Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20S-11-2020.pdf
PDF · 161.78 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/11/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Kadlicovej a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Róberta Foltána v právnej veci žalobcu: PNEUMOTO, spol. s r.o., so sídlom Bašovce č. 146, 922 01 Bašovce, IČO: 36 243 311, právne zastúpeného: JUDr. Marcel Habrman, advokát, so sídlom Tajovského 12, 940 76 Nové Zámky, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102540446/2019 zo dňa 08.11.2019, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalovaný rozhodnutím č. 102540446/2019 zo dňa 08.11.2019 v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č. 101560212/2019 zo dňa 26.06.2019, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 6 000,16 Eur za zdaňovacie obdobie máj 2015. 2. Dôvodom dorubenia daňovej povinnosti bolo neuznanie žalobcom uplatneného odpočítania dane, uplatneného podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v spojení s § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) za zdaňovacie obdobie máj 2015, za tuzemské nadobudnutie tovaru od deklarovaného dodávateľa B & MEDIA s.r.o., IČO 46766526, na základe ním vystavených faktúr č. 15230619 - č. 15230624. Ďalším dôvodom určenia rozdielu dane bolo vyradenie neoprávnene duplicitne uplatnených odpočtov dane z prijatých faktúr č. 1511110 - č. 1511115 od dodávateľa spoločnosti B & MEDIA s.r.o. 3. Daňové orgány oboch stupňov dospeli na základe výsledkov daňovej kontroly, obsiahnutých v protokole č. 102274925/2018 zo dňa 19.11.2018 z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia október 2014 až december 2014, január 2015, marec 2015 až október 2015 a december 2015, ako aj následného vyrubovacieho konania k záveru, že žalobca nepreukázal, že mu bol fakturovaný tovar dodaný dodávateľom deklarovaným na faktúrach, t. j. obchodnou spoločnosťou B & MEDIA s.r.o., na základe čoho daňové orgány konštatovali porušenie ustanovení § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 zákona o DPH. Taktiež bolo pri faktúrach č. 1511110 - č. 1511115, vystavených dodávateľom žalobcu B & MEDIA s.r.o., konštatované zo strany správcu dane duplicitné - neoprávnené odpočítanie dane z týchto faktúr, na základe ktorej skutočnosti bolo o sumu 3 000,08 Eur taktiež upravené odpočítanie dane. O dôvodoch neuznania duplicitne uplatneného odpočítania dane bol žalobca na ústnom pojednávaní správcom dane informovaný a túto skutočnosť nenamietal.
4. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia Daňového úradu Trnava a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. Namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, a že došlo aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 5. Poukazoval na to, že vo výroku napadnutého rozhodnutia a vo výroku rozhodnutia správcu dane absentuje rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní, ktoré je v zmysle § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku jeho obligatórnou náležitosťou, preto výrok rozhodnutí považoval za zmätočný, nezákonný a nepreskúmateľný. 6. Žalobca v žiadnom prípade nesúhlasil so závermi žalovaného a správcu dane s tým, že napadnuté rozhodnutie považoval za vecne nesprávne a nezákonné majúc za to, že skutkovými a právnymi argumentmi ním tvrdenými a podloženými relevantnými dôkazmi v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania bez akejkoľvek právnej pochybnosti preukázal, že ako platiteľ DPH si splnil všetky esenciálne podmienky na uplatnenie nároku na odpočet dane z namietaných sporných faktúr a pri uplatnení tohto nároku postupoval secundum legem, teda v súlade s ustanoveniami § 49 ods. 1 a 2, § 51 a § 19 zákona o DPH. 7. Vo vzťahu k neuznanému odpočtu dane za prijaté zdaniteľné plnenia od spoločnosti B & MEDIA s.r.o. a vo vzťahu k záveru žalovaného o nesplnení podmienok žalobcom pre odpočítanie dane podľa § 49 a nasl. zákona o DPH, žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci žalovaným, čo zakladá dôvod na podanie správnej žaloby podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). 8. V tejto súvislosti žalobca dôvodnosť podanej žaloby argumentoval aj tvrdením, že správcom dane ustálený a rozhodnutím žalovaného potvrdený skutkový stav, že nebolo preukázané reálne dodanie predmetných zdaniteľných plnení vo forme poskytnutia reklamnej plochy na motorových vozidlách na propagáciu žalobcu, ani dodanie týchto služieb spoločnosťou B & MEDIA s.r.o. , je v rozpore so skutočným stavom veci. Žalobca namietal závery daňových orgánov, že neuniesol dôkazné bremeno, keď v rámci daňového konania údajne nepreukázal, že realizované služby uvedené na dotknutých faktúrach boli reálne uskutočnené a dodané spoločnosťou B & MEDIA s.r.o. Rovnako mal za to, že správca dane i žalovaný vydaním napadnutého rozhodnutia porušili zásadu zákonnosti, ktorá súvisí aj s požiadavkou spoľahlivo zisteného skutkového stavu dodajúc, že v napadnutom rozhodnutí absentuje presvedčivé vyhodnotenie dôkazov. 9. Poukázal na to, že správca dane musí vykonávať dokazovanie spôsobom, ktorý garantuje jeho objektivitu, teda musí vziať do úvahy dôkazy svedčiace v neprospech daňového subjektu, ale aj v jeho prospech (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS 30/2018). Mal za to, že správca dane, ani žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezobral do úvahy a neprihliadol na žiadne dôkazy, ktoré sú resp. boli v prospech žalobcu. S poukazom na ustanovenie § 24 ods. 2 daňového poriadku dôvodil, že konajúce daňové orgány mali hodnotiť dôkazy jednotlivo a vo svojej vzájomnej súvislosti a neselektovať pritom len informácie, ktoré by mali svedčiť v jeho neprospech dodajúc, že tak v napadnutom rozhodnutí žalovaného, ako aj v prvostupňovom rozhodnutí správcu dane absentuje presvedčivé vyhodnotenie dôkazov, ktoré sú v jeho prospech a preto tieto rozhodnutia trpia vadou nepreskúmateľnosti (§ 191 ods. 1 písm. d/ SSP). 