Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_19CoE-43-2020.pdf
PDF · 123.73 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoE/43/2020
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: R. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX/X, XXX XX X. V. o udelenie poverenia na vymoženie 130,00 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 13Er/212/2016 -28 zo dňa 08.07.2019 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku II. o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) o udelení poverenia na vymoženie 130,00 eur s prísl., na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre Arbitráž, sp. zn.: SR 01021/15 zo dňa 26.10.2015, ktorý sa stal právoplatným dňa 07.12.2015 a vykonateľným dňa 10.12.2015, rozhodol cit.:
,,I. Súd n e v y l u č u j e súdneho exekútora J.. I. Q., Y.., Exekútorský úrad P. z vykonávania exekučného konania tunajšieho súdu vo veci sp.zn.: 13Er/212/2016.
II. Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z a m i e t a.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 30 ods. 1, ods. 3, ods. 7, ods. 9, ods. 10, ods. 11, § 39 ods. 4, § 44 ods. 2, ods. 3, § 243h z. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017; § 2 ods. 1 zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní; § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/, ods. 5, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.; s poukazom na článok 3 ods. 3, článok 6 Smernice č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách; prílohy Smernice č. 93/13/EHS ods. 1 písm. q).
3. Skonštatoval, že predloženým rozhodcovským rozsudkom priznal rozhodcovský súd oprávnenému nárok vyplývajúci zo zmluvy o úvere, uzatvorenej dňa 05.02.2014 medzi oprávneným a povinným. Svoju právomoc rozhodcovský súd vyvodil z rozhodcovskej zmluvy, ktorú oprávnený a povinný uzatvorili spolu s predmetnou zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený súdu predložil Rozhodcovskú zmluvu uzavretú medzi oprávneným a povinným, a taktiež Zmluvu o spotrebiteľskom úvere. V návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený poukázal na to, že povinný v záväzkovom vzťahu založenom zmluvou o úvere vystupoval ako podnikateľ - fyzická osoba oprávnená na podnikanie, keď bol v záhlaví zmluvy o úvere identifikovaný obchodným menom, miestom podnikania a identifikačným číslom objektu (IČO), pričom pri uzatváraní zmluvy uviedol, že finančné prostriedky boli poskytované na výkon
podnikania. Právny vzťah, resp. záväzok, vzniknutý na základe zmluvy o úvere preto nebol vzťahom spotrebiteľským, keďže nespĺňal podmienky stanovené všeobecnými záväznými predpismi na jeho posúdenie podľa § 52 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (účel uzatvorenia zmluvy) a nebolo možné ho pokladať ani za spotrebiteľský úver (neexistencia spotrebiteľského vzťahu, resp. splnenie podmienok stanovených v § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z.). Napokon poukázal na rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú medzi oprávneným a povinným, ktorá mala podobu samostatnej listiny a obsahuje dohodu o riešení sporu formou rozhodcovského konania.
4. Súd prvej inštancie uviedol, že napriek tomu, že v zmluve o úvere bolo uvedené, že sa úver poskytuje na podnikateľské účely, právny vzťah, ktorý vznikol medzi účastníkmi konania - zmluva o úvere, posúdil za spotrebiteľský (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a úver poskytnutý povinnému za spotrebiteľský úver - podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, a to z nasledovných dôvodov. Oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti (bol podnikateľom, pričom predmetom jeho činnosti bolo aj poskytovanie spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom) a mal preto postavenie veriteľa podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Povinný bol v zmluve označený ako podnikateľ, ale súčasne boli vyplnené aj jeho údaje ako o