Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Cob-141-2020.pdf
PDF · 144.38 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/141/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a sudcov JUDr. Igora Ragana a JUDr. Lucie Baňackej, PhD. v spore žalobcu: KOMES PLUS, s.r.o., 14750, 059 60 Tatranská Lomnica, IČO: 31 720 595, zastúpený: JUDr. František Kočka, advokát, Timonova 13, 040 01 Košice - Staré Mesto, IČO: 30 665 981, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, zastúpený: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., Dunajská 32, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, o zaplatenie 579,73 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 21. novembra 2019, č.k. 31Cb/41/2019-265 v spojení s opravným uznesením zo dňa 30. marca 2020, č.k. 31Cb/41/2019-332, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 21. novembra 2019, č.k. 31Cb/41/2019-265 v spojení s opravným uznesením zo dňa 30. marca 2020, č.k. 31Cb/41/2019-332 v napadnutom druhom a treťom výroku.
II. O d m i e t a odvolanie voči prvému výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.
III. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
I. Návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. II. Žalobu zamietol. III. Žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Súd prvej inštancie opravným uznesením zo dňa 30.3.2020 rozhodol tak, že opravil bod 18. odôvodnenia, ktoré má správne znieť ...nesplnenie oznamovacej povinnosti k 15.8. „má“ za následok sankcie v podobe nemožnosti uplatniť si právo na odber elektriny a na doplatok...
3. Súd prvej inštancie rozhodnutie vo veci odôvodnil tým, že žalobca žalobou podanou na upomínacom súde (Okresný súd Banská Bystrica) navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 579,73 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 290,99 eur od 21.5.2015 do zaplatenia, vo výške 9,05 % ročne zo sumy 288,74 eur od 18.6.2015 do zaplatenia a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 40,- eur, titulom neuhradeného doplatku na množstvo dodanej elektriny fakturovanej faktúrou č. VF/201500407 a č. VF201500501.
4. Žalobu odôvodnil tým, že je vlastníkom a prevádzkovateľom zariadenia na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov - fotovoltaickej elektrárne. Žalobca ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie (ďalej len OZE), Východoslovenská energetika, a.s. ako odberateľ elektrickej energie a žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy uzatvorili Zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku (ďalej len Zmluva), ktorá nadobudla účinnosť dňa 1.1.2015. Žalobca vyúčtoval žalovanému ceny doplatku za elektrickú energiu za apríl 2015 faktúrou č. VF/201500407 zo dňa 6.5.2015, splatnou dňa 20.5.2015 vo výške 290,99 eur a za máj 2015 faktúrou č. VF/201500501 zo dňa 3.6.2015, splatnou 17.6.2015 vo výške 288,74 eur. Žalovaný odmietol žalobcovi vyúčtované ceny elektriny uhradiť dôvodiac, že si žalobca v roku 2015 nemohol uplatniť právo na podporu. Listom zo dňa 18.12.2014 žalobca oznámil žalovanému, že splnil všetky podmienky stanovené v § 4 Zákona o podpore OZE. Právo na podporu žalobcovi vzniklo a bolo mu potvrdené a priznané viacerými rozhodnutiami ÚRSO, ktoré neboli dosiaľ žiadnym spôsobom zrušené. Zároveň uviedol, že formulácia v Zákone o podpore OZE „k 15.8.“ v žiadnom prípade neumožňuje prijať taký výklad, ktorého výsledkom by bol záver, že uplatnenie podpory a oznámenie predpokladaného množstva dodávok musí byť doručené prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy do 15.8. Všetky informácie, ktoré mali byť predmetom oznámenia o uplatnení podpory a oznámenia o predpokladanom množstve dodanej elektriny na rok 2015 mal žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy k dispozícii aj pred 15.8.2014 a tieto mu boli známe. Rovnako žalobca poukázal aj na stanovisko ÚRSO, podľa ktorého postačí, aby oznámenie o uplatnení podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok bolo dané na poštovú prepravu najneskôr dňa 15.8.
5. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť, ktorú mu ukladá ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) Zákon o podpore OZE, t.j. povinnosť oznámiť žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na rok 2015 v zákonom stanovenej lehote do 15.8.2014, čím svojou nedbanlivosťou stratil možnosť úspešne si v roku 2015 uplatniť právo na podporu podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore OZE. Vzhľadom na skutočnosť, že celý systém podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie je založený na systéme štátom dotovanej politiky, patria právne normy obsiahnuté v Zákone o podpore OZE do skupiny kogentných právnych noriem, ktorých následok zmluvným dojednaním zmluvných strán nie je možné vylúčiť, a teda v prípade existujúceho odchylného dojednania zmluvných strán musí byť jeho obsah ex lege zmenený v prospech zákonného vyjadrenia kogentnej normy. Žalovaný splnenie citovanej oznamovacej povinnosti v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE v zákonom stanovenej lehote neeviduje a toto nebolo zo strany žalobcu ani preukázané. Rovnako poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 491/2018-65 zo dňa 31.1.2019, z ktorého vyplýva, že ÚRSO nie je kompetentný podávať výklad všeobecne záväzných právnych noriem. Lehota uvedená v Zákone o podpore OZE je lehotou hmotnoprávnou, čo vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 27.8.2019, sp.zn. 2Obdo/18/2018. Do uplynutia zákonom stanovenej lehoty 15.8.2014 pritom nebol žalovanému do jeho dispozičnej sféry zo strany žalobcu doručený žiaden jednostranný právny úkon obsahovo predstavujúci oznámenie o predpokladanej charakteristike dodávky žalobcu, ani oznámenie o uplatnení podpory žalobcom v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE. Sám žalobca tvrdí a predkladá dôkazy o tom, že oznámenie o uplatnení podpory a jej rozsahu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE údajne podal dňa 15.8.2014 len do pošty a žalovanému bolo dané oznámenie doručené až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty 15.8.2014.
6. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nie je sporné, že žalobca je výrobcom elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov; medzi žalobcom, žalovaným a spoločnosťou Východoslovenská energetika a.s. bola dňa 9.12.2014 uzatvorená Zmluva o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku; žalobca vyrobil a dodal žalovanému elektrickú energiu; zásielka obsahujúca oznámenie o uplatnení si podpory na rok 2015 a zároveň aj predpokladané množstvo elektriny bola žalobcom podaná na poštovú prepravu dňa 15.8.2014, ktorá bola doručená do dispozičnej sféry žalovaného až dňa 18.8.2014.
7. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 4 ods. 2 písm. c), § 4 ods. 3 (v znení účinnom do 1.1.2014 a účinnom od 1.1.2014), § 4 ods. 3 (v znení účinnom po 1.1.2014), § 17 ods. 1, § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len Zákona o podpore OZE)
upravujúci podmienky podpory výroby elektriny, práva a povinnosti výrobcu elektriny, vzťah zákona k Správnemu poriadku a prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.1.2014.
8. Súd prvej inštancie poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL.ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.3.2017, podľa ktorého ustanovenie § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE nie je v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
9. Súd prvej inštancie s poukazom na tvrdenia žalobcu, že Oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015 dal na poštovú prepravu dňa 15.8. 2014 a zásielka bola žalovanému doručená po 15.8.2014 sa obmedzil na právne posúdenie charakteru lehoty na splnenie povinnosti v zmysle Zákona o podpore OZE.
10. Uviedol, že novelizáciou ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE sa od 1.1.2014 zaviedla sankcia pre výrobcu elektriny, ktorý nesplní oznamovaciu povinnosť k 15.8. tak, že v ďalšom roku si nemôže uplatniť právo na odber elektriny ani na doplatok. Ustanovenie § 4 ods. 3 do 1.1.2014 takisto ukladalo oznamovaciu povinnosť do 15.8., avšak nie pod hrozbou sankcií. V zmysle prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 Zákona o podpore OZE, sa na žalobcu vzťahujú predpisy pred 1.1.2014, t.z. nesplnenie oznamovacej povinnosti k 15.8. nemá (poznámka odvolacieho súdu, súd prvej inštancie opravným uznesením zo dňa 30.3.2020 vykonal opravu odôvodnenia rozsudku v tejto časti v znení „má“) za následok sankcie v podobe nemožnosti uplatniť si právo na odber elektriny a na doplatok. Podľa predložených dokladov, žalobca podal oznámenie adresované žalovanému dňa 15.8.2014 na pošte, to znamená, že si svoju oznamovaciu povinnosť voči žalovanému nesplnil.
11. Súd prvej inštancie konštatoval, že podľa pôvodného znenia § 4 ods. 2 písm. a) a b) Zákona o podpore OZE, ak si tieto povinnosti výrobca elektriny nesplnil, nedisponoval právom na odber elektriny za cenu elektriny na straty. K zmene pôvodného znenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE došlo s účinnosťou od 1.1.2014, prostredníctvom novelizácie vykonanej zákonom č. 382/2013 Z.z., ktorý oproti stavu účinnému k 31.12.2013 obsahuje len 2 zásadnejšie zmeny: 1) po hrozbou sankcie zahrnul plnenie všetkých povinností ustanovených v § 4 ods. 2 Zákona o podpore OZE, t.j. oproti stavu predchádzajúcemu stavu aj povinnosti uvedené v § 4 ods. 1 písm. c) a d) Zákona o podpore OZE, 2) rozšíril dôsledky neplnenia zákonných povinností nielen na stratu práva na odber elektriny za cenu elektriny na straty podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona, ale aj straty práva na tzv. doplatok podľa § 4 ods. 1 písm. d) Zákona o podpore OZE a to s poukazom na Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL.ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.3.2017.
12. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR uvedený v rozhodnutí sp.zn. 2Obdo/18/2018, podľa ktorého dovolací súd považoval za potrebné poukázať na doslovné znenie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore OZE, podľa ktorého výrobca elektriny s právom na podporu je povinný oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b/ a c/, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Logickým a gramatickým výkladom uvedeného ustanovenia je zrejmé, že výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny, všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byt splnené kumulatívne s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti, inými slovami ak výrobca elektriny oznámi uplatnenie podpory avšak neuvedie predpokladané množstvo dodaná elektriny k určenému dátumu (alebo naopak), nesplní svoju oznamovaciu povinnosť riadne. Je preto možné dospieť k záveru, že ak zákonodarca uložil výrobcovi elektriny v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore OZE dve samostatné povinnosti, avšak na seba nadväzujúce, a to s výslovne uvedenou lehotou, ktorá je vyjadrená číselne a určená na presne stanovený dátum dňa 15. augusta, je takúto lehotu potrebné považovať za hmotnoprávnu a nie procesnú. Záver o hmotnoprávnom charaktere uvedenej lehoty je opretý aj o Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 50/2015, ktorý nespochybniteľne dospel k záveru, že sankčný mechanizmus vyjadrený v ustanovení § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE má súkromnoprávny charakter. Takto spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva a predmetná právna norma musí mať povahu normy hmotnoprávnej a rovnako aj lehota v nej obsiahnutá musí mať povahu lehoty hmotnoprávnej. Preto je možno uzavrieť, že s poukazom na § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore OZE je povinnosť výrobcu elektriny zachovaná vtedy, ak právna skutočnosť nastane najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej lehoty, t.j. v danom prípade 15. augusta. Za rozhodujúci moment pre
uplatnenie podpory podľa § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore OZE, je preto potrebné považovať moment doručenia prejavu vôle prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, nakoľko až od toho momentu sa takýto jednostranný právny úkon výrobcu stáva perfektným a nadobúda spôsobilosť spôsobovať účinky, ktoré s takýmto prejavom vôle zákon spája. V tejto súvislosti dovolací súd dodal, že stanovisko ÚRSO charakterizujúce dotknutú lehotu za procesnoprávnu, nie je záväzné a v zmysle vyššie uvedeného ani správne, z ktorého dôvodu sa na takéto stanovisko nemožno úspešne dovolávať.
13. Súd prvej inštancie pri posudzovaní charakteru tejto lehoty vychádzal najmä z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Obdo/18/2018, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, preto dospel k záveru, že daná lehota na podanie Oznámenia o uplatnení podpory je lehota hmotnoprávna a žalobca bol povinný doručiť žalovanému dané oznámenie do 15.8.2014, vrátane. Keďže žalobca v konaní nepreukázal a ani to netvrdil, že Oznámenie o uplatnení podpory doručil žalovanému do 15.8.2014 vrátane, nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, jeho právo na danú podporu v zmysle Zákona o podpore OZE na nasledujúci kalendárny rok mu zaniklo, preto nemá ani nárok za zaplatenie uplatnenú výšku doplatkov na základe Zmluvy. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že stanovisko ÚRSO, na ktoré poukázal žalobca je pre posúdenie charakteru danej lehoty irelevantné, nakoľko ÚRSO nie je kompetentný podávať výklad všeobecne záväzných právnych noriem.
14. Súd prvej inštancie návrh žalobcu podľa § 164 C.s.p. na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Ústavnom súde SR o ústavnej sťažnosti proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Obdo/18/2018 zo dňa 27.8.2019 zamietol, keďže otázka charakteru danej lehoty bola zodpovedaná práve v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a prerušenie konania by bolo neefektívne a neúčelné.
15. Z dôvodu, že v konaní bolo nepochybne preukázané, že právo žalobcu na uplatnenie podpory na kalendárny rok 2015 nebolo uplatnené riadne a včas, súd prvej inštancie upustil od vykonania, resp. hodnotenia ďalších stranami sporu označených alebo predložených dôkazov a žalobu zamietol.
16. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
17. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to v celom rozsahu. Navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces /§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p./; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci /§ 365 ods. 1 písm. d) C.s.p./; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam /§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p./ a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p./. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie zamietnutie žaloby odôvodnil iba s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.8.2019, sp.zn. 2Obdo/18/2018 a obmedzil sa iba na právne posúdenie charakteru lehoty na splnenie povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE s tým, že daná lehota na podanie Oznámenia o uplatnení podpory je lehota hmotnoprávna a žalobca ju nesplnil do 15.8.2014 vrátane. Odkaz súdu prvej inštancie na vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a prevzatie jeho dôvodov do svojho rozhodnutia nezbavuje súd prvej inštancie povinnosti riadne odôvodniť svoje rozhodnutie a riadne sa vysporiadať s relevantnými argumentmi strán sporu, vrátane argumentov žalobcu. Proti citovanému uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola podaná ústavná sťažnosť, no súd prvej inštancie konanie napriek návrhu žalobcu neprerušil. Odôvodnenie rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania je pritom nedostatočné a arbitrárne. Súd prvej inštancie sa zároveň nedostatočne vysporiadal s námietkami, že žalobca si povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE na rok 2015 splnil riadne a včas a to aj odovzdaním Oznámenia o uplatnení podpory na poštovú prepravu dňa 15.8.2014, keďže slovné spojenie „k“ 15.8. neznamená posledný termín lehoty ale stav „k“ akému sa majú údaje pre splnenie tejto povinnosti oznámiť. Splnenie samotnej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE žalobcom nemalo žiaden podstatný vplyv na ďalší postup žalovaného. Skutočnosť, že povinnosť uvedená v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE má informatívny charakter zdôraznil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 31.1.2019, sp. zn. IV. ÚS 491/2018-65. Súd prvej inštancie v
napadnutom rozsudku aj napriek uvedenému, povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE interpretuje vo význame predložky „do“ a nie vo význame predložky „k“, čo je v rozpore s gramatickým znením predmetného ustanovenia. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE pripúšťa protichodný výklad, o čom svedčia viaceré súdne spory v obdobných právnych veciach. Ďalej žalobca poukázal, že s ohľadom neurčitosti a protichodného výkladu § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, zohľadňujúcou princíp právnej istoty, z ktorých vyplýva, že v prípade neurčitej právnej normy, ktorá pripúšťa rôzny výklad, je potrebné uprednostniť výklad v prospech žalobcu a lehotu je potrebné považovať za zachovanú, bez ohľadu na jej hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu povahu. Z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zároveň nevyplýva, prečo súd prvej inštancie považoval názory Krajského súdu v Košiciach v obdobných sporoch, týkajúce sa gramatického výkladu § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE o neurčitosti a protichodného výkladu tohto ustanovenia za nesprávne. Žalobca sa riadil stanoviskom ÚRSO, ktoré jednoznačne stanovovalo, že povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE je splnená aj odovzdaním zásielky obsahujúcej údaje podľa tohto ustanovenia „najneskôr dňa 15. augusta ... na poštovú prepravu“. K plneniu tej istej zákonnej povinnosti by v právnom štáte malo dochádzať rovnakým spôsobom bez ohľadu na to, či ide o jej plnenie voči subjektu súkromného alebo verejného práva. Žalobca sa nemal dôvod domnievať, že žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy a Východoslovenská energetika, a.s., si budú § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore vykladať inak ako ÚRSO, keď iný výklad mu títo neposkytli. Ďalej žalobca poukázal, že aj keď si za predchádzajúce obdobia túto povinnosť nesplnil včas, podpora vo forme doplatku aj ceny elektriny na straty mu bola priznaná za všetky roky od uvedenia predmetnej elektrárne do prevádzky. Žalovaný v decembri 2014 podpísal so žalobcom Zmluvu o dodávke elektriny, účinnú od roku 2015, ktorú mu zaslal na podpis listom z 10.12.2014, v ktorom žalovaný žalobcu usmerňoval, že mu má fakturovať ceny doplatku a teda že má nárok na podporu aj v roku 2015. Z uvedeného vyplýva, že ešte v decembri 2014 aj žalovaný považoval povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE na rok 2015 za splnenú vo vzťahu k žalobcovi, inak nemal dôvod ho takto usmerňovať. Takéto konanie žalovaného je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a nemôže požívať ochranu. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku vôbec nevenoval argumentácii žalobcu týkajúcej sa právnej istoty, ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, obchodných zvyklostí, prevenčnej povinnosti
- rozporu so zásadami poctivého obchodného styku. Vyššie uvedené skutočnosti mal súd prvej inštancie zohľadniť prinajmenšom pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 257 C.s.p. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalovanému boli všetky skutočnosti uvedené v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, t. j. množstvo elektriny ktoré žalobca predpokladá, že vyrobí v roku 2015 ako aj vôľa žalobcu uplatniť si podporu známe už skôr a to aj z Potvrdenia o pôvode elektriny z OZE a z Cenového rozhodnutia ÚRSO, ktoré mal žalovaný k dispozícii. S argumentáciou žalobcu ohľadom splnenia povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE iným spôsobom sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nijako nevysporiadal, čo má za následok nielen nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia a porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces, ale znamená aj to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zároveň žalobca poukázal, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „v zmysle prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 Zákona o podpore OZE, sa na žalobcu vzťahujú predpisy pred 1.1.2014, t.z. nesplnenie oznamovacej povinnosti k 15.8. nemá za následok sankcie v podobe nemožnosti uplatniť si právo na odber elektriny a na doplatok, čo je v rozpore s jeho výrokom, čo spôsobuje zmätočnosť napadnutého rozsudku a je vadou konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie súdu.
18. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že tento je zrozumiteľný, jasný a riadne odôvodnený. Súd prvej inštancie sa v jeho odôvodnení dostatočne vysporiadal so všetkými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie vo veci samej a svoje právne úvahy náležite zdôvodnil. Právne posúdenie súdu prvej inštancie je správne a súladné aj s doterajšou ustálenou súdnou praxou najvyšších súdnych autorít v obdobných právnych sporoch. Rovnako tiež odôvodnenie napadnutého rozsudku je konzistentné a argumentácia súdu prvej inštancie v ňom obsiahnutá presvedčivo podporuje jeho výrok. Základnou spornou otázkou v konaní bolo splnenie si zákonnej povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, ktoré mu ako výrobcovi elektriny s právom na podporu ukladá povinnosť oznámiť ÚRSO a žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Keďže žalobca v konaní nepreukázal (a ani to netvrdil), že dané oznámenie
o uplatnení podpory doručil žalovanému do 15.8.2014 vrátane, nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE. Právo na danú podporu na nasledujúci kalendárny rok žalobcovi zaniklo, preto nemá ani nárok za zaplatenie faktúr, ktorými vyúčtoval výšku doplatkov na základe Zmluvy o dodávke elektriny. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení predmetu sporu v plnom rozsahu rešpektoval ustálený právny názor najvyšších súdnych autorít v otázke povahy lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE a rozhodujúceho momentu pre splnenie povinnosti v zmysle dotknutého zákonného ustanovenia obsiahnutého v rozhodnutiach Ústavného súdu SR sp.zn.: PL. ÚS 50/2015, sp.zn.: IV. ÚS 491/2018 a rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 2Obdo/18/2018 ako aj sp.zn.: 3Obdo/72/2019. Najvyšší súd SR ako aj Ústavný súd SR k otázke povahy a charakteru lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE zaujali jednotný ustálený právny názor, že lehota je určená dostatočne a táto je lehotou hmotnoprávnou. Podanie na poštovom úrade dňa 15.08. je teda nepostačujúce a na riadne a včasné splnenie povinnosti obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE je nevyhnutné, aby jednostranný právny úkon obsahovo predstavujúci oznámenie o predpokladanej charakteristike dodávky žalobcu a uplatnení podpory žalobcom na nasledujúci kalendárny rok bol v posledný deň zákonnej lehoty, t.j. najneskôr dňa 15.08. doručený do dispozičnej sféry žalovaného. Zmluva o dodávke elektriny nie je sama o sebe dôkazom skutočnosti, že žalobca si voči žalovanému splnil povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE. Žalobca ma právo na podporu počas celého obdobia, počas ktorého mu toto bolo zo strany ÚRSO priznané, avšak pre ten-ktorý kalendárny rok si ho môže uplatniť len ak splní povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE. Oznámenie o uplatnení podpory je opakovaný jednostranný hmotnoprávny úkon, ktorý musí byť uskutočnený každoročne v prekluzívnej lehote vždy do 15. augusta, pričom zmeškanie tejto lehoty zákon neumožňuje odpustiť. Z dokumentov na ktoré žalobca poukazuje (cenové rozhodnutie, zmluva, iné dokumenty zasielané žalobcom žalovanému) skutočnosť, že žalobca si svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE splnil, nevyplýva. Oznámenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, ktoré majú výrobcovia elektriny pravidelne zasielať ÚRSO a prevádzkovateľovi distribučnej siete (žalovanému) je jednostranný adresný právny úkon, z ktorého obsahu musí byť zrejmé, kto, komu a čo oznamuje, čiže jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom musí výrobca elektriny (žalobca) uviesť údaje v zmysle litery zákona, čiže predpokladanú charakteristiku svojej dodávky elektriny vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, ktoré vyrobí a taktiež musí byť zrejmé, že si na toto predpokladané množstvo dodanej elektriny uplatní podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore OZE. Logickým a gramatickým výkladom uvedeného ustanovenia je zrejmé, že výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony, a to (i) oznámiť uplatnenie podpory a súčasne (ii) uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny, všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti. Inými slovami, ak výrobca elektriny oznámi uplatnenie podpory avšak neuvedie predpokladané množstvo dodanej elektriny k určenému dátumu (alebo naopak), nesplní svoju oznamovaciu povinnosť riadne. K žalobcom uvádzanej zmätočnosti, vnútornej rozpornosti a nekonzistentnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý pri interpretácii a aplikáci prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 Zákona o podpore OZE nesprávne uviedol, že na žalobcu sa vzťahujú predpisy pred 1.1.2014, t.z. nesplnenie oznamovacej povinnosti k 15.8. nemá za následok sankcie v podobe nemožnosti uplatniť si právo na odber elektriny a na doplatok, sa jedná o inú zrejmú nesprávnosť v zmysle § 224 C.s.p.
19. Žalobca v odvolacej duplike, zotrval na svojej doterajšej argumentácii v priebehu konania a v podanom odvolaní.
20. Žalovaný v odvolacej duplike taktiež zotrval na svojej argumentácii uvádzanej v priebehu konania a vo vyjadrení k odvolaniu. Poukázal, že Ústavný súd SR v konaní pod sp. zn. II. ÚS 52/2020 deklaroval legálnu korektnosť a správnosť východiskového rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/18/2018. Žalobcom prezentované argumenty o nejednoznačnosti výkladu plnenia povinnosti podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, sú prekonané a to na úrovni všetkých súdnych autorít, taktiež sú plne prekonané aj tvrdenia žalobcu o tom, že rozhodovacia prax súdov v tejto otázke je rôzna, nakoľko takmer všetky súdne rozhodnutia na ktoré žalobca vo svojich doterajších vyjadreniach poukazoval boli zrušené buď príslušným Krajským súdom, Najvyšším súdom SR, resp. Ústavným súdom SR. Ďalej poukázal, že zákonodarca až s účinnosťou od 1.1.2014 zakotvil do legislatívy sankciu, ktorá nastáva po včasnom nesplnení si oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE. Žalovaný teda napriek nesplneniu predmetnej povinnosti zo strany žalobcu nemohol v rokoch 2011 až 2013 postupovať inak a nemohol podporu žalobcovi neposkytnúť.
