojich povinností podľa tohto zákona“), a to ani v kontexte § 5 ods. 1 a ods. 2 nariadenia vlády č. 554/2006 Z. z. keď ani odvolací súd nezistil, porušenie inej povinnosti E. E.. Aj argumentácia okresného súdu, že v čase zastavenia a státia vozidla nemožno od osôb vo vozidle očakávať, že budú mať bezvýhradne zapnuté bezpečnostné pásy, resp. sa budú zdržiavať len v sediacej polohe na určenom sedadle (§ 24 zákona č. 8/2009 Z. z.) je logická a správna, aj keď E. E. v čase nárazu nenastupoval ani nevystupoval. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na nelogický argument žalovaného 1., ktorý vo svojom odvolaní jednak tvrdí, že E. E. sedel medzi dvomi sedadlami a nemal za hlavou a chrbticou opierku (zároveň nebol pripútaný), keď ostatní traja cestujúci sedeli riadne na sedadlách a mali za hlavou operadlá, čo však nebolo nijakým spôsobom preukázané. Uvedené sa javí ako čisto špekulatívne, len z dôvodu, že jediný E. E. pri zrážke utrpel smrteľné zranenia, keďže by bolo možné uvažovať a tvrdiť, že aj iná osoba ako E. E., ktorá sedela na zadnom sedadle mikrobusu sedela medzi dvomi sedadlami a zvyšné tri osoby (vrátane E. E.) sedeli riadne na sedadlách. Podstatné ale je zistenie v zmysle znaleckého posudku, že E. E. „sedel v mikrobuse vzadu na zadnom sedadle, prakticky sa nachádzal v epicentre pôsobenia
vonkajšieho mechanického násilia... v úvode nehodového deja teda došlo k impaktu zadnej plochy tela E. E., čiže chrbta, s operadlom sedadla, na ktoré sa uplatnil prenesene náraz prednej časti autobusu, ktorá deformovala a posunula zadnú časť mikrobusu dopredu. Hlava taktiež narazila zadnou časťou o operadlo sedadla, na ktorom E. E. sedel....“ čo vyvracia aj tvrdenie žalovaného 1 ohľadom miesta, na ktorom mal sedieť E. E. v čase nárazu. Odvolací súd uzatvára, že okrem povinnosti podľa § 8 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. (pripútanie sa bezpečnostným pásom) E. E. neporušil žiadnu povinnosť v zmysle tohto citovaného zákona, avšak jeho nepripútanie nemalo vplyv na jeho usmrtenie.
58. Odvolací súd má ďalej za to, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané zo strany E. E. porušenie ani všeobecnej prevenčnej povinnosti pokiaľ ide o jeho zdravie a život v súvislosti s § 415 Občianskeho zákonníka, ktoré ukladá povinnosť každému postupovať vzhľadom na konkrétne okolnosti tak, aby nedal príčinu k vzniku škody na zdraví, na majetku a na iných hodnotách. Správať sa v rozpore s touto povinnosťou znamená správať sa protiprávne. Citované ustanovenie ale nezakladá samostatnú skutkovú podstatu zodpovednosti za škodu, ako je niekedy mylne vyvodzované, ale porušenie tejto povinnosti (namiesto porušenia konkrétnej zákonnej alebo zmluvnej povinnosti) predstavuje porušenie, ktoré - ak je príčinou vzniku škody - znamená vznik zodpovednosti za škodu podľa § 420 <. Občianskeho zákonníka. Vždy je potrebné posúdiť, či škodlivý výsledok by nebol nastal aj bez tohto porušenia, teda či počínanie v súlade s prevenčnou povinnosťou bolo spôsobilé škode, ktorá vznikla, zabrániť.
59. Žalovaný 1. napadol odvolaním rozsudok aj v časti rozhodnutia o náhrade trov konania, keď mal za to, že okresný súd mal aplikovať § 150 OSP a to s poukazom na jeho správanie, keď nepopieral samotnú existenciu nárokov žalobcov a už pred začatím sporu vykonal všetky úkony potrebné na to, aby mohlo prísť k uspokojeniu oprávnených nárokov žalobcov, ako aj na skutočnosť, že žalobcovia si uplatňovali nároky rádovo vyššie ako im súd priznal a ak by žalovaný 1. plnil žalobcom tak ako žalobcovia do vyhlásenia rozsudku požadovali, vystavil by sa riziku aplikácie § 5 ods. 1 písm. d) zákona č. 381/2001 Z. z. zo strany žalovaného 2, s čím sa však odvolací súd nestotožnil.
