Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_BA-4Sa-36-2017.pdf
PDF · 136.87 KB
Case nature
Area
Subarea
BA-4Sa/36/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Stankociovou, v právnej veci žalobcu: SLOVAK SERVIS A LOGISTIC s.r.o., so sídlom Panónska cesta 34, Bratislava, IČO: 35 961 848, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: A. B., narodený X. XXXXXXXX XXXX, bytom C. XXX, D., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo 6. marca 2017, takto
rozhodol:
I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. Rozhodnutím č. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XXXX, zo dňa 20. mája 2016 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava (ďalej aj „pobočka“ alebo „prvostupňový orgán“) podľa ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 v spojení s ustanovením § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) rozhodla, že ďalšiemu účastníkovi, ako zamestnancovi žalobcu, nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti odo dňa 19. januára 2009. 2. Pobočka žalovanej založila svoje rozhodnutie na zisteniach z kontroly vykonanej u žalobcu zameranej na správnosť odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a na kontrolu plnenia povinností zamestnávateľa a následné preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Po vykonanom šetrení u žalobcu ako zamestnávateľa ako aj dopytom na samotného ďalšieho účastníka ako zamestnanca bolo zistené, že žalobca v období od 19. januára 2009 do 30. júna 2009 ďalšieho účastníka nesprávne prihlásil a odhlásil do registra poistencov na sociálne poistenie, pretože ten mal miesto výkonu práce mimo územia Slovenskej republiky. Od 1. mája 2004 vstúpilo do platnosti nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej len „nariadenie č. 1408/71“), v zmysle ktorého podlieha zamestnanec systému sociálneho zabezpečenia len jedného štátu a to systému členského štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť. Z uvedeného dôvodu mal byť ďalší účastník prihlásený v systéme sociálneho poistenia v mieste výkonu práce, teda v Belgickom kráľovstve. 3. Na odvolanie žalobcu preskúmala prvostupňové rozhodnutie žalovaná a po zistení, že je vecne správne odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla. Úvodom žalovaná konštatovala, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie od 01.05.2004 sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia ustanovujúce určité spoločné pravidlá a zásady, medzi ktoré okrem iného patrí aj zásada uplatniteľnosti jednej legislatívy, znamenajúcej ochranu pred platením príspevkov na sociálne zabezpečenie vo viacerých členských štátoch a určenie členského štátu, ktorého právne predpisy sa použijú. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia
bolo nariadenie č. 1408/71 a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 z 21. marca 1972 ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú rámci spoločenstva (ďalej len „vykonávacie nariadenie č. 574/1972“). 4. Žalovaná poukázala predovšetkým na čl. 13 ods. 2 písm. a), čl. 14 ods. 1, čl. 14a ods. 1 a čl. 14b ods. 1 a 2 nariadenia č. 1408/71, obsahujúce pravidlá určovania uplatniteľnej legislatívy. Výklad uvedených článkov a nastolená problematika je podrobne upravená rozhodnutím Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie, migrujúcich pracovníkov (ďalej len „Správna komisia“) č. 181 z 13. decembra 2000, týkajúce sa výkladu osobitných ustanovení nariadenia vzťahujúcich sa na vyslaných zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby dočasne pracujúce mimo príslušného členského štátu (ďalej len „rozhodnutie č. 181“). 5. Žalovaná ďalej ozrejmila, že počas doby vyslania sa v štáte výkonu zamestnania zamestnanci preukazujú formulárom E 101, vystaveným nositeľom poistenia v štáte poistenia osoby po podaní žiadosti a splnení podmienok vyslania, ktoré musia byť zachované počas celej doby vyslania, aby bolo možné vykonať všetky kontroly, najmä na platby poistného na sociálne poistenie a zachovanie priameho vzťahu medzí zamestnávateľom a vysielaným zamestnancom. Po skončení obdobia vyslania, nemožno pred uplynutím minimálne dvoch mesiacov odo dňa skončenia predchádzajúceho obdobia vyslania, povoliť pre toho istého zamestnanca, zamestnávateľa a ten istý členský štát, nové obdobie vyslania. 