Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_2Sa-6-2021.pdf
PDF · 166.92 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sa/6/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudkyňa JUDr. Tatiana Sabadošová, v právnej veci žalobcu: A. J., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť G. Z.Á. N., bez dokladov totožnosti, trvale bytom G., X., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, zastúpeného Centrom právnej pomoci so sídlom, Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava, Kancelária Košice so sídlom Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina, Janka Kráľa 4, 010 40 Žilina, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 29.01.2021, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-6-037/2021-AV zo dňa 12.01.2021, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina, Janka Kráľa 1, 010 40 Žilina č. PPZ-HCP-BB7-3-037/2021-AV zo dňa 12.01.2021 týkajúce sa žalobcu A. J., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť G. Z. N., bez dokladov totožnosti.
II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca A. J., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť G. Z. N., trvale bytom X., G., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím PPZ-HCP-BB7-6-037/2021-AV zo dňa 12.01.2021 rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu dňom 15.01.2021 na základe právoplatného rozhodnutia o zaistení podľa § 88 ods.1 písm.c) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) č. PPZ-HCP-BB7-33-018/2020-AV na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu. Podľa § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 25.02.2021 s tým, že doba predĺženia začína plynúť dňom nasledujúcim po poslednom dni pôvodnej lehoty zaistenia. Podľa § 88 ods.5 zákona o pobyte cudzincov žalobcu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.
2. V dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia žalovaný konštatoval, že účastník konania bol dňa 12.11.2020 v čase o 16:30 hod. zadržaný po prevzatí od hliadky OO PZ Čadci, ktorá na základe podnetu šoféra autobusu kontrolovala účastníka konania pri OD Kaufland v meste Čadca. Po príchode hliadky 00 PZ Čadca na miesto bolo zistené, že účastník konania so spolucestujúcimi osobami nemajú pri sebe žiadne doklady totožnosti, na uvedené miesto sa dostali autobusom, do ktorého nastúpili niekde na linke Skalité - Čadca. Na základe uvedeného zistenia si účastníka konania na mieste prevzala hliadka Oddelenia cudzineckej polície Žilina, ktorá ho dňa 12.11.2020 o 16:30 hod. predviedla podľa § 79 ods.1
zákona č. 404/2011 Z.z. na správny orgán z dôvodu podozrenia z neoprávneného pobytu účastníka konania na území Slovenskej republiky, ktorý si účastníka konania prevzal na vykonanie potrebných úkonov v zmysle zákona č. 404/2011 Z.z. Totožnosť účastníka konania, ako aj jeho štátna príslušnosť bola prvotne zistená na základe podkladov, ktoré si zabezpečil správny orgán a údajov, ktoré uviedol účastník konania počas prvotnej kontroly. Na správnom orgáne účastník konania čestne prehlásil v zápisnici o podaní vyjadrenia, že jeho skutočné meno je J. A., narodený XX.XX.XXXX. Lustráciou v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že účastník konania na území Slovenskej republiky nemá udelené žiadne povolenie na pobyt (trvalý, prechodný, resp. tolerovaný) ani iné právo na pobyt, a taktiež nie je v súčasnosti žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Následne bolo lustráciou v informačnom systéme EURODAC zistené, že účastník konania je žiadateľom o azyl v Rumunsku. Totožnosť a azylové konanie bolo zistené na základe lustrácií v evidenciách Policajného zboru, pričom bola zistená zhoda v systéme EURODAC a krajina Rumunsko. Účastník konania je žiadateľom o azyl v Rumunsku, pričom uvedená žiadosť je evidovaná pod číslom transakcie N. a N.. Keďže účastník konania nedisponuje žiadnym dokladom totožnosti, aby sa predišlo zámene, správny orgán vykonal opis účastníka konania spolu s fotodokumentáciou, ktoré tvoria podklady v spisovom materiáli. Skonštatoval, že účastník konania sa nachádza na území Slovenskej republiky neoprávnene z dôvodu, že neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky ukrytý v kamióne z územia Maďarska bez cestovného dokladu, víza alebo povolenia na pobyt, ktoré by ho oprávňovali na vstup a pobyt, a následne bol nájdený pri obchodnom dome Kaufland v meste Čadca. Slovenskou republikou chcel len tranzitovať a pokračovať až do Nemecka. Ďalej správny orgán skonštatoval, že účastník konania nie je oslobodený od vízovej povinnosti v zmysle zákona číslo 404/2011 Z.z., ako aj v zmysle Nariadenia Rady (ES) číslo 539/2001 uvádzajúce zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) číslo 399/2016, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc). V prípade legálneho vstupu a pobytu na územie Slovenskej republiky musí spĺňať vyššie uvedené podmienky, mať platný cestovný doklad opatrený platným vízom, alebo povolením na pobyt v jednotnom formáte. Dňa 12.11.2020 po predvedení na správny orgán bola s účastníkom konania spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia v zmysle § 22 ods.1 Správneho poriadku, evidovaná pod číslom PPZ-HCP-887-33-010/2020-AV za prítomnosti tlmočníka, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou spisového materiálu. Do zápisnice o podaní vyjadrenia účastníka konania sa účastník konania okrem iných skutočností k trase a pobytu vyjadril, že pribratému tlmočníkovi rozumie a súhlasí s tlmočením, nemá žiadne zdravotné problémy a nežiada o lekárske vyšetrenie pre seba, je schopný vypovedať a nežiada prítomnosť právneho zástupcu. Na území Slovenskej republiky chce o azyl požiadať a o asistovaný dobrovoľný návrat do domovskej krajiny nechce požiadať a nežiada o informovanie o svojej situácii domovský štát, ani mimovládnu organizáciu.