10. Ďalej žalobca namietal, že správca dane a rovnako žalovaný sa svojvoľne a arbitrárne rozhodli neakceptovať vykonané dôkazy, výpovede C. L., ktorý sa vyjadril, že za spoločnosť B & MEDIA s.r.o. práce vykonával on a polepy reklám dal osobne vyrobiť v inej spoločnosti, teda z jeho výpovede jednoznačne vyplýva, že dodávateľ B & MEDIA s.r.o. mu poskytol a dodal namietané zdaniteľné plnenia. Taktiež mal za to, že správca dane svojvoľne odmietol vykonať navrhnuté dôkazy, ktoré mali odstrániť vzniknuté pochybnosti, keď odmietol vykonať výsluch Zdena Berana v OR SR aktuálne zapísaného konateľa spoločnosti B & MEDIA s.r.o. a rovnako odmietol opätovne vypočuť C. L.. V súvislosti s návrhmi na vypočutie svedkov poukázal na to, že správcovi dane uviedol otázky, ktoré mali byť svedkom položené a ktoré odpovede na tieto otázky, mali preukazovať reálne dodanie služieb spoločnosťou B & MEDIA s.r.o., ktoré správca dane spochybňuje. 11. V súvislosti s dôvodmi nevykonania výsluchu navrhnutých svedkov, keď správca dane argumentoval tým, že jeho odpoveď na výzvu správcu dane neobsahovala žiadne zdôvodnenie, žiadne skutočnosti, na základe ktorých navrhol predvolanie a vypočutie svedkov žalobca poukázal na to, že daňový poriadok žiadnym spôsobom neupravuje povinnosť zdôvodňovať návrh na vykonanie dôkazu uvedením podrobného a kompletného zoznamu skutočností, na základe ktorých sa navrhuje vykonať konkrétny dôkaz a preto uzavrel, že takáto požiadavka správcu dane nemá oporu v zákone a je nedôvodná. V tejto
súvislosti žalobca dodal, že sa nestotožňuje s tvrdením, že k navrhnutým otázkam sa C. L. vyjadril a tiež, že odpovede svedkov by nemali vplyv na zistenia správcu dane a neovplyvnili by jeho závery. 12. Poukázal na to, že je nepochopiteľné, že správca dane na jednej strane svoje rozhodnutie o nepriznaní nároku na odpočítanie dane podľa § 49 a nasl. zákona o DPH opiera o zistenie, že jeho dodávateľ, spoločnosť B & MEDIA s.r.o. nepreukázal vierohodným a nespochybniteľným spôsobom, že mu dodal deklarovanú ekonomickú činnosť podľa dotknutých faktúr, že dodanie služieb nebolo potvrdené u dodávateľa, a že dodávateľ B & MEDIA s.r.o. si neplnil svoje povinnosti a za 2. Q 2015 až 4. Q 2015 podával daňové priznania s nulovou hodnotou, čo správca dane identifikoval tak, že dodávateľ B & MEDIA s.r.o. nevykonával žiadnu ekonomickú činnosť, ale na strane druhej zároveň tvrdí, že jeho otázky, ktoré smerujú k vysvetleniu týchto nezrovnalostí označuje za nesúvisiace s preverovanými skutočnosťami dodajúc, že je rovnako zarážajúce, že správca dane prejudikuje, že v prípade akejkoľvek odpovede svedkov, by tieto nemali vplyv na zistenia správcu dane. S poukazom na uvedené žalobca tvrdil, že v danom prípade reálne pochybil jeho dodávateľ a to tým, že si riadne neplnil svoje povinnosti voči správcovi dane. 13. Žalobca mal za to, že neexistuje zo strany správcu dane ani žalovaného relevantný dôvod, prečo by výpoveď C. L., ktorou potvrdil reálne dodanie fakturovaných služieb, nemala byť považovaná za dôveryhodnú, navyše, keď správca dane a žalovaný síce tvrdenia C. L. spochybňujú, ale žiadnym spôsobom nepreukázali opak. 14. Žalobca mal tiež za to, že správca dane pri predmetnej daňovej kontrole nepostupoval v súlade s § 3 ods. 3 daňového poriadku, keď vykonané dôkazy - výsluch svedka C. L. a výsluch konateľa žalobcu, nehodnotil vo vzájomných súvislostiach a v spojení s ďalšími dôkazmi, a to najmä vo vzťahu k predloženým faktúram. 15. Ďalej žalobca poukázal na to, že vzniká legitímne otázka, aký iný dôkaz by správca dane akceptoval za účelom dodania namietaných zdaniteľných plnení, keďže ani samotné preukázanie dodania (reálneho uskutočnenia) namietaných zdaniteľných plnení nepovažoval za dostatočné pre ustálenie záveru, že spoločnosť B & MEDIA s.r.o. reálne dodala žalobcovi namietané zdaniteľné plnenia argumentujúc ďalej, že v tomto smere nemožno akceptovať ani zdôvodnenie správcu dane, ktorý odmietol prihliadnuť na výpovede C. L. výhradne len preto, že C. L. nepredložil iné listinné dôkazy (účtovnú a daňovú evidenciu spoločnosti B & MEDIA s.r.o. ) na preukázanie svojich tvrdení. V tejto súvislosti doplnil, že uvedené konštatovanie správcu dane je o to viac zarážajúce, nakoľko správca dane počas celej daňovej kontroly tvrdil (a žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí s týmito jeho tvrdeniami v celom rozsahu stotožnil), že faktúry a iné účtovné doklady nie sú rozhodujúce pre prijatie záveru o opodstatnenosti uplatnenia nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ale naopak, je to práve reálne uskutočnenie ekonomickej činnosti uvedenej vo faktúrach, čo však bolo v danom prípade nesporne preukázané výpoveďou svedka. 16. Žalobca namietal, že správca dane ani žalovaný nevykonával svoju hodnotiacu činnosť predložených a získaných dôkazov v súlade s ustanovenými normatívmi, keď nevyhodnotil dôkazy v ich vzájomnej súvislosti tak, aby objektívne zistil skutočný stav veci, pričom účelovo prisúdil niektorým dôkazom vyššiu právnu silu oproti ostatným dôkazom, čím konal v rozpore so všeobecnými zásadami správy daní inkorporovanými najmä v ustanovení § 3 daňového poriadku. Preto žalobca uzavrel, že takéto konanie žalovaného a správcu dane, ktorým odmietli akceptovať vykonané dôkazy, výpoveď C. L., svojvoľne odmietli vykonať navrhnutý dôkaz, a to výsluch spoločníka a konateľa spoločnosti B & MEDIA s.r.o. Zdena Berana, je naplnením dôvodu na podanie žaloby podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP. 17. Žalobca vyjadril názor, že jeho právo na spravodlivé konanie bolo porušené v dôsledku nevykonania navrhnutých