Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Cb/14/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudcom JUDr. Róbertom Zsigom v spore žalobcu: RS-1, s.r.o., Priemyselná 10, 821 09 Bratislava, IČO: 45 556 954, zastúp. JUDr. Igorom Milichovským, advokátom, Krmanova 14, 040 01 Košice, IČO: 42 321 867, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, zastúp. spoločnosťou KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., Dunajská 2317/32, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848 v konaní o zaplatenie 8 689,19 EUR s prísl. takto

rozhodol:

Konanie n e p r e r u š u j e.

Žalobu z a m i e t a.

Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o ich výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1.Žalobou doručenou súdu dňa 10.02.2016 žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 8 689,19 EUR, úroku z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 8 689,19 EUR od 19.02.2015 do zaplatenia, ako aj paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 EUR. Ďalej žiadal, aby mu súd priznal náhradu trov konania.

2.Žalobca uviedol, že je výrobcom elektriny zo slnečnej energie v zariadení s celkovým inštalovaným výkonom 950,4 kW, umiestnenom na pozemku s parcelným č. 2254/4 nachádzajúcom sa v katastrálnom území S.Š.. Zariadenie na výrobu elektriny žalobcu bolo uvedené do prevádzky dňa 06.06.2011. Rozhodnutím číslo 0743/2014/E-OZ zo dňa 22.10.2013 úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len URSO) schválil žalobcovi na roky 2014 až 2026 pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 382,61 EUR/MWh, vyrobenej zo slnečnej energie vo vyššie uvedenom zariadení žalobcu. Zmluvou o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku uzatvorenej dňa 19.11.2014 medzi žalobcom ako výrobcom elektriny, spoločnosťou Východoslovenská energetika a.s. ako odberateľom elektriny a žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy sa žalovaný v článku I odsek 1 písm. f) zaviazal okrem iného v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a spôsobom uvedeným v zmluve zaplatiť žalobcovi doplatok podľa cenového rozhodnutia ÚRSO vydaného žalobcovi. Listom zo dňa 15.12.2014 žalovaný oznámil žalobcovi svoje zistenie, že zo strany žalobcu nedošlo v roku 2014 k splneniu všetkých zákonných náležitostí, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby žalobcom prevádzkovaný zdroj požíval podporu vyrobenej a dodanej elektriny v kalendárnom roku 2015, konkrétne že neboli na podmienky upravené v (ďalej len ,e“). V ďalšej komunikácii so žalobcom žalovaný spresnil, že podľa jeho názoru zo strany žalobcu nebola splnená oznamovacia povinnosť vyplývajúca z ustanovenia zákona

o podpore, t.j. povinnosť oznámiť žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa , vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny k 15. augustu 2014 na nasledujúci kalendárny rok. S odkazom na ust. v znení účinnom od 01.01.2014 žalovaný uzavrel, že žalobca si nemôže na elektrinu vyrobenú v jeho zariadení v roku 2015 uplatniť právo na doplatok podľa . Pridržiavajúc sa uvedeného žalovaný následne v prílohe listu zo dňa 19.02.2015 vrátil žalobcovi faktúru č. 150001 zo dňa 04.02.2015, ktorou žalobca vyúčtoval žalovanému svoj nárok za mesiac január 2015 vo výške 8 689,19 EUR. Žalobca nesúhlasil s tvrdením a pretrvávajúcim postojom žalovaného, že žalobca si nemôže na elektrinu vyrobenú v roku 2015 uplatniť právo na doplatok. Poukázal na ust. , a . Tvrdil, že si svoju oznamovaciu povinnosť podľa voči ÚRSO splnil podaním žiadosti o schválenie ceny elektriny na stanovenie doplatku na roky 2014 až 2026, čím si u ÚRSO uplatnil nárok na podporu v rokoch 2014 až 2026. V rámci svojho cenového návrhu žalobca riadne špecifikoval predpokladané ročné množstvo výroby elektriny ako aj predpokladané ročné množstvo, na ktoré sa uplatní doplatok, tak ako tieto skutočnosti vyplývajú z odôvodnenia cenového rozhodnutia ÚRSO číslo 0743/2014/E-OZ zo dňa 22.10.2013. Z dôvodu právnej istoty žalobca oznámil ÚRSO skutočnosti podľa aj listom zo dňa 13.08.2014, ktorý v totožnom znení zaslal aj žalovanému. Listy zo dňa 13.08.2014 adresované ÚRSO a žalovanému boli na poštovú prepravu podané dňa 14.08.2014. Podľa stanoviska ÚRSO zverejneného na jeho web stránke www.urso.gov.sk <http://www.urso.gov.sk>, ÚRSO považuje oznamovaciu povinnosť podľa ustanovenia za splnenú, ak výrobca elektriny doručí oznámenie o uplatnení podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok najneskôr 15. augusta kalendárneho roka osobne do podateľne úradu, elektronicky alebo faxom alebo najneskôr dňa 15. augusta oznámenie odovzdá na poštovú prepravu. Splnenie oznamovacej povinnosti voči ÚRSO však nie je medzi účastníkmi sporné a nenamieta ho ani ÚRSO. Žalobca mal za to, že si svoju oznamovaciu povinnosť podľa splnil aj voči žalovanému, a to nasledovne: a) zaslaním Rozhodnutia ÚRSO číslo 0743/2014/E-OZ zo dňa 22.10.2013 žalovanému elektronickou poštou dňa 05.02.2014, ktoré rozhodnutie ÚRSO samo osebe obsahuje všetky relevantné skutočnosti podľa ustanovenia , b) listom zo dňa 02.07.2014, ktorý žalobca zaslal žalovanému spoločne s faktúrou č. 140006 zo dňa 02.07.2014, ktorou žalovanému vyúčtoval výrobu a dodávku elektrickej energie obnoviteľného zdroja energie, c) listom zo dňa 13.08.2014 odoslaným žalovanému na poštovú prepravu dňa 14.08.2014. Z vyššie uvedených dôkazov tak podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že tento si oznamovaciu povinnosť podľa voči žalovanému splnil. Odhliadnuc od vyššie uvedených skutočností a teda skutočnosti, že žalobca si riadne a včas splnil povinnosť podľa tak voči ÚRSO ako aj žalovanému, žalobca uviedol, že aj keby si túto povinnosť nesplnil, uvedené porušenie nemôže byť u žalobcu sankcionované stratou nároku na podporu pre rok 2015 v zmysle ust. v znení účinnom od 01.01.2014. Poukázal pri tom na ust. v znení účinnom do 31.12.2013 ako aj v znení účinnom od 01.01.2014 a tiež na ust. . Mal za to, že z uvedených ustanovení (najmä ust. ) jednoznačne vyplýva, že vzhľadom k skutočnosti, že zariadenie žalobcu na výrobu elektriny bolo uvedené do prevádzky pred dňom 01.01.2014 (dňa 06.06.2011), nevzťahuje sa na neho úprava podľa v znení účinnom od 01.01.2014, ale úprava v znení účinnom do 31.12.2013. Ustanovenie v znení účinnom do 31.12.2013 pritom vôbec nesankcionuje nesplnenie povinnosti podľa , sankcionuje iba nesplnenie povinnosti podľa a a to tiež výlučne v smere straty práva podľa , nie aj straty práva podľa . Na základe vyššie uvedeného žalobca konštatoval, že vôbec nemôže byť postihnutý sankciou zániku oprávnenia uplatniť si právo na podporu podľa ustanovenia účinnom od 01.01.2014. Žalobca si uplatnil aj nárok na úroky z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 8 689,19 EUR od 19.02.2015 do zaplatenia, ako aj nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 EUR.

3.Žalovaný v podaní doručenom súdu dňa 08.07.2016 uviedol, že nesúhlasí s návrhom žalobcu. Mal za to, že uplatnený nárok je nedôvodný a nemá oporu v platných právnych predpisoch z dôvodu, že žalobca si riadne a včas nesplnil svoju povinnosť, ktorú mu ukladá ust. , t.j. povinnosť oznámiť žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa ust. a , vrátane predpokladaného množstva

elektriny na rok 2015 v zákonom stanovenej lehote do 15.08.2014, čím vlastnou pasivitou stratil možnosť úspešne si v roku 2015 uplatniť právo na podporu podľa ust. a . Uviedol, že je prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy podľa v platnom znení na území Košického, Prešovského a časti Banskobystrického kraja, a to na základe povolenia č. 2007E 0257 vydaného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví. Podľa je žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy určená povinnosť poskytovať podporu výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov, a to vo forme doplatku a odberom elektriny za cenu elektriny na straty. Túto povinnosť si žalovaný plní na základe Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku uzatvorenej s jednotlivými výrobcami elektriny. Činnosť žalovaného ako prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy je prísne regulovaná zo strany štátu a finančné prostriedky určené na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov sú pre žalovaného každoročne prideľované zo strany úradu v závislosti od predpokladaného množstva vyrobenej elektriny z obnoviteľných zdrojov jednotlivými výrobcami elektriny, z ktorého dôvodu je v obsiahnutá na strane výrobcov energie z obnoviteľných zdrojov oznamovacia povinnosť, a to tak vo vzťahu k prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, ako aj vo vzťahu k úradu. Finančné prostriedky na poskytovanie podpory pre výrobcov energie z obnoviteľných zdrojov sú žalovanému prideľované zo strany úradu len v takej výške, ktorá zodpovedá súhrnu podpory vo forme doplatkov a výkupu elektriny za cenu na krytie strát pre tie subjekty, ktoré si splnili všetky svoje zákonom stanovené povinnosti, a teda ktorým nárok na uplatnenie si podpory v danom kalendárnom roku nezanikol. Žalovaný je rovnako ako všetky ostatné subjekty povinný postupovať výlučne v súlade s platnými právnymi predpismi, nekonať v rozpore s nimi, neobchádzať ich a v plnom rozsahu dodržiavať resp. plniť si svoje povinnosti v nich obsiahnuté. Základnou spornou skutočnosťou medzi procesnými stranami je predovšetkým samotné splnenie povinnosti žalobcom v zmysle , ktorý žalobcovi ako výrobcovi s právom na podporu ukladá povinnosť oznámiť úradu a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa a , vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Žalovaný splnenie citovanej oznamovacej povinnosti v zmysle voči žalobcovi neeviduje, pričom mal za to, že táto skutočnosť nebola ani zo strany samotného žalobcu doteraz nijako dôveryhodne preukázaná. Splnenie si oznamovacej povinnosti zo strany žalobcu tak ostáva len v rovine tvrdenia. Cieľom týchto tvrdení zo strany žalobcu je pritom len navodenie dojmu neoprávneného postupu zo strany žalovaného a vyvolanie obavy o vzniku škody na strane žalobcu. Žalobca argumentuje, že žalovanému zaslal v roku 2014 rozhodnutie Úradu č. 0743/2014/E-OZ zo dňa 22.10.2013, ktoré má podľa žalobcu samo o sebe obsahovať všetky relevantné skutočnosti podľa ust. . Uviedol, že zákon síce nepredpisuje osobitnú formu oznámenia v zmysle ust. , avšak oznámenie v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia je nepochybne možné považovať za jednostranný adresovaný právny úkon a na to, aby bol takýto právny úkon platný, musí v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov spĺňať náležitosti vôle, prejavu vôle, predmetu a subjektov, ktoré právny úkon uskutočňujú. Poukázal na ust. a uviedol, že určitosť právneho úkonu je jeho podstatnou náležitosťou, ktorá predstavuje kvalitu právneho úkonu. Ústavný súd SR sa vo svojom náleze -47 vyjadril, že „právny úkon je neurčitý, keď síce je zrozumiteľne vyjadrený, avšak jeho obsah je nejasný a existujúce vecné nedostatky spočívajúce v neurčitom vyjadrení obsahu nemožno odstrániť ani prostredníctvom interpretačného pravidla vyjadreného v ustanovení a .“ Ak je obsah právneho úkonu zachytený písomne, určitosť prejavu vôle je daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný. Nestačí, že subjektu uskutočňujúcemu predmetný právny úkon je jasné, čo je jeho predmetom a čo sa predmetným právnym úkonom snaží dosiahnuť, ak to nie je poznateľné z textu listiny. Zdôraznil, že právnym následkom neurčitosti právneho úkonu je jeho absolútna neplatnosť. Z uvedeného dôvodu nie je postačujúce za splnenie si predmetnej zákonom stanovenej notifikačnej povinnosti odkázať na akékoľvek dokumenty, ktoré žalobca zaslal žalovanému v priebehu roka 2014. Mal za to, že cenové rozhodnutie, na ktoré sa žalovaný odvoláva nie je v žiadnom prípade spôsobilé považovať za oznámenie v zmysle . Žalovaný neeviduje voči žalobcovi splnenie si oznamovacej povinnosti ani v súvislosti s tvrdením žalobcu, že si svoju oznamovaciu povinnosť splnil a oznámenie odoslal žalovanému zásielkou dňa 02.07.2014 spolu s faktúrou č. 140006. Žalovaný tvrdil, že uvedená zásielka žalobcu adresovaná žalovanému zo dňa 02.07.2014 v žiadnom prípade neobsahovala oznámenie v zmysle . V jeho podateľni sa všetky prijaté zásielky evidujú, a to tak, že z ich obsahu je zrejmé, čo sa v nich pri doručení nachádza. Žalovaný po preverení zásielky doručenej mu žalobcom potvrdil, že obsahom uvedenej zásielky bola len faktúra č. 140006 spolu s prílohou o údajoch o výrobe a dodávke elektriny v príslušnom mesiaci, na

