Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24CoCsp-45-2020.pdf
PDF · 143.31 KB
Case nature
Area
Subarea
24CoCsp/45/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Eva Behranová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobkyne: F. W., narodená XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/XX, N., zastúpená advokátom: JUDr. Ľudovít Štanglovič, so sídlom Jarmočná 2264/3 Šaľa, proti žalovanému: TELERVIS PLUS a.s., IČO 35 717 769, so sídlom Staré Grunty 7, Bratislava, zastúpený splnomocnencom: STRELÁK & Partners, s.r.o., so sídlom Na vŕšku 12, Bratislava, o určenie neplatnosti právneho úkonu a vzájomnej žalobe, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 30C/328/2013-213 zo dňa 25.06.2018 v spojení s opravným uznesením č. k. 30C/328/2013-276 zo dňa 08.01.2020, vo výrokoch o vzájomnej žalobe a o náhrade trov konania, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutých výrokoch o vzájomnej žalobe a o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.
II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 30C/328/2013-130 zo dňa 15.07.2015 určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 29.5.2013 je neplatná (prvý výrok), určil, že zmluva o poskytovaní domáceho servisu zo dňa 29.5.2013 je neplatná (druhý výrok), určil, že záložná zmluva zo dňa 29.5.2013 je neplatná (tretí výrok), určil, že rozhodcovská zmluva zo dňa 29.5.2013 je neplatná (štvrtý výrok), navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcovi sumu 3.359,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 22.1.2015 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (piaty výrok), žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov (šiesty výrok), odporcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh v sume 398,- eur Okresnému súdu Galanta do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (siedmy výrok) a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vzájomný návrh v sume 201,50 eur Okresnému súdu Galanta do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (ôsmy výrok).
2. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd uznesením č. k. 24Co/948/2015-174 zo dňa 31.01.2017 v dôsledku podania odvolania žalobkyne rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 30C/328/2013-130 zo dňa 15.07.2015 v napadnutých častiach zrušil a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie odvolacím súdom opäť vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 30C/328/2013-213 zo dňa 25.06.2018 (ďalej aj „rozsudok označený v záhlaví“) v spojení s opravným uznesením č. k. 30C/328/2013-276 zo dňa 08.01.2020.
4. Rozsudkom označeným v záhlaví v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 29.05.2013 je neplatná (prvý výrok), určil, že zmluva o poskytovaní domáceho servisu zo dňa 29.05.2013 je neplatná (druhý výrok), určil, že záložná zmluva zo dňa 29.05.2013 je neplatná (tretí výrok), určil, že rozhodcovská zmluva zo dňa 29.05.2013 je neplatná (štvrtý výrok), žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 3.359,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 22.01.2015 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (piaty výrok), žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania (šiesty výrok), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za žalobu v sume 398,- eur Okresnému súdu Galanta do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (siedmy výrok) a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vzájomnú žalobu v sume 201,50 eur Okresnému súdu Galanta do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (ôsmy výrok).
5. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii ust. § 3, § 37 ods. 1, § 39, § 41, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 52a ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. a) a k), 5, 6, 7, § 54 ods. 1, § 456 veta prvá, § 457, § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), § 9 ods. 1 veta prvá, ods. 7 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, § 147 ods. 1, 2 a 3, § 255 ods. 2, § 262 ods. 1, § 470 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku, ako i čl. 4 ods. 1, 2 Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vecne odôvodnil tým, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 29.05.2013, zmluvy o poskytnutí domáceho servisu zo dňa 29.05.2013, záložnej zmluvy zo dňa 29.05.2013, rozhodcovskej zmluvy zo dňa 29.05.2013, a že súd prvej inštancie je toho názoru, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, záložnej zmluvy, rozhodcovskej zmluvy i zmluvy o poskytovaní domáceho servisu. K námietkam žalovaného o nedostatku naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe súd prvej inštancie dodáva, že i v prípade, ak by na základe vyššie uvedeného žalobkyňa nemala naliehavý právny záujem na podanej žalobe, podaním vzájomnej žaloby, ktorým žiada od žalobkyne sumu 3.359,- eur, odstránil tento nedostatok. Aj z tohto dôvodu potom žalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právnych úkonov. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 29.05.2013 z pohľadu právnej kvalifikácie je spotrebiteľskou zmluvou podľa ust. § 52 Občianskeho zákonníka, a že neplatnou je celá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko je koncipovaná tak, že nezabezpečuje rovnosť a vyváženosť účastníkov zmluvného vzťahu, obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, a preto je žaloba žalobkyne dôvodná. Vzhľadom na neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere je súd prvej inštancie toho názoru, že neplatnými sú aj zmluvy o záložnom práve, rozhodcovská zmluva i zmluva o poskytovaní domáceho servisu, ktoré sú odvodené od úverovej zmluvy. Súd prvej inštancie považoval uzatvorenú zmluvu o spotrebiteľskom úvere za neplatnú, vzniklo žalovanému právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Keďže žalovaný (v postavení žalobcu pri vzájomnej žalobe) skutočne poskytol finančné prostriedky vo výške 3.359,- eur, ktoré mu neboli doposiaľ vrátené, považoval súd prvej inštancie vzájomnú žalobu za dôvodnú. Žalobca požadoval vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovanej, ktorá iniciovala spor o neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovaná sa bránila tým, že finančné prostriedky boli poskytnuté na účet špecifikovaný v zmluve, ktorý jej nepatrí. V tomto prípade je vznik bezdôvodného obohatenia založený na tom, že právny úkon, na základe ktorého došlo k plneniu, je od začiatku (ex tunc) neplatný, i keď síce formálne existoval. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere jednoznačne vyplýva, že bola uzatvorená dňa 29.05.2013 medzi žalovaným ako veriteľom, Q. R. ako dlžníkom a žalobkyňou ako spoludlžníkom. V čl. III bod 6 zmluvy je uvedené o. i., že plnenie dlžníka a spoludlžníka je spoločné a nerozdielne. Z predmetnej zmluvy bola žalobkyňa zaviazaná rovnako ako Q. R.. Podľa ust. § 511 Občianskeho zákonníka ak viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Žalobca ako veriteľ má teda samostatnú pohľadávku voči každému spoludlžníkovi a môže vymáhať splnenie záväzku v celom rozsahu alebo jeho časť voči jednému, alebo niekoľkým alebo proti všetkým spoludlžníkom, a to súčasne alebo postupne. Z neplatnej zmluvy je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo na základe nej dostal. Obrana žalovanej nemohla obstáť, nakoľko účet, na ktorý mali byť poskytnuté finančné prostriedky žalobcom je len platobným miestom, z uvedeného nie je možné preukázať ako bolo s finančnými prostriedkami skutočne naložené, a skutočnosť, v prospech koho je účet zriadený nepreukazuje ako žalovaná a Q. R. s prostriedkami aj skutočne naložili. Žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením peňažného dlhu, a preto má žalobca nárok na zaplatenie úroku z omeškania.
O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, keďže tak žalobkyňa ako aj žalovaný boli úspešní v konaní čiastočne (žalobkyňa bola úspešná v časti určenia neplatnosti zmlúv a žalovaný bol úspešný v časti o zaplatenie sumy 3.359 eur s prísl.). Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa bola v konaní osobne oslobodená od platenia súdnych poplatkov v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a mala úspech v časti o určenie neplatnosti zmlúv (o spotrebiteľskom úvere, o poskytovaní domáceho servisu, záložnej zmluvy a rozhodcovskej zmluvy), poplatková povinnosť v tejto časti prešla v zmysle ust. § 2 ods. 2 na žalovaného, ktorý je povinný na súdnom poplatku zaplatiť sumu 398,- eur (podľa Položky 1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov, pričom v danom prípade ide o 4 určovacie výroky, t. j. 4 x 99,50 eur). Za vzájomnú žalobu žalovaného súd prvej inštancie zaviazal zaplatiť súdny poplatok vo výške 201,50 eur (6% zo sumy 3.359,- eur) podľa Položky č. 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je povinný zaplatiť tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Dodatočne súd prvej inštancie opravným uznesením rozsudok č. k. 30C/328/2013-213 zo dňa 25.06.2018 vo výrokovej časti opravil tak, že: „Súd určuje, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 29.05.2013 je neplatná. Súd určuje, že zmluva o poskytovaní domáceho servisu zo dňa 29.05.2013 je neplatná. Súd určuje, že záložná zmluva zo dňa 29.05.2013 je neplatná. Súd určuje, že rozhodcovská zmluva zo dňa 29.05.2013 je neplatná. Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému sumu 3.359,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 22.01.2015 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalovaný je povinný zaplatiť súdny poplatok za žalobu v sume 398,- eur Okresnému súdu Galanta do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaný je povinný zaplatiť súdny poplatok za vzájomnú žalobu v sume 201,50 eur Okresnému súdu Galanta do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“ Opravné uznesenie vydal z dôvodu, že výroková časť písomného vyhotovenia napádaného rozsudku nebola v súlade s jeho znením podľa zápisnice z pojednávania zo dňa 25.06.2018, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, a to konkrétne v absencii výroku, ktorým súd určil, že rozhodcovská zmluva zo dňa 29.05.2013 je neplatná.
6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 30C/328/2013-213 zo dňa 25.06.2018 v spojení s opravným uznesením č. k. 30C/328/2013-276 zo dňa 08.01.2020 podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), h) a § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Odvolanie podala proti rozsudku ako aj proti opravnému uzneseniu. Na odôvodnenie uviedla, že súd prvej inštancie právoplatným uznesením č. k. 30C/328/2013-201 zo dňa 07.03.2018, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej návrhu žalobkyne na pripustenie ďalšieho subjektu do konania zamietol. Podľa názoru žalobkyne, však stranami konania by mali byť všetci účastníci zmluvného vzťahu, ktorý sa má vyhlásiť za neplatný, pretože ako dlžníčka, tak aj spoludlžníčka sú vecne legitimovaným subjektom v konaní. Dôvodila tiež tým, že v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je neplatná a žalovanému vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré požadoval od žalovanej, ktorá iniciovala spor o neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom finančné prostriedky boli žalovaným poskytnuté na účet špecifikovaný v zmluve, ktorý jej nepatrí. V tejto súvislosti žalobkyňa tiež uviedla, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz navrhovaný žalobkyňou a neuskutočnil dopyt na banku, v ktorej bol zriadený účet, na ktorý žalovaný zaslal finančné prostriedky, a z ktorého dôkazu by bolo potom zrejmé, kto skutočne sa na úkor žalovaného bezdôvodne obohatil. Považuje v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie za nepreskúmateľné z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, nakoľko súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nereaguje na zásadné námietky uvádzané právnym zástupcom navrhovateľky na pojednávaní, týkajúce sa vzniku bezdôvodného obohatenia ako aj povinnosti žalobkyne na jeho vydanie. Poukázala na to, že vydanie finančných prostriedkov niekým, komu poskytnuté neboli, a teda kto sa na úkor iného bezdôvodne neobohatil, nemožno v žiadnom prípade považovať za spravodlivé usporiadanie vzťahov, nakoľko podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, vydať toto obohatenie tomu, na úkor koho bol predmet obohatenia získaný. Žalovaný do dnešného dňa nepredložil jediný dôkaz, ktorým by bolo preukázané, že by u žalobkyne k bezdôvodnému obohateniu došlo. Na podporu svojich tvrdení poukázala na
rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 2895/1999 z 29.03.2001, sp. zn. 28Cdo 883/2001 z 28.06.2001. Taktiež má za to, že bezdôvodné obohatenie vznikne až po právoplatnosti rozsudku, ktorým súd rozhodol o neplatnosti zmluvy a teda až po právoplatnom určení neplatnosti zmluvy sa môže druhá strana domáhať nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko až právoplatne určená neplatnosť zmluvy vyvolá ako právny následok vznik tohto bezdôvodného obohatenia. Bez takéhoto určenia neplatnosti zmluvy je teda uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným predčasné. Namietala, že súd prvej inštancie postavenie žalobkyne v pozícii spoludlžníčky nesprávne právne posúdil, nakoľko dôsledkom absolútnej neplatnosti právneho úkonu je, že právny úkon nemá žiadne právne účinky. Absolútne neplatná zmluva nikoho nezaväzuje, a teda nemôže zaväzovať ani žalobkyňu spoločne a nerozdielne ako spoludlžníčku. Poukázala tu na ustanovenia § 451 ods. 1, 2, § 454, § 457 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie aj napriek návrhom žalobkyne, kto bol majiteľom účtov, na ktoré mal žalovaný úver poskytnúť, tento dôkaz nevykonal napriek tomu, že zo samotnej Zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že suma 175,- eur mala byť uhradená voči Q. D., ZAREC s.r.o. na č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX a suma vo výške 3.184,- eur mala byť vyplatená bezhotovostným prevodom na č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX vo M., a.s. (IBAN B.), ktorý ani jeden z uvedených účtov nie je účtom žalobkyne. V prípade, ak by aj osoba, ktorej boli finančné prostriedky žalovaným poskytnuté, následne tieto previedla žalobkyni (k čomu však v danom prípade nedošlo), ani vtedy by nevznikla povinnosť žalobkyni finančné prostriedky žalovanému vrátiť. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že v obdobných prípadoch je z uvedeného dôvodu bežnou praxou súdov zamietnuť návrh voči tým účastníkom zmluvy, ktorým finančné prostriedky neboli poskytnuté. Poukázala tu na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo 2631/2001 z 31.07.2003, sp. zn. 31Cdo 1096/2000 z 14.11.2020 a sp. zn. 33Odo 221/2002 z 26.05.2004. Má za to, že ak by plnila v zmysle napadnutého rozsudku tak, ako súd rozhodol, takéto plnenie by len založilo vznik ďalšieho bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 454 Občianskeho zákonníka, kedy by žalobkyňa plnila za niekoho, kto podľa práva mal plniť sám. Žalobkyňa nesúhlasí ani s výrokom, ktorým súd prvej inštancie rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, nakoľko tento nesprávny výrok vychádza z nesprávnosti napádaného výroku, ktorým súd uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 3.359,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 22.01.2015 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti napadnutého rozsudku. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby odvolací súd vzájomnú žalobu zamietol. Zároveň žiada priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
7. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Žalobkyňa namietala nedostatok jej pasívnej legitimácie vo vzťahu k požadovanému bezdôvodnému obohateniu, keď na podporu svojej argumentácie predovšetkým poukázala na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR. K uvedenej námietke žalovaný uviedol, že rozsudky sp. zn. 25Cdo 2895/1999, sp. zn. 28Cdo 883/2001 nemožno aplikovať na prejednávanú vec, keďže sa týkajú odlišnej skutkovej situácie, rozsudok sp. zn. 29Cdo 2631/2001 nikdy vydaný nebol, rozsudok sp. zn. 31Cdo 1096/2000 vôbec nerieši vzťah vznikajúci z bezdôvodného obohatenia, ale zaoberá sa užívaním služobného bytu a rozsudok sp. zn. 33Odo 221/2002 síce rieši vzťah vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia, avšak ten, ktorému bolo plnené nikdy neprejavil vôľu byť právnym úkonom viazaný, na rozdiel od žalobkyne. Uviedol, že k poskytnutiu finančných prostriedkov došlo na základe vôle prejavenej oboma spoludlžníkmi a účet, kde boli poskytnuté finančné prostriedky bol iba platobným miestom kam po dohode zmluvných strán žalovaný zaslal finančné prostriedky. Žalovaný nemá žiadne možnosti, ako preukazovať vlastníctvo k účtu a keby ich aj mal, tak nemá možnosť obmedzovať dlžníkov vo výbere platobného miesta zaslania finančných prostriedkov tvoriacich istinu úveru. Na podporu svojich tvrdení žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 46/2009 zo dňa 30. júna 2010. Ďalej uviedol, že z prejavu vôle účastníkov Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 3413000005 jednoznačne vyplýva, že plnenie zo strany veriteľa bolo adresované obom osobám zaviazaným spoločne a nerozdielne na strane dlžníka. Taktiež zo samotnej žiadosti o poskytnutie úveru vyplýva, že o úver žiadali obe osoby, čo potvrdili svojím podpisom a na základe tejto žiadosti bolo plnenie zo strany veriteľa adresované obom osobám. V tejto súvislosti citoval rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo 1733/2006 „...V projednávané věci bylo na základě neplatné smlouvy žalobkyní plněno ve prospěch žalované jako oprávněné k přijetí plnění ze smlouvy, přičemž skutečnost, kdo plnění za žalovanou převzal, není z hlediska závěru o pasivní věcné legitimaci k vydání bezdůvodného obohacení rozhodná,
protože šlo o určení komu, resp. na který účet ve prospěch žalované má být plněno.“ Poukázal aj na rozsudky Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo 2508/2016 a sp. zn. 33Cdo 1632/2017. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný uviedol, že sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdom prvej inštancie. Podotkol, že vnútorný vzťah medzi solidárnymi spoludlžníkmi nie je pre veriteľa rozhodujúci ani ho veriteľ nemôže ovplyvniť. Veriteľ nie je povinný skúmať, ako a kto zo zmluvných strán s predmetnými finančnými prostriedkami nakladá. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalobkyňu k náhrade trov odvolacieho konania.
8. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že poukaz žalovaného na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 46/2009 z 30.06.2010 nie je náležitý, pretože daný prípad sa týkal skutkovo špecifickej situácie tzv. trojdohody, resp. poukážky a nemožno jeho právne závery vzťahovať na predmetnú situáciu. Pokiaľ žalovaný poukazuje na solidaritu žalobkyne a Q. R., tak takéto hodnotenie je nesprávne, pretože z neplatnej zmluvy nemôže vzniknúť solidarita. Žalobkyňa sa pridržiava v celom rozsahu odvolania a odvolacích námietok bližšie v ňom uvedených.
9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), h) a ods. 2 Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu (§ 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením je v napadnutých výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody žalobkyne a odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol o vzájomnej žalobe žalovaného vecne správne, pokiaľ žalobkyňu zaviazal zaplatiť žalovanému sumu 3.359,- eur s 5,05% úrokom z omeškania od 22.01.2015 do zaplatenia, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania.
12. Podľa § 387 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2).
13. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu
iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.
14. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatnenej vzájomnej žalobe žalovaného, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku vo veci samej vzájomnou žalobou, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku vo veci samej. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:
15. Žalobkyňa podala odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), h) a ods. 2 Civilného sporového poriadku.
16. Žalobkyňa sa počas konania domáhala, aby do konania o vzájomnej žalobe pristúpila na strane žalovanej Q. R. nar. XX.XX.XXXX, bytom J. X. XXXX/XX, A. s odôvodením, že žalobkyňa ako spoludlžníčka a Q. R. ako dlžníčka uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako aj ostatné zmluvy, ktoré sú predmetom konania, čím bude zabezpečený úplný okruh strán konania. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 30C/328/2013-201 zo dňa 07.03.2018 návrh žalobkyne na pripustenie ďalšieho subjektu do konania zamietol s poukazom na skutočnosť, že pristúpenie ďalšieho subjektu môže navrhnúť len žalobca, pričom žalobca (s postavením žalobcu pokiaľ ide o jeho vzájomnú žalobu) takýto úkon nerealizoval.
17. Podľa § 79 Civilného sporového poriadku na návrh žalobcu môže súd pripustiť, aby do konania pristúpil ďalší subjekt. Súhlas toho, kto má takto do konania pristúpiť, je potrebný, ak má vystupovať na strane žalobcu.
18. K odvolacej argumentácie žalobkyne spočívajúcej v jej nesúhlase s uznesením súdu prvej inštancie č. k. 30C/328/2013-201 zo dňa 07.03.2018, ktorým súd prvej inštancie návrh žalobkyne na pristúpenie ďalšieho subjektu do konania zamietol, žalobkyňa tvrdí, že je potrebné sa zaoberať otázkou úplného okruhu strán, či sú všetci nositelia hmotnoprávneho vzťahu aj stranami sporu, pokiaľ ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere a zmluvu o domácom servise, keďže predmetné zmluvy uzavrela so žalovaným popri žalobkyni aj Q. R., ktorej boli finančné prostriedky poskytnuté, pričom však menovaná ako strana konania nevystupuje. Pokiaľ ide o uvedenú odvolaciu argumentáciu, je vzhľadom na predmet odvolacieho konania nedôvodná, pretože ako bolo uvedené predmetom odvolacieho konania je vzájomná žaloba žalovaného, v ktorej vystupuje žalovaný ako žalobca a iba jemu prislúcha právo navrhovať pristúpenie ďalšieho subjektu, a keďže takýto návrh nebol podaný, súd prvej inštancie nemal inú možnosť ako procesný návrh žalobkyne (vzájomnej žalovanej) zamietnuť, pretože žalobkyňa (vzájomná žalovaná) takéto právo nemá. Preto procesný postup súdu prvej inštancie vo vzťahu k návrhu žalobkyne (vzájomnej žalovanej) je správny. Iná je potom otázka, či vo vzťahu k vzájomnej žalobe bola žalobkyňa (vzájomná žalovaná) pasívne legitimovaná, na ktorú otázku súd prihliada ex offo, v každom štádiu konania, nakoľko aj v prípade zamietnutia návrhu žalobkyne na pristúpenie ďalšieho subjektu do konania, otázka pasívnej a aj aktívnej legitimácie zostala predmetom posúdenia súdom.
19. Žalobkyňa tiež tvrdí, že uznesenie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu žalobkyne na pristúpenie ďalšieho subjektu do konania má vadu, ktorá mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 v spojení s § 389 ods. 2 Civilného sporového poriadku). K uvedenej odvolacej argumentácii odvolací súd uvádza, že nie každá vada právoplatného uznesenia súdu prvej inštancie predchádzajúceho rozhodnutiu vo veci samej je relevantná v zmysle ustanovenia § 365 ods. 2 v spojení s § 389 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Relevantnou je iba taká vada, ktorá mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej v tom zmysle, že v dôsledku tejto vady rozhodnutie vo veci samej nie je vecne správne. Keďže podľa
názoru odvolacieho súdu uvedené uznesenie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu žalobkyne na pristúpenie ďalšieho subjektu do konania nevykazovalo vady, je odvolacia námietka nedôvodná.
20. Z podaného odvolania žalobkyne vyplýva námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalobkyne vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaného, teda, že žalobkyňa (vzájomná žalovaná) nie je vo vzťahu k vzájomnej žalobe nositeľom hmotnoprávnej povinnosti.
21. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (rozsudok NS sp. zn. 3Cdo 192/2004 z 01.07.2008).
22. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v bode 41. napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie podrobne vyložil prečo žalobkyňa (vzájomná žalovaná) je povinná vydať žalovanému (vzájomnému žalobcovi) bezdôvodné obohatenie, pričom súd prvej inštancie nezistil nedostatok pasívnej legitimácie žalobkyne (vzájomnej žalovanej). V tejto súvislosti tiež odvolateľka dôvodí, že súd nevykonal navrhnutý dôkaz a to dopyt na banku, v ktorej bol zriadený účet, na ktorý žalovaný zaslal finančné prostriedky a z ktorého dôkazu by bolo zrejmé, kto skutočne sa na úkor žalovaného obohatil.
23. Súd prvej inštancie uvedený návrh odvolateľky na doplnenie dokazovania nevykonal, pretože účet, na ktorý mali byť poskytnuté finančné prostriedky vzájomným žalobcom je len platobným miestom, z ktorého nie je možné preukázať ako bolo s finančnými prostriedkami naložené. Vykonanie tohto dôkazu podľa názoru odvolacieho súdu by nemalo žiadny vplyv na rozhodnutie o vzájomnej žalobe.
24. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje vždy súd a procesný predpis strane priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Súd má dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranami. Ak by súd vylúčil z dokazovania dôkaz, ktorým bolo možné preukázať rozhodujúcu skutočnosť, zakladá to odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie preto svojim postupom žalobkyňu nevylúčil z realizácie procesného práva navrhovať dôkazy, ktoré mu procesný predpis priznáva a správne na tieto návrhy na doplnenie dokazovania ako neúčelne neprihliadol. Odvolacia námietka, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhnuté dôkazy je taktiež neopodstatnená, keďže pasívna vecná legitimácia žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia je daná.
25. Odvolateľka tiež považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia, súd nereagoval na zásadné námietky žalobkyne.
26. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že odvolateľka s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie sa nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré vzájomnej žalobe vyhovel. Napadnutý rozsudok tak nie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia.
27. Odvolateľka tiež uvádza, že súd nesprávne posúdil okamih vzniku bezdôvodného obohatenia, pretože bezdôvodné obohatenie vznikne až po právoplatnom určení neplatnosti zmluvy, pretože až právoplatné určená neplatnosť zmluvy vyvolá právny následok vzniku bezdôvodného obohatenia.
28. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
29. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
30. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
31. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
32. Inštitút bezdôvodného obohatenia upravuje Občiansky zákonník vo svojej VI. časti, tretej hlave, ustanovenia § 451 - § 459. Všeobecná skutková podstata bezdôvodného obohatenia je zakotvená v ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré zákon chápe ako záväzok, z ktorého vzniká tomu, kto sa obohatil, povinnosť vydať to, o čo sa bezdôvodne obohatil a právo toho, na koho úkor k obohateniu došlo, požadovať vydanie, o čo sa povinný obohatil. Konkrétne skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia sú taxatívne vymenované v § 451 ods. 2 a Občianskeho zákonníka a patrí k nim i plnenie z neplatného právneho úkonu. V tomto prípade je vznik bezdôvodného obohatenia založený na tom, že právny úkon, na základe ktorého došlo k plneniu, je od začiatku (ex tunc) neplatný, i keď síce formálne existoval. Špeciálnou úpravou bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k neplatnej alebo zrušenej zmluve je ustanovenie Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je každý z účastníkov takejto zmluvy povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Toto ustanovenie má teda reštitučný charakter spočívajúci v obnovení predchádzajúceho stavu. V každom prípade vzniku bezdôvodného obohatenia ustanovenie Občianskeho zákonníka zakotvuje povinnosť jeho predmet vydať tomu, na úkor koho bol získaný.
33. Je dôvodné konštatovanie prvoinštančného súdu o absolútnej neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 29.05.2013 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným, ktoré závery súdu prvej inštancie nespochybňuje ani odvolateľka. V nadväznosti na uvedenú neplatnosť zmluvy je potom právne posúdenie veci ako bezdôvodného obohatenia vzniknutého na strane žalobkyne (vzájomnej žalovanej), ktorým sa bezpochyby na základe neplatnej zmluvy plnilo, nesporne do výšky priznanej pohľadávky v sume 3.359,- eur s príslušenstvom, podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka vykonané prvoinštančným súdom je plne akceptovateľné ako zákonu zodpovedajúce. Z titulu bezdôvodného obohatenia žalovanému (vzájomnému žalobcovi) mohlo vzniknúť jedine právo na vrátenie poskytnutej finančnej hotovosti žalobkyňou (vzájomnou žalovanou) titulom absolútne neplatnej zmluvy, ktoré si v predmetnom konaní vzájomnou žalobou uplatňuje. Z uvedených dôvodov preto súd prvej inštancie správne vzájomnému žalobnému návrhu žalovaného na zaplatenie (t.j. vrátenie) napadnutým rozsudkom priznanej žalovanej sumy 3.359,- eur s príslušenstvom vyhovel. Zároveň súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne zohľadnil, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 29.05.2013 sa dlžník a spoludlžník zaviazali k plneniu spoločne a nerozdielne, teda ide o postavenie solidárnych dlžníkov a bolo na žalovanom (vzájomnom žalobcovi) či si vzájomnú žalobu uplatní voči všetkým solidárnym dlžníkom.
34. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli k naplneniu podmienok pre aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka o vydaní bezdôvodného obohatenia, keďže poskytovali
bezpečne zistený skutkový stav, ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o vzájomnej žalobe, že žalobkyňa (vzájomná žalovaná) je povinná zaplatiť žalovanému (vzájomnému žalobcovi) sumu 3.35,- eur s príslušenstvom. Polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie strany sporu, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vec vo výroku o vzájomnej žalobe rozsudku súdu prvej inštancie správne právne posúdil.
35. Za inú vadu konania v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku sa považuje procesná vada, ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovanie mandukačnej povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím), pričom jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia.
36. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku o nesplnení procesných podmienok, odvolateľka bližšie nešpecifikuje akou vadou trpí konanie, pričom odvolací súd prieskumnou činnosťou nezistil vadu konania predpokladanú v tomto ustanovení.
37. V súvislosti so žalobkyňou prejavom nespokojnosti s preskúmavaným rozsudkom vo výroku o vzájomnej žalobe odvolací súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017). Žalobkyňa v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než súd prvej inštancie a robí z vykonaných dôkazov vlastné právne závery týkajúce sa nároku žalovaného (vzájomného žalobcu) na vydanie bezdôvodného obohatenia. Odvolacie námietky ohľadne nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie, nesprávnych skutkových a právnych záverov konštatovaných súdom prvej inštancie, vyhodnotil odvolací súd za nenáležité.
38. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobkyňou nie sú naplnené.
39. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilé privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
40. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutom vyhovujúcom výroku o vzájomnej žalobe (vrátane rovnako správneho výroku o nároku na náhradu trov konania, ktoré inak odvolaním ani spochybnené neboli a v prípade ktorých ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody ich nesprávnosti) podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v
plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
42. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).