dôkazov, ktoré mohli prispieť k náležitému objasneniu skutkového stavu. Mal za to, že správca dane obmedzil dokazovanie výlučne na formálne preverenie účtovných dokladov B & MEDIA s.r.o., ktoré neboli správcovi dane predložené. Tiež namietal, že správca dane zameral svoje úsilie a svoju pozornosť na získanie účtovných dokladov, za ktoré nenesie žiadnu zodpovednosť a ani za ich úplnosť a predloženie nevie objektívne ovplyvniť, pričom zdôraznil, že správca dane bez dôležitého dôvodu nevykonal podstatné dokazovanie, ktoré navrhoval vykonať, konkrétne dodatočný výsluch C. L. a Zdena Berana. V tejto súvislosti dodal, že navrhnutými dôkazmi mohol byť preukázaný vecný a časový súvis dodania služby zo strany B & MEDIA s.r.o., a tým preukázaná skutočnosť, že B & MEDIA s.r.o. skutočne, reálne a fakticky vykonala všetky obchodné a právne úkony smerujúce k riadnemu obstaraniu služby. 18. Tiež namietal, že v rámci svojho úradného postupu mu správca dane odňal možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom zistených počas daňovej kontroly, keď v napadnutom rozhodnutí konštatuje neznáme skutočnosti získané počas daňovej kontroly, ktorá skutočnosť sama o sebe zakladá nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
19. Žalobca ďalej poukázal na to, že správca dane smeruje svoju argumentáciu najmä voči jeho dodávateľovi, spoločnosti B & MEDIA s.r.o., a teda správca dane spochybňuje predovšetkým túto obchodnú spoločnosť (B & MEDIA s.r.o.), a nie samotného žalobcu. Dodal, že správca dane neskúmal a ani nijako nepreukázal jeho vedomosť o neplnení si povinností jeho odberateľa a dodávateľa, a preto na tieto skutočnosti správca dane ani nemôže prihliadať a nemôžu byť rozhodujúce pre určenie nároku žalobcu pre určenie nároku na odpočítanie DPH v zmysle § 49 zákona o DPH. 20. Nepovažoval za prípustné, aby zodpovedal za tú okolnosť, že spoločnosť B & MEDIA s.r.o. relevantným spôsobom nepreukázala dodanie služieb, keďže nie je možné tento účtovný prípad preveriť na základe účtovných dokladov spoločnosti argumentujúc ďalej, že takáto skutočnosť nemôže mať na neho a jeho nárok na uplatnenie odpočítania dane v žiadnom prípade vplyv. Vo vzťahu k uvedenému žalobca poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorý vo viacerých prípadoch uvedené konštatoval, ako napríklad v rozsudku SD EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, čl. 50, v zmysle ktorého nemožno zdaniteľnej osobe zamietnuť právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty DPH z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Rovnako s poukazom na čl. 51 citovaného rozsudku SD EÚ uviedol, že daňový orgán nie je oprávnený zamietnuť právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom a bolo schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, alebo z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené. 21. Mal za to, že správca dane nemôže od platiteľa požadovať, aby pri prijatí plnenia overoval, či má dodávateľ tovar k dispozícii, či je schopný ho dodať, či má zamestnancov, ktorí uskutočnia dojednané služby alebo či si plní povinnosti ohľadom podania priznania k DPH dodajúc, že je povinnosťou daňových orgánov uskutočňovať potrebné kontroly za účelom odhalenia podvodov, pričom za situácie, keď nie je relevantne spochybnené prijatie zdaniteľného plnenia platiteľom dane, správca dane nemôže platcovi dane nárok na odpočet dane odňať [Dôkaz : Bonik EOOD (2013) a vo veciach Mahagébeh, Péter Dávid, Mecsek-Gabona a Gábor Tóth (2012)]. Rovnako poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/10/2012, v zmysle ktorého nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia negatívneho výsledku pre daňový subjekt, že tento neuniesol dôkazné bremeno. 22. Ďalej poukázal na to, že skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu, dodajúc, že z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno kontrolovaného daňového subjektu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Aj v tejto súvislosti žalobca poukazoval na judikatúru správnych súdov, ktorou boli ustálené právne záväzné aplikačné pravidlá, najmä na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf/10/2012, sp. zn. 3 Sžf/1/2011 a rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne vo veci sp. zn. 11 S/16/2017. 23. Žalobca nesúhlasil s tvrdením správcu dane, že spoločnosť B & MEDIA s.r.o. nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť, a to s poukazom na skutočnosť, že podávala nulové daňové priznania, tvrdiac, že z vykonaného dokazovania vo vyrubovacom konaní z viacerých listinných dôkazov, ako aj výsluchov svedkov vyplýva, že ekonomická činnosť, resp. reálne dodávanie tovaru a služieb sa uskutočňovalo. Uviedol, že so spoločnosťou B & MEDIA s.r.o. mal korektné vzťahy a tovar a služby boli vždy dodávané riadne a včas doplniac, že si v čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov preveril existenciu dodávateľa v príslušných verejne dostupných registroch (obchodný register, register platiteľov DPH) a tiež, že dodávateľ nie je evidovaný v zoznamoch vedených finančnou správou alebo inými inštitúciami, ktoré by indikovali jeho nespoľahlivosť. 24. Dôvodil, že v obchodnom styku je predpokladaná dobromyseľnosť konania a nadobudnutia práv s tým, že akokoľvek by bol podnikateľ pri uzatváraní obchodov obozretný, nemôže absolútne vylúčiť, že sa stane v niektorom prípade obeťou podvodu, argumentujúc, že dôkazy o prípadnej protiprávnosti konania obchodných partnerov kontrolovaného daňového subjektu nemožno považovať za objektívny dôkaz protiprávnosti jeho konania, ani v tom nemožno badať jeho vedomosť o existencii porušenia daňových právnych predpisov, či jeho priamu, cielenú a úmyselnú participáciu na daňovom podvode (rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 1 S/269/2016).
