Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_8Sa-1-2020.pdf
PDF · 132.61 KB
Case nature
Area
Subarea
8Sa/1/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: G. S., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť T. W., bez dokladov totožnosti, toho času miesto pobytu Ú. L. Z. L. S., X. XX, U., zastúpený Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ Nové Zámky, Bitúnkova 8, 940 02 Nové Zámky, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 30.10.2020, o nariadenie prepustenia podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, takto
rozhodol:
I./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca: G. S., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť T.É. W., bez dokladov totožnosti, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
II./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 30.10.2020 domáhal, aby súd nariadil jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku (ďalej „SSP“). Poukázal na to, že žalovaný v konaní o zaistení cudzinca podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) rozhodnutím č. PPZ-HCP- BA12-41-012/2020-ZAV zo dňa 27.09.2020 podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC rozhodol o zaistení žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 27.12.2020 na účel výkonu rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-41-008/2020-AV zo dňa 26.09.2020 o administratívnom vyhostení žalobcu z dôvodu, že jeho pobyt na území Slovenskej republiky (ďalej „SR“) je neoprávnený.
2. Uviedol, že dňa 26.09.2020 začal žalovaný konanie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC a v rovnaký deň aj rozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu z územia SR bez určenia krajiny vyhostenia s uložením zákazu vstupu na územie SR a všetkých členských štátov na dobu 1 roka. Za týmto účelom - výkonom rozhodnutia o vyhostení, rozhodol o zaistení žalobcu na základe napadnutého rozhodnutia. Poukazoval na to, že Ústavný súd SR a aj kasačný súd už viackrát zdôraznil, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostení a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (rozsudok NS SR 1SZa/7/2016, sp. zn. 10 Szak/11/2016 zo dňa 17.10.2016).
3. Mal za to, že žalovaný v rozpore s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a v rozpore s ustálenou citovanou rozhodovacou praxou všeobecných súdov neurčil krajinu, kam má byť žalobca vyhostený a tieto skutočnosti neboli zisťované a určené ani v konaní o zaistení žalobcu. Z dôvodu absencie určenia krajiny vyhostenia je rozhodnutie o vyhostení nevykonateľné, pretože iba výrok je zaväzujúcou časťou všetkých rozhodnutí správnych orgánov a zároveň nepreskúmateľné vo vzťahu k vysporiadaniu sa
správneho orgánu s existenciou prekážok vyhostenia. Z tohto dôvodu nie je možné skúmať a vyhodnotiť ani v konaní o zaistení účelnosť zaistenia žalobcu v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“). Pokiaľ správny orgán konštatuje, že nezistil prekážky vyhostenia účastníka konania, o to viac mal teda uviesť konkrétnu krajinu jeho vyhostenia, ak mal za to, že takáto krajina existuje. Žalovaný mal v zmysle § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov výslovnú povinnosť určiť v rozhodnutí o vyhostení krajinu, kam má byť žalobca vyhostený, resp. vrátený. Účelom a zmyslom ustanovenia § 77 ods. 1 (povinnosti určenia krajiny vyhostenia) je, aby mal cudzinec účinnú možnosť obrany voči návratu do konkrétnej krajiny a aby mohol efektívne namietať konkrétne okolnosti, či prekážky, ktoré bránia jeho návratu do tej ktorej krajiny, či už domovskej alebo napr. krajiny tranzitu. Žalovaný však porušil ustanovenie § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a vec nesprávne právne posúdil. Správny orgán v konaniach o vyhostení a zaistení cudzincov nie je oprávnený „odkladať“ svoju povinnosť zisťovať prekážky vyhostenia na dobu budúcu po vydaní napadnutého rozhodnutia a teda po skončení prvostupňového správneho konania, keďže účastník konania už v následnej dobe nemá reálnu možnosť obrany voči postupu správneho orgánu a návratu do tej-ktorej krajiny, ktorú následne určí, keďže odvolanie spolu so svojimi námietkami podáva voči prvostupňovému rozhodnutiu, v ktorom však určenie krajiny absentuje. Takýmto postupom správneho orgánu dochádza k porušovaniu práva účastníka konania na účinný opravný prostriedok.
