Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2To-12-2020.pdf
PDF · 210.97 KB
Case nature
Area
Subarea
2To/12/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 23.02.2021, v trestnej veci proti obžalovanej V.. S. pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 9T/32/2019 zo dňa 16.12.2019, takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/, ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.
Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku
u k l a d á:
Obžalovanej
V.. S. H., nar. XX.XX.XXXX v W., trvalé bydlisko M. H. XX, okres K.,
Podľa § 213 ods. 2 Tr. zákona, za použitia § 36 písm. j/ Tr. zákona, § 38 ods. 2 Tr. zákona a za použitia § 56 ods. 1 Tr. zákona peňažný trest vo výške 300,- (tristo) eur.
Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona prípad, že by výkon uloženého peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovuje obžalovanej náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) mesiacov.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovanú vinnou z prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zákona na tom skutkovom základe, že
ako predsedníčka W.L, M. H. XXX, napriek povinnosti vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami družstva uloženej v zmysle § 243a Z.č.513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, na základe rozhodnutia, poverenia členskej schôdze konanej v roku 2016, z priestorov družstva W., M. H. XXX v presne nezistenom čase dňa 25.11.2016 odpredala železný šrot o váhe 5540 kg do kovošrotu v K. do spoločnosti M. K. s.r.o. so sídlom výkupu železného šrotu na ul. B. č. XX, K., dňa 28.11.2016 odpredala železný šrot o váhe 5300 kg do kovošrotu v K. a dňa 29.11.2016 odpredala železný šrot o váhe 4600 kg do kovošrotu K., kde výkupná cena za 1 kg železného šrotu v spoločnosti M. K. s.r.o. so sídlom výkupu B. č. XX, K., bola v čase výkupu o výške 0,10 €, pričom celková hodnota železného šrotu bola v sume 1.544,-€ a v presne nezistený deň v období mesiaca november 2016 až január 2017 predala unimobunku v hodnote 150,- eur, ktorá sa nachádzala na družstve W., doposiaľ nestotožnenému občanovi z obce T., resp. R., kde výnos z predaja železného šrotu a unimobunky
si ponechala pre vlastnú potrebu a neodovzdala do pokladne W., kde zároveň vyplatila 300,- eur za zriadenie webovej stránky družstva W. a tak preinvestovala 300,- eur a zvyšok finančnej hotovosti vo výške 1.394,- eur si ponechala pre vlastnú potrebu, čím týmto konaním spôsobila pre W. M. H. XXX, IČO: 006 177 41 škodu vo výške 1.394,- eur.
Za to jej podľa § 213 ods. 2 Tr. zákona, za použitia § 36 písm. j/ Tr. zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona uložil trest odňatia slobody v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona jej výkon uloženého trestu podmienečne odložil.
Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona jej stanovil skúšobnú dobu na 18 (osemnásť) mesiacov.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku uložil obžalovanej povinnosť nahradiť poškodenému W. XXX XX M. H., so sídlom M. H. XXX, IČO: 00 617 741 škodu vo výške 1.394,- eur.
Podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku poškodeného W. družstvo "X." XXX XX M. H., so sídlom M. H. XXX, IČO: 00 617 741 so zvyškom jeho nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku podala obžalovaná po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie, čo do výroku o vine a rovnako tak aj treste, ktoré aj dodatočne písomne odôvodnila. V jeho dôvodoch uviedla, že z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že sa mala dopustiť spáchania trestného činu sprenevery. Všetky dôkazy preukazujúce vinu sú len dôkazy svedecké, ani jeden z dôkazov nie je listinný. V konaní vystúpili v podstate dve skupiny svedkov, jedny svedčiaci proti jej osobe, ďalší svedčiaci v jej prospech. Z členov W. proti nej svedčili svedkovia V. B., V. M., Q. W., V. K., bez poverenia najvyššieho orgánu družstva a tou je členská schôdza, zvýraznila to preto, nakoľko sa súd odvoláva v rozsudku na rozhodnutie členskej schôdze z roku 2016, kedy mal byť tento odpredaj schválený. Títo svedkovia tvrdili, že mala zabezpečiť odpredaj kovošrotu a že tento bol z areálu W. aj odvezený do kovošrotu. Vodič M. K. Q. Y. mal síce potvrdiť prevoz kovošrotu z areálu W. do areálu kovošrotu, avšak okrem tohto dôkazu akýkoľvek iný dôkaz na preukázanie tohto tvrdenia chýbal. Proti výpovedi svedkov W., M., B. a K. stála výpoveď svedka P. K., ktorú však súd vyhodnotil ako nedôveryhodnú. Obžalovaná má za to, že len zo samotného titulu väčšieho počtu svedkov nemožno vyvodiť, že svedok K. je menej dôveryhodný ako ostatní štyria svedkovia. Tiež treba vziať na zreteľ, že výpovede svedkov B., W., M., K. a pána Y. sa výrazne líšili v prípravnom konaní od výpovede na hlavnom pojednávaní. Preto zdôraznila, aby krajský súd v rámci odvolacieho konania porovnaním výpovedí menovaných svedkov z prípravného konania a na hlavnom pojednávaní vyhodnotil zásadné rozpory v ich výpovediach, z ktorých vyplýva skresľovanie rozhodujúcich skutočností a výrazná odlišnosť v ich výpovediach. Nie je predsa možná odpoveď predsedu PD p. W. na otázku súdu na pojednávaní, koľko ton a koľko peňazí bolo obžalovanou spreneverené, keď odpovedal, neviem. Tiež odpoveď pána W. s kým mala tieto peniaze prebrať, bola, že s pani M., ktorá tiež svedčila v tomto procese proti nej, pričom ona tvrdí, že peniaze nevie, kto prevzal. Pani B. v prípravnom konaní tvrdila, že ju videla a na súde vzala späť svoju výpoveď s odôvodnením, že ona sa venovala svojej práci. Tiež pán K., tvrdil v prípravnom konaní, že ona volala do M. K., pred súdom tvrdil úplne inú skutočnosť, že on nevie, kto volal. Tu vníma veľké podozrenie na spáchanie tohto skutku práve menovanými osobami. Taktiež spoluprácu pracovníkov kovošrotu K. s pánom Y., ako jeden z kľúčových svedkov, ktorý úplne vzal späť výpoveď z prípravného konania, v ktorom tvrdil, že ju videl, ako obžalovaná preberá osobne peniaze od pána B.. Na súde pod prísahou už svedčil úplne opačne, nevidel ju vôbec, len bol pre akýsi šrot a ani nevie, kto volal. Poslal ho pán B., ktorý tiež nevie podľa výpovede, kto a kedy volal, aby na dané družstvo prišli pre šrot. Ale zarážajúce pre ňu je hlavne to, že súd práve na základe jeho svedeckej výpovede potvrdil jej vinu. Nikdy tohto pána nevidela. Nebolo preukázané vydanie finančných prostriedkov z M. K. družstvu W.. Z predloženej správy na podnet obžalovanej na hlavné pojednávanie konané dňa 16.12.2019 od spoločnosti M. K. vyplynulo, že táto spoločnosť nikdy neevidovala a neeviduje pohľadávku na odpredaj železného šrotu. Preto nebolo preukázané vydanie finančných prostriedkov z M. K. družstvu W. za odpredaj železného šrotu. Ďalej uviedla, že ak by si bola vedomá tohto skutku, nemala by potrebu ťahať to roky po vyšetrovaniach a napokon skončiť na súde, veď svojím právnym zástupcom už odmenu zaplatila, väčšiu než je spomínaná suma. Tiež podotkla, že jej bývalý zamestnávateľ PD M. H., mal možnosť robiť jej zrážky zo mzdy, keď si bol vedomý tohto prečinu, neurobil tak. Iba ju písomne požiadal o vyplatenie peňazí za odpredaj kovového šrotu. Na to nereagovala, nakoľko s týmto nebola absolútne stotožnená, vedomá si tohto vymysleného skutku. Je jej ale veľmi ľúto, že prvostupňový súd vo svojom
rozsudku nespomenul práve tieto nepravdivé, sporné výpovede svedkov. Tiež si súd neoveril tvrdenie, či členská schôdza z roku 2016 rozhodla o odpredaji kovového šrotu, považuje to za absolútnu lož, preto požiadala o vyžiadanie si zápisnice z Členskej schôdze roku 2016, či odpredaj kovového šrotu bol predmetom zasadnutia členskej schôdze. Stále ako členka PD „X.“ M. H., s majetkovým podielom (vo forme DPL) odpracovanými rokmi od roku 1995 do 2017, zvýraznila skutočnosť, že najvyšším orgánom družstva je „Členská schôdza“, pritom nikdy voči nej tento orgán nevydal sťažnosť, nespokojnosť alebo nesúhlasil s krokmi, ktoré podnikla, dokonca členská schôdza ani nemá vedomosť, že voči jej osobe bolo podané trestné oznámenie. Zvýraznila, že svedkovia svedčiaci proti nej na súde spolu s pracovníkmi M. K., sa začali motať vo svojich výpovediach, napr. p. Y. sa asi zľakol, ak inak vypovedal na súde pred p. B. ako v prípravnom konaní, tiež odkiaľ mal pán B. peniaze v kovošrote, ktoré jej mal vydať a začo vlastne, ak ich spoločnosť účtovne neevidovala žiadnu stratu. Kladie si preto obžalovaná otázku, či disponoval peniazmi „bočnými“ bez vedomia spoločnosti, ktorá ho zamestnávala. Práve preto podľa nej v tomto jej prípade niečo nesedí. Ďalej si kladie otázku, ak v rámci dokazovania neboli predložené žiadne výdavkové doklady, príjmové doklady, na základe čoho p. B. vydal tieto peniaze a to dokonca bez jej podpisu o prevzatí. A už za úplný nonsens, ako vysvetlenie, prečo tieto výdavkové a príjmové doklady neboli predložené v dokazovaní, považuje obžalovaná jeho tvrdenie, že ich zavesil na nástenku, no v danom období vyhoreli, napokon nechápe, prečo ich pripínal na nástenku, prečo neboli predložené do účtovníctva spoločnosti. To svedčí len o tom, že žiadny doklad nikdy nebol vystavený a všetko je to len zinscenované tvrdenie proti nej . Napokon ani nebola doložená správa, že naozaj táto spoločnosť vyhorela, čo bola