Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_12Co-48-2020.pdf
PDF · 161.09 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/48/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu F. A. P. Z., so sídlom F.. Y.. Q. XXX, A., T.: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. JCLic. Tomášom Majerčákom, PhD., advokátom, Južná trieda 28, Košice, proti žalovanému Z. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. Z. č. X, o zaplatenie 13.142,20 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 6C/6/2018-338 z 21.01.2020 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.738,46Eur s 5% ročným úrokom z omeškania od 25.10.2017 do zaplatenia a v súvisiacom výroku o trovách konania.
II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol nasledovne, cit:
„Žalovaný je p o v i n n ý uhradiť žalobcovi 5 738,46 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% z dlžnej sumy ročne od 25.10.2017 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Konanie z a s t a v u j e sčasti o zaplatenie 1 165,30 eur vrátane úroku z omeškania vo výške 5% ročne z tejto sumy od 21.10.2017 do zaplatenia.
V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
P r i z n á v a žalovanému vo vzťahu k žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 12,68% z celkových trov s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník“.
2. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, ods. 3, § 517 ods. 1, ods. 2 Obč. zák., § 144, § 145 ods. 1, ods. 2, § 146 ods. 1, § 193 CSP, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., výrok o trovách konania ustanoveniami § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 2 CSP.
3. Pri svojom rozhodnutí vchádzal zo zistenia, že žalobca sa podanou žalobou na žalovanom domáhal zaplatenia sumy 13.142,20Eur s 5% ročným úrokom z omeškania od 21.10.2017 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej žalovaným žalobcovi trestnými činmi potom, ako bol v trestnej veci vedenej proti žalovanému (na OS I. pod sp. zn. XT/XXX/XXXX) so svojim nárok na náhradu škody odkázaný na civilný proces.
4. V konaní mal za preukázané, že žalovaný bol trestným rozkazom Okresného súdu I. sp. zn. XT/XXX/ XXXX z 29.03.2017 uznaný za vinného z prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. pokračovacím spôsobom podľa § 122 ods. 10 Tr. zák. a prečin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. pokračovacím spôsobom podľa § 122 ods. 10 Tr. zák. Bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody na jeden rok, ktorý bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu jeden rok. Uvedené trestné činy spáchal žalovaný v deviatich bodoch uvedených vo výrokovej časti trestného rozkazu Okresného súdu I. sp. zn. XT/XXX/XXXX (ďalej len trestný rozkaz), na základe ktorých žalobca uplatnil podanou žalobou nárok na náhradu škody. Súd vykonal dokazovanie k jednotlivým skutkom uvedeným v bode 1 až 9 trestného rozkazu a zistil nasledovné.
5. K bodu 1 trestného rozkazu. Podľa trestného rozkazu žalovaný v dňoch 20.01.2004, 21.05.2007 a 5.01.2008 uzatvoril ako predseda F. spoločnosti - O. P. Z. zmluvy o pôžičkách medzi veriteľom O. Y. C., Y. P. Z. a dlžníkom F. spoločnosťou - O. P. Z. dňa XX.XX.XXXX a XX.XX.XXXX fiktívne bez vedomia O. Y. X. pôžičky, každú na sumu 30.000,- Sk, ktoré fiktívne vrátil v plnej výške, avšak navýšenie vo výške 8.000,- Sk za rok 2004 a 7.200,- Sk za rok 2007 neodovzdal O. Y., dňa X.XX.XXXX uzatvoril pôžičku s vedomím veriteľa, pričom si požičal sumu vo výške 30.000,- Sk, pôžičku vrátil v plnej výške, avšak navýšenie vo výške 60 eur neodovzdal O., teda navýšenie vo všetkých troch pôžičkách činilo 12 333,56 Sk, t. j. 409,40 eur, ktoré O. nevyplatil a tieto použil pre vlastnú potrebu, čím spôsobil škodu F. spoločnosti
- O. P. Z. vo výške najmenej 409,40 eur.
6. Bod 1 trestného rozkazu súd uzatvoril tak, že medzi stranami sporu nebolo spornou skutočnosťou to, že žalovaný ako predseda urbárskej spoločnosti uzatvoril tri zmluvy o pôžičke finančných prostriedkov v dňoch 20.01.2004, 21.05.2007 a 5.01.2008. V každom jednom prípade si urbárska spoločnosť požičala sumu 30.000,- Sk. Zároveň medzi stranami sporu nebolo spornou skutočnosťou, že pri prvej pôžičke bolo vrátených celkovo 38.000,- Sk, pri druhej 37.200,- Sk a pri tretej 1 000 eur ako istina a 60 eur ako úrok z omeškania. Tieto skutočnosti vyplývali aj z fotokópie peňažných denníkov žalobcu za uvedené roky, ktoré predložil samotný žalovaný. Medzi stranami bolo spornou skutočnosťou to, či z finančných prostriedkov žalobcu boli alebo neboli vyplatené úroky z prvých dvoch pôžičiek tak, ako to tvrdil žalovaný, lebo žalobca uvádzal, že úroky neboli vyplatené O. R.. A. K. potvrdil, že za O. R. uzatváral len jednu pôžičku, ktorá mala byť poskytnutá bezúročne a nemá vedomosť o tom, či z prvých dvoch pôžičiek boli cirkevnej obci poskytnuté nejaké finančné prostriedky ako úroky. Nemal totiž vedomosť ani o tom, že boli poskytnuté finančné prostriedky ako pôžička, ani o tom, že boli vrátené. Z peňažného denníka žalobcu predloženého žalovaným bolo preukázané, že pri pôžičke z 5.01.2008 bol úrok vo výške 240 eur najprv vyplatený cirkevnej obci, ale tieto peniaze boli vrátené žalobcovi a zaznamenané v účtovníctve ako príjem, lebo pôžička mala byť poskytnutá bezúročne.
