Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13CoCsp/45/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov senátu JUDr. Martina Barana a JUDr. Evy Šofrankovej, v právnej veci žalobcu: H.. H. G., K.. XX.XX.XXXX, O. V. J. XXXX/XX, XXX XX O., proti žalovanému MINIHOTOVOSŤ, SE, so sídlom T.G. Masaryka 2392/17, 690 02 Břeclav , Česká republika, IČ: 043 55 211, zast. JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka, so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava, IČO: 42185190, o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. -26 zo dňa 27.02.2020, takto jednohlasne

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch I., II. a IV.

II. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa 17.05.2019 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 150,- eur titulom bezdôvodného obohatenia a určenia, že úver poskytnutý na základe zmluvy č. XXXXXX zo dňa 19.05.2017 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným, ktorá obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky je bezúročným a bezpoplatkovým úverom.

2. Okresný súd Bardejov ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd prvej inštancie“), napadnutým rozsudkom rozhodol cit.:

„I. Súd u r č u j e, že dojednanie v Smlouvě o úvěru č. XXXXXX zo dňa 19.05.2017, uzavretej medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom o tom, že zmluva sa uzatvára podľa „zákona č. 89/2012 Sb., občanský zákoník, ve znění pozdějších předpisů (dále jen „Občanský zákoník“), a zákona číslo 257/2016 Sb., o spotřebitelském úvěru, ve znění pozdějších předpisů (dále jen „ZSÚ“), j e n e p l a t n é.

II. Súd u r č u j e, že dojednanie v Smlouvě o úvěru č. XXXXXX zo dňa 19.05.2017, uzavretej medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom v článku IV. v znení: „V případě, že se Spotřebitel dostane do prodlení s úhradou svého dluhu, Spotřebitel se zavazuje Věřiteli zaplatit smluvní pokutu za prodlení se splátkou Celkové dlužné částky, a to ve výši 0,15 % z dlužné částky za každý započatý kalendářní den prodlení“, j e n e p l a t n é.

III. V prevyšujúcej časti čo do určenia, že poskytnutý úver na základe Smlouvy o úvěru č. XXXXXX zo dňa 19.05.2017, je bezúročný a bez poplatkov, žalobu z a m i e t a.

IV. Žiadna zo strán sporu n e m á na náhradu trov konania p r á v o . „

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 6 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo dňa 17. júna 2008 (Rím I), podľa čl. 6 ods. 2 citovaného nariadenia Rím I, podľa ust. až 4 , podľa ust. , , , , , , a , , taktiež podľa a nariadenia vlády č. , podľa , podľa , a , a Občanského zákoníku č. 89/2012 Sb., teda právneho predpisu Českej republiky a taktiež podľa ust. a českého .

4. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie skutkovo odôvodnil tým, že žalobu odôvodnil tým, že dňa 19.05.2017 požiadal žalovaného o bezúčelovú spotrebiteľskú pôžičku v sume 350,- eur, na základe čoho mu táto pôžička v sume 350,- eur bola poskytnutá. Okrem toho, že žalobca sa zaviazal vrátiť žalovanému sumu pôžičky, mal mu vrátiť aj sumu 100,- eur ako odmenu za poskytnutie pôžičky do 28 dní. Z dôvodu omeškania so splátkou pôžičky mu žalovaný účtoval aj sumu 324,68 eur, ktoré evidoval ako úroky z omeškania, ktoré podľa vyjadrenia žalobcu tvorili výlučne notifikačné poplatky za SMS správy. Žalobca uviedol, že od žalovaného neobdržal žiadne upomienky vo forme listovej zásielky, pričom frekvencia notifikačných SMS správ bola vysoká, často krát aj 3 až 4 krát do týždňa. Dňa 17.04.2018 žalobca v prospech žalovaného uhradil celkovo sumu 500,- eur. Žalobca sa tiež domáhal určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok v zmluve č. XXXXXX zo dňa 19.05.2017, ako aj určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru s poukazom na neprimerane vysokú odplatu za poskytnutie úveru, neprimerane vysokú a nejasne vypočítanú RPSN (RPMN) a neprimerane vysoké úroky z omeškania, ktoré sú podľa neho v rozpore s nariadením vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia . Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom bol založený záväzkový vzťah, a to Smlouvou o úvěru č. XXXXXX zo dňa 19.05.2017. Súd mal tiež preukázané, že na základe tejto zmluvy žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 350,- eur. Žalobca žalovanému uhradil sumu 500,- eur. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporné. Súd považoval za nesporné, a to vzhľadom na povahu účastníkov tejto zmluvy, že predmetný zmluvný vzťah je vzťahom spotrebiteľským, keďže žalovaný ako veriteľ pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a uzavrel predmetnú zmluvu so žalobcom, ktorý je fyzickou osobou - nepodnikateľom (čo vyplýva z označenia žalobcu v tejto zmluve identifikačnými znakmi typickými pre nepodnikateľa - menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom).

5. Súd prvej inštancie právne vec posúdil tak, že je nepochybné, že o záväzkový vzťah založený spotrebiteľskou zmluvou ide aj podľa slovenského právneho poriadku, aj podľa českého právneho poriadku. Vychádzajúc z vyššie citovaných právnych noriem slovenského a českého Občanského zákonníku je zrejmé, že právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje spotrebiteľovi v okolnostiach tohto prípadu širší záber právnej ochrany, čo nepochybne vyplýva napríklad aj z dikcie , , či , podľa ktorého neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Súd zastáva názor, že právna úprava neprijateľnosti zmluvných podmienok podľa slovenského je pre spotrebiteľa priaznivejšia, keďže ide o absolútnu neplatnosť, na rozdiel od konštrukcie neprimeraných dojednaní podľa českého Občanského zákoníku, na ktoré sa neprihliada, ibaže sa ich spotrebiteľ dovolá. Navyše česká právna úprava ochrany spotrebiteľa neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve je potrebné považovať aj ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Súd vyhodnotil, že za neprimerane vysokú sankciu spojenú s nesplnením záväzku je potrebné považovať v danej veci dojednanie v čl. IV. Smlouvy o úvěru, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý sa dostane do omeškania so splátkou celkovej dlžnej čiastky, je povinný zaplatiť 0,15 % z dlžnej čiastky za každý začatý kalendárny deň omeškania. Na základe uvedeného, s poukazom na čl. 6 ods. 1 a 2 nariadenia Rím I súd určil, že dojednanie o rozhodnom práve Českej republiky je v tomto prípade neplatné. Totiž žalobca ako spotrebiteľ uzavrel so žalovaným ako veriteľom zmluvu o úvere prostredníctvom elektronických prostriedkov tak, že žalobca si žalovaného ako veriteľa vyhľadal cez internet z miesta svojho domova (V. J. XX, O.), takto s ním uzavrel zmluvu a žalovaný mu následne poukázal bezhotovostne požadované peňažné prostriedky. Z uvedeného je mimo rozumných pochybností zrejmé, že žalovaný ako podnikateľ poskytol žalobcovi ako spotrebiteľovi úver minimálne tak, že svoju činnosť poskytovať pôžičky smeroval z Českej republiky aj do krajiny obvyklého pobytu žalobcu, teda do Slovenskej republiky. S poukazom na čl. 6 ods. 2 citovaného nariadenia si strany mohli

