Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

43Cob/65/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Jamriškovej PhD., členov senátu JUDr. Mariána Blahu a Mgr. Miriam Kamenskej v právnej veci žalobcu ČKD Blansko Holding, a. s., so sídlom Gellhornova 1, 678 18 Blansko, Česká republika, IČ: 277 04 271, právne zast. JUDr. Oktavián Kocián, advokát so sídlom Příkop 6, 604 20 Brno, Česká republika proti žalovanému RAILTECH SK, s.r.o., so sídlom Bernolákova 27, 968 01 Nová Baňa, IČO: 36 627 291 v konaní o zaplatenie 54.832,09 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. -196 zo dňa 17. apríla 2020 takto

rozhodol:

I. Rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. -196 zo dňa 17. apríla 2020 p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd napadnutým rozhodnutím konanie v časti o zaplatenie 10.500 Eur s príslušenstvom zastavil, žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 44.332,09 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 44.332,09 Eur od 10.08.2013 do zaplatenia a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 61,60%.

2. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že žalobca sa v konaní domáhal vydania platobného rozkazu, ktorým by súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť sumu 54.832,09 Eur spolu s príslušenstvom a povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania. Návrh odôvodnil tým, že žalovaný v rokoch 2010 a 2011 vystavil pre žalobcu faktúry, ktoré mu žalobca dobrovoľne uhradil, no žalobca neskôr pri kontrole zistil, že faktúry boli uhradené omylom, preto vyzval žalovaného na vrátenie poukázaných peňažných prostriedkov z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného prijatím plnenia bez právneho dôvodu.

3. Dňa 26.01.2016 vydal Okresný súd Banská Bystrica platobný rozkaz č. k. -52, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu s príslušenstvom.

4. Okresný súd uviedol, že proti doručenému platobnému rozkazu podal žalovaný odôvodnený odpor, v ktorom s poukazom na v spojení s vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Banská Bystrica a uviedol, že na konanie je príslušný Okresný súd Žiar nad Hronom. Žalovaný ďalej na svoju obranu vzniesol voči uplatnenému nároku námietku premlčania a uviedol, že pokiaľ žalobca vyvodzuje z úhrady predmetných faktúr uhradených v období od 08.10.2010 do 18.04.2012 nárok na vrátenie ním zaplatených súm z titulu bezdôvodného obohatenia, tak k údajnému bezdôvodnému obohateniu mohlo dôjsť len okamihom

vykonania úhrady zo strany žalobcu. Žalovaný pritom poukázal na a mal za to, že návrh podaný dňa 12.08.2013 napadol na súd po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, vzhľadom na čo by bol uplatnený nárok vo výške 32.468,-Eur premlčaný. Žalovaný na svoju obranu ďalej uviedol, že celý uplatnený nárok neuznáva a považuje ho za neexistujúci s poukazom na to, že ním vystavené faktúry boli vystavené oprávnene za služby poskytnuté v prospech žalobcu. Jednalo sa o služby technického poradenstva a sprostredkovania obchodu, v obchodnom vzťahu medzi žalobcom a konečným zákazníkom spoločnosťou ALSTOM HYDRO France, resp. ALSTOM POWER HYDRO. Obchodný vzťah bol od počiatku, t.j. od roku 2005 sprostredkovaný prostredníctvom žalovaného, pričom celá spolupráca sa odvíjala od „PRIVILEGED PARTNERSHIP AGREEMENT“ zo dňa 24.06.2005 (v ďalšom texte len „Dohoda o spolupráci“ alebo „PPA“), ktorá bola uzavretá medzi žalobcom a pánom Y., jediným spoločníkom žalovaného. Podľa tejto Dohody o spolupráci mal pán H. právo postúpiť svoje práva a povinnosti vyplývajúce z Dohody o spolupráci na akúkoľvek spoločnosť v rámci jeho podnikania, k čomu aj došlo a pán H. postúpil svoje práva a povinnosti na žalovaného, ktorého bol jediným spoločníkom. Samotná spolupráca ďalej prebiehala medzi žalobcom a žalovaným, čo potvrdzujú všetky nasledovné úkony (objednávky, dohody, faktúry, úhrady, elektronická komunikácia a pod.), ako aj list žalobcu týkajúci sa inventarizácie jeho záväzkov voči žalovanému k 31.12.2012. Za poskytnuté služby žalovaný postupne vystavoval faktúry, ktoré boli zo strany žalobcu bez akýchkoľvek námietok uhrádzané. Počas spolupráce došlo k úhrade celkom 26 faktúr, v celkovej hodnote takmer 200.000,-Eur, pričom predmetom všetkých faktúr boli tzv. „engineering costs“, teda odmeny za služby poskytnuté v zmysle Dohody o spolupráci, ktorá ich stanovovala v rozpätí od 10 % do 20 % z tržieb žalobcu za sprostredkovaný predaj tovaru. V dodatku zo dňa 25.08.2008 k Dohode o spolupráci bola výška odmeny spresnená na 2,5 % až 6 %, v závislosti na hodnote konkrétnej sprostredkovanej zákazky, ktorej výška bola vo vzťahu k jednotlivým projektom písomne odsúhlasovaná, a to formou písomných dohôd uzavretých priamo so žalovaným. Tieto odmeny boli viazané na konkrétne projekty a v ich rámci boli žalovaným fakturované čiastkovo, čo je v súlade s článkom 5 Dohody o spolupráci. Z toho vyplýva, že žalobca počas celej doby trvania obchodného vzťahu vedel, že existuje prepojenie pána Y. H. so žalovaným a akceptoval skutočnosť, že služby technického poradenstva a obchodného sprostredkovania sú mu poskytované prostredníctvom žalovaného. Žalobca mal z činnosti žalovaného nesporný prínos, nakoľko mu žalovaný zabezpečil tržby sprostredkovaním obchodného vzťahu s konečnými zákazníkmi. Žalovaný uviedol, že nerozumie dôvodom, pre ktoré s odstupom času považuje žalobca vykonané úhrady za poukázané omylom. Uvedené platí o to viac, že pred tým žalobca v rámci toho istého právneho vzťahu uhradil žalovanému celkom 26 faktúr, bez akýchkoľvek námietok, pričom platnosť Dohody o spolupráci žalobca nikdy nespochybnil, ale naopak, odstúpením od nej zo dňa 02.05.2013 deklaroval jej dovtedajšiu záväznosť. Na svoju obranu uviedol, že podľa článku 16 predmetnej dohody je daná právomoc a príslušnosť rozhodovať všetky spory medzi žalobcom a žalovaným vyplývajúce z Dohody o spolupráci Obchodný súd vo Viedni, preto žiadny súd v Slovenskej republike nemá právomoc a príslušnosť vo veci konať.

5. Okresný súd uviedol, že žalobca sa podaním zo dňa 30.03.2016 k odporu vyjadril, že argumentácia žalovaného nijako nepreukazuje oprávnenie žalovaného vystaviť faktúry za sprostredkovanie. Vznesenú námietku žalovaného označil za nedôvodnú s poukazom na , podľa ktorého je premlčacia doba 4 ročná, a to tak objektívna, ako aj subjektívna. Námietku miestnej nepríslušnosti nechal na posúdenie súdu a s námietkou nedostatku právomoci nesúhlasil, nakoľko sa nejedná o spor vzniknutý z uvedenej zmluvy.

6. Okresný súd Banská Bystrica, po posúdení vznesenej námietky miestnej nepríslušnosti, postúpil dňa 09.05.2016 konanie na Okresný súd Žiar nad Hronom.

7. Uznesením č.k. -103 zo dňa 21.09.2018 okresný súd konanie zastavil pre nedostatok právomoci. Potom, čo bolo uznesenie o zastavení konania napadnuté odvolaním žalobcu, Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. -124 zo dňa 18.07.2019 napadnuté uznesenie o zastavení konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

8. Žalobca po predložení dokladov zo strany žalovaného žalobca doručeným súdu dňa 18.12.2019 zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy 10.500,-Eur s príslušenstvom späť, a žiadal konanie o tejto časti zastaviť. Jednalo sa o čiastku uhradenú žalobcom, ktorú mu vyúčtoval žalovaný tromi faktúrami č.11008-945 zo dňa 26.08.2010 vo výške 4.200 Eur, č. 11012-982 zo dňa 10.12.2010 vo výške 3.150 Eur a č. 11104-1033 zo dňa 11.04.2011 vo výške 3.150 Eu. Po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobca naďalej

zotrval na uplatnenom nároku na zaplatenie sumy 44.332,09 Eur s príslušenstvom. Žalovaný podaním zo dňa 16.01.2020 s čiastočným späťvzatím žaloby v sume 10.500 Eur s príslušenstvom súhlasil.

9. Okresný súd uviedol, že v podaní doručenom súdu dňa 03.02.2020 žalobca zotrval na žalobe o zaplatenie 44.332,09 Eur s príslušenstvom a uviedol, že tak ako zmluva o partnerstve zo dňa 24.06.2005 (myslel tým Dohodu o spolupráci, t.j. PPA), tak aj jej dodatok zo dňa 25.08.2009 zdôrazňujú, že výška provízie bude za každý jednotlivý obchodný prípad dohodnutá medzi stranami zvlášť a písomne. To sa v prípade faktúr, ktoré zostali predmetom konania po čiastočnom späťvzatí, a ktoré odkazujú na projekt „Kavsak“ nestalo. Žalobca ďalej uviedol, že argumentácia žalovaného, že provízia bola dojednaná dodatkom zo dňa 25.08.2009 sa nezakladá na pravde, lebo v tomto dodatku o akcii „Kavsak“ nie je žiadna zmienka. V mailoch, ktoré predložil žalovaný vystupujú tri rôzne subjekty - SCID Engineering, Railtech SK a pán Y. H. bez toho, aby bolo zrejmé kto, a z akej pozície za žalovaného vystupuje. Nie je naviac ani zrejmé, voči komu sa tak deje, keď žalobca vznikol až dňa 11.10.2006, zatiaľ čo zmluvnou stranou v zmluve o partnerstve zo dňa 24.06.2005 bola spoločnosť ČKD Strojírny, a.s., IČ: 26238624. Okrem toho poukázal žalobca na skutočnosť, že na Obchodnom súde vo Viedni žalovaný uplatnil nárok na províziu vo výške 67.608,-Eur s príslušenstvom z projektu „Salamonde“, pričom zmluva o partnerstve zo dňa 24.06.2005 vymedzuje v článku 17 pôsobnosť zmluvy na projekty vo Francúzku a jeho okolí, avšak Portugalsko (projekt „Salamonde“) a samozrejme ani Turecko (projekt „Kavsak“) sa nachádzajú mimo pôsobnosť tejto zmluvy, ktorá na ne nedopadá.

