Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_7Co-52-2019.pdf
PDF · 91.51 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/52/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a Mgr. Adely Unčovskej, v sporovej veci žalobcu: T. J., W.. XX.XX.XXXX, F. L. XX, XXXX C., Š., zastúpený: JUDr. Tamás Puskás, advokát, KESZEGH & PUSKÁS advokátska kancelária, so sídlom Alžbetínske námestie 1023, Dunajská Streda, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, o žalobe pre porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, na odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 17.05.2018, č.k. 17C/84/2016-156, jednomyseľne takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím žalobu žalobcu zamietol (výrok I.) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.(výrok II).
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 2 ods. 1, 2 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní (ďalej len zákon č. 365/2004 Z.z.), § 33 ods. 3 zákona č. 492/2009 Z.z. o platobných službách (ďalej len zákon č. 492/2009 Z.z.), § 715 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“). Vecne rozhodnutie zdôvodnil tým, že žalovaný ako banka mal právo uzavrieť so žalobcom zmluvný vzťah a rovnako ho aj ukončiť bez uvedenia dôvodu. Mal za preukázané, že žalovaný riadne zmluvu vypovedal a doručoval ju na adresu žalobcu podľa cestovného pasu vo Š., ako aj na adresu prechodného pobytu žalobcu na L., obidve dňa 17.10.2014. Nepovažoval za dôvodné pozbaviť v tomto konaní žalovaného mlčanlivosti Finančnou spravodajskou jednotkou, keď na takéto konanie mal žalovaný ako banka zákonný aj zmluvný nárok a nemožno jej toto právo uprieť ani odvolaním sa na antidiskriminačný zákon. Právo žalovaného uzavrieť aj vypovedať zmluvný vzťah s klientom patrí do výlučnej kompetencie banky v rámci jej obchodných a podnikateľských vzťahov s klientmi a je výlučne internou záležitosťou banky. Zdôraznil, že rovnakú možnosť vypovedať zmluvu o bežnom účte mal v zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach stanovenú aj žalobca. Predložením štatistických údajov banky z roku 2014 žalovaný osvedčil svoje tvrdenie, že len 10 zmlúv bolo v danom roku 2014 ukončených s klientmi Iránskeho pôvodu; písomnou výpoveďou boli ukončené zmluvné vzťahy s asi 20 000 klientmi banky, z toho 89 zmluvných vzťahov bolo ukončených z rovnakého dôvodu ako bol dôvod ukončenia zmluvných vzťahov so žalobcom - plnenie zákonnej povinnosti žalovaného ukončiť zmluvný vzťah s klientom, ktoré žalovanému ukladá zákon číslo 297/2008 Z.z.. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 297/2008 Z.z.“). Žalovaný týmto dôkazom preukázal, že nezaobchádzal so žalobcom pri ukončení zmluvného vzťahu alebo pri neposkytnutí bankového produktu
alebo služby menej priaznivo, ako zaobchádzal s ostatnými klientmi, s ktorými rovnako z toho istého dôvodu ukončil zmluvné vzťahy a následne sa rozhodol ďalej im neposkytovať žiadny bankový produkt alebo bankovú službu. Ustálil tak, že konanie žalovaného nevykazuje žiadne znaky priamej diskriminácie tak, ako tvrdil žalobca. Ustálil, že žalovaný neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, nebola žiadnym spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie žalobcu, oprávňujúceho domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Práve naopak, z predloženej správy žalovaného vyplynulo, že v 2017 evidoval nárast klientov s iránskym štátnym občianstvom alebo trvalým pobytom v Iráne, bolo uzavretých 86 nových zmluvných vzťahov; napr. v porovnaní s klientmi z iných európskych krajín, S. (XX), Š. (XX) E. M. (XX), čo vylučovalo tvrdenia žalobcu, že žalovaný odmieta uzavrieť zmluvné vzťahy s klientmi iránskeho pôvodu alebo národnosti. Na rozhodnutie vo veci nemala vplyv svedecká výpoveď svedka p. Z. X. Q. s ohľadom na to, že so svedkom bol z rovnakého zmluvného dôvodu ako so žalobcom ukončený zmluvný vzťah v ten istý deň, t. j. 24.10.2014. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že nebola preukázaná postupom žalovaného priama diskriminácia žalobcu, preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
3. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „C.s.p.“) a trovy konania priznal žalovanému ako v spore úspešnej strane sporu, s tým, že o ich výške bude súd rozhodovať po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, dôvodiac ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p.. Mal za to, že dôkazné bremeno mal v konaní žalovaný a ten mal preukázať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Majúc za to, že oznámil súdu všetky skutočnosti, z ktorých možno usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Poukázal na to, že žalovaný svoje rozhodnutie ukončiť zmluvný s ním zmluvný vzťah nijako neodôvodnil a nešpecifikoval to ani počas konania pred súdom prvej inštancie. Žalovaný len všeobecne poukázal na zákon č. 297/2008 Z.z., avšak uvedené s odkazom na povinnosť mlčanlivosti bližšie nešpecifikoval. Svedok p. Z. X. Q. vo výpovedi potvrdil, že mu žalovaný tiež vypovedal zmluvu o bežnom účte, pričom žalovaný potvrdil, že aj svedkovi zrušil zmluvu s odkazom na ust. zákona č. 297/2008 Z.z.. Svedok a iné osoby prostredníctvom čestného vyhlásenia potvrdili, že boli na pobočkách žalovaného za účelom otvorenia účtu avšak dostali rovnakú odpoveď, že osobám z Iránu nemôžu otvoriť účty. Uvedené čestné prehlásenia potvrdzujú jeho tvrdenie, že na základe pokynu vedenia žalovaného si tieto osoby nemohli otvoriť účet, resp. ich účty boli zrušené. Štatistické údaje predložené žalovaným považoval za jednostranné listinné dôkazy, ktoré nemožno verifikovať. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že nemal informácie o jeho národnosti, keďže z pasu vyplýva, že sa narodil v M.. Jeho diskriminácia spočívala v tom, že s ním zaobchádzal žalovaný menej priaznivo, ako sa zaobchádzalo s inou osobou v porovnateľnej situácie. Mal za to, že v konaní označil všetky dôkazy preukazujúce porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, preto bolo na žalovanom, aby označil a predložil všetky dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie alebo jeho žalobe v plnom rozsahu vyhovel.
5. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 16.10.2018. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu IV. ÚS 16/09 k zásade rovnakého zaobchádzania. V konaní nebolo sporným, že mohol so žalobcom ukončiť zmluvný vzťah, preto jeho konanie nevykazuje znaky porušenia práv žalobcu. Skutočnosť, že žalobca je iránskeho pôvodu mu bola zrejmou od začiatku zmluvného vzťah, avšak žalobca nepreukázal, že táto skutočnosť by bola dôvodom na to, že by s ním zaobchádzal menej priaznivo ako s ostatnými klientmi. Tvrdenia žalobcu neboli preukázané ani svedeckou výpoveďou svedka p. Z. X. Q. ani čestnými prehláseniami. V danom prípade neodmietol so žalobcom uzavrieť zmluvný vzťah, preto dôkazy v podobe čestných vyhlásení boli irelevantnými. Konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa skutočnosti, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, pričom on i napriek tomu predložil dôkazy preukazujúce opak. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
6. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 380 ods. l zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 378 ods. l C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne.
7. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s odôvodnením rozsudku prvoinštančného súdu. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. S odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadruje sa len k odvolacím námietkam odvolateľa.
8. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd konštatuje, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonaným dôkazom, výsledok hodnotenia dôkazov je v súlade s § 191 C.s.p., súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu vyplynuli, vyšli počas konania najavo, a neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Vzhľadom k uvedenému nebolo odvolacím súdom zistené naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam).