zvoliť iné rozhodné právo ako právo podľa čl. 6 ods. 1 nariadenia (iné ako slovenské právo), avšak za predpokladu, že voľba rozhodného práva nezbaví spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia slovenského práva, od ktorých sa nemožno odchýliť. Inými slovami, ak si aj strany dohodli, že rozhodným právom bude české spotrebiteľské právo, slovenský spotrebiteľ nemôže byť zbavený ochrany podľa slovenského práva, od ktorého sa v prípade , a nemožno odchýliť. Preto právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je nevyhnutné posúdiť podľa slovenského práva, pretože ani dohoda strán o českom práve nemôže znamenať pre spotrebiteľa nepriaznivejšie postavenie vyplývajúce preňho z českého právneho poriadku v otázkach ochrany spotrebiteľa. Je potrebné zdôrazniť, že aj v prípade absencie voľby práva by bolo rozhodným právom slovenské právo, od ktorého sa nemožno v naznačených súvislostiach odchýliť. Na základe toho súd vo výroku I. tohto rozsudku určil dojednanie podľa českého práva (Občanský zákoník, Zákon o spotřebitelském úvěru) za neprijateľnú, a preto neplatnú zmluvnú podmienku. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Slovenský podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, sú neprijateľné, a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Súd konštatuje, že v zmysle dojednania obsiahnutého v čl. IV. Zmluvy žalovaný ako veriteľ požadoval od žalobcu ako spotrebiteľa zaplatenie zmluvnej pokuty pre prípad omeškania so splátkou celkovej dlžnej čiastky až vo výške 0,15 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania. Táto sankcia predstavuje zmluvnú pokutu vo výške 54,75 % ročne z dlžnej čiastky, čo pri dlžnej sume titulom úveru 350,- eur predstavuje zmluvnú pokutu vo výške 191,63 eur. Táto sankcia za omeškanie so splatením úveru predstavuje viac ako 50 % z poskytnutého úveru, V zmysle v spojení s na neho nadväzujúcim nariadenia vlády, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania, ktoré boli v čase vzniku omeškania maximálne prípustné vo výške 5 %. Vzhľadom na to, že zákonné úroky z omeškania od 16.03.2016 predstavujú 5 % ročne, pri trojnásobku tejto sadzby ide o 15 %. Súd má teda za to, že dojednaná zmluvná pokuta za omeškanie dlhu vo výške 0,15 % denne z dlžnej čiastky (54,75 % ročne z dlžnej čiastky) bola dohodnutá v neprimeranej výške, t.j. nad limit ustanovený zákonom. V danom prípade ide podľa názoru súdu o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa , keďže spotrebiteľovi, ktorý nesplnil svoj záväzok, ukladá zaplatenie neprimerane vysokej sumy ako sankcie spojenej s nesplnením jeho záväzku. Okrem toho dohodnutá zmluvná pokuta vôbec nediferencuje prípady krátkodobého omeškania spotrebiteľa po dobu niekoľkých dní a prípadného dlhšieho omeškania po vzniku splatnosti jeho záväzku a z tohto dôvodu sa jej dojednanie javí aj ako rozporné s dobrými mravmi v zmysle . Na základe toho súd určil neprijateľnosť, a teda neplatnosť dojednania o zmluvnej pokute tak, ako to vyplýva z výroku II. tohto rozsudku. Súd zároveň dospel k záveru, že dojednanie o zmluvnej pokute nebolo individuálnym dojednaním, čo vyplýva zo samotnej formulárovej zmluvy a tiež z tvrdení žalobcu, ktorý uviedol, že na základe jeho žiadosti o poskytnutie úveru mu žalovaný zaslal komplet vypísanú zmluvu. Z toho nepochybne vyplýva, že obsah zmluvy žalobca nemohol zvlášť ovplyvniť. Súd zamietol nárok žalobcu o určenie, že úver poskytnutý na základe predmetnej zmluvy je bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že za takýto úver možno za splnenia stanovených predpokladov uvedených v vyhlásiť len taký úver, ktorý je spotrebiteľským úverom. Keďže úver poskytnutý žalobcovi bol splatný v lehote 28 dní, s poukazom na , „a contrario“ ho súd nemohol vyhodnotiť ako úver spotrebiteľský, a tým logicky nemohol dospieť k záveru o jeho bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Totiž bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru je viazaná na nesplnenie určených predpokladov podľa , ktoré sú definované výslovne pre spotrebiteľský úver. Navyše česká právna úprava - zákon č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru nepozná inštitút bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, a preto ani aplikácia tohto práva z hľadiska garancie ochrany spotrebiteľa neprichádzala do úvahy. Z tohto dôvodu súd žalobu v tejto časti zamietol. Žalobca tiež žiadal, aby súd pre nesplnenie zákonnej normy písma 1,9 mm v zmluve, túto určil za neplatnú. V naznačených súvislostiach mal súd pochybnosti o uvedených argumentoch žalobcu, avšak nie z pohľadu pravdivosti tvrdení, ale z pohľadu ich úplnej presvedčivosti, a preto sa neplatnosťou zmluvy z tohto pohľadu nezaoberal. Rovnako súd neprihliadal

na argumenty žalobcu vo vzťahu k výške RPSN, keďže táto by bola relevantná, pokiaľ by na daný prípad bolo možné aplikovať , s čím by súviselo aj prípadné posúdenie otázky bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru práve pre uvedenie RPSN (RPMN) v stanovenej výške. Okrem toho sa súd nestotožnil s argumentom žalobcu o neprimerane vysokej odplate, keďže táto pri úvere vo výške 350,- eur splatnom do 28 dní, predstavovala sumu 100,- eur, čo je v súlade s v spojení s nariadenia vlády. Totiž najvyššia prípustná odplata v danom prípade mohla dosahovať až sumu 105,- eur (30 % ročne zo sumy 350,- eur).

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. , podľa ktorého ako mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Keďže súd prvej inštancie sčasti žalobe vyhovel, a to čo do určenia neprijateľných zmluvných podmienok čo predstavovalo úspech žalobcu a nevyhovel žalobe čo do určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, čo je možné považovať za úspech žalovaného, súd vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov konania právo.

7. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, pričom ako odvolacie dôvody uviedol skutočnosti uvedené v ust. , teda, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, taktiež podľa ust. , teda, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a podľa ust. , teda, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon namietal aj vadu uvedenú v ust. , teda, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vrámci odvolacích námietok žalovaný uviedol, že poukazuje na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady ES č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (ďalej len Rím I), ktorý v čl. 6 definuje spotrebiteľskú zmluvu, pričom určuje právny poriadok krajiny, pod ktorý sa má subsumovať zmluva o spotrebiteľskom úvere. Ustanovenie čl. 6 ods. 1 písm. a) Rímu I určuje, že rozhodným právom je právny poriadok, v ktorom má spotrebiteľ obvyklý pobyt, ak podnikateľ vykonáva svoju podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa. V danom prípade nie sú naplnené podmienky, v ktorom by sa spravoval právny vzťah pod právnym poriadkom Slovenskej republiky, nakoľko podnikateľ, teda žalovaný, Vykonáva svoju podnikateľskú činnosť v Českej republike a obvyklý pobyt spotrebiteľa je Slovenská republika. Ďalej čl. 6 ods. 1 psím. b) Rím I hovorí, že na právny poriadok spotrebiteľovho obvyklého pobytu sa má subsumovať daný vzťah, ak podnikateľ smeruje svoju činnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa. V danom prípade nie je naplnené ani toto ustanovenie, nakoľko žalovaný pôsobí predovšetkým na českom trhu. Na základe uvedeného žalovaný uviedol, že predmetný vzťah nemožno subsumovať pod právny poriadok Slovenskej republiky, ale podlieha právnemu poriadku Českej republiky. Žalovaný má za to, že konajúci súd riadne neodôvodnil aplikáciu slovenského právneho poriadku a že zmluva bola uzatvorená podľa zákona č. 89/2012 Sb., teda podľa českého a zákona č. 257/2016 Sb., teda českého zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný v tejto súvislosti taktiež poukázal na jednu zo zásad záväzkového práva, ktorou je zásada „favor contrastus“ - teda teóriu zachovania platnosti zmlúv v záujme právnej istoty účastníkov zmluvy. Žalovaný mal za to, že zmluvy, ako aj záložní zmluva, sú z objektívneho hľadiska ako celok udržateľné a preto ich nemožno považovať za absolútne neplatné. Čo sa týka čl. 4 poslednej vety zmluvy, v ktorej bola dojednaná zmluvná pokuta v písomnej forme žalovaný uviedol, že zmluvná pokuta je dohodou určená peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti, pričom žalobca má za to, že zmluvná pokuta nie je poplatkom ani úrokom zo zmluvy a preto nemožno poprieť žalobcov nárok na úhradu zmluvnej pokuty, ktorá predstavuje zabezpečovací prostriedok. Žalobca preukázal, že žalovaný porušil zmluvné podmienky a je dlhodobo v omeškaní s úhradou istiny. síce súdu priznáva moderačné právo, ktorým možno zmierniť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu, nie však ju úplne zamietnuť. S ohľadom na ust. omeškanie a náklady, ktoré veriteľovi vznikli spoluzavinením žalobcu, ktorý neporušil žiadne prostriedky procesnej obrany a procesného úroku a tak ľahostajne podpísal zmluvu, považuje žalovaný zmluvnú pokutu za primeranú. Žalobca zároveň zmluvnú pokutu považuje za primeranú a nespôsobujúcu nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