3. Poukazujúc na kapitolu III. článku 7 ods.2 Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 uviedol žalovaný, že je nespochybniteľné na základe výsledku lustrácií, že účastník konania podal prvotnú žiadosť o azyl na území Rumunska a boli mu tam aj odobraté odtlačky prstov a prijatá jeho žiadosť. Na základe uvedených podkladov je zrejmé, že účastník konania požiadal o udelenie azylu a je v azylovom konaní na území Rumunska, ktoré však svojvoľne opustil. Účastník konania sa mal zdržiavať na území Rumunska a v pobytovom tábore a pobývať tam do rozhodnutia kompetentných orgánov, a nie opustiť územie štátu kde požiadal o udelenie azylu a vycestovať na územie iného štátu Únie. Dňa 12.11.2020 na základe vyššie zistených skutočností ohľadne azylového konania účastníka konania v Rumunsku začal správny orgán správne konanie vo veci zaistenia v zmysle § 88 ods.1 písm.c) zákona č. 404/2011 Z.z., s ktorým bol oboznámený, vzal na vedomie a vlastnoručne podpísal. Dňa 12.11.2020 na základe písomného oznámenia a zaslania žiadosti správneho orgánu začalo Dublinské stredisko Slovenskej republiky následne konanie v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 do krajiny, kde prvotne požiadal o udelenie azylu a správny orgán v krátkom čase zistil štát Únie na základe výsledku z informačných systémov a vlastných zistení, ktorý je oprávnený na rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu. Rumunsko ako štát kde účastník konania požiadal o udelenie azylu a zaväzuje sa na základe ratifikácie dohody vziať žiadateľa späť, ak sa nachádza na území iného štátu. Zodpovedný štát, teda Rumunsko je povinné v zmysle čl. 18 ods.1 písm.a), b) Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 prevziať žiadateľa, ktorý podal žiadosť v inom členskom štáte; resp. prijať späť žiadateľa, ktorej žiadosť je v procese posudzovania a ktorú podal žiadosť v inom členskom štáte, alebo ktorá sa nachádza na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt.
4. Ďalej žalovaný konštatoval, že nevyhnutným podkladom pre zaistenie a pre vydanie predmetného rozhodnutia o zaistení v zmysle § 88 ods.1 písm.c) zákona č. 404/2011 Z.z. je preukázanie začatia konania podľa Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 a skutočnosť, že Rumunsko je štátom, kde účastník konania prvotne požiadal o azyl. Správny orgán po zistení nových informácií kontaktoval vecne príslušný orgán vo veci a odoslal žiadosť, ako aj na základe prvotnej žiadosti účastníka konania o udelenie azylu na území Rumunska. Na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu priamo slúži inštitút zaistenia, bez ktorého nie je možné vrátiť účastníka konania do krajiny kde prvotne požiadal o udelenie azylu. Uviedol, že účastník konania je osobou, u ktorej je značné riziko úteku, pretože nelegálne vstúpil na územie Rumunska, vyhýbal sa hraničnej kontrole, svojvoľne odišiel na územie iného štátu Únie, namiesto pobytu v pobytovom tábore v Rumunsku tak ihneď ako mu to situácia dovolila vedome a za pomoci prevádzača pokračoval vo svojej ceste do iného štátu Únie. Nezaistením by hrozilo, že sa dobrovoľne nevráti na územie Rumunska, ale sa bude pokúšať o útek bez dokladu totožnosti, bez finančných prostriedkov do iných krajín Únie, hlavne do Nemecka, pričom sa bude skrývať a vyhýbať sa azylovému konaniu, tak ako doteraz (zadržaný v úkryte kamiónu). Aj z uvedeného vyplýva vysoké riziko úteku a je potrebné účastníka konania zaistiť a za účasti štátu zabezpečiť návrat do štátu kde prvotne požiadal o udelenie azylu, keďže dobrovoľne by sa tam nevrátil. Správny orgán mal teda zato, že v prípade účastníka konania nie je možné uplatniť alternatívne donucovacie opatrenia, ale je potrebné vzhľadom na opätovné riziko úteku a skrývania sa, zaistiť ho a tak odovzdať osobu do krajiny, ktorá je príslušná v konaní o udelenie azylu a tam konať v jeho prvotnej žiadosti. Správny orgán považoval za potrebné taktiež uviesť, že dôvodom na útek z Rumunska, teda krajiny kde bol v azylovom konaní, bola skutočnosť, že účastník konania chcel aj naďalej nelegálne cestovať na územia iných štátov Únie za pomoci prevádzačov, ktorým za cestu zaplatil finančnú hotovosť a dostať sa do krajiny, kde sa chcel aj prvotne dostať. Správny orgán ďalej uviedol, že má za to, že samotné konanie účastníka konania nesie známky ekonomickej migrácie, nakoľko podľa názoru správneho orgánu v prípade, ak účastník konania podľa svojej výpovede opustil domovskú krajinu z dôvodu obavy o svoj život, prípadne iného nebezpečenstva, tak potom predstavuje Rumunsko a pobyt na jeho území bezpečnú krajinu, kde mu nehrozí žiadne neľudské zaobchádzanie, prenasledovanie alebo obava o život. Správny orgán taktiež zabezpečil úkony pre ochranu života a zdravia, či už účastníka konania alebo obyvateľov Slovenskej republiky. Keďže nebol známy jeho zdravotný stav, správny orgán zabezpečil a dal vykonať testovanie účastníka konania na prítomnosť ochorenia COVID-19.
