Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_19CoPr-4-2020.pdf
PDF · 118.09 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoPr/4/2020
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: V. I. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. XX, XXX XX C., právne zastúpený: Mgr. Roman Birčák, advokát, so sídlom Nám. sv. Egídia 97, 058 01 Poprad, IČO: 31 804 659 proti žalovanej: R. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. XX, XXX XX C., právne zastúpená: JUDr. Michal Mudrák, advokátska a správcovská kancelária, so sídlom Hurbanovo námestie 1, 811 06 Bratislava, IČO: 31 804 659, o obnove konania s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k. 21Cpr/3/2019-103 zo dňa 25.05.2020 takto
rozhodol:
Potvrdzuje uznesenie.
Žalovanej priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie odmietol žalobu na obnovu konania a priznal žalovanej voči žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia.
2. Rozhodol tak o žalobe, doručenej súdu 08.03.2019, ktorou sa žalobca domáhal povolenia obnovy konania vedeného na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 12Cpr/13/2016 a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že v uvedenom konaní o náhradu mzdy žalovaná zatajila dôležitú skutočnosť, týkajúcu sa toho, že v období, za ktoré si nárokovala náhradu mzdy, bola podľa údajov Sociálnej poisťovne dočasne práceneschopná. Dňa 26.01.2019 obdržal od Sociálnej poisťovne v C. potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti žalovanej. V predchádzajúcom konaní žalovanej bola vyplatená náhrada mzdy za dovolenku odo dňa 14.01.2016 do 18.01.2016, t.j. v čase práceneschopnosti. V čase poberania nemocenského žalovaná nemala nárok na vyplatenie náhrady mzdy od zamestnávateľa, ktorá jej bola priznaná v pôvodnom konaní. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila tak, že nie sú dané podmienky na obnovu konania, lebo o skutočnosti, že žalovaná bola od januára 2016 práceneschopná, žalobca veľmi dobre vedel už v januári a februári roku 2016, priamo od žalovanej, preto nie sú dané podmienky na obnovu konania.
3. Súd prvej inštancie citujúc ust. § 397 písm. a); § 400; § 403 ods. 1, 2; § 409; § 413 CSP skonštatoval, že obnova konania proti právoplatnému rozsudku. Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní vecí alebo nesprávnosti procesnej povahy. Spôsobilým dôvodom obnovy konania je nový listinný dôkaz, ktorý nemohol účastník bez svojej viny použiť v pôvodnom občianskom súdnom konaní, ak ním možno preukázať skutočnosť, ktorá môže pre účastníka privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Povolenie obnovy pritom nebráni, ak už v
pôvodnom konaní účastník neúspešne navrhoval súdu vykonať listinný dôkaz, ktorého obsah v tom čase ešte nepoznal. To sa však netýka predmetného prípadu, keďže žalobca nenavrhoval neúspešne vykonať listinný dôkaz dopytom na Sociálnu poisťovňu. Naopak na pojednávaní dňa 23.5.2018 v pôvodnom konaní o ktorého obnovenie sa snaží sp.zn. 12Cpr/13/2016 uviedol na otázku súdu, či má návrhy na doplnenie dokazovania, uviedol že „nemá“. Pred touto otázkou súdu vypovedal, že „po dni 5.2.2016 som vyzval žalobkyňu k nástupu do práce telefonicky. V telefóne mi žalobkyňa potvrdila, že si zobrala dovolenku a potom nastúpila na PN.“ Podmienka prípustnosti nie je splnená, ak určitá skutočnosť alebo rozhodnutie alebo dôkaz existovali už v pôvodnom konaní a ten, kto navrhuje obnovu konania, o ich existencii vedel a mal aj dostatok podkladov potrebných na ich označenie a na splnenie svojej dôkaznej povinnosti, avšak v pôvodnom konaní nimi nenavrhoval vykonať dokazovanie.
4. V ďalšom sa zaoberal skúmaním a posúdením, či sú splnené podmienky obnovy konania. Podmienkami obnovy konania sú nové skutočnosti (dôkazy, rozhodnutia), ktoré žalobca nemohol v pôvodnom konaní bez svojej viny použiť a ako také by mohli priniesť žalobcovi priaznivejšie rozhodnutie. Rovnako je nutné posúdiť aj včasnosť takto podanej žaloby.