7. Žalobca si uplatnil škodu celkovo vo výške 409,40 eur, lebo tvrdil, že z jeho účtu bolo neoprávnene vyplatených 8.000,- Sk pri pôžičke z 20.01.2004, pri pôžičke dňa 21.05.2007 bolo neoprávnene vyplatených 7.200,- Sk a pri pôžičke z 5.1.2008 60 eur. Spolu tak podľa tvrdenia žalobcu vznikla škoda 409,40 eur. Pri matematickom prepočte však súd zistil, že sume 8.000,- Sk zodpovedá 265,55 eur, sume 7.200,- Sk zodpovedá 238,99 eur a tak spolu škoda by mala byť vo výške 564,54 eur. Keďže súd nemohol prekročiť rozsah nároku žalobcu, priznal mu škodu len vo výške 409,40 eur. Žalobca zrejme vychádzal z matematickej chyby uvedenej v bode 1 trestného rozkazu, kde je uvedené, že navýšenie vo všetkých troch pôžičkách činilo 12 323,56 Sk, čo nie je pravda, pretože navýšenie pri prvej pôžičke bolo 8.000,- Sk, pri druhej 7.200,- Sk a pri tretej 60 eur. Po prepočte na eurá je to suma 564,54 eur.
8. V tejto časti súd podanej žalobe vyhovel v celom rozsahu, lebo považoval prvé dve uzatvorené zmluvy o pôžičke za neplatné. J. z XX.XX.XXXX podpísal len žalovaný a to aj za veriteľa menom B. K., aj za dlžníka, to znamená za urbársku spoločnosť. Druhú zmluvu z XX.XX.XXXX podpísal len samotný žalovaný a to tak za veriteľa, ako aj za dlžníka, to znamená za urbársku spoločnosť. Keďže išlo o neplatné právne úkony, strany si mali povinnosť vrátiť len to, čo z uvedených pôžičiek nadobudli. To znamená, že ak si žalobca ako dlžník požičal z prvých dvoch pôžičiek sumy 30.000,- Sk pri každej z nich, mal rovnakú sumu vrátiť veriteľovi O. Y.. Z účtu žalobcu však bolo neoprávnene vyplatených pri prvej pôžičke naviac 8.000,- Sk a pri druhej 7.200,- Sk a pri tretej 60 eur. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ani v tom, aby preukázal, že tieto finančné prostriedky boli veriteľovi skutočne vyplatené. Tvrdí len, že o prvých dvoch zmluvách o pôžičke správca farnosti nevedel a neboli zapísané ani do zošita, pretože o nich nevedeli ani veriaci. Preto v tomto zošite nebolo zaznamenané ani vyplatenie pôžičky žalobcovi, ani
vrátenie týchto finančných prostriedkov, ani úroky, ktoré mal veriteľ za poskytnuté pôžičky získať. Keďže bolo nepochybne preukázané, že z účtu žalobcu bolo vyplatených pri prvej pôžičke naviac 8.000,- Sk, pri druhej 7.200,- Sk a pri tretej 60 eur, tak súd žalobe v bode 1 trestného rozkazu vyhovel v celom rozsahu.
9. Podľa bodu 2 trestného rozkazu, žalovaný v rokoch 2004 až 2006 na účtovných dokladoch - faktúra č. X/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX na sumu 175.400,- Sk, uvedená úhrada faktúry pre B. A. vo výške 49.500,- Sk, faktúra č. X/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX na sumu 68.000,- Sk, uvedená úhrada faktúry pre B. A. vo výške 12.000,- Sk, faktúra č. X/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX na sumu 100.000,- Sk, uvedená úhrada faktúry pre B. A. na sumu 19.500,- Sk, faktúra č. X/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX na sumu 96.187,- Sk, uvedená úhrada faktúry pre B. A. 35.000,- Sk, faktúra č. X/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX na sumu 68.629,- Sk, úhrada faktúry pre B. A. na sumu 37.120,- Sk a faktúra č. X/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX na sumu 39.578,- Sk, úhrada pre B. A. na sumu 28.800,- Sk, všetky faktúry boli pre spoločnosť K., A. A. ponížené v prospech B. A. bez akéhokoľvek účtovného predpisu na všetkých faktúrach spolu vo výške 181.920,- Sk (6 008 eur) o ktorú príjem do pokladne ponížil, čím spôsobil škodu F. spoločnosti - O. vo výške najmenej 6 038,64 eur.
10. V tejto časti súd podanej žalobe nevyhovel, lebo mal za to, že konaním žalovaného nebola žalobcovi spôsobená žiadna škoda. Žalovaný ako procesnú obranu uviedol tvrdenie, že vo vystavených faktúrach pre spoločnosť K., s.r.o. bola uvedená aj suma, ktorú táto spoločnosť vyplatila B. A. za ťažbu a priblíženie drevnej hmoty. Preto žalobcovi bola v konečnom dôsledku vyplatená nižšia suma, než celkovo uvedená v daných faktúrach. V každej jednej faktúre bola uvedená a špecifikovaná suma za dodávku drevnej hmoty na základe odberných lístkov špecifikovaných vo faktúre, z toho bola uvedená úhrada, ktorá mala byť vykonaná pre B. A. a tiež suma, ktorá mala byť zaplatená urbárskej spoločnosti ako kúpna cena dreva. Súd akceptoval obranu žalovaného, lebo ju potvrdili aj vypočutí svedkovia B. A. a konateľ spoločnosti K., s.r.o. Je nepochybné, že ak žalobca odpredával drevnú hmotu spoločnosti K., s.r.o., táto drevná hmota musela byť vyťažená a priblížená na odberné miesto, lebo žalobca túto činnosť osobne nevykonával a nevykonávala ju ani spoločnosť K., s.r.o. A. B. A. potvrdil, že ťažobné práce vykonával a že mu za ne zaplatila spoločnosť K., s.r.o. a to v takej výške, akú cenu za vykonané práce dohodol priamo s predsedom urbárskej spoločnosti. Žalobca nepreukázal, aby tieto práce vykonávala nejaká iná fyzická či právnická osoba a nepredložil ani žiaden listinný dôkaz o tom, že za vykonané práce zaplatil iným spôsobom, než to bolo prezentované na pojednávaní a ako vyplývalo aj z predložených faktúr. Súd konštatuje, že ani znalec v znaleckom posudku vypracovanom pre účely trestného konania nekonštatoval, že konaním žalovaného v bode 2 trestného rozkazu vznikla žalobcovi škoda, konštatoval len, že z údajov nie je jasné o akú úhradu pre B. A. sa jedná a za aké práce. Toto bolo vysvetlené samotným žalovaným a potvrdené aj svedkami, či už samotným B. A., ktoré práce vykonával alebo konateľom spoločnosti K., s.r.o., ktorá mu za vykonanie prác platila a to v takej výške, ako bolo uvedené vo faktúrach žalobcu. O túto sumu sa potom znížila suma, ktorá bola žalobcovi vyplatená na základe vystavenej faktúry. Je zrejmé, že išlo o nesprávnu fakturáciu, lebo žalobca mal uhradiť B. A. cenu prác a následne odpredať drevo spoločnosti K., s.r.o. Nesprávny spôsob fakturácie však neznamená, že žalobcovi vznikla škoda tak, ako ju uplatňoval v bode 2 trestného rozkazu, pretože cenu za vyťaženie a priblíženie drevnej hmoty musel uhradiť, ak chcel drevnú hmotu predávať. Preto v tomto bode súd podanú žalobu zamietol v celom rozsahu.
11. Bod 3 trestného rozkazu. Žalobca na faktúre č. X/XXXX vystavenej v mene urbárskej spoločnosti dňa XX.XX.XXXX fakturoval XXX mX firme K., s.r.o., pričom ťažba dreva bola vykonaná spoločnosťou V., ktorá vyťažila XXX mX drevnej hmoty a rozdiel drevnej hmoty v objeme XX mX nepojal do evidencie a nie je zrejmé, ako s ňou naložil, čím urbárskej spoločnosti spôsobil škodu vo výške najmenej 48.600,- Sk (1 613,24 eur).
12. Podkladom pre uplatnenie nároku žalobcu na náhradu škody podľa bodu 3 trestného rozkazu je faktúra č. X/XXXX, ktorej obsah ani existenciu strany sporu nepopreli. Súd teda vychádzal zo skutočnosti, že v tejto faktúre je uvedené, že vyťažených bolo XXX mX dreva, ale odpredaných bolo XXX,XX mX dreva. Žalobca rozdiel vyčíslil na XX m3, pričom škodu vyčíslil v hodnote vlákniny, teda 900,- Sk za X m3. Podľa údajov uvedených v danej faktúre ide o najnižšie fakturovanú sumu, lebo za drevnú hmotu triedy A bola fakturovaná suma 2.000,- Sk, triedy B 1.600,- Sk, výber 1.000,- Sk a prehrublá 1.200,- Sk. Nebolo síce preukázané, akého druhu bolo chýbajúce drevo, ale žalobca škodu vyčíslil z najnižšej možnej položky, preto v tomto smere súd nevykonával žiadne ďalšie dokazovanie. Faktúra bola vyhotovená 21.05.2007 a nebolo preukázané, kedy bolo predmetné drevo vyťažené. Len žalovaný
vo svojom vyjadrení uviedol, že to bolo v letných mesiacoch roku 2006 a v jarných mesiacoch roku 2007 a predložil časť peňažných denníkov z tohto obdobia, pričom ako svoju procesnú obranu použil skutočnosť, že v týchto peňažných denníkoch sa nachádzajú záznamy o predaji palivového dreva spolu šiestim osobám za roky 2006 a 2007. Z uvedených peňažných denníkov však vyplýva, že v roku 2006 je záznam o tom, že palivové drevo sa predávalo viacerým fyzickým osobám, než ako vyznačil samotný žalovaný. V roku 2007 je zmienka o predaji palivového dreva len jednej osobe vo výške 5.000,- Sk. Súd teda považoval obranu žalovaného za účelovú a to tak, že prispôsobil predaj palivového dreva piatim ľuďom v roku 2006 a jednému v roku 2007, aby to zodpovedalo chýbajúcemu množstvu. Nevysvetlil prečo neoznačil aj ďalšie fyzické osoby, ktorým podľa predloženého peňažného denníka palivové drevo tiež bolo predávané. Nevysvetlil odkiaľ pochádzalo palivové drevo predávané ďalším fyzickým osobám v roku 2006. Keďže súdu neboli predložené kompletné peňažné denníky za uvedené roky, nebolo možné ani preukázať, či palivové drevo nebolo predávané aj iným fyzickým osobám. Zároveň v konaní žalovaný nepreukázal, kedy bolo uvedené palivové drevo vyťažené a či členom urbárskej spoločnosti bolo odpredané akurát to drevo, ktoré bolo vyťažené a uvedené vo faktúre č. X/XXXX.. Zároveň žalovaný nepredložil žiaden doklad o tom, že drevo sa malo predávať členom urbárskej spoločnosti za 500,- Sk za 1 m3 a že mali nárok na XX m3. Nepredložil ani žiadne dôkazy o tom, že členovia urbárskej spoločnosti drevnú hmotu skutočne prevzali. Keďže obranu žalovaného súd považoval len za jeho účelové tvrdenie, ktoré nebolo ničím preukázané a rozpory neboli vysvetlené, preto podanej žalobe v časti bodu 3 trestného rozkazu v celom rozsahu vyhovel.
13. Bod 4 trestného rozkazu. Žalovaný si za roky 2008, 2011 a 2012 vyplatil viac finančných prostriedkov za vedenie schôdzí dňa 26.03.2006 vo výške 2.500,- Sk mesačne a to v roku 2008 o 83 eur, v roku 2011 o 205 eur a v roku 2012 550 eur, čím takto spôsobil F. spoločnosti - O. P. Z. škodu vo výške najmenej 838 eur.
