Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Sa-65-2020.pdf
PDF · 130.41 KB
Case nature
Area
Subarea
6Sa/65/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou, v právnej veci žalobcu: Z. P., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: V.Á. L. F., bez dokladov totožnosti, trvale bytom: G., V., V. L. F., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, so sídlom: Račianska cesta 71, 810 05 Bratislava, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica, Skuteckého 19, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného vo veci zaistenia žalobcu č.: PPZ-HCP-BB4-60-012/2020-AV zo dňa 01.11.2020, vo veci zaistenia žalobcu, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného: Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica, Skuteckého 19, 974 01 Banská Bystrica, č. PPZ-HCP-BB4-60-012/2020-AV zo dňa 01.11.2020, vo veci zaistenia žalobcu: Z. P., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: V. L. F., bez dokladov totožnosti, trvale bytom: G., V., V. L. F., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, Slovenská republika a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na 50 % náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou doručenou na Krajský súd dňa 15.12.2020 žalobca žiadal preskúmať a zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného č.: PPZ-HCP-BB4-60-012/2020-AV zo dňa 01.11.2020. Uvedeným rozhodnutím žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Zb. z. o pobyte cudzincov rozhodol o zaistení žalobcu dňom 01.11.2020 na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 01.02.2021, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho vývozu podľa osobitného predpisu, ktorým je nariadenie Európskeho parlamentu a /Rady/ č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú štátnym príslušníkom tretej krajiny, alebo osoby bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov /ďalej len nariadenie Dublin III/. Žalovaný napadnutým rozhodnutím umiestnil žalobcu do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.
I. Administratívne konanie
2. Napadnutým rozhodnutím žalovaný zaistil žalobcu, ktorý je štátnym príslušníkom V. L. F., bez dokladov totožnosti, trvale bytom : G., V.Á. L. F., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, Slovenská republika, v konaní zastúpený Centrom právnej pomoci. Dôvodom zaistenia žalobcu je účel zabezpečenia prípravy a výkonu prevozu cudzincov podľa
nariadenia Európskeho parlamentu a /Rady EÚ/ č. 604/2013 z 26.06.2013, podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov.
3. V rozhodnutí žalovaný konštatuje, že oznámil 01.11.2020 Dublinskému stredisku - Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, že žalobca sa zdržiava neoprávnene bez povolenia a bez dokladu totožnosti na území Slovenskej republiky a konštatoval, že žalobca je žiadateľom o azyl v Rumunskej republike. Preto v tomto zmysle je dôvod na začatie dublinského konania podľa nariadenia Dublin III a začal konanie o zaistení vo vzťahu k žalobcovi podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov pre existenciu značného rizika úteku žalobcu vyplývajúceho z jeho predchádzajúceho konania ako žiadateľa o azyl v inom členskom štáte. V zmysle kapitoly III. článku 7 ods. 2, nariadenia Európskeho parlamentu a /Rady EÚ/ č. 604/2013 z 26.06.2013, je Rumunská republika členským štátom, v ktorom žalobca požiadal o medzinárodnoprávnu ochranu, nevyčkal ukončenie azylovej procedúry a opustil územie tohto členského štátu a je neoprávnene na území Slovenskej republiky.
4. V odôvodnení žalovaný súčasne uvádza, že Útvar policajného zaistenia pre cudzincov je oboznámený s pohybom žalobcu, ktorý popísal 31.10.2020 do zápisnice. Z tohto vyplýva riziko úteku, žalobca v Slovenskej republike nepožiadal o azyl a žalovaný konštatoval právo žalovaného na medzinárodnú právnu ochranu žalobcu pred nebezpečenstvom, ktoré mu hrozí v domovskej krajine a súčasne konštatoval právo a povinnosť na ochranu územia Slovenskej republiky pred protispoločenskou činnosťou štátnych príslušníkov tretích krajín a prostriedky na zabránenie neoprávneným žiadostiam o poskytnutie medzinárodnoprávnej ochrany v záujme zachovania stability a bezpečnosti na území Schengenského priestoru. Plniac si povinnosti Slovenská republika je povinná z pohľadu ochrany života a zdravia, ako aj životnej úrovne spoločnosti pristupovať k riešeniu dublinských transferov a medzinárodnoprávnej ochrany osôb z tretích krajín rešpektujúc právny poriadok Slovenskej republiky.