5. V danom prípade posudzoval, či skutočnosť týkajúca sa práceneschopnosti žalovanej mohol žalobca použiť v pôvodnom konaní a či by mu táto skutočnosť mohla spôsobiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej. Konštatoval, že žalobca nielenže PN použiť mohol, on ju aj reálne použil. A to vo forme skutkového tvrdenia na pojednávaní dňa 23.05.2018. Fakt, že žalobca toto tvrdenie nijako nerozvinul ani nepodporil dôkazmi, nie je rozhodujúci. Na predmetnom pojednávaní bola prítomná aj žalovaná, pričom žalobca ju mohol konfrontovať otázkami ohľadom PN týkajúcich sa skutočností dĺžky, trvania, predloženie na podpis. Pokiaľ si žalobca nebol istý podmienkami alebo dĺžkou trvania PN, mohol navrhnúť dôkaz - dopyt na Sociálnu poisťovňu prostredníctvom súdu. Na pojednávaní v pôvodnom konaní žalobca tvrdením o PN nereagoval na priebeh pojednávania alebo nové tvrdenia žalovanej, ale že išlo o jeho pôvodné ústne a nevyprovokované vyjadrenie, prirodzene, plynulo prezentované. Ako také ho teda mohol použiť už skôr vo svojej písomnej replike k žalobe. V pôvodnom konaní bol žalobca zjavne pasívny. Súd sa stotožňuje s argumentáciou právneho zástupcu žalovanej, že túto procesnú pasivitu nie je možné nahradiť obnovou konania.
6. V ďalšom uviedol, že obnova konania ako mimoriadne opravný prostriedok predstavuje vážny zásah do právnej istoty musí byť veľmi závažný a nespochybniteľný dôvod. Ako je preukázané vyššie, žalobca v konaní takýto dôvod nepreukázal. Skutočnosť tvrdená žalobcom nielenže nie je nová, ale žalobca ju zjavne použil už v pôvodnom konaní. Obnova konania nesmie byť prostriedkom na odstránenie pochybení strany sporu pri používaní prostriedkov procesnej obrany a procesného útoku.
7. Prvoinštančný súd tak došiel k záveru, že podmienky konania nie sú splnené, keďže boli naplnené predpoklady na odmietnutie žaloby podľa § 413 CSP. Súd rozhodol uznesením tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Dôvody pre ktoré žalobu odmietol spočívajú v tom, že zákon stanovuje na podanie žaloby na obnovu konania subjektívnu a objektívnu lehotu. Subjektívna lehota na podanie tohto návrhu je trojmesačná; jej začiatok plynie od času, keď sa ten, kto obnovu navrhuje, dozvedel o dôvode obnovy. Lehota je subjektívna, zákonná a nie je možné ju predĺžiť ani skrátiť.
8. V ďalšom poukázal na to, že konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej súd skúma, či je obnova konania procesne prípustná a v druhej fáze predstavuje nové prerokovanie a rozhodnutie vo veci samej. V pôvodnom konaní bol žalobca silnejšou stranou v spore, ktorý bol právne zastúpený. Pokiaľ ide o včasnosť podania žaloby na obnovu konania, tá nebola podaná v zákonnej lehote. Ako vyplýva z č.l. 130 súdneho spisu (zápisnice z pojednávania zo dňa 23.5.2018 v pôvodnom konaní 12Cpr/13/2016) žalobca na pojednávaní v pôvodnom konaní ako žalovaný uviedol, že „...po dni 05.02.2016 som vyzval žalobkyňu k nástupu do práce telefonicky. Ja som si to všetko prezrel v zákone. V telefóne mi žalobkyňa potvrdila, že si zobrala dovolenku a potom nastúpila na PN. Žalobkyňa bola 7 dní doma, bez toho, aby jej bola potvrdená PN.“ Z uvedeného vyplýva, že žalobca mal vedomosť o skutočnosti, že je tu možnosť o tom, že žalovaná bola v tom čase práceneschopná a nenavrhoval, aby súd vykonal dokazovanie dopytom od Sociálnej poisťovne, odkedy dokedy je žalovaná práceneschopná. Subjektívna lehota žalobcu začala plynúť v časovom rozpätí od 6.2.2016 do 18.01.2016 (kedy na pojednávaní v pôvodnom konaní tvrdil, že už po 18.01. žalovanú nevyzýval na nástup do práce). Preto so žalovanou mohol byť v telefonickom kontakte po 05.02.2016 do 18.01.2016, kedy mal vedomosť priamo od žalovanej telefonicky, že nastúpila na PN. Najneskôr subjektívna lehota mohla začať plynúť
17.01.2016 a uplynula dňa 17.04.2016. Žalobca žalobu na obnovu konania podal až dňa 08.03.2019, teda oneskorene. Ak by aj súd vzal do úvahy neskoršiu subjektívnu lehotu u žalobcu a to odo dňa pojednávania 23.05.2018 v pôvodnom konaní, kedy sa zmienil o PN s tým, že subjektívna lehota začala plynúť nasledujúcim dňom 24.05.2018 a uplynula dňa 24.08.2018, tak aj v tomto prípade je predmetná žaloba podaná oneskorene.
9. Preto z dôvodu oneskorenia podanej žaloby, ktorá je zjavne nedôvodná, lebo žalobca vedel o PN žalovanej už v pôvodnom konaní, rozhodol uznesením na pojednávaní.
10. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP a úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalobcovi s tým, že o ich výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením.
11. Proti uvedenému uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Tvrdil, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že žalovaná mu riadne neoznámila vznik a trvanie svojej pracovnej neschopnosti, najmä mu nepredložila žiadosť o náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, avšak túto bez vedomia žalobcu doručila priamo Sociálnej poisťovni. Žalobca nebol účastníkom konania, v ktorom Sociálna poisťovňa rozhodovala o výplate nemocenského žalovanej. Žalovaná si voči žalobcovi v pôvodnom konaní neuplatnila žiadnu náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti za dobu jej trvania od 14.01. do 28.03.2016, ale náhradu za dovolenku od 01.01. do 18.01.2016 a náhradu mzdy od 15.02.2016. Žalobca nemal vedomosť o pracovnej neschopnosti žalovanej, ani sa nemal dôvod domnievať, že by táto mohla byť v danom období práceneschopnou, lebo si voči nemu neuplatnila žiadnu náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti. Žalovaná si uplatnila náhradu mzdy za dovolenku od 01.01. do 18.01.2016 a následne náhradu mzdy až od 15.02.2016. Za obdobie od 19.01. do 14.02.2016 si náhradu mzdy vôbec neuplatnila. Bolo to zrejme kvôli tomu, že bola práceneschopná. Poukázal na to, že rozsah práceneschopnosti žalovanej presahuje 26 dní, za ktoré si náhradu voči žalobcovi neuplatnila, pričom sa prekrýva s obdobím, za ktoré si voči nemu náhradu mzdy uplatnila. Žalobca nemal absolútne žiadny dôvod domnievať sa, že by práceneschopnosť žalovanej mohla akokoľvek zasahovať do obdobia, za ktoré žalovaná požaduje náhradu mzdy. Nemohol vedieť, ani predpokladať, že prípadná pracovná neschopnosť žalovanej by mohla trvať dlhšie ako 26 dní a už vôbec nie, že v skutočnosti trvala dva a pol mesiaca. Požadovať od žalobcu, aby navrhol dôkazy, preukazujúce nároky a dávky sociálneho alebo nemocenského poistenia žalovanej za obdobie, ktoré nie je predmetom súdneho konania, podľa žalobcu je ďaleko za rámec bežnej a primeranej opatrnosti, ktorú od neho možno požadovať, ako aj primeraného a účelného použitia prostriedkov procesnej obrany. V konaní nebolo preukázané, aby mal žalobca akúkoľvek inú kvalifikovanú informáciu o práceneschopnosti žalovanej, z ktorej by vyplýval akýkoľvek racionálny dôvod pre skúmanie jej trvania a uplatnených nárokov. Žalovaná svoju práceneschopnosť v žiadnom zo súdnych konaní voči žalobcovi neuviedla. Žalobca až na základe kontroly zo Sociálnej poisťovne na prelome rokov 2018 a 2019 získal relevantnú informáciu o existencii pracovnej neschopnosti žalovanej zo začiatku roku 2016. Až v júni roku 2019, v rámci dokazovania v súdnom konaní pred Okresným súdom Poprad, sp. zn. 17Cpr/28/2018 sa dozvedel o presnom čase trvania pracovnej neschopnosti žalovanej, úhrade nemocenského žalovanej a o výške týchto úhrad a že žalovaná bola skoro po celý čas od neplatného skončenia pracovného pomeru, za ktorý dostala od žalobcu náhradu mzdy, riadne zamestnaná v pracovnom pomere. Žalovaná si za obdobie od 14.01. do 28.03.2016 duplicitne úspešne uplatnila tak náhradu mzdy, ako aj nemocenské. Nezákonne sa tak obohatila na úkor