Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Sa-13-2021.pdf
PDF · 115.2 KB
Case nature
Area
Subarea
8Sa/13/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: Y. W., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník E. islamskej republiky, bez dokladu totožnosti, aktuálne pobytom Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený: Centrum právnej pomoci so sídlom Račianska 1523/71, P.O.BOX 18, 810 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ Trnava, Paulínska 13, 917 01 Trnava o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 02.02.2021, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA9-1-014/2021-AV zo dňa 08.01.2021, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 02.02.2021, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 SSP, doručenou dňa 10.02.2021 (§ 71 ods. 2 SSP) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ- HCP-BA9-1-014/2021-AV zo dňa 08.01.2021, ktorým bol zaistený najdlhšie do 08.03.2021 a jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Svoje sťažnostné dôvody právne založil na porušení ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), ust. § 88 ods. 1 písm. c/, § 88 ods. 4 písm. b/ a § 89 ods. 1 zák.č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“) a rozhodnutiu vytkol nedostatočné vysporiadanie sa so všetkými náležitosťami zaisťovacieho inštitútu, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť.
2. S odkazom na ust. § 88 ods. 4 písm. b/ ZoPC namietol stanovenú dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 08.03.2021, pričom na podporu svojich námietok odkázal na rozsudok NS SR sp.zn. 10Sza/4/2012 a rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011, v zmysle ktorých: „Lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný,“ je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia“ a v nadväznosti na uvedené argumentoval, že pokiaľ žalovaný nezdôvodnil dĺžku doby zaistenia, ide o podstatnú vadu, ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia. S poukazom na rozsudok NS SR sp.zn. 1SZa/4/2015 uviedol, že akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu a to len dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou účinné úkony smerujúce k vyhosteniu
(vráteniu). Ak sa však v konaní preukáže, že reálny podklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať, poprípade sa cudzinec už nemieni skrývať alebo iným závažným spôsobom nemarí proces vyhostenia (návratu), je celkom logické, že samotné zaistenie stráca svoje odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená“... „V tejto súvislosti kasačný súd udáva, že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi.“ Žalobca svoju argumentáciu podporil poukazom aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4Sa/71/2018 zo dňa 12.09.2018, v ktorom vyjadril: „Avšak bez konkretizácie nevyhnutných administratívnych úkonov potrebných na prípravu a realizáciu administratívneho vyhostenia žalobcu a predpokladanej doby ich vybavenia je odôvodnenie doby zaistenia žalobcu v tomto konkrétnom prípade povrchné, nedostatočné, a preto napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné.“ Žalovanému vytkol nedostatočné odôvodnenie potreby použitia zaistenia ako inštitútu, ktorý výrazným spôsobom zasahuje do ľudských práv a slobôd, tiež že sa vôbec nevenoval potrebe uloženia miernejšieho donucovacieho prostriedku, preukázanie čoho patrí medzi obligatórne náležitosti rozhodnutia, pretože k zaisteniu možno prikročiť až vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné ale miernejšie opatrenia. Zaistenie je výnimkou zo základného práva na slobodu, odňatie ktorej musí byť v súlade s dôležitými zárukami. Inštitút zaistenia výrazným spôsobom zasahuje do základných ľudských práv a slobôd jednotlivca, keďže dochádza k obmedzeniu, resp. k pozbaveniu osobnej slobody človeka. Preto je potrebné zaoberať sa každým prípadom individuálne, pričom žalobca má za to, že v tomto prípade tomu tak nebolo a potrebu využitia miernejších donucovacích opatrení žalovaný vôbec neskúmal.
3. Vo vyjadrení, ktoré žalovaný doručil k podanej správnej žalobe uviedol, že žalobca bol dňa 08.01.2021 zaistený na účel výkonu Dublinského transferu, nakoľko bolo zistené, že je žiadateľom o udelenie azylu v Rumunsku. Konštatoval riadne a zákonné odôvodnenie každého úkonu v rozhodnutí č. p: PPZ- HCP-BA9-1-014/2021-AV zo dňa 08.01.2021, vydanom za dodržania zásad či už správneho konania, zákona č. 404/2011 Z.z. ako aj Nariadenia EP a RADY (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Tiež sa riadne venoval menej závažným prostriedkom (alternatívam zaistenia) a vyhodnotil, že žalobca nespĺňa ani jednu podmienku, a preto pristúpil k inštitútu zaistenia. Tiež zdôraznil, že nezaistením žalobcu by mohlo dôjsť k zmareniu účelu, pre ktorý bol zaistený. Súčasne súd informoval, že príslušné orgány Rumunska súhlasili dňom 03.02.2021 s prevzatím žalobcu v rámci Dublinského konania, čo nasvedčuje tomu, že jeho zaistenie je účelné a efektívne.
4. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 08.01.2021, č. PPZ-HCP-BA9-1-014/2021-AV, právne odôvodneným ust. § 88 ods. 1 písm. c/, ods. 2, ods. 4 a 5, § 89 ods. 1 a/, b/ a ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, žalovaný podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, zaistil žalobcu do 08.03.2021, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dňa 08.01.2021 sa žalobca, ani ďalších päť osôb, nájdených pri otvorení kamióna v spoločnosti PAPO s.r.o., v obci Šelpice, nevedelo pri kontrole hliadkou PZ preukázať dokladom totožnosti a vzniklo podozrenie z ich neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“). Lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru a systému EURODAC bolo zistené, že je žiadateľom o udelenie azylu v Rumunsku, žiadosť je evidovaná pod číslom transakcie RO1TM001T2012311209, čo žalobca preukázal aj dokladom azylanta č. XXXXXX/XX. 5. Na základe týchto informácií, začal správny orgán dňa 08.01.2021 konanie vo veci zaistenia žalobcu podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC a súčasne bola Dublinskému stredisku SR zaslaná žiadosť o začatie konania v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 zo dňa 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie“). Žalovaný uviedol, že medzinárodnými dohovormi a aj vnútroštátnymi právnymi predpismi, majú štátni príslušníci tretích krajín na území členských štátov schengenského priestoru garantované právo na poskytnutie medzinárodnej ochrany pred nebezpečenstvom, ktoré im v domovskej krajine hrozí. Členské štáty majú však zároveň právo na ochranu pred ich protispoločenskou činnosťou, ale aj prostriedky na zabránenie neoprávneným žiadostiam o poskytnutie medzinárodnej ochrany, ktoré slúžia okrem iného na zabránenie ohrozenia záujmov spoločnosti a ochranu verejného poriadku. Žalobca nedisponuje
cestovným dokladom, nezotrval na území krajiny, v ktorej požiadal o medzinárodnú ochranu, z čoho je zrejmé značné riziko jeho úteku aj z územia SR a žalovaný preto postupoval podľa článku 28 ods. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013, podľa ktorého „Ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.“ Správny orgán uviedol, že skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku, avšak žalobca nemá pri sebe dostatočnú finančnú zábezpeku na pokrytie výdavkov spojených s ubytovaním do doby realizácie dublinského konania a aj vzhľadom na jeho úmysel dostať sa do Francúzska, uloženie miernejších donucovacích opatrení vylúčil. Dĺžku doby zaistenia určil do 08.03.2021, počas ktorej vykoná všetky úkony potrebné k odovzdaniu žalobcu na územie zodpovedného členského štátu. Uvedená doba je podľa správnej úvahy a skúseností z dublinských konaní, priamo úmerná dobe zabezpečenia všetkých potrebných náležitostí k realizovaniu odsunu, ako je napríklad potrebná komunikácia s orgánmi Rumunska, zabezpečenie tranzitu a podobne. 6. Počas konania o zaistení žalobcu sa správny orgán zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života žalobcu, v zmysle v článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách a poznamenal, že žalobca nemá na území SR žiadnu blízku rodinu, žiadne záväzky, nemá k nej žiadne väzby ani relevantné dôvody na zotrvanie na jej území, keďže žiadosť o medzinárodnú ochranu podal na území Rumunska. Na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu, rizika úteku žalobcu a neoprávneného vstupu na územie iného štátu Únie, je jeho zaistenie aj v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. 7. K zabezpečeniu hodnoverných podkladov k bezpečnostnej situácii v Rumunsku, resp. v jeho častiach, správny orgán zabezpečil a preveril aj podklady z Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky a to z https:/. Aj na základe týchto informácií nezistil prekážky vrátenia, ktoré by bránili bezpečnému návratu a odsunu žalobcu do Rumunska, kde určitú dobu prebýval, politická situácia je tam stabilná, nie je tam zaznamenané porušovanie ľudských práv a slobôd a ako bezpečnú krajinu ho označil aj samotný žalobca. Rumunsko je členom Európskej Únie, NATO, OSN, ratifikovalo Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a teda správny orgán ma za preukázané, že Rumunsko je bezpečnou krajinou, v ktorej žalobcovi nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Správny orgán mal podľa uvedeného za preukázané splnenie podmienok na postup podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c/ zák.č. 404/2011 Z.z., pretože zaistenie je potrebné na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu. 8. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP), preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby a riadiac sa znením prvej vety ust. § 228 SSP, do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 SSP) dospel k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (ust. § 206 ods. 3 SSP) nie je dôvodná, podľa ust. § 229 SSP ju zamietol. 9. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5, 6 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia, ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 10. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 11. Podľa § 221 ods. 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 12. Podľa § 225 ods. 1 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 13. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 14. Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých
skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. 15. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 16. Podľa § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. 17. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 18. Podľa Článku 24 ods. 1 Dublinského nariadenia, ak členský štát, na území ktorého sa osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. b/, c/ alebo d/ zdržiava bez povolenia na pobyt a ktorému sa nepodala žiadna nová žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje za zodpovedný iný členský štát v súlade s článkom 20 ods. 5 a článkom 18 ods. 1 písm. b/, c/ alebo d/, môže tento iný členský štát požiadať, aby prijal uvedenú osobu späť. 19. Podľa Článku 24 ods. 2 Dublinského nariadenia, odchylne od článku 6 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak sa členský štát, na území ktorého sa osoba zdržiava bez povolenia na pobyt, rozhodne vyhľadávať v systéme Eurodac v súlade s článkom 17 nariadenia (EÚ) č. 603/2013, dožiadanie o prijatie späť osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. b/ alebo c/ tohto nariadenia alebo osoby uvedenej v jeho článku 18 ods. 1 písm. d/, ktorej žiadosť o medzinárodnú ochranu nebola zamietnutá konečným rozhodnutím, sa podá čo najskôr a v každom prípade do dvoch mesiacov od získania kladného výsledku porovnávania zo systému Eurodac podľa článku 17 ods. 5 nariadenia (EÚ) č. 603/2013. 20. Ak sa dožiadanie o prijatie späť zakladá na inom dôkaze než na údajoch získaných zo systému Eurodac, zašle sa dožiadanému členskému štátu do troch mesiacov odo dňa, kedy žiadajúci členský štát získal vedomosť o tom, že v prípade dotknutej osoby môže byť zodpovedným iný členský štát. 21. Podľa Článku 25 ods. 1 Dublinského nariadenia, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne. 22. Podľa Článku 28 ods. 1, 2, 3 Dublinského nariadenia, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia. Ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. 23. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia zaisteného, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 24. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej ustálenej judikatúre vyslovil, že zmluvné štáty majú právo kontrolovať vstup, pobyt a odchod cudzincov z ich územia. Dohovor a ani jeho protokoly nezaručujú
právo na pobyt cudzinca na území zmluvného štátu, ani právo na azyl. Ústavným základom pre obmedzenie osobnej slobody zaistením, je článok 17 ods. 2 prvá veta, podľa ktorej nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V predmetnom konaní ide o zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a aj Nariadenie Rady (ES) č. 604/2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. 25. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená Chartou základných práv a slobôd. Najvyšší a aj Ústavný súd SR viackrát vo svojich rozhodnutiach akcentovali, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, 1SZa/7/2016, 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014, 1SZa/6/2016 1Sza/8/2015, 10SZa/2/2015, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013). Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich, nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. 26. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia, vrátane jeho dĺžky. V zmysle citovaných zákonných ustanovení, musí mať žalovaný ustálený predmet konania, s prehľadom v aplikácii konkrétneho ustanovenia zákona, naviac ak potrebu zaistenia žalobcu odôvodnil jeho neoprávneným pobytom na území SR, bez dispozície akýmkoľvek dokladom totožnosti, víza či povolenia na pobyt. 27. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu, správny orgán v informačnom systéme Eurodac zistil pozitívnu lustráciu žalobcu ako žiadateľa o medzinárodnú ochranu v Rumunsku, ako jednom z členských štátov EÚ, na základe čoho začal aj konanie vo veci jeho zaistenia podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, na dobu dvoch mesiacov, do 08.03.2021. V čase vydania napadnutého rozhodnutia, žalobca o poskytnutie medzinárodnej ochrany na území SR nepožiadal a zdržiaval sa tu neoprávnene. Ak bol teda zaistený na účel prevozu na územie iného členského štátu, zo zápisnice č. PPZ-HCP-BA9-1-014/2020-AV zo dňa 08.01.2021 vyplýva, že o udelenie medzinárodnej ochrany požiadal na území Rumunska a na prevoz sa vzťahujú aj články 24 a 25 Dublinského nariadenia. Pretože iný dôkaz ako lustrácia v príslušných policajných informačných systémoch, resp. výpoveď žalobcu (o tom, že v Rumunsku požiadal o azyl) vykonaný nebol, Slovenská republika ako žiadajúca strana, je povinná požiadať dožiadaný (zodpovedný) štát o prijatie späť žalobcu v lehote najneskôr do dvoch mesiacov (Čl. 24 ods. 2 Dublinského nariadenia) a dožiadaná strana rozhodne o žiadosti v lehote dvoch týždňov - najneskôr však do jedného mesiaca (Čl. 25 ods. 1 Dublinského nariadenia). Teda najneskôr do troch mesiacov musí byť rozhodnuté vo veci vrátenia žalobcu do Rumunska. Z rozhodovacej praxe je zrejmé, že správny orgán príslušný na konanie podľa Dublinského nariadenia
- Dublinské stredisko Migračného úradu MV SR, koná o tzv. dublinských návratoch bezodkladne a pozitívne či negatívne relácie členských štátov sú k dispozícii v priebehu niekoľkých dní. Z Článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia, ktorý v týchto prípadoch aplikuje vyplýva, že v prípade zaistenia cudzinca sa žiadosť o prevzatie späť podáva najneskôr do jedného mesiaca a odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov. Preto ak žalovaný určil dobu zaistenia žalobcu v rozsahu dvoch mesiacov (v zmysle ust. § 88 ods. 4 ZoPC) a túto podľa názoru súdu aj dostatočne odôvodnil úkonmi v tejto lehote štandardne vykonávanými, takéto určenie doby zaistenia vo vzťahu k jej odôvodneniu v rozhodnutí, sa súdu javí ako postačujúce. 28. Tento názor podporuje aj skutočnosť, že príslušné orgány Rumunska súhlasili dňom 03.02.2021 s prevzatím žalobcu v rámci Dublinského konania, čo osvedčuje účelnosť a efektívnosť jeho zaistenia. 29. Žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a prepustenia zo zaistenia podľa ust. § 221 ods. 1 SSP. Jeho žalobná argumentácia smerovala výlučne k nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ktorým bol zaistený, špeciálne k nepodloženiu doby zaistenia konkrétnymi dôvodmi a skutkovými
okolnosťami prejednávanej veci a neodôvodneniu neuloženia miernejších donucovacích opatrení, pričom ju podporil odkazmi na judikačnú prax Najvyššieho súdu SR, v ktorej je vyjadrená povinnosť presne a výstižne odôvodniť lehotu zaistenia a aj zásah do základných ľudských práv a slobôd zaisteného cudzinca. 30. Jedným z dôvodov zaistenia je potreba dosiahnutia dostupnosti účastníka, ďalším príprava a zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie. Z článku 28 odsek 2 Dublinského nariadenia vyplýva, že členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účel zabezpečenia konania o odovzdaní na základe individuálneho posúdenia len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné miernejšie alternatívne donucovanie opatrenia. Vzhľadom na neoprávnený vstup žalobcu na územie štátu únie, začatie konania, riziko úteku, absenciu možnosti ubytovania a získania finančných prostriedkov a účel zabezpečenia prípravy, výkonu prevozu a odovzdania žalobcu na územie Rumunskej republiky, v ktorej ako v prvej bezpečnej krajine požiadal o udelenie azylu, bolo jeho zaistenie nevyhnutné a dôvody, ktoré by mohli dať základ pre aplikáciu miernejších donucovacích opatrení zo strany žalovaného, by boli v tomto prípade neúčinné a naviac zistené neboli, a preto nemohli byť v konaní ani využité. 31. So zreteľom na uvedené skutočnosti súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd, ako aj so Správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci, v súlade s ust. § 32 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti podľa ust. § 47 Správneho poriadku, ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a preto súd žalobu podľa ust. § 229 SSP zamietol. 32. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 SSP, s poukazom na výsledok konania, keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný. 33. Žalobcu pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal.
Poučenie:
Rozsudok krajského súdu vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b / sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 SSP). Podľa § 440 SSP: 1. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e / vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f / nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j / podanie bolo nezákonne odmietnuté.
2. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ ; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).