8. K žalovaným podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že nesúhlasí v plnom rozsahu s obsahom odvolania žalovaného, najmä zo subjektívnym stanoviskom ohľadne ľahostajnosti pri podpise zmluvy z jeho strany. Poplatok, a to zmluvnú pokutu za omeškanie vo výške 0,15 % z

dlžnej sumy za každý deň omeškania považuje za neprijateľnú podmienku, ktorú možno vnímať ako skrytú sankciu, ktorou sa spotrebiteľ postihuje bez existencie akéhokoľvek rozumného základu. Zároveň uviedol, že upomienky od žalovaného mu boli zasielané nepravidelne a mali jediný úmysel navyšovať dlžnú sumu v prospech žalovaného a prestali až okamihom, keď žalovanému oznámil skutočnosť, že tieto považuje za psychické vydieranie a hrubý psychický nátlak a mieni uvedené praktiky posúdiť na prokuratúre, resp. oznámi porušovanie . Zároveň poukázal na svoj výpis z účtu, na ktorom žalovaný neeviduje žiaden dlh voči nemu konštatuje, že jeho pôžičky sú splatené. Rovnako odmenu za poskytnutie úveru vo výške 100,- eur k výške poskytnutého úveru 350,- eur na dobu 28 dní považuje za vysokú, neprimeranú až úžernícku, ktorá obchádza zákona je v rozpore s dobrými mravmi podľa . Z uvedeného dôvodu žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

9. Žalovaný následne využil podanie odvolacej repliky, v ktorej len v krátkosti uviedol, že naďalej trvá na svojich vyjadreniach, ktoré tvoria súčasť predmetného sporového konania.

10. Sporové strany nevyužili podanie odvolacej dupliky.

11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa ust. (ďalej len „“), v zmysle zásad ust. a , vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasledujúce bez nariadenia pojednávania ( a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

12. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné.

13. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

15. K posúdeniu odvolacej námietky týkajúcej sa nesprávneho postupu súdu, spôsobujúceho porušenie práva odvolateľa na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že medzi zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu. Avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

16. Táto odvolacia námietka naplnená nebola, keďže po preskúmaní celého konania pred súdom prvej inštancie nebolo odvolacím súdom zistené porušenie žiadneho čiastkového procesného práva odvolateľa.

17. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov písm. f) odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. ). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu.

18. K námietke nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa . Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

19. Ani táto odvolacia námietka však naplnená nebola, keďže súd prvej inštancie listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise vyhodnotil správne, pravdivosť vykonaných dôkazov sporovými stranami napadnutá nebola a súd takto samotné listinné dôkazy ani nevyhodnocoval (nepravdivosť dôkazov) a z odôvodnenia samotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel formálnej logiky.

20. K námietke nesprávneho právneho posúdenia písm. h) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. ).

21. Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu nedošlo. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (, , , ).

22. Odvolací súd konštatuje, že odvolanie žalovaného smerovalo voči výroku I., II. a IV. s tým, že základnou odvolacou námietkou bola skutočnosť, že malo dôjsť k voľbe českého práva a táto voľba bola platná a prijateľná a taktiež, že zmluvná pokuta vo výške 0,15 % denne nie je podľa českého právneho poriadku príliš vysoká. Základná odvolacia námietka teda spočívala v tom, že vrámci nariadenia 593/2008 (Rím I) malo byť správne použité české spotrebiteľské právo. Táto podstatná odvolacia námietka však z pohľadu odvolacieho súdu nie je dôvodná, a to vzhľadom na čl. 6 ods. 1 a ods. 2 Rím I, ktorý hovorí o tom, že právo Slovenskej republiky sa použije, ak podnikateľ v Českej republike smeruje svoju obchodnú činnosť do Slovenskej republiky a spotrebiteľom je slovenský štátny občan a zároveň, že aj keď si dohodnú strany české právo, nemôže to zbaviť spotrebiteľa silnejšej ochrany, ktorá je v tomto prípade jednoznačne na strane Slovenského práva. Odvolací súd zastáva názor, že právna