25. Žalobca poukázal na to, že preukázal dodanie služieb všetkými účtovnými a daňovými dokladmi, ktoré mal a mohol mať k dispozícii, naproti tomu správca dane nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že dodávateľ B & MEDIA s.r.o. mu sporné služby nedodal. 26. Mal za to, že správca dane nevykonal všetky dôkazy potrebné na najúplnejšie zistenie skutkového stavu veci (§ 24 ods. 2 daňového poriadku), pričom tvrdil, že dôkazy fakticky vykonané, správca dane vykonal tak, že predmetom takto vykonaného dokazovania neboli všetky skutočnosti/okolnosti/otázky, z ktorých následne správca dane odvodil enunciát svojho rozhodnutia, a to aj vo vzťahu k miestu a času dodania objednaného tovaru, kedy najmä svedeckou výpoveďou mohli byť tieto rozpory odstránené a ktorú skutočnosť mohol a rozhodne môže verifikovať navrhnutý svedok, ako osoba, ktorá predmetný tovar osobne preberala. V tejto súvislosti argumentoval, že konajúce daňové orgány sú povinné dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a zisťovať skutočnosti tak, aby boli objektívne zistené a je povinný prihliadnuť na všetko, čo vyšlo najavo dodajúc, že účelom daňovej kontroly je správne vyrubiť daň a nie účelovo zvyšovať daňovú povinnosť. 27. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe vyjadril s poukazom na skutkové zistenia obsiahnuté v administratívnom spise nesúhlas s námietkami žalobcu, zotrval na správnosti, dôvodoch a zákonnosti napadnutých rozhodnutí oboch stupňov a navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal. 28. K námietke, že výrok napadnutého rozhodnutia neobsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti podľa § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku, konkrétne neobsahuje rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12, čo má za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, žalovaný argumentoval, že pri správe daní vznikajú správcovi dane a aj daňovému subjektu náklady, ktoré je potrebné uhradiť. Vo všeobecnosti platí, že vzniknuté náklady uhrádza príslušný správca dane a náklady, ktoré vznikli daňovému subjektu hradí daňový subjekt (§ 12 ods. 1 daňového poriadku). V prípade naplnenia skutkových okolností stanovených v § 12 ods. 2 daňového poriadku, znáša náklady správca dane v rozsahu stanovenom v citovanom ustanovení. O uplatňovanom nároku správca dane vydá rozhodnutie. S poukazom na uvedené uzavrel, že predmetom žalovanej veci nebolo uplatňovanie nárokov v zmysle § 12 daňového poriadku, a preto tieto skutočnosti nie sú predmetom napadnutého rozhodnutia a nemôžu byť jeho obsahom dodajúc, že napadnuté rozhodnutie obsahuje zákonom stanovené náležitosti. Žalovaný taktiež tvrdil, že táto námietka nebola uvedená v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu a preto navrhuje správnemu súdu, aby ju nepreskúmaval. 29. K námietkam žalobcu, že tvrdenie správcu dane, že služby zo strany spoločnosti B & MEDIA s.r.o. mu neboli reálne dodané, je subjektívny názor správcu dane, ktoré nemá oporu v skutkovom stave; že preukázal dodanie služieb všetkými účtovnými a daňovými dokladmi, ktoré mal a mohol mať k dispozícii; že správca dane nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že dodávateľ B & MEDIA s.r.o. sporné služby nedodal; že správca dane a ani žalovaný nepreukázali, že tieto faktúry nevystavila spoločnosť B & MEDIA s.r.o., a ani nepreukázali, že služby v nich uvedené neboli dodané touto spoločnosťou žalovaný argumentoval, že na preukázanie hodnovernosti uskutočnenia zdaniteľných obchodov nie je postačujúce len predloženie faktúr, ale aj preukázanie, že zdaniteľný obchod bol skutočne dodaný v deklarovanom rozsahu práve dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach. Rovnako žalovaný dôvodil, že pokiaľ nie je preukázané, že tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje len samotná existencia dokladu. Predložením faktúr, ich zaúčtovaním ešte nie je splnená požiadavka preukaznosti, ale len formálna stránka účtovnej operácie, keď listinné dôkazy a ústne tvrdenia v konaní nie sú bez ďalšieho preukázania reálneho uskutočnenia zdaniteľného obchodu dôkazom o tom, že zdaniteľný obchod bol uskutočnený. Dodal, že vo svojich rozhodnutiach netvrdia, že sporné faktúry neboli vystavené spoločnosťou B & MEDIA s.r.o., avšak tvrdia, že nebolo preukázané, že služby v nich deklarované dodala žalobcovi uvedená spoločnosť. 30. Žalovaný tvrdil, že správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na skutkový stav veci, na realitu vecného plnenia a to vo všetkých vzájomných súvislostiach s ohľadom na zistené skutočnosti. Tiež uviedol, že pokiaľ ide o hodnotenie listinných dokladov (podkladov), je potrebné zdôrazniť, že faktúra je relevantným dokladom, ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje, odrážajúce skutočne reálne plnenie. 31. Žalovaný poukázal na to, že doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Rovnako poukázal na skutočnosť, že hoci uvedené doklady formálne potvrdzujú existenciu sporných dodávok tovaru (služieb), pokiaľ ide o samotné doklady, z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/136/2013 zo dňa 29.01.2015 vyplýva, že technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie reálne poskytnuté bolo, resp. či bolo poskytnuté v deklarovanom rozsahu a dodávateľom uvedeným na doklade.
