Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Co-31-2023.pdf
PDF · 165.87 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/31/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, štátneho občana SR, právne zastúpeného: SMOLKA & LAMAČKA advokáti s.r.o., so sídlom Bratislava - Ružinov, Mlynské nivy 58, IČO: 53 924 118, proti žalovanému: Slovenská republika
- v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava - Staré Mesto, Štúrova 2, IČO: 00 166 481, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci vo výške 29.000,- eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 16. septembra 2022, č. k. 3C/9/2021-272, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaná m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy konania v plnom rozsahu.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou podanou na súde dňa 15.10.2020 (pôvodne na Okresnom súde Bratislava I.), sa žalobca domáhal náhrady škody vo výške 29.000,- eur podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenej pri výkone verejnej moci a náhrady trov konania.
3. Dôvodil tým, že uznesením OR PZ v Trenčíne ČVS: ORP-262/DI-TN-2008 Hl zo dňa 01.10.2008 bolo začaté trestné stíhanie pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona a prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona (ďalej i len „TZ“). Uznesením vyšetrovateľa D. A. E. F., Úradu justičnej a kriminálnej polície, ČVS: ORP-1398/OEK-TN-2009 zo dňa 18.09.2009 bolo žalobcovi vznesené obvinenie podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej len „TP“), voči ktorému žalobca podal sťažnosť, ktorá bola prokurátorom Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom zamietnutá ako nedôvodná, a to uznesením sp. zn. Pv 1649/08-30 zo dňa 08.10.2009 podľa § 193 ods. 1 písm. c/ TP. Dňa 19.02.2010 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom na žalobcu obžalobu pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 4 TZ a prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 TZ. Rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 1T/22/2010 zo dňa 11.11.2014 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 1T/22/2010 zo dňa 30.09.2015 bol žalobca spod uvedenej obžaloby oslobodený. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2To/158/2015 zo dňa 28.02.2017 bolo odvolanie prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku (podané v neprospech žalobcu) zamietnuté ako nedôvodné. Žalobca dňa 24.06.2020 doručil žalovanej žiadosť podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a požiadal o predbežné prerokovanie svojho nároku na náhradu škody, ktorá mu bola pri výkone verejnej moci spôsobená. Poukázal na skutkový stav veci a nezákonnosť rozhodnutia prokuratúry, keďže bol súdom spod obžaloby právoplatne oslobodený. Nedôvodné označenie žalobcu za vinníka nehody a s nehodou spojená tragická smrť jeho priateľa zanechali na ňom následky, s ktorými sa bude vysporiadavať po zvyšok života, pričom negatívne dopady trestného stíhania zasiahli prakticky všetky sféry jeho života. Bol psychicky na dne, čo sa prejavovalo návalmi výbušnosti a agresie, ktoré obracal voči najbližším, čo viedlo k rozpadu rodiny, narušeniu vzťahov s dcérou, musel sa psychiatricky liečiť a následky zhoršeného psychického stavu pociťuje dodnes. Susedia a známi sa pozerali na neho ako na vraha, či kriminálnika. Nehoda bola medializovaná. V kumulatíve tieto skutočnosti zapríčinili, že ľudia s ním prestali komunikovať, vyhýbali sa mu, čo mu spôsobovalo psychické trápenie, tiež nebol schopný vykonávať funkciu konateľa spoločnosti, ktorá poskytovala dopravné služby, ktorá spoločnosť sa dostala do existenčných problémov. On aj jeho družka stratili pravidelný príjem, neboli schopní splácať úvery, čo viedlo aj k predaju ich domu v dražbe. Žalovaná nevyhovela jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, v rámci ktorej požadoval peňažnú náhradu za vzniknutú mu nemajetkovú ujmu, a keďže trestné stíhanie vedené proti nemu vážnym spôsobom zasiahlo do jeho života aj integrity mal za to, že žalobou uplatnený nárok je dôvodný. Žalovaná vzniesla námietku premlčania práva žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, dožadovala sa priznania jej účinkov a žiadala žalobu zamietnuť. Žalobca v reakcii na vznesenú námietku premlčania žalovanou žiadal, aby súd na ňu neprihliadal dôvodiac, že táto je v rozpore s dobrými mravmi, a to vzhľadom na okolnosti veci spočívajúce v tom, že bol zo strany štátu ako nevinná osoba sedem rokov vystavený trestnému stíhaniu, utrpel nehodou závažné devastačné poranenia, zhoršil sa jeho psychický stav, doposiaľ trpí výpadkami pamäte, časovo je dezorientovaný, a tak k premlčaniu nároku, ktorý uplatnil žalobou, nedošlo v dôsledku jeho nečinnosti, ale z dôvodu ním tvrdeného zlého zdravotného stavu a s tým súvisiacich výpadkov pamäte. Žalovaná v reakcii na obranu žalobcu proti vznesenej námietke premlčania so žalobcom nesúhlasila a dôvodila, že v okolnostiach danej veci podľa jej názoru nie sú splnené zákonné predpoklady pre to, aby bolo možné na ňou vznesenú námietku premlčania a s ňou spojenými dopadmi na úspech žalobcu v spore neprihliadať.