5. Správny orgán v súlade s § 88 ods.4 zákona č. 404/2011 Z.z. ako aj v zmysle článku 28 ods.3 Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 účastníka konania zaistil podľa § 88 ods.1 písm.c) zákona č. 404/2011 Z.z. rozhodnutím o zaistení PPZ-HCP-BB7-33-018/2020-AV zo dňa 13.11.2020 na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu a stanovil dĺžku doby zaistenia do 25.12.2020. Dňa 03.12.2020 bola na Dublinské stredisko MV SR doručená odpoveď Rumunska (PPZ- HCP-887-33-026/2020-AV) o akceptácii prevzatia účastníka konania v zmysle čl. 18 ods.1 písm.d) Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013. A dňa 22.12.2020 bolo predĺžené zaistenie do 14.01.2021. Podľa čl. 28 ods.3 Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013, ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom. Dňa 29.12.2020 bolo Dublinským strediskom vyhlásené rozhodnutie o odovzdaní účastníka konania na územie Rumunskej republiky č. MU-DS-388-9/2020-DŽ, ktorého vykonateľnosť plynie dňom 18.01.2021. Na základe rozsudku Súdneho dvora č C-60/16 zo dňa 13.09.2017, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že podľa článku 28 ods.3 nariadenia 604/2013 sa má vykladať v tom zmysle, že lehota šesť týždňov počítaná od okamihu, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania zavedený týmto ustanovením, sa uplatní aj vtedy, keď dotknutá osoba výslovne o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní nepožiadala. Na základe získaných informácií preto správny orgán predĺžil zaistenie účastníka konania o ďalších 6 týždňov. Uvedená doba je podľa správnej úvahy a skúseností Dublinských konaní priamo úmerná dobe zabezpečenia všetkých potrebných náležitostí k realizovaniu konania v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013, ako je napríklad zhromaždenie podkladov na Dublinskom stredisku Slovenskej republiky, spísanie žiadosti, potrebná komunikácia s orgánmi Rumunska v cudzom jazyku, zaslanie žiadosti o dublinský transfer, vyhodnotenie žiadosti a následné rozhodnutie autorít Rumunska, zabezpečenie tranzitu, ktorý je taktiež ovplyvnený súčasnou pandemickou situáciou, Rumunsko nesusedí so Slovenskou republikou a je taktiež potrebné mať povolenia tranzitovať cez územia iných štátov Únie, čo si taktiež podľa jeho názoru vyžaduje príslušnú komunikáciu s autoritami iných štátov a podobne. Pri rozhodovaní o nevyhnutne potrebnom čase zaistenia účastníka konania správny orgán bral do úvahy skutočnosť, že bolo začaté
konanie v zmysle vyššie uvedeného Nariadenia Rady (ES), ktoré v súčasnosti už začalo a budú sa vykonávať úkony k jeho realizácii. Správny orgán zaslaním podkladov na príslušný orgán Slovenskej republiky, ktorý je príslušný vykonávať Dublinské konanie, považuje za deň začatia konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu. Správny orgán pri stanovení dĺžky doby zaistenia určil konkrétnu dobu času zaistenia, pričom táto nie je určená pevne a v prípade, že bude môcť byť účastník konania vrátený na územie Rumunska skôr, bude zaistený len počas nevyhnutne potrebnej doby. Citujúc ustanovenie § 90 ods.1 písm.d) zákona č. 404/2011 Z.z. uviedol, že v súčasnosti je nevyhnutné predĺženie zaistenie účastníka konania a účel zaistenia trvá, pretože je potrebné odovzdať účastníka konania do krajiny, kde prvotne požiadal o udelenie azylu a je potrebné mať účastníka konania k dispozícii, lebo bolo taktiež dokázané riziko úteku. Aj vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné predĺženie zaistenia účastníka konania a tak naplniť a vykonať úkony v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013. Následne bude správny orgán aj naďalej skúmať a zisťovať, či účel trvá.
6. Ďalej správny orgán uviedol, že počas konania o zaistení účastníka konania sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života účastníka konania v zmysle v článku 8 ods.1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov č. 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z.z. Správny orgán práva vyplývajúce z čl. 8 ods.1 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd neupiera a plne ich rešpektuje. Zdôraznil, že účastník konania nemá na území Slovenskej republiky žiadnu blízku rodinu, žiadne záväzky, nemá k nej žiadne väzby, ani relevantné dôvody na zotrvanie na jej území, keďže žiadosť o medzinárodnú ochranu podať na území Rumunska. V zmysle Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov č. 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z.z., článku 5 ods.1 písm.f) má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem zákonného zatknutia, alebo iného pozbavenia slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie. Správny orgán konštatoval, že vzhľadom k začatiu konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu, rizika jeho úteku a neoprávnenému vstupu na územie iného štátu Únie, je zaistenie v súlade s článkom 5 ods.1 písm.f) Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov č. 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z.z. Správny orgán k zabezpečeniu si hodnoverných podkladov k bezpečnostnej situácii v Rumunsku a vo vzťahu k azylovým konaniam, ktoré tam prebiehajú, ako štátu Únie, zabezpečil a preveril aj podklady z Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky a to z https://www.mzv.sk/cestovanie_a_konzularne_info /detail/asset_publisher/ IwlppvnScIPx/content/bulharska-republika?displayMode=l. Uviedol, že aj na základe uvedeného nezistil prekážky vrátenia účastníka konania do Rumunska, ktoré by bránili bezpečnému návratu a odsunu. Účastník konania môže do uvedenej krajiny cestovať, pobýval tam určitú dobu v azylovom konaní, politická, ako aj ekonomická a životná situácia v Rumunsku je stabilná a nie sú tu zaznamenané porušovania ľudských práv a slobôd. Uvedenú krajinu ako bezpečnú uviedol aj samotný účastník konania a je pre neho krajinou kam sa môže navrátiť, keďže sa tam rozhodol požiadať o udelenie azylu dobrovoľne a slobodne. Rumunsko je členom Európskej Únie, NATO, OSN, ratifikovalo Európsky dohovor a ochrane ľudských práv a základných slobôd a teda správny orgán má za