Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 206/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2009 predbežne

prerokoval sťažnosť Mgr. O. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva

vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa a

v konaní vedenom Obvodným pozemkovým úradom T. pod sp. zn. -002,

Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. a Najvyšším súdom Slovenskej

republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. O. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2009

doručená sťažnosť Mgr. O. F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Obvodným pozemkovým

úradom T. (ďalej len „obvodný pozemkový úrad“) pod sp. zn. -002, Krajským

súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. a Najvyšším súdom

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola

odovzdaná na poštovú prepravu 30. apríla 2009.

Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ podaním

zo 16. decembra 2004 adresovaným pôvodne Obvodnému pozemkovému úradu B. požiadal

o reštitučné navrátenie vlastníctva k pozemkom podľa o navrátení

vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení

neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“). Pôvodne uvedeného adresáta podania

preškrtol a namiesto neho uviedol ako adresáta Okresný úrad - katastrálny odbor B. Urobil

tak na základe konzultácie na Obvodnom pozemkovom úrade B., pričom opravené podanie

bolo odosielané poštou prostredníctvom Obvodného pozemkového úradu B. V rozpore

s opravenou adresou však podanie bolo poštou doručené Správe katastra B., a to 3. januára

2005. Táto postúpila podanie obvodnému pozemkovému úradu, ktorému toto došlo

10. januára 2005. Rozhodnutím obvodného pozemkového úradu sp. zn. -002

z 22. februára 2005 bolo vyslovené, že sťažovateľ nespĺňa podmienky podľa § 5 ods. 1

reštitučného zákona na vrátenie vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu z dôvodu, že

jeho žiadosť bola podaná na príslušnom pozemkovom úrade až 10. januára 2005, t. j. po

termíne stanovenom zákonom. Na základe riadneho opravného prostriedku sťažovateľa

rozsudkom krajského súdu č. k. -15 z 27. novembra 2007 bolo rozhodnutie

obvodného pozemkového úradu potvrdené z rovnakých dôvodov. Na základe odvolania

sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -45 z 11. februára 2009 bol

rozsudok krajského súdu potvrdený. Podľa názoru najvyššieho súdu je zo spisu správneho

orgánu nesporné, že sťažovateľ doručil Správe katastra B. 3. januára 2005 písomné

podanie, ktorým si uplatnil právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom. Podanie

sťažovateľa bolo postúpené Správou katastra B. obvodnému pozemkovému úradu 10.

januára 2005. Uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva pozemkov je hmotnoprávnym

úkonom a lehota na uplatnenie tohto práva uvedená v zákone je lehotou hmotnoprávnou.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom

uplatniť najneskôr 31. decembra 2004. Obvodný pozemkový úrad a aj krajský súd

považovali lehotu na uplatnenie nároku na navrátenie vlastníctva k pozemkom stanovenú v

§ 5 ods. 1 reštitučného zákona tiež za hmotnoprávnu a z tohto dôvodu dospeli k záveru, že

nárok nebol sťažovateľom uplatnený v prekluzívnej lehote do 31. decembra 2004 na

príslušnom obvodnom pozemkovom úrade, a preto zanikol. Podľa § 5 ods. 1 reštitučného

zákona právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31.

decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok.

Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že

uplatnenie reštitučného nároku je hmotnoprávnym úkonom a bolo vecou sťažovateľa, aby

toto svoje právo riadne a včas uplatnil. Lehota na uplatnenie práva na navrátenie

vlastníctva k pozemku je lehotou prekluzívnou (prepadnou) a jej márnym uplynutím právo

(nárok) zaniká tak, ako to je uvedené v citovanom zákonnom ustanovení. Nedodržanie

takejto lehoty nemožno odpustiť, pričom je povinnosťou správneho orgánu, ako aj

všeobecného súdu prihliadať na preklúziu z úradnej povinnosti. Sťažovateľ svoje podanie

nesprávne adresoval Katastrálnemu odboru Okresného úradu B. Príslušné krajské

pozemkové a obvodné pozemkové úrady boli zriadené ustanovením § 5 ods. 1 zákona č.

, ktorým sa mení a dopĺňa o

pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch,

pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov a o

zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to s účinnosťou od 1. januára

2004, so sídlami a s územnou pôsobnosťou vymedzenou v prílohe č. 1. Podľa prílohy pre

obce B. a Š. (v katastrálnom území ktorých sa nachádzajú pozemky dotknuté reštitučnými

požiadavkami sťažovateľa) patriace do územného obvodu okresu B. je príslušný obvodný

pozemkový úrad. Najvyšší súd napokon zdôrazňuje, že reštitučný zákon (podobne ako

ktorýkoľvek iný zákon) vychádza z tradičnej zásady, že každý sa má zodpovedne starať

o svoje práva.

Podľa názoru sťažovateľa uvedenými rozhodnutiami došlo k porušeniu označených

základných práv podľa . Predovšetkým v ustanovení reštitučného zákona

uvedená lehota uplatnenia nároku najneskôr do 31. decembra 2004 je lehotou

fakultatívnou, keďže podľa tohto ustanovenia oprávnené osoby si môžu (teda nemusia)

uplatniť svoj nárok najneskôr do 31. decembra 2004. Okrem toho je podstatné, že Obvodný

pozemkový úrad B., ktorý prevzal od sťažovateľa jeho podanie na poštové vybavenie ešte

16. decembra 2004, zásielku zaslal po lehote a zmeškal tým lehotu. K zaslaniu zásielky

cestou pošty Obvodného pozemkového úradu B. sa sťažovateľ rozhodol z dôvodu

reorganizácie štátnej správy, lebo 16. decembra 2004 ani sám tento správny orgán nevedel

sťažovateľa poučiť, ktorému pozemkovému úradu z dvoch bývalých okresných pozemkových

úradov sa má zásielka za cieľom uplatnenia reštitučného nároku doručiť.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

základných práv podľa v konaní vedenom obvodným pozemkovým úradom pod

sp. zn. -002, krajským súdom pod sp. zn. a najvyšším súdom

pod sp. zn. s tým, aby bolo rozhodnutie obvodného pozemkového úradu z 22.

februára 2005, rozsudok krajského súdu z 27. novembra 2007 a rozsudok najvyššieho súdu

z 11. februára 2009 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie s príkazom konať vo veci.

Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 120 000 eur a náhradu trov

konania vo výške 650 eur. Napokon požaduje odloženie vykonateľnosti napadnutého

rozhodnutia a prednostné prerokovanie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému

obvodným pozemkovým úradom pod sp. zn. -002 a krajským súdom pod

sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,

ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom prípade

proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu bol prípustný riadny opravný prostriedok,

o ktorom rozhodoval krajský súd. Rovnako proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné

odvolanie (tiež ako riadny opravný prostriedok), o ktorom rozhodoval najvyšší súd. Preto

právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k rozhodnutiu

obvodného pozemkového úradu mal krajský súd a vo vzťahu k rozsudku krajského súdu

zasa najvyšší súd. Tým je zároveň vylúčená v oboch prípadoch právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. . Podľa názoru ústavného súdu

sťažnosť treba v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Rozhodujúce skutkové okolnosti, o ktoré sa opierajú právne závery najvyššieho súdu,

neboli a nie sú sporné. Sťažovateľ nepopiera, že jeho podanie zo 16. decembra 2004 bolo

doručené najprv 3. januára 2005 Správe katastra B. a potom 10. januára 2005 obvodnému

pozemkovému úradu. Sťažnosť teda nebola príslušnému orgánu doručená najneskôr do 31.

decembra 2004. Právne závery, ktoré z týchto skutočností najvyšší súd vyvodil, nemožno

v nijakom prípade považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Aj keby

malo byť pravdou, že podanie zo 16. decembra 2004 nepodával na pošte sťažovateľ, ale

bolo odoslané v rámci poštových zásielok Obvodného pozemkového úradu B. (ako to

sťažovateľ tvrdí), neznamená to, že by Obvodný pozemkový úrad B. mohol byť z právneho

hľadiska zodpovedný za to, že zásielka bola doručená až 3. januára 2005. K tomu treba

dodať, že nezodpovedá skutočnosti tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého práve v decembri

2004 sa menili kompetencie príslušných úradov pre vybavovanie reštitučných vecí.

V skutočnosti totiž k zmene došlo o rok skôr, teda už k 1. januáru 2004 (ako na to správne

poukazuje najvyšší súd).

Celkom neakceptovateľný je právny názor sťažovateľa, podľa ktorého lehota na

uplatnenie práva podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona je lehotou fakultatívnou. Zákonnú

dikciu tohto ustanovenia, podľa ktorej právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže

uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004, nemožno interpretovať ako fakultatívnu.

Výraz „môže uplatniť“ v danom kontexte vyjadruje totiž obligatórnosť stanovenej lehoty,

lebo ho treba chápať v zmysle „treba uplatniť“. Výklad zastávaný sťažovateľom by

znamenal, že zákonná lehota by bola vlastne uvedená nadbytočne a jej márnym uplynutím

by potom ani nemohlo dôjsť k zániku neuplatneného práva.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2009