žalobcu, ktorého uviedla úmyselne do omylu. Ak bola žalovaná dočasne práceneschopná, nevnikol jej nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 ZP. Žalobca sa o prekrytí doby trvania pracovnej neschopnosti a požiadavky na vyplatenie náhrady mzdy dozvedel až v júni 2019, preto mu nemohla uplynúť subjektívna lehota na podanie žaloby na obnovu konania. Nemohla teda začať plynúť 17.01.2016 a uplynúť 14.04.2016, ako to uvádza súd prvej inštancie. Tento záver súdu je nesprávny. Poukázal tiež na to, že argumentáciu o neexistencii dôvodov pre zisťovanie dĺžky trvania pracovnej neschopnosti žalovanej uviedol už v priebehu konania, a to najmä vo svojom vyjadrení zo dňa 22.10.2019, čo súd v napadnutom uznesení nespomína. Súd sa teda s tým vôbec nezaoberal a nevysporiadal, preto napadnuté uznesenie je nedostatočné a arbitrárne, a tým nepreskúmateľné. Poukázal na článok 46 ods. 1, 4, článok 51 ods. 1 Ústavy SR, článok 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj judikatúru ESĽP, rozhodnutie Ústavného súdu SR, č. k. I. ÚS/290/2015-36 a tiež ďalšie rozhodnutia ESĽP a Ústavného súdu SR, ktoré konkretizoval so záverom, že právo na spravodlivé konanie môže byť efektívne len vtedy, ak stanoviská strán sú riadne posúdené súdom. Základné právo
na spravodlivý proces v sebe zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia. Za arbitrárne zaoberanie sa argumentmi je treba označiť všeobecné konštatovanie súdu, že argumenty účastníka sú nesprávne alebo irelevantné. Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je založené. Ak odôvodnenie nereaguje na prednesenú zásadnú, relevantnú námietku, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti - svojvoľnosti. Ak ide o argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie dôležité, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tieto argumenty. Súd musí reagovať na ten argument, ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci. S poukazom na § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP mal za to, že súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil ako strane, aby uskutočňoval mu patriace procesné právo v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, jeho odôvodnenie je nedostatočné a jeho závery sú svojvoľné a arbitrárne, a tým nepreskúmateľné. Zároveň nesprávnosť predchádzajúceho výroku spôsobuje aj nesprávnosť výroku o priznaní náhrady trov konania žalovanej v plnom rozsahu. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil a žalobe vyhovel a priznal mu náhradu trov konania v plnom rozsahu alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
12. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná tak, že odvolanie neobsahuje žiaden dôvod, pre ktorý by bolo možné zmeniť alebo zrušiť uznesenie. Žalobcom použité odvolacie dôvody sú tie isté, ktoré použil pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd v dostatočnej miere vyporiadal. Žalobca tvrdí, že nebol kvalifikovane oboznámený s PN žalovanej, ale nikde neuviedol, že o PN žalovanej nevedel, zrejme zámerne uvádza pojem kvalifikované oznámenie, no žalobca nemôže teraz poprieť svoju preukázanú vedomosť o PN žalovanej. Išlo o vedomosť už v čase pôvodného konania a dôvody obrany skrýva za pojem kvalifikované oznámenie. Zákon takýto umelo formalistický prístup nepozná a nemá to ani zákonné opodstatnenie. Podstatným je to, že žalobca o PN žalovanej vedel, čo vyplýva z jeho vyjadrenia na pojednávaní dňa 23.05.2018, kde