10. Okresný súd zrekapituloval, že žalovaný vo vyjadrení zo dňa 28.02.2020 uviedol, že päť faktúr v celkovej výške 44.332,09 Eur, ktoré zostali predmetom konania, sa týkajú projektu „Kavsak“. K tomuto projektu bol dňa 25.08.2009 uzatvorený dodatok, čím je daná zrejmá súvislosť tohto projektu s PPA (Dohodou o spolupráci zo dňa 24.06.2005). Výška provízie bola určená pomerne, podľa hodnoty zákazky, od 2,5 % do 6 % z objemu kontraktu. Aj tento dodatok bol uzatvorený priamo pánom H.m s tým, že je v ňom výslovne uvedené jeho právo delegovať (postúpiť) práva a povinnosti z neho vyplývajúce na spoločnosť v rámci jeho podnikateľskej skupiny. Oznámenie o postúpení bolo urobené v procese komunikácie o konkrétnych zákazkách pre zákazníka ALSTOM, čo vyplýva napr. z dohody medzi žalobcom a žalovaným o určení odplaty pre obchody týkajúce sa zákazníka ALSTOM zo dňa 12.07.2005 a z viacerých predložených mailov a zápisov, kde už je zmieňovaný priamo žalovaný. Následne vystavil faktúry žalovaný a žalobca prijatím a zaplatením faktúr túto skutočnosť evidentne akceptoval. Dôkazom je aj skutočnosť, že všetky pohľadávky z daného projektu evidoval vo svojom účtovníctve výlučne žalovaný, t.j. nie pán H., ani žiadny iný subjekt v rámci jeho podnikateľskej skupiny. Samotný kontrakt na projekt „Kavsak“ bol medzi žalobcom a zákazníkom uzatvorený 30.10.2009. Objem kontraktu bol 1.112.000,-Eur, pričom sa jednalo o dodávku 3 sád tovaru označeného ako „Butterfly type main inlet valve“. Mailová komunikácia bola za žalovaného uskutočňovaná pánom P. V., osobou poverenou pánom H.m viesť obchodnú a technickú komunikáciu. Vyjadrenie žalovaného obsahuje chronologicky usporiadaný prehľad komunikácie a základných rozhodujúcich skutočností. Žalovaný ďalej uviedol, že z dodatku k PPA vyplýva nárok na výšku provízie pre žalovaného v sume 54.920,- Eur, ktorý bol fakturovaný celkom 6 faktúrami, pričom 5 z nich sú faktúry, ktoré žalobca zaplatil a teraz sa domáha vrátenia platby z titulu bezdôvodného obohatenia v súčte 44.332,09 Eur, poslednú šiestu faktúru č. 11107-1090 zo dňa 18.07.2011 na sumu 10.587,80 Eur žalobca nezaplatil, hoci ju odsúhlasil ako svoj záväzok ku dňu 31.12.2012 (listom na č.l. 63 spisu). Zo skutočnosti, že záväzky žalobcu sú v liste odsúhlasené priamo voči žalovanému je zrejmé, že žalobca považoval priamo žalovaného za obchodného partnera a akceptoval faktúry vystavené žalovaným. Nakoľko vyššie uvedená faktúra č. 11107-1090 nebola žalobcom uhradená, uplatnil si žalovaný nárok na jej zaplatenie voči žalobcovi v rámci procesnej obrany. Žalovaný ďalej poukázal na značný časový odstup medzi zaplatením faktúr a domáhaním sa vydania bezdôvodného obohatenia, hoci od zaplatenia prebehli minimálne tri inventarizácie, pričom záväzok z faktúry č. 11107-1090 odsúhlasil k 31.12.2012 ako svoj záväzok týkajúci sa projektu „Kavsak“ voči žalovanému, mailovú komunikáciu a mechanizmus pre výpočet výšky provízie, časovú súvislosť medzi platbami prijatými žalobcom od zákazníka a faktúrami vystavenými žalovaným, skutočnosť, že odmena za sprostredkovanie nebola žalobcovi fakturovaná žiadnym iným subjektom, t.j. ani pánom H.m, ani iným subjektom z jeho podnikateľskej skupiny. Poukázal pritom aj na všeobecnú dohodu žalobcu so žalovaným o určení výšky odmeny za projekty týkajúce sa zákazníka ALSTOM zo dňa 12.07.2005, z ktorej vyplýva výška provízie 10 % z hodnoty sprostredkovanej zmluvy. V takom prípade by provízia predstavovala sumu 111.200 Eur, pričom nárok na jej doplatenie uplatnil v rámci procesnej obrany. K namietanému nedostatku právomoci uviedol, že neuhradenú províziu z projektu „Salomonde“ v celkovej výške 67.608 Eur, ktorá je predmetom žaloby žalovaného voči žalobcovi

vedenej na Obchodnom súde vo Viedni, pôvodne uplatnil na súde v Belforte vo Francúzsku a tento súd vydal dňa 30.09.2014 rozhodnutie, podľa ktorého má byť tento spor rozhodovaný Obchodným súdom vo Viedni v súlade s PPA. Vzhľadom na uvedené sa žalovaný domnieva, že Krajský súd v Banskej Bystrici postupoval nesprávne, ak preskúmaval, či bola dohoda o voľbe právomoci uvedená v PPA založená platne, keďže o tejto veci už právoplatne rozhodol súd v Belforte, a preto zotrval aj na námietke nedostatku právomoci. V závere žalovaný vyjadril presvedčenie, že zo strany žalobcu ide o svojvoľné a nedôvodné popieranie nárokov žalovaného, bez reálnej argumentácie a dôkazov o existencii bezdôvodného obohatenia, pričom dôvodom na radikálnu zmenu názoru žalobcu na oprávnenosť ním poukázaných platieb, je jednak zmena vlastníka žalobcu v roku 2013 a jednak skutočnosť, že si žalovaný voči nemu uplatnil nárok na zaplatenie provízie za projekt „Salomonde“. Tvrdenie žalobcu, že so žalovaným nemá uzatvorenú žiadnu zmluvu, na základe ktorej by mohli byť faktúry uplatnené v tomto konaní vystavené, označil žalovaný za nepravdivé a poukázal na to, že ak by žalobca postupoval dobromyseľne a mal skutočne pochybnosti o oprávnenosti faktúr, mal sa ňou zaoberať v čase prijatia faktúr a poukázania platieb a žiadať od žalovaného vysvetlenie. Z postupu žalobcu je však zrejmé, že takúto pochybnosť nemal a len účelovo napáda už uzatvorené obchodné prípady. Takéto konanie žalovaný označil za konanie v príkrom rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktoré nemôže požívať právnu ochranu.

11. Okresný súd v rozhodnutí uviedol podstatné vyjadrenia strán a svedkov. Uviedol, že žalobca vo výpovedi zotrval na podanej žalobe v znení po čiastočnom späťvzatí žaloby. Naďalej zotrval na tvrdeniach spochybňujúcich oprávnenosť vystavených a zaplatených faktúr v celkovej výške 44.332,09 Eur. Poukázal na to, že dohodu o spolupráci podpísal iný subjekt, a to pán H., nie žalovaný, pričom zmluva bola teritoriálne vymedzená na Francúzsko a susediace štáty. K tvrdeniu žalovaného o cesii tejto zmluvy uviedol, že hoci zmluva predpokladala možnosť cesie, k cesii nakoniec nedošlo, o čom by mal byť ako zmluvná strana informovaný. Svedčí o tom aj skutočnosť, že dodatok v roku 2009 podpísal opäť pán H.. Keďže žalovaný nepreukázal vznik zmluvy ani cesiu z pána H. na žalovaného, nebol oprávnený faktúry vystaviť. Žalovaný vo svojej výpovedi zotrval na svojich tvrdeniach a žiadal žalobu zamietnuť. Na preukázanie svojich tvrdení za účelom obrany predložil oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 25.03.2020 a oznámenie o započítaní pohľadávky zo dňa 27.03.2020.

12. Čiastočné zastavenie konania odôvodnil okresný súd tým, že žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie 10.500,-Eur s príslušenstvom späť, pričom žalovaný so späťvzatím žaloby v tejto časti podaním zo dňa 16.01.2020 súhlasil.

13. K námietke žalovaného ohľadne nedostatku právomoci súdu okresný súd uviedol, že Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. -124 zo dňa 18.07.2019 a v ňom vyslovenými právnymi závermi, bol okresný súd po vydaní predmetného zrušujúceho uznesenia v ďalšom priebehu konania s poukazom na viazaný. Okresný súd preto na túto námietku už nemohol prihliadnuť. Zároveň uviedol, že o skutočnostiach, ktoré žalovaný uviedol v podaní zo dňa 28.02.2020 v súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu v Belforte zo dňa 30.09.2014, mal žalovaný vedomosť už počas odvolacieho konania o odvolaní žalobcu proti uzneseniu o zastavení konania zo dňa 21.09.2018, avšak tieto skutočnosti žalovaný nenamietal, pričom existencia osobitnej dohody o právomoci súdu iného štátu, ktorá by vylučovala právomoc slovenských súdov a zaväzovala by strany sporu preukázaná nebola.

14. Okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia primárne zaoberal námietkou premlčania nároku žalobcu, ktorú vyhodnotil ako nedôvodnú. Poukázal na obchodnoprávny charakter vzájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a uviedol, že nakoľko k plneniu a vzniku bezdôvodného obohatenia došlo v súvislosti s podnikateľskou činnosťou strán sporu, vzniknutý vzťah z bezdôvodného obohatenia súd posúdil ako vzťah obchodnoprávnej povahy, na ktorý v súlade s ustálenou súdnou praxou (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. , publikovaný v odbornom časopise Zo súdnej praxe pod číslom 61/2010) aplikoval ustanovenia o premlčaní, podľa ktorého () je premlčacia doba v obchodno-záväzkových vzťahoch 4 ročná. Keďže k zaplateniu faktúr (plneniu) došlo v období od 08.10.2010 do 18.04.2012, je zrejmé vzhľadom na dátum uplatnenia žaloby na súde (12.08.2013), k uplynutiu premlčacej doby pred uplatnením práva na súde nedošlo.

15. Okresný súd odôvodnil rozhodnutie tým, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca žalovanému skutočne zaplatil sumu 54.832,09 Eur na základe 8 predložených faktúr. Žalobca v konaní poprel dôvodnosť vystavených faktúr, a preto žiadal poskytnuté platby vrátiť z titulu plnenia bez právneho

dôvodu. Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca žalovanému uhradil celkovú sumu 54.832,09 Eur, avšak právny dôvod plnenia bol v konaní preukázaný len pri 3 faktúrach v celkovej výške 10.500,-Eur, ktoré boli vystavené na základe predloženej osobitnej písomnej dohody o vyplatení provízie (Agreement for payment of commisions zo dňa 20.05.2010 pre projekt „Alqueva 2“) uzavretej medzi stranami sporu, na základe čoho zobral žalobca v tejto časti žalobu späť. Pri zostávajúcich 5 faktúrach v celkovej výške 44.332,09 Eur právny dôvod ich plnenia v konaní preukázaný nebol. Hoci žalovaný vo svojej obrane namietal, že k ich vystaveniu a vyplateniu došlo na základe dohody o vyplatení provízie uzavretej v nadväznosti na uzavretú PPA zo dňa 24.06.2005 a jej dodatok zo dňa 25.08.2009, toto tvrdenie žalovaného nebolo v konaní preukázané, keďže žalovaný v konaní nepredložil osobitnú písomnú dohodu podpísanú stranami sporu pre projekt „Kavsak“, na ktorý odkazovalo 5 zostávajúcich faktúr. Tvrdenie žalovaného, že výšku provízie medzi stranami sporu pri projekte „Kavsak“ upravovala PPA zo dňa 24.06.2005 a jej dodatok zo dňa 25.08.2009 sa vykonaným dokazovaním nepotvrdilo. Uvedené zmluvné dokumenty odkaz na projekt „Kavsak“ vôbec neobsahujú. V prípade PPA, t.j. Dohody o výhradnom partnerstve zo dňa 24.06.2005 sa jedná o rámcovú dohodu, ktorá bola uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a pánom Y.m H.m, ktorá v článku 5 písm. b/ odkazovala na osobitne písomne dohodnutú províziu v rozpätí medzi 10 % až 20 %, ktorá mala byť dohodnutá pred zaslaním cenovej ponuky klientovi. Dodatkom zo dňa 25.08.2009 bolo zmenené rozpätie na 2,5 % až 6 % v závislosti od objemu kontraktu. Na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti tu bolo opätovne dohodnuté, že provízia musí byť dohodnutá a potvrdená pre každú jednotlivú objednávku písomne oboma zmluvnými stranami, ktorými boli žalobca a pán Y. H.. Tvrdenie žalovaného, že výška provízie vyplýva z uzatvoreného dodatku nebolo preukázané, a to aj s poukazom na skutočnosť, že účastníkom dohody PPA a jej dodatku nebol žalovaný, t.j. jej účastníkmi neboli strany sporu, ale žalobca, resp. jeho právny predchodca na jednej strane a na druhej strane pán Y. H., čo mal súd preukázané aj predloženou výpoveďou tejto zmluvy zo dňa 02.05.2013, ktorú žalobca adresoval pánovi Y.vi H.vi ako druhej zmluvnej strane. Pečiatka žalovaného na dohode PPA skutočnosť, že zmluvnou stranou bol žalovaný nepreukazuje, keďže z dvoch ďalších dokumentov (Dodatku zo dňa 25.08.2009 a výpovede dohody PPA zo dňa 02.05.2013) má súd preukázané, že zmluvnou stranou uvedenej dohody nebol žalovaný, ale pán Y. H.. Túto úvahu súdu podporuje aj záver vyslovený odvolacím súdom, ktorý za stranu dohody PPA nepovažoval žalovaného, ale pána Y. H.. V konaní nebolo preukázané ani tvrdenie žalovaného, že výška provízie vyplýva z dohody medzi žalobcom a žalovaným o určení odplaty pre obchody týkajúce sa zákazníka ALSTOM zo dňa 12.07.2005, keďže uvedenú dohodu strany sporu neuzavreli, ale so žalovaným ju uzavrela spoločnosť ČKD Blansko Strojírny, a. s., pričom jej obsah bol zmenený práve dodatkom zo dňa 25.08.2009. Ani tvrdenie žalovaného, že oprávnenosť účtovania provízie vyplýva z dodatku k PPA, z ktorého mu vyplýva nárok na výšku provízie v sume 54.920 Eur okresný súd nemal preukázané, nakoľko žalovaný žiadny výpočet provízie v priebehu konania neuviedol a takáto výška provízie z uvedených dokumentov nevyplýva.

