Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-7-2020.pdf
PDF · 189.58 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/7/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a členiek JUDr. Ivety Anderlovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: U. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., Q. XXX/X, právne zastúpený JUDr. Darinou Kučerovou, advokátkou so sídlom Považská Bystrica, Železničná 90/12, proti žalovanej: Slovenská republika- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie 126.234,- eur , o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 17. októbra 2019, č. k. 3C/28/2018-145 takto
rozhodol:
I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej p r i z n á v a nárok proti žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení uviedol, že žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie škody vo výške 126.234,47 eur, ktorá mu vznikla vydaním uznesenia vyšetrovateľa Prezídia PZ, ÚBOK č. k. PPZ-66/BOK-B-2007 zo dňa 19.12.2007 o vznesení obvinenia pre zločin ublíženia na zdraví formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 155 ods. 1 Tr. zák. v štádiu prípravy. V súvislosti s týmto trestným stíhaním bol žalobca zadržaný a vzatý do väzby, ktorá trvala od 19.12.2007 do 14.08.2008. Proti uzneseniam podal sťažnosti, ktoré boli zamietnuté ako nedôvodné. Rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 22.10.2015 s. zn. 1T/72/2008 bol žalobca uznaný vinným. Na základe podaného odvolania odvolací súd tento rozsudok zrušil a vec vrátil na nové prejednanie s tým, že druhým rozsudkom súdu prvej inštancie v spojení s rozhodnutím odvolacieho Krajského súdu v Trenčíne bol žalobca spod obžaloby oslobodený, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Za nezákonné rozhodnutie považuje uznesenie o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia zo dňa 19.12.2007. Žiadosťou zo dňa 22.12.2015 si uplatnil náhradu škody za väzbu vo výške 20.000,- eur, 2.200,- eur resp. 2.341,84 eur titulom trov právneho zastúpenia v rámci trestného konania, 668,69 eur ako škodu na nájomnom, keďže nájomné v čase, keď bol vo väzbe nemohol hradiť a toto mu hradila matka, 1.264,68 eur titulom splácania úveru, plynu, elektriny a RTVS počas trvania väzby, 75.759,26 eur ako ušlý zisk a 24.000,- eur (v žiadosti zo dňa 22.12.2015 uplatnených 40.000,- eur) ako nemajetkovú ujmu. Uviedol, že nikdy predtým nebol trestne stíhaný, jeho matka veľmi zle znášala toto stíhanie. Nikdy nebol násilníckej povahy. Má dve deti, ktoré jeho zadržaním trpeli, prišiel o všetky podnikateľské aktivity. Vďaka väzbe prestal žiť s rodinou a táto sa rozpadla. Bol spájaný s človekom, ktorý bol odsúdený na Slovensku aj v Čechách a bol považovaný za významnú závadovú osobu. Takmer 8 rokov trvalo, kým preukázal vykonštruované stíhanie, čo ho poškodilo nielen morálne, ale aj finančne. Prišiel o všetko, o celú firmu, nemá rodinu, prácu ani reštauráciu. Vec právne posúdil podľa ust. § 3 ods. 1 písm. a/, c/, § 5 ods. 1, § 6 ods.1,2, § 8 ods. 5 písm. b/, § 15 ods.1, § 16
ods. 1-4, § 17 ods. 1,2, 4, § 18 ods. 1 , 3 , § 27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v rozhodných obdobiach .
2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil, že žalobca za účelom preukázania platieb za byt predložil rukou písané vyčíslenie týchto platieb, z ktorého vyplývajú platby zo dňa 17.01.2008 vo výške 4.000,- Sk + 28,- Sk ako poplatok za vklad, zo dňa 18.02.2008 ako platba 4.000,- Sk + 28,- Sk ako poplatok za vklad, dňa 19.03.2008 platba 4.000,- Sk + 28 Sk ako poplatok za vklad, dňa 17.04.2008 platba 1.986,- Sk + 39,- Sk ako poplatok za vklad, dňa 19.05.2008 platba 1.986,- Sk + 39,- Sk ako poplatok za vklad, dňa 29.07.2008 platba 3.972,- Sk + 39,- Sk ako poplatok za vklad, teda spolu 20.145,- Sk, čo po prepočte na eurá predstavuje 668,69 eur. Zo 6-tich vkladov v hotovosti na účet mal súd za preukázané, že W. P. vložila v hotovosti na účet Spoločenstva vlastníkov bytov domu XXXX F. nasledovné finančné prostriedky: 17.01.2008 sumu 4.000,- Sk, 18.02.2008 sumu 4.000,- Sk, 19.03.2008 sumu 4.000,- Sk, 17.04.2008 sumu 1.986,-Sk, 19.05.2008 sumu 1.986,- Sk, dňa 29.07.2008 sumu 3.972,- Sk. V dňoch 17.04.2008, 19.05.2008, 19.06.2008 a 29.07.2008 zaplatila P. W. banke poplatok vo výške 39,- Sk. Žalobca za účelom preukázania platieb za úver predložil rukou písané vyčíslenie týchto platieb, z ktorého vyplývajú dňa 30.01.2008 a dňa 18.02.2008 platby po 6.000,- Sk, dňa 20.03.2008 platba vo výške 5.600,- Sk, dňa 24.04.2008, 21.05.2008 a dňa 21.7.2008 platby po 5.000,- Sk, dňa 23.06.2008 platba vo výške 5.500,- Sk, teda spolu 38.100 Sk, čo po prepočte na eurá predstavuje 1.264,68 eur. Zo 7-mich vkladov hotovosti na účet mal súd za preukázané, že P. W. vložil v hotovosti na účet Jána W. nasledovné finančné prostriedky: 30.01.2008 sumu 6.000,- Sk, 18.02.2008 sumu 6.000,- Sk, 20.03.2008 sumu 5.600,- Sk, 24.04.2008 sumu 5.000,-Sk, 21.05.2008 sumu 5.000,- Sk, 23.06.2008 sumu 5.500,- Sk, dňa 21.07.2008 sumu 5.000,- Sk. Žalobca za účelom preukázania platieb v prospech JUDr. O. predložil rukou písané vyčíslenie týchto platieb, z ktorého vyplývajú nasledovné dátumy a sumy: dňa 09.01.2008 suma 1.500,- Sk, dňa 28.03.2008 suma 1.500,- Sk, dňa 31.08.2012 suma 100 eur, dňa 17.10.2012 suma 100 eur, dňa 11.01.2013 suma 100 eur, dňa 13.03.2013 suma 100 eur, dňa 26.04.2013 suma 100 eur, dňa 21.06.2013 suma 100 eur, dňa 28.08.2013 suma 100 eur, dňa 30.10.2013 suma 100 eur, dňa 07.02.2014 suma 200 eur, dňa 9.05.2014 suma 100 eur, dňa 16.06.2014 suma 100 eur, dňa 26.08.2014 suma 100 eur, dňa 20.11.2014 suma 100 eur, dňa 28.01.2015 suma 100 eur, dňa 31.03.2015 suma 100 eur, dňa 23.09.2015 suma 100 eur. Z príjmových pokladničných dokladov, resp. kópií potvrdenky a poštového poukazu na účet mal súd preukázané, že JUDr. Darina Kučerová prijala od P. W. dňa 09.01.2008 platbu vo výške 1.500,- Sk, pričom ako účel platby bolo uvedené 97/07, že JUDr. Darina Kučerová prijala od P. W. dňa 28.03.2008 platbu vo výške 1.500,- Sk, pričom ako účel platby bolo uvedené 97/07, že JUDr. Darina Kučerová prijala od P. W. dňa 31.8.2012 platbu vo výške 100 eur, pričom ako účel platby bolo uvedené 97/07, že JUDr. Darina Kučerová prijala od P. W. dňa 17.10.2012 platbu vo výške 100 eur, pričom ako účel platby bolo uvedené 97/07, že JUDr. Darina Kučerová prijala od P. W. dňa 11.1.2013 platbu vo výške 100 eur, pričom ako účel platby bolo uvedené 97/07, že JUDr. Darina Kučerová prijala od P. W. dňa 13.3.2013 platbu vo výške 100 eur, pričom ako účel platby bolo uvedené 97/07, že JUDr. Darina Kučerová prijala od P. W. dňa 26.4.2013 platbu vo výške 100 eur, pričom ako účel platby bolo uvedené 97/07, že JUDr. Darina Kučerová prijala od P. W. dňa 21.6.2013 platbu vo výške 100 eur, pričom ako účel platby bolo uvedené 97/07, že JUDr. Darina Kučerová prijala od P. W. dňa 28.08.2013 platbu vo výške 100 eur, pričom ako účel platby bolo uvedené 97/07, že JUDr. Darina Kučerová prijala od P. W. dňa 30.10.2013 platbu vo výške 100 eur, pričom ako účel platby bolo uvedené 97/07, že JUDr. Darina Kučerová prijala od P. W. dňa 07.02.2014 platbu vo výške 200 eur, pričom ako účel platby bolo uvedené 97/07, že JUDr. Darina Kučerová prijala od P. W. dňa 16.06.2014 platbu vo výške 100 eur, pričom ako účel platby bolo uvedené 97/07, že JUDr. Darina Kučerová prijala od P. W. dňa 26.8.2014 platbu vo výške 100 eur, pričom ako účel platby bolo uvedené 97/07, že JUDr. Darina Kučerová prijala od P. W. dňa 20.11.2014 platbu vo výške 100 eur, pričom ako účel platby bolo uvedené 97/07, že JUDr. Darina Kučerová prijala od P. W. dňa 28.01.2015 platbu vo výške 100 eur, pričom ako účel platby bolo uvedené 97/07, že JUDr. Darina Kučerová prijala od P. W. dňa 31.03.2015 platbu vo výške 100 eur, pričom ako účel platby bolo uvedené 97/07, že JUDr. Darina Kučerová prijala od P. W. dňa 09.05.2015 platbu vo výške 100 eur, pričom ako účel platby bolo uvedené 97/07, že P. W. zaslala JUDr. Darine Kučerovej na účet sumu 100 eur dňa 23.09.2015, pričom ako variabilný symbol je na podacom lístku uvedené 97/07. Žalobca za účelom preukázania platieb advokátovi predložil rukou písané vyčíslenie týchto platieb, z ktorého vyplývajú nasledovní príjemcovia, dátumy a sumy: v prospech JUDr. Jána Smetanu dňa 21.04.2008 suma 30.000,- Sk a dňa 19.09.2011 suma 200,- eur, v prospech JUDr. Zuzany Smetanovej dňa 25.08.2008 suma 30.000,- Sk. Z vkladu v hotovosti na účet zo dňa 25.08.2008 mal súd za preukázané, že v uvedený deň P. W. vložila hotovosť vo výške 30.000,- Sk na účet JUDr. Smetanovej Zuzany. Z potvrdenky pokladničnej operácie - vklad v mene účtu zo dňa