14. Pokiaľ ide o bod 4 trestného rozkazu, súd priznal žalobcovi škodu tak ako ju uplatnil a to vo výške 838 eur. Vychádzal pritom z údajov uvedených v znaleckom posudku, ktorý je súčasťou trestného spisu a mal za preukázané, že za rok 2008 mal žalobca nárok na odmenu za vedenie účtovníctva vo výške 2.500,- Sk mesačne, to znamená vo výške 30.000,- Sk ročne. Podľa znaleckého posudku mu však bola vyplatená suma 44.150,- Sk, čo je oproti nároku rozdiel 14.150,- Sk. V eurách je to 469,69 eur. Súd považoval obranu žalovaného len za účelové tvrdenie, lebo sa odvolával na smernicu z roku 2007, ktorú však nepredložil ako listinný dôkaz, žalobca poprel existenciu takejto smernice a smernica nebola preukázaná ani v rámci znaleckého dokazovania vykonaného v trestnom konaní. Žalovaný predložil len tie doklady, ktoré svedčili o tom, že mu bola za rok 2008 vyplatená odmena v celkovej výške 30.000,- Sk. Nevyjadril sa však k jednotlivým položkám v mesiacoch, za ktoré mu bola vyplatená odmena vo výške 2.025,- Sk, čo korešponduje s tým, že išlo o čistú zdanenú odmenu za mesiac, pretože v hrubom bola priznaná vo výške 2.500,- Sk. Ak by existovala smernica z roku 2007, podľa ktorej žalovaný by mal nárok na odmenu vo výške 1 200 eur ročne, nebol dôvod, aby mu mesačne bolo v roku 2008 vyplácaných za vedenie účtovníctva každý mesiac resp. za mesiace uvedené v znaleckom posudku po 2.025,- Sk a k tomu ešte ďalšie odmeny, raz 2.000,- Sk, raz 15.000,- Sk, raz 10.000,- Sk a raz 5.000,- Sk. Preto súd za rok 2008 uznal škodu vo výške 469,69 eur ako opodstatnený nárok žalobcu.
15. Za rok 2011 sa strany sporu zhodli v tom, že žalovanému bolo vyplatených celkovo 1 400 eur a mal nárok len na sumu 1 200 eur, ktorú žalobca uznával a pretože tvrdenia strán neboli sporné, pokiaľ ide o sumu 1 200 eur ako ročnú odmenu predsedu spoločenstva za rok 2011, v tomto smere už súd nevykonával žiadne ďalšie dokazovanie. Keďže žalovanému bola vyplatená suma 1 400 eur, pričom išlo o odmenu za stratu času a 20 eur odmenu, ktorú žalovaný nijakým spôsobom nevedel preukázať, že má na ňu opodstatnený nárok, tak rozdiel bol 200 eur.
16. Pokiaľ ide o rok 2012, keďže žalobca uznal, že žalovaný mal nárok na odmenu vo výške 1 200 eur ročne, tak v tejto časti súd považoval tvrdenia strán sporu za nesporné. Avšak oproti tejto sume žalobca tvrdil, že žalovanému bolo vyplatených o 1 539,33 eur viac a samotný žalovaný priznal, že mu bolo vyplatených o 1 369,33 eur viac. Rozdiel je v položke za vedenie účtovníctva 31.05.2012, kedy žalobca v súlade so znaleckým posudkom uvádza sumu 600 eur a žalovaný priznal len sumu 400 eur zrejme účelovo tak, aby spolu odmena za vedenie účtovníctva za rok bola len 1 200 eur a nie 1 600 eur. Strany sporu zhodne konštatovali, že za stratu času za tento rok bola žalovanému vyplatená suma 220,80 eur a v ďalších vyplatených sumách je rozdiel len 30 eur, pretože žalovaný priznal vyššiu odmenu z 01.10.2012, než uvádza žalobca. Žalobca uvádza sumu 750 eur a žalovaný sumu 780 eur. Teda podľa
tvrdenia žalobcu si žalovaný vyplatil za rok 2012 celkovo viac o 1 539,33 eur. Spolu za roky 2008, 2011 a 2012 si tak žalovaný podľa žalobcu vyplatil viac o 2 209,02 eur (rok 2008 469,69 eur, rok 2011 200 eur a za rok 2012 1 539,33 eur). Keďže žalobca uplatňoval z tejto položky nárok len vo výške 838 eur a súd nemohol prekročiť jeho návrh, priznal mu ako škodu len takúto sumu.
17. Bod 5 trestného rozkazu, podľa ktorého žalovaný dňa 05.06.209 v P. Z. podpísal zmluvu o prenájme so starostom obce K. a zmluvu o prenájme s M. I. s tým, že za poskytnutie pozemkov a prístupovej cesty dostanú odškodné od F. vo forme naturálií a to X mX dreva - vlákniny, v účtovníctve k týchto zmluvám vytvoril výdavkové pokladničné doklady č. XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX na sumu 150 eur a č. XX/ XXXX zo dňa XX.XX.XXXX na sumu 150 eur, pričom tieto peniaze obci K. ani p. I. nevyplatil, ponechal si ich pre vlastnú potrebu a spôsobil tým F. spoločnosti - O. škodu vo výške najmenej 300 eur.
18. Súd podanému návrhu pokiaľ ide o nárok podľa bodu 5 trestného rozkazu vyhovel v celom rozsahu. Mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou obcou K. a M. I. boli uzatvorené zmluvy o prenájme, na základe ktorých mal žalobca týmto subjektom dodať X mX. palivového dreva. Uzatvorenie týchto zmlúv potvrdili tak starosta obce K., ako aj nebohý M. I. a to v rámci trestného konania.
19. Súd vypočul ako svedka starostu obce K., ktorý poprel, aby niekedy podpísal príjmový a výdavkový doklad na sumu 150 eur svedčiaci o tom, že takáto suma bola obci vyplatená. Rovnako tak sa súd oboznámil aj s výpoveďou p. I. v trestnom konaní, ktorý poprel skutočnosť, aby podpísal príjmový a výdavkový doklad a prevzal sumu 150 eur od žalobcu. Žalovaný nepoprel, že sumu 300 eur vybral z pokladne žalobcu, dokonca uvádzal, že to bolo 600 eur, pretože 300 eur mu patrilo ako členovi lesnej stráže. Súd neuveril tvrdeniu žalovaného o tom, že za sumu 600 eur spätne odkúpil od firmy O. palivové drevo, ktoré vyťažila a ktoré patrilo žalobcovi a toto drevo potom odovzdal obci K. a p. I.. Je nelogické, aby žalovaný podľa vlastného tvrdenia, za svoje peniaze, ktoré mu patrili ako členovi lesnej stráže vo výške 300 eur, kupoval drevo pre prenajímateľov pozemkov. Ak vedel, že žalobca nebude mať palivové drevo, nemal uzatvárať zmluvy o prenájme tak, že odmenou bude dodávka tohto dreva. Mohol sa s nimi dohodnúť na finančnej odmene. Keďže obidvaja prenajímatelia potvrdili, že im bolo dodané palivové drevo a nikdy nepodpísali príjmové ani výdavkové pokladničné doklady na sumy 150 eur, logický záver je taký, že žalovaný sumu 300 eur vybral z pokladne žalobcu, čo nakoniec ani nepoprel, ale nepoužil tieto peniaze v súlade s dokladmi, pretože príjemcovia to popreli. Preto súd v tejto časti podanej žalobe vyhovel v celom rozsahu.
