Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_39Ek-674-2020.pdf
PDF · 133.45 KB
No categories available
39Ek/674/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Slovenská sporiteľňa, a.s., sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, práv. zast.: Erben & Erben, advokátska kancelária, s.r.o., sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 724 111, proti povinnému: K. L., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Q. XXXX/XX, XXX XX V., na vymoženie pohľadávky vo výške XX XXX,XX eura a iných trov exekúcie, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu I. súdu F. Bystrica sp. zn. 39Ek/674/2020 zo dňa 15. mája 2020, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 39Ek/674/2020 zo dňa 15. mája 2020, z a m i e t a .
II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov konania o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 39Ek/674/2020 zo dňa 15. mája 2020.
odôvodnenie:
1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie, podaným prostredníctvom právneho zástupcu, domáhal od povinného vymoženia sumy XX XXX,XX eura a iných trov exekúcie. E. exekučný titul pripojil rozhodcovský rozsudok vydaný Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave č.: C. V-XX/XXXX, zo dňa XX. XX. XXXX. Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie podal podľa zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 233/2019 Z. z.“).
2. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica, vydaným vyšším súdnym úradníkom, sp. zn. 39Ek/674/2020 zo dňa 15. mája 2020, súd návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 700,64 eura zamietol. Uplatnenie nároku zo strany oprávneného v uvedenej časti považoval za nedôvodné a v rozpore so zákonom.
3. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu, v zákonom stanovenej lehote podal sťažnosť. Uviedol, že predmetné napadnuté uznesenie považuje za vecne nesprávne, založené na formalistickom, izolovanom a úplne zjavne nesprávnom výklade práva, pričom podľa názoru oprávneného v dotknutom uznesení absentuje relevantné odôvodnenie, z dôvodu čoho považuje oprávnený toto uznesenie za arbitrárne a predstavujúce zrejmý zásah do jeho práva na súdnu ochranu. Oprávnený v podanej sťažnosti zároveň namietal, že rozhodoval vylúčený vyšší súdny úradník, keďže miera rozhodovania a konania v neprospech oprávneného bola založená na úplnom ignorovaní podstaty, zmyslu a účelu relevantných právnych noriem vo vzájomnej súvislosti, na ignorovaní rozhodnutí Ústavného súdu SR a rozhodnutie bolo natoľko arbitrárne, že dosiahlo intenzitu reálne narúšajúcu zdanie sa nestrannosti konajúceho justičného orgánu. Taktiež oprávnený namietal, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil, a postupom (i výsledkom
- napádaným rozhodnutím) súdu prvej inštancie rozhodujúceho vyšším súdnym úradníkom došlo k zásahu do základných práv garantovaných Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami, predovšetkým
došlo k zásahu do základného práva v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy (základné právo na súdnu ochranu) a v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie), rovnako podľa oprávneného uvedené rozhodnutie zasahuje do jeho základného práva garantovaného čl. 20 Ústavy, a postup súdu prvého stupňa i uvedené rozhodnutie je rovnako v rozpore i s ďalšími ústavnými normami (predovšetkým čl. 1 ods.1 a 2 Ústavy, čl. 2 ods. 1 a 2 Ústavy, čl. 12 Ústavy a čl. 152 ods. 4 Ústavy) a uvedené rozhodnutie je napokon nielen v rozpore so zákonom, ale i v rozpore s konceptom Slovenskej republiky ako materiálneho právneho štátu. Oprávnený v sťažnosti osobitne zdôraznil, že je explicitnou povinnosťou súdu rozhodovať v súlade s relevantnými právnymi normami, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR (napríklad IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04), pretože do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon, pričom uvedená najzákladnejšia povinnosť porušená podľa oprávneného jednoznačne bola. Uvedené rozhodnutie podľa názoru oprávneného v celom rozsahu ignoruje základné zásady a princípy ovládajúce i exekučné konanie obsiahnuté v ustanoveniach čl. 16 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 ZP CSP, kedy súd vôbec nerozhodoval v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi tohto zákona a už vôbec neaplikoval právne normy v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, judikatúrou Ústavného súdu SR, berúc zreteľ na hodnoty, ktoré sú nimi chránené. Uvedené rozhodnutie považuje oprávnený nielen za rozhodnutie vecne nesprávne, ale podľa jeho názoru v rozhodnutí v podstate v úplnosti absentuje relevantné, právu a logike zodpovedajúce odôvodnenie. Oprávnený v sťažnosti poukázal na dôležitosť zásady legality v súdnom konaní, na podstatu princípu právnej istoty a dôležitosti postavenia súdneho exekútora v sústave orgánov.