fyzickej osobe - nepodnikateľovi. Zmluva obsahovala aj predtlačené prehlásenie dlžníka, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania, konkrétny účel podnikania však zo zmluvy nevyplýval. Súdom bolo konštatovaní, že nespotrebiteľský charakter zmluvy mal byť preukázaný spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy mal dodávateľ (veriteľ). Bezpečným preukázaním nemohol byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon podnikania, z ktorého nebolo možné vyvodiť, aký konkrétny súvis poskytnutý úver s podnikaním povinného mal. Skutočnosť, že povinný v čase uzavretia zmluvy bol podnikateľom neznamenal, že úver nemohol byť spotrebiteľským. Aj fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, môže uzatvárať spotrebiteľské zmluvy, získanie oprávnenia na podnikanie automaticky nediskvalifikuje osobu z možnosti byť subjektom spotrebiteľských právnych vzťahov (spotrebiteľom). V posudzovanej zmluve bol dlžník označený okrem údajov charakterizujúcich ho ako podnikateľa aj údajmi identifikujúcimi ho ako fyzickú osobu. Vyhlásenie dlžníka v zmluve o tom, že finančné prostriedky mu boli poskytnuté na výkon podnikania, bolo v zmluve vopred predtlačené oprávneným, a to tak, že vzhľadom na veľkosť písma bolo ľahko prehliadnuteľné. Vzhľadom na to nemožno bez ďalšieho (bez preukázania účelu uzavretia zmluvy) automaticky prijať záver, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným vyplývajúci z predmetnej zmluvy bol právnym vzťahom nespotrebiteľským. Ak existovala čo i len pochybnosť o obsahu zmluvy, bolo potrebné ju vykladať podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka takým spôsobom, ktorý by zabezpečil na jej obsah aplikáciu ustanovení spotrebiteľského práva. Dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru právneho vzťahu pritom zaťažovalo veriteľa, preto by mal mať sám záujem na tom, aby zmluva, ktorej tlačivo sám vopred pripravil, preukazovala poskytnutie peňažných prostriedkov na účely podnikania bez akýchkoľvek pochybností, t. j. tak, aby bolo jednoznačné, na aký konkrétny účel týkajúci sa podnikania boli peňažné prostriedky poskytnuté. Z celkového formátu zmluvy (tlačiva) vyplývalo, že ide o typ zmluvy (vrátane úverových podmienok, ktoré sú jej súčasťou), ktorá bola vopred oprávneným pripravená pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania (§ 53 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka). Zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi bola teda typizovanou, štandardnou zmluvou (uzatvára sa vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že dlžník obsah zmluvy nemá možnosť zmeniť). Keďže oprávnený poskytnutie úveru povinnému na účely podnikania nepreukázal, zmluva o úvere bola typizovanou zmluvou a nebol zistený dôvod, pre ktorý by sa zákon o spotrebiteľských úveroch na zmluvu nevzťahoval (§ 1 ods. 3), preto bol úver poskytnutý oprávneným povinnému posúdený za spotrebiteľský úver s tým, že povinný mal pri uzatváraní zmluvy postavenie spotrebiteľa podľa § 2 písm. a/ ZoSÚ a § 52ods. 4 Občianskeho zákonníka.
5. Prvoinštančný súd ďalej poznamenal, že sa k uvedenému záveru priklonil aj po posúdení celkového formátu tlačiva zmluvy a všeobecných podmienok, z ktorých vyplývalo, že sa zmluvné strany v zmysle §262 ods. 1 Obchodného zákonníka dohodli, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom (bod 15) - takéto dojednanie by nebolo potrebné, ak by zmluvu uzatváral povinný ako podnikateľ na účely podnikania. Súčasne poukázal na otázne dojednanie, podľa ktorého sa zmluva uzatvára podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva, keďže Obchodný zákonník zmluvu o úvere ako zmluvný typ upravoval. Pri posudzovaní zmluvy o úvere súd prvej
inštancie aplikoval ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t. j. v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľskej zmluvy sa priklonil k výkladu, ktorý bol pre spotrebiteľa (povinného) priaznivejší.
