Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_8Sa-6-2021.pdf
PDF · 119.23 KB
Case nature
Area
Subarea
8Sa/6/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: I. X., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník G. islamskej republiky, bez dokladu totožnosti, aktuálne pobytom: Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený: Centrum právnej pomoci, so sídlom Račianska 1523/71, P.O.BOX 18, 810 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 19. januára 2021, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-195-010/2020-AV zo dňa 18. decembra 2020, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 19.01.2021, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 SSP, doručenou dňa 26.01.2020 Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia o predĺžení zaistenia a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), ust. § 88 ods. 1 písm. c/, § 88 ods. 4 písm. b/, § 89 ods. 1 a § 90 ods. 1 písm. d/ zák.č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“) a rozhodnutiu vytkol absenciu náležitého odôvodnenia, spočívajúceho v spoľahlivo zistenom skutkovom stave.
2. S odkazom na ust. § 88 ods. 4 písm. b/ ZoPC namietol stanovenú dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 18.02.2021, pričom na podporu svojich námietok odkázal na rozsudok NS SR sp.zn. 10Sza/4/2012 a rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011, v zmysle ktorých: „Lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný,“ je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia“ a v nadväznosti na uvedené argumentoval, že pokiaľ žalovaný nezdôvodnil dĺžku doby zaistenia, ide o podstatnú vadu, ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia. Žalobca svoju argumentáciu podporil poukazom aj na rozsudok NS SR sp. zn. 10SZa/4/2015, podľa ktorého „Najvyšší
súd vychádzal z toho, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia, zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok, definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým Ústavným poriadkom SR. Podľa čl. 8 ods. I Listiny základných práv a slobôd, je osobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny, nesmie byt' nikto zbavený svojej slobody inak, než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Podľa čl. 5 ods. I Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody, okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním stanoveným zákonom.... (písm. f), zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie (tiež čl. 9 ods. I Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Listiny základných práv Európskej únie).“ Vychádzajúc z citovaných rozsudkov žalobca tvrdil, že dĺžka doby jeho zaistenia nie je v napadnutom rozhodnutí náležite odôvodnená konkrétnymi dôvodmi a úkonmi, ktoré je potrebné vykonať. Absencia odôvodnenia dĺžky doby zaistenia tak predstavuje podstatnú vadu rozhodnutia, ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia a súčasne predstavuje zásah do jeho základných ľudských práv, a to najmä slobody pohybu, pričom potrebu využitia miernejších donucovacích opatrení žalovaný vôbec neskúmal.
3. Vo vyjadrení, ktoré žalovaný doručil k podanej správnej žalobe uviedol, že žalobca bol dňa 18.12.2020 zaistený na účel výkonu Dublinského transferu, nakoľko je žiadateľom o udelenie azylu v Rumunskej republike, ktorá je aj zodpovednou pre posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu. Žalobca v zápisnici vedenej pod č. PPZ-HCP-BA6-195-007/2020-AV okrem iného uviedol, že nemá záujem o azyl na území Slovenskej republiky, ale chce ísť do Nemeckej republiky, z čoho je nespochybniteľne preukázané značné riziko jeho úteku. Správny orgán teda postupoval podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti (ďalej len „Dublinské nariadenie“), ako záväzného právneho aktu, priamo uplatniteľného v celej EÚ. Dĺžku doby zaistenia označil za riadne odôvodnenú, primeranú a rešpektujúcu ust. § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, ako aj jednotlivé ustanovenia Dublinského nariadenia. Poukázal aj na to, že žalobca nespĺňal žiadnu z podmienok pre uloženie alternatívy zaistenia, ako hlásenie pobytu, alebo zloženie peňažnej zábezpeky, je osobou bez akýchkoľvek väzieb na Slovensko, ktoré by vytvárali záruku zotrvania na našom území a následnom realizovaní transferu. K inštitútu zaistenia pristupuje citlivo, rešpektujúc že ide o výrazný zásah do práv a slobôd osoby, avšak po preskúmaní všetkých skutočností nemal inú možnosť ako tento inštitút využiť. Na margo žalobcu poznamenal, že naňho možno hľadieť ako na ekonomického migranta, keďže z Afganistanu do Európy vycestoval za lepším životom, z jeho výpovede je zrejmé a preukázateľné, že počas cesty sa nachádzal na území viacerých bezpečných krajín, kde požiadal aj o azyl, tieto krajiny však v snahe dostať sa do Nemecka opustil. Ak by teda skutočne utekal pred nebezpečenstvom ohrozenia života, v prvej takejto krajine by zostal. Dĺžku doby zaistenia žalovaný určil do 18.02.2021, čo je osem týždňov od zaistenia a úkony vykonávané počas tejto doby riadne odôvodnil v napadnutom rozhodnutí. Z doterajších informácií žalovaného je známe, že žiadosť o prevzatie žalobcu späť do zodpovedného štátu bola Dublinským strediskom odoslaná dňa 14.01.2021. Správny orgán poukázal aj na informáciu Úradu hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, že všetci momentálne zaistení cudzinci na výkon prevozu podľa Dublinského nariadenia do Rumunskej republiky, umiestnení v ÚPZC Medveďov a Sečovce, budú navrátení v dvoch letoch, dňa 04.02.2021 a 18.02.2021. Z uvedeného je nepochybne preukázané, že prevoz žalobcu do zodpovedného členského štátu v súlade s Dublinským nariadením bude realizovaný.
4. Žalobca sa k vyjadreniu nevyjadril.
5. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 18.12.2020, č. PPZ-HCP-BA6-195-010/2020-AV, právne odôvodneným ust. § 88 ods. 1 písm. c/ a § 88 ods. 4, 5, žalovaný podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, zaistil žalobcu na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu do 18.02.2021. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že bol dňa 18.12.2020 zadržaný v areáli prístavu na Prístavnej ulici v Bratislave, pričom preukázať sa vedel len žiadosťou o azyl, vydanou v Rumunskej republike, na základe čoho bol podľa ust. § 79 ods. 1 ZoPC z dôvodu podozrenia z neoprávneného pobytu, predvedený na správny orgán. Následne bolo lustráciou v informačnom systéme
EURODAC zistené, že žalobca je žiadateľom o azyl v Rumunsku, ktoré svojvoľne opustil, na základe čoho bolo Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“) oznámený dôvod na začatie konania podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie“) a správny orgán tiež požiadal o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa tohto nariadenia. Žalobca sa k svojmu cestovnému príbehu vyjadril do zápisnice č. PPZ-HCP- BA6-195-007/2020-AV, do ktorej uviedol, že z Afganistanu odišiel cca pred rokom kvôli vojne a predovšetkým preto, aby sa mal lepšie po ekonomickej stránke, pešo alebo autom prechádzal cez Pakistan, Irán, Turecko, Grécko, Macedónsko, Srbsko, až do Rumunska, kde ho zadržali policajti, odobrali mu odtlačky a dali preukaz, aby mohol ísť do utečeneckého tábora. Z Rumunska odišiel do Maďarska a odtiaľ za pomoci prevádzača pricestoval na Slovensko. Jeho cieľovou krajinou je Nemecko, ako bohatá krajina, v ktorej sa bude mať lepšie po finančnej stránke.
6. Žalovaný poznamenal, že žalobca o udelenie azylu na území SR nežiadal a tak jeho nezaistením by došlo k hrozbe pokusu o útek do Nemecka a konštatoval, že alternatívne donucovacie opatrenia nie je možné uplatniť, keďže žalobca nedisponuje dostatočnými finančnými prostriedkami a na území SR nemá zabezpečené žiadne ubytovanie. Ako štátny príslušník tretej krajiny má však medzinárodnými dohovormi a aj vnútroštátnymi právnymi predpismi na území členských štátov schengenského priestoru (ďalej len „členské štáty“) garantované právo na poskytnutie medzinárodnej ochrany pred nebezpečenstvom, ktoré mu v domovskej krajine hrozí a naopak členské štáty majú právo na ochranu pred protispoločenskou činnosťou štátnych príslušníkov tretej krajiny a prostriedky na zabránenie neoprávneným žiadostiam o poskytnutie medzinárodnej ochrany. Žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiava bez akéhokoľvek dokladu totožnosti, pričom bez oprávnenia vycestoval z krajín, v ktorých žiadal o medzinárodnú ochranu, z čoho je zrejmé značné riziko úteku, o čom svedčí aj jeho vyjadrenie v zápisnici vedenej pod č. PPZ-HCP- BA6-195-007/2020-AV, že po prepustení by ihneď pokračoval v ceste do Nemeckej republiky, ktorá je jeho cieľovou krajinou. Správny orgán konštatoval, že skúmal aj alternatívy k zaisteniu, ktorými je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu žalobcu v zmysle Dublinského nariadenia a dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa ust. § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov, pretože prípadným uložením takejto povinnosti by mohlo prísť k zmareniu sledovaného cieľa, t.j. návratu na územie iného členského štátu a nemožno ju aplikovať ani preto, že žalobca nemá na území SR zabezpečené ubytovanie, nedisponuje finančnými prostriedkami ani platným cestovným dokladom a vyjadril sa, že po prepustení by nezotrval na území Slovenskej republiky.
7. Dĺžku doby zaistenia určil správny orgán do 18.02.2021 a počas nej vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie žalobcu na územie zodpovedného členského štátu. V danom prípade pôjde hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu ako aj samotnú prípravu prevozu, jeho technické, materiálne ako aj o personálne zabezpečenie. Ide o úkony spočívajúce najmä v odoslaní žiadosti o prijatie žalobcu späť, podľa čl. 18 ods. 1 písm. b/ Dublinského nariadenia, podľa ktorého je „Členský štát zodpovedný a povinný za podmienok stanovených v článkoch 23, 24, 25 a 29, prijať späť žiadateľa, ktorého žiadosť je v procese posudzovania a ktorý podal žiadosť v inom členskom štáte alebo ktorý sa nachádza na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt". Z chronologického hľadiska správny orgán preto v čase rozhodovania o zaistení nedisponuje informáciou od dožiadaného členského štátu, či bude transfer realizovaný. Na tento účel slúžia lehoty v zmysle Dublinského nariadenia, ktoré majú žiadajúci ako aj dožiadaný členský štát. Transfer zaisteného štátneho príslušníka je realizovaný až na základe vykonateľného rozhodnutia Dublinského strediska. Odo dňa právoplatnosti rozhodnutia plynie 20 dňová lehota na podanie opravného prostriedku (správnej žaloby), po uplynutí tejto lehoty je rozhodnutie vykonateľné a teda môže prísť k odsunu osoby. V zmysle Dublinského nariadenia môže byť štátny príslušník tretej krajiny zaistený na účel návratu podľa tohto nariadenia najneskôr do 6 týždňov od vykonateľnosti rozhodnutia Dublinského strediska. V čase rozhodovania o zaistení, správny orgán nedisponuje informáciou, kedy bude zo strany Dublinského strediska vydané rozhodnutie o odsune, a teda nevie určiť lehotu vykonateľnosti za účelom stanovenia lehoty zaistenia. Pri určení lehoty zaistenia vychádza správny orgán z osobitných lehôt stanovených Dublinským nariadením, ktorými je pri vydaní rozhodnutia viazané aj Dublinské stredisko. Počas tejto doby vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie žalobcu na územie zodpovedného členského štátu.
8. Správny orgán poukázal aj na celosvetovú pandémiu COV1D - 19, v súvislosti s ktorou musí byť cudzinec po umiestnení v ÚPZC izolovaný v karanténe až do výsledkov testov, pričom toto obdobie môže trvať 3-5 dní. Po negatívnom výsledku sa s nim realizuje vstupný pohovor za prítomnosti tlmočníka, ktorého zabezpečenie tiež môže vykonanie tohto úkonu predĺžiť až o niekoľko dní. Ďalšie úkony realizuje Dublinské stredisko, ktoré komunikuje s dožiadaným členským štátom, najmä v otázke akceptácie prijatia zo strany zodpovedného členského štátu ako aj samotnej prípravy prevozu, jeho technického, materiálneho a personálneho zabezpečenia. V prípade, ak by transfer nebol zrealizovaný kvôli zlým podmienkam v azylových zariadeniach, túto skutočnosť vyjadrí Dublinské stredisko vo svojom rozhodnutí o zamietnutí transferu, s následkom prepustenia žalobcu zo zaistenia. Avšak do doby rozhodnutia Dublinského strediska považoval správny orgán zaistenie žalobcu za účelné.
9. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP), preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby a riadiac sa znením prvej vety ust. § 228 SSP, do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 SSP), dospel bez vypočutia účastníkov konania a zástupcu žalobcu, ktorí sa z pojednávania písomne ospravedlnili a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (ust. § 206 ods. 3 SSP) nie je dôvodná a podľa ust. § 229 SSP ju zamietol.
10. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5, 6 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy,ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia,ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
11. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia, vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.
12. Podľa § 221 ods. 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.
13. Podľa § 225 ods. 1 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia.
14. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
15. Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.
16. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
17. Podľa § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku.
18. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
19. Podľa Článku 24 ods. 1 Dublinského nariadenia, ak členský štát, na území ktorého sa osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. b/, c/ alebo d/ zdržiava bez povolenia na pobyt a ktorému sa nepodala žiadna nová žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje za zodpovedný iný členský štát v súlade s článkom 20 ods. 5 a článkom 18 ods. 1 písm. b/, c/ alebo d/, môže tento iný členský štát požiadať, aby prijal uvedenú osobu späť.
20. Podľa Článku 24 ods. 2 Dublinského nariadenia, odchylne od článku 6 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak sa členský štát, na území ktorého sa osoba zdržiava bez povolenia na pobyt, rozhodne vyhľadávať v systéme Eurodac v súlade s článkom 17 nariadenia (EÚ) č. 603/2013, dožiadanie o prijatie späť osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. b/ alebo c/ tohto nariadenia alebo osoby uvedenej v jeho článku 18 ods. 1 písm. d/, ktorej žiadosť o medzinárodnú ochranu nebola zamietnutá konečným rozhodnutím, sa podá čo najskôr a v každom prípade do dvoch mesiacov od získania kladného výsledku porovnávania zo systému Eurodac podľa článku 17 ods. 5 nariadenia (EÚ) č. 603/2013.
21. Ak sa dožiadanie o prijatie späť zakladá na inom dôkaze než na údajoch získaných zo systému Eurodac, zašle sa dožiadanému členskému štátu do troch mesiacov odo dňa, kedy žiadajúci členský štát získal vedomosť o tom, že v prípade dotknutej osoby môže byť zodpovedným iný členský štát.
22. Podľa Článku 25 ods. 1 Dublinského nariadenia, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.
23. Podľa Článku 28 ods. 1, 2, 3 Dublinského nariadenia, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.Ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.
24. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia zaisteného, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.
25. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená Chartou základných práv a slobôd. Správny súd konštatuje, že Najvyšší a aj Ústavný súd SR viackrát vo svojich rozhodnutiach akcentovali, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, 1SZa/7/2016, 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014,
1SZa/6/2016 1Sza/8/2015, 10SZa/2/2015, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013).
26. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich, nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
27. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia, vrátane jeho dĺžky. V zmysle citovaných zákonných ustanovení, musí mať žalovaný ustálený predmet konania, s prehľadom v aplikácii konkrétneho ustanovenia zákona, naviac ak potrebu zaistenia žalobcu odôvodnil jeho neoprávneným pobytom na území SR, bez dispozície akýmkoľvek dokladom totožnosti, víza či povolenia na pobyt.
28. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu, správny orgán v informačnom systéme Eurodac zistil pozitívnu lustráciu žalobcu ako žiadateľa o medzinárodnú ochranu v Rumunsku, ako jednom z členských štátov, na základe čoho začal aj konanie vo veci jeho zaistenia podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, na dobu dvoch mesiacov, do 18.02.2021. V čase vydania napadnutého rozhodnutia, žalobca o poskytnutie medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky nepožiadal, zdržiaval sa tu neoprávnene a ak bol teda zaistený na účel prevozu na územie iného členského štátu, zo zápisnice č. PPZ-HCP-BA6-195-007/2020-AV zo dňa 18.12.2020 vyplýva, že o udelenie medzinárodnej ochrany požiadal na území Rumunska, na prevoz sa vzťahujú aj články 24 a 25 Dublinského nariadenia. Pretože iný dôkaz ako lustrácia v príslušných policajných informačných systémoch, resp. výpoveď žalobcu (o tom že v Rumunsku požiadal o azyl) vykonaný nebol, Slovenská republika ako žiadajúca strana, je povinná požiadať dožiadaný (zodpovedný) štát o prijatie späť žalobcu v lehote najneskôr do dvoch mesiacov (Čl. 24 ods. 2 Dublinského nariadenia) a dožiadaná strana rozhodne o žiadosti v lehote dvoch týždňov
- najneskôr však do jedného mesiaca (Čl. 25 ods. 1 Dublinského nariadenia). Teda najneskôr do troch mesiacov musí byť rozhodnuté vo veci vrátenia žalobcu do Rumunska. Z rozhodovacej praxe je zrejmé, že správny orgán príslušný na konanie podľa Dublinského nariadenia - Dublinské stredisko Migračného úradu MV SR, koná o tzv. dublinských návratoch bezodkladne a pozitívne či negatívne relácie členských štátov sú k dispozícii v priebehu niekoľkých dní. Z Článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia, ktorý v týchto prípadoch aplikuje vyplýva, že v prípade zaistenia cudzinca sa žiadosť o prevzatie späť podáva najneskôr do jedného mesiaca a odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov. Preto ak žalovaný určil dobu zaistenia žalobcu v rozsahu dvoch mesiacov (v zmysle ust. § 88 ods. 4 ZoPC) a túto podľa názoru súdu aj dostatočne odôvodnil úkonmi v tejto lehote štandardne vykonávanými, takéto určenie doby zaistenia vo vzťahu k jej odôvodneniu v rozhodnutí, sa súdu javí ako postačujúce.
29. Žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a prepustenia zo zaistenia podľa ust. § 221 ods. 1 SSP. Jeho žalobná argumentácia smerovala výlučne k nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ktorým bol zaistený, špeciálne k nepodloženiu doby zaistenia konkrétnymi dôvodmi a skutkovými okolnosťami prejednávanej veci a neodôvodneniu neuloženia miernejších donucovacích opatrení, pričom ju podporil odkazmi na judikačnú prax Najvyššieho súdu SR, v ktorej je vyjadrená povinnosť presne a výstižne odôvodniť lehotu zaistenia a aj zásah do základných ľudských práv a slobôd zaisteného cudzinca.
30. Jedným z dôvodov zaistenia je potreba dosiahnutia dostupnosti účastníka, ďalším príprava a zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie. Z článku 28 odsek 2 Dublinského nariadenia vyplýva, že členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účel zabezpečenia konania o odovzdaní na základe individuálneho posúdenia len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné miernejšie alternatívne donucovanie opatrenia. Vzhľadom na neoprávnený vstup žalobcu na územie štátu únie, začatie konania, riziko úteku, absenciu možnosti ubytovania a
získania finančných prostriedkov a účel zabezpečenia prípravy, výkonu prevozu a odovzdania žalobcu na územie Rumunskej republiky, v ktorej ako v prvej krajine požiadal o udelenie azylu, bolo jeho zaistenie nevyhnutné a dôvody, ktoré by mohli dať základ pre aplikáciu miernejších donucovacích opatrení zo strany žalovaného, by boli v tomto prípade neúčinné a naviac zistené neboli, a preto nemohli byť v konaní ani využité.
31. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 ako aj Správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. § 32 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti podľa ust. § 47 Správneho poriadku, ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a preto súd napadnuté rozhodnutie, podľa ust. § 229 SSP potvrdil.
32. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 SSP, s poukazom na výsledok konania, keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný.
33. Žalobcu pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal.
Poučenie:
Rozsudok krajského súdu vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b / sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 SSP). Podľa § 440 SSP: 1. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e / vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f / nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j / podanie bolo nezákonne odmietnuté.
2. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ ; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).