sám uviedol, že žalobkyňa mu telefonicky oznámila, že si zobrala dovolenku a potom nastúpila na PN. Aj na pojednávaní dňa 25.05.2020 žalobca uviedol, že dňa 09.01.2016 žalovaná dostala jeho list o okamžitom skončení pracovného pomeru a zavolala mu, že to je neplatné, lebo je na maródke. Teda žalobca už v období január - február 2016 vedel o tom, že žalovaná je PN. Tlačivo PN žalovaná predložila žalobcovi, ale ten ho odmietol prevziať a podpísať a z tohto nezákonného konania sa snaží vytvoriť svoju procesnú výhodu. Už v januári 2016 vedel o tom, že žalovaná je od 14.04.2016 na PN, nemohol sa preto domnievať (23.05.2018, ani pri podaní žaloby na obnovu konania), že si žalovaná vyčerpala PN za obdobie od 19.01. do 14.02.2016. Len samotné tvrdenie o údajnej domnienke nemôže byť dôvodom na zásah do princípu právnej istoty a zásadnej nezmeniteľnosti právoplatného súdneho rozhodnutia. Keďže žalobca jednoznačne počas celého pôvodného konania vedel o PN žalovanej, toto tvrdenie aj použil v pôvodnom konaní, mohol žalovanú konfrontovať ohľadom PN, čo neurobil. Tiež mohol navrhnúť v tomto smere dôkazy, čo však tiež neurobil. Žalobca sa k pôvodnej žalobe ani nevyjadril, teda bol procesne pasívny. Rovnako nevyužil možnosť zastupovania advokátom, čím vedome podstúpil riziko nedostatočnosti pri využití prostriedkov procesnej obrany a útoku. Sám je teda zodpovedný za prípadné negatívne následky. To, že žalobca prostriedok procesnej obrany síce použil, ale nedostatočne využil, nemôže byť dôvodom na obnovu konania. Nemôže teda slúžiť ako náhrada za pasivitu a nedostatočné využitie prostriedkov procesnej obrany, či útokov v pôvodnom konaní. Podľa žalovanej prvoinštančný súd v napadnutom uznesení sa dostatočne vyporiadal s argumentáciou žalobcu. V bode 12 uznesenia odpovedal na argumentáciu žalobcu. Navrhla preto uznesenie potvrdiť a priznať jej náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
13. V ďalších replikách na reakcie protistrán strany zotrvali na doterajších svojich postojoch k veci.
14. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
15. Proti právoplatnému rozsudku je prípustná žaloba na obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré ten, kto dal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho
priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre stranu priaznivejšie rozhodnutie vo veci (§ 397 písm. a), b) CSP).
16. Žalobu na obnovu konania môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 400 CSP).
17. Nezmeniteľnosť a záväznosť rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť, je jednou zo záruk právnej istoty. Náprava rozhodnutia sa spravidla môže docieliť v riadnom dvojinštančnom postupe formou odvolania ako riadneho opravného prostriedku. Výnimka z tohto pravidla je aj mimoriadny opravný prostriedkov, ktorým možno dosiahnuť nápravu právoplatného rozhodnutia, ak existuje niektorý z dôvodov, taxatívne uvedených v § 397 CSP. Takýmto mimoriadnym opravným prostriedkom je aj obnova konania. Pre takýto mimoriadny opravný prostriedok však platia určité obmedzenia v porovnaní s odvolaním. Zákonnými podmienkami prípustnosti žaloby na obnovu konania je spôsobilý predmet, voči ktorému žaloba smeruje, zákonný dôvod obnovy, o ktorý sa žaloba musí opierať, lehoty, počas ktorých musí byť žaloba podaná, osoba spôsobilá k podaniu žaloby, osobitné náležitosti žaloby na obnovu konania a príslušnosť súdu na prejednanie takejto žaloby na obnovu konania.
