Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sa/29/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudkyňa JUDr. Tatiana Sabadošová, v právnej veci žalobcu: K. P., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť K. J., bez dokladov totožnosti, bez trvalého pobytu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, zastúpeného opatrovníkom W. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P., K., toho času Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, splnomocnený zástupca Centrum právnej pomoci so sídlom, Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava, Kancelária Košice so sídlom Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnková 8, 940 01 Nové Zámky, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 27.10.2020, o nariadenie prepustenia podľa , takto

rozhodol:

I. N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca K. P., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť K. J., bez dokladov totožnosti, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA 12-42-012/2020-AV zo dňa 27.09.2020 podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) zaistil žalobcu na účel výkonu rozhodnutia žalovaného č. PPZ HCP-BA 12-42-008/2020-AV zo dňa 26.09.2020 o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky. Podľa zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný na zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia, najviac na dva mesiace do 27.12.2020. Podľa zákona o pobyte cudzincov účastník konania bol umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej aj „ÚPZC Sečovce“).

2. V dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia žalovaný konštatoval, že žalobca bol dňa 26.09.2020 zadržaný na území Slovenskej republiky a pre podozrenie z neoprávneného pobytu bol následne v ten istý deň predvedený na OO PZ Šahy a z dôvodu vecnej a miestnej príslušnosti bol žalobca v ten istý deň odovzdaný žalovanému. Dňa 26.09.2020 začal žalovaný konanie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu podľa § 82 ods.1 písm.b) ZoPC a v rovnaký deň aj rozhodol rozhodnutím č. PPZ-HCP- BA12-42-008/2020-AV o administratívnom vyhostení žalobcu z územia SR z dôvodu, že má na území SR neoprávnený pobyt bez určenia krajiny vyhostenia. Správny orgán v predmetnom rozhodnutí vylúčil odkladný účinok z dôvodu, že si to vyžadoval naliehavý všeobecný záujem, ako aj nebezpečenstvo, že odkladom výkonu rozhodnutia bude opätovne ohrozený verejný poriadok čo malo za následok, že toto rozhodnutie sa jeho doručením stalo vykonateľným.

3. Ďalej žalovaný v predmetnom rozhodnutí uviedol, že dňa 26.09.2020 bol účastník konania správnym orgánom i zmysle § 120 odsek 7 zákona o pobyte cudzincov vyzvaný, aby sa vyjadril k zisteniam správneho orgánu v Zápisnici o vyjadrení účastníka konania vedenej pod č. PPZ-HCP-BA12-42 007/2020-AV. V predmetnej zápisnici sa účastník konania nechcel vyjadriť k predmetnému konaniu a k podkladom k rozhodnutiu. Konštatoval, že správny orgán nemohol konať v zmysle § 89 ods.1 písm.a) a b) zákon o pobyte cudzincov a teda nemohol namiesto vyhostenia uložiť žalobcovi povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku, nakoľko žalobca by túto povinnosť nevedel reálne splniť, resp. vykonať, pretože nevie žalobca preukázať zabezpečené ubytovanie a nespĺňa podmienku finančného zabezpečenia na území SR.