6. Zo skutkových zistení vyplynulo, že žalobca ako zamestnávateľ prihlásil ďalšieho účastníka ako svojho zamestnanca do registra poistencov Sociálnej poisťovne na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti od 19. januára 2009 do 30. júna 2009. Pobočka žalovanej vykonala u žalobcu kontrolu plnenia povinností žalobcu ako zamestnávateľa uložených zákonom č. 461/2003 Z. z., ktorou bolo zistené, že zamestnával zamestnancov, ktorých miesto výkonu práce bolo aj na území iného členského štátu, konkrétne v Belgickom kráľovstve. Kontrola bola pôvodne zameraná na obdobie od 1. novembra 2013 do 31. decembra 2013, avšak v priebehu kontroly bol jej rozsah rozšírený na celé obdobie registrácie zamestnávateľa v registri zamestnávateľov vedeným žalovanou, t. j. od 1. novembra 2007 do 31. marca 2014. Žalobca zistené skutočnosti nespochybnil no zamestnanci naďalej nemali určenú príslušnosť k právnym predpisom. Dňa 6. marca 2014 žalobca čestne prehlásil, že v termíne do 21. marca 2014 požiada Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) o udelenie výnimky, výkon kontroly bol preto prerušený, o čom pobočka vyhotovila dňa 6. marca 2014 zápis. 7. Žalobca požiadal listom zo dňa 12. marca 2014 ministerstvo o udelenie výnimky z dôvodu vykonávania činnosti zamestnancov v dvoch členských štátoch a to za zamestnancov, na ktorých sa v čase ich vyslania vzťahovalo nariadenie č. 1408/71 ako aj za zamestnancov, na ktorých sa v čase ich vyslania vzťahovalo nariadenie Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie č. 883/2004“). Článok 17 nariadenia č. 1408/71 a čl. 16 nariadenia č. 883/2004 upravujú výlučne procesný postup udeľovania výnimky a nie dôvody, pre ktoré výnimka udelená byť nemôže. To patrí dotknutým inštitúciám členských štátov, v ktorých si migrujúci pracovník, resp. zamestnávateľ, uplatňoval svoje záujmy. V čase podania žiadosti žalobcom bolo v platnosti už nariadenie č. 883/2004, preto nebolo pochybením, ak ministerstvo na udeľovanie výnimky aplikovalo aktuálny právny predpis, t. j. nariadenie č. 883/2004 a žiadosť o udelenie výnimky dňa 18. marca 2014 zamietlo. V liste bolo o. i. uvedené, že dodatočným šetrením bolo zistené, že zamestnávateľ nespĺňa podmienky vyslania, na území Slovenskej republiky nevykonáva žiadne podstatné činnosti a je vedený v zozname dlžníkov. Žalobca však napriek uvedenému odmietol pristúpiť k zrušeniu resp. úprave registrácie jeho zamestnancov. 8. Z dôvodu osobitosti prípadu požiadala pobočka žalovanej ministerstvo o zaujatie stanoviska a prehodnotenie žiadosti žalobcu o udelenie výnimky, avšak ministerstvo dôvod na prehodnotenie resp. zmenu stanoviska nevidelo. Pobočka žalovanej na základe zistených skutočností dospela k záveru, že žalobca prihlásil ďalšieho účastníka do systému sociálneho poistenia nesprávne a preto vydala rozhodnutie, ktorým deklarovala, že zamestnancovi povinné nemocenské, povinné dôchodkové a povinné poistenie v nezamestnaností odo dňa 19. januára 2009 nevzniklo. 9. Záverom konštatovala, že žalobca k odvolaciemu konaniu nepredložil žiaden dôkaz o nezistení nedostatkov pri výkone kontroly na adrese vyslania zamestnanca príslušnou inštitúciou Belgického kráľovstva pre oblasť sociálneho zabezpečenia. Príslušné inštitúcie vysielajúceho štátu a štátu zamestnania spolupracujú na vykonávaní kontrol. Výkon kontroly aj po ukončení činnosti zamestnávateľa umožnil Sociálnej poisťovni preveriť zachovanie podmienok vyslania počas celej doby vyslania zamestnancov a zistené nedostatky sú podložené listinnými dôkazmi. Zamestnávateľ podmienky vyslania nesplnil, preto mu formulár E 101 nemohol byť vystavený. Dodatočné vystavenie
formuláru by prichádzalo do úvahy iba za predpokladu, že by ministerstvo udelilo výnimku z pravidiel uplatniteľnej legislatívy, čo sa však nestalo. Bez udelenia výnimky nie je možné posúdiť určenie uplatniteľnej legislatívy inak, ako podľa miesta výkonu práce ďalšieho účastníka. II. Správna žaloba 10. Voči napadnutému rozhodnutiu podal správnu žalobu žalobca ako zamestnávateľ ďalšieho účastníka z dôvodov podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), navrhujúc napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie na nariadenom pojednávaní zrušiť. 11. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci tvrdiac, že hoci žalovaná uviedla, že základným nariadením v prejednávanej veci je nariadenie č. 1408/71 a vykonávacie nariadenie č. 574/72, toto na zistený skutkový stav neaplikovala. Zároveň pobočka vyhodnotila uplatniteľnú legislatívu spoločne na všetkých vyslaných zamestnancov (teda nie osobitne iba na ďalšieho účastníka), za celé posudzované obdobie a na zistený skutkový stav aplikovala nariadenie č. 883/2004, účinné dňom 01. mája 2010, pričom zamestnanec bol do iného členského štátu vyslaný v období 19. januára 2009 až 30. júna 2009 teda pred uplatňovaním tohto nariadenia. Inými slovami, nariadenie č. 883/2004 nebolo v tomto prípade uplatniteľné a preto nebolo možné podľa jeho posudzovať splnenie predpokladov uplatniteľnej legislatívy Slovenskej republiky. 12. Pochybenie v právnom posúdení žalobca badal aj v aplikácii ustanovení rozhodnutia Správnej komisie európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie a migrujúcich pracovníkov č. A2 z 12. júna 2009 (ďalej len „rozhodnutie č. A2 z 12. júna 2009“), ktoré sa týka výkladu čl. 12 nariadenia č. 883/2004 na predpoklady pre určenie uplatniteľnej legislatívy v rozpore s bodom 8 tohto rozhodnutia. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa žalovaná síce odvoláva na ustanovenie rozhodnutia č. 181 z 13. decembra 2000, prakticky však jeho ustanovenia na posudzovanie splnenia predpokladov žalobcu neaplikovala. Tým pádom naplnenie predpokladov vo vzťahu k uplatniteľnej legislatíve nesprávne právne posúdila. 13. Konanie a následné rozhodnutie žalovanej označil žalobca za diskriminačné, čo je v rozpore s bodom 8 rozhodnutia č. 181 z 13. decembra 2000 a s princípmi vyjadrenými v úvode nariadenia č. 1408/71. Z administratívneho spisu totiž vyplýva, že v priebehu obdobia, na ktoré bola kontrola zameraná, žalobca zamestnával viacerých zamestnancov, ktorí boli rovnako ako ďalší účastník vyslaní do iného členského štátu, pričom v ich prípade žalovaná vyhodnotila, že sa uplatňuje slovenská legislatíva. Zároveň v prípade týchto iných zamestnancov vystavila formuláre E 101, ktoré neboli zrušené alebo vyhlásené za neplatné. Žalovaná sa nezaoberala následne možnosťou dodatočného vydania formuláru E 101 v zmysle bodu 6. rozhodnutia č. 181 z 13. decembra 2000 na obdobie vyslania ďalšieho účastníka, keďže v zmysle čl. 11 vykonávacieho nariadenia č. 574/72 sa formulár E 101 považuje iba za formalitu, nedostatok ktorej možno konvalidovať. 14. V tejto súvislosti poukázal aj na povinnosť Sociálnej poisťovne, v prípade akýchkoľvek pochybností vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy, v zmysle bodu 5, písm. d) rozhodnutia č. 181 spolupracovať s príslušným orgánom Belgického kráľovstva pre oblasť sociálneho zabezpečenia, čo však neučinila. 15. Žalobca ďalej namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia v dôsledku jeho neodôvodnenia v súlade s ustanovením § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z., keďže žalovaná poukázala iba na ustanovenia právnych predpisov a konštatovala, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je dostatočnou oporou výroku, pričom sa nevysporiadala s jeho individuálnou situáciou. Svoje potvrdzujúce stanovisko zhrňujúco odôvodnila iba odkazom na výsledky kontroly, do odôvodnenia boli prevzaté závery z vykonanej kontroly, paušálne zahŕňajúce všetkých jeho zamestnancov za obdobie takmer 7 rokov. Nakoľko sa však napadnuté rozhodnutie týka jeho konkrétnych práv a povinností vo vzťahu k zamestnancovi v konkrétnom období, musí tomu zodpovedať aj dostatočne určité a individualizujúce odôvodnenie. Žalovaná v prvej časti odôvodnenia odcitovala ustanovenia právnych predpisov, v ďalšej časti už však neuviedla, ako ich v danej veci aplikovala. Skúmala právo ktorého štátu je v danej veci uplatniteľné, ale nezaoberala sa otázkou, na základe akých skutočností, úvah a ustanovení hmotnoprávnych predpisov dospela k záveru, že v danom prípade mala byť uplatnená belgická legislatíva, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. októbra 2005, sp. zn. 4 So 226/04. 16. Napokon namietol, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce pre riadne posúdenie veci, pretože odôvodnenie napadnutého aj prvostupňového rozhodnutia obsahuje len niektoré zistenia pobočky, bez opísania skutkového stavu, čo mu neumožňuje zistiť, z akých skutkových zistení vychádzala pri vyvodení záveru o nesplnení podmienok vyslania. Pobočka žalovanej sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia obmedzila iba na konštatovanie o nesplnení podmienok vyslania, z ktorého však nie je zrejmé, aké konkrétne povinnosti vyplývajúce zo zákona o sociálnom poistení alebo legislatívy Európskej únie nesplnil, pričom nie je postačujúce, ak sa tieto skutočnosti dajú zistiť len z
obsahu administratívneho spisu. Napadnuté rozhodnutie žalobcu ukracuje na jeho právach, nakoľko odvodová povinnosť je v Belgickom kráľovstve iná ako na Slovensku. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR, je napadnuté rozhodnutie protizákonné, predstavujúce neprípustný zásah do princípov právneho štátu, najmä princípu právnej istoty a z nej vyplývajúcich legitímnych očakávaní adresátov právnej normy, istoty a stability v právny poriadok. Rozhodnutia oboch orgánov verejnej správy žiadal ako nezákonné zrušiť, vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie a priznať mu právo na úplnú náhradu trov konania. III. Vyjadrenie žalovanej 17. Vo vyjadrení k žalobe žalovaná úvodom poskytla rozsiahly výklad mechanizmu určovania uplatniteľnej legislatívy vychádzajúci z nariadenia č. 1408/71 a vykonávacieho nariadenia č. 574/1972. 