Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_24S-18-2020.pdf
PDF · 468.14 KB
Case nature
Area
Subarea
24S/18/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu Mgr. Ivany Datlovej a JUDr. Petra Molčana v právnej veci žalobcu: SCHNEIDER CLEANING, s.r.o., so sídlom Hviezdoslavova 280/6, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 44 030 592, právne zastúpený: Mgr. Henrich Schindler, advokát, so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 40 887 481 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 102801262/2019, č. 102801785/2019, č. 102801979/2019, č. 102802282/2019, č. 102802516/2019 a č. 102802865/2019, všetky zo dňa 05.12.2019 takto
rozhodol:
Žaloby z a m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Daňový úrad Banská Bystrica ako správca dane (ďalej len „správca dane“ alebo „prvostupňový orgán verejnej správy“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobia jednotlivých mesiacov január až december 2015. Daňová kontrola začala dňa 29.12.2017. O výsledku daňovej kontroly za kontrolované zdaňovacie obdobia január až december 2015 správca dane vyhotovil Protokol č. 102438999/2018 zo dňa 04.12.2018 (ďalej len „Protokol“), ktorý doručil žalobcovi spolu s výzvou na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v Protokole dňa 10.12.2018. Žalobca sa k Protokolu vyjadril písomne podaním zo dňa 02.01.2019. Správca dane prerokoval so žalobcom pripomienky uvedené v jeho vyjadrení k Protokolu, o čom spísal Zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 100331324/2019 zo dňa 30. 01. 2019. Dňa 18. 06. 2018 správca dane vykonal pojednávanie vo veci oboznámenia žalobcu s doplneným preverovaním vykonaným počas vyrubovacieho konania po daňovej kontrole dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až december 2015, o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101488013/2019. Následne správca dane oboznámil žalobcu s doplneným dokazovaním vo vyrubovacom konaní dňa 28. 08. 2019, o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní 102040852/2019.
Rozhodnutia správcu dane
2. Správca dane následne vydal prvostupňové rozhodnutia nasledovne: Správca dane rozhodnutím č. 494344/2019 zo dňa 04. 09. 2019 vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 10 100,- € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2015, daň vyrubená daňovým priznaním doručeným dňa 20. 02. 2015 vo výške 4 763,58 €, daň zistená správcom dane vo
vyrubovacom konaní vo výške 14 863,58 €, rozdiel dane vo výške 10 100,- € (ďalej len „rozhodnutie správcu dane január 2015“).
Správca dane rozhodnutím č. 102078577/2019 zo dňa 04. 09. 2019 vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 11 000,- € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2015, daň vyrubená daňovým priznaním doručeným dňa 20. 03. 2015 vo výške 8 012,53 €, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní vo výške 19 012,53 €, rozdiel dane vo výške 11 000,- € (ďalej len „rozhodnutie správcu dane február 2015“).
Správca dane rozhodnutím č. 102079301/2019 zo dňa 04. 09. 2019 vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 11 285,- € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2015, daň vyrubená daňovým priznaním doručeným dňa 20. 04. 2015 vo výške 9 040,- €, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní vo výške 20 325 €, rozdiel dane vo výške 11 285,- € (ďalej len „rozhodnutie správcu dane marec 2015“).
Správca dane rozhodnutím č. 102079714/2019 zo dňa 04. 09. 2019 vyrubil žalobcovi rozdiel dane vo výške 11 285,- € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2015, daň vyrubená daňovým priznaním doručeným dňa 20. 05. 2015 vo výške 2 297,81 €, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní vo výške 13 582,81 €, rozdiel dane v sume 11 285,- € (ďalej len „rozhodnutie správcu dane apríl 2015“).
Správca dane rozhodnutím č . 102079993/2019 zo dňa 04. 09. 2019 vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 14 450,- € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2015, daň vyrubená daňovým priznaním doručeným dňa 22. 06. 2015 vo výške 6 264,08 €, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní vo výške 20 714,08 €, rozdiel dane vo výške 14 450,- € (ďalej len „rozhodnutie správcu dane máj 2015“).
Správca dane rozhodnutím č. 102080195/2019 zo dňa 04. 09. 2019 vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 12 500,- € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2015, daň vyrubená daňovým priznaním doručeným dňa 16. 07. 2015 vo výške 6 390,06 €, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní 18 890,06 €, rozdiel dane vo výške 12 500,- € (ďalej len „rozhodnutie správcu dane jún 2015“).
3. Správca dane svoje rozhodnutia týkajúce sa zdaňovacích období január, február, marec, apríl, máj a jún 2015 odôvodnil zhodne tým, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa Advertising & Media s.r.o., Košice (ďalej len „Advertising & Media s.r.o.“) za zabezpečenie reklamy a za odvysielanie reklamných spotov (ďalej aj „služby“), pričom v jednotlivých zdaňovacích obdobiach si uplatnil odpočítanie dane nasledovne: V zdaňovacom období január 2015 si uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr:
- faktúra č. 2015010113, deň dodania 31. 01. 2015, fakturovaná suma 48 000,- € za zabezpečenie reklamy za odvysielanie reklamného spotu, kampaň: Schneider Cleaning s. r. o. na veľkoplošnej LED obrazovke v BA SNP, Malá scéna, Polus, BB Dom kultúry, TT OC MAX v Programe VIP KLIENT BALÍK „E“ za mesiac január 2015, popis: VIP KLIENT BALÍK „E“, 5 obrazoviek podľa vlastného výberu 21 000 x/ 1 LED,
- faktúra č. 2015010114, deň dodania 31. 01. 2015, fakturovaná suma 12 600,- € za zabezpečenie reklamy za odvysielanie reklamného spotu, kampaň: Schneider Cleaning s. r. o. na veľkoplošnej LED obrazovke v KE Cortec, v programe č. 1, za mesiac január 2015, popis: Program 1 (21 000/1 LED KE Cortec; V zdaňovacom období február 2015 si uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr:
- faktúra č. 2015020110, deň dodania 28. 02. 2015, fakturovaná suma 48 000,- € za zabezpečenie reklamy za odvysielanie reklamného spotu, kampaň: Schneider Cleaning s. r. o. na veľkoplošnej LED obrazovke v BA SNP, Malá scéna, POLUS, BB Centrum, TT OC Max, NR Mlyny, PD Korzo, LM Billa, ZA Hotel Slovakia, Nové Zámky, v Programe VIP KLIENT BALÍK „E“, za mesiac február 2015, popis: VIP KLIENT BALÍK „E“, 10 obrazoviek podľa vlastného výberu, 18 000 x /1 LED,
- faktúra č. 2015020111, deň dodania 28. 02. 2015, fakturovaná suma 10 800,- € za zabezpečenie reklamy za odvysielanie reklamného spotu kampaň: Schneider Cleaning s. r. o. na veľkoplošnej LED obrazovke KE Cortec, v programe č. 1, za mesiac február 2015, popis: Program 1 (18 000) / 1 LED KE Cortec,
- faktúra č. 2015020112, deň dodania 28 02. 2015, fakturovaná suma 7 200,- € za zabezpečenie reklamy za odvysielanie reklamného spotu, kampaň: Schneider Cleaning s. r. o. na veľkoplošnej LED obrazovke v KE Mila, v programe č. 3, za mesiac február 2015, popis: Program 3 (10 500)/ 1 LED KE Mila; V zdaňovacom období marec 2015 si uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr:
- faktúra č. 201503 0117, deň dodania 31. 03. 2015, fakturovaná suma 48 000,- € za zabezpečenie reklamy za odvysielanie reklamného spotu, kampaň: Schneider Cleaning s. r. o. na veľkoplošnej LED obrazovke v BA SNP, Malá scéna, POLUS, BB Centrum, TT OC MAX, NR Mlyny, PD Korzo, LM Billa, ZA Hotel Slovakia, Nové Zámky v Programe VIP KLIENT BALÍK “E“, za mesiac marec 2015, popis: VIP KLIENT BALÍK „E“ 10 obrazoviek podľa vlastného výberu, 18 000 x /1 LED,
- faktúra č. 2015030118, deň dodania 31. 03. 2015, fakturovaná suma 10 800,- € za zabezpečenie reklamy za odvysielanie reklamného spotu, kampaň: Schneider Cleaning s. r. o. na veľkoplošnej LED obrazovke v KE Cortec v programe č. 1, za mesiac marec 2015, popis: Program 1 (18 000)/1 LED KE Cortec,
- faktúra č. 2015030119, deň dodania 31. 03. 2015, fakturovaná suma 8 910,- € za zabezpečenie reklamy za odvysielanie reklamného spotu, kampaň: Schneider Cleaning s. r. o. na veľkoplošnej LED obrazovke v KE Mila v programe č. 2, za mesiac marec 2015, popis: Program 2 (13 500)/1 LED KE Mila; V zdaňovacom období apríl 2015 si uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr:
- faktúra č. 2015040142, deň dodania 30. 04. 2015, fakturovaná suma 48 000,- € za zabezpečenie reklamy za odvysielanie reklamného spotu, kampaň: Schneider Cleaning s. r. o. na veľkoplošnej LED obrazovke v BA SNP, Malá scéna, Polus, BB Centrum, TT OC MAX, NR Mlyny, PD Korzo, LM Billa, ZA Hotel Slovakia, Nové Zámky, v Programe VIP KLIENT BALÍK „E“, za mesiac apríl 2015, popis: VIP KLIENT BALÍK „E“ 10 obrazoviek podľa vlastného výberu, 18 000 x/1 LED,
- faktúra č. 2015040143, deň dodania 30. 04. 2015, fakturovaná suma 10 800,- € za zabezpečenie reklamy za odvysielanie reklamného spotu, kampaň: Schneider Cleaning s. r. o. na veľkoplošnej LED obrazovke v KE Cortec, v programe č. 1, za mesiac apríl 2015, popis: Program 1 (18 000)/1 LED KE Cortec,
- faktúra č. 2015040144, deň dodania 30. 04. 2015, fakturovaná suma 8 910,- € za zabezpečenie reklamy za odvysielanie reklamného spotu, kampaň: Schneider Cleaning s. r. o. na veľkoplošnej LED obrazovke v KE Mila, v programe č. 2, za mesiac apríl 2015, popis: Program 2 (13 500)/1 LED KE Mila; V zdaňovacom období máj 2015 si uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr:
- faktúra č. 2015050129, deň dodania 31. 05. 2015, fakturovaná suma 48 000,- € za zabezpečenie reklamy za odvysielanie reklamného spotu, kampaň: Schneider Cleaning s. r. o. na veľkoplošnej LED obrazovke v BA SNP, Malá scéna, Polus, BB Centrum, TT OC MAX, NR Mlyny, PD Korzo, LM Billa, ZA Hotel Slovakia, Nové Zámky, v programe VIP KLIENT BALÍK „E“, za mesiac máj 2015, popis: VIP KLIENT BALÍK „E“ 10 obrazoviek podľa vlastného výberu, 18 000 x/1 LED,
- faktúra č. 2015050130, deň dodania 31. 05. 2015, fakturovaná suma 38 700,- € za zabezpečenie reklamy za odvysielanie reklamného spotu, kampaň: Schneider Cleaning s. r. o. na veľkoplošnej LED obrazovke v KE Cortec, Stanica, Hotel Centrum v programe č. 1 a v PP Penzión u Alberta v programe č. 5, za mesiac máj 2015, popis: Program 1 (18 000)/1 LED KE Cortec, Program 1 (18 000)/1 LED KE Stanica, Program 1 (18 000)/1 LED,Hotel Centrum, Program 5 (7 500) /1 LED PP Penzión u Alberta; V zdaňovacom období jún 2015 si uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr:
- faktúra č. 2015060110, deň dodania 30. 06. 2015, fakturovaná suma 48 000,- € za zabezpečenie reklamy za odvysielanie reklamného spotu, kampaň: Schneider Cleaning s. r. o. na veľkoplošnej LED obrazovke v BA SNP, Malá scéna, Polus, BB Centrum, TT OC MAX, NR Mlyny, PD Korzo, LM Billa, ZA Hotel Slovakia, Nové Zámky, v programe VIP KLIENT BALÍK „E“, za mesiac jún 2015, popis: VIP KLIENT BALÍK „E“ 10 obrazoviek podľa vlastného výberu, 18 000 x/1 LED,
- faktúra č. 2015060111, deň dodania 30. 06. 2015, fakturovaná suma 27 000,- € za zabezpečenie reklamy za odvysielanie reklamného spotu, kampaň: Schneider Cleaning s. r. o. na veľkoplošnej LED obrazovke v KE Cortec, Košice Stanica, v programe č. 1 a PP Penzión u Alberta v programe č. 6, za mesiac jún 2015, popis: Program 1 (18 000)/1 LED KE Cortec, Program 1 (18 000)/1 LED KE Stanica, Program 6 (6 000)/1 LED PP Penzión u Alberta.
4. Za zdaňovacie obdobia január až december roku 2015 vynaložil žalobca na náklady za reklamu (odvysielanie reklamných spotov na LED obrazovkách) celkovo 739.125,- €, a zároveň si uplatnil právo na odpočítanie dane za nákup reklamných služieb vo výške 147.825,- €. Správca dane v odôvodnení svojich rozhodnutí týkajúcich sa dodávateľa ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., za zdaňovacie obdobia január až jún 2015 zhodne uviedol, že žalobca k výkonu daňovej kontroly predložil dodávateľské faktúry za odvysielanie reklamných spotov na veľkoplošných LED obrazovkách s prílohami, ktoré tvorili
Plány vysielania reklamných spotov s uvedením obdobia, miesta, dátumu, dĺžky spotu v sekundách, programu balíka, kampane, počtu odvysielaných spotov za deň a celkového počtu odvysielaných spotov za uvedený mesiac. Zároveň žalobca predložil správcovi dane Zmluvu o reklame a propagácii zo dňa 30. 12. 2014 (ďalej len „zmluva“) uzatvorenú medzi objednávateľom SCHNEIDER CLEANING, s.r.o., a dodávateľom ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., predmetom ktorej bola úprava vzájomných práv a povinností zmluvných strán za účelom reklamy, propagácie a prezentácie prostredníctvom obchodného mena objednávateľa v objeme, rozsahu, kvalite a cene dohodnutej medzi zmluvnými stranami na veľkoplošných obrazovkách podľa platného Cenníka pre rok 2015 po dobu platnosti od 01. 01. 2015 do 31. 12. 2015 tejto zmluvy, alebo na v zmluve dohodnuté reklamné obdobie prostredníctvom objednávok objednávateľa, záväzných písomných alebo ústnych pokynov a príkazov objednávateľa. Odmena dodávateľa za poskytnuté plnenie podľa tejto zmluvy mala byť vo výške fakturovanej sumy za dodanú službu. Ďalej žalobca predložil správcovi dane k výkonu daňovej kontroly v elektronickom formáte na USB kľúči Cenník reklamných spotov s ponukou ich odvysielania na veľkoplošných obrazovkách spoločnosťou ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., (ďalej aj „dodávateľ“) uvedenou v záhlaví Cenníka, v ktorom sa uvádza, že reklamné spoty sa kalkulujú ako desaťsekundové. V Cenníku ponúka spoločnosť ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., desať základných programov v závislosti od počtu spotov za deň, týždeň, mesiac s uvedením ceny za spot a celkovej ceny za mesiac. Cenník ďalej ponúka balíky pre VIP klientov označené ako BALÍK A - E s uvedením počtu obrazoviek v programe, ceny v eurách a zvýhodnenej ceny pre jednotlivé balíky. V Cenníku je uvedená ponuka 39 obrazoviek s fotografiami jednotlivých obrazoviek - Bratislava - Zvaračák, Bratislava - Lamač, Bratislava - INCHEBA, Bratislava
- SNP, Bratislava - Malá Scéna, Bratislava - Polus, Bratislava - AVION, Bratislava - ISTROPOLIS, Banská Bystrica - Centrum, Dolný Kubín - Rufín, Humenné - Centrum, Košice - OC Galéria, Košice - Palackého námestie, Košice - parkovisko Mc´Donalds, Košice - OC Optime, Košice - Hotel Centrum, Košice - Hotel DoubleTree by Hilton, Košice - Dargov, Košice - Steel Arena, Košice - Jumbo, Košice
- Cortex, Košice - Mila, Liptovský Mikuláš - OD Billa, Michalovce - Štefánikova, Námestovo - AS, Nitra - Mlyny, Nové Zámky, Poprad - Centrum, Prešov - Sebčov, Prešov - OC Max, Prievidza - OC Korzo, Snina - Centrum, Spišská Nová Ves - OC Madaras, Trnava - OC Max, Trenčín - Pod hradom, Trenčín - Pešia zóna, Žilina - Hotel Slovakia, Žilina - OC Dubeň. Žalobca ďalej predložil fotografie veľkoplošných LED obrazoviek s uvedením reklamy „SCHNEIDER CLEANING, s.r.o.“, (pričom z jednotlivých fotografií nie je zrejmé, kde, na akom mieste a kedy boli vyhotovené), Spot - reklama SCHNEIDER CLEANING, s.r.o., návrh, reklama 1 - Spot TV SCHNEIDER CLEANING, s.r.o., a reklama 2
- Spot TV SCHNEIDER CLEANING, s.r.o. Za účelom preverenia deklarovaných zdaniteľných obchodov správca dane zaslal žalobcovi výzvu na predloženie dôkazov dňa 28. 02. 2018 a dňa 03. 09. 2018, v ktorých žiadal žalobcu o predloženie dôkazov k fakturovaným plneniam - odvysielanie reklamných spotov na veľkoplošných LED obrazovkách s uvedením údajov, kto vyhotovil, umiestnil a odvysielal reklamné spoty na veľkoplošných obrazovkách, čo bolo zámerom reklamy, akým spôsobom boli vyberané miesta, kde mala byť odvysielaná reklama, dôkazy o počte minút zobrazenia reklamy za deň, o frekvencii vysielania, o vysielacom čase, o počte dní v týždni, akým spôsobom bola stanovená cena, adresy jednotlivých umiestnení LED obrazoviek, odkontrolovanie odvysielania reklamných spotov v jednotlivých mestách a podobne. Žalobca v písomných odpovediach zo dňa 21. 03. 2018 a zo dňa 25. 09. 2018 uviedol, že zhotoviteľom reklamných služieb a odvysielaných reklamných spotov bola spoločnosť ADVERTISING & MEDIA, s.r.o., nakoľko s nikým iným ako s touto spoločnosťou nekomunikovali a nikomu inému za tieto služby neplatili, s tým, že žalobca mal pred odvysielaním reklamných spotov (konateľ mal byť osobne v kancelárii dodávateľa v Košiciach) odsúhlasiť množstvo odvysielaných spotov, frekvenciu ich odvysielania a lokality, kde sa mali uvedené spoty vysielať, pričom všetky objednávky a balíčky vysielania boli prílohou každej faktúry. Reklamné spoty mali byť odsúhlasované pomocou telefonickej komunikácie a na osobnom rokovaní, ich konečná podoba bola doručená na CD nosičoch poštou. Žalobca uviedol, že koncom roka 2014 jednal s tromi osobami, z ktorých jedna mala byť konateľom spoločnosti ADVERTISING & MEDIA, ich mená si už nepamätal, v čase rokovania si však overoval meno uvedené v obchodnom registri a meno osoby, ktorá mu bola predstavená na rokovaní s touto spoločnosťou, pričom nemal žiadne pochybnosti, že jedná s oprávnenou osobou. Údaje o tom, kedy a v akých intervaloch boli spoty odvysielané, sú podľa žalobcu zdokladované v objednávkach a vysielacích časoch, ktoré sú prílohou každej faktúry. Žalobca sa nevedel vyjadriť k tomu, koho spoločnosť dodávateľa poverila alebo nepoverila odvysielaním reklamy, dodanie si vzájomne odsúhlasili, vzájomné povinnosti vyplývajúce z obchodného vzťahu považovali za riadne a včas splnené, t. j. služby boli dodané a boli zaplatené. K účelu výroby a odvysielania spotov žalobca uviedol, že mal nedostatok ľudí na čistenie, čím mohla byť ohrozená spolupráca s jeho odberateľom TIP-TOP Services, s. r. o. Dôvodom pre výber a nákup tohto typu služieb bola skutočnosť, že iné formy získavania pracovníkov
neboli efektívne a nenaplnili potreby žalobcu. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že v prípade, ak je ohrozené zabezpečenie a dosiahnutie zdaniteľných príjmov žalobu, bolo bezpodmienečne nutné vynaložiť daňový výdavok tak, aby bol žalobca schopný naďalej zabezpečovať svoje zmluvné záväzky v poskytovaní špecifických upratovacích služieb. Počet minút, frekvencia odvysielania a ďalšie skutočnosti mali byť zrejmé z priloženého Cenníka, z objednávok a Vysielacích plánov priložených ku každej faktúre, pričom zmluvné strany nepovažovali za potrebné vyhotovovať objednávky, pretože tieto by sa obsahovo kryli s údajmi na Vysielacích plánoch. Presné adresy umiestnenia LED obrazoviek žalobca nemal k dispozícii, nepovažoval to za potrebné, pričom správca dane mal v rámci daňovej kontroly k dispozícii predložené fotografie z mobilu, kde sú predmetné reklamy vyfotené, čím žalobca považoval ich existenciu za preukázanú a zdokumentovanú. Žalobca uviedol, že vysielanie reklamných spotov bolo odkontrolované, fotky na mobil boli vyhotovené osobne konateľom žalobcu v regióne stredného Slovenska, západného i východného Slovenska (námatkovo pri pracovných a iných cestách). Žalobca vo vyjadrení ďalej uviedol, že dodanie reklamných služieb vie preukázať aj konkrétnymi svedkami a navrhol ich vypočutie.
5. Správca dane v odôvodneniach ďalej uviedol, že v rámci daňovej kontroly z výpisu z obchodného registra zistil, že dodávateľ- spoločnosť ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., Košice dňa 01. 04. 2017 zanikla zlúčením so spoločnosťou JOMI + M, s. r. o., Nové Mesto nad Váhom, spoločníkom ktorej bola spoločnosť FUSION.EU CORP, Republika Marshallových ostrovov, pričom v čase zlúčenia za spoločnosť konal C. I. z Rožňavy, ktorý bol štatutárnym zástupcom približne v ďalších 20 spoločnostiach. Spoločnosť JOMI + M, s. r. o., bola zrušená 10. 02. 2017 a dňa 05. 05. 2017 bola vymazaná z obchodného registra Okresného súdu Trenčín. Právnym nástupcom spoločnosti JOMI + M, s. r. o., sa stala spoločnosť SOLUN, s. r. o., Trenčín, ktorá bola 6. mája 2017 vymazaná z obchodného registra (ex offo výmaz). Konateľmi spoločnosti ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., boli v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach roku 2015 Z. G., Košice a I. Q., Košice. Z podkladov získaných správcom dane z interných databáz finančnej správy bolo zistené, že v priebehu zdaňovacích období január až december 2015 uviedla spoločnosť ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., vo svojich daňových priznaniach daň z pridanej hodnoty v časti uskutočniteľné zdaniteľné obchody čiastku 47.845.481,10 €, DPH 9.569.096,24 € a tržby je vzrástli o 366 % oproti predchádzajúcemu obdobiu. Správca dane ďalej v odôvodnení uviedol, že využil svoje zákonné možnosti a v informačnom systéme Finančnej správy SR zistil, že u daňového subjektu ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., boli vykonané daňové kontroly DPH za zdaňovacie obdobie január až december 2015, ktoré prebiehali od júna 2015 do apríla 2017, a keďže spoločnosť bola dňa 05. 05. 2017 vymazaná z obchodného registra, požiadal správca dane o sprístupnenie informácií z daňových kontrol DPH vykonaných u tejto spoločnosti za účelom získania dôkazov o fungovaní a ekonomickej činnosti tohto dodávateľa. Správca dane požiadal o sprístupnenie informácií prostredníctvom dožiadaného Daňového úradu Košice, ktorý vykonával daňové kontroly DPH za zdaňovacie obdobia január až december roku 2015 v spoločnosti ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., pričom správcovi dane boli zaslané overené fotokópie Protokolov z ukončených daňových kontrol za jednotlivé zdaňovacie obdobia, pričom z daňových kontrol vykonaných u daňového subjektu ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., za rok 2015 vyplynuli nasledovné skutočnosti: Počas prebiehajúcich daňových kontrol tejto spoločnosti, resp. po ich ukončení došlo úmyselne k zlučovaniu a následnému zániku spoločnosti a jej právnych nástupcov, spoločnosť vystavila odberateľské faktúry pre svojich odberateľov za poskytnuté reklamné služby za rok 2015 v celkovej hodnote 47.845.481,10 € + DPH 9.569.096,24 €, k výkonu daňových kontrol predložila spoločnosť len neúplné účtovné doklady, pričom odpočítanie dane z prenájmu LED obrazoviek a režijných nákladov predstavovalo v tejto spoločnosti len mizivé percento z celkovej odpočítanej dane, čo podľa správcu dane poukazovalo na dôvod nepredloženia kompletného účtovníctva spoločnosti. Uvedená spoločnosť ako dôkaz prijatia prác a služieb predložila iba zoznam faktúr za výtvarné práce a služby, žiadne iné dôkazy preukazujúce materiálnu podstatu veci, t. j. reálne dodanie služieb nepredložila, v roku 2015 si uplatňovala odpočítanie dane z dodávateľských faktúr za rôzne podporné služby pri odvysielaní reklamných spotov, marketingové služby, pričom správca dane zistil, že medzi hlavných dodávateľov patrili spoločnosti, ktoré nemali žiadnych zamestnancov, nemali vytvorené personálne, materiálne ani organizačné predpoklady na výkon prác a služieb, tieto práce a služby mali dodať ďalší subdodávatelia, ktorých však dodávatelia nevedeli identifikovať, správcovi dane neboli predložené žiadne dôkazy potvrdzujúce uskutočnenie zdaniteľných plnení subdodávateľov ani uskutočnenie zdaniteľných plnení deklarovaných na faktúrach pre odberateľa ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., pričom subdodávateľské firmy, ktoré mali pre ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., reklamné služby vykonať v priebehu rokov 2015 a 2016 buď zanikli, alebo ich konateľom sa stal cudzí štátny príslušník, tieto nepredložili žiadne účtovné ani daňové doklady k deklarovanému prijatiu služieb od subdodávateľov. Nebolo teda preukázané ani kontrolovaným daňovým subjektom ADVERTISING &
MEDIA, s. r. o., ani jeho dodávateľmi, akým spôsobom mali byť deklarované služby realizované a kto boli ďalší subdodávatelia deklarovaného dodania služieb pre túto spoločnosť. Jediným dodávateľom spoločnosti ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., u ktorého nedošlo k zlúčeniu, zániku, prípadne k zmene konateľa bola spoločnosť CREO ART, s. r. o., Košice, ktorá vystavovala mesačne pre odberateľa ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., faktúry za prenájom vysielacieho času na LED obrazovkách. Konatelia spoločnosti ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., v roku 2015 Z. G. a I. Q. sa na ústnych pojednávaniach u správcu dane vyjadrili, že hlavnou činnosťou spoločnosti bolo sprostredkovanie reklamy na veľkoplošných obrazovkách, nevedeli si však spomenúť na názvy spoločnosti, s ktorými obchodovali a uviedli, že zákazníci mali už väčšinou vyhotovený reklamný spot na nosiči DVD, USB alebo spoločnosť ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., mala subdodávateľa, ktorý mal vytvoriť reklamu. Spoty spoločnosť ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., nevyrábala, bola len sprostredkovateľom. Zo záverov z vykonaných daňových kontrol u daňového subjektu ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., vyplynulo, že tento subjekt ani jeho subdodávatelia v priebehu daňovej kontroly nepreukázali, že reálne dodali služby deklarované na faktúrach a že im pri dodaní predmetných služieb vznikla daňová povinnosť. Ani dodávatelia daňového subjektu ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., nepreukázali, že dodali služby v kontrolovanom zdaňovacom období v zmysle Zákona o DPH a nevznikla im tak daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 Zákona o DPH. Všetky spoločnosti, vrátane spoločnosti ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., (dodávateľa žalobcu) deklarovali dodanie služieb len na základe listinných dôkazov, na materiálnej základni nebolo dostatočne preukázané ani prijatie služieb ani dodanie služieb, neboli predložené žiadne dôkazy o dodaní služieb ani zo strany dodávateľských spoločností, ani zo strany spoločnosti ADVERTISING & MEDIA, s. r. o. Spoločnosť ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., v priebehu výkonu daňových kontrol nepreukázala, že zdaniteľné obchody deklarované na vystavených faktúrach reálne uskutočnila, pričom sa jednalo o odvysielanie reklamných spotov na LED obrazovkách pre cca. 200 odberateľov. Podľa správcu dane zdokladované zistenie nekontaktnosti dodávateľov vyvracia vierohodnosť a preukaznosť dokladov a odôvodňuje pochybnosť o ich pravosti a o pravdivosti údajov v nich uvedených. V tomto prípade nebolo možné u dodávateľa žalobcu overiť doklady predložené žalobcom a skutočnosti v nich uvedené. Takýto doklad sám o sebe nepreukazuje, že sa deklarovaný obchod uskutočnil, resp. že sa uskutočnil tak, ako je v doklade uvedené, a teda že boli splnené všetky podmienky nároku na odpočet dane z prijatých služieb.