4. Čo sa týka doby zaistenia, keďže žalovaný rozhodol o jeho zaistení na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 27.12.2020 tak skonštatoval, že uvedená doba zaistenia je nevyhnutná, počas ktorej správny orgán vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia Slovenskej republiky. Uviedol, že doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá presne určiť nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Správny orgán v spolupráci s Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia Slovenskej republiky. Dôležitým faktorom, od ktorého bude závisieť dĺžka zaistenia účastníka konania je jeho spolupráca pri overovaní jeho totožnosti a štátnej príslušnosti. Budú vykonávané lustrácie smerujúce k zisteniu jeho skutočnej totožnosti a v prípade, ak sa podarí zistiť jeho skutočnú totožnosť tak následne bude zaslaná žiadosť na príslušný zastupiteľský úrad o vydanie náhradného cestovného dokladu potrebného na realizáciu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Ďalej sa budú zabezpečovať pokrytie nákladov na samotné vyhostenie a materiálne a personálne zabezpečenie jeho prepravy. Konštatoval, že doba zaistenia je z jeho pohľadu priamo úmerná dobe potrebnej k vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu účastníka konania z územia Slovenskej republiky. Zdôraznil, že počas celej doby zaistenia bude správny orgán postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods.1 písm.d) zákona o pobyte cudzincov a v prípade, že zistí nové skutočnosti bude postupovať tak, aby účastníkovi konania nevznikla jeho zaistením žiadna bezdôvodná ujma. Skonštatoval, že vzhľadom na uvedené vo vzťahu k účastníkovi konania nie je možné postupovať v zmysle čl. 7 ods.1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008. Ďalej skonštatoval, že po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov, a že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá je zaistenie účastníka konania v súlade s článkom 5 ods.1 písm.f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky v zmysle čl. 5 ods.1 písm.f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky a túto podmienku považuje za splnenú čoho dôkazom je existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BA12-42-008/2020-AV zo dňa 26.09.2020 vydaného žalovaným, v ktorom mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu jeden rok. K výkonu administratívneho vyhostenia priamo slúži inštitút zaistenia cudzinca. Čo sa týka umiestňovania maloletého dieťaťa, tak uviedol, že sa zaoberal aj čl. 9 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj SR a mal zato, že ak maloletého cudzinca umiestnil spoločne s jeho bratom v jednom zariadení, chránil najlepšie jeho záujmy a nepretrhol tak rodinné väzby členov tejto rodiny. Konštatoval, že na základe získaných informácií od ÚPZC Sečovce je zariadením, v ktorom sú vytvorené podmienky aj pre umiestnenie rodín s deťmi. Jedná sa o zariadenie prispôsobené na umiestňovanie rodín s deťmi zaistenými v súlade so o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, ktorým Slovenská republika transponovala smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 115/2008 (tzv. návratovú smernicu). Zdôraznil, že iba v ÚPZC Sečovce sú zriadené priestory pre rodiny štátnych príslušníkov tretích krajín s maloletými deťmi, resp. maloletých v sprievode rodiča alebo iného zákonného zástupcu, ktoré spĺňajú všetky požiadavky na primerané, hygienicky spôsobilé ubytovanie, stravovacie a voľno-časové aktivity a sú vybavené tak, aby sa zabránilo ohrozeniu zdravia života alebo poškodeniu zdravia aby umiestnenie nemalo negatívny vplyv na duševné zdravie detí, ktoré sú v týchto priestoroch umiestňované. Maloletým cudzincom je zabezpečená každodenná osobná hygiena, strava je deťom poskytovaná 5x denne a pediatrická starostlivosť je poskytovaná na základe zmluvného vzťahu s pediatričkou. Majú k dispozícii aj sociálneho pracovníka, ktorý plánuje a reguluje ich vzdelávacie, rekreačné a herné aktivity v tomto zariadení, pričom spolupracuje s mimovládnou organizáciou Slovenská humanitná rada, primárne najmä pri zabezpečovaní sociálneho a psychologického poradenstva a starostlivosti s dôrazom na starostlivosť o zraniteľné skupiny a sekundárne pri vzdelávaní a jazykovej príprave, ktorý zabezpečuje

učiteľ slovenského jazyka, ktorý je zamestnancom tejto organizácie. Po zohľadnení všetkých skutočností žalovaný vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že zaistením nie sú porušené práva účastníka konania s ohľadom na platnú legislatívu a prepustenie by znamenalo nedodržanie zákona štátu, na ktorého výsostnom území sa účastník konania nachádza a pokračovanie v páchaní priestupku na úseku pobytu. Na základe toho má za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv účastníka konania ako maloletého dieťaťa.

5. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 27.10.2020 (doručenou osobne konajúcemu správnemu súdu spolu s vyjadrením žalovaného, ako aj administratívnym spisom dňa 11.11.2020) prostredníctvom Centra právnej pomoci domáhal nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia podľa (ďalej „“). Poukázal na to, že žalovaný v konaní o zaistení cudzinca podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. ZoPC“) rozhodnutím zo dňa 27.09.2020 č. PPZ-HCP- BA12-42-012/2020-AV podľa citovaného zákona rozhodol o jeho zaistení na čas nevyhnutne potrebný najviac však do 27.12.2020 na účel výkonu rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA12-42-008/2020-AV zo dňa 26.09.2020 o administratívnom vyhostení žalobcu z dôvodu, že jeho pobyt na území Slovenskej republiky je neoprávnený. Zároveň rozhodol o umiestnení žalobcu do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Uviedol, že dňa 26.09.2020 začal žalovaný konanie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu podľa ZoPC a v rovnaký deň aj rozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky bez určenia krajiny vyhostenia s uložením zákazu vstupu na územie SR a všetkých členských štátov na dobu 1 roka. Za týmto účelom

- výkonom rozhodnutia o vyhostení, rozhodol o zaistení žalobcu na základe napadnutého rozhodnutia. Poukázal na to, že Ústavný súd SR a aj kasačný súd už viackrát zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostení a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp. zn. zo dňa 17.10.2016, sp. zn. , sp. zn. zo dňa 02.10.2014, sp. zn. ), Nálezy ÚS SR sp. zn. -81 zo dňa 19.10.2010, sp. zn. -50 zo dňa 09.10.2013). Mal za to, že žalovaný v rozpore s § 77 ods.1 zákona o pobyte cudzincov a v rozpore s ustálenou citovanou rozhodovacou praxou všeobecných súdov neurčil krajinu, kam má byť žalobca vyhostený a tieto skutočnosti neboli zisťované a určené ani v konaní o zaistení žalobcu. Z dôvodu absencie určenia krajiny vyhostenia je rozhodnutie o vyhostení nevykonateľné, pretože iba výrok je zaväzujúcou časťou všetkých rozhodnutí správnych orgánov a zároveň nepreskúmateľné vo vzťahu k vysporiadaniu sa správneho orgánu s existenciou prekážok vyhostenia. Z tohto dôvodu nie je možné skúmať a vyhodnotiť ani v konaní o zaistení účelnosť zaistenia žalobcu v súlade s čl. 5 ods.1 písm.f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“). Pokiaľ správny orgán konštatuje, že nezistil prekážky vyhostenia účastníka konania, o to viac mal teda uviesť konkrétnu krajinu jeho vyhostenia, ak mal za to, že takáto krajina existuje. Žalovaný mal v zmysle § 77 ods.1 zákona o pobyte cudzincov výslovnú povinnosť určiť v rozhodnutí o vyhostení krajinu kam má byť žalobca vyhostený, resp. vrátený. Účelom a zmyslom ustanovenia § 77 ods.1 (povinnosti určenia krajiny vyhostenia) je, aby mal cudzinec účinnú možnosť obrany voči návratu do konkrétnej krajiny a aby mohol efektívne namietať konkrétne okolnosti či prekážky, ktoré bránia jeho návratu do tej ktorej krajiny, či už domovskej alebo napr. krajiny tranzitu. Žalovaný však porušil ustanovenie § 77 ods.1 zákona o pobyte cudzincov a vec nesprávne právne posúdil. Správny orgán v konaniach o vyhostení a zaistení cudzincov nie je oprávnený „odkladať“ svoju povinnosť zisťovať prekážky vyhostenia na dobu budúcu po vydaní napadnutého rozhodnutia a teda po skončení prvostupňového správneho konania, keďže účastník konania už v následnej dobe nemá reálnu možnosť obrany voči postupu správneho orgánu a návratu do tej-ktorej krajiny, ktorú následne určí, keďže odvolanie spolu so svojimi námietkami podáva voči prvostupňovému rozhodnutiu, v ktorom však určenie krajiny absentuje. Takýmto postupom správneho orgánu dochádza k porušovaniu práva účastníka konania na účinný opravný prostriedok.