príčina a akú škodu požiar spôsobil. Napokon svedkovia sami svedčia, keď tvrdia, že nebola pri vážení údajného železného šrotu. Boli to práve oni, ktorí boli prítomní pri jeho vážení, teda aj odpredaji. Stačí na odsúdenie človeka iba tvrdenie jedného pána B.. Tu podľa obžalovanej nie je niečo v poriadku. Preto zopakovala, že vedenie spoločnosti vo svojom vyhlásení predsa dalo jednoznačnú odpoveď, že žiadne peniaze nechýbali a nechýbajú v účtovníctve M.. Obžalovaná je presvedčená, že súd zhodnotí toto jej odsúdenie za nedôvodné so záverom, že s tým naozaj nemá nič spoločné, čo je podľa nej čím ďalej tým viac jasné, ale najmä aj to, kto si celú kauzu proti nej vymyslel. Ani po takmer roku nepominula bolesť, ktorú cíti, pretože sa snažila celú funkčnú dobu predsedníčky družstva robiť všetko pre blaho družstva a ľudí, ktorí tam pracujú. Po dôslednom overení skutočností, na ktoré teraz prišla, musí s ľútosťou i pobúrením konštatovať, že svedkovia, ktorí proti nej svedčia vo viacerých jej kauzách, sú spiknutí a dohodnutí svedčiť proti nej. Opakovane a hrubým spôsobom ju atakovali len preto, že od nich vyžadovala dôsledné plnenie pracovných povinností v práci. Ich výpovede pred orgánmi aplikujúcimi právo v praxi sú naučené tak, že sú až veľmi nápadné a zhodné (svedčí o tom, že sú niekým naučené ako majú vypovedať). Napokon to potvrdil svojou výpoveďou aj pán Y. pred súdom. Na otázku, prečo u vyšetrovateľa hovoril inakšie, asi v znení, “lebo mu to bolo takto povedané“, ale B., že peniaze vyplatil obžalovanej. Tu treba poznamenať, že účelovosť výpovedí takzvaných „svedkov“ bola pred správnym orgánom na OÚ v Kežmarku preukázaná, keď V. K. (predseda revíznej komisie PD X.) podal na polícii oznámenie proti jej manželovi o údajnom porušení občianskeho spolunažívania voči nemu. Pred orgánom správneho konania bolo jednoznačne preukázané, že podanie bolo urobené za účelom diskriminácie jej rodiny a najmä jej ako predsedníčky družstva. Išlo o účelové a zavádzajúce podanie znovu s jediným cieľom ublížiť jej tým, že sa vytvorila averzia o jej údajnom porušovaní zákonov na základe ich zbožného priania a nie skutkov, ktoré mala akože podľa týchto svedkov spáchať, napriek tomu, že by sa mali správať k sebe s úctou, pomáhať si, venovať svoj čas tým, čo nás potrebujú. To im chcela počas výkonu svojej funkcie vštepovať. To sú tie pravé hodnoty, ktoré by sa mali propagovať v živote a v práci. Vníma to tak, že ak v jej prostredí sú porušované jej práva, tak podľa jej etického a kresťanského presvedčenia, ak sa niekto nezastane z kompetentných tých, ktorých práva sú porušované, tak robí to isté, akoby sám tieto práva porušoval. Aj z pohľadu tohto prípadu to vníma s vedomím a skúsenosťou, že sloboda, samospravovanie a zodpovednosť sú hodnoty, za ktoré sa oplatí aj trpieť. Nahráva tomu dnešná doba, keď môže každý interpretovať prakticky čo chce, a to akýmkoľvek spôsobom. V celom popísanom prípade ide o zavádzajúcu a mylnú informáciu, vymyslené invektívy s jediným cieľom ublížiť obžalovanej tak po odbornej ako aj súkromnej stránke. Čo sa týka predaja unimobunky, tu sa súd uspokojil so stotožnením osoby, ktorá ju mala odkúpiť, že ide o akéhosi občana z R., avšak v konaní nebolo preukázané, za akú cenu mal tento občan unimobunku odkúpiť, ani ako ju zaplatil. Trvá na tom, že s predajom unimobunky, ani s predajom kovošrotu nemala nič spoločné a žiadne peniaze za predaj kovošrotu neprebrala. V unimobunke bol predtým archív a táto bola po vybudovaní murovaného archívu odprataná za ovčín. Čo sa týka ďalšieho osudu unimobunky, ten je podľa jej názoru neznámy. Konštrukciu vytvorenú svedkami vníma ako osobnú pomstu za to, že mali nezhody, keď bola predsedníčkou PD X. a svedkovia B., W., M. a K. boli zamestnanci družstva, ktorí boli ňou písomne upozornení na porušovanie pracovnej disciplíny. Zdôraznila, že neexistuje písomný
doklad, že prevzala akékoľvek peniaze za predaj kovošrotu alebo za predaj unimobunky. Má za to, že súd prvého stupňa zle vyhodnotil dôkazy, keďže dôkazná situácia svedčila minimálne o situácii in dubio pro reo, teda v pochybnostiach v prospech obžalovaného. Spáchanie trestného činu musí byť obžalovanému jasne preukázané a za takejto dôkaznej situácie ju mal súd spod obžaloby oslobodiť. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 9T/32/2019 zo dňa 16.12.2019 zmenil tak, že obžalovanú v celom rozsahu spod obžaloby oslobodí, pretože sa nestal skutok, pre ktorý je stíhaná, resp. nebolo dokázané, že skutok spáchala obžalovaná alebo ak by bol názoru, že je potrebné doplniť dokazovanie, tento rozsudok zrušil v zmysle § 321 ods. 1 písm. a), b) a c) a d) a podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa.
Písomne odôvodnené odvolanie obžalovaná V.. S. H. predložila aj prostredníctvom pôvodne zvoleného obhajcu Q.. F. S., v ktorom po rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého rozsudku uviedla, že spáchanie skutku jej kladeného za vinu tak, ako bol ustálený okresným súdom v rozsudku, výslovne odmieta. V rámci dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané jednak vystavenie faktúry za odpredaný železný šrot do kovošrotu v K. do spoločnosti M. K. zo strany družstva PD X., žiadnym spôsobom nebolo preukázané vydanie finančných prostriedkom zo strany spoločnosti M. K. družstvu PD X. a napokon žiadnym spôsobom nebola evidovaná ani len pohľadávka na takýto odpredaj železného šrotu, ktorú by družstvo PD X. evidovalo vo svojom účtovníctve, zároveň nebola evidovaná v účtovníctve ani žiadna strata, ktorú by vykazovalo družstvo PD X. v súvislosti s touto pohľadávkou. Na základe uvedeného je dôvodné konštatovať neexistenciu predmetnej škody, ktorú si uplatňuje poškodený. Bez vzniknutej škody, nakoľko nebola žiadnym spôsobom preukázaná, nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty prečinu sprenevery v zmysle § 213 ods.1, ods. 2 písm. c) Tr. zákona, ktorý sa obžalovanej kladie za vinu. V rámci konania bolo preukázané jedine to, že vzťahy na pracovisku družstva PD X. neboli najlepšie a dochádzalo k vzájomnému osočovaniu, napádaniu a roztržkám, toto však nemôže byť podkladom toho, aby bola obžalovaná uznaná vinnou zo skutku, ktorý sa jej kladie za vinu. Vzhľadom na skutočnosť, že v trestnom konaní nemá obžalovaná preukazovať svoju nevinu, ale má jej byť preukázaná vina a to bez pochybností a nakoľko tu nebola preukázaná žiadna škoda, a preto neexistuje príčinná súvislosť s jej konaním a údajne vzniknutým následkom. Okresný súd v Kežmarku pri vyhodnotení vykonaného dokazovania, pri rozhodnutí o uznaní viny a uložení trestu, ako aj prokurátor Okresnej prokuratúry v Kežmarku už od začiatku vedeného trestného stíhania skutok právne kvalifikoval ako prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona. Uvedená skutková podstata žalovaného trestného činu však nemá reálnu oporu v samotnom eventuálnom priebehu spáchania skutku, nakoľko konanie popísané vo výroku rozsudku nenapĺňa zákonné znaky a pojmové znaky skutkovej podstaty prečinu sprenevery. Prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona sa páchateľ dopustí tým, že si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobí tak škodu malú. Na naplnenie objektívnych znakov tejto skutkovej podstaty musí byť preukázané zverenie cudzej veci páchateľovi, určenie účelu, na ktorý má byť vec zverená a musí byť preukázané, že páchateľ disponoval alebo nakladal s vecou zverenou v rozpore s účelom jej zverenia a spôsobil tak na cudzom majetku preukázateľne škodu. Škoda ako pojmový znak skutkovej podstaty musí byť pokrytá zavinením a preukázateľnou príčinnou súvislosťou so spôsobeným následkom. Výsledky vykonaného dokazovania však žiadnym spôsobom nepreukazujú, že by železný šrot alebo finančné prostriedky, ktoré mala obžalovaná údajne získať pri jeho predaji, jej boli zverené na nejaký, tobôž nie určený účel. Keďže obžalovaná nemala žiadnu vec zverenú, nemohla v žiadnom prípade prisvojiť si túto vec a nakladať v rozpore s určeným účelom a spôsobiť tak škodu. V rámci vykonaného dokazovania nebol ani v prípravnom konaní ani v konaní pred súdom produkovaný žiaden listinný dôkaz svedčiaci o nejakom zverení alebo určení účelu zverenia, či už železného šrotu alebo finančných prostriedkov údajne získaných z jeho predaja. V teoretickej rovine, by za takto zisteného skutkového stavu bolo možné uvažovať a skúmať, či v danom prípade konanie mojej klientky nenapĺňa zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1 Tr. zákona, avšak berúc do úvahy pochybnosti v skutkových zisteniach, ktoré sú vyššie uvedené ako aj neexistenciu a nepreukázateľnosť reálneho vzniku škody, nie je možné vyvodiť záver, že by došlo k naplneniu zákonných znakov skutkovej podstaty tohto trestného činu. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, preto nie je možné rozsudok Okresného súdu v Kežmarku sp. zn. 9T/32/2019 zo dňa 16.12.2019 považovať za zákonný a preto obžalovaná navrhla, aby ju Krajský súd v Prešove v celom rozsahu oslobodil spod obžaloby Okresnej prokuratúry v Kežmarku v zmysle § 285 Tr. poriadku, pretože nebolo preukázané, že skutok spáchala obžalovaná, eventuálne aby odvolací súd v prípade, že nepovažuje
vykonané dokazovanie za dostatočné, vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol.
