Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Sa-3-2021.pdf
PDF · 130.33 KB
Case nature
Area
Subarea
8Sa/3/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: A. W., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť S. W. X., cestovný doklad č. E., toho času miesto pobytu Ú. Z. Y. Z. T., I. XX, S., zastúpený Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Ružomberok, Námestie Andreja Hlinku 74, 034 01 Ružomberok, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 19.01.2021, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB9-10-032/2021-AV zo dňa 10.01.2021, takto
rozhodol:
I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Ružomberok, Námestie Andreja Hlinku 74, 034 01 Ružomberok č. PPZ-HCP-BB9-10-032/2021-AV zo dňa 10.01.2021, týkajúce sa žalobcu: A. W., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť S. W. X., cestovný doklad č. E..
II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca: A. W., nar. XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 19.01.2021 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BB9-10-032/2021-AV zo dňa 10.01.2021, ktorým žalovaný podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte“, resp. „ZoPC“) preskúmavaným rozhodnutím podľa § 88 ods. 4 ZoPC rozhodol predĺžiť zaistenie žalobcu už zaisteného rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-BB9-16-015/2021-AV zo dňa 02.12.2020 podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC, a to na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 12.01.2021 a zároveň ďalším výrokom na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 12.04.2021 na účel výkonu administratívneho vyhostenia a umiestnil ho v Ú. Z. Y. S. (ďalej „Ú. S.“).
2. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasil v celom jeho rozsahu z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Napadnuté rozhodnutie žalovaného je taktiež nedostatočne odôvodnené z pohľadu účelnosti a efektivity zaistenia žalobcu a taktiež zisťovania prekážok vyhostenia žalobcu, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Napadnuté rozhodnutie je zároveň čo do výroku dĺžky doby predĺženia zaistenia zmätočné a zároveň nepreskúmateľné, pretože obsahuje 2 výroky a teda 2 rôzne časové údaje o konci predĺženia zaistenia (12.01.2021 a 12.04.2021).
3. Dodal, že žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia síce tvrdí, že ďalšie trvanie zaistenia žalobcu považuje za účelné, avšak doposiaľ nebolo vo veci žalobcu jednoznačne a určito uvedené,
kam konkrétne bude žalobca vyhostený, aby mohol žalovaný tak jednoznačne prijímať závery o efektívnosti držania žalobcu v zaistení. Pokiaľ nie je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ani potenciálne možný, nie je prípustné ani zaistenie, ani predĺženie zaistenia a postup žalovaného predstavuje porušenie čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Aj keď sa v zaistení nachádza už takmer 2 mesiace, nie je zrejmé, kam má byť vyhostený, nakoľko žalovaný uvádza, že tranzitná krajina Turecko odmietlo jeho prijatie. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalovaný zase uznáva, že si je vedomý zlej bezpečnostnej situácie v S. a preto nie je zrejmé, prečo v odôvodnení dĺžky doby predĺženia zaistenia v napadnutom rozhodnutí uvádza skutočnosti smerujúce k vyhosteniu do S., pričom uvádza, že S. trvá na predložení leteckého plánu a že Libanon nepovolí tranzit osobe, ktorá S. opustila nelegálne a že zariadenie nie je schopné predložiť zastupiteľskému úradu letecký plán. Všetky tieto skutočnosti iba potvrdzujú žalobcovo tvrdenie o jeho nevyhostiteľnosti a z tohto dôvodu aj neúčelnosti jeho zaistenia.
4. Mal za to, že žalovaný porušil ustanovenie § 3 ods. 5 Správneho poriadku, v zmysle ktorého sú správne orgány povinné dbať na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely a jeho postup nebol ani v súlade s princípom právnej istoty účastníkov správnych konaní a princípmi „dobrej verejnej správy“. Dané dával do pozornosti z toho dôvodu, že spolu s ním boli zaistení viacerí (12) štátni príslušníci S., avšak žalovaný pristúpil k prepusteniu zo zaistenia a nie je mu zrejmé, prečo rovnaký postup neaplikoval aj v jeho prípade. Ocenil, že žalovaný sa rozhodol nedržať ďalej v zaistení nevyhostiteľných S.X. štátnych príslušníkov aj napriek skutočnosti, že krajský súd ich žaloby zamietol, avšak mal takýto postup zachovať aj u žalobcu. Žalobca na rozdiel od prepustených 10 cudzincov disponuje platným cestovným dokladom, nesťažoval postupy slovenských orgánov s jeho identifikáciou, no napriek tomu je jeho vyhostenie nezrealizovateľné a preto držanie v zaistení v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Sťažovateľovi je možné určiť lehotu na dobrovoľné vycestovanie z územia Slovenskej republiky (ďalej „SR“), keďže disponuje cestovným dokladom.