32. K námietke, že žalobca v rámci konania navrhoval podaním zo dňa 05.06.2019 predvolať a vypočuť ako svedka pána Zdena Berana a opätovne vypočuť pána C. L., avšak správca dane navrhnutých svedkov odmietol vykonať žalovaný uviedol, že týchto svedkov nepovažoval za potrebné vypočuť. Vo vzťahu k navrhnutému opätovnému vypočutiu svedka C. L. poukázal na to, že tento sa do zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 19.09.2018 nevedel bližšie vyjadriť k sporným obchodom a žiadne dôkazy nepredložil dodajúc, že konateľ žalobcu z uvedeného ústneho pojednávania odišiel z dôvodu, že musí vybaviť nejaké záležitosti a nevyužil tak možnosť klásť svedkovi otázky. V súvislosti s uvedeným svedkom žalovaný tiež poukázal na to, že tento mal možnosť doložiť dôkazy a vyjadrenie k novým skutočnostiam, avšak žiadne dôkazy ani vyjadrenie v stanovenej 8 dňovej lehote správcovi dane nedoručil. 33. Vo vzťahu k návrhu na predvolanie svedka Zdena Berana, ktorý je stále aktuálne zapísaný v Obchodnom registri SR ako konateľ a spoločník spoločnosti B & MEDIA s.r.o. a to napriek tomu, že tento previedol svoj obchodný podiel v spoločnosti a konateľstvo na Róberta Stacha dňom 22.04.2015, čo však v obchodnom registri zapísané nebolo žalovaný uviedol, že jeho výsluch nepovažoval za potrebný, pretože zdaniteľné plnenia mal žalobcovi dodať C. L., ktorý aj vystavil sporné faktúry. 34. K námietke, že správca dane v rámci svojho úradného postupu odňal žalobcovi možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom zisteným počas daňovej kontroly žalovaný argumentoval, že z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol oboznamovaný so zisteniami správcu dane v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, avšak žiadne návrhy ani námietky smerujúce proti obsahu zápisníc nevzniesol dodajúc, že správca dane konateľa žalobcu telefonicky informoval o určení dane podľa § 22 zákona o DPH (úradný záznam č. 101534171/2019 zo dňa 24.06.2019). 35. Žalovaný mal za to, že správca dane získané a predložené dôkazy analyzoval s cieľom zistenia skutkového stavu danej veci, hodnotil dôkazy na základe ich podstaty a uvedené zistenia posúdil vo vzájomných súvislostiach v zmysle ustanovenia § 3 ods. 3 daňového poriadku. 36. Žalovaný ďalej poukázal na to, že v okamihu, kedy správca dane spochybnil dôveryhodnosť predložených dokladov, bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Takýto spôsob vedenia dokazovania vyplýva z toho, že na strane daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, pretože daňový subjekt je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní (§ 24 ods. 1 daňového poriadku). Vo vzťahu k uvedenému záveru citoval z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 401/09. 37. Rovnako dôvodil, že v zmysle § 24 daňového poriadku v procese správy daní, ako aj v daňovom konaní nesie dôkazné bremeno daňový subjekt, čo znamená, že daňový subjekt je povinný preukazovať vierohodnosť svojich tvrdení s tým, že faktúry sú z hľadiska nároku na odpočítanie dane použiteľné len vtedy, ak je nepochybné, že v nich uvedené údaje odrážajú skutočnosť. Taktiež zastal názor, že správca dane v súlade s § 3 ods. 2 daňového poriadku, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal dokazovanie a záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti vyvodil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Podľa názoru žalovaného doklady predložené žalobcom nemajú reálny základ a vyvolávajú pochybnosti o uskutočnení deklarovaných obchodov v kontrolovanom zdaňovacom období, na základe ktorých si žalobca uplatnil nárok na odpočítanie dane v zdaňovacom období máj 2015. 38. Žalovaný mal za to, že žalobca nepreukázal materiálnu podstatu veci, že mu služby boli skutočne dodané dodávateľom deklarovaným na dodávateľských faktúrach, a to spoločnosťou B & MEDIA s.r.o., pričom správca dane pri hodnotení dôkazov postupoval podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 3 ods. 3daňového poriadku. Rovnako zastal názor, že len predložením účtovných dokladov bez ich náležitého verifikovania a preukázania, že reálne došlo k dodaniu služieb dodávateľom deklarovaným na dodávateľských faktúrach - spoločnosťou B & MEDIA s.r.o. žalobcovi, žalobca nepreukázal oprávnenosť nároku na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o DPH. S poukazom na uvedené preto žalovaný uzavrel, že neuznanie odpočítania dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH a vyrubenie rozdielu dane za zdaňovacie obdobie máj 2015 je vecne správne. 39. Žalobca na vyjadrenie žalovaného repliku v súdom stanovenej lehote nepodal. 40. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutia oboch stupňov, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase vydania rozhodnutia žalovaného (§ 135 ods. 1 SSP), za splnenia procesných podmienok, keď účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania v lehote stanovenej Správnym súdnym poriadkom (§ 181 ods. 1 písm. g/) a správny súd
nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné, postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru o nedôvodnosti správnej žaloby. 41. V predmetnej veci ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým v rámci odvolacieho konania potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 101560212/2019 zo dňa 26.06.2019, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel DPH v sume 6 000,16 Eur za zdaňovacie obdobie máj 2015, pričom dôvodom dodatočného určenia dane bolo daňovými orgánmi konštatované nesplnenie zákonných podmienok na uznanie odpočtu dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 zákona o DPH za prijaté tuzemské zdaniteľné plnenia, a to od deklarovaného dodávateľa žalobcu, obchodnej spoločnosti B & MEDIA s.r.o., ktorá v kontrolovanom zdaňovacom období vystavila pre žalobcu faktúry č. 15230619 - č. 15230624. Neuznanie odpočtu dane za prijaté zdaniteľné plnenia z faktúr č. 1511110 - č. 1511115, duplicitne uplatnených, nebolo v správnej žalobe napadnuté a tento dôvod dodatočného určenia dane nebol predmetom súdneho prieskumu zákonnosti predmetných administratívnych rozhodnutí. 42. Správny súd prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti už opakovane rozhodoval vo veciach rovnakých účastníkov konania, vedených na tunajšom súde pod sp. zn. 20S/7/2020 zo dňa 16. decembra 2020, sp. zn. 14S/3/2020 a sp. zn. 14S/5/2020, oba zo dňa 28. januára 2021, sp. zn. 20S/4/2020 zo dňa 3. februára 2021 a sp. zn. 20S/9/2020 zo dňa 10. februára 2021, ktorými za obdobných skutkových okolností, ako uplatnenie odpočtu dane za prijaté zdaniteľné plnenia od dodávateľa B & MEDIA s.r.o., len vo vzťahu k iným zdaňovacím obdobiam (jún 2015, apríl 2015 a január 2015 atď.), avšak za rovnakých skutkových zistení, kedy uvedenými rozhodnutiami správny súd žaloby žalobcu podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal. 43. Podľa § 140 SSP vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody. 44. Správny súd, stotožniac sa s vyslovenými právnymi názormi vo veciach tých istých účastníkov v skorších rozsudkoch Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20S/7/2020 zo dňa 16. decembra 2020, sp. zn. 14S/3/2020 a sp. zn. 14S/5/2020, oba zo dňa 28. januára 2021, sp. zn. 20S/4/2020 zo dňa 3. februára 2021 a sp. zn. 20S/9/2020 zo dňa 10. februára 2021, v súlade s ustanovením § 140 SSP poukazuje na ich odôvodnenie. 45. Vo vzťahu k nepriznanému odpočítaniu dane z dodávateľských faktúr vystavených dodávateľom B & MEDIA s.r.o. v predmetnej veci a vo vzťahu k posúdeniu splnenia, resp. nesplnenia hmotnoprávnych podmienok podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 zákona o DPH správny súd z rozhodnutia tunajšieho súdu sp. zn. 14S/3/2020 zo dňa 28. januára 2021 uvádza nasledovnú časť odôvodnenia: „94. V danom prípade je potrebné pre právne posúdenie veci a následné vyhodnotenie zisteného skutkového stavu zdôrazniť zásadnú skutočnosť a to, že správca dane, ako aj žalovaný nespochybnili, že by k dodaniu deklarovaných služieb uvedených na sporných faktúrach nedošlo, ale spochybnili, že služby boli žalobcovi dodané práve dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach, t.j. spoločnosťou B & MEDIA s.r.o. Medzi účastníkmi konania bola teda spornou otázka, či deklarované služby boli žalobcovi dodané práve dodávateľom, ktorý žalobcovi vystavil sporné faktúry, teda spoločnosťou B & MEDIA s.r.o. a teda či práve tejto spoločnosti vznikla podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť, ktorá je základným predpokladom na priznanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH.
95. Na úvod považuje správny súd za potrebné poukázať na samotný účel daňového konania, ktorým je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Nakoľko ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci má všetky formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú činnosť (z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/40/2015 z 28. septembra 2017).
96. Rovnako vo vzťahu k danému prípadu, ktorý bol spochybnený v otázke subjektu dodania služieb, považuje správny súd za potrebné poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/63/2011
z 28. júna 2012, v ktorom najvyšší súd skonštatoval, že existencia podmienok pre nárok na odpočet musí byť preukázaná bez akýchkoľvek pochybností, keď konkrétne uviedol, že : „Ako už bolo vyššie uvedené na uplatnenie odpočtu DPH, nepostačuje iba predloženie faktúr a preukázanie ich úhrad, ale zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil a predovšetkým musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. V danom prípade však k takémuto preukázaniu bez akýchkoľvek pochybností nedošlo“.
97. Podľa zákona o dani z pridanej hodnoty, odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatnil preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre, to znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH, uvedeným na faktúre.
98. V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov (faktúr) správny súd súčasne poukazuje na to, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt, ako platiteľ dane možnosť, obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Inak povedané je plne v dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane. Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. V zmysle § 19 ods. 2 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH je takouto skutočnosťou aj dodanie služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil.
99. Primárnou žalobnou námietkou bolo tvrdenie žalobcu, že konajúce daňové orgány nezákonne na neho preniesli dôkazné bremeno a vyžadovali, aby preukázal skutočnosti týkajúce sa jeho dodávateľa, resp. pričítali mu na ťarchu skutočnosti, ktoré sa vzťahovali výlučne na spoločnosť B & MEDIA s.r.o. Rovnako namietal, že správca dane neskúmal a ani nijako nepreukázal jeho vedomosť o neplnení si povinností deklarovaného dodávateľa, a preto na tieto skutočnosti nemôže správca dane ani prihliadať. Inak povedené žalobca mal za to, že dôvodom, pre ktorý mu nebol priznaný nárok na odpočítanie DPH boli skutočnosti týkajúce sa spoločnosti B & MEDIA s.r.o., avšak tento záver žalobcu v danom prípade neobstojí.
100. Obsahom administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že žalobca okrem sporných faktúr nepredložil správcovi dane žiadne iné doklady, ktorými by fakturované služby deklaroval. Správny súd má týmto na mysli napríklad zmluvu, ktorú žalobca uzatvoril so svojim dodávateľom alebo objednávku, z ktorej by bolo napríklad zrejmé, akým spôsobom sa deklarované služby mali uskutočniť, ako malo vyzerať reklamné logo, reklamné letáky, ktoré podľa tvrdenia C. L. mali byť rozdávané na podujatiach a podobne. Je potrebné naviac zdôrazniť, že žalobca neozrejmil priebeh spolupráce so spoločnosťou B & MEDIA s.r.o., konkrétne neuviedol ako ich spolupráca prebiehala, akým spôsob si deklarované služby objednal. Z výpovede C. L. je zrejmé, že sa mal s konateľom žalobcu p. Černokom zoznámiť v roku 2014 na motošportových podujatiach, na ktorých mu mal ponúknuť spoluprácu. V roku 2014 však C. L. nebol konateľom spoločnosti B & MEDIA s.r.o., týmto sa stal až na základe Zmluvy o prevode obchodného podielu a Rozhodnutia jediného spoločníka dňom 22.04.2015, pričom je preukázané, že táto zmena nebola doposiaľ zapísaná v obchodnom registri. Už len uvedená skutočnosť je, podľa názoru správneho súdu, spôsobilá narušiť požadovanú obozretnosť žalobcu vo vzťahu k svojmu deklarovanému dodávateľovi a pochopiteľne vo vzťahu k samotnej dôveryhodnosti tejto spoločnosti. Preto z pohľadu správneho súdu nemôže obstáť tvrdenie žalobcu, že si dodávateľa overil vo verejne prístupných registroch vrátane obchodného registra a nezistil žiadne defekty tejto spoločnosti. Pokiaľ by tak žalobca naozaj dôkladne učinil, zistil by, že C. L., s ktorým spolupracuje nie je zapísaný ako konateľ spoločnosti B
& MEDIA s.r.o., a to napriek tomu, že dňa 22.04.2015 sa na základe uvedených dokumentov konateľom tejto spoločnosti stal.