základe ktorej si žalobca u žalovaného uplatnil vyplatenie podpory za obdobie 06/2014. Do uplynutia zákonom stanovenej lehoty (v tomto prípade 15.08.2014) nebol žalovanému do jeho dispozičnej sféry zo strany žalobcu doručený žiaden jednostranný právny úkon obsahovo predstavujúci oznámenie o predpokladanej charakteristike dodávky žalobcu alebo uplatnenie podpory žalobcom. Zásielka zo dňa 13.08.2014 (pod číslom podacieho lístka RR556565395CZ), na ktorú sa žalobca taktiež odvoláva, bola žalovanému doručená až dňa 18.08.2014. Právo na podporu v zmysle je právom priznaným hmotnoprávnymi predpismi a každoročná oznamovacia povinnosť nie je procesný úkon nakoľko sa nevzťahuje k žiadnemu konaniu (úradnému procesu), ale je hmotnoprávnym úkonom, ktorý musí byť uskutočnený vždy do 15.08. príslušného kalendárneho roka. Právna norma obsiahnutá v zakotvujúca povinnosť výrobcu, ktorú je tento povinný v zákonom stanovenej lehote riadne splniť a jej splnenie resp. nesplnenie v zákonom stanovenej lehote má vplyv na existenciu nároku na uplatnenie práva, t.j. spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva, a teda predmetná právna norma musí mať povahu normy hmotnoprávnej a rovnako tak aj lehota v nej obsiahnutá ma povahu lehoty hmotnoprávnej. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že pre splnenie oznamovacej povinnosti podľa je nevyhnuté, aby toto oznámenie bolo v lehote do 15.08. príslušného kalendárneho roka reálne doručené do dispozičnej sféry žalovaného a úradu, pričom nestačí len jeho zaslanie na poštovú prepravu. Ako relevantný nie je možné považovať ani odkaz žalovaného na publikované stanovisko úradu, podľa ktorého úrad povinnosť výrobcu uvedenú v považuje za splnenú, ak výrobca elektriny doručí oznámenie o uplatnení podpory podľa a vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok najneskôr 15. augusta kalendárneho roka osobne do podateľne úradu, elektronicky alebo faxom alebo najneskôr dňa 15. augusta oznámenie odovzdá na poštovú prepravu a vzhľadom na nižšie uvedené tento argument nemôže ako zdôvodnenie procesnoprávnej povahy dotknutej lehoty obstáť. Podľa názoru žalovaného ani samotný úrad nemá úmysel prezentovať lehotu ako procesnú a ani vo zverejnenom stanovisku nezaväzuje a ani nemá právomoc zaväzovať žalovaného aby predmetnú lehotu posudzoval ako procesnú. Úrad ako aj žalovaný sú povinní predmetnú lehotu posudzovať výlučne v súlade so , ktorým sa musia riadiť tak žalovaný ako aj samotný úrad, pričom ich postavenie pri výklade predmetnej lehoty je v tomto smere rovnocenné. Ak by ktorýkoľvek z týchto subjektov pristupoval k lehote odlišne od zákonnej úpravy, nezaväzuje tým druhý subjekt a ani no nemôže zaväzovať na rovnaký postup. Od postupu jedného z dotknutých subjektov teda za žiadnych okolností nemožno odvodzovať správnosť alebo nesprávnosť postupu druhého subjektu. Jediným východiskom pre posudzovanie povahy predmetnej lehoty obsiahnutej v je zákonná úprava. V súvislosti s uvedeným upozornil na SR vyjadrujúci princíp legality, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví o regulácii v sieťových odvetviach (ďalej len zákon o regulácii v sieťových odvetviach) upravujúci postavenie a pôsobnosť úradu, ktorý úradu nepriznáva kompetenciu podávania záväzných výkladov. Výklad zákonov je oprávnený robiť súd svojou rozhodovacou činnosťou, preto stanovisko úradu ako orgánu oprávneného na podieľanie sa na tvorbe zákonov na úseku regulácie sieťových odvetví nemôže mať pre ostatných účastníkov trhu s elektrinou a plynom právnu záväznosť. Nesúhlasil ani s výkladom ustanovenia uvedeným žalobcom. Rozšírenie znenia na sankcie za porušenie povinnosti by totiž vytvorilo dve kategórie výrobcov: výrobcovia, ktorí predmetnej „sankcii“ podliehajú a výrobcovia, ktorí „sankcii“ nepodliehajú, pričom jediným dôvodom/kritériom pre takéto rôzne zaobchádzanie by bol deň uvedenia zariadenia do prevádzky. Žalovaný sa domnieva, že takéto rozdielne zaobchádzanie vo vzťahu k výrobcom by bolo v rozpore s ústavným princípom rovnosti zakotveným v čl. 12 ods. 1 v spojení s . Vychádzajúc aj zo samotnej dôvodovej správy k je toho právneho názoru, že pre dané ustanovenie by sa mal aplikovať systematický a užší výklad pojmu ,,podmienky podpory“ ako výklad logický, t.j. že dané prechodné ustanovenie v by sa malo vzťahovať len na , čo vyplýva aj z jeho pomenovania ,,Spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny.“ V ust. sú obsiahnuté práva a povinnosti výrobcov elektriny s právom na podporu, čo je tiež zrejmé zo samotného názvu uvedeného paragrafu, a na tieto sa prechodné ustanovenie nevzťahuje a nie je možné ho naň ani svojvoľným extenzívnym výkladom aplikovať. Podľa názoru žalovaného v prospech tohto užšieho a systematického výkladu svedčí aj skutočnosť, že výrobca, ktorému dáva konkrétne práva a ukladá povinnosti, už spĺňa podmienky podľa ust. zákona, teda má právo na podporu. Z gramatickej formulácie ust. možno tiež vyvodiť, že nejde o zánik práva na podporu ako takú - naopak, ide o dočasnú nemožnosť si uplatniť právo na podporu ako dôsledok nesplnenia

povinnosti požadovanej zákonom. Preto ustanovenie § 4 ods. 3 zákona podľa názoru žalovaného v 1. rade nie je možné považovať za podmienku rozhodujúcu pre trvanie, resp. zánik práva na podporu - toto právo trvá pre dotknutého výrobcu naďalej. Strata možnosti uplatniť si právo na podporu na nasledujúci rok je tak len určitou sankciou za nesplnenie povinnosti požadovanej zákonom s tým, že podmienky podpory pre dotknutého výrobcu ostávajú nedotknuté. V nadväznosti na uvedené zdôraznil rozdiel medzi právom na podporu a možnosťou na úspešné každoročné uplatnenie si existujúceho práva na podporu, ku ktorého úspešnosti musí byť zo strany výrobcu elektriny preukázané dodržiavanie a riadne plnenie všetkých zákonom zakotvených povinností, ktoré musia byť z dôvodu zamedzenia diskriminácii a neoprávnenému zvýhodňovaniu niektorej skupiny oprávnených subjektov, pre všetkých výrobcov elektriny s právom podporu rovnaké. Navyše novela okrem spomínaného doplnenia ust. o následok v ods. 3 zmenila a doplnila aj celý rad ustanovení v . Žalovaný preto zastáva názor, že práve z dôvodu zmeny podmienok podpory výroby elektriny upravených v ust. zákona vznikla potreba riešiť problematiku retroaktivity takto zmenených a doplnených podmienok podpory prostredníctvom prechodného ustanovenia . Upozornil na skutočnosť, že povinnosti výrobcu elektriny zakotvené v , vrátane notifikačnej povinnosti výrobcu elektriny zakotvenej v písmene b) a písmene c) uvedeného zákonného ustanovenia, sa v znení nachádzali už pred prijatím predmetnej novely, a to konkrétne od 01.01.2010 a od tohto dátumu ich boli všetci výrobcovia elektriny s právom na podporu, vrátane žalobcu, povinní riadne plniť. Novela nadobudla platnosť dňa 20.11.2013 a účinnosť dňa 01.01.2014, pričom lehota na splnenie zákonom stanovených povinností výrobcov elektriny s právom na podporu obsiahnutých v odseku 2 uplynula až dňa 15.08.2014, z čoho je zrejmé, že žalobca mal pred samotným nadobudnutím účinnosti predmetnej novely a obzvlášť pred uplynutím lehoty na splnenie svojich zákonom stanovených povinností, dostatok času na oboznámenie sa so svojimi zákonom stanovenými povinnosťami a rovnako tak s následkom ich nesplnenia predpokladaným v odseku 3 a taktiež mal dostatok času na ich splnenie. V nadväzností na uvedené si zdôraznil všeobecne platnú a rokmi aplikovanú zásadu, že „neznalosť zákona neospravedlňuje“, podstata je obsiahnutá v , ktorý v ust. zakotvuje, že ,,o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.“ V súlade s citovanou zákonnou zásadou sa od výrobcov elektriny očakáva, že budú poznať svoje zákonom stanovené práva a povinnosti vrátane prípadných následkov ich nesplnenia a že zlučiteľnosť svojho správania s právnymi predpismi upravujúcimi práva a povinnosti subjektov na úseku energetiky, posúdia na vlastnú zodpovednosť. Výrobcovia elektriny tým v zásade sami nesú riziko prípadného nesprávneho posúdenia právneho stavu a neplnenia niektorej zo svojich zákonom stanovených povinností. Na základe uvedeného mal za to, že nárok žalobcu je nedôvodný a navrhol žalobu zamietnuť.

4.Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný nesprávne, nezákonne, svojvoľne a diskriminačne vyhodnotil otázku splnenia, resp. nesplnenia povinnosti žalobcu podľa . Nesúhlasil s argumentáciou žalovaného, podľa ktorej doručenie cenového rozhodnutia ÚRSO elektronickou poštou žalobcu zo dňa 05.02.2014 nie je možné považovať za splnenie oznamovacej povinnosti podľa . Mal za to, že cenové rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti podľa ust. a žalovaný potvrdil, že cenové rozhodnutie mu bolo doručené. Uviedol, že ust. neustanovuje pre splnenie tam uvedenej oznamovacej povinnosti žiadnu osobitnú formu, z čoho vyplýva, že oznámenie je možné vykonať tak písomne, ústne ako aj konkludentne. Je zrejmé, že žalobca zaslal žalovanému cenové rozhodnutie, aby ním deklaroval svoj zámer poberať podporu v zmysle a aby preukázal žalovanému splnenie všetkých predpokladov pre jej čerpanie. Doručením cenového rozhodnutia žalovaný bez akýchkoľvek pochybností musel nadobudnúť vedomosť o tom, že (i) žalobca má nárok na podporu podľa ustanovenia , že (ii) má zámer túto podporu v roku 2015 čerpať (t.j. uplatňuje si nárok na podporuj a že (iii) predpokladané množstvo vyrobenej elektriny predstavuje 961,4 MWh/rok, pričom po odpočítaní vlastnej spotreby je predpokladané množstvo elektriny, na ktoré sa uplatní doplatok 958,9 MWh/rok (ako vyplýva z obsahu cenového rozhodnutia na jeho 2. strane). Doručenie cenového rozhodnutia žalovanému totiž žiadny iný ako vyššie uvedený význam mať nemohlo. Iba sotva môže žalovaný tvrdiť, že doručením cenového rozhodnutia od žalobcu mohol nadobudnúť opačné presvedčenie, a to že si žalobca na od žalobcu mohol nadobudnúť opačné presvedčenie, a to že si žalobca na rok 2015 nechce uplatniť podporu podľa . Pokiaľ ide o poukaz žalovaného na výpis z knihy došlej pošty, v ktorej sa nenachádza konštatovanie

o doručení oznámenia podľa , uviedol, že tento dôkaz nie je spôsobilý preukázať nepravdivé tvrdenie žalovaného, že mu oznámenie podľa ) nebolo doručené. Žalovaný toto svoje tvrdenie navyše sám vyvrátil, keď v prílohe svojho podania predložil nielen faktúru č. 140006 zo dňa 02.07.2014, ale aj dokument s názvom ,,Údaje o výrobe a dodávke elektriny“. O tomto dokumente sa totiž kniha došlej pošty nijak nezmieňuje. Z uvedeného vyplýva, že evidencia pošty u žalobcu nezodpovedá skutočnému obsahu doručených zásielok. Nesúhlasil ani s názorom žalovaného, podľa ktorého za splnenie oznamovacej povinnosti nie je možné považovať ani doručenie listu žalobcu zo dňa 13.08.2014, pričom poukázal na ustanovenie , ktorý upravuje podpornú aplikáciu ustanovení o správnom konaní (správny poriadok) na konanie podľa , na ustanovenie Správneho poriadku, podľa ktorého cit.: „Lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty podanie podá na správnom orgáne uvedenom v alebo ak sa podanie odovzdá na poštovú prepravu.“, na stanovisko ÚRSO zverejnené na jeho webovom sídle www.urso.sk <http:// www.urso.sk>, ktoré už bolo vyššie uvedené. Ako žalobca uviedol už vo svojej žalobe, oznámenie zo dňa 13.08.2014 adresované žalovanému, zasielal žalovanému na poštovú prepravu v totožný deň ako oznámenie adresované ÚRSO. ÚRSO považuje oznámenie žalobcu podľa za včas doručené. Žalovaný naopak tvrdí, že žalobca lehotu uvedenú v zmeškal, odôvodňujúc svoj názor tým, že tam uvedená lehota je vo vzťahu k nemu ako subjektu súkromného lehotou hmotnoprávnou. Tvrdenie žalovaného je tak v príkrom rozpore so stanoviskom ÚRSO, ktoré uvedenú lehotu označilo za procesnú, a zároveň nemá žiadnu oporu v ustanoveniach , ktoré vôbec neobsahuje žalovaným prezentovanú úpravu o hmotnoprávnom charaktere uvedenej lehoty a dokonca ani odkaz na iný právny predpis, o ktorý by bolo možné právny názor žalovaného oprieť. Je totiž zrejmé, že jedna a tá istá lehota v právnom predpise nemôže byť zároveň lehotou procesnou a zároveň lehotou hmotnoprávnou a aj keď je žalovaný subjektom súkromného práva, vo veci ide o splnenie povinnosti verejnoprávneho charakteru vo verejnoprávnom vzťahu žalobcu a žalovaného, priamo regulovaného predpisom verejného práva

- . Mal za to, že činnosť žalovaného je v celom rozsahu regulovaná zákonom a rozhodnutiami ÚRSO, pričom aj taký dokument, akým je prevádzkový poriadok žalovaného, podlieha schváleniu ÚRSO. Za zmienku stojí tiež skutočnosť, že k odoslaniu vyššie uvedených oznámení žalobcu (žalovanému a ÚRSO) došlo spoločne s obdobnými oznámeniami, ktoré odoslali iní výrobcovia elektriny, v danom prípade personálne spriaznení so žalobcom (spoločnosti EL-INSTA SLOVAKIA, s.r.o. a IPDG, s.r.o.) inému slovenskému prevádzkovateľovi distribučnej sústavy - spoločnosti Západoslovenská distribučná, a.s., ktorá v totožný deň zaslané oznámenia u týchto výrobcov akceptovala. Dodal, že disponuje informáciou od troch iných výrobcov elektriny (spoločností EcoPlan 1 s.r.o., EcoPlan 4 s.r.o., EcoPlan 5 s.r.o.), ktorí obdobne ako žalobca doručili oznámenie podľa žalovanému prostredníctvom pošty až dňa 18.08.2014 (obdobne s dátumom odoslania pred dňom 15.08.2014), avšak žalovaný ich oznamovaciu povinnosť paradoxne (na rozdiel od žalobcu) považuje za splnenú. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva nielen svojvôľa žalovaného pri výklade ustanovení , ale tiež selektívny prístup žalovaného, ktorý v rovnakej situácii postupuje k rôznym výrobcom elektriny nerovnako, vo vzťahu k žalobcovi diskriminačne. Uvedené preukazuje skutočnosť, že žalovaný voči spoločnostiam EcoPlan 1 s.r.o., EcoPlan 4 s.r.o., EcoPlan 5 s.r.o. považoval lehotu uvedenú v za procesnú, nakoľko u nich splnenie ich oznamovacej povinnosti akceptoval, a to napriek tomu, že ich oznámenia boli doručené žalovanému v totožný deň ako oznámenie od žalobcu. Žalobca dôvodí existenciu svojho práva na podporu okrem iných aj tým, že z dôvodu intertemporálneho ustanovenia v znení účinnom od 01.01.2014 sa na neho novelizované ustanovenie v znení účinnom od 01.01.2014 nevzťahuje a že jeho zariadenie na výrobu elektriny normatívne naďalej podlieha ustanoveniu v znení účinnom do 31.12.2013. Uvedené je dané skutočnosťou, že zariadenie žalobcu na výrobu elektriny bolo uvedené do prevádzky pred dňom 01.01.2014. Sporným medzi stranami je, či ustanovenie v znení účinnom od 01.01.2014 má na mysli podmienky podpory v širšom zmysle, t.j. všetky podmienky podpory vyplývajúce z ustanovení , vrátane negatívnej podmienky uvedenej v , alebo len podmienky uvedené v ustanovení . Pri výklade právnych noriem je (nielen) súd povinný postupovať ucelene, vnímajúc nielen vykladanú právnu normu osamotene, bez ohľadu na ostatný obsah právneho predpisu, v ktorom sa vykladaná norma nachádza. Zároveň je potrebné vnímať vykladanú normu aj v kontexte celého právneho poriadku, neopomínajúc pritom v prvom rade predpisy ústavného práva. Uviedol, že pri výklade sporného ustanovenia v znení účinnom od 01.01.2014 nie je možné opomenúť ani verejnoprávny charakter