21. Skôr než odvolací súd pristúpil k prejednaniu odvolania, zisťoval, či odvolanie žalobcu podané proti výroku I. smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon takýto opravný prostriedok pripúšťa.
22. Podľa § 355 ods. 2 C.s.p., proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
23. Podľa § 357 písm. n) C.s.p., odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164.
24. Podľa § 386 písm. c) C.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
25. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 357 expessis verbis uvádza, v ktorých prípadoch je voči uzneseniu súdu prvej inštancie prípustné odvolanie, pričom vo vyššie citovanom písmene n) § 357 C.s.p. je ustanovená prípustnosť odvolania len proti uzneseniu o prerušení konania. V tejto veci však nejde o uznesenie o prerušení konania, ale o uznesenie, ktorým bol zamietnutý návrh strany sporu na prerušenie konania.
26. Odvolací súd je toho názoru, že pokiaľ zákonodarca v § 357 písm. n) C.s.p. stanovil prípustnosť odvolania len proti uzneseniu o prerušení konania a nie aj proti zamietnutiu návrhu na prerušenie konania, toto ustanovenie treba vykladať reštriktívne a nemožno rozširovať prípustnosť odvolania na prípady, ktoré nie sú v tomto ustanovení výslovne uvedené. Ak by zákonodarca chcel pripustiť odvolanie aj proti zamietnutiu návrhu na prerušenie konania, bol by to v § 357 výslovne uviedol, tak ako je tam výslovne uvedená prípustnosť odvolania proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku, proti zamietnutiu návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie či o návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku /písmená g), h), i)/. Ak v týchto prípadoch zákonodarca výslovne uviedol, že ide o odvolania proti uzneseniam „o zamietnutí návrhu“ resp. „o návrhu“, neexistuje dôvod, aby to nebol uviedol aj v prípade, ak by chcel pripustiť odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
27. Pokiaľ teda nie je možné zo žiadneho ustanovenia C.s.p. vyvodiť prípustnosť odvolania voči konkrétnemu typu uznesenia súdu prvej inštancie, je nutné z toho vyvodiť záver, že odvolanie voči takémuto uzneseniu prípustné nie je.
28. V posudzovanom prípade preto odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti prvému výroku rozsudku súdu prvej inštancie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému procesný predpis odvolanie nepripúšťa. Z uvedeného dôvodu odvolací súd odvolanie proti prvému výroku rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 386 písm. c) C.s.p. odmietol.
29. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu voči druhému a tretiemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie podľa ustanovení § 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p., pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a nevyžaduje to ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu voči druhému a tretiemu výroku nie je dôvodné.
30. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
31. Žalobca podanie odvolania odôvodnil dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) C.s.p. Odvolací súd zastáva názor, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
32. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností dospel k správnemu právnemu záveru. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
33. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku odvolací súd zhodnotil, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý argument vznesený v spore a toto odôvodnenie spĺňa kritéria vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie vedie aj to, že premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
34. Písomné vyhotovenie rozsudku v spojení s opravným uznesením sú v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p., keďže závery v ňom obsiahnuté sú dostatočné, keď súd prvej inštancie náležite sumárne posúdil skutkové zistenia v nadväznosti na vyhodnotenie celkovej dôkaznej situácie a s poukazom na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, ktorých závery sú plne aplikovateľné aj na posudzovaný spor. Napádaný rozsudok tak napĺňa požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti.
35. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalobca nesúhlasí s právnymi závermi súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že žalobca mal na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je dostačujúcou bázou pre tvrdenia o nepreskúmateľnosti napádaného rozhodnutia a existencii vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.
36. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalobcu a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:
37. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca žalobou uplatňuje ako výrobca elektriny s právom na podporu v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) Zákona o podpore OZE zákonný nárok na doplatok s odôvodnením, že si splnil všetky povinnosti vyplývajúce zo zákona.
38. Súd prvej inštancie žalobcom uplatnený nárok preskúmal osobitne z hľadiska splnenia, resp. nesplnenia zákonných podmienok a osobitne zákonných povinností vyplývajúcich z právnej úpravy Zákona o podpore OZE.
39. Základnou spornou otázkou v predmetnom konaní bolo splnenie si zákonnej povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE vo vzťahu k výrobným zariadeniam žalobcu a v tejto súvislosti výklad lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, čo je nevyhnutné pre posúdenie riadneho a včasného splnenia povinnosti žalobcom voči žalovanému, pretože podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE je žalobca ako výrobca elektriny s právom na podporu povinný ÚRSO a žalovanému, ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy oznámiť uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. a) a c) Zákona o podpore OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Ak by si žalobca nesplnil svoju povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE malo by to za následok, že si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo na doplatok za rok 2015 v žalovanej výške.
40. V konaní nebola sporná skutočnosť, že žalobca zásielku, obsahom ktorej malo byť plnenie zákonom stanovených povinností podal dňa 15.8.2014 na poštovú prepravu, ktorá bola doručená do dispozičnej sféry žalovaného až dňa 18.8.2014.