18. V zmysle vyššie uvedeného dôvodom prípustnosti obnovy konania je existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré musia kumulatívne spĺňať podmienky, že ide o skutočností, rozhodnutia a dôkazy, ktoré nemohla strana oprávnená na podanie žaloby o obnovu konania v zmysle § 400 CSP, bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní. Otázka viny sa musí v tomto prípade posudzovať zo striktne procesného hľadiska. Napriek tomu, že skutočností a dôkazy objektívne v čase pôvodného konania existovali, strana z procesného hľadiska nezavinila, že sa súd s nimi nemohol oboznámiť. Spravidla pôjde o prípady, keď strana o existencii skutočností alebo dôkazov nevedela. Musí však vždy ísť o skutočností a dôkazy, ktoré existovali už počas pôvodného konania. Pritom dôvodom obnovy konania môžu byť len také skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy, ktoré sa týkajú strán a predmetu pôvodného konania. To podčiarkuje koncepciu účinkov rozhodnutí podľa CSP inter partes. Ďalšou podmienkou je to, že musí ísť o skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, spôsobilé privodiť pre stranu pôvodného konania priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Z uvedeného vyplýva to, že stranou oprávnenou podať žalobu na obnovu konania je len strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané.
19. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne posúdil, že nebola splnená zákonná podmienka na vyhovenie žaloby žalobcu o povolenie obnovy konania. To, že žalobca vedel o pracovnej neschopnosti žalovanej v čase prejednania veci pod sp. zn. 12Cpr/13/2016 na Okresnom súde Poprad nasvedčuje samotné tvrdenie žalovaného (teraz v pozícii žalobcu), keď na pojednávanie dňa 23.05.2018 uviedol, že žalobkyňa potvrdila telefonicky skutočnosť, že si zobrala dovolenku a potom nastúpila na PN. Ak teda terajší žalobca v konaní 12Cpr/13/2016 napriek vedomosti o PN žalovanej nenavrhol dôkazy na preukázanie, napr. trvania tejto PN, procesne zavinil, že sa súd trvaním PN žalovanej nezaoberal. Na veci nemôže zmeniť ani jeho tvrdenie, že „kvalifikovane mu terajšia žalovaná neoznámila trvanie jej PN“.V konaní však bolo jednoznačne ustálené, že terajší žalobca o PN žalovanej vedel. Žalobca teraz nemôže tvrdiť, že bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní skutočnosti alebo dôkazy týkajúce sa PN žalovanej. Rovnako preto aj odvolací súd tak, ako aj súd prvej inštancie je toho názoru, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky pre vyhovenie žaloby o povolenie obnovy konania, ktorej sa jej žalobca domáhal. To, že žalobca bol nečinný v pôvodnom konaní sp. zn. 12Cpr/13/2016, nemôže byť dôvodom na povolenie obnovy konania. Nemožnosť použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny v pôvodnom konaní sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovania v súdnom konaní alebo nemožnosť označiť, či predložiť tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy stranou sporu voči súdu (R/19/1975).
20. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci čo do posúdenia podmienok na povolenie obnovy konania dospel k správnym zisteniam a vec aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri ich hodnotení a právnymi závermi. V odvolacom konaní žalobca nepredostrel taký relevantný argument, teda taký argument, majúci súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Možno teda konštatovať, že prvoinštančný súd dal vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu, pričom tak učinil v snahe garantovať stranám ich právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalobcu a že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnymi
názormi ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie. Prvoinštančný súd postupoval v súlade so záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo strán konania na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite. Odvolací súd preto poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia čo do tvrdenia, že v danej veci neboli preukázané podmienky na povolenie obnovy konania, s čím sa stotožňuje v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP. Okrem tvrdenia, že nebola v konaní splnená zákonná podmienka včasnosti podania žaloby na obnovu konania.