. Ustanovenie v znení účinnom od 01.01.2014 používa vo svojej textácii slovné spojenie ,,podmienky podpory“, pričom zákonodarca bližšie neuvádza, ktoré konkrétne podmienky podpory má na mysli. Podľa názoru žalobcu je ustanovenie v znení účinnom od 01.01.2014 potrebné vykladať v tom zmysle, že pre výrobcov elektriny v zariadeniach uvedených do prevádzky pred 1. januárom 2014 ponecháva zachované všetky pôvodné podmienky podpory uvedené v v znení účinnom do 31.12.2013, t.j. nielen tie, ktoré sú obsahom ustanovenia . Uviedol, že výkladom predmetného ustanovenia nie je možné zistiť takú skutočnosť, ktorá by rozumne a ústavne konformne odôvodňovala taký výklad, že by podmienky podpory uvedené v iných ustanoveniach ako v nemali byť zachované v pôvodnom znení. Už použitím gramatického (jazykového) výkladu ustanovenia v znení účinnom od 01.01.2014 je možné dospieť k záveru, že pod spojením ,,podmienky podpory“ je treba rozumieť všetky podmienky podpory, tak negatívne ako aj pozitívne formulované v . Mal za to, že pokiaľ by zákonodarca chcel, aby sa zachovanie podmienok podpory po 31.12.2013 vzťahovalo výlučne na podmienky podpory uvedené v ustanovení , v ustanovení by to explicitne uviedol. K inému právnemu záveru nie je možné dospieť ani pri nadväzujúcej aplikácii systematického a zužujúceho výkladu sporného ustanovenia, ktorých sa dovoláva žalovaný. Systematický výklad sa zameriava na umiestnenie vykladanej právnej normy v texte právneho predpisu (napr. hodnotí sa členenie predpisu na časti, oddiely a pod.) a na to, aké je postavenie právneho predpisu v prislúchajúcom právnom odvetví a prípadne aj v celom právnom poriadku. Zo systematického začlenenia v znení účinnom od 01.01.2014, predovšetkým však zo začlenenia uvedenej normy v osobitnom zákone - novele č. nie je možné dospieť k záveru prezentovanému žalovaným. Žalovaný v skutočnosti neargumentoval systematickým umiestnením v , ale iba označením (nadpisom) v znení ,,Spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny“, odvodzujúc z uvedeného nadpisu, že výlučne podmienky podpory uvedené v mal mať zákonodarca na mysli aj v ustanovení v znení účinnom od 01.01.2014. Výklad načrtnutý žalovaným tak nie je výsledkom použitia systematického výkladu, ale len dôvodením obsahu sporného slovného spojenia „podmienky podpory“ poukazom na nadpis . Avšak ani s touto argumentáciou žalovaného nie je možné súhlasiť. Autentický výklad (niekedy nepresne nazývaný aj legálny), t.j. všeobecne záväzný výklad právnych pojmov použitých v právnom predpise, podáva priamo tvorca právneho predpisu, v posudzovanom prípade zákonodarca. Nejde teda o výklad v pravom zmysle slova, ale o legislatívnu precizáciu pojmov a slovných spojení použitých v právnom predpise. Takýto výklad sa nachádza aj v ustanovení , pričom medzi tam vykladanými právnymi pojmami, resp. slovnými spojeniami, sa spojenie ,,podmienky podpory“ nenachádza. Zákonodarca tak zjavne nemal v úmysle poskytnúť autentický výklad spojenia ,,podmienky podpory“ a uvedené nie je možné dôvodiť ani z rámcového označenia (nadpisu) ako tvrdí žalovaný. Napriek tomu, že ustanovenie je označené nadpisom ,,Spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny“, z ostatného textu jednoznačne vyplýva, že nie je jediným ustanovením upravujúcim podmienky podpory (sú medzi nimi aj napr. ustanovenia , 5, 6 ). Pokiaľ ide o zužujúci výklad spojenia ,,podmienky podpory“, žalovaný argumentoval tým, že ustanovenie v znení účinnom od 01.01,2014 neupravuje zánik podpory, ale len dočasnú nemožnosť jej uplatnenia, preto ustanovenie nie je možné považovať za podmienku rozhodujúcu pre trvanie, resp. zánik práva na podporu. K tvrdeniam žalovaného nesúhlasne uviedol, že vychádzajúc z dikcie v znení účinnom od 01.01.2014, toto ustanovenie explicitne odníma výrobcovi elektriny možnosť uplatniť si právo na podporu podľa a na nasledujúci kalendárny rok v prípade nesplnenia povinnosti uvedenej v ustanovení . Zákonodarca tu v súvislosti s odňatím možnosti uplatniť si právo na podporu používa formuláciu ,,nemôže si uplatniť právo“. Podľa názoru žalobcu, pokiaľ sa nositeľovi práva priamo zákonom odníme možnosť jeho uplatnenia, právo samotné tým stráca svoj zmysel a podstatu, pričom nemá povahu ani len naturálnej obligácie (ako napr. pri premlčaní, kedy si veriteľ naturálnej obligácie právo uplatniť môže, a to aj v súdnom konaní, avšak súd mu ho neprizná len na námietku premlčania dlžníka, resp. aj bez námietky v spore zo spotrebiteľského úveru). Zákon tu totiž výslovne zakazuje výrobcovi elektriny uplatniť si právo (na podporu), t.j. zakazuje mu vykonať ho, neobmedzujúc sa pritom len na súdny alebo len na mimosúdny výkon (napr. vystavenie faktúry, zaslanie výzvy na zaplatenie, započítanie a pod.). Pokiaľ je teda akékoľvek uplatnenie (výkon) práva v rozpore so zákonom, z povahy veci nemôže ísť o právo, ale o ,,neprávo“, pretože právo v subjektívnom zmysle pre svoju existenciu vždy vyžaduje súladnosť s právom v zmysle objektívnom. S poukazom

na uvedené žalobca konštatuje, že ustanovenie je potrebné vykladať ako negatívnu podmienku nároku na podporu, ktorá ak nastane, právo na podporu na nasledujúci kalendárny rok nejestvuje, t.j. zanikne. Argumentácia žalovaného, že aj právo bez obsahu a možnosti uplatnenia je naďalej právom v akejsi latentnej forme, je preto nezmyselná. Pri výklade ustanovenia v znení účinnom od 01.01.2014 je potrebné v neposlednom rade prihliadať aj na verejnoprávny charakter tohto právneho predpisu. Žalobca upriamuje pozornosť súdu na všeobecne akceptované výkladové pravidlo verejnoprávnych noriem ,,in dubio mitius“, resp. „in dubio pro libertate“, teda voľne vyjadrené, v pochybnostiach miernejšie a v prospech jednotlivca. Ide o tézu majúcu pôvod v článku 4 odsek 4 Listiny základných práv a slobôd (cit.: „Pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd musí sa dbať na ich podstatu a zmysel. Také obmedzenia nemožno zneužívať na iné účely, než na ktoré boli ustanovené“), resp. v článku 13 odsek 4 (cit.: „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu o zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ“), v tejto súvislosti žalobca poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa 18.09.2008, či nález Ústavného súdu ČR sp. zn. zo dňa 15.12.2003. Výkladový význam zásady in dubio mitius spočíva vtom, že pokiaľ existujú vo verejnom práve dva porovnateľné právne výklady určitého ustanovenia, mal by súd vždy zvoliť ten, ktorý je priaznivejší voči jednotlivcovi. Podľa názoru žalobcu, nie je dôvod sa pri výklade sporného ustanovenia v znení účinnom od 01.01.2014 od vyššie uvedenej zásady odchýliť. Žalobca nadobudol právo na podporu, ktoré je v širšom zmysle potrebné chápať ako garantované právo vlastniť majetok (článok 11 Listiny základných práv a slobôd, ), a to za podmienok vymedzených účinným do 31.12.2013. Výklad ustanovenia v znení účinnom od 01.01.2014, ktorého sa domáha žalovaný, by mohol predstavovať výrazný zásah do takto žalobcom nadobudnutého práva na podporu, a to v smere jeho straty na obdobie jedného kalendárneho roka. Preto je namieste vykladať aj skrz ústavných limitov uvedených v článku 4 odsek 4 Listiny základných práv a slobôd, resp. v článku 13 odsek 4 , t.j. posúdiť, či by aplikácia tejto normy v smere, ktorého sa domáha žalovaný, sledovala novelou ustanovený cieľ. Cieľ, resp. účel novelizovaného ustanovenia , z obsahu novely nevyplýva. Tento účel nevyplýva ani z dôvodovej správy k . Žalovaný tvrdí, že účelom novely bolo údajne zabezpečenie včasnej predikcie výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov, na podklade ktorej Úrad pre reguláciu sieťových odvetví každoročne prideľuje žalovanému prostriedky určené na podporu výroby elektriny. Žalobca však uvádza, že novelizovaným znením sa predikcia výroby elektriny žiadnym spôsobom neposilňuje, nakoľko údaje o predikcii sú Úradu pre reguláciu sieťových odvetví známe z cenových rozhodnutí, ktoré sám výrobcom elektriny vydáva, pričom práve na základe predpokladanej ročnej výroby elektriny Úrad pre reguláciu sieťových odvetví určuje pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku na niekoľko rokov dopredu, v prípade žalobcu na obdobie rokov 2014 až 2026. Podľa názoru žalobcu tak nie je možné považovať za ústavne konformný taký výklad ustanovenia , podľa ktorého by podmienky podpory uvedené v iných ustanoveniach ako nemali byť pre žalobcu zachované v pôvodnom znení, a to vrátane ustanovenia v znení účinnom do 31.12.2013. Poukázal tiež na rozhodnutie Okresného súdu Košice I sp. zn. a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. v podobnej veci.

5.Žalovaný v ďalšom nesúhlasil s tvrdením žalobcu, podľa ktorého nepridelenie finančných prostriedkov žalovanému zo strany ÚRSO za účelom úhrady podpory vo forme doplatku je spôsobené zavinením žalovaného. Žalovaný tvrdil, že konal plne v súlade s platnými právnymi predpismi. Podmienkou vzniku nároku žalobcu na podporu v zmysle a pre nasledujúci kalendárny rok je splnenie povinnosti žalobcu voči žalovanému a Úradu pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle ust. . Žalobca si však v dôsledku vlastnej nedbanlivosti uvedenú zákonom stanovenú povinnosť nesplnil včas. Povinnosti žalobcu ako výrobcu elektriny zakotvené v vrátane notifikačnej povinnosti žalobcu ako výrobcu elektriny zakotvenej v písmene b) a písmene c) uvedeného zákonného ustanovenia, sa v znení zákona nachádzali už pred prijatím predmetnej novely . Uviedol, že tieto legislatívno-administratívne povinnosti výrobcov elektriny zakotvené v odseku 2 sú nevyhnutným predpokladom pre správne nastavenie a následné fungovanie systému podpory a výpočet regulovaných položiek, povinnosti nie sú nové a výrobcovia elektriny s právom na podporu mali povinnosť ich dodržiavať aj v minulosti. Novela nadobudla platnosť dňa 20.11.2013 a účinnosť dňa 01.01.2014, pričom lehota na splnenie zákonom stanovených povinností

výrobcov elektriny s právom na podporu obsiahnutých v odseku 2 zákona o uplynula až dňa 15.08.2014, z čoho je zrejmé, že žalobca mal pred samotným nadobudnutím účinnosti predmetnej novely zákona a obzvlášť pred uplynutím lehoty na splnenie svojich zákonom stanovených povinností, dostatok času na oboznámenie sa so svojimi zákonom stanovenými povinnosťami a rovnako tak s následkom ich nesplnenia predpokladaným v odseku 3 zákona o a taktiež mal dostatok času na ich splnenie. Podotkol, že právo patrí bdelým, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu svojich práv a svoje povinnosti plnia s dostatočnou starostlivosťou, sú predvídaví a predchádzajú možnému vzniku problémov súvisiacich s prípadným nesplnením si svojich zákonných povinností. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 08.11.2011. Žalobca si riadne a včas nesplnil svoju povinnosť, ktorú mu ukladá ustanovenie , t.j. povinnosť omámiť žalovanému uplatnenie podpory podľa ustanovenia a , vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na rok 2015, do 15.08.2014, čím vlastnou pasivitou stratil možnosť úspešne si v roku 2015 uplatniť právo na podporu podľa . Poukázal aj na všeobecne platnú zásadu, že neznalosť zákona neospravedlňuje, ktorej podstata je obsiahnutá v (v čase lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti ). Aplikáciu uvedeného princípu potvrdzuje aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. . Žalobcovi bol zo strany zákonodarcu poskytnutý dostatočný časový priestor na splnenie oznamovacej povinnosti. Poukázal aj na ust. , v zmysle ktorého bol žalobca povinný si počínať tak, aby nedochádzalo ku škodám ako aj na ust. , podľa ktorého bol žalobca povinný urobiť všetky opatrenia potrebné na odvrátenie alebo zmiernenie hroziacej škody. Mal za to, že k strate nároku žalobcu na uplatnenie si podpory ako aj prípadnej škode s tým súvisiacej došlo výlučne z dôvodu nesplnenia si povinnosti zakotvenej v žalobcom. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, podľa ktorého si tento splnil oznamovaciu povinnosť zaslaním schváleného cenového rozhodnutia ÚRSO žalovanému, pretože je to v rozpore s ust. zák. o podpore a to najmä s akcentom na pravidelnosť vykonávania týchto oznámení. O charaktere pravidelnosti plnenia povinnosti výrobcu elektriny v zmysle svedčí aj právny následok nastupujúci v prípade jej nesplnenia v zmysle , ktorý nezakotvuje absolútnu stratu nároku žalobcu na uplatnenie podpory v prípade nesplnenia predmetnej oznamovacej povinnosti, aká by nepochybne bola logickým následkom nesplnenia jednorazovej oznamovacej povinnosti, ale len stratu nároku na uplatnenie podpory na najbližší nasledujúci kalendárny rok, ktorého sa údaje obsiahnuté v predmetnom oznámení mali tykať. Z uvedeného je zrejmé, že ak si žalobca v nasledujúcom kalendárnom roku predmetnú oznamovaciu povinnosť riadne splní a si ju plniť opakovane každoročne, bude trvať aj jeho nárok na uplatnenie práva na podporu. Zároveň je potrebné, aby oznámenie v zmysle ako jednostranný adresovaný právny úkon obsahovalo základné náležitosti nevyhnutné na jeho platnosť, a to náležitosti vôle, prejavu vôle, predmetu a subjektov, ktoré právny úkon uskutočňujú. Vzhľadom k uvedenému nie je možné obchádzať splnenie si zákonom stanovenej oznamovacej povinnosti odkazom na rôzne iné dokumenty, ktoré má či už žalovaný alebo ÚRSO k dispozícii z iného právneho dôvodu resp. z dôvodu plnenia inej zákonom stanovenej povinnosti. Cenové rozhodnutie ÚRSO bolo žalovanému doručené dňa 05.02.2014, t.j. v čase kedy žalovaný ešte nemohol mať vedomosť o tom, či si žalobca svoje ostatné zákonom stanovené povinnosti riadne splní alebo nie. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že tento si svoju oznamovaciu povinnosť splnil podaním v zásielke, v ktorej bola obsiahnutá faktúra č. 140006 zo dňa 02.07.2014. Predmetná zásielka zo dňa 02.07.2014 obsahovala len faktúru č. 140006 spolu s prílohou o údajoch o výrobe a dodávke elektriny v príslušnom kalendárnom mesiaci, ktorou si žalobca uplatnil podporu za mesiac 6/2014. Tvrdil, že jeho podateľňa funguje správne a zápisy v nej obsiahnuté zodpovedajú skutočnému obsahu doručených zásielok. Poukázal však aj na to, že dôkazné bremeno pri preukazovaní obsahu zásielky znáša žalobca, pričom mal za to, že zo žiadneho žalobcom predloženého dôkazu nevyplýva, že by obsahom predmetnej zásielky mal byť dokument, ktorého obsahom by bola predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny žalobcu na rok 2015 alebo uplatnenie podpory žalobcom v roku 2015. Mal za to, že nepreukázané tvrdenie žalobcu o odoslaní zásielky a jej obsahu nepreukazuje obsah odosielanej zásielky. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu o splnení oznamovacej povinnosti zásielkou zo dňa 13.08.2014 doručenou žalovanému dňa 18.08.2014 uviedol, že názor žalobcu, podľa ktorého sa lehota na splnenie tejto povinnosti má považovať za procesnoprávnu, nie je správny. Tvrdil, že lehota je hmotnoprávna. Uviedol, že v danom prípade nie je možné použiť ustanovenia správneho poriadku. Pôsobnosť správneho poriadku nie je možné rozšíriť na hmotnoprávne normy. Ustanovenia obsiahnuté v neobsahujú úpravu konania, ale výlučne úpravu práv a povinností výrobcov elektriny. Neplatnosť uplatnenia si podpory nastáva priamo zo zákona a nie v dôsledku rozhodnutia správneho orgánu alebo prevádzkovateľa

