Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sa/4/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: K. J., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť E. K. A., bez dokladu totožnosti, za účasti maloletého brata žalobcu: E. J., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť E. K. A., bez dokladu totožnosti, zastúpený ustanoveným opatrovníkom - žalobcom, obaja toho času miesto pobytu S., právne zastúpení Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 20.01.2021, o nariadenie prepustenia podľa , o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-132-014/2020-AV zo dňa 20.12.2020, takto

rozhodol:

I./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca: K. J., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť E. K. A., bez dokladu totožnosti a maloletý brat žalobcu: E. J., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť E. K. A., bez dokladu totožnosti, boli bezodkladne prepustení zo zaistenia.

II./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 20.01.2021 domáhal nariadenia prepustenia svojho, ako aj svojho maloletého brata zo zaistenia, v ktorom sa nachádzajú na základe rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-132-014/2020-AV zo dňa 20.12.2020. Zároveň si uplatňoval trovy tohto konania.

2. Uviedol, že žalovaný rozhodnutím zo dňa 20.12.2020 podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) rozhodol o zaistení žalobcu dňom 20.12.2020 na čas nevyhnutne potrebný najviac však do 19.02.2021 za účelom výkonu rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-132-010/2020-AV zo dňa 19.12.2020 o administratívnom vyhostení žalobcu z dôvodu, že jeho pobyt na území Slovenskej republiky (ďalej „SR“) je neoprávnený a rozhodol o jeho umiestnení do Ú. D. Q. D. V. E. (ďalej „Ú. E.“). Predmetným rozhodnutím žalovaného bol zároveň do zaistenia umiestnený aj maloletý brat žalobcu - E. J., U.. XX.XX.XXXX.

3. Namietal, že z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobcu nie je vôbec zrejmé, kam mieni žalovaný vyhostiť žalobcu. Žalobca a jeho brat sa boja návratu do krajiny pôvodu, pretože v E. je ohrozený ich život a ich vyhostenie do E. by znamenalo porušenie čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“) a . Zo všeobecne dostupných informácií vyplýva, že bezpečnostná situácia v E. je aj naďalej veľmi zlá. Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR preto neodporúča slovenským občanom cestovať do E. vzhľadom na prebiehajúcu občiansku vojnu. Rovnako z dôvodu vojnového konfliktu v E. Slovensko už niekoľko rokov nerealizuje nútené návraty do E. a ani Medzinárodná organizácia pre

migráciu (IOM) nerealizuje ani dobrovoľné návraty do E. z dôvodu vysokého bezpečnostného rizika pre všetky zainteresované osoby zúčastnené na návrate. V predmetnej veci neprichádza do úvahy ani vrátenie žalobcu a jeho brata na územie inej členskej krajiny alebo tretej krajiny, nakoľko po celú dobu ich odchodu zo E. prechádzali viacerými krajinami bez oprávnenia na pobyt v tej ktorej krajine a preto v ich veci neexistuje ani najmenší predpoklad úspešného zrealizovania núteného vyhostenia z územia SR. Vo veci žalobcov nebolo navyše začaté ani readmisné konanie a ani dublinské konanie.

4. Mal za to, že rozhodnutie o jeho zaistení je v rozpore s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov z dôvodu absencie určenia krajiny, do ktorej má byť vyhostený. Účelom a zmyslom ustanovenia § 77 ods. 1 ZoPC (povinnosti určenia krajiny vyhostenia) je, aby mal cudzinec účinnú možnosť obrany voči návratu do konkrétnej krajiny a aby mohol efektívne namietať konkrétne okolnosti či prekážky, ktoré bránia jeho návratu do tej ktorej krajiny. Zistené prekážky vyhostenia môžu zakladať právny dôvod buď pre odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení v zmysle § 84 ods. 5 písm. a) ZoPC alebo udelenie povolenia na zotrvanie na území SR v zmysle § 61a ZoPC, a teda majú za následok nemožnosť zaistenia cudzinca pre jeho neúčelnosť. V tejto súvislosti poukazoval na právne názory vyslovené Najvyšším súdom SR (rozsudok sp. zn. zo dňa 02.09.2014, sp. zn. , sp. zn. , z 17.10.2016) a Ústavným súdom SR v náleze sp. zn. -81 zo dňa 19.10.2010.