4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní primárne sa vysporiadavajúc so žalovanou vznesenou námietkou premlčania a obranou žalobcu voči nej v okolnostiach posudzovanej veci dospel k záveru, že neboli zistené také okolnosti, ktoré by umožňovali vznesenej námietke premlčania nepriznať právne účinky, z ktorého dôvodu žalobu zamietol. Konštatoval z dokazovania vyplývajúci fakt, že žalobca bol súdnym rozhodnutím oslobodený spod obžaloby pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 4 Trestného zákona a prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona nespochybňujúc, že za týchto okolností pri splnení ďalších zákonných predpokladov, by mal žalobca právo na náhradu škody spôsobenej mu uznesením o vznesení obvinenia (odkazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/53/1993 zo dňa 28.06.1993). Konštatoval, že v prípade oslobodenia spod obžaloby začína 3 ročná subjektívna premlčacia doba pri nároku na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním bežať od okamihu, kedy obžalovanému bolo oznámené rozhodnutie, ktorým bol spod obžaloby oslobodený. Ak sa však o vzniku škody dozvedel neskôr, začína mu bežať subjektívna premlčacia doba okamihom, kedy sa o škode skutočne dozvedel, a viazanosť počiatku behu premlčacej doby na doručenie zrušovacieho rozhodnutia sa neuplatní (viď rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25 Cdo 1029/2008). Premlčacia doba práva na náhradu škody, ktoré vzniklo z titulu nezákonného rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, začína plynúť odo dňa oznámenia (doručenia) zrušujúceho rozhodnutia (R 63/2008). Zo zhodných tvrdení strán sporu, ako i z obsahu spisu vyplýva, že k právoplatnému oslobodeniu žalobcu spod obžaloby Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom došlo dňa 28.02.2017. V súlade s § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., tak žalobcovi začala plynúť 3-ročná subjektívna premlčacia lehota týmto dňom a márne uplynula dňa 28.02.2020, čo bol piatok. Súd prvej inštancie z opatrnosti v trestnom spise pod sp. zn. 1T/22/2010 zistil, že žalobca bol osobne prítomný na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.02.2017, na ktorom bolo vyhlásené konečné uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 2To/158/2015-873 zo dňa 28.02.2017, ktorý deň sa preto považuje za deň oznámenia oslobodzujúceho rozhodnutia žalobcovi. Skutočnosť, že písomné vyhotovenie uznesenia Krajského súdu v Trenčíne bolo žalobcovi doručené až dňa 11.05.2017, nemá v zmysle Trestného poriadku žiaden vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť uvedeného rozhodnutia, ktoré podľa zákona nadobudlo právoplatnosť už dňom vyhlásenia rozhodnutia. Žalobca preukázateľne požiadal Generálnu prokuratúru SR o predbežné prerokovanie svojho nároku na náhradu škody (podľa § 15 a nasl. zák. č. 514/2003 Z.z.) až dňa 24.06.2020, t.j. po uplynutí subjektívnej 3-ročnej premlčacej doby. Rovnako žalobu na súde podal až dňa 15.10.2020, čím uplatnil svoj nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy až po márnom uplynutí 3-ročnej subjektívnej
premlčacej lehoty. Tým, že žalovaná vzniesla námietku premlčania, súd k nej ako dôvodnej musel prihliadnuť, keďže nedospel k záveru, že by bola vznesená v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ). Vykonaným dokazovaním bolo síce nepochybne preukázané, že žalobca od uvedenej dopravnej nehody, pri ktorej utrpel devastačné poranenie, trpí viacerými závažnými zdravotnými problémami, vrátane problémov psychických, ktoré si dokonca vyžiadali hospitalizáciu žalobcu na psychiatrii a jeho následné ambulantné psychiatrické liečenie. Niet dôvod pochybovať o tom, že popri ďalších následkoch utrpených zranení, vedenie trestného konania prestavovalo pre žalobcu veľkú psychickú záťaž a negatívne ovplyvňovalo jeho psychický stav i ostatné zložky jeho života (rodinného, osobného, pracovného...). Hoci sa v lekárskych správach, ako aj v správe psychologičky zmieňujú určité (mierne) problémy s pamäťou na strane žalobcu, ich rozsah podľa názoru súdu nemohol byť tak veľký, aby objektívne bránil žalobcovi vo včasnom a riadnom uplatnení svojich práv na náhradu škody resp. náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Z obsahu spisu totiž nepochybne vyplýva, že žalobca v období od jeho právoplatného oslobodenia spod obžaloby dňa 28.02.02017 do uplynutia premlčacej lehoty dňa 28.02.2020, venoval predmetnej dopravnej nehode značnú pozornosť. Podal vo veci trestné oznámenie, na Generálnu prokuratúru SR zaslal viacero písomných podaní, dokonca sa tam osobne dostavil a urobil podanie do zápisnice, ktorými podaniami sa domáhal prešetrenia zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní i odňatia veci Krajskej prokuratúre Trenčín, avšak výlučne v snahe dosiahnuť trestné stíhanie a potrestanie iného vinníka tejto dopravnej nehody. Uplatneniu vlastných nárokov na náhradu škody resp. náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej mu predmetným trestným stíhaním, žalobca nevenoval v tomto období adekvátnu pozornosť, čo v konečnom dôsledku viedlo k premlčaniu jeho nároku, a to nielen v subjektívnej 3-ročnej lehote, ale zároveň i v objektívnej 10-ročnej lehote počítanej od rozhodnutia o vznesení obvinenia žalobcovi, ktorá lehota márne uplynula v septembri roku 2019. Za týchto okolností súd nemohol dospieť k inému záveru, než že nárok žalobcu je premlčaný a námietka premlčania vznesená žalovanou nie je v rozpore s dobrými mravmi, z ktorého dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietol a meritórne sa už vecou nezaoberal. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 19 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 3 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). O trovách konania rozhodol podľa § 252 ods. 1 CSP tak, že plne úspešnej žalovanej priznal voči žalobcovi plnú náhradu účelne vynaložených trov konania o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
5. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, zároveň požadujúc plný nárok na náhradu trov konania. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie), ťažiskovo vytýkal súdu prvej inštancie, že žalovanou vznesenú námietku premlčania neposúdil ako rozpornú s dobrými mravmi, tejto priznal právne účinky napriek tomu, že podľa jeho názoru, vzhľadom na okolnosti veci na túto nemal prihliadať. V konkrétnosti dôvodil, že príslušné orgány činné v trestnom konaní mali zákonné možnosti aj oprávnenia žalobcovu trestnú vec vybaviť tak, aby už v procese prípravného konania, či neskôr v súdnom konaní, nebol tento ďalej trestne stíhaný, tiež nemožno spochybniť, že žalovaná zodpovedá za ujmu, ktorá žalobcovi nezákonným trestným stíhaním ako nevinnej osoby vznikla. Podľa jeho názoru nie je v súlade s účelom ústavnej a zákonnej úpravy odstraňovania ujmy vzniknutej nezákonným stíhaním, ak štát uplatní námietku premlčania v snahe vyviniť sa zo svojej zodpovednosti, čo obzvlášť platí v prípade, ak štát samotnú námietku v právnych predpisoch priamo kreuje, na čo mal súd prvej inštancie prihliadať. Významným tu je tiež to, že žalobcovi okrem zhoršenia fyzického zdravia v súvislosti s dopravnou nehodou, kedy tento utrpel závažné devastačné poranenia, sa rapídne zhoršil aj psychický stav, opakovane sa podroboval psychiatrickému a neurologickému vyšetreniu, čo kontinuálne pokračuje dodnes. Práve zlý psychický stav žalobcu, ku ktorému prispelo jeho nezákonné trestné stíhanie, malo za následok výpadky, resp. stratu pamäte, ktorá naďalej pretrváva a v dôsledku ktorej žalobca najmä (avšak nielen), zabúda na dátumy a termíny, resp. tieto si mýli s inými dátumami a termínmi, následkom čoho je dlhodobo a často časovo, alebo aj priestorovo dezorientovaný. Vo vzťahu k bodom 35/ a 36/ odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie poukazuje na to, že jeho primárnym záujmom bolo a je riadne zistenie a potrestanie vinníka predmetnej dopravnej nehody, pretože práve v dôsledku toho, že žalobca bol neprávom za vinníka tejto nehody označovaný, skutočný vinník ani do dnešného dňa nie je potrestaný (a štát ani nemá záujem na jeho zistení), ktoré skutočnosti v ňom zanechali dlhodobú psychickú traumu, pocit krivdy a beznádeje. Pri nehode zomrel jeho priateľ, pričom to bol žalobca, ktorý bol označený za osobu, ktorá spôsobila jeho smrť a len duchaprítomnosťou tretej
osoby sa stalo, že žije aj samotný žalobca, hoci s následkami nehody sa vysporiadava dodnes. Žalobca preto smeroval všetku svoju snahu a energiu na obnovu, resp. zabezpečenie pokračovania trestného procesu, riadneho a spravodlivého vyšetrenia nehody, čo bolo jeho primárnym cieľom, pričom pod vplyvom výpadkov pamäte a časovej dezorientácie, ostal sekundárny cieľ žalobcu, a to reparácia škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla jeho nezákonným trestným stíhaním v ústraní, a tak k uplatneniu jeho práv v tomto smere došlo až s určitým časovým oneskorením. Na dlhodobo zlý psychický stav žalobcu má podstatný vplyv práve jeho nezákonné trestné stíhanie, t. j. skutkový a právny stav kreovaný žalovanou. Súd prvej inštancie bol preto povinný korektív dobrých mravov pri posudzovaní námietky premlčania aplikovať a na túto neprihliadať. Vo svetle týchto skutočností potom nie je ani správne, že súd prvej inštancie žalovanej ako subjektu zodpovednému za nezákonné trestné stíhanie žalobcu, priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.
6. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhovala rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, považujúc za správne tak skutkové, ako aj právne závery, na ktorých je založený. K ťažiskovej námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávneho posúdenia žalovanou vznesenej námietky premlčania ako súladnej s dobrými mravmi poukázala na to, že vo všeobecnosti opodstatnene vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno považovať za konanie, ktoré je s dobrými mravmi rozporné, pretože inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom a prispieva k istote právnych vzťahov. V posudzovanom prípade žalobca okolnosti, pre ktoré by uplatnenie námietky premlčania malo byť v rozpore s dobrými mravmi odvodzuje z konania žalovanej spočívajúceho v tom, že nebol zistený skutočný vinník dopravnej nehody, tento nebol potrestaný, pričom žalobca svoje úsilie primárne mal venovať dosiahnutiu tohto cieľa uprednostniac ho pred zaoberaním sa vlastnými nárokmi na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj z vyššie uvedeného je podľa žalovanej zrejmé, že žalobca v danej veci venoval značnú pozornosť iným okolnostiam ako uplatnenému nároku, na čo nemala vplyv ani ním tvrdená časová dezorientácia, prípadne výpadky pamäte. Podával viaceré trestné oznámenia adresované okrem iného aj GP SR, ktorými žiadal prešetrenie postupu orgánov činných v trestnom konaní, pričom uplatnenie vlastných nárokov na náhradu škody, tiež nemajetkovej ujmy, v žiadnom zo svojich podaní neuvádzal. Žalovaná je teda toho názoru, že žalobca sám svojim konaním si spôsobil to, že došlo k premlčaniu jeho nároku, pričom žalovaná nijakým spôsobom túto jeho nečinnosť nezavinila. Pokiaľ žalobca poukazuje na to, že prijatím iného právneho názoru aký zastáva on vo vzťahu k premlčaniu by bol narušený princíp právnej istoty a zabezpečenia predvídateľnosti rozhodnutí, žalovaná s týmto nesúhlasí, poukazujúc na čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a judikatúru SR (príkladmo nález ÚS SR sp. zn. PL.ÚS 16/06), vychádzajúc z ktorých doktrína legitímneho očakávania pripomína zásadu, že pri rozhodovaní v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch, má orgán verejnej moci postupovať tak, aby nevznikali neodôvodnené rozdiely a taktiež zásadu zákazu prekvapivých rozhodnutí. Žalovaná v priebehu konania poukazovala na viaceré rozhodnutia súdov, ktoré sa obdobnou vecou už zaoberali a rozhodli tak, že námietku premlčania plne akceptovali (napríklad na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/3/2018). Žalovaná teda legitímne očakávala, že súd vznesenú námietku prijme, nakoľko obdobné situácie musia byť posudzované rovnakým spôsobom. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí so všetkými vznesenými námietkami riadne vysporiadal, podrobne zistil stav veci a na základe neho a v súlade s ním aj rozhodol.
7. Žalobca vo svojej písomnej replike na vyjadrenie žalovanej prostredníctvom svojho právneho zástupcu opakovane zotrváva na odvolacom návrhu, tiež trvá na dôvodoch odvolania spočívajúcich v tom, že závery týkajúce sa posúdenia vznesenej námietky premlčania ako súladnej s dobrými mravmi nie sú správne, na námietku premlčania nemal súd prvej inštancie prihliadať, keďže štát uplatnil námietku premlčania v snahe vyviniť sa zo svojej zodpovednosti, ktorá je tu daná. Súd prvej inštancie bol povinný korektív dobrých mravov pri posudzovaní námietky premlčania aplikovať a na námietku premlčania neprihliadať, inak môže byť reparácia vzniknutej mu ujmy len iluzórnou a nie skutočnou.
8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore (žalobca), v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP
(a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
10. Žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody vo výške 29.000,- eur podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenej pri výkone verejnej moci a zároveň náhrady trov konania, požadujúc peňažnú náhradu za tvrdenú vzniknutú mu nemajetkovú ujmu v dôsledku trestného stíhania vedeného proti nemu, ktoré vážnym spôsobom malo zasiahnuť do jeho života aj integrity, ktorý nárok mu vznikol v dôsledku skutočnosti, že bol právoplatne oslobodený spod obžaloby.
11. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím žalobu zamietol, pokiaľ ide o trovy konania vzniknuté stranám sporu, žalovanej ako úspešnej strane ich náhradu priznal v plnom rozsahu voči žalobcovi. Svoje rozhodnutie založil na závere o premlčaní žalobcom uplatneného nároku, priznajúc tak účinky žalovanou vznesenej námietky premlčania, neakceptujúc zároveň námietky žalobcu o jej rozpornosti s dobrými mravmi, čo viedlo vo výsledku k neúspechu žalobcu v spore. 12. Odvolateľ (žalobca) vychádzajúc z obsahu odvolania uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 pod písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a správne závery na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie). V konkrétnosti nesúhlasí s priznaním účinkov žalovanou vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku, identicky ako pred súdom prvej inštancie odvolávajúc sa na okolnosti posudzovanej veci má za to, že súd prvej inštancie bol povinný so zreteľom na ne aplikovať korektív dobrých mravov pri posudzovaní námietky premlčania a na túto neprihliadať, teda tvrdí jej rozpor s dobrými mravmi.
13. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a odvolateľ ich existenciu ani netvrdil.
14. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal odvolacími námietkami žalobcu vo svetle ním produkovaných odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery na ktorých je založené rozhodnutie).