preukázané, že Rumunsko je bezpečná krajina, kde účastníkovi konania nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Taktiež mimovládne organizácie zaoberajúce sa problematikou azylu na území Slovenskej republiky nijako nepoukazujú na nemožnosť navrátenia žiadateľov o azyl do tejto krajiny, ako krajiny kde by mohli byť porušované akékoľvek práca cudzincov alebo zaobchádzanie so žiadateľmi o azyl. Dokazovaním a na základe získaných podkladov správny orgán považoval za preukázané, že sú splnené podmienky na postup podľa § 88 ods.1 písm.c) zákona č. 404/2011 Z.z., pretože zaistenie je potrebné na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu. Správny orgán rozhodol o zaistení účastníka konania z dôvodu, že ak by nebolo realizované zaistenie, jeho pobyt na území Slovenskej republiky by nebol známy, existuje riziko úteku, účastník konania by sa mohol neoprávnene pohybovať a skrývať na území Slovenskej republiky, resp. na celom území Únie, tým by jeho pobyt správnemu orgánu nebol známy, takže by nemohlo dôjsť k realizácii výkonu v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013, čím by bolo zmarené konanie samotného zabezpečenia prípravy a výkonu v zmysle uvedeného nariadenia. Uviedol, že preskúmal okolnosti veci a zistil, že sú splnené podmienky § 88 ods.1 písm.c) zákona č. 404/2011 Z.z. Na základe uvedených skutočnosti bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Správny orgán postupoval v konaní o zaistení v úzkej súčinnosti s účastníkom konania a bola mu vždy daná príležitosť, aby mohol svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladom rozhodnutia o zaistení a uplatniť svoje návrhy za prítomnosti tlmočníka. Účastníkovi konania bola poskytnutá pomoc a poučenia, aby pre neznalosť
právnych predpisov neutrpel v konaní ujmu. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej ustálenej judikatúre vyslovil, že zmluvné štáty majú právo kontrolovať vstup, pobyt a odchod cudzincov z ich územia. Dohovor ani jeho protokoly nezaručujú právo na pobyt cudzinca na území zmluvného štátu ani právo na azyl. Uviedol, že ústava zaručuje osobnú slobodu v článku 17. Ústavným základom pre obmedzenie osobnej slobody zaistením je článok 17 ods.2 prvá veta, podľa ktorej nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V predmetnom konaní ide o zákon č. 404/2011 Z. z. ako aj Nariadenie Rady (ES) č. 604/2013. Pred vydaním predmetného rozhodnutia bol účastníkovi konania predložený spisový materiál vedený pod č.p.: PPZ-HCP-BB7-6/2021-AV, ktorý tvorí podklady pre vydanie uvedeného rozhodnutia a bol poučený o jeho práve podľa § 33 Správneho poriadku v znení neskorších predpisov. Na základe uvedeného bola účastníkovi konania daná výzva na vyjadrenie k podkladom pred vydaním rozhodnutia, v ktorej sa vyjadril, že k podkladom rozhodnutia sa nevyjadruje, svoje právo nevyužíva a nežiada o ich doplnenie. Podľa § 90 ods.1 zákona č. 404/2011 Z.z. bol účastník konania poučený správnym orgánom o možnosti bezodkladne vyrozumieť zastupiteľský úrad, ktorej je štátnym občanom, o vyrozumení blízkej osoby alebo právneho zástupcu a bol poučený o možnosti požiadať a o možnosti kontaktovať mimovládne organizácie. Účastník konania uvedené možnosti odmietol.
7. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 29.01.2021 (doručenou konajúcemu správnemu súdu spolu s vyjadrením žalovaného, ako aj administratívnym spisom dňa 09.02.2021) prostredníctvom Centra právnej pomoci domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-6-037/2021-AV zo dňa 12.01.2021, ktorým žalovaný rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu dňom 15.01.2021 na základe právoplatného rozhodnutia o zaistení podľa § 88 ods.1 písm.c) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) č. PPZ-HCP-BB7-33-018/2020-AV na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu. Podľa § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 25.02.2021 s tým, že doba predĺženia začína plynúť dňom nasledujúcim po poslednom dni pôvodnej lehoty zaistenia. Podľa § 88 ods.5 zákona o pobyte cudzincov žalobcu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.
8. Poukázal na to, že zaistenie žalovaného nastalo na základe právoplatného rozhodnutia o zaistení žalobcu podľa § 88 ods.1 písm.c) zákona o pobyte cudzincov č. PPZ-HCP-BB7-33-018/2020-AV zo dňa 12.11.2020 za účelom odsunu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie III“) s určenou lehotou zaistenia do 25.12.2020. Predmetné zaistenie bolo žalobcovi predĺžené dňa 22.12.2020 do 14.01.2021, a následne dňa 12.01.2021 mu bolo opätovne predĺžené zaistenie rozhodnutím č. PPZ- HCP-BB7-6-037/2021-AV s určenou lehotou zaistenia do 25.02.2021. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že konanie vo veci zaistenia bolo začaté z dôvodu, že žalobca je žiadateľom o azyl v Rumunskej republike, keďže z informačného systému MIGRA, výstup EURODAC lustráciou odtlačkov prstov bolo zistené, že je subjektom dublinského konania. Túto skutočnosť oznámil žalovaný Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko"), ktoré začalo dňa 12.11.2020 konanie o návrat žalobcu na územie iného členského štátu žiadosťou o prevzatie naspäť. V rámci skúmania trvania účelu zaistenia žalovaný zistil, že dňa 03.12.2020 bola na Dublinské stredisko MV SR doručená odpoveď Rumunska o akceptácii prevzatia žalobcu v zmysle čl. 18 ods.1 písm.d) Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013. Následne dňa 29.12.2020 bolo Dublinským strediskom vyhlásené rozhodnutie o odovzdaní žalobcu na územie Rumunskej republiky č. MU-DS-388-9/2020-DŽ, ktorého vykonateľnosť plynie dňom 18.01.2021. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil aj rozsudkom Súdneho dvora č. C-60/16 zo dňa 13.09.2017, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že podľa čl. 28 ods.3 Dublinského nariadenia III sa má vykladať v tom zmysle, že lehota šesť týždňov počítaná od okamihu, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania zavedený týmto ustanovením sa uplatní aj vtedy, keď dotknutá osoba výslovne o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní nepožiadala.