distribučnej sústavy a nenastáva ani ako výsledok žiadneho konania. V danom prípade nie je naplnený ani základný predpoklad správneho konania, a to jeho začatie. Správne konanie tiež predpokladá okrem vymedzenia momentu svojho začiatku, svoje zavŕšenie určitým individuálnym správnym aktom, ktorým sa predpísaným procesným postupom autoritatívne zasahuje do právnej situácie konkrétnych fyzických alebo právnických osôb a obsahom ktorého je odôvodnené riešenie určitej konkrétnej právnej situácie, ktorá spočíva napr. v zmene práva a povinnosti, odňatí oprávnenia, čo v prípade uplatňovania nároku na podporu a poskytovania podpory nepredpokladá. K zániku práva na úspešné uplatnenie nároku výrobcu elektriny na podporu vo forme doplatku na najbližší kalendárny rok v dôsledku nesplnenia si zákonom stanovenej notifikačnej povinnosti v zmysle dochádza ex lege, priamo zo zákona akonáhle nastanú skutočnosti predpokladané v dispozícii právnej normy obsiahnutej v ustanovení . Nesúhlasil ani s publikovaným stanoviskom Úradu pre reguláciu sieťových odvetví vo vzťahu k posúdeniu predmetnej otázky. Tvrdil, že toto stanovisko nie je pre žalovaného záväzné. Poukázal na SR, ako aj na stanovisko Krajského súdu v Trnave uvedené v rozsudku sp. zn. zo dňa 30.04.2014 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Mal za to, že povinnosti zakotvené v sú hmotnoprávnymi povinnosťami. V prípade ak si žalobca nesplní hmotnoprávnu oznamovaciu povinnosť v zmysle a v zákonom stanovenej lehote neoznámi, či si bude právo na podporu v nasledujúcom kalendárnom roku uplatňovať a v akom rozsahu, jeho nárok na uplatnenie podpory na nasledujúci kalendárny rok zanikne. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca , , a , na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. a nález Ústavného súdu SR sp. zn. , ako aj na ustanovenia a , v ktorých sú obsiahnuté hmotnoprávne prekluzívne lehoty (lehota na podanie odporovacej žaloby, lehota na prijatie návrhu na využitie predkupného práva, zánik poistenia). Uviedol, že je akciovou spoločnosťou založenou za účelom podnikania, pričom jeho postavenie pri výkone činnosti súvisiacej s distribúciou elektriny mu nepriznáva oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, nemá teda postavenie orgánu štátnej správy na úseku energetiky. Právny vzťah medzi prevádzkovateľom distribučnej sústavy a výrobcom elektriny je výlučne súkromnoprávnym záväzkovým obchodnoprávnym vzťahom založeným Zmluvou o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku, uzatvorenou medzi tromi podnikateľskými subjektmi, ktorá zakotvuje pre všetky zmluvné strany určité práva a povinnosti a v rámci ktorej majú všetky zmluvné strany rovné postavenie, v dôsledku čoho v danom právnom vzťahu úplne absentuje prvok nadriadenosti a podriadenosti, ktorý je charakteristický pre právne vzťahy medzi orgánmi verejnej správy a fyzickými alebo právnickými osobami, v ktorých je orgánom verejnej správy priznané oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach dotknutých fyzických alebo právnických osôb. Žalovaný má rovnako ako žalobca postavenie súkromného subjektu, z čoho je zrejmé, že vzťah medzi uvedenými subjektmi je vzťahom súkromnoprávnym. Pričom pre súkromnoprávne vzťahy medzi dvoma súkromnými subjektmi je charakteristické plynutie hmotnoprávnych lehôt pre uskutočňovanie jednostranných resp. dvojstranných adresných právnych úkonov. Všeobecnou požiadavkou toho, aby bolo v hmotnom práve možné určitú písomnosť považovať za doručenú je, aby adresát mal objektívnu možnosť sa s touto oboznámiť. Pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, potom sa zásielka považuje za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t.j. akonáhle sa dostane prejav vôle do sféry jeho dispozície. V zmysle uvedeného teda na splnenie spornej lehoty obsiahnutej v je nevyhnutné, aby jednostranný právny úkon obsahovo predstavujúci oznámenie o predpokladanej charakteristike dodávky žalobcu a uplatnení podpory žalobcom na nasledujúci kalendárny rok bolo v posledný deň zákonnej lehoty doručené do dispozičnej sféry žalovaného. Skutočnosť, že spoločnosť Západoslovenská distribučná, a.s. zvolila v prípade niektorých výrobcov elektriny odlišný postup ako žalovaný, neznamená, že takto zvolený postup je správny a je v súlade s účelom a výkladom dotknutých právnych noriem. Uviedol, že žalobca nepreukázal žiadnymi dôkazmi, že by žalovaný mal v porovnaní s inými výrobcami elektriny v obdobnej pozícii postupovať inak, ako voči žalobcovi. V prípade dotknutých výrobcov elektriny bola zásielka v posledný deň lehoty, t.j. 15.08.2014 uložená na dodávacej pošte žalovaného, zatiaľ čo v prípade žalobcu bola predmetná zásielka v posledný deň lehoty ešte len v procese spracovania a na dodacej pošte žalovaného bola uložená až dňa 16.08.2014, t.j. deň po uplynutí zákonom stanovenej prekluzívnej lehoty. Uviedol, že všeobecnou požiadavkou toho, aby bolo v hmotnom práve možné písomnosť považovať za doručenú je, aby adresát mal objektívnu možnosť sa s touto oboznámiť. Žalovaný mal objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom doručovanej zásielky najskôr dňom jej uloženia na dodacej pošte žalovaného. Vo vzťahu k ust.

uviedol, že toto ustanovenie sa vzťahuje na aplikovanie podmienok podpory výroby elektriny, a tieto sú upravené v , čo vyplýva už z jeho pomenovania. V ust. sú obsiahnuté niektoré práva a povinnosti výrobcov elektriny s právom na podporu, čo je zrejmé zo samotného názvu uvedeného paragrafu, a na tieto sa prechodné ustanovenie nevzťahuje a nie je možné ho naň ani svojvoľným extenzívnym výkladom aplikovať. Opätovne poukázal na rozdiel medzi právom na podporu a možnosťou na úspešné každoročné uplatnenie si existujúceho práva na podporu. Z gramatickej formulácie je zrejmé, že sa nejedná o zánik práva na podporu, ale naopak, o dočasnú nemožnosť uplatniť si nárok na podporu ako dôsledok nesplnenia zákonom požadovanej povinnosti. V súvislosti s argumentáciou žalobcu vo vzťahu k zásade právnej istoty, nevyhnutnosťou stability podmienok, za ktorých je podpora zo strany štátu poskytovaná žalovaný poukázal na to, že stabilita neznamená nemennosť práva a stagnáciu akejkoľvek regulácie. Predmetnou novelou nedošlo k zásahu do nadobudnutých práv, pretože žalobcovi právo nezaniklo, ale v dôsledku svojej nedbanlivosti nenadobudol žiadne nároky z neho vyplývajúce. K strate podpory nedošlo priamo nadobudnutím účinnosti predmetného zákonného ustanovenia, ale došlo k tomu výlučne z dôvodu nedbanlivosti žalobcu, ktorý bol povinný plniť svoje zákonom stanovené povinnosti. Vo vzťahu k ochrane majetku žalobcu žalovaný poukázal na viaceré rozhodnutia medzinárodných súdov, tribunálov a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých vlády v rámci realizácie výkonnej moci sú v reakcii na meniace sa ekonomické podmienky, oprávnené meniť zákony a opatrenia, za účelom úpravy užívania majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečením platenia daní a iných poplatkov a pokút. Poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 22. júna 2016, podľa ktorého aj v podmienkach trhovej ekonomiky je odôvodnená intervencia štátu do odvetvia energetiky vzhľadom na jeho špecifické črty. Ústavný súd v predmetnom náleze okrem iného uviedol, že „...takáto podpora zo strany štátu nie je výrobcom elektriny garantovaná žiadnym z ústavných práv...“, výrobcovia elektriny „...nemôžu očakávať, že sa podmienky ich pôsobenia na trhu v rámci regulovaného odvetvia nebudú meniť resp. že nebudú prijaté nové právne predpisy, ktoré do budúcna zavedú nové podmienky podnikania v danom regulovanom odvetví.“

6.Okresný súd Košice I rozsudkom sp. zn. -243 zo dňa 27.02.2018 žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 8 689,19 EUR, úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 8 689,19 EUR od 19.02.2015 do zaplatenia, ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 EUR a žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

7.Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný odvolanie. V priebehu odvolacieho konania poukázal aj na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. -65 zo dňa 31.01.2019 ako aj na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.08.2019, v ktorých došlo k zaujatiu stanoviska k posúdeniu povahy lehoty „k 15. augustu“

8.Žalobca v priebehu odvolacieho konania podal návrh na prerušenie konania a žiadal, aby okresný súd Súdnemu dvoru Európskej únie položil nasledovnú otázku: Majú sa článok 2 Zmluvy o Európskej únii, článok 16 Charty základných práv Európskej únie, článok 2 písm. k) v spojení s článkom 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ ES a 2003/30/ES a článok 37 odsek 1 písm. b) v spojení s článkom 37 odsek 4 písm. a), b) a d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES, vykladať v tom zmysle, že: A) zamedzujú takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá v rámci systému podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie umožňuje uložiť elektroenergetickému podniku vyrábajúcemu elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie jedinú sankciu v podobe úplnej straty nároku na finančnú podporu na obdobie celého nasledujúceho kalendárneho roka, a to za nesplnenie jeho oznamovacej povinnosti voči národnému energetickému regulátorovi a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy o tom, že si uplatňuje podporu v rámci systému podpory, vrátane oznámenia predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok, pričom:

- zo slovného vymedzenia uvedenej povinnosti sa javí sporným, či ju treba splniť do 15.08. roka predchádzajúceho roku, na ktorý sa oznamuje uplatnenie podpory a predikácia dodávky elektriny alebo ju treba splniť v deň 15.08. roka predchádzajúceho roku, na ktorý sa oznamuje uplatnenie podpory a predikcia dodávky elektriny alebo ju treba splniť na nasledujúci kalendárny rok (to znamená do 31.12. aktuálneho kalendárneho roka), podľa (skutkového) stavu známeho k 15.08. aktuálneho kalendárneho roka a pričom, - národný energetický regulátor a prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy,

bez ohľadu na oznámenie elektroenergetického podniku, už disponujú údajom o predikcii dodávky elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie na kalendárny rok a vôľa elektroenergetického podniku získať podporu je zrejmá už z jeho zapojenia do systému podpory, ktorý sa uplatňuje po dobu 15 rokov, B) zamedzujú takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá nepriznáva národnému energetickému regulátorovi právomoc posúdiť a v správnom konaní prejednať uloženie sankcie elektroenergetickému podniku vyrábajúcemu elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie za porušenie jeho oznamovacej povinnosti voči národnému energetickému regulátorovi a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy o tom, že si uplatňuje podporu v rámci systému podpory, vrátane oznámenia predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok, ani právomoc navrhnúť príslušnému súdu, aby uložil za takéto porušenie povinnosti sankciu, pričom takáto sankcia nastáva priamo zo zákona, bez toho, aby o jej uložení prebehlo správne alebo súdne konanie, v ktorom by konajúci orgán mohol uplatniť svoju diskrečnú právomoc, pričom rozhodujúcim je tu len stanovisko/tvrdenie prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy ako subjektu súkromného práva, že si elektroenergetický podnik uvedenú povinnosť nesplnil, C) zamedzujú takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá bez relevantného dôvodu odôvodňujúceho takýto postup, umožňuje retroaktívny zásah do systému podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie v podobe sankcionovania elektroenergetického podniku vyrábajúceho elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie za porušenie jeho oznamovacej povinnosti voči národnému energetickému regulátorovi a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy o tom, že si uplatňuje podporu v rámci systému podpory, vrátane oznámenia predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok, a to jedinou sankciou spočívajúcou v úplnej strate nároku na finančnú podporu na obdobie celého nasledujúceho kalendárneho roka?

9.Žalovaný nesúhlasil s návrhom žalobcu na prerušenie konania a predloženie otázky Súdnemu dvoru Európskej únie s poukazom na to, že otázka interpretácie a aplikácie zákona o a v ňom obsiahnutej lehoty „k 15. augustu“ bola zo strany Najvyššieho súdu SR v jeho uznesení sp. zn. zo dňa 27.08.2019 jednoznačne zodpovedaná. Tvrdil, že Súdny dvor Európskej únie nemá v kompetencii vykladať vnútroštátne právne normy a ich výklad je ponechaný výlučne v kompetencii vnútroštátnych súdov. Poukázal aj na skutočnosti uvedené v Nálezoch Ústavného súdu SR sp. zn. z 22.06.2016 a sp. zn. . Uviedol, že žalobcom požadovaný výklad práva Európskej únie nemá nijaký vzťah k otázke charakteru a povahy lehoty „k 15. augustu“ ani k samotnému predmetu sporu vo veci samej, z ktorého dôvodu žalobcom požadovaný výklad citovaných ustanovení komunitárneho práva nie je spôsobilý akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť priebeh a výsledok konania vo veci samej. Vzhľadom na uvedené mal za to, že návrh žalobcu je bezpredmetný.

