Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Sa-6-2021.pdf
PDF · 123.91 KB
Case nature
Area
Subarea
10Sa/6/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudca JUDr. Pavol Tkáč v právnej veci žalobcu W. S., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: W. U. X., bez cestovného dokladu, trvale bytom: W., H., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, zastúpeného Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice proti žalovanému Oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru Žilina, Janka Kráľa 4, Žilina o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 29.01.2021, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného o predĺžení zaistenia č.: PPZ-HCP-BB7-5-037/2021-AV zo dňa 12.01.2021 takto
rozhodol:
I. Z r u š u je rozhodnutie žalovaného Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina č.: PPZ- HCP-BB7-5-037/2021-AV zo dňa 12.01.2021, týkajúce sa žalobcu W. S., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: W. U. X.U.D., J.K. I.: W., H., bez cestovného dokladu.
II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca W. S., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: W. U. X., bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa prostredníctvom právneho zástupcu správnou žalobou zo dňa 29.01.2021 domáha v tomto preskúmavacom konaní zrušenia rozhodnutia žalovaného č.: PPZ-HCP-BB7-5-037/2021-AV zo dňa 12.01.2021, ktorým žalovaný ako príslušný orgán podľa § 125 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj: „zákon o pobyte cudzincov“) v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov predĺžil dobu zaistenia žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.02.2021 a podľa § 88 ods. 5 označeného zákona účastníka konania ponechal umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej aj: „UPZC Sečovce“).
2. Žalovaný vo výroku preskúmavaného rozhodnutia konštatoval, že predlžuje zaistenie účastníka konania (t.j. žalobcu) zaisteného dňom 15.01.2021 na základe právoplatného rozhodnutia o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov č.: PPZ-HCP-BB7-31-018/2020-AV (správne má byť: PPZ-HCP-BB7-32-018/2020-AV) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu.
3. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že účastník konania bol dňa 12.11.2020 v čase o 16:30 hod. zadržaný po prevzatí od hliadky OO PZ Čadca, ktorá na základe podnetu šoféra autobusu kontrolovala účastníka konania a po príchode hliadky bolo zistené, že účastník konania spolu
so spolucestujúcimi osobami nemajú pri sebe žiadne doklady totožnosti. Po predvedení na správny orgán z dôvodu podozrenia z neoprávneného pobytu účastníka konania na území Slovenskej republiky, lustráciou v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že účastník konania nemá udelené žiadne povolenie na pobyt (trvalý, prechodný, resp. tolerovaný) ani iné právo na pobyt a taktiež nie je v súčasnosti žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Z informácií získaných v informačnom systéme EURODAC bolo zistené, že účastník konania je žiadateľom o azyl v Rumunsku. Jeho žiadosť je evidovaná pod č. transakcie RO1TL201T2010261938. Správny orgán ďalej konštatoval, že účastník konania nedisponuje žiadnym dokladom totožnosti a na základe získaných poznatkov sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene. S účastníkom konania bola spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia v zmysle § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku evidovaná pod č. PPZ-HCP-BB7-32-010/2020-AV za prítomnosti tlmočníka, v ktorej uviedol, že nemá žiadne zdravotné problémy a nežiada o lekárske vyšetrenie, je schopný vypovedať a nežiada ani prítomnosť právneho zástupcu. Tvrdil, že na území Slovenskej republiky chce požiadať o azyl a o asistovaný dobrovoľný návrat do domovskej krajiny nežiada. Nežiadal ani o informovanie o svojej situácii domovský štát a ani žiadnu mimovládnu organizáciu. Na základe týchto skutočností správny orgán dňa 12.11.2020 začal správne konanie vo veci zaistenia účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Zároveň na základe písomného oznámenia a zaslania žiadosti správneho orgánu Dublinské stredisko Slovenskej republiky začalo konanie v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej aj : „Nariadenie Dublin III“ , resp. „Dublinské nariadenie III“) do krajiny, kde prvotne účastník konania požiadal o udelenie azylu. Správny orgán konštatoval, že zodpovedný štát, teda Rumunsko je povinné v zmysle čl. 18 ods. 1 písm. a), b) Nariadenia Dublin III prevziať žiadateľa, ktorý podal žiadosť v inom členskom štáte; resp. prijať späť žiadateľa, ktorého žiadosť je v procese posudzovania, a ktorý podal žiadosť v inom členskom štáte, alebo ktorý sa nachádza na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt.
4. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí v súvislosti s čl. 28 ods. 2 Nariadenia Dublin III konštatoval, že na základe doteraz vykonaných úkonov, ako aj z obsahu zápisnice o podaní vyjadrenia účastníka konania zistil, že účastník konania po nelegálnom vstupe do Rumunska požiadal o udelenie azylu, a následne túto krajinu svojvoľne opustil. Z jeho správania preto vyplýva, že ide o osobu, u ktorej existuje značné riziko úteku, pretože sa vyhýbal pri vstupe na územie Rumunska hraničnej kontrole, z tohto štátu následne svojvoľne odišiel na územie iného štátu Únie, v snahe za pomoci prevádzača pokračovať v ceste do cieľovej krajiny, ktorou podľa jeho vyjadrenia bolo Nemecko. Účastník konania sa tak vedome vyhýbal azylovému konaniu, preto podľa žalovaného je potrebné zaistiť účastníka konania a zabezpečiť tak jeho návrat do štátu, kde prvotne požiadal o udelenie azylu, kde sa dobrovoľne nechce vrátiť. Za takejto situácie u účastníka konania nie je možné uplatniť alternatívne donucovacie opatrenia, ale je potrebné vzhľadom na opätovné riziko úteku a skrývania sa, ho zaistiť a tak ho aj zabezpečiť pre potreby azylového konania. Správny orgán podotkol, že samotné konanie účastníka konania nesie známky ekonomickej migrácie, pretože v prípade, ak by opustil domovskú krajinu z dôvodu obavy o svoj život alebo z dôvodu iného nebezpečenstva, Rumunsko a pobyt na jeho území predstavuje bezpečnú krajinu, kde mu nehrozí žiadne neľudské zaobchádzanie, prenasledovanie alebo obava o život.
5. Správny orgán postupujúc v súlade s ustanovením § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, ako aj v zmysle článkov 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III preto účastníka konania zaistil z dôvodu uvedeného v § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov rozhodnutím o zaistení zo dňa 13.11.2020, č.: PPZ- HCP-BB7-32-018/2020-AV na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu a stanovil dĺžku doby zaistenia do 25.12.2020.
6. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia ďalej vyplýva, že na Dublinské stredisko Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bola dňa 03.12.2020 doručená odpoveď Rumunska (č. PPZ-HCP- BB7-31-027/2020-AV) o akceptácii prevzatia účastníka konania v zmysle čl. 18 ods. 1 písm. d) Nariadenia Dublin III a následne rozhodnutím zo dňa 22.12.2020 bolo účastníkovi konania predĺžené zaistenie do 14.01.2021.
7. Správny orgán pristúpil preskúmavaným rozhodnutím k predĺženiu zaistenia účastníka konania o ďalších šesť týždňov z dôvodu, že podľa jeho názoru uvedená doba je úmerná dobe zabezpečenia všetkých potrebných náležitostí k realizovaniu konania v zmysle označeného nariadenia, ako je napr.
zhromažďovanie podkladov na Dublinskom stredisku Slovenskej republiky, spísanie žiadosti, potrebná komunikácia s orgánmi Rumunska v cudzom jazyku, zaslanie žiadosti o dublinský transfer, vyhodnotenie žiadosti a následné rozhodnutie príslušných orgánov Rumunska, zabezpečenie tranzitu, ktorý je taktiež ovplyvnený súčasnou pandemickou situáciou. Konštatoval, že taktiež je potrebné mať povolenie tranzitov cez územia iných štátov Únie, čo si vyžaduje príslušnú komunikáciu s autoritami tretích štátov. Pri rozhodovaní o nevyhnutne potrebnom čase zaistenia účastníka konania správny orgán zobral do úvahy, že zaslaním podkladov na príslušný orgán Slovenskej republiky, ktorý je príslušný vykonávať dublinské konanie sa považuje za deň začatia konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu. Pri stanovení dĺžky doby zaistenia, preto vychádzal z toho, že táto doba nie je určená pevne a v prípade, že bude môcť byť účastník konania vrátený na územie Rumunska skôr, bude zaistený len počas nevyhnutne potrebnej doby.
8. K otázke rešpektovania súkromného a rodinného života účastníka konania v odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že tento na území Slovenskej republiky nemá žiadnu blízku rodinu, žiadne záväzky a k Slovenskej republike nemá ani žiadne väzby, preto neexistujú žiadne relevantné dôvody na jeho zotrvanie na území Slovenskej republiky. Po zabezpečení hodnoverných podkladov k bezpečnostnej situácii v Rumunsku, vo vzťahu k azylovým konaniam, ktoré tam prebiehajú, dospel k záveru, že neexistujú žiadne prekážky vrátenia účastníka konania do Rumunska, ktoré by bránili bezpečnému návratu a odsunu. Účastník konania môže do tejto krajiny cestovať, dokonca tam už pobýval aj určitú dobu v azylovom konaní, politická, ako aj ekonomická životná situácia v Rumunsku je stabilná a nie sú zaznamenané žiadne porušovania ľudských práv a slobôd. Túto krajinu ako bezpečnú uviedol aj samotný účastník konania a môže sa tam vrátiť, pretože sám sa rozhodol požiadať o udelenie azylu v Rumunsku, slobodne a dobrovoľne. Rumunsko je členom Európskej únie, Severoatlantickej aliancie, Organizácie spojených národov, ratifikoval Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a teda správny orgán mal za preukázané, že ide o bezpečnú krajinu, kde účastníkovi konania nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Ani mimovládne organizácie zaoberajúce sa problematikou azylu žiadnym spôsobom nepoukazujú na nemožnosť navrátenia žiadateľov o azyl do tejto krajiny.
9. Žalobca v správnej žalobe nesúhlasil s preskúmavaným rozhodnutím žalovaného v celom rozsahu z dôvodu, že podľa jeho názoru žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia.
10. V správnej žalobe poukázal na ustanovenia § 32 ods. 1, § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Z. z. o správnom konaní - Správny poriadok, čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, čl. 28 Nariadenia Dublin III a zdôraznil, že ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania a prevzatia alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom, alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa čl. 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.
11. Žalobca zdôraznil, že dňa 03.12.2020 prišla akceptácia z Rumunskej republiky o prevzatie účastníka späť na svoje územie. Najneskôr uvedeného dňa teda došlo k akceptácii a týmto dňom začala plynúť šesťtýždňová lehota v zmysle čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, ktorá uplynula dňa 14.01.2021. Túto lehotu nie je podľa žalobcu možné predĺžiť. Vyslovil názor, že v zmysle zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného členského štátu nemá odkladný účinok a v zmysle Správneho súdneho poriadku môže žalobca spolu so správnou žalobou požiadať súd o priznanie odkladného účinku správnej žalobe, o ktorej rozhoduje súd iba na žiadosť žalobcu, a to do 15 dní. Žalobca však nepodal správnu žalobu proti rozhodnutiu Dublinského strediska o odovzdaní do Rumunska, teda ani nežiadal o priznanie odkladného účinku. Druhú časť vety „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa čl. 27 ods. 3“ nie je možné na danú vec aplikovať. Žalobca na podporu tohto právneho názoru (ohľadom výkladu lehoty v zmysle čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III) poukázal na právny názor kasačného súdu vyslovený v takmer totožnej právnej veci vedenej pred Najvyšším súdom pod sp. zn. 10Sža/16/2014 z 18.06.2014. Podľa žalobcu tak žalovaný síce pri stanovení doby zaistenia žalobcu vychádzal zo správnych ustanovení príslušného právneho predpisu (Nariadenia Dublin III), no nesprávne tieto ustanovenia vyložil, resp. nesprávne aplikoval rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-60/16, ktorý si nesprávne vyložil tak, že v zmysle slovenskej
právnej úpravy a nariadenia, po tom, čo dožiadaný členský štát akceptoval prijatie cudzinca, zaistenie môže pokračovať maximálne počas dvoch mesiacov. Označený rozsudok navyše posudzoval súlad švédskej právnej úpravy, ktorá je odlišná od slovenskej. K aplikovateľnosti označeného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie na území Slovenskej republiky sa už vo viacerých veciach vyjadril aj Krajský súd v Košiciach, napr. v odôvodnení rozsudku, ktorý je vedený pod sp. zn. 6Sa/56/2020 a žalobca poukázal na právne názory vyslovené v tomto rozhodnutí.
12. Z vyššie uvedených skutočností preto žalobca dospel k názoru, že od akceptácie prijatia žalobcu dožiadaným členským štátom, môže jeho zaistenie trvať už iba šesť týždňov. V okolnostiach danej veci je súčasné zaistenie žalobcu nezákonné a arbitrárne a jeho držanie v zaistení za účelom prípravy alebo výkonu dublinského návratu po 14.01.2021 je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III.
13. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 04.02.2021 navrhol správnu žalobu zamietnuť. Zopakoval chronológiu udalostí vedúcich k vydaniu preskúmavaného rozhodnutia o predĺžení zaistenia u žalobcu a svoje stanovisko zhrnul v tvrdení, že účastníka konania možno odovzdať do Rumunska až po vykonateľnosti rozhodnutia Dublinského strediska SR. Rozhodol preto o predĺžení zaistenia účastníka konania o ďalších šesť týždňov do 25.02.2021, vychádzajúc pritom z judikátu - rozsudku Súdneho dvora č. C-60/16 zo dňa 13.09.2017, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že podľa čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III je lehota šesť týždňov počítaná od okamihu, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania zavedený týmto ustanovením. Táto lehota sa uplatňuje vtedy, keď dotknutá osoba výslovne o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní nepožiadala. V ďalšej časti vyjadrenia sa zameral žalovaný na zopakovanie úkonov, ktoré je potrebné vykonať počas predĺženej doby zaistenia, zopakoval argumentáciu z preskúmavaného rozhodnutia a v závere skonštatoval, že po opätovnom zhodnotení všetkých zistených skutočností, ktoré hodnotil jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach, dospel k záveru, že odvolanie účastníka konania nie je dôvodné, pretože tento nepredložil žiadne relevantné dôkazy a správny orgán taktiež nezistil pri hodnotení skutkového stavu skutočností, ktoré by boli dôvodné na zrušenie predmetného rozhodnutia.
14. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného o predĺžení zaistenia žalobcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 18.02.2021 a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná, preto rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil žalovanému, aby žalobca bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
15. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku.
16. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
17. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
18. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
19. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.
20. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
21. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom : zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
22. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Dublin III, „riziko úteku“ je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.
23. Podľa článku 25 ods. 1 Nariadenia Dublin III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.
24. Podľa článku 25 ods. 2 Nariadenia Dublin III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.
25. Podľa článku 28 ods. 1 Nariadenia Dublin III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.
26. Podľa článku 28 ods. 2 Nariadenia Dublin III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.
27. Podľa článku 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.
28. Podľa § 46a ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle v znení neskorších predpisov, na konanie o odovzdaní cudzinca, ktorý má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, do iného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu podľa osobitného predpisu (ďalej len „konanie o odovzdaní do iného štátu“), je príslušné ministerstvo; konanie sa začína na podnet ministerstva.
