Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_26CoE-46-2020.pdf
PDF · 71.19 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoE/46/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja, v exekučnej veci oprávnenej: Union zdravotná poisťovňa, a.s., IČO: 36 284 831, adresa sídla Bratislava, Karadžičova 10, proti povinnému: D. S., nar. XX. D. XXXX, adresa trvalého pobytu F. XXX, G., za účasti súdneho exekútora: JUDr. Andrea Ondrejková, exekútorský úrad so sídlom Vrútocká 12, Bratislava, o vymoženie 314,82 eur s prísl., na odvolanie oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Skalica č. k. 2Er/1257/2011-19 zo dňa 22. novembra 2019 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku I. p o t v r d z u j e .
II. Účastníkom, ani súdnemu exekútorovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie I. zastavil exekúciu vedenú JUDr. Andreou Ondrejkovou, súdnou exekútorkou v Bratislave, pod sp. zn. EX 3265/11 na základe exekučného titulu - výkazu nedoplatkov č. 1110012624 zo dňa 18.5.2011, právoplatným dňa 30.6.2011, II. oprávnenú zaviazal nahradiť súdnej exekútorke trovy exekúcie vo výške 40,07 eur. V konaní mal za preukázané, že súdna exekútorka navrhla zastaviť exekúciu z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Súd po preskúmaní návrhu na zastavenie exekúcie dospel k záveru a stotožnil sa s názorom súdnej exekútorky, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Súd prvej inštancie pri rozhodnutí vychádzal z pripojeného zapožičaného exekučného spisu, a tiež skutočnosti, že súdny exekútor zodpovedá pri výkone exekúcie za deklarovaný stav zisťovania majetkových pomerov povinného, tak súd nepovažoval za potrebné ďalej podrobne skúmať, či je povinný schopný zaplatiť dlžnú sumu, resp. či disponuje takým majetkom, ktorý by bolo možné speňažiť a dlžnú sumu uhradiť spolu s trovami exekúcie. Súdna exekútorka poukázala na nepriaznivú situáciu povinného a že nevlastní žiadny majetok, aj keď súd mal exekútorom uvedené majetkové pomery preukázane obsahom exekučného spisu, ktorý bol súdu na výzvu doručený. Preto súd rozhodol tak, že exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h) EP (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov) zastavil. O trovách exekúcie rozhodol s poukazom na § 200 ods. 5, § 203 ods. 2 EP tak, že oprávnenú zaviazal na náhradu trov súdnej exekútorke tak, ako je uvedené vo výroku II. uznesenia.
2. Oprávnená sa včas podaným odvolaním čo do výroku I. domáhala zmeny tohto uznesenia tak, že súd návrh na zastavenie exekúcie zamietne, eventuálne jeho zrušenia a vrátenia veci na súdu prvej inštancie ďalšie konanie. Zastavenie exekúcie je podľa oprávnenej predčasné, keďže nemajetnosť povinnej je prechodný stav a súdny exekútor pravdepodobne nezistil majetkové pomery povinnej dôkladne. Predčasné zastavenie exekúcie upiera oprávnenej právo na uplatnenie ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu. Povinný môže vlastniť hnuteľné veci, ktorých speňažením by mohlo prísť k uspokojeniu pohľadávky oprávnenej, pričom túto skutočnosť nie je možné zistiť vykonaním lustrácií. Mimo prebiehajúcej exekúcie oprávnená nemá inú možnosť zistiť, že povinná nadobudla majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť jeho pohľadávku. Povinná je v produktívnom veku (35
rokov) a v budúcnosti môže nadobudnúť majetok. Zastavením exekúcie hrozí premlčanie majetkového práva oprávnenej. Navyše pohľadávka oprávneného vznikla z verejného zdravotného poistenia, ktoré vykonáva vo verejnom záujme.
3. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 380 C.s.p. - zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
4. V prerokúvanej veci bol návrh na vykonanie exekúcie podaný u súdneho exekútora dňa 1. augusta 2011, v dôsledku čoho sa exekučné konanie dokončí v zásade podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013 (porov. § 243b ods. 1 EP).
5. Podľa § 57 ods. 1 písm. h) EP exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Z citovaného ustanovenia celkom zreteľne vyplýva, že pre rozhodnutie súdu o zastavení resp. nezastavení exekúcie je určujúci stav a majetkové pomery povinného ku dňu rozhodovania. Súd môže prihliadať len na skutočnosti vyplývajúce z obsahu spisu, a nie na skutočnosti domnelé, či tie, ktoré sa s určitou pravdepodobnosťou môžu v budúcnosti vyskytnúť. Citované ustanovenie neustanovuje ako podmienku zastavenia exekúcie to, že nemožno očakávať, že povinný určitý majetok nadobudne v blízkej budúcnosti. Naopak, výslovne sa v ňom ustanovuje, že majetok povinného v súčasnosti nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Nie je preto možné vziať do úvahy prípadnú zmenu majetkových pomerov povinného v budúcnosti, ktorá je teoreticky možná vždy. Súd pritom vychádza zásadne zo zistení súdneho exekútora. Oprávnený samozrejme môže preukázať, že zistenia súdneho exekútora sú nedostatočné alebo nesprávne, teda, že povinný v skutočnosti má majetok, ktorý postačuje aspoň na trovy exekúcie, a v exekúcii tak treba pokračovať.
6. V prerokúvanej veci sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v rámci exekučného konania boli vykonané všetky úkony smerujúce k zisteniu majetku povinného. Nimi bolo dostatočne zistené, že povinný nemá žiaden nehnuteľný majetok, nemá zriadený účet v žiadnej banke, nepoberá žiaden príjem, nevlastní ani žiaden hnuteľný majetok, nie sú mu vyplácané žiadne sociálne dávky, resp. dávky hmotného zabezpečenia, nemá podiely v žiadnej obchodnej spoločnosti. Na povinného je vedené ďalšie exekučné konanie, pričom ani v tomto prípade sa nepodarilo vymôcť pohľadávky a to ani sčasti. Vzhľadom na to je správny záver, že nie je z čoho uspokojiť pohľadávku oprávneného, ani len trovy exekúcie. Ďalšie šetrenia a zisťovanie majetku povinného by bolo neúčelné, pretože by sa tým len zvyšovali náhrady na exekúciu bez toho, aby bola rozumná nádej, že pohľadávka oprávneného a trovy exekúcie budú uspokojené. Takýto postup by bol v priamom rozpore s cit. § 57 ods. 1 písm. h) EP, teda trovy exekúcie, na ktoré majetok povinného nestačí, by stále viac a viac rástli.
7. Nemožno sa stotožniť ani s námietkami o odopretí prístupu k súdnej ochrane. Súčasťou práva na súdnu ochranu síce je nútený výkon súdnych rozhodnutí (porov. nálezy ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 111/2011), zo samotného práva na súdnu ochranu však nevyplýva aj právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Z toho možno vyvodiť, že súčasťou práva na výkon súdnych rozhodnutí nie je aj právo na to, aby pohľadávka oprávneného bola skutočne vymožiteľná, ani na to, aby sa viedlo exekučné konanie bez ohľadu na majetkové pomery povinného alebo náklady, ktoré spôsobuje. Podstatou práva na nútený výkon rozhodnutí, je aby štát efektívne dopomohol oprávnenému k vymoženiu jeho nároku, ak je to možné. Ani zákon, ani ústava, ani štát však nemôžu zabezpečiť skutočnú vymožiteľnosť pohľadávky proti nemajetnému povinnému. Preto vyššie zaujatý výklad § 57 ods. 1 písm. h) EP nemožno považovať za ústavne nekonformný.
8. Odvolací súd preto vecne správne uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku I. podľa § 387 C.s.p. potvrdil.
9. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 257 C.s.p.. Oprávnená nemala v odvolacom konaní úspech a povinnému ani súdnemu exekútorovi v odvolacom konaní žiadne účelné trovy nevznikli (výrok II).
10. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C.s.p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C.s.p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.