Obžalovaná predložila aj písomné stanovisko prostredníctvom (v rámci odvolacieho konania) novozvolenej obhajkyne Q.. B. K., v ktorom uviedla, že po dôkladnom preskúmaní už odvolaním napadnutého rozsudku Okresného súdu v Kežmarku zo dňa 16.12.2019 pod sp. zn. 9T/32/2019 možno nepochybne zákonne, objektívne, skutkovo a právne konštatovať, že obžalovaná čo do viny, ako aj uloženého trestu za prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zákona je nevinná a v celom rozsahu, bol proti nej vydaný skutkovo právne neodôvodnený, nepresvedčivý a nejasný rozsudok, ktorý je založený na dopredu dohodnutých, jednostranných a ničím nepodložených rozporuplných tvrdeniach ľudí bez akéhokoľvek jednoznačného zákonného a listinného dôkazu, čo nepochopiteľne samosudca zákonne a objektívne nevyhodnotil a jednoducho zahmlil v odôvodnení rozsudku. Ďalej uviedla, že Slovenská republika má ambíciu byť právnym štátom v pravom slova zmysle. Právny štát je charakteristický okrem iného aj dodržiavaním zásad ústavnosti, zákonnosti, právnej istoty, či predvídateľnosti práva. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo je extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS150/03,1. US 301/06/. Tiež citujúc nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 332/09-70 uviedla, že Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislé rozhodovanie všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Od samého začiatku trestného stíhania obžalovaná tvrdila, že je nevinná v celom rozsahu a týmto bezprecedentným, účelovým vykonštruovaným, na objednávku vykonávaným a nedôvodným obvinením jej bola odopretá spravodlivosť a rovnosť strán v konaní dozorovým prokurátorom a vyšetrovateľom, na čo pozoruhodne samosudca zákonne a objektívne v súdnom konaní neprihliadal, ale vydal vo vzťahu k obžalovanej nezákonný, nepreskúmateľný, nepresvedčivý, špekulatívny a arbitrárny odsudzujúci rozsudok, v ktorom ju uznal za vinnú z prečinu sprenevery podľa ust. § 213 ods. 1,2 písm. c/ Tr. zákona a uložil jej trest s podmienečným odkladom a stanovením skúšobnej doby s tým, že má povinnosť nahradiť poškodenému W. škodu vo výške 1.394,00 eur, so zvyškom nároku poškodeného na náhradu škody odkázal na civilný proces a to vyslovene na základe ničím nepodložených kontroverzných svedeckých tvrdení - Q. W., V. K., V. B. a V. Voščekovei. Za tým účelom požiadala o vykonanie dôkazu zadovážením, priložením a preskúmaním odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 9T/32/2019 z 16.12.2019, konkrétne jeho str. 3 ods. 3, str. 4 ods. 1, str. 5 ods. 1 v označenom rozsudku. Následne citujúc znenie trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zákona uviedla, že podľa jej právneho názoru, je tiež absolútne nepochybné, že orgány činné v trestnom konaní len jednostranne vyšetrovali tento skutok, zaisťovali dôkazy smerujúce výlučne a len k preukázaniu údajnej viny obžalovanej a nie objasňujúcich skutok ako taký, a to ani po tom, keď na tieto skutočnosti poukázala prokurátorka Krajskej prokuratúry v Prešove, z ktorej uznesenia zo 17.12.2018 č.k. 1Kpt 669/18/7700- 3 možno vyvodiť a ustáliť podľa jej právneho názoru to, že v postupe orgánov činných v trestnom konaní už od začiatku trestného stíhania a vznesenia obvinenia obžalovanej dochádzalo k závažným pochybeniam a hrubému porušovaniu jej práv, ktoré hraničia so zneužívaním právomoci orgánov činných v trestnom konaní. Dôkazom toho je aj rozhodnutie prokurátorky Krajskej prokuratúry v Prešove sp.zn. 1Kpt 669/18/7700-3 zo 17.12.2018, fotokópiu ktorého obžalovaná aj priložila k tomuto písomnému stanovisku. Súčasne svoj právny názor zdôvodnila tak, že v súdnom a ani vyšetrovacom spise nie je žiadny dokument o tom, že by W. družstvo „X.“ M. H. zákonne a účtovne dokladovalo, preukázalo svoje postavenie v konaní ako poškodená strana a okrem toho: 1/ trestné oznámenie podpísané advokátkou PD „X.“ M. H. Q.. J. H. z 30.10.2017 - osobne doručené na OP v Kežmarku dňa 01.12.2017 - špecifikuje a konkretizuje vo svojom ods. 1 na str.1 ... cca 20 rokov staré poľnohospodárske stroje a to: rezačky sena, staré oplotenia pre ovce, kosačky, obracačkv, zberacie stroje, zhrabovačkv, železné vane pre ovce, ... následne však už uvádza: poškodený sa rozhodol, že najlepšie bude, keď sa tieto veci predajú ako šrot. Nedokladuje menovaná advokátka už ale nijako nielen to, podľa akého právneho titulu boli tieto konkrétne uvedené základné prostriedky (resp. DKP) vyradené a potom označené ako šrot, ale ani to, či vôbec boli tieto konkretizované cca 20 rokov staré poľnohospodárske stroje majetkom W. „X.“ M., to bezprecedentne nevyšetroval v prípravnom konaní ani vyšetrovateľ PZ pod dohľadom prokurátora, ale to nezaujímalo ani samosudcu v rámci dokazovania pred súdom; 2/ nie je známe na základe akého právneho titulu bola označenou advokátkou v tomto trestnom oznámení vyčíslená údajne spôsobená škoda v sume 2 242,20 eur; 3/ nie je známe podľa účtovného dokumentu to, či bola vôbec skladovaná údajne odpredaná unimobunka majetkom
PD „X.“ M. H.; 4/ trestné oznámenie menovanej advokátky z 30.10.2017 uvádza tiež údajný odpredaj šrotu prostredníctvom Kovošrotu V. (sídlo Z.), lenže výrok napadnutého rozsudku Okresného súdu v Kežmarku z 16.12.2019 túto spoločnosť nijako neuvádza. Ako sa vlastne stratilo 4350 kg odpredaného šrotu dňa 17.01.2017 do V.? Je tiež pozoruhodné a zrejmé to, že orgány činné v trestnom konaní, t.j. dozorový prokurátor a vyšetrovatelia PZ už v prípravnom konaní nijako neskúmali právne postavenie údajne poškodenej strany, t. j. právnu legitimáciu PD „X.“ M. H., pritom ani samosudca v súdnom konaní túto skutočnosť nijako nepreveroval a len uveril rozporuplným tvrdeniam dopredu dohodnutých svedkov - Q. W., V. K., V. B. a V. M.. Potom na základe akého skutkového a právneho titulu a dôkazu si zástupcovia W. F. „X.“ M. H. nárokujú náhradu škody ako údajne poškodená strana, keď žiadnym právne relevantným dôkazom nepreukázali svoj vlastnícky vzťah ku železnému šrotu a unimobunke, bol vôbec údajne vykúpený a odvezený železný šrot a údajne skladovaná a predaná unimobunka majetkom W. F.? V súdnom a ani vyšetrovacom spise nie sú dokladované žiadne skladové karty, žiadne vyraďovacie protokoly, žiadna špecifikácia kovového šrotu. Podľa akého právne relevantného skutkového a právneho titulu a dôkazu špecifikovala advokátka poškodeného poľnohospodárske stroje cca 20 rokov staré, nachádzajúce sa v priestoroch družstva takto: rezačky sena, staré oplotenia pre ovce, kosačky, obracačky, rôzne náhradné diely, zhrabovačky, ňou podpísané trestné oznámenie z 30.10.2017 (osobne doručené na Okresnú prokuratúru v Kežmarku dňa 01.12.2017) pre podozrenie zo spáchania trestného činu sprenevery. Opäť ako dôkaz predložila fotokópiu trestného oznámenia Q.. I. H. - advokátky z 30.10.2017. V tejto súvislosti je na str. 7 ods. 4 odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, že svedok P. K. na hlavnom pojednávaní dňa 28.10.2019 vypovedal, že ... žiaden šrot sa nepredával a pre šrot chodili Rómovia, ktorým bývalý predseda dával plechy, čo dokazuje aj odôvodnenie rozsudku Okresného súdu v Kežmarku sp. zn. 9T/32/2019 z 16.12.2019 na str. 7 ods. 4. Nie je zrejmé z odôvodnenia rozsudku ani to, kto a na základe akého dokumentu (objednávky, poverenia, resp. zmluvy) oslovil M. K. na odvoz a výkup železného šrotu a kto vlastne bol vlastníkom kovového šrotu, ktoré odvážali autá M. K., keď zo správy M. K., ktorá bola doručená súdu dňa 03.10.2019 vyplýva, že peňažné prostriedky za vykúpený železný šrot v prospech PD X. v dňoch 25.11.2016, 28.11.2016 a 29.11.2016 neevidujú v účtovníctve, čo opäť verifikuje odôvodnenie označeného rozsudku na str. 9. V súdnom spise je žurnalizovaná (č.l. spisu 307, 308) a pojatá do vykonaných dôkazov na súde Správa nezávislého audítora z auditu účtovnej závierky W. F. k 31.12.2016, ktorú vypracovala J.. V. K. - audítorka k 15.05.2017, ale bez akejkoľvek prílohy a podrobnej špecifikácie, konštatuje však, že podľa jej názoru účtovná závierka poskytuje pravdivý a verný obraz finančnej situácie PD „X.“ M. H. k 31.12.2016, no uvádza tiež, že výročnú správu ku dňu vydania správy audítora z auditu účtovnej závierky nemala k dispozícii, a keď ju získa, tak posúdi, či výročná správa obce obsahuje informácie, ktorých uvedenie vyžaduje zákon o účtovníctve. Po preskúmaní obsahu označenej správy, ktorá je v súdnom spise, je zrejmé to, že má len všeobecný a nekonkrétny obsah a chaoticky poukazuje na vlastné posúdenie, ak získa výročnú správu : ... či výročná správa obce obsahuje informácie. To bude posudzovať audítorka výročnú správu obce alebo PD „ „X.“ M. H.? Pri zisťovaní trestnej zodpovednosti je pritom obligatórna povinnosť orgánov činných v trestnom konaní ustáliť, či ide o zodpovednosť konajúceho za svoje činy a ich následky alebo o zodpovednosť iného subjektu. Orgány činné v trestnom konaní nesmú dovoliť, aby sa imputáciou činu iného prirátal osobe stíhanej v pozícii obvineného. V právnom štáte z práva nemôže vzísť neprávo. V právnom štáte, z jednoduchej pravdy nemôže vzísť komplikovaná lož. Pravda v tomto bezprecedentnom, na objednávku vykonávanom a účelovo vykonštruovanom trestnom prípade je naozaj jednoduchá, podložená relevantnými skutkovými a zákonnými argumentmi, no lži sú komplikované. Po citácii doslovného znenia ust. § 321 ods. 1 písm. a/, b/ Tr. poriadku v platnom znení, kde procesný predpis upravuje dôvody, pre ktoré môže odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušiť a vrátiť, aby vec znovu prejednal a rozhodol a rovnako po citácii doslovného znenia ust. § 322 ods. 3 prvá veta Tr. poriadku v platnom znení, kedy môže okresný súd po zrušení odvolaním napadnutého rozsudku vo veci, na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom sám vo veci rozsudkom rozhodnúť - obžalovaná s odkazom na vyššie uvedené skutočnosti navrhla, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol na základe doplneného dokazovania tak, že zruší rozsudok Okresného súdu v Kežmarku č.k. 9T/32/2019-309 z 16.12.2019 a zastaví trestné stíhanie V.. S. H. pre prečin sprenevery v celom rozsahu.
Písomne odôvodené vyjadrenie k odvolaním napadnutému rozsudku predložil splnomocnenec poškodeného W. družstva „X.“ Q.. J. H., v ktorom uviedla, že súd prvej inštancie, ako aj OČTK v prípravnom konaní vykonali rozsiahle dokazovanie, okrem iného aj vo vzťahu ku škode, ktorá bola poškodenému spôsobená. Podľa názoru poškodeného bolo jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaná svojim konaním, ktorým porušila nielen svoje povinnosti vyplývajúce jej z výkonu funkcie
predsedníčky družstva, ale porušila aj zákonné povinnosti a tým, spôsobila W. škodu. Poškodený škodu riadne vyčíslil, jeho tvrdenia o tom, že mu bola spôsobená škoda potvrdili svojimi výpoveďami aj svedkovia. Výpoveďami svedkov bolo preukázané, že prostriedky, ktoré získala z predaja šrotu, mala ako predsedníčka družstva zverené z výkonu jej funkcie a tieto hoci sa opakovane vyjadrila, že ich donesie do poklade W., nikdy do pokladne nevrátila a použila ich pre vlastné účely. Poškodený už počas prípravného konania a následne aj v konaní pred súdom prvej inštancie jednoznačne preukázal, že šrot patril W., teda poškodenému, že bol odpredaný, že finančné prostriedky prevzala obžalovaná, že táto si ich ponechala pre seba a že tieto finančné prostriedky neboli vrátené do pokladne poškodeného. Revízna komisia ju opakovane vyzývala, aby tieto finančné prostriedky vrátila, avšak výsledkom snahy tejto komisie, bolo v rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce okamžité rozviazanie pracovného pomeru s jej predsedom. Peniaze vrátené neboli a tak poškodený nemal inú možnosť iba podať civilnú žalobu o náhradu škody. To, že počas výkonu funkcie predsedníčky družstva obžalovaná vytvorila atmosféru strachu a správala sa ku svojim kolegom arogantne, je vec, ktorá možno dopĺňa celý obraz o obžalovanej, ale so škodou, ktorá vznikla v priamej príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním obžalovanej, nemá súvis. Tvrdenia obžalovanej, že zamestnanci poškodeného sa údajne proti nej spriahli a údajne sa jej za niečo mstia, je iba účelovým tvrdením. Nikdy sa nič podobné v civilnom konaní a ani v priestupkovom konaní neriešilo, avšak to, ako sa správala obžalovaná k zamestnancom poškodeného, hraničí s bossingom. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby Krajský súd v Prešove potvrdil rozsudok Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 9T 32/2019 zo dňa 16.12.2019 vo všetkých jeho výrokoch ako vecne správny.
Krajský súd na podklade podaných odvolaní podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľka podala odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne však len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.
Po takomto preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej nie je dôvodné.
Prvostupňový súd totižto vykonal dokazovanie náležitým spôsobom. Vykonané dôkazy potom vyhodnotil v súlade so zákonom, preto správne zistil skutkový stav a to v rozsahu potrebnom pre jeho rozhodnutie. Vzhľadom k tomu preto urobil zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o vine. Svoje skutkové a právne závery súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku v potrebnom rozsahu a presvedčivo odôvodnil a preto sa odvolací súd s jeho argumentáciou aj keď nie úplne (vo vzťahu k výroku o druhu a výmere trestu) stotožnil a v podrobnostiach na ňu odkazuje.
Aj preto vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že odvolacie konanie pred krajským súdom je v spojení s konaním pred prvostupňovým súdom konaním tvoriacim jeden celok, keďže predmet konania je totožný - krajský súd nemá dôvod opätovne bližšie rekapitulovať (opakovať), dôkazy a skutočnosti z nich plynúce, na podklade ktorých prvostupňový súd urobil záver o vine obžalovanej a druhu a výmere trestu tak, ako je to uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.
Odvolací súd preto upriamil pozornosť už len na reakciu proti odvolacím námietkam obžalovanej a pritom zohľadnil len tie, ktoré sú právne relevantné, týkajúce sa podstaty (predmetu) konania, majúce vplyv na posúdenie zákonnosti a dôvodnosti odsúdenia obžalovanej a určeného druhu trestu a jeho výmery.
Najsamprv krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že každý obžalovaný v rámci práva na obhajobu má právo brániť sa, ako uzná za vhodné, uvádzať všetky skutočnosti, argumenty na svoju obranu, oproti skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a dôkazom o nich.
No súčasne platí, že súd pri hodnotení vykonaných dôkazov (vo vzájomných súvislostiach) jednotlivo ako aj v celom ich súhrnne v súlade s pravidlami stanovenými pre hodnotenie dôkazov bez toho, aby narušil rovnováhu hodnotenia dôkazov, produkovaných ako v prospech tak aj v neprospech obžalovaného, musí prihliadať na obranu obžalovaného v kontexte všetkých dôkazov, a teda či argumentácia obžalovaného v rámci obhajoby sa nevymyká pravidlám logiky, inak povedané, či skutočnosti, ktoré obžalovaný v rámci obhajoby tvrdí, sú ním predkladanými dôkazmi, resp. argumentmi nielen overiteľné, ale či sú súčasne aj spôsobilé dôkazy predložené spolu s obžalobou spochybniť, či dokonca vyvrátiť do takej miery, že prokurátor nie je schopný uniesť dôkazné bremeno a bez rozumných pochybností nie je možné potom na ich podklade obžalovaného uznať vinným zo spáchania žalovanej trestnej činnosti.
V tejto súvislosti je preto potrebné uviesť, že obsah námietok obžalovanej prezentovaný v rámci obrany na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. niektoré dôkazy účelovo hodnotí a vykladá vo svoj prospech, nie úplne a bez konfrontácie s dôkazmi inými produkovanými v rámci dokazovania.
Súčasne platí, že časť odvolacích námietok obžalovanej, ktorými argumentuje, už boli prednesené v priebehu dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd preskúmateľným spôsobom vysporiadal a ktoré si aj krajský súd osvojil.
Krajský súd preto v ďalšom postupe túto argumentáciu len dopĺňa o fakty plynúce z vykonaného dokazovania, ktoré v súhrnne s dôvodmi už uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vedú k záveru o náležitom zistení skutkového stavu veci pre meritórne (konečné) rozhodnutie v posudzovanej veci obžalovanej V.. S. H..
Opierajúc sa o obsah odvolacích námietok obžalovanej a vrátane obsahu odvolaní podaných prostredníctvom ňou zvolených obhajcov má krajský súd za to, že od začiatku dokazovania svoju obranu obžalovaná oprela na spochybnení tvrdení svedkov V. B., V. M., Q. W. a V. K., ktorí mali motív vypovedať proti nej, lebo sa jej chceli pomstiť za to, že vyžadovala z pozície predsedníčky družstva - riadne dodržiavanie pracovnej disciplíny, plnenie pracovných povinností a kritizovala ich za používanie fondu pracovného času, ale aj strojných zariadení družstva na svoje súkromné účely a nie v prospech družstva
- preto mali dôvod sa jej pomstiť. Za tým účelom podrobne poukázala aj na zásadné rozpory nielen vo výpovediach už menovaných svedkov, ale aj na doposiaľ nevysvetlené rozpory vo výpovediach tzv. nestranných svedkov Q. Y. a F. B., v tom čase zamestnancov Zberných surovín M. K., s.r.o., s ktorými sa podľa jej názoru okresný súd vôbec nevysporiadal v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku.
No rozhodujúcim argumentom obžalovanej, (ktorým sa taktiež podľa jej názoru okresný súd vôbec nezaoberal v odôvodnení rozsudku), v rámci obrany v posudzovanej veci bolo tvrdenie, že produkované dôkazy neobsahujú akýkoľvek listinný dôkaz, ktorý by dokazoval jej poverenie predstavenstvom družstva na predaj kovového šrotu, ale hlavne na prevzatie finančných prostriedkov za odkúpený kovový šrot. Tiež neobsahuje dôkazy v podobe účtovnej dokumentácie družstva, ktoré by preukazovali existenciu tohto kovového šrotu presne tak, ako bol sumarizovaný a špecifikovaný v trestnom oznámení poškodeného (cca 20 rokov staré poľnohospodárske stroje a to: rezačky sena, staré oplotenia pre ovce, kosačky, obracačkv, zberacie stroje, zhrabovačkv, železné vane pre ovce), ktorý mal byť vyvezený a odpredaný ako kovový šrot z dvora W.. Rovnako podľa obžalovanej absentujú listinné dôkazy dokazujúce - vývoz a opäť špecifikáciu - aký kovový šrot z družstva bol vyvezený, či listinné dôkazy - o jeho množstve a hmotnosti, ktoré by boli riadne evidované v účtovnej dokumentácii družstva a preukazovali by - vykúpenie tohto kovového šrotu spoločnosťou Zberné suroviny M. K., s.r.o., B. XX, K., a to tiež v akom množstve a za akú cenu, čo by sa opäť podľa tvrdení obžalovanej malo odzrkadliť súčasne jednak v účtovníctve samotného družstva - poškodeného, ale predovšetkým spoločnosti, ktorá tento kovový šrot odkúpila. Pokiaľ takéto dôkazy neboli predložené aj napriek tomu, že sa opakovane domáhala ich zabezpečenia v rámci dokazovania a vlastne vôbec ani nebolo preukázané, že nejaké peniaze boli vyplatené a už absolútne, aby boli vyplatené jej osobne, nemožno bez rozumných pochybností ju v posudzovanom prípade uznať vinnou za žalovanú trestnú činnosť.
Hneď v úvode je potrebné v reakcii na prvotne prezentované námietky dať za pravdu obžalovanej, že vo výpovediach svedkov V. B., V. M., Q. W. a V. K., vrátane svedkov Q. Y. a F. B., pri konfrontácii obsahu ich výpovedí z prípravného konania s ich vyjadreniami na hlavnom pojednávaní zjavne existujú rozpory.
V tejto súvislosti má krajský súd za to, že je len pochopiteľné a prirodzené, že svedok v dôsledku procesu zabúdania spojeného s plynutím času si nebude pamätať na všetky detaily prejednávanej veci, a to aj časového charakteru. Nie je možné od svedka spravodlivo požadovať, aby ním vnímanú udalosť opakovane aj s väčším časovým odstupom popisoval absolútne zhodne so všetkými detailmi. Naopak, práve skutočnosť, pokiaľ by svedok absolútne opakovane zhodne aj s väčším časovým odstupom priebeh sporných udalostí popisoval zhodne, mohlo by to vzbudiť pochybnosti o pravdivosti jeho tvrdení, pretože takýto jeho prejav by bol v rozpore s prirodzeným procesom zabúdania spojeným s plynutím času.
Podstatným pre hodnotenie takýchto „rozporných“ výpovedí je to - aké skutočnosti sú vo výpovedi rozporné, či ide o skutočnosti, ktoré sú relevantné (rozhodujúce) pre ustálenie skutkových zistení a súčasne, či v rámci dokazovania v súlade s pravidlami kontradiktórneho procesu bol vytvorený priestor preto, aby sa ich v tomto prípade svedkovia pokúsili vysvetliť.
Opierajúc sa o obsah zápisníc z hlavného pojednávania má krajský súd za to, že okresný súd si splnil povinnosť, v prítomnosti strán konania, (s možnosťou klásť otázky a vyjadriť sa k výpovedi svedkov), požiadať menovaných svedkov o vysvetlenie existujúcich (aj obžalovanou namietaných) rozporov v ich výpovediach so zistením, aj napriek namietanému nesúladu (nezrovnalostí) v ich výpovediach, že logická štruktúra týchto výpovedí je realisticky vystavaná a v podstatných skutočnostiach rozhodných pre ustálenie skutkových zistení na seba nadväzujú a zhodujú sa v tom, že obžalovaná bola tou osobou, ktorá navrhla predaj nepotrebného kovového odpadu (šrotu) z dvora poľnohospodárskeho družstva, s čím ako členovia predstavenstva označení svedkovia formou hlasovania súhlasili a že obžalovaná s ich súhlasom následne zrealizovala - zabezpečila vývoz tohto kovového šrotu a odkúpenie a samozrejme aj prevzatie finančných prostriedkov.
V tejto súvislosti (na potvrdenie tohto záveru) a to aj v reakcii na konkrétne výhrady obžalovanej k rozporom vo výpovediach svedkov potom krajský súd považuje za potrebné opäť v stručnosti sumarizovať najpodstatnejšie dôkazy a z nich plynúce skutkové zistenia, ktoré z hľadiska nielen ich procesnej, ale aj obsahovej stránky sú spôsobilé verifikovať záver o vine obžalovanej tak, ako ich vecne správne hodnotil aj okresný súd, bez potreby existencie ďalších dôkazov tak, ako to požaduje obžalovaná v listinnej podobe, hlavne v podobe účtovnej dokumentácie ako na strane predávajúceho W., tak na strane kupujúceho Zberné suroviny M. K., s.r.o., B. XX, K..
Totižto niet pochýb o tom, ako to vyplýva z obsahu vykonaných dôkazov, rovnako ako to je ustálené v skutkovej vete odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, že v čase rozhodnom (vývozu železného šrotu z dvora W.l) bola obžalovaná V.. S. H. predsedníčkou W., (ďalej len “W.“) a teda v postavení štatutárneho orgánu oprávneného v mene tohto družstva konať navonok (keďže za predstavenstvo družstva koná navonok predseda a predstavenstvo družstva je práve štatutárnym orgánom družstva - § 243 ods. 2,3,6 Obchodného zákonníka.) okrem iného, ako to bolo v tomto to prípade, zabezpečiť aj realizáciu odvozu a následne aj predaja železného (kovového) šrotu, ktorý sa mal nachádzať na dvore uvedeného poľnohospodárskeho družstva, rovnako tak v mene družstva prevziať finančné prostriedky za odpredaný kovový šrot od zamestnanca spoločnosti prevádzkujúcej kovošrot.
Rovnako z ustálenej dôkaznej situácie je zrejmé, že celá realizácia „vypratania“ poľnohospodárskeho dvora vyvezením, časti kovového šrotu (keďže tam kovový šrot bol aj pred tým a zjavne zostal aj potom) bola koordinovaná a realizovaná obžalovanou V.. S. H., čo podľa názoru krajského súdu je možné bez rozumných pochybností oprieť o obsah produkovaných dôkazov, najmä výpovede svedkov V. B., V. M., Q. W. a V. K., včítane správy revíznej komisie W. na čl. 88-89, ktorá bola podpísaná nielen jej predsedom V. K., ale aj členkou revíznej komisie K. K..
Žiadny z vypočutých svedkov, členov predstavenstva družstva totižto a to vrátane obžalovanej a svedka P. K., ktorý v tom čase bol podpredsedom uvedeného poľnohospodárskeho družstva, nespochybnili skutočnosť, že v čase, kedy malo dôjsť k predaju kovového šrotu - tento ako kovový „odpad“ predstavujúci časti starých poľnohospodárskych strojov, či odinštalovaného zariadenia maštalí (ovčínov)
- všetko už vyradených, nepoužívaných zariadení - bol zväčša „organizovane uložený“ na dvore W., a to sa týkalo aj existencie unimobunky, ktorá po vymurovaní riadneho archívu mala byť premiestená za ovčín, ako vypovedala obžalovaná.
Z tohto dôvodu na podnet aj obžalovanej ako o tom menovaní svedkovia zhodne vypovedali (samozrejme okrem obžalovanej a svedka P. K., ktorého prítomnosť na tomto zasadnutí nikto zo zúčastnených neuvádzal), s výslovným súhlasným stanoviskom všetkých prítomných členov predstavenstva bolo teda na zasadnutí predstavenstva družstva rozhodnuté, že dôjde k odpredaju starého kovového šrotu (odpadu), a to aj za účelom jeho odpratania z dvora.
Rovnako výpovede menovaných svedkov sa navzájom dopĺňajú aj v tom, že Zberné suroviny M. K., s.r.o., B. XX, K., ktoré kovový šrot mali vykúpiť, boli oslovené práve obžalovanou - realizovala objednanie tejto spoločnosti, ktorá si sama kovový odpad z ich dvora po odvážení odviezla, no predovšetkým sa
označení svedkovia zhodujú v tom, aj keď osobne nikto z nich priamo pri tom nebol, že obžalovaná prevzala od povereného pracovníka (p. B.) tejto spoločnosti aj finančné prostriedky za takto odvezený (odpredaný) železný šrot.
Na opísané (ustálené) skutkové zistenia potom bez zásadných rozporov nadväzujú výpovede nestranných svedkov Q. Y. a F. B., bez akejkoľvek reálne preukázanej motivácie škodiť obžalovanej (ako správne hodnotil ich procesné postavenie okresný súd vo vzťahu k obžalovanej na jednej strane a členom predstavenstva družstva strane druhej) v tom čase zamestnancov Zberných surovín M. K., s.r.o., predovšetkým v súvislosti s potvrdením, že obžalovaná V.. S. H. bola osobou, ktorú vnímali (bola im predstavená) ako predsedníčku družstva W., no hlavne s potvrdením, že obžalovaná v mene družstva prevzala platbu za dovezený (vykúpený) železný šrot z dvora W..
Svedok Q. Y. sa opakovane vyjadril, že po prvom odvoze šrotu z dvora družstva W. na pokyn svojho nadriadeného svedka B., s ním potom obžalovaná telefonicky komunikovala ohľadne ďalšieho termínu odvozu kovového šrotu, pričom mu bola predstavená ako predsedníčka družstva, súčasne ju vnímal ako osobu, ktorá rozhodovala o tom, aký kovový šrot a v akom množstve bude predmetom vývozu, rovnako ako osobu, ktorá dávala pokyny ostatným zamestnancov, ktorí sa spolupodieľali na výbere šrotu, no predovšetkým na jeho následnom vážení, čo sa opakovalo, keďže na dvore ich družstva bol minimálne trikrát. Toto jeho tvrdenie potom potvrdzujú aj svedkovia V. B., V. M., Q. W., včítane V. K. (v tom čase predsedu revíznej komisie družstva). Napokon svedok Q. Y. opakovane potvrdil, že obžalovaná bola osobne v priestoroch ich kovošrotu, kde ju on osobne predstavil svedkovi F. B., ako pani z W., ktorá prišla pre vyplatenie kovového šrotu.
Svedok F. B. v tom čase ako vedúci na zbernom dvore Zberných surovín M. K., s.r.o. uviedol, že nebol si síce istý, či boli oslovení priamo niekým z družstva alebo to bolo na pokyn majiteľa (p. B.) zberných surovín, no potvrdil, že on osobne prvýkrát poslal svedka Y. na W. pre kovový odpad. Na hlavnom pojednávaní potom zvýraznil, že osoba v pojednávacej miestnosti - obžalovaná (ktorú mu predstavil na zbernom dvore Y.) bola tou osobou, ktorá si osobne bola prevziať finančné prostriedky za dovezený kovový (šrot) odpad z W., ktorý tam bol privážaný priebežne, nie naraz, čo napokon zodpovedá aj vyjadreniam svedka Y.. Svedok W. zopakoval, že si bol osobne overiť, aj v tejto spoločnosti, čo mu bolo aj potvrdené, že už došlo k vyplateniu finančných prostriedkov s tým, že tieto mala prevziať obžalovaná.
Ustálenie konkrétnych dní vývozu šrotu, jeho hmotnosti (rozsahu), keďže W.l má na dvore svoju vlastnú váhu, verifikujú listinné dôkazy v podobe písomných poznámok, ktoré mala zaznamenávať V. B. a boli predložené pre účely dokazovania do trestného spisu svedkom Q. W., na ktoré potom odkazujú aj svedkovia V. M. a V. K.. Takto zistená hmotnosť (rozsah) vyvezeného kovového šrotu z dvora W. v kontexte odborného vyjadrenia spracovaného pre účely ustálenia ceny za 1 kg železného šrotu v období november 2016 až január 2017 potom zodpovedá riadne zistenej výške škody (ustálenej v skutkovej vete rozsudku), spôsobnej W. z dôvodu ponechania si obžalovanou prevzatých finančných prostriedkov jej vyplatených za kovový šrot svedkom F. B..
V podstate zhodne vypovedali svedkovia V. B., V. M., a Q. W., o správaní sa obžalovanej pri ich výzvach na odovzdanie finančných prostriedkov do pokladne družstva, ktoré jej mali byť vyplatené za kovový šrot, keďže pôvodne ich existenciu nepopierala, no opakovane prednášala rôzne podmienky, prečo ich ešte neodovzdala (ukazovala, že ich má pri sebe v „kapse“, či peňaženke), dokonca priamo pred nimi potvrdzovala, že to bude cca 2.000,- eur (pôvodne aj za vyplatený kovový šrot odkúpený spoločnosťou Z. T., s.r.o., B. B. M., ktorá mala prevádzkovať zberný dvor v V., kde táto skutočnosť sa do skutkového stavu obžalobného návrhu prokurátora v posudzovanej veci nepreniesla) sa nielen obžalovaná, ale aj svedok K. (a to nezávisle od seba) mali vyjadriť tak, že finančné prostriedky za kovový odpad už boli vyplatené a budú použité na kostol.
Tvrdenia označených svedkov potom dopĺňa aj výpoveď svedka V. K. predsedu revíznej komisie (ktorý sa sám mal spolupodieľať minimálne v jednom prípade aj na kontrole odváženia zozbieraného kovového šrotu z dvora), no predovšetkým obsah zápisnice revíznej komisie, z ktorej obsahu plynie, v akých termínoch bola opakovane obžalovaná vyzývaná, aby odovzdala do pokladne družstva finančné prostriedky, ktoré mala prevziať za predaj kovového odpadu, pričom uvedenú správu podpísala aj jej členka K. K..
Rovnako tak je logicky štruktúrovaná a realisticky vystavaná, bez zásadných rozporov aj výpoveď svedkyne V. M. vo vzťahu k odpredaju opäť už nepoužívanej unimobunky nestotožnenému občanovi z obce T., resp. R., ktorú zo svojho pohľadu dopĺňajú výpovede svedkov W., B. a K., ktorí potvrdili, že osobne videli túto osobu v areáli družstva a mali vedomosť o tom, že táto osoba má záujem o odkúpenie uvedenej unimobunky, no pri odovzdávaní peňazí neboli. Napokon priamo v priestoroch kancelárie družstva, v prítomnosti obžalovanej svedkyňa V. M. nielenže vystavila pokladničný doklad na sumu 150,- eur pre kupujúceho, ale priamo pred ňou, si obžalovaná ponechala finančné prostriedky v sume 150,- eur a rovnako tak aj pokladničný doklad, pretože ho svedkyňa M. bez finančných prostriedkov odmietla prevziať, keďže by jej nesedela pokladňa, čo bolo tiež zahrnuté nielen do skutkových zistení uvedených v rozsudku, ale aj do zistení už spomínanej správy revíznej komisie zo dní 15.03. až 17.03.2017.
Z pohľadu doposiaľ uvedeného je podľa krajského súdu pre ustálenie skutkových zistení potom bez významu, či svedkovia V. B., V. M., Q. W. a V. K. osobne videli ako obžalovaná objednáva spoločnosť M. K. s.r.o., či osobne videli, ako obžalovaná prevzala finančné prostriedky za kovový odpad, resp. či svedok Y. videl osobne alebo nevidel prevzatie finančných prostriedkov obžalovanou (ako vysvetlil, bolo mu to povedané vedúcim zberného dvora p. B., preto to pôvodne mohol uviesť tak, že obžalovanú videl peniaze preberať aj keď na hlavnom pojednávaní to, že videl reálne prevzatie peňazí obžalovanou, poprel), koľko jej malo byť vyplatených peňazí alebo či si svedok B. presne pamätal, kto konkrétne mal objednať ich spoločnosť na odvoz a odkúpenie kovového šrotu z W. a opäť v akej úplne presnej sume jej mal vyplatiť finančné prostriedky za vykúpený kovový šrot. Označené a reálne aj existujúce rozpory vo výpovediach týchto svedkov k uvádzaným skutočnostiam totižto podľa krajského súdu nie sú v takej intenzite, aby mohli zásadným spôsobom spochybniť celé výpovede týchto svedkov počas celého dokazovania vo veci k rozhodujúcim skutkovým okolnostiam určujúcim skutkové zistenia v posudzovanej veci a ich právne posúdenie.