60. Podľa § 150 ods. 1 OSP účinného v čase prvoinštančného konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo z časti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník konania (strana), ktorému sa priznáva náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril. To neplatí, ak účastník konania (strana) nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
61. Podľa akt. účinného § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
62. Predpokladom výnimočného použitia ustanovenia § 150 OSP (ako aj § 257 CSP) je, aby išlo o prípady hodné osobitného zreteľa. Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnená tam, kde by strohá aplikácia ustanovenia o náhrade trov konania mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcej tvrdosti. Výnimočnosť prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ale i v okolnostiach na strane strán sporu. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdení všetkých okolností konkrétnej veci. Obyčajnú nesolventnosť strany bez ďalšieho, pritom nemožno považovať za dostatočný dôvod, k uplatneniu § 150 ods. 1 OSP. Pri posudzovaní výnimočnosti dôvodov vhodných osobitného zreteľa, je potrebné prihliadnuť k pomerom oboch strán.
63. Ust. § 150 ods. 1 OSP preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán, a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní (tu už s možnosťou zhodnotiť konkrétne správanie sa strán pred podaním žaloby na súd, v priebehu konania). Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. V tomto ustanovení je zároveň fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže
dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa (vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie) a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.
64. Odvolací súd po zohľadnení uvedených východísk dospel k záveru ako aj súd prvej inštancie (hoci výslovne to vo svojom rozhodnutí neuviedol), že v danej veci nebolo dôvodné aplikovať § 150 ods. 1 OSP (obdobne akt. § 257 CSP), keďže neboli splnené predpoklady, t. j. dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti posudzovanej veci. Predmetom konania je náhrada nemajetkovej ujmy žalobcov, avšak žalovaný 1. ani v odvolaní neuvádzal také výnimočné okolnosti (dôvody hodné osobitného zreteľa), ktoré by súd viedli k aplikácii § 150 ods. 1 OSP (akt. 257 CSP). Zo spisového materiálu vyplýva, že žalobcovia mali najskôr záujem o mimosúdne vyriešenie veci, keď pred samotným podaním žaloby, listom zo dňa 1.10.2015 (na č.l. 9) navrhli žalovanému 1. uzavrieť dohodu o urovnaní nárokov (náhrada nemajetkovej ujmy 100.000,- Eur) a následne situáciu riešili tým, že podali na súd žalobu, ktorou sa domáhali nemajetkovej ujmy 100.000,- Eur. Podstatné je, že žalovaný 1. a žalovaný 2 mali uzatvorenú poistnú zmluvu v zmysle ZoPZP, v zmysle ktorej má žalovaný 1. ako poistený právo aby poisťovateľ (žalovaný 2.) za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky (§ 4 ods. 2 ZoPZP). Zároveň má žalovaný 1. okrem tohto práva aj povinnosti upravené v § 10 ZoPZP vyplývajúce mu z tohto poistenia (aj oznamovaciu povinnosť voči poisťovateľovi). Žalovaný 1. už v podaní zo dňa 28.1.2016 uviedol, že jeho snaha smerovala k tomu, aby vo vzájomnej súčinnosti so žalovaným 2. prišlo k uspokojeniu všetkých oprávnených nárokov žalobcov. Podľa názoru odvolacieho súdu z uvedeného možno len vyvodiť, že žalovaný 1. si plnil svoje povinnosti ako poistený z titulu poistnej zmluvy uzavretej so žalovaným 2. tak, aby žalovaný 2. ako poisťovateľ za neho plnil nároky žalobcov, avšak toto nemožno považovať za výnimočné okolnosti odôvodňujúce aplikáciu cit. ustanovenia. Všeobecne možno konštatovať, že vzájomné vzťahy medzi žalovanými v tejto veci nemôžu ovplyvniť spôsob rozhodovania o náhrade trov konania iným spôsobom ako rozhodol súd prvej inštancie. Ďalej odvolací súd konštatuje, že zo spisového materiálu ani nevyplýva, že by žalovaný 1. chcel žalobcom požadovanú sumu 100.000,- Eur pred rozhodnutím súdu prvej inštancie sám uhradiť bez ingerencie svojho poisťovateľa (žalovaného 2.) a teda, že by mala vôbec nastať situácia prezentovaná žalovaným 1., že v prípade jeho dobrovoľného plnenia by potom žalovaný 2. mohol postupovať podľa § 5 ods. 1 písm. d) PZP. Na tomto mieste odvolací súd konštatuje, že vzájomné vzťahy medzi žalovanými vyplývajúce z ustanovení ZoPZP v žiadnom prípade nemôžu mať dopad na pozitívnu aplikáciu § 150 ods. 1 OSP resp. § 257 CSP.