6. Ďalej konštatoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať (§ 9 ods. 2) zákonom stanovené náležitosti, napr. údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru, úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, výšku, počet a termíny splátok, priemernú hodnotu RPMN na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, atď. Ak zmluva neobsahuje náležitosti vyplývajúce z § 9 ods. 2 ZoSÚ, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ), čo znamená, že sa na uvedené poplatky a úroky v zmysle uvedenej právnej fikcie neprihliada. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania všetky náležitosti podľa§ 9 ods. 2 ZoSÚ neobsahuje (napr. RPMN), povinnému poskytnutý úver je teda bezúročný a bez poplatkov. Povinný mal preto povinnosť vrátiť iba poskytnuté peňažné prostriedky. Keďže súčasťou zmenkovej sumy, ktorú bol povinný zaviazaný zaplatiť rozhodcovským rozsudkom, je istina v sume 130,00 eur s prísl., je zrejmé, že povinný bol rozhodcovským rozsudkom zaviazaný zaplatiť nielen poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj príslušný poplatok. Okrem toho dohodu o vyplnení zmenky súd považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá nebola dojednaná individuálne (oprávnený mal zmluvné dojednanie o vyplnení zmenky vopred pripravené vo všeobecných zmluvných podmienkach) a je výrazne v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 4 písm. i/, k/, o/ Občianskeho zákonníka), pričom sleduje cieľ obísť právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Dohoda o zabezpečení úveru blankozmenkou umožňuje oprávnenému (veriteľovi) v prípade omeškania dlžníka s plnením zmluvy vyplniť chýbajúce údaje - dlžnú zmenkovú sumu a splatnosť a domáhať sa z takto vyplnenej zmenky splnenia svojej pohľadávky, pričom ako zmenkovú sumu môže vyplniť ľubovoľnú sumu, ktorá podľa jeho uváženia zodpovedá nárokom veriteľa voči dlžníkovi zo zmluvy ku dňu vyplnenia zmenky. Takéto zmluvné dojednanie je neprijateľnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy v súlade s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, resp. ako neplatné dojednanie v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uzavretím dohody o vyplnení zmenky dostáva oprávnený do rúk oprávnenie rozhodnúť o tom, že ním požadované plnenie je v súlade so zmluvou, čo je taktiež v rozpore s § 53 ods. 4 písm. o) Občianskeho zákonníka a nepochybne výrazne v neprospech spotrebiteľa, čo sa prejavilo aj tým, že rozhodcovský súdna základe zmenky priznal oprávnenému plnenia, ktoré sú v rozpore s predpismi spotrebiteľského práva.
7. Tiež zistil, že Zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 05.02.2014 a rovnakého dňa došlo aj k vystaveniu vlastnej zmenky znejúcej na sumu 130,00 eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo zmenkovej istiny. V danom prípade bola spotrebiteľovi poskytnutá suma 200 eur, ktorú mal splatiť spolu s poplatkom za poskytnutie úveru predstavujúcim viac ako 90 % sumy poskytnutej istiny, čo prvoinštančný súd považoval za hrubý rozpor s dobrými mravmi, na čo rozhodcovský súd, ktorý exekučný titul vydal, absolútne neprihliadal. Po preštudovaní listinných dôkazov nebolo jasné, koľko reálne oprávnený povinnému uhradil a z čoho mala pozostávať suma, ktorú oprávnený na blankozmenke vyplnil a to s prihliadnutím na skutočnosť, že vo Všeobecných podmienkach pre poskytnutie úveru je uvedené množstvo zmluvných pokút. Celkový dlh povinného tak predstavoval sumu, ktorá prekračovala najvyššiu prípustnú sumu stanovenú zákonom a zároveň navýšenú o ďalší úrok vo výške 0,25 % denne. Z uvedeného dôvodu, vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení, veriteľ nebol oprávnený prijať od dlžníka takúto zmenku, resp. ju bol povinný dlžníkovi vrátiť. Napokon oprávnený nepreukázal ani to, či išlo o zmenku zabezpečovaciu, alebo išlo o zmenku slúžiacu na zabezpečenie veriteľových nárokov zo spotrebiteľského úveru, čo má za následok zákaz plnenia dlhu takouto zmenkou.
8. Ďalej uviedol, že v zmysle Zmenkového a šekového zákona, článku I. § 48 ods. 1, majiteľ zmenky môže postihom okrem zmenkovej istiny a dohodnutých úrokov žiadať šesťpercentové úroky odo dňa zročnosti. V danom prípade si oprávnený okrem 6 % ročných úrokov uplatnil aj 0,25 % denný úrok, čo predstavuje 91,25 % ročne. Úroky uvedené v zmenke boli v hrubom rozpore s citovaným zákonným ustanovením, pričom aj v tomto prípade, nie len že boli oprávneným uplatnené v rozpore so zákonom ako aj v rozpore s dobrými mravmi, ale zároveň rozhodcovským súdom priznané, čo potvrdzuje názor prvoinštančného súdu, že ten rozhodoval neobjektívne a priznával protizákonné nároky v prospech oprávneného.
