Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/45/2020

Uznesenie

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci žalobcu: SOPHISTIC Pro finance, a.s., so sídlom Matičné námestie 1141, 022 01 Čadca, IČO: 47 008 181, zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr. Vlastou Lehutovou, advokátkou, so sídlom Matičné námestie 2847/3A, 022 01 Čadca, IČO: 42 351 502, proti žalovanému v 1/ rade: iFinet s.r.o., so sídlom Vysoká nad Kysucou 249, 023 55 Vysoká nad Kysucou, IČO: 50 133 870, a žalovanému v 2/ rade: Igor Mariják, nar. XX.X.XXXX, trvale bytom XXX XX X. nad M. XXX, v konaní o zaplatenie istiny 127,58 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. -551 zo dňa 22. augusta 2019, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. -551 zo dňa 22. augusta 2019 z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I. žalobu žalobcu proti žalovaným 1/, 2/ v celom rozsahu zamietol, výrokom II. uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému 1/ trovy konania v rozsahu 100 % a výrokom III. uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému 2/ trovy konania v rozsahu 100 % s tým, že výška trov bude vyčíslená v uznesení VSÚ po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení okresný súd vo vzťahu k otázke, čím bol okresný súd viazaný, uviedol, že predmetom sporu bol návrh na zaplatenie sumy 127,58 Eur s príslušenstvom ako provízie, ktorá bola žalovanému vyplatená zo strany finančných inštitúcií, vo vzťahu ku ktorej došlo k stornovaniu a vznikol nárok na jej vrátenie. Podľa okresného súdu žalobca neuviedol rozhodujúce skutkové tvrdenia, jeho tvrdenia boli všeobecné, nekonkrétne a nepreukázateľné, keď v konaní nebolo tvrdené, ktorých konkrétnych sporov sa týka vrátenie provízií, tak aby nedošlo k duplicite. Okresný súd preto žalobcu vyzval na odstránenie vád žaloby. Žalobca na výzvu reagoval, podľa okresného súdu však neprodukoval všetky rozhodujúce skutkové tvrdenia podľa , , na odstránenie vád žaloby. Okresný súd napriek tomu podanie neodmietol, pretože vychádzal z ustálenej súdnej praxe, keď zo žaloby bolo zrejmé, akú sumu žalobca žiada zaplatiť a že ju žiada zaplatiť na základe storna provízií.

2. Žalobca vo vzťahu k nároku uvádzal, že tento uplatňuje ako zmluvný nárok na vydanie zmluvného plnenia podľa čl. III/3.2/19 Zmluvy o spolupráci a čl. II. Zmluvy o spolupráci. Žalobca uviedol, že žiada vyplatiť už vyplatené provízie, ktoré môžu byť buď vlastné, keď samotný žalovaný sprostredkúva uzavretie zmluvy a starostlivosť o zmluvu, alebo rozdielové, keď sprostredkoval uzavretie zmluvy a starostlivosť o zmluvu podriadený žalovaného. Žalobca tvrdil, že zmluva bola uzavretá na základe o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve a dohodou žalovaný v 2/ rade pristúpil k záväzku, ktorý bol založený medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade. Zmluvný vzťah zanikol výpoveďou zo dňa 16.3.2017. Žalovanému v 1/ rade bola vyplatená provízia 127,58 Eur, ktorá však bola stornovaná finančnou inštitúciou, čím vznikla povinnosť túto províziu vrátiť. Okresný súd si čl. III. zmluvy vyložil tak, že žalovaný je povinný vrátiť stornoprovízie aj po ukončení zmluvy a pri aplikácii logického výkladu sa tak jedná o stornoprovízie za porušenie povinností počas trvania zmluvy. Po ukončení zmluvy

žalovaní nemohli porušiť zmluvné povinnosti ani niesť zmluvnú zodpovednosť za porušenie zmluvných povinností iných subjektov. Z tvrdení žalobcu v podaní zo dňa 27.3.2019 (č.l. 136 spisu) vyplýva, že predmet sporu 127,58 Eur pozostáva zo stornoprovízií, ktoré sú žalovaní povinní vrátiť na základe týchto zmlúv a skutočností: zmluva č. 6960237900 s výškou stornoprovízie 52,08 Eur z dôvodu, že zmluva zanikla splatením úveru 8/2018, zmluva č. 50060973 so stornoprovíziou 2,86 Eur z dôvodu, že zmluvy netrvali 24 mesiacov, ale len 21 mesiacov, zmluva č. 8601291732 s výškou stornoprovízie 6,10 Eur z dôvodu zrušenia zmluvy, zmluva č. 2546441 s výškou stornoprovízie 0,15 Eur z dôvodu zrušenia zmluvy klientom, zmluva č. 8001052705 s výškou stornoprovízie 0,83 Eur z dôvodu, že provízia nemala byť žalovanému vôbec vyplatená, lebo zmluva zanikla skôr, ako vznikol nárok na províziu, zmluva č. 7105227756 s výškou stornoprovízie 44,77 Eur z dôvodu, že zmluva zanikla zmenou vlastníka 11.6.2016 a zmluva bola zrušená klientom, zmluva č. 9101409482 s výškou stornoprovízie 10,23 Eur z dôvodu zrušenia zmluvy pre neplatenie poistného, zmluva č. 9101409085 s výškou stornoprovízie 4,10 Eur z dôvodu zrušenia zmluvy klientkou 18.7.2018, zmluva č. 1200409241 s výškou stornoprovízie 1,92 Eur z dôvodu čiastočného storna zmluvy, zmluva č. 9607196214 s výškou stornoprovízie 2,16 Eur z dôvodu zrušenia zmluvy klientom a splatenia úveru a zmluva č. 8100028790 s výškou stornoprovízie 2,44 Eur z dôvodu zániku zmluvy neplatením poistného.