Na druhej strane sa krajský súd s tvrdením obžalovanej, že k skutočnostiam jej kladených za vinu a dôkazom o nich počas celého dokazovania vypovedala spoločne so svedkom P. K. totožne, sa nemohol stotožniť, keďže v prípravnom konaní, ale aj hlavnom pojednávaní svedok K. nielenže uviedol, že nemá žiadnu vedomosťou o akomkoľvek predaji kovového šrotu z dvora družstva počas funkčného obdobia obžalovanej ako predsedníčky družstva (staré plechy sa totižto z družstva mali predávať Rómskym občanom ešte za predchádzajúceho vedenia družstva), no súčasne neuviedol, aby mal vedomosť o tom, že by kovový šrot, ktorý je predmetom dokazovania v posudzovanej veci, bol predaný (predávaný) svedkami, či niektorým z nich, ktorí vypovedali proti obžalovanej, aj keď obžalovaná tvrdila, že menovaný svedok sa jej mal zdôveriť, že mu bol ponúkaný svedkami K. a B. nejaký šrot.
Tiež je možné z vykonaných dôkazov ustáliť, že svedok P. K. aj reálne musel mať od začiatku vedomosť o schválení predstavenstvom družstva (aj keď v tom čase bol jeho členom) rozhodnutia o vyprataní kovového šrotu z dvora družstva a jeho odpredajom do kovošrotu, keďže ani jeden zo svedkov V. B., V. M., či Q. W. jeho účasť na zasadnutí predstavenstva nespomínali, no hlavne sám svedok K. vypovedal, že počas pracovných dní sa vzhľadom na svoju pracovnú náplň ani priamo na družstve nezdržiaval, keďže zabezpečoval rozvoz bryndze, či nákup náhradných dielov do strojných zariadení družstva, resp. vozového parku, čo jeho tvrdenie, okrem iného, o tom, že on žiadne vyvážanie kovového šrotu z družstva nevidel, resp. pritom nebol, len potvrdzuje.
Napokon neprehliadnuteľným faktom pri hodnotení obžalovanou prezentovanej vzájomnej zhody jej výpovede s výpoveďou svedka P. K. je skutočnosť, ktorej svedkom bola splnomocnenkyňa poškodeného W., na upozornenie ktorej ju správne aj hodnotil okresný súd a to, že priamo pred pojednávacou miestnosťou na chodbe okresného súdu ešte pred výsluchom svedka K. na hlavnom pojednávaní s ním obžalovaná komunikovala zjavne o skutočnostiach, o ktorých už vypovedali vypočutí svedkovia k prejednávanej veci, čo sama obžalovaná - reálne fyzický kontakt so svedkom pred pojednávaním na chodbe súdu nepoprela a nepoprel to ani samotný svedok.
Už len táto skutočnosť o do značnej miery obsah výpovede P. K., tohto jediného svedka, ktorý mal vypovedať v prospech obžalovanej, spochybňuje a je ju možné preto vnímať aj ako účelovú v prospech obžalovanej, napokon podpredsedom družstva bol označený svedok v čase, kedy jeho predsedníčkou bola obžalovaná a dňom jej odvolania z funkcie sa aj on ako podpredseda vzdal výkonu tejto funkcie, pričom súčasne platí, že vo svojich výpovediach zvýrazňoval, že menovaní svedkovia, ktorí mali vypovedať proti obžalovanej - považoval za „zlých“ ľudí.
Opierajúc sa o uvedené zistenia vo svojom súhrne má preto krajský súd zato, rovnako ako súd okresný, že v odvolaní napadnutom rozsudku ustálený skutkový stav má oporu vo vykonanom dokazovaní a už len zhora sumarizované dôkazy postačujú bez rozumných pochybnosti pre ustálenie záveru, že skutok sa stal, je trestným činom a že páchateľom tohto skutku je obžalovaná V.. S. H..
Hore opísaným postupom, pri hodnotení prezentovaných dôkazov, si okresný súd teda splnil povinnosť vykonané dôkazy vyhodnotiť jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach, v celom ich súhrnne (úplne) v súlade s pravidlami stanovenými pri hodnotení dôkazov bez toho, aby hodnotil dôkazy produkované len v neprospech obžalovanej, ako to v rámci dokazovania namietala samotná obžalovaná.
Správne zistenému skutkovému stavu potom zodpovedá aj správna právna kvalifikácia, ak súd prvého stupňa konanie obžalovanej právne posúdil ako prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zákona.
Obžalovaná bola totižto v čase zberu, vývozu a následného predaja kovového šrotu z dvora W. jeho predsedníčkou - teda reprezentantom štatutárneho orgánom družstva, oprávneným konať v mene družstva navonok a teda aj oprávnenou osobou na prevzatie finančných prostriedkov, ktoré jej boli vyplatené za kovový šrot (rovnako tak unimobunku) patriaci družstvu. Boli jej teda zverené finančné prostriedky patriace družstvu, ktoré však neodovzdala do pokladne družstva, resp. na jeho bankový účet, tak aby s nimi mohlo družstvo reálne disponovať, ale tieto si ponechala v rozpore s účelom na čo jej boli zverené, čo bez rozumných pochybností napĺňa skutkovú podstatu žalovanej trestnej činnosti (§ 213 ods. 1 Tr. zákona). Rovnako tak svojím konaním obžalovaná, v postavení predsedníčky družstva, ako člena predstavenstva družstva, pokiaľ jej zákon (§ 243a ods. 1 Obchodného zákonníka) a stanovy družstva ukladali osobitne povinnosť chrániť záujmy poškodeného - W. - naplnila aj tento sprísňujúci právny kvalifikačný znak pristupujúci k základnej skutkovej podstate žalovanej trestnej činnosti (§ 213 ods. 2 písm. c/ Tr. zákona).
K argumentácii obžalovanej o neexistencii akýchkoľvek listinných dôkazov, či dokonca vo forme účtovných dôkazov preukazujúcich skutočnosti kladené jej za vinu v skutkovej vete rozsudku, verifikujúcich vôbec existenciu kovového šrotu (unimobunky) - skladové karty, vyraďovacie protokoly
- ktorý by bol vlastníctvom poškodeného W., či preukazujúcich jej poverenie družstvom na realizáciu výkupu kovového šrotu z družstva, konkrétne spoločnosťou M. K., s.r.o., či dôkazov zahrnutých v účtovníctve družstva a tejto spoločnosti preukazujúcich dovezenie a vykúpenie kovového šrotu, čo konkrétne a v akom množstve, malo byť vykúpené a za akú cenu - je potrebné opäť obžalovanej priznať, že takéto dôkazy v rámci dokazovania v posudzovanom prípade aj napriek jej opakovaným návrhom a námietkam - produkované neboli.
Súčasne podľa názoru krajského súdu však platí, že je daná dôvodná pochybnosť, či od začiatku trestného stíhania v posudzovanou prípade - takéto dôkazy obžalovanou vo vyžadovanej podobe vôbec existovali, o čom mohla mať zjavne vedomosť a to z nasledovných dôvodov.
Z vykonaného dokazovania totižto plynie, čo už skôr menovaní svedkovia, vypovedajúci proti obžalovanej, ale ani obžalovaná, či svedok K., ani nespochybňovali, že pokiaľ išlo v trestnom oznámení špecifikované - cca 20 rokov staré poľnohospodárske stroje a to: rezačky sena, staré oplotenia pre ovce, kosačky, obracačkv, zberacie stroje, zhrabovačkv, železné vane pre ovce - nebolo pochýb o tom, že išlo o tak staré zariadenia, či ich časti, pozostatky (týchto zariadení), ktoré boli už dávno nefunkčné, ktoré už dávno neslúžili ich pôvodnému účelu (vrátane unimobunky), boli jednoducho vyradené a všetci ho mali považovať za kovový šrot, odpad, ktorý mal byť rôzne „umiestnený“ na dvore tak, že bolo v záujme družstva ho odpredať a dvor tak upratať.
Za danej situácie bolo potom ťažko predstaviteľné, aby na uvedenom družstve tento kovový odpad bol ešte riadne účtovne vedený v evidencii, aj keď povinnosti družstva ho ako majetok družstva evidovať určite nezbavilo, no z výpovedí vypočutých svedkov W., B., M., či K. bolo zrejmé, že ani nemali žiadnu vedomosť o tom, či tento kovový šrot bol vôbec niekde ešte účtovne ako tzv. neživý, či mŕtvy majetok družstva evidovaný. Inak povedané, pokiaľ by aj uvedené - 20 rokov staré poľnohospodárske stroje, vôbec boli niekde ako majetok družstva evidované, tak reálne boli „odložené - pohodené“ na dvore W. a všetci vrátane obžalovanej ho predsa považovali za kovový odpad, kde v záujme družstva vypratania
dvora bolo potrebné ho vyviezť do kovošrotu. Bez rozumných pochybností praktická neexistencia listinných dôkazov - skladové karty, vyraďovacie protokoly - ktoré by mali verifikovať v majetku družstva strojné zariadenia, či ich časti, ktoré mali byť vyvezené z dvora družstva a predané ako kovový šrot - nemôže predsa negovať reálnu existenciu tohto kovového šrotu podľa výpovedí už skôr uvádzaných svedkov, či dokonca obžalovanej a svedka K..
Súčasne platí, že pokiaľ nebolo pochýb o existencii tohto kovového šrotu, ktorý sa nachádzal na dvore uvedeného družstva a malo ísť o staré poľnohospodárske zariadenia, či častí zariadení maštalí, potom nebolo ani pochýb o ich držiteľovi - W. - oprávnenému s ním nakladať ako vlastník (§§ 123, 129 OZ), pokiaľ by takáto pochybnosť bez existencie ich riadnej listinnej účtovnej evidencie v majetku družstva mala existovať. Tento právny záver preto dáva aj procesnú legitimáciu na postavenie ako poškodeného v trestnom konaní družstva PD Goral tak, aby si mohol riadne uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej konaním obžalovanej.
No za rozhodujúcu skutočnosť, ako to z obsahu produkovaných dôkazov bez rozumných pochybností vyplýva, vzhľadom na reálnu neexistenciu akýkoľvek účtovných dokladov preukazujúcich vývoz, odpredaj, výkup tohto kovového šrotu z dvora W. za danej dôkaznej situácie, má krajský súd to, že obe zainteresované strany a teda W. reprezentovaný obžalovanou a osobami oprávnenými „konať“ v mene spoločnosti zberných surovín M. K., s.r.o., ktorá prevádzkovala kovošrot, napokon tento „obchod“
- predaj (výkup) kovového šrotu, realizovali bez následného riadneho vystavenia tomu zodpovedajúcich účtovných dokumentov - a teda listinných dôkazov preukazujúcich existenciu týchto účtovných prípadov.
Napokon svedok B., predsa opakovane tvrdil, že po vystavení pokladničných dokladov obžalovanej - celková hmotnosť a vyplatená suma za šrot, ktoré pripol na nástenku v kancelárii (ktorá mala údajne vyhorieť), kam ich odkladali pred vystavením faktúry od zákazníka a až potom bol výkup (predaj) šrotu zaúčtovaný, že obžalovaná im mala následne vystaviť faktúru, no pokiaľ tam pracoval, táto im z W. predložená (vystavená) nebola, čo podľa názoru krajského súdu len dopĺňa fakt plynúci zo správy tejto spoločnosti M. K., s.r.o., že v ich účtovníctve takýto účtovný prípad neevidujú.
Na konštatované zistenie potom nadväzuje - v samotnom odôvodnení stanoviska predloženého obžalovanou prostredníctvom obhajkyne Q.. B. K. zo dňa 14.02.2021 ako doplnenie už písomne odôvodneného odvolania voči rozsudku okresného súdu - aj rozhodnutie prokurátorky Krajskej prokuratúry v Prešove sp. zn. 1Kpt 669/18/7700-3 zo 17.12.2018.