5. Rovnako namietal, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, kam mieni žalovaný vyhostiť žalobcu. Žalobca sa bojí návratu do krajiny pôvodu, pretože v krajine pôvodu je ohrozený jeho život a preto je pochopiteľné, že takýto cudzinec z vojnovej krajiny nebude žiadať o dobrovoľný návrat do krajiny pôvodu. Rovnako žalobca nemusel vypĺňať dotazník potrebný pre vystavenie náhradného cestovného dokladu, keďže ním jednak disponuje a logicky sa bojí návratu do S.. Vyhostenie do S. by znamenalo porušenie čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Z dostupných informácií vyplýva, že bezpečnostná situácia v S. je aj naďalej veľmi zlá. Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR preto neodporúča slovenským občanom cestovať do S. vzhľadom na prebiehajúcu občiansku vojnu. Cesty do S. sú spojené s vysokým rizikom. Z dôvodu vojnového konfliktu v S. Slovenská republika už niekoľko rokov nerealizuje nútené návraty do S. a ani Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) nerealizuje ani dokonca dobrovoľné návraty do S. z dôvodu vysokého bezpečnostného rizika pre všetky zainteresované osoby.
6. Takisto neprichádza do úvahy ani vrátenie žalobcu na územie inej členskej krajiny alebo tretej krajiny, nakoľko žalobca po celú dobu jeho úteku zo S. prechádzal viacerými krajinami bez oprávnenia na pobyt v tej ktorej krajine a preto v jeho veci neexistuje ani najmenší predpoklad úspešného zrealizovania jeho núteného vyhostenia z územia Slovenskej republiky, čo preukazuje aj reakcia Turecka na žiadosť slovenských orgánov vo veci žalobcu. Vo veci žalobcu nebolo navyše začaté ani readmisné konanie a ani dublinské konanie. V zmysle čl. 15 ods. 4 návratovej smernice malo dôjsť k prepusteniu žalobcu, nakoľko zaistenie nie je odôvodnené a dotknutá osoba preto musí byť bezodkladne prepustená, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.
7. Poukazoval na to, že z napadnutého rozhodnutia, ani z rozhodnutia o administratívnom vyhostení nie je zrejmé, ako konkrétne skúmal a vyhodnocoval žalovaný jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcovi. V tejto súvislosti poukazoval na právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v rozsudku sp. zn. 1Sža/31/2014 zo dňa 02.09.2014. Keďže žalovaný tvrdí, že žalobca je vyhostiteľný, mal by byť schopný uviesť v rozhodnutí, kam konkrétne mieni žalobcu vyhostiť a v tomto smere aj následne vykonať náležité dokazovanie za účelom zistenia a vyhodnotenia existencie prekážok vyhostenia v súlade s čl. 3 Dohovoru a zákonom o pobyte cudzincov. Žalovaný tak doposiaľ nikdy vo veci žalobcu nespravil, čím nedostatočne zistil skutkový stav veci a nedostatočne napadnuté rozhodnutie
odôvodnil. Ani v prípade tranzitnej krajiny ako krajiny vyhostenia nie je žalovaný tejto povinnosti zbavený s poukazom na § 81 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov (tzv. nepriamy refoulement). Článok 3 Dohovoru má absolútny charakter a má prednosť aj pred zákonom o pobyte cudzincov.
8. Doplnil, že žalobca sa nachádza v zaistení čisto formálne, bez akéhokoľvek reálneho predpokladu zrealizovania návratu do inej tretej krajiny, keďže v jeho veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia a neexistuje žiadna tretia krajina, ktorá by ho bola ochotná prijať a kde by ho bolo prípustné vyhostiť. Predĺženie jeho zaistenia napadnutým rozhodnutím bolo nedôvodné a neprípustné. Vzhľadom na uvedené možno považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ako aj čl. 15 ods. 4 návratovej smernice a § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, pretože nie je predpoklad, že bude možné zrealizovať jeho administratívne vyhostenie a naplniť tak účel zaistenia a preto, že v prejednávanej veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia žalobcu.