6. Žalovaný zároveň nijakým spôsobom nezisťoval aké podmienky prevládajú v jeho domovskej krajine a aké zaobchádzanie by žalobcovi hrozilo v prípade jeho návratu do tejto krajiny. V súvislosti so skúmaním a vyhodnocovaním existencie prekážok vyhostenia v prejednávanej veci bolo zisťovanie skutkového stavu obzvlášť nedostatočné. V súlade so zásadou materiálnej pravdy správneho konania je správny orgán povinný dôsledne zistiť všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie, a tak doplniť podklad pre rozhodovanie do tej miery, aby bol spoľahlivým základom pre jeho rozhodovanie. Tejto povinnosti nie je správny orgán zbavený ani ustanovením § 34 ods.3 Správneho poriadku, podľa ktorého je účastník konania povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Keďže napadnuté

rozhodnutie závažným spôsobom zasahuje do právnych pomerov žalobcu, najmä do základných práv a slobôd chránených nielen vnútroštátnymi právnymi predpismi, ale aj medzinárodnými dohovormi, musí byť vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu veci. Žalovaný bol povinný vykonať zisťovania z úradnej povinnosti a nemôže byť preto viazaný len na podklady, resp. vyjadrenia, ktoré mu poskytnú účastníci konania. Správny orgán má byť pri zhromažďovaní dôkazov aktívny, a to v každom správnom konaní.(cit. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Uviedol, že článok 3 Dohovoru vyžaduje od štátnych orgánov rozhodujúcich o návrate cudzích štátnych príslušníkov pri ich rozhodovacej činnosti určité kvalitatívne požiadavky, ktoré sa musia premietnuť aj do ich rozhodnutí. V zmysle citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR mal za to, že žalovaný mal v konaní zhromaždiť aktuálne správy o situácii v krajine, do ktorej má byť žalobca vrátený. Namietal, že žalovaný len formalisticky skonštatoval, že v prejednávanej veci neexistujú prekážky vyhostenia, a to ani v zmysle Európskeho dohovoru, avšak z rozhodnutia nie je zrejmé, ako konkrétne skúmal a vyhodnocoval jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, aké správy o bezpečnostnej situácii, resp. iné dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcovi. Preto v súvislosti so skúmaním a vyhodnocovaním existencie prekážok vyhostenia v prejednávanej veci bolo zisťovanie skutkového stavu žalovaným nedostatočné. Poukázal na právny názor kasačného súdu vyslovený v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 17.10.2016 a sp. zn. zo dňa 02.09.2014. Uviedol, že absentujúce skutočnosti ohľadom situácie v krajine kam má byť žalobca vyhostený, v napadnutom rozhodnutí sú nanajvýš dôležité z pohľadu predpokladu a úspešnosti, resp. vyhostiteľnosti žalobcu z územia SR, nakoľko zaistenie „ nevyhostiteľných“ cudzincov je pre svoju neefektívnosť a neúčelnosť vždy v rozpore s čl. 5 ods.1 písm.f) Dohovoru. Žalovaný pochybil tým, že v konaní nezadovážil žiadne informácie o situácii v krajine kam má byť údajne vyhostený, a či je jeho vrátenie prípustné v zmysle čl. 3 Dohovoru a zákona o pobyte cudzincov.