9. K námietke odvolateľa, že napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.
10. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie vo veci aplikoval ust. § 2a ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona, t.z. použil pri rozhodovaní vo veci ustanovenia týkajúce sa priamej diskriminácie. V prípade priamej diskriminácie sa dodržiavanie zásad rovnakého zaobchádzania posudzuje porovnaním s inou osobou v porovnateľnej situácii (t.z. vo vzťahu ku komparátorovi), a vyhodnotenie vykonaného dokazovania sa zameriava na posúdenie toho, či sa s osobou žalobcu zaobchádzalo menej priaznivo ako sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Odvolateľ v podanom odvolaní namietal nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie v časti prenesenia dôkazného bremena na žalobcu, a to pre rozpor s ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona. Ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona, uvádza: „žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.“ V sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v primárnej fáze dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, ktorý musí uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno dôvodne vyvodiť, že došlo k diskriminácii jeho osoby, potom je na žalovanom, aby preukázal, že vo vzťahu k žalobcovi neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie svoje zamietajúce rozhodnutie nezaložil na neunesení dôkazného bremena žalobcom, ale žalobu žalobcu zamietol z dôvodu, že nemal za preukázané, že by žalovaný priamo diskriminoval žalobcu. Vychádzajúc z tvrdení žalobcu, ktorý dôvodil, že k diskriminácii jeho osoby došlo tým, že s ním žalovaný ukončil zmluvný vzťah a odmietol s ním uzavrieť nový zmluvný vzťah, možno konštatovať, že žalovaným produkované dôkazy smerovali práve k tomu, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobcovi. I keď predmetom konania nebola neplatnosť výpovede zo strany žalovaného, nemožno nevzhliadnuť na to, že vzťah žalobcu a žalovaného bol založený zmluvou o bežnom účte a zmluvou o osobnom účte, ktoré sa riadili Obchodnými podmienkami pre všetky Osobné účty a balíky produktov a služieb pre Fyzické osoby a akékoľvek Zmluvy o poskytnutí balíka produktov a služieb pre Fyzické osoby a Všeobecnými obchodnými podmienkami. Vzhliadnuc tak na to, že podmienky ukončenia zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným neboli dojednané individuálne a rovnaká forma skončenia zmluvného vzťahu sa vzťahovala na všetky typy uvedených zmluvných vzťahov
žalovaného aj i s inými klientmi ( fyzickými osobami), žalovaný správne v konaní pred súdom prvej inštancie preukazoval, že v roku 2014 rovnakým spôsobom ukončil celkom 20 000 zmlúv. Vychádzajúc z toho, že strany sporu boli oprávnené kedykoľvek zmluvu bez uvedenia dôvodu ukončiť, bol žalovaný ako aj žalobca oprávnený vypovedať zmluvu bez uvedenia dôvodu, pričom rovnako žalovaný postupoval aj vo vzťahu k iným osobám. Tvrdenie žalobcu, že dôvodom ukončenia zmluvného vzťahu s ním zo strany žalovaného bol jeho pôvod je nedôvodnou, nakoľko žalovaný uzavrel zmluvný vzťah so žalobcom bez ohľadu na jeho národnosť, či príslušnosť k určitej etnickej skupine. Správnosť uvedených záverov je podporená tým, že pri uzatváraní zmluvy sa údaj o národnosti príp. príslušnosti k etnickej skupine nevyžaduje a nemožno nevzhliadnuť aj na to, že v čase uzavretia zmluvy bol žalobca štátnym občanom Š.. I napriek tomu, že žalobca v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, žalovaný predložil súdu prvej inštancie dôkazy, že k ukončenie zmluvy v danom roku (2012) došlo aj s inými klientmi a to aj z rovnakej krajiny pôvodu ako je žalobca( K.). Správnosť záverov súdu prvej inštancie neboli spôsobilými spochybniť ani predložené čestné prehlásenia a výsluch svedkov, keďže uvedené listinné dôkazy sa vzťahovali k odmietnutiu žalovaným uzavrieť s uvedenými osobami zmluvný vzťah v roku 2018, pričom uvedené tvrdenia nebolo možné ani hodnoverne verifikovať. I v prípade, ak by uvedené prehlásenia boli v konaní relevantnými, ani v takom prípade by nepreukazovali diskrimináciu žalobcu, nakoľko žalovaný preukázal, že k 31.10.2018 naďalej poskytoval klientom pôvodom z K. bankové produkty. Zohľadniac tak uvedené možno totožne so súdom prvej inštancie prijať záver, že v prejednávanej veci nebolo preukázané, že žalovaný s osobou žalobcu zaobchádzal menej priaznivo, než sa zaobchádza alebo by sa zaobchádzalo s inou osobou v porovnateľnej situácii, preto súd prvej inštancie rozhodol správne, keď žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol .
11. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
12. Na základe uvedeného sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a rozsudok súdu prvej inštancie (vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie) podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.
13. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešnému žalovanému proti neúspešnému žalobcovi s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p., po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).