21.04.2008 mal súd za preukázané, že v uvedený deň vložil P. W. v prospech účtu JUDr. Jána Smetanu sumu 30.000 Sk. Z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 19.09.2011 mal súd za preukázané, že JUDr. Ján Smetana prijal od U. W. dňa 19.09.2011 platbu vo výške 200 eur, pričom ako účel platby bolo uvedené „záloha na trovy obhajoby“. Žalobca požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku , keď za nezákonné rozhodnutie považoval uznesenie o začatí trestného stíhania zo dňa 19.12.2007 pre zločin ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom v štádiu prípravy podľa § 20, § 155 ods. 1 Tr. zák. s tým, že vo väzbe bol od 19.12.2007 do 14.08.2008. Žalobca si voči žalovanej uplatnil nárok na zaplatenie 246.137,21 eur pozostávajúci zo sumy 2.000,- eur za trovy JUDr. Smetanu, zo sumy 2.341,84 eur za trovy JUDr. Kučerovej, zo sumy 20.000 eur ako náhradu škody v súvislosti s výkonom väzby za obdobie od 19.12.2007 do 14.08.2008, zo sumy 668,69 eur ako škoda titulom nemožnosti platiť nájom, zo sumy 1.264,68 eur titulom splácania úveru, plynu, elektriny a RTVS, zo sumy 179.662,- eur titulom škody, keď bola jeho nehnuteľnosť v čase výkonu väzby prepísaná na inú osobu, a zo sumy 40.000,- eur titulom nemajetkovej ujmy. Žalovaný posúdil predmetnú žiadosť žalobcu ako nedôvodnú.
3. Zo spisu Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 1T/72/2008, ktoré žalobca označil, mal súd prvej inštancie za preukázané , že U. T. prostredníctvom právneho zástupcu JUDr. Bockaniča podal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia na Prezídium PZ ÚBOK Bratislava ČVS:PPZ-66/BOK- B-2007. Okresná prokuratúra Trenčín podala na Okresný súd Považská Bystrica dňa 20.12.2007 návrh na vzatie do väzby okrem iného i žalobcu dôvodiac uznesením o vznesení obvinenia žalobcovi pre zločin ublíženia na zdraví formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 155 ods. 1 Tr. zák. v štádiu prípravy ČVS:PPZ-66/BOK-B-2007 zo dňa 19.12.2007. Žalobca v postavení obvineného vypovedal dňa 19.12.2007 pred vyšetrovateľom, kde do zápisnice uviedol, že si zvolil za advokáta - obhajcu JUDr. Zuzanu Smetanovú s tým, že súhlasil, aby pri výsluchu bol jej advokátsky koncipient JUDr. Vladimír Varinský; JUDr. Vladimír Varinský podľa znenia zápisnice bol prítomný pri výsluchu žalobcu
- obvineného dňa 19.12.2007. Žalobca - obvinený, podal prostredníctvom JUDr. Zuzany Smetanovej žiadosť na prepustenie z väzby. Okresná prokuratúra Trenčín podala na súd obžalobu zo dňa 28.05.2008 okrem iného i na žalobcu, kladúc mu za vinu spáchanie zločinu ublíženia na zdraví formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 155 ods. 1 Tr. zák. v štádiu prípravy. Žalobca podal prostredníctvom JUDr. Dariny Kučerovej na Okresný súd Považská Bystrica žiadosť o to, aby sa v jeho prípade väzba vykonávala v ÚVV Žilina. Z uvedenej žiadosti je zrejmé, že advokátka JUDr. Kučerová, poskytovala žalobcovi právne služby pod značkou 97/07 Do. Žalobca ako obvinený podal prostredníctvom obhajcu JUDr. Zuzany Smetanovej sťažnosť proti uznesenie tun. súdu sp. zn. 1P/72/2008 zo dňa 16.07.2008. Uznesením tun. súdu č. k. 1T/72/2008-2025 zo dňa 16.07.2008 bola sťažnosť žalobcu - obvineného o prepustenie z väzby zamietnutá a jeho návrh na nahradenie väzby písomným sľubom nebol prijatý. Tunajší súd vydal príkaz na premiestnenie U. T. z ÚVV Žilina do ÚVV Bratislava. Rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 1T/72/2008-2321 zo dňa 22.10.2012 bol žalobca ako obžalovaný uznaný vinným zo zločinu ublíženia na zdraví formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 155 ods. 1 Tr. zák. v štádiu prípravy. Následne podal žalobca proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 22.10.2012 odvolanie, ktoré dôvody odvolania uviedol v písomnom vyhotovení zo dňa 01.02.2013. Hlavného pojednávania, ktoré sa konalo na tunajšom súde dňa 24.03.2014 sa zúčastnil tak žalobca v postavení obžalovaného, ako aj jeho obhajca JUDr. Darina Kučerová, pričom na tomto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok, ktorým bol žalobca ako obžalovaný oslobodený spod skutku uvedeného v obžalobe Okresnej prokuratúry Trenčín zo dňa 28.05.2008, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný; písomné vyhotovenie rozsudku č. k. 1T/72/2008 - 2464 zo dňa 24.03.2014. Súčasne podal žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne JUDr. Dariny Kučerovej vyjadrenie zo dňa 16.07.2014 k odvolaniu prokurátora proti vyššie uvedenému oslobodzujúcemu rozsudku. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd, odvolanie prokurátora proti vyššie uvedenému oslobodzujúcemu rozsudku tunajšieho súdu zamietol, nakoľko nebolo dôvodné a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6Tos/51/2008-2070 zo dňa 14.08.2008 bol žalobca ako obžalovaný prepustený z väzby na slobodu. 4. Na základe dopytov zo strany súdu príslušné ústavy na výkon väzby a trestu odňatia slobody (ďalej len „ÚVV a ÚVTOS“) oznámili nasledovné:- ÚVV a ÚVTOS Bratislava oznámil, že žalobcu navštívila JUDr. Darina Kučerová 21.05.2008 od 8.46 hod do 12.00 hod a 30.05.2008 od 13.27 hod do 14.10 hod,- ÚVV a ÚVTOS Žilina oznámil, že žalobcu navštívila JUDr. Darina Kučerová 21.03.2014 od 13.30 hod do 14.15 hod s tým, že údaje za roky 2008 a 2009 vzhľadom k ich skartácii nie sú k dispozícii,- ÚVV a ÚVTOS Ilava oznámil, že JUDr. Darina Kučerová navštívila žalobcu nasledovne: 24.08.2012 od 11.10 hod do 11.30 hod, 11.10.2012 od 11.28 hod do 11.50 hod, 25.06.2013 od 10.57 hod do 11.30 hod a 18.10.2013 od 9.35 hod do 10.36 hod. Dňa 25.08.2012 neeviduje ústav žiadny záznam o návšteve.. Z potvrdenia o podaní daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2007 daňovníka
LCF, s. r. o., mal súd za preukázané, že základ dane tejto právnickej osoby bol v roku 2007 vo výške 6.846.971,- Sk, daň na úhradu bola vo výške 1.300.924,- Sk, a v roku 2008 bol základ dane 0,- Sk a daň na úhradu 0,- Sk. Z kúpnej zmluvy zo dňa 27.12.2017 je zrejmé, že predávajúci - spoločnosť LCF, s.r.o., zastúpená na základe plnej moci U. O. a kupujúci - spoločnosť ORTHRUS s. r. o., uzatvorili danú zmluvu, predmetom ktorej bol odplatný prevod vlastníckeho práva k stavbe Snack bar, č. súp. 1888 a príslušným pozemkom v k. ú. Púchov, zapísaných na LV č. XXXX k. ú. Púchov za sumu 10.825.000,- Sk. Z plnomocenstva zo dňa 06.11.2007 vyplýva, že spoločnosť LCF, s. r. o., zastúpená konateľom Rastislavom Šittom splnomocnila U. O. k zastupovaniu predmetnej spoločnosti okrem iných aj vo veciach scudzovania a zaťažovania majetku spoločnosti vrátane nehnuteľností vo vlastníctve spoločnosti. Z listu zo dňa 21.12.2017 je zrejmé, že spoločnosť STELKO LTD. CORPORATION v Novom Mexiku oznámila spoločnosti SH-DT TRADE GROUP LLC. s. r. o., Považská Bystrica, že pohľadávku uvedenej spoločnosti so sídlom v Novom Mexiku voči spoločnosti so sídlom v Považskej Bystrici v celkovej výške 12.320.851,- Sk postúpila spoločnosť so sídlom v Novom Mexiku na spoločnosť ORTHRUS, s. r. o., Bratislava.