úprava neprijateľnosti zmluvných podmienok podľa slovenského je nepochybne pre slovenského spotrebiteľa priaznivejšia, keď umožňuje použiť pre vyhodnotenie hmotnoprávneho vzťahu medzi sporovými strany inštitút absolútnej neplatnosti na rozdiel od neprimeraných dojednaní podľa ust. českého . Na tieto sa v zásade v Českej republike neprihliada, ak sa ich sám spotrebiteľ nedovolá, čo je rozdiel oproti slovenskému právnemu poriadku, kde súd na uvedené skutočnosti prihliada z úradnej povinnosti, teda ex offo. V tomto kontexte je jednoznačne potrebné vyhodnotiť aj príliš vysokú zmluvnú pokutu vo výške 0,15 % z dlžnej čiastky za každý začatý kalendárny deň z omeškania. Rovnako je jednoznačne možné z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise vyvodiť, že žalobca uzatváral zmluvu elektronickými prostriedkami so žalovaným z toho dôvodu, že žalovaný smeroval svoju podnikateľskú činnosť aj na Slovenskú republiku, okrem svojej základnej činnosti v Českej republike. Je síce pravdou, že sporové strany si mohli zvoliť iné rozhodné právo ako právo podľa čl. 6 ods. 1 nariadenia, teda iné právo ako právo Slovenské, avšak základným predpokladom pre túto skutočnosť mala byť podmienka, že voľba rozhodného práva nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytnú také ustanovenia slovenského práva, od ktorých sa nemožno odchýliť. Je teda pravdou, že sporové strany si dohodli ako rozhodné právo, právo české spotrebiteľské, avšak, žalobcu ako spotrebiteľa nie je možné zbaviť ochrany podľa slovenského práva, ktoré je tak ako už vyššie odvolací súd uviedol, právom silnejšej ochrany pre spotrebiteľa. Z týchto dôvodov veľmi správne súd prvej inštancie posúdil právny vzťah medzi sporovými stranami podľa slovenského práva a z tohto uviedol aj logický záver vo výroku I. svojho rozhodnutia, keď určil dojednanie podľa českého práva za neprijateľnú a preto neplatnú zmluvnú podmienku.

23. Čo sa týka určenia neprijateľnosti, a teda neplatnosti dojednania o zmluvnej pokute tak, ako to vyplýva z výrokovej časti č. II. rozsudku súdu prvej inštancie. Rovnako súd prvej inštancie správne uviedol, že zmluvná pokuta pri výške 0,15 % denne z dlžnej čiastky predstavuje v podstate zmluvnú pokutu z 54,75 %-ným úrokom ročne z dlžnej čiastky. Takto vysoká sankcia je jednoznačne v rozpore s ust. ako aj Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie logicky uzatvoril právne posúdenie veci tak, že došlo k neplatnému dojednaniu o zmluvnej pokute v zmysle slovenského práva.

24. Námietka žalovaného ohľadne aplikácie zásady „favor contractus“, teda o teórii zachovania a platnosti zmlúv v záujme právnej istoty účastníkov zmluvy odvolací súd uvádza, že túto zásadu súd prvej inštancie neporušil, keď neskonštatoval neplatnosť celej spotrebiteľskej, keď vo výrokovej časti I. a II. svojho rozhodnutia skonštatoval iba neplatnosť jednotlivých dojednaní v zmluve o úvere týkajúce sa rozhodného práva a týkajúce sa zmluvnej pokuty. Z tohto dôvodu aj táto odvolacia námietka žalovaného je odvolacím súdom považovaná za nedôvodnú.

25. Z uvedených dôvodov, keďže súd prvej inštancie správne dospel k vyššie uvedeným záverom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny podľa ust. potvrdil.

26. O trovách odvolacieho konania sporových strán bolo rozhodnuté podľa ust. v spojení s ust. . Žalovaný vzhľadom na výsledok odvolacieho konania má právo na náhradu trov konania v odvolacom konaní a žalobcovi v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - ).