Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_7CoE-157-2020.pdf
PDF · 95.35 KB
Case nature
Subarea
7CoE/157/2020
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Sandry Veľkej a JUDr. Martina Kolesára v exekučnej veci oprávneného GENERAL FACTORING, a.s., Mostová 185/2, Bratislava, IČO: 35 838 825, zast. Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., Michalská 14, Bratislava, proti povinnému N. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. U. XX, W., o vymoženie 143,40 € s prísl., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 115/2010, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu 10Er/36/2010-54 zo dňa 20.8.2020 Okresného súdu Spišská Nová Ves
rozhodol:
Odmieta odvolanie.
Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) uznesením námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie zamietol (I.) a návrh oprávneného na prerušenie konania za účelom podania návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov na Ústavnom súde Slovenskej republiky o ústavnosti zákona č. 233/2019 Z.z. zamietol (II.).
2. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe návrhu oprávneného a žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vydal dňa 27.1.2010 poverenie na výkon exekúcie pre súdneho exekútora pre vymoženie 143,40 € s príslušenstvom. Súdny exekútor predložil súdu námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie vydaného podľa § 7 zákona č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Oprávnený v zákonom stanovenej lehote podal u súdneho exekútora námietky proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie, v ktorých namietal, že upovedomenie bolo vydané v rozpore so zákonom, pretože ide o starú exekúciu, ktorá nebola zapísaná v centrálnom registri exekúcií do siedmich dní, odkedy sa exekútor dozvedel skutočnosti rozhodujúce pre zápis alebo maximálne do 30.6.2016, upovedomenie neobsahuje opis skutočností, ktoré zastavenie starej exekúcie odôvodňujú, a preto je nepreskúmateľné a nie je z neho zrejmé, prečo vôbec došlo k zastaveniu a aké úkony súdny exekútor vykonal. Oprávnený žiadal tiež preveriť a potvrdiť totožnosť subjektu oprávneného v tomto konaní, nakoľko pohľadávky vymáhané prostredníctvom súdneho exekútora, ktorý vydal upovedomenie, boli predmetom postúpenia na tretiu osobu, a to ešte pred prijatím zákona č. 233/2019 Z.z. Súčasťou námietok proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie bol aj návrh na prerušenie konania v súvislosti s podnetom na podanie návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom SR o súlade právnych predpisov zo strany súdu podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR. Oprávnený namietal rozpor zákona č. 233/2019 Z.z. s ustanoveniami čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1, čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 63 Zmluvy o fungovaní EÚ. Poukázal na porušenie zákazu retroaktivity právnych noriem, obmedzenie vlastníckeho práva, vylúčenie súdnej ochrany.
3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 243h ods. 1, § 9a ods. 1, § 211a ods. 1, § 243d ods. 3 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 2 ods. 1, 2, § 3, § 5, § 6, § 7 zákona č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“) a podľa § 162 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p“) a judikatúry Ústavného súdu SR (III. ÚS 36/2019, II.ÚS 67/2017, III. ÚS 63/2018) a po preskúmaní námietok oprávneného tieto vyhodnotil ako nedôvodné. Nestotožnil sa s názorom oprávneného o tom, že ZoUNEK nie je v súlade s Ústavou SR a podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. nepodal návrh na začatie konania na Ústavný súd SR, pretože toto ustanovenie dáva súdu iba možnosť podať takýto návrh, ak dospeje k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou, zákonom, alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, nie ak k takémuto záveru dospeje účastník konania. ZoUNEK podľa názoru súdu prvej inštancie nie je dokonalým zákonom a vytvára viaceré výkladové problémy, pričom však účel odbremenenia všeobecných súdov od exekučnej agendy jednoznačne napĺňa. Dôvodil, že ak je oprávnený presvedčený o reálnej vymožiteľnosti svojej pohľadávky, tak o túto neprichádza, len sa presunie na vecne príslušný súd, na všeobecných súdoch sa tak postupne vytvorí väčší priestor na riešenie iných druhov agendy, čím sa potenciálne zrýchli súdne konanie. Toto bola základná predstava zákonodarcu pri prijímaní ZoUNEK a s touto sa súd prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil a z tohto dôvodu konanie neprerušil a nepodal návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov na Ústavný súd SR a návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol podľa § 162 ods. 3 Cs.p. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal aj na aktuálne rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 220/2020, I.ÚS 221/2020, IV.ÚS 239/2020, III.ÚS 237/2020, II.ÚS 241/2020. Súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodné ani námietky týkajúce sa nároku exekútora na paušálne trovy exekúcie. Konštatoval, že oprávnenému nevzniká právna povinnosť uhradiť paušálne trovy starej exekúcie v prípadoch, ak na ich úhradu súdnemu exekútorovi nevznikol nárok (§ 6 ods. 4) alebo v prípadoch, ak by snáď požadoval zaplatenie paušálnych trov vo výške odporujúcej zákonu č. 233/2019 Z.z. Porušenie povinností súdneho exekútora v súvislosti s účtovaním paušálnych trov, na ktoré nemá právny nárok, zakladá disciplinárnu zodpovednosť. Mal za to, že z gramatického výkladu ust. § 6 ods. 4 písm. b) cit. zákona vyplýva, že podstatným znakom nepriznania trov starej exekúcie je skutočnosť, že stará exekúcia nebola zapísaná v centrálnom registri exekúcií podľa ustanovení Exekučného poriadku účinného do 31.3.2017. Pritom pre nepriznanie trov starej exekúcie nie je rozhodujúca „včasnosť“ jeho zápisu. Keďže právne normy nemôžu pôsobiť spätne, súd mal za to, že ZoUNEK nemôže spájať určité právne následky s už prípadne skorším porušením povinnosti (tzv. zákaz retroaktivity). V ustanovení § 211a ods. 1 Exekučného poriadku je taxatívne uvedené, aké údaje sa o každej právoplatne neskončenej exekúcii do registra zapisujú. Podľa tohto ustanovenia sa deň zápisu exekúcie do registra exekúcii nezapisuje. Preukázanie splnenia podmienky včasnej evidencie starej exekúcie v centrálnom registri exekúcií v upovedomení o zastavení starej exekúcie ZoUNEK ust. § 5 ods. 2 nepožaduje, a teda táto skutočnosť nespôsobuje nezákonnosť a nepreskúmateľnosť upovedomenia v časti nároku súdneho exekútora na paušálne trovy. Považoval za preukázané z Centrálneho registra exekúcií, že exekúcia vedená pod sp. zn. 10Er/36/2010 je zapísaná v centrálnom registri exekúcií v zmysle § 211a ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z., preto súd nemal dôvod pochybovať o včasnosti tohto zápisu, pokiaľ nie je hodnoverne preukázaný opak zo strany oprávneného. Uzavrel, že oprávnený svoje tvrdenie o údajnom porušení povinnosti zo strany súdneho exekútora uskutočniť zápis do CRE nijakým spôsobom nepreukázal a túto svoju dôkaznú povinnosť nemôže prenášať na iných. ZoUNEK účinný od 1.1.2020 nemôže ukladať exekútorovi sankcie vo forme nepriznania nároku na trovy exekúcie za prípadné nesplnenie si povinnosti ku dňu 30.6.2016, nakoľko tento výklad zákona zo strany oprávneného je nepochybne založený na princípe pravej retroaktivity a z tohto dôvodu je potrebné ho odmietnuť. Na námietky oprávneného, že z upovedomenia nebolo zrejmé, ako exekútor nárok oprávneného vymáhal a prečo pohľadávku nevymohol a neopísal skutočnosti, ktoré odôvodňujú zastavenie uviedol, že zákonodarca v ust. § 5 ods. 2 ZoUNEK stanovil, že súdni