18. Žalobca zamestnával zamestnancov s miestom výkonu činnosti aj na území iného členského štátu Európskej únie (Belgického kráľovstva), bez určenia uplatniteľnej legislatívy. V tomto období, ich zamestnávateľ prihlásil do sociálneho systému Slovenskej republiky napriek tomu, že Sociálnu poisťovňu nepožiadal o určenie uplatniteľnej legislatívy a vystavenie formulára E 101. Ten bol na základe žiadosti žalobcu a nepravdivých informácií, ktoré uviedol v žiadosti o vystavenie formulára v čase, kedy požiadal o určenie uplatniteľnej legislatívy, vystavený len 11 zamestnancom. Počas kontroly odvodu poistného a plnenia povinností žalobcu sa však preukázalo, že s výnimkou troch administratívnych zamestnankýň, všetci zamestnanci žalobcu vykonávali činnosť v Belgickom kráľovstve. Žalobca ako zamestnávateľ teda na území Slovenskej republiky nevykonával významné (podstatné) ekonomické činnosti, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy. Vystavené formuláre E 101 budú v zmysle uvedeného vyhlásené za neplatné v plnom rozsahu. 19. Európske formuláre sa nevystavujú automaticky. Sociálna poisťovňa je oprávnená vystaviť formulár E 101 (PD A1) len na základe písomnej žiadosti zamestnávateľa alebo zamestnanca, za splnenia všetkých podmienok k vyslaniu, resp. v prípadoch, ak bola ministerstvom udelená výnimka podľa čl. 17 nariadenia. Rozhodnutie č. 181 v čl. 16 síce pripúšťa retroaktívny účinok formulára E 101, no zároveň uvádza, že by bolo vhodnejšie vydávať ho vopred. Tiež z kódexu vyplýva možnosť výnimočného vystavenia formulára v priebehu vyslania, ako aj po jeho uplynutí, ale vždy v primeranej lehote. Formuláre E 101 sa vystavujú v záujme správneho vykonávania vysielania, sú určené na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami členských štátov a vysielaný pracovník a vysielajúci podnik musia byť kedykoľvek schopní predložiť formulár E 101 na vykonanie kontroly. Vystavenie formulára nie je formalita, ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Sžso/18/2013 zo dňa 31. apríla 2014, ktorý nebol publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR za účelom zjednotenia rozhodovacej praxe súdov a je preto záväzný len vo vzťahu ku konkrétnemu preskúmavanému prípadu. Nie je povinnosťou Sociálnej poisťovne dodatočne sa zaoberať možnosťou vystavenia formulára E 101 ale je povinnosťou vysielajúceho zamestnávateľa, resp. zamestnanca, obrátiť sa na Sociálnu poisťovňu so žiadosťou o vystavenie formulára E 101. 20. Napriek uvedenému, žalovaná v rámci kontroly upozornila žalobcu na porušovanie koordinačných nariadení a odporučila mu požiadať ministerstvo o udelenie výnimky podľa čl. 17 nariadenia. Ministerstvo listom zo dňa 18. marca 2014 žalobcovi oznámilo, že žiadosti o udelenie výnimky nemôže vyhovieť a zároveň ho upozornilo na nutnosť prihlásenia dotknutých zamestnancov do poistenia v mieste výkonu činnosti, t. j. v Belgickom kráľovstve. 21. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že žalobca nepodal žiadosť o vystavenie formulára E 101 na dotknutého zamestnanca napriek tomu, že práce vykonával na území Belgického kráľovstva. Zamestnávateľovi nebol vystavený formulár E 101 na dotknutého zamestnanca, ktorý by preukazoval, že na zamestnanca sa vzťahuje naďalej legislatíva vysielajúceho štátu, t. j. legislatíva SR a taktiež mu ministerstvo neudelilo výnimku z uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 17 nariadenia, bolo povinnosťou žalobcu prihlásiť zamestnanca do poistenia v Belgickom kráľovstve. Prihlásenie tohto zamestnanca na sociálne poistenie v Slovenskej republike bolo v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Žalovaná dodala, že za účelom doriešenia poistných pomerov dotknutých zamestnancov zamestnávateľa vyvinula maximálnu snahu o ich doriešenie v jeho prospech a poukázala na všetky úkony, ktoré vo veci vykonala. 22. K námietke žalobcu, že prijímala odvody na sociálne poistenie, čím daný stav akceptovala, žalovaná poukázala na skutočnosť, že pri podaní Registračných listov FO - prihlášky na sociálne poistenie, pobočke neoznámil, že do poistenia na území SR prihlásil zamestnancov vykonávajúcich činnosť na území Belgického kráľovstva. Poistné, ktoré za dotknutých zamestnancov odvádzal, mu bude vrátené ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po právoplatnom ukončení predmetnej veci. Zamestnávateľ doručil pobočke Bratislava „Žiadosť o vrátenie poistného na sociálne poistenie, vykázaného na tlačive Mesačný výkaz poistného a príspevkov /Výkaz poistného a príspevkov, ktoré bolo zaplatené bez
právneho dôvodu,“ zo dňa 27.04.2017, ktorou žiadal o vrátenie poistného za zamestnanca A. B., z dôvodu, že mu v období od 19. januára 2009 do 30. júna 2009 nevzniklo povinné nemocenské, povinné dôchodkové a povinné poistenie v nezamestnanosti. Z uvedenej žiadosti vyplýva, že žalobca napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne akceptoval. 23. V súvislosti s namietanou nesprávnou aplikáciou nariadenia č. 883/2004 účinného až od 01. mája 2010 žalovaná uviedla, že žalobca v tejto súvislosti citoval zo zápisu z prerušenia kontroly, zo dňa 06. marca 2014, ktorý nepodlieha súdnemu prieskumu a nie je predmetom tohto konania. Nariadenie č. 883/2004 v znení nariadenia č. 988/2009 a nariadenie č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia, účinné od 01. mája 2010, určujú spôsob uplatniteľnej legislatívy, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva obdobne, ako nariadenie č. 1408/71 a vykonávacie nariadenie č. 574/1972, ktoré boli účinné do 30. apríla 2010. Bez ohľadu na to, či sa na konkrétny prípad aplikujú koordinačné nariadenia účinné do 30. apríla 2010 alebo od 01.mája 2010, vždy sú primárne založené na princípe „lex loci laboris“, a teda príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na území ktorého vykonáva dotknutá osoba činnosť, pričom toto základné pravidlo je možné preklenúť inštitútom „vyslania“ resp. udelením výnimky zo strany ministerstva. Pobočka žalovanej i žalovaná pri rozhodovaní o povinnom nemocenskom, povinnom dôchodkovom a povinnom poistení v nezamestnanosti ďalšieho účastníka konania, aplikovali nariadenie účinné do 30. apríla 2010. 24. Žalovaná uviedla, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, číslo: XXXXX-X/XXXX-XX, zo dňa 07. septembra 2016, ktorým odvolací orgán prerušil konanie o odvolaní žalobcu voči rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava, číslo: XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XXXX, zo dňa 15. marca 2016, nie je dôkazom o tom, že pobočka Sociálnej poisťovne nezistila dostatočne skutkový stav veci tak, ako uvádza žalobca. Prerušenie odvolacieho konania je v dispozícii orgánu druhého stupňa, ak v lehote podľa § 210 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., t. j. do 60 dní odo dňa začatia konania, nemôže presne a úplne zistiť skutkový stav veci (§ 193 ods. 3), pričom Sociálna poisťovňa, ústredie, ako odvolací orgán, je povinná dospieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci vlastným hodnotením (§ 195 ods. 1). Sociálna poisťovňa, ústredie, v rámci odvolacieho konania dospela k rovnakým právnym záverom, ako prvostupňový orgán, a preto rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne potvrdila ako vecne správne. IV. Replika žalobcu
25. Vo vzťahu k záväznosti formulárov E 101 žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že formulár nie je formalitou a rozsudok Najvyššieho súdi Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/18/2013 zo dňa 31. apríla 2014 nepovažuje za právne záväzný s ohľadom na princíp právnej istoty (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Vydanie osvedčenia (formulár E 101) príslušným orgánom nemá konštitutívny význam, s jeho vydaním alebo nevydaním sa nespája vznik, zmena či zánik právneho vzťahu, resp. právnej skutočnosti, keďže aj samotné nariadenie Rady (EHS) č. 987/2009 z 16. septembra 2009, upravujúce status quo, hovorí o osvedčení len ako o formalite, o čom svedčí už aj názov čl. 19 tohto nariadenia. Žalobca mal záujem tento formálny administratívny nedostatok konvalidovať, avšak žalovaná sa možnosťou dodatočného vystavenia potvrdenia E 101 odmietla zaoberať, s ohľadom na jej právny názor o charaktere formuláru E 101. Jej tvrdenia, že si nesplnil svoju povinnosť dodatočne podať žiadosť o vystavenie formuláru E 101 sú účelové a zavádzajúce, keďže len nasledoval jej inštrukcie a požiadal ministerstvo o udelenie výnimky. 26. Žalovaná postupovala diskriminačným spôsobom voči niektorým jeho zamestnancom, pretože pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nepostupovala ku všetkým zamestnancom rovnako. Splnenie podmienok pre uplatnenie legislatívy Slovenskej republiky na vyslaného zamestnanca je povinná skúmať ešte pred vystavením formuláru E 101. 27. Vo vzťahu k výroku napadnutého rozhodnutia žalovanej ako aj pobočky poukázal na absenciu vymedzenia presného časového obdobia, za ktoré nevzniklo dotknutému zamestnancovi povinné nemocenské, povinné dôchodkové a povinné poistenie v nezamestnanosti, obsahujú iba uvedenie dňa, ktorý sa považuje za začiatok plynutia obdobia, za ktoré mu nevznikli povinné zákonné poistenia, vo výrokoch avšak absentuje uvedenie dňa, ktorý sa považuje za posledný, kedy tieto poistenia nevznikli. Nesúhlasil ani s argumentom žalovanej vo vzťahu k neudeleniu výnimky o uplatniteľnej legislatíve podľa čl. 16 nariadenia č. 883/2004, keďže povinnosť Sociálnej poisťovne spolupracovať s príslušnou inštitúciou v prijímajúcom štáte, v prípade akýchkoľvek pochybností vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy, vyplýva z bodu 5, písm. d) rozhodnutia č. A2 z 12. júna 2009. Sociálna poisťovňa v rozpore s požiadavkou určiť uplatniteľnú legislatívu na vyslaných zamestnancov vzájomnou dohodou oboch štátov, nekontaktovala príslušnú inštitúciu v prijímajúcom štáte, Belgickom kráľovstve, za účelom spoločného doriešenia záležitosti na základe vykonanej kontroly u žalobcu, avšak namiesto toho si vyžiadala iba
stanovisko ministerstva, na základe ktorého rozhodla, že poistné za dotknutého zamestnanca malo byť odvádzané v prijímajúcom štáte, Belgickom kráľovstve. 28. Posudzovaným obdobím vyslania v tomto prípade je obdobie od 19. januára 2009 do 30. júna 2009, t. j. 6 mesiacov. Sociálna poisťovňa bez zohľadnenia podstatnej zmeny právnej úpravy a bez posudzovania jednotlivých období vyslania zamestnancov jednotlivo a individuálne, závery z kontroly uplatnila paušálne na všetkých zamestnancov a na celé kontrolované obdobie od roku 2007 do 2014, teda rozhodla šablónovo, bez nutnosti vnímania individuálneho charakteru každého jedného prípadu. 29. Žalobca zároveň namietal, že výklad kritérií vo vzťahu k „podstatným činnostiam“ zo strany žalovanej je absolútne nekonzistentný, pretože v obdobných rozhodnutiach, napr. v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej, č. k. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 23.10.2017 (na správnom súde vedené pod sp. zn. 8Sa/103/2017), žalovaná ako kritérium pre výkon „podstatných činností“ uvádza: „..počet zamestnancov pracujúcich v Slovenskej republike musí byť minimálne 25 % z celkového počtu zamestnancov..“, naproti tomu v napadnutom rozhodnutí ako kritérium pre výkon „podstatných činností“ žalovaná uvádza vykonávanie činnosti zamestnávateľa prostredníctvom min. 10 % zamestnancov na území Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná v takmer identických prípadoch vykladá podmienky pre uplatniteľnú legislatívu rôzne, čo je v príkrom rozpore s požiadavkou predvídateľnosti rozhodnutí a akoukoľvek právnou istotou. Žalovaná sa absolútne nevysporiadala s individuálnou situáciou žalobcu, keďže tento podniká v oblasti logistiky, čo predstavuje špecifický druh odvetvia a väčšina zamestnancov predstavovala vodičov nákladných vozidiel, pričom je všeobecne známe, že títo v rámci svojej pracovnej náplne vykonávajú činnosť vo viac ako 2 členských štátoch EÚ, nie len v rámci územia Slovenskej republiky, a preto je potrebné pri posudzovaní naplnenia podmienok vyslania (najmä percentuálneho zastúpenia zamestnancov na území Slovenskej republiky) zohľadniť špecifikum tohto prípadu, čo však žalovaná nevykonala. 30. Napadnuté rozhodnutie žalovanej nadobudlo právoplatnosť dňa 09. marca 2017 a Sociálna poisťovňa bola povinná vrátiť žalobcovi zaplatené poistné bez právneho dôvodu v 30 - dňovej lehote od zistenia, že došlo k prijatiu úhrad bez právneho. V. Ďalšie konanie pred správnym súdom 31. Správny súd konštatuje, že ďalší účastník sa k žalobe, vyjadreniu žalovanej a ani k replike žalobcu nevyjadril. 32. Žalovaná dupliku nepodala. VI. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom 33. Správny súd v Bratislave v prvom rade uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) bol zriadený aj Správny súd v Bratislave. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správnych súdoch uvádza, že správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Ustanovenie § 3 ods. 3 citovaného zákona zároveň uvádza: „ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Výkon súdnictva prešiel z krajských súdov na novozriadené správne súdy odo dňa 1. júna 2023 vo všetkých veciach, v ktorých je od tohto dátumu daná právomoc správnych súdov. 34. Predmetná vec bola na podklade podanej žaloby pôvodne iniciovaná a následne prejednávaná Krajským súdu v Bratislave pod pridelenou spisovou značkou 4Sa/36/2017. Od 1. júna 2023 je na konanie v tejto veci príslušný Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“). Vec bola náhodným výberom pridelená samosudcovi do oddelenia 16Sa, ktorý o nej koná pod pôvodnou spisovou značkou s predponou BA-4Sa/36/2017. Podľa § 493c písm. a) SSP, ak je podľa § 492 daná príslušnosť krajského súdu, vykonáva ju od 1. januára 2023 správny súd ustanovený osobitným predpisom. Podľa § 493e SSP, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 35. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) v konaní o správnej žalobe právnickej osoby v sociálnych veciach, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej ako aj administratívne konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovanej, a vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 493e v spojení s § 135 ods. 1 SSP) dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná. 36. O žalobe rozhodol na pojednávaní dňa 28. marca 2024 za prítomnosti ďalšieho účastníka. Žalovaná svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnila a súhlasila, aby správny súd rozhodol v jej neprítomnosti. Žalobca svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil.
Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa § 61 písm. a) SSP, žaloba je procesný úkon, ktorým fyzická osoba alebo právnická osoba uplatňuje právo na súdnu ochranu porušeného alebo priamo dotknutého práva alebo právom chráneného záujmu. Podľa § 177 ods. 1, ods. 2 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor alebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 37. Predmetom konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej, ktorým zamietla odvolanie žalobcu ako zamestnávateľa a potvrdila prvostupňové rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté, že ďalšiemu účastníkovi nevzniklo od 19. januára 2009 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi žalobcu podľa slovenskej legislatívy. Prvostupňovým rozhodnutím nebolo teda rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, ale o nevzniknutí poistenia ďalšieho účastníka, ako zamestnanca žalobcu. 38. Prihliadajúc na predchádzajúcu rozhodovaciu prax kasačného súdu v obdobných veciach (napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z 23. februára 2022 sp. zn. 6Ssk/20/2021, alebo rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. júla 2017, sp. zn. 9Sžso/178/2015 a z 25. novembra 2020 sp. zn. 9Sžsk/120/2019 ktorý bol uverejnený ako judikát R 47/2021) považoval správny súd za podstatné primárne sa vysporiadať s aktívnou legitimáciou žalobcu na podanie žaloby, ktorá, hoci nie formálne, je jednou z procesných podmienok konania. Ide pritom o takú procesnú podmienku, nedostatok ktorej nie je možné odstrániť a procesne vyúsťuje do odmietnutia správnej žaloby podľa ustanovenia § 98 ods. 1 písm. e) SSP ak je žaloba podaná osobou, u ktorej zjavne absentuje aktívna legitimácia (neoprávnenosť bude zrejmá okamžite, nesporne, bez ďalšieho, resp. nutnosti meritórne vec skúmať), prípadne do zamietnutia žaloby, ak správny súd dospeje k zisteniu, že aktívna legitimácia žalobcovi nesvedčí vyplývajúc zo žalobných bodov resp. predloženého administratívneho spisu, t. j. až pri skúmaní merita veci. 39. Vychádzajúc z uvedeného je správny súd povinný skúmať procesnú aktívnu legitimáciu žalobcu počas celého konania a preto napriek skutočnosti, že žalovaná jej absenciu v rámci konania pred správnym súdom nenamietala, bolo povinnosťou konajúceho správneho súdu sa ňou zaoberať ex offo. 40. Správne súdnictvo nie je založené na verejnej žalobe, tzv. „actio popularis“, ktorú by bol oprávnený podať ktokoľvek. Legislatívna konštrukcia správneho súdnictva v Správnom súdnom poriadku vychádza z čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sa na správny súd vo veci preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy môže úspešne obrátiť ten, kto tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bol týmto rozhodnutím resp. opatrením ukrátený na svojich právach alebo oprávnených záujmoch, pričom ústava umožňuje zákonodarcovi obmedziť možnosti prístupu jednotlivca na súd a zároveň ustanovuje hranice takej možnosti tým, že preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd nesmie byť spod právomoci súdu vylúčené. 41. Keďže v konaní nebolo sporné, že správnu žalobu podal priamo účastník administratívneho konania prostredníctvom jeho splnomocneného zástupcu, ktorému bolo napadnuté rozhodnutie doručované, správny súd dospel k záveru, že v prípade žalobcu sa nemôže jednať o zjavne neoprávnenú osobu na podanie správnej žaloby.