21. Odvolací súd nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu k počítaniu lehoty u žalobcu na podanie žaloby na obnovu konania. Ak totiž nebola splnená podmienka existencie skutočností, rozhodnutí alebo dôkazu, ktoré by bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, podľa názoru odvolacieho súdu nie je správne počítať subjektívnu lehotu od či už 23.05.2018, t.j. od pojednávania, na ktorom žalobca prezentoval svoju vedomosť o PN žalovanej alebo od 17.01.2016 tak, ako to ustálil prvoinštančný súd. Napriek uvedenému však nebolo možné odvolaniu žalobcu vyhovieť, lebo lehoty bolo možné a zákonné počítať iba v prípade, ak by bola splnená zákonná podmienka existencie či už skutočností, dôkazu alebo rozhodnutia, ktorú by žalobca bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní.
22. K ďalším odvolacím námietkam odvolací súd uvádza, že ani v podaní zo dňa 22.10.2019 označenom ako Vyjadrenie žalovaného k žalobe (správne má byť vyjadrenie žalobcu k žalobe), neboli uvedené žiadne také okolnosti a skutočnosti, ktoré by mali mať za následok nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie. Úlohou súdu v danom konaní bolo zistiť existenciu, resp. neexistenciu zákonných dôvodov na pripustenie žaloby na obnovu konania, ktoré prvoinštančný súd nezistil, prečo riadne odôvodnil v odôvodnení napadnutého uznesenia, preto ani táto odvolacia námietka žalobcu nie je dôvodná.
23. Odvolací súd už len na okraj poznamenáva, že konanie na odvolacom Krajskom súde v Prešove vo veci sp. zn. 13CoPr/1/2018, v ktorom sa malo prejednávať odvolanie terajšieho žalobcu vo veci Okresného súdu Poprad č. k. 12Cpr/13/2016-145 zo dňa 23.05.2018 bolo pre späťvzatie odvolania terajším žalobcom zastavené. Aj to nasvedčuje tomu, že terajší žalobca neaktívne sa správal a uplatňoval svoju obranu v uvedenej veci.
24. Zákonná požiadavka skúmania viny účastníka na nepredložení alebo neoznačení dôkazu v pôvodnom konaní pojmovo predpokladá objektívnu existenciu takéhoto dôkazu v čase pôvodného konania (viď nález Ústavného súdu SR z 01.07.2015, sp. zn. I. ÚS/204/2015-25).
25. Obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý má povahu výnimky zo zásadnej nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia. Vzhľadom na to, je jeho prípustnosť vo viacerých smeroch obmedzená. Právoplatný rozsudok môže strana sporu napadnúť návrhom na obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutie ale bo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, pokiaľ môžu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Zákon teda presne upravuje procesný prostriedok, pomocou ktorého možno dosiahnuť nápravu rozhodnutia, ktorého nesprávnosť má pôvod v tom, že v pôvodnom konaní nemohol byť riadne zistený skutkový podklad napadnutého rozhodnutia (viď uznesenie NS SR z 03.06.2009, sp. zn. 3Obo/113/2018).
26. Súd musí v konaní o návrhu na obnovu konania prihliadať aj na to, prečo účastník nesplnil v pôvodnom konaní povinnosť tvrdenia. Pokiaľ účastník zo svojej viny neuplatnil určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je vylúčený aj s dôkazmi, ktoré majú túto skutočnosť preukázať. Na účastníkovi teda je, aby dbal o ochranu svojich práv aj tým, že úplne a pravdivo opíše všetky skutočnosti rozhodujúce pre konanie vo veci. Strana sporu je povinná starať sa o to, aby rozhodujúce skutočnosti boli súdu predložené, aby na ne aj označil dôkazy (viď uznesenie NS SR z 29.09.2009, sp. zn. 2Cdo/96/2018).
27. Odvolací súd ešte dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II.ÚS/44/03, III.ÚS/209/04, I.ÚS/117/05, III.ÚS/191/2013). Rozsah povinností odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť
analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (viď uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/163/2015 zo dňa 17.04.2016). Odvolací súd tak dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanovisko strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z hľadiska logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS/252/04) a rovnako neznamená ani to, aby strana sporu bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (viď rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I.ÚS/50/04).
28. Judikatúra súdom, vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-111; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92 Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-1: uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných v ustanoveniach CSP. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.
29. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne, a to aj spolu so správnym výrokom o trovách konania, potvrdil.
30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania proti v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).