7. Zdôraznil, že v prejednávanej veci existujú aj faktické prekážky vyhostenia žalobcu do krajiny pôvodu, pretože to v súčasnosti nie je možné realizovať z dôvodu obmedzujúcich opatrení proti šíreniu epidémie Covid-19. Ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutie trpí taktiež vadou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia. Keďže žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení a ani zaistení neuviedol konkrétnu krajinu kam má byť žalobca vyhostený nie je vôbec zrejmé, na základe akých dôkazov dospel žalovaný k stanoveniu práve tejto dĺžky doby zaistenia žalobcu. Rovnako nie je zrejmé aké konkrétne úkony má žalovaný na mysli keď tvrdí, že bude vykonávať úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu, keďže nie je zrejmé vo vzťahu k akej krajine budú tieto úkony smerované. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuviedol dostatočne dôkazné prostriedky, z ktorých vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia a ktorými odôvodňuje svoje právne závery, iba nanajvýš blanketne a formálne uvádza, že bude vo veci vykonávať úkony a bude zabezpečovať materiálne proces vyhostenia. Žalovaný neuviedol aké konkrétne úkony bude musieť zariadenie pre cudzincov vykonať za účelom vyhostenia žalobcu, ktorý zastupiteľský úrad požiada o vystavenie náhradného cestovného dokladu, či je vystavenie náhradného cestovného dokladu vôbec možné a či je zrealizovanie cesty v prvom rade bezpečné aj za súčasnej situácie. Tvrdil, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil náležite a na individuálnom princípe prejednávania veci dĺžku stanovej doby zaistenia žalobcu, pričom v zmysle citovaných rozhodnutí všeobecných súdov je takéto pochybenie podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (rozsudky Krajského súdu v Košiciach sp. zn. a sp. zn. , Najvyššieho súdu SR sp. zn. a sp. zn. ).

8. Poukázal na článok 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí. Podľa Dohovoru o právach dieťaťa musí žalovaný v konaní týkajúcom sa maloletého účastníka vždy zohľadňovať najlepší záujem dieťaťa, čo však v tejto veci nedodržal. Zdôraznil, že vo veciach zaisťovania maloletých cudzincov zdôrazňuje rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu potrebu obozretného posudzovanie takýchto prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi (rozsudok ESĽP vo veci Muskhadzhiyeva a ďalší proti Belgicku a Popov proti Francúzsku, rozsudky kasačného súdu sp. zn. zo 17.10.2016, sp. zn. zo 14.06.2016).

9. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 04.11.2020 navrhol správnu žalobcu zamietnuť. K žalobným námietkam uviedol, že žalobca bol dňa 27.09.2020 zaistený rozhodnutím o zaistení vedeným pod číslom PPZ-HCP- BA12-42-012/2020-AV na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vedeného

pod číslom PPZ-HCP-BA12-42-008/2020-AV, ktoré bolo dňa 26.09.2020 pretlmočené a doručené žalobcovi. V predmetnom rozhodnutí o zaistení bola stanovená doba zaistenia do 27.12.2020. Tvrdil, že na základe uvedeného je preukázané, že zaistením cudzinca žalovaný smeruje k naplneniu účelu zaistenia, ktorým je reálne vyhostenie žalobcu z územia Slovenskej republiky. V predmetnom rozhodnutí o zaistení bola stanovená doba zaistenia do 27.12.2020, čo je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov a SMERNICOU EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území plne implementovaná. Uviedol, že dobu zaistenia stanovil v súlade s § 88 ods. 4 ZoPC po dôkladnom vyhodnotení osoby žalobcu. Vychádzal zo skutočnosti všeobecnej známej z jeho praxe, pričom jednoznačnú dobu zaistenia nie je možné dopredu určiť, nakoľko táto doba závisí od viacerých nepredpokladaných faktorov. V danom prípade ide o hraničný termín doby zaistenia, pričom ako vyplýva zo zákona o pobyte cudzincov ako aj napadnutého rozhodnutia je dĺžka doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný. Taktiež má žalovaný povinnosť podľa § 90 ods.1 písm.d) ZoPC po celý čas doby zaistenia skúmať, či trvá účel zaistenia z čoho je povinnosť priamo na pleciach žalovaného, aby po celý čas zaistenia skúmal či účel zaistenia trvá. Uviedol, že žalobca chce zrejme danými vyjadreniami docieliť, aby žalovaný v prípade zaistenia vydával väčšie množstvo rozhodnutí o zaistení s určením kratšej doby zaistenia. Takéto konanie by viedlo k nadmernému zaťažovaniu správnych orgánov ako aj súdov, ktoré rozhodujú v danej veci. Tvrdil, že na základe toho čo uviedol má za to, že rozhodnutie o zaistení je plne v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, , zákonom o pobyte cudzincov, zákonom o správnom konaní, resp. medzinárodnými zmluvami a dohovormi, ktorými je Slovenská republiky viazaná.

10. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní dňa 19.11.2020 podľa a nasl. a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. Správny súd má zato, že v prípade žalobcu zanikol účel jeho zaistenia v zmysle rozhodnutia žalovaného zo dňa 27.09.2020, na základe ktorého sa žalobca naďalej nachádza v zaistení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach a preto podľa nariadil jeho bezodkladné prepustenie. Ďalšie držanie žalobcu v zaistení je nezákonné a v rozpore s článkom 5 ods.1 písm.f) Dohovoru.

11. Podľa o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom SR ani občanom únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

12. Podľa § 82 ods.1 písm.b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

13. Podľa § 88 ods.1 písm.b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

14. Podľa § 88 ods.4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

15. Podľa § 88 ods.8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.

16. Podľa § 89 ods.1 písm.a) a písm.b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.

17. Podľa § 90 ods.1 písm.d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia,

18. Podľa článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

19. Podľa článku 5 ods.1 písm.f) Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

20. Podľa článku 8 ods.1 Dohovoru, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

21. Podľa článku 8 ods.2 Dohovoru, štátny orgán nemôže zasahovať do výkonu tohto práva okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

22. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.

23. Podľa čl. 15 ods.1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

24. Podľa čl. 17 ods.1 Návratovej smernice (Zaistenie maloletých osôb a rodín), v prípade maloletých osôb bez sprievodu a rodín s maloletými osobami sa zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť a na čo najkratšie obdobie.

25. Podľa , nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

26. Podľa § 2 ods.7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

27. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

28. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.

29. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.

30. Podľa o správnom konaní (ďalej len „“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

31. Podľa § 3 ods.5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

32. Podľa § 32 ods.1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

33. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

34. Podľa § 47 ods.2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

35. Podľa § 47 ods.3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

36. Podľa , žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.

37. Predmetom tohto súdneho konania bolo preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-42-012/2020-AV zo dňa 27.09.2020, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods.1 písm.b) ZoPC zaistil žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods.4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac však do 27.12.2020 s tým, že žalobcu umiestil v ÚPZC Sečovce. Rozhodnutím o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu č. PPZ-HCP-BA12-42-008/2020-AV zo dňa 26.09.2020 žalovaný podľa § 77 a § 82 ods.1 písm.b) ZoPC administratívne vyhostil žalobcu. Zároveň mu podľa § 77 ods.1 ZoPC s poukazom na § 82 ods.3 písm.b) ZoPC uložil zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na dobu jeden rok. V zmysle ZoPC policajný útvar neurčil žalobcovi lehotu na vycestovanie z dôvodu, že tohto možno zaistiť podľa ZoPC. Podľa o správnom konaní vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Krajina, kam má byť žalobca administratívne vyhostený určená nebola.

38. Základným predpokladom zaistenia žalobcu podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 88 ods.1 písm.b) ZoPC je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, resp. o uložení trestu vyhostenia v rámci trestného konania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podkladom pre zaistenia žalobcu je existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu zo dňa 26.09.2020. Účelom zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia je realizácia administratívneho vyhostenia. Žalobca bol teda zaistený podľa ustanovenia § 88 ods.1 písm.b) ZoPC v zmysle ktorého, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia.

39. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. Na danú požiadavku reflektuje rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR v zmysle ktorej logickým predpokladom

zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený a preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potencionálne možný (napr. rozsudok sp. zn. zo dňa 27.04.2011). Najvyšší súd SR ako aj Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach uviedli, že medzi zaistením a jeho účelom, t.j. konaním o odsune, vyhostení a pod., je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov.