9. Rovnako namietal, že rozhodnutie trpí taktiež vadou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia a zmätočnosti dvojitého výroku o dĺžke doby predĺženia zaistenia žalobcu - do 12.01.2021 a 12.04.2021. Keďže v S. prebieha ozbrojený konflikt a samotný žalovaný v rozhodnutí o vyhostení žalobcu uznáva zlú bezpečnostnú situáciu v S., Turecko, ako tranzitná krajina, odmietla prijatie žalobcu, žalovaný a zariadenie pre cudzincov skonštatovali, že nie sú schopné predložiť letecký plán zastupiteľskému úradu, P. stanovil obmedzenia, resp. zákaz tranzitu jeho územím osobám zo S., ktoré opustili S. nelegálne a v súčasnosti došlo k uzavretiu letov počas pandémie a podobne, tak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia preto nie je zrejmé, na základe akých dôkazov dospel žalovaný k záveru, že výkon núteného návratu žalobcu je možné zrealizovať v ďalšej dobe 3 mesiacov a že predĺženie zaistenia je dôvodné. Po dobu niekoľkých rokov sa nútené návraty do S. nerealizujú a preto nie je zrejmé, z akých dôkazov a akej konkrétnej praxe zariadenia pre cudzincov žalovaný vychádzal pri stanovení dĺžky doby predĺženia zaistenia žalobcu. Okrem januára 2021 aj v septembri 2020 došlo k prepusteniu väčšej skupiny S. štátnych príslušníkov samotným zariadením pre cudzincov (teda nie na základe rozhodnutia súdu) z dôvodu neúčelnosti ich zaistenia. Žalobca preto trvá na tom, ako to navrhol vyššie, aby žalovaný informácie o konkrétnych prípadoch vyhostenia S. na územie S. alebo tranzitných krajín Turecka, Macedónska, Srbska, či Albánska, v ktorých nemali oprávnenie na pobyt, predložil krajskému súdu, keď má teda za to, že vyhostenie takéhoto cudzinca je možné zrealizovať.
10. Žalovaný rozhodnutím o predĺžení zaistenia č. PPZ-HCP-BB9-10-032/2021-AV zo dňa 10.01.2021 predĺžil zaistenie účastníka konania dňom 12.01.2021 na základe rozhodnutia o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC PPZ-HCP-BB9-16-015/2020-AV na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 12.01.2021.
11. Ďalším výrokom rovnako podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 12.04.2021 s tým, že doba predĺženia zaistenia začína plynúť dňom nasledujúcim po poslednom dni pôvodnej lehoty zaistenia. Podľa § 88 ods. 5 ZoPC umiestnil účastníka konania do Ú. Z. Y. Z. T. S..
12. Uviedol, že štátna príslušnosť účastníka konania bola preukázaná aj na základe nájdeného dokladu S. W. X. č. E. vydaného osobe A. W., nar. XX.XX.XXXX. Na základe týchto podkladov nemal správny orgán pochybnosť o totožnosti a štátnej príslušnosti účastníka konania.
13. Nakoľko v zápisnici uviedol, že na území Slovenskej republiky nechce požiadať o azyl, nasledovalo správne konanie vo veci administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky a z územie všetkých členských štátov podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Doposiaľ v žiadnej krajine nepožiadal o udelenie azylu a ani na území Slovenskej republiky nechce o azyl požiadať a v domovskej krajine mu nič nehrozí.
14. Správny orgán považoval zaistenie účastníka konania za účelné a efektívne, pretože v prípade účastníka konania je riziko, že nezaistením by sa naďalej pohyboval po členských štátoch neoprávnene, bez finančných prostriedkov a zabezpečeného ubytovania, čo by mohlo viesť aj k nezákonnej činnosti, nakoľko cez územie Slovenskej republiky cestoval za účelom tranzitu do ostatných členských štátov. Taktiež zaistenie účastníka konania je účelné, pretože účastník konania je osobou, ktorá sa na území SR nachádza neoprávnene, bez možnosti si legálnou cestou zabezpečiť finančné prostriedky, ubytovanie a
starostlivosť o svoju osobu. Účastník konania bol prevzatý hliadkou polície v dobrom zdravotnom stave, avšak bez základných potrieb na prežitie a starostlivosť o svoju osobu po akejkoľvek stránke.
15. Dodal, že v súlade s ustanovením § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku zaistenia rozhodnutím o zaistení PPZ-HCP-BB9-16-015/2020-AV zo dňa 02.12.2020 na účel výkonu administratívneho vyhostenia do 12.01.2021. Správny orgán dĺžku zaistenia hodnotil aj podľa informácie Ú. S., ktorý je priamo zodpovedný za návratové procedúry a bude zabezpečovať tiež výkon vyhostenia. Podľa informácie Ú. S. odporúča zaistiť štátnych príslušníkov S. W. X., ktorí disponujú platným cestovným dokladom, na dobu 3 mesiacov, nakoľko sa počas doby zaistenia môžu vyskytnúť prekážky, ktoré môžu procedúru výkonu vyhostenia oddialiť. Taktiež odporúčajú brať do úvahy momentálnu celosvetovú krízovú situáciu v súvislosti so šírením vírusu COVID-19 (zdĺhavá reakcia zastupiteľského úradu S., spolupráca, resp. nespolupráca účastníka konania na tomto konaní). Dňa 05.01.2021 bola na Oddelenie cudzineckej polície PZ Ružomberok doručená žiadosť o zaujatie stanoviska z Ú. S. kde uvádza, že dňa 28.08.2020 bol vykonaný telefonický pohovor s pracovníkom zastupiteľského úradu S., ktorý doplnil, že pred vystavením náhradného cestovného dokladu veľvyslanectvo potrebuje konkrétny letecký plán vyhostenia do S. W. X. cez P., avšak podľa jeho informácií P. povolí tranzitovať iba osobám, ktoré opustili územie S. iba legálne s platným cestovným dokladom. Uvedený štátny príslušník S. sa dobrovoľne do S. W. X. vrátiť nechce. Z uvedeného dôvodu pri vstupnom pohovore odmietol vypísať žiadosť o náhradný cestovný doklad. Odmietol aj písomne prehlásiť, že sa chce vrátiť do S. W. X.. Čo sa týka požiadavky, aby bol pred vystavením NCD zaslaný na veľvyslanectvo konkrétny letecký plán vyhostenia zo Slovenska do S., aktuálne s poukázaním na celosvetovú krízovú situáciu v súvislosti so šírením vírusu COVID-19, je nízka pravdepodobnosť zaslať konkrétny letecký plán vyhostenia na veľvyslanectvo v predstihu, nakoľko situácia so šírením COVID-19 ovplyvnila aj fungovanie leteckých spoločností, čo sa odzrkadľuje na množstve zrušených plánovaných letov za posledné obdobie.
16. Rovnako Ú. S. písomnou formou oslovilo krajiny tranzitu menovaného cez príslušné veľvyslanectva, konkrétne: Veľvyslanectvo Tureckej republiky v Bratislave, Veľvyslanectvo Srbskej republiky v Bratislave, Veľvyslanectvo Albánskej republiky v Bratislave, Veľvyslanectvo Macedónskej republiky vo Viedni ohľadom možnosti prijatia občanov S.X. W. X. na ich územie. Na písomnú žiadosť k dnešnému dňu odpovedalo Veľvyslanectvo Tureckej republiky v Bratislave zamietavým stanoviskom. Ú. S. požiadal - NÚ Interpol Bratislava o vykonanie lustrácie a potvrdenie totožnosti v domovskej krajine na základe daktyloskopickej karty a fotografie menovaného. Zároveň Ú. S. požiadal NÚ Interpol Bratislava zistiť, či sa hore menovaný štátny príslušník S. nedopustil trestnej činnosti a či nie je hľadaná osoba. Lustráciu žiadali vykonať v Turecku, Grécku, Albánsku a Srbsku na základe fotografie tváre a daktyloskopických odtlačkov. K dnešnému dňu z NÚ Interpol Bratislava do Ú. S.Č. neboli doručené žiadne správy, ktoré by potvrdili totožnosť menovaného. Na základe získaných informácií preto správny orgán predĺžil zaistenie účastníka konania do 12.04.2021. Uvedená doba zaistenia je podľa správneho orgánu nevyhnutná a postačujúca s ohľadom na to, že účastník konania má cestovný doklad a zo strany príslušných útvarov policajného zboru bude vyvíjaná činnosť, aby mohol byť naplnený výkon administratívneho vyhostenia bez prekážok. Doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia, sa môže skrátiť, ale aj predĺžiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, pretože závisí od viacerých faktorov, ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k fyzickej realizácii výkonu administratívneho vyhostenia.
17. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 26.01.2021 navrhol správnu žalobu zamietnuť. Uviedol, že účastník konania bol dňa 01.12.2020 zadržaný, nakoľko vzniklo dôvodné podozrenie, že sa na území SR zdržiava neoprávnene. Až do umiestnenia v Ú. S. nebol u neho nájdený cestovný doklad, ani iné povolenie na pobyt, ktoré by ho oprávňovalo zdržiavať sa na území SR. Cestovný pas č. E. bol u neho nájdený až pri prehliadke v rámci umiestňovania v Ú. S.. Na základe zistených podkladov nemal správny orgán pochybnosť o jeho totožnosti a štátnej príslušnosti. Lustráciou v informačných systémoch policajného zboru bolo zistené, že tento nemá na území SR udelené žiadne povolenie na pobyt (trvalý, prechodný, resp. tolerovaný), ani iné právo na pobyt a taktiež nie je žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a ani nie je žiadateľom o udelenie azylu na území schengenského priestoru. Dokazovaním bolo preukázané, že účastník konania sa nachádza na území SR a všetkých štátov schengenskej dohody neoprávnene a preto bol podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC administratívne vyhostený z územia SR a bol mu uložený zákaz vstupu na územie SR a všetkých členských štátov na dobu 3 rokov. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení nebola určená krajina, do ktorej sa má vyhostiť, nakoľko ju nebolo možné určiť vzhľadom na to, že situácia v S. je dlhodobo kritická
a nebezpečná a účastník konania tranzitoval cez viacero tretích krajín pred vstupom do schengenského priestoru.
18. Na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo dňa 02.12.2020 pod č. PPZ- HCP-BB9-16-011/2020-AV sa správny orgán rozhodol zaistiť účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia a stanovil dĺžku zaistenia do 12.01.2021. Následne správny orgán vydal dňa 10.01.2021 rozhodnutie o predĺžení zaistenia pod č. p.: PPZ-HCP-BB9-18-031/2021-AV (preevidované číslo konania do roku 2021) v zmysle ustanovenia § 88 ods. 4 prvá veta s poukazom na § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC, na účel výkonu administratívneho vyhostenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 12.04.2021. Lehotu zaistenia predĺžil o tri mesiace vzhľadom na poslednú informáciu z Ú. S. o dĺžke návratovej procedúry, kde sa odporúča zaistiť štátnych príslušníkov S.X. W. X. s cestovným dokladom na 3 mesiace aj vzhľadom na to, že doposiaľ neboli správnemu orgánu doručené všetky správy od oslovených krajín tranzitu účastníka konania (Albánsko, Srbsko, Macedónsko) k tomu, či prijmú účastníka konania. Dobu predĺženia zaistenia posúdil starostlivo aj vzhľadom na okolnosti, aj vzhľadom na pandemickú situáciu v súvislosti s ochorením COVID-19 vo svete.
19. Doplnil, že rovnako ako účastník konania, bolo dňa 02.12.2020 podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov pôvodne zaistených celkom trinásť štátnych príslušníkov S. zachytených ako skupina. Z tohto počtu okrem účastníka konania ďalší dvaja štátni príslušníci S. disponujú cestovným dokladom, ktorým bolo rovnako, ako v prípade účastníka konania, predĺžené zaistenie do 12.04.2021. Ostatných desať štátnych príslušníkov S. W. X. zo skupiny bez cestovných dokladov bolo po uplynutí pôvodnej doby zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC do 12.01.2021 prepustených zo zaistenia, nakoľko nebolo možné zabezpečiť cestou Veľvyslanectva S. vo Viedni vydanie náhradného cestovného dokladu. Nebolo možné ani zabezpečiť ani cudzinecké pasy Slovenskej republiky a teda výkon ich administratívneho vyhostenia bol nerealizovateľný a boli im vydané potvrdenia v zmysle § 61a ods. 1 písm. f) ZoPC. Avšak v prípade účastníka konania spolu s ďalšími dvoma štátnymi príslušníkmi S. (účastníci konania v ostatných dvoch konaniach) dospel k názoru, že v ich prípadoch nedošlo k vyčerpaniu všetkých možností vykonania administratívneho vyhostenia do tretej krajiny tranzitu účastníka konania a preto ich ďalšie zaistenie v Ú. S. je účelné a preto nevznikli nedôvodné rozdiely v rozhodovacej činnosti správneho orgánu.
20. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
21. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
22. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
23. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
24. Podľa § 90 ods. 2 písm. b) bod 1 zákona o pobyte cudzincov, Zariadenie je povinné b)prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, 1. ak zanikol účel zaistenia.
25. Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
26. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
27. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
28. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“) Využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
29. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
30. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
31. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
32. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
33. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
34. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
35. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára:
36. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č PPZ-HCP- BB9-10-032/2021-AV zo dňa 10.01.2021, ktorým žalovaný predĺžil zaistenie žalobcu, ktorý už bol zaistený rozhodnutím o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Jedným výrokom podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 12.01.2021 a následne ďalším výrokom uviedol, že túto dobu stanovuje do 12.04.2021.
37. Žalovaný podaním zo dňa 11.01.2021, adresovanom osobe - S. X., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť S. (iná osoba ako žalobca) oznámil, že rozhodnutím číslo PPZ-HCP-BB9-19-032/2021-AV zo dňa 10.01.2021 rozhodol o predĺžení zaistenia. Nakoľko v predmetnom rozhodnutí je chybne uvedená veta „Podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. stanovuje dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 12.01.2021“, v zmysle ustanovenia § 47 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov správny orgán túto vetu v rozhodnutí vypúšťa. O vykonaní opravy chyby v písomnom vyhotovení rozhodnutia správny orgán týmto účastníka konania upovedomuje.
38. Prvotným rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB9-16-015/2020-AV zo dňa 02.12.2020 žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení a podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 12.01.2021. Podkladom pre vydanie tohto rozhodnutia bolo rozhodnutie žalovaného o administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ-HCP-BB9-16-011/2020-AV dňa 02.12.2020.
Krajina, kam má byť žalobca administratívne vyhostený v rozhodnutí o jeho administratívnom vyhostení určená nebola.
39. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Z daného vyplýva, že základným predpokladom zaistenia žalobcu podľa zákonného ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, resp. o uložení trestu vyhostenia v rámci trestného konania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podkladom pre zaistenia žalobcu je existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu zo dňa 02.12.2020. Účelom zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia je realizácia administratívneho vyhostenia.
40. Žalobca bol teda zaistený podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC, v zmysle ktorého policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia.
41. Žalobca namietal, že zaistenie žalobcu je neúčelné a je porušením čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Napriek jeho zaisteniu už takmer 2 mesiace, nie je zrejmé kam má byť vyhostený, pričom aj tranzitná krajina, Turecko, odmietla jeho prijatie. Mal zato, že v jeho prípade môže dôjsť aj k porušenie čl. 3 Dohovoru, nakoľko aj keď žalovaný konštatoval v rozhodnutí, že si je vedomý zlej bezpečnostnej situácie v S. a aj napriek tomu vykonáva úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu do krajiny pôvodu - S., pričom uvádza, že S. trvá na predložení leteckého plánu, pričom P. nepovolí tranzit osobe, ktorá S. opustila nelegálne (čo je prípad žalobcu). Takisto ani zariadenie (vykonávajúce úkony súvisiace s administratívnym vyhostením) nie je schopné predložiť zastupiteľskému úradu letecký plán. Žalobca mal za to, že tieto skutočnosti iba potvrdzujú tvrdenie o jeho nevyhostiteľnosti a z tohto dôvodu aj neúčelnosti jeho zaistenia.
42. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
43. Na danú požiadavku reflektuje rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený a preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potencionálne možný (napr. rozsudok sp. zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011). Najvyšší súd SR, ako aj Ústavný súd SR, vo viacerých rozhodnutiach uviedli, že medzi zaistením a jeho účelom, t.j. konaním o odsune, vyhostení a pod., je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov.
44. V zmysle rozhodovacej praxe kasačného súdu povinnosťou správneho súdu zaoberajúceho sa rozhodnutím správneho orgánu o zaistení je preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá.
45. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09 zo dňa 19.10.2010 je limitom zaistenia práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva, napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. (...) Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver, týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní a zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie, previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v Ústave a Dohovore.
46. Rovnako v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 147/2013 z 09.10.2013 správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe alebo vyšli v konaní najavo. V zmysle § 40 Správneho poriadku je povinnosťou správneho orgánu predbežne posúdiť, či ním zistené alebo najavo vyjdené skutočnosti zakladajú takúto prekážku a či je výkon administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia aspoň potencionálne možný.
47. Správny súd dodáva, že pri posudzovaní reálnosti vyhostenia nič nemení na tom, že v samotnom rozhodnutí, ktorým bolo žalobcovi uložené administratívne vyhostenie, nie je uvedená krajina kam má byť žalobca vyhostený. Samotný žalovaný však v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uvádza, že za účelom administratívneho vyhostenia prichádza do úvahy aj jeho vyhostenie do krajiny pôvodu
- S., pričom bolo dopytované aj veľvyslanectvo domovskej krajiny žalobcu, ktoré však potrebuje pre vystavenie náhradného cestovného dokladu zabezpečiť letový plán, pričom je možný jeho návrat cez P.. P. zase vyžaduje splnenie podmienky, ktorá však v prípade žalobcu nie je splnená, a to jeho legálne opustenie územia S..
48. Žalovaný však vôbec nezisťoval, aké sú podmienky v krajine pôvodu žalobcu (aj keď si je vedomý zlej bezpečnostnej situácie v S.), resp. aké sú tieto podmienky v krajine, ktorá by bola vôbec ochotná ho prijať, resp. ako sa v danej krajine aplikuje princíp non-refoulement. Navyše žiadna z oslovených krajín nevyslovila súhlas s prijatím žalobcu, pričom zo strany Turecka prišla negatívna odpoveď. Možno preto akceptovať žalobnú námietku nenaplnenia účelu jeho zaistenia, keďže jeho vyhostenie do krajiny pôvodu, resp. do krajín, v ktorých dochádza k porušeniu medzinárodného princípu non-refoulement, by došlo aj k porušeniu článku 3 Dohovoru. Je pritom nepochybné, že v krajine pôvodu žalobcu prebieha ozbrojený konflikt, čím existujú prekážky jeho reálneho vyhostenia do tejto krajiny. Vzhľadom na súčasnú geopolitickú situáciu pri posudzovaní štátnych príslušníkov S. pokiaľ ide o účelnosť ich zaistenia, možno uzavrieť, že ide o tzv. „nevyhostitieľných cudzincov“, ktorých zaistenie je pre neefektívnosť a neúčelnosť v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
49. Pri posudzovaní otázky účelnosti zaistenia, ako aj stanovenej dĺžky doby zaistenia, správny súd poukazuje na rozsudok kasačného súdu sp. zn. 1SZa/7/2016 z 05.04.2016, v zmysle ktorého „Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto odporca musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné. Na tomto mieste odvolací súd považuje za potrebné upozorniť na skutočnosť, že v samotnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení nie je uvedené, kam má byť navrhovateľ vyhostený (krajina pôvodu alebo tretia krajina - § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov). Rovnako tento údaj absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. (...) Nakoľko v rozhodnutí o zaistení navrhovateľa ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určenie krajiny, kam má byť navrhovateľ vyhostený, absentuje, logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného, je z pohľadu odvolacieho súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné.“
50. Správny súd záverom uvádza, že vzhľadom na vyššie uvedené vyplýva, že v zmysle preskúmavaného rozhodnutia hrozí administratívne vyhostenie žalobcu do krajiny pôvodu, resp. do nejakej inej tretej krajiny, kde by mohlo dôjsť k porušeniu medzinárodného princípu non-refoulement a tým k možnému porušeniu článku 3 Dohovoru. Preto sa aj v dôsledku tohto predĺženie jeho zaistenia preskúmavaným rozhodnutím stalo neúčelným a neefektívnym. Z tohto dôvodu sa správny súd bližšie nezaoberal námietkou súvisiacou so stanovenou dĺžkou doby predĺženia lehoty zaistenia, keďže žalovaný stanovil danú dĺžku doby zaistenia s prihliadnutím na jeho ďalší postup smerujúci k vyhosteniu žalobcu do krajiny pôvodu - S..
51. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v
§ 191 ods. 1 písm. c) a e) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil žalovanému, aby žalobca bol bezodkladne prepustený zo zaistenia, keďže jeho ďalšie držanie v zaistení je porušením článku 5 ods. 1 písm. f ) Dohovoru.
52. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.