42. V nadväznosti na uvedené zistenie zostalo správnemu súdu posúdiť, či žalobcovi svedčí žalobná legitimácia vychádzajúc už zo samotného obsahu správnej žaloby, ktorá smeruje voči označenému napadnutému rozhodnutiu žalovanej vo veci nevzniknutia povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti ďalšieho účastníka konania. 43. Ako už správny súd naznačil vyššie, správna žaloba proti rozhodnutiu alebo opatreniu orgánu verejnej správy nie je bežným prostriedkom nápravy nezákonnosti, ktorý je k dispozícii všetkým účastníkom predchádzajúceho administratívneho konania. Úspešne môže správnu žalobu podať iba taká fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn. II. ÚS 259/2011 konštatoval, že “v zásade možno súhlasiť s názorom najvyššieho súdu (s ktorým sa stotožňuje aj I. a IV. senát ústavného súdu), podľa ktorého aktívna procesná legitimácia žalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, zahŕňa v sebe kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka správneho konania a súčasne ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím vydaným v správnom konaní...“. 44. Správny súdny poriadok v § 199 ods. 3 v spojení s § 178 ods. 1 priznáva aktívnu legitimáciu na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá o sebe tvrdí, že bola ako účastník administratívneho konania na svojich právach alebo právom chránených záujmoch ukrátená rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy. Iný subjekt (okrem prípadov uvedených v § 199 ods. 3 v spojení s § 178 ods. 2 a 3 SSP) nie je aktívne legitimovaný na podanie takej žaloby v prospech inej osoby. 45. So zreteľom na citované ustanovenia treba považovať za náležitosť správnej žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol na svojich právach (teda nielen na svojom záujme) ukrátený v bezprostrednej súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy, pričom musí ísť o subjektívne práva, vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu. „Súd v každej konkrétnej veci posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve. Žalobná legitimácia v zmysle ust. § 247 ods. 1 a § 250 ods. 2 OSP musí byť daná pre všetky prípady, kedy je dotknutá právna sféra žalobcu. S prihliadnutím na účel súdneho prieskumu administratívnych rozhodnutí, táto podmienka musí byť splnená v priebehu celého konania.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžr/2/2014). 46. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV.ÚS 228/2011-9 zo dňa 02. júna 2011, podľa ktorého: „Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z uvedeného, samotné postavenie účastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie.“ 47. Správny súd konštatuje, že všetky námietky žalobcu (zamestnávateľa) v žalobe smerujú k namietaniu porušenia subjektívnych práv ďalšieho účastníka ako jeho zamestnanca, resp. všetkých žalobcom vyslaných zamestnancov na výkon práce do Belgicka. Žalobca ako zamestnávateľ však konkrétne neuviedol ako bolo zasiahnuté do jeho práv alebo právom chránených záujmov. Pokiaľ žalobca v žalobe uviedol, že bol ukrátený na svojich právach tým, že odvodová povinnosť je v Belgickom kráľovstve iná ako na Slovensku, ide iba o konštatovanie skutočnosti, a nie uvedenie akým konkrétnym spôsobom bolo do jeho subjektívnych práv zasiahnuté. V danom prípade sa pritom napadnuté rozhodnutie týka výslovne nevzniknutia povinného poistenia ďalšieho účastníka a nie priamo odvodových povinností žalobcu. Navyše, v prípade bezdôvodného odvedenia poistného, by bolo poistné zamestnávateľovi v zmysle § 145 zákona č. 461/2003 Z. z. vrátené. 48. Žalobca teda podal správnu žalobu, v ktorej namietal porušenie iných ako svojich subjektívnych práv, a to porušenie práv svojho zamestnanca vystupujúceho v konaní pred správnym súdom ako ďalší účastník (nie ako žalobca), vrátane ostatných, ním vyslaných zamestnancov, na výkon práce do Belgického kráľovstva. Z ustanovenia § 177 a § 178 ods. 1 SSP je nesporné, že žalobcovi vyplýva
povinnosť tvrdenia o porušení výlučne jeho subjektívnych práv a nie práv iného subjektu, pokiaľ mienil podať správnu žalobu, ktorej by bolo možné priznať úspech. V administratívnom ani v súdnom konaní nebolo preukázané, že by postupom orgánov verejnej správy došlo k porušeniu jeho subjektívnych práv. Samotné postavenie ako účastníka správneho konania k naplneniu podmienky ukrátenia práv žalobcu nevedie. 49. Správny súd v rámci preskúmavania veci dospel k záveru, že pre úplnú absenciu tvrdení, v čom spočíva ukrátenie žalobcu na jeho právach a právom chránených záujmoch napadnutým rozhodnutím žalovanej, ktorého výrok smeruje voči osobe ďalšieho účastníka konania, je potrebné žalobu zamietnuť ako nedôvodnú podľa ustanovenia § 199 ods. 3 v spojení s § 190 SSP. Podľa § 168 SSP, žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. Podľa § 169 SSP, ďalší účastník, osoba zúčastnená na konaní a zainteresovaná verejnosť pri zúčastnení sa na konaní podľa § 42 ods. 1 písm. d) majú voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im správny súd uložil. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa im môže správny súd na návrh priznať právo na náhradu ďalších trov konania. 50. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalovanému súd rozhodol podľa ustanovenia § 168 SSP tak, že hoci bol v konaní úspešný v celom rozsahu, právo na náhradu trov konania mu nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo14/2018). Na konanie pred správnym súdom sa okrem zásady hospodárnosti podľa § 5 ods. 7 SSP primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP). Ďalšiemu účastníkovi správny súd náhradu trov konania takisto nepriznal nakoľko mu v konaní nevznikli trovy konania predpokladané v ustanovení § 169 SSP a náhradu trov konania nežiadal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ si ako zástupcu môžu vždy zvoliť advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.