101. Žalobca v správnej žalobe tvrdil, že uskutočnenie deklarovaných obchodov preukázal všetkými účtovnými a daňovými dokladmi, ktoré mal a mohol mať k dispozícii (bod 59 správnej žaloby). Žalobca, ako už bolo uvedené, však predložil iba sporné faktúry a iné listinné dôkazy, ktorými by preukázal reálnosť deklarovaného plnenia správcovi dane nepredložil. Správny súd si preto k tomuto tvrdeniu žalobcu dovolí uviesť, že nakoľko išlo o priameho dodávateľa žalobcu, s ktorým, ako tvrdí sám žalobca spolupracoval, bolo nesporne v možnostiach samotného žalobcu, náležite si zdokumentovať daný obchodný vzťah tak, aby sa nedostal do dôkaznej núdze. Len predloženie sporných faktúr, však vzhľadom na povahu dodanej služby a pochybnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, a s ktorými bol žalobca v priebehu daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania preukázateľne oboznámený, je priznanie nároku na odpočítanie DPH v danej veci nepostačujúce.
102. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ako aj z obsahu administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že tak správca dane, ako aj žalovaný nezaložili svoje rozhodnutie na tvrdení, že žalobca nepreukázal nárok na odpočítanie DPH z dôvodov vzťahujúcich sa k spoločnosti B & MEDIA s.r.o. Konajúce daňové orgány svoje rozhodnutie založili na tom závere, že žalobca nepreukázal bez akýchkoľvek pochybností, že služby mu boli dodané práve spoločnosťou B & MEDIA s.r.o., ktorý záver má podklad v predloženom administratívnom spise a vykonanom dokazovaní. Ide o absenciu dokladov vzťahujúcich sa k danému obchodnému prípadu (objednávka, zmluva, fotografie a pod.), ktorými mal nepochybne žalobca možnosť disponovať, samotnú výpoveď C. L., ktorý neposkytol správcovi dane žiadne podrobnosti týkajúce sa daných obchodov, pričom pri jeho výsluchu dňa 19.09.2018 bol prítomný konateľ žalobcu, ktorý mu nepoložil ani jednu otázku a dokonca pred ukončením výsluchu z dôvodu nutnosti vybavenia si svojej záležitosti výsluch svedka opustil. Teda sám žalobca na tomto výsluchu nevyužil možnosť správcovi dane ozrejmiť priebeh deklarovaného obchodu. K uvedenému ešte správny súd dodáva, že v prípade žalobcu nebolo potrebné dokazovať mu vedomosť o daňovom podvode resp. o neplnení daňových povinností zo strany spoločnosti B & MEDIA s.r.o., nakoľko v jeho prípade, a to z dôvodu, že nepreukázal dodanie deklarovaných služieb práve spoločnosťou B & MEDIA s.r.o., nebola splnená zákonná podmienka na priznanie nároku na odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 v spojení s § 19 ods. 2 zákona o DPH a to vznik daňovej povinnosti u dodávateľa uvedeného na sporných faktúrach.
.......
105. Z pohľadu správneho súdu došlo k prenosu dôkazného bremena na žalobcu na ústnom pojednávaní konanom dňa 23.10.2018, na ktorom bol žalobca oboznámený so zisteniami správcu dane v súvislosti s predmetnou daňovou kontrolou, pričom žalobcovi boli oznámené pochybnosti správcu dane v súvislosti s deklarovanými obchodmi so spoločnosťou B & MEDIA s.r.o., pričom na danom pojednávaní žalobca nemal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Až vo vyjadrení k Protokolu zo dňa 19.11.2018 žalobca navrhol opätovný výsluch C. L. a taktiež výsluch Zdena Berana, ktorý je zapísaný ako konateľ spoločnosti B & MEDIA s.r.o., a to napriek tomu, že v tomto vyjadrení sám skonštatoval, že konateľom je C. L. a to z dôvodu, že zmena konateľa v OR SR má len deklaratórny účinok. Žalobca na základe výzvy správcu dane zostavil otázky, ktoré mali byť svedkom položené, avšak už správcovi dane neuviedol, na základe akých skutočností navrhuje týchto svedkov predvolať. Správca dane návrhu na doplnenie dokazovania nevyhovel, pričom toto svoje rozhodnutie odôvodnil jednak vo vzťahu k C. L. tým, že tento svedok už vypočutý bol, v určenej lehote nepredložil žiadne doklady týkajúce sa zdaniteľných plnení, konateľ žalobcu bol na jeho výsluhu prítomný a napriek tomu mu nepoložil žiadne otázky a jednak vo vzťahu k Zdenovi Beranovi, ku ktorému uviedol, že jeho výsluch nepovažuje za potrebný, nakoľko sa C. L. vyjadril, že tieto obchody realizoval on, rovnako potvrdil, že vystavil a podpísal sporné faktúry.
106. Správny súd posudzujúc dôvodnosť žalobného bodu, ktorým žalobca namietal nedostatočne zistený skutkový stav práve tým, že správca dane nevyhovel jeho návrhu na doplnenie dokazovania uzavrel, že tento rovnako nie je relevantný. Vzhľadom na vykonané dokazovanie a závery z neho plynúce v spojení so skutočnosťou, že žalobca nepredložil žiadne doklady, ktorými by deklarovaný obchod ozrejmil a preukázal, by ani opätovný výsluch C. L., ktorý síce potvrdil, že faktúry vystavil a podpísal on s tým, že služby mal realizovať a zabezpečovať sám, avšak tieto svoje tvrdenia nebol schopný preukázať, nebol spôsobilý odstrániť zistené pochybnosti správcu dane. Pokiaľ ide o výsluch
Zdena Berana, správny súd zastáva rovnaký názor ako konajúce daňové orgány, že tento nebol potrebný, nakoľko Zdeno Beran dňa 22.04.2015 previedol svoj obchodný podiel na C. L., pričom na deklarovaných obchodoch sa nezúčastňoval. Túto skutočnosť potvrdil v prítomnosti konateľa žalobcu C. L., ktorý uviedol, že služby a práce boli objednané u neho pánom Černokom, pričom konateľ žalobcu toto vyjadrenie nijako nekomentoval. S poukazom na uvedené je zrejmé, že pán Zdeno Beran sa nezúčastňoval na deklarovaných obchodoch a preto jeho výsluch nebol potrebný. Naviac C. L. aj vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu marec 2015, kedy ešte nebol konateľom spoločnosti B & MEDIA s.r.o. a ani nedisponoval plnomocenstvom sa na ústnom pojednávaní dňa 19.09.2018 vyjadril, že faktúru vystavil aj za mesiac marec 2015 a rovnako v tomto období zabezpečoval služby pre žalobcu. Pokiaľ sa mal Zdeno Beran vyjadrovať k podaniu daňových priznaní, tak k tomuto správny súd dodáva, že skutočnosť nepodania daňového priznania spoločnosťou B & MEDIA s.r.o. len dokresľovala dôveryhodnosť tejto spoločnosti, avšak nebola pre nepriznanie nároku na odpočítanie DPH relevantná naviac Zdeno Beran všetky účtovné doklady spoločnosti B & MEDIA s.r.o. dňa 22.04.2015 odovzdal na základe protokolu C. L..
107. Žalobca namietal (bod 43 správnej žaloby), že správca dane, ani žalovaný nezobrali do úvahy a neprihliadali na žiadne dôkazy, ktoré boli v jeho prospech, však tieto žalobca nešpecifikoval, teda konkrétne neuviedol, ktoré dôkazy preukazovali reálnosť deklarovaného plnenia v podobe samotného dodávateľa poskytnutej služby.
108. Pokiaľ žalobca namietal, že nemal možnosť sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam a dôkazom zistených počas daňovej kontroly, keď sa v napadnutom rozhodnutí konštatujú neznáme skutočnosti získané počas daňovej kontroly, tak k uvedenému správny súd uvádza, že žaloba nekonkretizoval o aké neznáme skutočnosti sa má jednať. Z uvedeného dôvodu správny súd dôvodnosť tejto žalobnej námietky nemohol vyhodnotiť.
109. K žalobcom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu správny súd uvádza, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly, správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Preto v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, uplatňovanej pri správe daní a v daňovom konaní, je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (§ 3 ods. 2 daňového poriadku v spojení s § 24 ods. 2 až 5 citovaného zákona). Z obsahu odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí vyplýva, že konajúce daňové orgány sa s návrhom žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom svedka C. L. a Zdena Berana náležite vysporiadali a uviedli dôvod, pre ktorý by ďalšie výsledky dokazovania vo svetle už získaných zistení nemali vplyv na priaznivejšie vyhodnotenie skutkového stavu.
110. Čo sa týka námietky žalobcu, že správca dane, ako aj žalovaný rozhodli v rozpore s citovanou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, správny súd poukazuje rozhodnutie C-80/11 Mahagében, resp. C-142/11 Dávid, ktoré obidve vychádzajú z podmienky, že musia byť splnené tak všetky vecné ako aj formálne podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane. V prejednávanej veci však neboli splnené vecné podmienky, t.j. žalobca nepreukázal uskutočnenie sporného zdaniteľného obchodu, konkrétne nepreukázal, že tento uskutočnil dodávateľ uvedený na spornej faktúre a preto nebolo namieste dokazovať vedomosť žalobcu o podvodnom konaní respektíve posudzovať zneužitie práva na DPH podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku.
.....
113. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu musí správny súd konštatovať, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal dostatočné dokazovanie. Záver, ktorý správca dane
zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje dosiaľ neodstránené pochybnosti o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia deklarovaným dodávateľom - spoločnosťou B & MEDIA s.r.o., ktorá skutočnosť má za následok, že nebola splnená zákonná podmienka pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH, keď nebolo preukázané, že práve tomuto dodávateľovi vznikla daňová povinnosť (§ 19 ods. 1 zákona o DPH). Žalobca nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľného obchodu tak, ako to vyplýva zo sporných faktúr, konkrétne vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi, pričom doklady, ktoré predložil nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné použiť ako jednoznačný dôkaz o tom, že tovar mu bol dodaný deklarovaným dodávateľom, čím žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nevyvrátil tak dôvodné pochybnosti správcu dane. Z uvedeného dôvodu vyrubenie rozdielu dane za zdaňovacie obdobie apríl 2015 je vecne správne.“
46. Ohľadom žalobnej námietky, ktorou žalobca napádal nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, správny súd dodáva, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal s nosnými odvolacími námietkami, pričom rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý skutkový stav zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu. Rovnako má správny súd za to, že v daňovom konaní nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
47. Správny súd sa rovnako nestotožňuje s námietkou, ktorou žalobca napádal nezákonnosť administratívnych rozhodnutí oboch stupňov z dôvodu, že ich výroky neobsahujú obligatórnu náležitosť o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 daňového poriadku. V tejto súvislosti správny súd dáva do pozornosti, že žalobca neuviedol, či v rámci daňovej kontroly, alebo vyrubovacieho konania vznikli náklady, o ktorých by bolo potrebné rozhodnúť. K inštitútu náhrady nákladov správy daní správny súd dodáva, že pokiaľ v rámci daňového konania nevznikli žiadne náklady, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní sa vo výroku rozhodnutia správcu dane neuvádza.
48. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákonov správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 49. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, pretože orgánu štátnej správy v rámci správneho súdneho konania náhrada trov v zásade neprináleží.
50. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).