5. V správnej žalobe rovnako navrhol, aby žalovaný uviedol krajskému súdu jednoznačné stanovisko, či mieni vyhostiť žalobcu a ich maloletého brata na územie Sýrie za súčasnej bezpečnostnej situácie s ohľadom na povinnosť rešpektovať čl. 3 Európskeho dohovoru, nakoľko jednoznačné stanovisko žalovaného vo vzťahu k bezpečnostnej situácii v E. nevyplýva zo žiadneho jeho rozhodnutia vydaného vo veci žalobcu. Taktiež navrhol, aby žalovaný predložil krajskému súdu štatistiku konkrétnych prípadov vyhostenia E. štátneho príslušníka v období posledných cca 3-5 rokov bez oprávnenia na pobyt v inom členskom štáte alebo bez oprávnenia na pobyt v treťom tranzitnom štáte z územia SR na územie týchto krajín (napr. Turecko. Srbsko. Macedónsko. Albánsko) (s výnimkou readmisie na Ukrajinu po bezprostrednom zadržaní po prekročení vonkajšej hranice EÚ a Ukrajiny, keďže to nie je žalobcov prípad), nakoľko žalovaný tvrdí, že žalobca je vyhostiteľný z územia SR a preto by mal byť schopný toto svoje tvrdenie oprieť o konkrétne prípady.

6. Dodal, že dňa 12.01.2021 bolo zo zaistenia zo zariadenia pre cudzincov v E. prepustených na základe rozhodnutia policajných orgánov (nie súdu) 12 cudzincov E. štátnej príslušnosti, ktorí rovnako ako žalobca nemali cestovné doklady, ani iné doklady totožnosti. Policajné orgány rozhodli o ich prepustení a rozhodli sa nevyužiť možnosť predĺženia ich zaistenia za účelom získania náhradného cestovného dokladu a zisťovania ich totožnosti, z čoho možno usúdiť, že samotné policajné orgány vyhodnotili ich ďalšie držanie v zaistení za neúčelné. Preto žalobca a jeho maloletý brat očakávajú, že slovenské policajné orgány zachovajú v skutkovo totožných prípadoch totožné postupy a nebudú držať v zaistení nevyhostiteľných E. štátnych príslušníkov, ktorých obmedzovanie osobnej slobody je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Žalobca sa nachádza v zaistení čisto formálne, bez akéhokoľvek reálneho predpokladu zrealizovania návratu do inej tretej krajiny, keďže v jeho veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia a neexistuje žiadna tretia krajina, ktorá by ho bola ochotná prijať a kde by ho bolo prípustné vyhostiť. Držanie žalobcu a jeho brata v zaistení je v rozpore aj s čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice a § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný napadnuté rozhodnutie zakladá iba na dôvodoch poukazujúcich na čisto formálny súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov.

7. Takisto poukazoval nato, že žalobca sa v zaistení nachádza spolu so svojím maloletým bratom: E. J., U.. XX.XX.XXXX, ktorý bol do zaistenia umiestnený - zaistený na základe toho istého rozhodnutia žalovaného ako žalobca. Napriek tomu, že rozhodnutie o zaistení žalobcu sa dotýka aj práv a záujmov maloletého cudzinca, v odôvodnení rozhodnutia nezaujal žalovaný konkrétnu právnu úvahu v spojitosti s relevantnými právnymi predpismi na ochranu maloletých, ktorá by odôvodňovala zaistenie maloletej osoby, ktorá navyše pochádza z vojnovej oblasti a je nevyhostiteľná. Žalovaný iba v jednej vete skonštatoval, že maloletý nechce byť oddelený od svojho dospelého súrodenca, čo je v ich situácii prirodzené.

8. Dával do pozornosti článok 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí. Vo veciach zaisťovania maloletých cudzincov zdôrazňuje rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného

súdu potrebu obozretného posudzovania takýchto prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi (rozsudok ESĽP vo veci Muskhadzhiyeva a ďalší proti Belgicku a Popov proti Francúzsku, rozsudok kasačného súdu sp. zn. z 17.10.2016, sp. zn. z 14.06.2016). Mal za to, že zaistenie žalobcu a jeho maloletého brata nie je v najlepšom záujme maloletého, a preto je v rozpore s čl. 3 bod 1. Dohovoru o právach dieťaťa a o to väčšmi, že sa jedná o zaistenie nevyhostiteľných cudzincov.

9. Rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-BA5-132-014/2020-AV zo dňa 20.12.2020 žalovaný zaistil účastníka konania dňa 20.12.2020 o 00.10 h podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 19.02.2021 a umiestnil ho do Ú. E.. Spolu s účastníkom konania umiestnil do Ú. E. aj účastníka konania (maloletého brata žalobcu) E. J.W., U.. XX.XX.XXXX.

10. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 28.01.2021 uviedol, že žiada správnu žalobu zamietnuť. K námietke zástupcu žalobcu, že žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení č.p.: PPZ-HCP-BA5-132-010/2020-AV neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený a teda ani v rozhodnutí o zaistení nie je zrejmé do ktorej krajiny má byť zrealizované jeho vyhostenie uviedol, že nakoľko v čase konania o administratívnom vyhostení nebolo možné hodnoverným spôsobom preukázať, že žalobca je štátnym príslušníkom E. K. A., nakoľko tento nedisponoval žiadnym dokladom totožnosti ani iným hodnoverným dokladom, ktorý by jeho tvrdenia preukázal, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení takúto krajinu nedefinoval. Preto vychádzal z aplikačnej praxe a vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení, pričom postupoval podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov.

11. Žalovaný v konaní postupoval v zmysle daného ustanovenia, nakoľko Ú. E., do ktorého bol žalobca umiestnený, vykoná so žalobcom ďalšie úkony spojené s preverením jeho totožnosti a v rámci lehoty zaistenia, ktorá bola žalobcovi určená, sa dostupnými postupmi pokúsi preukázať jeho tvrdenie, či je žalobca štátnym príslušníkom E. K. A.. Na uvedené slúži ustanovenie § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov a § 90 ods. 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov čo znamená, že policajný útvar ako aj zariadenie, sú povinné po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny skúmať, či trvá účel jeho zaistenia, pričom žalovaný úzko spolupracuje s Ú. E..

12. K námietke, či je zaistenie žalobcu účelné uviedol, že táto námietka priamo nadväzuje už na ním uvedené skutočnosti. V prípade, ak sa potvrdí štátna príslušnosť žalobcu a teda, že sa skutočne jedná o štátneho príslušníka E. K. A., bude na strane žalovaného povinnosť prehodnotiť účelnosť zaistenia, nakoľko si je vedomý, že na území E. prebieha vojnový konflikt a bolo by nemožné vyhostiť žalobcu na toto územie. V uvedenom prípade v zmysle neúčelného zaistenia žalobcu bude tento zo zaistenia prepustený.

13. Ohľadne možnosti odložiť výkon rozhodnutia o vyhostení v zmysle § 84 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov alebo o možnosti rozhodnúť o tom, že žalobca má právo zotrvať na území SR po dobu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 61a ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov uviedol, že odloženie výkonu administratívneho vyhostenia v tomto konkrétnom prípade nie je možné realizovať, nakoľko v zmysle citovaného ustanovenia § 83 ods. 2 písm. a), b) zákona o pobyte cudzincov, ak žalovaný vydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení a neurčí lehotu na vycestovanie, zaistí štátneho príslušníka tretej krajiny. V prípade žalobcu žalovaný nemohol určiť lehotu na vycestovanie, nakoľko žalobca nedisponuje cestovným dokladom, ktorý by ho oprávňoval na pobyt a pohyb v schengenskom, ale rovnako ani mimo schengenského priestoru a jeho totožnosť nebolo možné zistiť. K možnosti vydať žalobcovi potvrdenie o zotrvaní na území SR pristúpi žalovaný v prípade, že sa preukáže, že žalobca na uvedené spĺňa podmienky a to v prípade, že z dôvodu neúčelnosti bude prepustený zo zaistenia.

14. K námietkam zástupcu žalobcu vo veci zaistenia spolu s jeho maloletým bratom, že práva dieťaťa musia byť zachované, v prvom rade uviedol, že zohľadnil práva dieťaťa, a to najmä tým spôsobom, že nerozdelil súrodencov a maloletého neumiestnil do zariadenia v gescii sociálnej kurately, ale bral na zreteľ, že v skupine cudzincov, ktorí boli na správny orgán predvedení vo väčšej skupine, sa zaoberal tým, že konkrétne títo dvaja cudzinci sú súrodenci a umiestnil ich do tábora pre takéto účely zriadeného a rodinu nerozdelil.

15. K žiadosti zástupcu žalobcu o uvedenie jednoznačného stanoviska, či žalovaný mieni vyhostiť žalobcu spolu s jeho maloletým bratom na územie E. uviedol, že v prípade zistenia, že zaistenie žalobcu s jeho maloletým bratom vyhodnotí ako neúčelné z relevantného dôvodu, prepustí tieto osoby zo zaistenia a vydá im zotrvanie na území v zmysle § 61a ods. 1 písm. a) ZoPC. K predloženiu štatistiky v zmysle počtu vyhostených štátnych príslušníkov E. v rozpätí 3-5 rokov dodal, že uvedenú štatistiku neeviduje, nakoľko samotným vyhostením sa zaoberá Ú., v ktorých sú cudzinci zaistení.

16. Záverom dodal, že aj v týchto dňoch prebieha komunikácia s Ú. E., v zmysle zadovažovania si informácií ohľadom spolupráce žalobcu, zastupiteľského úradu a Interpolu z dôvodu identifikácie žalobcu a potvrdenia jeho totožnosti. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie o zaistení je vecne správne a v každej časti aj dostatočne odôvodnené.

17. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

18. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

19. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

20. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

21. Podľa § 90 ods. 2 písm. b) bod 1 zákona o pobyte cudzincov, Zariadenie je povinné b)prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, 1. ak zanikol účel zaistenia.

22. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, Zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

23. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.

24. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

25. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.

26. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.

27. Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

28. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

29. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“) Využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.

30. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

31. Podľa čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice (Zaistenie maloletých osôb a rodín), V prípade maloletých osôb bez sprievodu a rodín s maloletými osobami sa zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť a na čo najkratšie obdobie.

32. Podľa o správnom konaní (ďalej len „“), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

33. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

34. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

35. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

36. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

37. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

38. V zmysle ustanovenia vyplýva, že správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

39. Podľa , Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.

40. Pokiaľ sa týka námietok žalobcu voči rozhodnutiu žalovaného, súd právne uzatvára:

41. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA5-132-014/2020-AV zo dňa 20.12.2020, ktorým žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 19.02.2021 (§ 88 ods. 4 ZoPC) s tým, že ho umiestnil v Ú. E.. Spolu s účastníkom konania umiestnil do Ú. E. aj maloletého brata žalobcu - E. J.W., U.. XX.XX.XXXX.

42. Rozhodnutím o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu č. PPZ-HCP- BA5-132-010/2020-AV zo dňa 19.12.2020 (nachádzajúcom sa v administratívnom spise žalovaného) žalovaný podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC administratívne vyhostil z územia Slovenskej republiky žalobcu podľa § 77 ods. 1 ZoPC. Podľa § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC uložil účastníkovi konania zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na dobu 2(dva) roky. Podľa § 82 ods. 9 písm. a) ZoPC určil, že lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia. Zároveň podľa § 83 ods. 2 písm. a) ZoPC neurčil lehotu na vycestovanie z dôvodu, že možno predpokladať, že účastník konania ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najmä ak nemožno jeho totožnosť zistiť. Podľa zákona o správnom konaní vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Predmetné rozhodnutie sa týkalo administratívneho vyhostenia žalobcu. V pripojenom administratívnom spise absentovalo rozhodnutie žalovaného o administratívnom vyhostení maloletého brata žalobcu. Krajina, kam má byť žalobca administratívne vyhostený, určená nebola.

43. Uznesením Okresného súdu Bratislava V č.k. zo dňa 20.12.2020 bolo nariadené neodkladné opatrenie, ktorým sa maloletý: E. J., nar. XX.XX.XXXX, dočasne zveril do starostlivosti Ú. E.. Zároveň mu súd ustanovil na jeho zastupovanie pri všetkých úkonoch jeho brata K. J.W., nar. XX.XX.XXXX.

44. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Z daného vyplýva, že základným predpokladom zaistenia žalobcu podľa zákonného ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, resp. o uložení trestu vyhostenia v rámci trestného konania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podkladom pre zaistenia žalobcu je existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu zo dňa 19.12.2020. Účelom zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia je realizácia administratívneho vyhostenia.

45. Žalobca bol teda zaistený podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC, v zmysle ktorého policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia.

46. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

47. Na danú požiadavku reflektuje rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený a preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potencionálne možný (napr. rozsudok sp. zn. zo dňa 27.04.2011). Najvyšší súd SR, ako aj Ústavný súd SR, vo viacerých rozhodnutiach uviedli, že medzi zaistením a jeho účelom, t.j. konaním o odsune, vyhostení a pod., je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov.

48. V zmysle rozhodovacej praxe kasačného súdu povinnosťou správneho súdu zaoberajúceho sa rozhodnutím správneho orgánu o zaistení je preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá.

49. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 19.10.2010 je limitom zaistenia práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie, či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. (...) Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní a zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v Ústave a Dohovore.

50. Rovnako v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. z 09.10.2013 správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo. V zmysle § 40 Správneho poriadku je povinnosťou správneho orgánu predbežne posúdiť, či ním zistené alebo najavo vyjdené skutočnosti zakladajú takúto prekážku a či je výkon administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia aspoň potencionálne možný.

51. Z administratívneho konania vyplýva, že žalobca je štátnym príslušníkom Sýrskej arabskej republiky, pričom túto jeho štátnu príslušnosť uvádza žalovaný jednak v samotnom rozhodnutí o zaistení, ako aj v rozhodnutí o jeho administratívnom vyhostení. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný nijaký relevantným spôsobom nespochybnil štátnu príslušnosť žalobcu.

52. Pri posudzovaní danej veci súd poukazuje aj na rozsudok kasačného súdu sp. zn. z 05.04.2016, v zmysle ktorého „Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto odporca musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné. Na tomto mieste odvolací súd považuje za potrebné upozorniť na skutočnosť, že v samotnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení nie je uvedené, kam má byť navrhovateľ vyhostený (krajina pôvodu alebo tretia krajina - § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov). Rovnako tento údaj absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. (...) Nakoľko v rozhodnutí o zaistení navrhovateľa ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určenie krajiny, kam má byť navrhovateľ vyhostený, absentuje, logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného, je z pohľadu odvolacieho súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné.“

53. Správny súd dodáva, že pri posudzovaní reálnosti vyhostenia, nič nemení na tom, že v samotnom rozhodnutí, ktorým bolo žalobcovi uložené administratívne vyhostenie, nie je uvedená krajina kam má byť žalobca vyhostený. Pri samotnom zaistení už však má byť zrejmé kam bude účastník konania vyhostený z územia SR, resp. ktorá krajina je ochotná ho prijať, nakoľko od úkonov, ktoré bude potrebné vo veci administratívneho vyhostenia do tej ktorej krajiny vykonať, závisí aj samotná dĺžka zaistenia. Žalovaný však vôbec nezisťoval, aké sú podmienky v krajine pôvodu žalobcu, resp. ako sám uvádza, že nemusí byť žalobca vyhostený do E., aké sú tieto podmienky v krajine, ktorá by bola vôbec ochotná ho prijať, resp. ako sa v danej krajine aplikuje princíp non-refoulement. Možno preto akceptovať žalobnú námietku nenaplnenia účelu jeho zaistenia, keďže jeho vyhostenie do krajiny pôvodu, resp. do krajín, v ktorých dochádza k porušeniu medzinárodného princípu non-refoulement, by došlo aj k porušeniu článku 3 Dohovoru. Je pritom nepochybné, že v krajine pôvodu žalobcu prebieha ozbrojený konflikt, čím existujú prekážky jeho reálneho vyhostenia do tejto krajiny. Vzhľadom na súčasnú geopolitickú situáciu pri posudzovaní štátnych príslušníkov E., pokiaľ ide o účelnosť ich zaistenia, možno uzavrieť, že ide o tzv. „nevyhostitieľných cudzincov“, ktorých zaistenie je pre neefektívnosť a neúčelnosť v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

54. V správnej žalobe rovnako poukazoval nato, že žalobca sa v zaistení nachádza spolu so svojím maloletým bratom: E. J., U.. XX.XX.XXXX, ktorý bol do zaistenia umiestnený - zaistený na základe toho istého rozhodnutia žalovaného ako žalobca. Napriek tomu, že rozhodnutie o zaistení žalobcu sa dotýka aj práv a záujmov maloletého cudzinca, v odôvodnení rozhodnutia nezaujal žalovaný konkrétnu právnu úvahu v spojitosti s relevantnými právnymi predpismi na ochranu maloletých, ktorá by odôvodňovala zaistenie maloletej osoby, ktorá navyše pochádza z vojnovej oblasti a je nevyhostiteľná. Dával do pozornosti článok 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí. Správny súd s poukazom na judikatúru uvedenú nižšie vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú.

55. Správny súd konštatuje, že v rozhodnutí žalovaného sa tej skutočnosti, že spolu s ním bol umiestnený (aj keď vo svojom dôsledku zaistený) aj rodinný príslušník žalobcu - jeho maloletý brat vôbec nezaoberal. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe reagoval na námietku nezohľadnenia medzinárodného princípu najlepšie záujmu dieťaťa, že túto zohľadnil, a to najmä tým spôsobom, že nerozdelil súrodencov a maloletého neumiestnil do zariadenia v gescii sociálnej kurately, ale bral na zreteľ, že v skupine cudzincov, ktorí boli na správny orgán predvedení vo väčšej skupine, sa zaoberal tým, že konkrétne títo dvaja cudzinci sú súrodenci a umiestnil ich do tábora, pre takéto účely zriadeného a rodinu nerozdelil.

56. Správny súd uvádza, že zaistenie žalobcu a zaistenie jeho maloletého brata (z konania vyplýva, že žalobca je jeho jediným príbuzným) nemožno posudzovať izolovane, ale tieto oba prípady musia byť posudzované vo vzájomných súvislostiach. Kasačný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôrazňoval potrebu posudzovať v prípade zaistenia maloletých detí najlepší záujem dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Deti by pritom nemali byť postihované obmedzením osobnej slobody pre imigračné postavenie ich rodičov (v danom prípade za imigračný status ich príbuzných, s ktorými boli zadržaní).

57. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl.3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru.

58. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. zo dňa 14.6.2016 (Judikát roka 2017). V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov, opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

59. Kasačný súd považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012, vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07).

60. Z tohto pohľadu treba identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a rodinného života žalobcu v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení a intenzitu porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho vydaniu. Zo samotnej podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa hodnotí „niečo k niečomu“, v danom prípade to mal byť verejný záujem spočívajúci v ochrane verejného poriadku s právom na súkromný a rodinný život cudzinca (a to nielen žalobcu, ale aj jeho maloletého brata). Pokiaľ by súd pristúpil iba k

prepusteniu zo zaistenia jeho maloletého brata, došlo by tým aj k porušeniu čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, teda najlepšieho záujmu maloletého cudzinca, keďže žalobca je jeho jediným príbuzným na území SR a ktorý má právo byť s ním ako so svojím jediným príbuzným. Teda ponechaním žalobcu v zaistení by z pohľadu maloletého cudzinca (maloletého brata žalobcu) došlo k porušeniu princípu sledovania jeho najlepšieho záujmu. Správny súd má zato, že žalovaný neposúdil dostatočne v kontexte zaistenia maloletého cudzinca (brata žalobcu), zaistenie žalobcu so zásahom do ich práva na rodinný a súkromný život (čl. 8 ods.1 Dohovoru). Preto vzhľadom na vyššie uvedené vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú.

61. V zmysle ustanovenia správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

62. Správny súd má zato, že v prípade žalobcu zanikol účel jeho zaistenia v zmysle rozhodnutia žalovaného zo dňa 20.12.2020, na základe ktorého sa žalobca (spolu so svojim maloletým bratom) naďalej nachádza v zaistení v Ú. D. Q. D. V. H. E. a preto podľa nariadil ich bezodkladné prepustenie, keďže ďalšie držanie žalobcu (ako aj jeho maloletého brata) v zaistení je nezákonné a v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

63. O trovách konania súd rozhodol podľa tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.