4. Ďalej oprávnený v sťažnosti uviedol, že na Exekútorskom úrade v Nitre u súdneho exekútora JUDr. Sone Stodolovej bola pod EX XXX/XXXX vedená súdna exekúcia a súdny spis týkajúci sa uvedenej exekúcie bol vedený I. súdom A. pod sp. zn. XEr/XXX/XXXX. Oba uvedené spisy v úplnosti sú zo strany oprávneného z opatrnosti navrhované ako dôkaz, hoci je ex officio povinnosťou súdu, ak majú byť dodržané záruky vyplývajúce z práva na spravodlivé súdne konanie (osobitne týkajúce sa povinnosti riadneho dokazovania a riadneho zistenia skutkového stavu), s uvedeným sa v celom rozsahu oboznámiť. Exekúcia sa viedla na základe vykonateľného exekučného titulu na peňažné plnenie - rozhodcovského rozsudku vydaného Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave č.: C. V-XX/XXXX dňa XX. XX. XXXX, ktorý nebol zo strany povinného riadne splnený. Oprávnený navrhol vykonanie exekúcie, pričom exekučný súd - I. súd A. - po preskúmaní návrhu a ostatných podmienok umožňujúcich viesť konanie vydal poverenia na vykonanie exekúcie, toto bolo udelené I. súdom A. dňa XX. XX. XXXX č.k. XEr/XXX/XXXX. Exekúcia sa viedla (a poverenie bolo udelené) na vymoženie pohľadávky XX XXX,XX eura a príslušenstva pohľadávky a to úroky z omeškania vo výške XX XXX,XX eura vypočítané ku dňu XX. XX. XXXX, trovy súdneho konania oprávneného X XXX,XX eura, trovy súdneho konania právneho zastúpenia X XXX,XX eura, úroky z omeškania vo výške X % ročne zo sumy XX XXX,XX eura od XX. XX. XXXX do zaplatenia a trovy právneho zastúpenia pri exekúcii XXX,XX eura, trovy oprávneného pri exekúcii XX,XX eura. Na základe vyššie uvedeného vydal súdny exekútor v súlade s ustanovením § 47, § 66, § 89 až § XX, § 95 ods. 1 písm. b/, § 106 ods. l písm. b/ EP - a to dňa XX. XX. XXXX Upovedomenie o začatí exekúcie, ktorým bol o.i. povinný upovedomený, že na základe dobrovoľne nesplneného exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a poverenia vydaného exekučným súdom sa začalo exekučné konanie v prospech oprávneného, pričom bol špecifikovaný nárok, ktorý bol vymáhaný a o. i. išlo o pohľadávku vo výške 49 XXX,XX eura a jej príslušenstva. Podľa vyjadrenia oprávneného exekúcia neskončila - tak ako to má byť - vymožením vymáhaného nároku v úplnosti, ale predčasne, pred naplnením jej zmyslu a účelu, a to v dôsledku náhlej a neočakávanej zmeny pravidiel, ktoré tu v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie neexistovali. Konkrétne došlo k zastaveniu tejto exekúcie podľa ustanovenia § 2 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Oprávnený opätovný návrh podal, a to návrhom zo dňa XX. XX. XXXX, resp. jeho doplnením zo dňa XX. XX. XXXX, v ktorom návrhu o.i. uviedol, v časti E) „iné“ že uplatňuje trovy exekúcie v celkovej výške XXX,XX eura, pozostávajúce zo súdneho poplatku XX,XX eura za nový návrh, súdny poplatok vo výške XX,XX eura za pôvodný návrh, trov starej exekúcie XX eur a rov právneho zastúpenia pri exekúcií XXX,XX eura.
5. V sťažnosti oprávnený poukázal tiež na dôvodovú správu k zákonu č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní, kedy návrh zákona sa predkladá z dôvodu potreby efektívneho vyriešenia problému vedenia niektorých exekúcií, v ktorých nedochádza k exekvovaniu majetku povinného a ani k zastaveniu exekúcie napriek tomu, že povinný je nemajetný. Významnú úlohu v tomto smere zohráva fakt, že značná časť právnej praxe presadzuje pravidlo, že zastaviť exekúciu ako nemajetnú možno len v prípade, ak s tým oprávnený súhlasí. Taktiež významnú úlohu zohráva aj úvaha, že každá osoba je entitou, ktorá potenciálne v budúcnosti môže nejaký majetok nadobudnúť. Akumulácia jednotlivých čiastkových skutočností spôsobujúcich tento problém dospela do štádia, že na súdoch Slovenskej republiky je v súčasnosti vedených cca 2,6 milióna tzv. "starých" exekúcií (exekučných konaní vedených podľa predpisov účinných do 31. marca 2017), pri ktorých oprávnený spravidla nenavrhne zastavenie exekúcie (nesúhlasí s jej zastavením) najmä z dôvodu rizika, že bude musieť znášať trovy exekúcie súdneho exekútora. Sumárnym pohľadom na danú problematiku je potrebné konštatovať, že vo výsledku sa značná časť kapacity rozhodovacej činnosti slovenských súdov upína k spravovaniu všetkých týchto "starých" exekučných konaní. Už uvedené odôvodnenie je podľa oprávneného z podstatnej časti arbitrárne, keďže to, že je niekto nemajetný, nie je možné automaticky vyvodiť zo skutočnosti, že exekúcia bola zatiaľ neúspešná, úplne rovnako môže ísť iba o dôsledok nesprávnej, či neúplnej činnosti súdneho exekútora alebo i konania povinného (fiktívne prevody majetku nezapísané vo verejnom registri, účelové darovania, atď.), rovnako skutočnosť, že je niekto (údajne) nemajetný v súčasnosti neznamená, že nemôže disponovať majetkovými hodnotami zajtra, o týždeň, či o rok (dokonca ide o jav viac ako častý). Protiústavnosť uvedeného snáď nie je potrebné podľa oprávneného bližšie vysvetľovať, medzi civilným sporovým a exekučným konaním nie je vo svojej najzákladnejšej podstate žiaden rozdiel, ide o osobitný druh verejnomocenského civilného procesu, v ktorom sa zabezpečuje realizácia pozitívneho záväzku štátu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 Ústavy, a to vo vzťahu k tomu - ktorému typu nároku či druhu verejnomocenskej činnosti. Argument, že vo výsledku sa značná časť kapacity rozhodovacej činnosti slovenských súdov upína k spravovaniu všetkých týchto "starých" exekučných konaní, je za situácie, kedy súd vydá poverenie a v podstate všetku ostatnú exekučnú činnosť vykonáva súdny exekútor (t.j. úplne odlišný subjekt) mimoriadne z pohľadu oprávneného sporný a nepresvedčivý (a zároveň riešiteľný omnoho proporčnejším spôsobom, akékoľvek i iné rozhodnutia v exekučnom konaní sa mohli zveriť súdnemu exekútorovi, ktorý by mal postavenie súdneho komisára, tak ako je to napr. v Českej republike ale i v SR vo vzťahu k dedičskému konaniu a notárovi), ak je niekto kapacitne "zaťažený," tak je to súdny exekútor, ale predovšetkým uvedené absolútne nepostihuje podstatu a obsah základného práva zaručeného Ústavou, o.i. čl. 46 ods. 1 a z neho vyplývajúce povinnosti Slovenskej republiky.
6. Oprávnený upriamil pozornosť aj na inštitút trov exekúcie, ktorý je podľa názoru oprávneného odlišný od inštitútu (otázky) náhrady trov exekúcie, resp. v exekúcii, v prípade inštitútu trov konania je významné, kto uhrádza trovy konania, v prípade náhrady trov konania je podstatou uvedeného riešenie otázky, či ten, kto uhradil trovy konania, má nárok na ich náhradu. V prípade trov konania je tým subjektom, ktorý tieto uhrádza, ten, komu takéto trovy vznikli (t.j. zásada trovy si uhrádza každý sám). V prípade náhrady trov konania oprávnený poukazuje na zhrňujúcu a výstižnú časť rozsudku Najvyššieho súdu SR z 30. 06. 2005, sp. zn. 5 M Cdo 12/2004, ktoré rozhodnutie bolo schválené (a následne publikované) v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 36/2007 na stranách 46-51. Z ustanovení citovaných dovolacím súdom tak mimo akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že proces rozhodovania o trovách exekúcie podľa Exekučného poriadku vykazuje zásadné odchýlky od procesu rozhodovania o trovách konania podľa OSP (resp. o trovách už nariadeného alebo zastavovaného výkonu rozhodnutia podľa šiestej časti takého zákona) a použitie ustanovení OSP o trovách konania i v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku zásadne neprichádza do úvahy. Kým totiž rozhodovanie podľa OSP je vždy autoritatívnym rozhodovaním súdu o trovách konania účastníkov ako o celku (teda nielen o výške trov, ale aj o povinnosti jedného z účastníkov zaplatiť príslušnú náhradu trov inému účastníkovi, rozhodovanie o ostatných otázkach (určenie výšky trov a ich vymoženie v prípade nedostatku námietok alebo po rozhodnutí o prípadných námietkach) zveruje súdnemu exekútorovi (ako štátom určenej a splnomocnenej osobe na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, tu porovnaj i § 2 Exekučného poriadku). Aj v prípade, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, rozhoduje sa len o náhrade trov exekúcie pozostávajúcej z náhrady trov exekútora, a v prípade zastavenia exekúcie sa vôbec nerozhoduje o tom, o čom už bolo uvedeným postupom rozhodnuté, t.j. nerozhoduje sa o náhrade trov oprávneného, o tom, ktoré vzniknuté trovy oprávneného boli oprávnené (to už bolo obsahom upovedomenia o trovách a predmetné trovy - trovy oprávneného v exekučnom konaní vo výške 16,50 eura, pozostávajúce z trov plateného súdneho poplatku, ako i oprávnenie na ich náhradu v uvedenej
výške vymáhať, boli aprobované i štátom, a to udelením poverenia na vykonanie exekúcie), resp. že oprávnený má nárok na ich náhradu a že povinným na zaplatenie uvedeného je práve povinný, keďže to vyplýva z predchádzajúcej exekučnej činnosti. Len na okraj oprávnený poznamenal, že i právna úprava v súčasnosti je prakticky zhodná (§ 195 Exekučného poriadku určuje, že trovami exekučného konania sú trovy exekútora, trovy účastníkov exekučného konania a trovy štátu, podľa § 196 Exekučného poriadku trovami exekútora sú odmena exekútora a náhrada výdavkov ustanovených týmto zákonom, podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie - t.j. presne to, čo bolo vymáhané). Rovnako sťažovateľ poznamenal, že ani o trovách, ani o výške predmetnej náhrady trov nemôžu byť žiadne pochybnosti, výška súdneho poplatku za návrh vyplýva zo zákona o súdnych poplatkoch, resp. prílohy k tomuto zákonu, a je vo výške 16,50 eura. To, že uvedené bolo uhradené vyplýva z exekučného spisu, návrhu v ňom obsiahnutého, poverenia i samotného upovedomenia. Rovnako sa uvedené vzťahuje na rozhodnutie o tzv. starých trovách exekúcie, ktoré sa však týkajú iba trov exekúcie pozostávajúcich z trov súdneho exekútora a keďže súdny exekútor vydal upovedomenie nazvané ako upovedomenie o zastavení starej exekúcie a výzva na úhradu trov exekúcie, ktorým exekútor vyzval oprávneného na zaplatenie trov tejto exekúcie, a to stanovených paušálnych trov vo výške 42 eur (35 eur + DPH), pričom uvedené vyplýva zo zákona a voči uvedenému nebolo možné (z hľadiska trov) podať námietky. Oprávnený opakovane poukázal v sťažnosti na formalistický a izolovaný - od reálneho skutkovo - právneho stavu v úplnosti a vzájomnej, i časovej, nadväznosti fakticky úplne abstrahovaný - postup a rozhodovanie, keď vyšší súdny úradník vôbec neberie do úvahy, že rozhodovanie o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, je tu iba v dôsledku existencie právnej normy, ktorou došlo k "plošnému" zastaveniu exekúcií, vrátane tej, v ktorej sa od r. 2013 vymáha exekučný titul s príslušenstvom, a že tento návrh je tak podaný, iba v dôsledku tohto nikým nepredpokladaného pravidla, ktorým "núti" opätovne žiadať o to, o čo už právom aprobovanou formou žiadal a čo bolo právom aprobovanou formou i posúdené a čomu bolo vyhovené (vydanie povedenia a následne prebiehajúce exekučné konanie), je v celom rozsahu neprípustný.