15. Nesprávny skutkový záver (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa kritérií daných ust. § 191 CSP, vychádzajúc z ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
16. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
17. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, vykonal predložené/navrhnuté dôkazy v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, tieto vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 CSP a zo správne zistených skutočností, vyvodil tiež správne právne závery na ktorých založil svoje
rozhodnutie. Odvolací súd sa plne identifikuje tak s právnou kvalifikáciou žalobcom uplatneného nároku, ktorý má pôvod v zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenej pri výkone verejnej moci, ako aj s posúdením právnej otázky jeho premlčania s poukazom na žalovanou vznesenú námietku premlčania, keď sa so zreteľom na ňu prioritne správne zaoberal jej možnými účinkami, pričom jeho závery aj v tomto smere (o nemožnosti priznať žalobcovi uplatnený nárok so zreteľom na premlčanie) považuje odvolací súd za správny, nezdieľajúc názor žalobcu, že premlčanie v okolnostiach danej veci by bolo možné udržateľne zvrátiť prostredníctvom aplikácie ust. § 3 ods. 1 OZ (pre rozpor vznesenej námietky s dobrými mravmi), čo opodstatnene viedlo vo výsledku k neúspechu žalobcu v spore. Súd prvej inštancie správne vzal do úvahy výsledky vykonaného dokazovania, preukázané skutkové okolnosti a ich vplyv na nároky strán, vychádzajúc z nich opodstatnene žalobe nevyhovel a žalovanej vzhľadom na úplný úspech vo veci priznal plnú náhradu trov konania (§ 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP). Súd prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich skutočností postupoval v súlade so zákonom, rozhodol o nich poukazom na všetky relevantné skutočnosti, s následkom nespôsobilosti odvolania k inému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou zákonných ustanovení jednotlivých právnych predpisov. Odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli zjavne neakceptovateľné, nevyplýva z nich ani jednostrannosť, alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Obsah spisového materiálu v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v posudzovanej veci prezentované súdom prvej inštancie.
18. Nad rámec toho, že s rozhodujúcimi vecnými námietkami, ktoré žalobca v ťažiskovej časti produkoval už aj pred súdom prvej inštancie sa dostatočne a správne vysporiadal vo svojom rozhodnutí už súd prvej inštancie, odvolací súd považuje za potrebné uviesť vo vzťahu k týmto námietkam nasledovné:
19. Žalobca si uplatňuje nárok na náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenej pri výkone verejnej moci, požadujúc peňažnú náhradu za vzniknutú mu nemajetkovú ujmu ako následku trestného stíhania vedeného proti nemu.
20. Vychádzajúc z obsahu spisového materiálu vykonaným dokazovaním bolo zistené a medzi stranami v priebehu konania sporným nebolo, že dňa 18.09.2009 bolo uznesením OR PZ v Trenčíne, odboru justičnej polície ČVS: ORP-1398/OEK-TN-2009 žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 , ods. 4 TZ a pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 TZ. Na podklade zistených skutočností bol totiž dostatočne odôvodnený záver, že dňa 01.10.2008 v čase o 01:50 hod. v obci Horná Streda mal žalobca osobným motorovým vozidlom Opel Astra, EČ: A. zapríčiniť pod vplyvom alkoholu dopravnú nehodu, pri ktorej utrpel 1 spolujazdec smrteľné zranenia a ďalší 2 spolujazdci utrpeli zranenia s dobou liečenia 1-2 týždne a 4 týždne. U žalobcu bol v čase dopravnej nehody zistený alkohol v krvi 1,00 g/kg (promile), t. j. 0,48 mg/l. K dopravnej nehode malo dôjsť následkom porušenia § 15 ods. 1, § 7 ods. 1, § 4 ods. 3 písm. b/ zák. č. 315/1996 Z.z. o premávke na cestných komunikáciách.
21. V konaní nebolo sporné, že tamojší súd rozsudkom č.k. 1T/22/2010-830 zo dňa 11.11.2014, v spojení s opravným uznesením č.k. 1T/22/2010-850 zo dňa 30.09.2015, žalobcu oslobodil spod obžaloby Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom Pv 1649/08-46 zo dňa 18.02.2010 pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 4 TZ a prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 TZ. Odvolanie prokurátora proti uvedenému rozsudku bolo odvolacím súdom zamietnuté ako nedôvodné, a to uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 2To/158/2015-873 zo dňa 28.02.2017. Tým došlo k právoplatnému oslobodeniu žalobcu spod obžaloby, a to dňom 28.02.2017.
22. Zo zhodných tvrdení strán sporu, ako i z obsahu spisu vyplýva, že k právoplatnému oslobodeniu žalobcu spod obžaloby Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom došlo dňa 28.02.2017. Súd prvej inštancie z opatrnosti v trestnom spise súdu sp. zn. 1T/22/2010 zistil, že žalobca bol osobne prítomný na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.02.2017, na ktorom bolo vyhlásené konečné uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 2To/158/2015-873 zo dňa 28.02.2017.
23. Dňa 24.06.2020 bola Generálnej prokuratúre doručená žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorou sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 200.000,- eur. Dňa 11.09.2020 Generálna prokuratúra SR na žiadosť žalobcu odpovedala odmietavo, s tým, že nárok žalobcu ani čiastočne neuspokojí. Odpoveď bola žalobcovi doručená dňa 18.09.2020.
24. Primárne s poukazom na nesporné zistenie majúce pôvod vo výsledkoch vykonaného dokazovania spočívajúce v tom, že žalobca bol v okolnostiach tejto veci právoplatne oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom, a to dňom 28.02.2017, súd prvej inštancie správne uzavrel odkazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/53/1993 zo dňa 28.06.1993, že žalobca ako ten, kto bol spod žaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov v zásade právo na náhradu škody, zodpovednosť za ktorú má pôvod v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, čo samotná žalovaná v priebehu konania ani nerozporovala. Rovnako správne súd prvej inštancie so zreteľom na žalovanou vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku sa primárne zaoberal tým, či vzhľadom na plynutie času je možné tejto priznať právne účinky, a to vo svetle ustanovení § 19 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vychádzajúc z ktorých v prípade oslobodenia spod obžaloby začína 3-ročná subjektívna premlčacia doba pri nároku na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním bežať od okamihu, kedy obžalovanému bolo oznámené rozhodnutie, ktorým bol spod obžaloby oslobodený (opodstatnene tiež odkazom na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo/1029/2008), a keďže v okolnostiach tejto veci zo zhodných tvrdení strán sporu, ako aj obsahu spisu vyplynulo, že k právoplatnému oslobodeniu žalobcu spod obžaloby došlo dňa 28.02.2017 (keď bolo jednoznačne zistené z obsahu trestného spisu, že žalobca bol osobne prítomný na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.02.2017, na ktorom bolo vyhlásené konečné uznesenie KS Trenčín č. k. 2To/158/2015-873 zo dňa 28.02.2017, teda oslobodzujúce rozhodnutie) správne súd prvej inštancie posúdil, že v súlade s § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. žalobcovi začala plynúť 3-ročná subjektívna premlčacia lehota, ktorá márne uplynula dňom 28.02.2020, čo bol piatok. Keďže žalobca preukázateľne požiadal Generálnu prokuratúru SR o predbežné prerokovanie svojho nároku na náhradu škody podľa § 15 a nasledujúcich zákona č. 514/2003 Z. z. až dňa 24.06.2020, jednoznačne došlo k tomu až po uplynutí subjektívnej 3- ročnej premlčacej doby (žalobu na súd podal až dňa 15.10.2020) a nemožno tak pochybovať, že svoj nárok na náhradu škody/nemajetkovej ujmy uplatnil oneskorene, teda až po márnom uplynutí 3-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty. Vyššie uvedené skutkové a právne závery týkajúce sa oneskoreného uplatnenia nároku žalobcom z jeho strany, z hľadiska ich správnosti v odvolacom konaní prostredníctvom ním produkovaných námietok, spochybnené neboli.