5. Z výsluchu svedka P.a W. vyplýva, že o tom, čo sa dialo pred tým, než bolo žalobcovi vznesené obvinenie - že po žalobcovi žiadali nejakí ľudia, aby platil výpalné, žalobca bol zavlečený, zbitý a boli podpálené dvere na jeho reštaurácii. Keď bol žalobca vzatý do väzby, vytvorili sa fiktívne pohľadávky, na základe ktorých sa previedla celá nehnuteľnosť - reštaurácia. Na druhý deň po razii, keď polícia tzv. „kukláči“ prišli do preplnenej reštaurácie, nebol v reštaurácii nikto, neskôr začalo chodiť pár ľudí, ale skôr zo zvedavosti. Následne iní ľudia prevzali reštauráciu. Svedok uviedol, že sa báli chodiť von, manželku musel odprevádzať, sledovali ich, svedkova matka skoro skolabovala. Celé mesto vedelo, čo sa stalo, žili v strachu. Reštaurácia žalobcu bola rozbehnutá, robili sa rôzne akcie, aktivity boli naplánované aj pol roka, rok dopredu. Pred vzatím do väzby žil žalobca s priateľkou a dvoma deťmi v byte, keď bol žalobca vzatý do väzby, priateľka zostala bývať u svojich rodičov, keďže nemala ako platiť nájomné. Nájomné za žalobcu platila jeho matka, svedok sa snažil pomáhať. Žalobca si sám zvolil JUDr. Smetanu, matka žalobcu zabezpečila JUDr. Kučerovú. Trovy obhajoby uhrádzala matka žalobcu. Uviedol, že viac menej po tomto všetkom vzťah žalobcu s priateľkou padol na bod mrazu, žalobca platí len výživné. Ľudia okolo keď môžu, uštedria nejakú pripomienku. Matkina povesť značne utrpela, ona s tým nemala nič spoločné. Stále narážajú na opovrhovanie, nikto sa ani nezmienil, že zásah bol zbytočný.
6. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca požiadal listom zo dňa 20.11.2015 o predbežné prerokovanie svojho nároku na náhradu škody Ministerstvo spravodlivosti SR s tým, že Ministerstvo spravodlivosti SR žalobcovi oznámilo, že žiadosti nevyhovuje, keďže nebolo preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody. Z obsahu žiadosti o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 20.11.2015 vyplýva, že žalobca za nezákonné rozhodnutie označil uznesenie o začatí trestného stíhania zo dňa 19.12.2008 vydané vyšetrovateľom Prezídia PZ, ÚBOK sp. zn. PPZ-66/BOK-B-2007, pričom si uplatnil sumu v celkovej výške 246.137,21 eur pozostávajúcu zo sumy 2.200,- eur za trovy JUDr. Smetanu, zo sumy 2.341,84 eur za trovy JUDr. Kučerovej, zo sumy 20.000 eur ako náhradu škody v súvislosti s výkonom väzby za obdobie od 19.12.2007 do 14.8.2008, zo sumy 668,69 eur ako škody titulom nemožnosti platiť nájom, zo sumy 1.264,68 eur titulom splácania úveru, plynu, elektriny a RTVS, zo sumy 179.662,- eur titulom škody, keď bola jeho nehnuteľnosť v čase výkonu väzby prepísaná na inú osobu, a zo sumy 40.000 eur titulom nemajetkovej ujmy. Z nárokov, ktoré si žalobca uplatnil na súde, si pred MS SR neuplatnil nárok na ušlý zisk vo výške 75.759,26 eur. Vzhľadom k týmto skutočnostiam, a síce že nárok žalobcu vo vzťahu k sume 75.759,26 eur nebol predbežne prerokovaný, nebola splnená zákonná podmienka na to, aby tento nárok mohol byť prejednaný pred súdom. Súd preto žalobu v časti o zaplatenie 75.759,26 eur zamietol z tohto dôvodu. Ostatné nároky uplatnené pred súdom boli uplatnené aj v rámci konania o predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody, a keďže MS SR žalobcovi listom zo dňa 14.6.2016 oznámilo, že jeho žiadosti nevyhovie, boli vo vzťahu k týmto ostatným nárokom splnené prvé dva predpoklady uvedené v bode 34. tohto odôvodnenia. Vo vzťahu k tretiemu predpokladu súd uvádza, že v súlade s ustálenou súdnou praxou štát zodpovedá za škodu spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia, ktoré trestné stíhanie sa skončilo oslobodením spod obžaloby. Ten, kto bol spod obžaloby oslobodený má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. zásadne právo na náhradu škody vrátane náhrady nákladov na trovy obhajoby. Ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom sa v konaní o náhrade škody nevyžaduje rozhodnutie o nezákonnosti trestného stíhania, ale postačuje právoplatné rozhodnutie, teda právoplatný oslobodzujúci rozsudok z dôvodov podľa § 285 písm. a), b) alebo c.) Tr. por. Na takýto prípad je potrebné
aplikovať právnu úpravu, ktorá je k danému prípadu najbližšia, a to úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. K poslednému predpokladu súd uvádza, že žalobca naplnil i uvedený predpoklad, keďže bolo nesporné, že žalobca proti uzneseniu o začatí trestného stíhania a zároveň o vznesení obvinenia podal sťažnosť, ktorej nebolo vyhovené zo strany príslušného orgánu, prokurátor následne podal obžalobu a v súdnom konaní bol napokon vynesený oslobodzujúci rozsudok.
7. Súd sa následne zaoberal tým, či vo vzťahu k nárokom na nemajetkovú ujmu 20.000,- eur a 24.000,- eur, o zaplatenie 2.200,- eur a 2.341,84 eur titulom trov právneho zastúpenia v trestnom konaní a súm 668,69 eur a 1.264,68 eur titulom plateného nájomného a splácania úveru sú splnené všetky predpoklady vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to a/ nezákonné rozhodnutie, b/ vznik škody, a c/ príčinná súvislosť medzi a/ a b/. Tieto predpoklady musia byť splnené súčasne, čo znamená, že v prípade, že jeden z predpokladov vzniku nároku na náhradu škody nie je v konaní preukázaný, súd žalobu zamietne. Podanou žalobou si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Bolo jeho povinnosťou aby tvrdil, skutkové okolnosti týkajúce sa každého jednotlivého predpokladu vzniku zodpovednosti štátu za škodu, t. j. z akého titulu sa škody domáha, aká škoda mu vznikla, a aká je príčinná súvislosť. Pokiaľ ide o tvrdenia o výške škody, je potrebné zdôrazniť, že v žiadnom prípade nestačí, aby sa žalobca obmedzil len na uvedenie určitej sumy ( v tomto prípade sumy 2.200,- eur, resp. 2.341,84 eur, ktoré žiada titulom trov právneho zastúpenia v trestnom konaní), ale svoju povinnosť tvrdenia splní len v tom prípade, ak presne vyšpecifikuje (a to v žalobe, prípadne ďalšom písomnom vyjadrení v rámci konania, a nie v listinných dôkazoch - viď § 132 ods. 2 CSP), z akých jednotlivých súm požadovaná suma pozostáva. Je teda nevyhnutné, aby v prípade, ak je súčasťou jeho nároku náhrada trov právneho zastúpenia, aby už v žalobe uviedol, v ktorý deň bol ten -ktorý úkon právnej služby vykonaný, o aký konkrétny právny úkon išlo a výšku odmeny ( či sa jednalo o účasť na pojednávaní, písomné podanie, porada s klientom a podobne...). Takáto podrobná špecifikácia v žalobe je nevyhnutná z toho dôvodu, aby žalovaná vedela, k čomu presne sa má vyjadrovať vo svojom vyjadrení, pričom nemôže byť v prospech žalobcu, pokiaľ svoju povinnosť tvrdenia dostatočne určito nesplní, čím znemožní žalovanej vyjadriť sa k uplatneným dielčím nárokom ( viď uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019). To isté sa nevyhnutne týka aj skutkových tvrdení ohľadom právneho titulu, z ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody. To konkrétne znamená, že žalobca už v žalobe musí jednoznačne identifikovať rozhodnutie, prípadne rozhodnutia, ktorými mu podľa neho bola spôsobená škoda. Premietnuc na tento konkrétny prípad, ak žalobca v žalobe označil ako nezákonné rozhodnutie uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia zo dňa 19.12.2007, a neoznačí aj ďalšie rozhodnutie, s ktorým môže byť spojená zodpovednosť štátu za škodu, súd sa môže a musí v rámci svojho rozhodnutia vyporiadavať iba s rozhodnutím zo dňa 19.12.2007, v žiadnom prípade však súd nemôže priznať nárok na náhradu škody, ktoré prípadne vyplývajú z rozhodnutia, ktoré v žalobe ako právny titul označený nie je. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca opakovane označoval ako právny titul iba uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia zo dňa 19.12.2007, a to nielen v súdnom konaní, ale aj v konaní o predbežnom prerokovaní nároku pred Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Súd teda vychádzal z toho, že právnym titulom, z ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. , je práve toto uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia zo dňa 19.12.2007. Požiadavka na presnú a jednoznačnú identifikáciu sa netýka iba skutkových okolností, ale nevyhnutne sa týka aj označovania dôkazov. Preto nestačí, aby žalobca ako dôkaz označil iba niektorý súdny spis ( v tomto prípadne spis tunajšieho súdu sp. zn. 1T/72/2008), ale je nevyhnutné, aby žalobca v prípade, že chce ako dôkaz súdu predložiť niektorú listinu z tohto spisu, aby tieto listiny absolútne jednoznačne označil (čo nemôže byť problém, nakoľko stačí uviesť len číslo listu). Zákon Civilný sporový poriadok medzi dôkazné prostriedky radí „listinu“, pričom spis zjavne listinou nie je (spis je zoskupením síce súvisiacich, avšak samostatných listín). Nie je predsa žiaden dôvod na to, aby sa súd a žalovaná oboznamovali s niekoľko tisíc stranovým trestným spisom, s listinami, ktoré s touto občianskoprávnou vecou žiadnym spôsobom nesúvisia, teda vo väčšom rozsahu, než v rozsahu nevyhnutnom pre toto konanie, a to len preto, lebo žalobca si nesplnil základnú povinnosť označiť dôkazy - konkrétne listiny na preukázanie svojich tvrdení. Naviac, v zmysle § 69 ods. 1 Trestného poriadku žalovaná ani právo oboznamovať sa s celým trestným spisom nemá, a nahliadanie do spisu je podmienené privolením zákonného sudcu, ktorému bola pridelená trestná vec, a to aj len za predpokladu, ak je to potrebné na uplatnenie jeho práv, v danom prípade na realizáciu jeho práva na procesnú obranu v civilnom konaní. To teda znamená, že trestný sudca by mohol povoliť žalovanej, aby nahliadol výlučne do tých častí trestného spisu, ktoré súvisia s procesnou obranou žalovanej. Na to, aby však žalovaná mohla trestnému sudcovi identifikovať,
ktoré časti spisu sú relevantné pre jej procesnú obranu, nevyhnutne potrebuje informácie od žalobcu o tom, ktoré konkrétne časti spisu považuje za relevantné na preukázanie jeho práv. Je teda nesprávna predstava žalobcu, že žalovaná by si mala naštudovať celý niekoľko tisíc stranový trestný spis (okrem iného aj z dôvodu, že existujú zákonné obmedzenia ohľadom možnosti nahliadať do trestných spisov ), a na základe toho mal nadobudnúť vedomosť o tom, ktoré konkrétne úkony právnej služby vykonali v trestnom konaní obhajcovia žalobcu.
8. V danom prípade možno konštatovať, že uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia zo dňa 19.12.2007 možno považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. K jednotlivým uplatneným nárokom, ktoré boli predmetom predbežného prerokovania nároku pred MS SR súd uvádza nasledovné: žalobca si uplatnil ako náhradu škody sumu 668,69 eur titulom zaplateného nájomného a sumu 1.264,68 eur titulom splácania úveru, plynu, elektriny, RTVS, všetko platené v čase, keď sa žalobca nachádzal vo výkone väzby. Povaha platieb SBD je však taká, že ich platí vlastník bytu, a to bez ohľadu na to, či v byte býva, alebo nebýva. Je teda zrejmé, že žalobca by bol povinný tieto platby uhrádzať aj v prípade, ak by voči nemu nebolo vedené trestné stíhanie na základe rozhodnutia, ktoré sa ukázalo ako nezákonné. Vzhľadom na túto skutočnosť (že platby by museli byť uhrádzané bez ohľadu na to, či by voči žalobcovi bolo vedené trestné stíhanie, prípadne či by v byte býval, alebo nie), chýba príčinná súvislosť medzi zaplatením týchto súm a nezákonným rozhodnutím. Obdobne to platí i vo vzťahu k žalobcom tvrdeným platbám titulom splácania úveru. Povinnosť splácať úver žalobcovi vyplývala z ním uzavretej úverovej zmluvy s inštitúciou, ktorá mu úver poskytla, a tento by musel splácať bez ohľadu na to, či by voči žalobcovi bolo vedené trestné stíhanie na základe nezákonného rozhodnutia alebo nie. Okrem toho, z listinných dôkazov predložených žalobcom vyplýva jediná vec, a síce, že P. W. vkladal na účet žalobcu nejaké sumy v určitých dňoch. V žiadnom prípade z nich nevyplýva, že sa jednalo o splátky nejakého úveru. Súd z týchto dôvodov žalobu v časti o zaplatenie 668,69 eur a 1.264,68 eur zamietol. Nakoľko žalobca žiadal vypočuť k týmto platbám matku P. W., súd nevykonal dôkaz jej výsluchom, nakoľko sa tento dôkaz týkal okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie, a to vzhľadom na zamietnutie žaloby vo vzťahu k platbám nájomného a úveru z vyššie spomínaných dôvodov. Žalobca si ďalej uplatnil nárok na zaplatenie 20.000, -eur ako „škodu za väzbu“, resp. 24.000,- eur ako nemajetkovú ujmu. Nárok na zaplatenie sumy 24.000,- eur žalobca podľa názoru súdu žiadnym spôsobom nepreukázal. V žalobe sa žalobca obmedzil len na všeobecné konštatovania (že žil v malom meste, kde ho každý poznal, prišiel o všetky podnikateľské aktivity, jeho rodina bola spoločne s ním nezákonným trestným stíhaním značne poškodená, že jeho rodina sa rozpadla, zostalo mu len niekoľko priateľov, bol spájaný s človekom, ktorý bol považovaný za významnú závadovú osobu v našom regióne ), resp. v replike opäť len všeobecne uvádzal, že daná suma je primeraná vzhľadom k zásahu do rodinného života, že boli uvádzané nepravdivé informácie o jeho osobe v médiách, na sociálnych sieťach, že prišiel o firmu, ktorá mu bola odňatá prostredníctvom tzv. poškodeného v trestnej veci. Jediný dôkaz, ktorý smeroval k preukázaniu nemajetkovej ujmy, bol výsluch brata žalobcu P. W.. Tento svedok však podstatnú časť svojej výpovede venoval opisu škôd, ktoré žalobcovi nespôsobil štát, ale iná fyzická osoba/iné fyzické osoby. Nemajetkovej ujmy súvisiacej so vznesením obvinenia sa svedok venoval iba na veľmi malom priestore. Ak svedok zmienil, že vzťah žalobcu a jeho priateľky skončil a je „na bode mrazu“, z tohto nemožno vyvodiť, že dôvodom ukončenia vzťahu medzi žalobcom a jeho priateľkou bolo práve to, že sa proti žalobcovi viedlo trestné stíhanie na základe rozhodnutia, ktoré sa napokon ukázalo ako nezákonné. Podľa názoru súdu, ak by mal niekto vedomosť o tom, prečo žalobca s priateľkou, s ktorou žil, nie je vo vzťahu, bola by to práve bývalá priateľka žalobcu, a nie svedok. Svedok tvrdil, že nemajetková ujma nastala na strane matky žalobcu alebo samotného svedka (uviedol, že svedok s manželkou sa báli ísť von, žili v strachu, stále narážajú na opovrhovanie, povesť matky žalobcu tým značne utrpela). Ak by aj nejaká ujma vznikla na ich strane, aktívne vecne legitimovaný však v tomto smere nie je žalobca, ale matka, prípadne svedok. Súd preto žalobu o zaplatenie 24.000,- eur zamietol. Vo vzťahu k nároku za „škodu za väzbu“ vo výške 20.000,- eur súd uvádza, že z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si tento nárok uplatňuje v súvislosti s tým, že bol vo väzbe od 19.12.2007 do 14.8.2008. Je však zrejmé, že takýto nárok je v príčinnej súvislosti s tzv. rozhodnutím o väzbe podľa § 8 ods. 5 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. Nebyť totiž rozhodnutia o väzbe (uznesenia o vzatí do väzby), nebol by žalobca vzatý do väzby. Ako už bolo uvádzané vyššie (viď bod 44. tohto odôvodnenia), žalobca však ako právny titul tvrdil výlučne uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia zo dňa 19.12.2007; netvrdil rozhodnutie o väzbe, z ktorého by prípadne mohol žalobcovi vyplývať nárok na náhradu škody. Škoda, ktorá žalobcovi prípadne vznikla v súvislosti s výkonom väzby, mohla vzniknúť len v príčinnej súvislosti s uznesením, ktorým bol žalobca v predmetnom trestnom konaní vzatý do väzby. Nakoľko žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím - uznesením o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia zo dňa 19.12.2007 a prípadnou škodou vo výške 20.000,- eur, súd žalobu aj v tejto časti zamietol ako nedôvodnú.
9. V súvislosti s uplatnenými trovami obhajoby súd prvej inštancie uviedol, že bolo povinnosťou žalobcu, aby v písomných podaniach presne špecifikoval, z akých úkonov pozostáva čiastka 2.200,- eur, resp. 2.341,84 eur. Opätovne súd zdôrazňuje, že je vždy viazaný návrhom strany sporu a je povinnosťou strany sporu najskôr tvrdiť, a následne preukázať svoje tvrdenia. Strana sporu túto svoju povinnosť nemôže prenášať na súd a požadovať, aby z ním predložených listinných dôkazov (v tomto prípade vyúčtovania trov obhajoby ) súd sám realizoval výpočty jeho nárokov a špecifikoval jeho pohľadávku. Súd môže prisúdiť iba to, čoho sa žalobca domáha, nemôže však nikdy za neho špecifikovať jeho nárok, ktorý mal sám v rámci povinnosti tvrdenia špecifikovať už priamo v žalobe; súd nemôže určovať, z čoho pozostáva uplatnená suma 2.200,- eur, resp. 2.341,84 eur. Špecifikácia jednotlivých úkonov právnej služby je potrebná aj z dôvodu posúdenia toho, či jednotlivé úkony právnej služby boli poskytnuté účelne. Vzhľadom na zásadu rovnosti strán, s poukazom na to, že žalobca je právne zastúpený, nie je povinnosťou súdu vyzývať žalobcu na doplnenie skutkových tvrdení. Okrem toho, žalovaná opakovane vo svojich písomných podania, ako i ústnych vyjadreniach uvádzala, že sa vzhľadom na nešpecifikáciu žaloby v tomto smere nemôže riadne vyjadriť, napriek tomu žalobca počas celého konania na túto požiadavku žalovanej nezareagoval. Súd teda žalobu aj v časti o zaplatenie 2.200,- eur a 2.341,84 eur zamietol. Len pre úplnosť sa žiada uviesť i to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca si ustanovil za obhajcu JUDr. Zuzanu Smetanovú (viď zápisnica o výpovedi obvineného zo dňa 19.12.2007) a prostredníctvom nej podal i žiadosť o prepustenie z väzby; z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by si žalobca zvolil v danom trestnom konaní za obhajcu JUDr. Smetanu, ktorému mal podľa jeho tvrdenia zaplatiť sumu 2.200,- eur , a ktoré žiada priznať v tomto civilnom konaní. Žalobca predložil ako dôkaz listinu „Vyúčtovanie p. U. W. 1T/72/08“, z ktorej nie je vôbec zrejmé, kto toto vyúčtovanie robí (či a ktorý advokát toto vyúčtovanie vypracoval). Vzhľadom k tomu, že súd žalobu v celom rozsahu zamietol, vzniklo žalovanej ako úspešnej strane sporu právo na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP v celom rozsahu. O konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným rozhodnutím po právoplatnosti tohto rozsudku.
10. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie. V žalobnom návrhu , v predbežnom prerokovaní nároku poukazoval na celé trestné konanie a žiadal spisy Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 1T/72/2008. Súd prvej inštancie vyzval žalobcu, aby označil listiny z predmetného spisu a súčasne žiadal, aby sa súd s celým spisom oboznámil. Žalobca predložil vyúčtovanie trov trestného konania žalobcu a to od JUDr. Smetanu a JUDr. Kučerovej, špecifikáciu úkonov a faktúru. Jednoznačne boli preukázané jednotlivé úkony ako aj ich špecifikácia v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. Žalovaná vzniesla voči úkonom námietky, neoznačila však žiadne dôkazy a preto je potrebné vychádzať z predpokladu, že špecifikácia úkonov bola správna a v súlade s listinami, ktoré preukazovali ich úhradu. Tvrdenia, že žalovaný by sa nemohol dostať do trestného spisu a to len so súhlasom trestného sudcu sú zavádzajúce. Pokiaľ by súd pripojil predmetný trestný spis, žalovaný by mal možnosť oboznámiť sa s jeho obsahom. Rovnako žalovaný mohol požiadať o súhlas na nahliadnutie do spisu. Boli preukázané jednotlivé úkony a to podanie sťažnosti, žiadosť o prepustenie z väzby, účasť na hlavnom pojednávaní, vyjadrenie k odvolaniu, hlavné pojednávanie bez toho, aby žalovaný nahliadol do spisu. V rozsahu uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu žalobca poukazuje na svedeckú výpoveď svedka P. W., ktorý uviedol, ako vnímal žalobca trestné stíhanie a väzbu. Žalobcu opustila partnerka, narušil sa kontakt s rodinou , doposiaľ žalobcom opovrhujú. Súd mal tieto tvrdenia považovať sa nesporné v zmysle § 151 CSP. Rovnako za pravdivé mal súd vziať do úvahy uznesenie o vzatí do väzby, návrh prokurátora na vzatie do väzby. Úhrady na nájomnom vo výške 668,69,- eur ako i splácanie úveru vo výške 1.264,68,- eur počas trvania väzby potvrdil P. W.. Súčasne žalobca navrhol vypočuť svoju matku P. W. a to nielen k okolnostiam týkajúcich sa platenia úveru a nájomného ako i k samotnému prežívaniu žalobcu počas väzby a po jeho prepustení. Súd však navrhnutý dôkaz nevykonal. Už samotná okolnosť, že stíhanie trvalo 8 rokov je dôvodom na priznanie nároku nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie nevykonal dôkaz a to pripojenie trestného spisu, v ktorom sa nachádzajú všetky rozhodujúce informácie a dôkazy. Týmto konaním súd odňal právo na spravodlivý proces strane sporu. Žalobca opakovane poukazuje na svoje skutkové tvrdenia , keď nezákonným trestným stíhaním mu bola spôsobená škoda, bolo mu nezákonne vznesené obvinenie, bol nezákonne vzatý do väzby, čo sa preukázalo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom. Závery súdu prvej inštancie o nemajetkovej ujme, keď žalobca len všeobecne odôvodňuje okolnosti , na základe ktorých
má nárok na nemajetkovú ujmu, sú zmätočné, pretože za nemajetkovú ujmu možno vo všeobecnom chápaní považovať akúkoľvek ujmu, ktorá pre poškodeného neznamená priamu stratu na majetku, nie je vyjadriteľná v peniazoch . Okolnosti, ktoré zakladajú nárok na nemajetkovú ujmu, boli dostatočne preukázané výpoveďou brata žalobcu. Skutočnosť, že žalobca prestal podnikať, je fakt, ktorý sa nedá spochybniť, rovnako doba strávená vo väzbe sa nedá spochybniť. Pokiaľ nemal súd za preukázanú špecifikáciu trov JUDr. Smetanu, mal len v tejto časti žalobu zamietnuť. Nie je povinnosťou žalobcu konkretizovať jednotlivé strany trestného spisu. Poukázal na zákonné ust. § 187 ods. 1,2 CSP, keď je potrebné vychádzať z demonštratívneho výpočtu dôkazných prostriedkov. V časti náhrady trov konania mal súd prvej inštancie rozhodnúť v zmysle ust. § 257 CSP, z dôvodu nezákonného trestného stíhania žalobcu ako aj nezákonného väzobného stíhania. Súd sa nezaoberal existenciou dôvodov umožňujúcich uplatnenie tzv. moderačného práva / viď rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 27Co/176/2018/. V danej veci prichádza do úvahy aplikácia ust. § 257 CSP, keď k dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania, k určitej procesnej situácii.
11. Žalovaná v písomne podanom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že v podanom odvolaní absentujú odvolacie dôvody, čo vylučuje jeho vecné prejednanie. Poukázala na ust. § 363 a § 365 ods. 1 CSP, keď každý odvolací dôvod je potrebné identifikovať, zrozumiteľným spôsobom špecifikovať. Zdôraznila zásadu rovnosti strán a zákonnú koncentráciu konania, ktorá sa uplatňuje aj v odvolacom konaní, pričom by odvolací súd nemal prihliadať na odvolanie pre absenciu jednoznačného uvedenia, v čom žalobca vidí pochybenie súdu prvej inštancie . Žalobca v odvolaní neuviedol jediný relevantný argument svedčiaci o existencii odvolacích dôvodov . V odvolaní žalobca rekapituluje svoje skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy, ku ktorým sa súd prvej inštancie jednoznačne vyjadril. Nárok žalobcu uplatnený titulom nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia o väzbe bol zo strany súdu podrobený riadnemu výskumu, pričom bolo jednoznačne preukázané, že žalobca nedisponuje ním deklarovaným nárokom tak, ako to tvrdil v žalobe, nepreukázal ním tvrdenú škodu a nemajetkovú ujmu. Námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nepripojil trestný spis sp. zn. 1T/72/2008 nie je dôvodná, keď predmetný trestný spis v konaní bol pripojený. Spis bol k dispozícii aj na pojednávaní. Súd prvej inštancie vykonal z trestného spisu oboznámenie žalobcom označenými listinami. Žalovaná počas celého konania namietala, že žalobca si nesplnil povinnosť riadneho skutkového odôvodnenia žaloby a ani ku dňu vyhlásenia rozsudku nepreložil relevantné vyčíslenie ním deklarovaných trov obhajoby v trestnom konaní , nepredložil listiny osvedčujúce vykonanie jednotlivých úkonov obhajoby, ktoré by smerovali k riadnemu preukázaniu vzniku škody. Žalobca riadne neodôvodnil a nepreukázal uplatnené trovy obhajoby. Sumy vyplývajúce z kópií žalobcom predložených listín jednoznačne nezodpovedajú sumám uplatneným žalobcom v žalobnom návrhu ako trovám obhajoby žalobcu v trestnom konaní. Konkrétne úkony právnej služby žalobca neuviedol. Úvahy žalobcu, že žalovaná sa nemohla dostať do trestného spisu sú irelevantné, keď celý trestný spis bol súčasťou predmetného sporu . žalobcovi nič nebránilo, aby konkrétne listiny označil. Žalobca nedôvodne poukazuje na výpoveď svedka, P.a W., ktorá sa týkala v prevažnej miere konania tretích osôb. Rovnako žalobca v priebehu konania nenavrhol výpoveď svedkyne, svojej matky P. W. , preto odvolacia námietka žalobcu vo vzťahu k nevykonania výsluchu nie je dôvodná . Pokiaľ žalobca žiada o aplikáciu ust. § 257 CSP vo vzťahu k náhrade trov konania, žalovaná poukazom na rozhodnutie NS SR sp.zn. 2 M Cdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 a 3 M Cdo 46/2012 uvádza, že v danom prípade neexistuje žiaden dôvod na aplikáciu citovaného ustanovenia. Žalobca bol procesne neúspešný výlučne svojím zavinením, keď nedokázal svoj nárok skutkovo odôvodniť a v nadväznosti na to relevantným spôsobom preukázať. Na strane žalobcu nie sú dané žiadne iné zvláštne okolnosti , ktoré by umožňovali aplikáciu ust. § 267 CSP. V danom prípade možno vychádzať výlučne len zo zásady úspechu . Odvolanie žalobcu je bezdôvodné, neobsahuje žiaden relevantný odvolací dôvod . Súd prvej inštancie sa nedopustil žiadneho vecného ani procesného pochybenia a preto navrhli, aby odvolací súd odvolanie odmietol alebo napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil. 12. Žalobca v písomne podanej replike uviedol, že z obsahu odvolania je zrejmé, podľa akého ustanovenia je potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Explicitne poukázal na ust. § 389 ods. l písm. a/,b/ c/. Tvrdenie žalovanej , že sa súd prvej inštancie oboznámil s celým trestným spisom, nie je pravdivé a táto okolnosť vyplýva aj z CD záznamu. Rovnako nie je pravdivé tvrdenie žalovanej, že fakturované trov obhajoby nie sú v súlade s trestným spisom. Žalovaná namieta aplikáciu ust. § 257 CSP v danej veci , keď nie sú splnené predpoklady. S týmto tvrdením žalobca nesúhlasí , keď predmetné konanie bolo spôsobené z dôvodu nezákonného trestného stíhania žalovanou. Nezákonnosť trestného stíhania skonštatoval aj súd prvej inštancie. Práve tieto skutočnosti sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa. Bolo by v rozpore s dobrými mravmi, keby žalobca znášal trovy konania.
13. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v súlade s ustanovením § 379 a nasl. CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. O odvolaní bolo rozhodnuté postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, pričom miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia boli oznámené na úradnej tabuli súdu a na príslušnej webovej stránke najmenej 5 dní pred rozhodnutím.
14. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností /§ 185 CSP/ z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku na uloženie povinnosti žalovanej nahradiť žalobcovi škodu , výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil / § 191 ods. 1 CSP/ a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil/ § 220 ods. 2 CSP/.
15. Odvolací súd , prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav , nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok / § 380 ods. 2 CSP/ , sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje/ § 387 ods. 2 CSP/ s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým nároku na náhradu škody nevyhovel a v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam.
16. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. , ktorá mu vznikla na základe nezákonného rozhodnutia, vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia č.k. PPZ-66/BOK-B-2007 zo dňa 19.12.2007 pre zločin ublíženia na zdraví formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 155 ods. 1 trestného poriadku v štádiu prípravy a to trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní, náhradu na nájomnom a za splácanie úveru , ušlý zisk a nemajetkovú ujmu. Súd prvej inštancie poukazom na predbežné prerokovanie nároku na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 20.11.2015, ktorá podmienka musí byť v zmysle ust. § 16 zákona č. 514/2003 Z.z., splnená skonštatoval, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia, náhradu za nájomné, splácanie úveru a nemajetkovú ujmu. Nárok na ušlý zisk si v žiadosti o predbežné prejednanie nároku neuplatnil, preto nebola v tejto časti splnená podmienka na to, aby tento nárok mohol byť prejednaný pred súdom. Súd po vykonanom dokazovaní žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol, keď žalobca v zmysle ust. § 132 CSP si nesplnil povinnosť tvrdenia ako i povinnosť preukázania svojich skutkových tvrdení. Žalobca v konaní neuniesol bremeno tvrdenia a následne dôkazné bremeno . V časti uplatneného nároku na trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní sa žalobca obmedzil na uvedenie žalovanej sumy bez špecifikácie, v ktorý deň bol úkon právnej služby vykonaný, o aký konkrétny právny úkon išlo a výšku odmeny, poukazujúc na povinnosť súdu si tieto skutkové okolnosti obzrejmiť z trestného spisu. V časti uplatneného nároku na nájomnom ako i na splátkach za úver súd prvej inštancie uzavrel, že chýba príčinná súvislosť medzi zaplatením súm na nájomnom a nezákonným rozhodnutím . Žalobca nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy, keď ako jediný dôkaz žiadal vykonať výsluch svojho brata P. W..
17. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
18. Odvolací súd s poukazom na formuláciu predostretých odvolacích dôvodov poukazuje na zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi, pričom zdôrazňuje, že nemôže nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto neho konkrétne odvolacie námietky.
19. Súd prvej inštancie v predmetnom spore vykonal potrebné dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam a z týchto vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:
20. V súlade s ustálenou súdnou praxou je potrebné konštatovať, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia a začatím trestného stíhania, ktoré skončilo zastavením,
alebo oslobodením spod obžaloby . Ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci , zásadne právo na náhradu škody. Ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom sa v konaní o náhradu škody nevyžaduje rozhodnutie o zákonnosti trestného stíhania, ale postačuje právoplatné rozhodnutie o zastavení trestného stíhania alebo právoplatný oslobodzujúci rozsudok z dôvodov podľa § 285 písm. a/, b/ alebo c/ Trestného poriadku.
21. Zákon č. 514/3003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania.
22. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu (§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.).
23. I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (viď bližšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 uznesením občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. decembra 2010 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky). Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania.
24. Vychádzajúc z čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. V zmysle § 149 až § 154 CSP strany sporu majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, tieto skutkové tvrdenia ako aj návrhy na vykonanie dôkazov o nich sú prostriedkami procesného útoku, resp. obrany a ako také musia byť stranami sporu uplatnené včas, najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Z uvedeného vyplýva, že medzi základné povinnosti strán sporu teda patrí v konaní povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkazná povinnosť, ktoré si však strany musí splniť do určitého okamihu konania /do vyhlásenie uznesenia o skončené dokazovania konajúcim súdom/.
25. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd má za to, že základnou povinnosťou žalobcu v civilnom súdnom konaní je povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť . Žalobca je nielen povinný tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých svoj nárok odvodzuje a ktoré sú určené obsahom hmotnoprávnej normy, ale je zároveň povinný označiť a predložiť súdu dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení. Treba zdôrazniť, že obsah dôkaznej povinnosti, ako povinnosti označiť a predložiť dôkazy, nie je totožný s pojmom dôkazného bremena. Dôkazné bremeno predstavuje súhrn pravidiel umožňujúcich súdu rozhodnúť vo veci, ak nastane stav tzv. objektívnej neistoty nazývaný aj „non liquet“ („nie je jasné“), ktorý nedovoľuje súdu rozhodnúť v súlade s hmotnoprávnym stavom, pretože výsledky vykonaného dokazovania nedávajú súdu podklad pre prijatie záveru či už o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení strany sporu, prípadne je tento stav dôsledkom nepredloženia dôkazov alebo situáciou, kedy sa strana
sporu dostáva do dôkaznej núdze. Ide v podstate o procesnú zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech (Macur Jozef, Dukazní břemeno v civilním soudním řízení, 1.vydání, Brno, Masarykova Univerzita v Brňe, 1995). Pokiaľ ale súd na základe vykonaných dôkazov zistí skutkový stav a v rámci voľnej úvahy dospeje k záveru o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení strany v spore, rozhodne vo veci samej na základe zisteného skutkového stavu, t.j. neuplatnia sa pravidlá dôkazného bremena.
26. Dôsledky neunesenia dôkazného bremena vyplývajú zo samotného rozdelenia dôkazného bremena medzi stranami v spore, ktoré vychádzajú z teórie preukazovania skutočností právo zakladajúcich. Každá strana tvrdí a dokazuje tie skutkové okolnosti, z ktorých jej právo vyplýva a protistrana naopak tvrdí a dokazuje skutočnosti, ktoré toto právo vylučujú alebo zabraňujú jeho uplatniteľnosti. Dôsledky neunesenia dôkazného bremena sa potom riadia jednoduchým pravidlom neúspechu v spore stíhajúcim tú stranu, ktorá bola zodpovedná za preukázanie práva v jej prospech. Pokiaľ teda žalobca v konaní nepreukáže pravdivosť ale ani nepravdivosť skutočností svedčiacich o existencii jeho hmotnoprávneho nároku, súd nemôže rozhodnúť na základe ľubovôle, ale len cestou aplikácie princípov dôkazného bremena, t.j. žalobu zamietne pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom. Ako už bolo uvedené, nie je povinnosťou žalovaného tvrdiť ani dokazovať skutočnosti, z ktorých žalobca svoje právo odvodzuje, t.j. nezaťažuje ho v tomto smere dôkazné bremeno, a preto mu neunesenie dôkazného bremena žalobcom nemôže byť na ujmu.
27. Námietka žalobcu, že súd nevykonal dôkaz a to pripojenie trestného spisu, čím žalobcovi odňal právo na spravodlivý proces, nie je dôvodná. Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, bod 20. , súd vykonal oboznámenie trestného spisu sp. zn. 1T/72/2008 a listinných dôkazov z neho vyplývajúcich, ktoré označil žalobca, preto konanie netrpí vadou spôsobujúcou žalobcovi odňatie práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že bolo povinnosťou žalobcu, aby presne špecifikoval náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré žalobcovi vznikli v trestnom konaní a to konkrétne s uvedením jednotlivým úkonov právnej pomoci, v ktorý deň bol úkon urobený, výšku odmeny / s uvedením jednotlivých činností právneho zástupcu/. Takýto postup žalobcu však z obsahu spisu nevyplýva. Pre posúdenie uvedeného nároku je potrebné vyhodnotiť účelnosť jednotlivých úkonov s porovnaním výšky sadzby s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Všetky tieto jednotlivé čiastkové úkony je dôvodné zohľadniť v uplatnenej sume, o ktorej následne rozhodne súd. Takýto postup však z podanej žaloby ani z obsahu celého spisu nevyplýva. Žalobca bol oslobodený spod obžaloby , teda uznesenie o vznesení obvinenia možno považovať za nezákonné a teda zakladá nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. V zmysle ust. § 18 ods. 1 a 3 z.č. 514/2003 Z.z., náhrada škody zahŕňa náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli , pričom súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Žalobca však nešpecifikoval jednotlivé úkony právneho zastúpenia, nepredložil relevantné listinné dôkazy , preto súd prvej inštancie nemohol posúdiť ich účelnosť. Túto procesnú aktivitu žalobcu nie je možné prenášať na súd za situácie, keď je žalobca právne zastúpený.
28. Za celkom nedôvodný považoval súd prvej inštancie nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť nezákonným trestným stíhaním. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcovi žiadna relevantná nemajetková ujma nevznikla. Žalobca nepreukázal bez pochybností, že mu vznikla ujma výhradne v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím .
29. Odvolací súd uvádza, že každé začatie trestného stíhania negatívne ovplyvňuje osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na výsledok trestného stíhania; dvojnásobne to však platí u tých, u ktorých skončí spôsobom, ktorý potvrdí nevinu obvineného. Je síce pravda, že do okamihu právoplatnosti rozhodnutia o vine je treba ctiť prezumpciu neviny, avšak samotný fakt trestného stíhania je pre obvineného záťažou psychickou a často aj finančnou. Samotné začatie trestného stíhania výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti (rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky III. ÚS 1976/09 zo dňa 13.12.2011). Vznik nemajetkovej ujmy spravidla nie je možné dokazovať, nakoľko ide o stav mysle osoby poškodenej. Ide teda „len“ o zistenie, či sú tu dané objektívne dôvody pre to, aby sa konkrétna osoba mohla cítiť poškodenou. Nemajetková - morálna - ujma vyjadruje strádanie (utrpenie) na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa dotýkajú morálnej integrity poškodenej osoby (patrí sem najmä jej dôstojnosť, česť, dobrá povesť, ale aj iné hodnoty, ktoré sa spravidla premietajú do vnútorného života človeka - sloboda pohybu, rodinný život, neistota a
podobne). Pokiaľ súd v konkrétnom prípade dospeje k záveru, že žiadna z týchto zložiek nemohla byť významným spôsobom v dôsledku nezákonného rozhodnutia dotknutá, je namieste záver o tom, že k spôsobeniu nemajetkovej (morálnej) ujmy nedošlo (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 30Cdo/3731/2011 zo dňa 27.06.2012).
30. Preto, aby súd mohol vyvodiť zodpovednosť štátu za vznik nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, musia byť splnené tri zákonné podmienky, a to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. rozhodnutia, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené, vznik ujmy v nemajetkovej sfére poškodenej osoby a existencia príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom nemajetkovej ujmy, tak ako správne uvádza v dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie.
31. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci , v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
32. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. , o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci , výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
33. Žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy založil na tvrdení, že žil v malom meste, kde ho každý poznal, prišiel o všetky podnikateľské aktivity, rozpadla sa mu rodina.
34. Proces dokazovania je v právnej úprave podľa Civilného sporového poriadku (§ 185) vybudovaný výlučne na princípe prejednávacom a na princípe kontradiktórnosti. Súd má tak obmedzenú dôkaznú iniciatívu a táto sa presúva na procesné strany. O prostriedkoch procesného útoku a prostriedkoch procesnej obrany bol žalobca riadne poučený. S výnimkou návrhu na vykonanie dôkazu- výsluch svedka P. W. , žalobca v konaní iný dôkaz nenavrhoval, iné dôkazy na preukázanie ním tvrdených skutočností neoznačil.
35. Súd nie je oprávnený vykonávať dôkazy bez návrhu procesných strán. Súd prvej inštancie pri prejednávaní veci tieto zásady dokazovania neporušil. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia a jednak dôkaznú povinnosť. Neunesením dôkazného bremena sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v spore neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.
36. V danej veci žalobca dôkazné bremeno ohľadne ním tvrdených skutočností neuniesol. Nezákonné rozhodnutie podľa tvrdení žalobcu malo žalobcu poškodiť v osobnom živote, kedy došlo k rozpadu jeho rodiny . Na preukázanie tvrdení však nenavrhol vykonať žiaden dôkaz Nebolo preukázané, že došlo k rozpadu vzťahu žalobcu a jeho priateľky vo vzťahu s nezákonným rozhodnutím, teda žalobca nepreukázal ujmu v bývalom partnerskom vzťahu. Tvrdenie žalobcu, že došlo k jeho opovrhnutiu, bez tvrdenia ďalších skutkových okolností, preukázané v konaní neboli. Len samotná tvrdená skutková okolnosť bez ďalšieho nezakladá nárok na nemajetkovú ujmu
37. Odvolací súd záverom uvádza, že pri určovaní vzniku nemajetkovej ujmy tak, ako to žiadal žalobca, je potrebné prihliadať na osobu žalobcu, prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť ujmy, okolnosti, za ktorých ku škode došlo a závažnosť následkov, ktorá mu vznikla. Súd prvej inštancie riadne a dôsledne odôvodnil, že žalobca nepreukázal vznik škody v súvislosti s nezákonným rozhodnutím pri uplatnenom nároku na nájomnom ako i splácanie úveru. Rovnako nepreukázal dopad na pracovný život, či spoločenský . Žalobca v podanom odvolaní namietal, že súd na preukázanie nemajetkovej ujmy nevykonal výsluch matky žalobcu P. W.. Odvolací súd však z obsahu spisu ako i zo zápisnice z pojednávania zistil, že súd vyhlásil dokazovanie za skončené , keď strany sporu nenavrhli vykonanie ďalších dôkazov. Preto návrh žalobcu na vykonanie výsluchu svedkyne, poukazom m na ust. § 366 CSP nie je možné ako novotu pripustiť. Žalobcovi nebránila žiadna skutočnosť, ktorá mu neumožňovala navrhnúť vykonanie výsluchu svedkyne v priebehu konania pred súdom prvej inštancie .
38. Aj keď platí, že nezákonné rozhodnutie zakladá právo na náhradu nemajetkovej ujmy, odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že konkrétne okolnosti daného prípadu neumožňujú žalobcovi nemajetkovú ujmu priznať. Pokiaľ nie je preukázané, že v konkrétnom prípade v dôsledku nezákonného rozhodnutia bolo negatívne zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu, je namieste záver, že k spôsobeniu nemajetkovej ujmy nedošlo.
39. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní namieta, že žalovaný skutkové tvrdenia ohľadne ujmy žalobcu, spôsobenej nezákonným rozhodnutím, žiadnym spôsobom nerozporoval, odvolací súd túto námietku nepovažuje za dôvodnú, nakoľko žalovaný v celom konaní argumentoval tým, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná, namietal, že vôbec došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby a takisto, že žalobcom nie je preukázaná konkrétna príčinná súvislosť medzi vydanými rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní v tejto veci a zhoršením jeho sociálnych väzieb v osobnom, rodinnom a pracovnom živote s tým, že jeho subjektívne pocity na preukázanie nároku sú nepostačujúce. Namietal tak nielen samotnú zodpovednosť štátu za škodu (nemajetkovú ujmu) spôsobenú nezákonným trestným stíhaním, ale aj uplatňovaný spôsob a rozsah náhrady škody - nemajetkovej ujmy.
40. Medzi nezákonným rozhodnutím a tvrdenou nemajetkovou ujmou vždy musí byť vzťah príčinnej súvislosti. Aj keď žalobca tvrdí, že mu nemajetková ujma vznikla (súd k tomu záveru nedospel), je vždy pri existencii príčinnej súvislosti rozhodujúce to, či nezákonné rozhodnutie je priamou príčinou prípadne vzniknutej nemajetkovej ujmy. Nemusí ísť o príčinu jedinú, ale musí ísť o príčinu podstatnú.
41. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania tak nebolo možné posúdiť inak, ako nespôsobilé v prospech neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie, pričom sama polemika s rozhodnutím súdu prvej inštancie alebo spochybňovanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, či kritika nezodpovedá odvolacím dôvodom v súlade s ust. § 365 a nasl. CSP.
42. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa vyššie uvedené požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.
43. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že neboli splnené súčasne všetky zákonné predpoklady pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, keď bolo povinnosťou žalobcu tvrdiť jednotlivé skutkové okolnosti týkajúce sa každého jednotlivého nároku pre vznik zodpovednosti štátu za škodu.
44. Žalobca v podanom odvolaní žiadal, aby súd na danú vec aplikoval v časti náhrady trov konania ust. § 257 CSP.
45. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním, alebo bránením práva.
46. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
47. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
48. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov konania proti neúspešnej strane. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti / petitu/ a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. O plný úspech žalobcu vo veci ide vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu trov všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala.
49. Výnimkou pri rozhodovaní o trovách konania je ustanovenie § 257 CSP, ktorého účelom je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynuli z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliadne na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti. Môže tak dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (pozri uznesenie Ústavného súdu SR z 08.12.2011, sp. zn. II.ÚS/563/2011).
50. Ako z uvedeného vyplýva, v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní /§ 255 CSP/. Aplikácia § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú splnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Výnimočnosť pritom môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Pritom rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom.
51. Judikatúra konštatovala, že ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Uvedené ustanovenie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadať kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (pozri uznesenie NS SR z 28.01.2010, sp. zn. 2M Cdo/17/2009).
52. Odvolací súd má za to, že v predmetnej veci nie sú splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Odvolateľ poukázal na ust. § 257 CSP , keď k dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania, k určitej procesnej situácii, teda bez jasnej špecifikácie neuviedol, v čom vidí výnimočnosť situácie a aplikáciu citovaného ustanovenia. Žalobca nenamietal svoje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery, na svoj postoj v konaní , povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej problematiky, resp. iné rozhodujúce skutkové okolnosti, preto nie je možné dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane.
53. Poukaz odvolateľa na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne , sp. zn. 27Co/176/2018 je bez význame k danej veci, keď ide o skutkovo a právne odlišnú vec. V danom prípade sa odvolací súd zaoberal náhradou škody a ochranou osobnosti, pričom zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie .
54. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ustanovením § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny, vrátane výroku o trovách konania, potvrdil. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.
55. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého žalovaná ako sporová strana mala v odvolacom konaní plný úspech, teda má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % proti žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. Výšku týchto trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
56. Toto rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).