10.Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. zo dňa 26.11.2019 zrušil rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvej inštancie má v ďalšom konaní posúdiť, či v danom prípade neprichádza do úvahy použitie výkladu ustálenej súdnej praxe, podľa ktorého, ak nie je termín určený presne a jasne, musí sa vychádzať z predpokladu, podľa ktorého je podanie urobené v lehote. Zároveň uložil súdu prvej inštancie rozhodnúť o návrhu žalobcu na prerušenie konania.

11.Právny zástupca žalobcu v ďalšom uviedol, že žalobca si splnil oznamovaciu povinnosť a to jednak zaslaním rozhodnutia ÚRSO, jednak listom z 02.07.2014, ktorý bol spoločne s faktúrou doručený žalovanému a jednak listom z 13.08.2014, ktorý bol odovzdaný na poštovú prepravu 14.08.2014. K zásielke z 13.08.2014 uviedol, že včasnosť doručenia tejto zásielky potvrdil aj žalovaný zaslaním nového návrhu zmluvy o poskytnutí podpory žalobcovi. Ak by tomu tak nebolo, tak by neposielal nový návrh zmluvy žalovaný žalobcovi. V ostatnom sa pridržiaval doterajších vyjadrení.

12.Právny zástupca žalovaného v ďalšom uviedol, že čo sa týka cenového rozhodnutia existuje judikatúra, podľa ktorej oznámenie sa má skladať z dvoch častí. Prvú časť tvorí oznámenie o uplatnení podpory a druhá časť o predpokladanej charakteristike dodávky elektriny v nasledujúcom roku, pričom cenové rozhodnutie neobsahuje obe tieto náležitosti. Cenové rozhodnutie obsahuje len údaje z roku 2014. Údaje o predpokladanej ročnej výrobe elektriny, vlastnej spotrebe elektriny a množstve elektriny, na ktorú sa uplatní doplatok. Cenové rozhodnutie neobsahuje ani údaj o predpokladanej charakteristike dodávky elektriny, ani prejav vôle uplatniť nárok na podporu. Čo sa týka zásielky z 13.08.2014 medzi stranami nie je sporné, že táto bola odoslaná 14.08.2014 a doručená žalovanému 18.08.2014. Sporná je len otázka charakteru lehoty, ktorá bola vysporiadaná rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Poukázal na tieto rozhodnutia, pričom s posúdením tejto lehoty uvedeným

v týchto rozhodnutiach sa stotožňuje. Čo sa týka zásielky z 02.07.2014 poukazuje na skutočnosť, že obsahom zásielky nebolo oznámenie žalobcu datované 02.07.2014 a žalobca túto skutočnosť nepreukázal. Žalobca predložil len oznámenie, ale vyhotovenie samotného oznámenia nepreukazuje, že takýto dokument bol odoslaný na adresu žalovaného a že mu bol doručený. Žalobca k tejto zásielke neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal, že oznámenie bolo obsahom zásielky. Naviac sa žalobca v rámci komunikácie predchádzajúcej žalobe, potom čo mu bolo oznámené, že nemá nárok na podporu za rok 2015 v žiadnom z dokumentov na oznámenie datované dňa 02.07.2014 nikdy nepoukazoval a netvrdil, že takýmto spôsobom bola jeho povinnosť splnená. Vo vzťahu k uzavretiu, alebo k doručeniu návrhu novej zmluvy na podporu poukázal na rozhodnutie krajského súdu sp. zn. , z ktorého vyplýva, že samotná zmluva o dodávke elektriny nie je samo o sebe dôkazom skutočnosti, že žalobca si voči žalovanému splnil oznamovaciu povinnosť. Rovnako aj Najvyšší súd SR zdôraznil vo svojich uzneseniach sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , že oznámenie v zmysle je jednostranný právny úkon, ktorý musí byť realizovaný každoročne opakovane, pričom zároveň krajský súd výslovne uvádza, že pre rozhodnutie vo veci samej je právne významná iba skutočnosť, či žalobca doručil resp. nedoručil žalovanému formulár predpokladaná ročná charakteristika výroby dodávky elektriny, pretože takúto povinnosť mu ukladá zák. o podpore. Rovnaký právny názor vyslovil aj krajský súd v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. , kde dal za pravdu argumentácii žalovaného a potvrdil, že zmluva o dodávke elektriny nepredstavuje ani splnenie oznamovacej povinnosti resp. ho nenahrádza a rovnako ani uznanie nároku žalobcu, ktorý si svoju povinnosť na takúto podporu nesplnil. Čo sa týka lehoty uvedenej v zákone k 15.8. trval na tom, že sa jedná o hmotnoprávnu lehotu určenú presným termínom. Povinnosťou žalobcu bolo hodnoverne preukázať, že oznámenie o uplatnení podpory bolo žalovanému doručené, čo sa nestalo. V auguste 2014 si žalobca uplatnil podporu na štandardnom tlačive, ktoré je podpísané pánom M. H., štatutárnym zástupcom žalobcu, ale oznámenie z júla 2014 má iný obsah a tiež je podpísané podľa podpisu iba p. M. H.. Takýto dokument bez ohľadu na to, či by aj bol, alebo nebol doručený nemôže predstavovať perfektný právny úkon pretože nenapĺňa požiadavky zákonnej normy. Navyše toto oznámenie aj keby bolo v minulosti doručené nemožno považovať za platné, pretože podľa výpisu z obchodného registra za žalobcu konajú vždy dvaja konatelia, pričom každý z týchto dokumentov, ktorý žalobca prezentoval je podpísaný iba p. M. H., čo je jeden štatutár. Mal za to, že žalobca si svoju oznamovaciu povinnosť neplnil, tvrdenia o tom, že doručil oznámenie o uplatnení podpory v júli 2014 nepreukázal a preto s ohľadom aj na doterajšiu prax tohto súdu, aj vyhodnocovanie dôkazov v iných konaniach, aj s poukazom na to, že iné dôkazy neboli prezentované, navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať žalovanému trovy konania.

13. Súd vykonal dokazovanie a zistil tento skutočný stav veci:

14.Žalobca na podporu svojich tvrdení použil ako prostriedky svojho procesného útoku nasledovné dôkazy: Rozhodnutie úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0743/2014/E-OZ zo dňa 22.10.2013 o schválení pevnej ceny elektriny pre stanovenie doplatku na roky 2014 až 2026, Zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku Číslo zmluvy PDS: OZE_252_2011_15, Číslo zmluvy VSE: OZE_252_2011_15_VSE zo dňa 19.11.2014 (uzavretú medzi žalobcom ako výrobcom, žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy a spoločnosťou Východoslovenská energetika a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 44 483 767, ako odberateľom), List žalovaného zo dňa 15.12.2014 adresovaný žalobcovi - Oznámenie o nemožnosti uplatnenia si podpory pre kalendárny rok 2015, List žalovaného zo dňa 19.02.2015 adresovaný žalobcovi - Vrátenie faktúry č. 111150001, Faktúru č. 150001 (111150001) zo dňa 04.02.2015 splatnú 18.02.2015 na sumu 8 689,19 EUR (vystavenú v zmysle zmluvy OZE_252_2011, za dodávku elektrickej energie z obnoviteľného zdroja energie “FVE Markušovce 1“ - za 1/2015), Oznámenie - „Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 a Oznámenie o uplatnení podpory“ zo dňa 13.08.2014, Podacie potvrdenie z Českej pošty, s.p. o podaní zásielky zo dňa 14.08.2014 adresovanej žalovanému, Výtlačok stanoviska Úradu pre reguláciu sieťových odvetví k doručovaniu oznámení o uplatnení podpory (z webovej stránky ÚRSO - www.urso.gov.sk <http://www.urso.gov.sk>), e-mail zo dňa 05.02.2014 o doručení cenového rozhodnutia ÚRSO žalovanému vydaného pre žalobcu, e-mail žalovaného zo dňa 05.02.2014 potvrdzujúci doručenie cenového rozhodnutia, List žalobcu adresovaný žalovanému zo dňa 02.07.2014

- Oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015 a o predpokladanom množstve dodanej elektriny, List spoločnosti Západoslovenská distribučná, a.s. adresovaný spoločnosti EL-INSTA SLOVAKIA, s.r.o. zo dňa 05.02.2015, List spoločnosti Západoslovenská distribučná, a.s. adresovaný spoločnosti IPDG, s.r.o. zo dňa 05.02.2015, „doklad o sledovaní doporučenej zásielky“, zoznam výrobcov elektriny,

ktorý si nesplnili povinnosť podľa , uverejnený Úradom pre reguláciu sieťových odvetví, „podací stvrzenku“ o podaní zásielky č. 556565395CZ dňa 14.08.2014, doklad o podaní zásielky č. 556565395CZ a Servisnú zmluvu č. 6778S zo dňa 01.07.2014 (vrátane prílohy) uzavretú medzi žalobcom ako objednávateľom a spoločnosťou EL-INSTA ENERGO s.r.o., v zmysle ktorej menovaná spoločnosť vykonávala pre žalobcu technický aj netechnický servis v súvislosti s prevádzkou fotovoltaickej elektrárne (vrátane kompletnej poštovej agendy).

15.Žalovaný na podporu svojich tvrdení použil ako prostriedky svojej procesnej obrany nasledovné dôkazy: Rozhodnutie ÚRSO zo dňa 04.06.2007, Rozhodnutie ÚRSO zo dňa 11.05.2009, Rozhodnutie ÚRSO zo dňa 06.06.2011, výpis z poštovej knihy so záznamom o doručení faktúry žalobcu č. 140006, faktúru žalobcu č. 140006 zo dňa 02.07.2014 splatnú 16.07.2014 na sumu 55 488,80 EUR spolu s údajmi o výrobe a dodávke elektriny, kópiu obálky od odosielateľa EL-INSTA ENERGO s.r.o. s došlou pečiatkou žalovaného zo dňa 18.08.2014 (v ktorej podľa žalovaného bolo mu doručené oznámenie žalobcu o predpokladanej ročnej charakteristike dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 a oznámenie o uplatnení podpory zo dňa 13.08.2014), Oznámenie - „Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 a Oznámenie o uplatnení podpory v roku 2015“ zo dňa 13.08.2014 s pečiatkou žalovaného potvrdzujúcou jeho doručenie dňa 18.08.2014, výpis z poštovej knihy žalobcu

- vzory rôznych zápisov, List žalobcu zo dňa 18.12.2014 adresovaný žalovanému, Oznámenie - Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 a Oznámenie o uplatnení podpory v roku 2015 zo dňa 13.08.2014 s pečiatkou žalovaného potvrdzujúcou jeho doručenie dňa 29.12.2014, potvrdenie o podaní zásielky na poštu, List žalobcu zo dňa 09.01.2015 adresovaný žalovanému (Odpoveď na list zo dňa 15.12.2014 a podpora pre kalendárny rok 2015.), List žalovaného zo dňa 15.12.2015 adresovaný žalobcovi, e-mail zo dňa 05.02.2014, Rozhodnutie ÚRSO zo dňa 22.10.2013, Oznámenie - Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 a Oznámenie o uplatnení podpory v roku 2015 zo dňa 13.08.2014 s pečiatkou žalovaného potvrdzujúcou jeho doručenie dňa 13.01.2015, List žalobcu zo dňa 12.02.2015 adresovaný žalovanému (Urgencia odpovede na naše listy zo dňa 09.1.2015 a 30.01.2015), List žalovaného zo dňa 12.02.2015 adresovaný žalobcovi, zoznam rozhodnutí v obdobných veciach.

16.Nie je medzi stranami sporné, že uzatvorili Zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku Číslo zmluvy PDS: OZE_252_2011_15, Číslo zmluvy VSE: OZE_252_2011_15_VSE zo dňa 19.11.2014, že žalovaný v 1. rade listom zo dňa 15.12.2014 oznámil žalobcovi nemožnosť uplatnenia podpory pre kalendárny rok 2015, že žalobca doručil žalovanému faktúru č. 150001 (111150001) zo dňa 04.02.2015 splatnú 18.02.2015 na sumu 8 689,19 EUR a že žalovaný faktúru vrátil žalobcovi. Sporné medzi stranami neboli ani vyššie uvedené rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ako ani korešpondencia medzi nimi (vrátane príloh) v mesiacoch december 2014, január 2015 a február 2015.

17.Spornou zostala skutočnosť, či si žalobca riadne a včas splnil svoju oznamovaciu povinnosť v roku 2014 v zmysle ust. a či žalobca má nárok na zaplatenie sumy 8 689,19 EUR s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne od 19.02.2015 do zaplatenia.

18.Podľa ust. : (1) Súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania, c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti. (2) Súd konanie preruší aj bez návrhu; v takom prípade pred vydaním uznesenia o prerušení konania upovedomí strany a dá im možnosť vyjadriť sa k dôvodom prerušenia konania. (3) O zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.

19.S poukazom na Nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 22.03.2017 (viď body 36. a 41. až 44. odôvodnenia tohto rozsudku), sp. zn. zo dňa 22.06.2016 („...výrobcovia elektriny vzhľadom na skutočnosť, že odvetvie, v rámci ktorého majú úmysel začať podnikať, je regulovaným odvetvím (t.j. odvetvie elektroenergetiky), nemôžu očakávať, že sa podmienky ich pôsobenia na trhu v rámci regulovaného odvetvia nebudú meniť, resp. že nebudú prijímané nové právne predpisy, ktoré do budúcna zavedú nové podmienky podnikania v danom regulovanom odvetví.“)

a sp. zn. zo dňa 31.01.2019 (viď bod 44. odôvodnenia tohto rozsudku) a ako aj na judikatúru vychádzajúcu z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.08.2019 (viď bod 48. odôvodnenia tohto rozsudku) súd mal za to, že otázka sankcie podľa ust. v znení platnom a účinnom od 01.01.2014 a posúdenie lehoty „k 15. augustu“ boli jednoznačne vyriešené. Vzhľadom na uvedené súd nepodal v zmysle žiadosti žalobcu návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie, a preto konanie neprerušil.

