Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24C-24-2018.pdf
PDF · 182.3 KB
Case nature
Area
Subarea
24C/24/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudkyňou Mgr. Zuzanou Čisovskou vo veci žalobkyne: M. B., C.. X.X.XXXX, S. Q. T.
- C. T., I. XXX/XX, zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s.r.o., so sídlom v Košiciach, Užhorodská 21, IČO: 47 231 785 proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci takto
rozhodol:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 10.180,42 EUR titulom náhrady trov obhajoby a sumu 5.000 EUR titulom náhrady nemajetkovej ujmy, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 26.7.2018 domáhala zaplatenia sumy 15.180,42 EUR, titulom náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, pozostávajúcej zo sumy10.180,42 EUR (náklady na trovy obhajoby v trestnom konaní) a zo sumy 5.000 EUR ( náhrada nemajetkovej ujmy).
2. Žalobu odôvodnila skutočnosťami, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, Úradu justičnej a kriminálnej polície, Odboru justičnej polície sp. zn. ČVS:ORP-1520/6-OJP- KE-2009-Su zo dňa 25.03.2010 jej bolo vznesené obvinenie z pokračovacieho zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods.1, ods. 3 Trestného zákona v súbehu so zločinom skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona. Proti uzneseniu podala žalobkyňa sťažnosť, ktorá bola zamietnutá. Po skončení prípravného konania Okresná prokuratúra Košice I podala na žalobkyňu obžalobu sp. zn. 2Pv 573/09 zo dňa 8.6.2012. Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 23.11.2017 sp. zn. 7T 12/2012 - 1089, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.11.2017, žalobkyňu spod obžaloby oslobodil, nakoľko nebolo dokázané, že skutok spáchala. Uvedené skutočnosti zakladajú záver o nezákonnosti trestného stíhania voči žalobkyni. Žalobkyňa si svoje práva v trestnom konaní bránila aj cestou zvoleného obhajcu, v dôsledku čoho jej vznikli v súvislosti s nezákonným trestným konaním náklady na trovy obhajoby. V súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že trestné konanie bolo voči nej vedené po dobu vyše 7,5 roka a to za zločin, za ktorý jej hrozil trest odňatia slobody v rozmedzí 4 -10 rokov ( § 277 ods. 1 ods. 3 TZ ) resp. 3 - 8 rokov ( § 276 ods. 1 ods. 2 TZ ). Počas tejto doby žila v napätí a obavách z hroziaceho vysokého trestu napriek tomu, že nespáchala žiaden trestný čin. Z celého trestného konania voči nej mala pocity márnosti a krivdy, nakoľko sa ako bežný občan nevedela domôcť očistenia svojej osoby a svojho mena. Zároveň poukázala na skutočnosť, že bola spomínaná aj v médiách, keďže spoluobvinenou bola zároveň aj mediálne známa osoba.
3. Žalovaná nárok žalobkyne v celom rozsahu neuznala. V prvom rade argumentovala tým, že nie je splnená základná podmienka úspešného uplatnenia náhrady škody a to existencia nezákonného rozhodnutia. Mala za to, že konštrukcia, spočívajúca v tom, že nezákonným je uznesenie o vznesení obvinenia s poukazom na to, že trestné stíhanie bolo zastavené alebo obžalovaný bol spod obžaloby oslobodený, nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. Zákonnosť a dôvodnosť trestného stíhania žalobkyne ako obvinenej bola preskúmaná aj súdom, po podaní obžaloby predseda senátu podanú obžalobu posúdil z hľadiska, či pre ďalšie konanie poskytuje spoľahlivý podklad, najmä preveril, či prípravné konanie, ktoré jej predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim Trestnému poriadku. Súd v danom prípade obžalobu akceptoval a na jej podklade nariadil termín hlavného pojednávania. Samotný súd teda nemal výhrady k zákonnosti prípravného konania. Výsledky vyšetrovania tak dostatočne odôvodňovali postavenie obvinenej pred súd, preto prokurátor postupoval v súlade so zákonom, keď podal obžalobu.
4. Ďalšia obrana žalovanej bola založená na argumentácii, že žalobkyňa si sama zavinila trestné stíhanie, preto je podľa ust. § 8 ods. 6 zák. č. 514/2003 Z.z. nemohlo vzniknúť právo na náhradu škody voči štátu. V tejto súvislosti dôvodila, že žalobkyňa založila obchodnú spoločnosť, avšak ako jej konateľka sa nesprávala zodpovedne a nebola dostatočne bdelá, keď ju prenechala iným osobám na voľnú dispozíciu záležitosťami, ktoré sa týkali spoločnosti, vrátane podpisovania písomností. Poukázala na skutočnosť, že voči žalobkyni boli resp. sú vedené tri trestné stíhania za obdobné skutky. Trestné stíhanie voči žalobkyni bolo začaté prvý krát v inej trestnej veci skôr (október 2009), ako trestné stíhanie, ktoré je predmetom tohto konania ( marec 2010). Krajská prokuratúra v Bratislave podala v tejto veci obžalobu, vec zatiaľ nie je skončená. V ďalšej trestnej veci bola žalobkyňa obžalovaná spolu s ďalšími desiatimi osobami zo závažnej ekonomickej činnosti. Vec je vedená na Okresnom súde Košice I. Vo všetkých troch trestných konaniach je zrejmý mechanizmus fungovania celej skupiny, ktorý vyplýva zo spoločných resp. obdobných okolností, okrem iného aj prepojenosť s hlavnou organizátorkou skupiny K..B. a rovnakú obranu žalobkyne, ktorou sa chcela (chce) vyviniť zo vznesených obvinení, pričom sám bývalý manžel žalobkyne bol uznaný vinným zo spáchania obdobného skutku (sám vinu uznal). Žalovaná mala za to, že bez ohľadu na to, aký bude výsledok týchto trestných konaní a teda, aj za predpokladu, že by bola žalobkyňa oslobodená aj v ďalších dvoch konaniach, z okolností spoločných resp. obdobných vo všetkých troch konaniach je zrejmý mechanizmus fungovania celej skupiny, ktorý vo svojich dôsledkoch viedol k začatiu trestného stíhania. Žalovaná argumentovala, že pokiaľ by aj nebola možná aplikácia ust. § 8 ods. 6 zák. č. 514/2003 Z.z. o zavinení trestného stíhania, potom je minimálne nutné zaoberať sa aplikáciou ust. § 3 ods. 1 Obč. zákonníka a teda, že priznanie náhrady škody by bolo voči štátu amorálne, v rozpore s dobrými mravmi.
5. Žalovaná vo vzťahu k náhrade trov obhajoby uviedla, že je potrebné preskúmať vierohodnosť, účelnosť a zákonnosť vyúčtovaných trov, resp. overiť, či jednotlivé úkony právnej služby zodpovedajú rozsahu tarifnej odmeny podľa ustanovení osobitného predpisu. Poukázala na dôkazné bremeno žalobkyne, ktorá je povinná preukázať, že uplatnenú sumu aj reálne uhradila. Žalovaná namietala aj výšku uplatnených trov obhajoby, konkrétne úkony právnej služby, uplatnené ako porady s klientom, náhradu hotových výdavkov ako cestovné a platenie DPH v prípade advokáta. Uviedla, že v týchto prípadoch musí strana konania predložiť súdu záznam o porade s klientom, cestovný lístok/technický preukaz od motorového vozidla, z ktorého vyplýva údaj o spotrebe vozidla a doklad o tom, že advokát je platiteľom DPH. Žalobkyňa si uplatnila náhradu trov konania, vrátane náhrady za stratu času, cestovných náhrad a DPH vo výške 19, resp. 20%, pričom však vznik týchto náhrad žiadnym spôsobom nepreukázala, v čoho dôsledku v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno. Zo žaloby ako aj zo žalobkyňou predložených dôkazov dokonca nie je možné ustáliť ani to, či mali byť jednotlivé cesty vykonané s použitím osobného motorového vozidla alebo prostriedkami verejnej hromadnej dopravy, v dôsledku čoho nie je možné ani objektívne určiť a posúdiť, ako dlho mali trvať jednotlivé cesty a aká by mohla byť prípadná náhrada za stratu času za takto vykonané cesty. K žalobe nebolo predložené osvedčenie o DPH ani jedného z troch advokátov, ktorí mali žalobkyňu zastupovať. Žalovaná tvrdila, že vyúčtovanie odmeny za jednotlivé úkony právnej služby nezohľadňuje ust. §1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení účinnom do 30.06.2016 a rovnako aj ust. § 1 ods. 4 cit.vyhlášky v znení účinnom do 14.06.2019, v čoho dôsledku je nesprávne určený výpočtový základ za jednotlivé roky, z ktorého vychádza výška odmeny za ten ktorý úkon právnej služby. Žalovaná tvrdila, že je možné uvažovať o maximálnej výške nákladov na trovy obhajoby v sume 2.925,09 EUR.
6. Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaná argumentovala, že žalobkyňou tvrdenú medializáciu prípadu nie je možné dávať na ťarchu žalovanej. Zodpovednosť za obsah článku má vydavateľ, resp. majiteľ, nie žalovaná. Takúto zodpovednosť nemožno prenášať na iný subjekt. Poukázala aj na to, že v dôsledku trestného stíhania žalobkyňa nestratila okruh najbližších ľudí, najmä rodičov, ktorí ju stále podporovali a verili v jej nevinu. Ďalej poukazovala na skutočnosť, že na výšku odškodnenia má s určitosťou vplyv skutočnosť, že nešlo o prvé trestné stíhanie. Prvé trestné stíhanie sa začalo v inej trestnej veci už v roku 2009. Mala za to, že prvé trestné stíhanie má s určitosťou najväčší vplyv na život človeka a za situácie, kedy sú resp. boli súbežne vedené viaceré trestné stíhania, je ťažké rozlíšiť mieru resp. intenzitu dopadu jednotlivých stíhaní.
7. Žalobkyňa v priebehu konania navrhla, aby súd pripustil zmenu návrhu v časti nároku o náhradu nemajetkovej ujmy, pričom žiadala, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 15.000 EUR.
8. Súd na pojednávaní konanom dňa 3.12.2020 zmenu návrhu nepripustil, s poukazom na ust. § 16 ods.4 zákona č.514/2003 Z.z., podľa ktorého môže poškodený na súde uplatňovať náhradu škody len v tom rozsahu, ktorý bol predbežne prerokovaný na základe žiadosti.
9. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, svedkov, oboznámením listinných dôkazov, vrátane trestného (vyšetrovacieho) spisu.
10. V konaní nebolo sporné, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, Úradu justičnej a kriminálnej polície, Odboru justičnej polície sp. zn. ČVS:ORP-1520/6-OJP-KE-2009-Su zo dňa 25.03.2010 bolo voči žalobkyni vznesené obvinenie z pokračovacieho zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods.1, ods. 3 Trestného zákona v súbehu so zločinom skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona. Proti uzneseniu podala žalobkyňa sťažnosť, ktorá bola zamietnutá. Po skončení prípravného konania Okresná prokuratúra Košice I podala na žalobkyňu obžalobu sp. zn. 2Pv 573/09 zo dňa 8.6.2012.
11. V predmetnej trestnej veci súd prvý krát rozhodol rozsudkom č.k.7T/12/2012 zo dňa 20.1.2016 tak, že žalobkyňu uznal vinnou z pokračovacieho zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods.1, ods. 3 Trestného zákona v súbehu so zločinom skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona, odsúdil ju k trestu odňatia slobody vo výmere 3 rokov, s podmienečným odkladom trestu a zároveň jej určil probačný dohľad nad správaním v skúšobnej dobe 4 rokov, ako aj povinnosť, aby sa podrobila programu sociálneho výcviku alebo iného výchovného programu.
12. Proti odsudzujúcemu rozsudku žalobkyňa podala odvolanie s poukazom na porušenie jej práva na obhajobu, s odôvodnením, že orgány činné v trestnom konaní odmietali jej opakované návrhy na vykonanie dokazovania znalcom z odboru grafológie, zameraných na zistenie pravosti jej podpisu na príslušných daňových priznaniach a iných daňových dokladoch. Žalobkyňa tvrdila, že svoje povinnosti ako konateľ a vlastník obchodnej spoločnosti nezanedbala; daňové priznania a účtovné doklady boli vyhotovené bez jej vedomia a podané treťou osobou so sfalšovaním jej podpisu.
13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd uznesením č.k.8To/76/2016-1015 zo dňa 12.9.2016 odsudzujúci rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa nepostupoval v súlade so zákonom, ak odmietol návrh obhajcu žalobkyne na dokazovanie znaleckým posudkom z odboru grafológie. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, pokiaľ tejto návrh odmietol s odôvodnením, že žalobkyňa ako konateľka spoločnosti si mala byť vedomá svojich povinností a mala minimálne skontrolovať, či sa jedná o jej podpisy. Odvolací súd uložil súdu prvého stupňa vykonať znalecké dokazovanie, navrhnuté žalobkyňou.
14. Po vykonaní znaleckého dokazovania, keď v zmysle záverov znaleckého posudku sporné podpisy na daňových po priznaniach za január 2008 a február 2008 s určitosťou neboli pravými spontánnymi podpismi žalobkyne, Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 23.11.2017 sp. zn. 7T 12/2012 - 1089, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.11.2017, žalobkyňu spod obžaloby oslobodil, nakoľko nebolo dokázané, že skutok spáchala.
15. Prokurátor odvolanie, podané na hlavnom pojednávaní, vzal späť, s prihliadnutím na výsledky znaleckého dokazovania, ktoré korešpondujú s výpoveďou obžalovanej od začiatku prípravného konania.
16. Žalobkyňa listom zo dňa 12.1.2018 požiadala o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorú si uplatnila v rozsahu 15.180,42 EUR, pozostávajúcej zo sumy10.180,42 EUR (náklady trov obhajoby) a zo sumy 5.000 EUR ( náhrada nemajetkovej ujmy).
17. Žalovaná, v zastúpení Generálnou prokuratúrou SR listom zo dňa 1.6.2018 žalobkyni oznámila, že nárok žalobkyne neuznáva.
18. Podľa ustanovenia § 27 ods.1 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
19. Citovaný zákon nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004 (článok VI zákona).
20. Podľa ustanovenia § 3 ods.1 písm.a) citovaného zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.
21. Podľa ust. § 3 ods.2 citovaného zákona, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
22. Podľa ustanovenia § 5 ods.1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
23. Podľa § 6 ods.1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
24. Podľa ust. § 8 ods.6 cit.zákona, právo na náhradu škody nevznikne a) ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama, b) pri zahladení odsúdenia alebo odpustení alebo zmiernení trestu udelením individuálnej milosti alebo amnestie prezidentom republiky, c) ak súhlas daný poškodeným alebo príslušným štátnym orgánom, ktorý bol potrebný na začatie trestného stíhania alebo pokračovanie v ňom, bol vzatý späť, hoci sa tento súhlas podľa osobitného predpisu vyžaduje, d) ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania z dôvodu, že je trest, ku ktorému môže stíhanie viesť, celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol obvinenému už uložený alebo ktorý ho podľa očakávania postihne, alebo že o skutku obvineného bolo už rozhodnuté iným orgánom disciplinárne, kárne alebo cudzozemským súdom alebo cudzozemským úradom a toto rozhodnutie možno považovať za dostačujúce, e) ak došlo k podmienečnému zastaveniu trestného stíhania podľa osobitného predpisu, f) ak bol schválený zmier podľa osobitného predpisu, g) ak bola osoba spod obžaloby oslobodená alebo trestné stíhanie zastavené, pretože nie je trestne zodpovedná, alebo ak po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu alebo medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným v zákone, alebo amnestia prezidenta republiky nedovoľuje trestné stíhanie, čin prestal byť zmenou zákona trestným činom alebo miernejší trest bol uložený preto, že na trestný čin zákon ustanovil miernejší trest, h) ak ide o väzbu nariadenú v konaní o vydaní do cudziny; to neplatí, ak škoda bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánov Slovenskej republiky, alebo i) ak škoda bola spôsobená rozhodnutím cudzieho orgánu uznaného alebo prevzatého na výkon na územie Slovenskej republiky.
25. Predmetom tohto konania bol nárok žalobkyne na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Vzhľadom k tomu, že označené nezákonné rozhodnutie -uznesenie vyšetrovateľa, ktorým bolo voči žalobkyni vznesené obvinenie, bolo vydané po účinnosti zákona č.514/2003 Z.z., vychádzajúc z prechodného ust. § 27 ods.1 citovaného zákona súd po právnej stránke predmetnú vec posúdil podľa tohto zákona.
26. Základnými predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v prípade nezákonného rozhodnutia sú: 1. existencia nezákonného rozhodnutia, vydaného orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci 2. existencia škody a 3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.
27. Súd po vykonaní dokazovania konštatoval, že v danej veci boli splnené všetky zákonom stanovené podmienky na priznanie uplatneného nároku. Nebolo sporné splnenie podmienky podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.
28. Námietky žalovanej sa týkali predovšetkým splnenia prvej podmienky, t.j. existencie nezákonného rozhodnutia a tvrdenia o tom, že nárok na náhradu škody vzniknúť nemohol z dôvodu, že žalobkyňa si trestné stíhanie zavinila sama.
29. K týmto námietkam žalovanej súd uvádza nasledovné:
30. Súd konštatoval, že uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobkyni je potrebné považovať za nezákonné z dôvodu, že následne bola žalobkyňa v trestnom konaní, začatom na základe tohto uznesenia a podanej obžaloby, súdom spod obžaloby oslobodená. K oslobodeniu žalobkyne došlo preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu, vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia, nebol potvrdený.
31. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania,ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., kde súdna judikatúra systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že v prípadoch zastavenia trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby je potrebné s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať zo záveru, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Rozhodujúcim meradlom je tu neskorší výsledok trestného konania.
32. Súd sa nestotožňuje s názorom žalovanej, že vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné z dôvodu, že toto rozhodnutie bolo v čase jeho vydania zákonným a ani neskôr nebolo pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené (resp. jeho nezákonnosť nebola žiadnym príslušným orgánom verejnej moci ani inak konštatovaná), že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila, a teda, že za nezákonné možno považovať len také rozhodnutie, ktoré nemalo zákonný podklad už v čase jeho vydania. Za nesprávny teda súd považuje názor žalovanej, že uznesenie o vznesení obvinenia v danom prípade nie je možné považovať za nezákonné z dôvodu, že boli dodržané základné zásady trestného konania.
33. Súd zdôrazňuje, že uvedená otázka už bola ustálenou súdnou praxou vyriešená. Poukazuje v tomto smere na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 320/2016-49 zo dňa 7.7.2016, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca. Poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 395/2016-26 zo 14.9.2016, podľa ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ktoré bolo zastavené alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby, sa posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Vzhľadom na uvedené, nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu, kedy je daná zodpovednosť štátu bez zreteľa na zavinenie, podľa konečného výsledku trestného stíhania.
34. Súd poukazuje na postupný vývoj judikatúry pri výklade ust. § 6 ods. 1 zákona č.514/2003 Z.z., keď pôvodný výklad bol taký, že nezákonnosť rozhodnutia musí byť konštatovaná priamo vo výroku zrušujúceho (zmeňujúceho) rozhodnutia, avšak neskôr súdna prax dospel k výkladu, že je možné vychádzať z výsledkov konania.
35. Nová súdna judikatúra vychádza z úvahy, že ústavnoprávny nárok jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby, či k postúpeniu veci inému orgánu treba hľadať nielen v čl. 46 ods.3 Ústavy SR, ale aj vo všeobecnej rovine, teda v čl. 1 ods.1 tohto Ústavného zákona, t.j. v princípoch materiálneho štátu. Ak má byť štát považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou orgánu činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do ich základných práv. Nie je teda rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale rozhodné je to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.
36. Otázka zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia je teda bezpredmetnou v prípadoch, v ktorých rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti splnenia danej podmienky je neskorší výsledok trestného konania a teda skutočnosť, že k tvrdenému činu vôbec nedošlo. Pokiaľ v konečnom dôsledku poškodená osoba nebola uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu, objektívna zodpovednosť štátu bez zreteľa na zavinenie je daná. Štát sa jej nemôže zbaviť a to aj napriek tomu, že orgány činné v trestnom konaní v ničom neporušili zákon, či úradný postup, pretože zodpovednosť štátu v danom prípade nie je založená na subjektívnom zavinení jednotlivých zložiek orgánov činných v trestnom konaní.
37. Zhrnúc vyššie uvedené súd uzatvoril, že podstata nároku na náhradu škody voči štátu sa neviaže na správnosť alebo nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania (pri vznesení obvinenia), ale na samotný výsledok trestného konania.
38. Vyššie uvedená argumentácia súdu zároveň dáva odpoveď aj na tvrdenie žalovanej, že žalobkyňa si trestné stíhanie zavinila sama. Zákon nepozná pojem zavinenie trestného stíhania. Uvedené tvrdenie žalovaného nemá žiadnu oporu v zákone č.514/2003 Z.z., pretože zo svojej podstaty odporuje zmyslu a účelu tohto zákona. Aplikácia ust. § 8 ods.6 cit.zákona neprichádza do úvahy, pretože ide o osobitnú (špeciálnu) úpravu prípadov, kedy nevznikne právo na náhradu škody, ktorá sa však vzťahuje výlučne na zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení a rozhodnutím o väzbe.
39. Obdobne, v okolnostiach súdenej veci nemožno vzhliadnuť priestor ani pre aplikáciu inštitútu dobrých mravov a z tohto dôvodu s poukazom na ust. § 3 Občianskeho zákonníka odoprieť žalobkyni nárok na náhradu škody tak, ako sa toho domáhala žalovaná. Nepochybne totiž situácia, kedy je niekto dlhodobo vystavený trestnému stíhaniu - vrátane nákladov na obhajobu s tým spojených - s konečným výsledkom (oslobodením spod obžaloby) v podobe konštatovania, že skutok, ktorý mu bol kladený za vinu, nespáchal, je dostatočným základom pre vylúčenie záveru, že priznanie takto vzniknutej a uplatnenej škody porušuje všeobecne (v spoločnosti) akceptované pravidlá morálneho charakteru, ktoré napĺňajú obsah pojmu dobré mravy.
40. V tejto súvislosti súd už len na okraj poukazuje na fakty, vyplývajúce z priebehu trestného konania, t.j. že žalobkyňa od počiatku v trestnom konaní tvrdila, že svoje povinnosti ako konateľ a vlastník obchodnej spoločnosti nezanedbala, že daňové priznania a účtovné doklady boli vyhotovené bez jej vedomia a podané treťou osobou so sfalšovaním jej podpisu, pričom orgány činné v trestnom konaní odmietali jej opakované návrhy na vykonanie dokazovania znalcom z odboru grafológie, zameraného na zistenie pravosti jej podpisu na príslušných daňových priznaniach a iných daňových dokladoch. Uvedené bolo dôvodom, pre ktorý Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd uznesením č.k.8To/76/2016-1015 zo
dňa 12.9.2016 zrušil prvý (odsudzujúci) rozsudok súdu prvého stupňa a uložil mu povinnosť vykonať dokazovanie znaleckým posudkom z odboru grafológie, ktorého závery napokon potvrdili obranu žalobkyne a viedli k vyneseniu oslobodzujúceho rozsudku. Samotný prokurátor pri späťvzatí odvolania proti tomuto rozsudku uviedol, že tak činí s prihliadnutím na výsledky znaleckého dokazovania, ktoré korešpondujú s výpoveďou obžalovanej od začiatku prípravného konania.
41. Čo sa týka, druhej podmienky, podľa ust. § 17 ods.1 cit.zákona sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk a podľa ust. § 17 ods.2 cit.zákona aj nemajetková ujma.
42. Podľa ust. § 18 ods.1 cit.zákona, náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
43. Podľa ust. § 18 ods.3 cit.zákona, súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.
44. Žalobkyňa si v rámci náhrady škody uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré v zmysle ust. § 18 ods.3 cit.zákona zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta podľa osobitného právneho predpisu účinného v čase vykonania jednotlivých úkonov. V rámci trov právneho zastúpenia si žalobkyňa uplatnila tarifnú odmenu, režijný paušál, náhradu hotových výdavkov (cestovné) a náhradu za stratu času.
45. Súd preskúmal rozsah vykonaných úkonov obhajoby oboznámením obsahu trestného spisu a konštatoval, že všetky sú v príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia, ako aj ďalšími rozhodnutiami resp. postupom orgánov činných v trestnom konaní, nepochybne boli učinené v súvislosti s odvrátením nepriaznivých dôsledkov pre žalobkyňu, v súlade s ust. § 41 ods.1 Trestného poriadku, podľa ktorého je obhajca povinný účelne využívať na obhajovanie záujmov obvineného všetky prostriedky a spôsoby obhajoby uvedené v zákone, najmä starať sa o to, aby boli v konaní náležite a včas objasnené skutočnosti, ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú, a tým prispievať k správnemu objasneniu a rozhodnutiu veci, ako aj v súlade s ust. § 41 ods.2 Trestného poriadku, podľa ktorého je obhajca oprávnený už za prípravného konania robiť za obvineného návrhy, podávať za neho žiadosti, opravné prostriedky, nazerať do spisov a zúčastniť sa podľa ustanovení tohto zákona vyšetrovacích úkonov.
46. Ako to vyplynulo z obsahu trestného spisu, úkony obhajcov žalobkyne pri jej obhajobe spočívali v podávaní sťažností proti uzneseniam, v ich účasti na vyšetrovacích úkonoch, pred podaním návrhu na podanie obžaloby v preštudovaní vyšetrovacieho spisu, v konaní pred súdom v účasti na hlavných pojednávaniach, v podávaní odvolaní proti rozhodnutiam súdu prvého stupňa, v účasti na verejných zasadnutiach odvolacieho súdu, ako aj v návrhoch na vykonanie alebo doplnenie dokazovania.
47. Žalobkyňu obhajovali v trestnom konaní traja obhajcovia - advokáti. Vo vzťahu k JUDr. Tomášovi Čverčkovi si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu trov za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2010, vo vzťahu k JUDr. Eve Geleneky Hencovskej za 12 úkonov právnej služby vykonaných v roku 2010 a vo vzťahu k JUDr. Štefanovi Detvaimu za 19 úkonov právnej služby vykonaných v rokoch 2012 až 2017.
48. Na právne posúdenie trov právneho zastúpenia sa vzťahuje vyhl.MS SR č.655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení účinnom v čase vykonania jednotlivých úkonov.
49. Podľa ust. § 12 ods.3 citovanej vyhlášky, v znení účinnom počas vykonania úkonov právnej služby pri obhajobe žalobkyne v celom rozhodnom období, pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica: a) neprevyšuje päť rokov, jedna dvanástina výpočtového základu, b) prevyšuje päť rokov a neprevyšuje desať rokov, jedna osmina
výpočtového základu, c) prevyšuje desať rokov alebo za ktorý možno uložiť výnimočný trest, jedna šestina výpočtového základu.
50. Podľa ust. § 16 ods.3 citovanej vyhlášky, od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby (tzv.režijný paušál). Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.
51. V danej veci nebolo sporné, že žalobkyňa bola obvinená z pokračovacieho zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods.1, ods. 3 Trestného zákona v súbehu so zločinom skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona, pri ktorých trestný zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje 5 rokov a neprevyšuje 10 rokov a teda, podľa ust. § 12 ods.3 písm.b) cit.vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje činí 1/8 výpočtového základu (ktorým sa rozumie priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka). Za úkony vykonané v roku 2010 bola základná sadzba tarifnej odmeny vo výške 90,17 EUR a režijný paušál vo výške 7,21 EUR, za úkony vykonané v roku 2012 bola základná sadzba tarifnej odmeny vo výške 95,37 EUR a režijný paušál vo výške 7,63 EUR, za úkony vykonané v roku 2013 bola základná sadzba tarifnej odmeny vo výške 97,62 EUR a režijný paušál vo výške 7,81 EUR, za úkony vykonané v roku 2014 bola základná sadzba tarifnej odmeny vo výške 100,50 EUR a režijný paušál vo výške 8,04 EUR, za úkony vykonané v roku 2015 bola základná sadzba tarifnej odmeny vo výške 104,87 EUR a režijný paušál vo výške 8,39 EUR, za úkony vykonané v roku 2016 bola základná sadzba tarifnej odmeny vo výške 107,25 EUR a režijný paušál vo výške 8,58 EUR a za úkony vykonané v roku 2017 bola základná sadzba tarifnej odmeny vo výške 110,50 EUR a režijný paušál vo výške 8,84 EUR.
52. Žalovaná namietala u všetkých troch obhajcov úkon - prevzatie a príprava zastúpenia, s odôvodnením, že absentuje preukázanie uskutočnenia porady alebo nahliadnutia do spisu.
53. Citovaná vyhláška v každom období svojho znenia (§ 14 ods.1 písm.a) priznávala odmenu vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny za úkon - prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom. Súd sa nestotožňuje s názorom žalovanej, že nevyhnutnou podmienkou pre priznanie odmeny za tento úkon je preukázanie uskutočnenia porady s klientom alebo nahliadnutia do spisu. Uvedené je zrejmé jednak zo samotnej podstaty tohto úkonu ako aj z obsahu trestného spisu. Obžalovaná sa stretla so svojimi obhajcami, pretože im udelila písomné plnomocenstvo na obhajobu v konaní a obhajcovia bezprostredne po prevzatí zastúpenia v trestnom konaní vykonali aktívne úkony, spojené s obhajobou žalobkyne, čo by bez oboznámenia sa s prípadom, s obsahom spisu a teda, bez prípravy zastúpenia, očividne nebolo možné.
54. Žalovaná ďalej namietala výšku odmeny za úkony, vykonané JUDr. Geleneky Hencovskou dňa 6.7.2010, ako aj dňa 13.9.2010, s odôvodnením, že ide len o návrhy na dokazovanie - výsluch svedkov a konkrétnych daňových dokladov, preto za tieto úkony patrí len polovica základnej sadzby tarifnej odmeny. S týmto názorom sa súd nestotožňuje a má za to, že tieto úkony spĺňajú atribúty písomného podania na súd alebo iný orgán vo veci samej podľa ust. § 14 ods.1 písm.c) cit.vyhlášky, event. v spojení s odsekom 6 citovaného ustanovenia a teda, prislúcha zaň odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny.
55. Žalovaná ďalej namietala výšku odmeny za úkon, vykonaný JUDr. Geleneky Hencovskou dňa 6.9.2010, s odôvodnením, že účasť na výsluchu nepresiahla dve hodiny. Tvrdenie žalovanej je nedôvodné. Z obsahu trestného (vyšetrovacieho) spisu súd zistil, že výsluch svedkyne U. sa začal o 12,00 hod. a skončil o 12,35 hod., výsluch svedka Y.. I. sa začal o 13,00 hod. a skončil o 13,25 hod. a výsluch svedka B. začal o 14,20 hod. a skončil o 14,35 hod. Išlo teda o tri za sebou nadväzujúce úkony, ktoré boli vykonané v rozpätí presahujúcom dve hodiny, t.j. boli začaté dva krát dve hodiny; od 12,00 do 14,00 a od 14,00 do 16,00 hod. Vyúčtovaný úkon teda spĺňa atribúty účasti pri vyšetrovacích úkonoch za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín podľa ust. § 14 ods.1 písm.d) cit. vyhlášky a teda, prislúcha zaň odmena vo výške dvojnásobku základnej sadzby tarifnej odmeny.
56. Žalovaná ďalej namietala úkon, označený ako ďalšia porada s klientom, vykonaný dňa 7.10.2012 JUDr. Detvaiom, s odôvodnením, že vykonanie tohto úkonu z obsahu trestného spisu nevyplýva, resp.
že žalobkyňa vykonanie tohto úkonu nepreukázala. Je pravdou, že žalobkyňa nedisponovala písomným dokladom o vykonaní tohto úkonu, ktorý vzhľadom na svoju povahu prirodzene nie je súčasťou trestného spisu, avšak navrhla, aby súd alternatívne prihliadol na dva úkony, ktoré pôvodne neboli uvedené v skutkových okolnostiach žaloby; úkon zo dňa 29.10.2019 - návrh na vykonanie dôkazov a zo dňa 5.11.2012 - návrh na vykonanie dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v trestnom spise. Mala za to, že odmena, ktorá za tieto dva úkony prináleží, pokrýva trovy za tento jeden úkon zo dňa 7.10.2012. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobkyne. Prihliadol pri tom na skutočnosť, že tento úkon bezprostredne predchádzal uskutočneniu prvého hlavného pojednávania na súde, konaného dňa 11.10.2012 a teda, je vysoko pravdepodobné, že sa porada medzi obhajcom a klientom naozaj uskutočnila, ako aj na skutočnosť, že uvedený úkon sa odrazil aj vo vyúčtovacej faktúre č.479/2012 zo dňa 8.11.2012, kde je označený ako rokovanie s klientkou dňa 7.10.2012 (č.l.17 spisu). Zároveň, z obsahu trestného spisu nepochybne vyplynulo, že JUDr. Detvai vykonal ďalšie dva úkony - návrhy na vykonanie dôkazov zo dňa 29.10.2019 a zo dňa 5.11.2012 - návrh na vykonanie dôkazov, za ktoré si žalobkyňa pôvodne v žalobe nárok na náhradu neuplatnila. Súd teda dospel k záveru, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov obhajoby vo vyúčtovanej výške, minimálne za jeden úkon právnej služby.
57. Žalovaná ďalej namietala výšku odmeny za úkon, označený ako odvolanie a príprava jeho dôvodov zo dňa 19.5.2016 vykonaný JUDr. Detvaiom, uplatnený vo výške 936 EUR ( 780 EUR + 20 % DPH), s odôvodnením, že nezodpovedá právnej úprave podľa cit.vyhlášky. Súd dospel k záveru, že námietka žalovanej je v tejto položke opodstatnená. Obhajca žalobkyne týmto úkonom podal odvolanie proti odsudzujúcemu rozsudku a teda, za tento úkon mu patrí odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny podľa ust. § 14 ods.1 písm. g) cit. vyhlášky, čo predstavuje 107,25 EUR + režijný paušál 8,58 EUR, t.j. 115,83 EUR a po pripočítaní 20 % DPH vo výške 23,17 EUR trovy za tento úkon činia 139 EUR.
58. Súd preskúmal výšku uplatnenej odmeny, režijného paušálu, ako aj DPH vo vzťahu ku každému z uplatnených úkonov právnej služby a dospel k záveru, že bola vyčíslená správne, dokonca v niektorých prípadoch nižšia, než ju stanovuje právny predpis. Len pre príklad súd uvádza úkony, vykonané v roku 2013, pri ktorých si žalobkyňa uplatňovala základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo výške 90,17 EUR, hoci správne jej prináleží suma 97,62 EUR za jeden úkon. To isté sa vzťahuje na režijný paušál, za ktorý si uplatňovala sumu 7,21 EUR, hoci správne jej prináleží 7,81 EUR.
59. Zo správ daňových úradov mal súd za preukázanú aj ďalšiu, žalovanou namietanú skutočnosť, t.j. že obhajcovia žalobkyne boli v rozhodnom období platiteľmi DPH a teda, žalobkyňa si dôvodne uplatňovala zvýšenie odmeny, ako aj náhrad o daň z pridanej hodnoty tak, ako to ustanovuje ust. § 18 ods.3 cit. vyhlášky.
60. Podľa ust. § 15 vyššie citovanej vyhlášky, advokát má popri nároku na odmenu aj nárok: a/ na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy, b/ na náhradu za stratu času (§ 17).
61. Podľa ust. § 16 ods.4 cit.vyhlášky, na výšku náhrady preukázaných cestovných výdavkov sa vzťahujú osobitné predpisy, ak táto vyhláška neustanovuje inak.
62. Podľa ust. § 73 ods.1 zákona č.543/2005 Z.z. ( Spravovací poriadok pre súdy ), nárok na cestovné má osoba zúčastnená na konaní, ktorá nemá trvalý alebo prechodný pobyt alebo nepracuje v mieste, kde sa konanie uskutočňuje, alebo je predvolaná z miesta, kde sa dočasne zdržuje.
63. Podľa ust. § 73 ods.2 cit.zákona, osobe zúčastnenej na konaní sa hradia skutočné, účelné a hospodárne vynaložené výdavky cestovného verejným hromadným dopravným prostriedkom. Ak použila osoba zúčastnená na konaní vlastné motorové vozidlo, hradí sa jej cestovné ako pri ceste hromadným dopravným prostriedkom okrem prípadov podľa § 74.
64. Podľa ust. § 74 cit.zákona, ak okolnosti prípadu vyžadujú, aby cesta bola vykonaná inak ako verejným hromadným dopravným prostriedkom, poskytne sa osobe zúčastnenej na konaní pri ceste náhrada podľa osobitných predpisov.
65. Osobitným zákonom, na ktorý odkazujú vyššie citované ustanovenia je zákon č.283/2002 Z.z. o cestovných náhradách.
66. Podľa ust. § 7 ods.1 zákona o cestovných náhradách, ak sa zamestnanec písomne dohodne so zamestnávateľom, že pri pracovnej ceste použije cestné motorové vozidlo okrem cestného motorového vozidla poskytnutého zamestnávateľom, patrí mu základná náhrada za každý 1 km jazdy (ďalej len "základná náhrada") a náhrada za spotrebované pohonné látky; ak zamestnanec použije cestné motorové vozidlo na žiadosť zamestnávateľa, odsek 10 sa nepoužije.
67. Podľa ust. § 7 ods.2 citovaného zákona, sumu základnej náhrady pre jednostopové vozidlá a trojkolky a pre osobné cestné motorové vozidlá podľa odseku 1 ustanoví opatrenie, ktoré vydá ministerstvo; opatrenie sa vyhlási uverejnením jeho úplného znenia.
68. Podľa ust. § 7 ods.4 citovaného zákona, náhrada za spotrebované pohonné látky patrí zamestnancovi podľa cien pohonných látok prepočítaných podľa spotreby pohonných látok (ďalej len "spotreba") uvedenej v technickom preukaze cestného motorového vozidla alebo v osvedčení o evidencii cestného motorového vozidla (ďalej len "technický preukaz").
69. Podľa ust. § 7 ods.5 citovaného zákona, cenu pohonnej látky preukazuje zamestnanec dokladom o kúpe pohonnej látky, z ktorého je zrejmá súvislosť s pracovnou cestou (ďalej len "doklad o kúpe"). Ak zamestnanec preukazuje cenu pohonnej látky viacerými dokladmi o kúpe, cena pohonnej látky sa môže vypočítať aritmetickým priemerom preukázaných cien. Ak zamestnanec nepreukáže cenu pohonnej látky dokladom o kúpe, na výpočet sa použije cena pohonnej látky, ktorá platila v čase nástupu na pracovnú cestu zistená Štatistickým úradom Slovenskej republiky (ďalej len "štatistický úrad").
70. Žalobkyňa si v rámci trov právneho zastúpenia dôvodne uplatnila aj cestovné, ktoré vynaložil jej obhajca JUDr. Štefan Detvai v súvislosti s cestou z miesta svojho sídla (Bratislava) do miesta hlavného pojednávania, konaného v Košiciach dňa 11.10.2012, dňa 19.12.2012, dňa 17.10.2013, dňa 19.12.2013, dňa 26.2.2014, dňa 9.4.2014, dňa 11.6.2014, dňa 24.9.2014, dňa 19.11.2014, dňa 14.1.2015, dňa 20.1.2016, dňa 12.9.2016 a dňa 23.11.2017 a späť do miesta svojho sídla (13 ciest).
71. Ako to vyplýva z vyššie citovaných ustanovení, cestovné zahŕňa dva druhy náhrad a to tzv.základnú náhradu za každý 1km jazdy a náhradu za spotrebované pohonné látky.
72. Sadzba základnej náhrady v zmysle § 1 písm.b/ Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č.632/2008 Z.z. o sumách základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 1.1.2009, v čase vykonania ciest činila 0,183 EUR za 1 km cesty. Vzdialenosť z Bratislavy do Košíc a späť predstavuje 810 km. Výška základnej náhrady teda predstavuje za jednu cestu sumu 148,23 EUR a spolu za všetky cesty sumu 1.926,99 EUR ( t.j. 0,183 EUR x 810 km x 13 ciest).
73. Z predloženého technického preukazu cestného motorového vozidla zn. VW Passat, ktorého držiteľom bol JUDr. Štefan Detvai súd zistil, že priemerná spotreba pohonných látok tohto motorového vozidla je 6,6 litra nafty na 100 km. Vychádzajúc z údajov zistených Štatistickým úradom SR súd zistil, že pri cestách vykonaných v roku 2012 bola cena za 1 liter pohonnej látky 1,45 EUR, v roku 2013 bola 1,39 EUR, v roku 2014 bola 1,334 EUR, v roku 2015 bola 1,135 EUR, v roku 2016 bola 1,038 EUR a v roku 2017 bola 1,333 EUR. S použitím vyššie uvedených údajov súd uzavrel, že náhrada výdavkov za spotrebované pohonné látky za 2 cesty v roku 2012 činí 155,03 EUR, za 2 cesty v roku 2013 činí 148,62 EUR, za 5 ciest v roku 2014 činí 356,58 EUR, za 1 cestu v roku 2015 činí 60,68 EUR, za 2 cesty v roku 2016 činí 111 EUR a za 1 cestu v roku 2017 činí 71,26 EUR. Spolu za všetky cesty bolo vynaložených na pohonné látky 903,17 EUR.
74. Spolu náhrada cestovného (t.j. základná náhrada a náhrada za spotrebované pohonné látky) činí 2.830,16 EUR.
75. Podľa ust. § 17 ods.1 vyššie citovanej vyhlášky, pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.
76. Cesta autom z Bratislavy do Košíc trvá približne 314 minút, t.j. 5 hodín a 25 minút, čo predstavuje 11 polhodín, spolu za cestu aj späť 22 polhodín. 1/60 výpočtového základu v roku 2012 činila 12,71 EUR, preto náhrada za stratu času za 2 cesty činí 559,24 EUR (279,62 x 2). 1/60 výpočtového základu v roku 2013 činila 13,01 EUR, preto náhrada za stratu času za 2 cesty činí 572,44 EUR (286,22 x 2). 1/60 výpočtového základu v roku 2014 činila 13,40 EUR, preto náhrada za stratu času za 5 ciest činila 1.474 EUR (294,80 x 5). 1/60 výpočtového základu v roku 2015 činila 13,98 EUR, preto náhrada za stratu času za 1 cestu činí 307,56 EUR. 1/60 výpočtového základu v roku 2016 činila 14,30 EUR, preto náhrada za stratu času za 2 cesty činí 629,20 EUR (314,60 x 2). 1/60 výpočtového základu v roku 2017 činila 14,73 EUR, preto náhrada za stratu času za 1 cestu činí 324,06 EUR. Spolu náhrada za stratu času činí 3.866,50 EUR.
77. Obhajcovi žalobkyne podľa ust. § 18 ods.3 cit.vyhlášky patrí aj zvýšenie vyššie uvedených náhrad (cestovné a náhrada za stratu času) o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 %. Cestovné po zvýšení o DPH predstavuje 3.396,19 EUR. Náhrada za stratu času po zvýšení o DPH predstavuje 4.639,80 EUR.
78. Súd po vysporiadaní sa s námietkami žalovanej uzavrel, že JUDr. Tomášovi Čverčkovi patrí odmena vo výške 231,76 EUR za dva úkony právnej služby, JUDr. Eve Geleneky Hencovskej odmena vo výške 1.497,86 EUR za 12 úkonov právnej služby a napokon JUDr. Štefanovi Detvaimu odmena vo výške 2.312,28 EUR za 19 úkonov právnej služby, ako aj náhrada hotových výdavkov (cestovné) a náhrada za stratu času vo výške 8.035,99 EUR (t.j. spolu pre JUDr. Detvaiho suma 10.348,27 EUR). Spolu celková výška trov právneho zastúpenia žalobkyne predstavuje sumu 12.077,89 EUR.
79. Po ustálení záveru o účelnosti a správnosti výšky trov právneho zastúpenia sa súd zaoberal námietkou žalovanej, týkajúcou sa preukázania skutočnosti, že žalobkyňa zaplatila svojim obhajcom žalobou uplatnenú sumu. Vo vzťahu k JUDr. Čverčkovi si uplatnila nárok na náhradu sumy 231,76 EUR, vo vzťahu k JUDr. Eve Geleneky Hencovskej na náhradu sumy 1.497,86 EUR a vo vzťahu k JUDr. Štefanovi Detvaimu na náhradu sumy 8.450,80 EUR ( spolu sumu 10.180,42 EUR).
80. Súd mal na základe žalobkyňou predložených listinných dôkazov uvedenú skutočnosť za preukázanú. Z príjmového pokladničného dokladu súd zistil, že žalobkyňa dňa 12.4.2010 zaplatila JUDr. Tomášovi Čverčkovi sumu 231,76 EUR, za účelom úhrady faktúry č.10014 zo dňa 12.4.2010, ktorou jej vyúčtoval trovy za 2 úkony právnej služby. Z výpisu z účtu žalobkyne vedeného v UNiCreditBank súd zistil, že žalobkyňa poukázala dňa 8.6.2011 na účet JUDr. Evy Geleneky Hencovskej sumu 1.720,06 EUR, titulom poskytnutých právnych služieb, za účelom úhrady faktúry č.08/2011 zo dňa 25.5.2011. Znamená to, že žalobkyňa si v žalobe uplatnila nárok na náhradu v nižšom rozsahu, než čo svojej obhajkyni skutočne zaplatila. Z výpisov z účtu žalobkyne vedeného v Tatra banke a.s. ďalej súd zistil, že na účet JUDr. Štefana Detvaiho poukázala žalobkyňa v priebehu rokov 2013 až 2019 spolu sumu 9.115,43 EUR titulom poskytnutých právnych služieb a teda, v jeho prípade si rovnako v žalobe uplatnila nárok na náhradu v nižšom rozsahu, než čo mu skutočne zaplatila. Zaplatenie všetkých trov JUDr. Detvaimu mal súd podporne za preukázané aj z potvrdenia, vystaveného týmto advokátom dňa 4.9.2020.
81. Zhrnúc vyššie uvedené súd uzavrel, že nárok žalobkyne na náhradu trov právneho zastúpenia, uplatnený vo výške 10.180,42 EUR je v celom rozsahu dôvodný.
82. Predmetom konania bol aj nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy.
83. Podľa ust. § 17 ods.2 zákona č.514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
84. Podľa ust. § 17 ods.3 cit.zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
85. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak než odsúdením (a to aj v prípade, ak nebolo realizované väzobne), je ústavne akceptovateľným a ústavou predpokladaným spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe.
86. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu (Ústavný súd Českej republiky nález sp. zn. I. ÚS 554/04 z 31. marca 2005).
87. Ľudská dôstojnosť predstavuje najvyššiu hodnotu v základoch celého právneho systému i ústavného poriadku a je možné ju preto považovať za konečný účel právneho poriadku. Tým sa stáva objektívnou ústavnou kategóriou a pôsobí vo vzťahu k ostatným inak nehierarchicky usporiadaným základným právam ako hodnota nadradená a s ohľadom na to je potrebné akýkoľvek zásah či zníženie ľudskej dôstojnosti vnímať ako zásah veľmi závažný a teda, ťažko reparovateľný. Ľudská dôstojnosť je totiž hodnotou horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami či spoločenskými normami, je úplne nenahraditeľná iným statkom a tým menej hodnotou vyčísliteľnou v peniazoch.
88. Súdna prax, vychádzajúc z ust. § 17 ods.3 cit.zákona, vytvorila postupne sa stabilizujúce kritériá pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorými sú povaha trestnej veci, dĺžka trestného stíhania a predovšetkým dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby, ako aj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Za pomoci týchto kritérií ustálená výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí súčasne zodpovedať všeobecne zdieľanej predstave spravodlivosti a slušnosti (obdobne rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2813/2011 z 27. júna 2012). Inak povedané, určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti.
89. Súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že zo samotnej povahy nemajetkovej ujmy, ktorá je daná vnútornými prežitkami človeka plynie, že vznik nemajetkovej ujmy je len ťažko preukázateľný. Spravidla sa preto vyvodí vtedy, ak by akákoľvek osoba v rovnakom postavení mohla výkon verejnej moci (alebo jeho absenciu) a jeho následky vnímať úporne. Vznik nemajetkovej ujmy spravidla nie je možné preukazovať, pretože ide o stav mysle poškodenej osoby. V konaní sa teda obvykle iba zisťuje, či sú dané objektívne dôvody na to, aby sa konkrétna osoba mohla cítiť poškodenou. Inými slovami, treba zvážiť, či vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu by sa aj iná osoba v obdobnom postavení mohla cítiť dotknutou v zložkách tvoriacich vo svojom súhrne nemajetkovú sféru jednotlivca.
90. V nadväznosti na vyššie uvedené (bod 88 odôvodnenia) súd pri rozhodovaní o výške náhrady za nemajetkovú ujmu prihliadol na viaceré vyššie spomínané kritériá a okolnosti. Medzi objektívne okolnosti, pre ktoré sa nielen žalobkyňa, ale aj iná osoba v obdobnom postavení mohla cítiť dotknutá, patrí v danom prípade povaha trestnej veci (pokračovací zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods.1, ods. 3 Trestného zákona v súbehu so zločinom skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona), pri ktorej žalobkyni hrozil v zmysle Trestného zákona trest odňatia slobody s hornou hranicou až 10 rokov, ďalej dĺžka trestného stíhania (7 rokov), ako aj povaha jej profesnej činnosti (verejne známa muzikálová herečka) a medializácia prípadu.
91. Súd preto nepochyboval o tom, že tvrdenia žalobkyne, týkajúce sa dopadu trestného stíhania v spojitosti s uvedenými okolnosťami do osobnostnej sféry žalobkyne, konkrétne na jej pracovný, ako aj súkromný život (zásadné narušenie vzťahov v profesijnej činnosti, sťaženie resp. až znemožnenie ďalšieho kariérneho umeleckého postupu, znášanie negatívnych reakcií z blízkeho i vzdialenejšieho okruhu známych formou ohovárania, vyhýbania sa, ukončenia kontaktov, rozpad manželstva, zmena priezviska, zmena bydliska, zmena v pôvodne aktívnom spoločenskom a kultúrnom živote, zmena osobnosti žalobkyne (uzavretie sa do seba, strata dôvery, stres, narušenie spánku), podporené aj výpoveďami svedkov, sú vierohodné.
92. Ako to vyplynulo z výpovede žalobkyne, podporenej výpoveďami svedkov A. D. (B. A. M. L. X. C. Ž. M. Ž.), ako aj M. Č. X. X. Č. (rodičia žalobkyne), trestné stíhanie závažným spôsobom zasiahlo do života žalobkyne. Žalobkyňa sa snažila viesť poctivý a slušný život a dovtedy nemala žiadne problémy s políciou. V čase začatia trestného stíhania bola vo veku 31 rokov, kedy začínala pracovať na svojej umeleckej kariére a zároveň sa starala o ročné dieťa. Dovtedy pôsobila v divadlách C. O. A. S., A. Q. W. H. A. M., X. X. A. Š. Q. A. I., v dabingu v rozhlase, nemala núdzu o prácu ani o príjem, bola známa aj spoločensky, často chodievala do spoločnosti. Keď sa tieto divadlá dozvedeli o jej trestnom stíhaní, ukončili s ňou spoluprácu. Žalobkyňa predtým účinkovala aj v známej kapele X., ktorej manažér sa rozhodol ukončiť spoluprácu, pretože dostával otázky, či sa jedná o tú „DPH-čkársku“ kapelu. V roku 2012 žalobkyňu podporila pani Q., pedagogička spevu, ktorá mala na starosti hudobné naštudovanie muzikálu Matúš Čák Trenčiansky pre Hudobné divadlo CAASIA v Košiciach, ktorého producentom bol A. D.. S jej podporou vyhrala konkurz do muzikálu, čo jej psychicky na určitý čas veľmi pomohlo. Opätovný zlom nastal v roku 2013, keď žalobkyňa na základe úspechu v predchádzajúcom muzikáli mala účinkovať v muzikáli I.. V tom čase totiž v novinách vyšiel článok, ktorý hovoril o predmetnej trestnej kauze a kde bola žalobkyňa označená aj s fotografiou, spolu s už mediálne známou osobou (C.. B.). Zamestnanci divadla chodili za producentom a vyhadzovali mu na oči, že koho to vlastne má v divadle. Žalobkyňa zároveň v divadle J. vykonávala funkciu J. B. a zamestnanci ju prestali akceptovať. Producent ju pod týmto tlakom musel z tejto funkcie odvolať. Žalobkyňa po zverejnení tohto článku psychicky upadla, nevedela sa na skúškach sústrediť, režisérka ju chcela z divadla vyhodiť, hrozilo, že premiéra muzikálu sa neuskutoční. Producent sa po rozhovore so žalobkyňou a oboznámení sa s kauzou rozhodol jej pomôcť a podržať ju; nevedel za ňu zohnať náhradu a premiéru muzikálu I. by nestihol uviesť tak, ako to bolo dojednané. Navrhol jej aj zmenu priezviska. Žalobkyňa mala pocit, že každý na ňu ukazuje prstom, susedia sa vypytovali, ľudia aj novinári im búchali na dvere, fotili si ich. Rozhodla sa preto odísť do ústrania, z mesta (Bardejov) do malej dedinky (S.), kde štyri roky žila v dome svojho otca. Žila v podstate len z rodičovského príspevku, z pomoci svojich rodičov a z príležitostného príjmu z výkonu prác, ktoré sa snažila nájsť, avšak nemala nič spoločné s jej profesiou, napr. vykladačka tovaru alebo telefonistka. Rodičia jej dokonca v tom čase nosili nákupy domov, lebo sa hanbila ísť na ulicu a hlavne sa bála. V rodinnom živote neustále hádky, týkajúce sa trestného stíhania, viedli až k rozvodu manželstva v roku 2013. V spoločenskom styku pociťovala hanbu, ľudia na ňu zazerali, všade sa jej pýtali, či je to ona, čo bola v televízii, v krimi správach a pod. Rodičia sa viditeľne trápili, boli rozmazávaní medzi susedmi, poštárka sa neustále vypytovala, prečo chodí toľko písomností z polície, či zo súdu, ľudia na nich taktiež zazerali, odsudzovali ich, preto sa utiahli, nechodili do spoločnosti. Žalobkyňa tiež vypovedala o tlaku zo strany vyšetrovateľa, ktorý napriek tomu, že od počiatku tvrdila, že je nevinná a snažila sa spolupracovať s políciou, ju chcel priviesť k dohode o vine a treste, aby z nej mohol urobiť svedkyňu proti C..B.. Vyvolával jej domov a pýtal sa jej, ako sa jej spalo a či si vychutnala dieťa, pretože v base si ho už nevychutná. Žalobkyňa popisovala pocity stresu, beznádeje, hanby, úzkosti, frustrácie, mala problémy so spánkom.
93. Z vykonaného dokazovania je teda zrejmé, že zníženie spoločenského postavenia žalobkyne sa prejavilo navonok v pochybnostiach verejnosti, známych i priateľov vo vzťahu k jej čestnosti a bezúhonnosti, kedy žalobkyňa ako aj jej blízka rodina museli čeliť spoločensky nepríjemným situáciám v pracovnom, rodinnom i spoločenskom živote, nepríjemným otázkam, pochybovačným pohľadom, boli vystavení neistote, úzkosti a frustrácii. Predmetná kauza teda zasiahla do mimoriadne citlivej oblasti života žalobkyne - jej občianskej bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti a jej profesijnej činnosti, nakoľko bola v rozpore so skutočnosťou označená za páchateľku danej protiprávnej činnosti, ktorá je všeobecne považovaná za protispoločenskú a nemorálnu, spoločnosťou odsudzovaná, t.j. podrobenú mimoriadne negatívnemu a citlivému spoločenskému vnímaniu.
94. Čo sa týka námietky žalovanej, že súd pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy nesmie prihliadať na medializáciu trestnej veci žalobkyne, že štát nemožno stotožňovať s masovokomunikačnými prostriedkami, ktoré majú samostatnú právnu subjektivitu a nesú vlastnú zodpovednosť za prípadné zásahy do osobnostných práv, súd uvádza:
95. Ako už bolo uvedené vyššie, trestné stíhanie samo osebe, teda aj bez medializácie, výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti. Ak súd poukazuje na medializáciu prípadu, tak výlučne len v spojitosti s vplyvom tejto medializácie na reakcie a hodnotenia ľudí z bezprostredného aj širšieho okolia na osobu žalobkyne. Medializácia prípadu teda len dokresľuje intenzitu a rozsah dopadu trestného stíhania žalobkyne do jej osobnostnej sféry a pri rozhodovaní
o výške náhrady nemajetkovej ujmy je tento faktor významným najmä z pohľadu verifikácie rozsahu reakcií okolia na osobu žalobkyne v jej súkromnom i pracovnom živote. Nemožno totiž nechať bez povšimnutia, že k medializácii by nedošlo, nebyť začatia trestného stíhania (ktoré sa v súvislosti s oslobodzujúcim rozsudkom ukázalo byť nezákonným). Samozrejme, vyššie uvedený názor nevedie k záveru, že štát nesie zodpovednosť v zmysle zákona č.514/2003 Z.z. za slovom, písmom či obrazom vyjadrené skutkové okolnosti alebo hodnotiace úsudky difamujúcej povahy, za nepravdivé alebo pravdu skresľujúce skutočnosti uverejnené prevádzkovateľmi médií pri medializácii prípadu v rozpore s tlačovým zákonom.
96. Čo sa týka námietky žalovanej, že u žalobkyne nešlo o prvé trestné stíhanie, pretože prvé trestné stíhanie sa začalo v inej trestnej veci už v roku 2009 a za situácie, kedy boli súbežne vedené viaceré trestné stíhania, je ťažké rozlíšiť mieru resp. intenzitu dopadu jednotlivých stíhaní, resp. aj samotnú príčinnú súvislosť, súd uvádza:
97. Je prirodzené, že začatie ďalšieho trestného stíhania pre obvinenie zo spáchania ďalšieho skutku predstavuje ďalšiu negatívnu záťaž pre psychiku človeka. Otázkou však je, či za takejto situácie je vôbec reálne možné rozlíšiť, resp. oddeliť negatívne dopady, plynúce z viacerých súbežne prebiehajúcich zásahov do osobnostnej sféry. Súd je toho názoru, že za takejto situácie nie je možné s istotou ustáliť resp. vyabstrahovať (odlíšiť), či len v dôsledku začatia trestného stíhania v inej (prvej) veci alebo či súbežne a kumulatívne v dôsledku viacerých trestných stíhaní a ak súbežne, tak v akom rozsahu resp. intenzite, došlo k negatívnemu zásahu. Avšak tá skutočnosť, že to nie je možné učiniť, nemôže automaticky viesť k záveru, že ak sa štát dopustil voči žalobkyni nezákonného trestného stíhania a zároveň bolo resp. je voči nej v inej veci súbežne začaté trestné stíhanie, tak to automaticky vylučuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným súdnym stíhaním. Prijatie takejto argumentácie by viedlo k absurdnému a neprijateľnému záveru, podľa ktorého za predpokladu, že aj ďalšie trestné stíhanie žalobkyne by bolo nezákonné, súd by mohol (musel) zamietnuť žalobu v oboch konaniach o náhradu škody len preto, že nie je možné ustáliť príčinnú súvislosť medzi tvrdenou nemajetkovou ujmou a trestným stíhaním.
98. Prijatie takéhoto názoru by viedlo k situácii, že by reálne existujúca nemajetková ujma ostala neodškodnená, čo je podľa názoru súdu neprijateľné.
99. Zhrnúc vyššie uvedené súd konštatoval, že nemajetkovú ujmu, ktorá žalobkyni vznikla v dôsledku nezákonného trestného stíhania, nie je možné odstrániť ju inak, ako priznaním zadosťučinenia vo forme finančnej náhrady; nebolo sporné, že žalobkyni doposiaľ nikto neposkytol ani len morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia sa.
100. Čo sa týka tretej podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, vrátane nemajetkovej ujmy, bolo nesporné, že vecná škoda, ako aj nemateriálna ujma vznikli ako bezprostredný následok nezákonného trestného stíhania žalobkyne (príčinná súvislosť); iným slovom povedané, nebyť trestného stíhania, k škode by nedošlo.
101. Zhrnúc vyššie uvedené súd dospel k záveru, že žalobkyni patrí nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 EUR. Súd je presvedčený o tom, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch neporušuje princíp primeranosti, zohľadňuje osobitosť daného prípadu, nevytvára priestor na obohatenie sa žalobkyne, ale znamená pre ňu spravodlivé zadosťučinenie vzhľadom na intenzitu ujmy, danej dĺžkou trvania zásahu v oblasti profesijnej, rodinnej a spoločenskej s prihliadnutím na osobu žalobkyne, jej doterajší život a okolnosti, za ktorých k nej došlo.
102. Súd je zároveň toho názoru, že stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či mesiac vedenia trestného stíhania vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe súdov iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí byť zohľadnená, pokiaľ priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom mieste.
103. Ani to však neznamená, že takúto rozhodovaciu prax týchto orgánov by nebolo na mieste nezohľadniť. V tomto smere súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR III.ÚS 754/2016-42 zo dňa 24.1.2017, ktorý odkazuje na rozhodovaciu prax všeobecných súdov v Českej republike (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2357/2010 z 11. januára 2012, uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky, zošit č. 4/2012, pod R 52/2012, s. 327 a nasl., ako aj v ňom uvedenú širokú komparáciu rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva a súdov iných európskych štátov). Vo svetle tohto nálezu potom odškodnenie nemajetkovej ujmy žalobkyne, u ktorej trestné stíhanie trvalo takmer 7 rokov, konkrétne 92 mesiacov, vo výške 5.000 EUR, t.j. sumou 54,35 EUR za jeden mesiac trvania trestného stíhania, nemožno považovať za neadekvátne.
104. Podľa ust. § 262 ods.1 zákona č.160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
105. Podľa ust. § 255 ods.1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
106. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa zásady úspechu v konaní. Žalobkyňa mala v konaní plný úspech, preto jej súd priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
107. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje, v dvoch písomných vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh ).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 C.s.p.).
Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. (§ 48 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku).