Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 206/09
PDF · 164.68 KB
No categories available
II. ÚS 206/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2009 predbežne
prerokoval sťažnosť Mgr. O. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva
vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky
v konaní vedenom Obvodným pozemkovým úradom T. pod sp. zn. D/2005/00572-002,
Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 13 Sp 43/2007 a Najvyšším súdom Slovenskej
republiky pod sp. zn. 6 Sžo 88/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. O. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2009
doručená sťažnosť Mgr. O. F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Obvodným pozemkovým
úradom T. (ďalej len „obvodný pozemkový úrad“) pod sp. zn. D/2005/00572-002, Krajským
súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 13 Sp 43/2007 a Najvyšším súdom
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 6 Sžo 88/2008. Sťažnosť bola
odovzdaná na poštovú prepravu 30. apríla 2009.
Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ podaním
zo 16. decembra 2004 adresovaným pôvodne Obvodnému pozemkovému úradu B. požiadal
o reštitučné navrátenie vlastníctva k pozemkom podľa zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení
vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení
neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“). Pôvodne uvedeného adresáta podania
preškrtol a namiesto neho uviedol ako adresáta Okresný úrad - katastrálny odbor B. Urobil
tak na základe konzultácie na Obvodnom pozemkovom úrade B., pričom opravené podanie
bolo odosielané poštou prostredníctvom Obvodného pozemkového úradu B. V rozpore
s opravenou adresou však podanie bolo poštou doručené Správe katastra B., a to 3. januára
2005. Táto postúpila podanie obvodnému pozemkovému úradu, ktorému toto došlo
10. januára 2005. Rozhodnutím obvodného pozemkového úradu sp. zn. D/2005/00572-002
z 22. februára 2005 bolo vyslovené, že sťažovateľ nespĺňa podmienky podľa § 5 ods. 1
reštitučného zákona na vrátenie vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu z dôvodu, že
jeho žiadosť bola podaná na príslušnom pozemkovom úrade až 10. januára 2005, t. j. po
termíne stanovenom zákonom. Na základe riadneho opravného prostriedku sťažovateľa
rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Sp 43/2007-15 z 27. novembra 2007 bolo rozhodnutie
obvodného pozemkového úradu potvrdené z rovnakých dôvodov. Na základe odvolania
sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 6 Sžo 88/2008-45 z 11. februára 2009 bol
rozsudok krajského súdu potvrdený. Podľa názoru najvyššieho súdu je zo spisu správneho
orgánu nesporné, že sťažovateľ doručil Správe katastra B. 3. januára 2005 písomné
podanie, ktorým si uplatnil právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom. Podanie
sťažovateľa bolo postúpené Správou katastra B. obvodnému pozemkovému úradu 10.
januára 2005. Uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva pozemkov je hmotnoprávnym
úkonom a lehota na uplatnenie tohto práva uvedená v zákone je lehotou hmotnoprávnou.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom
uplatniť najneskôr 31. decembra 2004. Obvodný pozemkový úrad a aj krajský súd
považovali lehotu na uplatnenie nároku na navrátenie vlastníctva k pozemkom stanovenú v
§ 5 ods. 1 reštitučného zákona tiež za hmotnoprávnu a z tohto dôvodu dospeli k záveru, že
nárok nebol sťažovateľom uplatnený v prekluzívnej lehote do 31. decembra 2004 na
príslušnom obvodnom pozemkovom úrade, a preto zanikol. Podľa § 5 ods. 1 reštitučného
zákona právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31.
decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok.
Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že
uplatnenie reštitučného nároku je hmotnoprávnym úkonom a bolo vecou sťažovateľa, aby
toto svoje právo riadne a včas uplatnil. Lehota na uplatnenie práva na navrátenie
vlastníctva k pozemku je lehotou prekluzívnou (prepadnou) a jej márnym uplynutím právo
(nárok) zaniká tak, ako to je uvedené v citovanom zákonnom ustanovení. Nedodržanie
takejto lehoty nemožno odpustiť, pričom je povinnosťou správneho orgánu, ako aj
všeobecného súdu prihliadať na preklúziu z úradnej povinnosti. Sťažovateľ svoje podanie
nesprávne adresoval Katastrálnemu odboru Okresného úradu B. Príslušné krajské
pozemkové a obvodné pozemkové úrady boli zriadené ustanovením § 5 ods. 1 zákona č.
518/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. o
pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch,
pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov a o
zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to s účinnosťou od 1. januára
2004, so sídlami a s územnou pôsobnosťou vymedzenou v prílohe č. 1. Podľa prílohy pre
obce B. a Š. (v katastrálnom území ktorých sa nachádzajú pozemky dotknuté reštitučnými
požiadavkami sťažovateľa) patriace do územného obvodu okresu B. je príslušný obvodný
pozemkový úrad. Najvyšší súd napokon zdôrazňuje, že reštitučný zákon (podobne ako
ktorýkoľvek iný zákon) vychádza z tradičnej zásady, že každý sa má zodpovedne starať
o svoje práva.
Podľa názoru sťažovateľa uvedenými rozhodnutiami došlo k porušeniu označených
základných práv podľa ústavy. Predovšetkým v ustanovení § 5 ods. 1 reštitučného zákona
uvedená lehota uplatnenia nároku najneskôr do 31. decembra 2004 je lehotou
fakultatívnou, keďže podľa tohto ustanovenia oprávnené osoby si môžu (teda nemusia)
uplatniť svoj nárok najneskôr do 31. decembra 2004. Okrem toho je podstatné, že Obvodný
pozemkový úrad B., ktorý prevzal od sťažovateľa jeho podanie na poštové vybavenie ešte
16. decembra 2004, zásielku zaslal po lehote a zmeškal tým lehotu. K zaslaniu zásielky
cestou pošty Obvodného pozemkového úradu B. sa sťažovateľ rozhodol z dôvodu
reorganizácie štátnej správy, lebo 16. decembra 2004 ani sám tento správny orgán nevedel
sťažovateľa poučiť, ktorému pozemkovému úradu z dvoch bývalých okresných pozemkových
úradov sa má zásielka za cieľom uplatnenia reštitučného nároku doručiť.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
základných práv podľa ústavy v konaní vedenom obvodným pozemkovým úradom pod
sp. zn. D/2005/00572-002, krajským súdom pod sp. zn. 13 Sp 43/2007 a najvyšším súdom
pod sp. zn. 6 Sžo 88/2008 s tým, aby bolo rozhodnutie obvodného pozemkového úradu z 22.
februára 2005, rozsudok krajského súdu z 27. novembra 2007 a rozsudok najvyššieho súdu
z 11. februára 2009 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie s príkazom konať vo veci.
Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 120 000 eur a náhradu trov
konania vo výške 650 eur. Napokon požaduje odloženie vykonateľnosti napadnutého
rozhodnutia a prednostné prerokovanie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému
obvodným pozemkovým úradom pod sp. zn. D/2005/00572-002 a krajským súdom pod
sp. zn. 13 Sp 43/2007, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,
ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom prípade
proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu bol prípustný riadny opravný prostriedok,
o ktorom rozhodoval krajský súd. Rovnako proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné
odvolanie (tiež ako riadny opravný prostriedok), o ktorom rozhodoval najvyšší súd. Preto
právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k rozhodnutiu
obvodného pozemkového úradu mal krajský súd a vo vzťahu k rozsudku krajského súdu
zasa najvyšší súd. Tým je zároveň vylúčená v oboch prípadoch právomoc ústavného súdu.
Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 6 Sžo 88/2008. Podľa názoru ústavného súdu
sťažnosť treba v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Rozhodujúce skutkové okolnosti, o ktoré sa opierajú právne závery najvyššieho súdu,
neboli a nie sú sporné. Sťažovateľ nepopiera, že jeho podanie zo 16. decembra 2004 bolo
doručené najprv 3. januára 2005 Správe katastra B. a potom 10. januára 2005 obvodnému
pozemkovému úradu. Sťažnosť teda nebola príslušnému orgánu doručená najneskôr do 31.
decembra 2004. Právne závery, ktoré z týchto skutočností najvyšší súd vyvodil, nemožno
v nijakom prípade považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Aj keby
malo byť pravdou, že podanie zo 16. decembra 2004 nepodával na pošte sťažovateľ, ale
bolo odoslané v rámci poštových zásielok Obvodného pozemkového úradu B. (ako to
sťažovateľ tvrdí), neznamená to, že by Obvodný pozemkový úrad B. mohol byť z právneho
hľadiska zodpovedný za to, že zásielka bola doručená až 3. januára 2005. K tomu treba
dodať, že nezodpovedá skutočnosti tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého práve v decembri
2004 sa menili kompetencie príslušných úradov pre vybavovanie reštitučných vecí.
V skutočnosti totiž k zmene došlo o rok skôr, teda už k 1. januáru 2004 (ako na to správne
poukazuje najvyšší súd).
Celkom neakceptovateľný je právny názor sťažovateľa, podľa ktorého lehota na
uplatnenie práva podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona je lehotou fakultatívnou. Zákonnú
dikciu tohto ustanovenia, podľa ktorej právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže
uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004, nemožno interpretovať ako fakultatívnu.
Výraz „môže uplatniť“ v danom kontexte vyjadruje totiž obligatórnosť stanovenej lehoty,
lebo ho treba chápať v zmysle „treba uplatniť“. Výklad zastávaný sťažovateľom by
znamenal, že zákonná lehota by bola vlastne uvedená nadbytočne a jej márnym uplynutím
by potom ani nemohlo dôjsť k zániku neuplatneného práva.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2009