V odôvodnení tohto zrušujúceho rozhodnutia bezprostredne nadriadenej prokuratúry prokurátorka vytýka vo veci konajúcemu vyšetrovateľovi (aj dozorujúcemu prokurátorovi) neúplnosť vykonaného dokazovania vo vzťahu k overeniu tvrdenia poškodeného, že obžalovaná mala zabezpečiť vývoz kovového šrotu z dvora W. cca v tom istom čase ako do zberných surovín M. K., s.r.o., aj prostredníctvom spoločnosti Z. T., s.r.o., so zberným dvorom v V..
Prokurátorka ukladá vo veci konajúcemu vyšetrovateľovi, aby v ďalšom postupe vo vyšetrovaní reagoval na reálnu existenciu, ako to plynie z odôvodnenia rozhodnutia (na rozdiel od zberných surovín M. K., s.r.o.), dodacích listov - s uvedením hmotnosti šrotu a dátumu jeho odpredania v dňoch 28.11.2016, 17.01.2017 - „vystavených“ spoločnosťou Z. T., s.r.o., v prospech W., ktorých existenciu prakticky nepoprel svedok V. A., konateľ označenej spoločnosti, dokonca s tým, že na jednom z nich (zo dňa 17.01.2017) sú uvedené aj telefónne čísla a mená konkrétnych zamestnancov tejto spoločnosti. Z akého dôvodu títo zamestnanci označenej spoločnosti už následne vypočutí v rámci vyšetrovania v posudzovanom prípade k podozreniu odpredaja kovového šrotu a k vystaveným dodacím listom v prospech W. neboli, však preskúmateľne vysvetlené nebolo a napokon sa táto skutková okolnosť ani nepreniesla do skutkovej vety obžalobného návrhu prokurátora. Uvedené však podľa názoru krajského súdu len dopĺňa „existujúce podozrenie“, že aj v tomto prípade mohlo dôjsť odpredaju kovového šrotu bez vystavenia účtovných dokladov, preukazujúcich tento účtovný prípad.
Ďalej pokiaľ obžalovaná V.. S. H. pred zasadnutím členskej schôdze PD Goral dňa 01.06.2017 opakovane odmietala odovzdať finančné prostriedky prevzaté za predaj kovového šrotu (včítane unimobunky), ktorých existenciu pôvodne ani pred svedkami nepopierala, rovnako si mala u seba ponechávať zápisnice zo zasadnutí predstavenstva družstva, včítane zo zasadnutia vykonaného v jeseni roku 2016, kedy sa malo na jej návrh, s čím všetci súhlasili, schváliť, že kovový šrot z dvora bude
vyprataný a odpredaný do kovošrotu a následne po odvolaní z funkcie predsedníčky družstva dňom 01.06.2017, kanceláriu predsedníčky zamkla a odmietla kľúče od nej odovzdať, z dôvodu, že je na PN - a po násilnom otvorení dverí opäť už v tom čase novozvoleným predstavenstvom družstva (z čoho bol vyhotovený obrazovo-zvukový záznam), kde boli sumarizované veci a listiny, ktoré mali chýbať v kancelárii predsedu - len svedčí o tom, že od začiatku mala obžalovaná v čase rozhodnom k dispozícii „výlučný“ prístup k listinným dôkazom, ktorých predloženie ako dôkazov preukazujúcich jej nevinu, opakovane v rámci svojej obrany žiadala.
Uvedené napokon len dopĺňa zistenie, že ani v jednom zo svojich vyjadrení, či vo forme výpovede alebo v písomnej podobe v rámci dokazovania obžalovaná neuvádzala, kto viedol účtovníctvo družstva, kto zabezpečoval riadnu evidenciu účtovných prípadov, okrem existencie funkcie pokladníčky, ktorú mala vykonávať svedkyňa M., ktorá sa práve mala na obžalovanú sťažovať, akým spôsobom jej predkladala pokladničné doklady za bežné nákupy na účet družstva, čo malo za následok, že jej spravidla nesedela pokladňa. Rovnako tak ani v jednom zo svojich vyjadrení obžalovaná neuvádzala, kde a akým spôsobom mal byť teda kovový odpad „pohodený“, na dvore družstva vôbec evidovaný.
Pokiaľ obžalovaná tvrdila, že nič z kancelárie predsedu družstva nemala dôvod mať u seba a potom čo ju zamkla po odvolaní z funkcie, všetko ponechala na svojom mieste a z dôvodu, že bola na PN, odmietala vydať kľúče, spochybňuje už len jej samotné priznanie, že pečiatku družstva má/mala doma, čo bola tiež jedna z vecí, ktorú členovia predstavenstva družstva nenašli po vstupe do kancelárie predsedu družstva, no z akého dôvodu mala po odvolaní z funkcie predsedníčky družstva obžalovaná doma oficiálnu pečiatku družstva PD, reálne vykonaným dôkazom vysvetlené nebolo.
Všetky doposiaľ uvedené skutočnosti vo svojom súhrne potom vedú krajský súd k dôvodom, pre ktoré zamietol návrh obžalovanej na vykonanie dôkazov týkajúcich sa zabezpečenia listinných - účtovných podkladov preukazujúcich podľa jej názoru jej nevinu. Inak povedané, pokiaľ celé ťažisko rozhodujúcej argumentácie obhajoby obžalovanej od začiatku dokazovania bolo založené na tvrdení, že neexistujú žiadne listinné (účtovné) dôkazy preukazujúce reálnu existenciu ...akého konkrétne kovového šrotu sa objednanie jeho odvozu, či jeho výkupu malo týkať, v akom množstve, hmotnosti a cene, kým mal byť tento šrot vyvezený a kde, či napokon dôkazov preukazujúcich prevzatie finančných prostriedkov obžalovanou a pokiaľ žiadne takéto dôkazy neboli predložené, kto bol vlastníkom tohto „neexistujúceho„ kovového šrotu ... a to konkrétne v takej podobe, ako ich obžalovaná vymedzila či už v rámci odvolacích námietok, resp. návrhu na doplnenie dokazovania (predložených prostredníctvom obhajkyne Q.. B. K. zo dňa 14.02.2021 na čl. 361) v konaní pred krajským súdom - tak podľa názoru krajského súdu potom obžalovaná navrhovala vykonanie dôkazov - neexistujúcich, o ktorých mohla mať reálne vedomosť, že sú nevykonateľné a preto za danej situácie krajský súd tieto návrhy na doplnenie dokazovania odmietol ako nedôvodné.
Okolnosť, ktorú považoval krajský súd za nepodstatnú pre rozhodnutie v posudzovanom prípade bol aj návrh obžalovanej predložený prostredníctvom obhajkyne Q.. B. K. zo dňa 14.02.2021 na čl. 361 - predvolať a vypočuť osobne J.. V. K. - audítorku na verejné zasadnutie odvolacieho súdu a priamo od nej zabezpečiť a preskúmať kompletné audítorské správy za r. 2016 a r. 2017 aj s doloženými prílohami vykonané ňou v W.“ M. H. a tiež inventúrne súpisy skladových zásob z W.“ M. H. za r. 2016 a r. 2017 podľa Zápisníc o vykonaní fyzickej inventúry k uvedeným rokom za účet pokladňa a účet základné prostriedky.
Je pravdou, že v súdnom spise je medzi vykanými dôkazmi žurnalizovaná (č.l. spisu 307, 308) správa nezávislého audítora z auditu účtovnej závierky W. F.“ k 31.12.2016, ktorú vypracovala J.. V. K. - audítorka k 15.05.2017.
No v už v samotnom odôvodnení stanoviska predloženého obžalovanou prostredníctvom obhajkyne Q.. B. K. zo dňa 14.02.2021 ako doplnenie už písomne odôvodneného odvolania voči rozsudku okresného súdu, však obžalovaná (prostredníctvom obhajkyne) sama zásadným spôsobom spochybňuje dôkaznú hodnotu tejto správy (..má len všeobecný a nekonkrétny obsah a chaoticky poukazuje na vlastné posúdenie, ak získa výročnú správu..), a tým aj dôvodnosť vykonania tohto dôkazu, keďže označená audítorka sama konštatovala (dokonca chybne - výročná správa obce), že ani nemala k dispozícii relevantné listinné podklady pre vypracovanie tohto auditu - konkrétne riadnu účtovnú závierku družstva W. za posudzovaný rok 2016. Ani okresný súd aj napriek tomu, že pojal tento dôkaz medzi dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní, však na tento dôkaz pri ustálení skutkového stavu a jeho právneho
posúdenia ako to plynie z odôvodnenia rozsudku, neprihliada ako na dôkaz zásadný a rozhodujúci, neargumentuje ním pri hodnotení dôkazov podstatných pre uznanie viny obžalovanej pre žalovanú trestnú činnosť v posudzovanom prípade, čo bol aj dôvod, vrátane už skôr uvedenej argumentácie, pre ktorý aj tento návrh obžalovanej na doplnenie dokazovania v rámci odvolacieho konania krajský súd odmietol.
Napokon krajský súd považoval za nevykonateľný dôkazný návrh obžalovanej predložený prostredníctvom obhajkyne Q.. B. K. zo dňa 14.02.2021 na č.l. 361 - zabezpečiť a preskúmať dozorový denník prokurátora Okresnej prokuratúry Kežmarok vzťahujúci sa k danému prípadu.
V prvom rade je potrebné uviesť, že spis, ktorý vedie prokurátor - dozorový denník - je vnútornou pracovnou pomôckou prokuratúry. Ani vtedy, ak obsahuje dôkazy, alebo iné dôležité písomnosti ho nemožno považovať za spis, na ktorý sa vzťahuje inštitút nazerania do spisov upravený v procesných normách (Tr. poriadok), napr. na tzv. základný trestný spis alebo zberný spis. Napokon podľa § 55 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších právnych predpisov platí, že nazerať do spisu, ktorý vedie prokurátor, môže iba jeho nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 1) alebo so súhlasom nadriadeného prokurátora iný prokurátor.
Na záver k návrhu obžalovanej predložený prostredníctvom obhajkyne Q.. B. K. zo dňa 14.02.2021 na čl. 361, na opätovné vypočutie svedka P. K. v rámci odvolacieho konania, ktorý pod prísahou na hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Kežmarok dňa 28.10. 2019 vypovedal, že „ žiaden šrot sa nepredával a pre šrot chodili Rómovia, ktorým bývalý predseda dával plechy“, už krajský súd skôr v odôvodnení tohto rozhodnutia hodnotil z hľadiska verifikácie výpovede obžalovanej, ale aj ustálenia skutkových zistení a keďže uvádzaný svedok mal vypovedať o skutočnostiach, ktoré sú podľa názoru krajského súdu zistiteľné z iných dôkazov, resp. týkajúci sa skutočností nepodstatných pre rozhodnutie, aj tento návrh obžalovanej bol z tohto dôvodu odmietnutý.
Následne krajský súd pristúpil k hodnoteniu zákonnosti a primeranosti druhu a výmery uloženého trestu obžalovanej V.. S. H. okresným súdom, kde na rozdiel od okresného súdu zistil dôvod pre zmenu druhu trestu v prospech obžalovanej.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré skutočnosti vzal súd prvého stupňa do úvahy pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu.
Dokazovanie v tomto smere tak, ako ho vykonal okresný súd, bolo vykonané v potrebnom rozsahu a vytvorilo spoľahlivý podklad pre rozhodnutie o druhu o výmere trestu v posudzovanom prípade. Okresný súd tiež správne ustálil existenciu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností (§ 36, § 37 Tr. zákona - v prospech poľahčujúcich podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona, nakoľko obžalovaná pred spáchaním činu v posudzovanom prípade viedla riadny život) a v nadväznosti na to tiež v súlade so zákonom (§ 38 ods. 2, 3 Tr. zákona) u obžalovanej určil trestnú sadzbu, znížením jej hornej hranice o jednu tretinu, v rámci ktorej potom určil druh a výmeru trestu v zmysle základných hľadísk a kritérií (§ 34 ods.1, ods. 4 Tr. zákona) rozhodných pre naplnenie účelu trestu zohľadňujúc pri tom aj pravidlo (ust. § 34 ods. 3 Tr. zákona), že trest má postihovať len páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.
Zohľadňujúc doposiaľ uvedené v súhrnne, krajský súd konštatuje, že v danom prípade, aby mohol konštatovať záver, že trest tak, ako bol uložený, je trestom zákonným, ktorý zodpovedá plne zásadám pre ukladanie trestov a odráža závažnosť protiprávneho konania obžalovanej V.. S. H., okolnosti, za ktorých sa skutku dopustila, ako aj samotnú osobu obžalovanej, mal za to, že bolo na mieste obžalovanej ukladať ako druh trestu trest peňažný ako trest samostatný vo výške 300,- (tristo) eur a súčasne pre prípad, že by výkon uloženého peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil obžalovanej náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) mesiacov, čo bol aj dôvod pre zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku vo výroku o treste postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/, ods. 2 Tr. poriadku.
Krajský súd teda po zohľadnení všetkých uvádzaných hľadísk a kritérií, určil ako správny druh trestu ako trest peňažný, obžalovaná predsa viedla pred spáchaním posudzovaného skutku riadny život a ani uložené sankcie v rámci priestupkového konania na tomto závere nemohli nič zmeniť.
Na záver nad rámec doposiaľ uvedeného v reakcii na obhajkyňou obžalovanej advokátkou Q.. B. K. namietaný postup krajského súdu, konkrétne predsedu senátu v posudzovanej veci v rámci verejného zasadnutia konaného dňa 23.02.2021, predmetom ktorého bolo prejednať odvolanie obžalovanej V.. S. H., krajský súd uvádza nasledovné.
Z publikovaného rozhodnutia Zbierke rozhodnutí súdov a stanovísk NS SR pod č. R 4/ 2010 (NS SR z 30. októbra 2008, sp. zn. 4 To 2/2008) vyplýva, že zo zodpovednosti obhajovaného za včasnú a okolnostiam prípadu primeranú voľbu obhajcu v žiadnom prípade nevyplýva povinnosť všeobecného súdu prispôsobovať režim konania a jeho priebeh predstavám a požiadavkám obhajcu obvineného, aj keby obhajobu prevzal obhajca v sebe kratšej dobe, resp. za situácie, že paralelne vykonáva obhajobu v inej trestnej veci väčšieho rozsahu. Čas potrebný na prípravu obhajoby, resp. na samotný jej výkon treba zamerať od súdu k obhajcovi a v žiadnom prípade nie naopak. Je vecou profesionálnej zodpovednosti obhajcu, či prevezme zastúpenie "na poslednú chvíľu", resp. za situácie, že paralelne vykonáva obhajobu v inej trestnej veci väčšieho rozsahu a ako sa tento obhajca so svojimi zákonnými a etickými povinnosťami vyrovná. Z toho jednoznačne vyplýva aj tá skutočnosť, že zmenou v osobe zvoleného obhajcu nie je preto všeobecný súd v priebehu konania, čo do jeho režimu, nijako viazaný.
Krajský súd považuje za potrebné, ako už bolo v úvode naznačené, ešte zdôrazniť, že obžalovaná svoju argumentáciu zjavne založila na negatívnom hodnotení dokazovania s jeho vlastnou interpretáciou, ktorou vyjadrila nespokojnosť s výsledkom konania, ktorú smeruje proti výroku o vine.
V nadväznosti na to krajský súd zvýrazňuje, že do obsahu práva na spravodlivé súdne konanie, resp. práva na obhajobu, nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto práva nemožno považovať neúspech v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Dôkazy, ktoré boli získané zákonným spôsobom, súdy v zmysle § 2 ods. 12 Tr. poriadku hodnotia podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Treba zdôrazniť, že žiaden dôkaz nemá zákonom predpísanú dôkaznú silu a je len na hodnotiacej úvahe súdu, ako sa s dôkaznou hodnotou jednotlivých dôkazov vysporiada, ktoré bude považovať za relevantné a ktoré naopak za menej podstatné. Ak teda súd nižšieho stupňa vyhodnotili výsledky dokazovania v zmysle zákona, v rozsahu a spôsobom, ktorý však nie je súladný s predstavami obžalovanej, okrem iného, nemožno takýto postup považovať za porušenie práva na obhajobu. (Pozri primerane uznesenie NS SR zo dňa 24.11.2020 sp.zn. 4Tdo /15/2020).
Ďalej je potrebné ešte uviesť k priebehu verejného zasadnutia v rámci odvolacieho konania, že podľa § 326 ods. 4 a 5 Tr. poriadku po otvorení verejného zasadnutia predseda senátu alebo ním určený člen senátu prednesie najskôr napadnutý rozsudok, uvedie, ktoré chyby rozsudku alebo konania sa vytýkajú a oznámi podstatný obsah doterajšieho konania. Odvolací súd môže konanie doplniť dôkazmi nevyhnutnými na to, aby mohol o odvolaní rozhodnúť.
K postupu odvolacieho súdu s odkazom na citované ustanovenia procesného predpisu je potrebné uviesť, že na rozdiel od kontradiktórneho hlavného pojednávania, kde dôraz je kladený na kontradiktórne vykonávanie dokazovania, úlohou verejného zasadnutia v rámci odvolacieho konania je v podstate ústne oboznámenie - napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, odvolania obžalovaného so zameraním na vytýkané chyby rozsudku alebo konanie, ktoré rozsudku predchádzalo a oboznámenie podstatného obsahu doterajšieho konania, ide teda o tzv. podávanie správy o stave veci (§ 295 ods. 1 Tr. poriadku), ktorú prednáša predseda senátu alebo ním určený člen senátu - sudca spravodajca.
Pri podávaní tejto správy nie je žiaduce, aby sa doslovne čítali obsahy rozsudkov, odvolaní, či dokonca trestných spisov. Základný rámec podávanej správy vymedzuje odvolateľ obsahom svojho odvolania, keď okrem výrokovej časti rozsudku musia byť ústne uvedené tie skutkové a právne úvahy, ktoré sú odvolaním napádané. Pokiaľ ide o uvedenie podstatného obsahu doterajšieho konania, jeho rozsah priamo vyplýva z odvolacích námietok uvedených v odvolaní, či už z pohľadu procesného postupu súdu prvého stupňa, tak aj orgánov činných v trestnom konaní, tak aj zisteného skutkového stavu, správnosti použitej právnej kvalifikácie, zákonnosti a primeranosti trestu a výroku o náhrade škody. Z podávanej správy však musí vyplývať čo bude predmetom prieskumu odvolacieho súdu v reakcii na odvolacie námietky obžalovaného. Svoj názor na vec však súd pri podávaní správy neuvádza.
Ak v rámci podávania správy o stave veci je oboznamovaný aj obsah dokazovania (napr. prečítanie niektorých výpovedí, listinných dôkazov a pod.), nejde o vykonávanie dokazovania. Takýmto postupom ani nemožno odstrániť nedostatok vo vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní súdom prvého stupňa. Zásada, že odvolací súd je povinný vychádzať z obsahu dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní, je modifikovaná obmedzenou možnosťou vykonávať dokazovanie aj na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom. Pri vykonávaní dokazovania na verejnom zasadnutí je odvolací súd obmedzený kvantitatívnym rozsahom vykonávania dôkazov - nemôže nahrádzať kontradiktórne vykonávanie dôkazov na hlavnom pojednávaní na základe návrhov procesných strán (neunesenie dôkazného bremena stranou na hlavnom pojednávaní nemožno v plnom rozsahu nahrádzať dokazovaním na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom). Obsah doplnenia dokazovania pred odvolacím súdom musí byť nevyhnutné obmedzený len na to, aby odvolací súd mohol kvalifikovane rozhodnúť o odvolaní.
Napokon prednes konečného návrhu na verejnom zasadnutí, ako to plynie už z opísanej povahy odvolacieho konania, nie je možné zamieňať s prednesom záverečnej reči na hlavnom pojednávaní po vykonaní dokazovania, kde procesný predpis dáva vyslovene strane v konaní priestor pre komplexné a vyčerpávajúce zhodnotenie skutkových zistení a ich právneho posúdenia, kde predseda senátu smie prednášajúceho prerušiť len, ak zrejme vybočuje z rámca prejednávanej veci (§ 274 ods. 4 Tr. poriadku).
Opierajúc sa o uvedené vo svojom súhrne krajský súd uvádza, že nepovažoval, aj z pohľadu argumentácie obsiahnutej v odôvodnení tohto rozhodnutia, z hľadiska obsahu a povahy odvolacích námietok obžalovanej za potrebné celý obsah písomne odôvodnených odvolaní, včítane písomného stanoviska obhajkyne Q.. B. K. k odvolaním obžalovanej nepadnutému rozsudku okresného súdu a jej návrhu na doplnenie dokazovania - tieto doslovne prednášať (citovať) v rámci prednesu na verejnom zasadnutí.
Súčasne z tohto dôvodu potom, po oboznámení podstatného obsahu doposiaľ vykonaného dokazovania v posudzovanej veci v rozsahu podľa uváženia predsedu senátu v reakcii na podstatné, právne relevantné odvolacie námietky obžalovanej, ale predovšetkým po opakovaných výzvach predsedu senátu ako vo vzťahu k stranám v konaní, osobitne obhajkyni obžalovanej tak aj voči obžalovanej samotnej, či majú okrem návrhov už prednesených vo svojich písomných podaniach, s ktorými sa súd musel oboznámiť (a posúdiť ich z hľadiska relevantnosti odvolacieho konania) ešte pred nariadením termínu verejného zasadnutia, nové, doposiaľ neuvádzané dôkazné návrhy na vykonanie dôkazov súvisiacich s prejednávanou vecou, obe zhodne uviedli (vrátane strán v konaní), že ďalšie nové návrhy na doplnenie dokazovania nemajú, preto predseda senátu pristúpil k udeleniu slova stranám v konaní pre konečné návrhy (§ 295 ods. 3 Tr. poriadku) - opäť nie záverečné reči - v rámci ktorého má strana v konaní možnosť vyjadriť sa k oboznámeným výsledkom verejného zasadnutia, nie opätovne komplexne hodnotiť celé dokazovanie vykonané na hlavnom pojednávaní, no predovšetkým ako má/by mal krajský súd o odvolaní obžalovanej V.. S. H. rozhodnúť.
Toto boli dôvody, pre ktoré krajský súd nepovažoval odvolacie námietky obžalovanej za dôvodné, čo do výroku o vine, no zistil dôvody pre zmenu vo výroku o treste v jej prospech, preto na podklade odvolania obžalovanej v rozsudku zrušil výrok o treste a postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/, ods. 3 Tr. poriadku sám vo veci rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. jednohlasne
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.