exekútori sú povinní len stručne opísať skutočností, ktoré zastavenie starej exekúcie odôvodňujú, pričom v upovedomení tento stručný opis zastavujúcej skutočnosti je riadne obsiahnutý. Napadnuté upovedomenie obsahuje oprávneným vytýkaný opis skutočností, ktoré zastavenie odôvodňujú a to v tom znení: „Stará exekúcia sa zastavila, pretože od doručenia prvotného poverenia uplynula rozhodná doba piatich rokov. K predĺženiu rozhodnej doby nedošlo a nejde o takú exekúciu, ktorá sa nezastavuje“. Súdny exekútor v upovedomení správne uviedol všetkých povinných v zmysle vydaného poverenia na vykonanie exekúcie a v bode 4 upovedomenia aj rozhodnutie súdu o čiastočnom zastavení exekúcie zo dňa 15.11.2013. Z uvedeného je nepochybné, kto v súčasnosti vystupuje na strane povinného. Upovedomenie obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti v zmysle ust. § 5 ZoUNEK, preto argumenty oprávneného súd vyhodnotil ako
účelové. K zastaveniu exekúcie došlo z objektívnych dôvodov ex lege podľa § 2 ods. 1 písm. a) ZoUNEK. Súdny exekútor ani súd v konaní neevidujú žiadnu ďalšiu zmluvu o postúpení pohľadávok na tretiu osobu a ani oznámenie, resp. návrh na zmenu účastníka konania. Procesne legitimovaným subjektom je preto naďalej súčasný oprávnený - GENERAL FACTORING, a.s. Prevod pohľadávky vymáhanej v konaní má pôvodný oprávnený oznámiť a preukázať súdnemu exekútorovi v zmysle § 37 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017. Až následne je exekútor povinný predložiť súdu návrh na pripustenie zmeny účastníka konania. Keďže návrh súdu predložený nebol, nemohol o ňom ani zákonite rozhodnúť. Napadnuté upovedomenie o zastavení starej exekúcie je teda vydané v súlade so ZoUNEK, pre ne/priznanie trov súdnemu exekútorovi zákon nevyžaduje včasnosť zápisu, ale zápis do centrálneho registra exekúcií ako taký, obsahuje všetky obligatórne náležitosti, preto námietky oprávneného ako nedôvodné súd zamietol.
4. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písmen a), b), c), d), f) a h) C.s.p., t.j. neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Namietal, že súd v poučení napadnutého uznesenia nesprávne uviedol, že proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné, keďže z ust. § 7 ods. 3 a § 10 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyplýva, že proti rozhodnutiu o námietkach je prípustná sťažnosť. Súd prvej inštancie neuviedol, na základe čoho podľa neho proti uzneseniu opravný prostriedok prípustný nie je a prečo o námietkach rozhodol sudca v rozpore s ust. § 10 ods. 2 ZoUNEK, a nie vyšší súdny úradník a rovnako súd sa nezmienil o tom, že by v tejto veci o námietkach oprávneného sudca mohol rozhodnúť. Podľa názoru oprávneného napadnuté uznesenie trpí základným neodstrániteľným nedostatkom, a to rozhodnutím osobou, ktorej zákon možnosť rozhodnúť o námietkach nezveruje a nedáva, z ktorého dôvodu rozhodoval vylúčený sudca, resp. nesprávne obsadený súd. Z toho vyvodil záver, že napadnuté uznesenie je v rozpore s účelom a základnými princípmi C.s.p., pričom citoval čl. 17 C.s.p. Oprávnený ďalej namietal, že ZoUNEK jednoznačne hovorí o tom, kedy súdny exekútor nemá nárok na náhradu paušálnych trov (§ 6 ods. 4 písm. b/ zákona), pričom poukazuje na konkrétnu povinnosť súdneho exekútora, pri ktorej bolo určené i to, dokedy ju musí súdny exekútor splniť. Exekútor v upovedomení o zastavení starej exekúcie a výzve na zaplatenie paušálnych trov nepreukázal, že exekúcia bola zapísaná v centrálnom registri exekúcii do 30.6.2016. Povinnosť zápisu do centrálneho registra exekúcií mal exekútor splniť do siedmich dní, odkedy sa dozvedel alebo mohol dozvedieť o skutočnostiach rozhodujúcich pre zápis a zároveň do 30.6.2016 podľa § 211a ods. 3, § 243d ods. 3 Exekučného poriadku a § 1 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 355/2014 o centrálnom registri exekúcií. Centrálny register exekúcií bol zriadený zákonom č. 335/2014 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.2015. Keďže poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi doručené v roku 2010, mal súdny exekútor zabezpečiť zápis exekúcie do Centrálneho registra exekúcií najneskôr do 7.1.2015. Nemôže byť potom správny záver o tom, že by pre nárok súdneho exekútora na paušálnu náhradu trov starej exekúcie postačovalo to, aby bola stará exekúcia v CRE len zapísaná. Neskorší zápis exekúcie do centrálneho registra exekúcií vo vzťahu k paušálnej náhrade trov starej exekúcie relevantný nie je. Súd sa v napadnutom uznesení s námietkou oprávneného týkajúcou sa včasného zápisu do registra exekúcií nevysporiadal takým spôsobom, že by nárok súdneho exekútora na paušálne trovy starej exekúcie mohol byť daný. Argumentoval, že súdny exekútor nepreukázal, že predmetná exekúcia bola do Centrálneho registra exekúcií vôbec zapísaná a naproti tomu, on ako oprávnený povinnosť preukazovať neexistenciu zápisu v určitý čas (podľa ust. Exekučného poriadku účinného do 31.3.2017) nemal, a teda nemusel. Poukázal aj na bod 19. odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorom sa súd podľa jeho názoru nesprávne vysporiadal so zákazom retroaktivity zakotveným v ZoUNEK, ak skonštatoval, že ZoUNEK účinný od 1.1.2020 nemôže ukladať exekútorovi sankcie vo forme nepriznania nároku na trovy exekúcie za prípadné nesplnenie si povinnosti ku dňu 30.6.2016, nakoľko tento výklad zákona zo strany oprávneného je nepochybne založený na princípe pravej retroaktivity a z tohto dôvodu je potrebné ho odmietnuť. Dôvodil, že nárok na paušálnu náhradu trov starej exekúcie žiaden súdny exekútor v čase prípadného nesplnenia povinnosti, resp. ešte správnejšie pred vznikom tejto povinnosti a jej následným nesplnením nemal. Tento nárok na paušálnu náhradu trov starej exekúcie zakladá až ZoUNEK, z ktorého vyplýva, že v tých prípadoch, kedy bola povinnosť pôvodne porušená, tento nárok daný nie je. Touto normou
exekútori získavajú pôvodne neexistujúci nárok v tých prípadoch, keď okrem iného postupovali v súlade so zákonom. Záverom vytkol súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s námietkou, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie neobsahuje náležitosti vyžadované ust. § 5 ods. 2 ZoUNEK, že rozhodol len o časti veci a tiež nerozhodol o návrhu na podanie návrhu na konanie pred Ústavným súdom SR. Z uvedených dôvodov podľa oprávneného napadnuté uznesenie vykazuje znaky arbitrárnosti a je nepreskúmateľné v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
5. Súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril, odvolanie mu bolo doručené dňa 26.10.2020.
6. Súd prvej inštancie rozhodol uznesením č.k. 10Er/36/2010-14 zo dňa 5.11.2013 tak, že exekúciu voči povinnému I. Q. zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 16.1.2015.
7. Krajský súd v Košiciach skôr, než vecne preskúmal napadnuté uznesenie vo výroku I. a II., zisťoval, či je prípustné odvolanie proti týmto výrokom uznesenia a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je potrebné odmietnuť podľa ust. § 386 písm. c) C.s.p.
8. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
9. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku (účinného od 1.7.2016) ak to povaha veci nevylučuje, na konanie podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
10. V prejednávanej veci sa exekučné konanie začalo dňa 12.1.2010, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Od 1.4.2017 je účinná novela Exekučného poriadku, ktorá v prechodnom ust. § 243h ods. 1 vete prvej zakotvila, že ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Keďže ustanovenia § 243i až 243k na toto konanie nedopadajú, je potrebné na túto exekúciu aplikovať ustanovenia Exekučného poriadku účinné do 31.3.2017.
