Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7CoE/157/2020

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Sandry Veľkej a JUDr. Martina Kolesára v exekučnej veci oprávneného GENERAL FACTORING, a.s., Mostová 185/2, Bratislava, IČO: 35 838 825, zast. Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., Michalská 14, Bratislava, proti povinnému N. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. U. XX, W., o vymoženie 143,40 € s prísl., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 115/2010, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu -54 zo dňa 20.8.2020 Okresného súdu Spišská Nová Ves

rozhodol:

Odmieta odvolanie.

Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) uznesením námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie zamietol (I.) a návrh oprávneného na prerušenie konania za účelom podania návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov na Ústavnom súde Slovenskej republiky o ústavnosti zamietol (II.).

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe návrhu oprávneného a žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vydal dňa 27.1.2010 poverenie na výkon exekúcie pre súdneho exekútora pre vymoženie 143,40 € s príslušenstvom. Súdny exekútor predložil súdu námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie vydaného podľa o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Oprávnený v zákonom stanovenej lehote podal u súdneho exekútora námietky proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie, v ktorých namietal, že upovedomenie bolo vydané v rozpore so zákonom, pretože ide o starú exekúciu, ktorá nebola zapísaná v centrálnom registri exekúcií do siedmich dní, odkedy sa exekútor dozvedel skutočnosti rozhodujúce pre zápis alebo maximálne do 30.6.2016, upovedomenie neobsahuje opis skutočností, ktoré zastavenie starej exekúcie odôvodňujú, a preto je nepreskúmateľné a nie je z neho zrejmé, prečo vôbec došlo k zastaveniu a aké úkony súdny exekútor vykonal. Oprávnený žiadal tiež preveriť a potvrdiť totožnosť subjektu oprávneného v tomto konaní, nakoľko pohľadávky vymáhané prostredníctvom súdneho exekútora, ktorý vydal upovedomenie, boli predmetom postúpenia na tretiu osobu, a to ešte pred prijatím Súčasťou námietok proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie bol aj návrh na prerušenie konania v súvislosti s podnetom na podanie návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom SR o súlade právnych predpisov zo strany súdu podľa SR. Oprávnený namietal rozpor s ustanoveniami , 4 a 5 SR, , , a 2 SR, čl. 63 Zmluvy o fungovaní EÚ. Poukázal na porušenie zákazu retroaktivity právnych noriem, obmedzenie vlastníckeho práva, vylúčenie súdnej ochrany.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. , , , o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), , , , , , o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) a podľa (ďalej len „“) a judikatúry Ústavného súdu SR (, , ) a po preskúmaní námietok oprávneného tieto vyhodnotil ako nedôvodné. Nestotožnil sa s názorom oprávneného o tom, že nie je v súlade s SR a podľa nepodal návrh na začatie konania na Ústavný súd SR, pretože toto ustanovenie dáva súdu iba možnosť podať takýto návrh, ak dospeje k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom, alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, nie ak k takémuto záveru dospeje účastník konania. podľa názoru súdu prvej inštancie nie je dokonalým zákonom a vytvára viaceré výkladové problémy, pričom však účel odbremenenia všeobecných súdov od exekučnej agendy jednoznačne napĺňa. Dôvodil, že ak je oprávnený presvedčený o reálnej vymožiteľnosti svojej pohľadávky, tak o túto neprichádza, len sa presunie na vecne príslušný súd, na všeobecných súdoch sa tak postupne vytvorí väčší priestor na riešenie iných druhov agendy, čím sa potenciálne zrýchli súdne konanie. Toto bola základná predstava zákonodarcu pri prijímaní a s touto sa súd prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil a z tohto dôvodu konanie neprerušil a nepodal návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov na Ústavný súd SR a návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol podľa Cs.p. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal aj na aktuálne rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , , , . Súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodné ani námietky týkajúce sa nároku exekútora na paušálne trovy exekúcie. Konštatoval, že oprávnenému nevzniká právna povinnosť uhradiť paušálne trovy starej exekúcie v prípadoch, ak na ich úhradu súdnemu exekútorovi nevznikol nárok () alebo v prípadoch, ak by snáď požadoval zaplatenie paušálnych trov vo výške odporujúcej Porušenie povinností súdneho exekútora v súvislosti s účtovaním paušálnych trov, na ktoré nemá právny nárok, zakladá disciplinárnu zodpovednosť. Mal za to, že z gramatického výkladu ust. cit. zákona vyplýva, že podstatným znakom nepriznania trov starej exekúcie je skutočnosť, že stará exekúcia nebola zapísaná v centrálnom registri exekúcií podľa ustanovení Exekučného poriadku účinného do 31.3.2017. Pritom pre nepriznanie trov starej exekúcie nie je rozhodujúca „včasnosť“ jeho zápisu. Keďže právne normy nemôžu pôsobiť spätne, súd mal za to, že nemôže spájať určité právne následky s už prípadne skorším porušením povinnosti (tzv. zákaz retroaktivity). V ustanovení Exekučného poriadku je taxatívne uvedené, aké údaje sa o každej právoplatne neskončenej exekúcii do registra zapisujú. Podľa tohto ustanovenia sa deň zápisu exekúcie do registra exekúcii nezapisuje. Preukázanie splnenia podmienky včasnej evidencie starej exekúcie v centrálnom registri exekúcií v upovedomení o zastavení starej exekúcie ust. nepožaduje, a teda táto skutočnosť nespôsobuje nezákonnosť a nepreskúmateľnosť upovedomenia v časti nároku súdneho exekútora na paušálne trovy. Považoval za preukázané z Centrálneho registra exekúcií, že exekúcia vedená pod sp. zn. je zapísaná v centrálnom registri exekúcií v zmysle , preto súd nemal dôvod pochybovať o včasnosti tohto zápisu, pokiaľ nie je hodnoverne preukázaný opak zo strany oprávneného. Uzavrel, že oprávnený svoje tvrdenie o údajnom porušení povinnosti zo strany súdneho exekútora uskutočniť zápis do CRE nijakým spôsobom nepreukázal a túto svoju dôkaznú povinnosť nemôže prenášať na iných. účinný od 1.1.2020 nemôže ukladať exekútorovi sankcie vo forme nepriznania nároku na trovy exekúcie za prípadné nesplnenie si povinnosti ku dňu 30.6.2016, nakoľko tento výklad zákona zo strany oprávneného je nepochybne založený na princípe pravej retroaktivity a z tohto dôvodu je potrebné ho odmietnuť. Na námietky oprávneného, že z upovedomenia nebolo zrejmé, ako exekútor nárok oprávneného vymáhal a prečo pohľadávku nevymohol a neopísal skutočnosti, ktoré odôvodňujú zastavenie uviedol, že zákonodarca v ust. stanovil, že súdni exekútori sú povinní len stručne opísať skutočností, ktoré zastavenie starej exekúcie odôvodňujú, pričom v upovedomení tento stručný opis zastavujúcej skutočnosti je riadne obsiahnutý. Napadnuté upovedomenie obsahuje oprávneným vytýkaný opis skutočností, ktoré zastavenie odôvodňujú a to v tom znení: „Stará exekúcia sa zastavila, pretože od doručenia prvotného poverenia uplynula rozhodná doba piatich rokov. K predĺženiu rozhodnej doby nedošlo a nejde o takú exekúciu, ktorá sa nezastavuje“. Súdny exekútor v upovedomení správne uviedol všetkých povinných v zmysle vydaného poverenia na vykonanie exekúcie a v bode 4 upovedomenia aj rozhodnutie súdu o čiastočnom zastavení exekúcie zo dňa 15.11.2013. Z uvedeného je nepochybné, kto v súčasnosti vystupuje na strane povinného. Upovedomenie obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti v zmysle ust. , preto argumenty oprávneného súd vyhodnotil ako

účelové. K zastaveniu exekúcie došlo z objektívnych dôvodov ex lege podľa . Súdny exekútor ani súd v konaní neevidujú žiadnu ďalšiu zmluvu o postúpení pohľadávok na tretiu osobu a ani oznámenie, resp. návrh na zmenu účastníka konania. Procesne legitimovaným subjektom je preto naďalej súčasný oprávnený - GENERAL FACTORING, a.s. Prevod pohľadávky vymáhanej v konaní má pôvodný oprávnený oznámiť a preukázať súdnemu exekútorovi v zmysle Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017. Až následne je exekútor povinný predložiť súdu návrh na pripustenie zmeny účastníka konania. Keďže návrh súdu predložený nebol, nemohol o ňom ani zákonite rozhodnúť. Napadnuté upovedomenie o zastavení starej exekúcie je teda vydané v súlade so , pre ne/priznanie trov súdnemu exekútorovi zákon nevyžaduje včasnosť zápisu, ale zápis do centrálneho registra exekúcií ako taký, obsahuje všetky obligatórne náležitosti, preto námietky oprávneného ako nedôvodné súd zamietol.

4. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený z odvolacích dôvodov podľa ust. písmen a), , , , a , t.j. neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Namietal, že súd v poučení napadnutého uznesenia nesprávne uviedol, že proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné, keďže z ust. a o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyplýva, že proti rozhodnutiu o námietkach je prípustná sťažnosť. Súd prvej inštancie neuviedol, na základe čoho podľa neho proti uzneseniu opravný prostriedok prípustný nie je a prečo o námietkach rozhodol sudca v rozpore s ust. , a nie vyšší súdny úradník a rovnako súd sa nezmienil o tom, že by v tejto veci o námietkach oprávneného sudca mohol rozhodnúť. Podľa názoru oprávneného napadnuté uznesenie trpí základným neodstrániteľným nedostatkom, a to rozhodnutím osobou, ktorej zákon možnosť rozhodnúť o námietkach nezveruje a nedáva, z ktorého dôvodu rozhodoval vylúčený sudca, resp. nesprávne obsadený súd. Z toho vyvodil záver, že napadnuté uznesenie je v rozpore s účelom a základnými princípmi , pričom citoval Oprávnený ďalej namietal, že jednoznačne hovorí o tom, kedy súdny exekútor nemá nárok na náhradu paušálnych trov ( zákona), pričom poukazuje na konkrétnu povinnosť súdneho exekútora, pri ktorej bolo určené i to, dokedy ju musí súdny exekútor splniť. Exekútor v upovedomení o zastavení starej exekúcie a výzve na zaplatenie paušálnych trov nepreukázal, že exekúcia bola zapísaná v centrálnom registri exekúcii do 30.6.2016. Povinnosť zápisu do centrálneho registra exekúcií mal exekútor splniť do siedmich dní, odkedy sa dozvedel alebo mohol dozvedieť o skutočnostiach rozhodujúcich pre zápis a zároveň do 30.6.2016 podľa , Exekučného poriadku a vyhlášky MS SR č. 355/2014 o centrálnom registri exekúcií. Centrálny register exekúcií bol zriadený , ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.2015. Keďže poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi doručené v roku 2010, mal súdny exekútor zabezpečiť zápis exekúcie do Centrálneho registra exekúcií najneskôr do 7.1.2015. Nemôže byť potom správny záver o tom, že by pre nárok súdneho exekútora na paušálnu náhradu trov starej exekúcie postačovalo to, aby bola stará exekúcia v CRE len zapísaná. Neskorší zápis exekúcie do centrálneho registra exekúcií vo vzťahu k paušálnej náhrade trov starej exekúcie relevantný nie je. Súd sa v napadnutom uznesení s námietkou oprávneného týkajúcou sa včasného zápisu do registra exekúcií nevysporiadal takým spôsobom, že by nárok súdneho exekútora na paušálne trovy starej exekúcie mohol byť daný. Argumentoval, že súdny exekútor nepreukázal, že predmetná exekúcia bola do Centrálneho registra exekúcií vôbec zapísaná a naproti tomu, on ako oprávnený povinnosť preukazovať neexistenciu zápisu v určitý čas (podľa ust. Exekučného poriadku účinného do 31.3.2017) nemal, a teda nemusel. Poukázal aj na bod 19. odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorom sa súd podľa jeho názoru nesprávne vysporiadal so zákazom retroaktivity zakotveným v , ak skonštatoval, že účinný od 1.1.2020 nemôže ukladať exekútorovi sankcie vo forme nepriznania nároku na trovy exekúcie za prípadné nesplnenie si povinnosti ku dňu 30.6.2016, nakoľko tento výklad zákona zo strany oprávneného je nepochybne založený na princípe pravej retroaktivity a z tohto dôvodu je potrebné ho odmietnuť. Dôvodil, že nárok na paušálnu náhradu trov starej exekúcie žiaden súdny exekútor v čase prípadného nesplnenia povinnosti, resp. ešte správnejšie pred vznikom tejto povinnosti a jej následným nesplnením nemal. Tento nárok na paušálnu náhradu trov starej exekúcie zakladá až , z ktorého vyplýva, že v tých prípadoch, kedy bola povinnosť pôvodne porušená, tento nárok daný nie je. Touto normou

exekútori získavajú pôvodne neexistujúci nárok v tých prípadoch, keď okrem iného postupovali v súlade so zákonom. Záverom vytkol súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s námietkou, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie neobsahuje náležitosti vyžadované ust. , že rozhodol len o časti veci a tiež nerozhodol o návrhu na podanie návrhu na konanie pred Ústavným súdom SR. Z uvedených dôvodov podľa oprávneného napadnuté uznesenie vykazuje znaky arbitrárnosti a je nepreskúmateľné v rozpore s SR.

5. Súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril, odvolanie mu bolo doručené dňa 26.10.2020.

6. Súd prvej inštancie rozhodol uznesením č.k. -14 zo dňa 5.11.2013 tak, že exekúciu voči povinnému I. Q. zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 16.1.2015.

7. Krajský súd v Košiciach skôr, než vecne preskúmal napadnuté uznesenie vo výroku I. a II., zisťoval, či je prípustné odvolanie proti týmto výrokom uznesenia a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je potrebné odmietnuť podľa ust.

8. Podľa , ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Podľa Exekučného poriadku (účinného od 1.7.2016) ak to povaha veci nevylučuje, na konanie podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia .

10. V prejednávanej veci sa exekučné konanie začalo dňa 12.1.2010, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Od 1.4.2017 je účinná novela Exekučného poriadku, ktorá v prechodnom ust. § 243h ods. 1 vete prvej zakotvila, že ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Keďže ustanovenia § 243i až 243k na toto konanie nedopadajú, je potrebné na túto exekúciu aplikovať ustanovenia Exekučného poriadku účinné do 31.3.2017.

11. Podľa , ak tento zákon neustanovuje inak, na postup podľa tohto zákona sa použije , okrem ustanovenia .

12. Podľa proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.

13. Podľa ust. odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o: a) zastavení konania, b) odmietnutí podania vo veci samej, c) odmietnutí žaloby na obnovu konania, d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, e) zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa a 335 ods. 1, f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia, g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku, h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku, j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva, l) zabezpečení dôkazného prostriedku, m) nároku na náhradu trov konania, n) prerušení konania podľa a , návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.

14. , ustanovenia ktorého je potrebné primerane použiť v konaní podľa Exekučného poriadku, v cit. ust. upravuje, že odvolanie je prípustné len proti tým uzneseniam, voči ktorým to zákon výslovne pripúšťa. Ide o zmenu oproti právnej úprave účinnej do 30. júna 2016, ktorá naopak taxatívne vypočítavala uznesenia, voči ktorým odvolanie prípustné nebolo. Ust. taxatívne vymedzuje, voči ktorým uzneseniam je odvolanie prípustné, pritom nestanovuje, že takým uznesením je aj uznesenie súdu, ktorým súd prvej inštancie návrh na prerušenie konania zamietol, resp. ktorým súd prvej inštancie námietky proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie zamietol, to zn. možnosť podať odvolanie proti týmto výrokom uznesenia nepripúšťa a to bez ohľadu na to, či odvolanie podá oprávnený, povinný alebo súdny exekútor.

15. Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

16. Vzhľadom na to, že odvolanie oprávneného bolo podané proti uzneseniu súdu prvej inštancie, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, odvolací súd podľa ust. odvolanie oprávneného proti výrokom uznesenia I. a II. odmietol.

17. K odvolacím námietkam odvolací súd dodáva, že podľa ust. , a koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu vyšší súdny úradník, pričom proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je prípustná sťažnosť. Citovaný zákon tak umožňuje rozhodovať na základe poverenia sudcu vyššiemu súdnemu úradníkovi, ale nestanovuje výlučne povinný postup, kedy musí rozhodnúť vyšší súdny úradník a až následne sudca. Zákon tak poskytuje možnosť rozhodovania vyššiemu súdnemu úradníkovi na základe poverenia sudcu, avšak v prípade, ak takéto poverenie sudca nevydá, rozhoduje sám sudca.

18. Zároveň odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26.5.2020, v ktorom sťažovateľ dával do súvisu zásah svojich práv aj s tým, že o jeho nároku na náhradu trov exekúcie nerozhodoval vyšší súdny úradník, ale sudca, a preto nemohol využiť proti rozhodnutiu žiaden opravný prostriedok, v čom sťažovateľ videl porušenie princípu dvojinštančnosti konania. Ústavný súd poukázal na svoje rozhodnutie č.k. -11 z 30.1.2019, podľa ktorého z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ani čl. 6 Dohovoru samotné právo na odvolanie na súde vyššej inštancie negarantuje a dvojinštančnosť, ako vyplýva z judikatúry ESĽP, nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho konania. Ústavný súd konštatoval, že iba to, že v danej veci rozhodol sudca, a nie vyšší súdny úradník, nemôže samo osebe spôsobiť zásah do ústavných práv sťažovateľa, pretože dvojinštančnosť nie je všeobecnou zásadou civilného konania.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nemal v tomto konaní úspech a povinnému trovy odvolacieho konania preukázateľne nevznikli.

20. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v , ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa V dovolaní podľa sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).