6. Správca dane ďalej v odôvodnení rozhodnutí uviedol, že pri správe dane vo veci daňového subjektu ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., získal vedomosť o úkone správcu dane, pričom dňa 04. 09. 2018 vykonal nahliadnutie do spisu z daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vykonaného u daňového subjektu Adhertec, s. r. o., Banská Bystrica, u ktorého bola vykonaná daňová kontrola DPH za zdaňovacie obdobie december 2014, o čom bol spísaný Úradný záznam, pričom nahliadnutie do spisu správca dane vykonal z dôvodu zabezpečenia ďalšieho dôkazu k činnosti spoločnosti ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., na základe ktorého zistil ďalších údajných subdodávateľov preverovaných reklamných služieb. Daňovou kontrolou bolo zistené, že daňový subjekt Adhertec, s. r. o. si uplatnil odpočítanie dane za odvysielanie reklamných spotov na veľkoplošných LED obrazovkách z faktúr od dodávateľa Agents, s. r. o., Bratislava, ktorý však bol len sprostredkovateľom medzi daňovými subjektmi Adhertec, s. r. o. a ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., ktorý mal zabezpečiť odvysielanie reklamných služieb podľa platného Cenníka na veľkoplošných obrazovkách. V priebehu daňovej kontroly u daňového subjektu Adhertec, s. r. o., boli vypočutí konatelia spoločnosti ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., Z. G. a I. Q., ktorí vo svojich výpovediach uviedli, že LED obrazovky, na ktorých bola reklama odvysielaná nevlastnili, obrazovky boli prenajaté od spoločnosti CREO ART, s. r. o. na základe Zmluvy o nájme reklamného vysielacieho času, podľa ktorej prenechala spoločnosť CREO ART, s. r. o. svojmu odberateľovi ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., do užívania reklamný priestor v objeme 30 % z celkového objemu reklamného vysielacieho času na 27 LED obrazovkách umiestnených na území SR. Daňovou kontrolou bolo preverené, že spoločnosť CREO ART, s. r. o. tieto obrazovky nevlastnila, prenajímala si ich hlavne od spoločnosti LASER MEDIA, s. r. o. Bratislava. V rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania u daňového subjektu Adhertec, s. r. o. požiadali zamestnanci správcu dane Národnú kriminálnu agentúru - Východ, o poskytnutie údajov týkajúcich sa preverovania odvysielania reklamy na LED obrazovkách k akcii SHARK ČVS: PPZ-16/NKA-FP-VY-2017, pričom z odpovede vyšetrovateľa vyplynulo, že I. Q., bývalý konateľ spoločnosti ADVERTISING & MEDIA, s. r. o. a I. I., konateľ spoločnosti CREO ART, s. r. o. sú trestne stíhaní a umiestnení v ústavoch na výkon väzby. Z výpovedi z vyšetrovacieho spisu obvineného M. Q. (brata I. Q. - konateľa spoločnosti ADVERTISING & MEDIA, s. r. o.) okrem iného vyplynulo, že do spoločnosti CREO ART, s. r. o. bol dosadený I. I., ktorého mal riadiť pán D. a ten riadil všetkých cez firmu Build Production Media, s. r. o. Do spoločnosti ADVERTISING & MEDIA, s. r. o. bol dosadený
brat M. Q. I. Q. preto, že bol vhodnejší na absolvovanie daňových kontrol. Príkazmi pána D. sa mali riadiť I. I., Z. G., I. Q. - konatelia spoločnosti CREO ART, s. r. o. a ADVERTISING & MEDIA, s. r. o. Zamestnankyňa spoločnosti ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., I. G. mala len vystavovať faktúry a media plány, pričom do systému mali byť zapojené rôzne firmy. I. I. ako konateľ spoločnosti CREO ART, s. r. o. mal byť poverený výberom peňazí z banky, ktoré odovzdával a tie si prerozdeľovali. V hierarchii systému firiem mali existovať klienti, ktorí mali vlastné firmy, existoval priestor na zabezpečenie účtovnej agendy a existovali firmy na distribúciu peňazí, kde sa posielali peniaze a vracali sa späť ako hotovostné peniaze, ponížené o provízie. Odberateľov malo byť okolo 200 klientov, pričom chod spoločnosti ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., mali riadiť pán D. a M. Q.. Dodávateľské firmy pre ADVERTISING & MEDIA, s. r. o. reálne nemali dodávať žiadne služby, malo to byť iba fakturačne nastavované. Peniaze v dodávateľských firmách sa mali vyberať z účtov, a následne sa mali vracať klientom späť. Na základe sprístupnených informácií, ktoré správca dane získal nazretím do spisov iných daňových kontrol vyplynulo, že spoločnosť ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., reklamné spoty na LED obrazovkách neodvysielala, že si prenajímala reklamný priestor na LED obrazovkách od dodávateľa CREO ART, s. r. o., ktorý si zas reklamný priestor prenajímal od spoločnosti LASER MEDIA, s. r. o. Správca dane ďalej získal informáciu, že Prezídium policajného zboru NAKA, Národná jednotka finančnej polície, expozitúra Východ - Košice, vyšetruje obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z cestnej činnosti podľa § 233 Trestného zákona, kde sú ako obvinení stíhaní väzobne aj bývalí konatelia a zástupcovia spoločnosti ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., a jeho dodávateľa CREO ART, s. r. o. Uvedené skutočnosti zistené o konaní spoločnosti ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., správca dane považoval za dôkaz, ktorý preukazoval, že táto spoločnosť riadne nepodnikala, nevystavovala faktúry ani neviedla účtovníctvo podľa platných právnych predpisov. Za spoločnosť nekonala osoba na to oprávnená, ale iná osoba, resp. iné osoby, ktoré úmyselne vytvorili zistené fakturačné reťazce. Za účelom preverenia ďalších skutočností týkajúcich sa dodávateľa ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., zamestnanci správcu dane zaslali 04. 09. 2018 žiadosť o vykonanie úkonu - poskytnutie údajov nazretím do vyšetrovacieho spisu vo veci PPZ: 16/NKA-FP-VY-2017 za účelom poskytnutia informácií týkajúcich sa preverovania reklamy na LED obrazovkách vrátane vyhotovenia fotokópií časti výpovedí zo spisu. Z odpovede na žiadosť správcu dane vyplynulo, že „posledný konateľ spoločnosti ADVERTISING & MEDIA, s. r. o. je v súčasnej dobe vo väzbe v Banskej Bystrici, nekompletné účtovné doklady spoločnosti ADVERTISING & MEDIA, s. r. o. sú zadržané na NAKA, pričom osoby uvedené v Uznesení o vznesení obvinenia založili v roku 2014 štruktúrovanú skupinu, po vzájomnej dohode prostredníctvom fakturačných reťazcov mali uzatvárať zmluvy na reklamné služby s majiteľmi existujúcich právne založených, či fingovaných firiem. Služby pozostávali z výroby reklamných spotov, kampaní, firemných prezentácií, prenájmu bannerov a iných produktov súvisiacich s výrobou a sprostredkovaním reklamy. Za tieto služby mali vyhotovovať faktúry, na ktorých boli ceny za deklarované dodanie služieb oproti reálnym dokladom účelovo vysoko nadhodnotené a podľa obvinenia slúžili na umelé navyšovanie nákladov a na sumy, ktoré si uplatňovali koncoví odberatelia ako odpočet DPH, prípadne zníženie daňovej povinnosti.“
7. Z dôvodu preverenia odvysielania reklamných spotov žalobcu na LED obrazovkách v zmysle fakturácie od dodávateľa ADVERTISING & MEDIA, s. r. o. vykonali zamestnanci správcu dane miestne zisťovanie u daňového subjektu LASER MEDIA, s. r. o., Bratislava, pričom správca dane preveril zdaniteľné obchody - odvysielanie reklamných spotov medzi LASER MEDIA, s. r. o., a spoločnosťou CREO ART, s. r. o., Košice, v zdaňovacích obdobiach január až december 2015, o čom bola spísaná Zápisnica o miestnom zisťovaní zo dňa 19. 09. 2018. Miestnym zisťovaním bolo zistené, že v zdaňovacom období roku 2015 spoločnosť LASER MEDIA, s. r. o., vykonávala prenájom LED obrazoviek na reklamné účely, pričom spoločnosť niektoré LED obrazovky vlastnila a niektoré si prenajímala od spoločnosti KVANT, s. r. o. V priebehu roku 2015 si tieto obrazovky odkúpila do svojho vlastníctva. So spoločnosťou CREO ART, s. r. o., mala spoločnosť LASER MEDIA, s. r. o., uzatvorenú Zmluvu z 15. 12. 2014 na dobu určitú od 01. 01. 2015 do 31. 12. 2015 na prenájom reklamného priestoru na LED obrazovkách uvedených v zmluve, pričom spoločnosť LASER MEDIA, s. r. o., fakturovala v priebehu roku 2015 odberateľovi CREO ART, s. r. o. mesačne pevne dohodnutú sumu 1.500,- € + 300,- € DPH za prenájom reklamného priestoru na LED obrazovkách v sieti LASER MEDIA, s. r. o. Podľa vyjadrenia konateľa Mgr. C. reklamné spoty dostávala spoločnosť LASER MEDIA, s. r. o. od spoločnosti CREO ART, s. r. o. jeden alebo dvakrát mesačne v elektronickej podobe na CD nosiči alebo USB kľúči, pričom spoločnosť LASER MEDIA, s. r. o. mala v období roku 2015 viacerých odberateľov, ktorým bol prenajatý vysielací čas mesačne a pre ktorých boli odvysielané reklamné spoty. Konateľ popísal ako prebiehalo vysielanie reklamných spotov na LED obrazovkách s tým, že LED obrazovky mali byť zapnuté denne cca. 16 hodín, spoty od jednotlivých odberateľov nahrávala
spoločnosť LASER MEDIA, s. r. o. do systému na každú obrazovku zvlášť, tieto spoty sa zhrávali do tzv. slučky (viaceré reklamy po sebe nasledujúce, pričom slučka trvala maximálne 12 minút a jeden spot trval 10 sekúnd). Pomocou prístupových kľúčov zamestnanci spoločnosti LASER MEDIA, s. r. o. ovládali každú obrazovku zvlášť prostredníctvom počítača, ktorý patril ku konkrétnej LED obrazovke, nahrali tam daný spot, k nemu bola priradená vysielacia frekvencia, obrazovka bola spustená, pričom prístup na nahrávanie, zapínanie a vypínanie obrazoviek mala len spoločnosť LASER MEDIA, s. r. o. Nikto iný spoty nezadával, nasadenie a odvysielanie reklamných spotov spoločnosť LASER MEDIA, s. r. o. vykonávala na diaľku pomocou mobilnej aplikácie. Spoločnosť LASER MEDIA, s. r. o. vlastnila celkový vysielací čas na LED obrazovkách a mohla ho následne ďalej prenajímať svojim odberateľom, pričom podľa predložených účtovných záznamov spoločnosť LASER MEDIA, s. r. o. mala v období roku 2015 približne 90 ďalších odberateľov, ktorým fakturovala odvysielanie reklamných spotov na LED obrazovkách na celom území SR. Spoločnosť LASER MEDIA, s. r. o. predložila správcovi dane podklady - Spot SCHNEIDER CLEANING, s.r.o., ktorý bol totožný so Spotom predloženým správcovi dane žalobcom. Z preverovania vykonaného u daňového subjektu LASER MEDIA, s. r. o. pre správcu dane vyplynulo, že reklamné spoty mohli byť na veľkoplošných LED obrazovkách odvysielané len zamestnancami spoločnosti LASER MEDIA, s. r. o., ktorí vlastnili, resp. prenajímali si LED panely a vlastnili prístupové kľúče potrebné k spusteniu obrazoviek. Konateľ spoločnosti p.C. popísal celý priebeh odvysielania reklamného spotu od jeho zaradenia do jednotlivých slučiek až po ich spustenie a odvysielanie na jednotlivých obrazovkách, nevedel však uviesť, na ktorých konkrétnych obrazovkách boli spoty spoločnosti SCHNEIDER CLEANING s.r.o. odvysielané, nevedel uviesť ani počet odvysielaných spotov. Potvrdil, že spoty odvysielal, avšak toto tvrdenie ničím nepreukázal. V texte jednotlivých faktúr vystavených spoločnosťou LASER MEDIA, s. r. o., pre odberateľa CREO ART, s. r. o., nie je špecifikované, spoty ktorých konkrétnych zákazníkov boli odvysielané, ani to, na ktorých LED paneloch boli odvysielané a ani koľkokrát. Na základe vykonaných úkonov správca dane nadobudol opodstatnené pochybnosti o pravdivosti údajov uvedených na dokladoch predložených žalobcom v daňovej kontrole, ktoré sa týkali fakturácie odvysielania spotov na LED obrazovkách, preto preveroval celý obchodný reťazec, t.j. aj dodávateľov a subdodávateľov žalobcu v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 3Sžf/24/2012.
8. Správca dane vyhodnotil všetky zistené skutočnosti a dôkazy týkajúce sa odpočítania dane v zdaňovacích obdobiach roku 2015 za odvysielanie reklamných spotov na základe faktúr od dodávateľa ADVERTISING & MEDIA, s. r. o. v súlade s § 3 ods. 3 Daňového poriadku, pričom preverovaním zistil, že reklamné služby - odvysielanie reklamných spotov spoločnosti SCHNEIDER CLEANING, s. r. o. nezabezpečila pre kontrolovaný daňový subjekt spoločnosť ADVERTISING & MEDIA, s. r. o. vo vlastnej réžii, ale ich mala zrealizovať subdodávateľským spôsobom. Správca dane konštatoval, že na základe všetkých získaných dokladov, nazretím do spisov, vykonaním miestnych zisťovaní zaslaných dožiadaní a svedeckých výpovedí konateľov spoločností, ktoré mali sprostredkovať odvysielanie reklamného spotu pre SCHNEIDER CLEANING, s. r. o., zostavil obchodný reťazec sprostredkovania reklamných služieb nasledovne: KVANT, s. r. o. - LASER MEDIA, s. r. o. - CREO ART, s. r. o. - ADVERTISING & MEDIA, s. r. o. - SCHNEIDER CLEANING, s. r. o. Správca dane konštatoval, že dokazovaním sa zistilo, že uvedené spoločnosti a ich ďalší subdodávatelia a odberatelia boli zapojení do tzv. systému firiem, pričom po začatí daňových kontrol dochádzalo k zlučovaniu firiem a ich následnému zániku a výmazu z obchodného registra, prípadne k výmene konateľov za cudzích štátnych príslušníkov. Daňový subjekt LASER MEDIA, s. r. o. nachádzajúci sa na začiatku obchodného reťazca si na základe zistení správcu dane skutočne prenajímal reklamný priestor na veľkoplošných LED obrazovkách od prenajímateľa KVANT, s. r. o., v priebehu roku 2015 boli tieto LED obrazovky odkúpené spoločnosťou LASER MEDIA, s. r. o. medzi poskytovateľom LASER MEDIA, s. r. o. a objednávateľom CREO ART, s. r. o. bola uzatvorená Zmluva o poskytnutí reklamného priestoru na obdobie roku 2015, predmetom ktorej bol záväzok poskytovať, teda umiestňovať v súlade s podmienkami dojednanými v zmluve, reklamné formáty objednávateľa prostredníctvom ich odvysielania na LED veľkoplošnej obrazovke v súlade so zadaním. Reklamné formáty predstavovali grafickú informáciu (spot) umiestnený/odvysielaný na LED veľkoplošnej obrazovke poskytovateľa za účelom odprezentovania informácie. Konateľ spoločnosti LASER MEDIA, s. r. o., p. C. opísal priebeh vysielania reklamných spotov, ktoré sa následne spúšťali automaticky na každej obrazovke zvlášť, popísal aj výrobu a nahratie spotov, ich zaradenie do takzvanej slučky a následné spúšťanie na obrazovkách podľa zmluvy. Spoločnosti CREO ART, s. r. o. neboli poskytnuté prístupové kľúče potrebné k spusteniu LED obrazoviek, tieto mali k dispozícii len zamestnanci spoločnosti LASER MEDIA, s. r. o. Spoločnosť CREO ART, s. r. o. mohla prenajať plochy obrazoviek aj inej spoločnosti, pričom LASER MEDIA, s. r. o. vystavil pre odberateľa CREO ART, s. r. o. v priebehu roku 2015 faktúry,
predmetom ktorých bol prenájom reklamného priestoru na LED obrazovkách v sieti LASER MEDIA,s.r.o.. Faktúry boli vystavované mesačne, ale neobsahovali bližšiu špecifikáciu, ktorá by preukazovala dodanie služby (odvysielanie konkrétnych reklamných spotov, napr. SCHNEIDER CLEANING, s. r. o.), pričom bolo zistené, že spoločnosť LASER MEDIA, s. r. o. pre svojich odberateľov v preverovanom období vystavovala faktúry už s konkrétnym údajom v predmete faktúry, za akú spoločnosť, produkt alebo kampaň sú dané faktúry vystavené. Vystavené faktúry neobsahovali žiadne prílohy preukazujúce názov reklamnej kampane, počet odvysielaní a pod. Spoločnosť LASER MEDIA, s. r. o. nevedela vierohodne preukázať odvysielanie predmetných reklamných spotov v preverovanom období roku 2015 pre odberateľa CREO ART, s. r. o. (napr. predložením Plánu vysielania, evidencie, playlistov, štatistických údajov, vyhodnotenia týkajúceho sa predmetnej reklamnej kampane a pod.). Konateľ spoločnosti LASER MEDIA, s. r. o. uviedol, že dokumentáciu z odvysielania spotov spoločnosť nearchivuje, nebol k dispozícii media plán, neboli robené reporty, archivovali sa len jednotlivé spoty. Daňový subjekt LASER MEDIA, s. r. o., predložil len videonahrávku reklamného spotu propagujúcej spoločnosť SCHNEIDER CLEANING, s. r. o., dôkazy o tom, kedy, na ktorých konkrétnych LED obrazovkách a v akej frekvencii bol tento spot odvysielaný, nebol predložený. Spoločnosť LASER MEDIA, s. r. o. síce uviedla, že spoty, ktoré jej zadala spoločnosť CREO ART, s. r. o. reálne odvysielala, za čo vystavila v priebehu roku 2015 faktúry, ktoré boli predložené správcovi dane pri miestnom zisťovaní, vo faktúrach je však uvedená len fakturácia všeobecne (za prenájom reklamného priestoru na LED obrazovkách v sieti LASER MEDIA, s. r. o., za konkrétny mesiac), v texte faktúr nie sú uvedené mená konkrétnych klientov, ktorých spoty boli odvysielané, nie je uvedené, že bol odvysielaný spot SCHNEIDER CLEANING, s.r.o., ani to, koľkokrát boli spoty odvysielané na obrazovke a na ktorých obrazovkách. Bolo potvrdené, že LASER MEDIA, s. r. o. na LED obrazovkách poskytovala službu odvysielania spotu pre iné spoločností, okrem iného aj pre CREO ART, s. r. o., avšak pokiaľ LASER MEDIA, s. r. o. vo svojom texte faktúry neuviedla názov spotu zákazníka ani jeho počet odvysielaní, nemohla ani spoločnosť CREO ART s. r. o. a ani jej odberateľ ADVERTISING & MEDIA, s. r. o. údaj o počte odvysielaní uviesť na svoje faktúry pre ďalších odberateľov z dôvodu, že nemali žiadne podklady o odvysielaní konkrétnych spotov jednotlivých klientov. Z uvedeného pre správcu dane vyplynulo, že z faktúr, ktoré vystavila spoločnosť LASER MEDIA, s. r. o. nie je ničím preukázané, že Spot SCHNEIDER CLEANING, s. r. o. bol spoločnosťou na jej obrazovkách odvysielaný a aj fakturovaný, fakturácia o odvysielaní spotu SCNEIDER CLEANING, s.r.o. nebola preukázaná spoločnosťou LASER MEDIA, s. r. o., spoločnosť ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., ale vo svojich vystavených faktúrach uvádza, aký konkrétny spot odvysielala, pričom na faktúrach od spoločnosti LASER MEDIA, s. r. o. nikdy nie je uvedené, že konkrétny spot, napr. SCHNEIDER CLEANING, s. r. o. bol na konkrétnych obrazovkách vysielaný tak, ako sa uvádza na faktúrach a ich prílohách, ktoré tvorili Plány vysielania.
9. Správca dane ďalej poukázal na to, že spoločnosť ADVERTISING & MEDIA, s. r. o. ako nájomca uzatvorila s prenajímateľom CREO ART, s. r. o. dňa 01. 08. 2014 Zmluvu o nájme reklamného vysielacieho času, v ktorej sa uvádza, že prenajímateľ prenechá do užívania nájomcovi reklamný priestor na reklamných LED paneloch vo vlastníctve prenajímateľa. V zmluve sa uvádza, že spoločnosť CREO ART, s. r. o. je výlučným vlastníkom hnuteľných vecí - reklamných LED panelov uvedených v zmluve, umiestnených v mestách na území SR. Dokazovaním v priebehu daňovej kontroly však bolo preukázané, že vlastníkom veľkoplošných LED obrazoviek bola spoločnosť LASER MEDIA, s. r. o., resp. spoločnosť KVANT, s. r. o., t.j. údaje na vyššie uvedenej zmluve neboli pravdivé. Dokazovaním sa preukázalo, že spoločnosti, ktoré v zmluvách uvádzali, že sú vlastníkmi LED panelov nimi v skutočnosti neboli, keďže vlastníkom LED panelov nebola ani spoločnosť ADVERTISING & MEDIA, s. r. o., ani spoločnosť CREO ART, s. r. o., tieto spoločnosti si len panely, resp. časť vysielacieho času prenajímali, pričom išlo o taký prenájom, že na prenajatú obrazovku si samy spot nemohli umiestniť a odvysielať, nakoľko technicky nemali prístup na konkrétnu obrazovku, čo znamená, že službu reklamy kupovali u dodávateľa, ktorému spot dodali a dodávateľ mal spot odvysielať. Prílohou zmluvy bolo Vyhlásenie prenajímateľa spoločnosti CREO ART, s. r. o. o poskytnutí prístupového kľúča prenajímateľovi ADVERTISING & MEDIA, s. r. o. na diaľkovú správu k veľkoplošným LED obrazovkám pre samostatné nasadzovanie reklamných spotov nájomcov, avšak na základe preverovaní vykonaných správcom dane bolo zistené, že prístupové kľúče potrebné k odvysielaniu jednotlivých reklamných spotov vlastnila len spoločnosť LASER MEDIA, s. r. o. a len táto mohla spoty odvysielať. Príloha zmluvy, ktorá hovorí o poskytnutí prístupového kľúča v spoločnosti Advertising & Media s. r. o. sa nezhoduje so skutočnosťou, nakoľko tieto prístupové kľúče vlastní len spoločnosť LASER MEDIA s. r. o. a táto ich neposkytovala svojim odberateľom. Správca dane poukázal na to, že na základe Zmluvy o nájme reklamného a vysielacieho času mala spoločnosť CREO ART s. r. o. prenechať nájomcovi Advertising & Media s. r. o. do užívania
reklamný priestor v objeme len 30 % z celkového objemu prenajatého reklamného vysielacieho času na LED obrazovkách umiestnených na území SR a presne špecifikovaných podľa prílohy k zmluve. Ak by svoj celý vysielací čas prenajala spoločnosť LASER MEDIA s. r. o. len odberateľovi CREO ART s. r. o, potom spoločnosti Advertising & Media s. r. o. by bolo prenajatých 30 % zo 16 hodín, čo predstavuje 4,8 hodiny. Ak by sa vysielal spot spoločnosti Schneider Cleaning s. r. o. nepretržite za sebou v 10- sekundových intervaloch, potom za minútu sa mohol odvysielať 6-krát, za hodinu 360-krát, za dve hodiny 720-krát. To znamená, že približne polovicu prenajatého vysielacieho času by boli vysielané len spoty Schneider Cleaning s. r. o. Zo zistení správcu dane však vyplynulo, že spoločnosť Advertising & Media s. r. o. mala mesačne cca 200 odberateľov, ktorým fakturovala odvysielanie reklamných spotov na LED obrazovkách. Na základe uvedených skutočností správca dane spochybnil množstvo odvysielaných spotov fakturovaných spoločnosťou Advertising & Media s. r. o. pre odberateľa Schneider Cleaning s. r. o. Reklamné spoty spoločnosti Schneider Cleaning s. r. o. nemohli byť odvysielané v takých množstvách, ako bolo uvedené na jednotlivých faktúrach od dodávateľa Advertising & Media s. r. o. Správca dane ďalej poukázal na to, že konatelia spoločnosti Advertising & Media s. r. o. Z. G. a I. Q. pri ústnych pojednávaniach u správcu dane uviedli, že klienti mali už väčšinou vytvorený vlastný reklamný spot, tento spot podľa požiadaviek bol odvysielaný na veľkoplošnej obrazovke, pričom spoty mali na veľkoplošnú obrazovku zadávať osobne pre prenajímateľa obrazoviek a ten mal zabezpečiť odvysielanie reklamy, t. j. vlastník obrazovky mal zabezpečiť odvysielanie spotov. Pri ďalšom ústnom pojednávaní I. Q. uviedol, že reklamu na panely umiestnil subdodávateľ - spoločnosť FRONT s. r. o. Z. G. na ústnom pojednávaní u správcu dane uviedol, že odvysielanie reklamy čiastočne vykonával on sám a aj externý technik, ktorého meno nevedel povedať, nevedel sa vyjadriť k technickému zabezpečeniu, spôsobu zohratia spotu do slučky, vysielaniu, spúšťaniu slučky, dĺžke spotu, jej zohratie do slučky s reklamami iných spoločností, prístupovým kľúčom, nepamätal si aké spoty prevzal, pričom uviedol, že objednávky a spoty zabezpečoval on sám. Zároveň uviedol, že osobne odvysielal reklamné spoty, avšak spôsob technického spracovania bližšie nevedel popísať. Správca dane v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 5Sžf/66/2011 - na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ktorý je predpokladom riadneho fungovania spoločnosti, pričom štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť o rozsahu a obsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definančné znaky pojmu podnikania. Výpovede konateľov spoločnosti Advertising & Media s. r. o. správca dane vyhodnotil ako nedôveryhodné, nakoľko preverovaním bolo preukázané, že vysielanie spotov na LED obrazovkách bolo realizované iným spôsobom ako tým, ako konatelia spoločnosti Advertising & Media s. r. o. popísali.
10. Správca dane v odôvodnení prvostupňových rozhodnutí uviedol, že Plány vysielania reklamných spotov, ktoré sú prílohou každej faktúry vystavenej spoločnosťou Advertising & Media s. r. o. pre žalobcu uvádzajú, že spot spoločnosti Schneider Cleaning s. r. o. mal byť odvysielaný na jednotlivých obrazovkách denne 450 až 800-krát. Vysielací čas spoločnosti LASER MEDIA s. r. o. na jednotlivých obrazovkách bol podľa vyjadrenia jej konateľa maximálne 16 hodín denne. Podľa zistení správcu dane teda ide o nereálne údaje, nakoľko spot v dĺžke 10 sekúnd sa pred vysielaním spolu s ostatnými spotmi zhrával do tzv. slučky, ktorá mala trvať 12 minút, pričom v slučke sa nachádzali spoty rôznych spoločností. To znamená, že slučka sa v hodine zopakovala 5-krát, a teda spot za hodinu mohol byť odvysielaný 5-krát. V prípade, že nekonečná slučka sa vysielala napríklad 16 hodín denne, za deň by sa jeden spot na jednej obrazovke opakoval maximálne 80-krát, a teda nie v takých množstvách, ako sa uvádza na jednotlivých Plánoch vysielania. Zo zistení správcu dane vyplynulo, že spoločnosť LASER MEDIA s. r. o. prenajímala reklamný priestor na LED obrazovkách okrem odberateľa CREO ART s. r. o. aj viacerým odberateľom mesačne, (cca 90 ďalším odberateľom, medzi ktorými bola aj spoločnosť CREO ART s. r. o.). Následne spoločnosť LASER MEDIA s. r. o. poskytla zo svojho vysielacieho času 30 % odberateľovi Advertising & Media s. r. o. (okrem toho spoločnosť CREO ART s. r. o. poskytovala vysielací čas ďalším spoločnostiam). Spoločnosť Advertising & Media s. r. o. následne fakturovala prenájom vysielacieho času pre svojich cca 200 odberateľov, čo znamená, že spoty kontrolovaného daňového subjektu Schneider Cleaning s. r. o. mohli byť odvysielané ešte v oveľa menších množstvách. Z uvedených dôvodov fakturáciu až 450 až 800 spotov denne na jednej obrazovke, ktorú spoločnosť Advertising & Media s. r. o. uvádzala na svojich faktúrach a tiež na priložených playlistoch, správca dane vyhodnotil ako nereálnu. Na základe uvedených zistení správca dane konštatoval, že nebolo preukázané, že reklamné spoty boli odvysielané práve v období január až december 2015 a v počte deklarovanom na jednotlivých dodávateľských faktúrach od spoločnosti Advertising & Media s. r. o. a ich príloh. Žalobcom predložené videonahrávky reklamných spotov a fotodokumentácia obrazoviek nepovažoval správca dane za dôkaz preukazujúci skutočné odvysielanie reklamných spotov. Z predložených videonahrávok nebolo zrejmé, v ktorom čase a
koľkokrát bol reklamný spot reálne odvysielaný. Na základe uvedeného správca dane konštatoval, že tzv. subdodávatelia reklamných spotov nepotvrdili a nepreukázali dokladmi dodanie služby tak, ako je prezentované na faktúrach a playlistoch, ktoré predložil správcovi dane žalobca, spoločnosť Advertising & Media s. r. o. vystavila faktúry pre svojho dodávateľa spoločnosť Schneider Cleaning s. r. o. bez reálneho podkladu od svojho dodávateľa, resp. dodávateľov, pričom fakturácia firiem medzi sebou v tzv. reťazci bez reálneho naplnenia dáva firmám možnosť úpravy odpočítania dane ako i dodania služby. Správca dane konštatoval, že žalobca neuviedol a ničím nepreukázal, ktoré obrazovky si vybral zo zoznamu cca 39 obrazoviek a ktoré boli oznámené spoločnosti Advertising & Media s. r. o. ako tie, na ktorých chce zákazník odvysielať reklamný spot. Výber a zoznam umiestnenia obrazoviek nebol súčasťou uzatvorenej zmluvy, a preto nebolo jasné, čo si žalobca objednal u svojho dodávateľa, pričom v zmluve nie je uvedené, čo konkrétne z cenníka si objednávateľ u dodávateľa objednával, na ktorých konkrétnych obrazovkách žiadal reklamu odvysielať a aká bola dohodnutá konkrétna čiastka odmeny. V zmluve sa nenachádzali ani informácie o počte spotov. Dokazovaním sa zistilo, že počet spotov, ktoré deklaroval žalobca a ktoré sú fakturované spoločnosťou Advertising & Media s. r. o. je značne nadsadený a nebolo preukázané, že spoty boli odvysielané tak, ako je uvedené na priložených playlistoch. Správca dane na základe uvedených skutočností nadobudol podozrenie, že spoločnosti CREO ART s. r. o., Advertising & Media s. r. o. a žalobca účelovo vytvorili reťazec bez riadneho podnikateľského dôvodu. Konštatoval, že všetky zistené skutočnosti vykazujú znaky úmyselného konania uvedených daňových subjektov. Znaky úmyselného a koordinovaného postupu preukazuje aj následné zlučovanie a postupný zánik spoločnosti Advertising & Media s. r. o. a jej subdodávateľov a tieto skutočnosti preukazujú účelovosť konania spoločností zapojených v obchodnom reťazci s cieľom znemožniť správcovi dane preverovať skutočnosti deklarované faktúrami a zmluvami. V uvedenom reťazci sa pre zaistenie neprehľadnosti uskutočnilo viac predajov, pričom posledným v reťazci daňový subjekt - žalobca a ďalších 200 odberateľov - uplatnil voči štátu odpočítanie dane. Z poznatkov získaných správcom dane z iných daňových kontrol vykonaných u dodávateľa Advertising & Media s. r. o. a z daňovej kontroly vykonanej u Adhertec, s. r. o. bolo zistené, že zástupcovia spoločnosti Advertising & Media s. r. o. sa na základe vyhotovených účtovných dokladov v rámci účelových reťazových obchodov s reklamnou činnosťou podieľali na tom, že uvádzali správcu dane do omylu v otázke splnenia nároku na uplatnenie nadmerného odpočtu DPH, resp. výšky vlastnej daňovej povinnosti.
11. Správca dane v odôvodnení prvostupňových rozhodnutí konštatoval, že z dokumentov získaných zákonným spôsobom od iných správcov dane a na základe ďalších dôkazov zistil, že umelo začlenená spoločnosť v obchodnom reťazci fakturujúcom si reklamné služby - Advertising & Media s. r. o. fakturuje značne navýšené a nereálne čiastky reklamných spotov svojim cca 200 odberateľom, čím následne navyšuje svoju fakturáciu neúmerným spôsobom voči prijatým plneniam za odvysielanie reklamných spotov. Dôvodom takejto úvahy správcu dane bolo to, že fakturované dodanie služieb prebehlo v rámci obchodného reťazca a v tomto reťazci bolo zistené, že priamy dodávateľ žalobcu vstúpil do tohto reťazca za účelom neúmerného zvýšenia ceny z dôvodu získania daňovej výhody. Daňovou kontrolou správca dane preveril, že odvysielanie fakturovaných reklamných spotov na LED obrazovkách vykonávala spoločnosť LASER MEDIA s. r. o., ktorá túto činnosť fakturovala svojmu odberateľovi CREO ART s. r. o. mesačne v sume 1 500,- € plus DPH 300,- €, t. j. za rok 2015 spolu vo výške 18 000,- € plus DPH 3 600 €. Následne spoločnosť CREO ART s. r. o. fakturovala prenájom 30 % svojho reklamného priestoru na LED obrazovkách odberateľovi Advertising & Media s. r. o. v čiastke celkom za rok 2015 260 983,33 € + DPH 52 196,67 €. Nakoniec spoločnosť Advertising & Media s. r. o. vystavila odberateľské faktúry pre svojich odberateľov (medzi ktorých patril aj žalobca) za odvysielanie reklamných spotov na LED obrazovkách celkovo za rok 2015 v sume 47 845 481,10 € + DPH 9 569 096,24 €. Správca dane konštatoval, že v tomto prípade fakturácia medzi spoločnosťou Advertising & Media s. r. o. a jeho odberateľmi, t. j. aj žalobcom, nemala žiadne ekonomické opodstatnenie, ale bola realizovaná len z dôvodu získania daňového zvýhodnenia, ktorým bolo odpočítanie dane v neúmerne navýšenej sume dane v porovnaní so sumou, ktorú by žalobca bol oprávnený odpočítať, ak by predmetné reklamné služby prijal priamo od prevádzkovateľa reklamných LED obrazoviek. Získanie tejto daňovej výhody považoval správca dane za hlavný cieľ fakturovaných plnení. Z vyššie uvedených dôvodov vznikla spoločnosti Advertising & Media s. r. o. vysoká daňová povinnosť, ktorú sa snažila znížiť tým, že si uplatňovala odpočítanie dane z faktúr za rôzne reklamné služby od dodávateľov, ktorí reálne žiadnu ekonomickú činnosť nevykonávali, nevedeli predložiť žiadne účtovné doklady a následne zanikli. Posledné články v tomto reťazci - odberatelia spoločnosti Advertising & Media s. r. o., medzi ktorých patrí aj žalobca, si z fakturácie odvysielania reklamných spotov od dodávateľa Advertising & Media s. r. o. uplatňovali odpočítanie dane vo forme nadmerných odpočtov, prípadne si týmto umelo znižovali svoju vlastnú daňovú povinnosť. Správca
dane uzavrel, že napriek tomu, že žalobca predložil faktúry, z ktorých dodávateľ Advertising & Media s. r. o. bol povinný sumu dane z pridanej hodnoty uvedenú na faktúre priznať a odviesť, uvedený doklad je dôkazom len vtedy, ak bol vystavený na základe reálneho plnenia, ktorého uskutočnenie však nebolo preukázané. Na základe preverovaných skutočností správca dane v daňovej kontrole zistil, že služby odvysielania reklamných spotov na LED obrazovkách neboli spoločnosťou Advertising & Media s. r. o. poskytnuté žalobcovi v takom objeme, ako je uvedené na jednotlivých faktúrach a priložených playlistoch. Zároveň bolo zistené, že služby za odvysielanie reklamných spotov na LED obrazovkách, ktoré fakturovala spoločnosť Advertising & Media s. r. o. pre svojho odberateľa - žalobcu, boli oproti reálnym nákladom vysoko nadhodnotené a ich cieľom bolo znížiť daňovú povinnosť, ktorá vyplývala z výkonu jeho podnikateľskej činnosti. Z uvedeného dôvodu správca dane v daňovej kontrole dospel k záveru, že nakoľko dodávateľovi Advertising & Media s. r. o. nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 Zákona o DPH, tak žalobca nemal právo odpočítať si daň uvedenú v predmetných faktúrach, pretože nesplnil zákonnú podmienku pre odpočítanie dane podľa § 49 Zákona o DPH. Na základe zistení z priebehu výkonu daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie január až jún 2015 správca dane neuznal žalobcovi nárok na odpočítanie dane v ním uplatnených čiastkach z dodávateľských faktúr od spoločnosti Advertising & Media s. r. o. za odvysielanie reklamných spotov na LED obrazovkách z dôvodu, že nesplnil zákonné podmienky pre odpočítanie dane v zmysle § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o DPH“).
12. V odôvodnení prvostupňových rozhodnutí sa správca dane vyjadril k pripomienkam žalobcu k zisteniam uvedeným v Protokole z daňovej kontroly, v ktorých vyjadril nesúhlas s vyhodnotením dôkazov a so závermi správcu dane a namietal nevykonanie výsluchu navrhovaných svedkov (D. a D.). Správca dane poukázal na zistenia u iných daňových subjektov v obchodnom reťazci a tieto vyhodnotil vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu u žalobcu s tým, že postupný zánik a následné zlúčenie spoločnosti Advertising & Media s. r. o. a jeho obchodných partnerov vyhodnotil ako konanie vykazujúce znaky úmyselného a koordinovaného postupu, obchodné transakcie deklarovanými účtovnými dokladmi neniesli znaky základných a reálnych princípov obchodnej spoločnosti, k dodaniu služieb nedošlo, tieto spoločnosti nemali zamestnancov, techniku, reálnu kanceláriu a ďalšie atribúty pre vykonávanie podnikateľskej činnosti s reklamnými službami, z čoho vyplýva, že sa jednalo o ekonomickú činnosť umelo a účelovo vytvorenú a koordinovanú. Správca dane zistil, že v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach došlo v spoločnosti Advertising & Media s. r. o. k neúmernému navýšeniu ceny reklamných služieb bez pridania akejkoľvek hodnoty z dôvodu získania daňovej výhody pre seba a svojich obchodných partnerov, medzi ktorých patrila aj spoločnosť žalobcu, vo forme odpočítania DPH. DPH uplatnená spoločnosťou Advertising & Media s. r. o. z faktúr od dodávateľa CREO ART s.r.o. a uplatnenie odpočítania dane spoločnosti CREO ART s.r.o. od dodávateľa, ktorý poskytol prenájom reklamného priestoru na LED obrazovkách - LASER MEDIA s.r.o. bolo neporovnateľne nižšie, ako následne fakturácia reklamných služieb pre konečných odberateľov, v tomto prípade pre žalobcu. Takéto bezdôvodné navýšenie ceny s cieľom čerpať odpočítanie dane vo forme zníženia vlastnej daňovej povinnosti je v rozpore so všeobecnými zásadami fungovania systému DPH. V tomto prípade správca dane konštatoval zneužitie systému DPH, pretože žiadny iný rozumný dôvod na takéto mnohonásobné navýšenie ceny v danom prípade nebol. Umelým navyšovaním cien jednotlivých plnení, ktoré neodrážali ekonomickú náročnosť a vloženú prácu jednotlivých plnení, sa podľa správcu dane jedná o vymyslené sumy bez reálneho odrazu ich obsahu. Správca dane ďalej uviedol, že v daňovej kontrole nezaťažoval neúmerne žalobcu tak, aby bol tento povinný predkladať dôkazy týkajúce sa konania jeho dodávateľa a následne jeho subdodávateľov, pretože správca dane v daňovej kontrole využil zákonný spôsob získania a vykonania dôkazov a dôkazné bremeno bolo rozložené úmerne medzi žalobcu a správcu dane. Následne vo vyrubovacom konaní už dôkazné bremeno znášal správca dane, ktorý na základe pripomienok žalobcu, dôkazov od OČTK a vykonaných svedeckých výpovedí vyhodnotil zistený skutkový stav tak, že neuznal právo žalobcu na odpočítanie dane z dôvodu, že žalobca vedel o tom, že kúpou preverovaných reklamných služieb od dodávateľa Advertising & Media s. r. o. sa zapojil do daňového podvodu. V priebehu výkonu daňovej kontroly i vyrubovacieho konania správca dane nepoprel, že odvysielanie reklamných spotov na LED obrazovkách bolo realizované, nebolo však preukázané, že toto odvysielanie reklamných spotov bolo realizované v takom množstve, ako deklarujú jednotlivé faktúry s prílohami, ktoré tvoria Plány vysielania reklamných spotov vystavené spoločnosťou Advertising & Media s. r. o. pre odberateľa - žalobcu. Správca dane sa zaoberal pripomienkami žalobcu k Protokolu a vyhodnotil ich vo vzájomnej súvislosti so všetkými skutočnosťami a dôkazmi zistenými správcom dane, toto vyhodnotenie uviedol v Zápisnici z 30.01.2019. Následne správca dane vo vyrubovacom konaní vykonal dokazovanie navrhnuté žalobcom (vypočutie svedkov D. a D., ako aj
konateľa žalobcu) a tiež podľa vlastného uváženia (vypočutie osôb vystupujúcich za daňový subjekt Advertising & Media s. r. o. Z. G., M. Q., I. Q. a konateľa spoločnosti CREO ART s.r.o. I. I.). Následne so žalobcom prerokoval pripomienky a zistenia vo vyrubovacom konaní v dňoch 18.06. a 28.08.2019.
13. Správca dane v odôvodnení prvostupňových rozhodnutí ďalej popísal jednotlivé úkony vykonané vo vyrubovacom konaní, konkrétne že nahliadol do dokladov a svedeckých výpovedí vykonaných orgánmi činnými v trestnom konaní, vyhotovil si kópie z vyšetrovacieho spisu č. PPZ:16NKA-FP- VY-2017 (Zápisnice o výsluchoch o.i. M. Q., I. Q. a G. R. - účtovníčky Advertising & Media s. r. o.). Ďalej správca dane vykonal výsluchy svedkov, resp. výsluchy svedkov zabezpečil prostredníctvom dožiadaného správcu dane: svedok Z. G. do Zápisnice z 01.04.2019 uviedol, že podpísal zmluvu o reklame so žalobcom, ale všetko zabezpečoval M. Q. (majiteľ spoločnosti), faktúry aj Plány vysielania reklamných spotov vyhotovovala účtovníčka podľa cenníka, domnieval sa, že spoty boli odvysielané, potvrdil podpísanie zmluvy so spoločnosťou CREO ART s.r.o. Ďalej uviedol, že spoločnosť Advertising & Media s. r. o. si prenajala obrazovky od CREO ART s.r.o., na obrazovky bola spoločnosť Advertising & Media s. r. o. napojená cez počítač a zadávala aj reklamy, toto zabezpečoval R. Q., návrhy reklám zabezpečovali samotní klienti, nepamätal si, ako komunikovali so žalobcom, ani kto spoty žalobcu odvysielal. Svedok N. D. do Zápisnice z 21.03.2019 uviedol, že bol zamestnancom žalobcu a ako koordinátor mal na starosti ľudí, ktorí brigádovali vo Volkswagene v Bratislave. Súčasne v r. 2015 podľa pokynov konateľa žalobcu chodil obvykle pri odchode domov po Bratislave kontrolovať reklamy umiestnené na LED obrazovkách, pričom kontroloval 2-3 LED obrazovky priemerne raz za týždeň, cez svoj súkromný mobil vyhotovil fotodokumentáciu a posielal ju konateľovi žalobcu. Svedok I. D. do Zápisnice dňa 05.04.2019 uviedol, že sa pozná s konateľom žalobcu, ktorý ho požiadal o odkontrolovanie vysielania spotov na LED obrazovkách v niektorých mestách na Slovensku, čo urobil, spoty odfotil na mobilný telefón a poslal fotky konateľovi žalobcu. Svedok I. I. do Zápisnice z 27.03.2019 uviedol, že spoločnosť CREO ART s.r.o. v r. 2015 mala LED obrazovky vo vlastníctve aj v prenájme, prenajímala len reklamný priestor, resp. vysielací čas na LED obrazovkách aj spoločnosti Advertising & Media s. r. o., reklamné spoty neodvysielala, ani nevyrábala. Svedok R. Q. do Zápisnice dňa 27.03.2019 uviedol, že za biznisom spoločnosti Advertising & Media s. r. o. nebol ani on, ani jeho brat (I. Q. - konateľ), riadila ich ďalšia osoba, na pokyn ktorej konali, a to p. D., ktorý zabezpečoval klientov a dával podklady pre fakturáciu. Spoločnosť Advertising & Media s. r. o. vykonávala reklamnú činnosť - vysielanie reklamy na veľkoplošných obrazovkách, spoločnosť mala 3-4 zamestnancov, ale aj externých ľudí, ktorí zabezpečovali klientelu pre fakturáciu odvysielania reklamných spotov. Títo ľudia si faktúry pre klientov vyzdvihli vo firme a ich úlohou bolo faktúry doručiť zákazníkom. Spoločnosť mala aj externého obchodného zástupcu, ku ktorému tento klient patril, títo zástupcovia boli traja, napr. M. I., ostatných si nepamätal. Uviedol, že sa so zástupcom žalobcu nikdy nestretol, zmluvu podpísal dočasný konateľ Z. G., ktorý bol jednoduchší človek a konateľom bol krátko. Spoločnosť len zabezpečovala vysielanie reklamných spotov, pripravených samotnými klientami, cez ďalšiu spoločnosť. V prípade obrazoviek prenajatých od spoločnosti LASER MEDIA s.r.o. sa hotové spoty zaslali tejto spoločnosti, ktorá ich následne odvysielala. Uviedol, že na faktúrach je síce uvedené, že ich vystavoval jeho brat I. Q., ale vystavovala ich p. G., nevedel sa vyjadriť, na akom základe. Mal za to, že reklamné spoty boli skutočne odvysielané. K skutočnosti, či sa vracali peňažné prostriedky zaplatené odberateľmi za fakturované služby od spoločnosti Advertising & Media s. r. o. späť odberateľom ponížené o provízie, svedok uviedol, že 2x vrátil peniaze zaplatené odberateľom SCHNEIDER CLEANING s.r.o. p. I. a ten ich mal osobne odovzdať zástupcovi žalobcu. Väčšinou sa tieto finančné prostriedky vracali p. D. a ten ich mal vracať odberateľom. Princíp bol ten, že z Advertising & Media s. r. o. sa mali posielať peniaze za fiktívne fakturácie do ďalších spoločností, tam konatelia týchto spoločností tieto finančné prostriedky vyberali z účtov a v hotovosti ich odovzdávali buď jemu alebo p. D.. Svedok potvrdil, že mal vedomosť o tom, že takto boli finančné prostriedky za úhrady faktúr vrátené aj žalobcovi v r. 2015. Takýchto spoločností, ktorým sa vracali späť finančné prostriedky za úhrady faktúr bolo veľa. Svedok sa nevedel vyjadriť k reálnemu množstvu reklamných spotov, ktoré mohlo byť denne odvysielané na jednotlivých obrazovkách, nekontroloval to, ani nesledoval, spoločnosti CREO ART s.r.o. a LASER MEDIA s.r.o. mali svojich klientov a aj chod spoločnosti CREO ART s.r.o. mal riadiť p. D.. M. Q. podľa jeho vyjadrenia dostával príkazy od p. D., on ich zadal bratovi I. a tento zabezpečil vo firme Advertising & Media s. r. o. Svedok M. Q. do Zápisnice dňa 15.05.2019 uviedol, že spoločnosť Advertising & Media s. r. o. prevzal od p. Z. G., jeho náplňou bolo kompletne sa starať o chod spoločnosti. V tom čase bolo hlavnou náplňou spoločnosti vysielanie reklamných spotov na LED paneloch na území celej SR, spoločnosť mala 4-8 zamestnancov, na konanie v mene spoločnosti nikoho nesplnomocnil. Za spoločnosť dojednával obchody so zákazníkmi a dával pokyny na fakturáciu jeho starší brat M. Q. spoločne so D. D., ktorý
nemal žiadny právny vzťah v spoločnosti, ale bol „nepísaný spoločník“ resp. „nadriadený jeho brata“ a v konečnom dôsledku riadil spoločnosť p. Š. D.. Plány vysielania reklamných spotov vystavovala p. G., zamestnankyňa spoločnosti, táto ich konzultovala s ekonómkou G. R.. Konateľa žalobcu nepoznal. Mal za to, že fakturované reklamné spoty boli skutočne odvysielané, cenník reklamných spotov vypracoval jeho brat, Plány vysielania reklamných spotov vypracovala p. G. na základe objednávok ako prílohu k faktúram. Ďalej uviedol, že „morálne právo“ na spoločnosť Advertising & Media s. r. o. mal jeho brat M. Q., ktorý jednal vo všetkých obchodných podmienkach s odberateľmi aj dodávateľmi. Uviedol, že predpokladá, že sa vracali finančné prostriedky zaplatené odberateľom SCHNEIDER CLEANING s.r.o. za faktúry vystavené spoločnosťou Advertising & Media s. r. o., nevedel to však s istotou potvrdiť, keďže podmienky dojednával jeho brat spoločne s p. D.. Svedok uviedol, že spoločnosť neriadil samostatne, všetko konzultoval so svojím bratom M. Q.. Nedisponoval žiadnymi účtovnými dokladmi od 01.04.2017, kedy bola spoločnosť Advertising & Media s. r. o. zlúčená so spoločnosťou JOMI+M s.r.o., o odovzdaní účtovných dokladov nástupníckej spoločnosti nepredložil žiaden dôkaz.