65. Žalobcovia 1., 2., 3., 4. podali odvolanie výlučne voči II. výroku v zamietajúcej časti a argumentovali v podstate tým, že súd určil výšku nemajetkovej ujmy bez toho, aby prihliadol na významné skutkové a právne okolnosti prípadu a aplikovanú právnu normu nesprávne interpretoval. S ich argumentáciou odvolací súd nesúhlasí a odkazuje na odôvodnenia rozsudku okresného súdu na strane 8 a 9, s ktorým sa stotožňuje. Poukaz žalobcov na fakt, že výška požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy pre 4 osoby nedosahuje ani cenu trojizbového bytu v centre mesta P., nie je na namieste, je neadekvátny a pomeruje neporovnateľné. Podľa názoru odvolacieho súdu, na rozdiel od tvrdenia žalobcov, výšku nemajetkovej ujmy neovplyvňuje ani fakt, že celá suma je krytá poistením a ani to, že žalovaný 2. je subjektom, ktorý je z povahy svojej podnikateľskej činnosti zriadený na úhradu takejto sumy v rádovo vyšších sumách.
66. Argument žalobcov, že podľa súdu v rámci určovania primeraného zadosťučinenia sa nesmie prihliadať na charakter osoby škodcu (fyzická alebo právnická osoba), v danej veci podľa odvolacieho súdu neobstojí, keďže prvoinštančný súd takýto záver nevyslovil, pričom na strane 9 okrem iného konštatoval práve, že náhradu nemajetkovej ujmy možno voči fyzickým a právnickým osobám priznávať len podľa tých istých kritérií, tzn. uplatniť rovnaké kritériá bez ohľadu na to, či ide o fyzickú alebo právnickú osobu, s ktorým sa stotožňuje aj odvolací súd.
67. Odvolací súd má za to, že nečakaným šokujúcim úmrtím najbližšieho príbuzného žalobcov 1. až 4. došlo k závažnému zásahu do ich osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný život), pričom následok tohto zásahu je nereparovateľný. Súčasťou súkromného života je nepochybne aj rodinný život, zahŕňajúci vzťahy medzi blízkymi príbuznými a preto rešpektovanie súkromného, teda i rodinného života musí zahŕňať právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami,
aby bolo možné okrem iného tiež rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Zavinená smrť blízkej osoby preto môže vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným sociálnych, morálnym a citovým väzbám predstavovať natoľko závažnú nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a napĺňanie osobnosti pozostalého, že môže byť kvalifikovaná ako ujma znižujúca jeho dôstojnosť či vážnosť v spoločnosti (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/04 zo 4. mája 2005). Z tohto pohľadu ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujú podmienky pre uplatnenie finančnej satisfakcie za ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej osoby. Strata blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu vo svojom živote stretnúť (obdobne nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015). Preto šokujúca smrť manžela a otca žalobcov predstavuje udalosť mimoriadnu s nenapraviteľným následkom, v prípade ktorej je morálna satisfakcia z hľadiska zadosťučinenia nepostačujúca a preto súd prvej inštancie postupoval správne ak aplikoval § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka a vychádzal z kritérií pre určenie výšky nemajetkovej ujmy a to závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo s poukazom na konanie zamestnanca žalovaného 1. špecifikované na strane 7 rozsudku okresného súdu. V súvislosti s kritériom závažnosti nemateriálnej ujmy u každého zo žalobcov odvolací súd poukazuje na skutkové zistenia a správne závery súdu prvej inštancie uvedené v odôvodnení na strane 8 a 9 rozsudku. Odvolací súd ešte dopĺňa, že táto intenzita bola daná už tým, že šlo o manželský pár, ktorý spolu vychoval tri deti (v čase tragickej udalosti dospelé). Psychická bolesť, ktorá v prípade straty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná fyzická obmedzujúca aktivity pozostalého, často vyžadujúca odbornú pomoc (v dôsledku duševných problémov), tak ako to mu bolo aj v prípade žalobkyne. Aj podľa odvolacieho súdu sú žalobcovia zasiahnutí stratou osoby, ktorej nezastupiteľným poslaním je práve upevňovanie a pozitívne rozvíjanie citových vzťahov, partnerskej spolupatričnosti a odovzdávanie otcovskej