20. Bod 6 trestného rozkazu. Žalovaný v roku 2012 ako predseda F. spoločnosti - O. P. Z. vyplatil dividendy, z ktorých však pri vyplácaní strhol daň, ktorá činila v roku 2012 sumu 1 274 eur, ktorú na daňový úrad neodviedol, ani nevrátil do pokladne urbárskej spoločnosti, ale ponechal si ich pre vlastnú potrebu, čím spôsobil škodu F. spoločnosti - O. P. Z. vo výške najmenej 1 274 eur.
21. Súd pokiaľ ide o skutok č. 6 trestného rozkazu, priznal žalobcovi škodu v uplatnenej výške to znamená 108,70 eur, lebo čo do výšky 85,90 eur žalovaný túto škodu uznal a nerozporoval ju. Pokiaľ ide o sumu 22 eur, ktorá mala byť vyplatená B. O., nepredložil žiaden dôkaz o tom, že táto suma mu bola poukázaná či už na účet, zaslaná poštou alebo vyplatená osobne. Preto súd zaviazal žalovaného pokiaľ ide o skutok 6 trestného rozkazu na úhradu sumy108,70 eur. V prevyšujúcej časti konanie zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom.
22. Bod 7 trestného rozkazu. Žalovaný dňa XX.XX.XXXX v P. Z. vystavil po dohode so živnostníkom B. W., T.: XX XXX XXX faktúru v jeho mene pre F. spoločnosť - O. P. Z., na základe dohody o vykonaní práce v lesnom dielci č. XXXX, pričom sumu k úhrade dopísal perom a to na faktúre B. W. vo výške 280 eur, na druhom výtlačku faktúry v účtovníctve F. spoločnosti - O. P. Z. uviedol sumu 578 eur, pričom B. W. za vykonanú prácu vyplatil 280 eur a zvyšnú finančnú hotovosť vo výške 298 eur si ponechal pre vlastnú potrebu, čím spôsobom F. spoločnosti - O. P. Z. škodu vo výške 298 eur.
23. Po vykonanom dokazovaní ku skutku 7 trestného rozkazu súd zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi sumu 298 eur, lebo iba pri tejto sume bolo nepochybne preukázané, že bola vyplatená z prostriedkov žalobcu B. W. a to na základe faktúry vystavenej dňa XX.XX.XXXX a príjmového pokladničného dokladu, pri ktorom je dátum XX.XX.XXXX. Obe tieto účtovné doklady sú jednak opečiatkované pečiatkou B. W., ale aj ním podpísané. B. W. ako svedok potvrdil, že mu bola vyplatená suma 280 eur a rovnako tak vypovedal aj v prípravnom konaní a pri konfrontácii so žalovaným. Naopak v účtovných dokladoch,
ktoré vystavil žalovaný na sumu 578 eur nie je podpis B. W. a ten poprel, aby tieto doklady niekedy videl, vystavil a aby mu suma 578 eur bola zo strany žalovaného niekedy vyplatená. Rovnako poprel dôvod na vyplatenie sumy 298 eur, lebo tvrdil, že po vykonaní prác pre žalobcu vystavil v roku 2010 poslednú faktúru na sumu 280 eur a všetky ostatné práce mal už vyplatené. Zároveň potvrdil, že uvedenú faktúru a príjmový pokladničný doklad zaňho vytlačil a vypísal žalovaný. Naopak žalovaný na svoju obranu predložil faktúru a príjmový a výdavkový pokladničný doklad, ktoré však nie sú B. W. podpísané. Nevedel vysvetliť ani nesúlad v dátumoch a v sumách, ktoré sú rozdielne na príjmovom a výdavkovom pokladničnom doklade. Nevedel hodnoverným spôsobom vysvetliť prečo na faktúre je uvedený dátum 15.09.2010 a na ostatných dokladoch 17.09.2010, hoci tvrdil, že s B. W. sa stretli uňho doma len raz a to v deň vystavenia faktúry, to znamená 15.09.2010. Keďže z pokladne žalobcu nepochybne bola vyplatená suma 578 eur a B. W. vyplatená len suma 280 eur, súd zaviazal žalovaného na zaplatenie rozdielu žalobcovi, čo je suma 298 eur.
24. Bod 8 trestného rozkazu, podľa ktorého žalovaný dňa 07.03.2010 v P. Z. odpredal F. spoločnosti - O. P. Z. kúpnou zmluvou počítač ako samostatne zárobkovo činná osoba vystupujúca pod obchodným názvom Z. V. A. - O./A.-A., za sumu 550 eur aj napriek tomu, že oprávnenie na živnosť zaniklo XX.XX.XXXX a počítač do F. spoločnosti - O. P. Z. nedal a ani pri odovzdávaní funkcie neodovzdal, peňažnú hotovosť z pokladne zobral a využil pre vlastnú potrebu, čím spôsobil F. spoločnosti - O. P. Z. škodu vo výške 550 eur.