4. Rovnako žalovaný nijakým spôsobom nezisťoval, aké podmienky prevládajú v domovskej krajine a aké zaobchádzanie by žalobcovi hrozilo v prípade jeho návratu do tejto krajiny. V súvislosti so skúmaním a vyhodnocovaním existencie prekážok vyhostenia v prejednávanej veci bolo zisťovanie skutkového stavu obzvlášť nedostatočné. V súlade so zásadou materiálnej pravdy správneho konania je správny orgán povinný dôsledne zistiť všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie a tak doplniť podklad pre rozhodovanie do tej miery, aby bol spoľahlivým základom pre jeho rozhodovanie. Tejto povinnosti nie je správny orgán zbavený ani ustanovením § 34 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého je účastník konania povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Keďže napadnuté rozhodnutie závažným spôsobom zasahuje do právnych pomerov žalobcu, najmä do základných práv a slobôd chránených nielen vnútroštátnymi právnymi predpismi, ale aj medzinárodnými dohovormi, musí byť vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu veci. Žalovaný bol povinný vykonať zisťovania z úradnej povinnosti a nemôže byť preto viazaný len na podklady, resp. vyjadrenia, ktoré mu poskytnú účastníci konania (Správny orgán má byť pri zhromažďovaní dôkazov aktívny, a to v každom správnom konaní. - cit. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/34/2010). Navyše Článok 3 Dohovoru vyžaduje od štátnych orgánov rozhodujúcich o návrate cudzích štátnych príslušníkov pri ich rozhodovacej činnosti určité kvalitatívne požiadavky, ktoré sa musia premietnuť aj do ich rozhodnutí V zmysle citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR mal za to, že žalovaný mal v konaní zhromaždiť aktuálne správy o situácii v krajine, do ktorej má byť žalobca vrátený. Žalovaný formalistický skonštatoval, že v prejednávanej veci neexistujú prekážky vyhostenia, a to ani v zmysle Európskeho dohovoru, avšak z rozhodnutia nie je zrejmé, ako konkrétne skúmal a vyhodnocoval jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, aké správy o bezpečnostnej situácii resp. iné dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcovi. Preto v súvislosti so skúmaním a vyhodnocovaním existencie prekážok vyhostenia v prejednávanej veci bolo zisťovanie skutkového stavu žalovaným nedostatočné. Absentujúce skutočnosti ohľadom situácie v krajine, kam má byť žalobca vyhostený v napadnutom rozhodnutí, sú nanajvýš dôležité z pohľadu predpokladu a úspešnosti resp. vyhostiteľnosti žalobcu z územia SR, nakoľko zaistenie „ nevyhostiteľných“ cudzincov je pre svoju neefektívnosť a neúčelnosť vždy v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Žalovaný pochybil tým, že v konaní nezadovážil žiadne informácie o situácii v krajine, kam má byť údajne vyhostený, a či je jeho vrátenie prípustné v zmysle čl. 3 Dohovoru a zákona o pobyte cudzincov.
5. Dodal, že v prejednávanej veci existujú aj faktické prekážky vyhostenia žalobcu do krajiny pôvodu, pretože to v súčasnosti nieje možné realizovať z dôvodu obmedzujúcich opatrení proti šíreniu epidémie Covid-19.
6. Rovnako namietal, že napadnuté rozhodnutie trpí taktiež vadou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia. Keďže žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, ani zaistení, neuviedol konkrétnu krajinu, kam má byť žalobca vyhostený, nie je vôbec zrejmé, na základe akých dôkazov dospel žalovaný k stanoveniu práve tejto dĺžky doby zaistenia žalobcu. Rovnako nie je zrejmé, aké konkrétne úkony má žalovaný na mysli, keď tvrdí, že bude vykonávať
úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu, keďže nie je zrejmé, vo vzťahu k akej krajine budú tieto úkony smerované. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuviedol dostatočne dôkazné prostriedky, z ktorých vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia a ktorými odôvodňuje svoje právne závery, iba nanajvýš blankytne a formálne uvádza, že bude vo veci vykonávať úkony a bude zabezpečovať materiálne proces vyhostenia. Žalovaný neuviedol, aké konkrétne úkony bude musieť zariadenie pre cudzincov vykonať za účelom vyhostenia žalobcu, ktorý zastupiteľský úrad požiada o vystavenie náhradného cestovného dokladu, či je vystavenie náhradného cestovného dokladu vôbec možné a či je zrealizovanie cesty v prvom rade bezpečné a za súčasnej situácie. Teda žalovaný v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil náležite a na individuálnom princípe prejednávania veci dĺžku stanovej doby zaistenia žalobcu, pričom v zmysle citovaných rozhodnutí všeobecných súdov je takéto pochybenie podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/20/2012 a sp. zn. lSp/36/2014 Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/4/2012 a sp. zn. 1SZa/7/2016).