40. Správny súd poukazuje na platnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá zdôrazňuje, že zaistenie je spojené s obmedzením, resp. pozbavením osobnej slobody človeka, a ide tak o citeľný zásah do jedného zo základných práv jednotlivca, ktorý môže byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených nielen v , ale predovšetkým ústavným poriadkom. V tej súvislosti je potrebné poukázať na čl. 5 ods.1 písm.f) Dohovoru, ktorý má v zmysle prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z uvedeného možno následne vyvodiť, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca - žalobcu.

41. Podľa rozhodovacej praxe kasačného súdu povinnosťou správneho súdu zaoberajúceho sa rozhodnutím správneho orgánu o zaistení je preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá.

42. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 19.10.2010 je limitom zaistenia práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods.1 písm.f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. (...) Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní a zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.

43. Rovnako v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. z 09.10.2013 správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo. V zmysle § 40 Správneho poriadku je povinnosťou správneho orgánu predbežne posúdiť, či ním zistené alebo najavo vyjdené skutočnosti zakladajú takúto prekážku a či je výkon administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia aspoň potencionálne možný.

44. Správny súd dodáva, že pri posudzovaní reálnosti vyhostenia nič nemení na tom, že v samotnom rozhodnutí, ktorým bolo žalobcovi uložené administratívne vyhostenie nie je uvedená krajina kam má byť žalobca vyhostený. Pri samotnom zaistení už však má byť zrejmé kam bude účastník konania vyhostený z územia SR, resp. ktorá krajina je ochotná ho prijať nakoľko od úkonov, ktoré bude potrebné vo veci administratívneho vyhostenia do tej ktorej krajiny vykonať závisí aj samotná dĺžka zaistenia. Žalovaný však vôbec nezisťoval, aké sú podmienky v krajine pôvodu žalobcu, resp., aké sú tieto podmienky v krajine, ktorá by bola vôbec ochotná ho prijať, resp. ako sa v danej krajine aplikuje princíp non-refoulement. Možno preto akceptovať žalobnú námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, keďže v nej absentuje správna úvaha naplnenia účelu jeho zaistenia z tohto pohľadu, nakoľko jeho vyhostením do krajiny pôvodu, resp. do krajiny v ktorej dochádza k porušeniu medzinárodného princípu non-refoulement, by mohlo dôjsť aj k porušeniu článku 3 Dohovoru.

45. Ako vyplýva zo žaloby tak žalobca bol zaistený spolu so svojím rodinným príslušníkom bratom W. P., nar. XX.XX.XXXX, ktorý bol zaistený na základe samostatného rozhodnutia žalovaného, pričom v rozhodnutí žalovaného sa však tejto skutočnosti nevenuje žiadna pozornosť. Správny súd uvádza, že zaistenie žalobcu a zaistenie jeho brata (z konania vyplýva, že žalobca je jeho jediným príbuzným) nemožno posudzovať izolovane, ale tieto oba prípady musia byť posudzované vo vzájomných súvislostiach. Kasačný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôrazňoval potrebu posudzovať v prípade zaistenia maloletých detí najlepší záujem dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Deti by pritom nemali byť postihované obmedzením osobnej slobody pre imigračné postavenie ich rodičov, resp. ich blízkych príbuzných (v tomto prípade brata).

46. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach kde boli pozbavené osobnej slobody bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

47. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. zo dňa 14.6.2016 (Judikát roka 2017). V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére) postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

48. Kasačný súd považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012, vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07).

49. Z tohto pohľadu treba identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a rodinného života žalobcu v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení a intenzitu porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho vydaniu. Zo samotnej podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa hodnotí „niečo k niečomu“. V posudzovanej veci je to verejný záujem spočívajúci v ochrane verejného poriadku s právom na súkromný a rodinný život cudzinca (a to nielen žalobcu, ale aj jeho brata).