7. Vo vzťahu k paušálnym trovám starej exekúcie vo výške XX eur oprávnený poukazuje na skutočnosť, že Upovedomením o zastavení starej exekúcie a Výzvou na náhradu trov starej exekúcie súdny exekútor určil oprávnenú výšku trov exekúcie pozostávajúcu z trov exekútora a zároveň stanovil v akej výške je náhrada trov konania, pričom zo skutočnosti, že uvedené má hradiť oprávnený vyplýva, že oprávnenému vzniká nárok na náhradu týchto paušálnych trov starej exekúcie vo výške 42 eur, a to voči povinnému, nakoľko ide zjavne o náklady súvisiace s uplatnením pohľadávky. Uvedené stanovisko oprávnený opiera aj o obsah Dôvodovej správy k ZoUNEK, z ktorého jednoznačne vyplýva, že: „celkové trovy starej exekúcie exekútora pozostávajú zo súčtu sumy, ktorú si exekútor už na trovách starej exekúcie v súlade s pravidlami pre čiastočné vymoženie nároku oprávnene ponechal a paušálnych trov starej exekúcie exekútora vzniknuté v súvislosti so zastavením starej exekúcie. Paušálne trovy znáša oprávnený a aj keď v tomto prípade paušálne trovy zaplatí oprávnený, z pohľadu práva hmotného sa stanú príslušenstvo, pohľadávky ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky.“ Oprávnený poukazom na vyššie uvedené zásadne nesúhlasí s tým, že podľa názoru súdu, ktorý sa podľa oprávneného obmedzuje v napadnutom rozhodnutí len na odkaz na ustanovenie § 9 ods. 3 ZoUEK, by mal mať oprávnený nárok len na náhradu trov spojených s podaním nového návrhu na vykonanie exekúcie, a to konkrétne len súdneho poplatku vo výške 16,50 eura, hoci ustanovenie § 6 ods. 2 ZoUEK sa týka výlučne trov exekútora v exekúcii a žiadne takéto trovy si oprávnený neuplatnil, ten si uplatňoval iba náhradu trov, aj to náhradu trov exekúcie pozostávajúcich z náhrady trov oprávneného, nie náhrady trov exekútora a nedomáhal sa ani žiadnej inej náhrady trov za podanie návrhu, okrem náhrady za platený súdny poplatok, a tak tvrdenie súdu je podľa oprávneného v celom rozsahu bez akéhokoľvek vecného základu (o.i. oprávnený uvádza, že súd si zamieňa inštitút platenia trov konania a platenia náhrady trov konania). Akcentujúc spôsob, akým sa rozhoduje o trovách a ich náhrade v exekučnom konaní, je podľa oprávneného z uvedeného úplne zrejmé, že to kto a v akej výške platí uvedené trovy, je stanovené priamo zákonom, nie je to výsledok osobitnej aplikácie práva so zohľadnením špecifických okolností prípadu, čo má automaticky za následok prezumpciu správnosti a zákonnosti uvedeného. Zároveň ide o platenie trov exekúcie v exekúcii, ktorej vznik bol dôsledkom protiprávneho postupu dlžníka (povinného), ktorý dobrovoľne nesplnil to, čo mu ukladá exekučný titul, a tak je nepochybné, že ide o náklad, ktorý je spojený s uplatnením pohľadávky stanoveným spôsobom (a je tak príslušenstvom pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ, čo konštatuje i dôvodová správa). I v prípade, ak sa vymáha napr. nárok na náhradu trov exekúcie pozostávajúcej z nároku na náhradu trov konania oprávneného, spočívajúceho v náhrade za platený
súdny poplatok oprávnený uvádza, že predsa neexistuje žiaden exekučný titul (keďže poplatok za návrh tu môže byť až v čase podania takéhoto návrhu a ten tu logicky môže byť až po vydaní exekučného titulu, keďže práve vymoženie povinnosti z uvedeného, ktorá nebola dobrovoľne splnená, sa navrhuje a tak z časovo - logických dôvodov nemôže byť tento poplatok v exekučnom titule), ale uvedené vyplýva práve z obsahu existencie právnej normy, z toho, že táto povinnosť vyplýva zo zákona a z toho, že uvedené je dôsledkom protiprávneho konania povinného, ktorým zavinil existenciu exekučného konania (a tak podanie návrhu i platbu zaň). Súd vydáva poverenie na vymoženie uvedenej náhrady, hoci vôbec nemá exekučný titul. Oprávnený má teda za to, že v prípade náhrady paušálnych trov ide o úplne obdobnú právnu situáciu, pričom je nevyhnutné konštatovať, že nielenže o uvedenom nie je v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec žiadna zmienka, ale za situácie, kedy aj vo vyššie citovanej dôvodovej správe k § 6 ZoUEK sa uvádza, že: "Paušálne trovy znáša oprávnený a aj keď v tomto prípade paušálne trovy zaplatí oprávnený, z pohľadu "práva hmotného" sa stanú príslušenstvom pohľadávky (ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky), uvedené znamená to, že v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať ich náhradu ako úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a že na podanie návrhu je ustanovený povinný elektronický formulár, ktorý obsahuje v časti "F" s označením "Trovy exekúcie - oprávnený" položku "Iné trovy", pričom sa v poznámke k uvedenému uvádza, že "Iné trovy odôvodnite v časti „Odôvodnenie trov“. Inými trovami sa pri starej exekúcii považujú najmä paušálne trovy na úhradu starej exekúcie vo výške 35 eur zvýšené o daň z pridanej hodnoty, ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty, je takýto postup exekučného súdu zjavne svojvoľný.