7. Doplnil, že žalobca sa v zaistení nachádza spolu so svojím maloletým bratom: T. S., nar. XX.XX.XXXX, ktorý bol zaistený na základe samostatného rozhodnutia žalovaného a navrhol, aby súd posudzoval ich veci vo vzájomnej súvislosti s cieľom nerozdelenia rodiny. V tejto súvislosti poukazoval na rozhodovaciu prax všeobecných súdov, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu, ktorý opakovane zdôrazňuje obozretné posudzovanie prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi (rozsudok NS SR sp. zn. 10SZa/12/2016 zo dňa 14.06.2016).
8. Žalovaný rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-BA12-41-012/2020-ZAV zo dňa 27.09.2020, na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vydaného dňa 26.09.2020 Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky pod číslom PPZ-HCP-BA12-41-008/2020-AV, zaistil dňom 27.09.2020 účastníka konania a umiestnil ho v Ú. L. Z. L. S. U. (ďalej „Ú. U.“). Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 27.12.2020.
9. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 09.11.2020 navrhol správnu žalobcu zamietnuť. K žalobným námietkam uviedol, že žalobca bol dňa 27.09.2020 zaistený rozhodnutím o zaistení vedeným pod číslom PPZ-HCP-BA12-41-012/2020-AV na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vedeného pod číslom PPZ-HCP-BA12-41-008/2020-AV, ktoré bolo dňa 26.09.2020 pretlmočené a doručené žalobcovi. V predmetnom rozhodnutí o zaistení bola stanovená doba zaistenia do 27.12.2020. Zaistením cudzinca žalovaný smeruje k naplneniu účelu zaistenia, ktorým je reálne vyhostenie žalobcu z územia SR. V predmetnom rozhodnutí o zaistení bola stanovená doba zaistenia do 27.12.2020, čo je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov a SMERNICOU EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území plne implementovaná.
10. Dobu zaistenia stanovil v súlade s § 88 ods. 4 ZoPC po dôkladnom vyhodnotení osoby žalobcu. Vychádzal zo skutočnosti všeobecnej známej z jeho praxe, pričom jednoznačnú dobu zaistenia nie je možné dopredu určiť, nakoľko táto doba závisí od viacerých nepredpokladaných faktorov. V danom prípade ide o hraničný termín doby zaistenia, pričom ako vyplýva zo zákona o pobyte cudzincov, ako aj napadnutého rozhodnutia, je dĺžka doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný. Taktiež má žalovaný povinnosť podľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC po celý čas doby zaistenia skúmať, či trvá účel zaistenia, z čoho je povinnosť priamo na pleciach žalovaného, aby po celý čas zaistenia skúmal, či účel zaistenia trvá. Žalobca chce zrejme danými vyjadreniami docieliť, aby žalovaný v prípade zaistenia vydával väčšie množstvo rozhodnutí o zaistení s určením kratšej doby zaistenia. Takéto konanie by viedlo k nadmernému zaťažovaniu správnych orgánov, ako aj súdov, ktoré rozhodujú v danej veci.
11. Žalobca - cudzinec, ako právne spôsobilý subjekt, je povinný na území SR dodržiavať právne predpisy platné na jej území, medzinárodné zmluvy a dohovory, ktorými je SR viazaná, vychádzať z nich vo svojom konaní a rešpektovať ich. V prípade, že nerešpektuje zákony, musí niesť za porušenie zákona zákonom stanovené opatrenia a sankcie.
12. K časti správnej žaloby v ktorej sa právny zástupca žalobcu zaoberá Rozhodnutím o administratívnom vyhostení žalobcu z územia SR, nakoľko v ňom žalovaný neuviedol krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený, uviedol, že sa nebude vyjadrovať, nakoľko sa týka výlučne konania vo veci
administratívneho vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky, voči ktorému môže podať žalobca odvolanie na príslušnom správnom orgáne. Na základe vyššie uvedeného je napadnuté rozhodnutie o zaistení plne v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, Ústavou Slovenskej republiky, zákonom o pobyte cudzincov, zákonom číslo 71/1967 Zb. o správnom konaní, resp. medzinárodnými zmluvami a dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná.
13. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
14. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
15. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
16. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
17. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
18. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia,
19. Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
20. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
21. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“) Využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
22. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
23. Podľa čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice (Zaistenie maloletých osôb a rodín), V prípade maloletých osôb bez sprievodu a rodín s maloletými osobami sa zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť a na čo najkratšie obdobie.
24. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
25. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, Zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena,
slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
26. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
27. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
28. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
29. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentami v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.
30. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
31. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
32. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
33. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
34. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
35. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
36. Podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.
37. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára:
38. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA12-41-012/2020-ZAV zo dňa 27.09.2020, ktorým žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BA12-41-008/2020-AV zo dňa 26.09.2020 a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 27.12.2020 (§ 88 ods. 4 ZoPC) s tým, že ho umiestnil v Ú. T..