16. Okresný súd upozornil, že ani tvrdenie žalovaného o postúpení práv a povinností z uzavretej dohody PPA zo dňa 24.06.2005 a jej dodatku zo dňa 25.08.2009 z pána Y. H. na žalovaného nebolo v konaní preukázané. Predložené oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 25.03.2020 na č.l. 183 a 186 túto skutočnosť nepreukazuje. Okresný súd zároveň vyhodnotil toto oznámenie vyhotovené dňa 25.03.2020 v Belforte vo Francúzku, obsahujúce scan podpisu pána Y. H. ako nedôveryhodné, nakoľko jeho obsah, odkazujúci na skutočnosť, že k postúpeniu práv a povinností z uzavretej dohody PPA zo dňa 24.06.2005 na žalovaného došlo ako sa uvádza „bezprostredne po jej uzavretí“, čo je v rozpore s predložený dodatkom zo dňa 25.08.2009, uzavretým pánom Y.m H.m, ako aj výpoveďou tejto dohody zo dňa 02.05.2013, ktorá bola adresovaná pánovi Y.vi H.vi. Medzi stranami pritom nebolo sporné, že dodatok uzavreli žalobca a pán Y. H., ani to, že výpoveďou zo dňa 02.05.2013 adresovanou pánovi Y.vi H.vi ako druhej zmluvnej strane, došlo k platnému ukončeniu zmluvného vzťahu založeného dohodou PPA zo dňa 24.06.2005. Existencia osobitnej písomnej zmluvy o postúpení, preukazujúca postúpenie práv a povinností súvisiacich s projektom „Kavsak“ z pána Y. H. na žalovaného, preukázaná nebola. Takáto zmluva by pritom v zmysle dohody PPA musela byť uzavretá do 12 mesiacov, t.j. do 24.06.2006. Keďže dodatok v roku 2009 podpisoval pán Y. H., je zrejmé, že k postúpeniu práv nedošlo. Z vykonaných dôkazov súd dospel k záveru, že obsah oznámenia o postúpení zo dňa 25.03.2020 je v rozpore s predloženým dodatkom zo dňa 25.08.2009 k dohode PPA, ako aj jej výpoveďou zo dňa 02.05.2013, nakoľko v čase uzavretia dodatku, ako aj v čase ukončenia zmluvného vzťahu založeného Dohodou o spolupráci zo dňa 24.06.2005 boli zmluvnými stranami žalobca a pán Y. H., nie žalovaný.

17. K námietkam žalovaného okresný súd uviedol, že žalovaný v celom priebehu konania, a to ani po vyslovení predbežného právneho posúdenia veci podľa na pojednávaní dňa 04.03.2019, pri ktorom súd poukázal na to, že predloženou dohodou o vyplatení provízie zo dňa 20.05.2010, uzavretou medzi stranami sporu bol preukázaný právny dôvod plnenia len pri troch faktúrach, súvisiacich s projektom „Alqueva 2“, pri ktorých zobral žalobca žalobu späť, avšak pri zostávajúcich piatich faktúrach nebol právny dôvod plnenia preukázaný, keďže žalovaný nepredložil osobitnú písomnú dohodu o vyplatení provízie za projekt „Kavsak“, pričom druhá ním predložená dohoda zo dňa 22.08.2006 sa týkala celkom iného projektu „Chancy Pougny“ č.050802.1630/XJ, nepredniesol tvrdenie o existencii obdobnej písomnej dohody o vyplatení provízie za projekt „Kavsak“, na ktorý odkazujú faktúry, ktoré zostali po čiastočnom späťvzatí predmetom konania, ani existenciu takejto osobitnej písomnej dohody medzi stranami sporu nepreukázal. Súd poukazuje na to, že pokiaľ žalovaný poprel tvrdenie žalobcu, že poskytnuté plnenia v celkovej výške 44.332,09 Eur boli poukázané bez právneho dôvodu, keďže nedošlo medzi stranami sporu k uzavretiu dohody, ktorá by plnenia zakladala, dôkazné bremeno o dôvodnosti plnenia zaťažovalo v konaní žalovaného, ktorého povinnosťou bolo v súlade s uviesť rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a v konaní preukázať právny dôvod plnenia a opodstatnenosť vystavených faktúr. S poukazom na článok 5b dohody PPA odkazujúci na osobitnú písomnú dohodu o vyplatení provízie okresný súd prihliadol aj na obchodnú prax zavedenú medzi žalobcom a pánom Y.m H.m, v zmysle ktorej bola provízia účtovaná faktúrami vystavenými na základe osobitnej písomnej dohody o vyplatení provízie, uzavretej so žalovaným. Predložená mailová dokumentácia preto právny dôvod plnenia nepreukazuje. Keďže žalovaný dôkazné bremeno ohľadne opodstatnenosti vystavenia piatich faktúr v celkovej výške 44.332,09 Eur neuniesol, dostal sa tak žalovaný pri svojej obrane do dôkaznej núdze a súd dospel k záveru, že plnenia poskytnuté žalovanému zo strany žalobcu, ktorými došlo k uhradeniu piatich vystavených faktúr, ktoré zostali po čiastočnom späťvzatí žaloby predmetom konania, predstavuje na strane žalovaného plnenie poskytnuté bez právneho dôvodu v zmysle , a preto žalobe v tejto časti vyhovel a žalovaného s poukazom zaviazal na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením bez právneho dôvodu.

18. Ako nedôvodnú súd vyhodnotil aj obranu žalovaného založenú na tvrdeniach o započítaní vzájomných pohľadávok uvedenú v jeho podaní zo dňa 28.02.2020, a to tak vo vzťahu k jeho tvrdeniu o existencii pohľadávky vyplývajúcej z faktúry č. 11107-1090 zo dňa 18.07.2011 na sumu 10.587,80 (správne má byť 10.587,90) Eur, ktorá nebola žalobcom uhradená, a ktorá nie je predmetom konania, ako aj vo vzťahu k jeho tvrdeniu o existencii nároku na doplatenie odmeny do výšky 10 % z hodnoty zákazky realizovanej pre zákazníka ALSTOM, pričom podľa výslovného vyjadrenia žalovaného na pojednávaní dňa 04.03.2020 boli tieto tvrdenia prednesené len ako procesná obrana proti podanej žalobe, a nie ako vzájomná žaloba žalovaného voči žalobcovi. Započítanie pohľadávok je totiž podľa a v spojení s až jedným zo zákonných spôsobov zániku záväzku, pričom z povahy veci vyplýva, že osoba uskutočňujúca započítací úkon nepopiera pohľadávku, voči ktorej svoj započítací úkon smeruje. Žalovaný však v priebehu celého konania popieral žalobcom uplatnenú pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom podľa žalovaným predloženého oznámenia o započítaní zo dňa 27.03.2020 na č.l. 187 spisu dokonca na započítanie voči týmto, podľa žalovaného neexistujúcim pohľadávkam z titulu bezdôvodného obohatenia získaného plnením na základe predložených faktúr žalovaného, žalovaný na započítanie uplatnil svoje pohľadávky vyplývajúce z týchto identických faktúr, čo nie je právne možné. Úkonom zo dňa 27.03.2020 teda k započítaniu nedošlo, pričom tento úkon súd posúdil ako absolútne neplatný, a to nielen vo vzťahu k prvým 5 faktúram, ale aj k faktúre č. 11107-1090 zo dňa 18.07.2011, ktorá nebola žalobcom uhradená a nie je predmetom konania, nakoľko ani pri tejto faktúre nebol preukázaný právny dôvod jej vystavenia, keďže v konaní súd nemal preukázané tvrdenie žalovaného o postúpení práv z uzavretej dohody PPA z 24.06.2005 na žalovaného a rovnako tak žalovaný v konaní nepreukázal existenciu osobitnej písomnej dohody o vyplatení provízie medzi stranami sporu, na základe ktorej boli žalovaným vystavené pre žalobcu predložené faktúry. K tvrdeniu žalovaného o odsúhlasení faktúry č.11107-1090 zo dňa 18.07.2011 žalobcom ku dňu 31.12.2012 okresný súd uviedol, že toto odsúhlasenie má len evidenčný charakter. Aj keby mu súd priznal účinky uznania záväzku podľa , podstatou uznania záväzku je, že zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznávanom rozsahu v čase uznania trval. Vykonaným dokazovaním však okresný súd dospel k záveru o nepreukázaní právnych dôvodov pre vystavenie faktúr pri projekte „Kavsak“ zo strany žalovaného, čím došlo k vyvráteniu tejto vyvrátiteľnej právnej domnienky. Z uvedených dôvodov okresný súd preto obranu

žalovaného založenú na absolútne neplatnom započítacom prejave žalovaného zo dňa 27.03.2020, ako aj jeho obranu založenú na vznesenej kompenzačnej námietke posúdil ako nedôvodnú.

19. Okresný súd po prijatí záveru o neunesení dôkazného bremena žalovaným, ktorý nepreukázal existenciu, či už osobitnej písomnej dohody o vyplatení provízie uzatvorenej medzi stranami sporu pre projekt „Kavsak“ (obdobnej ako tomu bolo pri projektoch „Alqueva 2“ alebo „Chancy Pougny“), na ktoré odkazuje článok 5 dohody PPA zo dňa 24.06.2005, resp. jej dodatok zo dňa 25.08.2009, v zmysle ktorých musia byť provízie dohodnuté a potvrdené pre každú jednotlivú objednávku písomne obomi zmluvnými stranami a po prijatí záveru o nepreukázaní postúpenia oprávnenia pána Y. H., vyplývajúceho z uzavretej dohody PPA zo dňa 24.06.2005 v znení dodatku zo dňa 25.08.2009 na žalovaného vyúčtovať žalobcovi osobitne dohodnutú províziu za projekt „Kavsak“, ďalšie žalovaným navrhnuté dôkazy (výsluchy svedkov navrhnutých v podaní zo dňa 28.02.2020) nevykonal, nakoľko vykonanie týchto dôkazov súd nepovažoval za účelné. Okresný súd poukázal na , podľa ktorého súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Z uvedeného zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že posúdenie návrhov strán na vykonanie dokazovania a rozhodnutie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu. Súd nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania, a nie je povinný vykonať všetky stranami navrhnuté dôkazy.

20. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody okresný súd považoval za nedôvodnú aj obranu žalovaného založenú na tvrdeniach, že konanie žalobcu je podľa v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, vzhľadom na čo nepožíva právnu ochranu, keďže rozpor s týmto zákonným ustanovením súd nezistil.

21. Keďže existenciu osobitnej dohody o výške úrokov z omeškania okresný súd nezistil, pričom základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná od 10.08.2013 bola vo výške 0,50 % ročne, okresný súd priznal žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania vo výške 8,50 % ročne od 10.08.2013 do zaplatenia. Žalovaný sa do omeškania dostal dňom 10.08.2013 potom, ako mu dňom 09.08.2013 uplynula lehota na plnenie stanovená vo výzve žalobcu zo dňa 05.08.2013.

22. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa v spojení s , podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca bol v konaní úspešný na 80,85 %, keďže žaloba o zaplatenie 10.500,-Eur nebola podaná dôvodne (44332,09/54832,09), žalovaný bol úspešný na 19,25 %, súd preto priznal nárok na náhradu trov konania úspešnejšiemu žalobcovi, a to v rozsahu 61,60 %, ktorý zohľadňuje pomer úspechu a neúspechu žalobcu (80,85-19,25).

23. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal odvolanie žalovaný v rozsahu výrokov II. a III. a to z dôvodov podľa , , a . V odvolaní zopakoval námietky, ktoré vznášal voči nároku žalobcu pred okresným súdom.

24. Žalovaný uviedol, že v dohode Alqueva je explicitne uvedený odkaz na Zmluvu o spolupráci uzavretú medzi žalobcom a žalovaným dňa 12.7.2005 (ďalej ako Rámcová dohoda o províziách) a to vyjadrený slovami: „platby, provízie budú v pomere k zinkasovaným platbám ako je uvedené v našej dohode zo dňa 12.7.2005“. V Rámcovej dohode o províziách je explicitne uvedené v jej názve: „odkaz realizovaný k našej podpísanej zmluve o partnerstve“. Podľa žalovaného je teda zrejmé, že rámcová dohoda o províziách sa odvoláva na zmluvu o spolupráci podpísanou medzi pánom Y.m H.m a spoločnosťou ČKD Blansko Strojírny, a.s. zo dňa 24.6.2005 (ďalej ako PPA). Žalovaný má za to, že vyššie uvedený reťazec potvrdzuje, že žalobca uznal oprávnenosť faktúr a teda aj ich platieb, ktoré vystavil žalovaný na základe dohody Alqueva, ktorá bola uzatvorená na základe Rámcovej dohody o províziách, ktorá priamo odkazuje na PPA. Žalobca pritom v konaní akúkoľvek spojitosť faktúr s PPA odmietal a ďalej ju odmieta voči zvyšným piatim faktúram týkajúcim sa projektu Kavsak. Vzhľadom na uvedené žalovaný namietol, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam z dôkazov dohoda Alqueva, Rámcová dohoda o províziách a PPA nevyvodil žiadny vzájomný súvis a nedostatočne sa zaoberal ich obsahom.

25. Žalovaný namietol, že okresný súd v rozsudku nevyhodnotil dôkaz predložený žalovaným - odsúhlasenie záväzkov vykonané hlavným účtovníkom žalobcu zo dňa 31.12.2012 ako relevantný dôkaz. Súd dospel k záveru, že uvedený úkon má len evidenčný charakter. Okresný súd ďalej

skonštatoval, že ak by aj tomuto úkonu priznal účinky uznania záväzku, išlo by o vyvrátiteľnú právnu domnienku, ktorá bola podľa názoru okresného súdu vyvrátená. Žalovaný namietol, že závery okresného súdu sú založené na nesprávnych skutkových zisteniach a na nesprávnom posúdení veci, pretože predložením tohto dôkazu žalovaný nesledoval dosiahnutie účinku uznania záväzku vo vzťahu k tam uvedenej pohľadávke, ale poukázal ním na skutočnosť, že z účtovníctva žalobcu vyplýva, že žalobca sám považoval uhradené faktúry v rámci projektu Kavsak za legitímne náklady a takto ich viedol vo svojom účtovníctve približne 3 roky. Poukázal na znenie zákona o účtovníctve a na to, že vo faktúre č. 111071090 je explicitne uvedený právny dôvod jej vzniku, t. j. odkaz na číslo projektu 090303.1130- XJ-Kavsak. Identický odkaz je aj na zvyšných 5 faktúrach spojených s týmto projektom, ktoré tvoria základ nároku žalobcu. Okresný súd sa s danou skutočnosťou nezaoberal a nevysporiadal sa s ňou v odôvodnení rozsudku. Žalovaný zároveň namietol, že neobstojí odôvodnenie okresného súdu, že písomné odsúhlasenie záväzku hlavnou účtovníčkou spoločnosti Ing. F. B. zo dňa 31.12.2012 má len evidenčný charakter. Takéto vyjadrenie spochybňuje samotnú podstatu a zmysel vedenia účtovníctva a zdôraznil, že pokiaľ žalobca tvrdí, že faktúry zaplatil omylom, popiera tým vlastné účtovníctvo a svoje účtovné záznamy. Žalovaný k účtovnému aspektu pre spresnenie uviedol, že neexistujú žiadne iné subjekty, ktoré by viedli vo svojom účtovníctve pohľadávky, resp. záväzky zo sprostredkovania obchodného prípadu Kavsak okrem žalobcu a žalovaného. Ak teda vychádzame z toho, že k sprostredkovaniu došlo, na jeho základe bol obchod uzavretý, boli vystavené faktúry za sprostredkovanie, ktoré boli následne uhradené okrem jednej je teda zjavné, že nešlo o žiadny omyl na strane žalobcu. Žalovaný tak namietol, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov písomné odsúhlasenie záväzkov vykonané hlavnou účtovníčkou žalobcu dňa 31.12.2012 dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a súčasne tento dôkaz nesprávne právne posúdil, pretože nezohľadnil znenie zákona o účtovníctve, najmä jeho § 2 ods. 2 a § 7 ods. 1.

26. Žalovaný uviedol, že žalobca počas konania nikdy nespochybnil skutkové tvrdenie žalovaného, že mu bol v dôsledku aktivity pána H. a jeho spoločnosti sprostredkovaný obchod Kavsak, teda dodávka tovaru v celkovej hodnote 1.112.000 Eur pre zákazníka ALSTOM HYDRO FRANCE. Toto tvrdenie teda treba považovať za nesporné. Žalobca rovnako nespochybnil odsúhlasenie záväzkov zo dňa 31.12.2012, ktoré sám vykonal. Napriek tomu, že žalovaný vo svojich podaniach sa opakovane odvolával na sprostredkovanie obchodu Kavsak a na odsúhlasenie záväzkov, žalobca nikdy vo vzťahu k týmto argumentom vecne nenamietal, čo tiež nasvedčuje tomu, že si je plne vedomý toho, že uvedené skutočnosti, resp. úkony sú pravdivé. Z pohľadu žalovaného nemôže byť postačujúce na vznik a preukázanie nároku na bezdôvodné obohatenie samotné tvrdenie, že išlo o omyl. Odkázal pritom na ust. a) , podľa ktorého právny úkon, ktorým je aj prijatie faktúry a následné vykonanie platby, keďže smerujú k následku v podobe zániku záväzku dlžníka môže byť považovaný za úkon neplatný z dôvodu podstatného omylu, t. j. tento omyl by mal byť jasne opísaný a mal by vychádzať zo skutočnosti, ktorá bola pre prijatie faktúr a vykonanie ich úhrad rozhodujúca. S poukazom na civilistickú teóriu omylu v právnom úkone uviedol, že by išlo o podstatný omyl, keby nárok zodpovedajúci faktúram vôbec neexistoval, t. j. nezodpovedal by žiadnemu plneniu prijatému žalobcom. Žalobca si však podľa žalovaného bol vedomý prijatia plnenia zodpovedajúceho fakturovanej odmene, a preto faktúry uhradil. Skutočnosť, že boli vystavené žalovaným a nie pánom H.m zjavne žalobca v čase prijatia faktúr a ich uhradenia za omyl nepovažoval. Žalovaný tiež zdôraznil, že ďalšou podmienkou toho, aby omyl spôsoboval právne následky je skutočnosť, že jeden účastník právneho úkonu uviedol druhého účastníka do omylu alebo, že daný účastník o omyle druhého účastníka vedel, prípadne o ňom musel vedieť. Táto podmienka tiež nebola splnená, nakoľko žalovaný bol presvedčený o svojom práve fakturovať, nakoľko si bol vedomý poskytnutia plnenia, keďže došlo k sprostredkovaniu obchodu a prijatiu tržby žalobcom. Žiadny iný subjekt odmenu žalobcovi nefakturoval a žalovaný danú pohľadávku a tržbu získanú jej uspokojením evidoval a naďalej eviduje vo svojom účtovníctve. Žalovaný uviedol, že v zmysle konštantnej judikatúry platí, že omyl je právne relevantný iba vtedy, ak nebol zavinený samotným účastníkom právneho úkonu, ktorý konal v omyle. Omyl konajúceho preto musí byť ospravedlniteľný. Judikatúra uvádza, že ak bol omyl konajúcej osoby zavinený jej nedbanlivosťou ohľadom využitia možnosti overiť si skutočnosti rozhodné pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu, nepôjde o ospravedlniteľný omyl. Ak teda žalobca bol v čase prijatia faktúr a vykonania ich úhrad v omyle alebo si bol neistý komu a či ich má platiť, mal žiadať, či už žalovaného alebo pána H. o vysvetlenie, resp. úpravu. Z vyššie uvedených skutočností je však zrejmé, že žalobca v takomto omyle nebol.