8. Poukazom na všetky vyššie uvedené argumenty, oprávnený v závere podanej sťažnosti uvádza, že je zrejmé, že za podanie návrhu na vykonanie exekúcie si oprávnený, plne v súlade s ustanovením § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z., uplatnil výlučne platený súdny poplatok, nároky ďalšie nie sú nárokmi z titulu podania nového návrhu, pričom je podľa oprávneného zjavné, že nárok z titulu náhrady trov právneho zastúpenia, iných trov oprávneného a plateného súdneho poplatku, či nárok vzniknutý zo skutočnosti platenia paušálnych trov starej exekúcie, ktoré všetky vznikli pred podaním návrhu podľa § 9 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z., nemôže byť nárokom spojeným s podaním "nového" návrhu. Oprávnený v sťažnosti taktiež poukázal na viaceré ustanovenia právnych predpisov, a to konkrétne čl. 152 ods. 4 Ústavy, § 200 Exekučného poriadku, čl. 3 ods. 1 CSP, čl. 16 CSP, čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods.2 Ústavy, čl. 144 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy, § 2, § 50 ods. 1 a § 201 ods. 2 Exekučného poriadku, § 2 ods. 1, §9 ods. 1 a § 8 ods. 5, § 6 ods. 2 ZoUEK a iné, ako aj na judikatúru súdov napr. IV. ÚS 77/02, II. ÚS 58/2001, I. ÚS 794/2014, I. ÚS 4/1994, IV. ÚS 71/2013, I. ÚS 351/2010, IV. ÚS 192/2008, III. ÚS 266/2007, PL. ÚS 22/06, R 36/2007, R 2/2016, I. ÚS 48/2005, II. ÚS 351/2009, III. ÚS 47/2005 a iné, na ktorých obsah a správnu právnu aplikáciu podľa názoru oprávneného vyšší súdny úradník v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí vôbec nereflektoval.
9. Predmetnou sťažnosťou voči dotknutému uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, odôvodnenou jednotlivými podstatnými vyššie uvedenými argumentami, sa oprávnený domáha, aby príslušný súd konajúci o jeho sťažnosti rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka zruší alebo zmení, a to tak, že podanému návrhu na vykonanie exekúcie v úplnosti vyhovie a zároveň rozhodne, že oprávnený má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
10. Sudca k veci udáva nasledovné:
11. Podľa § 200 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok")na exekučné konania sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
12. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.
13. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
14. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
15. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“), trovy starej exekúcie exekútora pozostávajú z trov exekútora, ktoré si pred zastavením starej exekúcie z prijatého alebo vymoženého plnenia oprávnene ponechal, a paušálnych trov vo výške 35 eur; ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty', ktorú je exekútor povinný platiť podľa osobitného predpisu. Na úhradu iných trov starej exekúcie, ako trov uvedených v prvej vete, nemá exekútor nárok.
16. Podľa § 6 ods. 2 ZoUNEK, paušálne trovy znáša oprávnený. Exekútor vyzve oprávneného na zaplatenie paušálnych trov v upovedomení o zastavení starej exekúcie, ak exekútor paušálne trovy uplatňuje.
17. Podľa § 6 ods. 3 ZoUNEK, upovedomenie o zastavení starej exekúcie spolu s výzvou na úhradu paušálnych trov, na základe ktorej neboli paušálne trovy uhradené do 60 dní od ukončenia exekučného konania, je exekučným titulom. Potvrdenie o vykonateľnosti sa nevyžaduje.
18. Podľa § 9 ods. 3 ZoUNEK, okrem náhrady súdneho poplatku za návrh podľa odseku 1, oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním.
19. Po preskúmaní sťažnosti oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sudca dospel k záveru, že táto bola podaná včas, ale je v celom rozsahu nedôvodná. Skutkový stav vo veci bol vyšší súdnym úradníkom zistený správne, z takto zisteného skutkového stavu bol vyvodený správny právny záver, ktorý bol náležitým spôsobom odôvodnený. Aj keď sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení a podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku nemusí rozhodnutie obsahovať odôvodnenie, na zdôraznenie správnosti uvádza dôvody, ktoré viedli k zamietnutiu sťažnosti oprávneného. 20. V danej problematike nie je možné v celom rozsahu vychádzať ani z dôvodovej správy. Táto nie je právne záväzným výkladom právnych noriem, ktoré podáva jedine súd. Možno sa síce domnievať, že dôvodová správa vyjadruje úmysel zákonodarcu, no v danom prípade možno o uvedenom výrazným spôsobom polemizovať, keď zákon č. 233/2019 Z.z. bol dotknutý viacerými podstatnými zmenami, aj pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky, pričom z obsahu celej dôvodovej správy (vo vzťahu k prijatým právnym normám) je zrejmé, že nezodpovedá prijatému normatívnemu textu zákona, a to vo viacerých bodoch, keď napríklad podľa dôvodovej správy k § 5 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „Upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahuje všetky potrebné informácie o vymáhanej pohľadávke a trovách starej exekúcie“, pričom podľa § 5 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z. nie je podstatnou náležitosťou výška vymáhaného nároku. Taktiež podľa dôvodovej správy k § 6 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „...ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty.“, pričom podľa § 6 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. sa samozrejme zvyšuje výška paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ak je platiteľom tejto dane súdny exekútor a nie advokát oprávneného. Ďalej napríklad podľa dôvodovej správy k § 9 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: Na uľahčenie podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie sa umožňuje oprávnenému pôvodný exekučný titul predložiť vo forme „skenu“, t. j. zaručená konverzia sa nepožaduje.“, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. sa návrh podáva podľa Exekučného poriadku, ktorého § 48 ods. 6 vyžaduje zaručenú konverziu exekučného titulu a výnimka z uvedeného pravidla sa v zákone č. 233/2019 Z.z. (v rozpore s dôvodovou správou) nenachádza. Uvedenými príkladmi súd nepodrobil úplnej komparácii dôvodovú správu s účinným znením zákona, iba poukazuje, že nezrovnalosti medzi schváleným (a už účinným) znením zákona č. 233/2019 Z.z. a dôvodovou správou nie sú výnimočné a vyskytujú sa na viacerých miestach. Už len z uvedeného považuje súd za potrebné odmietnuť výklad, ktorý sa má mať oporu v dôvodovej správe k uvedenému právnemu predpisu.