lásky, na ktorých je človek existenčne závislý. Jej absencia sa negatívne prejaví nielen vo sfére osobnostného prežívania, ale významným spôsobom ovplyvní celý budúci život človeka. Strata takéhoto člena rodiny predstavuje nenávratnú deštrukciu medziľudských väzieb, vytvárajúcich základ rodinného života. Následkom toho je zmena plne fungujúcej rodiny aj keď už s dospelými deťmi (u žalobcov 3. a 4. s vlastnou rodinou), navždy strádajúcu v jednotlivých oblastiach rodinného života, ovplyvňujúcu tiež sebarealizáciu pozostalých členov rodiny. Vo vzťahu k žalobcom nemožno prehliadať ani charakter hodnôt, do ktorých bolo zasiahnuté a ich ochranu garantovanú Ústavou Slovenskej republiky (podľa článku 41 ods. 1 manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona). Podľa článku 1 a 3 základných zásad zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov spoločnosť manželstvo ako jedinečný zväzok všestranne chráni a rodičovstvo je spoločnosťou mimoriadne uznávaným poslaním ženy a muža.
68. K výške peňažnej náhrady, ktorú žalobcovia namietali odvolací súd uvádza, že táto je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Preto súd musí prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, tak ako je vyššie uvedené, k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ľudských právach. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality, výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto zvažovanie individuálnych okolností prípadu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Judikatúra súdov v oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu (keďže nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť). V náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 1568/09 bol konštatovaný zásah do práva na ochranu osobnosti civilným deliktom a primerané zadosťučinenie označené za jednu z civilnoprávnych sankcií, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných nasledovníkov protiprávneho konania a byť tak nástrojom prevencie (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015). Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv. „statusu obete" podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade Stanková v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra
2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných prípadoch súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ domohol (JUDr. S. R., PhD.: Krátke pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre ľudské práva).
69. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje opäť na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14, ktorý konštatoval, že „pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch“, čo realizoval už súd prvej inštancie odkazom na rozhodnutia citované na strane 9 rozsudku. Vzhľadom na uvedenú požiadavku kazuistiky odvolací súd príkladmo tiež uvádza, že rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 7C/276/2011-96 z 31.5.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/315/2012-125 z 26.11.2012, súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel a priznal náhradu nemajetkovej ujmy každému žalobcovi 10 000 Eur, v dôsledku úmrtia ich matky pri dopravnej nehode (nedbanlivostný trestný čin), už citovaným nálezom Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22.12.2015 bol zrušený rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 18.5.2014 č. k. 30Cdo 2535/2013-529, ako i rozsudok Vrchného súdu v Olomouci zo 14.12.2012 č. k. 1Co/157/2012-412, predmetom ktorých bol neoprávnený zásah do práva na súkromie sťažovateliek smrťou syna a brata, spôsobenou v súvislosti s postupom lekárov nemocnice non lege artis, priznané čiastky náhrady nemajetkovej ujmy boli vo výške 1.700.000,- Kč a 1.000.000,- Kč „(s konštatovaním o. i., že pre sťažovateľky je ťažko pochopiteľné, že v niektorých prípadoch, z ich hľadiska menej závažných, dosahujú čiastky peňažnej satisfakcie porovnateľnú úroveň s náhradami za nemajetkovú ujmu spôsobenú úmrtím blízkeho, pričom takúto nemajetkovú ujmu pociťujú pozostalí veľmi a o to viac naliehavou sa javí potreba, aby výška náhrady bola z pohľadu sťažovateliek spravodlivo stanovená)“.