9. V predmetnej exekučnej veci sa vymáhalo plnenie zo zmluvy, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver. Táto zmluva o úvere je podľa ustanovení Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou, pretože bola uzatvorená medzi veriteľom (t.j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov ako podnikanie - oprávneným) a spotrebiteľom (t.j. fyzickou osobou, ktorej
bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania), išlo o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzoval poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver (dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere) a spotrebiteľ sa zaväzoval poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
10. Súd prvej inštancie sa zaoberposúdil platnosťal rozhodcovskej zmluvy zo dňa 05.02.2014, z ktorej vyplývalo, že všetky spory, ktoré vzniknú z úverovej zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky. Zároveň sa zmluvné strany dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v bode 1 tohto článku zmluvy vrátane sporu o platnosť, výklad alebo zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej zmluvy, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou zmluvou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
11. Možnosť výberu súdu je podľa prvoinštančného len zdanlivá. Poukázal na to, že rozhodcovská zmluva/doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak dodávateľ už pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. V rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá žalobu proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej zmluvy/doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej zmluvy/doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu strácal právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Ak rozhodcovská zmluva/doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Predmetná rozhodcovská zmluva nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale ešte na začiatku zmluvného vzťahu, teda popri uzatváraní úverovej zmluvy, pričom značná nerovnováha vyplývala aj zo skutočnosti, že podľa takto formulovanej zmluvy sa spotrebiteľ musel podrobiť rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou so sídlom v Bratislave (pre spotrebiteľa vzdialenej približne 500 km), ktorú si priamo v zmluve určil oprávnený, na ktorej výbere spotrebiteľ nemal žiadnu účasť a ktorá má z takejto aktivity oprávneného majetkový prospech.
12. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojom dôsledku k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka a taktiež Smernice č. 93/13/EHS. Uvedené problémy týkajúce sa nekalých praktík oprávneného už konštatovala aj Európska komisia /napr. C(2013) 2215 final/. Na základe týchto skutočností dospel súd k záveru, že táto rozhodcovská zmluva, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa je v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Preto je táto rozhodcovská zmluva neplatná a spotrebiteľ ňou nie je viazaný.
13. Súd prvej inštancie v závere podotkol, že v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. marca 2012).
14. Dodal, že rozhodcovské konanie, výsledkom ktorého bol exekučný titul uplatnený v tomto konaní, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, keďže rozhodcovská zmluva
nebola medzi účastníkmi platne uzatvorená. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe takejto rozhodcovskej zmluvy je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a preto rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
15. Prvoinštančný súd výrok I. uznesenia, ktorým nevylúčil súdneho exekútora J. I. Q., Y.. z vykonávania predmetnej exekúcie odôvodnil tým, že nezistil dôvody na jeho vylúčenie v danej veci.
16. Proti tomuto uzneseniu, a to čo do výroku II. (čo súd posúdil z obsahu odvolania), podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon. Okrem ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na zistený skutkový stav aplikoval aj ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. Súd prvej inštancie na správne zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval právny predpis. Konštatoval, že ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní upravuje povinnosť exekučných súdov zastaviť exekučné konania v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom, ale súd prvej inštancie citované ustanovenie nesprávne aplikoval. V konaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie z predložených listín posudzoval exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. V rámci materiálneho prieskumu exekučného titulu nemohol skúmať samotné rozhodcovské konanie. Mal sa len obmedziť na skúmanie výroku exekučného titulu. Splnenie podmienok zastavenia exekúcie musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu. V rámci exekučného konania súd prvej inštancie nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu. V prípade, ak súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, ukrátil strany exekučného konania práv, ktoré im priznáva zákon. Takýmto postupom súdu dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čo je v rozpore s obsahom a účelom Zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnený s povinným uzatvára rozhodcovskú zmluvu podľa ust. § 3 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní formou samostatného právneho úkonu, a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné, Konajúci súd tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval a zaťažil konanie vadou nedostatočného zistenia skutkového stavu. V zmysle článku 2 zmluvy je daná právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. rozhodnúť spor medzi zmluvnými stranami, rozhodcovský súd postupuje v súlade so Zákonom o rozhodcovskom konaní, a preto bol exekučný titul vydaný v súlade s týmto zákonom.
17. Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
18. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.
19. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017), preskúmal uznesenie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
20. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
21. Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka ).
22. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
23. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka).
24. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
25. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemal možnosť ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
26. Podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
27. Príloha Smernice Rady 93/13/EHS obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi ne patrí zmysle ods. 1 písm. q) aj neposkytnutie spotrebiteľovi právo alebo bránenie mu v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah malo spočívať na inej zmluvnej strane
28. Použitie ustanovení Smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EÚ na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním Smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného Smernicou jej výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu.
29. Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.6.2000 Oceáno Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero, cieľ článku 6 Smernice (93/13/ES), ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok, t.j. na základe uvedeného rozsudku má vnútroštátny súd oprávnenie zhodnotiť z úradnej povinnosti nekalosť podmienky v spotrebiteľskej zmluve za účelom dosiahnutia všeobecného efektu súdneho rozhodnutia.
30. Podľa rozsudku súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 38, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňuje to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá exituje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.
31. Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 zo dňa 6.10.2009 Asturcom Telecomunicaciones SL c/a Cristine Rodríguezovej Nogueirovej Smernica č. 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
32. Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Györfi článok 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že nekalá zmluvná podmienka nezaväzuje spotrebiteľa a že v tejto súvislosti nie je potrebné, aby spotrebiteľ túto podmienku vopred úspešne napadol. Vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Ak považuje takúto podmienku
za nekalú, zdrží sa jej uplatnenia s výnimkou prípadu, keď spotrebiteľ proti tomu namieta. Vnútroštátny súd má túto povinnosť tiež vtedy, ak preveruje svoju miestnu príslušnosť. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice 93/13 ako nekalú. V tejto súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť skutočnosť, že podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú.
33. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-473/00 zo dňa 21.11.2002 Cofidis SA c/a Jean-Louis Fredout.
34. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že námietka oprávneného týkajúca sa prekročenia rozsahu právomoci exekučného súdu preskúmať exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, pri preskúmavaní žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu, nebola opodstatnená. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo 146/2011, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rovnaký právny názor vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.11.2012 sp. zn. 6Cdo 207/2011, podľa ktorého už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora vykonaním exekúcie sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práva a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednávať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy.
35. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
36. Odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, podľa ktorého v danom prípade predstavuje rozhodcovská zmluva neprijateľnú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská zmluva nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, ale bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorý oprávnený využíva v mnohých prípadoch pri uzatváraní zmlúv, pričom spotrebiteľ nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť jej obsah, a to najmä pokiaľ ide o výber rozhodcovského súdu.
37. Zmluvné dojednanie, ktoré nebolo spotrebiteľom individuálne dojednané, a ktoré vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní, odvolací súd považuje za podmienku, ktorá bráni tomu, aby na jej základe bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý by mohol byť exekučným titulom.
38. Rozhodcovská zmluva nebola platne uzavretá, a teda ako taká nebola spôsobilá založiť právomoc rozhodcovského súdu. Platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy je základnou a nevyhnutnou skutočnosťou, bez ktorej rozhodcovský súd nie je oprávnený konať a rozhodovať vo veci. Ak má byť rozhodcovská zmluva právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo konkrétna voľba znamená. Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Kritériom pre záver, že nejde o individuálne dojednanú zmluvu je nepochybne forma uzavretej zmluvy, t.j. skutočnosť, že rozhodcovská zmluva bola predložená povinnému vo forme formulárovej zmluvy, bez možnosti zmeny jej obsahu, či výberu konkrétneho rozhodcovského súdu, bez možnosti rozhodcovskú zmluvu neprijať.
39. Takúto rozhodcovskú zmluvu nemožno v žiadnom prípade považovať za individuálne dojednanú.
40. Postupom exekučného súdu nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom účastníkom konania, ani k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, prípadne práva na súdnu ochranu zaručeného Ústavou Slovenskej republiky.
41. Naopak, nanútenie rozhodcovskej zmluvy zo strany veriteľa vo vzťahu k spotrebiteľovi (nespotrebiteľský charakter nebol preukázaný) je v rozpore s právom na súdnu ochranu zaručeným Ústavou Slovenskej republiky. Posúdenie rozhodcovskej zmluvy ako neprijateľnej zmluvnej podmienky je v súlade s ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach obsahu spotrebiteľských zmlúv sa aplikuje výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, čo je v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
42. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.
43. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že oprávnený neuviedol vo svojom odvolaní žiadnu takú relevantnú okolnosť, ktorá by bola spôsobilá privodiť zmenu alebo zrušenie uznesenia v napadnutom rozsahu, t.j. výroku II.
44. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil v napadnutom výroku II.
45. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).