3. Okresný súd uviedol, že nevyhodnocoval dôkazy, ktoré boli doručené po koncentračnej lehote, za ktoré považoval tvrdenia a dôkazy na pojednávaní dňa 22.8.2019. K otázke zmluvných vzťahov okresný súd uviedol, že ako jedinú povinnosť, ktorá existuje aj po účinnosti zmluvy, vyhodnotil povinnosť podľa čl. III./3.2/19 v podobe povinnosti na vrátenie stornopoplatku aj po platnosti zmluvy. Toto ustanovenie si okresný súd vyložil tak, že žalovaní sú povinní vrátiť stornopoplatok, ak na to žalobcovi vznikne nárok, avšak musí byť preukázané porušenie povinností počas trvania zmluvy, kedy sú zmluvou viazaní. Podľa okresného súdu žalobca ako sprostredkovateľ je povinný vrátiť či už získateľskú alebo kmeňovú províziu len za splnenia zmluvných podmienok, teda pri porušení zmluvných povinností. Na základe takýchto zmlúv uzatvoril akcesoricky žalobca so žalovaným Zmluvu o spolupráci zo dňa 18.2.2016 a keďže išlo o zmluvu akcesorickú, potom aj vrátenie storna, resp. jeho časti, zo strany žalovaného, muselo byť v príčinnej súvislosti s neplnením zmluvných povinností a nie bezdôvodne alebo z akéhokoľvek dôvodu. Žalobca neuviedol, kedy došlo ku vzniku nároku na stornopoplatok a za aké konkrétne porušenie povinností k tomu došlo tak, aby tieto tvrdenia mohli byť preskúmateľné súdom.

4. Ku tvrdeniam žalovaných okresný súd uviedol, že žalovaní sa bránili tým, že žalobca musí preukázať, z akého dôvodu boli zmluvy stornované, kedy boli stornované a či takému stornovaniu nebolo možné predísť. Po ukončení spolupráce medzi žalobcom a žalovaným bola správa zmlúv žalovaného zverená inému pracovníkovi žalobcu, ktorý mal realizovať starostlivosť o tieto zmluvy. Ak by sa okresný súd nestotožnil s názormi žalovaných, žalovaní navrhli, aby sumu stornovaných zmlúv započítal okresný súd na sumu následných provízií, resp. na prostriedky na dôchodkovom účte žalovaného v 1/ rade. Žalovaní namietali tiež uplatnenú výšku nároku a žiadali, aby okresný súd uplatnil sudcovskú koncentráciu konania. Po ukončení zmluvy o spolupráci prešla starostlivosť o zmluvy na pracovníka žalobcu E. X. a ak teda žalobca požaduje storno, má ho žiadať od preberateľa zmlúv E. X. a žalovaní tak nie sú pasívne legitimovaní. Po ukončení zmlúv žalovaní nedokázali reálne ovplyvniť storná zmlúv.

5. K vyhodnoteniu sporu po skutkovej a právnej stránke okresný súd uviedol, že nárok bol uplatnený ako zmluvný nárok, teda sa nejednalo o zákonný nárok ani o bezdôvodné obohatenie. Žalobca v tabuľkovom prehľade dôkazov neuviedol, kedy došlo k stornovaniu zmlúv a nepreukázal, kedy vznikol nárok finančnej inštitúcie na vrátenie storna provízií, teda či storno provízie bolo alebo nebolo v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalovaných. Podľa okresného súdu je žalovaný povinný vrátiť províziu, pokiaľ by žalobca preukázal, že v čase platnosti zmluvy porušil žalovaný svoje povinnosti. K tejto otázke žalobca dôkazné bremeno neuniesol. Žalobca tým, že neuviedol dátum vzniku nároku finančnej inštitúcie na províziu alebo jej časť a príčinu vzniku nároku, znemožnil žalovaným vzniesť námietku premlčania nároku na vrátenie provízií. Vo vzťahu k províziám okresný súd uviedol, že z čl. II. Zmluvy o spolupráci vyplýva ich rozdelenie na províziu získateľskú za uzavretie zmluvy a províziu za následnú starostlivosť o udržanie uzatvorených zmlúv. Žalobca neprodukoval rozhodujúce skutkové tvrdenia v tabuľkovom prehľade, ktorá časť provízie bola získateľská, ktorá časť provízie bola provízia za následnú starostlivosť a ktorú z povinností žalovaný porušil. Podľa okresného súdu v tomto smere neuniesol žalobca dôkazné bremeno, aby preukázal, že zánik zmluvy je v príčinnej súvislosti s porušením zmluvných povinností žalovaného počas trvania zmluvy o spolupráci, teda v čase od 18.2.2016 do 16.3.2017. Žalobca nepreukázal, k porušeniu ktorých konkrétnych povinností došlo a

kedy tento nárok na vrátenie provízie voči žalobcovi vznikol. Žalobca mohol požadovať takýto nárok od žalovaného, ak splnil všetky zákonné podmienky a ak nárok uplatnil v premlčacej lehote. Ak tieto podmienky žalobca nesplnil, nemôže požadovať od žalovaného vrátenie provízie. Bolo povinnosťou žalobcu tvrdiť rozhodujúce skutkové tvrdenia a preukázať, či uplatnený nárok na vrátenie provízie je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa (ďalej aj len „OZ"), teda, že žalovaný obdržal provízie, na ktoré mu vôbec nevznikol nárok, alebo ide o provízie, na ktoré vznikol nárok, ale u ktorých bola dohodnutá odkladacia alebo rozväzovacia podmienka podľa . Ak takouto podmienkou má byť čl. III/3.2/19 Zmluvy o spolupráci, tak mal okresný súd za to, že úmyslom bolo dohodnúť rozväzovaciu podmienku, od splnenia ktorej záviselo, či následky, ktoré nastali, pominuli, teda či storno, ktoré už bolo vyplatené, bude vrátené. Táto podmienka však musela byť objektívne možná a jej splnenie nemohol zmariť žalobca. V danom prípade je však v čl. III. táto podmienka stanovená neurčitým, nepreskúmateľným spôsobom, a teda spôsobom absolútne neplatným a žalobca nemôže žiadať vrátenie vyplatenej provízie na základe neplatnej rozväzovacej podmienky. Vo vzťahu ku kompenzačnej námietke žalovaného okresný súd uviedol, že takémuto kompenzačnému návrhu nevyhovel, pretože zamietol žalobu z dôvodu neexistencie nároku žalobcu voči žalovanému, voči ktorému by započítal nároky žalovaného voči žalobcovi. Z časového hľadiska zodpovedá žalovaný za plnenie povinností uvedených v čl. II. Zmluvy o spolupráci len do ukončenia zmluvy, teda do 16.3.2017, a po tomto dátume za plnenie týchto povinností zodpovedá iný subjekt, ktorý prevzal zmluvné povinnosti po žalovanom. Keďže žalobca nekonkretizoval, kedy vznikol nárok finančnej inštitúcie voči žalobcovi na vznik storna, nepreukázal, že v konaní je pasívne legitimovaným subjektom žalovaný. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa a priznal žalovaným v 1/ a v 2/ rade právo na náhradu trov konania, keďže mali voči žalobcovi úspech v celom rozsahu.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca cestou právnej zástupkyne, a to z dôvodu, že konanie má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca nesúhlasil s názorom okresného súdu, že neprodukoval všetky rozhodujúce skutkové tvrdenia. Žalobca predložil podaním zo dňa 20.3.2019 vyjadrenie, ktorým reagoval na výzvu súdu na odstránenie vád žaloby. V tomto podaní žalobca produkoval rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa uplatneného nároku a predložil zodpovedajúce dôkazy. Pre úplnosť tieto skutočnosti žalobca zopakoval aj v podanom odvolaní. V súdnom spore žalobca žalobou uplatnil nárok na vydanie zmluvného plnenia podľa čl. III. bod 3.2 ods. 19 Zmluvy o sprostredkovaní. Žalobca poukázal na ust. (ďalej aj len „OBZ"), v zmysle ktorého majú ustanovenia upravujúce Zmluvu o sprostredkovaní, s výnimkou , dispozitívnu povahu. Práve na základe tejto skutočnosti žalobca a žalovaní dohodli obsah čl. III. bod 3.2 ods. 19 zmluvy. Dispozitívne ustanovenia umožnili, aby zmluvné strany sami určili podmienky, kedy vznikne žalovanému povinnosť vrátiť odmenu alebo jej časť, ktorá mu už bola vyplatená. Žalovaný mal od podpisu zmluvy vedomosť o tom, že bude musieť v zmysle príslušnej odmeňovacej smernice vrátiť odmenu alebo jej časť, u ktorej došlo zo strany finančnej inštitúcie voči žalobcovi k nárokovaniu storna. Žalovaný si povinnosť vyplývajúcu z uvedeného článku zmluvy riadne plnil, a to nielen počas aktívnej činnosti u žalobcu, ale aj po skončení zmluvy. Uplatnený nárok žalovaný dokonca požadoval započítať, čím ho v podstate uznáva. Žalobca ďalej v odvolaní zopakoval argumentáciu ohľadom vzniku nároku na vrátenie stornoprovízií v zmysle jednotlivých zrušených zmlúv. Vo vzťahu ku každej stornoprovízii žalobca uviedol identifikáciu predmetnej uzatvorenej zmluvy, okolnosti jej zániku a tiež spôsob vyúčtovania nároku na vrátenie provízie voči žalovanému.

7. Žalobca sa nestotožnil s tým, ak okresný súd vyložil čl. III. bod 3.2 ods. 19 Zmluvy tak, že po ukončení zmluvy nemohli žalovaní porušiť zmluvné povinnosti, a teda nemohli niesť zodpovednosť za porušenie zmluvných povinností iných subjektov. Žalobca uvedený článok odcitoval a uviedol, že podľa tohto článku nebola povinnosť žalovaného vrátiť stornoprovíziu viazaná na porušenie povinnosti žalovaným, tak ako to uvádza okresný súd. Podľa žalobcu uzatvorená zmluva o spolupráci medzi žalobcom a žalovaným nie je akcesorickou zmluvou, keďže v prípade akcesorického vzťahu je vznik, trvanie aj zánik vedľajšieho, akcesorického vzťahu priamo závislý od stavu hlavného záväzku. V danom prípade však o takomto vzťahu v žiadnom prípade nemožno hovoriť. K námietke premlčania žalobca uviedol, že jeho nárok nemôže byť vzhľadom na štvorročnú premlčaciu lehotu premlčaný, keďže Zmluva o spolupráci bola uzavretá dňa 18.2.2016 a provízie tak mohli byť žalovanému vyplácané najskôr po tomto dátume a až následne mohlo dôjsť k stornoprovíziám. Nemožno preto súhlasiť s názorom okresného súdu, že ak žalobca neuviedol dátum vzniku nároku finančnej inštitúcie na províziu a príčinu vzniku tohto nároku tak