5. Žalovaný konštatoval znenie § 88 ods. 1, 2, a § 89 ods. 1 písm. a/, b/ a § 88 ods. 1 písm. c/ a § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Konštatoval, že na účely zákona o pobyte cudzincov sa neoprávneným pobytom rozumie zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom osobitným predpisom alebo medzinárodnou inou zmluvou (§ 2 ods. 1 písmeno c /zákona o pobyte cudzincov).
6. Pokiaľ ide o dĺžku zaistenia, uviedol v odôvodnení, že ju ohraničil najviac do 01.02.2021, pretože je potrebné vykonať administratívne postupy, potrebné pre realizáciu Dublinského transferu. Na druhej strane konštatoval potrebnosť zabezpečenia prítomnosti žalobcu a konštatoval, že nie je možné v čase rozhodovania odhadnúť presne potrebný čas k reálnemu výkonu prevozu žalobcu do Rumunskej republiky, pričom je dôvodné podozrenie, že sa pokúsi odísť, a teda utiecť vychádzajúc z jeho a ním prezentovaných cieľov, ísť ďalej na územie Európskej Únie.
II. Správna žaloba
7. Žalobca nesúhlasil s dôvodmi, pre ktoré bol zaistený, lebo žalovaný podľa jeho názoru nedostatočne zistil skutkový stav, tento nesprávne právne posúdil, jeho rozhodnutie je neodôvodnené a tým nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov označujúc ustanovenie § 32 ods. 1, § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Z. z. o správnom konaní (ďalej len správny poriadok). Žiadal o zrušenie rozhodnutia žalovaného a nariadenie jeho okamžitého prepustenia zo zaistenia a priznania náhrady trov konania.
8. Uviedol, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nerešpektoval judikatúru súdov a rozhodnutia o zaistení osôb z tretích krajín, ktoré osoby sú určené na zabezpečenie Dublinského transferu, teda na presun z územia jedného členského štátu Európskej únie do iného členského štátu, v ktorom začalo konanie o udelenie azylu na základe žiadosti označeného cudzinca, osoby z tretej krajiny, ktorá nevyčkala ukončenie azylovej procedúry.
9. Konštatoval, že žalovaný neskúmal možnosti zabezpečenia uvedeného presunu z jedného členského štátu do inej členskej krajiny v zmysle Dublinského nariadenia III. v konkrétnych podmienkach žalobcu ako žiadateľa o azyl v Rumunskej republike a nepreveroval podmienky jeho umiestnenia v tábore, v ktorom mal vyčkať na ukončenie jeho konania o udelení azylu. Žalobca označil rozsudky Najvyššieho súdu SR zaoberajúce sa nutnosťou skúmania reálnosti naplnenia účelu zaistenia štátneho príslušníka
tretej krajiny z územia Slovenskej republiky a preukázanie, že nedošlo k narušeniu v čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré podľa žalovaného v podmienkach žalobcu bolo vykonané podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.
10. Žalobca sledujúc dodržanie ustanovenej judikatúry vo veciach zaistenia konštatoval, že pri realizácii tohto účelu bránia právne a faktické prekážky. Žalovaný dňa 01.11.2020 rozhodol o zaistení žalobcu, ale žalobca konštatoval, že žalovaný nerešpektoval povinnosť skúmať účelnosť a efektivitu jeho zaistenia, či realizácii zaistenia nebránia prekážky a či je možné v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a / Rady EÚ/ č. 604/2013 z 26.06.2013. V Rumunskej republike, ktorá je členským štátom, v ktorom žalobca požiadal o medzinárodnoprávnu ochranu, ale žalovaný neskúmal existenciu postoja tejto krajiny k veci. Žalovaný vydal rozhodnutie o zaistení žalobcu len pre splnenie povinnosti v zmysle zákona o pobyte cudzincov, avšak čisto formálne a nie z reálneho predpokladu zrealizovania a odovzdania tohto cudzinca v zmysle Dublinského nariadenia III. Ak účel zaistenia nie je možné zrealizovať, zaistenie nie je zákonné a je v rozpore s čl. 5 ods. 1 Dohovoru a citovaných ustanovení Smernice číslo 2013/33/EÚ pre prijímanie žiadateľov o azyl a čl. 28 Dublinského nariadenia III.
11. Podľa žalobcu žalovaný v napádanom rozhodnutí neuvádza, či Rumunská republika akceptuje späťvzatie žalobcu. Podľa názoru žalobcu bez ohľadu na vyššie uvedené a so zohľadnením postavenia žalobcu, ako aj neexistencie stanoviska Rumunskej strany vo vzťahu k Dublinskému nariadeniu III, za situácie zriadenia núdzového stavu pre šírenie pandémie Covid - 19 začal žalovaný konanie o zaistení žalobcu zo zákonného dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Žalobca však konštatoval že v dôsledku pandemickej situácie nedochádza už niekoľko mesiacov k presunu žiadateľov o azyl, ktorí majú byť navrátený na územie Rumunskej republiky v dôsledku núdzového stavu, ak táto vyhlásila pre šírenie Covid - 19 núdzový stav, ktorý predlžovala od 15.10.2020 o ďalších 30 dní.
III. Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe
12. Žalovaný vo vyjadrení z 09.12.2020 navrhuje, aby súd zamietol žalobu a v plnom rozsahu potvrdil rozhodnutie žalovaného a nenariadil prepustenie žalobcu zo zaistenia.
13. Konštatoval o žalobcovi a jeho odsune, že potom čo slovenský policajný orgán požiadal Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o poskytnutie informácií potrebných pre ukončenie dublinského konania, dňa 10.11.2020 bola z Dublinského strediska Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky odoslaná žiadosť a späť doručená odpoveď na žiadosť podľa čl. 8 na ods. 1 písm. b) citovaného nariadenia číslo č. 604/2013 a 27.11.2020 Rumunská republika akceptovala prijatie žalobcu podľa čl. 18 ods. 1 písm. b) citovaného nariadenia a súhlasila s odovzdaním do Rumunskej republiky a lehota transferu je stanovená na 20.05.5021/ súd konštatuje zrejmú nesprávnosť vo vyjadrení žalovaného/, správny dátum je 20.05.2021. Žalovaný tak začal konanie vo veci zaistenia žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Odovzdanie žalobcu do Rumunskej republiky sa podľa žalovaného uskutoční v súlade s čl. 29 odsek 1 nariadenia č. 604/2013 do šiestich mesiacov od prevzatia zodpovednosti iným členským štátom.
14. Vo vyjadrení opakuje žalovaný, že v osobe žalobcu dochádza k zaisteniu v dôsledku potreby zabezpečenia realizácie nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013 z 26.06.2013, podľa ktorého sa presúvajú osoby z tretích krajín nelegálne sa nachádzajúce v členskej krajine za situácie, že už požiadali v inej členskej krajine o medzinárodnoprávnu ochranu. U žalobcu bolo zistené, že je žiadateľom o azyl na území Rumunskej republiky, preto aplikácia tohto nariadenia je jediným možným riešením, v dôsledku ktorého bolo vydané rozhodnutie o zaistení.
15. Žalovaný uvádza k osobe žalobcu, že účelom ustanovení zákona o pobyte cudzincov je súčasne stanovovať dĺžku zaistenia, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie zákonného zaistenia cieľa, ktorým je sledovaný, zaistením, v tomto prípade je to naplnenie Dublinského dohovoru III, pretože po vydaní rozhodnutia správny orgán zistil informácie o podmienkach v Rumunsku. V Rumunskej republike v súčasnom období v dôsledku šírenia Covid - 19 vyhlásili núdzový stav a opakovane ho aj predĺžili. Podmienky odsunu v zmysle Dublinského nariadenia III žalovaný sledoval, súc si vedomý zákonnej povinnosti rozhodnúť o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny nelegálne sa nachádzajúceho na
území Slovenskej republiky, ale súčasne jeho právneho postavenia, ako aj objektívnych podmienok možnosti dodržiavania Dublinského nariadenia III. Slovenská republika ako členská krajina - konštatuje práva žalobcu na ochranu Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd a konštatuje, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky žiadneho rodinného príslušníka ani osobu spriaznenú, zaistenie je vykonané spôsobom, ktorým sa zabezpečí realizácia jeho odsunu bez zásahu do jeho práv.
16. Žalovaný konštatuje, že žalobca v dôsledku rovnakého postupu správneho orgánu vo vzťahu k týmto osobám konštatuje podmienky, ktoré sú pre účely umiestnenia v zaistení za účelom rozhodnutia o ich medzinárodnoprávnej ochrane, odsune, ako je tomu aj v tomto prípade a má za to, že svojím rozhodnutím tieto rešpektoval.
IV. Závery správneho súdu
17. Krajský súd v Košiciach, ako vecne a miestne príslušný súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a na nariadenom pojednávaní podľa ustanovenia § 206 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), postupujúc a zisťujúc neformálne všetko potrebné pre preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, dospel k záveru, že argumentácia žalobcu v správnej žalobe je dôvodná čiastočne. Preto postupom podľa § 230 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov napadnuté rozhodnutie o zaistení žalobcu zrušil a vec žalovanému vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie v časti odôvodnenie a ani vyjadrenie k správnej žalobe neobsahuje podstatné, a to odôvodnenú dobu zaistenia, zákonným spôsobom sledovaný a dosiahnutý transfer žalobcu v zmysle Dublinského nariadenia III. Preto správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil, pre dôvody nižšie uvedené, bez prepustenia žalobcu.
18. Správny súd nariadil pojednávanie na deň 21.12.2020 v zmysle § 114 SSP. Pojednávania sa nezúčastnili žalobca ani žalovaný, ktorí sa ospravedlnili z neúčasti na pojednávaní. V zmysle § 137 ods. 3 SSP, správny súd výrok rozsudku publikoval na úradnej tabuli po dobu 14 dní.
19. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Dublin III, „riziko úteku“ je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.
Podľa článku 25 ods. 1 Nariadenia Dublin III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.
Podľa článku 25 ods. 2 Nariadenia Dublin III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.
Podľa článku 28 ods. 1 Nariadenia Dublin III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.
Podľa článku 28 ods. 2 Nariadenia Dublin III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.
Podľa článku 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.
Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod.
Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3.
Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.
Podľa § 46a ods. 1 zákona o azyle, Na konanie o odovzdaní cudzinca, ktorý má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, do iného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu podľa osobitného predpisu (ďalej len „konanie o odovzdaní do iného štátu“), je príslušné ministerstvo; konanie sa začína na podnet ministerstva
Podľa § 46a ods. 4 zákona o azyle, Ministerstvo rozhodne o odovzdaní do iného štátu, ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu; ministerstvo vo výroku rozhodnutia uvedie aj štát, do ktorého bude cudzinec odovzdaný.
Podľa § 46c zákona o azyle, podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného členského štátu nemá odkladný účinok.
Podľa § 211 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, Správna žaloba proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného štátu alebo proti rozhodnutiu o zastavení konania o azyle musí byť podaná v lehote 20 dní od doručenia rozhodnutia.
Podľa§ 213 ods. 2 zákona o azyle, Ak osobitný predpis ustanovuje, že podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok, správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného odkladný účinok uznesením priznať. Návrh na priznanie odkladného účinku sa podáva spolu so správnou žalobou. Na rozhodovanie správneho súdu o odkladnom účinku sa primerane použijú ustanovenia § 185 až 189. Správny súd rozhodne o návrhu na priznanie odkladného účinku do 15 dní od jeho podania.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
20. Správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného vydaného podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na zaistenie žalobcu dňa 01.11.2020 do 01.02.2021, za účelom prípravy výkonu prevozu podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady číslo 604/2013 z 26.06.2013.
21. Správny súd v prvom rade poukazuje na námietku žalobcu, ktorou poukazuje na zrejme nezákonnú lehotu zaistenia, resp. že táto lehota nie je v súlade s čl. 28 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 , ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie“).
22. Správny súd poukazuje na to, že z obsahu tohto dôvodu zaistenia, (t.j. § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov) vyplýva, že čl. 28 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 obsahuje striktný postup pri realizácii tzv. dublinského transferu, a to: 1. akceptáciu konania Dublinským strediskom, 2. žiadosť štátu - SR v lehote do 1 mesiaca, 3. akceptáciu Rumunskou republikou do 2 týždňov od prevzatia požiadavky, 4. samotný transfer žalobcu. Z uvedeného dôvodu účel zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov treba chápať ako normu, ktorá popisuje celý proces dublinského transferu, od jeho prípravy až po transfer, kedy je zaistený transferovaný.
23. V súvislosti s námietkou dĺžky doby zaistenia žalobcu správny súd uvádza, že čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia upravuje maximálne lehoty na vykonanie procesných úkonov. Čl. 28 ods. 3, 2. pododsek, Dublinského nariadenia uvádza: „Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti .Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, je to akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod.“ Podľa čl. 28 ods. 3, 3. pododsek Dublinského nariadenia, ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Podľa čl. 28 ods. 3, 4. pododsek Dublinského nariadenia, ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.
24. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, cudzinec nesmie byť dlhšie zaistený. Z preskúmavaného rozhodnutia a
ani z administratívneho spisu nie je možné zistiť, akým spôsobom žalovaný správny orgán postupoval. Ako je vyššie uvedené, správny orgán dňa 01.11.2020 oznámil Dublinskému stredisku dôvod na začatie konania podľa medzinárodného právneho predpisu. V preskúmavanom rozhodnutí, ale navyše ani vo vyjadrení správneho orgánu nie je zjavné, kedy Rumunská strana prevzala požiadavku Slovenskej republiky a či Rumunská strana postupovala v súlade s čl. 28 ods. 3 druhý pododsek, t.j. či lehota 2 týždňov od prevzatia požiadavky od Dublinského strediska na odsun žalobcu bola zachovaná, ak Rumunská strana odpovedala 27.11.2020, kedy odpoveď bola doručená SR. Z uvedeného dôvodu má správny súd za to, že žalované rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné. Žalobca bol zaistený 01.11.2020 do 01.02.2021, ale doba jeho možného zaistenia zrejme neuplynula a stanovená doba jeho zaistenia nie je ničím podložená pred vydaním rozhodnutia z dôvodov nevedomosti o realizácii čl. 28 Dublinského dohovoru III a súčasne bez analýzy postupu žalovaného podľa čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia.
25. Z preskúmavaného rozhodnutia a administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný správny orgán vo vyjadrení uviedol, že už 01.11.2020 podľa čl. 28 Dublinského nariadenia Rumunskej republike bol oznámený dôvod na začatie konania podľa medzinárodného právneho predpisu, ktorý táto údajne akceptovala /Rumunská republika/ 27.11.2020, kedy, ako žalovaný uviedol vo vyjadrení mu bola daná kladná odpoveď na jeho žiadosť z 01.11.2020.
26. V súvislosti s námietkou dĺžky doby zaistenia žalobcu (bod 4. rozsudku) správny súd opakovane uvádza, že čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia upravuje maximálne lehoty na vykonanie istých procesných úkonov. Čl. 28 ods. 3, druhý pododsek, Dublinského nariadenia uvádza: „Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovede v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod.“ Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Podľa Dublinského nariadenia, 1. ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť/1m/, alebo 2. ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote /6t/uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.
27. Správny súd tak poukazuje na to, že predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
28. V prípade žalobcu bolo z informačných systémov nesporné, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území Rumunskej republiky, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Nariadenia Dublin III - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013. Súd má zato, že správny orgán si je vedomý, že počas celej doby zaistenia má skúmať, či trvá účel samotného zaistenia v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, a to v úzkej súčinnosti s Dublinským strediskom vzhľadom na kroky, ktoré je dané stredisko povinné v zmysle daného nariadenia uskutočniť.
29. V tejto súvislosti súd opakovane zdôrazňuje, že podstatou Nariadenia Dublin III je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov Únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Nariadenia Dublin III, členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Rumunsko,
kde žalobca požiadal o azyl. Mal sa teda zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a nemal opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu Únie bez príslušných oprávnení.
30. Pre súd napriek obsahu administratívneho spisu nie sú zjavné potrebné zistenia, dôležité pre naplnenie rešpektovania záväzných lehôt podľa čl. 28 Dublinského nariadenia. Správny súd preto poukazuje na potrebu preskúmania námietky žalobcu, ktorou poukazuje na nezákonnú lehotu zaistenia, resp. že táto lehota nie je v súlade s čl. 28 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie“).
31. Správny súd konštatuje, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že žalovaný sa dopustil odstraniteľnej vady v konaní, nepostupoval ako tento postup presne upravuje čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia. Správny súd konštatuje, že s odkazom na Dublinské nariadenie sa musí vychádzať z maximálnych lehôt, ktoré vyplývajú z dôvodu zaistenia žalobcu podľa čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia. Keďže žalobca bol zaistený dňa 01.11.2020 do 01.02.2021, ale nie je zjavné či doba zaistenia nie je v rozpore s čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia, preto s poukazom na § 230 ods. 1 písm. c) SSP správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie o zaistení zo dňa 01.11.2020, pre odstrániteľné vady a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie na ich odstránenie.
32. V tejto súvislosti správny súd tiež poukazuje, že Ústavný súd SR a Najvyšší súd SR už viackrát vo svojich rozhodnutiach zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune. vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, 1SZa/7/2016, 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014, 1SZa/6/2016 1Sza/8/2015, 10SZa/2/2015, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013).
33. Pokiaľ ide o výklad ustanovenia článku 28 ods. 3 tretí pododsek, správny súd odkazuje na skutočnosť, na ktorú upriamil pozornosť aj Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí zo dňa 13.08.2017 vo veci C-60/16. Aj keď rozhodnutie súdneho dvora reagovalo na vnútroštátnu právnu úpravu vo Švédskom kráľovstve v odôvodnení daného rozhodnutia, Súdny dvor EÚ, okrem iného uviedol, že v prípade výkladu daného ustanovenia sa uplatňuje jedna z dvoch udalostí upravených týmto ustanovením, a to na jednej strane akceptovanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť a na druhej strane koniec odkladného účinku odvolania alebo preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní.
34. Z daného vyplýva, že v prípade žalobcu nebola naplnená druhá udalosť, na ktorú poukazoval Súdny dvor EÚ, t.j. v preskúmavanej veci prichádza do úvahy len prvá udalosť, t.j. odovzdanie sa vykoná najneskôr do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom.
35. V preskúmavanom prípade má správny súd za to, že na túto možno aplikovať rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/16/2014 z 18.06.2014, v ktorom kasačný súd uviedol, že: Na konanie o zaistení pre účely prípravy prevozu do iného členského štátu EÚ, kde si zaistená osoba podala žiadosť o azyl stanovuje maximálnu a neprekročiteľnú lehotu šesť týždňov. Ak nie je možné prípravu a prevoz osoby v tejto lehote uskutočniť, je nevyhnutné zaistenú osobu po uplynutí tejto lehoty okamžite bezodkladne prepustiť.
36. Úlohou žalovaného preto bude vyhodnotiť, či dňa 27.11.2020, alebo kedy došlo i k akceptácii Rumunskou republikou vo veci prevzatia späť žalobcu a zároveň či týmto dňom, alebo ktorým dňom začala plynúť 6-týždňová lehota v zmysle čl. 28 ods. 3 tretí pododsek Nariadenia Dublin III na realizovanie transferu žalobcu. Pretože rozhodnutie o zaistení žalobcu v zmysle preskúmavaného rozhodnutie nedáva odpoveď, či uvedené je v súlade s Nariadením Dublin III, resp. či bude, /bolo/ vykonané najneskôr do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom, je potrebné uvedené precizovať. Inak by v dôsledku toho bolo zaistenie žalobcu nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pre nenaplnenie čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III.
37. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty odporcu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
38. Súd nerozhodol o prepustení žalobcu z dôvodu, že nie je jasné či doba zaistenia uplynula, pričom dôvod zaistenia, podľa názoru a za podmienok vyššie uvedených obstojí v prípade kladnej odpovede o začatí plynutia 6-týždňovej lehoty na realizovanie transferu. Správny súd súhlasí s tým, že existuje dôvodná obava, že sa žalobca pokúsi o tkz. odchod, či útek z územia Slovenskej republiky a prípadný transfer nebude zrealizovaný v dôsledku ním samotným uvedených údajov, že smeruje ďalej do krajín Európskej Únie.
39. Žalovaný je viazaný právnym názorom správneho súdu uvedeným v tomto rozhodnutí a v ďalšom konaní bude jeho povinnosťou preveriť zhora uvedené v zmysle postupu uvedeného v čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III. Preto žalovaný vydá zrozumiteľné a odôvodnené rozhodnutie o zaistení žalobcu o hore uvedených otázkach, vrátane odôvodnenia doby zaistenia a následne uvedie, či je reálne konať a uskutočniť odovzdanie zaisteného cudzinca v zmysle Dublinského nariadenia III, v lehote do 6 týždňov, od akceptovania Rumunskou republikou. Inak by potom nekonal podľa čl. 28 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 a zaistenie žalobcu by bolo zrealizované nezákonne a v rozpore i s čl. 5 ods. 1 Dohovoru a citovaných ustanovení Smernice číslo 2013/33/EÚ pre prijímanie žiadateľov o azyl a čl. 28 Dublinského nariadenia III.
40. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 a nasl. SSP tak, že priznal právo na náhradu v rozsahu 50 % úspešnému žalobcovi. O náhrade trov konania rozhodne po právoplatnom skončení veci podľa § 175 ods. 2 SSP vyšší súdny úradník správneho súdu.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.