9. Žalobca uviedol, že s napadnutým rozhodnutím žalovaného v celom jeho rozsahu nesúhlasí z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Citujúc ust. §§ 32 ods.1 a 47 ods.3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), čl. 5 ods.1 písm.f) Dohovoru a čl. 28 Dublinského nariadenia III uviedol,
že má za to, že zaistenie žalobcu je v rozpore s čl. 5 ods.1 písm.f) Dohovoru a v rozpore s čl. 28 ods.3 Dublinského nariadenia III. Uviedol, že dňa 03.12.2020 prišla akceptácia z Rumunskej republiky o prevzatie účastníka naspäť na svoje územie. Najneskôr dňa 03.12.2020 teda došlo k akceptácii a zároveň začala plynúť 6-týždňová lehota v zmysle čl. 28 ods.3 Dublinského nariadenia III, ktorá uplynula dňa 14.01.2021 a túto lehotu nie je možné predĺžiť. V zmysle zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného členského štátu nemá odkladný účinok. V zmysle Správneho súdneho poriadku môže žalobca spolu so správnou žalobou požiadať súd o priznanie odkladného účinku správnej žalobe. O priznaní odkladného účinku rozhodne súd iba na žiadosť žalobcu, a to do 15 dní. Žalobca nepodal správnu žalobu proti rozhodnutiu Dublinského strediska o odovzdaní do Rumunska, teda ani nežiadal o priznanie odkladného účinku. Tieto skutočnosti si žalovaný môže overiť prostredníctvom Dublinského strediska, IS Migra, či dožiadaním Krajského súdu v Košiciach. Nakoľko v predmetnej právnej veci nedošlo k odkladnému účinku rozhodnutiu o odovzdaní, 6-týždňová lehota v zmysle Dublinského nariadenia III jednoznačne začala plynúť od akceptácie a uplynula najneskôr dňa 14.01.2021. Druhú časť vety „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods.3“, nie je možné na danú vec aplikovať. Na podporu svojho právneho názoru a jeho tvrdení s ohľadom na výklad lehoty v zmysle čl. 28 ods.3 Dublinského nariadenia III poukázal na právny názor kasačného súdu vysloveného v takmer totožnej právnej veci vedenej pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 10Sža/16/2014 z 18.06.2014 vo veci odvolania voči rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Sp/20/2014: „ Na konanie o zaistení pre účely prípravy prevozu do iného členského štátu EÚ, kde si zaistená osoba podala žiadosť o azyl stanovuje maximálnu a neprekročiteľnú lehotu šesť týždňov. Ak nie je možné prípravu a prevoz osoby v tejto lehote uskutočniť, je nevyhnutné zaistenú osobu po uplynutí tejto lehoty okamžite bezodkladne prepustiť.“
10. Žalobca ďalej uviedol, že v súvislosti so stanovenou dĺžkou doby zaistenia žalobcu, žalovaný síce pri jej stanovení vychádzal zo správnych ustanovení príslušného právneho predpisu, nariadenia Dublin III, no nesprávne ich vyložil, resp. nesprávne aplikoval rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-60/16 na vec žalobcu, ktorý si žalovaný nesprávne vyložil tak, že v zmysle slovenskej právnej úpravy a nariadenia po tom, čo dožiadaný členský štát akceptoval prijatie cudzinca, zaistenie môže pokračovať maximálne počas dvoch mesiacov. Citovaný rozsudok navyše posudzoval súlad švédskej právnej úpravy, ktorá je odlišná od slovenskej. Poukázal na to, že k uvedenému rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ a jeho aplikovateľnosti na území SR sa už vo viacerých veciach vyjadril Krajský súd v Košiciach (napr. sp. zn. 6Sa/56/2020). Na základe uvedeného má žalobca za to, že od akceptácie prijatia žalobcu dožiadaným členským štátom môže jeho zaistenie trvať už iba 6 týždňov. Máme za to, že žalobca je zaistený nezákonne a arbitrárne. Držanie žalobcu v zaistení za účelom prípravy alebo výkonu dublinského návratu po dni 14.01.2021 je v rozpore s čl. 5 ods.1 písm.f) Dohovoru a čl. 28 ods.3 Dublinského nariadenia III. Postup a rozhodnutie žalovaného je v rozpore aj s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. Zároveň žiadal súd o priznanie náhrady trov konania.
11. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 03.02.2021 navrhol správnu žalobcu zamietnuť. K žalobným námietkam uviedol, že žalobca bol zaistený § 88 ods.4 zákona č. 404/2011 Z.z. a v zmysle článku 28 ods.3 Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 účastníka konania zaistil podľa § 88 ods.1 písm.c) zákona č. 404/2011 Z.z. rozhodnutím o zaistení PPZ-HCP-BB7-33-018/2020-AV zo dňa 13.11.2020 na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu a stanovil dĺžku doby zaistenia do 25.12.2020. Dňa 03.12.2020 bola na Dublinské stredisko MV SR doručené odpoveď Rumunska (PPZ-HCP-BB7-33-026/2020-AV) o akceptácii prevzatia účastníka konania v zmysle čl. 18 ods.1 písm.d) Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 z toho dôvodu bolo dňa 22.12.2020 účastníkovi konania predĺžené zaistenie do 14.01.2021 rozhodnutím správneho orgánu č PPZ-HCP-BB7-33-030/2020-AV. K námietke žalobcu, že v súvislosti so stanovenou dĺžkou doby zaistenia žalobcu, žalovaný síce pri jej stanovení vychádzal zo správnych ustanovení príslušného právneho predpisu, nariadenia Dublin III, no nesprávne ich vyložil, resp. nesprávne aplikoval rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-60/16 na vec žalobcu, ktorý si žalovaný nesprávne vyložil tak, že v zmysle slovenskej právnej úpravy a nariadenia po tom, čo dožiadaný členský štát akceptoval prijatie cudzinca, zaistenie môže pokračovať maximálne počas dvoch mesiacov uviedol žalovaný, že podľa čl. 28 ods.3 Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013, ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom. Dňa 29.12.2020 bolo Dublinským strediskom vyhlásené rozhodnutie o odovzdaní účastníka konania na územie Rumunskej republiky č. MU-DS-388-9/2020-DŽ, ktorého vykonateľnosť