14. Správca dane ďalej v odôvodneniach prvostupňových rozhodnutí uviedol, že NAKA Košice mu doručila Uznesenie zo dňa 13.10.2017 ČVS:PPZ-16/NKA-FP-VY-2017 (ďalej aj „Uznesenie“), na základe ktorého bolo začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1, 2 a § 206 ods. 1 Trestného poriadku obvinených osôb za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, za pokračovací zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, 2 písm. c/, ods. 4 Trestného zákona a za obzvlášť závažný pokračovací zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. c/, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona, ktoré Uznesenie použil ako dôkaz pri správe daní (vo vyrubovacom konaní po daňovej kontrole DPH za zdaňovacie obdobie január až december 2015). Správca dane poukázal na to, že v Uznesení sa uvádza, že „Š. D., R. Q. a iné osoby založili štruktúrovanú skupinu osôb, dlhodobo pôsobiacu na území Košického kraja, v Bratislave i na iných miestach SR, v ktorej pôsobili spoločne aj s inými osobami uvedenými v Uznesení, pričom v uvedených obdobiach prostredníctvom fakturačných reťazcov po vzájomnej dohode s osobami konajúcimi v mene objednávateľov, ktorí predstavujú vo vytvorených fakturačných reťazcoch konečných odberateľov (jedná sa o fungujúce a prosperujúce podnikateľské subjekty pôsobiace na území SR, ktoré sú zároveň registrované u správcu dane ako platitelia DPH), týmto zabezpečili poskytnutie rôznych reklamných služieb najmä súvisiacich s odvysielaním reklamných spotov na LED obrazovkách umiestnených na rôznych miestach vo viacerých mestách na území SR, pričom za tieto poskytnuté plnenia im vyhotovovali dodávateľské faktúry, v ktorých boli ceny za deklarované dodanie reklamných služieb účelovo vysoko nadhodnotené oproti reálnym nákladom na obstaranie fakturovaných reklamných služieb, a to z dôvodu, že slúžili týmto objednávateľom na umelé navyšovanie nákladov spoločnosti a zároveň na navýšenie sumy, ktorú evidovali a uplatňovali si ako odpočet DPH z prijatých faktúr, čím účelovo znižovali svoju daňovú povinnosť DPH z plnení, ktorú ako platcovia DPH fakturovali svojim odberateľom v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom si boli vedomí, že na základe predchádzajúcej dohody im z finančnej čiastky, ktorú uhradili a vo svojej účtovnej evidencii aj vykázali ako úhradu týchto umelo nadhodnotených faktúr za deklarované dodanie reklamných služieb, bude vrátená ich majoritná časť späť v hotovosti ako tzv. čierne peniaze, pretože tieto finančné prostriedky už nebudú podliehať žiadnej evidenčnej povinnosti. Za týmto účelom členovia tejto štruktúrovanej skupiny osôb zakladali na seba alebo na iné osoby prevádzali obchodné spoločnosti, a to najmä spoločnosti Advertising & Media s. r. o., LBK s.r.o., CREO ART s.r.o. a ďalšie spoločnosti uvedené v Uznesení, v ktorých sami alebo aj prostredníctvom iných osôb zabezpečovali aktivity potrebné k tomuto účelovému znižovaniu vlastnej daňovej povinnosti na DPH, najmä vyhotovovali účtovné doklady nepravdivo deklarujúce dodávanie reklamných služieb medzi týmito spoločnosťami, podávali na príslušných daňových úradoch daňové priznania k DPH, v ktorých nepravdivo deklarovali nákup a predaj reklamných služieb, pričom vedeli, že v súvislosti so spoločnosťami uvedenými v Uznesení nedošlo k poskytnutiu reklamných služieb v rozsahu a hodnote deklarovanej nimi vyhotovenými účtovnými dokladmi. Najnižšie postavení členovia skupiny, ako konatelia tzv. stratených spoločností (dodávateľov Advertising & Media s. r. o.) v zmysle príkazov či pokynov vyššie postavených členov skupiny uskutočňovali prevody na bankových účtoch a vyberali peňažné prostriedky v hotovosti, ktoré odovzdávali späť vyššie postaveným členom skupiny, ktoré tieto peňažné prostriedky z ich majoritnej časti odovzdávali späť osobám konajúcim v mene spoločností, ktoré ako koneční odberatelia deklarovali nákup týchto reklamných služieb. Táto skupina osôb svoju činnosť sofistikovala do takej miery, že podávaním kontrolných výkazov za väčšinu spoločností zapojených do vyšetrovaných reťazcov vzbudili dojem reálnosti, a najmä zapríčinila nepreskúmateľnosť reálnosti uskutočnenia deklarovaných obchodov, najmä ak sa tieto zapojené spoločnosti na začiatku reťazcov
začali strácať, sfúzovali a pod. Podávanie rozdielnych kontrolných výkazov, prípadne nepodávanie týchto kontrolných výkazov deklarujúcich dodávanie reklamných služieb medzi zapojenými subjektami vyvolávalo dojem neprehľadných obchodných vzťahov s väčším počtom obchodných spoločností, kde v spojení s následnou účelovou zmenou konateľov spoločností zapríčinilo vznik neprehľadnej a nekontrolovanej siete obchodných spoločností, kde kontrolované orgány štátnej správy neboli reálne schopné zistiť skutkový stav, prípadne odhaliť fiktívne obchody. V Uznesení bol popísaný postup spoločností zapojených do uvedeného reťazca a bolo konštatované, že spoločnosť Advertising & Media s. r. o. v rámci umelo vytvorených vzťahov spoločností uvedených v Uznesení bola v pozícii tzv. nárazníkovej spoločnosti a mala za úlohu zabezpečovať najmä uzatváranie obchodných zmlúv s konečnými odberateľmi. Táto spoločnosť si objednanú službu buď vyhotovila sama alebo služby zabezpečila prostredníctvom partnerskej spoločnosti, kde reálne náklady na dodanie týchto služieb boli niekoľkonásobne nižšie, než si spoločnosti účelovo vo vytvorených umelých reťazcoch fakturovali. Zároveň táto spoločnosť zabezpečovala vystavovanie dodávateľských faktúr za poskytnuté reklamné služby pre konečných odberateľov, v ktorých sú účelovo vysoko nadhodnotené fakturované služby a tiež zabezpečovala vystavenie a zaúčtovanie dodávateľských faktúr od tzv. stratených spoločností, teda celkový fakturačný tok, sledovala a kontrolovala peňažný tok, zabezpečovala výber a prevzatie vybratých peňažných prostriedkov z účtov stratených spoločností a ich spätné prerozdelenie jednotlivým členom organizovanej skupiny, ale najmä odovzdanie časti z uhradenej sumy konečným odberateľom späť osobám zodpovedným za konanie tzv. konečnej odberateľskej spoločnosti. Tieto konečné odberateľské spoločnosti si boli vedomé, že peňažné prostriedky, ktoré investujú do tzv. reklamnej činnosti prostredníctvom dodávateľa Advertising & Media s. r. o. im budú vrátené v nezistenom pomere. Je predpoklad, že minimálna čiastka z fakturovanej sumy im mala byť vrátená vo výške 80 %. Tieto peňažné prostriedky boli z pohľadu účtovníctva riadnym výdavkom, legálnou podnikateľskou činnosťou použité ako náklad spoločnosti na dosiahnutie propagácie spoločnosti, avšak vykonaným vyšetrovaním bolo preukázané, že tieto boli spätne vracané osobám konajúcim v mene týchto konečných odberateľských spoločností v hotovosti na ruku, t.j. bez ďalšej evidencie v účtovníctve spoločnosti. Toto bol aj skutočný cieľ objednávania si tzv. reklamnej činnosti v spoločnosti Advertising & Media s. r. o. tzv. konečnými odberateľskými spoločnosťami. Zaúčtovaním faktúr od týchto dodávateľov si opticky zvýšili náklady a súbežne s tým znížili oficiálny zisk a vlastnú daňovú povinnosť.“
15. Správca dane konštatoval, že vo vyrubovacom konaní preskúmal dokumenty od OČTK (Zápisnice o výsluchoch svedkov a Uznesenie) a tieto považoval za dôkazy o vedomej spolupráci niekoľkých osôb, ktoré v kontrolovanom zdaňovacom období boli zástupcami spoločností, ktoré vystavovali faktúry k nereálnym (fiktívnym) dodaniam služieb. Cieľom vystavovania týchto faktúr bolo vytvorenie fiktívnych fakturačných reťazcov s cieľom získať daňové zvýhodnenie. Z dôkazov získaných správcom dane od OČTK vyplýva, že koordinované konanie jednotlivých spoločností vykazuje znaky podvodu podľa definície európskej judikatúry, ktorý spočíva vo vytvorení správcom dane zistených fakturačných reťazcov, v ktorých sa nachádza aj žalobca ako priamy odberateľ spoločnosti Advertising & Media s. r. o. Správca dane 18.06.2019 oboznámil žalobcu s úkonmi správcu dane vykonanými v priebehu vyrubovacieho konania a prerokoval pripomienky predložené žalobcom 19.02.2019, pričom správca dane na základe skutočností uvedených v Protokole a na základe výsledkov dokazovania vo vyrubovacom konaní vyhodnotil všetky dôkazy a zistené skutočnosti tak, že konanie žalobcu vykazuje znaky daňového podvodu, do ktorého sa svojím konaním zapojil, pričom správca dane dokázal, že žalobca vedel o tom, že sa zapojil do daňového podvodu, ktorým je vytvorenie v Protokole popísaného fakturačného reťazca s cieľom získať daňovú výhodu, ktorou je odpočítanie dane u žalobcu na základe vyhotovených faktúr od dodávateľa Advertising & Media s. r. o. Správca dane následne v odôvodnení prvostupňových rozhodnutí poukázal na obsah jednotlivých pripomienok žalobcu uvedených v písomnom vyjadrení z 18.07.2019, ku ktorým priradil svoje stanovisko nasledovne: K námietke žalobcu, že správca dane spochybňuje len množstvo odvysielaných spotov od dodávateľa Advertising & Media s. r. o. správca dane uviedol, že spochybňuje aj ďalšie skutočnosti, a to neúmerné navýšenie ceny reklamných služieb u dodávateľa Advertising & Media s. r. o. a tiež zapojenie kontrolovaného daňového subjektu do daňového podvodu, nakoľko podľa zistení správcu dane a výpovedí svedkov mali byť žalobcovi vrátené peňažné prostriedky z úhrad faktúr od dodávateľa Advertising & Media s. r. o. ponížené o provízie. K námietke použitia výpovedí získaných správcom dane nahliadnutím do vyšetrovacieho spisu, hoci trestné konanie ešte nebolo ukončené, správca dane uviedol, že dôkazy získané od OČTK použil v súlade s § 24 ods. 4 Daňového poriadku. K námietke žalobcu, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti v čase uskutočňovania zdaniteľných
obchodov s dodávateľom Advertising & Media s. r. o., aby zabránil tomu, aby sa stal súčasťou fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality DPH, pričom tvrdil, že predložil dôkazy o plnení daňových povinností a splnil si dôkaznú povinnosť, pričom realizáciu spotov kontroloval, čo mali potvrdiť výpoveďami svedkovia D. a D., správca dane uviedol, že vypočutí svedkovia D. a D. potvrdili, že kontrolovali odvysielanie reklamných spotov, avšak ich výpovede nepotvrdzujú odvysielanie reklamných spotov v takých objemoch, ako sa uvádza na dodávateľských faktúrach od spoločnosti Advertising & Media s. r. o., pričom fotodokumentácia LED obrazoviek s vysielaním reklamného spotu žalobcu nevypovedá o tom, kedy bola vyhotovená. Ďalej mal za to, že žalobca neuviedol, akým spôsobom si preveril dôveryhodnosť svojho obchodného partnera pred podpísaním zmluvy, ani ako sa presvedčil o jeho činnosti a dôveryhodnosti. Poukázal na povinnosť daňového subjektu, aby si už v priebehu vykonávania zdaniteľných plnení deklarovaných účtovnými dokladmi zaistil dostatok dôkazov. Poukázal aj na to, že nemá žiadny praktický význam pre reálne obchodujúcu spoločnosť, ak si každý mesiac objednáva a platí reklamu, ktorá je takmer taká nákladná, ako zisk tejto spoločnosti a navyše takáto reklama propaguje len logo tejto spoločnosti v krátkom šote. K námietke žalobcu tákajúcej sa vyhodnotenia svedeckých výpovedí M. Q., R. Q. a M. I. správca dane uviedol, že v priebehu daňovej kontroly i vyrubovacieho konania získal dostatok dôkazov, ktoré preukázali jeho závery, pričom prihliadal tak na výpovede svedkov, ako aj na všetko, čo v rámci konania vyšlo najavo, poukázal pritom na dôkazy získané z vyšetrovacieho spisu, kde podľa vyjadrení zástupcov spoločnosti Advertising & Media s. r. o. žalobca vystupoval nielen ako konečný beneficient výnosu z tejto trestnej činnosti, ale mal disponovať aj vlastnými znalosťami o povahe tejto protiprávnej činnosti, o vrátených finančných prostriedkoch a mechanizme fungovania tejto činnosti. Správca dane poukázal aj na to, že žalobca umožnil vo svojom účtovníctve zaúčtovať faktúry a súvisiace listinné doklady deklarujúce dodanie reklamných služieb od spoločnosti Advertising & Media s. r. o. v celkovej sume 739.125,- € + DPH 147.825,- €, pričom výšku fakturovaných reklamných služieb určoval tak, aby v účtovníctve v kontrolovanom zdaňovacom období nedochádzalo k vykazovaniu vyššieho účtovného zisku s tým, že si bol vedomý skutočnosti, že faktúry a dodacie listy od tejto spoločnosti sú účelovo nadhodnotené, tieto náklady neboli u žalobcu vynaložené s úmyslom hospodárskeho rastu spoločnosti, ale s úmyslom zisk tejto spoločnosti znížiť a bez zdanenia získať pre vlastnú potrebu (optimalizovať), kde po prevode peňažných prostriedkov v zmysle prijatých faktúr od spoločnosti Advertising & Media s. r. o. tieto peňažné prostriedky po odpočítaní provízie prebral žalobca späť v hotovosti, v dôsledku čoho bola daňová povinnosť žalobcu v porovnaní s dosiahnutým obratom veľmi nízka. Tento nepomer pravdepodobne vznikol kompenzáciou tržieb s účelovo vytvorenými faktúrami za reklamné služby zaevidovaných do nákladov spoločnosti tak, aby z deklarovaných vysokých tržieb nemusela spoločnosť odvádzať aj vysokú daň z príjmov a DPH. K námietke žalobcu o presune dôkazného bremena na správcu dane a jeho nezvládnutie, správca dane uviedol, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý si nárok na odpočítanie dane zo sporných faktúr od dodávateľa Advertising & Media s. r. o. uplatnil a bolo preto jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje v súlade so zákonnými podmienkami a v súlade so skutočnosťou. Správca dane následne verifikoval skutočnosti a doklady predložené žalobcom, od ktorého bolo možné spravodlivo požadovať preukázanie len tých skutočností, ktoré mohol reálne ovplyvniť a na ktoré sa viaže jeho dôkazné bremeno. Následne znášal dôkazné bremeno správca dane, ktorý vykonal rozsiahle dokazovanie v zmysle Daňového poriadku formou ústnych pojednávaní, miestnych zisťovaní a svedeckých výpovedí smerujúcich k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, ako bolo poskytnutie reklamných služieb uskutočnené v zmysle predložených dodávateľských faktúr. K pripomienke žalobcu, že správca dane oznámil žalobcovi pochybnosti o dodávateľovi Advertising & Media s. r. o. až na konci výkonu daňovej kontroly, čo malo mať vplyv na uplatnenie si práv žalobcu, správca dane uviedol, že so skutočnosťami, ktoré sú predmetom preverovania daňovej kontroly oboznamoval daňový subjekt priebežne a to výzvami na predloženie dôkazov, ku ktorým žalobca predložil vyjadrenie, ďalej oboznamoval priebežne žalobcu s výsledkami zistení získanými správcom dane vo forme oznámení, resp. ústnych pojednávaní, Protokolom z daňovej kontroly, prerokovaniami pripomienok vo vyrubovacom konaní. Z toho vyplýva, že žalobca mal právo uplatňovať si svoje práva a vyjadrovať sa k všetkým zisteným skutočnostiam v priebehu daňovej kontroly i vyrubovacieho konania. K požiadavke žalobcu o doplnenie dokazovania a opätovné vyhodnotenie výpovede svedkov D. a D. správca dane uviedol, že tieto návrhy akceptoval a poukázal na vyhodnotenie výpovede svedka M. D., J. D., na vyhodnotenie kontrolných výkazov obchodných partnerov žalobcu a vyhodnotenie vyjadrenia konateľa žalobcu. Poukázal pritom na skutočnosť, že konateľ žalobcu sa nezúčastnil žiadneho vypočutia svedkov osôb konajúcich za spoločnosť Advertising & Media s. r. o., hoci bol o ich vypočutí informovaný a nevyužil svoje právo klásť týmto svedkom otázky. Poukázal na obsah vyjadrení R. Q., M. Q., ako aj na dôkazy zabezpečené OČTK (R. Q. predložené dôkazy na USB kľúči, tabuľky obsahujúce údaje o
platbách klientov, v ktorých sa nachádza aj spoločnosť SCHNEIDER CLEANING s.r.o.), pričom výpoveď konateľa žalobcu v kontexte všetkých získaných dôkazov správca dane vyhodnotil ako účelovú a nedôveryhodnú. K námietke žalobcu o nedostatku kompetencie správcu dane konštatovať účasť žalobcu na daňovom podvode správca dane poukázal na judikatúru NS SR i na judikatúru SD EÚ týkajúcu sa pojmu „daňový podvod“, ktorý nie je totožný s pojmom daňový podvod podľa § 277a Trestného zákona. K námietke žalobcu, že preukázal formálne aj reálne dodanie tovaru, a napriek tomu správca dane k týmto dôkazom neprihliadal, v dôsledku čoho mal nedostatočne zistiť skutkový stav, správca dane poukázal na zásady daňového konania, na dôkazné bremeno žalobcu a následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom zo strany správcu dane. K námietke, že správca dane sa zaoberal otázkami týkajúcimi sa tretích subjektov, správca dane uviedol, že má oprávnenie vykonať rozsiahle dokazovanie ohľadne zistenia odberateľsko-dodávateľských vzťahov v rámci reťazca obchodných spoločností, súčasťou ktorej boli aj preverované faktúry od dodávateľa Advertising & Media s. r. o., pričom boli vyhodnotení jednotliví subdodávatelia a to za účelom zhromaždiť taký rozsah dôkazov, ktorý by zodpovedal dostatočne zistenému skutkovému stavu. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ správca dane uviedol, že v prípade, ak správca dane zistí, že niektorý subdodávateľ kontrolovaného daňového subjektu v reťazci dodaní toho istého tovaru alebo služby sa dopustí daňového podvodu, je oprávnený skúmať, či aj kontrolovaný daňový subjekt je súčasťou tohto podvodu, teda či vedel/mal vedieť o tomto podvode a či sa do neho zapojil tým, že prijal predmetnú službu. K námietke žalobcu, že správca dane nepostupoval v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku a judikatúrou NS SR, správca dane uviedol, že postupoval v súlade so zákonom i judikatúrou SD EÚ, vzal do úvahy pripomienky žalobcu uvedené v jeho vyjadrení k Protokolu, vo vyrubovacom konaní, ako aj dôkazy získané v daňovej kontrole i vo vyrubovacom konaní, tieto vyhodnotil v súlade s § 3 ods. 3 Daňového poriadku a vyhodnotil zistený stav tak, že kontrolovaný daňový subjekt - žalobca sa zapojil do konania, ktoré vykazuje znaky daňového podvodu podľa definície európskej judikatúry. Správca dane poukázal na to, že 28.08.2019 prerokoval pripomienky žalobcu k zisteniam a vyhodnoteniam správcu dane v priebehu vyrubovacieho konania, o čom bola spísaná zápisnica a zistil, že žalobca nepredložil žiadne nové dôkazy ovplyvňujúce zistené skutočnosti a výsledok vyrubovacieho konania.
16. Správca dane v odôvodneniach prvostupňových rozhodnutí uviedol, že na základe všetkých skutočností a dôkazov zaistených počas daňovej kontroly i vo vyrubovacom konaní zistil, že kontrolovaný platiteľ - žalobca síce formálne splnil zákonné podmienky pre odpočítanie dane, ale odpočítaním dane na základe predmetných faktúr sa zapojil do konania, ktoré vykazuje znaky daňového podvodu. Žalobcovi zároveň preukázal, že mu neboli služby - odvysielanie spotov na LED obrazovkách dodané tak, ako deklarujú jednotlivé faktúry s prílohami od dodávateľa Advertising & Media s. r. o. Jednalo sa o značne nadhodnotené reklamné služby, ktoré nemohli byť odvysielané v množstvách uvedených na faktúrach. Žalobca patril k jedným z tzv. konečných odberateľov spoločnosti Advertising & Media s. r. o., ktorý získal daňovú výhodu tým, že po úhrade predmetných faktúr bezhotovostným prevodom mu bola majoritná časť týchto finančných prostriedkov vrátená v hotovosti. Týmto spôsobom získaná daňová výhoda podľa správcu dane spočívala vo forme možnosti odpočítania dane na základe formálne vystavených faktúr od spoločnosti Advertising & Media s. r. o. Správca dane zároveň zistil, že žalobca fakturované služby reálne nenakúpil tak, ako sú uvedené na dodávateľských faktúrach od spoločnosti Advertising & Media s. r. o., ale sa zapojil do reťazca firiem, ktoré v umelo vytvorených reťazcoch obchodných spoločností vyhotovovali nepravdivo deklarujúce účtovné doklady, ktorých obsahom bolo poskytnutie reklamných služieb, ktoré ale tieto spoločnosti reálne neposkytli, resp. neposkytli v takých množstvách, ako uvádzajú na faktúrach. Nárazníkové spoločnosti, medzi ktoré patrila aj spoločnosť Advertising & Media s. r. o., zabezpečovali najmä uzatváranie obchodných zmluvných vzťahov s tzv. konečnými odberateľmi (o.i. so žalobcom), ktorí si v zmysle týchto zmluvných vzťahov objednávali vykonávanie týchto vysoko nadhodnotených reklamných služieb, zabezpečovali prostredníctvom inej partnerskej spoločnosti odvysielanie reálnej reklamy, kde reálne náklady na poskytnutie týchto reklamných služieb boli niekoľkonásobne nižšie, než si tieto spoločnosti v umelo vytvorených reťazcoch fakturovali. Koneční odberatelia si pritom boli vedomí, že na základe predchádzajúcej dohody im z finančnej čiastky, ktorú uhradili a vo svojej účtovnej evidencii aj vykázali ako úhradu týchto faktúr za reklamné služby, bude vrátená ich majoritná časť späť v hotovosti. Účelom takto vystavených faktúr pre tzv. konečných odberateľov, v ktorých boli účelovo vysoko nadhodnotené fakturované služby, bolo zabezpečiť v účtovníctvach týchto odberateľských spoločností optimalizovanie vlastných daňových povinností DPH a tým zabezpečiť dlhodobé finančné obohacovanie. Správca dane konštatoval, že vyhodnotil všetky dôkazy získané v daňovej kontrole aj vo vyrubovacom konaní vo vzájomnej súvislosti a preukázal, že kontrolovaný platiteľ sa vedome zapojil do konania, ktoré vykazuje znaky daňového podvodu. Správca
dane poukázal v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 1Sžf/31/2016 a ustálenú judikatúru Súdneho dvora ESD (rozsudok SD EÚ C-277/14 vo veci PPUH Stehcemp sp. j. Q. G., N. G., N. G., C-285/11 Bonik, C-18/13 Maks Pen). Správca dane ďalej skúmal, či vo vyššie popísanom účelovom vytvorenom fakturačnom reťazci došlo k daňovému úniku a zistil, že došlo k daňovému úniku, ktorým je odpočítanie dane u žalobcu na základe faktúr vystavených spoločnosťou Advertising & Media s. r. o., keďže daň bola žalobcom odpočítaná v neúmerne zvýšenej sume. Ďalej správca dane skúmal, či tento daňový únik je spojený s podvodným konaním v zmysle platnej európskej judikatúry, pričom preskúmal konanie spoločnosti Advertising & Media s. r. o. a zistil, že táto spoločnosť tým, že správcovi dane nepredložila úplne účtovníctvo, neumožnila overiť údaje uvedené vo faktúrach vystavených pre žalobcu a tak zabránila správcovi dane zistiť správnu výšku dane, ktorú mala táto spoločnosť odviesť z uskutočnených zdaniteľných obchodov v zmysle Zákona o DPH. Správca dane posúdil konanie spoločnosti Advertising & Media s. r. o. v kontexte rozsudku SD EÚ C-332/15 resp. C-285/09 a zistil, že táto spoločnosť sa dopustila daňového podvodu tým, že nepredložila správcovi dane úplne účtovníctvo, čím znemožnila preveriť správnu výšku dane uvedenej v predmetných faktúrach vystavených pre žalobcu, pričom správca dane preukázal, že daňový únik, ktorý vznikol ako neoprávnená daňová výhoda u žalobcu, bol priamo spojený s daňovým podvodom, ktorého sa dopustila spoločnosť Advertising & Media s. r. o. Správca dane ďalej konštatoval, že na základe dôkazov získaných od OČTK a na základe vlastného matematického prepočtu zistil, že spoločnosť Advertising & Media s. r. o. uvádzala vo faktúrach nepravdivé údaje o množstve a cene reklamných služieb, teda vystavovala nepravdivé (falošné) faktúry, a toto konanie správca dane vyhodnotil taktiež ako daňový podvod v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ (rozsudky C-285/09, C-395/02). Správca dane okrem toho považoval za daňový podvod aj účelové vytvorenie fakturačného reťazca a následný zánik spoločností zapojených do reťazca, pretože len vytvorením tohto reťazca mohlo dôjsť k daňovému úniku a len zánikom spoločností mohlo dôjsť k znemožneniu zistenia správnej výšky odvedenej dane. Správca dane ďalej skúmal, či zistený daňový podvod je priamo spojený so zdaniteľnými obchodmi, z ktorých si žalobca odpočítal daň na základe faktúr od spoločnosti Advertising & Media s. r. o., pričom na základe informácií od OČTK správca dane preukázal, že zdaniteľné obchody kontrolovaného platiteľa, ktoré prijal od spoločnosti Advertising & Media s. r. o. uvedených na predmetných faktúrach, sú priamo spojené s podvodným konaním spoločnosti Advertising & Media s. r. o. Osoby zodpovedné za konanie tejto spoločnosti sa tak pred správcom dane, ako aj pred OČTK vyjadrili, že táto spoločnosť riadne nepodnikala, len vystavovala faktúry pre rôzne spoločnosti, a teda aj pre žalobcu, pričom v týchto faktúrach uvádzala nepravdivé údaje o množstve a cene za zrealizované reklamné služby, svedkovia tiež uviedli, že aj žalobcovi boli po úhrade týchto nepravdivých faktúr následne v hotovosti vrátené zaplatené sumy znížené o províziu, čo je podľa správcu dane ďalší dôkaz o tom, že zdaniteľné obchody žalobcu so spoločnosťou Advertising & Media s. r. o. boli priamo spojené s daňovým podvodom. Správca dane ďalej skúmal, či žalobca vedel o tom, že sa zapojil do konania vykazujúceho znaky daňového podvodu, pričom na základe dôkazov (výpoveď svedka R. Q., M. Q., A. G., ako aj údaje vyplývajúce z Uznesenia PPZ NAKA Východ ČVS: PPZ-16/ NKA-FP-VI-2017 z 13.10.2017, v ktorom sú uvedené výpovede zástupcov spoločnosti Advertising & Media s. r. o., ako aj zástupcov spoločností, ktoré v daných reťazcoch vystupujú ako jeho obchodní partneri), dospel k záveru, že žalobca vedel, že sa zúčastňuje daňového podvodu. Správca dane uzavrel, že na základe vyhodnotenia všetkých dôkazov a zistených skutočností nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane vo výške uvedenej vo výroku prvostupňových rozhodnutí v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ z dôvodu jeho vedomého zapojenia do daňového podvodu, ktorého sa dopustil v spolupráci s ďalšími spoločnosťami pri vytvorení fiktívnych fakturačných reťazcov s cieľom získať daňovú výhodu.
17. O podaných odvolaniach žalobcu proti vyššie uvedeným prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane rozhodol žalovaný tak, že rozhodnutia správcu dane potvrdil. V odôvodneniach všetkých napadnutých rozhodnutí žalovaný zhodne uviedol dôvody podaných odvolaní (v podstate odcitoval text podaných odvolaní) a následne zopakoval zistenia správcu dane počas daňovej kontroly, ako aj dôvody rozhodnutí správcu dane tak, ako sú uvedené v odôvodneniach prvostupňových rozhodnutí (ako aj v bodoch 3-16 tohto rozsudku). Žalovaný v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí konštatoval, že po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolaní proti napadnutým rozhodnutiam správcu dane, ako aj po preskúmaní odvolaním napadnutých rozhodnutí správcu dane a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu nezistil žiadny dôvod na to, aby sa odchýlil od relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutých rozhodnutí. Podľa žalovaného tieto závery vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutých rozhodnutí, a preto sa žalovaný s nimi stotožnil v celom rozsahu považujúc posúdenie veci správcom dane za správne. Následne žalovaný odcitoval ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH a § 3 ods. 6, §
24 ods. 1, 2 a 4 Daňového poriadku. Žalovaný poukázal na to, že správca dane neuznal žalobcovi odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od spoločnosti Advertising & Media s. r. o. z dôvodu, že žalobca sa podľa zistení správcu dane vedome zapojil do daňového podvodu, ktorého sa dopustil v spolupráci s ďalšími spoločnosťami pri vytvorení fiktívnych fakturačných reťazcov s cieľom získať daňovú výhodu, ktorou bolo odpočítanie dane u žalobcu. Konštatoval, že správca dane sa pri kontrole zameral okrem iných skutočností aj na podmienku možnosti odpočítania dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ Zákona o DPH. Reálne dodanie tovarov alebo služieb, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu, pri ktorom je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare resp. službe vznikla daňová povinnosť, a to nielen po formálnej stránke (vystavenie faktúry), ale je nevyhnutné preukázať aj vecné naplnenie. Následne sa žalovaný vysporiadal s odvolacími námietkami uvedenými žalobcom v odvolaniach nasledovne: K námietke uvedenej v bode III. odvolania, v ktorej žalobca namietal, že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav a v rozpore s § 3 ods. 3 Daňového poriadku nehodnotil dôkazy vo vzájomnej súvislosti a neprihliadal podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku na všetko, čo v rámci vykonaného dokazovania vyšlo najavo, pričom zároveň tvrdil, že preukázal, že pri výbere dodávateľa vykonal všetky opatrenia voči dodávateľovi Advertising & Media s. r. o., aby eliminoval svoju účasť na podvodnom konaní a počas realizácie spotov tieto kontroloval na všetkých miestach, na ktorých boli umiestnené obrazovky vysielajúce spoty, čo mali potvrdiť výpoveďami na otázky zamestnancov finančnej správy svedkovia D. a D., žalovaný uviedol, že nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu, pretože správca dane podrobne vyhodnotil vo vzájomnej súvislosti všetky získané dôkazy v Protokole zo 04.12.2018, vo vyrubovacom konaní sa správca dane zaoberal návrhmi žalobcu uvedenými vo vyjadrení k zisteniam uvedeným v Protokole a vykonal ďalšie dokazovanie, ktoré podrobne opísal a vyhodnotil v napadnutých rozhodnutiach. Žalovaný poukázal na to, že správca dane vypočul svedka I. D. i N. D., o čom boli spísané zápisnice, výpovede svedkov boli správcom dane vyhodnotené v Zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 18.06.2019 i zo dňa 28.082019 za prítomnosti konateľa žalobcu resp. splnomocneného zástupcu žalobcu. Žalovaný poukázal na to, že svedkovia D. a D. vo svojich výpovediach potvrdili, že odvysielanie reklamných spotov žalobcu prebiehalo na LED obrazovkách na rôznych miestach, čo správca dane vo svojom dokazovaní nespochybnil, avšak výpovede svedkov nepreukazujú, že spoty boli na jednotlivých LED obrazovkách odvysielané v takých množstvách, ako sú uvádzané na faktúrach od spoločnosti Advertising & Media s. r. o. Fotodokumentácia, ktorú žalobca predložil a ktorú získal podľa výpovedí od svedkov, nemôže byť podľa žalovaného použitá ako relevantný dôkaz, nakoľko z nej nie je možné určiť, v akom čase a dátume boli tieto fotografie vyhotovené, nakoľko si svedkovia tieto snímky nearchivovali a nemali pre svoje ústne výpovede žiadny podporný dôkaz. Skutočnosť, že svedkovia videli reklamné spoty žalobcu odvysielané na LED obrazovkách na rôznych miestach Slovenska správca dane nespochybňoval, nespochybňoval ani odvysielanie reklamných spotov, správca dane spochybnil skutočnosť, že tieto reklamné spoty boli odvysielané na LED obrazovkách v takých počtoch opakovaní, ako deklaruje žalobca na základe dodávateľských faktúr od spoločnosti Advertising & Media s. r. o. a prepočtami správca dane preukázal, že množstvo fakturovaných reklamných spotov je značne nadhodnotené a nemohlo byť skutočne odvysielané. Žalovaný sa preto nestotožnil s názorom žalobcu, že výpoveďami svedkov D. a D. bolo potvrdené uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Výpovede týchto svedkov samé o sebe nepreukazujú, že reklamné spoty boli odvysielané tak, ako je uvedené na faktúrach. Žalovaný vyslovil nesúhlas s tvrdením žalobcu, že správca dane nevykonal všetky potrebné kroky na zistenie skutkového stavu, naopak mal za to, že zdôvodnenia správcu dane sú dostatočné a logické a v súlade s Daňovým poriadkom, skutkový stav bol zistený v dostatočnom rozsahu k posúdeniu preverovaných obchodov a správca dane všetky získané dôkazy dostatočne vyhodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. K tvrdeniu žalobcu, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia, aby zabránil účasti na fiktívnom zdaniteľnom plnení, žalovaný uviedol, že toto tvrdenie je všeobecné, pretože žalobca počas daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania neuviedol, aké rozumné opatrenia prijal pred uskutočnením zdaniteľných obchodov s dodávateľom Advertising & Media s. r. o., aby sa presvedčil o jeho dôveryhodnosti a vykonaní ekonomickej činnosti, nevyjadril sa, akým konkrétnym spôsobom si preveril dôveryhodnosť svojho obchodného partnera predtým, ako s ním v decembri 2014 podpísal Zmluvu z 30.12.2014, neidentifikoval konkrétne osoby, s ktorými jednal za túto spoločnosť, neuviedol, akým spôsobom sa na tohto obchodného partnera nakontaktoval. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na judikatúru NS SR, z ktorej vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočet DPH musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym. Nárok na odpočet DPH nevzniká len jeho uplatnením, ale až po splnení podmienok, ktorých splnenie je platiteľ povinný preukazovať a za správnosť ktorých zodpovedá. Nakoľko je DPH ľahko zneužiteľná, je namieste požadovať od daňového subjektu, aby už v priebehu vykonávania zdaniteľných plnení obchodov deklarovaných účtovnými dokladmi, prijal
opatrenia, ktoré by zaistili, že sa prijatím konkrétneho plnenia nebude podieľať na daňovom podvode. Žalovaný poukázal tiež na rozsudok SD EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid, v zmysle ktorého obozretný subjekt môže v závislosti od okolností prípadu považovať za svoju povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte, od ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar alebo služby tak, aby sa uistil o jeho spoľahlivosti, ak existujú okolnosti umožňujúce predpokladať nezákonnosti alebo daňový podvod. Žalovaný vyslovil nesúhlas s tvrdením žalobcu, že správca dane účelovo neprihliadal na svedecké výpovede D. a D., pretože výsledky dokazovania sú podrobne vyhodnotené v napadnutých rozhodnutiach a odvolacie námietky žalobcu preto vyhodnotil ako nedôvodné. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na to, že správca dane rozhodnutia opieral o skutočnosti zistené v rámci trestného konania, ktoré nebolo ku dňu podania odvolania právoplatne ukončené, v dôsledku čoho výpovede získané správcom dane z vyšetrovacieho spisu nemôžu byť podľa neho použité v daňovom konaní ako dôkaz, pričom zároveň namietal rozpory so skutočnosťami preukázanými v daňovej kontrole, (ktoré však nešpecifikoval) a pokiaľ namietal, že svedecké výpovede M. Q., R. Q. a M. I. neboli vyhodnotené v súlade s Daňovým poriadkom, žalovaný uviedol, že správca dane použil ako dôkaz pri správe daní Uznesenie PPZ NAKA z 13.10.2017 (ďalej len „Uznesenie“), v ktorom boli uvedené vyjadrenia osôb zo zápisníc spísaných pred OČTK, pričom správca dane toto Uznesenie, ako aj jednotlivé zápisnice preskúmal a dospel k záveru, že zistenia v nich uvedené je možné zákonným spôsobom v súlade s § 24 ods. 4 Daňového poriadku použiť ako dôkazy pri správe daní, keď predmetné Uznesenie i zápisnice o výsluchu svedkov a obvinených použité ako dôkazy vo vyrubovacom konaní sú súčasťou daňového spisu. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že správca dane počas daňového konania môže použiť aj iné dôkazy, než tie, ktoré boli získané a vykonané v daňovom konaní, teda aj tie, ktoré boli zistené a vykonané v trestnom konaní, pričom od OČTK si správca dane v súlade s Daňovým poriadkom tieto dôkazy mohol vyžiadať a obsah týchto dôkazov mohol použiť v daňovom konaní podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR č. 8Sžf/72/2015. Dôkazy získané od OČTK, ako aj od iných správcov dane, správca dane získal zákonnou formou a bol oprávnený ich použiť. Všetky dôkazy získané správcom dane podľa žalovaného jednoznačne preukazujú účasť žalobcu na daňovom podvode a sú vyhodnotené v napadnutých rozhodnutiach. K tvrdeniu žalobcu o svojvoľnom a účelovom nakladaní so zisteniami správcom dane, ako aj k tvrdeniu, že vyhodnotenie skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácii relevantných zákonných ustanovení, žalovaný uviedol, že v priebehu daňovej kontroly i vyrubovacieho konania správca dane získal dostatok dôkazov a informácií preukazujúcich závery správcu dane, pričom správca dane prihliadal na výpovede svedkov a na všetko, čo v rámci konania vyšlo najavo s dôrazom na § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Žalovaný zdôraznil, že žalobca bol o každom úkone správcu dane týkajúcom sa vypočutia svedkov v súlade s Daňovým poriadkom bezodkladne upovedomený, napriek tomu sa sám výsluchov svedkov (zástupcov dodávateľa Advertising & Media s. r. o.) nezúčastnil a nevyužil svoje právo klásť svedkom otázky. Následne žalobca vytýkal správcovi dane zásadné rozpory v hodnotení svedeckých výpovedí M. Q., R. Q. a M. I. so skutočnosťami preukázanými v daňovej kontrole a následne vo vyrubovacom konaní, pričom však neuviedol konkrétne, ktoré rozpory mal na mysli. Žalovaný ďalej uviedol, že správca dane sa pri vyhodnotení opieral jednak o svedecké výpovede týchto svedkov, ktoré sám vykonal, ako aj o ich výpovede vykonané v trestnom konaní, prípadne o výpovede uvedených svedkov, ktoré vykonal iný správca dane (pri kontrolách DPH v spoločnosti Advertising & Media s. r. o. a pod.), pričom tieto výpovede správca dane podľa žalovaného vyhodnotil v zmysle § 3 ods. 3 Daňového poriadku.
18. K námietke žalobcu uvedenej v časti IV. odvolaní, že správca dane nevyhodnotil dôkazy vo vzájomných súvislostiach a neprihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo, žalovaný poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia a k tvrdeniu žalobcu, že predložením dokladov i výpoveďami svedkov vyčerpal dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti o dodaní predmetných služieb, a teda preukázal splnenie podmienok na uplatnenie nároku na odpočet dane, poukazujúc na rozsudky NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 a 6Sžf/2013, ako aj rozsudok SD EÚ v spojených prípadoch C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Electronics a C-484/03 Bond House, žalovaný uviedol, že poukázanie na predmetné rozsudky nie je dôvodné, pretože správca dane dostatočne preukázal vedomé zapojenie daňového subjektu do konania vykazujúceho znaky daňového podvodu. Poukázal na to, ako správca dane v napadnutých rozhodnutiach vyhodnotil dôkazy o vedomom zapojení sa žalobcu do daňového podvodu, ktorého sa dopustil v spolupráci s ďalšími spoločnosťami pri vytvorení fiktívnych fakturačných reťazcov s cieľom získať daňovú výhodu. Žalovaný poukázal najmä na výpoveď M. Q. zo dňa 27.03.2019, ktorý potvrdil, že peňažné prostriedky zaplatené odberateľmi za fakturované služby - odvysielanie reklamných spotov od Advertising & Media s. r. o. sa vracali sa späť odberateľom, pričom vrátená suma bola znížená o provízie, pričom svedok konkrétne uviedol, že 2x vrátil peniaze zaplatené žalobcom p. I. a ten ich
mal osobne odovzdať zástupcovi žalobcu. Ako dôkaz boli použité záznamy na USB kľúči, ktoré si M. Q. viedol aj za kontrolované zdaňovacie obdobie r. 2015 a v ktorých sa nachádzajú zaznamenané údaje o klientoch spoločnosti Advertising & Media s. r. o., o ich tokoch finančných prostriedkov, medzi ktorými sa nachádzajú tiež údaje o žalobcovi. Uvedené vyjadrenie svedka R. Q. správca dane podľa žalovaného vyhodnotil správne ako dôkaz o vedomom konaní žalobcu pri dohodovaní podmienok, za ktorých pristúpil k uzavretiu zdaniteľného obchodu so spoločnosťou Advertising & Media s. r. o. Podľa vyjadrení uvedeného svedka žalobca vedel, že ak pristúpi na obchod s reklamnými službami s touto spoločnosťou, tak ním zaplatené finančné prostriedky za tieto služby mu budú vrátené v hotovosti a získa tak daňové zvýhodnenie, ktorým je odpočítanie dane v oveľa vyššej sume v porovnaní so sumou dane, ktorú by si bol oprávnený odpočítať pri reálnom objednaní týchto služieb (vzhľadom na množstvo a cenu). Žalovaný poukázal aj na to, že správca dane vypočul svedka I. Q., ktorý sa vyjadril, že dojednávanie obchodov a vydávanie pokynov na fakturáciu vykonávali iné osoby a bol v pozícii len tzv. bieleho koňa, pričom nemal žiadne rozhodovacie právomoci. Ďalej žalovaný poukázal na to, že správca dane vychádzal aj z výpovede Z. G. a I. Q., ktoré výpovede správca dane posúdil vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi ako dôkaz o tom, že spoločnosť Advertising & Media s. r. o. nevykonávala reálnu ekonomickú činnosť, ale na základe pokynov inej osoby len vystavovala faktúry s nepravdivými údajmi, o čom žalobca vedel, pretože zo zdaniteľných obchodov s touto spoločnosťou mu plynulo daňové zvýhodnenie vo forme odpočítania dane vo vyššej sume a súčasne vedel, že ním zaplatené sumy mu následne budú vrátené bez evidovania tohto vrátenia v účtovníctve. Žalovaný poukázal aj na informácie vyplývajúce z Uznesenia PPZ NAKA Východ z 13.10.2017, ktoré obsahuje informácie z výpovedí zástupcov spoločnosti Advertising & Media s. r. o., ako aj zástupcov spoločností, ktoré v daných reťazcoch vystupujú ako jeho obchodní partneri. Na základe uvedených skutočností žalovaný uzavrel, že žalobca sa do konania vykazujúceho znaky daňového podvodu zapojil vedome, a preto tvrdenie žalobcu, že preukázal splnenie podmienok na uplatnenie nároku na odpočet dane, považoval za nesprávne. K tvrdeniu žalobcu, že správca dane nespochybňuje vykonanie služieb a spochybňuje len množstvo odvysielaných spotov od dodávateľa Advertising & Media s. r. o. žalovaný uviedol, že správca dane okrem spochybnenia počtu opakovaní odvysielania spotov na LED obrazovkách, spochybnil aj ďalšie skutočnosti, a to neúmerné navýšenie ceny reklamných služieb u dodávateľa Advertising & Media s. r. o. a tiež zapojenie žalobcu do daňového podvodu, nakoľko podľa zistení správcu dane a výpovedí svedkov mali byť žalobcovi vrátené peňažné prostriedky z úhrad faktúr od dodávateľa Advertising & Media s. r. o. znížené o provízie. Žalovaný sa stotožnil s vyjadrením správcu dane uvedeným v napadnutých rozhodnutiach, že posudzovaním zdaniteľných obchodov (odvysielanie reklamných spotov na LED obrazovkách) správca dane preukázateľne zistil na základe objektívnych skutočností, ktoré zistil a vyhodnotil jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach, že podnikateľské subjekty pôsobiace na území SR, medzi ktoré patril aj dodávateľ žalobcu Advertising & Media s. r. o., zabezpečovali počas roku 2015 poskytovanie rôznych reklamných služieb, najmä súvisiacich s výrobou a odvysielaním reklamných spotov na LED obrazovkách, pričom za tieto služby vyhotovovali faktúry, v ktorých boli ceny za deklarované dodanie reklamných služieb účelovo vysoko nadhodnotené oproti reálnym nákladom na obstaranie fakturovaných reklamných služieb a to z dôvodu, že slúžili objednávateľom ( napr. aj žalobcovi) na umelé navyšovanie nákladov spoločnosti a zároveň na navýšenie sumy, ktorú evidovali a uplatňovali ako odpočítanie DPH s prijatých faktúr, čím účelovo znižovali svoju daňovú povinnosť DPH z plnení, ktoré ako platcovia DPH fakturovali svojim odberateľom v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Títo odberatelia si boli vedomí, že na základe predchádzajúcej dohody im z finančnej čiastky, ktorú uhradili a vo svojej účtovnej evidencii aj vykázali ako úhradu týchto umelo nadhodnotených faktúr za deklarované dodanie reklamných služieb, bude vrátená ich majoritná časť späť v hotovosti ako tzv. čierne peniaze. Podľa žalovaného správca dane rozsiahlym preverovaním dokázal, že dodávateľ Advertising & Media s. r. o. sa dopustil daňového podvodu tým, že nepredložil správcovi dane kompletné účtovníctvo, čím neumožnil preveriť správnu výšku dane uvedenej na predmetných faktúrach vystavených pre žalobcu a tiež uviedol vo faktúrach nepravdivé údaje o množstve a cene reklamných služieb. Žalovaný sa stotožnil so závermi správcu dane, ktorý považoval za daňový podvod aj účelové vytvorenie fakturačného reťazca a následný zánik dodávateľov spoločnosti Advertising & Media s. r. o., ako aj so závermi, že zistený daňový podvod je priamo spojený so zdaniteľnými obchodmi, z ktorých si žalobca odpočítal daň na základe faktúr od spoločnosti Advertising & Media s. r. o. Poukázal na to, že osoby zodpovedné za konanie tejto spoločnosti sa pred správcom dane i pred OČTK vyjadrili, že táto spoločnosť vystavovala faktúry pre rôznych odberateľov (a teda aj pre žalobcu), pričom v týchto faktúrach uvádzali nepravdivé údaje o množstve a cene za zrealizované reklamné služby. Uvedené osoby (svedkovia) tiež uviedli, že aj žalobcovi boli po úhrade týchto nepravdivých faktúr následne v hotovosti vrátené zaplatené sumy ponížené o províziu, čo je ďalší dôkaz o tom, že zdaniteľné obchody
žalobcu so spoločnosťou Advertising & Media s. r. o. boli priamo spojené s daňovým podvodom. Podľa žalovaného správca dane preukázal, že daňový únik, ktorý vznikol ako neoprávnená daňová výhoda u žalobcu, bol priamo spojený s daňovým podvodom, ktorého sa dopustila spoločnosť Advertising & Media s. r. o. Podľa žalovaného o tom, že sa žalobca vedome zúčastnil daňového podvodu na DPH, svedčia dôkazy získané správcom dane v daňovom konaní (výpovede svedkov, výpovede obvinených, poznatky získané z iných daňových kontrol, Uznesenie). K námietke žalobcu, že správca dane sa nevysporiadal s požiadavkou na ozrejmenie, prečo správca dane oznámil žalobcovi pochybnosti o dodávateľovi Advertising & Media s. r. o. až na konci daňovej kontroly, čím malo dôjsť k porušeniu práv žalobcu, žalovaný uviedol, že žalobca bol počas daňovej kontroly DPH priebežne oboznamovaný so skutočnosťami, ktoré správca dane následne vyhodnotil i v Protokole i v napadnutých rozhodnutiach, pričom správa dane počas výkonu daňovej kontroly nadobudol pochybnosti o zdaniteľných plneniach deklarovaných faktúrami od dodávateľa Advertising & Media s. r. o., a preto realizoval jednotlivé úkony v súčinnosti s kontrolovaným daňovým subjektom tak, ako boli uvedené v odôvodnení prvostupňových rozhodnutí, konkrétne poukázal na jednotlivé výzvy správcu dane na predloženie dôkazov adresované žalobcovi, oznámenia, Protokol, zápisnice o pojednávaniach. Žalovaný uviedol, že z týchto úkonov správcu dane vyplýva, že správca dane v daňovej kontrole a následne vo vyrubovacom konaní žiadnym spôsobom nebránil žalobcovi uplatniť si svoje práva vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam a tieto práva žalobca aj využil. Tvrdenie žalobcu, že nebol informovaný zo strany správcu dane o zistených skutočnostiach žalovaný vyhodnotil ako neopodstatnené.
19. K námietke žalobcu, že správca dane neuviedol, akými úvahami sa spravoval pri vyhodnotení dôkazov, ktoré ho viedli k záverom uvedeným v rozhodnutiach, žalovaný uviedol, že správcovi dane počas vedenia dokazovania oprávnene vznikli pochybnosti o pravdivosti údajov uvedených na dokladoch predložených kontrolovaným daňovým subjektom k daňovej kontrole, pričom správca dane pri daňovej kontrole preveroval nielen samotného žalobcu, ale aj jeho dodávateľov, pretože v prípade dôvodných pochybností ohľadne dodávok má správca dane legitímne právo preverovať celý obchodný reťazec. V tejto súvislosti bolo poukázané na rozsudok NS SR č. 3Sžf/24/2012. Žalovaný poukázal na zistenia správcu dane uvedené v napadnutých rozhodnutiach, kde správca dane uviedol, že v kontrolovanom reťazci došlo v spoločnosti Advertising & Media s. r. o. k neprimeranému navýšeniu ceny reklamnej služby z dôvodu získania daňovej výhody a takéto bezdôvodné zvýšenie ceny s cieľom čerpať odpočítanie dane je v rozpore so všeobecnými zásadami fungovania systému DPH. Zdaniteľné plnenie prebehlo v rámci obchodného reťazca a v tomto reťazci bolo zistené, že priamy dodávateľ žalobcu vstúpil do tohto reťazca za účelom neúmerného zvýšenia ceny z dôvodu získania daňovej výhody. Daňovou kontrolou správca dane preveril, že odvysielanie fakturovaných reklamných spotov na LED obrazovkách vykonávala spoločnosť LASER Media s.r.o., ktorá túto činnosť fakturovala svojmu odberateľovi CREO ART s.r.o. (mesačne sumou 1.500,- € + DPH 300,- €, t.j. za r. 2015 spolu 18.000,- € + DPH 3.600,- €) a to na základe Zmluvy o poskytnutí reklamného priestoru z 15.12.2014. Následne spoločnosť CREO ART s.r.o. fakturovala prenájom 30 % svojho reklamného priestoru na LED obrazovkách odberateľovi Advertising & Media s. r. o. za r. 2015 v celkovej čiastke 260.983,33 € + DPH 52.197,67 € a nakoniec spoločnosť Advertising & Media s. r. o. vystavila odberateľské faktúry pre svojich odberateľov (medzi ktorých patril aj žalobca) za odvysielanie reklamných spotov na LED obrazovkách celkovo za r. 2015 v sume 47.845.481,10 € + DPH 9.569.096,24 €. Z uvedeného vyplýva, že fakturácia medzi spoločnosťou Advertising & Media s. r. o. a jeho odberateľmi, a teda aj žalobcom, nemala žiadne ekonomické opodstatnenie, ale len daňové, bola vytvorená umelo s cieľom získania finančnej výhody. Získanie tejto daňovej výhody teda bolo hlavným cieľom fakturovaných plnení. Správca dane pritom v odôvodnení napadnutých rozhodnutí uviedol, ktoré spoločnosti vo fakturačnom reťazci porušili zásadu neutrality dane a týmito spoločnosťami boli tak spoločnosť Advertising & Media s. r. o. (z dôvodu vysokej daňovej povinnosti, ktorá vyplynula z fakturácie nadhodnotených reklamných služieb si daňový subjekt znižoval svoje výstupy tým, že si uplatňoval odpočítanie dane od dodávateľov, ktorí reálne žiadnu ekonomickú činnosť nevykonávali, nevedeli predložiť žiadne účtovné doklady a následne zanikli), ako aj žalobca (tento si uplatnením odpočítania dane od svojho dodávateľa umelo znižoval svoju daňovú povinnosť, ktorá vyplývala z jeho podnikateľskej činnosti, pričom vedel, že cena za objednané reklamné služby je značne nadhodnotená a majoritná časť uhradených finančných prostriedkov mu bude vrátená ako tzv. čierne peniaze nezaevidované v účtovníctve žalobcu). Žalovaný uviedol, že správca dane mal preukázané, že žalobca sa zapojil do fakturačného reťazca vykazujúceho znaky daňového podvodu v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ, ktorého cieľom bolo získanie daňovej výhody u žalobcu. Žalovaný považoval za nedôvodnú aj námietku týkajúcu sa subjektívnej vymožiteľnosti práva, pri ktorej žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 5Afs/60/2017. K námietke žalobcu, že
správca dane nedostatočne odôvodnil, prečo je námietka žalobcu týkajúca sa aktuálnej judikatúry SD EÚ nedôvodná, pričom závery správcu dane podľa žalobcu odporujú aj ustálenej rozhodovacej činnosti NS SR, žalovaný uviedol, že z judikatúry SR vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočet DPH musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálnym a táto zásada umožňuje, ale aj prikazuje, aby správca dane neprihliadal k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Nevyhnutným pre nárok na odpočet DPH je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu, teda že tovar alebo služby, ktoré sú deklarované na faktúre, boli skutočne dodané platiteľom uvedeným na faktúre. Nárok na odpočet DPH nevzniká len jeho uplatnením, ale až po splnení podmienok, ktorých splnenie je platiteľ povinný preukazovať a za správnosť ktorých zodpovedá. Z napadnutých rozhodnutí podľa žalovaného vyplýva, že subdodávatelia reklamných spotov, ktoré fakturovala spoločnosť Advertising & Media s. r. o. žalobcovi nepotvrdili a nepreukázali dokladmi dodanie služby tak, ako je to prezentované na faktúrach a playlistoch, ktoré predložil správcovi dane žalobca. Spoločnosť Advertising & Media s. r. o. vystavila faktúry pre svojho odberateľa - žalobcu bez reálneho podkladu od subdodávateľov. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok SD EÚ C-277/14, ako aj rozsudky C-285/11 a C-18/13. K námietke žalobcu, ktorý poukázal na čl. 17 Šiestej Smernice Rady 77/388/EHS zo 17.05.2017 a skutočnosť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchanom predávajúcim žalovaný uvádza, že z rozsudku SD EÚ v spojených veciach C-439/04 a C-440/04 (Axel Kittel a Recolta Recycling SPRL) vyplýva, že v prípade, že dodávka bola uskutočnená platiteľom dane, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného predávajúcim, má sa čl. 17 Šiestej Smernice Rady 77/388/ EHS zo 17.05.1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa dane z obratu - spoločný systém DPH, vykladať v tom zmysle, že „bráni pravidlu vnútroštátneho práva, podľa ktorého zrušenie kúpnej zmluvy podľa vnútroštátneho občianskeho práva, ktoré postihuje túto zmluvu absolútnou neplatnosťou ako zmluvu, ktorá je v rozpore s verejným poriadkom pre nezákonný dôvod na strane predajcu, má za následok stratu práva na odpočet DPH zaplatenej týmto platiteľom dane. Naopak, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet tomuto platiteľovi dane.“ Žalovaný poukázal na to, že v prípade dôvodných pochybností ohľadne dodávok má správca dane legitímne právo preverovať celý obchodný reťazec a toto oprávnenie je legitímne a pojednáva o tom rozsudok SD EÚ č. C-277/14. Podľa cit. Rozsudku „ prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom, aby zamietli priznanie práva, ak sa vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom“. Ďalej poukázal na bod 48 predmetného rozsudku, podľa ktorého „je to tak nielen v prípade, že daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ale aj vtedy, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa svojím nadobudnutím zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Za takých okolností sa totiž dotknutá zdaniteľná osoba musí na účely Šiestej smernice považovať za účastníka na takomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo využitia služieb v rámci zdaniteľných plnení, ktoré uskutočnila na výstupe“ (žalovaný odkázal aj na rozsudky C-285/11 a C-18/13). Žalovaný poukázal ďalej na to, že správca dane vykonal všetky úkony za účelom zhromaždiť taký rozsah dôkazov, ktoré by zodpovedal dostatočne zistenému skutkovému stavu a dokazovanie bolo potrebné zamerať na preverenie a preukázanie reálnosti obchodných transakcií s fakturovanými reklamnými službami, t.j. zistiť prvotného dodávateľa týchto služieb, vysledovať jeho ďalšiu fakturáciu a pod. Žalovaný mal za to, že správca dane vyhodnotil všetky dôkazy získané v daňovej kontrole, aj vo vyrubovacom konaní vo vzájomnej súvislosti a preukázal, že žalobca sa vedome zapojil do konania, ktoré vykazuje znaky daňového podvodu. K uvedenému záveru podľa žalovaného dospel správca dane na základe posúdenia konania žalobcu a ďalších spoločností v zmysle rozsudku NS SR č. 1Sžf/31/2016 a v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ. Správca dane pritom podrobne vyhodnotil všetky dôkazy a zistené skutočnosti v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí. Žalovaný preto vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné, pretože správca dane preukázal vedomé zapojenie sa žalobcu do konania vykazujúceho znaky daňového podvodu. K námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutia správcu dane sú nepreskúmateľné, že neboli vyhodnotené všetky dôkazy a dokazovanie nebolo vykonané tak, aby boli objasnené a zistené rozhodujúce skutočnosti pre správne určenie dane, žalovaný uviedol, že odôvodnenia správcu dane sú dostatočné, logické a v súlade s Daňovým poriadkom a judikatúrou SD EÚ. Žalovaný uviedol, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav k posúdeniu preverovaných obchodov a všetky získané dôkazy dostatočne vyhodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, a preto námietky žalobcu uvedené v odvolaní vyhodnotil ako nespôsobilé spochybniť správnosť odvolaním napadnutých rozhodnutí. Žalovaný uzavrel, že nezistil
dôvody, aby odvolaním napadnuté rozhodnutia boli zrušené. Mal za to, že správca dane postupoval v súlade s Daňovým poriadkom, zisťoval a preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a dodržiavanie ustanovení Zákona o DPH.
Žaloby
20. Žalobca sa žalobami podanými v zákonnej lehote domáhal zrušenia napadnutých rozhodnutí žalovaného i rozhodnutí správcu dane za zdaňovacie obdobia január - jún 2015 a tvrdil, že napadnuté rozhodnutia žalovaného sú nezákonné, nakoľko sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej moci bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia vecí a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré má za následok vydanie nezákonných rozhodnutí vo veci samej. Žiadal preto napadnuté rozhodnutia žalovaného i rozhodnutia správcu dane zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
21. Žalobca v žalobách týkajúcich sa zdaňovacích období január až jún 2015 poukázal na to, že žalobca sa v rámci daňovej kontroly DPH zameral na preverovanie zdaniteľných plnení od dodávateľa Advertising & Media s. r. o. v zmysle faktúr, ktoré špecifikoval v jednotlivých žalobách. Správny súd však pre úplnosť poukazuje na to, že špecifikácia faktúr, resp. údajov v nich uvedených v jednotlivých žalobách je zmätočná, konkrétne v žalobe týkajúcej sa kontrolovaného zdaňovacieho obdobia január 2015 žalobca uviedol vo vzťahu k faktúre č. 2015010113 nesprávne údaje týkajúce sa označenia miesta umiestnenia LED obrazoviek (správne malo byť uvedené BA SNP, Malá scéna, Polus, BB Dom kultúry, TT OC Max), nesprávne uviedol obdobie (správne malo byť uvedené január 2015), nesprávne uviedol počet obrazoviek (správne malo byť uvedené 5 ks) a nesprávne uviedol počet opakovaní reklamných spotov (správne malo byť uvedené 21 000x/1 LED); v žalobe týkajúcej sa kontrolovaného zdaňovacieho obdobia február 2015 vo vzťahu k faktúre č. 20150600110 uviedol nesprávne obdobie (správne malo byť uvedené február 2015), v žalobe týkajúcej sa kontrolovaného zdaňovacieho obdobia marec 2015 vo vzťahu k faktúre č. 2015030117 uviedol nesprávne obdobie (správne malo byť uvedené marec 2015) a vo vzťahu k faktúre č. 2015030118 uviedol nesprávny počet opakovaní (správne malo byť uvedené 18 000x/1 LED), v žalobe týkajúcej sa kontrolovaného zdaňovacieho obdobia apríl 2015 vo vzťahu k faktúre č. 2015040143 uviedol nesprávne počet opakovaní (správne malo byť uvedené 18 000x/1 LED) a v žalobe týkajúcej sa kontrolovaného zdaňovacieho obdobia máj 2015 vo vzťahu k faktúre č. 2015080129 uviedol nesprávne obdobie (správne malo byť uvedené máj 2015), vo vzťahu k faktúre č. 2015080130 neuviedol druh programu a počet opakovaní na LED obrazovke umiestnenej v KE Cortec, pričom v žalobe uvedená faktúra č. 20150600110 vôbec nebola predmetom prvostupňového rozhodnutia správcu dane týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia máj 2015, pretože žalobca si v tomto zdaňovacom období uplatnil odpočet DPH iba z dvoch faktúr. Podľa žalobcu zo záverov napadnutých rozhodnutí vyplýva, že žalovaný neuznal žalobcovi nárok na odpočet DPH z v žalobách uvedených faktúr, nakoľko mal za to, že žalobca síce formálne splnil zákonné podmienky pre odpočítanie dane, ale odpočítaním dane na základe predmetných faktúr sa zapojil do konania, ktoré vykazuje znaky daňového podvodu. K uvedenému žalobca poukázal na skutočnosť, že neplnenie si povinností, ktoré vyplývajú zo zákona inému daňovému subjektu, nemôže žalovaný pripisovať na ťarchu žalobcovi, a preto žalobca namietal, že žalovaný nesprávne vyhodnotil získané dôkazy, keď svoju pozornosť upriamil len na nemožnosť preukázania účtovných dokladov a ich nezrovnalostí zo strany iného daňového subjektu, ktorú pripísal v neprospech žalobcu. Žalobca poukázal na to, že pri výbere dodávateľa vykonal všetky opatrenia s odbornou starostlivosťou voči dodávateľovi Advertising & Media s. r. o., aby eliminoval svoju účasť na podvodnom konaní a počas realizácie spotov tieto kontroloval na všetkých miestach, na ktorých boli umiestnené obrazovky vysielajúce spoty, čo potvrdili výpoveďami svedkovia D. a D.. Tvrdil, že v rámci spísaných Zápisníc o ústnom pojednávaní s uvedenými svedkami bolo potvrdené uskutočnenie zdaniteľného plnenia, avšak napriek tejto skutočnosti, že žalobca riadne preukázal formálne a reálne dodanie predmetných služieb, žalovaný na uvedené skutočnosti svedčiace v prospech žalobcu neprihliadal a zistenia vyplývajú z vykonaného dokazovania použil v neprospech žalobcu, v rozpore so základnými zásadami správy daní nevykonal všetky potrebné kroky na to, aby zistil skutkový stav čo najúplnejšie, v dôsledku čoho nesprávne právne posúdil vec. Ďalej žalobca namietal, že v Zápisnici č. 101488013/2019 správca dane len čiastkovo uvádza priebeh pojednávaní a vyberá účelovo len niektoré state, hoci dôkazmi v uvedených svedeckých výpovediach žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti v čase uskutočňovania zdaniteľných obchodov s
dodávateľom Advertising & Media s. r. o., t.j. v r. 2015, aby zabránil tomu, aby sa stal súčasťou fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality DPH. Žalobca poukázal v žalobách na to, že žalovaný rozhodnutia opiera o skutočnosti zistené v rámci trestného konania, ktoré ku dňu podania žalôb nebolo právoplatne skončené, a podľa žalobcu teda ani výpovede uvádzané žalovaným a správcom dane získané z nahliadnutia do vyšetrovacieho spisu PPZ: 16/NAK-FP-VI-2017 nemôžu byť použité v daňovom konaní ako dôkaz. Nesúhlas žalobcu s použitím dôkazov z trestného konania je podľa žalobcu dôvodný aj preto, lebo záver žalovaného o dodávateľovi Advertising & Media s. r. o. je mylný, pretože žalobca v čase uskutočnenia zdaniteľných plnení v r. 2015 preveril tohto dodávateľa podľa zásady zodpovedného a poctivého obchodného styku a svojho dodávateľa preveroval aj z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, overoval si obsah zmluvného plnenia s dodávateľom Advertising & Media s. r. o. (svedkovia D. a D.), či tento zodpovedá dohodnutému predmetu plnenia. Žalobca tvrdil, že preukázal existenciu materiálneho plnenia a vykonal rozumné opatrenia, aby sa ubezpečil, že sa nepodieľa pri kooperácii s dodávateľom Advertising & Media s. r. o. v r. 2015 na nelegálnej činnosti. Poukázal na to, že správca dane nespochybnil samotného dodávateľa, ale spochybnil množstvo odvysielaných spotov na obrazovkách. Žalobca poukázal na to, že vytkol žalovanému zásadné rozpory v hodnotení vykonanej svedeckej výpovede M. Q., R. Q. a M. I. v trestnom konaní so skutočnosťami preukázanými v daňovej kontrole i vo vyrubovacom konaní, pričom tvrdil, že žalovaný vybočil zo zákonom stanovených medzí pri hodnotení dôkazov, pretože uvedené dôkazy (svedecké výpovede) neboli vyhodnotené jednotlivo a v súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi. Žalobca konštatoval, že pri výbere daní nemožno akceptovať prístup žalovaného, ktorý postupuje tak, že daň vyrubí fakticky „komukoľvek“, resp. účelovo uprednostňuje jej vybratie u toho daňového subjektu, u ktorého je to z hľadiska subjektívnej vymožiteľnosti práva jednoduchšie a je zjavné, že daňový výnos bude zaručený. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NSS ČR sp. zn. 5Afs/60/2017. Podľa žalobcu túto skutočnosť preukazujú rozhodnutia správcu dane, ktoré boli podkladom rozhodnutí žalovaného, v ktorých správca dane konštatoval, že vzťahy medzi spoločnosťami LASER Media s.r.o., CREO ART s.r.o. a Advertising & Media s. r. o. sa javia ako reálne, ale správca dane spochybnil akýchsi 150 odberateľov, pričom neuznanie odpočítania dane upiera práve a len jednému odberateľovi - žalobcovi. Podľa žalobcu len vzťah žalobcu a jeho dodávateľa Advertising & Media s. r. o. je nereálny. Žalobca namietal, že žalovaný sa s uvedenou námietkou v napadnutých rozhodnutiach nevysporiadal a nezodpovedal otázku, ktorý zo subjektov v reťazci mal porušiť zásadu neutrality dane, čím mal podľa žalobcu porušiť § 3 ods. 2 veta druhá Daňového poriadku. Žalobca ďalej tvrdil, že napadnuté rozhodnutia boli vydané v rozpore s § 68 ods. 3 Daňového poriadku, pretože správca dane vydal rozhodnutia aj napriek tomu, že v konaní bol neúplne zistený skutkový a právny stav veci. Žalobca poukázal v žalobách na § 3 ods. 5 Daňového poriadku a tvrdil, že žalovaný v rámci preverovania reálnosti dodaných služieb od subjektu Advertising & Media s. r. o. nevykonal nad rámec výsluchu konateľov spoločností žiadne ďalšie úkony smerujúce k objasneniu skutkového stavu veci a takýmto postupom správca dane konal v rozpore so zákonom, pretože zistenie skutkového stavu orgánom verejnej moci bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Ďalej žalobca tvrdil, že napriek tomu, že so správcom dane spolupracoval a predložil mu všetky doklady a dôkazy preukazujúce dodanie, ozrejmil presný priebeh poskytovania služieb a tento podrobne popísali aj dodávatelia daňového subjektu, mal žalovaný i správca dane za to, že žalobca fakturované služby nenakúpil tak, ako sú uvedené na dodávateľských faktúrach od spoločnosti Advertising & Media s. r. o., ale sa zapojil do reťazca firiem, ktoré v umelo vytvorených reťazcoch spoločnosti vyhotovovali nepravdivo deklarujúce účtovné doklady, ktorých obsahom bolo poskytnutie reklamných služieb, ktoré ale tieto spoločnosti reálne neposkytli, resp. neposkytli v takých množstvách, ako uvádzajú na faktúrach. Žalobca tvrdil, že riadne preukázal formálne aj reálne dodanie služieb, žalovaný však na uvedené skutočnosti svedčiace v prospech žalobcu neprihliadal a zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania použil v neprospech žalobcu, nevykonal všetky potrebné kroky na zistenie skutkového stavu, v dôsledku čoho nesprávne právne posúdil vec. Ďalej sa žalovaný v napadnutých rozhodnutiach podľa žalobcu nevysporiadal s požiadavkou žalobcu o ozrejmenie, prečo správca dane oznámil žalobcovi pochybnosti o dodávateľovi Advertising & Media s. r. o. až na samom konci výkonu daňovej kontroly, tesne pred uplynutím ročnej lehoty jej výkonu, ktorá skutočnosť mala podľa žalobcu negatívny vplyv na uplatnenie práv žalobcu v daňovom konaní. Argumentoval, že ak mal správca dane pochybnosti o deklarovanom obchode, mal s poukazom na § 46 ods. 5 Daňového poriadku žalobcu o týchto včas upovedomiť a na ich odstránenie a vysvetlenie vyzvať. Žalobca v časti III. žalôb ďalej namietal, že žalovaný v napadnutých rozhodnutiach žiadnym spôsobom neozrejmil, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré v konečnom dôsledku vyhodnotil ako nedôveryhodné, pričom na dôkazy svedčiace v prospech daňového subjektu neprihliadal a mal za to, že žalobca porušil § 17 ods. 2 písm. a/ Zákona o dani z príjmov. Tvrdil, že aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcovi dane nedáva právo na svojvoľné
a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly, resp. daňového konania a správca dane je povinný postupovať podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Žalovaný podľa žalobcu vyhodnotil pozitívny dôkaz o realizácii kontrolovaného zdaniteľného plnenia v neprospech žalobcu v rozpore s akýmkoľvek logickým vysvetlením a zdôvodnením. Poukázal na to, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces pred správnym orgánom SR je právo účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany. Žalobca tvrdil, že správny orgán nezachoval základné právo žalobcu na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 a rozsudok SD EÚ v spojených prípadoch C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Electronics a C-484/03 Bond House. Žalobca v žalobách ďalej uviedol, že v odvolaniach voči rozhodnutiam správcu dane žalobca poukazoval na skutočnosť, že žalovaný (správne malo byť uvedené správca dane) vo svojich rozhodnutiach účelovo používa len časti vyjadrenia žalobcu vytrhnuté z kontextu, čo spôsobuje zmätočnosť a nezrozumiteľnosť odôvodnenia rozhodnutí žalovaného (správne malo byť uvedené správcu dane). Žalovaný však uvedené námietky žalobcu považoval za irelevantné a v rámci každej námietky žalobcu sa opieral len o posúdenie správcu dane, pričom v odôvodnení napadnutých rozhodnutí absentovala vlastná hodnotiaca činnosť žalovaného. V tejto súvislosti poukázal žalobca na § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Z odôvodnenia správcu dane podľa žalobcu musí vyplývať vyvážený vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Tvrdil, že daňový subjekt (žalobca) predložením vyššie uvedených dôkazov (bez konkrétneho označenia) vyčerpal vlastné dôkazné bremeno.
22. Žalobca v časti IV. žalôb tvrdil, že počas celého daňového konania so správcom dane komunikoval, poskytoval mu súčinnosť a zúčastňoval sa úkonov, pričom správcovi dane predložil všetky doklady preukazujúce reálnosť plnenia. Podľa žalobcu predmet plnenia bol okrem listinných dôkazov jednoznačne preukázaný aj svedeckými výpoveďami. Žalovaný počas celého konania žiadnym spôsobom nešpecifikoval, akým spôsobom by mal žalobca reálnosť uvedených služieb preukázať. Dôkazy svedčiace v prospech daňového subjektu opomenul a nesplnenie si povinnosti iných subjektov pripísal na ťarchu kontrolovaného daňového subjektu. Vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nešpecifikoval, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, v dôsledku čoho žalobca považoval rozhodnutia správcu dane za nezákonné. Zo záverov žalovaného uvádzaných v napadnutých rozhodnutiach podľa žalobcu vyplýva, že správca dane nespochybňuje vykonanie služieb, avšak spochybňuje množstvo odvysielaných spotov od dodávateľa Advertising & Media s. r. o. Je povinnosťou žalovaného preukázať, že išlo o zneužitie práva a že predmetné zdaniteľné plnenia nemali ekonomický význam a ich účelom bolo len dosiahnutie daňovej výhody u niektorého z daňových subjektov. Podľa žalobcu uvedené nebolo zo strany žalovaného ani správcu dane preukázané, pretože správca dane nespochybňoval dodávateľa Advertising & Media s. r. o., ale spochybňuje len množstvo týmto dodávateľom odvysielaných spotov. Správny orgán môže postupovať len v súlade s Daňovým poriadkom, pričom domnienky a pochybnosti žalovaného pri výkone daňovej kontroly sú nedôvodné a nemajú oporu v zákone, rovnako odporujú ustálenej rozhodovacej činnosti NS SR i SD EÚ. Takéto konanie žalobca považoval za rozporné s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. V časti V. žalôb žalobca tvrdil, že napadnuté rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom žalovaný ako odvolací orgán sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkou žalobcu ohľadne aktuálnej a platnej judikatúry NS SR. Žalobca tvrdil, že žalovaný nevzal do úvahy rozsudok NS SR č. 6Sžf/10/2012 (z ktorého časť odôvodnenia v žalobách odcitoval). Žalobca poukázal v tejto súvislosti na nález Ústavného súdu SR III.ÚS 2/2009, ktorým ústavný súd rozhodol, že orgány verejnej moci nemôžu prijímať také rozhodnutia, ktoré môžu svojimi účinkami porušiť základné práva a slobody fyzických a právnických osôb, najmä ak sú nedôvodné, svojvoľné, arbitrárne a nedávajú odpoveď na podstatu veci. Tiež poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS 314/2015. Žalobca poukázal aj na závery uvedené v rozsudku NS SR sp. zn. 5Sžf/49/2010, v ktorom sa podľa žalobcu vyskytla zásadná právna otázka posúdenia a rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane v prípade, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti ako a od koho dodávateľ dodaný tovar obstaral. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na rozsudky NS SR sp. zn. 7Sž/124/01 a 7Sž/131 až 137/01. Poukázal na to, že okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. Je preto úlohou správcu dane, resp. žalovaného, aby podľa vnútroštátnych pravidiel dokazovania overil, či došlo k takémuto zneužívajúcemu konaniu u dodávateľa žalobcu a či žalobca o takomto konaní vedel alebo musel vedieť. Žalobca ako daňový
subjekt žiadal od žalovaného, aby sa zoznámil so skutočným predmetom podnikania žalobcu, výsledkom ktorého boli zdaniteľné príjmy v r. 2015 a nevyhnutné daňové výdavky bezprostredne súvisiace s dosiahnutými zdaniteľnými príjmami, pričom voľba takéhoto druhu dôkazného prostriedku závisela od otázky, ktorú bolo v predmetnom konaní potrebné objasniť, a to preukázanie nákladov zaúčtovaných dodávateľom Advertising & Media s. r. o. vo vzťahu k dosiahnutým príjmom daňového subjektu. Žalobca opodstatnenosť podaných žalôb odôvodňoval aj rozsudkami NS SR a SD EÚ, o.i. rozsudkom C-80/11 a C-142/11 Mahagében Kft. a Peter Dávid, pričom poukázal na jeho závery, z ktorých vyplýva nielen právo daňových orgánov zamietnuť odpočítanie dane, ale aj povinnosť daňových orgánov nepriznanie práva objektívne preukázať. Pre rozhodnutie odmietnuť priznanie práva na odpočet nepostačujú len domnienky o tom, že platiteľ vedel alebo mohol vedieť, že plnenie je poznačené podvodom, pretože aplikácia tohto právneho názoru vyžaduje preukázanie, že platiteľ vedel alebo mal vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. V súlade s režimom práva na odpočet dane stanoveným v danej Smernici nie je potrestanie prostredníctvom zamietnutia tohto práva platiteľa dane, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného dodávajúcim, alebo že iné plnenie tvoriace súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane, bolo poznačené podvodom vo vzťahu k DPH. V tejto súvislosti poukázal žalobca na rozsudky SD EÚ C-439/04 Kittel, C-354/03 Optigen, Ltd. Skutočnosť, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Je preto úlohou správcu dane, aby podľa vnútroštátnych pravidiel dokazovania overil, či došlo k takémuto zneužívaniu konania u dodávateľa daňového subjektu a či daňový subjekt o takomto konaní vedel alebo musel vedieť. Tieto judikáty je možné podľa žalobcu aplikovať aj na predmet sporu. Žalobca poukázal na to, že daň z príjmu za r. 2015 bola vyrubená a zaplatená žalobcom v súlade s dosahovanými príjmami podľa § 2 písm. b/ Zákona o dani z príjmov v priamej a bezprostrednej súvislosti s uplatnením daňových výdavkov podľa § 2 písm. i/ Zákona o dani z príjmov vrátane dodávateľa Advertising & Media s. r. o. Žalobca preukázal splnenie podmienok preukázateľného vynaloženia uvedených daňových výdavkov ako rozhodujúcu skutočnosť materiálnej existencie a skutočného použitia daňových výdavkov na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie dosiahnutých zdaniteľných príjmov v r. 2015. Žalobca niekoľkokrát vyzýval a žiadal správcu dane, aby sa oboznámil so skutočným predmetom činnosti žalobcu v r. 2015, z ktorého dosiahol vykázané zdaniteľné príjmy a následne hodnotil oprávnenosť a preukázateľnosť daňových výdavkov, správca dane sa však s uvedeným návrhom žalobcu na vykonanie dokazovania odmietol zaoberať, čím podľa žalobcu porušil základné zásady správy daní podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Povinnosťou žalobcu podľa § 45 Daňového poriadku bolo preukázať správnosť dane, t.j. skutočnosti, ktoré uviedol v daňovom priznaní k dani z príjmov za r. 2015 a svoje tvrdenia dokladovať predpísanou evidenciou, čo žalobca bezpodmienečne učinil. Žalobca pritom preukázal aj ako platiteľ DPH materiálnu existenciu prijatého zdaniteľného plnenia od dodávateľa Advertising & Media s. r. o. a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie svojich zdaniteľných plnení. Pri preukazovaní je podľa žalobcu významný aj charakter zdaniteľného plnenia, v tomto prípade nehmotný charakter odvysielaných reklamných spotov, schopnej plniť všetky vlastnosti poskytovaných služieb. Žalobca bol podľa svojho tvrdenia v časti VI. žalôb ukrátený na svojich subjektívnych právach, nakoľko v predmetnom konaní bolo zistenie skutkového stavu žalovaným ako orgánom verejnej moci nedostačujúcim na riadne posúdenie veci a zároveň sú rozhodnutia žalovaného nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, čo je v priamom rozpore s platnou judikatúrou NS SR, s ktorou sa správca dane nevysporiadal. Žalovaný sa podľa žalobcu v odôvodnení svojich rozhodnutí obmedzil len na tvrdenia, ktoré hodnovernými dôkazmi nepreukázal, pričom pochybenia a neplnenie si povinností na strane iných daňových subjektov vyhodnotil ako neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcu. V tomto prípade správca dane ani žalovaný ako odvolací orgán nevzali do úvahy fakt, že ide o skutočnosť, na ktorú žalobca nemá žiadny vplyv a nemôže z tejto skutočnosti znášať dôkaznú núdzu. Žalobca v časti VII. žalôb konštatoval, že rozhodnutia žalovaného ako odvolacieho orgánu sú nezákonné, pretože žalobca bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch, pretože správca dane vyhodnotil dôkazy v rozpore so zákonom. Mal za to, že na poli verejného práva štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje, z čoho vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné zachovávať podstatu a zmysel základných práv a slobôd a pri pochybnostiach sú povinné postupovať miernejšie „in dubio mitius“.
Vyjadrenia žalovaného
23. Žalovaný vo svojich vyjadreniach k žalobám navrhol žaloby zamietnuť a nepriznať žalobcovi trovy konania. Uviedol, že sa vo svojich rozhodnutiach stotožnil so závermi správcu dane, ktorý žalobcovi neuznal odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od spoločnosti Advertising & Media s. r. o. z dôvodu, že žalobca sa podľa zistení správcu dane vedome zapojil do daňového podvodu, ktorého sa dopustil v spolupráci s ďalšími spoločnosťami pri vytvorení fiktívnych fakturačných reťazcov s cieľom získať daňovú výhodu, ktorou bolo odpočítanie dane u žalobcu. Žalovaný nezistil žiadny dôvod na to, aby sa odchýlil od záverov obsiahnutých v odôvodnení rozhodnutí správcu dane, a preto svojími rozhodnutiami rozhodnutia správcu dane potvrdil. Vzhľadom na to, že žaloby obsahujú totožné námietky ako námietky žalobcu uvedené v odvolaniach, žalovaný sa k jednotlivým žalobným bodom vyjadril zhodne, ako v odôvodnení napadnutých rozhodnutí žalovaného k jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu uvedeným v odvolaniach, pričom zopakoval rovnakú argumentáciu a zotrval na svojich stanoviskách tak, ako je uvedené v bodoch 17-19 tohto rozsudku. Pokiaľ žalobca v časti V. žalôb namietal, že napadnuté rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci a že žalovaný sa ako odvolací orgán nevysporiadal s námietkou žalobcu ohľadne platnej judikatúry NS SR a poukázal i na nálezy ÚS SR, resp. SD EÚ, žalovaný uviedol, že poukázanie na rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžf/10/2012 je nedôvodné, Vo vzťahu k otázke dôkazného bremena žalovaný poukázal na rozsudky NS SR sp. zn. 10Sžfk/13/2019 a sp.zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím ÚS SR sp. zn. III.ÚS 78/2011. K ostatným rozsudkom uvedeným v časti V. žalôb žalovaný uviedol, že vzhľadom k zisteniam správcu dane uvedeným v rozhodnutiach i v Protokole má za to, že poukázanie na predmetné rozsudky nie je dôvodné, pretože správca dane dostatočne preukázal vedomé zapojenie žalobcu do konania vykazujúceho znaky daňového podvodu. K námietkam týkajúcim sa vyrubenia dane z príjmu za r. 2015 sa žalovaný nevyjadril, keďže napadnuté rozhodnutia sa týkali DPH. Poukázal na to, že správca dane nespochybnil vykonanie služieb, avšak spochybnil množstvo odvysielaných spotov od dodávateľa Advertising & Media s. r. o., pričom žalovaný upozornil na to, že správca dane okrem spochybnenia počtu opakovaní odvysielania spotov na LED obrazovkách (ako to tvrdil žalobca) spochybnil aj ďalšie skutočnosti ako neúmerné navýšenie ceny reklamných služieb u dodávateľa Advertising & Media s. r. o. a tiež zapojenie kontrolovaného daňového subjektu do daňového podvodu, nakoľko podľa zistení správcu dane a výpovedí svedkov mali byť kontrolovanému daňovému subjektu vrátené peňažné prostriedky z úhrad faktúr od tohto dodávateľa znížené o provízie. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu a nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí žalovaný uviedol, že aj z judikatúry NS SR vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočet DPH musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym. Zásada stanovená v § 3 ods. 6 Daňového poriadku nielen umožňuje, ale aj prikazuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Nevyhnutným pre nárok na odpočet DPH je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu, a teda že tovar alebo služby, ktoré sú deklarované na faktúre, boli skutočne dodané platiteľom uvedeným na faktúre. Nárok na odpočet DPH nevzniká len jeho uplatnením, ale až po splnení podmienok, ktorých splnenie je platiteľ povinný preukazovať a za správnosť ktorých zodpovedá. V prípade dôvodných pochybností ohľadne dodávok má správca dane legitímne právo preverovať celý obchodný reťazec a toto oprávnenie správcu dane je legitímne, a to aj v zmysle rozsudku SD EÚ C-277/14. Žalovaný mal za to, že správca dane vyhodnotil všetky dôkazy získané v daňovej kontrole aj vo vyrubovacom konaní vo vzájomnej súvislosti a preukázal, že kontrolovaný platiteľ - žalobca sa vedome zapojil do konania, ktoré vykazuje znaky daňového podvodu. K uvedenému záveru dospel správca dane na základe posúdenia konania žalobcu a ďalších spoločností v zmysle rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžf/31/2016 a v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ. Podľa žalovaného odôvodnenia rozhodnutí správcu dane sú dostatočné, logické a v súlade s Daňovým poriadkom a judikatúrou SD EÚ. Žalovaný poukázal na to, že správca dane skúmal, či kontrolovaný platiteľ vedel o tom, že sa zapojil do konania vykazujúceho znaky daňového podvodu, pričom poukázal na to, akým spôsobom správca dane vyhodnotil dôkazy, z ktorých vyvodil záver o vedomosti žalobcu o tom, že sa zúčastňuje daňového podvodu a to zhodne ako sú uvedené správcom dane v odôvodnení prvostupňových rozhodnutí. Poukázal aj na vyjadrenia svedkov, z ktorých vyvodil záver, že spoločnosť Advertising & Media s. r. o. nevykonávala reálnu ekonomickú činnosť, ale na základe pokynu inej osoby len vystavovala faktúry s nepravdivými údajmi, o čom žalobca vedel, pretože zo zdaniteľných obchodov so spoločnosťou Advertising & Media s. r. o. mu plynulo daňové zvýhodnenie vo forme odpočítania dane vo vyššej sume a súčasne vedel, že ním zaplatené sumy mu následne budú vrátené bez evidovania tohto vrátenia v účtovníctve. Žalovaný poukázal aj na zákonne získané dôkazy z trestného konania. Žalovaný vyhodnotil námietky žalobcu uvedené v časti VI. žalôb za nedôvodné, pretože správca dane preukázal vedomé zapojenie sa žalobcu do konania vykazujúceho znaky daňového podvodu. K námietkam žalobcu uvedeným v časti VII. žalôb žalovaný uviedol, že
správca dane postupoval v súlade s Daňovým poriadkom, zisťoval a preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a dodržiavanie ustanovení Zákona o DPH a má za to, že zdôvodnenia správcu dane sú dostatočné a logické v súlade s Daňovým poriadkom a judikatúrou SD EÚ, správca dane zistil skutkový stav dostatočne, všetky zistené dôkazy dostatočne vyhodnotil podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Žalovaný napokon poukázal na to, že u žalobcu došlo dňom 31.10.2019 k ukončeniu funkcie jediného konateľa spoločnosti N. G. a predmetná spoločnosť je v obchodnom registri Okresného súdu Košice I, vl. č. 47307/V od tohto dátumu bez konateľa. Napadnuté rozhodnutia žalovaného boli v dôsledku toho doručené splnomocnenému zástupcovi Mgr. Henrichovi Schindlerovi, ktorým je žalobca právne zastúpený v týchto veciach.
Repliky žalobcu
24. Žalobca v replikách k vyjadreniam žalovaného uviedol, že žalovaný sa k námietkam žalobcu uvedeným v jednotlivých žalobných bodoch nevyjadril a odvoláva sa len na svoje odôvodnenie uvedené v napadnutých rozhodnutiach, ktoré však žalobca nepovažoval za dostatočné. V replikách žalobca zotrval na svojej argumentácii uvedenej v žalobách a na dôvodoch nezákonnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného.
25. Žalobca v žalobách týkajúcich sa zdaňovacích období január až jún 2015 požiadal správny súd o priznanie odkladného účinku správnym žalobám s poukazom na § 185 písm. a/ zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). Krajský súd v Banskej Bystrici o návrhoch žalobcu o priznanie odkladného účinku správnym žalobám rozhodol Uzneseniami zo dňa 01.07.2020 č.k. 24S/18/2020-66, 24S/15/2020-66, 24S/14/2020-66, 24S/23/2020-65, 24S/24/2020-67 a 24S/20/2020-66 tak, že návrhy s poukazom na § 188 SSP zamietol. Rozhodnutia nadobudli právoplatnosť dňa 22.07.2020.
26. Krajský súd v Banskej Bystrici Uznesením č.k. 24S/18/2020-92 zo dňa 23.02.2021 spojil na spoločné konanie veci vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 24S/18/2020, 24S/15/2020, 24S/14/2020, 24S/23/2020, 24S/24/2020 a 24S/20/2020 s tým, že tieto sa ďalej vedú pod sp. zn. 24S/18/2020 a to s poukazom na § 65 ods. 1 SSP.
Posúdenie podstatných skutkových zistení a právnych argumentov
27. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že žaloby sú nedôvodné. Správny súd vec prejednal v súlade s § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania, pretože žiadny z účastníkov nenavrhol, aby súd vec prejednal na pojednávaní a nariadenie pojednávania nebolo potrebné ani z iných dôvodov podľa § 107 ods. 1 SSP. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli tunajšieho súdu dňa 12.02.2021. Rozsudok bol verejne vyhlásený vyvesením jeho skráteného znenia na úradnej tabuli súdu dňa 25.02.2021 (§ 137 ods. 3 SSP).
28. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
29. Podľa § 182 ods. 1 písm. e/ SSP v správnej žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné (ďalej len "žalobné body").
30. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
31. Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zák. č. 222/2004 Z.z. v znení úč. do 31.07.2015 (ďalej len „zák. č. 222/2004 Z.z.“) predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
32. Podľa § 19 ods. 1, 2 zák. č. 222/2004 Z.z. (1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. (2) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
33. Podľa § 49 ods. 1, 2 zák. č. 222/2004 Z.z. (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
34. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
35. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3, 5, 6 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. (5) Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti. (6) Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
36. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3, 4 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
37. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.1) Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
38. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
39. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
40. Podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. Správca dane vydá rozhodnutie do troch mesiacov od uplynutia lehoty určenej vo výzve podľa prvej vety. Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu, iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote troch mesiacov, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Správca dane o predĺžení lehoty upovedomí daňový subjekt.
41. Predmetom preskúmavacieho konania sú rozhodnutia žalovaného, ktorými boli potvrdené rozhodnutia správcu dane, ktorými bol žalobcovi vyrubený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobia január
- jún 2015.
42. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb pred ich narušením, či poškodením, nezákonnosťou rozhodnutia postupov orgánov verejnej správy. Každý, kto sa cíti poškodený na svojich právach, môže tak podaním žaloby vyvolať súdne konanie, kde orgán verejnej správy už nebude mať nadriadené a autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania, predmetom ktorého je spor o zákonnosť jeho postupu alebo rozhodnutia, s rovnakými právami, aké má v konaní žalobca. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP). Správny súd nie je oprávnený dôvody nezákonnosti v žalobe neuvedené dopĺňať podľa zistení z administratívneho spisu, ani všeobecne uplatnené dôvody konkretizovať na daný prípad. To znamená, že všeobecne uplatnené námietky, resp. vyjadrenie nesúhlasu so závermi žalovaného v rámci žalobných bodov správnej žaloby, neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti, pretože práve rozsahom a dôvodmi žaloby je správny súd pri prieskume vedený a súčasne aj limitovaný.
43. Úlohou správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo nečinnosti orgánov verejnej správy, je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo veci skutočný stav, t.j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho
vydaniu. Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia správny súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, alebo vydania opatrenia (§ 135 ods. 1 SSP). Preto v správnom súdnictve správny súd dokazovanie zásadne nevykonáva, resp. vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. je rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictve (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmať zákonnosť rozhodnutí orgánu verejnej správy, teda posúdiť, či orgány verejnej správy splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000). Nakoľko žalobca v niektorých častiach podaných správnych žalôb dostatočne nekonkretizoval, v čom sa žalovaný resp. správca dane mýlil, alebo v čom sú jeho úvahy v rozpore so zásadami logického uvažovania, prípadne žalobné námietky uplatnil len všeobecne, resp. vyslovením nesúhlasného stanoviska so závermi žalovaného, resp. správcu dane, bez toho, aby svoje nesúhlasné stanovisko bližšie konkretizoval, v rámci preskúmania napadnutých rozhodnutí žalovaného v uvedenom rozsahu a z dôvodov uvedených v správnych žalobách tak, ako boli formulované, nebolo možné na niektoré časti žaloby prihliadať. Konanie pred správnym súdom nie je neformálne, a preto správna žaloba musí obsahovať určité zákonom stanovené náležitosti (§ 182 SSP). Okrem všeobecných náležitostí podania uvedených v § 57 SSP musí správna žaloba podľa § 182 ods. 1 písm. e/ SSP obsahovať dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné (ďalej len „žalobné body“). Vymedzenie žalobných bodov má zásadný význam z hľadiska žalobcu v určení, čo konkrétne bude správny súd na základe jeho žaloby preskúmavať. Žalobné body teda vymedzujú obsah a rozsah súdneho prieskumu. Zo žaloby musí byť pre správny súd jasné a zrozumiteľné, aké žalobné dôvody uvádza žalobca na podporu svojich tvrdení. Správny súd nemôže z vlastnej iniciatívy za žalobcu nahradiť žalobné dôvody, ani sám nevyhľadáva ďalšie možné vady napadnutého rozhodnutia (iba ak by sa jednalo o vady, ktoré musí posúdiť ex offo). Obligatórnou náležitosťou žaloby je teda povinnosť žalobcu tvrdiť, že rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo jeho časť odporuje konkrétnemu všeobecne záväznému právnemu predpisu a toto tvrdenie právne odôvodniť. Nestačí však iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený, žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Zo všeobecne alebo nekonkrétne uplatnených dôvodov resp. na základe vyslovenia nesúhlasu žalobcu so závermi žalovaného resp. správcu dane, správny súd nemôže vykonať súdny prieskum napadnutých rozhodnutí žalovaného (v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami správcu dane). Tak, ako bolo vyššie uvedené, správny súd nie je oprávnený za žalobcu vyhľadávať a konkretizovať dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, ani konkretizovať dôvody nezákonnosti z obsahu žalobcových podaní resp. z administratívnych spisov.
44. S poukazom na závery žalovaného uvedené v napadnutých rozhodnutiach, ktorý neuznal žalobcovi nárok na odpočítanie DPH z faktúr od dodávateľa Advertising & Media s. r. o. (špecifikovaných v bode 3 tohto rozsudku) s odôvodnením, že žalobca síce formálne splnil zákonné podmienky pre odpočítanie dane, ale odpočítaním dane na základe predmetných faktúr sa zapojil do konania, ktoré vykazuje znaky daňového podvodu, žalobca namietal, že neplnenie povinností vyplývajúcich zo zákona inému daňovému subjektu nemôže žalovaný pripisovať na ťarchu žalobcu a v dôsledku toho tvrdil, že žalovaný nesprávne vyhodnotil získané dôkazy, keď svoju pozornosť upriamil len na nemožnosť preukázania účtovných dokladov a ich nezrovnalostí zo strany iného daňového subjektu, ktorú pripísal v neprospech kontrolovaného daňového subjektu. Takto všeobecne uplatnená námietka neumožňuje súdny prieskum napadnutého rozhodnutia žalovaného a vzhľadom na jej formuláciu, bez bližšej špecifikácie, ktoré konkrétne dôkazy žalovaný nesprávne vyhodnotil a ktoré neplnenie povinností tretích subjektov a akým spôsobom bolo pripísané na ťarchu žalobcu, predstavuje len vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s hodnotením dôkazov žalovaným. Správny súd však pre úplnosť uvádza, že z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí žalovaného i správcu dane nevyplýva, že by orgány verejnej správy neplnenie povinnosti tretími subjektami resp. nepreukázanie účtovných dokladov zo strany tretích subjektov pripísali na ťarchu žalobcu. Tieto skutočnosti nevyplývajú ani z administratívneho spisu.
45. Žalobca v žalobách tvrdil, že preukázal, že pri výbere dodávateľa vykonal všetky opatrenia s odbornou starostlivosťou voči dodávateľovi Advertising & Media s. r. o., aby eliminoval svoju účasť na podvodnom konaní. V žalobách však nekonkretizoval, aké konkrétne opatrenia vykonal pri výbere svojho dodávateľa, t.j. pred uzavretím zmluvy s uvedeným dodávateľom Advertising & Media s. r. o. Takéto všeobecné tvrdenie, v ktorom navyše žalobca ani nekonkretizoval, aký vplyv by mala táto skutočnosť na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, nespôsobuje nezákonnosť napadnutých rozhodnutí. Pokiaľ žalobca tvrdil, že počas realizácie spotov tieto kontroloval na všetkých miestach, na ktorých boli
LED obrazovky umiestnené, toto tvrdenie žalobcu nemá oporu v administratívnych spisoch, ani vo vykonanom dokazovaní. Toto tvrdenie jednoznačne nepotvrdzujú ani výpovede svedkov D. a D., ako to v rozpore s obsahom ich výpovedí uvádza žalobca v žalobách. Z obsahu výpovede svedka D., tak ako je uvedená aj v bode 13 tohto rozsudku, vyplýva, že svedok síce ústne potvrdil, že v r. 2015 chodil 1x týždenne kontrolovať reklamy umiestnené na 2-3 LED obrazovkách umiestnených v Bratislave (ktoré vo výpovedi bližšie nešpecifikoval), o čom mal vyhotovovať fotodokumentáciu na mobil a posielať ju konateľovi žalobcu, avšak toto svoje tvrdenie nepreukázal žiadnymi overiteľnými dôkazmi. Z výpovede rovnako nevyplýva, že by kontroloval odvysielanie reklamných spotov na všetkých miestach, resp. vo všetkých mestách na území SR, na ktorých by mali byť reklamné spoty podľa údajov uvedených na faktúrach odvysielané, ani to, že reklamné spoty boli odvysielané v takých objemoch, ako je uvedené na dodávateľských faktúrach. Obdobne, ani z výpovede svedka D., ktorý navyše nebol v žiadnom relevantnom vzťahu k žalobcovi, okrem toho, že ústne potvrdil, že pri svojich cestách po Slovensku (opäť bez bližšej špecifikácie kedy, kde, v akom meste, v akom objeme) kontroloval odvysielanie spotov, o čom mal vyhotovovať fotodokumentáciu na mobil a posielať ju konateľovi žalobcu, ktoré tvrdenie rovnako nepreukázal žiadnymi overiteľnými dôkazmi, nevyplýva, že by kontroloval odvysielanie reklamných spotov na všetkých miestach a v takých objemoch, ako je uvedené na dodávateľských faktúrach. Pokiaľ teda správca dane i žalovaný uvedené výpovede svedkov vyhodnotili so záverom, že títo svedkovia síce ústne, t.j. bez predloženia ďalších overiteľných dôkazov, potvrdili, že odvysielanie reklamných spotov žalobcu prebiehalo na LED obrazovkách na rôznych miestach, avšak tieto výpovede nepreukazujú, že spoty boli na jednotlivých LED obrazovkách odvysielané v takých množstvách, ako sú uvádzané na faktúrach od spoločnosti Advertising & Media s. r. o., tieto výpovede boli podľa správneho súdu vyhodnotené v súlade s ich obsahom. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že správca dane i žalovaný vyhodnotili predmetné žalobcom označené výpovede aj v kontexte ďalších žalobcom predložených dôkazov, konkrétne fotodokumentáciou LED obrazoviek s vysielaním reklamných spotov, ktoré mal žalobca získať od svedkov. Podľa hodnotenia správcu dane i žalovaného, s ktorým sa správny súd stotožňuje, nie je možné z predloženej fotodokumentácie určiť, v akom čase a dátume, a ani to, kým boli predmetné fotografie vyhotovené. Správny súd navyše poukazuje aj na to, že samotný konateľ žalobcu vo svojich vyjadreniach na výzvu správcu dane uviedol, že vysielanie spotov kontroloval sám a osobne vyhotovoval fotky svojím mobilom (bod 4 tohto rozsudku). Pokiaľ žalobca v žalobách s poukazom na obsah zápisníc o výsluchu svedkov D. a D. tvrdil, že nimi bolo potvrdené uskutočnenie zdaniteľného plnenia, takéto tvrdenie žalobcu predstavuje len vyjadrenie jeho vlastného hodnotenia výpovedí svedkov, a v konečnom dôsledku predstavuje len vyjadrenie jeho nesúhlasu s hodnotením svedeckých výpovedí správcom dane i žalovaným. Takéto vyjadrenie nesúhlasu bez toho, aby žalobca konkrétne uviedol, v čom sa správca dane, resp. žalovaný mýli pri hodnotení výpovedí svedkov, alebo v čom je jeho hodnotenie v rozpore s obsahom zápisníc alebo so zásadami logického uvažovania, ako aj bez toho, aby žalobca uviedol, aký má táto skutočnosť vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, nie je samé o sebe spôsobilé privodiť záver o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí. Samotné výpovede svedkov ani podľa správneho súdu nie sú dôkazom o tom, že zdaniteľné plnenia boli uskutočnené v takom rozsahu, ako bolo uvedené na faktúrach, pričom správny súd poukazuje aj na ostatné súvisiace zistenia správcu dane vyplývajúce z vykonaného dokazovania, z ktorého vyplynul záver, že množstvo fakturovaných reklamných spotov je značne nadhodnotené a nemohlo byť skutočne odvysielané dodávateľom deklarovaným na faktúrach. Žalobca ďalej namietal, že aj napriek skutočnosti, že žalobca riadne preukázal formálne a reálne dodanie predmetných služieb, žalovaný na uvedené skutočnosti svedčiace v prospech žalobcu neprihliadol a zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania použil v neprospech žalobcu, pričom v rozpore so základnými zásadami správy daní nevykonal všetky potrebné kroky na to, aby zistil skutkový stav čo najúplnejšie, v dôsledku čoho nesprávne vec právne posúdil. Správny súd uvádza, že túto námietku vyhodnotil ako všeobecnú, pretože žalobca nekonkretizoval, na ktoré skutočnosti správca dane neprihliadal, ani to, ktoré zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania mal použiť v neprospech žalobcu, nekonkretizoval ani ním označené „potrebné kroky“ na zistenie skutkového stavu. Z takto všeobecne uplatnenej námietky nie je možné vyvodiť nezákonnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného. Všeobecná je podľa správneho súdu aj námietka žalobcu, v ktorej konštatuje, že správca dane len čiastkovo uvádza v Zápisnici č. 10148803/2019 priebeh pojednávania a vyberá účelovo len niektoré state. Žalobca v žalobách neuviedol ani to, aký má táto žalobcom tvrdená skutočnosť mať vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Žalobca v žalobách opakovane forsíroval svoj názor, že „dôkazmi (svedeckými výpoveďami, ktoré nekonkretizoval) preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti v čase uskutočňovania zdaniteľných obchodov s dodávateľom Advertising & Media s. r. o., aby zabránil tomu, aby sa stal súčasťou fiktívneho zdaniteľného
plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality DPH.“ Takéto konštatovanie samé o sebe predstavuje len vlastné hodnotenie dôkazov žalobcom, z ktorého bez ďalšej konkretizácie a argumentácie nemožno vyvodiť záver o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného.
46. Žalobca v žalobách namietal, že žalovaný opiera rozhodnutia o skutočnosti zistené v rámci trestného konania, pričom predmetné trestné konanie nebolo ku dňu podania žalôb právoplatne skončené, a teda výpovede uvádzané žalovaným i správcom dane získané z nahliadnutia do vyšetrovacieho spisu nemôžu byť podľa žalobcu použité v daňovom konaní ako dôkaz. K námietke spochybnenia zákonnosti dôkazov získaných v rámci trestného konania pre účely daňového konania správny súd vo všeobecnosti poukazuje na ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku, v zmysle ktorého ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a ohliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektami a doklady k nim. Z ustálenej rozhodovacej činnosti NS SR (napr. rozsudok č.k. 5Sžf/14/2015) vyplýva, že svedecké výpovede získané OČTK je možné použiť v daňovom konaní za predpokladu, že s týmito výpoveďami správca dane oboznámil kontrolovaný daňový subjekt a umožnil mu sa k nim vyjadriť. Obdobne z judikatúry SD EÚ (napr. rozhodnutie C-419/14 zo dňa 17.12.2015) vyplýva, že správca dane môže použiť svedecké výpovede z trestného konania, ak boli získané zákonne a ak bol kontrolovaný subjekt s výpoveďami počas daňovej kontroly, resp. počas daňového konania oboznámený. Rovnako NS SR v rozsudku č.k. 5Sžfk/55/2017 zo dňa 11.09.2018 v súvislosti s otázkou použiteľnosti dôkazov v daňovom konaní uviedol, že „... listiny, obsahom ktorých je výpoveď z iných konaní (v danom prípade v konaní trestnom), môžu byť po splnení určitých podmienok taktiež podkladom pre vydanie rozhodnutia správcu dane. V prvom rade musí ísť o dôkazy získané nezávisle na príslušnom daňovom konaní, t.j. nesmú byť účelovo získané preto, aby sa správca dane vyhol povinnosti umožniť daňovému subjektu byť prítomný na výsluchu svedka a klásť mu otázky. Ďalej je potrebné, aby v trestnom konaní boli dôkazy získané v súlade so zákonom. Taktiež je nutné, aby boli daňovému subjektu tieto dôkazy sprístupnené, aby sa mohol oboznámiť s ich obsahom a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, ktoré by zistenia vyplývajúce z týchto listín upresnili, korigovali, či vyvrátili. V prípade, že výpoveď svedka zaznamenaná v listinách je v rozpore s ďalšími dôkazmi vykonanými v daňovom konaní, je potrebné tieto rozpory odstrániť, pričom najvhodnejším spôsobom bude jeho výsluch, pri ktorom mu budú kladené otázky za účelom odstránenia nejasností. Svedka je však potrebné vypočuť vždy, ak to požaduje daňový subjekt, okrem prípadu, ak ide o požiadavku vedenú snahou mariť, či účelovo predlžovať daňové konanie. V súvislosti s výkladom § 25 ods. 4 Daňového poriadku kasačný súd uvádza, že k porušeniu práva daňového subjektu spočívajúceho v tom, že daňový subjekt vo vzťahu k výpovediam získaným v trestnom konaní nemohol uplatniť svoje procesné práva, by mohlo dôjsť v prípade, ak by sa daňové orgány vykonaniu tohto dôkazu v daňovom konaní vyhýbali, resp. daňový subjekt by sa s týmto dôkazom nemal možnosť oboznámiť sa“. Z hľadiska splnenia vyššie uvedených podmienok správny súd poukazuje na skutočnosť, že žalobcom namietané použité dôkazy získané v trestnom konaní (zápisnice o výsluchu svedkov) boli použité nielen v súlade so zákonom ale i v súlade so závermi vyplývajúcimi z vyššie uvedenej judikatúry, boli vyhotovené zákonným spôsobom v rámci konania o daňovom trestnom čine, správca dane sa k nim dostal legálnym spôsobom, žalobca bol s obsahom výpovedí v priebehu daňového konania preukázateľne oboznámený a mal možnosť sa v rámci daňového konania k jednotlivým takto získaným listinným dôkazom vyjadriť. Žalobcom namietaná skutočnosť, že trestné konanie ešte nebolo v čase podania žalôb ukončené, nemá žiadny vplyv na zákonnosť použitia dôkazných prostriedkov (výpovedí svedkov zaznamenaných v zápisniciach o výsluchu svedkov vykonaných OČTK) v daňovom konaní týkajúcom sa žalobcu. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že orgány verejnej správy žalovaný i správca dane nezaložili svoje rozhodnutia výlučne na zisteniach získaných z výsluchov fyzických osôb vykonaných v rámci predmetného trestného konania OČTK zaznamenaných v zápisniciach z výsluchov týchto svedkov, ktoré sú súčasťou administratívnych spisov, resp. ich obsah je uvedený v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí žalovaného i správcu dane, a zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že samotný správca dane v rámci vyrubovacieho konania vykonal výsluch týchto fyzických osôb (M. Q., R. Q., A. G. - Zápisnice o výsluchu svedkov č.l. 2155, 2183 a 2377 administratívnych spisov), žalobca bol o výsluchu týchto svedkov vopred preukázateľne upovedomený, avšak ich výsluchu sa nezúčastnil, čím nevyužil možnosť klásť uvedeným svedkom otázky, prípadne možnosť odstrániť žalobcom tvrdené (avšak bližšie nešpecifikované) rozpory v ich výpovediach. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovanému vytýkal zásadné rozpory v hodnotení svedeckej výpovede M. Q., R. Q. a M. I. v trestnom konaní so skutočnosťami preukázanými v daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní,
správny súd považuje túto námietku za všeobecnú, keďže žalobca nekonkretizoval ním namietané rozpory, ani neuviedol, akým spôsobom žalovaný vybočil zo zákonom stanovených medzí pri hodnotení týchto dôkazov, neuviedol ani, ktoré zistenia vyplývajúce z uvedených výpovedí označených svedkov neboli vyhodnotené v súlade s ich obsahom resp. v kontexte s ostatnými vykonanými dôkazmi. Námietka, že svedecké výpovede neboli vyhodnotené jednotlivo ani v súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi, bola jednak nekonkrétna a všeobecná, a jednak podľa správneho súdu nemá ani oporu v odôvodnení napadnutých rozhodnutí žalovaného i správcu dane, z ktorých jednoznačne vyplýva, akým spôsobom správca dane i žalovaný vyhodnotili jednotlivé výpovede svedkov, ktoré skutočnosti z uvedených výpovedí mali za preukázané a uvedené dôkazy vyhodnotili aj v súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi so záverom, že na základe vyhodnotenia všetkých dôkazov nebolo žalobcovi priznané právo na odpočítanie dane vo výške uvedenej vo výrokoch prvostupňových rozhodnutí v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ z dôvodu vedomého zapojenia žalobcu do daňového podvodu. Žalobca v žalobách nekonkretizoval, v čom spočíva nesprávnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov, v čom sa správca dane resp. žalovaný mýlil pri hodnotení jednotlivých dôkazov, resp. z akého dôvodu považuje vyhodnotenie tých ktorých dôkazov za rozporné so zásadami logického uvažovania. Žalobca v žalobách vyjadruje nesúhlas s použitím dôkazov z trestného konania s odôvodnením, že záver žalovaného o dodávateľovi Advertising & Media s. r. o. je mylný, lebo žalobca v čase uskutočnenia zdaniteľných plnení v r. 2015 preveril tohto dodávateľa podľa zásady zodpovedného a poctivého obchodného styku a preveroval ho aj z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, overoval si obsah zo zmluvného plnenia s týmto dodávateľom (v tejto súvislosti opakovane poukázal na výpoveď svedkov D. a D.), či tento zodpovedá dohodnutému predmetu plnenia. Správny súd k tomu uvádza, že samotná skutočnosť, že žalobca sa domnieva, že záver žalovaného o dodávateľovi Advertising & Media s. r. o. je mylný, sama o sebe nespôsobuje nezákonnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného. Tvrdenie žalobcu o preverení si dodávateľa Advertising & Media s. r. o. zostalo len v rovine tvrdenia, rovnako v rovine tvrdenia zostala argumentácia žalobcu, že preukázal existenciu materiálneho plnenia a vykonanie opatrení, aby sa ubezpečil, že sa nepodieľa pri kooperácii s dodávateľom Advertising & Media s. r. o. v r. 2015 na nelegálnej činnosti. Vo vzťahu k overovaniu uskutočnenia zdaniteľného plnenia prostredníctvom svedkov D. a D. správny súd poukazuje na bod 45 tohto rozsudku. Žalobcova argumentácia v žalobách nespôsobuje nemožnosť použiť výpovede svedkov ako dôkazov získaných v rámci trestného konania v daňovom konaní. Len pre úplnosť správny súd uvádza, že vo vzťahu k použitiu Uznesenia PPZ NAKA z 13.10.2017 žalobca nevzniesol žiadne námietky. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd považoval žalobcove námietky za nedôvodné.
47. Žalobca v žalobe namietal postup žalovaného, ktorý podľa žalobcu „daň vyrubí fakticky „komukoľvek“, resp. účelovo uprednostňuje jej vybratie u toho daňového subjektu, u ktorého je to z hľadiska subjektívnej vymožiteľnosti práva jednoduchšie a je zjavné, že daňový výnos bude zaručený“. Poukázal pritom na hodnotenie správcu dane, ktorý podľa žalobcu vyhodnotil vzťahy medzi jednotlivými spoločnosťami v reťazci ako reálne, ale odpočet neuznal len jednému odberateľovi a to žalobcovi, pričom súčasne namietal, že žalovaný sa s uvedenou námietkou v napadnutých rozhodnutiach nevysporiadal a nezodpovedal otázku, ktorý zo subjektov v reťazci mal porušiť zásadu neutrality dane. Tieto námietky žalobcu nemajú oporu v odôvodnení napadnutých rozhodnutí. Tvrdenie o „účelnosti“ postupu správcu dane i žalovaného pri vyrubení dane žalobcovi je len všeobecným tvrdením, bez akejkoľvek argumentácie. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že správca dane postupoval v súlade s ust. § 44 ods. 1 Daňového poriadku, v zmysle ktorého daňovou kontrolou zisťoval, resp. preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a dodržiavanie ustanovení osobitného predpisu - Zákona o DPH, pričom daňovú kontrolu vykonal vo vzťahu k žalobcovi v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. Predmetom daňovej kontroly bolo dodržiavanie ustanovení Zákona o DPH, vrátane kontroly oprávnenosti uplatnenia odpočtu DPH v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach jednotlivých mesiacov v r. 2015, pričom zisťoval, či boli splnené podmienky na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa Advertising & Media s. r. o. Keďže počas daňovej kontroly vznikli u správcu dane oprávnené pochybnosti o pravdivosti údajov uvedených na dokladoch predložených samotným žalobcom, správca dane preveroval oprávnene celý zistený obchodný reťazec za účelom riadneho a úplného zistenia skutočností potrebných na preverenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane práve u žalobcu. Takýto postup je v súlade s ustálenou judikatúrou NS SR (napr. rozsudok sp. zn. 3Sžf/24/2012). Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný sa s touto námietkou žalobcu (uplatnenou v odvolaniach proti prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane) v napadnutých rozhodnutiach nevysporiadal a nezodpovedal otázku, ktorý zo subjektov v reťazci mal porušiť zásadu neutrality dane, táto námietka nezodpovedá obsahu odôvodnení napadnutých rozhodnutí žalovaného,
pretože z odôvodnenia jednotlivých napadnutých rozhodnutí žalovaného vyplýva, že žalovaný sa s touto odvolacou námietkou riadne vysporiadal (str. 47 a nasl. napadnutých rozhodnutí žalovaného týkajúcich sa jednotlivých zdaňovacích období) a súčasne podrobne uviedol, ktoré subjekty vo fakturačnom reťazci porušili zásadu neutrality dane a prečo (z akých dôvodov). V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na skutočnosť, že rovnako správca dane v odôvodneniach prvostupňových rozhodnutí za jednotlivé zdaňovacie obdobia (na str. 48 a nasl. jednotlivých rozhodnutí správcu dane) konštatoval, že posudzoval konanie žalobcu a ďalších spoločností v reťazci, ktoré konanie vykazuje znaky podvodného konania, o ktorom žalobca vedel, a to v zmysle záverov judikatúry NS SR (napr. sp. zn. 1Sžf/31/2016) i v zmysle žalobcom označenej ustálenej judikatúry SD EÚ, pričom uviedol všetky rozhodujúce skutočnosti (vychádzajúce z vykonaného dokazovania), na základe ktorých skúmal jednotlivé aspekty konania subjektov v zistenom fakturačnom reťazci, vrátane konania žalobcu, z ktorých vychádzal pri prijatí záveru, že došlo k daňovému úniku, ktorý je spojený s podvodným konaním v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ a identifikoval subjekty, ktoré podľa zistenia správcu dane vo fakturačnom reťazci porušili zásadu neutrality dane, resp. ktoré sa dopustili konania, ktoré správca dane identifikoval ako „daňový podvod“.
48. Žalobca ďalej namietal, že rozhodnutia žalovaného boli vydané v rozpore s § 68 ods. 3 Daňového poriadku, pretože správca dane podľa žalobcu vydal rozhodnutia aj napriek skutočnosti, že v konaní bol neúplne zistený skutkový a právny stav veci. Takto formulovanú námietku správny súd vyhodnotil ako všeobecnú a nekonkrétnu, neumožňujúcu súdny prieskum napadnutých rozhodnutí, ktorá námietka predstavuje len vyjadrenie názoru žalobcu k úplnosti zistenia skutkového stavu orgánmi verejnej správy. Rovnako za všeobecnú a nemajúcu oporu v odôvodnení napadnutých rozhodnutí, ani vo vykonanom dokazovaní, považoval správny súd námietku žalobcu, že žalovaný v rámci preverovania reálnosti dodaných služieb od subjektu Advertising & Media s. r. o. nevykonal nad rámec výsluchu konateľov spoločnosti žiadne ďalšie úkony smerujúce k objasneniu skutkového stavu veci. Žalobca neuviedol, aké úkony resp. aké dôkazy mal správca dane resp. žalovaný vykonať resp. zadovážiť za účelom riadneho zistenia skutkového stavu veci. Obdobne za všeobecnú považoval správny súd aj námietku žalobcu, že „žalovaný neprihliadal na skutočnosti svedčiace v prospech daňového subjektu, ani na zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania a tieto použil v neprospech daňového subjektu - žalobcu, pričom v rozpore so základnými zásadami správy daní podľa žalobcu neboli vykonané všetky potrebné kroky na zistenie skutkového stavu, v dôsledku čoho bola vec nesprávne právne posúdená“. Z takto všeobecne uplatnenej námietky nebolo možné vyvodiť záver o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného v spojení s rozhodnutiami správcu dane. Tvrdenie žalobcu, že riadne preukázal formálne aj reálne dodanie služieb, predstavuje bez ďalšieho len tvrdenie samotného žalobcu resp. vlastné hodnotenie skutkového stavu.
49. Pre úplnosť správny súd uvádza, že pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočítanie dane, je jeho zákonnou povinnosťou preukázať, že má na vrátenie dane právny nárok. Následne je správca dane oprávnený a zároveň aj povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnené vrátenie DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil, inak mu nie je možné priznať nárok na vrátenie dane. Skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Rozsah dôkazného bremena daňového subjektu je daný v ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku, ktoré upravuje povinnosť daňového subjektu preukazovať skutočnosti uvedené v § 24 ods. 1 písm. a/, b/, c/, pričom správca dane nie je povinný vyzývať daňový subjekt alebo označovať dôkazy, ktoré má daňový subjekt predložiť. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého (vo vzťahu k riešeniu problematiky dôkazného bremena v spojení s § 49 a § 51 Zákona o DPH) vyplýva, že „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.
Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“. Ak teda daňový subjekt uplatňuje odpočet DPH, musí mať vždy k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné podmienky boli splnené a právo na odpočet vznikol. Dôkazné bremeno sa presúva na správcu dane len v prípade, ak nie je sporné, že daňovník prijal zdaniteľné plnenie od dodávateľa uvedeného na faktúre, a teda nie je sporná existencia materiálneho plnenia dodaného deklarovaným dodávateľom a ani žiadne iné rozhodné skutočnosti zakladajúce právo na odpočet DPH. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane je vychádzať nielen z daňových podkladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými alebo inými dokladmi a existencia iných listinných dôkazov nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle Zákona o DPH.
50. Aby mohli byť tvrdené skutočnosti uvedené v žalobcom predložených faktúrach, zmluvách a pod. akceptované zo strany správcu dane, museli by spĺňať podmienky preukaznosti hmotnoprávneho nároku na odpočítanie DPH a jeho verifikovateľnosti. To znamená, museli by obsahovať skutočnosti, ktoré by osvedčovali vznik nároku na odpočet dane a zároveň, ktoré by mohol správca dane v rámci daňovej kontroly overiť. Ak sa správca dane pokúsil tvrdenia žalobcu ako daňového subjektu verifikovať, takémuto postupu nemožno nič vytknúť. Daňový subjekt uplatňujúci si nárok na odpočítanie DPH je v tomto smere pre unesenie vlastnej dôkaznej povinnosti povinný disponovať takými dôkazmi, ktoré je možné verifikovať. Ak takéto dôkazy nemá, nemožno tvrdiť, že uniesol svoje dôkazné bremeno vyplývajúce z ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Samotné tvrdenie žalobcu nebolo preukazujúcim dôkazom. Neboli ním ani zmluvy, faktúry a iné podklady vystavené deklarovaným dodávateľom, ani výpoveď jeho bývalých konateľov resp. konateľa, pokiaľ z nich nevyplývali skutočnosti, ktoré by priamo a overiteľne preukazovali reálne dodanie tovaru subjektom uvedeným v týchto dokladoch a to v rozsahu, ako bolo v týchto dokladoch deklarované. Inak sa stali formálnymi podkladmi, čo konštatoval správca dane i žalovaný v odôvodnení napadnutých rozhodnutí. Tým nie sú dotknuté obsahové náležitosti faktúry v zmysle zákona resp. Smernice. Z obsahu administratívnych spisov vyplýva, že správca dane sa pokúsil tvrdenia daňového subjektu verifikovať u deklarovaného dodávateľa žalobcu resp. jeho subdodávateľov, pretože nemohol zistené skutočnosti ignorovať (tak, ako nemohol ignorovať jednotlivé námietky a vyjadrenia žalobcu ako daňového subjektu), ale v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov musel svoje skutkové zistenia vyhodnotiť, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, čo orgány verejnej správy v preskúmavanom prípade aj urobili.
51. Správca dane je oprávnený verifikovať tvrdenia a podklady predložené žalobcom postupom podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Keďže správcovi dane vznikli odôvodnené pochybnosti o tom, že dodanie služieb, tak ako bolo deklarované žalobcom ním predloženými dokladmi, sa uskutočnilo tak, ako to popisoval žalobca resp. ako to vyplývalo z výpovede konateľa resp. bývalého konateľa žalobcovho dodávateľa (Advertising & Media s. r. o.), správca dane v rámci prenosu dôkazného bremena vykonal dokazovanie o.i. na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov, ako aj na skutočnosti, či žalobca bol účastný na transakcii zaťaženej daňovým podvodom, o ktorom vedel alebo mohol vedieť. Správca dane tak v rámci preverovania reálnosti dodaných služieb od deklarovaného dodávateľa v rozsahu, v akom boli deklarované predloženými faktúrami, z ktorých si žalobca uplatnil odpočet DPH, v rámci dokazovania vykonal príslušné úkony smerujúce k objasneniu skutkového stavu veci (zabezpečenie dôkazov z trestného konania, výsluchy R. Q., M. Q., A G., zabezpečil si dôkazy nahliadnutím do výsledkov daňových kontrol iných subjektov, nahliadol do protokolov z daňových kontrol, do zápisníc o miestnom zisťovaní). Na základe takto vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca nesplnil podmienky pre priznanie nároku na odpočet DPH v zmysle ustanovení Zákona o DPH s prihliadnutím na judikatúru NS SR i SD EÚ. Pokiaľ teda žalobca v žalobe uviedol všeobecnú námietku, že správca dane i žalovaný nevykonali všetky potrebné kroky smerujúce k zisteniu skutkového stavu veci, ako aj právneho stavu veci, takáto námietka vyjadruje len všeobecný nesúhlas žalobcu s postupom správcu dane i žalovaného, ako aj so závermi nimi prijatými. Správca dane i žalovaný vyhodnotili dôkazy
v súlade s ich obsahom, svoje rozhodnutia tak správca dane, ako aj žalovaný riadne odôvodnili tak, že je z nich zrejmá úvaha, na základe čoho boli rozhodnutia vydané.
52. Žalobca v žalobách namietal, že žalovaný sa v napadnutých rozhodnutiach nevysporiadal s požiadavkou daňového subjektu na ozrejmenie, prečo správca dane oznámil žalobcovi pochybnosti o dodávateľovi Advertising & Media s. r. o. až na samom konci výkonu daňovej kontroly, tesne pred uplynutím ročnej lehoty jej výkonu a mal za to, že ak mal správca dane pochybnosti o deklarovanom obchode, mal s poukazom na § 46 ods. 5 Daňového poriadku žalobcu o týchto včas upovedomiť a na ich odstránenie a vysvetlenie žalobcu vyzvať. Túto námietku správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalobca v žalobách predovšetkým neuviedol, aký má vplyv táto skutočnosť na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, navyše uvedená námietka nemá oporu v administratívnych spisoch, pretože žalovaný sa v odôvodnení napadnutých rozhodnutí k uvedenej námietke žalobcu vyjadril (str. 46 a nasl. napadnutých rozhodnutí). Preto túto námietku správny súd považuje len za vyjadrenie nesúhlasu s vysporiadaním sa s uvedenou námietkou žalovaným. Pokiaľ žalobca tvrdí, že v prípade existencie pochybností o deklarovanom obchode mal správca dane podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku žalobcu včas upovedomiť a vyzvať na vyjadrenie, resp. doplnenie, vysvetlenie nejasností, prípadne k oprave nepravdivých údajov, správny súd uvádza, že ustanovenie § 46 ods. 5 Daňového poriadku neuvádza konkrétnu lehotu resp. neurčuje časový úsek, kedy má správca dane povinnosť uloženú v cit. ustanovení (postup podľa § 46 ods. 5) realizovať. Z obsahu námietky žalobcu vyplýva, že žalobca len poukazuje na to, aký mal byť podľa neho časovo postup správcu dane podľa § 46 ods. 5 cit. zákona, avšak netvrdí, že správca dane nepostupoval podľa § 46 ods.5 Daňového poriadku, t.j. netvrdí, že správca dane neoboznámil žalobcu s existenciou vyššie uvedených pochybností a zároveň ani neuviedol, aký má táto skutočnosť vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Z takto uplatnenej námietky nie je možné vyvodiť nezákonnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného. Správny súd navyše uvádza, že z administratívnych spisov vyplýva, že správca dane žalobcu vyzval postupom podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku výzvou zo dňa 16.10.2018 (č.l. 935 administratívneho spisu). Z obsahu predmetného oznámenia zo 16.10.2018 vyplýva, že správca dane žalobcovi oznámil skutočnosti, ktoré boli zistené vo vzťahu k ním deklarovanému dodávateľovi Advertising & Media s. r. o. (skutočnosti týkajúce sa zmeny konateľov, zrušenia a následného zlúčenia spoločnosti, výmazu spoločnosti, ďalej skutočnosti týkajúce sa predkladania dokladov uvedeným dodávateľom správcovi dane, skutočnosť, že konatelia dodávateľa sú vo výkone väzby a nemožno preveriť deklarované plnenia, ďalej oboznámil žalobcu s obsahom resp. zisteniami získanými z protokolov z daňovej kontroly dodávateľskej spoločnosti žalobcu do Advertising & Media s. r. o., odberateľa tohto dodávateľa - spoločnosti Adhertec s.r.o., výsledky miestneho zisťovania v spoločnosti LASER Media s.r.o., Zápisnica č. 101835870/2018). Z obsahu predmetného oznámenia vyplývajú jednoznačné závery správcu dane, ktorý opísal, v čom spočívajú jeho pochybnosti, o.i. správca dane spochybnil množstvo odvysielaných spotov tak, ako boli deklarované na žalobcom predložených dokladoch a zároveň uviedol dôvody, pre ktoré tieto pochybnosti na jeho strane vznikli. Správca dane v predmetnom oznámení v súlade s § 46 ods. 5 Daňového poriadku určil žalobcovi lehotu 15 dní na odstránenie týchto pochybností resp. na predloženie dokladov, ako aj vyjadrenia, ktorá výzva bola doručená žalobcovi preukázateľne 29.10.2018. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd dospel k záveru, že uvedená námietka žalobcu nie je dôvodná.
53. Žalobcova námietka, že žalovaný v napadnutých rozhodnutiach žiadnym spôsobom neozrejmil, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré vyhodnotil ako nedôveryhodné, je nedôvodná a nemá oporu v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí žalovaného. Správny súd k námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutých rozhodnutí uvádza, že nedostatok odôvodnenia rozhodnutia spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak (§ 63 ods. 2 Daňového poriadku), pričom v odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo (§ 63 ods. 5 Daňového poriadku). Nepreskúmateľným nie je len rozhodnutie, ktoré neobsahuje vôbec odôvodnenie alebo ktorého odôvodnenie je nedostatočné, ale za nepreskúmateľné je možné označiť aj také rozhodnutia, ktoré obsahujú také odôvodnenie, ktoré si vo vzťahu k výroku rozhodnutia vzájomne odporuje. Namietané porušenie § 63 ods. 5 Daňového poriadku by teda vo svojich dôsledkoch mohlo znamenať vadu nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí pre nedostatok dôvodov alebo pre nezrozumiteľnosť. Správny súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Sžf/1/2009, v ktorom sa zaoberal otázkou nepreskúmateľnosti administratívneho
rozhodnutia, pričom dospel k nasledovnému záveru: „Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno podľa názoru Najvyššieho súdu SR považovať také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán vo veci rozhodol, prípadne výrok, ktorý je vnútorne rozporuplný. Pod pojem spadajú prípady, keď sa nedá rozoznať, čo je výrok, čo odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako aj ich nejednoznačnosť“. ... Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale i to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku dôvodov skutkových zistení, o ktoré sa opierajú rozhodovacie dôvody. Za takéto vady možno považovať prípady, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne na dôkazoch získaných v rozpore so zákonom alebo prípady, keď nie je zrejmé, či nejaké dôkazy boli v konaní vykonané“. Preskúmavané napadnuté rozhodnutia žalovaného i prvostupňové rozhodnutia správcu dane takýmito vadami netrpia, pretože obsahujú zákonom stanovené náležitosti. V odôvodnení uvádzajú, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutí, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie vykonaného dokazovania a použitie právnych predpisov, podľa ktorých žalovaný resp. správca dane rozhodovali, a preto sú v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku. V odôvodnení napadnutých rozhodnutí žalovaný uviedol, ako sa vyrovnal s odvolacími a inými námietkami žalobcu a skutočnosť, že žalobca s takýmto hodnotením žalovaného nesúhlasí, nespôsobuje samo o sebe ich nezákonnosť (z dôvodu nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov). Nestotožnenie sa žalobcu s právnou argumentáciou žalovaného, resp. s jeho právnym posúdením založeným na odlišných názoroch, si nemožno zamieňať s nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov. Pokiaľ žalobca všeobecne namietal, že žalovaný považoval odvolaciu námietku týkajúcu sa zmätočnosti a nezrozumiteľnosti odôvodnenia rozhodnutí správu dane za irelevantnú, správny súd takúto námietku považuje len za vyjadrenie nesúhlasu s vyhodnotením odvolacej námietky žalovaným, ktoré tak, ako je vyššie uvedené, samé o sebe nespôsobuje nezákonnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného. Pokiaľ žalobca tvrdil, že v rámci každej námietky sa žalovaný opieral len o posúdenie správcu dane a absentovala vlastná hodnotiaca činnosť žalovaného, správny súd uvádza, že toto tvrdenie nemá oporu v odôvodnení napadnutých rozhodnutí žalovaného, z ktorých podľa správneho súdu vyplýva, ako sa žalovaný vysporiadal s jednotlivými námietkami žalobcu a skutočnosť, že vo vzťahu k niektorým odvolacím námietkam poukázal na zistenia správcu dane resp. na hodnotenie dôkazov správcom dane, s ktorým hodnotením sa stotožnil, alebo pokiaľ v rámci vysporiadania sa s odvolacou námietkou žalobcu, v ktorej žalobca namietal nedostatočné odôvodnenia rozhodnutí správcu dane, žalovaný poukázal na to, ako sa správca dane s konkrétnymi skutočnosťami vysporiadal, v dôsledku čoho konštatoval, že uvedené odvolacie námietky žalobcu nie sú dôvodné, nespôsobuje nezrozumiteľnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného pre nedostatok dôvodov alebo pre nepreskúmateľnosť. Žalobcovu námietku, že žalovaný vyhodnotil pozitívny dôkaz o realizácii kontrolovaného zdaniteľného plnenia v neprospech daňového subjektu v rozpore s akýmkoľvek logickým vysvetlením a zdôvodnením, pričom však žalobca neoznačil konkrétne, ktorý konkrétny dôkaz mal na mysli a v čom vidí nesprávnosť jeho hodnotenia alebo rozpornosť hodnotenia so zásadami logického uvažovania, správny súd vyhodnotil rovnako ako všeobecnú a nekonkrétnu. Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí žalovaného vyplýva, že tieto dávajú odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, pričom rozhodnutia spĺňajú požiadavky na riadne odôvodenie rozhodnutia stanovené ustanoveniami Daňového poriadku (§ 63).
54. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého procesu. „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetnom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 115/03 z 03.07.2003).“ Túto požiadavku výstižne zvýraznil vo svojej judikatúre aj ESĽP, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto
vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“. ESĽP ale súčasne tiež pripomína, že „právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“ (napr. rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 09.12.1994, č. sťažnosti 18390/91 a rozsudok ESĽP vo veci Hiro Balani proti Španielsku z 09.12.1994, č. sťažnosti 18064/91). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (napr. IV.ÚS 20/05). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I.ÚS 50/04). Uvedené závery a východiská súdov sú primerane použiteľné aj na daňové konanie vedené orgánom verejnej moci resp. verejnej správy, teda aj pre posúdenie preskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného a prvostupňových rozhodnutí správcu dane, ktoré v odôvodnení v zrozumiteľnom obsahu a dostatočnom rozsahu reagovali na všetky relevantné otázky, ktoré v preskúmavaných konaniach vyvstali.
55. Žalobca v žalobách poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011, vrátane citácie časti z jeho odôvodnenia, ako aj na v tomto rozsudku označené rozsudky SD EÚ, ktoré rozhodnutia sa týkajú problematiky rozloženia dôkazného bremena pri preukazovaní oprávnenosti uplatnenia odpočtu DPH. Správny súd k tomu uvádza, že žalobca poukázal na judikatúru NS SR i SD EÚ bez toho, aby uviedol, že v preskúmavanej veci a v žalobcom žalobcom označených veciach sa jedná o skutkovo a právne obdobné veci. Navyše správny súd uvádza, že rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutiami správcu dane, ktoré sú predmetom tohto preskúmavacieho konania, neboli založené na tom, že žalobca nepreukázal skutočnosti týkajúce sa jeho dodávateľov alebo dodávateľových subdodávateľov, správca dane ani žalovaný neukladal žalobcovi povinnosti preukazovať skutočnosti týkajúce sa tretích subjektov, ale napadnuté rozhodnutia i rozhodnutia správcu dane boli založené na tom, že na základe vyhodnotenia všetkých dôkazov a zistených skutočností nebolo žalobcovi priznané právo na odpočítanie dane z dôvodu jeho vedomého zapojenia do konania vykazujúceho znaky daňového podvodu, pričom správca dane preukázal, že žalobca vedel, že sa zúčastňuje daňového podvodu. Z uvedeného dôvodu žalobcom označená judikatúra nie je aplikovateľná na preskúmavaný prípad. Pokiaľ žalobca poukázal na to, že z judikatúry NS SR vyplýva, že v prípade, ak žalobca vyčerpá vlastné dôkazné bremeno na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane, správny súd uvádza, že v preskúmavanom prípade správca dane vyššie uvedeným spôsobom postupoval, žalobcu nezaťažoval povinnosťou preukázania skutočností týkajúcich sa dodávateľa resp. jeho subdodávateľov a sám vlastnou činnosťou (postupom podľa ustanovení Daňového poriadku) zabezpečoval dôkazy, ktorými preukázal vedomé zapojenie žalobcu do konania vykazujúceho znaky daňového podvodu. Žalovaný v napadnutých rozhodnutiach podrobne uviedol dôkazy, z ktorých uvedený záver o vedomom zapojení žalobcu do konania vykazujúceho znaky daňového podvodu (prijatím služieb od deklarovaného dodávateľa Advertising & Media s. r. o.) vyvodil (výpovede svedkov R. Q., M. Q. a A. G. zabezpečené správcom dane, ako aj OČTK), vyhodnotením ktorých dôkazov správca dane dospel k záveru, že preukázal, že žalobca sa vedome zapojil do konania vykazujúceho znaky daňového podvodu. Voči vyhodnoteniu uvedených dôkazov a zisteniam z nich vyplývajúcich pre prijatie vyššie uvedeného záveru správcu dane i žalovaného žalobca napokon v žalobe konkrétne ani nenamietal.
56. Žalobca v žalobách tvrdil, že správcovi dane doložil všetky dôkazy preukazujúce reálnosť deklarovaného plnenia (listinné dôkazy a svedecké výpovede). Správny súd k tomu uvádza, že uvedené tvrdenie je len všeobecné a predstavuje vlastné hodnotenie žalobcom predložených dôkazov. Na druhej strane je však opätovne potrebné uviesť, že rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutiami správcu dane neboli založené na tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, v rozhodnutiach správca dane i žalovaný konštatovali, že žalobca formálne predložil doklady (faktúry s prílohami a zmluvy), tieto však správca dane v priebehu daňovej kontroly i vyrubovacieho konania spochybnil a následne v rámci verifikácie týchto dokladov vykonal dokazovanie, z ktorého vyplýva, že správca dane identifikoval v preskúmavanej veci také konanie žalobcu, ktoré vykazuje znaky daňového podvodu, o ktorom žalobca vedel (vedomé zapojenie sa do konania vykazujúceho znaky daňového podvodu). Pokiaľ žalobca namietal, že počas celého konania žalovaný nešpecifikoval, akým spôsobom by mal žalobca reálnosť
uvedených služieb preukázať, správny súd uvádza, že nie je povinnosťou správcu dane označiť žalobcovi, akými dôkazmi má preukázať skutočnosti, ktoré je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku. V prípade, ak si daňový subjekt uplatňuje odpočet DPH, musí mať vždy k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné podmienky boli splnené a právo na odpočet vzniklo. Dôkazné bremeno je na žalobcovi, ktorý má povinnosť zadovážiť si dostatok dôkazov pre prípad, že si bude uplatňovať odpočet dane.
57. Žalobca v žalobe tvrdil, že zo záverov žalovaného uvádzaných v napadnutých rozhodnutiach vyplýva, že správca dane nespochybňuje vykonanie služieb, spochybňuje len množstvo odvysielaných spotov od dodávateľa Advertising & Media s. r. o. Toto tvrdenie žalobcu nemá oporu v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí žalovaného (ani v rozhodnutiach správcu dane) a jednak žalobca ani nekonkretizoval, aký vplyv by mala táto skutočnosť na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí žalovaného vyplýva, že žalovaný sa touto námietkou žalobcu (uplatnenou v odvolaniach) vysporiadal (na str. 44 a nasl. napadnutých rozhodnutí) s tým, že správca dane okrem spochybnenia počtu opakovaní odvysielaní spotov na LED obrazovkách spochybnil aj ďalšie skutočnosti, napr. neúmerné navýšenie ceny reklamných služieb u dodávateľa Advertising & Media s. r. o., ako aj zapojenie kontrolovaného daňového subjektu (žalobcu) do daňového podvodu, nakoľko podľa zistení správcu dane a výpovedí svedkov mali byť žalobcovi vrátené peňažné prostriedky z úhrad faktúr od dodávateľa Advertising & Media s. r. o., znížené o provízie. Žalovaný (i správca dane) v odôvodneniach rozhodnutí poukázali na vykonané dokazovanie, označili a vyhodnotili dôkazy jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach a z odôvodnenia rozhodnutí je zrejmá úvaha, ktorou sa orgány verejnej správy spravovali pri vyvodení záveru, že neboli splnené podmienky na priznanie nároku na odpočet dane žalobcovi, pričom označili a vyhodnotili dôkazy, ktorými tak správca dane, ako i žalovaný mali za preukázané, že predmetné zdaniteľné plnenia (reklamné služby) nemali ekonomický význam a ich účelom bolo dosiahnutie daňovej výhody u odberateľov spoločnosti Advertising & Media s. r. o., t.j. aj u žalobcu. Žalobcova námietka, že uvedené nebolo zo strany žalovaného resp. správcu dane preukázané, je preto nedôvodná. Za všeobecnú a nedôvodnú správny súd považoval aj námietku žalobcu, že domnienky a pochybnosti žalovaného sú nedôvodné, keďže tak žalovaný, ako aj správca dane v odôvodnení napadnutých rozhodnutí uviedli konkrétne skutočnosti vyplývajúce z dôkazov, z ktorých vyplynuli pochybnosti o tom, že dodanie reklamných služieb žalobcovi dodávateľom Advertising & Media s. r. o. bolo vykonané tak, ako to deklaroval žalobca predloženými dokladmi (faktúry vrátane príloh, zmluvy, ktoré dôkazy boli vyhodnotené v súlade s ich obsahom a to aj v kontexte s ostatnými vykonanými dôkazmi). Z odôvodnenia rozhodnutí správcu dane i žalovaného je zrejmé, že záver o tom, že žalobca sa vedome zapojil do konania vykazujúceho znaky podvodného konania, odôvodnili skutočnosťami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania (svedecké výpovede konateľov spoločnosti Advertising & Media s. r. o. A. G., M. Q., ako aj z výpovede R. Q., z ktorej vyplynulo, že konatelia spoločnosti Advertising & Media s. r. o. a CREO ART s.r.o. sa mali riadiť príkazmi p. D., zamestnankyňa Advertising & Media s. r. o. mala len vystavovať faktúry a media plány, pričom svedok potvrdil, že finančné prostriedky zaplatené odberateľmi za fakturované služby - odvysielanie reklamných spotov od spoločnosti Advertising & Media s. r. o. sa mali vracať späť odberateľom, a to aj žalobcovi, znížené o provízie, o čom tento svedok predložil v trestnom konaní dôkazy (záznamy USB kľúč), ďalej nahliadnutie do spisov z daňových kontrol vykonaných u dodávateľa Advertising & Media s. r. o., v spoločnosti Adhertec s.r.o., zápisnice z miestnych zisťovaní, výpoveď konateľov spoločnosti LASER Media s.r.o. a CREO ART s.r.o. a nimi predložené zmluvy, z ktorých vyplynulo, že žalobcom deklarovaný rozsah reklamných služieb nebolo objektívne možné žalobcovi poskytnúť dodávateľom Advertising & Media s. r. o.). Z uvedeného vyplýva, že správca dane i žalovaný svoje rozhodnutia nezaložili na domnienkach, ale na zisteniach vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, pričom jednotlivé dôkazy boli v napadnutých rozhodnutiach žalovaného i správcu dane označené, vyhodnotené a to aj jednotlivo, aj vo vzájomnej súvislosti a v súlade s ich obsahom. Správny súd preto za situácie, že žalobca v žalobe neuviedol žiadne konkrétne námietky voči vyhodnoteniu konkrétnych (vyššie uvedených) dôkazov, neuviedol ani, ktoré konkrétne dôkazy a z akého dôvodu vyhodnotil správca dane i žalovaný nesprávne alebo v rozpore s ich obsahom alebo v rozpore so zásadami logického uvažovania, považuje túto námietku žalobcu len za vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s vyhodnotením dôkazov správcom dane i žalovaným, ktorá skutočnosť sama o sebe nespôsobuje nezákonnosť napadnutých rozhodnutí.
58. Žalobcova námietka, že rozhodnutia žalovaného vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci a že žalovaný sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu ohľadne aktuálnej judikatúry NS SR, je rovnako nedôvodná a nemá oporu v odôvodnení napadnutých rozhodnutí
žalovaného. Správny súd predovšetkým považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ žalobca v žalobe poukázal na jednotlivé rozhodnutia NS SR a odcitoval niektoré časti z ich odôvodnenia (týkajúce sa problematiky rozloženia dôkazného bremena) bez toho, aby uviedol resp. konkretizoval, že skutkový stav v preskúmavanom prípade je obdobný ako prípady, ktoré boli predmetom ním označených rozsudkov, správny súd k takejto námietke nemôže prihliadať. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na judikatúru NS SR, napr. rozsudok sp. zn. 1Sžfk/8/2019, v ktorom NS SR uviedol: „V súvislosti s často sa opakujúcou argumentáciou účastníkov, ktorá sa opiera o citáciu rozhodovacej činnosti (judikatúru) Súdneho dvora, kasačný súd zotrváva na záveroch už vyslovených NS SR, že povinnosťou sťažovateľa, pokiaľ sa v predchádzajúcom daňovom konaní alebo v súdnom prieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho tvrdenia len všeobecné, nemôže na ne súd v správnom súdnictve prihliadať (napr. aj rozsudky sp. zn. 2Sžf/19/2011 z 25.01.2012 alebo sp. zn. 3Sžf/24/2012 zo dňa 13.11.2012). Pokiaľ sa jedná o judikatúru SD EÚ (ako aj NS SR) je nepochybné, že je potrebné striktne rozlišovať medzi situáciou, kedy daňový subjekt nepreukáže vznik daňovej povinnosti u dodávateľa služby či tovaru, alebo či sa jedná o prípad, kedy daňový subjekt preukáže splnenie podmienok potrebných na vznik práva na odpočítanie dane a toto právo je mu zo strany orgánu verejnej správy zamietnuté. Za predpokladu, že boli splnené aj vecné aj formálne podmienky na výkon práva na odpočítanie DPH, potom nesporne z judikatúry SD EÚ i NS SR vyplýva, že „ právo na odpočítanie dane možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní daňového podvodu týkajúceho sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo služieb (napr. rozsudky SD EÚ vo veciach Kittel, Mahagében a Dávid, Bonik). Vnútroštátnym orgánom (i súdom) prináleží zamietnuť priznanie práva na odpočítanie DPH, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Daňový subjekt v procese správy daní zásadne preukazuje skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje, ak preukáže uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak, ako ho deklaruje, môže orgány finančnej správy neuznať daňovému subjektu právo na odpočítanie dane len z dôvodu splnenia podmienok preukazujúcich zneužitie práva alebo účasť na daňovom podvode, v takomto prípade je dôkazné bremeno na správcovi dane.“ V preskúmavanom prípade správny súd nezistil, že by správca dane bol vyžadoval od žalobcu preukazovanie skutočností týkajúcich sa tretích subjektov, resp. že by zaťažoval žalobcu preukazovaním skutočností, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval, naopak, dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že žalobca sa prijatím reklamných služieb od dodávateľa Advertising & Media s. r. o. vedome zapojil do konania vykazujúceho znaky daňového podvodu, prešlo na správcu dane a tento vykonal príslušné dokazovanie využijúc všetky právne prostriedky v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný nevzal do úvahy žalobcom vyššie označený rozsudok NS SR, nepovažoval správny súd za dôvodné.
59. Pokiaľ žalobca namietal, že žiadal od žalovaného, aby sa zoznámil so skutočným predmetom podnikania žalobcu, výsledkom ktorého boli zdaniteľné príjmy v r. 2015 a nevyhnutné daňové výdavky bezprostredne súvisiace s dosiahnutými zdaniteľnými príjmami, pričom voľba takéhoto druhu dôkazného prostriedku podľa žalobcu závisela od otázky, ktorú bolo v predmetnom konaní potrebné objasniť, za ktorú považoval otázku preukázania nákladov zaúčtovaných dodávateľom Advertising & Media s. r. o. vo vzťahu k dosiahnutým príjmom daňového subjektu (žalobcu), správny súd uvádza, že táto otázka nebola zásadnou otázkou pri posudzovaní žalobcom uplatneného nároku na odpočítanie DPH, keďže predmetom daňovej kontroly vykonanej u žalobcu bolo dodržiavanie Zákona o DPH resp. oprávnenosť uplatnenia odpočítania DPH v zmysle Zákona o DPH, predmetom daňovej kontroly nebola otázka preukazovania zdaniteľných príjmov, resp. preukazovania nákladov resp. predmetom daňovej kontroly nebola daň z príjmov právnickej osoby. Pokiaľ žalobca opodstatnenosť podanej žaloby odôvodňoval rozsudkami NS SR a SD EÚ (napr. C-80/11 a C-142/11 Mahagében Kft. a Peter Dávid), v súvislosti s ktorým poukázal na povinnosť daňových orgánov nepriznanie práva na odpočítanie dane objektívne preukázať, správny súd aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti konštatuje, že správca dane postupoval v intenciách predmetného rozsudku a vykonaným dokazovaním preukázal, že žalobca vedel resp. mohol vedieť, že deklarované plnenie (dodanie služieb) je poznačené podvodom, čo tak správca dane, ako i žalovaný v napadnutých rozhodnutiach riadne odôvodnili. Pre úplnosť správny súd poukazuje na to, že pokiaľ žalobca v žalobách (bod V. žalôb) poukázal na to, že daň z príjmu za r. 2015 bola
vyrubená a zaplatená žalobcom v súlade so Zákonom o dani z príjmov, ako aj na to, že povinnosťou žalobcu v zmysle § 45 Daňového poriadku bolo preukázať správnosť dane, t.j. skutočnosti, ktoré uviedol v daňovom priznaní k dani z príjmov za r. 2015 a svoje tvrdenie dokladovať predpísanou evidenciou, taktiež urobil, správny súd uvádza, že predmetom preskúmavacieho konania nie sú rozhodnutia správcu dane resp. žalovaného týkajúce sa vyrubenia dane z príjmov právnických osôb za r. 2015, a preto k tvrdeniu žalobcu, že „pokiaľ v prípade dane z príjmov za r. 2015 preukázal materiálnu existenciu prijatého zdaniteľného plnenia od dodávateľa Advertising & Media s. r. o. pre účely určenia resp. vyrubenia dane z príjmov za r. 2015, tým preukázal materiálnu existenciu prijatého zdaniteľného plnenia od tohto dodávateľa aj pre účely DPH“, správny súd uvádza, že podmienky pre určenie a vyrubenie dane z príjmov právnických osôb v Zákone o dani z príjmov sú rozdielne od podmienok stanovených Zákonom o DPH pre účely uplatnenia nároku na vrátenie DPH, ktoré podmienky nie je možné stotožňovať. Zo skutočnosti, že žalobca tvrdí, že vo vzťahu k dani z príjmu za r. 2015 preukázal splnenie podmienok preukázateľného vynaloženia daňových výdavkov v súvislosti s použitím reklamných služieb od dodávateľa Advertising & Media s. r. o., nie je možné automaticky vyvodiť, že žalobca tým vyčerpal vlastné dôkazné bremeno aj v prípade posudzovania splnenia podmienok uplatnenia odpočtu DPH v zmysle Zákona o DPH. Navyše napadnuté rozhodnutia žalovaného, ktorými potvrdil rozhodnutia správcu dane, ktorými bola žalobcovi vyrubená DPH za jednotlivé zdaniteľné obdobia r. 2015, neboli založené na tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti splnenia podmienok na uplatnenie odpočítania dane, ale boli založené na tom, že správca dane preukázal, že žalobca sa prijatím deklarovaných služieb od dodávateľa Advertising & Media s. r. o. vedome zapojil do konania, ktoré vykazuje znaky daňového podvodu.
60. Napokon pokiaľ žalobca v žalobách tvrdil, že žalovaný pochybenie a neplnenie si povinností na strane iných daňových subjektov vyhodnotil ako neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcu, táto námietka je jednak všeobecná a jednak nemá oporu v odôvodnení napadnutých rozhodnutí žalovaného. Rovnako ako všeobecnú vyhodnotil správny súd námietku žalobcu, že správca dane vyhodnotil dôkazy v rozpore so zákonom, keďže žalobca nekonkretizoval, ktoré dôkazy a z akých dôvodov mali byť správcom dane vyhodnotené v rozpore so zákonom, ani nešpecifikoval, ustanovenia ktorého zákona mali byť žalobcom označeným postupom porušené. Tak, ako už bolo vyššie uvedené, všeobecne uplatnené námietky neumožňujú súdny prieskum napadnutých rozhodnutí žalovaného.
61. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí žalovaného, ako aj rozhodnutí správcu dane a konania predchádzajúceho vydaniu týchto rozhodnutí, z dôvodov uvedených v žalobách dospel k záveru, že z týchto dôvodov sú rozhodnutia žalovaného (i rozhodnutia správcu dane) v súlade so zákonom, a preto žaloby ako nedôvodné podľa § 190 SSP zamietol.
62. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Keďže žalobca v konaní nebol úspešný, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal.
63. Toto rozhodnutie prijal správny súd pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Poznámka: Rozhodnutie nepodpísala členka senátu Mgr. Ivana Datlová z dôvodu jej ospravedlnenej neprítomnosti na súde v čase jeho podpisovania.