50. V prípade, ak by správny súd ponechal maloletého žalobcu v zaistení po tom, čo by došlo k prepusteniu zo zaistenia jeho dospelého brata došlo by tým aj k porušeniu čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, teda najlepšieho záujmu maloletého cudzinca, keďže žalobca je jeho jediným príbuzným na území SR, a ktorý má právo byť s ním ako so svojím jediným príbuzným. Teda ponechaním maloletého žalobcu v zaistení by z pohľadu jeho dospelého brata došlo k porušeniu princípu sledovania jeho najlepšieho záujmu. Správny súd má zato, že žalovaný neposúdil dostatočne v kontexte zaistenia maloletého cudzinca jeho zaistenie so zásahom do ich práva na rodinný a súkromný život (čl. 8 ods.1 Dohovoru).

51. Pokiaľ ide o námietku, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenia dĺžky doby zaistenia správny súd má za to, že daná námietka je dôvodná. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení ani zaistení neuviedol konkrétnu krajinu kam má byť žalobca vyhostený, nie je vôbec zrejmé na základe akých dôkazov dospel k stanoveniu práve tejto dĺžky doby zaistenia, pričom neuviedol dostatočne dôkazné prostriedky, z ktorých vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia, a ktorými odôvodňuje svoje právne závery a iba

formálne uvádza, že bude vo veci vykonávať úkony a zabezpečovať materiálne proces vyhostenia. Rovnako neuviedol, ktorý zastupiteľský úrad požiada o vystavenie náhradného cestovného dokladu, či je vystavenie náhradného cestovného dokladu vôbec možné a či je zrealizovanie cesty v prvom rade bezpečné a prípustné.

52. Ohľadne stanovenia dĺžky doby zaistenia žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že zaistil žalobcu na čas nevyhnutne potrebný v súlade s § 88 ods.4 ZoPC, najviac do 27.12.2020. Počas tejto doby správny orgán vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k jeho vyhosteniu. Presná doba zaistenia sa nedá presne určiť a závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov, pričom správny orgán bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k jeho vyhosteniu. Dôležitým faktorom, od ktorého sa bude dĺžka vyvíjať je aj jeho spolupráca pri overovaní skutočnej totožnosti a štátnej príslušnosti. Bude potrebné zabezpečovať materiálne ako aj personálne zabezpečenie prepravy a táto doba bude priamo úmerná dobe potrebnej k vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu žalobcu z územia SR.

53. Správny súd ohľadne danej námietky poukazuje na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, v zmysle ktorej doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia a dĺžka doby zaistenia musí byť náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca a žalovaný je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia. Podľa názoru kasačného súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ).

54. Správny súd rovnako aj pri tejto námietke dáva do pozornosti rozsudok kasačného súdu sp. zn. zo dňa 05.04.2016. Nakoľko v napadnutom rozhodnutí žalovaného ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu absentuje uvedenie krajiny, kam má byť žalobca vyhostený, logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia žalobcu, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Stanovená doba zaistenia teda nebola náležite zo strany správneho orgánu odôvodnená na individuálnom princípe. Správna úvaha žalovaného týkajúca sa stanovenia doby zaistenia vybočuje z medzí zákonných požiadaviek a nespĺňa podmienku zaistenia „na čas nevyhnutne potrebný“. Možno teda uzavrieť, že žalovaný pri zdôvodnení dĺžky doby zaistenia žalobcu neuviedol žiadne individuálne skutočnosti opierajúce sa o konkrétne fakty vyplývajúce priamo z konania, z ktorých vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia.

55. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 06.02.2015).

56. Správny súd má zato, že v prípade žalobcu zanikol účel jeho zaistenia v zmysle rozhodnutia žalovaného zo dňa 27.09.2020, na základe ktorého sa žalobca naďalej nachádza v zaistení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach a preto podľa nariadil jeho bezodkladné prepustenie. Ďalšie držanie žalobcu v zaistení je nezákonné a v rozpore s článkom 5 ods.1 písm.f) Dohovoru.

57. O trovách konania súd rozhodol podľa tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.