plynie dňom 18.01.2021. Poukázal na to, že keďže účastníka konania možno odovzdať do Rumunska až po vykonateľnosti rozhodnutia Dublinského strediska, správny orgán rozhodol o predĺžení zaistenia účastníka konania o ďalších 6 týždňov do 25.02.2021, pričom vychádzal z judikátu rozsudku Súdneho dvora č. C-60/16 zo dňa 13.09.2017, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že podľa článku 28 ods.3 nariadenia 604/2013 sa má vykladať v tom zmysle, že lehota šesť týždňov počítaná od okamihu, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania zavedený týmto ustanovením, sa uplatní aj vtedy, keď dotknutá osoba výslovne o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní nepožiadala. Na základe získaných informácií preto správny orgán predĺžil zaistenie účastníka konania o ďalších 6 týždňov. Uvedená doba je podľa správnej úvahy a skúseností Dublinských konaní priamo úmerná dobe zabezpečenia všetkých potrebných náležitostí k realizovaniu konania v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013, ako je napríklad zhromaždenie podkladov na Dublinskom stredisku Slovenskej republiky, spísanie žiadosti, potrebná komunikácia s orgánmi Rumunska v cudzom jazyku, zaslanie žiadosti o dublinský transfer, vyhodnotenie žiadosti a následné rozhodnutie autorít Rumunska, zabezpečenie tranzitu, ktorý je taktiež ovplyvnený súčasnou pandemickou situáciou, Rumunsko nesusedí so Slovenskou republikou, a je taktiež potrebné mať povolenia tranzitovať cez územia iných štátov Únie, čo si taktiež podľa nášho názoru vyžaduje príslušnú komunikáciu s autoritami iných štátov a podobne. Pri rozhodovaní o nevyhnutne potrebnom čase zaistenia účastníka konania správny orgán bral do úvahy skutočnosť, že bolo začaté konanie v zmysle vyššie uvedeného Nariadenia Rady (ES), ktoré v súčasnosti už začalo a budú sa vykonávať úkony k jeho realizácii. Správny orgán zaslaním podkladov na príslušný orgán Slovenskej republiky, ktorý je príslušný vykonávať Dublinské konanie, považuje za deň začatia konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu. Správny orgán pri stanovení dĺžky doby zaistenia určil konkrétnu dobu času zaistenia, pričom táto nie je určená pevne a v prípade, že bude môcť byť účastník konania vrátený na územie Rumunska skôr, bude zaistený len počas nevyhnutne potrebnej doby. Ďalej uviedol, že podľa neho je v súčasnosti nevyhnutné predĺženie zaistenie účastníka konania. Účel zaistenia trvá, pretože je potrebné odovzdať účastníka konania do krajiny, kde prvotne požiadal o udelenie azylu a je potrebné mat' účastníka konania k dispozícii, lebo bolo taktiež dokázané riziko úteku. Aj vzhľadom na vyššie uvedené, je potrebné predĺženie zaistenie účastníka konania a tak naplniť a vykonať úkony v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013. Následne bude správny orgán aj naďalej skúmať a zisťovať, či účel trvá.
12. Žalovaný ďalej uviedol, že počas konania o zaistení účastníka konania sa správny orgán zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života účastníka konania v zmysle v článku 8 ods.1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov číslo 209/1992 Zb. a číslo 102/1999 Z.z. Správny orgán práva vyplývajúce z čl. 8 ods.1 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd neupiera a plne ich rešpektuje. Účastník konania nemá na území Slovenskej republiky žiadnu blízku rodinu, žiadne záväzky, nemá k nej žiadne väzby, ani relevantné dôvody na zotrvanie na jej území, keďže žiadosť o medzinárodnú ochranu podal na území Rumunska. V zmysle Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov číslo 209/1992 Zb. a číslo 102/1999 Z.z., článku 5 ods.1 písm.f) má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem zákonného zatknutia, alebo iného pozbavenia slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie. Skonštatoval, že vzhľadom k začatiu konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu, rizika jeho úteku a neoprávnenému vstupu na územie iného štátu Únie, je zaistenie v súlade s článkom 5 ods.1 písm.f) Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov číslo 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z.z. Ďalej žalovaný poukázal na to, že k zabezpečeniu si hodnoverných podkladov k bezpečnostnej situácii v Rumunsku a vo vzťahu k azylovým konaniam, ktoré tam prebiehajú, ako štátu Únie, zabezpečil a preveril aj podklady z Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky a to z https://www.mzv.sk/cestovanie_a- konzularneinfo/ detail//assetpublisher/IwlppvnScIPx/content/bulharskarepublika?displayMode= 1 a aj na základe toho nezistil prekážky vrátenia účastníka konania do Rumunska, ktoré by bránili bezpečnému návratu a odsunu. Skonštatoval, že žalobca môže do uvedenej krajiny cestovať, pobýval tam určitú dobu v azylovom konaní, politická ako aj ekonomická a životná situácia v Rumunsku je stabilná a nie sú tu zaznamenané porušovania ľudských práv a slobôd a túto krajinu ako bezpečnú označil aj samotný žalobca a je pre neho krajinou kam sa môže navrátiť, keďže sa tam rozhodol požiadať o udelenie azylu dobrovoľne a slobodne. Rumunsko je členom Európskej Únie, NATO, OSN, ratifikovalo Európsky dohovor a ochrane ľudských práv a základných slobôd, a teda žalovaný má za preukázané, že Rumunsko je bezpečná krajina, kde účastníkovi konania nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Taktiež
mimovládne organizácie zaoberajúce sa problematikou azylu na území Slovenskej republiky nijako nepoukazujú na nemožnosť navrátenia žiadateľov o azyl do tejto krajiny, ako krajiny kde by mohli byť porušované akékoľvek práca cudzincov alebo zaobchádzanie so žiadateľmi o azyl. Dokazovaním a na základe získaných podkladov správny orgán považuje za preukázané, že sú splnené podmienky na postup podľa § 88 ods.1 písm.c) zákona č. 404/2011 Z.z., pretože zaistenie je potrebné na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu. O zaistení žalobcu rozhodol z dôvodu, že ak by nebolo realizované zaistenie, jeho pobyt na území Slovenskej republiky by nebol známy, existuje riziko úteku, účastník konania by sa mohol neoprávnene pohybovať a skrývať na území Slovenskej republiky, resp. na celom území Únie, tým by jeho pobyt správnemu orgánu nebol známy, takže by nemohlo dôjsť k realizácii výkonu v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013, čím by bolo zmarené konanie samotného zabezpečenia prípravy a výkonu v zmysle uvedeného nariadenia. Správny orgán preskúmal okolnosti veci a zistil, že sú splnené podmienky § 88 ods.1 písm.c) zákona č. 404/2011 Z.z. Zdôraznil, že v konaní o zaistení postupoval žalovaný v úzkej súčinnosti s účastníkom konania a bola mu vždy daná príležitosť, aby mohol svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladom rozhodnutia o zaistení a uplatniť svoje návrhy za prítomnosti tlmočníka. Účastníkovi konania bola poskytnutá pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpel v konaní ujmu. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej ustálenej judikatúre vyslovil, že zmluvné štáty majú právo kontrolovať vstup, pobyt a odchod cudzincov z ich územia. Dohovor ani jeho protokoly nezaručujú právo na pobyt cudzinca na území zmluvného štátu ani právo na azyl. Ústava zaručuje osobnú slobodu v článku 17 ods.2 prvá veta, podľa ktorej nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V predmetnom konaní ide o zákon č. 404/2011 Z.z. ako aj Nariadenie Rady (ES) č. 604/2013. Žalovaný zdôraznil, že po opätovnom zhodnotení všetkých zistených skutočností, ktoré hodnotil jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dospel k záveru, že odvolanie účastníka konania nie je dôvodné a žalobca nepredložil žiadne relevantné dôkazy a taktiež nezistil pri hodnotení skutkového stavu skutočnosti, ktoré by boli dôvodné na zrušenie predmetného rozhodnutia o zaistení účastníka konania.
13. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 18.02.2021 sa žalobca, zástupca žalobcu a zástupca žalovaného nezúčastnili z dôvodu ich pracovnej zaneprázdnenosti, a preto súd v zmysle ustanovenia § 114 Správneho súdneho poriadku konal v ich neprítomnosti.
14. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní dňa 18.02.2021 podľa § 206 a nasl. Správneho súdneho poriadku a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. Správny súd má zato, že v prípade žalobcu zanikol účel jeho zaistenia v zmysle rozhodnutia žalovaného, na základe ktorého sa žalobca naďalej nachádza v zaistení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach, a preto podľa § 230 ods.1 písm.a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods.1 písm.c) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a podľa § 221 ods.2 Správneho súdneho poriadku nariadil jeho bezodkladné prepustenie. Ďalšie držanie žalobcu v zaistení teda obmedzenie jeho osobnej slobody je nezákonné a v rozpore s článkom 5 ods.1 písm.f) Dohovoru.
15. Predmetom konania v tejto veci je preskúmanie rozhodnutia žalovaného o predlžení zaistenia žalobcu z dôvodu špecifikovaného v ustanovení § 88 ods.1 písm.c) zákona o pobyte cudzincov a to na čas nevyhnutne potrebný najviac do 25.02.2021.
16. Podľa § 1 ods.1 zákona č. 71/1967 Z.z. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy, správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
17. Podľa § 3 ods.5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
18. Podľa § 32 ods.1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
19. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
20. Podľa § 47 ods.3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
21. Podľa § 2 ods.4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom SR ani občanom únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
22. Podľa § 88 ods.1 písm.c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku.
23. Podľa § 88 ods.4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
24. Podľa § 88 ods.8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
25. Podľa § 89 ods.1 písm.a) a písm.b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu, alebo b) zložiť peňažnú záruku.
26. Podľa § 90 ods.1 písm.d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
27. Podľa článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
28. Podľa článku 5 ods.1 písm.f) Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
29. Podľa článku 8 ods.1 Dohovoru, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
30. Podľa článku 8 ods.2 Dohovoru, štátny orgán nemôže zasahovať do výkonu tohto práva okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných.
31. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
32. Podľa čl. 15 ods.1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
33. Podľa čl. 16 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
34. Podľa čl. 2 písm.n) Nariadenia Dublin III, „riziko úteku“ je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.
35. Podľa článku 25 ods.1 Nariadenia Dublin III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr, a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému EURODAC, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.
36. Podľa článku 25 ods.2 Nariadenia Dublin III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.
37. Podľa článku 28 ods.1 Nariadenia Dublin III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.
38. Podľa článku 28 ods.2 Nariadenia Dublin III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.
39. Podľa článku 28 ods.3 Nariadenia Dublin III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.
40. Podľa článku 28 ods.3 druhý pododsek Nariadenia Dublin III, ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod.
41. Podľa článku 28 ods.3 tretí pododsek Nariadenia Dublin III, ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom, alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods.3.
42. Podľa článku 28 ods.3 štvrtý pododsek Nariadenia Dublin III, ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.
43. Predmetom tohto súdneho konania bolo preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-6-037/2021-AV zo dňa 12.01.2021, ktorým žalovaný rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu dňom 15.01.2021 na základe právoplatného rozhodnutia o zaistení podľa § 88 ods.1 písm.c) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) č. PPZ- HCP-BB7-33-018/2020-AV na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu. Podľa § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne
potrebný najviac do 25.02.2021 s tým, že doba predĺženia začína plynúť dňom nasledujúcim po poslednom dni pôvodnej lehoty zaistenia. Podľa § 88 ods.5 zákona o pobyte cudzincov žalobcu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.