20.Podľa ust. v znení platnom a účinnom v rozhodnom období: (1) Podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou sa zabezpečuje a) prednostným 1. pripojením zariadenia na výrobu elektriny 1) do regionálnej distribučnej sústavy, 4) 2. prístupom do sústavy, 5) 3. prenosom elektriny, distribúciou elektriny a dodávkou elektriny, 6) b) odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty, c) doplatkom, d) prevzatím zodpovednosti za odchýlku 8) prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. (2) Podpora podľa odseku 1 písm. a) sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny bez ohľadu na ich výkon. (3) Podpora podľa odseku 1 písm. b) a c) sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny a) s celkovým inštalovaným výkonom do 125 MW, b) s celkovým inštalovaným výkonom do 200 MW, ak je elektrina vyrábaná vysoko účinnou kombinovanou výrobou a energetický podiel obnoviteľných zdrojov energie v palive je vyšší ako 30% alebo energetický podiel plynov vznikajúcich ako vedľajší produkt v metalurgickom výrobnom procese v palive je vyšší ako 40%. (4) Podpora podľa odseku 1 písm. c) sa vzťahuje na a) všetku elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie v zariadení výrobcu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom do 5 MW vrátane, b) všetku elektrinu vyrobenú vysoko účinnou kombinovanou výrobou v zariadení na kombinovanú výrobu s celkovým inštalovaným výkonom do 5 MW vrátane, c) elektrinu zodpovedajúcu pomernému množstvu celkovej vyrobenej elektriny v zariadení výrobcu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom nad 5 MW, pričom pomer sa počíta ako podiel 5 MW k celkovému inštalovanému výkonu, d) celú výrobu elektriny v zariadení výrobcu elektriny využívajúcom ako zdroj veternú energiu s celkovým inštalovaným výkonom do 15 MW vrátane, e) elektrinu zodpovedajúcu pomernému množstvu celkovej vyrobenej elektriny v zariadení výrobcu elektriny využívajúcom ako zdroj veternú energiu s celkovým inštalovaným výkonom nad 15 MW, pričom pomer sa počíta ako podiel 15 MW k celkovému inštalovanému výkonu, f) všetku elektrinu vyrobenú vysoko účinnou kombinovanou výrobou s celkovým inštalovaným výkonom nad 5 MW, ak podiel tepla dodaného na technologické účely je najviac 40% z využiteľného tepla, g) všetku elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie vyrobenú kombinovanou výrobou s celkovým inštalovaným výkonom nad 5 MW, ak podiel obnoviteľných zdrojov energie v palive je vyšší ako 20% a podiel tepla dodaného na technologické účely je najviac 40% z využiteľného tepla, h) všetku elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie vyrobenú v zariadení na kombinovanú výrobu s celkovým inštalovaným výkonom nad 10 MW, ak podiel obnoviteľných zdrojov energie v palive je vyšší ako 30% a podiel tepla dodaného na technologické účely je najviac 40% z využiteľného tepla, i) všetku elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie vyrobenú v zariadení na kombinovanú výrobu s celkovým inštalovaným výkonom nad 5 MW, ak podiel obnoviteľných zdrojov energie v palive je vyšší ako 30% a podiel tepla dodaného na technologické účely je najviac 40% z využiteľného tepla, j) všetku elektrinu vyrobenú vysoko účinnou kombinovanou výrobou s celkovým inštalovaným výkonom nad 5 MW, ak energetický podiel plynov vznikajúcich ako vedľajší produkt v metalurgickom výrobnom procese v palive je vyšší ako 40%. (5) Podpora podľa odseku 1 písm. d) sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom menej ako 1 MW. Pri zariadení výrobcu elektriny využívajúce ako zdroj slnečnú energiu sa podpora podľa odseku 1 písm. d) vzťahuje len na zariadenie s inštalovaným výkonom do 30 kW. (6) Podpora podľa odseku 1 písm. b), c) a d) sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie 9) technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny. Podpora podľa odseku 1 písm. b) a d) sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom do 500 kW po celú dobu životnosti zariadenia výrobcu elektriny. (7) Rekonštrukcia alebo modernizácia technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny musí zabezpečiť technologické zhodnotenie zariadenia spočívajúce najmä v preukázateľnom zvýšení účinnosti, zvýšení inštalovaného výkonu, znížení vlastnej spotreby energie alebo znížení strát a nákladov na výrobu elektriny, ktoré výrobca preukáže znaleckým posudkom. Ukončenie rekonštrukcie alebo modernizácie zariadenia na výrobu elektriny preukazuje výrobca elektriny právoplatným kolaudačným rozhodnutím alebo znaleckým posudkom, v ktorom sa uvedie dátum, kedy bola rekonštrukcia alebo modernizácia ukončená, ak kolaudácia stavby nebola potrebná. (8) Pri zariadení výrobcu elektriny využívajúcom biomasu alebo produkt jej spracovania sa podpora podľa odseku 1 písm. c) vzťahuje v prípade nového

zariadenia len na množstvo vyrobenej elektriny z biomasy alebo produktu jej spracovania do 40 GWh vrátane. Na účely výpočtu sa podľa odseku 4 započíta množstvo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou určené podľa § 19 ods. 1 písm. a) a do výpočtu sa nezapočíta elektrina, ktorá je vyrobená a) z biomasy, ktorá ako vstupná surovina pri spaľovaní alebo spoluspaľovaní alebo pri spracovaní na jej produkt nespĺňa požiadavky na kvalitu a parametre podľa § 19 ods. 2 písm. h), b) z biokvapaliny, ktorá nespĺňa kritériá trvalej udržateľnosti podľa § 19b ods. 1 písm. a). (9) Výpočet podľa odseku 8 sa nepoužije na bioplyn vyrobený anaeróbnou fermentáciou, plyn vyrobený termochemickým splyňovaním biomasy, ktorá neobsahuje lesnícku biomasu, v splyňovacom generátore s inštalovaným výkonom do 500 kW, skládkový plyn a plyn z čistiarní odpadových vôd a na spaľovanie komunálnych odpadov s maximálnym podielom biologicky rozložiteľnej zložky odpadov do 55% vrátane. (10) Pri zariadení výrobcu elektriny využívajúce ako zdroj slnečnú energiu sa podpora podľa odseku 1 písm. c) vzťahuje len na zariadenie s inštalovaným výkonom do 30 kW, ktoré je umiestnené na strešnej konštrukcii alebo obvodovom plášti jednej budovy spojenej so zemou pevným základom evidovanej v katastri nehnuteľnosti. 9a) (11) Pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré vyrába elektrinu spaľovaním bioplynu získaného anaeróbnou fermentáciou a elektrinu z plynu vyrobeného termochemickým splyňovaním biomasy a ktorý z ročnej výroby tepla nevyužije najmenej 50% na dodávku využiteľného tepla, ktorá nezahŕňa teplo použité na energetické spracovanie zvyšku biologicky rozložiteľného odpadu, ktorý zostal po výrobe bioplynu, sa cena elektriny podľa § 6 ods. 1 písm. a) znižuje o 30%. Teplo použité na energetické spracovanie zvyšku biologicky rozložiteľného odpadu sa pre zariadenie spaľujúce bioplyn s inštalovaným výkonom do 250 kW, ktoré hmotnostne využíva menej ako 40% účelovo pestovanej biomasy na ornej pôde, započítava pre výpočet 50% dodávky využiteľného tepla. Spôsob výpočtu ročnej výroby tepla ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky. (12) Pri zariadení výrobcu elektriny, ktorý vyrába elektrinu vysoko účinnou kombinovanou výrobou, má výrobca elektriny právo na uplatnenie doplatku na elektrinu vyrobenú z biometánu. (13) Pri výrobe elektriny, ktorá sa nepovažuje za podnikanie v energetike, sa na výrobcu nevzťahujú povinnosti podľa § 4 ods. 2. (14) Podpora podľa odseku 1 písm. b) a c) sa nevzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny využívajúce ako zdroj vodnú energiu s celkovým inštalovaným výkonom nad 5 MW.

21.Podľa ust. v znení platnom a účinnom do 31.12.2013: (1) Výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa (ďalej len ""), má právo na a) prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny, prednostnú distribúciu elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny spĺňa technické podmienky prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpisu 10) a neohrozí bezpečnosť a spoľahlivosť prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny spojovacím vedením, 11) b) odber elektriny podľa vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja 11a) za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny, c) doplatok podľa na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja 11a) za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, upravenej podľa , aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny podľa písmena b) neuplatňuje, odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené, za cenu elektriny na straty v období 1. odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo 2. do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie 9) technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov. (2) je povinný a) predložiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou vydané za predchádzajúci kalendárny rok, b) oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, s ktorým má uzavretú zmluvu o dodávke elektriny, predpokladanú charakteristiku svojej dodávky v termínoch uvedených v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ak celkový inštalovaný výkon zariadenia je väčší ako 1 MW, c) oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa a , vrátane predpokladaného množstva dodanej

elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, d) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy doplatok podľa , ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami podpory podľa tohto zákona. (3) Právo podľa odseku 1 písm. b) nemá , ktorý nesplní povinnosť podľa odseku 2 písm. a) a b). (4) Výrobca elektriny kombinovanou výrobou, ktorému bolo vydané potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou za predchádzajúci kalendárny rok, si uplatňuje v roku vydania tohto potvrdenia podporu podľa odseku 1 písm. b) a c). Ak sa v nasledujúcom kalendárnom roku nepreukáže, že vyrábal vysoko účinnou kombinovanou výrobou, je povinný doplatok podľa odseku 1 písm. c) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy do 15. apríla. Ak si neuplatnil právo na doplatok podľa odseku 1 písm. c) a na základe vydaného potvrdenia o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou preukáže, že elektrinu vyrábal vysoko účinnou kombinovanou výrobou, môže si na takto vyrobenú elektrinu uplatniť do konca roka právo na doplatok podľa odseku 1 písm. c). (5) Výrobca elektriny kombinovanou výrobou je povinný a) vykonávať mesačnú bilanciu výroby a dodávky elektriny, výroby a dodávky tepla a využitie mechanickej energie vyrobenej kombinovanou výrobou, b) predložiť sumárne ročné údaje získané z mesačných bilancií podľa písmena a) Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo") a úradu každoročne najneskôr do 25. januára za predchádzajúci kalendárny rok, c) predložiť údaje o množstve plynu použitého na výrobu elektriny a výpočet množstva elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ak ide o kombinovanú výrobu veľkých výkonov, ktorá využíva plyn ako palivo, ministerstvu a úradu každoročne najneskôr do 25. januára za predchádzajúci kalendárny rok. (6) , ktorý si uplatní podporu podľa alebo c) a vyrába elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie spoločne s elektrinou z neobnoviteľných zdrojov energie, je povinný zabezpečiť samostatné meranie vyrobenej elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo výpočet vyrobeného množstva elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. (7) , ktorý si uplatní podporu podľa a a vyrába elektrinu spaľovaním alebo spoluspaľovaním biomasy a neobnoviteľného zdroja energie, eviduje a oznamuje úradu skutočné nadobudnutie množstva a kvalitu biomasy a jej skutočné využitie na účely výroby elektriny. (8) Výrobca elektriny kombinovanou výrobou bez ohľadu na rok uvedenia zariadenia do prevádzky s celkovým inštalovaným výkonom zariadenia do 125 MW, ktorý predloží prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, má právo na doplatok v rovnakej sume ako je doplatok výrobcu elektriny vyrobenej z bioplynu. Doplatok sa vzťahuje na množstvo elektriny, ktorá bola vyrobená z biometánu kombinovanou výrobou, určené podľa , ak zariadenie na výrobu bioplynu nie je staršie ako 15 rokov. Na množstvo elektriny vyrobenej z biometánu sa nevzťahuje obmedzenie podľa . (9) Výrobca elektriny podľa odseku 8 si právo na doplatok za zvyšnú časť elektriny, ktorá nebola vyrobená z biometánu a ktorá nepresiahne množstvo elektriny, na ktorú sa vzťahuje podpora podľa , môže uplatniť len po dobu 15 rokov od roku uvedenia zariadenia na výrobu elektriny do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie 9) technologickej časti takéhoto zariadenia. (10) , ktorý si uplatňuje podporu podľa a množstvo elektriny počíta podľa , , alebo g) je povinný dodať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, u ktorého si uplatňuje podporu, celý objem vyrobenej elektriny, okrem regulačnej elektriny dodanej pre potreby prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo elektriny dodanej bez použitia regionálnej distribučnej sústavy. (11) Výrobca elektriny využívajúci ako zdroj slnečnú energiu je povinný označiť každý fotovoltický panel zariadenia údajom o jeho jednotkovom výkone.

22.Podľa ust. v znení platnom a účinnom od 01.01.2014: (1) Výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa (ďalej len ""), má právo na a) prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny, prednostnú distribúciu elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny spĺňa technické podmienky prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpisu 10) a neohrozí bezpečnosť a spoľahlivosť prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny spojovacím vedením, 11) b) odber elektriny podľa vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny, c) doplatok podľa na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi

regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, upravenej podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny podľa písmena b) neuplatňuje, d) odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené, za cenu elektriny na straty v období 1. odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo 2. do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie 9) technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov. (2) je povinný a) predložiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou vydané za predchádzajúci kalendárny rok, b) oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, s ktorým má uzavretú zmluvu o dodávke elektriny, predpokladanú charakteristiku svojej dodávky v termínoch uvedených v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ak celkový inštalovaný výkon zariadenia je väčší ako 1 MW, c) oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa a , vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, d) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy doplatok podľa , ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami podpory podľa tohto zákona. (3) , ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok. (4) Výrobca elektriny kombinovanou výrobou, ktorému bolo vydané potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou za predchádzajúci kalendárny rok, si uplatňuje v roku vydania tohto potvrdenia podporu podľa odseku 1 písm. b) a c). Ak sa v nasledujúcom kalendárnom roku nepreukáže, že vyrábal vysoko účinnou kombinovanou výrobou, je povinný doplatok podľa odseku 1 písm. c) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy do 15. apríla. Ak si neuplatnil právo na doplatok podľa odseku 1 písm. c) a na základe vydaného potvrdenia o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou preukáže, že elektrinu vyrábal vysoko účinnou kombinovanou výrobou, môže si na takto vyrobenú elektrinu uplatniť do konca roka právo na doplatok podľa odseku 1 písm. c). (5) Výrobca elektriny kombinovanou výrobou je povinný a) vykonávať mesačnú bilanciu výroby a dodávky elektriny, výroby a dodávky tepla a využitie mechanickej energie vyrobenej kombinovanou výrobou, b) predložiť sumárne ročné údaje získané z mesačných bilancií podľa písmena a) prevádzkovateľovi monitorovacieho systému energetickej efektívnosti podľa osobitného predpisu 11aa) a úradu každoročne najneskôr do 25. januára za predchádzajúci kalendárny rok, c) predložiť údaje o množstve plynu použitého na výrobu elektriny a výpočet množstva elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ak ide o kombinovanú výrobu veľkých výkonov, ktorá využíva plyn ako palivo, Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo") a úradu každoročne najneskôr do 25. januára za predchádzajúci kalendárny rok. (6) , ktorý si uplatní podporu podľa alebo c) a vyrába elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie spoločne s elektrinou z neobnoviteľných zdrojov energie, je povinný zabezpečiť samostatné meranie vyrobenej elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo výpočet vyrobeného množstva elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. (7) , ktorý si uplatní podporu podľa a a vyrába elektrinu spaľovaním alebo spoluspaľovaním biomasy a neobnoviteľného zdroja energie, eviduje a oznamuje úradu skutočné nadobudnutie množstva a kvalitu biomasy a jej skutočné využitie na účely výroby elektriny. (8) Výrobca elektriny kombinovanou výrobou bez ohľadu na rok uvedenia zariadenia do prevádzky s celkovým inštalovaným výkonom zariadenia do 125 MW, ktorý predloží prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, má právo na doplatok v rovnakej sume ako je doplatok výrobcu elektriny vyrobenej z bioplynu. Doplatok sa vzťahuje na množstvo elektriny, ktorá bola vyrobená z biometánu kombinovanou výrobou, určené podľa , ak zariadenie na výrobu bioplynu nie je staršie ako 15 rokov. Na množstvo elektriny vyrobenej z biometánu sa nevzťahuje obmedzenie podľa . (9) Výrobca elektriny podľa odseku 8 si právo na doplatok za zvyšnú časť elektriny, ktorá nebola vyrobená z biometánu a ktorá nepresiahne množstvo elektriny, na ktorú sa vzťahuje podpora podľa , môže uplatniť len po dobu 15 rokov od roku uvedenia zariadenia na výrobu elektriny do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie 9)

technologickej časti takéhoto zariadenia. (10) , ktorý si uplatňuje podporu podľa a množstvo elektriny počíta podľa , , alebo g) je povinný dodať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, u ktorého si uplatňuje podporu, celý objem vyrobenej elektriny, okrem regulačnej elektriny dodanej pre potreby prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo elektriny dodanej bez použitia regionálnej distribučnej sústavy. (11) Výrobca elektriny využívajúci ako zdroj slnečnú energiu je povinný označiť každý fotovoltický panel zariadenia údajom o jeho jednotkovom výkone.