21. Exekučný súd môže k tvrdeniam oprávneného odvolávajúcim sa na predmetnú Dôvodovú správu už iba dodať, že súd musí vychádzať zo zákonnej úpravy ZoUNEK, či iných právnych predpisov tak, ako ich schválila Národná rada SR väčšinou hlasov svojich poslancov. Rešpektujúc očakávania oprávneného na vymoženie pohľadávky od povinného súd poukazuje aj na to, že už aj v súčasnosti platná a účinná právna
úprava exekučného konania, časovo ohraničuje trvanie exekúcie voči povinnému, pričom zákonodarca mu ponechal po zastavení exekúcie možnosť podať návrh na vykonanie exekúcie opätovne. Náhradu nákladov, ktoré s tým oprávnenému vznikajú, mu však zákonodarca priznal vo vzťahu k povinnému iba v rozsahu opätovne zaplateného súdneho poplatku (§ 9 ods. 3 ZoUNEK). Exekučný súd preto nemôže akceptovať ako „exekučný titul“ zamýšľané zámery predkladateľa návrhu zákona uvedené v Dôvodovej správe k zákonu, ktoré zákonodarca (poslanci Národnej rady SR) nezahrnul do ustanovení samotného zákona, a rovnako tak exekučný súd nemôže akceptovať ako exekučný titul oprávneného voči povinnému, upovedomenie o zastavení starej exekúcie, ktoré je exekučným titulom súdneho exekútora voči oprávnenému, iba na základe toho, že došlo k osobitnej úprave zastavenia starých exekúcií. Ak by mal zákonodarca taký úmysel, bol by ho zahrnul do ustanovení samotného zákona ZoUNEK, čo však neurobil. Preto, ak by exekučný súd postupoval v exekučnom konaní vedenom voči povinnému, aj v časti paušálnych trov starej exekúcie, t.j. bez spôsobilého exekučného titulu svedčiaceho v prospech oprávneného, postupoval by arbitrárne, svojvoľne, v rozpore so ZoUNEK a v rozpore s ďalšími ustanoveniami Exekučného poriadku.
22. Správne vyšší súdny úradník poukázal aj na skutočnosť, že oprávnený nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie sumy XXX,XX eura (súdny poplatok vo výške XX,XX eura za pôvodný návrh, trov starej exekúcie XX eur a rov právneho zastúpenia pri exekúcií XXX,XX eura). Uvedené nároky si preto oprávnený nemôže pri opätovnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie voči povinnému uplatňovať nielen podľa § 9 ods. 3 ZoUNEK, t.j. zo zákona, ako náhradu trov spojených s podaním návrhu na vykonanie exekúcie, resp. ako príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ale predovšetkým s poukazom na ustanovenia § 45 a § 61r Exekučného poriadku, keďže jednou zo základných zásad exekučného konania je, že exekúciu možno viesť zásadne iba v rozsahu nárokov vyplývajúcich z exekučného titulu, uvedených v poverení na vykonanie exekúcie a trov exekúcie. Oprávnený totiž nedisponuje exekučným titulom podľa § 6 ods. 3 ZoUNEK, nakoľko upovedomenie o zastavení starej exekúcie je exekučným titulom súdneho exekútora voči oprávnenému a nie oprávneného voči povinnému. Oprávnený tak nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie paušálnych trov od povinného. Úhradou paušálnych trov oprávneným súdnemu exekútorovi totiž podľa názoru súdu nedochádza k prechodu práva z exekučného titulu (zo súdneho exekútora na oprávneného) a ani nedochádza k prechodu uloženej povinnosti z exekučného titulu (z oprávneného na povinného).
23. Rovnako, pokiaľ by oprávnený uvedené nároky uplatňoval voči povinnému ako príslušenstvo pohľadávky, podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, potom ani k takémuto príslušenstvu, nedisponuje oprávnený spôsobilým exekučným titulom voči povinnému. Náklady spojené s uplatnením alebo bránením práva sa nestanú príslušenstvom pohľadávky skôr, než je o nich príslušným orgánom rozhodnuté. Súd vzhľadom na uvedené skutočnosti preto dospel k záveru, že oprávnený nedisponuje žiadnym exekučným titulom, na základe ktorého by bolo možné viesť exekúciu voči povinnému, v časti súm zamietnutých napadnutým uznesením.