25. Súd zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi sumu 550 eur tak, ako je to uvedené v bode 8 trestného rozkazu, lebo výška škody nebola medzi stranami spornou. Žalovaný nepoprel, že uvedenú sumu získal z prostriedkov žalobcu a to tak, že mu odpredal svoj počítač. Podľa jeho vlastného vyjadrenia počítač odpredával ako živnostník, hoci v tom čase už nemal platné živnostenské oprávnenie. Predmetnú kúpnu zmluvu však súdu nepredložil, ale jej existenciu nepoprel a keďže v tomto smere boli vyjadrenia strán sporu zhodné, súd už nevykonával žiadne ďalšie dokazovanie v tomto smere. Potvrdil, že počítač si nechal, lebo podľa jeho vyjadrenia bol pokazený a vraj výbor rozhodol o jeho zošrotovaní. V tomto smere však žalovaný neposkytol súdu vôbec žiadne dôkazy. Snažil sa súd presvedčiť o tom, že z vlastných finančných prostriedkov zakúpil pre žalobcu nový notebook a tlačiareň, avšak tieto pri odchode z funkcie neodovzdal a neposkytol ani žiadne listinné dôkazy. Súd vec uzatvoril tak, že žalovaný ako predseda urbárskej spoločnosti uzatvoril s vlastnou neexistujúcou spoločnosťou kúpnu zmluvu, na základe ktorej získal z prostriedkov žalobcu sumu 550 eur, ale predmet kúpy žalobca neeviduje. Preto súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 550 eur zhodne s bodom 8 trestného rozkazu.
26. Bod 9 trestného rozkazu. Žalovaný od roku 2005 do roku 2011 v P. Z. v rozpore so zákonom č. 181/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov o pozemkových spoločenstvách a v rozpore s internými dokumentmi F. spoločnosti - O. P. Z. vyplatil odmeny a odchodné predsedovi ako aj výboru a to za roky 2005 výdavkový doklad č. XX/XXXX v celkovej výške 18.750,- Sk, v roku 2005 výdavkovým dokladom č. XX . vo výške 16.170,- Sk, v roku 2007 výdavkovým dokladom č. XX vo výške 4.880,- Sk, teda spolu (39.880,- Sk t. j. 1 321,12 eur) v roku 2010 odmeny členom výboru vo výške 200 eur, v roku 2011 výdavkovými pokladničnými dokladmi č. X a XX odmeny členom výboru vo výške 300 eur, čím svojim konaním porušil zákon č. XX/XXXX Z. z. a spôsobil F. spoločnosti - O. P. Z. škodu vo výške najmenej 1 821,12 eur.
27. Keďže tvrdenia strán sporu ohľadne skutku 9 trestného rozkazu boli sporné len pokiaľ ide o sumu 200 eur, súd už nevykonával žiadne ďalšie dôkazy, lebo tvrdenie žalobcu vyplývajúce z dokladov v trestnom konaní potvrdil samotný žalovaný tabuľkou, ktorú vypracoval. Teda súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1 621,12 eur a zamietol nárok žalobcu na sumu 200 eur. Pokiaľ ide o odmeny výboru vo výške 200 eur v roku 2010, žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že by takáto odmena niekomu bola vyplatená a žalovaný to poprel. Teda pre neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu pokiaľ ide o sumu 200 eur, v tejto časti žalobu zamietol.
28. Predmetom konania bolo uplatnenie náhrady škody zo strany žalobcu voči žalovanému, spôsobenej trestným činom žalovaného.
29. Pri posudzovaní uplatneného nároku súd vychádzal predovšetkým zo stanovísk Najvyššieho súdu SR a to R 27/1977, podľa ktorého súd je v občianskom súdnom konaní viazaný vždy rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin, ale musí vychádzať aj z iných rozhodnutí vynesených v trestnom
konaní a dbať na to, aby sa s nimi nedostal do rozporu. Aj keď je teda súd v občianskom súdnom konaní výslovne viazaný iba odsudzujúcim rozsudkom vyneseným v trestnom konaní, nemôže ponechať bez povšimnutia oslobodzujúci rozsudok, ak sa v ňom konštatuje, že skutok z ktorého sa vyvodzuje nárok na náhradu škody sa vôbec nestal alebo že tento skutok nespáchal žalovaný a podobne. Pokiaľ je v odsudzujúcom trestnom rozsudku uvedená výška škody ako kvalifikačný moment (škoda veľkého rozsahu, škoda nie nepatrná, značná škoda a podobne), aj keď je vo výroku rozsudku škoda presne vyčíslená, súdy v občianskom súdnom konaní sa touto časťou výroku trestného rozsudku obyčajne necítia byť viazané. Túto úvahu treba považovať za správnu, pretože nie je v rozpore s požiadavkou vyjadrenou v ustanovení § 135 O. s. p. (teraz § 193 CSP). Podľa stanoviska Najvyššieho súdu SR R 22/1979 súd je viazaný len výrokom a nie odôvodnením trestného rozsudku, ak je náhrada škoda prejednávaná potom v občianskom súdnom konaní. Z výroku o vine treba vychádzať ako z celku a brať do úvahy jeho právnu a skutkovú časť s tým, že rieši naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu konkrétnym konaním páchateľa. Súdy v občianskom súdnom konaní vychádzajú z toho, že sú viazané trestnými rozsudkami, pokiaľ ide o zavinené protiprávne konanie škodcu. Výrok rozhodnutia o tom, že bol spáchaný trestný čin nerieši rozsah a výšku škody ani vtedy, ak je odškodniteľná ujma pojmovým znakom trestného činu. Medzi výškou škody uplatniteľnou v adhéznom konaní a výškou škody rozhodnou pre posúdenie trestnej stránky veci, môže byť rozdiel. Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný v zmysle ustanovenia § 135 ods. 1 O.s. p. (teraz § 193 CSP) pokiaľ ide o výšku škody.
30. Na základe hore citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu súd vykonal dokazovanie len za účelom výšky uplatnenej škody.
31. Na základe vykonaného dokazovania o výške škody tak súd priznal žalobcovi škodu k jednotlivým skutkom uvedeným v trestnom rozkaze a to v bode 1 vo výške 409,40 eur, v bode 3 vo výške 1 613,24 eur, v bode 4 vo výške 838 eur, v bode 5 vo výške 300 eur, v bode 6 vo výške 108,70 eur, v bode 7 vo výške 298 eur, v bode 8 vo výške 550 eur a v bode 9 vo výške 1 621,12 eur. Spolu tak súd priznal žalobcovi škodu v celkovej výške 5 738,46 eur z dôvodov, ako sú uvedené pri jednotlivých skutkoch trestného rozkazu.
32. Žalobca uplatnil aj úrok z omeškania a to od 21.10.2017, lebo žalovaného vyzval na náhradu škody listom z 19.10.2017, ktorý bol podaný na poštu dňa 20.10.2017. Žalovaný si zásielku nevyzdvihol a súd priznal žalobcovi úrok z omeškania od 25.10.2017, lebo považoval lehotu 5 dní na doručenie výzvy za primeranú. Nie je predpoklad, aby žalovaný zásielku, ktorá bola podaná na pošte dňa 20.10.2017 prevzal v ten deň a nasledujúci deň sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu.
33. Keďže žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie peňažného dlhu a žalovaný tento dlh nesplnil, dostal sa do omeškania a preto súd priznal žalobcovi aj úrok z omeškania, avšak nie od 21.10.2017 tak ako to žalobca žiadal, lebo výzva bola na poštu podaná dňa 20.10.2017. Žalovaný sa nemohol dostať do omeškania s plnením peňažného dlhu od 21.10.2017, lebo zásielku doručovanú poštou nemohol prevziať v rovnaký deň, ako bola podaná na poštu. Keďže súd považoval za primeranú päťdňovú lehotu na doručenie tejto výzvy, priznal žalobcovi úrok z omeškania od 25.10.2017 a v prevyšujúcej časti uplatneného úroku z omeškania od 21.10.2017 do 24.10.2017 žalobu zamietol. Výška úroku z omeškania je v súlade s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
34. Žalobca zobral žalobu späť sčasti o zaplatenie 1 165,30 eur vrátane úroku z omeškania vo výške 5% z tejto sumy ročne od 21.10.2017 do zaplatenia, týkajúcu sa skutku 6 trestného rozkazu. Keďže žalovaný so späťvzatím žaloby súhlasil, súd konanie v tejto časti zastavil.
35. Súd žalobu zamietol v prevyšujúcej časti, to znamená o sumu 6 038,64 eur a sumu 200 eur. Suma 6 038,64 eur sa týkala bodu 2 trestného rozkazu, pričom žalobca nepreukázal, že ku škode v tejto výške došlo. Tak ako to vyplynulo zo znaleckého posudku vykonaného v trestnom konaní išlo o nesprávnu fakturáciu prác pri ťažbe a približovaní dreva B. A.. Nesprávna fakturácia však neznamená spôsobenie škody, lebo jednotlivými faktúrami bolo preukázané, že vyťažené drevo bolo odpredané spoločnosti K., s.r.o. Žalobca nepreukázal, aby toto drevo bolo vyťažené a dodané na skládku niekým iným ako B. A.. Nebolo ani preukázané, aby žalobca za takéto práce uhradil akúkoľvek inú čiastku inému subjektu. Keďže žalobca ani sám ťažbu dreva nevykonával, je nepochybné, že práce musel niekomu uhradiť.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že to bol práve B. A., ktorý drevo vyťažil a žalobca mu mal za to zaplatiť. Nesprávnou fakturáciou došlo k tomu, že mu práce boli vyplatené prostredníctvom tretieho subjektu a to spoločnosťou K., s.r.o. Keďže žalobca v konaní nepreukázal vznik škody vo výške 6 038,64 eur, súd v tejto časti žalobu zamietol. Rovnako ju zamietol aj čo do výšky 200 eur v súvislosti s bodom 9 trestného rozkazu. Žalovaný vyplatenie odmien v takejto výške poprel a žalobca nepreukázal, aby suma 200 eur bola z jeho účtu v súvislosti s bodom 9 trestného rozkazu niekomu vyplatená.
36. Teda na základe vykonaného dokazovania, ktoré sa týkalo len výšky uplatnenej škody súd podanej žalobe vyhovel v rozsahu 5 738,64 eur. Žalobu do výšky 6 238,64 zamietol. Na základe späťvzatia žaloby konanie zastavil v časti o zaplatenie 1 165,30 eur.
37. Žalobca podanou žalobou uplatnil sumu 13 142,20 eur a bol úspešný do výšky 5 738,46 eur. To znamená, že jeho úspech v konaní bol 43,66%. V prevyšujúcej časti bol úspešný žalovaný, to znamená vo výške 56,34%. Od úspechu žalovaného súd odpočítal úspech žalobcu a priznal žalovanému náhradu trov konania vo výške 12,68% z celkových trov konania.
38. Tento rozsudok včas podaným odvolaním, čo do vyhovujúceho výroku a čo do súvisiaceho výroku o trovách konania napadol žalovaný, poukazujúc na odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci). Mal za to, že vyhovujúci výrok nie je dostatočne odôvodnený a presvedčivý, nie len po skutkovej, ale ani po právnej stránke. Jeho obsahovo masívne odvolanie je predovšetkým zopakovaním prvoinštančnej argumentácie a vyslovením nespokojnosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie, pričom žalovaný v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než súd prvej inštancie a robí z vykonaných dôkazov vlastné skutkové a právne závery týkajúce sa jednotlivých skutkov, za ktoré bol právoplatne odsúdený trestným rozkazom (s výnimkou skutkov trestného rozkazu 2/ a 6/). Súdu prvej inštancie ďalej vytýka, že sa nezaoberal všetkými z jeho strany navrhnutými a pre jeho úspech podstatnými dôkazy (dôkaz o tom, na čo boli peniaze z úrokov použité, ako i dôkaz o tom, že peniaze z úroku vo výške 330,-Eur boli použité na pokrytie straty hospodárenia cirkevnej obci P. Z., a to pri 1/ skutku trestného rozkazu). Pri skutku 3/ trestného rozkazu nepredložil dôkazy preukazujúce prevzatie drevnej hmoty, no nie zo svojej viny, ale z viny žalobcu, ktorý mu na jeho žiadosť odpovedal v tom zmysle, že na predloženie toho nemá žiaden právny nárok, resp., že jeho písomné žiadosti zaslané poštou žalobca nepreberal. V skutku 4/ napáda znalecké závery z trestného konania. V skutkoch 3/,5/ a 7/ mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pre úspešnosť svojej žaloby, v skutkoch 4/ a 9/ mal za to, že žalobcovi nevznikla žiadna škoda a v skutku 8/ mal za to, že škodu nezavili. Vyjadril taktiež údiv, že súd prvej inštancie sa opiera o trestný rozkaz, ak ním nebol odsúdený/zaviazaný na náhradu škody. Ak nebol doteraz zaviazaný na náhradu škody, nemôže platiť ani úroky omeškania z nej. Nesúhlasil ani s výrokom o trovách konania, o ktorom súd prvej inštancie rozhodol podľa zásady úspechu. Spolu s odvolaním predložil rad listinných dôkazov.
39. Žalobca vo svojom vyjadrení ku odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny a dostatočne odôvodnený potvrdiť.
40. Iné podania strán dané neboli.
41. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383, § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok v napadnutej časti je vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP).
42. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
43. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).
44. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, na ktorý poukazuje žalovaný, je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov strán. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
45. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 CSP. Podľa citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 192 - § 194 CSP. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ CSP totiž možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
46. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
47. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, pričom súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.
48. K námietke žalovaného o nevykonaní všetkých dôkazov pred súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že vo všeobecnej rovine do kategórie procesných vád s ústavnoprávnymi dôsledkami možno zahrnúť aj problematiku tzv. „opomenutých dôkazov“, ktorá v zásade zahŕňa aj takú procesnú situáciu, keď niektorá zo strán sporu navrhne vykonanie dôkazného prostriedku, ktorý je zamietnutý bez vecného zdôvodnenia obsiahnutého v odôvodnení konečného rozhodnutia a zodpovedajúceho povahe a závažnosti veci, prípadne je celkom opomenutý.
49. V súvislosti s touto námietkou žalovaného odvolací súd potom považuje za rozhodujúce, že vykonanie týchto dôkazných prostriedkov bolo z pohľadu meritórneho skutkového a právneho kontextu veci bezvýznamné. Odvolateľ iba tvrdil, no nepreukázal, ako opomenutie vykonania označených dôkazných prostriedkov mohlo ovplyvniť jeho procesný úspech z pohľadu kľúčovej argumentácie súdu prvej inštancie.
50. Pokiaľ ide o listiny predložené žalovaným v odvolacom konaní, tu sa žiada uviesť, že tie by boli prípustné ako novoty len za predpokladu, že by bol žalovaný bezpochyby preukázal, že ich bez svojej viny nemohol v doterajšom konaní použiť. Tento predpoklad však žalovaný úspešne nesplnil, dôsledkom čoho je bez ďalšieho ich diskvalifikácia v odvolacom konaní.
51. Platí tiež, že ak chce strana spochybniť závery znalca, je jej povinnosťou predložiť k týmto svojim tvrdeniam také procesne relevantné dôkazné prostriedky, ktoré by jednoznačne odborné závery znalca spochybnili. Obsah spisu nenasvedčuje tomu, aby bol žalovaný týmto spôsobom postupoval vo vzťahu ku znaleckému posudku vyhotoveného v trestnom konaní. Okrem toho, súd prvej inštancie v bode 64. napadnutého rozsudku, s odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax, dostatočne ozrejmil svoj postup pri posudzovaní samotnej výšky zo strany žalobcu uplatnenej škody.
52. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, ku tomu odvolací sú uvádza, že náhrada škody patrí medzi nároky, u ktorých nie je zákonnou úpravou stanovená splatnosť pohľadávok vzniknutých z toho právneho titulu, a tak čas plnenia je u nich viazaný na výzvu veriteľa (okrem prípadu, ak bolo súdom rozhodnuté o primeranom zvýšení odškodnenia za bolesť a za sťažení spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., čas splnenia nastáva rozhodnutím súdu). Práve takouto výzvou sa stáva dlh splatným a dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo bol o plnenie veriteľom požiadaný. Preto ani v tomto smere niet čo súdu prvej inštancie vytknúť.
53. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP o nesprávnom právnom posúdení veci, ktorý bol uplatnený oboma stranami odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v rozsahu vyhovenia žaloby nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe čiastočne vyhovel. Napokon polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vysloveného právneho záveru pre odlišné skutkové závery vyvodzované žalovaným, pričom žalovaným namietaná nesprávnosť vytvorenia skutkového základu nie je daná, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie v označenej časti. Súd prvej inštancie správne právne vec v tejto časti posúdil.
54. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP). Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia". Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
55. Z odôvodnenia rozhodnutia v rozsahu čiastočného vyhovenia žaloby nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalovaný s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňujú ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe čiastočne vyhovel.
56. Ďalej odvolací súd, a to v súvislosti s v odvolaní vyjadrenou nespokojnosťou s rozhodnutím súdu prvej inštancie upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
57. Pokiaľ ide o trovy konania, vo všeobecnosti platí, že ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Pomerné rozdelenie trov je jednak odrazom reálneho výsledku sporu a jednak predstavuje prevenciu, aby strany nežalovali viac, ako im podľa hmotného práva prislúcha. Nakoľko niet žiaden rozumný dôvod, aby si strany v prípade čiastočného úspechu nahradili trovy konania navzájom, časť, ktorá sa prekrýva, sa odpočíta. Zásadne teda platí, že sa určuje najskôr pomer úspechu a neúspechu v spore a až keď došlo k pomernému rozdeleniu náhrady, vypočítajú sa vynaložené trovy, a to u strany, ktorej úspech bol vyšší a má teda nárok na ich náhradu. Súd prvej inštancie v súdenej veci takto postupoval, preto mu ani tu niet čo vytknúť.
58. Pokiaľ ide teda o vyhovujúci výrok a súvisiaci výrok o trovách konania, odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v označenej časti správne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne v tejto časti posúdil. Z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania žalovaný nepredostrel relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.
59. Možno teda naproti námietkam odvolateľa uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v označenej časti, pričom tak učinil v snahe garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalovaného, teda súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite.
60. Preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.
61. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolací súd nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 CSP.
62. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu žalovaného zachádzajúcu už do nadbytočných podrobností, nespôsobilú privodiť úspech jeho odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou a ani ju uvádzať v dôvodoch svojho rozhodnutia.
63. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).