23.Podľa ust. : (1) Podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. (2) Na zariadenie, na ktorého výstavbu vydané stavebné povolenie nadobudlo právoplatnosť pred 1. januárom 2014 a ktoré má vydané rozhodnutie o povolení užívania podľa osobitného predpisu 20) pred 1. augustom 2015, sa na účely výpočtu podľa započíta množstvo elektriny vyrobené z biomasy alebo biokvapaliny kombinovanou výrobou určené podľa . (3) Výrobca elektriny z malého zdroja, ktorý si inštaloval malý zdroj pred 1. januárom 2014, oznámi uvedenie malého zdroja do prevádzky podľa do 31. marca 2014. (4) Právo na doplatok podľa si výrobca elektriny môže uplatniť v období od 1. januára 2015 do 31. decembra 2018. (5) Ustanovenie sa vzťahuje na výrobcu elektriny, na výstavbu, rekonštrukciu alebo modernizáciu zariadenia ktorého bola poskytnutá podpora z podporných programov financovaných z prostriedkov štátneho rozpočtu po 1. januári 2014.

24.Podľa ust. a (1) Ustanovenia upravujúce v II hlave tejto časti zákona jednotlivé typy zmlúv sa použijú len na zmluvy, ktorých obsah dohodnutý stranami zahŕňa podstatné časti zmluvy ustanovené v základnom ustanovení pre každú z týchto zmlúv. (2) Účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.

25.Podľa ust. , : (1) Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. (2) Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

26.Na základe zisteného skutkového stavu a vyššie citovaného zákonných ustanovení, súd mal za preukázané, že medzi stranami vznikol právny vzťah na základe vyššie uvedenej zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku. Nebolo medzi stranami sporné, že žalobca je výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal dňa 22.10.2013 rozhodnutie, ktorým schválil žalobcovi na roky 2014 až 2026 pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku. Žalovaný listom zo dňa 15.12.2014 oznámil žalobcovi nemožnosť uplatnenia si podpory pre kalendárny rok 2015 z dôvodu, že vo vzťahu k zdrojom prevádzkovaným žalobcom nedošlo v roku 2014 k splneniu všetkých zákonných náležitostí, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby žalobcom prevádzkovaný zdroj požíval podporu vyrobenej a dodanej elektriny v kalendárnom roku 2015. Žalobca vystavil a doručil žalovanému faktúru č. 150001 zo dňa 04.02.2015. Žalovaný predmetnú faktúru neuhradil s poukazom na to, že žalobca si v roku 2014 nesplnil riadne a včas svoju oznamovaciu povinnosť v zmysle ust. (v znení platnom a účinnom v rozhodnom období) vo vzťahu k žalovanému a faktúru vrátil žalobcovi.

27.Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. -148 zo dňa 22.03.2017 mal súd preukázané, že ust. (v znení platnom a účinnom v rozhodnom období) nie je v rozpore s , , a 4 a a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

28.Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie 8 689,19 EUR s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne od 19.02.2015 do zaplatenia.

29.Ako predbežnú otázku súd riešil, či si žalobca splnil riadne a včas svoju oznamovaciu povinnosť podľa ust. (v znení platnom a účinnom v rozhodnom období).

30.Žalobca tvrdil, že si splnil svoju oznamovaciu povinnosť: a) doručením cenového rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví e-mailom zo dňa 05.02.2014, b) doručením oznámenia spolu s faktúrou č. 140006 zo dňa 02.07.2014 a c) doručením Oznámenia - „Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 a Oznámenie o uplatnení podpory v roku 2015“ zo dňa 13.08.2014. Navyše mal za to, že ak by aj nedoručil žalovanému oznámenie o uplatnení podpory, nevzťahuje sa na neho sankcia uvedená v v znení platnom a účinnom od 01.01.2014 s poukazom na .

31.Spoločnosť Východoslovenská distribučná, a.s. ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy (žalovaný) neeviduje voči žalobcovi k predmetnému dátumu 15. augusta príslušného roka (2014) včasné splnenie si jeho povinnosti ako výrobcu v zmysle ust. (v znení platnom a účinnom v rozhodnom období).

32.Povinnosť výrobcu elektriny oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste povinnosť informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, bola a je rovnaká aj podľa ust. v znení platnom a účinnom do 31.12.2013 aj po 01.01.2014. došlo k zmene ust. s účinnosťou od 01.01.2014 takto: , ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.

33.V zmysle čl. I bodu 1. písm. f) Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku (číslo zmluvy PDS: OZE_252_2011_15, Číslo zmluvy VSE: OZE_252_2011_15_VSE zo dňa 19.11.2014) žalovaný sa zaviazal žalobcovi zaplatiť doplatok podľa cenového rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

34.Podľa ust. podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov.

35.Súd mal za to, že novelou ust. účinnou od 01.01.2014 nedošlo k zmene podmienok podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Podmienky podpory ako také ostali aj po 01.01.2014 nezmenené. Došlo len k zmene následkov nesplnenia si povinností výrobcov uvedených v ust. a to tak, že , ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.

36.Ani v zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. -148 zo dňa 22.03.2017 táto sankcia uvedená v ust. v znení platnom a účinnom od 01.01.2014 nie je neprimeraná a nie je ani v rozpore s .

37.Súdu nebolo preukázané, že žalobca doručil žalovanému spolu s faktúrou č. 140006 zo dňa 02.07.2014 aj list zo dňa 02.07.2014 o oznámení uplatnenia nároku na podporu na rok 2015. Z poštovej knihy žalovaného nevyplýva doručenie takéhoto listu. Vzhľadom na žalobcom zvolený spôsob doručovania ním údajne odoslanej zásielky, nevie žalobca súdu hodnoverne a preukázateľne doložiť, či predmetné oznámenie bolo, alebo nebolo doručené žalovanému. Relevantným dôkazom by mohla byť doručenka.

38.Súd nevykonal výsluch svedkýň V. H. M. N. H., nakoľko ani ich výpoveďou, vzhľadom na ich pomer k procesným stranám, nie je možné bez pochybností preukázať, či s faktúrou č. 140006 zo dňa 02.07.2014 bolo, alebo nebolo žalovanému doručené oznámenie žalobcu o uplatnení podpory na rok 2015.

39.Keďže oznamovaciu povinnosť je potrebné splniť periodicky každý rok, nie je možné akceptovať názor žalobcu, že si svoju povinnosť splnil doručením cenového rozhodnutia (e-mailom zo dňa 05.02.2014). Aj keď zákon neustanovuje formu oznámenia, s prihliadnutím na požiadavku určitosti a zrozumiteľnosti prejavu vôle, z jednostranného právneho úkonu, ktorým sa oznamovacia povinnosť plní musí byť zrejmé, kto ho robí, komu je určený a čo sa ním sleduje, k čomu smeruje, resp. aké práva a povinnosti z neho majú vzniknúť. Vzhľadom na uvedené e-mailová správa doručená žalovanému dňa 05.02.2014 obsahujúca okrem iného aj rozhodnutie ÚRSO č. 0743/2014/E-OZ zo dňa 22.10.2013 nepreukazuje splnenie oznamovacej povinnosti žalobcu.

40.Podľa zoznamu zverejneného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví žalobca si svoju oznamovaciu povinnosť voči nemu riadne a včas nesplnil.

41.Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že boli porušené jeho práva vlastniť majetok súd opätovne poukazuje na vyššie uvedený nález Ústavného súdu (č. -148 zo dňa 22.03.2017), podľa ktorého ani tieto práva dotknutých výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov neboli porušené. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že zákonodarca neustanovuje subjektom práva právne povinnosti samoúčelne, ale naopak, so zjavným zámerom, aby tieto právne povinnosti boli dodržiavané. Je pritom nespochybniteľné, že záujem na dôslednom dodržiavaní právnych povinností vyplývajúcich z právnych noriem treba považovať za dôležitý všeobecne akceptovaný verejný záujem, ktorý môže za určitých okolností ospravedlňovať aj neštandardné postupy pri koncipovaní právnych noriem. Za situácie, keď výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov energie majú nárok na zákonom ustanovené formy podpory, ktorých hodnota je aj podľa tvrdenia skupiny poslancov mimoriadne vysoká („... predstavujú ročné náklady na prevádzku a údržbu elektrárne a náklady na splácanie záväzkov voči bankám 70 % až 90 % ročnej podpory. V niektorých prípadoch tieto náklady dokonca prevyšujú 90 %.“), je celkom prirodzené a legitímne, ak zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné dodržiavanie povinností ustanovených výrobcami elektriny. Povinnosti podľa majú výrobcovia elektriny primárne vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy ako subjektom súkromného práva. Na tom nič nemení skutočnosť, že povinnosť oznámiť skutočnosti, resp. informácie uvedené v majú výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov energie nielen vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj vo vzťahu k úradu. Z koncepcie posudzovanej právnej úpravy ale zjavne vyplýva, že z hľadiska aplikácie je podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav. Tento záver potvrdzuje predovšetkým skutočnosť, že práva podľa a si výrobcovia elektriny môžu uplatňovať vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a nie úradu, príp. inému orgánu verejnej správy. Za okolností, keď sa uplatnenie inštitútu ustanoveného v napadnutom ustanovení týka vzťahu dvoch subjektov súkromného práva, t. j. ide o súkromnoprávny vzťah, sa podľa názoru ústavného súdu nejaví žiaduce a ani vhodné, aby zákon ustanovoval orgán verejnej správy, ktorý by bol oprávnený rozhodovať o nesplnení zákonom ustanovených povinností jedného subjektu súkromného práva voči druhému subjektu súkromného práva, a to aj s ohľadom na charakter týchto povinností (ak by to tak bolo, nešlo by už o súkromnoprávny vzťah, ale verejnoprávny vzťah). Pri takejto koncepcii právnej úpravy potom neprichádza do úvahy ani to, aby nemožnosť konkrétneho výrobcu elektriny uplatniť si vo vzťahu k prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy právo na podporu vyplývajúca z uplatnenia napadnutého ustanovenia bola záväzným spôsobom deklarovaná prostredníctvom individuálneho aktu aplikácie práva vydaného príslušným orgánom verejnej správy. Rovnako podľa názoru ústavného súdu nie je nevyhnutné, aby zákon podrobnejšie ustanovoval procesný postup jedného subjektu súkromného práva proti druhému subjektu súkromného práva pri uplatňovaní právnych dôsledkov za neplnenie zákonom ustanovených povinností, ktoré majú navyše primárne charakter informačných, resp. oznamovacích povinností. Na uvedenom závere nič nemení skutočnosť, že ústavný súd sa v náleze sp. zn. z 22. júna 2016 priklonil k záveru, že aj v podmienkach trhovej ekonomiky je odôvodnená intervencia štátu do odvetvia energetiky vzhľadom na jeho 33 špecifické črty. Zároveň však ústavný súd v označenom náleze zdôraznil, že intervenciu štátu do odvetvia elektroenergetiky nemožno zamieňať s akýmsi monopolom štátu regulovať osobitným spôsobom všetky potenciálne spoločenské vzťahy, ktoré v tejto oblasti vznikajú a ktoré si osobitnú

právnu úpravu nevyžadujú, keďže existujúci právny rámec poskytuje pre subjekty právnych vzťahov v oblasti elektroenergetiky primerané záruky vyvoditeľné zo základného práva na súdnu ochranu garantovaného v a nasl. Ústavný súd si uvedomuje, že medzi výrobcami elektriny z obnoviteľných zdrojov energií a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav môžu v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich z , ktoré sú esenciálnym predpokladom uplatnenia napadnutého ustanovenia tohto zákona, vzniknúť právne spory súvisiace najmä s otázkou, či si výrobcovia elektriny splnili tieto povinnosti riadne (v zákonom požadovanom rozsahu a kvalite) a včas. Podľa názoru ústavného súdu však nie je potrebné a ani vhodné, aby arbitrom takýchto sporov subjektov súkromného práva bol zákonom ustanovený orgán verejnej správy. To platí o to viac, že aj v prípade, ak by zákonodarca zvolil takúto koncepciu právnej regulácie, by „konečným“ arbitrom právneho sporu súvisiaceho s nesplnením povinností ustanovených v a jeho právnymi dôsledkami (nemožnosť uplatniť si právo na podporu), ktorý má primárne súkromnoprávny charakter, bol orgán súdnej moci (v rámci správneho súdnictva). Právny spor súvisiaci so záverom prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, že výrobca elektriny si nesplnil niektorú z povinností ustanovených v , s ktorými posudzovaná zákonná úprava spája nemožnosť uplatniť si právo na podporu podľa a tohto zákona, sa podľa názoru ústavného súdu nepochybne môže stať predmetom preskúmavania v rámci (civilného) občiansko-právneho súdneho konania. Ústavný súd ešte zdôraznil, že súkromnoprávny vzťah medzi výrobcami elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav v súvislosti s uplatňovaním práva na podporu podľa a nie je oslabený, resp. spochybnený tým, že povinnosti pre výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, splnenie ktorých je zákonným predpokladom na uplatnenie práva na podporu, sú ustanovené priamo zákonom. Zákonná úprava povinností výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie je totiž prejavom intervencie štátu, ktoré je v odvetví elektroenergetiky, ako to už bolo zdôraznené na inom mieste, žiaduce. Ústavný súd zároveň podčiarkol, že nemožnosť výrobcu elektriny uplatniť si právo na podporu podľa , ktorá má charakter súkromnoprávnej sankcie, nemožno stotožňovať so sankciami ukladanými za protiprávne konanie, ako typický inštitút verejného práva, ktorý je aj v prítomný. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na , v zmysle ktorého štátny dozor nad dodržiavaním tohto zákona výrobcami elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav a inými právnickými osobami a fyzickými osobami vykonáva Štátna energetická inšpekcia, ktorá môže za správne delikty vymedzené v ustanoveniach ukladať finančné pokuty ako typické verejnoprávne sankcie v sumách ustanovených týmto zákonom. Poukázal tiež na skutočnosť, že sankčný mechanizmu ustanovený v spočívajúci v nemožnosti výrobcov elektriny uplatniť si právo na podporu treba odlíšiť od mechanizmu zániku práva na podporu, ktorý je špecificky upravený v , a ; tento mechanizmus sa uplatní ex lege za predpokladu splnenia tam ustanovených podmienok a výrobcovi elektriny bráni v ďalšom uplatňovaní podpory podľa príslušných ustanovení .