44. K zaisteniu žalobcu došlo na základe právoplatného rozhodnutia č. PPZ-HCP-BB7-33-018/2020-AV zo dňa 12.11.2020 podľa § 88 ods.1 písm.c) zákona o pobyte cudzincov č. PPZ-HCP-BB7-33-018/2020- AV zo dňa 12.11.2020 za účelom odsunu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie III“) s určenou lehotou zaistenia do 25.12.2020. Predmetné zaistenie bolo žalobcovi predĺžené dňa 22.12.2020 do 14.01.2021 a následne dňa 12.01.2021 mu bolo opätovne predĺžené zaistenie rozhodnutím č. PPZ- HCP-BB7-6-037/2021-AV s určenou lehotou zaistenia do 25.02.2021.
45. Ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozhodnutia tak dňa 03.12.2020 bola na Dublinské stredisko MV SR doručená odpoveď Rumunska (PPZ-HCP-887-33-026/2020-AV) o akceptácii prevzatia účastníka konania v zmysle čl. 18 ods.1 písm.d) Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 z 26 júna, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „nariadenie (EÚ) č. 604/2013“). A dňa 22.12.2020 bolo predĺžené zaistenie do 14.01.2021.
46. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle § 88 ods.1 písm.c) zákona o pobyte cudzincov je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
47. V prípade žalobcu bolo z informačných systémov zistené, že požiadal o udelenie azylu na území Rumunskej republiky, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Nariadenia Dublin III - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013. Súd má zato, že správny orgán si je vedomý, že počas celej doby zaistenia má skúmať, či trvá účel samotného zaistenia v zmysle § 90 ods.1 písm.d) ZoPC, a to v úzkej súčinnosti s Dublinským strediskom vzhľadom na kroky, ktoré je dané stredisko povinné v zmysle daného nariadenia uskutočniť.
48. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Nariadenia Dublin III je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov Únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Nariadenia Dublin III členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole, sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Rumunsko, kde žalobca požiadal o azyl. Mal sa teda zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a nemal opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu Únie bez príslušných oprávnení.
49. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že Ústavný súd SR a Najvyšší súd SR už viackrát vo svojich rozhodnutiach zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/31/2014, 1SZa/7/2016, 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014, 1SZa/6/2016, 1Sza/8/2015, 10SZa/2/2015, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013).
50. Pokiaľ ide o výklad ustanovenia článku 28 ods.3 tretí pododsek, správny súd poukazuje na skutočnosť, na ktorú upriamil pozornosť aj Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí zo dňa 13.08.2017 vo veci C-60/16. Aj keď rozhodnutie súdneho dvora reagovalo na vnútroštátnu právnu úpravu vo Švédskom kráľovstve, v odôvodnení daného rozhodnutia súd okrem iného uviedol, že v prípade výkladu daného
ustanovenia sa uplatňuje jedna z dvoch udalostí upravených týmto ustanovením, a to na jednej strane akceptovanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť a na druhej strane koniec odkladného účinku odvolania alebo preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní.
51. V zmysle zákona o azyle proti rozhodnutiu dublinského strediska, vydaného žalobcovi, podľa § 46a ods.4 o jeho odovzdaní do iného členského štátu, t.j. Rumunskej republiky, nemožno podať odvolanie, ale možno podať iba správnu žalobu, ktorá však nemá odkladný účinok (§ 213 ods.2 SSP v spojení s § 46c ZoA). O odkladnom účinku rozhoduje v prípade podania správnej žaloby správny súd v lehote 15 dní od podania správnej žaloby. O odkladnom účinku rozhoduje správny súd iba na návrh žalobcu. Správnu žalobu treba podať v lehote 20 dní odo dňa doručenia rozhodnutia dublinského strediska (§ 211 ods.2 SSP). Z právnej úpravy platnej na území SR je zrejmé, že voči rozhodnutiu dublinského strediska o odovzdaní do iného členského štátu v zmysle Nariadenia Dublin III nemožno podať odvolanie, ale len správnu žalobu. Teda v podmienkach Slovenskej republiky nemožno aplikovať znenie článku 28 ods.3 tretí pododsek „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania“. Žalobca navyše nepodal voči rozhodnutiu dublinského strediska ani správnu žalobu, v dôsledku čoho nemožno aplikovať na preskúmavanú vec alternatívu uvedenú v článku 28 ods.3 tretí pododsek „alebo preskúmania podľa článku 27 ods.3.“
52. Z daného vyplýva, že v prípade žalobcu nebola naplnená druhá udalosť, na ktorú poukazoval Súdny dvor EÚ, t.j. odovzdanie sa vykoná najneskôr do šiestich týždňov .... odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods.3. V preskúmavanej veci teda prichádza do úvahy len prvá udalosť, t.j. odovzdanie sa vykoná najneskôr do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom.
53. V preskúmavanom prípade má správny súd za to, že možno aplikovať na preskúmavanú vec rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/16/2014 z 18.06.2014, v ktorom kasačný súd uviedol, že: Na konanie o zaistení pre účely prípravy prevozu do iného členského štátu EÚ, kde si zaistená osoba podala žiadosť o azyl, stanovuje maximálnu a neprekročiteľnú lehotu šesť týždňov. Ak nie je možné prípravu a prevoz osoby v tejto lehote uskutočniť, je nevyhnutné zaistenú osobu po uplynutí tejto lehoty okamžite bezodkladne prepustiť.
54. Dňa 03.12.2020 došlo k akceptácii Rumunskou republikou o prevzatie späť žalobcu a zároveň týmto dňom začala plynúť 6-týždňová lehota v zmysle čl. 28 ods.3 tretí pododsek Nariadenia Dublin III, ktorá uplynula dňa 14.01.2021. Preto predĺženie zaistenia žalobcu v zmysle preskúmavaného rozhodnutie nie je v súlade s Nariadením Dublin III, v dôsledku čoho je nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods.1 písm.f) Dohovoru.
55. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, podľa § 230 ods.1 písm.a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods.1 písm.c) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a zároveň nariadil žalovanému, aby žalobca bol bezodkladne prepustený zo zaistenia, keďže obmedzenie jeho osobnej slobody nie je zákonné.
56. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods.2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods.1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm.g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.