70. Zároveň z hľadiska komparácie s právnou úpravou v Českej republike javí sa vhodné poukázať na systematickú činnosť Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý monitoruje činnosť českých súdov na trestnom úseku pri rozhodovaní v adhéznych konaniach o nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy, spôsobenej trestnou činnosťou, z ktorej plynie základné rozpätie pri stanovení výšky náhrady tzv. „odškodnenia za smrť", a to s poukazom aj na rozsudok NS ČR sp. zn. 4Tdo 1402/2015 zo dňa 12.4.2016, z ktorého odôvodnenia vyplýva, „dovolaciemu súdu sa javí ako ospravedlniteľné, aby sa stanovenie výšky náhrady odvíjalo v základnom rozpätí medzi 240.000,- Kč až 500.000,- Kč, a to pre skupinu citovo najbližšie spriaznených osôb, ako sú rodičia, deti a manželia. Je nutné zdôrazniť, že takto stanovený rozsah kompenzácie zodpovedá typovým (neutrálnym prípadom), teda takým, kde nie sú pre konkrétnu situáciu sprísňujúci či naopak zmierňujúce kritériá“, ďalej odvolací súd poukazuje na to, že v odôvodnení tohto rozsudku je aj konštatovanie, že „tiež iné európske právne úpravy sa v obdobných prípadoch prevažne pohybujú pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy za usmrtenie blízkej osoby v rozpätí od 200.000,- Kč do 500.000,- Kč (20.000.- Eur Belgicko, Rakúsko, Slovinsko, Švajčiarsko). Niektoré štáty (Fínsko, Švédsko, Maďarsko) dokonca kompenzujú nemajetkovú ujmu v ešte nižšom rozpätí od 100.000,- Kč do 200.000,- Kč, prípadne u nich zákonná úprava takejto nemajetkovej ujmy úprave absentuje, resp. náhradu nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí vôbec neumožňuje (Nemecko, Holandsko)“. Významné pre danú vec je podľa odvolacieho súdu je aj konštatovanie v zmysle už citovaného rozsudku, že „pri konštrukcii výslednej čiastky sa možno pridržiavať kritérií, ktoré obsahuje už uvedené rozhodnutie Ústavného súdu ČR I. ÚS 2844/14 zo dňa 22.12.2015 v bodoch 53 a 54“. Na ozrejmenie uvedeného odvolací súd poukazuje na znenie bodu 53 citovaného rozhodnutia ÚS ČR a to poukazom na okolnosti, ktoré je treba skúmať na strane poškodeného „a) intenzita vzťahu žalobcu so zomrelým, b) vek zomrelého a pozostalých, c) otázka hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe, d) prípadné poskytnutie inej satisfakcie“, v bode 54 na okolnosti, ktoré treba skúmať na strane zodpovednej osoby (pôvodca zásahu) „a) postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a pod.), b) dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu - fyzickej osoby, c) jeho majetkové pomery, d) miera zavinenia, ev. miera spoluzavinenia usmrtenej osoby“. Podľa názoru odvolacieho súdu sa uvedeným súd prvej inštancie plne riadil a vo vzťahu k výške uplatňovaných nárokov zistil v dostatočnom rozsahu skutočnosti rozhodné pre meritórne posúdenie veci aj prihliadal na zákonom stanovené kritériá priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentom žalobcov, že zníženie celkovej výšky náhrady pre žalobcov o viac ako polovicu nie je odôvodnené dostatočne konkrétne v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, čl. 8 ods. 1
Dohovoru a teda ani s argumentom, že dôvody na zníženie (resp. čiastočné nepriznanie) nemajetkovej ujmy neboli dané.
71. Odvolací súd sa nestotožnil s výhradou žalobcov, že odôvodneniu zamietnutia časti nárokov žalobcov v napadnutom rozhodnutí chýba náležité zohľadnenie kritérií pre stanovenie výšky náhrady za nemajetkovú ujmu, keď už vyššie odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie náležite odôvodnil prečo priznal konkrétnu výšku náhrady nemateriálnej ujmy vo vzťahu k jednotlivým žalobcom a je logické, že na základe tejto argumentácie zvyšok nárokov žalobcov ako nedôvodný nepriznal.
72. Podľa názoru odvolacieho súdu závažnosť vzniknutej ujmy u žalobcov v danom prípade, ako i okolností, za ktorých k porušeniu práv došlo, preto plne opodstatňovali súdom prvej inštancie žalobcom priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy každému zo žalobcov podľa napadnutého rozsudku, došlo tak k naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnej náhrady strádania žalobcov (reštitučnej podstaty relutárnej náhrady a jej vyrovnávacieho charakteru). Odvolací súd konštatuje, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy predstavuje základné štandardné kompenzovanie zmiernenia ujmy žalobcov v prípade, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Náhrada nemajetkovej ujmy žalobcom, v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky morálnej správnosti, ktorá je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti, je spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu kompenzácie.
73. Ohľadom kritérií na strane zodpovednej osoby (žalovaného 1.), konkrétne jeho majetkových pomerov, odvolací súd uvádza, že toto kritérium nie je jediné ale jedno z viacerých, ktoré sa v konkrétnej veci v súvislosti so zodpovednou osobou berú do úvahy, pričom schopnosť zodpovednej osoby platiť, teda jej solventnosť neodôvodňuje automaticky prekročenie hranice primeranosti, v kontexte s ďalšími kritériami nielen na strane zodpovednej osoby ale aj poškodenej osoby.
74. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v spojení s (opravným) uznesením v napadnutej vyhovujúcej časti (I. výrok) uložil žalovaným 1. a 2. povinnosť zaplatiť žalobkyni 1. 12.500,- Eur, žalobcovi 2. 9.000,- Eur, žalobcovi 3. 5.000,- Eur, žalobcovi 4. 4.000,- Eur, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného a v napadnutej zamietajúcej časti (II. výrok) o spoločné a nerozdielne zaplatenie zo strany žalovaných 1. a 2. sumy žalobkyni 1. 17.500,- Eur, žalobcovi 2. 21.000,- Eur, žalobcovi 3. 15.000,- Eur, žalobcovi 4. 16.000,- Eur žalobu zamietol, a v napadnutom výroku (III.) o náhrade trov konania uložil žalovaným 1. a 2. povinnosť nahradiť spoločne a nerozdielne 1. trovy konania v sume 265,57 Eur (trovy právneho zastúpenia), žalobcovi 2. trovy konania v sume 265,57 Eur (trovy právneho zastúpenia), žalobcovi 3. trovy konania v sume 177,05 Eur (trovy právneho zastúpenia), žalobcovi 4. trovy konania v sume 177,05 Eur (trovy právneho zastúpenia), do troch dní od právoplatnosti rozsudku do rúk Prosman a Pavlovič advokátskej kancelárie, s.r.o., rozhodol vecne správne, preto odvolací súd po vysporiadaní sa s relevantnými odvolacou argumentáciou odvolateľov, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok v celom rozsahu, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, potvrdil.
75. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 v spojení s 262 ods. 1 a § 396 CSP, vychádzajúc z pomeru úspechu strán v odvolacom konaní. V odvolacom konaní ani jeden z odvolateľov, teda žalobcovia 1. až 4 v zamietajúcej časti (II. výroková veta), žalovaný 1. vo vyhovujúcej časti (I. výroková veta) a v časti o náhrade trov konania (IV. výroková veta), žalovaný 2. v prisúdenej časti (I. výroková veta), nebol úspešný, teda žiadna zo strán (odvolateľov) nedosiahla to čoho sa odvolaním domáhala, preto žiadnej zo strán nebol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
76.Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).