42.Ústavný súd v Náleze č. -148 zo dňa 22.03.2017 tiež zdôraznil, že v podmienkach právneho štátu je každý subjekt práva (a teda aj výrobcovia elektriny) povinný plniť povinnosti ustanovené zákonom, a to bez ohľadu na to, či predmetný zákon ustanovuje sankčný mechanizmus prostredníctvom, ktorého ho „núti“ či „motivuje“ k plneniu týchto povinností. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že už podľa pôvodného znenia bolo prostredníctvom pôvodného znenia tohto zákona neplnenie zákonných povinností ustanovených v a sankcionované tak, že ak si tieto povinnosti konkrétny výrobca elektriny z nesplnil, tak ex lege nedisponoval právom na odber elektriny za cenu elektriny na straty [„Právo na podporu podľa odseku 1 písm. b) nemá , ktorý nesplní povinnosť podľa odseku 2 písm. a) a b)“ ( v pôvodnom znení)]. K zmene pôvodného znenia došlo s účinnosťou od 1. januára 2014 prostredníctvom novelizácie vykonanej (schválenej 22. októbra 2013), ktorý v znení napadnutom skupinou poslancov oproti stavu platnému a účinnému k 31. decembru 2013 obsahuje v podstate len dve zásadnejšie zmeny a) pod hrozbu (majetkovej) sankcie zahrnul plnenie všetkých povinností ustanovených v , t. j. oproti predchádzajúcemu stavu aj povinnosti uvedené v a tohto zákona, b) rozšíril dôsledky neplnenia zákonných povinností nielen na stratu práva na odber elektriny za cenu elektriny na straty podľa zákona, ale aj straty práva na tzv. doplatok podľa zákona. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že z hľadiska preskúmavania zásahu do práv výrobcov elektriny nepovažuje za podstatné, či im bolo právo na podporu

podľa „odňaté“ ex lege, t. j. priamo zákonom (pôvodné znenie zákona) alebo prostredníctvom právneho mechanizmu, na ktorom je založené platné a účinné znenie (a teda napadnuté) . Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd nepovažuje zavedenie nového znenia , ktoré bolo napadnuté návrhom skupiny poslancov, za zásadnú koncepčnú zmenu a ani zmenu neočakávanú, pričom ide navyše o zmenu, ktorú možno odôvodniť legitímnym verejným záujmom (pozri ďalej, ako aj časť III.2 tohto nálezu). Ústavný súd preto zastáva názor, že zavedením nového znenia nemohlo dôjsť k takému zásahu do (legitímnych) legislatívnych očakávaní výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorý by bol nezlučiteľný s a 4 , resp. s čl. 1 dodatkového protokolu.

43.Ústavný súd v Náleze č. -148 zo dňa 22.03.2017 ďalej uviedol, že nespochybňuje, že napadnuté ustanovenie je spôsobilé aj negatívne zasiahnuť do sféry podnikania výrobcov elektriny z , avšak rozhodne ho nemožno považovať za také opatrenie, ktoré by zasahovalo do podstaty základného práva na podnikanie. Plnenie povinností (v zásade oznamovacieho, resp. informujúceho charakteru) výrobcami elektriny ako podnikateľských subjektov ( zákona o ) tvorí súčasť výkonu ich podnikania, pričom tieto podnikateľské subjekty vstupujú do podnikania (na trh) s vedomím, že v záujme presadenia sa na trhu a získania podpory podľa je z ich strany nevyhnutné, aby si dôsledne plnili povinnosti ustanovené v tohto zákona. Ide pritom o povinnosti, ktoré ústavný súd považuje za legitímne aj s ohľadom na to, že vyplývajú zo špecifických čŕt právnej regulácie v odvetví elektroenergetiky. V naznačených súvislostiach ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že schválením napadnutého ustanovenia sledoval zákonodarca legitímny verejný záujem, a preto prípadný negatívny dopad napadnutej právnej úpravy na dotknutú skupinu výrobcov elektriny (podnikateľov) vo svojej podstate spôsobený nedôsledným plnením zákonom ustanovených povinností a priori nemožno hodnotiť ako zásah do podstaty a zmyslu základného práva na podnikanie, a to aj preto, že napadnuté ustanovenie zákona o samo osebe (bez zavinenia výrobcov elektriny ako podnikateľov) celkom zjavne nie je spôsobilé zabrániť tomu, aby dotknutí podnikatelia dosahovali kladný hospodársky výsledok, teda zisk, ktorý je podstatou a zmyslom podnikania. Zohľadňujúc aj predbežné závery vyjadrené v ostatných častiach tohto nálezu, ústavný súd dospel k záveru, že podmieňovanie uplatnenia práva na podporu splnením už existujúcich zákonných povinností nemožno v žiadnom prípade považovať za neprípustný zásah do podstaty a zmyslu práva na podnikanie, a teda v posudzovanej veci zjavne neobstojí názor skupiny poslancov, podľa ktorého je v rozpore s a .

44.Ústavný súd v náleze č. -65 zo dňa 31.01.2019 uviedol, že považuje v posudzovanej veci za podstatnú tiež skutočnosť, že záver vo veci sťažovateľky konajúcich všeobecných súdov k právnej povahe lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti opierajúci sa o zákona o , podľa ktorého na konanie podľa zákona o sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak, nereflektuje súkromno-právny charakter vzťahu medzi žalobkyňou ako výrobcom elektriny z a sťažovateľkou ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na Správneho poriadku, podľa ktorého sa tento zákon vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Keďže v predmetnej veci si žalobkyňa uplatňovala proti sťažovateľke ako súkromnému subjektu a nie orgánu verejnej správy (k tomu pozri aj závery obsiahnuté v náleze sp. zn. z 22. marca 2017) svoj nárok na poskytnutie podpory podľa zákona o , nemožno považovať odkaz všeobecných súdov na procesno-právny predpis upravujúci konanie v oblasti verejnej správy z ústavného hľadiska za akceptovateľný. Vychádzajúc z (podľa názoru ústavného súdu) nie celkom dostatočného odlíšenia inštitútu zániku práva na podporu ex lege a inštitútu zániku nároku na poskytnutie podpory v zákone o ústavný súd považoval za žiaduce uviesť aj ďalšie skutočnosti relevantné pre rozhodovanie o veci sťažovateľky. V súlade s zákona o , ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2 (vrátane nesplnenia oznamovacej povinnosti, pozn.), si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok. Podľa zákona o podpora podľa odseku 1 písm. b), c) a d) sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny. Podpora podľa odseku 1 písm. b) a d) sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom do 500 kW po celú dobu životnosti zariadenia výrobcu elektriny. V konaní vedenom pod sp. zn. ústavný súd k vzájomnému vzťahu

a zákona o v konaní sp. zn. uviedol, že ustanovenia zákona o nemajú bezprostrednú väzbu na prvú vetu zákona o , podľa ktorej sa podpora podľa odseku 1 písm. b), c) a d) vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia tohto zariadenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny. Právne účinky uplatnenia sankčného mechanizmu ustanoveného v z dôvodu nesplnenia povinností ustanovených v tohto zákona sa vzťahuje totiž len na príslušný kalendárny rok, pričom právo ustanovené v prvej vete zákona o (v ďalších kalendárnych rokoch) tým nie je dotknuté. Z citovanej časti nálezu ústavného súdu vo vzťahu k uplatňovaniu sankčného mechanizmu za nesplnenie povinností podľa zákona o vyplýva jednak periodicita oznamovacej povinnosti výrobcov elektriny z , ako aj zrejmá odlišnosť medzi právom na podporu a nárokom na podporu na príslušný kalendárny rok (nárokovateľným len po splnení zákonných povinností, pozn.). Ústavný súd vo veci sp. zn. taktiež zdôraznil, že sankčný mechanizmus ustanovený v zákona o spočívajúci v nemožnosti výrobcov elektriny uplatniť si právo na podporu treba odlíšiť od mechanizmu vyvolávajúceho zánik práva na podporu, ktorý je špecificky upravený v , a zákona o ; ide o mechanizmus, ktorý sa uplatní ex lege za predpokladu splnenia tam ustanovených podmienok a výrobcovi elektriny bráni v ďalšom uplatňovaní podpory podľa príslušných ustanovení . Dôsledné odlíšenie inštitútov zániku práva na podporu a zániku nároku na poskytnutie podpory na príslušný kalendárny rok je podľa názoru ústavného súdu dôležité z hľadiska posúdenia ďalšej okolnosti majúcej podstatný vplyv na záver všeobecného súdu k povahe lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti podľa zákona o , a síce predmetu konania, resp. povahy nároku, ktorý si žalobkyňa ako uplatnila. Pokiaľ totiž prevádzkovateľ distribučnej sústavy pristúpi k uplatneniu sankčného mechanizmu podľa zákona o , tak výrobcovi elektriny s právom na podporu neumožní úspešne si uplatniť nárok na poskytnutie podpory podľa zákona o na nasledujúci rok, pričom zároveň výrobcu elektriny s právom na podporu de facto „zbaví“ nároku na podporu na príslušný kalendárny rok, ale bez toho, aby to malo vplyv aj na existenciu samotného práva na podporu.

45.Žalovaný (v podaní doručenom súdu dňa 08.07.2016) uviedol, že dňa 18.08.2014 mu bolo v zásielke (s číslom RR556565395CZ) od spoločnosti EL-INSTA ENERGO s.r.o., doručené oznámenie žalobcu o uplatnení podpory („Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 a Oznámenie o uplatnení podpory v roku 2015“) s dátumom 13.08.2014.

46.Podací stvrzenkou zo dňa 24.01.2018 mal súd preukázané, že zásielka č. RR556565395CZ bola daná na poštovú prepravu dňa 14.08.2014. Odosielateľom bola spoločnosť EL-INSTA ENERGO s.r.o., ktorá v zmysle Servisní smlouvy č. 6778S vykonávala okrem iného aj administratívne činnosti pre žalobcu a mala na starosti aj kompletnú poštovú agendu.

47.Obrana žalovaného vo vzťahu k splneniu oznamovacej povinnosti doručením oznámenia žalobcu o uplatnení nároku na podporu dňa 18.08.2014 spočívala v tvrdení, že žalobca bol povinný splniť svoju povinnosť do 15.08.2014. Mal za to, že táto lehota je hmotnoprávna, preto nestačí, aby žalobca podal zásielku obsahujúcu oznámenie do dňa 15.08.2014 (vrátane) na poštu. Tvrdil, že oznámenie mu malo byť doručené (malo dôjsť do jeho dispozičnej sféry) najneskôr dňa 15.08.2014.

48.Z Uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.08.2019 súd zistil, že sa v ňom tiež posudzovala povaha lehoty „k 15. augustu“ uvedenej v ust. v znení platnom a účinnom od 01.01.2014. Dovolací súd zdôraznil, že „ustanovenie upravuje spôsob a podmienky podpory výroby elektriny a ustanovenie stanovuje práva a povinnosti výrobcu elektriny, z čoho logicky vyplýva, že výrobca elektriny musí splniť presne stanovené podmienky na to, aby mal zabezpečenú podporu výroby. Na druhej strane, ak výrobca elektriny spĺňa podmienky ustanovené podľa , má určité práva a povinnosti ustanovené podľa a pokiaľ zákonom určené práva alebo povinnosti nesplní, nastupuje zákonom uložená sankcia, v danom prípade strata práva na podporu na nasledujúci kalendárny rok.“ Dovolací súd dodal, že „takáto sankčná doložka bola do s účinnosťou od 01.01.2014, ku ktorej novele zaujal svoj názor Ústavný súd SR vo svojom náleze , ktorý považoval zavedenie sankčného mechanizmu s účinnosťou od 01.01.2014 za vyžadujúce s tým, že platí pre všetky subjekty bez rozdielu s poukazom na prípustnosť nepravej retroaktivity.“ Dovolací súd poukázal na doslovné znenie ustanovenia s tým, že z logického a

gramatického výkladu tohto ustanovenia je zrejmé, že výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony, a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny, všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti. Najvyšší súd mal za to, že „ak zákonodarca uložil výrobcovi elektriny v ustanovení dve samostatné povinnosti, avšak na seba nadväzujúce, a to výslovne uvedenou lehotou, ktorá je vyjadrená číselne a určená na presne stanovený dátum dňa 15. augusta, je takúto lehotu potrebné považovať za hmotnoprávnu a nie procesnú, ako nesprávne právne posúdili konajúce súdy nižšej inštancie. Záver o hmotnoprávnom charaktere uvedenej lehoty je opretý aj o vyššie uvedený Nález Ústavného súdu SR sp. zn. , ktorý nespochybniteľne dospel k záveru, že sankčný mechanizmus vyjadrený v ustanovení má súkromnoprávny charakter. Takto spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva a predmetná právna norma musí mať povahu normy hmotnoprávnej a rovnako aj lehota v nej obsiahnutá musí mať povahu lehoty hmotnoprávnej. Preto možno uzavrieť, že s poukazom na je povinnosť výrobcu elektriny zachovaná vtedy, ak právna skutočnosť nastane najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej lehoty, t. j. v danom prípade 15. augusta. Za rozhodujúci moment pre uplatnenie podpory podľa , je preto potrebné považovať moment doručenia prejavu vôle prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, nakoľko až od toho momentu sa takýto jednostranný právny úkon výrobcu stáva perfektným a nadobúda spôsobilosť spôsobovať účinky, ktoré s takýmto prejavom vôle zákon spája.“ Dovolací súd dodal, že „stanovisko ÚRSO charakterizujúce dotknutú lehotu za procesnoprávnu, nie je záväzné a v zmysle vyššie uvedeného ani správne, z ktorého dôvodu sa na takéto stanovisko nemožno úspešne dovolávať.

49.Žalobca sa domáha vyplatenia ceny za dodávku elektriny do distribučnej siete, na ktorú sa vzťahuje doplatok, za mesiac január 2015, to znamená, že žalobca bol povinný splniť svoje povinnosti podľa (v znení účinnom od 01.01.2014) do 15.08.2014 (vrátane), aby nestratil právo na odber elektriny a doplatok na nasledujúci kalendárny rok 2015. V konaní nebolo sporné, že žalobca oznámenie z 13.08.2014 podal prostredníctvom poverenej osoby na pošte dňa 14.08.2014 a žalovanému bolo toto oznámenie doručené dňa 18.08.2014. Predmetné oznámenie z 13.08.2014 teda nebolo doručené žalovanému do 15.08.2014 (vrátane). Keďže žalobca si nesplnil svoje povinnosti riadne a včas, nemôže si na elektrinu vyrobenú v danom zariadení v mesiaci január 2015 uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) (v znení účinnom od 01.01.2014).

50.Súd teda mal za to, že žalobca si nesplnil riadne a včas svoju povinnosť doručiť oznámenie podľa ust. prevádzkovateľovi distribučnej sústavy aj Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, preto v zmysle ust. si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) (v znení účinnom od 01.01.2014) na nasledujúci kalendárny rok, teda na rok 2015.

51.Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, preto ju zamietol.

52.Podľa ust. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

53.Podľa ust. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Ak súd rozhoduje čiastočným rozsudkom alebo medzitýmnym rozsudkom, môže rozhodnúť, že o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch alebo o celom uplatnenom procesnom nároku.

54.Žalovaný mal v konaní plný úspech, preto mu súd priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Košice I.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). ( )

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej ( ).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ).