Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_3Sa-3-2020.pdf
PDF · 137.86 KB
Case nature
Area
Subarea
3Sa/3/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Janou Raganovou v právnej veci žalobcu: C. F., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť C. A. K., trvale bytom: B., X., C., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, právne zastúpeného: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica, Skuteckého 19, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie rozhodnutia č. PPZ-HCP-BB4-58-012/2020-AV zo dňa 31.10.2020, o zaistení žalobcu, takto
rozhodol:
I. Ruší rozhodnutie žalovaného - Mobilnej jednotky Policajného zboru Banská Bystrica, ul. Skuteckého 19, Banská Bystrica č.: PPZ-HCP-BB4-58-012/2020-AV zo dňa 31.10.2020 o zaistení žalobcu: C. F., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom: B., X., C., C. A. K., bez dokladu totožnosti.
II. Nariaďuje žalovanému, aby bol žalobca: C. F., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom: B., X., C., C. A. K., bez dokladu totožnosti, bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na plnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozhodnutím žalovaný v konaní o zaistenie cudzinca rozhodnutím zo dňa 31.10.2020, č. PPZ-HCP-BB4-58-012/2020-AV rozhodol o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov č. 404/2011 Z. z. (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), a to na čas nevyhnutne potrebný, najviac na tri mesiace, t.j. do 31.01.2021 na účel zabezpečenie prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny, alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Nariadenie Dublin III.“). Zároveň žalovaný týmto napadnutým rozhodnutím rozhodol o ponechaní žalobcu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach.
2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že dňa 30.10.2020 bol žalobca predvedený pred žalovaného, nakoľko pri kontrole nepreukázal žiaden platný cestovný doklad, ani iný doklad, ktorý by ho oprávňoval zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Jediný doklad, ktorý predložil žalovanému bol preukaz žiadateľa o azyl v Rumunsku. Toho istého dňa, t.j. 31.10.2020 bola so žalovaným spísaná za prítomnosti ustanoveného tlmočníka zápisnica o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zákona o správnom konaní. Vo svojom vyjadrení ku konaniu žalobca uviedol, že z Afganistanu odišiel približne pred rokom a pol ilegálne, bez cestovného dokladu sa dostal do Iránu. Odtiaľ ilegálne do Turecka, kde bol štyri mesiace v Istanbule, následne ilegálne do Grécka, kde bol dva mesiace internovaný v
tábore v meste Thesaloniky a odtiaľ spoločne so skupinou 25 migrantov nelegálne prešiel za pomoci prevádzačov cez Macedónsko do Srbska, kde sa dostal do tábora pre migrantov v Belehrade. Tam bol internovaný približne osem mesiacov a odtiaľ odišiel v skupine asi 20 migrantov za pomoci prevádzačov k rumunským hraniciam, ktoré prekročili a po dvoch dňoch ich chytili policajti. V Rumunsku im dali možnosť požiadať o azyl, čo aj využil, nakoľko chcel ostať v Európe. V tábore v meste Temešvár mu boli odobraté odtlačky prstov, vykonané s ním boli potrebné úkony a bol prevezený do tábora v blízkosti rumunsko-bulharských hraníc, kde zotrval približne mesiac a pol. Následne za pomoci prevádzačov a spolu s ďalšími troma afgáncami odišiel z tábora, na určenom mieste nastúpili do kamióna a bolo im povedané, že po dvoch dňoch budú v Európskej únii. Po vystúpení z kamióna nevedeli v akej krajine sa nachádzajú a následne ich skontrolovali policajti, ktorí im oznámili, že sa nachádzajú na území Slovenskej republiky. Žalobca ďalej do zápisnice uviedol, že na Slovensku nežiada o udelenie azylu, nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami, ani si ich nevie legálnou cestou zabezpečiť, nemá žiadne ubytovanie na území Slovenskej republiky a ani nikoho na území Slovenskej republiky nepozná. Lustráciou v informačnom systéme policajného zboru bolo zistené, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu v členskom štáte Európskej únie, a to konkrétne v Rumunsku pod číslom záznamu v informačnom systéme: RO1TM001T2009231639 - pozitívna lustrácia v systéme EURODAC. Vzhľadom k tomu žalovaný dňa 31.10.2020 oznámil štátnemu orgánu - Dublinskému stredisku dôvod na začatie konania podľa Nariadenia Dublin III. a zároveň bolo správnym orgánom požiadané o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa tohto nariadenia. Zároveň z tohto dôvodu začal žalovaný dňa 31.10.2020 konanie vo veci zaistenia žalobcu ako účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského dohovoru, a to na základe konania vedeného Dublinským strediskom Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Správny orgán na základe zisteného uzavrel, že sú naplnené podmienky stanovené zákonom o pobyte cudzincov na zaistenie účastníka konania v konaní na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Dublin III., nakoľko existuje značné riziko jeho úteku. To je dané reálnou existenciou dôvodov, ktorá vychádza z objektívnych kritérií stanovených v zákone o pobyte cudzincov, a to, že žalobca nemá doklad potvrdzujúci jeho totožnosť, nemá doklady potrebné na tranzit cez zmluvné štáty a pobyt na ich území, nemá žiadne finančné prostriedky. Rovnako je dôležitá absencia spolupráce po podaní žiadosti o udelenie azylu v zmluvnom štáte a jeho predchádzajúce správanie, a to útek z Rumunska a nelegálna migrácia. Z týchto skutočnosti je podľa žalovaného potvrdená existencia značného rizika úteku a táto trvá, kým nebude reálne vykonaný jeho prevoz v zmysle osobitného predpisu. Zároveň bolo preukázané, že účastník konania nemá na území Slovenskej republiky udelený žiaden druh pobytu podľa zákona o pobyte cudzincov (prechodný, trvalý, tolerovaný). Je možné konštatovať, že účastník konania nezotrval na území krajiny, kde žiadal o medzinárodnú ochranu, ale bez oprávnenia vycestoval a z uvedeného jednoznačne vyplýva značné riziko jeho úteku. Vzhľadom na pozitívnu lustráciu v systéme Eurodac má žalovaný za to, že je potrebné účastníka konania a vychádzajúc aj z doterajšieho jeho konania potrebné zabezpečiť jeho prípravu a výkon jeho prevozu podľa Nariadenia Dublin III.. Zároveň z dôvodu existencie značného rizika úteku je potrebné zabezpečiť dostupnosť účastníka konania v tomto konaní Dublinskému stredisku, ktoré je zabezpečené práve formou inštitútu zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný ďalej v odôvodnení uviedol, že zároveň skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, ktorými je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu účastníka konania v zmysle Dublinského dohovoru a žalovaný skonštatoval, že účastník konania nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že prípadným uložením uvedenej povinnosti by mohlo prísť k zmareniu sledovaného cieľa, a to návratu na územie iného členského štátu. Zaistenie však v žiadnom prípade neovplyvňuje povinnosť správneho orgánu podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov skúmať po celý čas účel zaistenia účastníka konania. Pokiaľ ide o dĺžku zaistenia, poukázal na ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého môže byť štátny príslušník tretej krajiny zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. V tomto prípade žalovaný túto dĺžku predbežne ohraničil na dobu najviac do 31.01.2021, resp. do doby uskutočnenia odovzdania podľa Dublinského dohovoru a uviedol, že v danej veci nejde o konkrétny dátum zaistenia, ale ide o hraničný termín doby zaistenia, a to na dobu výkonu prevozu účastníka konania podľa Dublinského nariadenia. Žalovaný ďalej uviedol, že presnú dĺžku doby nutnú k reálnemu výkonu prevozu účastníka konania nie je možné predbežne presne určiť a je ju možné odhadnúť hlavne z aplikačnej praxe a z tohto dôvodu dĺžka zaistenia preto závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré patrí, okrem iného aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a zodpovednými členskými štátmi, ako aj vybaveniu všetkých náležitosti potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohovory. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol
aj to, že účastníkovi konania bola daná možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia o zaistení v zmysle § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov vyjadril k jeho podkladom, ako aj k spôsobu zaistenia, prípadne navrhol jeho doplnenie, pričom sa účastník konania viac nechcel k veci vyjadriť. Zároveň podľa žalovaného predmetné zaistenie účastníka je plne v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane práv a slobôd.
3. Včas podanou správnou žalobou žalobca žiada zrušenie rozhodnutia žalovaného a jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. V žalobe uviedol, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, vec nesprávne právne posúdil a rozhodnutie žalovaného je zároveň nepreskúmateľné. V žalobe žalobca poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov, ale aj Ústavného súdu SR vo veciach preskúmavania rozhodnutia o zaistení cudzincov, ktoré podčiarkujú povinnosť policajného orgánu preveriť reálnosť naplnenia účelu zaistenia a teda skúmať reálnosť vykonania odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny z územia Slovenskej republiky. Preto sú teda policajné orgány povinné skúmať účelnosť a efektivitu zaistenia a teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne a faktické prekážky. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný. Žalobca poukázal na to, že žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec neobjasnil, či obdŕžal informáciu o začatí komunikácie s kompetentným orgánom ako zodpovedným členským štátom. Ak proces dožiadania o prijatie dotknutej osoby nebol slovenským kompetentným orgánom začatý, potom je povinnosťou žalovaného objasniť zákonné dôvody, ktoré ho za tejto situácie napriek hrozbe možnosti odmietnutia prijatia sťažovateľa po uplynutí lehoty stanovenej v Dublinskom nariadení viedli nielen k vydaniu preskúmavaného rozhodnutia, ale ho neviedli k prehodnoteniu účelu zadržania, v zmysle kritérií o účelnom a efektívnom pozbavení osobnej slobody sťažovateľa. Žalobca má ďalej za to, že žalovaný bol povinný pri rozhodovaní o zaistení žalobcu v predmetnej veci nielen poukazovať na právnu úpravu zaisťovania žiadateľov za účelom ich odovzdania v zmysle Dublinského nariadenia III., ale mal sa zaoberať i dôsledkami uskutočniteľnosti predpokladaného postupu, či prijímacími podmienkami v dožiadanom členskom štáte, t.j. v Rumunsku. Rumunsko vyhlásilo stav pohotovosti, ktorý bol naposledy predlžený dňa 17.08.2020 o ďalších 30 dní, a to v súvislosti s epidémiou COVID-19 a zakázalo vstup cudzincom a osobám bez štátnej príslušnosti. Z tohto dôvodu boli pozastavené dublinské transfery cudzincov do Rumunska a od vypuknutie epidémie neboli a ani v súčasnosti nie sú realizované tieto dublinské transfery do Rumunska zo Slovenska po dobu niekoľkých mesiacov. Preto má žalobca za to, že v zaistení sa nachádza len čisto formálne, bez reálneho predpokladu zrealizovania jeho odovzdania v lehotách stanovených Dublinským nariadením III.. V prípade, ak teda zaistenie nie je možné zrealizovať, zaistenie je nezákonné a je v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ako aj s citovaným ustanovením Smernice č. 2013/33/EÚ pre prijímanie žiadateľov o azyl a Dublinským nariadením III.. Vzhľadom k tomu, že sú pozastavené dublinské transfery, bolo účelnejšie umiestnenie žalobcu v azylovom zariadení, kde bude zabezpečené jeho ubytovanie a strava a zároveň bude žalobca k dispozícii slovenským orgánom konajúcim vo veci jeho odovzdania. Pokiaľ sú teda k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé (článok 28 ods. 2 Dublinského nariadenia). Taktiež aj v zmysle odporúčania Rady Európy (Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 z 16.04.2003) sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade. Preto považuje žalobca rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné pre absentujúcu právnu úvahu žalovaného ohľadom reálnej uskutočniteľnosti dublinského návratu žalobcu do Rumunska, teda účelnosti jeho zaistenia. Taktiež je rozhodnutie nepreskúmateľné aj v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia nijako nezohľadnil a na predmetnú vec neaplikoval osobitné lehoty stanovené Nariadením Dublin III., za účelom jeho odovzdania (napr. 6 - týždňová lehota zaistenia od akceptácie dožiadania, lehoty na výkon odovzdania, lehoty na podanie dožiadania a pod.) a tým pochybil. Žalovaný sa má vysporiadať so súčasnou situáciou ohľadom opatrení proti šíreniu COVID-19 a v tejto súvislosti s prihliadnutím na lehoty stanovené Nariadením Dublin III. ustáliť, či je možné zrealizovať účel zaistenia vzhľadom na vzniknutú situáciu. Držanie v zaistení cudzinca, ktorého nie je možné odsunúť z územia Slovenskej republiky v lehotách stanovených Nariadením Dublin III., je v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Nedostatky riadneho odôvodnenia rozhodnutia nemôžu byť konvalidované dodatočným vysvetlením, resp. doplňujúcim vyjadrením žalovaného a taktiež nie je ani povinnosťou súdu absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi závermi.
4. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 19.11.2020 k jednotlivých námietkam žalobcu uviedol:
Pokiaľ ide o námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia veci a nepreskúmateľnosti rozhodnutia, poukázal na to, že so žalobcom boli dôkladne vykonané všetky úkony v čase predvedenia dňa 31.10.2020, odobratie odtlačkov prstov, vykonanie lustrácie osoby, bola zistená pozitívna lustrácia v systéme Eurodac, následne bolo informované Dublinské stredisko, žalobca bol vypočutý do zápisnice o podaní vyjadrenia účastníka, boli zistené všetky skutočnosti, či je možné zaistenie nahradiť iným adekvátnym opatrením, čo dostatočne žalovaný aj uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia. Na základe takto zisteného preto uzavrel, že u žalobcu je dané riziko úteku, ako aj neschopnosť vlastnej starostlivosti o svoju osobu po stránke materiálnej, zdravotnej a existenčnej a taktiež nie je možné u neho uplatniť alternatívne donucovanie opatrenia, ale vzhľadom na toto opätovné riziko úteku a skrývania sa je potrebné ho zaistiť. Taktiež v jeho prípade nie je možné priamo aplikovať hlásenie pobytu, pretože v tomto prípade sa koná o odovzdanie a vrátenie do štátu, ktorý je zodpovedný za jeho žiadosť o azyl. Pokiaľ ide o námietku žalobcu skúmať reálnosť vykonania odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny, poukázal na to, že nie je priamym vykonávateľom, ani žiadateľom v zmysle Nariadenia Dublin III. a takéto kompetencie má iba Dublinské stredisko Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktoré je plne zodpovedné za aplikáciu a úkony v zmysle Dublinského nariadenia. Správny orgán po zistení, že účastník konania požiadal o azyl v inom členskom štáte, vykonáva len prvotné úkony a bezodkladne následne informoval Dublinské stredisko. Tieto povinnosti si žalovaný splnil ihneď dňa 31.10.2020, keď po zistení pozitívnej lustrácie v systéme Eurodac o tom, že žalobca je žiadateľom o azyl v Rumunsku, ihneď kontaktoval a informoval Dublinské stredisko a požiadal o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania. Správny orgán aj naďalej zisťuje, či účel zaistenia trvá a tento naďalej trvá a taktiež príslušné policajné orgány vyvíjajú činnosť, aby bol naplnený výkon odovzdania do Rumunska. Dublinské stredisko zaslalo žiadosť o prevzatie naspäť dňa 10.11.2020, kde plynie lehota na odpoveď členského štátu, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do 2 týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za následok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Následne začne plynúť pre dublinské stredisko lehota na realizáciu vrátenia. Z tohto teda podľa žalovaného vyplýva, že posúdenie reálnosti vykonania odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny z územia Slovenskej republiky je v kompetencii Dublinského strediska a členského štátu, v tomto prípade Rumunska. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že žalovaný sa nezaoberal bezpečnostnou situáciou, ako aj neprijateľnými prijímacími podmienkami pre azyl v členskom štáte, v tomto prípade v Rumunsku, žalovaný poukázal na to, že nie je oprávnený posudzovať podmienky žiadateľov o azyl v inom členskom štáte. Zároveň v zápisnici o podaní vysvetlenia zo strany žalobcu nebolo uvedené žiadne porušenie jeho ľudských práv alebo neprijateľné podmienky počas pobytu v Rumunsku v čase prebiehajúceho konania o jeho rozhodnutie o udelení o azyl. Ak by nedošlo k zaisteniu žalobcu, v tomto prípade by jeho cesta ďalej smerovala do vopred vytypovej krajiny a nebolo by možné zrealizovať jeho dublinský transfer. Poukázal na to, že o tom, že Dublinským strediskom sú vykonávané potrebné úkony vo veci návratu cudzinca svedčí aj písomnosť Dublinského strediska migračného úradu zo dňa 18.11.2020 č. PPZ-HCP-BB4-58-026/2020-AV, z obsahu ktorej je zrejmé, že Dublinské stredisko stále nedostalo odpoveď z Rumunska. Žalovaný má za to, že žaloba nie je dôvodná a neboli zistené také skutočnosti, ktoré by smerovali k zrušeniu predmetného rozhodnutia o zaistení účastníka, resp. k jeho prepusteniu.
5. Na prejednanie veci samej súd nariadil v zákonom stanovenej lehote siedmych pracovných dní pojednávanie na deň 02. december 2020, ktoré vykonal v neprítomnosti žalobcu a jeho zástupcu, ako aj v neprítomnosti žalovaného. Žalobca a jeho zástupca ospravedlnili svoju neprítomnosť na pojednávaní v samotnej žalobe a súhlasili s prejednaním veci v neprítomnosti a taktiež žalovaný ospravedlnil svoju neprítomnosť na pojednávaní z dôvodu zaneprázdnenosti, ako aj z ekonomických dôvodov vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 19.11.2020 a žiadal vec prejednať v neprítomnosti.
6. Nakoľko boli splnené podmienky pre rozhodnutie vo veci vyhlásením rozsudku pre neprítomnosť účastníkov konania vyvesením skráteného rozsudku na úradnej tabuli súdu po dobu 14 dní podľa § 137 ods. 3 Správneho súdneho poriadku, súd na pojednávaní dňa 02. decembra 2020 vyhlásil tento rozsudok v znení, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto písomného vyhotovenia rozsudku.
7. Z pripojeného administratívneho spisu bol zistený tento skutkový stav : Z úradného záznamu č. 481109 Mobilnej jednotky Policajného zboru Banskej Bystrice zo dňa 31.10.2020 je zrejmé, že tohto dňa o 23:55 hod. bol na Útvar mobilnej jednotky Policajného zboru Banská Bystrica predvedený žalobca z dôvodu podozrenia z neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky. Žalobca bol
poučený o svojich právach podľa zákona o pobyte cudzincov, čo vyplýva zo samotného poučenia. Súčasťou spisu je aj certifikát o vykonaní antigénového testu na prítomnosť ochorenia Covid - 19, ako aj fotokópia dokladu žiadateľa o azyl v Rumunsku a taktiež aj záznam o vykonanie lustrácie, z ktorého je zrejmé, že bola zistená pozitívna lustrácia v systéme Eurodac. Po vykonaní ďalších úkonov, a to prehliadky cudzinca a ustanovení tlmočníka, bol žalobca ako účastník konania poučený o jeho právach súvisiacich so spracovaním údajov v informačných systémoch, ako aj poučený o jeho možnosti podať žiadosť o dobrovoľný návrat domov s IOM, podal žalobca ako účastník konania svoje vyjadrenie do zápisnice toho istého dňa. V nej uviedol tie isté skutočnosti, ktoré žalovaný uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, pokiaľ ide o krajinu odkiaľ pochádza a celý postup procesu jeho migrácie až na územie Slovenskej republiky. Oznámením zo dňa 31.10.2020 žalovaný oznámil Migračnému úradu, dublinskému stredisku migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pozitívnu lustráciu žalobcu v systéme Eurodac a zároveň ho požiadal o posúdenie dôvodov prípadného zaistenia na účel prevozu, či teda spĺňa podmienky ustanovené podľa Nariadenia Dublin III. na začatie konania podľa tohto nariadenia. Dňa 01.11.2020 žalovaný požiadal o umiestnenie cudzinca v Útvare Policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Príslušný útvar vyjadril súhlas a žalobca bol následne eskortovaný do tohto útvaru policajného zaistenia. Z úradného záznamu žalovaného zo dňa 16.11.2020 č. PPZ- HCP-BB4-58-24/2020-AV bolo zistené, že dňa 10.11.2020 bola dublinským strediskom migračného úradu odoslaná žiadosť o prevzatie cudzinca naspäť do Rumunska. Toho istého dňa požiadal žalovaný dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra o poskytnutie informácie o stave konania vzhľadom na podanú správnu žalobu. Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra odoslalo žiadosť žalovanému dňa 18.11.2020, z obsahu ktorej je zrejmé, že dňa 10.11.2020 bola zaslaná žiadosť o prijatie späť Rumunskej republike podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Nariadenia /EÚ) č. 604/2013 z dôvodu, že cudzinec požiadal dňa 23.09.2020 na ich území o udelenie azylu. Rumunskému partnerskému úradu plynie lehota na zaslanie odpovede na túto žiadosť do 24.11.2020 podľa článku 25 ods. 1 Nariadenia (EÚ) č. 604/2013, odpoveď však ku dňu podania tejto informácie dublinské stredisko neobdŕžalo.
8. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku.
9. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
10. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
11. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
12. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu ( a) ) alebo zložiť peňažnú záruku ( b ) ).
13. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
14. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
15. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Dublin III., „riziko úteku“ je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.
16. Podľa článku 25 ods. 1 Nariadenia Dublin III., dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému EURODAC, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.
17. Podľa článku 25 ods. 2 Nariadenia Dublin III., nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.
18. Podľa článku 28 ods. 1 Nariadenia Dublin III., členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.
19. Podľa článku 28 ods. 2 Nariadenia Dublin III. platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.
20. Podľa článku 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III., zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.
21. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.
22. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
23. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
24. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
25. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
26. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
27. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
28. Predmetom tohto konania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BB4-58-012/2020-AV zo dňa 31.10.2020, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov zaistil žalobcu na základe skutočnosti, že je žiadateľom o udelenie azylu na území iného členského štátu na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Dublin III. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 31.01.2021 s tým, že ho umiestil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.
29. Z administratívneho spisu je zrejmé a nebolo to v konaní sporné, že žalobca bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov za účelom prípravy a jeho následného odovzdania do iného členského štátu v zmysle Nariadenia Dublin III.
30. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
31. V prípade žalobcu bolo z informačných systémov zistené, že požiadal o udelenie azylu na území Rumunska (lustrácie v informačnom systéme Eurodac), pričom danú skutočnosť oznámil žalovaný správny orgán dňa 31.10.2020 (t.j. v deň zaistenia) Dublinskému stredisku ako dôvod na začatie konania podľa vyššie uvedeného medzinárodného právneho predpisu (nariadenie Dublin III.). Predmetné Nariadenie Dublin III. je priamo aplikovateľné v Slovenskej republike a tento priamy účinok tohto druhu sekundárneho práva vyplýva z čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (bývalé čl. 189 ZEHS, 249 ZES), podľa ktorého Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Okrem toho samotné nariadenie obsahuje klauzulu uplatniteľnosti, podľa ktorej je toto nariadenie záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné v členských štátoch v súlade so zmluvami (čl. 49).
32. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Nariadenia Dublin III. je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov Únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Nariadenia Dublin III. členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Rumunsko, kde žalobca požiadal o azyl. Žalobca sa mal teda zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a nemal opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu únie bez príslušných oprávnení. Keďže žalobca požiadal o udelenie azylu na území Rumunska, táto krajina je v zmysle Nariadenia Dublin III. - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 zodpovedná za účastníka konania - za žalobcu.
33. Zároveň súd zdôrazňuje, že Ústavný súd SR a Najvyšší súd SR už viackrát vo svojich rozhodnutiach zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, 1SZa/7/2016, 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014, 1SZa/6/2016 1Sza/8/2015, 10SZa/2/2015,
nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013).
34. Žalobca v konaní vzniesol námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu a nepreskúmateľnosti rozhodnutia vo vzťahu k reálnemu naplneniu účelu zaistenia, vo vzťahu k tomu, že sa žalovaný nezaoberal bezpečnostnou situáciou, ako aj neprijateľnými prijímacími podmienkami pre žiadateľov o azyl v Rumunsku, ako aj námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia a nesprávneho právneho posúdenia vo vzťahu k dĺžke lehoty zaistenia.
35. Pokiaľ ide o žalobnú námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia, súd túto vyhodnotil ako dôvodnú. Súd sa stotožňuje s námietkou žalobcu ohľadom toho, že žalovaný na predmetnú vec neaplikoval osobitné lehoty stanovené Nariadením Dublin III. Za situácie, keď predmetné nariadenie je priamo aplikovateľné v Slovenskej republike a má prednosť pred zákonom, ako to už súd uviedol vyššie v bode 31. odôvodnenia tohto rozhodnutia, neobstojí argument žalovaného v odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k lehote zaistenia do 31.01.2021, pričom podľa žalovaného ide o hraničný termín doby zaistenia, a to na dobu výkonu prevozu účastníka konania podľa vyššie uvedeného predpisu - podľa žalovaného ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný mal v tomto prípade určiť lehotu zaistenia podľa článku 28 Nariadenia Dublin III.. Lehoty ustanovené v článku 28 Nariadenia Dublin III. sú v prípade zaistenia kratšie a tu je nutné uplatňovať pravidlo, že zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia, pričom v prípade, ak sa vyskytnú neočakávané zdržania, je možné zaistenie predĺžiť až na celkový čas zaistenia šesť mesiacov. V tomto článku sú stanovené maximálne lehoty zaistenia cudzinca v jednotlivých fázach procesu odovzdania (lehota na podanie dožiadania počas zaistenia, 6 týždňová lehota zaistenia od akceptácie dožiadania, lehota na výkon odovzdania.....) . Avšak aj v tomto prípade je nutné v rozhodnutí dĺžku doby zaistenia určiť na základe individuálneho posúdenia a s ohľadom na záväzné lehoty a predpokladanú dĺžku príslušných postupov, to však nevylučuje, že bude napokon využitá maximálna zákonom ustanovená dĺžka doby zaistenia.
36. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia je vo vzťahu k oznámeniu zaistenia skutočnosti týkajúce sa začatia konania podľa Nariadenia Dublin III. jediná zmienka a to, že správny orgán dňa 31.10.2020 oznámil Dublinskému stredisku dôvod na začatie konania podľa Nariadenia Dublin III. a taktiež ho požiadal o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa tohto Nariadenia. Z odôvodnenia rozhodnutia však vôbec nie je zrejmé, či a kedy zaslalo Dublinské stredisko žiadosť Rumunsku o prijatie späť. Táto skutočnosť je zrejmá až zo samotného administratívneho spisu, že sa tak udialo dňa 10.11.2020 z odpovede Dublinského strediska zo dňa 18.11.2020 na dožiadanie žalovaného s tým, že ku dňu tejto odpovede ešte Rumunskému partnerskému úradu plynula lehota na zaslanie odpovede, a to do dňa 24.11.2020, pričom Dublinské stredisko odpoveď k tomuto dňu neobdržalo. Vychádzajúc zo skutkového stavu, tak ku dňu zaistenia ešte nebola podaná žiadosť o prijatie späť, avšak skutočnosť, že žalobca je žiadateľom o azyl v Rumunsku bola v tento deň oznámená Dublinskému stredisku, ktorému v zmysle Nariadenia Dublin III. začala plynúť jednomesačná lehota na podania dožiadania a k tomu lehota dvoch týždňov na odpoveď, teda maximálna lehota zaistenia v tejto fáze konania tak podľa článku 28 predmetného nariadenia mohla byť stanovená v trvaní 6 týždňov. Žalovaný však stanovil lehotu podstatne dlhšiu ako 6 týždňov, čo je v rozpore s právnou úpravou, ktorú bol povinný v tomto prípade aplikovať. Súd poukazuje na to, že v prípade, ak by sa v priebehu konania ukázalo, že Dublinský úrad požiadal o prevzatie žalobcu späť a uplynula by aj lehota dvoch týždňov na odpoveď a nastala by fikcia súhlasu s prevzatím, mal následne žalovaný pristúpiť k rozhodnutiu o predlžení lehoty zaistenia na účel jeho odovzdania o dobu 6 týždňov.
37. Správny súd ohľadne danej námietky poukazuje na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, v zmysle ktorej doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia a dĺžka doby zaistenia musí byť náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca a žalovaný je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia. Podľa názoru kasačného súdu v rozhodnutí 10Sza/4/2012 lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný,“ je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca.
38. V tomto prípade mal súd za to, že stanovená lehota zaistenia nebola náležite zo strany správneho orgánu odôvodnená na individuálnom princípe podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Rovnako v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný aplikoval nesprávny právny predpis na predmetnú lehotu a zároveň sa žalovaný nevysporiadal s tým, že v prípade, ak došlo k zaisteniu účastníka konania podľa Nariadenia Dublin III., musí zaistenie byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov (článok 28 ods. 2 Nariadenia Dublin III.). Teda zo strany správneho orgánu dané vôbec nebolo vyhodnotené a jeho rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Žalovaný na individuálnom princípe neodôvodnil, prečo v prípade žalobcu, s prihliadnutím na článok 28 Nariadenia Dublin III. bolo potrebné stanoviť práve dĺžku doby zaistenia do 31.01.2021, keď k zaisteniu žalobcu došlo dňa 31.10.2020. Správna úvaha žalovaného, týkajúca sa stanovenia doby zaistenia, vybočuje z medzí zákonných požiadaviek a nespĺňa podmienku zaistenia „na čas nevyhnutne potrebný“. A zároveň, ako to súd už uviedol vyššie, lehotu žalovaný nesprávne právne posúdil. Z uvedených dôvodov je preto rozhodnutie žalovaného nezákonné.
39. Žalobca v konaní vzniesol námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu a nepreskúmateľnosti rozhodnutia vo vzťahu k reálnemu naplneniu účelu zaistenia. Namietal to, že žalobca sa mal zaoberať i dôsledkami uskutočniteľnosti predpokladaného postupu, či prijímacími podmienkami v Rumunsku a poukázal na pozastavenie dublinských transferov vzhľadom na opatrenia v súvislosti so šírením ochorenia Covid - 19. Pokiaľ ide o samotný účel zaistenia, tento v konaní sporný nebol.
40. Pokiaľ však žalobca namietal, že v rozhodnutí absentuje správna úvaha realizovateľnosti zaistenia, nie je podľa názoru súdu dôvodná, pretože neobsahuje žiadne relevantné tvrdenia, ktoré by spochybňovali doterajší postup správneho orgánu. Žalobca len všeobecne konštatuje potrebu prihliadnuť k súčasnej situácii, teda stavu pandémie koronavírusu. Správny orgán v čase vydávania napádaného rozhodnutia túto problematiku neposudzoval, nakoľko mu neboli známe prekážky postupov predpokladaných Nariadení Dublin III. a tie nie sú známe ani súdu v čase jeho rozhodnutia a vydania. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že sa mal žalovaný zaoberať otázkou prijímacích podmienok v Rumunsku, súd tu poukazuje na to, že žalovaný nie je priamym vykonávateľom, ale ani žiadateľom podľa Nariadenia Dublin III. a plne zodpovedné za aplikáciu tohto nariadenia je Dublinské stredisko. Žalovaný správny orgán nie je oprávnený posudzovať podmienky v krajine, kde žalobca požiadal o azyl a do ktorej má byť navrátený, táto povinnosť mu nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Súd preto túto námietku v konaní vyhodnotil ako nedôvodnú.
41. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodu uvedeného v § 191 ods. 1 písm. c), a d) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a zároveň nariadil žalovanému, aby žalobca bol bezodkladne prepustený zo zaistenia, keďže obmedzenie jeho osobnej slobody nie je zákonné z dôvodu nezákonného rozhodnutia žalovaného.
42. Podľa § 167 ods. 1 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
43. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.