41. Odvolací súd si uvedomuje doposiaľ odlišnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, ako aj samotného Krajského súdu v Košiciach v obdobných sporoch, vychádzal preto pri rozhodovaní sporu z vývoja rozhodovacej praxe súdov a najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky, a to z uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 2Obdo/18/2018 zo dňa 27. augusta 2019, kde vyslovené právne závery sú aplikovateľné aj na posudzovaný spor, ktoré rozhodnutie prešlo aj testom ústavnosti, keď ústavná sťažnosť voči uvedenému rozhodnutiu bola Ústavným súdom SR dňa 6.2.2020 pod sp. zn. II. ÚS 52/2020 odmietnutá. Vo vyššie uvedenom spore rozhodoval Najvyšší súd SR ako súd dovolací o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.6.2017, č.k. 4Cob/11/2017-227, kde predmetom sporu bol uplatnený nárok na zaplatenie podpory. V súvislosti s rozhodnutím vo veci samej sa dovolací súd zaoberal základnou spornou otázkou, ktorá bola nastolená a ktorá vyvstala aj v tomto konaní a tou bol výklad lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE. Dovolací súd dospel k záveru, že logickým a gramatickým výkladom ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE je zrejmé, že výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony, a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny, všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti; inými slovami, ak výrobca elektriny oznámi uplatnenie podpory, avšak neuvedie predpokladané množstvo dodanej elektriny k určenému dátumu alebo naopak, nesplní svoju oznamovaciu povinnosť riadne. Dovolací súd dospel k záveru, že ak zákonodarca uložil výrobcovi elektriny v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE dve samostatné povinnosti, avšak na seba nadväzujúce, a to s výslovne uvedenou lehotou, ktorá je vyjadrená číselne a určená na presne stanovený dátum dňa 15. augusta, je takúto lehotu potrebné považovať za hmotnoprávnu a nie procesnú. Tento záver oprel dovolací súd aj o Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 50/2015, ktorý nespochybniteľne dospel k záveru, že sankčný mechanizmus vyjadrený v ustanovení § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE má súkromnoprávny charakter, pričom spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva a predmetná právna norma musí mať povahu hmotnoprávnej a rovnako aj lehota v nej obsiahnutá musí mať povahu hmotnoprávnej.
42. Vychádzajúc z tohto záveru dovolacieho súdu, odvolací súd tak dospel k záveru, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť uvedenú v už vyššie citovanom ustanovení Zákona o podpore OZE, pretože nedoručil žalovanému „oznámenie“ do 15. augusta 2014 tak, aby žalovaný mal v tento deň zásielku vo svojej dispozičnej sfére.
43. Cenové rozhodnutie ÚRSO je rozhodnutím vydaným v osobitnom konaní medzi žalobcom a ÚRSO, žalovaný v tomto konaní nevystupuje a toto rozhodnutie nemožno zamieňať s oznamovacou povinnosťou podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, ktorá sleduje iný účel. Uvedené obdobne platí aj pre Potvrdenia o pôvode elektriny z OZE.
44. Odvolací súd zvýrazňuje, že je potrebné hodnotiť len to, čo je poznateľné z textu listiny. Nepochybne § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE stanovuje žalobcovi povinnosť oznámiť voči žalovanému dve skutočnosti, a to oznámiť uplatnenie podpory a oznámiť predpokladané množstvo dodanej elektriny. Je nepochybné, že predmetná zákonná úprava nestanovuje formu pre splnenie si týchto dvoch notifikačných povinností, avšak musí byť preukázané, že tieto boli splnené.
45. Žalobca síce v priebehu konania tvrdil, že predpokladané množstvo dodanej energie žalobcom na rok 2015, na ktoré si uplatňuje doplatok vyplýva z cenového rozhodnutia ÚRSO, no z cenového rozhodnutia iba vyplýva, že ÚRSO pri posudzovaní predpokladaného množstva elektriny, na ktoré sa v roku 2014 uplatní doplatok, vychádzal z údajov pre rok 2014 predložených žalobcom, teda z údajov vzťahujúcich sa na rok 2014 a nie na rok 2015, keďže výrobcovia elektriny môžu v priebehu obdobia, na ktoré im
bolo cenové rozhodnutie vydané, z rôznych dôvodov vyrobiť elektriny viac, ako pôvodne uviedli vo svojej žiadosti alebo úplne prestať vyrábať a právo na podporu si neuplatniť.
46. Zo znenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE pritom jednoznačne vyplýva, že k splneniu tam uvedených povinností má dôjsť vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Teda je potrebné plniť povinnosti k určitému dátumu, aby žalobca získal podporu, na nasledujúci rok. Ide teda o opakovanú činnosť, o každoročne opakovanú povinnosť, pokiaľ si žalobca uplatňuje podporu. Tým, že zákonom je uložená povinnosť každoročne predkladať - oznamovať dané skutočnosti, zákonodarca nemal na mysli predkladať každoročne to isté cenové rozhodnutie ÚRSO vydané v roku 2014.
47. Žalobca bol povinný splniť povinnosti podľa § 4 ods. 2 Zákona o podpore OZE v roku 2014, aby nestratil právo na odber a doplatok pre nasledujúci rok, t.j. pre rok 2015. Žalobca má právo na podporu, avšak bez splnenia ďalších zákonných povinností ho stráca na nasledujúci rok. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE jednoznačne stanovuje, že ide o opakovanú činnosť oznamovania alebo opakovanú povinnosť oznamovania, z ktorej musí byť jednoznačná vôľa, komu smeruje tá vôľa a v akom rozsahu. To, že žalobca má právo na uplatnenie podpory, neznamená, že cenové rozhodnutie štátneho orgánu, v tomto prípade regulačného úradu, môže toto jeho konanie nejakým spôsobom nahradiť. Právny dopad nesplnenia právnej povinnosti je v § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE jednoznačný, teda žalobca si nemôže na nasledujúci kalendárny rok uplatniť podporu. Táto nemožnosť uplatnenia podpory zaniká zo zákona, teda ex lege a je to len na nasledujúci kalendárny rok, nie je to počas celej doby trvania podpory, počas ktorej platí aj toto cenové rozhodnutie.
48. Ďalej odvolací súd udáva, že s aplikáciou § 18e ods. 1 Zákona o podpore OZE sa vysporiadal Ústavný súd SR nálezom sp. zn.: PL. ÚS 50/2015, v ktorom uviedol, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 je z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiadúce, pričom mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné nejaké ďalšie rozhodnutia s tým, že sa jedná o súkromno-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Ustanovenia o podpore v zmysle § 4 ods. 2 Zákona o podpore OZE sú tak relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu, bez ohľadu na to, kedy boli uvedené do prevádzky. Z uvedeného zároveň jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie iba v dôsledku chyby v písaní ako inej zrejmej nesprávnosti uviedol, že nesplnenie oznamovacej povinnosti k 15.8. „nemá“ za následok sankcie v podobe nemožnosti uplatniť si právo na odber elektriny a na doplatok, čo napravil opravným uznesením zo dňa 30.3.2020, č.k. 31Cb/41/2019-332.
49. Žalobca teda nepreukázal, že splnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 Zákona o podpore OZE. Pokiaľ postup podľa § 4 ods. 2 písm. c) nebol dodržaný, nemožno konštatovať splnenie notifikačnej povinnosti. Výrobca má určité zákonné povinnosti, ktoré musí akceptovať, pokiaľ si chce uplatniť podporu. Bez jednoznačného prejavu vôle nemôže mať žalovaný vedomosť, či má výrobca záujem uplatniť si podporu, ani to, že žalobca má zámer uplatniť si podporu doplatkom, výkupom na straty, resp. obidvomi druhmi tejto podpory, vrátane predpokladaného množstva „dodanej“ elektriny na nasledujúci kalendárny rok. Žalovaný tak postupoval v zmysle § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE a podporu na rok 2015 žalobcovi neposkytol dôvodne.
50. Pokiaľ postup podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE nebol zo strany žalobcu dodržaný, nemožno dospieť k záveru, že konanie žalovaného podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE je v rozpore s dobrými mravmi a bežnými obchodnými zvyklosťami, ktoré nemajú prednosť pred písaným právom.
51. Vzhľadom na vyššie uvedené, dospel odvolací súd k záveru o vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu, ktorou si uplatnil voči žalovanému právo na podporu vo forme doplatku za mesiace apríl - máj 2015 zamietol, z dôvodu nesplnenia si zákonných povinností žalobcu voči žalovanému podľa § 4 ods. 2 písm. c), v dôsledku čoho mu podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE právo na podporu na rok 2015 zaniklo.
52. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. ako vecne správny.
53. Podľa § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
54. Použitie citovaného ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania strane sporu, avšak vzhľadom na dôvody hodné osobitného zreteľa súd náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Ustanovenie § 257 C.s.p. je zamerané na odstránenie tvrdosti pri náhrade trov konania, ktoré by nastali, ak by sa uplatnila v plnom rozsahu zásada úspešnosti strany v konaní. Dôvody hodné osobitného zreteľa môžu spočívať v okolnostiach danej veci a tiež v okolnostiach na strane strán sporu. Z ustálenej judikatúry súdov vyplýva, že pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a na ich postoj v konaní.
55. V predmetnom spore žalobca za okolnosti hodné osobitného zreteľa označil okolnosti veci. Odvolací súd však zastáva názor, že ním tvrdené skutočnosti nie sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré by súd nemal žalovanému priznať náhradu trov konania. Z obsahu spisu nevyplývajú žiadne jedinečné osobitosti prejednávaného prípadu, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné považovať za súčasť tvorby súdnej praxe a nie zmenu judikatúry najvyšších súdnych autorít v obdobných veciach. Aktívna obrana žalovaného v konaní nie je dôvodom na nepriznanie jeho náhrady trov konania, čo by poprelo zmysel a podstatu uvedenej právnej normy, bolo voči žalovanému nespravodlivé a v konečnom dôsledku trestajúce túto stranu sporu.
56. Odvolací súd preto uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil.
57. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalobca. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
58. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).