24. Taktiež pôvodné poverenie na vykonanie exekúcie nie je exekučným titulom, rovnako tak ako nie je exekučným titulom ani Upovedomenie o začatí exekúcie/Upovedomenie o zastavení exekúcie, v ktorom sú tieto trovy pôvodnej exekúcie uvedené. Z ustanovenia § 3 ods. 2 ZoUNEK vyplýva zákonná prezumpcia, že ak v rozhodnej dobe nedošlo k vymoženiu celého vymáhaného nároku, platí, že sa nezistil majetok, ktorý by stačil aspoň na úhradu trov starej exekúcie (kam zaradzujeme nielen trovy súdneho exekútora ale aj trovy oprávneného - trovy oprávneného pri exekúcii zahŕňajúce súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia), a preto aj náklady, ktoré s tým oprávnenému vznikli či už v pôvodnej alebo novej exekúcii (okrem súdneho poplatku za nový návrh na vykonanie exekúcie), však znáša sám oprávnený, nakoľko vo výsledku bol s podaním predchádzajúceho návrhu na vykonanie exekúcie neúspešný. Pokiaľ oprávnený argumentuje, že v prípade ak je niekto nemajetný, nie je možné automaticky vyvodiť, že exekúcia je zatiaľ neúspešná, súd konštatuje, že nemajetnosť povinného a s tým súvisiaci neúspech oprávneného v exekúcii je zadefinovaný aj v Exekučnom poriadku v § 61n ods. 1 písm. c) a d) pre exekúcie začaté po 01. 04. 2017, a teda v zmysle týchto ustanovení sú exekúcie zastavené súdnym exekútorom pričom v rámci Upovedomenia o zastavení exekúcie si súdny exekútor vyčísli trovy exekúcie, na ktorých náhradu je zaviazaný oprávnený. To či a v akom rozsahu súd priznal oprávnenému trovy exekúcie oprávneného v poverení na vykonanie exekúcie v tomto smere nie je rozhodujúci, oprávnený stráca nárok na ich náhradu v rámci exekúcie, nakoľko nemajetnosťou povinného bola exekúcia zastavená. Úmyslom zákonodarcu v súvislosti so ZoUNEK bolo nastavenie
obdobného režimu aj na staré exekúcie, avšak oprávneným sa umožnilo opätovne si podať návrhy na vykonanie exekúcie.
25. K námietke oprávneného, že exekúcia neskončila tak ako má, t.j. vymožením vymáhaného nároku v úplnosti, ale predčasne v dôsledku náhlej a neočakávanej zmeny pravidiel súd uvádza, že prostredníctvom ZoUNEK došlo abstrahujúc od iných dôvodov zastavenia exekúcie, vo svojej podstate k legálnej definícii pojmu „nemajetnosť“, a teda k legálnej definícii skutkového stavu, pri ktorom dochádza k zastaveniu exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 03. 2017 (exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie). Ako vyplýva z Upovedomenia o zastavení starej exekúcie, exekúcia proti povinnému trvala od XX. 03. 2013 (doručenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi) do jej zastavenia dňa 13. XX. XXXX, teda cca sedem rokov s výsledkom vymáhania: výška vymoženej pohľadávky oprávneného XXX,XX eura, odmena exekútora XX,XX eura, náhrada hotových výdavkov exekútora XX,XX eura, H. k trovám exekútora XX,XX eura. T. sa za cca sedem rokov nepodarilo vymôcť nárok oprávneného, je to bez pochybností dôvodom na zastavenie exekúcie pre tzv. nemajetnosť povinného, zvlášť ak súdy majú rozhodovať podľa skutkového stavu, ktorý tu je v čase vydania rozhodnutia. Rešpektujúc očakávania oprávneného o vymožení pohľadávky však súd pripomína, že tieto očakávania nie je možné považovať za „večné“, a teda trvajúce až do straty právnej subjektivity povinných osôb, a teda že je legitímna požiadavka zákonodarcu na časovom ohraničení trvania exekúcie (porovnaj právne poriadky iných štátov kontinentálneho systému práva, z ktorého vyplýva, že systém časovo neobmedzeného výkonu rozhodnutia je výnimočným). Zákonodarca pristúpil k regulácii uvedeného stavu zavedením časového obmedzenia trvania exekúcie (porovnaj § 61n ods. 1 písm. c) a d) Exekučného poriadku upravujúce zastavenie exekúcie po uplynutí času na zistenie exekvovateľného majetku povinného) s tým, že oprávnený má možnosť podať návrh na vykonanie exekúcie opätovne. Náklady, ktoré s tým oprávnenému vznikajú, však znáša sám, nakoľko vo výsledku bol s podaním predchádzajúceho návrhu na vykonanie exekúcie neúspešný. Súd pri rešpektovaní ústavných pravidiel právneho štátu, nepovažuje za legitímne prenášanie nákladov spojených s (opakovaným) vedením exekúcie z oprávneného na povinného (či súdneho exekútora), pokiaľ oprávnený nie je s vedením exekúcie úspešný.
26. K vyššie uvedenému súd na zdôraznenie správnosti ním prijatých záverov uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky v odôvodnení uznesenia č.k. II. ÚS 209/2020-20 zo dňa 12. 05. 2020, ktorým odmietal ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, o.i. uviedol, cit.: „Zmyslom a účelom prijatia zákona č. 233/2019 Z. z. bolo riešiť neúnosnú situáciu na exekučných súdoch, kde sa v státisícoch exekučných konaní viedla exekúcia proti povinným dlhodobo neúspešne a v konečnom dôsledku tento stav vyúsťoval až do kolízie s princípom právnej istoty subjektov exekučného konania. Zákonodarca túto situáciu neriešil novelou exekučného poriadku, ale samostatným zákonom, ktorým, ako už bolo uvedené, zaviedol okrem iného aj pojem stará exekúcia. Zákon č. 233/2019 Z. z. zároveň upravuje, čo treba v tomto prípade a pre účel zastavenia starej exekúcie považovať za nemajetnosť povinného. Pre úplnosť je potrebné dodať, že povinnosť oprávneného znášať trovy exekúcie pri zastavení konania pre nemajetnosť povinného alebo v iných predpokladaných prípadoch obsahuje aj „generálna“ právna úprava (§ 203 Exekučného poriadku v znení od 1. februára 2002 do 31. marca 2017; v znení Exekučného poriadku od 1. apríla 2017 je to § 199c ods. 1, pozn.). Aj z uvedeného je teda zrejmé, že názor oprávneného, podľa ktorého ide o zastavenie exekúcie bez údajne legitímneho vecného dôvodu, nie je správny, keď aj podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky, samotným vecným dôvodom bolo riešenie neúnosnej situácie na exekučných súdoch a samotným legitímnym dôvodom bola z toho dôvodu kolízia s princípom právnej istoty subjektov exekučného konania, a to aj zadefinovaním nemajetnosti povinného.
27. K vznesenej námietke oprávneného týkajúcej sa protiústavnosti zastavenia exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného teda súd záverom uvádza, že súd koná na základe zákona a v jeho medziach, tak ako sám oprávnený poukazuje a žiada vo svojej sťažnosti, pričom súd nie je presvedčený o rozpore ZoUNEK s Ústavou, ani inými právnymi predpismi. Ustanoveniami ZoUNEK sa oproti Exekučnému poriadku dopĺňajú dôvody na zastavenie exekúcie, pričom za splnenia zákonných podmienok sú staré exekúcie zastavené zo zákona. Od účinnosti Exekučného poriadku až doposiaľ bol tento mnohokrát novelizovaný a postupne boli dopĺňané, resp. menené dôvody zastavenia exekúcií až do dnešnej podoby a dôvody zastavenia exekúcií napokon vyplývali a vyplývajú aj z iných zákonov a v určitom období sa exekúcie za splnenia zákonných podmienok zastavovali nie rozhodnutím súdu ale zo zákona. Rovnako tak zo zákona sú zastavované staré exekúcie, pričom tieto definoval zákonodarca a určil podmienky ich zastavenia. Tieto sú jasné, zrozumiteľné a súd sa nestotožňuje s názorom, že je tu rozpor
s Ústavou Slovenskej republiky, prípadne Dohovorom alebo Chartou z akéhokoľvek dôvodu uvedeného oprávneným, pretože zastavenie starej exekúcie nie je prekážkou rozhodnutej veci, oprávnenému nie je odňatá súdna ochrana a stále má možnosť podať nový návrh na vykonanie exekúcie, a ak súd na základe opätovného návrhu vydá poverenie na vykonanie exekúcie, účinky úkonov smerujúcich k zabezpečeniu majetku podliehajúcemu starej exekúcii ostávajú zachované a oprávnený má nárok aj na náhradu súdneho poplatku za nový návrh. Z tohto hľadiska podľa názoru súdu dotknutý zákon nenarúša právnu istotu oprávneného a taktiež neporušuje jeho právo vlastniť majetok.
28. V súvislosti s rozhodnutím o sťažnosti oprávnený navrhol súdu vykonať dôkaz oboznámením sa so súdnym spisom vedeným I. súdom A. pod sp. zn. XEr/XXX/XXXX a exekútorským spisom vedeným na X. úrade v W. u súdneho exekútora R.. L. L. pod sp. zn. EX XXX/XXXX. V tomto smere súd považuje dokazovanie navrhnuté oprávneným za nadbytočné a nepotrebné z hľadiska zistenia a posúdenia rozhodujúcich skutočností v prejednávanej veci. V zmysle § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, avšak je viazaný najmä tým, že v prípade nevykonania dôkazu, ide o dôkaz, ktorý nemá význam (najmä podstatný) pre vec samú. Súd poukazuje na skutočnosť, že nevykonanie uvedených dôkazov navrhnutých oprávneným nie je postupom, ktorým súd odníma oprávnenému ako procesnej strane možnosť konať pred súdom, pretože vykonanie týchto dôkazov by podľa názoru súdu nemalo žiadny vplyv na zdôvodnený právny záver súdu prijatý v danej veci.
29. Oprávnený v obsahovo a rozsahovo vyčerpávajúcom odôvodnení sťažnosti poukázal na nedostatky napadnutého rozhodnutia z pohľadu právnej teórie, kde okrem iného podrobne rozobral pojmy ako zásada legality, právna istota, právo na spravodlivý súdny proces, právo na súdnu ochranu, náležité odôvodnenie rozhodnutia, arbitrárnosť rozhodnutia, a taktiež poukázal na zásady a pravidlá interpretácie zákona resp. jednotlivých článkov Ústavy SR v kontexte napadnutého rozhodnutia. Zároveň podrobne popísal postavenie súdneho exekútora v právnom poriadku štátu ako aj postup vedenia exekúcie a rozhodovanie súdu o trovách nielen exekučného konania. Súd rešpektujúc dôležitosť právnej teórie a právnych pojmov k uvedenému dodáva, že súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia reagovať na všetky namietané skutočnosti a dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou. V tomto rozsahu súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR z 19. mája 2009, sp. zn. II. ÚS 200/09, z právnej vety ktorého vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania, a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). V obdobnom znení je aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 675/2014-40, v rámci ktorého ústavný súd uviedol, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP (v súčasnosti § 220 CSP), v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia.
30. Z vyššie uvedených dôvodov, sudca podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 202 ods. 1 Exekučného poriadku sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 39Ek/674/2020 zo dňa 15. mája 2020 vydaného vyšším súdnym úradníkom zamietol, keď sa stotožnil so záverom, že návrh na vykonanie exekúcie je v uvedenej časti nedôvodný. Oprávnený nedisponuje exekučným titulom na ich vymáhanie a iné trovy ako zaplatený súdny poplatok nie je možné podľa § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. od povinného vymáhať. Nejde ani o trovy exekúcie oprávneného. Preto podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku je daný dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie v časti 700,64 eura.
31. O trovách konania v časti rozhodovania o podanej sťažnosti oprávneného rozhodol súd podľa § 262 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP za použitia čl. 4 ods. 2 CSP tak, že v konaní o oprávneným podanej sťažnosti neúspešný oprávnený nemá nárok na ich náhradu.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.