25. Ťažisková odvolacia námietka žalobcu spočíva len v jeho nesúhlase s právnym posúdením otázky premlčania, keď tento namieta, že súd prvej inštancie nemal prihliadať na námietku premlčania vznesenú zo strany žalovanej, a to pre jej rozpor s dobrými mravmi (§ 3 OZ) s poukazom na okolnosti veci. Vyššie uvedená odvolacia argumentácia žalobcu nie je spôsobilou k odlišnému, na prospech žalobcu vydanému rozhodnutiu.
26. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej OZ), výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
27. Podľa § 3 ods. 2 OZ, fyzické a právnické osoby, štátne orgány a orgány miestnej samosprávy dbajú na to, aby nedochádzalo k ohrozovaniu a porušovaniu práv z občianskoprávnych vzťahov a aby sa prípadné rozpory medzi účastníkmi odstránili predovšetkým ich dohodou. 28. Otázka premlčania a dobrých mravov bola riešená dovolacím, či ústavným súdom vo viacerých prípadoch, pričom východiská judikatúry dovolacieho, ako aj ústavného súdu v otázke premlčania a dobrých mravov zhrnul NS SR napríklad vo svojom rozsudku pod sp.zn. 1Cdo/153/2022 zo dňa 25.10.2023 (odkazujúc pritom na viaceré rozhodnutia dovolacieho, či ústavného súdu z ktorých citoval, napr. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/41/2012 (ZSP 1/2015), Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/441/2013 zo dňa 31. marca 2016, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 33/2012 zo dňa 3. októbra 2012, Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 542/2013 zo dňa 23. septembra 2013, Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/203/2018 zo dňa zo dňa 28. mája 2019 a ďalšie) a to spôsobom, že táto je v zásade ustálená v tom, „...že nevylučuje, že vznesenie námietky premlčania
by mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi, avšak vždy musí ísť o veľmi výnimočné prípady, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila. Postup podľa § 3 ods. 1 OZ má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, keď voči strane konania by nepriznanie jej nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, prípadne, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená“.
29. Hodnotením námietky premlčania vznesenej v konkrétnosti štátom/štátnou organizáciou ako žalovanou v spore vo svetle imperatívu dobrých mravov v zmysle § 3 ods. 1 OZ (o ktorý prípad ide tiež v okolnostiach danej veci) sa NS SR ako dovolací súd, zaoberal vo svojom uznesení zo dňa 31. januára 2024 pod sp. zn. 4Cdo/34/2023 a konkludujúc v ňom obsiahnuté právne názory majúce pôvod v jeho rozhodnutiach vo veciach pod sp. zn. 5Cdo/265/2009, 7Cdo/226/2016, 7Cdo/507/2014, 3Cdo/441/2013, 3Cdo/137/2017, tiež v judikatúre ústavného súdu vychádzajúc z ktorej uplatnenie premlčacej námietky sa môže priečiť dobrým mravom len vo výnimočných prípadoch, keď by bolo na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, alebo keď by sa aprobovalo konanie, ktoré je contra bonos mores (§ 3 ods. 1 OZ, m. m. I. ÚS 33/2012), pričom vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na skutkových zisteniach, keďže mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť komplikované a netypické a tak zásada súladu výkonu práv s dobrými mravmi predstavuje významný korektív, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti [k tomu napr. nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 3403/11 (N 142/70 SbNU 333), bod 17, či I. ÚS XXXX/XX-X 176/82 SbNU 713, body 16 a 20], dovolací súd uzavrel, že vznesenie námietky premlčania zo strany žalovanej štátu/štátnej organizácie môže byť výnimočne hodnotené ako odporujúce dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 OZ aj v prípade, že síce priamym úmyslom predstaviteľa štátu pri uplatnení tejto námietky nie je žalobcu poškodiť, ale sú tu dané mimoriadne a osobitného zreteľa hodné okolnosti, ktoré na strane poškodenej (osoby dotknutej) vytvorili závažnú prekážku, ktorá jej vo včasnom uplatnení jej nároku zabránila a pre ktorú by záver o premlčaní uplatneného nároku bol pre ňu neprimerane tvrdý. Akcentoval pritom, že na štát (zdravotnícke zariadenie - štátnu rozpočtovú organizáciu o ktorú išlo v tam prejednávanej veci) ako subjekt verejného záujmu, obzvlášť, pokiaľ ide o konanie o náhradu škody, ktorú mal svojou činnosťou spôsobiť, sú kladené vyššie nároky a preto ako subjekt sui generis, pri rešpekte k hodnotám, na ktorých je založený, musí vystupovať tiež ako „vzor“ pre svojich občanov, preto v úplne výnimočných prípadoch sa vo vzťahu k štátu neuplatní inak všeobecne predpokladaný záver, že by výkon jeho práv ako strany sporu predstavovaný uplatnením námietky premlčania mohol odporovať tomuto jeho osobitnému postaveniu nielen vtedy, ak by bol vykonaný v rozpore so zmyslom a účelom takých práv, teda, ak by bol robený len ako priama „šikana“ druhej strany sporu, ale taká námietka by mohla byť rozporná s dobrými mravmi aj vtedy, ak by bola použitá voči strane, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a voči ktorej by zánik nároku na plnenie bol neprimerane tvrdý.
30. Keďže v predchádzajúcich častiach uvedené názory najvyšších súdnych autorít, sú plne aplikovateľné aj v okolnostiach posudzovanej veci (o to viac, keď vznesením námietky premlčania sa snažil oslabiť nárok žalobcu práve štát, ktorý v tomto spore koná prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR, ktorá je ústredným štátnym orgánom a najvyšším orgánom prokuratúry nadriadeným ostatným orgánom prokuratúry, ktorého úlohou je v zmysle čl. 149 Ústavy SR chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických, právnických osôb aj štátu), odvolací súd so zreteľom na tieto teoretické východiská sa zaoberal tým, či v tejto veci sú prítomné také výnimočné okolnosti, ktoré by udržateľne prostredníctvom korektívu dobrých mravov boli spôsobilé zvrátiť účinky žalovanou uplatnenej námietky premlčania.
31. Žalobca v snahe zvrátiť účinky vznesenej námietky premlčania v konkrétnosti dôvodí, že príslušné orgány činné v trestnom konaní mali zákonné možnosti aj oprávnenia žalobcovu trestnú vec vybaviť tak, aby už v procese prípravného konania, či neskôr v súdnom konaní, nebol tento ďalej trestne stíhaný, za významné považuje to, že okrem zhoršenia fyzického zdravia v súvislosti s dopravnou nehodou, v dôsledku ktorej utrpel devastačné poranenia, sa rapídne zhoršil aj jeho psychický stav, opakovane sa podroboval psychiatrickému a neurologickému vyšetreniu, čo kontinuálne pokračuje dodnes a práve jeho nepriaznivý psychický stav ku ktorému prispelo nezákonné trestné stíhanie, mal mať za následok výpadky, resp. stratu pamäte, ktoré naďalej pretrvávajú a v dôsledku ktorých žalobca najmä (avšak nielen), zabúda na dátumy a termíny, resp. tieto si mýli s inými dátumami a termínmi, následkom čoho je dlhodobo a často časovo, alebo aj priestorovo dezorientovaný, naviac z dôvodu, že nebol zistený vinník nehody a pri nehode zomrel jeho priateľ, smeroval v období plynutia lehoty na včasné uplatnenie jeho nároku všetku svoju snahu a energiu na obnovu, resp. zabezpečenie pokračovania trestného procesu, riadneho a spravodlivého vyšetrenia nehody, čo bolo jeho primárnym cieľom a sekundárnym tak zostal jeho cieľ dosiahnuť reparáciu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla jeho nezákonným trestným stíhaním k uplatneniu jeho práv v tomto smere tak došlo až s určitým časovým oneskorením.
32. Z predložených lekárskych správ vyplynulo, že dňa 02.06.2010 žalobca prvý raz vyhľadal sám psychiatra kvôli opakujúcim sa stavom zlosti až agresivity, ktoré sa u neho začali objavovať po autonehode v roku 2008. Dňa 09.06.2010 opätovne navštívil psychiatra pre zhoršenie jeho stavu, čo viedlo - pre podozrenie zo psychotického stavu - k jeho hospitalizácii na psychiatrickom oddelení vo Fakultnej nemocnici Trnava v období od 06.07.2010 do 15.07.2010. V prepúšťacej správe z nemocnice je uvedený diagnostický záver: zmiešané a iné poruchy osobnosti; depresívna epizóda - stav po ťažkej autonehode v roku 2008 s polytraumou (paréza ľavej HK, devastačné poranenie pletenca HK, paréza n. hypoglossus vľavo); vetrebroalgický syndróm a arteriálna hypertenzia. Psychiatrickú ambulanciu navštevoval aj v roku 2015, 2016, 2017. Koncom roka 2016 bol vyšetrený psychológom, ktorý konštatoval prítomnosť abnormne štruktúrovanej osobnosti s nízkou sociálnou prispôsobivosťou, emočnou labilitou a výrazne nízkou frustračnou toleranciou. V kognitívnych funkciách je prítomný organický deficit mierneho stupňa - pozornosť pamäť, exekutívne funkcie.
33. Po právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku žalobca dňa 05.01.2018 a 08.01.2018 zaslal generálnemu prokurátorovi listy, v ktorých poukazoval na pochybenia príslušných orgánov činných v jeho trestnom konaní, ako i na skutočnosť, že po oslobodení žalobcu spod obžaloby sa polícia ani prokuratúra nesnažia nájsť skutočného vinníka predmetnej dopravnej nehody. Generálny prokurátor SR tieto podania odstúpil na Krajskú prokuratúru Trenčín, ktorá žalobcovi odpovedala listom zo dňa 16.03.2018, že neboli zistené nedostatky ani potreba prijať k prebiehajúcemu trestnému konaniu nejaké opatrenia, pretože postup a rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní boli zákonné a vecne správne. Uvedenú žiadosť žalobcu o preskúmanie zákonnosti v trestnom konaní ako nedôvodnú odložili, s výnimkou časti týkajúcej sa konania sp. zn. ORP-496/VYS-NM-2017, ktorú odstúpili na vybavenie Okresnej prokuratúre Nové Mesto nad Váhom.
34. Následne dňa 10.01.2020 sa žalobca osobne dostavil na Generálnu prokuratúru SR, kde do zápisnice podal sťažnosť na prieťahy vo veci jeho trestných oznámení, žiadal, aby bolo o nich neodkladne rozhodnuté a súčasne aby bol v čo najkratšom čase zistený vinník dopravnej nehody, ku ktorej došlo 01.10.2008 v obci G. H.. Súčasne žiadal o odstránenie prieťahov príslušných prokurátorov Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom a Krajskej prokuratúry Trenčín, ktorým boli jeho podania pridelené.
35. Dňa 09.09.2020 podal žalobca na Generálnej prokuratúre ďalšiu žiadosť o preskúmanie zákonnosti postupu v trestnom konaní ČVS: ORP-262/DI-TN-2008 Hl zo dňa 01.10.2008. Poukázal na priebeh jeho trestného stíhania na konci ktorého bol právoplatne oslobodený spod obžaloby. Je tak zrejmé, že skutok (ktorý mu bol kladený za vinu) sa stal a jeho v dôsledku došlo k najzávažnejším následkom - úmrtiu osoby a tiež poškodeniu zdravia žalobcu, ktorého následky pociťuje dodnes. Považoval za nevyhnutné, aby orgány činné v trestnom konaní vykonali všetky úkony potrebné pre riadne objasnenie skutku a zistenie a stotožnenie jeho skutočného páchateľa a zabezpečili jeho riadne a spravodlivé potrestanie, čo sa však nedialo. Domáhal sa preto vylúčenia Krajskej prokuratúry Trenčín ako i okresných prokuratúr spadajúcich do jej územnej pôsobnosti. Uvedené podanie bolo Generálnou prokuratúrou SR odstúpené Krajskej prokuratúre Trenčín, čo žalobca napadol podaním zo dňa 30.09.2020, kedy opätovne žiadal o
odňatie uvedenej veci tejto prokuratúre, ako i prokuratúram patriacich do jej územnej pôsobnosti. Listom zo dňa 30.11.2020 na Generálnej prokuratúre urgoval vybavenie svojho podania zo dňa 09.09.2020.
36. Súd prvej inštancie sa so žalovanou vznesenou námietkou premlčania vysporiadal v podrobnostiach v bodoch 32/ až 37/ odôvodnenia svojho rozhodnutia, posudzujúc ju správne poukazom na argumentáciu žalobcu o jej rozpornosti s dobrými mravmi aj vo svetle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na ktoré odvolací súd v podrobnostiach poukazuje, aby ich nadbytočne nereplikoval. Vo vzťahu k žalobcom produkovaným dôvodom, pre ktoré ako uvádzal neuplatnil svoj nárok na náhradu škody včas, identifikuje sa ako so správnym s názorom súdu prvej inštancie, že tejto udržateľne vzhľadom na individuálne okolnosti tejto veci nie je možné nepriznať riadne právne následky, ktorý záver nie je v kolízii ani s teoretickými východiskami vyplývajúcimi z rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít pri riešení tejto otázky.
37. Keďže zo skutkových zistení súdu prvej inštancie nevyplynulo, že by hlavným a priamym úmyslom žalovanej pri uplatnení námietky premlčania bolo poškodiť žalobcu, bolo potrebné sa zaoberať tým, či žalobca preukázal svoje tvrdenia o existencii takých okolností na jeho strane, ktoré boli spôsobilé mu objektívne znemožniť včasné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmu na súde (tzn. v rámci plynutia zákonnej lehoty na uplatnenie takéhoto nároku). I keď odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie ani v najmenšom nespochybňuje, že vedenie trestného konania a v rámci neho po dobu 7 rokov trvajúce trestné stíhanie žalobcu, muselo pre neho predstavovať popri fyzických zraneniach, ktoré utrpel v dôsledku dopravnej nehody, tiež nemalú psychickú záťaž, čo v kumulatíve nepriaznivo bolo spôsobilé ovplyvniť jednotlivé zložky jeho života (rodinného, osobného, pracovného...), významným pre možnosť aplikácie korektívu dobrých mravov v opozite k námietke premlčania vznesenej žalovanou, je existencia takých výnimočných okolností, ktoré by na strane oprávneného subjektu, v tomto prípade žalobcu, vytvorili závažnú prekážku, ktorá mu zabránila vo včasnom uplatnení jeho nároku, pretože aj vo vzťahu k štátu napriek jeho osobitnému postaveniu, je možné takúto námietku vyhodnotiť ako rozpornú s dobrými mravmi len vtedy, ak bola použitá voči strane, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila. Žalobca za ťažiskové okolnosti v tomto smere označuje zhoršenie svojho psychického stavu, opakované podrobovanie sa psychiatricko-neurologickému vyšetrovaniu, dôsledkom čoho na jeho strane mali byť výpadky, resp. strata pamäte, ktoré spôsobili, že zabúdal na dátumy a termíny, resp. si ich mýlil s inými, teda, že bol celkovo priestorovo a časovo dezorientovaný v rámci rozhodného obdobia, t. j. plynutia zákonnej lehoty na včasné uplatnenie nároku. Vo vzťahu k týmto svojim tvrdeniam však podľa názoru odvolacieho súdu žalobca dôkazné bremeno neuniesol do takej miery, aby vykonaným dokazovaním zistené skutočnosti v tomto smere indikovali k zvráteniu právnych účinkov vznesenej námietky premlčania. Pravdou síce je, že z lekárskych správ vyplynulo, že od 02.06.2010, kedy žalobca z vlastného podnetu navštívil psychiatra pre opakujúce sa stavy zlosti až agresivity, ktoré sa mali u neho objaviť po autonehode v roku 2008, v priebehu vedeného trestného konania a trestného stíhania voči nemu sporadicky navštevoval v rokoch 2015, 2016 a 2017 psychiatrickú ambulanciu, krátkodobo v období od 06.07.2010 do 15.07.2010 bol hospitalizovaný aj na psychiatrickom oddelení FN Trnava (v prepúšťacej správe je uvedený diagnostický záver – zmiešané a iné poruchy osobnosti; depresívna epizóda – stav po ťažkej autonehode v roku 2008 s polytraumou) a koncom roka 2016, teda ešte pred právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku bol aj vyšetrený psychológom, ktorý konštatoval okrem prítomnosti abnormne štruktúrovanej osobnosti s nízkou sociálnou prispôsobivosťou, emočnou labilitou a výrazne nízkou frustračnou toleranciou, aj prítomnosť v kognitívnych funkciách organického deficitu pozornosti pamäte, exekutívnych funkcií, avšak to len mierneho stupňa. Dôkazy o tom, že by tento stav po právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku, teda v rámci plynutia zákonnej lehoty subjektívnej 3-ročnej, v rámci ktorej mohol žalobca uplatniť svoj nárok na súde, jednak pretrvával, prípadne by vo vzťahu k nemu bol u žalobcu zaznamenaný taký výrazný progres, ktorý by odôvodňoval záver o prítomnosti tak nepriaznivého zdravotného stavu u žalobcu, ktorý by sa prejavoval jeho dezorientáciou, či takými výpadkami pamäte, ktoré by mu objektívne znemožňovali zaoberať sa, či uplatňovať svoje práva, však zistený nebol. Naopak, z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobca v období od jeho právoplatného oslobodenia spod obžaloby dňa 28.02.02017 do uplynutia premlčacej lehoty dňa 28.02.2020, venoval predmetnej dopravnej nehode značnú pozornosť. Podal vo veci trestné oznámenie, na Generálnu prokuratúru SR zaslal viacero písomných podaní, dokonca sa tam osobne dostavil a urobil podanie do zápisnice. Týmito podaniami sa domáhal prešetrenia zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní i odňatia veci Krajskej prokuratúre Trenčín, avšak výlučne v snahe dosiahnuť trestné stíhanie a potrestanie iného vinníka tejto dopravnej nehody. Uplatneniu vlastných nárokov na náhradu škody resp. náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej mu predmetným trestným stíhaním, žalobca
nevenoval v tomto období adekvátnu pozornosť, čo v konečnom dôsledku viedlo k premlčaniu jeho nároku, a to nielen v subjektívnej 3-ročnej lehote ale zároveň i v objektívnej 10-ročnej lehote počítanej od rozhodnutia o vznesení obvinenia žalobcovi, ktorá lehota márne uplynula v septembri roku 2019. Vyššie uvedené zistenia teda neindikujú v tomto smere k žalobcom požadovanému záveru. V prospech tohto názoru nakoniec svedčia aj tvrdenia samotného žalobcu, ktorý sám uvádzal, že v rozhodnom období preferenčne sa venoval celou svojou snahou a energiou obnove, resp. zabezpečeniu pokračovania trestného procesu, riadneho a spravodlivého vyšetrenia nehody, čo sa stalo pre neho primárnym cieľom a uspokojenie jeho vlastných nárokov tak pre neho v tomto období bolo len sekundárnym. Vezmúc do úvahy kroky, ktoré v tomto smere podnikal, ich racionalitu a časovú súvzťažnosť, je zrejmé, že nie objektívne existujúce prekážky spočívajúce v jeho nepriaznivom zdravotnom stave, ale voľba jeho preferencií, pokiaľ ide o ciele, ktoré v dotknutom období sledoval, mali za následok, že venujúc sa došetreniu dotknutej nehody mu márne uplynula zákonná lehota na včasné uplatnenie jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie preto pri hodnotení argumentácie žalobcu správne posúdil, že to neboli objektívne existujúce prekážky na jeho strane, ale žalobca, ktorý spôsobil uplynutie premlčacej doby, keďže nepreukázal existenciu takých závažných okolností akéhokoľvek charakteru, ktoré by mu bránili v tom, aby žalobu podal včas. To, že v rozhodnom období sa preferenčne venoval inému cieľu ako uplatneniu tohto svojho nároku, tak ide výlučne na jeho ťarchu a nemôže udržateľne viesť k tomu, že vznesenie námietky za týchto okolností by mohlo byť opodstatnene kvalifikované ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, keďže stará rímska zásada vypovedajúca o potrebe bdelosti a starostlivosti pri uplatňovaní práv v tomto prípade jednoznačne vyznieva v neprospech žalobcu. Pokiaľ v konečnom dôsledku pred súdom prvej inštancie tiež tvrdil, že dôvodom oneskoreného uplatnenia práva bola aj skutočnosť, že advokáti nechceli prevziať zastupovanie pri uplatnení jeho nároku s poukazom na to, že účastníkom konania je štát, resp. Generálna prokuratúra SR, tak toto svoje tvrdenie ani v najmenšom nepreukázal, nekonkretizoval ani nedoložil, že by sa o takéto kvalifikované zastupovanie bol u akéhokoľvek konkrétneho advokáta uchádzal, ktorý by ho bol z uvedených dôvodov odmietol a čo by bolo spôsobilé na jeho strane vyvolať sklz pri uplatnení práva, pričom odvolací súd zároveň poznamenáva, že takýto typ nároku tiež za účastníctva štátu, či Generálnej prokuratúry SR, nie je v súdnej praxi ničím neobvyklým, ale naopak pomerne často vyskytujúcim sa javom a doposiaľ nebolo zaznamenané, že by účastníctvo štátu v takomto konaní diskvalifikovalo oprávnenú osobu z možnosti jej kvalifikovaného zastúpenia na súde, resp., že by jej takýto postup sťažilo.
38. Vyhodnotiac teda všetky vyššie uvedené skutočnosti, napriek osobitnému postaveniu štátu v pozícii žalovanej v tomto spore, nebolo možné dospieť k záveru o udržateľnej aplikácii korektívu dobrých mravov na prospech žalobcu v opozite proti žalovanou vznesenej námietke premlčania, z ktorého dôvodu odvolací súd súdom prvej inštancie vyvodené závery v tomto smere považuje za správne, nespôsobilé k inému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu.
39. Pokiaľ v konečnom dôsledku odvolateľ len stručne a vo všeobecnosti v závere svojho odvolania uvádza, že nebolo spravodlivé priznať žalovanej plnú náhradu trov konania, pričom zároveň nekonkretizuje, aké rozhodnutie a na základe čoho by v tomto smere podľa jeho názoru malo byť spravodlivým, odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol správne podľa § 252 ods. 1 CSP, vychádzajúc zo zásady plného úspechu žalovanej v spore, keď zo strany žalobcu v priebehu konania pred súdom prvej inštancie ani neboli produkované také návrhy, ktoré by indikovali k odlišnému rozhodnutiu pre prípad úspechu žalovanej. I keď to žalobca takto nekvalifikuje, možno sa len domnievať, že touto vo všeobecnej rovine produkovanou námietkou pravdepodobne smeroval k prelomeniu zásady úspechu v sporovom konaní prostredníctvom aplikácie ust. § 257 CSP, vychádzajúc z ktorého výnimočne súd, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, môže úplne či čiastočne nepriznať náhradu trov konania úspešnej strane sporu, ktorá výnimočnosť takéhoto prípadu môže spočívať či už v okolnostiach veci, prípadne v okolnostiach u strán sporu, keď do úvahy je potrebné brať okolnosti vedúce k súdnemu uplatneniu nároku, prihliadať na postoje strán sporu v konaní, či na prípadný sociálny aspekt, avšak s akcentom na to, že nejde o ustanovenie, ktoré by zakladalo jeho voľnú možnosť aplikácie, ale o ustanovenie, podľa ktorého je možné postupovať len výnimočne. O sociálnom aspekte sa žalobca nezmieňuje, a pokiaľ ide o okolnosti sporu, na tieto prakticky bez bližšej špecifikácie len odkazuje. Vezmúc však do úvahy, že žalobca je kvalifikovane v spore zastúpený a teda nepochybne už v čase podania žaloby musel mať vedomosť o tom, že jeho právo je významne oslabené možnosťou neúspechu v spore prostredníctvom vznesenia námietky premlčania, vznesenie ktorej vzhľadom na kvalifikovaný subjekt na strane žalovanej musel legitímne očakávať, bolo výlučne vecou jeho racionálneho zváženia, či napriek tomu takýto spor vyvolá vo vedomí, že nárok uplatňuje
oneskorene, ktoré skutočnosti neindikujú k záveru o udržateľnej aplikácii ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania medzi stranami sporu o to viac, že tu v princípe ide len o trovy v rovine vecných nákladov (možné cestovné náklady či poštovné), pričom samotný žalobca netvrdil ani nepreukazoval taký nepriaznivý sociálny aspekt na jeho strane, ktorý by odôvodňoval záver, že trovy aj v takomto merítku by pre neho mohli byť likvidačnými. Bolo však každopádne vecou žalobcu, pokiaľ v tomto smere chcel dosiahnuť odlišné rozhodnutie, aby takéto odvolacie námietky sprevádzal takou argumentáciou, ktorá by k odlišnému záveru v tomto smere bola spôsobilou, k naplneniu čoho však v okolnostiach danej veci nedošlo.
40. Žalobcom produkované odvolacie námietky tak neboli spôsobilé privodiť v prospech neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, keďže s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu nedošlo k odchýleniu od prezentovanej ustálenej rozhodovacej praxe v otázke posúdenia rozporu uplatnenej námietky premlčania s dobrými mravmi a napadnuté rozhodnutie tak v tejto otázke nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, rovnako ako rozhodnutie v časti o trovách konania.
41. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval pri posúdení rozhodujúcich otázok správne, za súčasného zistenia o správnosti rozhodnutia tiež v časti o trovách konania, rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu potvrdil. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k zmene, či zrušeniu napadnutého rozhodnutia, či s ktorými by sa nebol zaoberal a dostatočne tiež vysporiadal už súd prvej inštancie.
42. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej vzhľadom k jej plnému úspechu v odvolacom konaní, priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi ako odvolateľovi.
43. O výške náhrady trov konania žalovanej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).