39. Rozhodnutím o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu č. PPZ-HCP- BA12-41-008/2020-AV zo dňa 26.09.2020 žalovaný podľa § 77 a § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC administratívne vyhostil žalobcu. Zároveň mu podľa § 77 ods. 1 ZoPC, s poukazom na § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC, uložil zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na dobu jeden rok. V zmysle § 83 ods. 2 písm. b) ZoPC policajný útvar neurčil žalobcovi lehotu na vycestovanie z dôvodu, že tohto možno zaistiť podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC. Podľa § 55 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Krajina, kam má byť žalobca administratívne vyhostený, určená nebola.
40. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Z daného vyplýva, že základným predpokladom zaistenia žalobcu podľa zákonného ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, resp. o uložení trestu vyhostenia v rámci trestného konania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podkladom pre zaistenia žalobcu je existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu zo dňa 26.09.2020. Účelom zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia je realizácia administratívneho vyhostenia.
41. Žalobca bol teda zaistený podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC, v zmysle ktorého policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia.
42. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
43. Na danú požiadavku reflektuje rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený a preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potencionálne možný (napr. rozsudok sp. zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011). Najvyšší súd SR, ako aj Ústavný súd SR, vo viacerých rozhodnutiach uviedli, že medzi zaistením a jeho účelom, t.j. konaním o odsune, vyhostení a pod., je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov.
44. V zmysle rozhodovacej praxe kasačného súdu povinnosťou správneho súdu zaoberajúceho sa rozhodnutím správneho orgánu o zaistení je preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá.
45. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09 zo dňa 19.10.2010 je limitom zaistenia práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie, či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. (...) Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní a zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie, previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v Ústave a Dohovore.
46. Rovnako v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013 z 09.10.2013 správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo. V zmysle § 40 Správneho poriadku je povinnosťou správneho orgánu predbežne posúdiť, či ním zistené alebo najavo vyjdené skutočnosti zakladajú takúto prekážku a či je výkon administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia aspoň potencionálne možný.
47. Správny súd dodáva, že pri posudzovaní reálnosti vyhostenia nič nemení na tom, že v samotnom rozhodnutí, ktorým bolo žalobcovi uložené administratívne vyhostenie, nie je uvedená krajina, kam má byť žalobca vyhostený. Pri samotnom zaistení už však má byť zrejmé kam bude účastník konania vyhostený z územia SR, resp. ktorá krajina je ochotná ho prijať, nakoľko od úkonov, ktoré bude potrebné vo veci administratívneho vyhostenia do tej ktorej krajiny vykonať závisí aj samotná dĺžka zaistenia. Žalovaný však vôbec nezisťoval, aké sú podmienky v krajine pôvodu žalobcu, resp. aké sú tieto podmienky v krajine, ktorá by bola vôbec ochotná ho prijať, resp. ako sa v danej krajine aplikuje princíp non-refoulement. Možno preto akceptovať žalobnú námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, keďže v nej absentuje správna úvaha naplnenia účelu jeho zaistenia z tohto pohľadu, nakoľko jeho vyhostením do krajiny pôvodu, resp. do krajiny, v ktorej dochádza k porušeniu medzinárodného princípu non-refoulement, by mohlo dôjsť aj k porušeniu článku 3 Dohovoru.
48. V správnej žalobe rovnako poukazoval nato, že je bol zaistený spolu so svojím rodinným príslušníkom, maloletým bratom: T. S., nar. XX.XX.XXXX, ktorý bol zaistený na základe samostatného rozhodnutia žalovaného a navrhol, aby súd posudzoval ich veci vo vzájomnej súvislosti s cieľom nerozdelenia rodiny. V rozhodnutí žalovaného sa však tejto skutočnosti nevenuje žiadna pozornosť. Mal zato, že vzhľadom na medzinárodný princíp najlepšieho záujmu dieťaťa nebolo ani jeho zaistenie prípustné. Správny súd s poukazom na judikatúru uvedenú nižšie vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú.
49. Správny súd uvádza, že zaistenie žalobcu a zaistenie jeho maloletého brata (z konania vyplýva, že žalobca je jeho jediným príbuzným) nemožno posudzovať izolovane, ale tieto oba prípady musia byť posudzované vo vzájomných súvislostiach. Kasačný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôrazňoval potrebu posudzovať v prípade zaistenia maloletých detí najlepší záujem dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Deti by pritom nemali byť postihované obmedzením osobnej slobody pre imigračné postavenie ich rodičov.
50. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
51. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.06.2016 (Judikát roka 2017). V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov, najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov, opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
52. Kasačný súd považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými, dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012 vo
veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07).
53. Z tohto pohľadu treba identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a rodinného života žalobcu v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení a intenzitu porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho vydaniu. Zo samotnej podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa hodnotí „niečo k niečomu“. V posudzovanej veci je to verejný záujem spočívajúci v ochrane verejného poriadku s právom na súkromný a rodinný život cudzinca (a to nielen žalobcu, ale aj jeho maloletého brata).
54. V prípade, ak by správny súd ponechal žalobcu v zaistení po tom, čo by došlo k prepusteniu zo zaistenia jeho maloletého brata, došlo by tým aj k porušeniu čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, teda najlepšieho záujmu maloletého cudzinca, keďže žalobca je jeho jediným príbuzným na území SR a ktorý má právo byť s ním ako so svojím jediným príbuzným. Teda ponechaním žalobcu v zaistení by z pohľadu maloletého cudzinca (maloletého brata žalobcu) došlo k porušeniu princípu sledovania jeho najlepšieho záujmu. Správny súd má zato, že žalovaný neposúdil dostatočne v kontexte zaistenia maloletého cudzinca, zaistenie žalobcu so zásahom do ich práva na rodinný a súkromný život (čl. 8 ods. 1 Dohovoru).
55. Pokiaľ ide o námietku, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenia dĺžky doby zaistenia správny súd má za to, že daná námietka je dôvodná. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, ani zaistení, neuviedol konkrétnu krajinu, kam má byť žalobca vyhostený, nie je vôbec zrejmé, na základe akých dôkazov dospel k stanoveniu práve tejto dĺžky doby zaistenia, pričom neuviedol dostatočne dôkazné prostriedky, z ktorých vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia a ktorými odôvodňuje svoje právne závery a iba formálne uvádza, že bude vo veci vykonávať úkony a zabezpečovať materiálne proces vyhostenia. Rovnako neuviedol, ktorý zastupiteľský úrad požiada o vystavenie náhradného cestovného dokladu, či je vystavenie náhradného cestovného dokladu vôbec možné a či je zrealizovanie cesty v prvom rade bezpečné a prípustné.
56. Ohľadne stanovenia dĺžky doby zaistenia žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že zaistil žalobcu na čas nevyhnutne potrebný v súlade s § 88 ods. 4 ZoPC, najviac do 27.12.2020. Počas tejto doby správny orgán vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k jeho vyhosteniu. Presná doba zaistenia sa nedá presne určiť a závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov, pričom správny orgán v spolupráci s Ú. T.Ď. bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k jeho vyhosteniu. Dôležitým faktorom, od ktorého sa bude dĺžka vyvíjať, je aj jeho spolupráca pri overovaní skutočnej totožnosti a štátnej príslušnosti. Bude potrebné zabezpečovať materiálne, ako aj personálne zabezpečenie prepravy a táto doba bude priamo úmerná dobe potrebnej k vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu žalobcu z územia SR.
57. Správny súd ohľadne danej námietky poukazuje na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, v zmysle ktorej doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia a dĺžka doby zaistenia musí byť náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca a žalovaný je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia. Podľa názoru kasačného súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sza/4/2012).
58. Správny súd rovnako aj pri tejto námietke dáva do pozornosti rozsudok kasačného súdu sp. zn. lSZa/7/2016 zo dňa 05.04.2016. Nakoľko v napadnutom rozhodnutí žalovaného, ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu, absentuje uvedenie krajiny, kam má byť žalobca vyhostený, logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia žalobcu, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia.
59. Stanovená doba zaistenia teda nebola náležite zo strany správneho orgánu odôvodnená na individuálnom princípe. Správna úvaha žalovaného, týkajúca sa stanovenia doby zaistenia, vybočuje z medzí zákonných požiadaviek a nespĺňa podmienku zaistenia „na čas nevyhnutne potrebný“. Možno teda uzavrieť, že žalovaný pri zdôvodnení dĺžky doby zaistenia žalobcu neuviedol žiadne individuálne skutočnosti opierajúce sa o konkrétne fakty vyplývajúce priamo z konania, z ktorých vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia.
60. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu, tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
61. Správny súd má zato, že v prípade žalobcu zanikol účel jeho zaistenia v zmysle rozhodnutia žalovaného zo dňa 27.09.2020, na základe ktorého sa žalobca naďalej nachádza v zaistení v Ú. L. Z. L. S. P. U. a preto podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku nariadil jeho bezodkladné prepustenie. Ďalšie držanie žalobcu v zaistení je nezákonné a v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
62. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.