29. Podľa § 46a ods. 4 zákona o azyle, ministerstvo rozhodne o odovzdaní do iného štátu, ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu; ministerstvo vo výroku rozhodnutia uvedie aj štát, do ktorého bude cudzinec odovzdaný.
30. Podľa § 46c zákona o azyle, podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného členského štátu nemá odkladný účinok.
31. Podľa § 211 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, správna žaloba proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného štátu alebo proti rozhodnutiu o zastavení konania o azyle musí byť podaná v lehote 20 dní od doručenia rozhodnutia.
32. Podľa § 213 ods. 2 zákona o azyle, ak osobitný predpis ustanovuje, že podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok, správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného odkladný účinok uznesením priznať. Návrh na priznanie odkladného účinku sa podáva spolu so správnou žalobou. Na rozhodovanie správneho súdu o odkladnom účinku sa primerane použijú ustanovenia § 185 až 189. Správny súd rozhodne o návrhu na priznanie odkladného účinku do 15 dní od jeho podania.
33. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
34. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
35. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
36. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
37. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
38. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
39. Predmetom súdneho prieskumu v tejto veci bolo rozhodnutie žalovaného o predĺžení zaistenia č.: PPZ-HCP-BB7-5-037/2021-AV zo dňa 12.01.2021, ktorým žalovaný predĺžil zaistenie účastníka konania tým, že stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 25.02.2021. Týmto rozhodnutím správny orgán predĺžil zaistenie účastníka konania o ďalších šesť týždňov, keď prvotné zaistenie žalobcu nastalo na základe právoplatného rozhodnutia o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov č.: PPZ-HCP-BB7-32-018/2020-AV zo dňa 13.11.2020, a to za účelom odsunu podľa Dublinského nariadenia III s určenou lehotou zaistenia do 25.12.2020. Toto zaistenie bolo žalobcovi predĺžené dňa 22.12.2020 do 14.01.2021 a následne žalovaným bolo vydané rozhodnutie o opätovnom predĺžení zaistenia, ktoré je predmetom súdneho prieskumu v tejto veci, s určenou lehotou zaistenia do 25.02.2021.
40. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, ako aj z obsahu predloženého administratívneho spisu nesporne vyplýva, že dňa 03.12.2020 bola na Dublinské stredisko Ministerstva vnútra Slovenskej republiky doručená odpoveď Rumunska o akceptácii prevzatia účastníka konania v zmysle čl. 18 ods. 1 písm. d) Dublinského nariadenia III. Dňa 29.12.2020 bolo Dublinským strediskom vyhlásené rozhodnutie o odovzdaní žalobcu na územie Rumunskej republiky pod č. MU- DS-389-10/2020-DŽ, ktorého vykonateľnosť plynie dňom 18.01.2021.
41. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkon podľa osobitného predpisu, ktorým je v danom prípade Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.06.2013).
42. V prípade žalobcu bolo z informačných systémov (EURODAC) zistené, že požiadal o udelenie azylu na území Rumunskej republiky, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Nariadenia Dublin III. Súd má za to, že správny orgán si je vedomý, že počas celej doby zaistenia má skúmať, či trvá účel samotného zaistenia v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, a to v úzkej súčinnosti s Dublinským strediskom, vzhľadom na kroky, ktoré je dané stredisko povinné v zmysle daného nariadenia uskutočniť.
43. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Nariadenia Dublin III je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov Únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Nariadenia Dublin III členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole, sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Rumunsko, kde žalobca požiadal o azyl. Mal sa teda zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a nemal opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu Únie bez príslušných oprávnení.
44. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že Ústavný súd SR a Najvyšší súd SR už viackrát vo svojich rozhodnutiach zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, 1SZa/7/2016, 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014, 1SZa/6/2016 1Sza/8/2015, 10SZa/2/2015, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013).
45. Pokiaľ ide o výklad ustanovenia článku 28 ods. 3 tretí pododsek Dublinského nariadenia III, správny súd poukazuje na skutočnosť, na ktorú upriamil pozornosť aj Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí zo dňa 13.08.2017 vo veci C-60/16. Aj keď rozhodnutie Súdneho dvora reagovalo na vnútroštátnu právnu úpravu vo Švédskom kráľovstve, v odôvodnení daného rozhodnutia súd okrem iného uviedol, že v prípade výkladu daného ustanovenia sa uplatňuje jedna z dvoch udalostí upravených týmto ustanovením, a to na jednej strane akceptovanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť a na druhej strane koniec odkladného účinku odvolania alebo preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní.
46. V zmysle zákona o azyle proti rozhodnutiu Dublinského strediska, vydaného žalobcovi, podľa § 46a ods. 4 o jeho odovzdaní do iného členského štátu, t.j. Rumunskej republiky, nemožno podať odvolanie, ale možno podať iba správnu žalobu, ktorá však nemá odkladný účinok (§ 213 ods. 2 SSP v spojení s § 46c ZoA). O odkladnom účinku rozhoduje v prípade podania správnej žaloby správny súd v lehote 15 dní od podania správnej žaloby. O odkladnom účinku rozhoduje správny súd iba na návrh žalobcu. Správnu žalobu treba podať v lehote 20 dní odo dňa doručenia rozhodnutia Dublinského strediska (§ 211 ods. 2 SSP). Z právnej úpravy platnej na území SR je zrejmé, že voči rozhodnutiu Dublinského strediska o odovzdaní do iného členského štátu v zmysle Nariadenia Dublin III nemožno podať odvolanie, ale len správnu žalobu. Teda v podmienkach Slovenskej republiky nemožno aplikovať znenie článku 28 ods. 3 tretí pododsek „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania.“ Žalobca navyše nepodal voči rozhodnutiu Dublinského strediska ani správnu žalobu, v dôsledku čoho nemožno aplikovať na preskúmavanú veci alternatívu uvedenú v článku 28 ods. 3 tretí pododsek „alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3.“
47. Z daného vyplýva, že v prípade žalobcu nebola naplnená druhá udalosť, na ktorú poukazoval Súdny dvor EÚ, t.j. odovzdanie sa vykoná najneskôr do šiestich týždňov .... odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. V preskúmavanej veci teda prichádza do
úvahy len prvá udalosť, t.j. odovzdanie sa vykoná najneskôr do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom.
48. V preskúmavanom prípade má správny súd za to, že možno aplikovať na preskúmavanú vec rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/16/2014 z 18.06.2014, v ktorom kasačný súd uviedol, že: „Na konanie o zaistení pre účely prípravy prevozu do iného členského štátu EÚ, kde si zaistená osoba podala žiadosť o azyl stanovuje maximálnu a neprekročiteľnú lehotu šesť týždňov. Ak nie je možné prípravu a prevoz osoby v tejto lehote uskutočniť, je nevyhnutné zaistenú osobu po uplynutí tejto lehoty okamžite bezodkladne prepustiť“.
49. Správny súd zdôrazňuje, že dňa 03.12.2020 došlo k akceptácii Rumunskou republikou o prevzatie späť žalobcu a zároveň týmto dňom začala plynúť šesťtýždňová lehota v zmysle čl. 28 ods. 3 tretí pododsek Nariadenia Dublin III, ktorá uplynula dňa 14.01.2021. Predĺženie zaistenia žalobcu v zmysle preskúmavaného rozhodnutia, podľa názoru správneho súdu, preto nie je v súlade s Nariadením Dublin III, v dôsledku čoho je nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
50. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a zároveň nariadil žalovanému, aby žalobca bol bezodkladne prepustený zo zaistenia, keďže obmedzenie jeho osobnej slobody nie je zákonné.
51. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci procesným postupom podľa § 175 ods. 2 SSP.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.