mal znemožniť žalovanému vzniesť námietku premlčania. Žalovaný je tiež podľa názoru žalobcu pasívne legitimovaný, nakoľko žalobca od neho žiada vrátiť provízie, resp. ich časť, ktoré boli žalovanému vyplatené. Žalobca nesúhlasil ani s názorom okresného súdu ohľadom posúdenia nároku s prihliadnutím na povinnosť žalobcu tvrdiť rozhodujúce skutkové tvrdenia, či uplatnený nárok nie je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo nárokom, ktorý vznikol v dôsledku dohodnutej odkladacej alebo rozväzovacej podmienky. Žalobca dal v tejto súvislosti do pozornosti skutočnosť, že si neuplatnil žiadny nárok z titulu bezdôvodného obohatenia, nakoľko uplatňuje zmluvný nárok podľa uvedeného článku zmluvy a v tomto článku ani nemal úmysel dohodnúť odkladaciu alebo rozväzovaciu podmienku. Nesúhlasil ani so záverom, že by nárok mal byť uplatnený ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo má mať vplyv aj na dĺžku premlčacej lehoty (dva roky). Žalobca dal do pozornosti Nález Ústavného súdu SR sp.zn. , v zmysle ktorého, ak sa bezdôvodné obohatenie riadi , premlčanie práv z neho v obchodných vzťahoch bude podliehať iným pravidlám ako tým, ktoré platia v režime . V konaní sp.zn. Ústavný súd uzavrel, že tak krajský súd ako aj Najvyšší súd postupovali správne, ak dospeli k záveru, že na dĺžku premlčania je potrebné aplikovať všeobecnú štvorročnú premlčaciu dobu uplatnenú v ust. .

8. Podľa žalobcu je zrejmé, že zmluvné strany si sami určili podmienky, kedy vznikne žalovanému povinnosť vrátiť odmenu alebo jej časť, ktorá mu už bola vyplatená. Žalovaný už od podpisu zmluvy mal vedomosť o tom, že bude musieť odmenu alebo jej časť vrátiť, ak došlo zo strany finančnej inštitúcie voči žalobcovi k nárokovaniu stornoprovízie. V súvislosti s prejednávanou vecou žalobca dal do pozornosti aj rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C 48/16, v ktorom sa venoval finančnému sprostredkovaniu vo vzťahu k povinnosti finančného agenta vrátiť peňažnú odplatu, pričom dospel k záveru, že čl. 11 ods. 3 Smernice č. 86/653 zakazuje odchýliť sa dohodou od čl. 11 ods. 1 tejto Smernice v neprospech obchodného zástupcu, pričom skutočnosť, že zmluva o obchodnom zastúpení ukladá zástupcovi povinnosť vrátiť pomernú časť svojej provízie v prípade, že zmluva uzavretá medzi zastúpeným a treťou osobou sa zrealizuje iba čiastočne, nemožno v zásade považovať za odchýlenie v neprospech obchodného zástupcu. Zároveň Súdny dvor rozhodol tak, že čl. 11 ods. 1 tejto Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje nielen na prípady úplnej nerealizácie zmluvy uzatvorenej medzi zastúpeným a treťou osobou, ale tiež na prípady čiastočnej nerealizácie tejto zmluvy, teda že sa nedosiahne predpokladaný objem obchodov alebo že táto zmluva nebude trvať predpokladaný čas. Na základe uvedených skutočností tak žalobca žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobe vyhovieť, alebo tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

9. Žalovaný v 1/ rade a žalovaný v 2/ rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že toto odvolanie je konštruované tak, aby žalobca konvalidoval svoju žalobu a neunesenie dôkazného bremena. Žalobca opätovne neuviedol, prečo došlo k zániku zmlúv a ani k akému dátumu. K jednotlivým uplatneným províziám žalovaní uviedli, že žalobca neuvádza, z akého dôvodu bola zrušená zmluva s Basler poisťovňou, ďalej neuvádza, kedy presne zanikla ďalšia zo zmlúv, ktorá mala podľa žalobcu zaniknúť v druhom - treťom roku, avšak sú iné percentá vrátenia v druhom a iné v treťom roku zmluvy. Pri nároku na províziu vo výške 13,74 Eur žalobca uvádza, že táto žalovanému nebola vyplatená, ale napriek tomu žiada stornoprovíziu vo výške 10,23 Eur, čím sa na úkor žalovaných obohatil. Pri ďalšej provízii uvádza, že klientka požiadala o zrušenie zmluvy, avšak neuvádza prečo. Zrušenie zmluvy pritom netvorí prílohu žaloby ani odvolania. Ani pri ďalších zmluvách žalobca neuvádza, prečo došlo k stornu zmluvy, žalobca nepreukázal dôvod zániku zmluvy a doklady ohľadom zániku či zrušenia zmlúv nie sú prílohou žaloby ani odvolania. Žalovaní ďalej uviedli, že nemali právo ani možnosť starať sa o získaných klientov a táto povinnosť prešla na E. X.. Žalovaní pritom súhlasili s názorom okresného súdu, že vrátenie storna by muselo byť v príčinnej súvislosti s neplnením zmluvných povinností. Vo vzťahu k námietke premlčania žalovaní uviedli, že pred okresným súdom žalobca neuviedol, že by premlčacia doba mala byť štvorročná. Rovnako si podľa žalovaných žalobca nesprávne vykladá rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C 48/16. Ak žalobca v odvolaní odkazuje na obvyklé obchodné praktiky, tak tieto sú podľa žalovaných také, že spoločnosti evidujú účet sprostredkovateľa aj po ukončení spolupráce po dobu možného storna jednotlivých zmlúv a na tento účet pripisujú kladné aj záporné provízie a od sprostredkovateľa žiadajú iba rozdiel. Žalobca žalovaným kladné provízie nevyplácal, ale záporné stornopoložky požaduje. Kladné provízie sú vyplácané E. X. a od žalovaných žalobca žiada záporné storná. Žalobca si tak uplatňuje voči žalovaným iba stornoprovízie bez toho, aby od nich odpočítal kladné provízie, čo je v rozpore so Smernicou č. 86/653/EHS. Žalobca v rozpore s obvyklými obchodnými zvyklosťami zmluvu upravil tak, že iba žalovaní sú povinní zaplatiť mu záporné storná. Žalovaní tak žiadali rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie.

10. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaných uviedol, že v konaní produkoval všetky rozhodujúce skutočnosti k odstráneniu vád žaloby. K požiadavke žalovaných, aby uviedol, prečo došlo k zániku zmlúv a k akému dátumu a aké kroky urobil na udržanie týchto zmlúv, žalobca uviedol, že tieto požiadavky sú v súvislosti s uplatňovaným nárokom žalobcu a záväzkom žalovaných nepodstatné a na splnenie povinnosti žalovaných vrátiť stornoprovízie nemajú žiaden vplyv. Záväzok žalovaných vrátiť odmenu alebo jej časť vyplýva priamo zo zmluvy a táto povinnosť platí aj po ukončení zmluvy. Postupnosť krokov žalobca podrobne vysvetlil v každom jednotlivom prípade, pričom žalobca hodnoverne preukázal, že zo strany príslušných finančných inštitúcií došlo k nárokovaniu storna. Práve na základe tejto skutočnosti vznikla žalovaným povinnosť vrátiť odmenu žalobcovi. K tvrdeniu žalovaných, že po skončení zmluvy nemali právo ani možnosť starať sa o získaných klientov, žalobca uviedol, že pri rozdielových províziách, ktoré im boli vyplatené, neboli nikdy povinní zabezpečovať starostlivosť o klientov, a to ani počas trvania zmluvy a už vôbec nie po jej skončení. Rozdielové provízie boli žalovaným poskytnuté podľa odmeňovacej smernice nie za vlastnú produkciu, ale za to, že sa starali o svojich podriadených a riadili ich činnosť. Žalovaní tak vo vzťahu k týmto províziám zavádzajú, keď sa ohrádzajú tým, že nemali možnosť starať sa o získaných klientov. Žalovaní mali dostatočnú vedomosť o tom, ako funguje systém vyplácania a stornovania provízií a že ide o zaužívané obchodné zvyklosti. Žalobcom uplatňovaný systém vyplácania a stornovania provízií žalovaní akceptovali, nikdy ho nepripomienkovali ani mu neodporovali, a to dokonca istý čas aj po ukončení zmluvy o spolupráci. Spochybňovanie tohto systému až v tomto štádiu považuje žalobca za účelové v snahe vyhnúť sa povinnosti zaplatiť žalobcovi uplatnený nárok.

11. Na doručené vyjadrenie žalobcu žalovaní písomne nereagovali.

12. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa ust. , a rozsudok okresného súdu zrušil podľa ust. a podľa ust. vrátil v tejto časti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3:0.

13. Podľa , odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

14. Podľa , odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

15. Žalobca v podanom odvolaní vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie namietal predovšetkým jeho nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie prejednávanej veci. Skutkové zistenia, z ktorých súd vychádza a na ktoré aplikuje konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje, sú výsledkom dokazovania ako procesného postupu, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci civilného sporového konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení účastníkov a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, obzvlášť v sporovom konaní. Ohľadom právneho posúdenia veci krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

16. Po oboznámení sa so spisovým materiálom konštatuje krajský súd, že predmetom konania je zaplatenie sumy 127,58 Eur s príslušenstvom. Žalobca zaplatenie tejto sumy požaduje titulom zmluvného nároku na zaplatenie stornoprovízie v zmysle zmluvných dojednaní účastníkov, ktoré sú súčasťou Zmluvy o spolupráci uzatvorenej dňa 18.2.2016 medzi žalobcom a žalovanými (č.l. 5-9 spisu). V zmysle záhlavia tejto zmluvy o spolupráci je žalobca označený ako SPF, žalovaný v 1/ rade ako spolupracujúci obchodník a žalovaný v 2/ rade ako zodpovedná osoba. Žalovaný v 2/ rade Dohodou o pristúpení k záväzku zo dňa 18.2.2016 (č.l. 11 spisu) pristúpil k záväzku, ktorý bol založený medzi

žalobcom a žalovaným v 1/ rade v zmysle Zmluvy o spolupráci a ktorého obsahom je peňažné plnenie, ktoré sa má poskytnúť v prípadoch stanovených zmluvou o spolupráci. Keďže predmetom konania bol žalobcom uplatnený nárok na vrátenie stornoprovízií vyplatených žalovanému v 1/ rade, bolo v konaní relevantné predovšetkým posúdenie zmluvnej úpravy vzniku a predpokladov tohto nároku, ktoré sú zakotvené v čl. III., bod 3.2, ods. 19 Zmluvy o spolupráci zo dňa 18.2.2016. S ohľadom na zásadný charakter tohto zmluvného ustanovenia považuje krajský súd za potrebné uviesť celé znenie tohto zmluvného ustanovenia: „Spolupracujúci obchodník sa zaväzuje v zmysle príslušnej odmeňovacej smernice vrátiť odmenu alebo jej časť (tzv. storno), ktorá mu bola poskytnutá v súvislosti s predmetnou zmluvou, u ktorej došlo zo strany finančnej inštitúcie voči SPF k nárokovaniu storna celej provízie alebo jej časti. Táto povinnosť platí aj po ukončení tejto zmluvy". Je namieste v tejto súvislosti citovať aj ust. čl. VII., bod 4) Odmeňovacej smernice (č.l. 191 spisu), v zmysle ktorého: „Každý spolupracujúci obchodník je povinný vrátiť už vyplatenú odmenu alebo jej časť za stornovanú predmetnú zmluvu alebo jej časť, vrátane všetkých plnení poskytnutých v súvislosti s týmito predmetnými zmluvami."

17. Krajský súd považuje vo vzťahu k úprave právnych vzťahov sporových strán za dôležité prioritne zvýrazniť, že tak žalobca ako aj žalovaný v 1/ rade sú obchodnými spoločnosťami, teda majú v zmysle ust. ako osoby zapísané v obchodnom registri štatút podnikateľa. Zároveň v zmysle ust. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve je finančné sprostredkovanie, vykonávané podľa tohto zákona, podnikaním. Na úpravu vzájomných práv a povinností strán sporu sa potom vzťahuje úprava obchodných záväzkových vzťahov zakotvená v tretej časti . Vo vzťahu k tejto úprave je potrebné uviesť, že všeobecné ustanovenia obchodných záväzkových vzťahov majú prevažne dispozitívnu povahu a v zásade tak platí zásada zmluvnej voľnosti účastníkov, ktorá je obmedzená len v taxatívne stanovených prípadoch uvedených v ust. . Úprava obchodno-záväzkových vzťahov je založená na rešpektovaní základného princípu týchto vzťahov, ktorým je autonómia vôle strán. Krajský súd preto konštatuje, že sporovým stranám nič nebránilo, aby na základe vlastnej, slobodne prejavenej vôle upravili svoje práva a povinnosti aj vo vzťahu ku vzniku povinnosti žalovaného v 1/ rade ako spolupracujúceho obchodníka vrátiť žalobcovi odmenu alebo jej časť (tzv. storno). V kontexte uvedeného je namieste zvýrazniť ustanovenie čl. VIII. bod 14 uzatvorenej Zmluvy o spolupráci, v zmysle ktorého zmluvné strany, teda aj žalovaný v 1/ rade, vyhlásili, že si zmluvu pozorne prečítali, jej obsahu porozumeli a tento obsah predstavuje ich skutočnú a slobodnú vôľu zbavenú akéhokoľvek omylu. V kontexte uvedeného potom krajský súd prízvukuje aj ďalšiu zásadu súkromného práva, a to zásadu záväznosti zmlúv (pacta sunt servanda), v zmysle ktorej je platná zmluva rovnako a bezpodmienečne záväzná pre obe strany. Táto zásada je jednou z hlavných zásad vyplývajúcich z čl. II. ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a je považovaná za najvyššiu prirodzenú právnu normu, od ktorej je odvodzované všetko právo. Krajský súd považuje za potrebné tiež zvýrazniť, že ingerencia všeobecného súdu do zmluvnej voľnosti účastníkov je namieste len vo výnimočných, odôvodnených prípadoch tak, aby nedošlo k narušeniu základných právnych princípov, predovšetkým princípu právnej istoty a zásady dodržiavania zmluvných záväzkov.

18. Aplikujúc uvedené teoretické východiská na prejednávaný spor považuje krajský súd pre posúdenie dôvodnosti či nedôvodnosti uplatneného žalobného nároku žalobcu za rozhodujúce výlučne vyhodnotenie, či v danom prípade boli naplnené predpoklady dané uvedeným ustanovením čl. III., bod 3.2, čl. 19 Zmluvy o spolupráci, teda či boli naplnené zmluvne stranami dohodnuté predpoklady, ktoré vedú ku vzniku povinnosti žalovaného v 1/ rade vrátiť žalobcovi storno poskytnutých provízií. Takýmto predpokladom v zmysle uvedeného ustanovenia je pritom výlučne skutočnosť, že zo strany finančnej inštitúcie došlo voči žalobcovi k nárokovaniu storna celej provízie alebo jej časti, pričom medzi stranami bolo výslovne dohodnuté, že povinnosť vrátiť v takomto prípade províziu platí aj po ukončení zmluvy. V konaní je tak potrebné vyhodnotiť len otázku, či provízie, ktoré zo strany žalobcu boli vyplatené žalovanému v 1/ rade, boli následne po ich vyplatení nárokované zo strany finančnej inštitúcie voči žalobcovi, ktorá skutočnosť je predmetom dôkazného bremena žalobcu. Krajský súd sa preto nemohol stotožniť s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, ktorý nad rámec predpokladov vyplývajúcich z citovaného zmluvného ustanovenia hodnotil vo vzťahu k dôvodnosti nároku žalobcu otázku, kedy malo dôjsť k ukončeniu zmluvných vzťahov, a otázku, či zo strany žalovaného v 1/ rade došlo alebo nedošlo k porušeniu jeho zmluvných povinností. Otázka, či a z akých dôvodov došlo k zrušeniu či predčasnému ukončeniu zmlúv, ktorých uzavretie zakladalo vznik nároku žalovaného v 1/ rade na vyplatenie provízie, nie je v kontexte citovaného zmluvného ustanovenia relevantná a rovnako tak nie je relevantné ani hodnotenie, či prípadne zo strany žalovaného v 1/ rade došlo alebo nedošlo k porušeniu jeho povinností. Uvedené považuje krajský súd za potrebné zvýrazniť aj ohľadom niektorých provízií uplatňovaných zo

strany žalobcu voči žalovanému v 1/ rade titulom ich storna, keď pri provízii uplatňovanej vo vzťahu k zmluve č. 6960237900 došlo k zániku zmluvy z dôvodu splatenia úveru, resp. pri provízii uplatňovanej vo vzťahu k zmluve č. 7105227756 došlo k zániku zmluvy v dôsledku zmeny vlastníka. Skutočnosť predčasného splatenia úveru či zániku poistnej zmluvy z dôvodu zmeny vlastníka poistenej veci nemôže byť okolnosťou, ktorú je namieste hodnotiť v kontexte prípadného porušenia či neporušenia zmluvných povinností. Závery okresného súdu, ktoré viedli k zamietnutiu žaloby a v zmysle ktorých okresný súd logickým výkladom dospel k názoru, že žalovaný v 1/ rade je povinný vrátiť storno provízie po ukončení zmluvy, avšak len za predpokladu porušenia povinností počas trvania zmluvy, preto nemôžu obstáť. Ku vzniku povinnosti vrátiť vyplatenú províziu alebo jej časť dochádza už na základe tej skutočnosti, že zo strany finančnej inštitúcie bolo storno provízie uplatnené voči žalobcovi. Na vznik takéhoto nároku žalobcu sa nevyžaduje žiadne porušenie povinností zo strany žalovaného v 1/ rade.

19. Krajský súd sa rovnako nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu k pasívnej legitimácii žalovaných v tom smere, že žalobca nepreukázal, že žalovaní sú v konaní pasívne legitimovanými subjektmi, teda, že ku vzniku nároku na storno došlo v čase trvania zmluvy. Je potrebné opätovne zvýrazniť, že v zmysle uvedeného zmluvného ustanovenia sa otázka vrátenia stornoprovízií dotýka tých provízií, ktoré boli v zmysle príslušnej odmeňovacej smernice poskytnuté žalovanému v 1/ rade. Ak dôjde k naplneniu predpokladov pre vrátenie tejto provízie alebo jej časti, tak je zrejmé, že vrátiť províziu môže len ten, kto províziu prijal, a preto na vrátenie provízie nemôže byť pasívne legitimovaným subjektom subjekt, ktorému takáto provízia vyplatená nebola. Nemôže preto obstáť námietka žalovaných, že ak provízie prechádzali na najbližšieho nadriadeného E. X., tak tento by sa mal podieľať aj na stornopoplatku. K tejto námietke krajský súd uvádza, že nie je zrejmé, na základe akých skutočností by uvedený nadriadený E. X. mal vracať žalobcovi provízie, resp. ich časť, ktoré neobdržal, ale ktoré naopak obdržal žalovaný v 1/ rade. Nie je možné, aby žalovanými uvádzaná tretia osoba vracala provízie, ktoré jej neboli vyplatené a ktoré reálne boli vyplatené žalovanému v 1/ rade. Obdobne sa nemožno stotožniť so záverom, že v dotknutom zmluvnom článku je stanovená rozväzovacia podmienka, vo vzťahu ku ktorej okresný súd konštatoval, že táto je stanovená neurčitým, nepreskúmateľným spôsobom, a teda je absolútne neplatná. Ako už bolo krajským súdom konštatované, z uvedeného ustanovenia, s ktorým žalovaný v 1/ rade a žalovaný v 2/ rade svojím podpisom dotknutej zmluvy o spolupráci vyslovili súhlas, vyplýva stanovenie predpokladov, za naplnenia ktorých vzniká žalovanému v 1/ rade povinnosť vyplatenú províziu alebo jej časť vrátiť žalobcovi. Týmto predpokladom je nárokovanie si storna celej provízie alebo jej časti zo strany finančnej inštitúcie voči žalobcovi. Uvedený predpoklad je tak v tomto zmluvnom ustanovení vymedzený dostatočne jasným a určiteľným spôsobom, pričom v ňom nie je vyjadrená žiadna väzba na spôsob, akým tretí subjekt uzatvorenú zmluvu ukončí, tak ako to uvádza okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Ak predpokladom pre vrátenie provízie je výlučne nárokovanie storna provízie zo strany finančnej inštitúcie, tak nemôže byť relevantný záver okresného súdu, že takáto podmienka objektívne nie je splniteľná z dôvodu, že žalovaný nie je zmluvnou stranou zmluvy, ktorej uzavretie sprostredkoval. Je zrejmé, že obsahom zmluvných dojednaní sporových strán bola povinnosť vrátiť províziu alebo jej časť na základe samotnej skutočnosti nárokovania si vrátenia tejto provízie alebo jej časti finančnou inštitúciou, a to bez ohľadu na dôvody, pre ktoré dochádza k nárokovaniu si vrátenia tejto provízie.

20. Vo vzťahu k žalovaným uplatnenej námietke premlčania krajský súd uvádza, že v danom prípade, ako už bolo konštatované, sa jedná o obchodný záväzkový vzťah, ktorý bol uzavretý medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, a preto na prípadnú námietku premlčania je potrebné aplikovať ustanovenia o premlčaní zakotvené v ust. a nasl. , v zmysle ktorých vo všeobecnosti platí pre jednotlivé práva premlčacia doba v dĺžke štyroch rokov ( ). K argumentácii žalovaných vo vzťahu k Prílohe č. 53 - číslo zmluvy 9101409482, že sa žalobca na ich úkor obohatil v sume 13,74 Eur, ktorú províziu žalovaným nevyplatil a napriek tomu žiada o stornoprovízie vo výške 10,23 Eur, uvádza krajský súd, že z vyjadrenia žalobcu zo dňa 20.3.2019 (č.l. 142 rub spisu) je zrejmé, že v danom prípade bola žalovanému v 1/ rade vyplatená provízia vo výške 49,99 Eur a následne po ukončení zmluvnej spolupráce so žalovaným v 1/ rade vznikol nárok na ďalšiu províziu vo výške 13,74 Eur. Vrátenie provízie vo výške 10,23 Eur však podľa tohto vyjadrenia žalobca žiada z vyplatenej provízie 49,99 Eur, a teda nie z provízie 13,74 Eur, tak ako to tvrdia žalovaní. Čo sa týka argumentácie ohľadom obvyklých obchodných praktík, je potrebné krajským súdom poukázať na výslovné znenie ust. , v zmysle ktorého sa pri určení práv a povinností zo záväzkového vzťahu prihliada aj na obchodné zvyklosti, zachovávané všeobecne v príslušnom obchodnom odvetví, avšak len pokiaľ tieto nie sú v rozpore s obsahom zmluvy alebo so zákonom. V danom prípade zmluvné strany v dotknutom zmluvnom

ustanovení jednoznačným a výslovným spôsobom stanovili predpoklady, za naplnenia ktorých vzniká žalovanému v 1/ rade povinnosť vrátiť časť alebo celé žalobcom vyplatené provízie. Prípadné obchodné zvyklosti, ktoré by boli v rozpore s týmto výslovným obsahom zmluvy, tak nie je možné pri určení práv a povinností žalobcu a žalovaných z dotknutého záväzkového vzťahu aplikovať. Je pritom namieste krajským súdom opätovne zvýrazniť, že žalovaný v 1/ rade podpisom zmluvy výslovne potvrdil svoj súhlas aj s dotknutým zmluvným ustanovením, teda súhlasil s tým, že v prípade nárokovania storna zo strany finančnej inštitúcie bude povinný celú alebo časť vyplatenej provízie žalobcovi vrátiť.

21. Na základe uvedených zhodnotení potom krajský súd uzaviera, že vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu je namieste skúmať len to, či došlo zo strany finančnej inštitúcie k nárokovaniu storna celej alebo časti provízie vyplatenej žalovanému v 1/ rade. Nie je možné viazať povinnosť žalovaných vrátiť vyplatené provízie na skutočnosti, ktoré medzi zmluvnými stranami ako predpoklady pre vrátenie provízie dohodnuté neboli, teda napr. okolnosti týkajúce sa následnej starostlivosti o uzavreté zmluvy, či dôvody, pre ktoré došlo k zrušeniu či inému ukončeniu uzavretých zmlúv. Ak tieto okolnosti nie sú predpokladmi pre vrátenie časti alebo celej vyplatenej provízie, tak nie je dôvodné skúmať ani prípadné porušenie či neporušenie zmluvných povinností žalovanými, keďže v danom prípade žalobca neuplatnil nárok, ktorý by bol viazaný na porušenie povinností, ale nárok, ktorý je výlučne viazaný na vrátenie časti provízie z dôvodu jej nárokovania finančnou inštitúciou. V konaní je tak potrebné posúdiť, či zo strany žalobcu bolo unesené jeho dôkazné bremeno a či preukázal, že zo strany finančných inštitúcií došlo k nárokovaniu storna časti alebo celých provízií, ktoré žalobca vyplatil žalovanému v 1/ rade.

22. S ohľadom na uvedené právne záväzné názory krajského súdu ako súdu odvolacieho bude potrebné okresným súdom opätovne vyhodnotiť dôvodnosť uplatneného žalobného nároku, a to výlučne v kontexte naplnenia dotknutým zmluvným ustanovením čl. III., bod 3.2, ods. 19 stanovených predpokladov, za naplnenia ktorých sú žalovaný v 1/ rade spolu so žalovaným v 2/ rade povinní vrátiť žalobcovi vyplatené provízie alebo ich časť. Ak finančná inštitúcia voči žalobcovi uplatnila storno provízie, potom nastala situácia riešená zmluvou, teda žalobcovi vzniklo právo na úhradu storna. Žalovaný v 1/ rade bol pritom pri uzavretí zmluvy o spolupráci oboznámený so všetkými podmienkami, preto si musel byť vedomý rizika, že v prípade nárokovania storna finančnou inštitúciou bude musieť príslušnú časť provízie vrátiť. Ide o riziko, ktoré je rovnako ako dosiahnutie zisku vždy spojené s výkonom podnikateľskej činnosti. Vrátenie provízií žalovanými tak nie je v rozpore ani so zmluvou, ani so zákonom, pretože zmluva o spolupráci, ako už bolo uvedené, predstavuje ich skutočnú a slobodnú vôľu zbavenú akéhokoľvek omylu. Potom bez ohľadu na dôvod ukončenia sprostredkovaných zmlúv, za stavu storna provízie od finančnej inštitúcie vznikol nárok žalobcu na vrátenie provízií. Pokiaľ v rámci nového konania nedôjde ku kvalitatívne odlišnej zásadnej zmene skutkového a právneho stavu veci, bude súd prvej inštancie vychádzať z uvedených záverov odvolacieho súdu.

23. Podľa , ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

24. Podľa , ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.