11. Podľa § 10 ods. 1 ZoUNEK, ak tento zákon neustanovuje inak, na postup podľa tohto zákona sa použije Exekučný poriadok, okrem ustanovenia § 53 ods. 3 písm. g).
12. Podľa § 355 ods. 2 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
13. Podľa ust. § 357 C.s.p. odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o: a) zastavení konania, b) odmietnutí podania vo veci samej, c) odmietnutí žaloby na obnovu konania, d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, e) zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1, f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia, g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku, h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku, j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva, l) zabezpečení dôkazného prostriedku, m) nároku na náhradu trov konania, n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164, o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.
14. Civilný sporový poriadok, ustanovenia ktorého je potrebné primerane použiť v konaní podľa Exekučného poriadku, v cit. ust. § 355 upravuje, že odvolanie je prípustné len proti tým uzneseniam, voči ktorým to zákon výslovne pripúšťa. Ide o zmenu oproti právnej úprave Občianskeho súdneho poriadku účinnej do 30. júna 2016, ktorá naopak taxatívne vypočítavala uznesenia, voči ktorým odvolanie prípustné nebolo. Ust. § 357 C.s.p. taxatívne vymedzuje, voči ktorým uzneseniam je odvolanie prípustné, pritom nestanovuje, že takým uznesením je aj uznesenie súdu, ktorým súd prvej inštancie návrh na prerušenie konania zamietol, resp. ktorým súd prvej inštancie námietky proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie zamietol, to zn. možnosť podať odvolanie proti týmto výrokom uznesenia Civilný sporový poriadok nepripúšťa a to bez ohľadu na to, či odvolanie podá oprávnený, povinný alebo súdny exekútor.
15. Podľa § 386 písm. c) C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
16. Vzhľadom na to, že odvolanie oprávneného bolo podané proti uzneseniu súdu prvej inštancie, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, odvolací súd podľa ust. § 386 písm. c) C.s.p. odvolanie oprávneného proti výrokom uznesenia I. a II. odmietol.
17. K odvolacím námietkam odvolací súd dodáva, že podľa ust. § 10 ods. 2, § 7 ods. 3 a § 8 ods. 2 ZoUNEK koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu vyšší súdny úradník, pričom proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je prípustná sťažnosť. Citovaný zákon tak umožňuje rozhodovať na základe poverenia sudcu vyššiemu súdnemu úradníkovi, ale nestanovuje výlučne povinný postup, kedy musí rozhodnúť vyšší súdny úradník a až následne sudca. Zákon tak poskytuje možnosť rozhodovania vyššiemu súdnemu úradníkovi na základe poverenia sudcu, avšak v prípade, ak takéto poverenie sudca nevydá, rozhoduje sám sudca.
18. Zároveň odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 502/2019 zo dňa 26.5.2020, v ktorom sťažovateľ dával do súvisu zásah svojich práv aj s tým, že o jeho nároku na náhradu trov exekúcie nerozhodoval vyšší súdny úradník, ale sudca, a preto nemohol využiť proti rozhodnutiu žiaden opravný prostriedok, v čom sťažovateľ videl porušenie princípu dvojinštančnosti konania. Ústavný súd poukázal na svoje rozhodnutie č.k. PL. ÚS 10/2019-11 z 30.1.2019, podľa ktorého z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ani čl. 6 Dohovoru samotné právo na odvolanie na súde vyššej inštancie negarantuje a dvojinštančnosť, ako vyplýva z judikatúry ESĽP, nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho konania. Ústavný súd konštatoval, že iba to, že v danej veci rozhodol sudca, a nie vyšší súdny úradník, nemôže samo osebe spôsobiť zásah do ústavných práv sťažovateľa, pretože dvojinštančnosť nie je všeobecnou zásadou civilného konania.
19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nemal v tomto konaní úspech a povinnému trovy odvolacieho konania preukázateľne nevznikli.
20. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p. V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).