Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-158-2019.pdf
PDF · 169.38 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/158/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a sudcov Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobkyne: G.. P. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., W. XX, proti žalovaným: X./ U.. P. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., M. XX, X./ Y. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., M. XX, o zaplatenie 3 283 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky z 18. apríla 2019, č. k. 10C/146/2017-296, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku vo vzťahu k žalovanej v 2. rade a vo výroku o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanej v 2. rade p o t v r d z u j e.
II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku vo vzťahu k žalovanému v 1. rade do sumy 1 095 eur p o t v r d z u j e a vo zvyšku zamietajúceho výroku ako aj vo výroku o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému v 1. rade rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
III. Žalovanej v 2. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Nové Zámky (súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom z 18. apríla 2019, č. k. 10C/146/2017-296 zastavil konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 3 283 eur od 07. 10. 2017 do zaplatenia. Vo zostávajúcej časti žalobu voči žalovaným v 1. rade a v 2. rade zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným v 1. rade a v 2. rade nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni nepriznal.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 558, § 563, § 564 a § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo len „OZ“).
3. V odôvodnení poukázal na to, že žalobkyňa sa žalobou v spojení s upresňujúcim podaním domáhala voči žalovaným v 1. rade a v 2. rade zaplatenia 3 283 eur s príslušenstvom, titulom vrátenia pôžičiek. Príslušenstvo predstavovalo úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 3 283 eur od 07.10.2017 do zaplatenia, avšak v tejto časti žalobkyňa vzala svoju žalobu späť po začatí sporu ako prejav určitého gesta pre žalovaných v 1. rade a v 2. rade.
4. Žalovaný v 1. rade so žalobou nesúhlasil, žiadal ju zamietnuť, spochybňoval skutočnosti uvádzané žalobkyňou a opakovane zotrval na postoji, že si od nej nezapožičal žiadne finančné prostriedky.
5. Žalovaná v 2. rade so žalobou nesúhlasila a žiadala ju zamietnuť, pretože si od žalobkyne nikdy žiadne peniaze nezapožičala, preto jej nemohla vzniknúť povinnosť jej ich vrátiť. K žalovanému v 1. rade
sa vyjadrila tak, že je to jej manžel a zotrvala na postoji, že o zapožičiavaní finančných prostriedkov žalovaným 1. od žalobkyne nemala žiadne poznatky, inak by trvala na ich vrátení, hoci vo forme splátok.
6. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, z ktorého zistil, že medzi stranami nebolo sporné, že sú v príbuzenskom vzťahu, pretože žalobkyňa je sestrou žalovaného v 1. rade a žalovaná v 2. rade je manželkou žalovaného v 1. rade. Nebolo sporné ani to, že v minulosti boli vzťahy medzi nimi nadštandardné, a to približne do roku 2015, po roku 2013 tieto vzťahy začali ochladzovať, čo malo za následok množstvo sporov, ktorých stranami sú G.. P. M., U.. P. Q., T. O. (súrodenci) a P. Q. (ich matka), alebo niektorí z nich. Žalovaná v 2. rade sa zhodla so žalobkyňou, že v súvislosti s týmto sporom žalobkyňa žalovanej v 2. rade nezapožičiavala žiadne finančné prostriedky. Na ďalších skutkových okolnostiach sa nezhodli s výnimkou konštatovania, že aktuálne sú vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade mimoriadne zlé. K vzťahu medzi žalobkyňou ako veriteľkou na jednej strane a žalovaným v 1. rade ako dlžníkom na druhej strane žalobkyňa uviedla množstvo skutočností, podľa ktorých v čase, keď vzťahy medzi nimi boli nadštandardné, niekedy od bližšie nešpecifikovaných dní 90-tych rokov mala postupne v pozícii veriteľa uzatvoriť v ústnej forme so žalovaným v 1. rade ako dlžníkom 10 až 15 zmlúv o pôžičke, žalobkyňa nedokázala uviesť presné dátumy, presné sumy, miesta, prítomnosť iných osôb, kedy a za akých okolností k uzatvoreniu týchto jednotlivých zmlúv o pôžičke malo dôjsť, zapožičiavané mali byť finančné sumy v rôznych výškach, v rozpätí od 1 000 Sk do 5 000 Sk a v jednom prípade 10 000 Sk. Na pojednávaní dňa 22. 02. 2019 žalobkyňa potvrdila, že na ústne uznávacie prejavy žalovaného v 1. rade o tom, že jej finančné prostriedky vráti a za akých okolností, nemá žiadnych svedkov a ani žiaden písomný záznam. Zapožičiavanie finančných prostriedkov žalovanému v 1. rade si mala zapisovať do kalendára, ktorý mal obsahovať aj čiastočné platby z jeho strany, tento v druhej polovici roka 2009 mala spáliť. Uvedenému mala predchádzať jedna udalosť zo dňa 01. 07. 2009 a ktorá sa podľa žalobkyne mala odohrať na dvore bydliska ich matky P. Q. na adrese M. XXX F. v altánku, za prítomnosti žalobkyne, žalovaného v l. rade, spoločnej matky P. Q. a neďaleko sa mala nachádzať aj sestra žalobkyne a žalovaného v l. rade T. O.. V tento deň mal podľa žalobkyne žalovaný v l. rade vlastnou rukou vypísať potvrdenie, ktorého text sám vymyslel a ktoré písomné potvrdenie bolo súdu predložené.
7. Nahliadnutím do predloženého potvrdenia bolo zistené súdom, že obsahuje ručne vypísaný text nasledovného znenia: „Potvrdenie Dolupodpísaný U.. P. Q. týmto potvrdzuje, že ku dňu 2. júl 2009 dlhuje p. P. M. sumu 65 900 Sk, t.j. 2 188 Eur - (slovom dvetisíc, 188 Eur). F. 01.07.2009“. V poslednom riadku sa nachádza rukou vypísaný text „svedkovia:“ a tri ručné podpisy, z ktorých je čitateľný len jeden a to „Q.“. V ľavej hornej časti potvrdenia sa nachádza ešte číslo „66 760,-“ a v pravej hornej časti potvrdenia sa nachádza text „účet XXXXXXXXXX eur sporiteľňa“.
8. Listom bez uvedenia dátumu žalobkyňa vyzvala žalovaného v 1. rade o vrátenie peňazí vo výške 33 000, keď mena uvedená nebola. Ďalším listom zo dňa 16.09.2017 žalobkyňa vyzvala žalovaných v 1. rade a v 2. rade na vrátenie peňazí, ktoré si mal požičať žalovaný v 1. rade a to 33 000 - 1 095,- eur a 65 900 Sk, teda 2 188,- eur do 10 dní s upozornením, že v opačnom prípade bude vec riešená súdnou cestou. Výzvou zo dňa 28. 09. 2017 žalobkyňa vyzvala žalovaného v 1. rade na vrátenie sumy 33 000
- 1 095,- eur a sumy 65 900 Sk, teda 2 188,- eur do troch dní. Napokon výzvou zo dňa 28. 09. 2017 žalobkyňa oznámila žalovanej v 2. rade, že na predošlé listy žalovaná v 2. rade nereagovala a zároveň mala byť aj vyzvaná na vrátenie peňazí ústne na pošte, kde sa mali stretnúť, žalovaná v 2. rade mala povedať, že si myslela, že peniaze sú už vrátené, na čo mala byť žalobkyňou upozornená, že tomu tak nie je. V tejto výzve bola žalovaná v 2. rade upozornená žalobkyňou, že bola manželom oklamaná o údajnom vrátení peňazí, a preto bola vyzvaná na vrátenie celkovej sumy 3 283,- eur, do troch dní. K uvedeným výzvam boli pripojené aj dve doručenky a dva podacie lístky. Prvá doručenka obsahuje adresáta žalovanú v 2. rade, dátum prijatia písomnosti 03. 10. 2017 a podpis adresáta, druhá doručenka obsahuje adresáta žalovaného v 1. rade, dátum prijatia písomnosti 03. 10. 2017 a podpis príjemcu tejto písomnosti. V prípade podacích lístkov je zrejmé, že oba boli podané dňa 29. 09. 2017 na Pošte S. a v oboch prípadoch sa jednalo o doporučený list prvej triedy.
9. V priebehu konania bolo súdu predložené uznesenie Okresného súdu Komárno (bez vyznačenej právoplatnosti) 9Ps/43/2017-134 zo dňa 25.09.2018, ktorým, v právnej veci navrhovateľky G.. P. M., bytom F., W. XX o jej návrhu na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony P. Q., nar. XXXX, bytom F., M. 9, bolo konanie zastavené s odôvodnením, že z vykonaného dokazovania a najmä s poukazom na závery znaleckého posudku, ako aj plynulý prejav vyšetrovanej mal súd za to, že vyšetrovaná po
duševnej stránke je plne spôsobilá na právne úkony a preto s poukazom na ustanovenie § 247 ods. 1 CMP, konanie zastavil.
10. Ďalej prvoinštančný súd zistil, že podľa výpisu z Obchodného vestníka číslo 215/2017 vydaného dňa 10. 11. 2017 rozhodnutím Okresného súdu Nitra 27OdK/90/2017 zo dňa 03. 11. 2017 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka U.. P. Q., nar. XXXX, bytom F., M. XX, ustanovený bol správca G.. P.. Q. O., so sídlom A., U. O. XXX, a oddlžil dlžníka tak, že dlžníka zbavil všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v tomto konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze a dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia. Listom zo dňa 16. 01. 2019 Ing. P.. Q. O., správca so sídlom A., Za M. XX oznámil tunajšiemu súdu, že dňa 15. 01. 2019 mu bola doručená žiadosť Okresného súdu Nové Zámky o poskytnutie súčinnosti spočívajúcej v oznámení, či veriteľ G.. P. M., nar. XXXX, bytom W. XX, F. ako veriteľ bola alebo nebola písomne upovedomená, že na majetok dlžníka - U.. P. Q. bol vyhlásený konkurz. V týchto súvislostiach správca dal na vedomie, že ihneď po vyhlásení konkurzu preskúmal návrh na vyhlásenie konkurzu a priložený zoznam veriteľov, ktorý však neobsahoval meno veriteľa G.. P. M. a v dôsledku toho menovaná zo strany správcu nebola upovedomená o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka.
11. V priebehu sporu žalobkyňa predložila súdu 3 listy, ktoré adresovala svojej matke P. Q., z čoho jeden list mal byť odoslaný obyčajnou zásielkou a dve zásielky s podacími lístkami, avšak ani v jednom prípade sa žalobkyňa odpovede nedočkala.
12. Prvoinštančný súd zistil, že rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky 10C/142/03-24 zo dňa 24. 10. 2003 právoplatným dňa 29. 10. 2003, bolo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov navrhovateľky Y. Q. a odporcu U.. P. Q., ktoré vzniklo uzatvorením ich manželstva dňa 15. 12. 1990, zrušené za trvania manželstva (pripojený spis tunajšieho súdu 10C/142/2003).
13. Poukázal na zákonné znenia a teoretické koncepcie zmluvy o pôžičke, uznania dlhu podľa ust. § 563 OZ o nedohodnutom čase plnenia dlhu, ako aj o rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 143 OZ s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. januára 2009, sp. zn. 3 Cdo 143/2008, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR z 21. decembra 1973, sp. zn. 3 Cz57/1973 ohľadne pasívnej legitimácie toho ktorého manžela pre prípad pôžičky, ktorú si zoberie. Konštatoval, že procesným dôsledkom uznania dlhuje presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka. Veriteľ má v prípade sporu uľahčenú situáciu tým, že nemusí dokazovať vznik dlhu a jeho výšku v čase jeho uznania. Na dlžníkovi naopak je, ak chce byť v spore úspešný, aby preukázal, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo inak zanikol. Tieto skutočnosti sú totiž pravým opakom toho, čo uvádza domnienka, t.j. sú spôsobilé, ak vyjdú v konaní najavo, vyvrátiť obsah domnienky (Rozsudok Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 143/2008 zo dňa 29. 01. 2009). Na to, aby uznanie dlhu malo zamýšľané právne účinky, je potrebné, aby dlžník písomne uznal, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu a výšky (§ 558 Občianskeho zákonníka). Obligatórnym znakom uznania dlhu ako jednostranného právneho úkonu (pod následkom absolútnej neplatnosti) je určenie jeho právneho dôvodu. Pokiaľ v dohode o uznaní dlhu sa žalovaná zaviazala zaplatiť peňažnú sumu na podklade záväzkovo právneho vzťahu (zmluvy), bez toho, aby konkretizovala právnu skutočnosť, ktorá bola dôvodom jeho vzniku, tento právny úkon po obsahovej stránke (z hľadiska jeho predmetu) nemožno považovať za určitý. Z týchto dôvodov dovolací súd považuje závery odvolacieho súdu o neplatnosti právneho úkonu (dohody o uznaní dlhu) za správne (uznesenie Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 305/2008 zo dňa 07. 12. 2009).
14. V ďalšom obsahu odôvodnenia sa prvoinštančný súd zaoberal námietkou premlčania, keď ide o inštitút hmotného práva nestráca túto povahu len preto, že bola uplatnená v priebehu súdneho konania vo forme procesného úkonu účastníka. Keďže svojou povahou má základ v hmotnom práve, nemôže dôjsť k obmedzeniu dispozície účastníka s takýmto jeho prejavom iba výkladom vychádzajúcim z ustáleného výkladu procesných úkonov účastníka. Obmedzenie vyplývajúce v iných súvislostiach z príslušných ustanovení procesného práva, napríklad z princípu neúplnej apelácie, sa v daných súvislostiach neuplatní. Ak teda žalovaný v priebehu právoplatne neskončeného konania pred začatím konania na odvolacom súde výslovne vyhlásil, že už raz uplatnenú námietku premlčania „berie späť“, resp., že na nej netrvá, treba na takúto procesnú situáciu aplikovať práve tento výklad o povahe námietky premlčania (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 27. júna 2006, sp. zn. 28 Cdo 2893/2005).
15. Vzhľadom na to, že žalobkyňa vzala žalobu v časti späť na pojednávaní dňa 22. 02. 2019, a to v časti celého uplatneného úroku z omeškania z dôvodu akéhosi gesta pre žalovaných v 1. a v 2. rade v dôsledku čoho bolo konanie v tejto časti zastavené podľa § 145 ods. 2 CSP tak, ako uviedol vo výrokovej časti I. rozsudku.
16. Vo zvyšnej časti dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba voči žalovaným v 1. a 2. rade nie je dôvodná, preto rozhodol tak, ako uviedol vo výrokovej časti II. rozsudku. Celé sporové konanie v súdenej veci prebehlo podľa Civilného sporového poriadku, pričom pre dokazovanie platí, keďže ide o štandardný spor strán, že súd vykoná len tie dôkazy, prípadne časť dôkazov, ktoré stranami boli navrhnuté (§ 185 ods. 1 CSP). Určité výnimky sú obsiahnuté v § 185 ods. 2, 3 CSP, no to sú dôkazy, ktoré vyplývajú z registrov a zoznamov a dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné a na zistenie cudzieho práva.
17. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom strán, teda žalobkyne, žalovaných, oboznámením písomných výpovedí svedkov U. a P. Q. podľa § 196 ods. 3 CSP, ako aj oboznámením listín uvedených v bode 4. odôvodnenia rozsudku. Žalobkyňa navrhovala doplniť dokazovanie výsluchom svedkov T. O., pani O. žalovaný v 1. rade navrhoval dokazovanie výsluchom svedkov U.. T. H., U.. F. H., P. H., no na pojednávaní dňa 22. 02. 2019 sa strany vyjadrili k výzve súdu, či majú návrhy na ďalšie dokazovanie, a ak áno aké. Žalobkyňa a žalovaná v 2. rade zhodne uviedli, že nemajú žiadne návrhy na ďalšie dokazovanie, žalovaný v 1. rade navrhol vypočuť dvoch svedkov, a to P. Q. a U. M.. Ani na poslednom pojednávaní dňa 22. 03. 2019 žiadna zo strán nenavrhla ďalšie dokazovanie. Pri vykonávaní dokazovania súd prvej inštancie vychádzal z posledných záväzných stanovísk strán na pojednávaniach dňa 22. 02. 2019 a 22. 03. 2019.
18. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobkyne, že zo žalovaným v 1. rade od konca 90-tych rokov postupne uzatvárala 10-15 ústnych zmlúv o pôžičke a že o tom žalovaná v 2. rade ako manželka žalovaného v 1. rade musela mať vedomosť, dôkazné bremeno niesla žalobkyňa. Zmluva o pôžičke predstavuje reálny kontrakt a k jej uzavretiu zákon vyžaduje aj skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, teda odovzdanie peňazí žalobkyňou žalovanému v 1. rade. Kým k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. Z vykonaného dokazovania považoval súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že so žalovaným v 1. rade postupne uzatvorila v ústnej forme platné zmluvy o pôžičke. Potvrdila, že sa peniaze odovzdávali len za prítomnosti nich dvoch, teda bez prítomnosti akýchkoľvek svedkov. Nedokázala jednotlivé pôžičky vymedziť z časového hľadiska, zo skutkového hľadiska, za ktorých k ich uzatvoreniu malo dôjsť a ani z hľadiska presného uvedenia výšky jednotlivých zapožičaných súm, v tom ktorom prípade. Žalobkyňa a žalovaná v 2. rade sa zhodli v tom, že si od žalobkyne finančné prostriedky nikdy nezapožičala. Žalobkyňa nepreukázala, že žalovanému v 1. rade reálne zapožičala a odovzdala peňažné čiastky a v akej výške. Žiadne z vykonaných dôkazov tieto skutočnosti nepotvrdzujú. Výpoveď svedka U. M. nepovažoval za objektívnu, pretože žalobkyňa potvrdila, že pri zapožičaní finančných prostriedkov žalovanému v 1. rade žiadne iné osoby, vrátane U. M., ani v jednom prípade prítomné neboli, ako aj preto, že U. M. je zároveň manželom žalobkyne. Žalovaní v 1. a 2. rade existenciu zmlúv o pôžičke odmietali, žalovaný v 1. rade ich považoval za vykonštruované a žalovaná v 2. rade o ich existencii poznatky nemala. Dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo žalobkyňu, ktoré neuniesla, dôsledkom čoho nebolo preukázané platne uzatvorenie zmluvy o pôžičke so žalovaným v 1. rade, prípade aj so žalovanou v 2. rade. V tomto smere poukázal súd prvej inštancie na uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 O do/162/2005 z 30. augusta 2005, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/143/2008 z 29. januára 2009 a rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 3 Cz 57/1973 z 21. decembra 1973, z ktorých vyplýva, že pokiaľ by aj sa aj žalobkyni podarilo preukázať, že ako veriteľ uzatvorila so žalovaným v 1. rade ako dlžníkom zmluvu, resp. zmluvy o pôžičke, žalovaná v 2. rade by vo veci aj tak nebola pasívne vecne legitimovaná, čo je dôvodom na zamietnutie žaloby voči nej.
19. V časti uplatnenej istiny vo výške 2 188 eur bola k žalobe pripojená listina s ručne vypísaným textom a označená ako potvrdenie, ktorého podrobná špecifikácia je uvedená v bode 5.3 odôvodnenia rozsudku. Žalobkyňa predložila originál tejto listiny, ku ktorej sa žalovaný v 1. rade vyjadril odmietavo a s konštatovaním, že ide o listinu sfalšovanú; návrh na vykonanie znaleckého dokazovania nebol. V súvislosti s pravosťou listiny konštatoval prvoinštančný súd, že dôkazné bremeno o tom, či listina bola alebo nebola vypísaná žalovaným v 1. rade, či obsahuje jeho vlastnoručný podpis zaťažuje žalovaného v 1. rade. Keďže žalovaný v 1. rade potvrdenie spochybňoval, avšak nenavrhol žiadne dokazovanie na
odstránenie jeho spornosti, súd vychádzal zo skutočností, ktoré uviedla žalobkyňa, a teda, že okrem slovných spojení „66 760,- účet XXXXXXXXXX eur sporiteľňa“ a podpisu „. bola zostávajúca časť potvrdenia vlastnoručne vypísaná žalovaným v 1. rade. Za podstatný považoval súd obsah tejto listiny, ktorým žalovaný v 1. rade potvrdil, že k 02. 07. 2009 dlhuje P. M. 65 900 Sk, to je 2 188 eur. Potvrdenie z 01. 07. 2009, pri ktorom žalovaný v 1. rade nepreukázal, že by túto listinu, až na uvedené výnimky, nevyhotovil vlastnou rukou a zároveň aj nepodpísal, súd prvej inštancie posúdil z hľadiska všeobecných požiadaviek kladených na uznanie dlhu podľa § 558 OZ s tým, že musí mať písomnú formu, musí byť zrejmý dôvod vzniku pohľadávky a okrem presne určenej výšky pohľadávky musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť; v opačnom prípade, teda pokiaľ uznanie dlhu neobsahuje prísľub dlžníka dlh zaplatiť, nejde o platné uznanie dlhu. Rovnako závažné je aj konštatovanie, že uznanie dlhu je akcesorickým právnym úkonom vo vzťahu k pôvodnému záväzkovému vzťahu, čo znamená, že k uznaniu dlhu je potrebná existencia platného záväzkového vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom. Pre súdenú vec to znamená, že potvrdenie zo dňa 01. 07. 2009, pri ktorom žalovaný v 1. rade nepreukázal hodnoverným spôsobom, že by túto listinu, až na vyššie uvedené výnimky, nevyhotovil vlastnou rukou a zároveň aj nepodpísal.
20. Žalobkyňa nepreukázala, že medzi ňou ako veriteľom a žalovaným v 1. rade ako dlžníkom, prípadne aj žalovanou v 2. rade ako dlžníčkou, došlo k uzatvoreniu platnej zmluvy o pôžičke (zmlúv o pôžičke), kedy a za akých okolností. Opätovne prvoinštančný súd poukázal na absenciu dôkazov, ktoré by toto tvrdenie žalobkyne preukazovali. Žalobkyňa nepreukázala a neuniesla dôkazné bremeno o reálnom odovzdaní finančných súm žalovanému v 1. rade, prípadne aj žalovanej v 2. rade za účelom ich zapožičania. Z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky, respektíve z pôžičiek nevznikol.
21. Svedkyňa P. Q. potvrdila, že nevidela žiadne požičiavanie peňazí od žalobkyne pre žalovaného v 1. rade a žalovanú v 2. rade, a preto žiadne potvrdenie nepodpísala. O schopnostiach svedkyne P. Q. uviedol Okresný súd Komárno vo svojom uznesení č. k. 9Ps/43/2017-134 z 25. septembra 2018, že menovaná je po duševnej stránke plne spôsobilá na právne úkony. Konštatoval však, že pokiaľ by uznanie dlhu podľa § 558 OZ spĺňalo všetky náležitosti, bolo by ho potrebné považovať za absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 OZ, pretože je to akcesorický právny úkon vo vzťahu k pôvodnému záväzkovému vzťahu, teda k zmluve o pôžičke (zmluvám o pôžičke), ktorých existencia nebola preukázaná. Poukázal zároveň na absenciu prísľubu dlžníka, teda žalovaného v 1. rade dlh žalobkyni zaplatiť, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 OZ. S poukazom na uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že v časti o zaplatenie istiny vo výške 2 188 eur bolo potrebné žalobu voči žalovaným v 1. a 2. rade zamietnuť. Vo vzťahu k žalovanej v 2. rade dodal, že žaloba voči nej na zaplatenie 2 188 eur je bezdôvodná pre nedostatok jej pasívnej vecnej legitimácie.
22. Súd prvej inštancie žalobu zamietol aj v časti uplatnenej istiny 1 095 eur s poukazom na vyššie uvedené dôvody zamietnutia žaloby v ostatnej časti, avšak s výnimkou hodnotenia neplatnosti potvrdenia z 01. 07. 2009, ktoré istinu 1 095 eur nezahŕňalo. Žalobkyňa tvrdila, a v tomto smere ju zaťažovalo dôkazné bremeno, že v bližšie nezistenom období mesiacov júl až august 2009 mala na dvore bydliska matky P. Q. v F. v altánku, bez prítomnosti ďalších osôb, keďže žalovaná v 2. rade sa tam mala dostaviť až neskôr, a osoby U. M. a T. O. sa tam nenachádzali, tak žalobkyňa údajne potom, čo toho istého dňa už mala zapožičať žalovanému v 1. rade sumu 500 eur, tak mu mala zapožičať ďalších 595 eur, teda spolu 1 095 eur a oproti tomu na tom istom mieste a stále bez prítomnosti iných tretích osôb, mal žalovaný v 1. rade vlastnoručne vypísať a aj podpísať obdobné potvrdenie, ako potvrdenie z 01. 07. 2009 uvedené v bode 8.3 odôvodnenia rozsudku, ktorým žalobkyňa z nevysvetliteľných dôvodov nedisponuje. Žalobkyňa nepreukázala uzatvorenie platnej zmluvy o pôžičke (zmlúv o pôžičke), ani na sumu 1 095 eur, keď svoje tvrdenia nepodložila žiadnymi dôkazmi. Výpoveď svedka U. M. považoval prvoinštančný súd za bezpredmetnú, pretože pri údajnom uzatváraní zmlúv o pôžičke osobne prítomný nebol a nebol prítomný ani pri údajnom stretnutí na dvore rodinného domu matky P. Q.. V písomnej výpovedi svedkyňa P. Q. potvrdila, že nemá poznatky o zapožičaní finančných prostriedkov žalobkyňou pre žalovaných v 1. a 2. rade. Pri hodnotení výpovede súd prihliadal na narušené vzťahy žalobkyne so svedkyňou. Údajné uznanie dlhu žalovaným v 1. rade na sumu 1 095 eur v prospech žalobkyne nebolo preukázané. Opätovne poukázal na to, že žalobkyňa mala povinnosť preukázať existenciu právneho úkonu, avšak neuniesla dôkazné bremeno, pritom uznanie dlhu pre svoju platnosť musí mať nevyhnutne písomnú formu pod sankciou neplatnosti ako aj ďalšie náležitosti uvedené vyššie. Žalobkyňa nepreukázala existenciu zmlúv o pôžičke na sumu 1 095 eur a ani platné uznanie dlhu žalovaným v 1.
rade. Rovnako tak poukázal na absenciu prísľubu dlžníka (žalovaného v 1. rade) dlh žalobkyni zaplatiť, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 OZ. S poukazom na uvedené skutočnosti aj v tejto časti prvoinštančný súd žalobu zamietol. Vo vzťahu k žalovanej v 2. rade dodal, že žaloba voči nej je v prípade nároku na zaplatenie 1 095 eur bezdôvodná pre nedostatok jej pasívnej vecnej legitimácie.
23. Záverom okresný súd uviedol, že žalovaný v 1. rade v priebehu sporu vzniesol námietku premlčania, ktorú na pojednávaní dňa 22. 02. 2019 vzal späť. V tomto smere poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo/2893/2005 z 27. júna 2006, vychádzajúc z ktorej vyplýva, že vznesenú námietku premlčania je možné účinne vziať späť. V predmetnej veci sa tak súd ďalej touto námietkou premlčania nezaoberal.
24. Počas konania súd prvej inštancie zistil, že na majetok žalovaného v 1. rade bol vyhlásený konkurz oddlžením. Vychádzajúc z § 166c ods. 1 písm. a/ zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov vyplýva, že oddlžením nie je dotknutá pohľadávka veriteľa - fyzickej osoby, ktorú nenadobudol postúpením, prevodom alebo prechodom z výnimkou dedenia, ak takáto pohľadávka nebola prihlásená v konkurze z dôvodu, že veriteľ nebol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz; § 166b ods. 1 písm. a/ a b/ tým nie je dotknuté. Správca konkurznej podstaty dlžníka U.. P. Q., ktorým je Ing. Mgr. Štefan Kozár, listom z 16. 01. 2019 oznámil súdu, že zoznam veriteľov dlžníka U.. P. Q. neobsahoval meno veriteľa G.. P. M., teda žalobkyne, a z toho dôvodu menovaná nebola zo strany správcu upovedomená o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka, v dôsledku čoho mohol prvoinštančný súd pokračovať v konaní proti žalovanému v 1. rade.
25. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalovaným v 1. a 2. rade, ktorí boli v konaní úspešní, nárok na náhradu trov konania nepriznal, pretože im v konaní žiadne trovy nevznikli.
26. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, žiadajúc odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel v plnom rozsahu. Namietala zaujatosť vec prejednávaného sudcu, ktorý sám namietal svoju zaujatosť pre dobré vzťahy s dcérou a zaťom žalobkyne. Žalobkyňa však naopak poukázala na zlé vzťahy medzi nimi. Nazdávala sa, že zákonný sudca namietal svoju zaujatosť zo strachu pred žalovaným v 1. rade, ktorý podáva sťažnosti a návrhy na disciplinárne konanie na sudcov Okresného súdu Nové Zámky, ak nerozhodnú k jeho spokojnosti. Poukázala na správanie sa zákonného sudcu počas pojednávaní, keď akceptoval neprimerané správanie sa žalovaného v 1. rade. Nestotožnila sa ani s rozhodnutím predsedníčky Okresného súdu Nové Zámky týkajúceho sa námietky zaujatosti.
27. Pokiaľ ide o vec samú uviedla, že je nepochybné, že opakovane žalovaným požičala finančné prostriedky, čo žalovaní nepopreli, ale naopak, ako uviedli na pojednávaní dňa 22. 03. 2019, žalobkyni chceli dlh vrátiť v rámci urovnania rodinných vzťahov. S uvedeným tvrdením sa súd prvej inštancie nevysporiadal a posúdil vec prísne formalisticky. Taktiež nezohľadnil, že potvrdenie z 01. 07. 2009 nie je uznaním dlhu, ale potvrdením o prevzatí finančných prostriedkov. Posúdenie potvrdenia ako uznania dlhu je čisto vyprodukované súdom prvom inštancie. Na predmetnej listine žalovaný v 1. rade jednoznačne potvrdil, že od žalobkyne prevzal finančné prostriedky v nej uvedené. Prvoinštančný súd sa nezaoberal pravosťou listiny, a to aj napriek tomu, že v konaní predložila niekoľko listín, z ktorých bolo možné porovnať podpis žalovaného v 1. rade. Vyjadrenie žalovaných, že chcú žalobkyni dlh uhradiť je uznaním dlhu, ktorým sa súd prvej inštancie nezaoberal. Zdôraznila, že žalovaný v 1. rade o pôžičkách klame aj svoju manželku. Nestotožnila sa s hodnotením svedeckej výpovede jej matky, pričom jej svedecká výpoveď je pre vec samú podstatná. Dodala, že konanie o obmedzenie spôsobilosti P. Q. nie je doposiaľ právoplatne skončené a súd mal na uvedené prihliadnuť. Matka žalobkyne bola prítomná pri písomnom vyhotovení potvrdenia o prevzatí finančných prostriedkov ako jediný svedok a aj napriek tomu súd prvej inštancie nepovažoval za podstatné ju vypočuť. Jej písomné vyjadrenie je vyprodukované žalovaným v 1. rade, spochybnila jej vedomosť o vyjadrení a o tom, že ho podpísala. Súd prvej inštancie bez toho, aby mal overenú pravosť jej podpisu na vyjadrenie prihliadol. Záverom len zdôraznila, že preukázala poskytnutie finančných prostriedkov žalovaným.
28. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný v 1. rade, ktorý poukázal na tvrdenie žalobkyne, že „v konaní rozhodoval zaujatý sudca“, s hodnotením, že ide o nezmysel. O tom, či zákonný sudca Mgr. Hatala má alebo nemá dobré vzťahy s jej dcérou a sudkyňou Rajňákovou, ako aj sudcom Rajňákom, dokonca sa „ani nezdravia“, je vo veci irelevantné. Konštatoval, že žalobkyňa až v odvolaní tvrdila, že zákonný sudca je zaujatý a argumentuje rozpornými argumentmi (má vraj dobré vzťahy s dcérou žalobkyne a jej zaťom, v ďalšom odseku „na zaťov pozdrav ani neodpovedá), prečo žalobkyňa nenamietala od roku 2017 údajnú zaujatosť zákonného sudcu, mohla zaplatiť príslušný súdny poplatok a odvolací súd by o tom rozhodol. Zdôraznil, že mu neprináleží komentovať, aký „obrovský strach“ má sudca Hatala zo Q.. Uvedené tvrdenie považoval za nezmysel, pretože každý sudca má zákonné možnosti, ako si urobiť poriadok v súdnej sieni aj mimo nej. Ďalej uviedol, že žalobkyni nič nebránilo, aby predložila dôkaz o fyzickom odovzdaní finančných prostriedkov v údajne 16. prípadoch. Nepredložila však riadnu zmluvu o pôžičke so zákonnými náležitosťami. Sfalšovaná potvrdenka o údajnom prijatí požičanej sumy žalovaným v 1. rade je vyrobený falzifikát. Konštatoval, že žalobkyňa namietala, že jej matka neprišla svedčiť, popiera tým svoje tvrdenie, že o duševnom stave matky sa v odvolacom konaní ešte právoplatne nerozhodlo. Keby P. Q. bola prišla na súd osobne svedčiť, žalobkyňa by namietala jej spôsobilosť svedčiť. P. Q. je ochotná ísť na Obecný úrad v F. overiť svoj podpis na písomnom vyjadrení. Poukázal na to, že svedčiť neprišiel manžel žalobkyne, ktorý vraj spoza záclony videl do auta na ceste, kde sa mali odovzdávať peniaze. Pokiaľ ide o vyjadrenia žalobkyne ohľadom osobnosti žalovaného v 1. rade, tieto nepovažuje za s vecou súvisiace. Dodal, že žalobkyňa určila manželku žalovaného v 1. rade ako žalovanú v 2. rade, pričom najprv tvrdila, že aj manželka si od nej požičiavala peniaze. Následne toto tvrdenie vzala späť. Ak sa žalovaná v 2. rade na pojednávaní vyjadrila o vrátení súm pomocou splátok, bolo to iba preto, aby nejakým spôsobom zamedzila útokom žalobkyne a šíreniu nenávisti. Záverom navrhol odvolaciemu súdu zamietnuť odvolanie ako nedôvodné, majúc za to, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti považuje za vecne správne.
29. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadrila aj žalovaná v 2. rade, ktorá uviedla, že zákonný sudca rozhodol podľa zákona a svojho svedomia najlepšie ako vedel a mohol, rešpektujem toto rozhodnutie súdu. Ďalej konštatovala, že hoci je žalovaná, necíti sa byť zainteresovaná, a to z dôvodov uvedených na pojednávaniach. Žiadne peniaze si osobne nepožičala. Manžel jej povedal, že žalobkyni nie je nič dlžný, to isté deklarovala aj jeho matka. Keby si bola vedomá a mala informácie o údajnom dlhu, vyzvala a naliehala by na žalovaného v 1. rade, aby dlh vrátili.
30. Žalobkyňa k vyjadreniam žalovaného v 1. rade a žalovanej v 2. rade vo vyjadrení jednotlivými bodmi reagovala na ich tvrdenia a zhrnula, že ich vyjadrenia sú zavádzajúce a urážajúce, pričom žiadala žalobe vyhovieť. Následne reagoval na podanie žalobkyne žalovaný v 1. rade (obsahovo nereagujúc k meritu veci), ako aj reagovala dodatočne žalobkyňa (obsahovo nereagujúc k meritu veci).
31. Zákonný sudca Mgr. Marián Hatala reagoval na časť podaní strán sporu k jeho zaujatosti (okrem iného) s tým, že námietky zaujatosti boli účelové a oneskorene podané.
32. Žalobkyňa v priebehu odvolacieho konania doručila odvolaciemu súdu podanie doručené dňa 19. 06. 2020, ktorým predložila do konania čestné vyhlásenie G.. T. O. zo dňa 29. 05. 2020. Podanie bolo odvolaciemu súdu podané mimo odvolania, ktoré odvolanie bolo súdu doručené 02. 05. 2019.
33. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP, keď v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie v časti napadnutého zamietajúceho výroku vo vzťahu k žalovanej v 2. rade a vo výroku o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanej v 2. rade a v napadnutom zamietajúcom výroku vo vzťahu k žalovanému v 1. rade do sumy 1 095 eur bolo potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť a vo zvyšnej časti napadnutého zamietajúceho výroku ako aj vo výroku o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému v 1. rade bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Inak povedané, po rozhodnutí odvolacieho súdu bude predmetom ďalšieho konania
pred prvoinštančným súdom procesný nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 2 188 eur a náhrada trov konania vo vzťahu k žalovanému v 1. rade.
34. V prvom rade odvolací súd v krátkosti uvádza, že súčasťou odvolania boli aj tvrdenia o zaujatosti spor prejednávajúceho sudcu Mgr. Mariána Hatalu. Z obsahu tvrdení odvolací súd jednoznačne dospel k záveru, že námietka zaujatosti nemala obligatórne náležitosti (konkrétne čas, kedy sa strana o dôvode vylúčenia dozvedela), a preto sa v ďalšom na také podanie v zmysle § 52 ods. 2 CSP neprihliada. Pre úplnosť odvolací súd konštatuje, že z pohľadu obsahu námietky zaujatosti žalobkyne a obsahu vyjadrení sudcu nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali postup zisťovania prítomnosti vylúčeného sudcu.
35. Taktiež je treba z pohľadu splnenia procesných podmienok prejednania sporu konštatovať, že prvoinštančný súd správne vyhodnotil stav konkurzného konania (oddlženia) žalovaného v 1. rade s tým, že na toto konanie ochrana žalovaného oddlžením vplyv nemala z dôvodu, že v konkurznom konaní neboli žalobkyňou uplatnené pohľadávky a žalovaným v 1. rade v procese oddlžovania neboli tieto dlhy „priznané“ a z toho dôvodu žalobkyňa nebola o procese oddlženia správcom konkurznej podstaty notifikovaná. Spor bolo možné vecne prejednať a rozhodnúť.
36. Odvolací súd konštatuje, že predmetom uplatneného nároku žalobkyne bolo zaplatenie sumy 3 283 eur s príslušenstvom, ktorého zaplatením žiadala zaviazať žalovaných v 1. a 2. rade, a z dôvodu nevrátených pôžičiek. Príslušenstvo predstavovalo úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 3 283 eur od 07. 10. 2017 do zaplatenia, pričom v tejto časti (príslušenstva) žalobkyňa vzala svoju žalobu späť. Rozhodujúcimi boli okolnosti požičania žalovanej sumy žalovaným v 1. a 2. rade s potvrdením zo dňa 01. 07. 2009. Žiadané finančné prostriedky boli žalobkyňou žalobne rozdelené na sumu 2 188 eur a sumu 1 095 eur. Ďalšie rozhodujúce skutkové tvrdenia boli žalobkyňou rozširované v priebehu súdneho konania.
37. Vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie a vo vzťahu k dôvodom vedúcim odvolací súd k čiastočnému potvrdeniu a čiastočnému zrušeniu napadnutého rozsudku odvolací súd k dokazovaniu uvádza, že strany sporu v procese dokazovania produkujú dôkazy o svojich tvrdeniach s cieľom uniesť dôkazné bremeno. Uvedenému procesu predchádzajú rozhodujúce tvrdenia, navrhovanie dôkazov. Jazykom civilného procesného sporového poriadku navrhovanie dôkazov spadá do kategórie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany.
38. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
39. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených skutočnosti vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu zavŕšeného v zákonnom postupe dokazovania. Z tejto zásady vyplýva, že nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možne polemizovať s jeho skutkovými závermi. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 132 CSP, podľa ktorého sporové strany sú povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť sporovej strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania.
40. Z pohľadu potrebne zisťovaného skutkového stavu odvolací súd konštatuje, že spravodlivo „nachádzajúci“ skutkový stav sa potýka s problematikou vyvažovania miery dokazovania zisteného skutkového stavu na jednej strane a skutočným stavom (objektívnou pravdou), ktoré sa môžu a nemusia zhodovať. Sporový civilný proces je založený na potrebe zistenia skutkového stavu (§ 215 ods. 1 CSP). Dostatočnosť hľadania pravdy je determinovaná potrebou napĺňať potreby právnej istoty účinne. V procese hľadania (potrebnej) pravdy sa civilného sporového procesu zúčastňujú súd, strany konania a iné zúčastnené osoby. V prípade súdu ide v základnej rovine zisťovaných skutočností o činnosť prvoinštančného, resp. odvolacieho súdu. V porovnaní s dokazovaním viny v
trestnom konaní nemožno prehliadnuť, že napr. uplatňovaná zásada „in dubio pro reo“, je z pohľadu hĺbky potrebného preukazovania viny „bez akejkoľvek pochybnosti“ vyjadrením závažnosti hrozby trestnoprávneho postihu, ktorý je často spájaný so zásahom do základných ľudských práv najvyššej priority. V rámci dokazovania v civilnom procese platí zásada (pozri § 132 v spojení s § 185 ods. 1), že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia; kto tvrdí, dokazuje. Inak povedané, účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Môžeme tiež povedať, že žalobca musí preukázať skutočnosti, na základe ktorých mu jeho právo patrí. „Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí“ (II. ÚS 38/2015), in (Števček. M, Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 697 s.).
41. Vo vzťahu k veci samej odvolací súd uvádza, že prvoinštančný súd zamietol žalobu žalobkyne voči žalovaným v 1. a 2. rade. Žalobu žalobkyne zamietol zjednodušene povedané na základe toho, že vo vzťahu k žalovanej v 2. rade nezistil pasívnu vecnú legitimáciu. Vo vzťahu k žalovanému v 1. rade prvoinštančný súd konštatoval, že žalobkyňa nepreukázala požičanie peňažných prostriedkov a to vo vzťahu k obom z relatívne samostatným nárokom.
42. Žalobkyňa žalobu v časti procesného nároku vo výške 1 095 eur odôvodnila tým, že v bližšie neurčenom dni počas letných prázdnin v roku 2009, v mesiacoch júl - august sa žalobkyňa mala opäť stretnúť so žalovaným v 1. rade na Štefánikovej ulici v F., v cukrárni, kde predavačkou bola istá P. S., ktorá si ich vôbec nevšímala. Žalobkyňa so žalovaným v l. rade mali spolu sedieť asi 30 minút, žalovaný v l. rade mal prehlásiť, že opäť potrebuje požičať peniaze, kde mu z ruky do ruky mala žalobkyňa odovzdať 500 eur, pričom výsledná suma mala predstavovať súčet v korunách, ako aj v eurách. Tieto finančné prostriedky mali byť podľa dohody údajne vrátené žalobkyni v priebehu niekoľkých dní, čo ale dodržané nemalo byť; žiadne písomné potvrdenie o prebratí peňazí žalovaným v l. rade vyhotovené nebolo, ani štandardná zmluva o pôžičke v písomnej forme. V tomto smere však žalobkyňa sa jednoznačne vyjadrila, že v mesiacoch júl alebo august 2009 malo dôjsť k stretnutiu žalobkyne a žalovaného v 1. rade, ako aj žalovanej v 2. rade, ktorá prišla neskôr k matke P. Q., na dvore v altánku. Prítomní tam neboli T. O. a ani manžel žalobkyne U. M.. Žalovaný v l. rade mal vysloviť požiadavku, aby mu žalobkyňa zapožičala ďalšie finančné prostriedky do sumy 1 095 eur nad už zapožičaných 500 eur, čo mala aj urobiť a peniaze mu odovzdať z ruky do ruky a pri tej príležitosti tak, ako aj dňa 01. 07. 2009, mal žalovaný vypracovať potvrdenie na sumu 1 095 eur, ktorým potvrdením ale žalobkyňa nedisponuje. Žalobkyňa to odôvodnila tým, že ho u matky zabudla, v ďalšom časovom období k jeho vydaniu neprichádzalo, no a po nejakom čase jej matka mala oznámiť, že sa u nej nenachádza, a že si ho žalobkyňa musela zobrať. Žalovaný v l. rade považoval uvedené za veľké klamstvo, s cieľom dosiahnuť rozpad jeho manželstva so žalovanou v 2. rade. Žalovaný v 1. rade spresnil, že svojho času mal slušný príjem a dostatok finančných prostriedkov z predaja bytu v D., z predaja chaty v S. a pokiaľ by aj mal nejaké problémy, tak by ich neriešil u svojej sestry.
43. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
44. Podľa § 366 písm. d/ CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
45. Podľa § 373 ods. 4 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu.
46. Vzhľadom na to, že odvolací súd považuje vykonané dokazovanie a skutkové závery na základe neho vyvodené prvoinštančným súdom v časti procesného nároku vo výške 1 095 eur za správne, preto v tejto časti napadnutý rozsudok v zamietajúcej časti vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
47. Odvolací súd v zhode so závermi provinštančného súdu konštatuje, že z uplatnených prostriedkov procesného útoku žalobkyne (navrhnutých dôkazov) neboli hodnoverne (dostatočne) tvrdenia žalobkyne o požičaní (či odovzdaní) peňažných prostriedkov vo výške 1 095 eur preukázané, a taktiež vo vzťahu k žalovanej v 2. rade bola správne zistená absencia pasívnej vecnej legitimácie. Tvrdenia žalobkyne boli žalovaným v 1. rade dostatočne a účinne rozporované, preto nebolo možné vychádzať z obyčajných tvrdení žalobkyne, ale bolo potrebné reťazou dôkazov tvrdenia aj preukázať, čo sa nestalo. Odvolací súd hodnotí správne závery hodnotení dôkazov prvoinštančným súdom, keď svedok U. M. pri tvrdenom uzatváraní zmluvy, respektíve zmlúv o pôžičke osobne prítomný nebol a rovnako tak nebol prítomný ani pri údajnom stretnutí na dvore rodinného domu matky P. Q., čo potom znamená vylúčenie z priameho svedectva o požičaných peniazoch. Možno konštatovať, že písomná „výpoveď“ svedkyne P. Q. nebola v prospech žalobkyne, pretože potvrdila, že nemala poznatky o zapožičaní finančných prostriedkov žalobkyňou pre žalovaných v l. rade a v 2. rade. Z pohľadu odvolacích dôvodov možno konštatovať, že základnou výčitkou žalobkyne vo vzťahu k tejto časti zamietnutého procesného nároku bola skutočnosť, že žalovaná v 2. rade, ale aj žalovaný v 1. rade na pojednávaní dňa 22. 03. 2019 chceli dlh uhradiť a súd z uvedenej situácie nevyvodil závery. Odvolací súd k uvedenému uvádza, že hoci po poučení prvoinštančným súdom na uvedenom pojednávaní žalovaní výslovne neuznali žalovanú sumu a nemohlo tak byť z procesného hľadiska konštatované uznanie nároku pred súdom so zákonnými dôsledkami, bolo možné vidieť, že mali ochotu (najmä žalovaná v 2. rade) sa so žalovanou dohodnúť. Motiváciou žalovanej v 2. rade bolo späťvzatie žaloby žalobkyne podanej na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony voči matke žalovaného v 2. rade. Odvolací súd teda nevidel v prejavenej vôli žalovanej v 2. rade indikáciu pravdivosti tvrdení žalobkyne (bez ďalšieho), teda, že „potvrdzuje dlh žalovaných“. Hoci žalobkyňa tvrdila k tejto časti nároku existenciu „potvrdenia“, nedisponovala ním a z pohľadu skutkového stavu bez pochybnosti nebolo možné dôjsť k záveru o preukázaní poskytnutej pôžičky, a teda preukázania tvrdeného nároku. Inak tomu bolo vo zvyšku uplatneného nároku.
48. Odvolací súd poukazuje na podanie žalobkyne zo dňa 12. 06. 2020, s ktorým v odvolacom konaní predložila „čestné vyhlásenie“. Malo tak ísť o prostriedok procesného útoku, ktorý bol uplatnený v odvolacom konaní. Odvolací súd v zmysle ust. § 366 písm. d/ a § 373 ods. 4 CSP vyhodnotil, že žalobkyňa na účely pripustenia nového dôkazu mohla predložiť takýto prostriedok procesného útoku najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu (v tomto prípade od doručenia výzvy súdu na vyjadrenie k podanému odvolaniu, ktoré bolo žalovaným doručené dňa 09. 05. 2019), pričom tento prostriedok procesného útoku bol predložený až dňa 19. 06. 2020. Pretože uvedený prostriedok bol žalobkyňou uplatnený neskoro, odvolací súd sa nezaoberal tým, či išlo o „prípustnú“ novotu v zmysle § 366 CSP. Odvolací súd teda z uvedeného dôkazného prostriedku nevychádzal ani ho nevyhodnocoval.
49. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil zamietajúci výrok v časti vo vzťahu k žalovanému v 1. rade a žalovanej v 2. rade a potvrdil aj výrok o náhrade trov konania vo vzťahu k žalovanej v 2. rade.
50. V ďalšom obsahu odvolací súd vyhodnocuje zvyšnú časť procesného nároku žalobkyne v rozsahu sumy 2 188 eur.
51. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
52. Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP, súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.
53. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
54. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vo vzťahu k nároku žalobkyne vo výške 2 188 eur správne z predloženého potvrdenia zo dňa 01. 07. 2009 zistil, že obsahuje ručne vypísaný text nasledovného znenia: „Potvrdenie, Dolupodpísaný JUDr. P. Q. týmto potvrdzuje, že ku dňu 2. júl 2009 dlhuje p. P. M. sumu 65 900 Sk, t.j. 2 188 Eur - (slovom dvetisíc, 188 Eur). F. 01.07.2009“. V poslednom
riadku sa nachádza rukou vypísaný text „svedkovia:“ a tri ručné podpisy, z ktorých je čitateľný len jeden a to „Q.“. V ľavej hornej časti potvrdenia sa nachádza ešte číslo „66 760,-“ a v pravej hornej časti potvrdenia sa nachádza text „účet XXXXXXXXXX eur sporiteľňa“.
55. Skutkové závery prvoinštančného súdu, ohľadne potvrdenia zo dňa 01. 07. 2009, sa teda ustálili na tom závere, že okrem slovných spojení „66 760, účet XXXXXXXXXX eur sporiteľňa“ a podpisu „Q.“ bola zostávajúca časť potvrdenia vlastnoručne vypísaná žalovaným v 1. rade. Podstatný je obsah tejto listiny, ktorým žalovaný v 1. rade potvrdzuje, že ku dňu 02. 07. 2009 dlhuje P. M. 65 900 Sk, to je 2 188 eur. V ďalšom obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku prvoinštančný súd posúdil listinu, ako listinu možno nesúci prejav vôle žalovaného, ktorým bolo uznanie dlhu. Zákonným testom platnosti (náležitostí) uznania dlhu podľa § 558 OZ ale dospel k záveru, že uvedená listina nespĺňa náležitosti uznania dlho so zákonnými dôsledkami. V časti absencie náležitostí uznania dlhu odvolací súd dáva prvoinštančnému súdu za pravdu, pretože potvrdenie neobsahuje právny dôvod plnenia, ktorý zákon pre uznanie dlhu vyžaduje. Rovnako správne boli závery prvoinštančného súdu vo vzťahu k absencii pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v 2. rade, čo napokon ani nebolo obsahom odvolacích dôvodov žalobkyne.
56. Pre ucelený pohľad na správny postup súdu v procese dokazovania dáva odvolací súd prvoinštančnému súdu do pozornosti žalobkyňou predložené potvrdenie, ktoré, ako už bolo konštatované vyššie, bolo vyhodnocované len z pohľadu perfektnosti právneho úkonu - „uznania dlhu“. Súd prvej inštancie uvedené potvrdenie nevyhodnocoval ako dôkazný prostriedok, ktorý bol stranou v konaní produkovaný na preukázanie tvrdenej skutočnosti o existencii zmluvy a poskytnutí pôžičky. Zásada iura novit curia totiž neznamená len, že súd pozná právo, ale že si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v ktorej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu svojich práv (Nález ÚS SR I. ÚS 59/2000 zo dňa 20. 12. 2001). Ak prvoinštančný súd zistil, a to sú slová odvolacieho súdu, že potvrdenie existuje, má svoj obsah a žalobkyňa naň odkazuje v rámci svojich prednesov prostriedkov procesného útoku, nebolo možné prísť k obyčajnému záveru o neexistencii náležitostí „uznania dlhu“ bez toho, aby sa súd nezaoberal predmetným potvrdením, ako dôkazom, ktorý má preukázať žalobkyňou tvrdené skutočnosti. Uvedené potvrdenie teda z pohľadu odvolacieho súdu je dôkazným prostriedkom, ktorý prvoinštančný súd zákonným postupom nevyhodnocoval.
57. Podľa § 558 OZ, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.
58. Zákon v uvedenom ustanovení stanovuje hmotnoprávne predpoklady uznania dlhu, pričom s takým prejavom spája aj zákonný dôsledok, že sa predpokladá, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Ak náležitosti vyžadované zákonom taký prejav nenaplnil, nemožno počítať so zákonnými dôsledkami, ktoré sú v ust. § 558 OZ upravené.
59. Podľa § 657 OZ, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
60. Odvolací súd poukazuje na zmluvu o pôžičke, ktorá má charakter reálnej (nielen konsenzuálnej) zmluvy. To znamená, že k vzniku právneho vzťahu k pôžičke je potrebné odovzdanie veci dlžníkovi. Bez toho nedôjde k vzniku právneho vzťahu pôžičky. Z reálnej povahy zmluvy o pôžičke vyplýva, že samotná zmluva neposkytuje veriteľovi žalobný nárok na odovzdanie predmetu zmluvy. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že nemožno bez ďalšieho pri neformálnej (nepísomnej) zmluve o pôžičke konštatovať, že ak žalobca nepreukázal „samotný akt“ odovzdania peňazí, nebola naplnená reálnosť zmluvy v prípade, ak iným spôsobom veriteľ preukáže, že peňažné prostriedky sa do dispozície dlžníka dostali. Skutočnosť odovzdania peňazí môže byť pre súd „preukázaná“ aj na základe obyčajného tvrdenia strany v spore, pokiaľ neprišlo k účinnému popretiu druhou stranou. Uvedené znamená, že dokázať reálne odovzdanie napr. peňazí na účel pôžičky možno preukázať aj inými dôkaznými prostriedkami. Ak sa teda preukáže, že peňažné prostriedky sa dostali do dispozície dlžníka, takýmto postupom možno zachovať zákonný postup logických úvah súdu o tom, že z nejakého dôvodu peňažné prostriedky dlžník od veriteľa obdržal a tým dôvodom môže byť aj poskytnutie pôžičky. Predložené potvrdenie potom môže byť aj dlžobným úpisom.
61. Ako uvádza Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 5Cdo 55/98, od zmluvy o pôžičke treba odlíšiť tzv. dlžobný úpis, ktorým dlžník písomne potvrdzuje, že dlhuje veriteľovi určitú sumu; tento úpis môže byť dlžníkom vydaný aj po uzavretí zmluvy a môžu byť s ním spojené i účinky uznania dlhu. Jeho existencia uľahčuje veriteľovi procesnú situáciu v tom, že dôkazné bremeno ohľadne dlhu v tej výške, na akú vyznieva dlžobný úpis, prechádza z veriteľa na dlžníka. Takýto úpis môže byť dlžníkom vydaný aj po uzavretí zmluvy a môžu byť s ním spojené i účinky uznania dlhu, ak má náležitosti požadované zákonom v ustanovení § 558 Obč. zákonníka.
62. Odvolací súd vyslovuje názor, že „dlžobný úpis“ nie je súčasťou inštitucionalizovaného (typového) prejavu vôle dlžníka, ktorý pozná zákon (ako napr. samotné uznanie dlhu), teda, že zákon s ním spája nejaké dôsledky (napr. prerušenia, pretrhnutia premlčania a začiatok plynutia novej desaťročnej premlčacej doby a pod.). Dlžobný úpis je často v praxi účastníkov právnych vzťahov zamieňaný so samotným uznaním dlhu. Dlžobný úpis tak ako ho judikatórne vymedzil Najvyšší súd SR (sp. zn. 5Cdo 55/98) teda nie je bez ďalšieho uznaním dlhu podľa § 558 OZ čo nevylučuje, že nemôže byť jeho súčasťou. Napriek tomu nemožno prehliadnuť, že v procese dokazovania môže a aj plní funkciu dôkazného prostriedku, ktorý svedčí o skutočnosti, ktorá je v ňom dlžníkom vyjadrená, tak ako odvolací súd uviedol vyššie. V procese dokazovania stavia veriteľa do výhodnejšej pozície hodnoverného preukázania existencie dlhu dlžníka voči veriteľovi, pokiaľ žalovaný riadnym spôsobom a z relevantného dôvodu tento prejav „nezhodnoverní“. V prejednávanom prípade síce žalovaný v 1. rade konštatoval „sfalšovanie“ potvrdenia, ale z obsahu popretia nemožno dospieť k záveru, že išlo o tvrdenie o sfalšovaní celej listiny, ale len „sfalšovanie“ dopísanie údajov, ktoré dopísala žalobkyňa a ktoré zistenie učinil aj súd prvej inštancie. Vo vzťahu k uvedenému bude v ďalšom konaní potrebné, aby prvoinštančný súd vyhodnotil žalobkyňou predložené potvrdenie zo dňa 01. 07. 2009 ako dôkazný prostriedok o skutočnostiach v ňom uvedených v rámci rozhodujúcich tvrdení žalobkyne v svetle aj iných dôkazných prostriedkov, zisťujúc tak skutkový stav vo vzťahu k žalovanému v 1. rade. Inými slovami bude treba sa s predloženým potvrdením vysporiadať ako s dôkazným prostriedkom.
63. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok v časti nároku 2 188 eur voči žalovanému v 1. rade vrátane výroku (celého) o náhrade trov konania vo vzťahu k žalovanému v 1. rade podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušil a spor vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
64. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
65. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.
66. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.
67. Vo vzťahu k obsahu súdneho spisu a pre potreby ďalšieho konania odvolací súd konštatuje, že dôkazná povinnosť strán v konaní je realizovaná návrhmi na vykonanie dokazovania. Konkrétne účinne realizované návrhy prednesené stranami sporu v konaní sú návrhmi, ktoré zakladajú povinnosť súdu sa s nimi vysporiadať tak, či ich do dokazovania pripustí (§ 185 CSP). Rozhodujúce kritérium (okrem zákonnosti) je relevantnosť takého prostriedku pre konanie, čo vyhodnocuje súd. Ak v konaní taký návrh strana sporu prednesie, a ak v neskoršom konaní „nemá ďalšie návrhy“ na vykonanie dokazovania, neznamená to, že pôvodne učinené návrhy stratili svoje účinky. Inak je tomu v prípade, ak sa strana sporu v konaní výslovne „zriekne“ pôvodne navrhovaných prostriedkov procesného útoku, či obrany.
68. V ďalšom je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).
69. O trovách odvolacieho konania rozhodne vo vzťahu k žalovanému v 1. rade súd prvej inštancie v zmysle § 396 ods. 3 CSP.
70. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
71. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
72. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
73. Vychádzajúc z ust. § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodol o nároku žalovanej v 2. rade na náhradu trov odvolacieho konania v časti potvrdenia zamietajúceho výroku tak, že jej ako úspešnej strane nárok na náhradu nepriznal z dôvodu, že jej v odvolacom konaní trovy nevznikli.
74. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).