27. Žalovaný uviedol, že podľa právnej teórie aj právnej praxe je bezdôvodné obohatenie konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil a tým, na úkor koho došlo

k bezdôvodnému obohateniu. Ide teda o vzťah medzi dvoma subjektmi, z ktorých jeden musel byť poškodený v zmysle zmenšenia jeho majetku bez toho, aby na to existoval právny a teda spravodlivý dôvod a druhý musel byť neoprávnene zvýhodnený v zmysle zväčšenia jeho majetku bez toho, aby na to existoval právny a teda spravodlivý dôvod. Podľa žalovaného ani jeden z účastníkov konania nespĺňa vyššie uvedené znaky. V prípade žalobcu nebolo v konaní spochybnené, že mu bol zo strany pána H. a jeho prepojených subjektov, medzi ktorými je aj žalovaný sprostredkovaný obchod a poskytnuté technické poradenstvo, na základe ktorého žalobca uzavrel zmluvu so zákazníkom Alston a získal tržby v celkovej výške 1.112.000 Eur. V prípade žalovaného nedošlo k neoprávnenému zvýhodneniu, nakoľko všetok majetkový prospech zo sprostredkovaného obchodu získal de facto pán H., ktorý ho smeroval na žalovaného ako subjekt pod jeho úplnou kontrolou ako jediný spoločník a zároveň konateľ. Žalovaný je toho názoru, že súd by sa mal pri rozhodovaní sporu zamerať nielen na formálnu stránku právnych vzťahov medzi stranami, ale najmä na ich obsah v širších súvislostiach a to tak, aby po zohľadnení všetkých relevantných a v konaní zistených skutočností dospel k rozhodnutiu, ktoré bude spravodlivé. Opakovane napadol, že súd akceptoval žalobcov nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia iba na základe jednoduchého tvrdenia žalobcu o tom, že platil určité platby omylom a zrazu zistil, že ich platiť nemal, pričom absentuje požadovanie základných vysvetlení od žalobcu. Žalovaný uviedol, že žalobca mal minimálne požadovať, aby hodnoverne vysvetlil prečo uvedené faktúry platil, prečo ich tri roky evidoval vo svojom účtovníctve, prečo jeho účtovník odsúhlasil záväzok z faktúry, z akého dôvodu a kedy presne žalobca vykonal kontrolu faktúr a ako dospel k tomu, že boli zaplatené omylom, prečo si uplatnil v rámci svojho nároku aj vrátenie 10.500 Eur z titulu úhrady faktúru súvisiacich s projektom Alqueva 2 voči ktorým tiež tvrdil, že ich zaplatil omylom, pričom po predložení dohody Alqueva 2 žalobu v tejto časti vzal späť. Podľa žalovaného práve z takéhoto správania žalobcu vyplýva nedôveryhodnosť a špekulatívnosť, hoci nedôveryhodnosť okresný súd paradoxne vytkol práve úkonom žalovaného. Žalovaný má za to, že žalobca mal vysvetliť aj to, či platil províziu inému subjektu za sprostredkovanie daného obchodu.

28. Žalovaný sa domáhal toho, že výkon práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj pokiaľ by napĺňal formálne znaky bezdôvodného obohatenia, resp. určité formálne nedostatky vzniknuté pri vykonávaní jednotlivých právnych úkonov medzi zúčastnenými osobami, by mal byť posúdený v súlade so zásadami poctivého obchodného styku. Poctivý obchodný styk totiž rozhodne nedovoľuje nechať si poskytnúť službu, z ktorej má subjekt značný majetkový prospech a následne za ňu nezaplatiť, resp. zaplatiť a s časovým odstupom zneužiť konštrukciu bezdôvodného obohatenia a žiadať platbu späť. Podľa žalovaného by súdny výklad a aplikácia práva nemali byť založené len na formalizme, ale aj na hľadaní spravodlivosti. K problematike právneho formalizmu poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR .

29. K spôsobu výpočtu sprostredkovateľskej provízie žalovaný namietol, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam keď tvrdil, že žalovaný v konaní nepredložil žiadny mechanizmus výpočtu sprostredkovateľskej provízie. Podľa žalovaného mechanizmus výpočtu provízie bol žalovaným predložený a zreteľne opísaný v bode 8 jeho podania zo dňa 28.2.2020. Zopakoval tiež tvrdenie z bodu 5. jeho podania zo dňa 28.2.2020, v ktorom žalovaný uviedol časový prehľad e-mailovej komunikácie medzi zástupcom žalobcu pánom V. a zástupcom žalovaného pánom V.. Žalovaný zároveň uviedol, že v konaní predložil len časť z rozsiahlej e-mailovej komunikácie, s ohľadom na náklady spojené s úradnými prekladmi. Z uvedeného dôvodu žalovaný ďalšie možné dôkazy, ktoré by sa dali vyvodiť z elektronickej komunikácie medzi účastníkmi sporu nechal na voľbu súdu. Okresný súd si ich však nevyžiadal, hoci mohli prispieť k objasneniu skutočného obsahu vzťahov medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že žalobca danú komunikáciu nepoprel ani sa k nej nevyjadril.

30. Žalovaný napadol závery okresného súdu, ktorým poukázal na skutočnosť, že žalovaný v konaní nepredložil osobitnú dohodu podpísanú stranami sporu pre projekt Kavsak a zároveň obrana žalovaného, že výška provízie medzi stranami sporu pri projekte Kavsak vyplývala z PPA zo dňa 24.6.2005 a dodatku zo dňa 25.8.2009 sa vykonaným dokazovaním nepotvrdilo. Uvedené zistenia okresného súdu označil žalovaný za nesprávne. Opätovne poukázal na podanie zo dňa 28.2.2020. Uviedol, že v tomto vyjadrení poukázal na časovú súvislosť medzi podpisom dodatku k PPA (25.8.2009) a podpisom zmluvy medzi žalobcom a zákazníkom na projekte Kavsak (30.10.2009). Tento súvis je zrejmý podľa jeho názoru aj okresnému súdu ako vyplýva z bodu 41. odôvodnenia rozsudku. Z uvedených skutočností je zrejmé, že dodatok k PPA sa týka projektu Kavsak, o ktorom v danom čase strany rokovali. Samotná skutočnosť, že dodatok k PPA v texte neobsahuje výslovný odkaz, že sa týka projektu Kavsak, tento vzťah nevyvracia. Podľa žalovaného sa súd tiež nezaoberal žalovaným

uvádzanou časovou súvislosťou medzi prijatím platieb od zákazníka ALSTOM z projektu Kavsak a vystaveniu faktúr za sprostredkovanie zo strany žalovaného. Táto časová súvislosť je žalovaným opísaná v bode 8. jeho podania zo dňa 28.2.2020 a je zrejmé, že žalovaný svoje faktúry vystavil vždy s cca mesačným odstupom, čo zodpovedá dobe prijatia platby od zákazníka a je teda v súlade s článkom 5. bod b) PPA.

31. Žalovaný tak namietol záver okresného súdu, že PPA a dodatok k PPA tvorili Rámcovú dohodu a na základe týchto dokumentov bolo potrebné ešte uzavrieť osobitnú písomnú dohodu ohľadom konkrétnej výšky provízie. Žalovaný sa naopak domnieva, že ako z PPA, tak aj z dodatku k PPA je možné presne určiť výšku provízie a túto s ohľadom na objem obchodu presne vypočítať. K tomu nie je potrebné uzavretie osobitnej dohody. V texte k dodatku PPA je okrem iného uvedené, že tabuľka/spôsob výpočtu sa automaticky uplatňuje pre každú jednotlivú objednávku ak nebol odsúhlasený iný dokument alebo zmena iným spôsobom pred prijatím objednávok. Tento text teda nepredpokladá uzatváranie žiadnej osobitnej dohody o výške provízie, naopak v prípade, ak žiadna dohoda nie je, určuje presnú výšku provízie práve výpočtom podľa tabuľky.

32. Následne žalovaný v odvolaní opätovne namietol tvrdenie žalobcu, že faktúry zaplatil omylom. Smeroval k tomu, že za osobitnú písomnú dohodu o provízii možno rovnako považovať aj vystavenie faktúr, ich doručenie žalobcovi, akceptáciu faktúr žalobcom a ich úhradu. Okrem toho úhrada, ktorá smeruje ku konkrétnej faktúre uvedením napríklad jej čísla a iných identifikačných znakov je zároveň uznaním záväzku. Podľa žalovaného tak súdu chýba vysporiadanie sa s touto skutočnosťou, t. j. či dvojstranný právny úkon, teda vystavenie faktúry jednou stranou a ich prijatie a úhrada druhou stranou nie je tzv. osobitnou dohodou o výške provízie. V tomto označil žalovaný rozsudok za nedostatočne odôvodnený, a preto nezrozumiteľný a to najmä preto, že okresný súd sa touto otázkou vôbec nezaoberal a zároveň prevzal nedôveryhodné tvrdenie žalobcu, že faktúry uhradil omylom. Za týchto okolností podľa žalovaného vznikajú vážne pochybnosti o závere súdu o neexistencii právneho dôvodu na plnenie, na základe ktorého súd rozhodol. Podľa neho je zrejmé, že omyl v čase plnenia na strane žalobcu daný nebol a dokazovanie v tomto ohľade vykonané nebolo. Žalovaný tak namietol, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď dohodu k PPA nepovažoval za majúcu vzťah k projektu Kavsak a určujúcu výšku provízie pre daný projekt. Súd nerešpektoval časové súvislosti medzi žalovaným opísanými úkonmi ani neskúmal, či výška provízie určená výpočtom podľa dodatku k PPA v zmysle vysvetlenia podaného žalovaným ohľadne jej mechanizmu výpočtu zodpovedá súčtu piatich rozporovaných faktúr. Pokiaľ by tak súd urobil, zistil by presnú zhodu, t. j. zjavný vzťah dohody k PPA a následnej fakturácie žalovaného v projekte Kavsak.

33. Žalovaný namietol, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a to vzhľadom na záver okresného súdu o tom, že samotným tvrdením žalobcu o existencii bezdôvodného obohatenia z titulu faktúr zaplatených omylom došlo k preneseniu dôkazného bremena na žalovaného, čo označil za nesprávny a nezodpovedajúci platnému právnemu stavu ani použiteľnej judikatúre a odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR . Uviedol, že splnenie predpokladov pre vydanie bezdôvodného obohatenia musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. Podľa žalovaného žalobca tieto predpoklady nepreukázal a opätovne argumentoval tým, že žalobca nešpecifikoval v čom mal omyl spočívať a neuviedol logicky akceptovateľné okolnosti, ktoré by takémuto omylu nasvedčovali. Poukázal na to, že žalovaný pôsobí v oblasti medzinárodného obchodu dlhodobo a aj so žalobcom mal dlhodobo obchodný vzťah, čomu nasvedčuje aj počet faktúr vystavených žalovaným a uhradených žalobcom, pričom zo skúsenosti žalobca vie, že obchody v praxi zvlášť v prípade komplikovaných obchodov majúcich medzinárodnú povahu nie sú vždy pokryté ideálnymi dokumentmi vyhotovenými presne v súlade s ustanoveniami príslušných právnych predpisov. Strany často v záujme udržania obchodu potrebujú reagovať promptne a flexibilne, čo môže viesť k tomu, že niektoré veci nezazmluvnia po formálnej stránke ideálne. O to viac je potrebné sa v danom prípade sústrediť na skutočný obsah ich dohôd, ktorý je niekedy potrebné vyskladať z celej rozsiahlej komunikácie a posudzovať ich prejavy v takomto širšom kontexte. Formalistický prístup k zisteniu skutkového stavu, ktorý zvolil okresný súd by v danom prípade viedol k popretiu práv žalovaného, resp. pána H.. Žalovaný tak namietol, že postup okresného súdu bol v rozpore s platnou judikatúrou napríklad so závermi v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR .

34. Pokiaľ ide o zvyšok veľmi rozsiahleho odvolania žalovaného, v ktorom boli opakovane prezentované námietky z konania pred súdom prvej inštancie, žalovaný namietol vyhodnotenie postúpenia pohľadávky

a následného započítania okresným súdom. Poukázal na ust. a 526 a zdôraznil, že postúpenie pohľadávky nepodlieha žiadnemu súhlasu dlžníka, deje sa bez jeho vedomia a bez toho, aby tento prevod mohol dlžník akokoľvek ovplyvniť. Uviedol, že z dôkazov predložených v konaní vyplýva, že pán H. vlastnil pohľadávku voči žalobcovi vo výške zodpovedajúcej sporným faktúram. Jeho pohľadávka vznikla na základe sprostredkovania obchodu Kavsak pre žalobcu a jej výška vyplýva z dodatku k PPA. Žalovaný tvrdil, že pán H. túto pohľadávku postúpil na ním vlastnený a riadený subjekt - žalovaného. pre tento úkon nevyžaduje žiadne osobitné náležitosti okrem konsenzu jeho účastníkov a pohľadávky spôsobilé na postúpenie. Na to, aby postúpenie vyvolalo účinky voči dlžníkovi vyžaduje buď preukázanie postúpenia zo strany nového veriteľa alebo oznámenie zo strany pôvodného veriteľa. pre oznámenie nestanovuje žiadne osobitné požiadavky, t. j. postačí samotné poskytnutie informácie zo strany postupcu voči dlžníkovi o tom, že k postúpeniu došlo a kto je novým veriteľom. Podľa žalovaného o existencii takéhoto oznámenia svedčí priebeh komunikácie medzi žalobcom a žalovaným, resp. pánom H.m, vystavenie faktúr žalovaným, ich prijatie a uhradenie žalobcom. Z uvedeného reťazca úkonov vyplýva, že žalobca o postúpení vedel a teda, že mu bolo oznámené. Inak by nekonal tak, ako konal, t. j. neprijal by faktúry od žalovaného a neuhradil by ich.

35. Žalovaný sa domáhal toho, že v priebehu konania preukázal, že pôvodný vlastník pohľadávky pán H. z opatrnosti opätovne oznámil postúpenie pohľadávky listom zo dňa 25.3.2020. Toto oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 25.3.2020, ktoré adresoval žalobcovi je reakciou pána H. na sústavné popieranie zjavného faktu zo strany žalobcu a to, že vedel o tom, že žalovaný je jeho veriteľ a tomuto veriteľovi aj plnil. Žalovaný namietol stanovisko okresného súdu, že ide o nedôveryhodné oznámenie, pretože vzhľadom na dodatok zo dňa 25.8.2009, ktorý uzatváral pán H. nemohol postupca postúpiť pohľadávku bezprostredne po uzavretí PPA. Poukázal pritom okresný súd aj na výpoveď zmluvy zo dňa 2.5.2013, ktorá bola opäť adresovaná pánovi H.vi. Tento záver okresného súdu označil žalovaný za arbitrárny a právne nepodložený. Podľa neho odkazy súdu nie sú spojené s právnymi ustanoveniami a ide len o hypotetické úvahy. Ak súd uviedol, že Y. H. podpisoval dodatok k PPA a teda nemohol postúpiť pohľadávku predtým, tak táto skutočnosť nevychádza zo zákona. Samotné podpísanie dodatku k PPA za existencie postúpenia nespôsobuje neplatnosť postúpenia pohľadávky, či možnosť zaslania takéhoto oznámenia o postúpení. Napokon jednostranná výpoveď zo strany žalobcu už vôbec nemôže spochybňovať postúpenie pohľadávky, pretože to, komu pošle žalobca výpoveď je len vecou žalobcu a tento úkon nemôže postupca ani postupník nijako ovplyvniť. Okrem toho zaslanie výpovede pôvodnému postupcovi nezakladá neplatnosť výpovede. Postúpenie pohľadávky pritom nebolo predmetom sporu o určenie jeho neplatnosti, a preto súd musel vychádzať z oznámenia o postúpení pohľadávky. To, že je prípadné oznámenie o postúpení pohľadávky zaslané neskôr neznamená pritom jeho neplatnosť, znamená to len, že dlžník sa do doby oznámenia zbaví svojho záväzku plnením pôvodnému veriteľovi. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu R46/2009 a R119/2003, ktoré podporujú argumentáciu žalovaného v tom, že dlžník aj súd musia akceptovať oznámenie o postúpení pohľadávky ako dokument sám o sebe zakladajúci prechod aktívnej legitimácie a to najmä za stavu, že platnosť postúpenia nebola samostatne napadnutá žalobou. Podľa žalovaného išlo o predčasné rozhodnutie, ktoré si žiadalo ďalšie dokazovanie a najmä podloženie záverov súdu zákonnými ustanoveniami.

36. Podľa žalovaného súd neakceptovaním postúpenia pohľadávky defacto poprel nielen možnosť procesnej obrany žalovaného, ale aj samotné práva pána H. ako tretej osoby. Ako súd uviedol v rozsudku, žalovaný nerozporoval samotný fakt sprostredkovania obchodu Kavsak zo strany pána H.. Je teda zrejmé, že na strane pána H. vznikol právny nárok na zaplatenie provízie za toto sprostredkovanie. Tento nárok zanikol jeho uspokojením a to tým, že žalobca plnil dohodnutú províziu žalovanému. Tento stav bol medzi stranami 3 roky nesporný. Ak súd uznal právo žalobcu na vydanie platieb z titulu bezdôvodného obohatenia, automaticky tým poškodil pána H. a žalovaného na jeho právach. Nárok zaniknutý uspokojením pohľadávky už nemôže opakovane vzniknúť, resp. sa obnoviť. V dôsledku postupu súdu teda došlo k odňatiu hmotných práv pána H., resp. žalovaného a zároveň k zabráneniu ich uplatňovania si súdnou cestou, čím súd nerešpektoval práva pána H., resp. žalovaného na súdnu ochranu. Žalovaný uviedol, že ak by súd vychádzal z toho, že pohľadávka pána H. nezanikla zaplatením uvedených faktúr a ich zaplatením žalovanému vzniklo bezdôvodné obohatenie, tak potom logicky musí naďalej existovať. Ako taká teda mohla byť legitímne postúpená na akúkoľvek tretiu osobu a teda aj na žalovaného. Podľa žalovaného nezakazuje, aby prejav vôle bol formulovaný podmienene a to aj v závislosti na postoji druhého účastníka k započítavanej pohľadávke.

37. Žalovaný poprel záver okresného súdu, že na započítanie nemohli byť použité nároky vyplývajúce zo sporných faktúr. Pohľadávka sama bola nadobudnutá od pána H. a predstavuje nárok na zaplatenie odmeny za sprostredkovanie obchodu Kavsak. Podľa žalovaného súdom zvolený postup, pri ktorom uznal nárok na bezdôvodné obohatenie žalobcu a súčasne neakceptoval akýkoľvek prejav pána H. a žalovaného smerujúci k postúpeniu a následnému započítaniu pohľadávky bráni pánovi H.vi uplatniť si jeho pohľadávku zo sprostredkovania obchodu, ktorá nebola sporná a žalobcom nikdy nebola rozporovaná tak, aby žalobca nemohol využiť prípadnú námietku premlčania voči tejto pohľadávke.

38. Žalovaný sa v odvolaní domáhal toho, že okresný súd nevykonal ním navrhnutý dôkaz, ktorý navrhol vo svojom podaní zo dňa 28.2.2020 v bode 4. podania a to vypočutie tam uvedených osôb. Ide o osoby na strane žalobcu aj žalovaného, medzi ktorými prebiehala elektronická komunikácia týkajúca sa obchodu Kavsak. Mal za to, že vypočutie uvedených osôb by prispelo k zisteniu úplného skutkového stavu a objasnilo najmä skutočnosti tvrdené žalovaným, teda že žalovaný bol od počiatku danej komunikácie jej účastníkom prostredníctvom osôb pána V., pána H., pani X. a že daný obchod bol sprostredkovaný pánom H.m a ním kontrolovanými osobami vrátane žalovaného a že výška odmeny za sprostredkovanie bola dohodnutá tak, ako to tvrdí žalovaný a že žalovaný bol oprávnený vystaviť faktúry súvisiace s projektom Kavsak. Rovnako žalovaný ponechal na úvahe súdu, ktoré ďalšie dôkazy z rozsiahlej elektronickej komunikácie medzi ním a žalobcom bude vyžadovať na preukázanie tvrdení žalovaného a súd sa rozhodol ďalšie dôkazy nepožadovať vrátane nevykonania dôkazu výsluchmi navrhnutých svedkov z dôvodu, že to nepovažoval za účelné. Podľa žalovaného tak okresný súd ukrátil žalovaného o možnosť preukázania a podpory jeho skutkových tvrdení, čo následne viedlo k nedostatočne zistenému skutkovému stavu a na ňom založeným nesprávnym skutkovým zisteniam.

39. Žalovaný aj v odvolaní namietal, že pre konanie pred súdom Slovenskej republiky neboli splnené procesné podmienky. Poukázal na svoje podanie zo dňa 28.02.2020, v ktorom uviedol, že súd v Belforte vo Francúzsku vydal dňa 30.09.2014 rozhodnutie, podľa ktorého má byť spor medzi žalobcom a žalovaným týkajúci sa projektu Salomonde II. (ide o iný projekt medzi stranami, tiež spadajúci pod PPA a dodatok k PPA) rozhodovaný Obchodným súdom vo Viedni v súlade s PPA. Táto skutočnosť nebola v konaní popretá. Žalovaný zároveň poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ č. C-456/11 zo dňa 15.11.2012, v zmysle ktorého rozhodnutie, ktorým súd členského štátu odmietol svoju právomoc na základe doložky o voľbe právomoci z dôvodu, že táto doložka je platná, zaväzuje súdy ostatných členských štátov, čo sa týka rozhodnutia o nedostatku právomoci tohto súdu, ktoré je obsiahnuté vo výroku rozhodnutia, ako aj konštatovania platnosti tejto doložky. Pokiaľ okresný súd skonštatoval svoju viazanosť rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici a tvrdil, že v odvolacom konaní žalovaný nenamietal skutočnosť existencie rozhodnutia súdu v Belforte, tak žalovaný uviedol, že v prvostupňovom konaní nemal dôvod predložiť vyššie uvedený rozsudok, nakoľko k zastaveniu konania došlo na základe jeho námietky nedostatku právomoci súdu a to v dôsledku preukázania dohody účastníkov o voľbe právomoci v PPA. V samotnom odvolacom konaní vedenom pred Krajským súdom v Banskej Bystrici nemal žalovaný možnosť rozsudok súdu v Belforte predložiť, nakoľko odvolací súd nenariadil pojednávanie, ani nežiadal žalovaného o vyjadrenie a proti rozhodnutiu krajského súdu nebolo prípustné odvolanie ako žalovaný uviedol vyššie. Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že vo veci konal a rozhodol súd, ktorý nemal právomoc tak urobiť, nakoľko účastníci PPA si dohodli na riešenie všetkých sporov právomoc Obchodného súdu vo Viedni. Pokiaľ teda bude v konaní preukázaná aplikovateľnosť PPA na právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je nevyhnutné aplikovať PPA kompletne, t. j. vrátane doložky o rozhodovacej právomoci Obchodného súdu vo Viedni.

40. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie okresného súdu zrušil a vrátil súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

41. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril, že sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie. Uviedol, že ako vyplýva z odvolania žalovaného, tento nemá ani po piatich rokoch trvania sporu istotu, či a kto poskytol žalobcovi sprostredkovateľské služby. Nešpecifikoval ani ich rozsah - a nevyjadril sa k námietke, že pôvodná zmluva sa vzťahovala výlučne na území Francúzska a susediacich krajín.

42. Pokiaľ žalovaný rozvíja teóriu o omyle žalobca uviedol, že vzhľadom k zmene majiteľov spoločnosti v polovici roku 2010 vykonával kontrolu poskytnutých finančných plnení s podozrením na vyvádzanie

prostriedkov z podniku. Preto tiež u predmetných faktúr, ktoré neboli podložené zmluvou ani činnosťou vydal pokyn k uplatneniu bezdôvodného obohatenia.

43. Žalobca uviedol, že v záverečnej pasáži sa žalovaný snaží navodiť situáciu, že došlo k cesii zmluvy a snáď k postúpeniu pohľadávky (prípis žalovaného zo dňa 25.3.2020) k možnosti previesť cesiu do 12 mesiacov od uzavretia zmluvy sa žalobca vyjadroval už skôr vo väzbe na dodatok č. 1, ktorý po 5 rokoch od uzavretia pôvodnej zmluvy (s iným subjektom, než je žalobca) uzavrel opäť pán H.. Za úsmevný označil žalobca „zápočet“ ku ktorému sa vyjadril v podaní zo dňa 7.4.2020. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

44. Žalovaný v replike na vyjadrenie žalobcu uviedol, že z úkonov vykonaných žalovaným v konaní jednoznačne vyplýva, že zo strany žalovaného ako subjektu patriaceho do podnikateľskej skupiny pána Y. H. došlo k poskytnutiu služby sprostredkovania obchodu ohľadom zákazky Kavsak v celkovej hodnote 1.112.000,- Eur.

45. K námietke žalobcu, že žalovaný sa nevyjadril k tomu, že pôvodná zmluva sa vzťahoval len na územie Francúzska a susediacich krajín žalovaný uviedol, že tomu nerozumie a nepovažuje ju za relevantnú pre konanie, rovnako ako ju za relevantnú evidentne nepovažoval súd. Podľa žalovaného znenie článku 17 PPA nijak nevylučuje sprostredkovanie obchodu mimo územia Francúzska a okolitých krajín. Zároveň daný obchod Kavsak bol sprostredkovaný pre zákazníka so sídlom vo Francúzsku (alston hydro france so sídlom Grenoble Francúzsko).

46. Tvrdenie žalobcu, že omyl pri platení faktúry zistil v súvislosti s kontrolou poskytnutých finančných plnení vykonávanou v súvislosti so zmenou majiteľa spoločnosti v polovici roku 2010 označil za nehodnovernú a vyvolávajúcu množstvo otázok. Ak malo ísť o kontrolu v súvislosti so zmenou majiteľa v polovici roku 2010, nie je zrejmé, prečo boli poukázané platby v období od októbra 2010 do apríla 2012 a výzva na bezdôvodné obohatenie bola zaslaná až 05.08.2013. Zároveň hlavná účtovníčka odsúhlasila záväzok žalobcu ku dňu 31.12.2012. Podľa žalovaného si žalobca sám odporuje. Zároveň trval na tom, že žalobca nevysvetlil a neodôvodnil aký omyl spôsobilo opakované uhrádzanie platieb žalovanému a s teóriou o podozrení na vyberanie prostriedkov z firmy prišiel až vo svojom vyjadrení k odvolaniu. Túto teóriu označil žalovaný za účelovú. Vo zvyšku zotrval na svojom odvolaní v plnom rozsahu.

47. Žalobca v duplike na repliku žalovaného uviedol, že žalovaný si vo svojom vyjadrení opäť protirečí, keď v bode 1. uvádza, že žalovaný poskytol sprostredkovateľské služby, pričom v predchádzajúcich podaniach uvádzal, že služby poskytol pán H., ktorý následne postúpil pohľadávky. Upozornil, že vzhľadom ku koncentrácii konania už nemôže žalovaný dopĺňať svoje tvrdenia ani predkladať nové dôkazy. Vo zvyšku rovnako zotrval na predchádzajúcom vyjadrení k odvolaniu.

48. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa ustanovení a (ďalej len ), bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia , pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a nevyžaduje to ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol v zmysle a odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

49. Odvolací súd vychádzal v zmysle zo skutkového stavu zisteného okresným súdom: Z predloženej PRIVILEGED PARTNERSHIP AGREEMENT vyplýva, že dňa 24.06.2005 uzavrela spoločnosť ČKD Blansko Strojírny, a. s., IČO: 26 23 86 24 ako dodávateľ s pánom Y.m H.m Dohodu o výhradnom partnerstve, predmetom ktorej bola úprava práv a povinností súvisiacich so sprostredkovaním dodávok výrobkov, činností, prípadne služieb pre konečného objednávateľa. Obsahom tejto dohody bola aj dohoda zmluvných strán o možnosti delegovania tejto dohody pánom Y.m H.m na akúkoľvek spoločnosť z jeho spoločností v období 12 mesiacov. Obsahom dohody bola aj dohoda zmluvných strán o výške provízie v rozpätí od 10 % do 20 %, dohodnutej písomne pred zaslaním cenovej ponuky klientovi, vrátane provízie pre miestneho zástupcu alebo agenta.

50. Z predloženého PRIVILEGED PARTNERSHIP AGREEMENT Amendment to base agreement dated 24/06/2005 vyplýva, že dňa 25.08.2009 uzavrel žalobca, t.j. spoločnosť ČKD Blansko Holding, a. s., IČO:

27 70 42 71 ako dodávateľ s pánom Y.m H.m dodatok k Dohode o výhradnom partnerstve, predmetom ktorého bolo vypustenie bodov 1, 2 a 3 uzavretej dohody, úprava práv a povinností súvisiacich s výpočtom provízií v bode 5b, pričom dodatok obsahuje novú dohodu o výške provízií v rozpätí od 2,5 % do 6 %, v závislosti od objemu kontraktu v zmysle stanovených limitov a úprava podmienok pre ukončenie dohody. Dodatok obsahuje ustanovenie, podľa ktorého pre správne porozumenie musia byť provízie dohodnuté a potvrdené pre každú jednotlivú objednávku písomne obomi stranami v zmysle vyššie uvedeného rámca.

51. Z predloženého Cancel of privileged partnership agreement dated 24/06/2005 and 25 August 2009 vyplýva, že dňa 02.05.2013 žalobca, t.j. spoločnosť ČKD Blansko Holding, a. s., IČO: 27 70 42 71, výpoveďou adresovanou pánovi Y.vi H.vi, v súlade s článkom 19 ukončil platnosť uzavretej Dohody o výhradnom partnerstve zo dňa 24.06.2005 a jej dodatku zo dňa 25.08.2009. Výpovedná doba v zmysle článku 19 uplynula 31.12.2013.

52. Z predloženého AGREEMENT FOR PAYMENT OF COMMISSIONS zo dňa 20.05.2010 vyplýva, že strany sporu uzavreli dňa 20.05.2010 pre projekt „Alqueva 2“ osobitnú písomnú dohodu o vyplatení provízie v celkovej výške 10.500,-Eur.

53. Z predloženého AGREEMENT FOR PAYMENT OF COMMISSIONS zo dňa 22.08.2006 vyplýva, že žalovaný uzavrel so spoločnosťou ČKD Blansko Strojírny, a. s. dňa 22.08.2006 pre projekt „Chancy Pougny“ osobitnú písomnú dohodu o vyplatení provízie v celkovej výške 45.000,-Eur.

54. Z predloženého Cooperation base - Engineering commission zo dňa 12.07.2005 vyplýva, že žalovaný uzavrel so spoločnosťou ČKD Blansko Strojírny, a. s. dňa 12.07.2005 pre objednávky od klienta ALSTON osobitnú písomnú dohodu o výške provízie 10 %.

55. Z predložených faktúr č. 11008-945 zo dňa 26.08.2010 na sumu 4.200,-Eur, č. 11012-982 zo dňa 10.12.2010 na sumu 3.150,-Eur a č. 11104-1033 zo dňa 11.04.2011 na sumu 3.150,-Eur vyplýva, že týmito faktúrami žalovaný vyúčtoval žalobcovi províziu za projekt „Alqueva 2“ v celkovej výške 10.500,- Eur podľa uzavretej dohodou o vyplatení provízie zo dňa 20.05.2010.

56. Z predložených faktúr č. 11001-895 zo dňa 11.01.2010 vo výške 10.984 Eur (suma uhradená dňa 08.10.2010), faktúry č. 11010-959 zo dňa 12.10.2010 vo výške 10.984 Eur (suma uhradená dňa 01.12.2010), faktúry č.11105-1056 zo dňa 16.05.2011 vo výške 10.587,90 Eur (suma uhradená dňa 13.12.2011), faktúry č. 11105-1057 zo dňa 16.05.2011 vo výške 10.587,90 Eur (suma uhradená dňa 13.12.2011), faktúry č. 11105-1058 zo dňa 16.05.2011 vo výške 1.188,29 Eur (suma uhradená dňa 18.04.2012) a faktúry č. 11107-1090 zo dňa 18.07.2011 vo výške 10.587,90 Eur (suma neuhradená) a zhodných tvrdení strán sporu vyplýva, že týmito faktúrami žalovaný vyúčtoval žalobcovi províziu za projekt „Kavsak“ v celkovej výške 54.919,99 Eur, z ktorej sumu 44.332,09 Eur žalobca žalovanému uhradil. Neuhradená zostala faktúra č. 11107-1090 zo dňa 18.07.2011 vo výške 10.587,90 Eur.

57. Z výpisu z obchodného registra žalovaného vyplýva, že jediným spoločníkom žalovaného je Y. H., bytom Belfort, Francúzsko, ktorý je zároveň aj jedným z dvoch konateľov žalovaného, so samostatným konateľským oprávnením.

58. Z výzvy žalobcu na vrátenie bezdôvodného obohatenia zo dňa 05.08.2013 vyplýva, že žalobca vyzval žalovaného na vrátenie chybne odoslaných platieb na základe faktúr uvedených v bodoch 36 a 37 tohto rozsudku v celkovej výške 1.364.226,73 CZK v lehote do 09.08.2013. Výzva bola žalovanému doručená elektronicky dňa 05.08.2013.

59. Zo zoznamu predložených faktúr na č.l. 68 vyplýva, že žalobca z 32 vystavených faktúr žalovaného, uhradil žalobca žalovanému 26 z nich. Z vyjadrení strán sporu a ďalších predložených listinných dôkazov na č.l. 97-102 a 142-146 spisu vyplýva, že žalovaný pri posledných 5 neuhradených faktúrach zo zoznamu v celkovej výške 67.608 Eur uplatnil svoj nárok na ich zaplatenie voči žalobcovi (v postavení žalovaného) na Obchodnom súde vo Viedni, ktorý vydal európsky platobný rozkaz, voči ktorému podal žalobca odpor a vec bola prevedená do civilného konania, ktoré je prerušené do skončenia konania prebiehajúceho na tunajšom súde.

60. Z predloženej mailovej dokumentácie na č.l. 152a vyplýva, že medzi žalobcom prostredníctvom pána O. a spoločnosťou SCID Technique konajúcej P. V., v záujme žalovaného prebehla elektronická komunikácia ohľadne objednávky od spoločnosti ALSTOM na 3 motýlikové klapky Kavsak. Okresný súd zároveň zistil, že podpísanie dodatku zo dňa 25.08.2009 k PPA zo strany pána Y. H. bolo komunikované stranami sporu.

61. Z predloženého Oznámenia o postúpení pohľadávok vystaveného dňa 25.03.2020 v Belforte okresný súd zistil, že týmto oznámením Y. H. vzhľadom na sústavné popieranie oprávnenia spoločnosti RAILTECH fakturovať poskytnuté služby, ku ktorému dochádza v rámci súdneho sporu vedeného tunajším súdom pod sp. zn. oznámil žalobcovi, že bezprostredne po uzavretí zmluvy PPA zo dňa 24.06.2005 postúpil všetky práva z nich vyplývajúce na spoločnosť RAILTECH, vrátane práva na zaplatenie dohodnutej odmeny za poskytnuté služby („engineering fees“). Oznamovateľ uviedol, že spoločnosť RAILTECH preto odmenu fakturovala oprávnene, čo oznamuje opakovane, nakoľko informácia o postúpení práv, resp. pohľadávok bola poskytnutá osobám komunikujúcim za žalobcu o danej zákazke (najmä pánovi V.). Vedomosť o tom vyplýva aj z akceptácie faktúr a ich úhrady.

62. Z predloženého Oznámenia o započítaní pohľadávky vystaveného dňa 27.03.2020 v Belforte vyplýva, že žalovaný týmto úkonom adresovaným žalobcovi oznamuje, že ako vlastník pohľadávok vyplývajúcich z faktúr uvedených v bode 37 tohto rozsudku v celkovej výške 54.919,89 Eur tieto započítava na pohľadávku žalobcu vo výške 44.332,09 Eur, ktorú si žalobca uplatňuje v súdnom konaní vedenom tunajším súdom pod sp. zn. titulom bezdôvodného obohatenia. Podľa predloženého podacieho lístka bolo oznámenie odoslané poštou v Lieskovci dňa 01.04.2020.

63. Podľa (ďalej len ), táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.

64. Podľa , pri použití tejto časti zákona podľa odsekov 1 a 2 je rozhodujúca povaha účastníkov pri vzniku záväzkového vzťahu.

65. Podľa , ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

66. Podľa (ďalej len ), kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

67. Podľa , bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

68. Podľa , predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

69. Podľa , záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.

70. Podľa , záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

71. Podľa , , veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

72. Podľa , ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

73. I keď žalovaný uviedol námietku, že v konaní neboli splnené procesné podmienky až na poslednom mieste svojho rozsiahleho odvolania, odvolací súd ako prvé preskúmaval, či je daná právomoc slovenských súdov na rozhodovanie, a teda či je odvolací súd oprávnený rozhodnúť o odvolaní

žalovaného v konaní vedenom medzi žalobcom a žalovaným. Zhodne so svojim rozhodnutím č. k. -124 zo dňa 18.7.2019 dospel odvolací súd k záveru, že dohoda o výhradnom partnerstve (ďalej len PPA) zo dňa 24.06.2005, v ktorej si zmluvné strany tejto dohody dohodli v čl. 16, že „právne predpisy platné v súvislosti s touto dohodou a pracovné a výrobné podmienky vychádzajú z podmienok Obchodného súdu Viedeň, Rakúsko“ nebola uzavretá medzi žalobcom a žalovaným, ako sa toho žalovaný domáha, ale bola uzavretá medzi subjektom ČKD Blansko Strojírny, a.s. (IČO: 262 38 624) a fyzickou osobou pánom Y. H.m so sídlom XRueGeorgesClemenceau, P. Z., J. (podoba krstného mena Y. je uvedená vo výpise z Obchodného registra RAILTECH SK, s.r.o., v zmluvných dokumentoch založených v spise je uvádzaná aj podoba krstného mena Y.). Rovnako dodatok k dohode o výhradnom partnerstve (ďalej len Dodatok) zo dňa 25.8.2009 naväzujúci na PPA neuzatváral žalovaný. V tomto prípade bol dodatok uzavretý medzi spoločnosťou ČKD Blansko, Holding a.s. IČO: 277 04 271 a opäť fyzickou osobou Y. H. so sídlom v Belforte Francúzsko. Žalovaný predložil v konaní iba jeden dokument, z ktorého vyplýva, že tento bol uzavretý priamo medzi žalobcom a žalovaným a to „Cooperation base - engineering commission - Základ pre spoluprácu inžinierska provízia“ (ďalej len Základ pre spoluprácu) zo dňa 12.07.2005. Tento dokument neobsahuje výber rozhodcovského súdu, ani Obchodného súdu vo Viedni, ani iného rozhodcovského súdu.

74. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný nepredložil doklad o tom, že by si žalobca a žalovaný písomne zvolili pre rozhodovanie svojich sporov Obchodný súd vo Viedni, ako sa toho žalovaný domáha. V danom prípade si navyše uplatňuje žalobca nárok z vydania bezdôvodného obohatenia, teda nárok z právneho vzťahu, ktorý nebol založený zmluvou medzi žalobcom a žalovaným, tvrdenie že tento právny vzťah je pokrytý dohodou PPA bol procesnou obranou žalovaného, ktorá bola v priebehu konania vrátená. Pokiaľ v konaní nebolo preukázané, že PPA ako dohodu obsahujúcu aj rozhodcovskú doložku uzavrel s pôvodne pravdepodobným právnym predchodcom žalobcu priamo žalovaný, vychádzal odvolací súd z toho, že je daná právomoc slovenských súdov na rozhodovanie sporov, ktoré vedie žalobca ako subjekt registrovaný v Českej republike voči žalovanému ako subjektu registrovanému v Slovenskej republike a to v obvode miestne príslušného Okresného súdu Žiar nad Hronom.

75. Žalovaný v rozsiahlom odvolaní opakoval námietky, s ktorými sa vysporiadal už okresný súd. Keďže odvolací súd sa stotožnil aj so skutkovými závermi okresného súdu aj s právnym posúdením veci tak, ako ho podrobne vysvetlil okresný súd, argumenty okresného súdu nebude z dôvodu hospodárnosti opakovať a v zmysle ust. sa následne vyjadrí k námietkam žalovaného uvedeným v odvolaní len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia.

76. Procesná obrana žalovaného sa v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a neskôr aj v rámci odvolacieho konania postupne vyvíjala. Žalovaný sa spočiatku proti nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia bránil tým, že medzi ním a žalobcom bol uzavretý právny vzťah, ktorý odvodzoval z dohody PPA zo dňa 24.06.2005, z dodatku k PPA zo dňa 25.08.2009 a na potvrdenie svojho vyjadrenia, že právny vzťah vznikol priamo medzi žalobcom a žalovaným sa domáhal aj dokumentu Základ pre spoluprácu zo dňa 12.07.2005. S odvolaním sa na tieto dokumenty následne tvrdil, že to bol práve žalovaný, kto v rámci projektu Kavsak sprostredkoval pre žalobcu obchod a na základe toho mu vznikol nárok na vyplatenie inžinierskej provízie. Žalobca v rámci procesného útoku túto obranu namietol a poukázal na skutočnosť, že žalovaný nebol zmluvnou stranou dohôd, na ktoré poukazuje, konkrétne PPA zo dňa 24.06.2005 a Dodatku k PPA zo dňa 25.08.2009. Ďalej poukázal na to, že ohľadom projektu Kavsak nebola uzavretá zmluva so žalovaným a že žalovaný ani sprostredkovane v tejto súvislosti nevykonával, pretože to bola povinnosť fyzickej osoby Y. H.. Odvolací súd sa v tejto súvislosti stotožnil so skutkovými zisteniami okresného súdu, ktorý v súlade s tvrdeniami žalobcu dospel k záveru, že žalovaný nebol zmluvnou stranou ani v PPA zo dňa 24.06.2005, ani v Dodatku k PPA zo dňa 25.08.2009.

77. Privileged partnership agreement zo dňa 24.06.2005 neuzatváral žalovaný, avšak ani žalobca, pretože túto dohodu uzavrelo ČKD Blansko Strojírny, a.s., samostatná právnická osoba s IČO: 262 38 624. Z výpisu z Obchodného registra Českej republiky nevyplýva prepojenosť medzi spoločnosťou Strojírny ČKD Blansko, a. s. a spoločnosťou ČKD Blansko Holding, a. s. (IČO: 277 04 271) z ktorého by vyplývalo vzájomné právne nástupníctvo (zlúčenie, splynutie, alebo rozdelenie). Napriek tomu je zrejmé, že spoločnosť ČKD Blansko Strojírny a. s. bola vo vzťahu k pánovi L. H.vi prípadne vo vzťahu k žalovanému neskôr nahradená spoločnosťou ČKD Holding a.s. z čoho vyplýva, že vzhľadom na právne

vzťahy bola spoločnosť ČKD Blansko Strojírny, a.s. právnym predchodcom ČKD Holding tak, ako to uviedol aj okresný súd.

78. Pokiaľ ide o druhú zmluvnú stranu dohody PPA a Dodatku k PPA, v oboch prípadoch ňou bola fyzická osoba Y. H.. Nielenže túto dohodu uzatváral ako fyzická osoba, ale si aj vymienil, že ju uzatvára ako „Intuitae Personae“. Obe dohody tak uzavrel ako kontrakt, pri ktorom je spôsob poskytnutia služby viazaný na konkrétnu fyzickú osobu a to na pána Y.a H.. V dohode PPA si strany vymedzili, že pán H. je oprávnený delegovať túto dohodu na niektorú zo svojich spoločností a to v lehote 12 mesiacov. V spise nie je založený žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že k takémuto postúpeniu práv z PPA na niektorú zo spoločností pána H. v dobe 12 mesiacov došlo. Predpoklad, že k postúpeniu teda nedošlo je podporený skutočnosťou, že aj dodatok k PPA uzatváral pán Y. H. (Intuitae Personae) dňa 25.08.2009, teda po uplynutí 12 mesiacov počas ktorých bol oprávnený postúpiť práva z PPA na svoje spoločnosti.

79. Skutkový záver okresného súdu, že žalovaný nebol zmluvnou stranou s PPA zo dňa 24.06.2005, ani zmluvnou stranou z dodatku k PPA zo dňa 25.08.2009 tak odvolací súd vyhodnotil ako správny. Zároveň sa stotožnil so skutkovým záverom okresného súdu, že v lehote dohodnutej medzi zmluvnými stranami v PPA nevyužil pán H. možnosť delegovať túto dohodu na ktorúkoľvek spoločnosť v rámci jeho skupiny v lehote 12 mesiacov. V opačnom prípade by už dodatky k dohode museli uzatvárať tie spoločnosti, na ktoré by práva z tejto zmluvy bol postúpil.

80. Za správny považuje odvolací súd aj skutkový záver okresného súdu, že vyššie uvedené závery nie sú popreté ani listinou predloženou žalovaným označenou ako základ pre spoluprácu zo dňa 12.07.2005. Táto listina sa nepochybne týka komunikácie žalovaného ohľadom projektov s tretím subjektom ALSTOM, čo však neznamená, že je listinou meniacou ustanovenia alebo závery z PPA zo dňa 24.06.2005. Základ pre spoluprácu bol totiž podpísaný už priamo medzi žalovaným RAILTECH SK, s.r.o. a predpokladaným právnym predchodcom žalobcu ČKD Blansko v čase, keď žalobca ešte ani nevznikol ku dňu 12.07.2005 (podľa výpisu z Obchodného registra Českej republiky žalobca vznikol až 11.10.2006). Je zrejmé, že žalobca neskôr vstúpil do právnych vzťahov so žalovaným po svojom právnom predchodcovi ČKD Blansko Strojírny, a. s., čo žalovaný preukázal samostatnými dohodami o platení provízií týkajúcimi sa projektov Alqueva 2 a projektu Chancy Pougny. Z dokladov predložených žalovaným tak vyplýva, že určitá forma spolupráce medzi žalovaným a žalobcom existovala, že bola založená ešte za pôsobenia právneho predchodcu žalobcu, v čom pokračoval žalovaný (na základe nie je zrejmé akého právneho úkonu) a tiež je zrejmé, že konkrétne projekty, ktoré prebiehali na línii spolupráce žalobcu a žalovaného boli písomne dohadované medzi žalobcom a žalovaným, pričom boli konkrétne vymedzené pomery, v akých mal žalovaný nárok na zaplatenie provízií.

81. Žalovaný však k projektu Kavsak, ktorého sa týkajú sumy uplatnené v konaní žalobcom, nepredložil žiadne dokumenty, ani iné než písomné dôkazy, potvrdzujúce spoluprácu medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaný až v odvolaní aplikoval procesnú obranu, ktorou poukázal na skutočnosť, že medzi ním a žalobcom predsa nebolo nevyhnutné mať písomne dohodnuté rozdelenie provízií, s čím odvolací súd súhlasí, pretože v obchodnom právnom vzťahu, pokiaľ nie je zmluva zo zákona povinne písomná prebiehajú právne úkony aj neformálnym spôsobom, avšak potom má zmluvná strana sťaženú dôkaznú pozíciu v prípade, ak nevie uniesť dôkazné bremeno toho, že vstúpila do určitého právneho vzťahu s inou zmluvnou stranou. V danom prípade vedel žalovaný uniesť dôkazné bremeno vzájomného právneho vzťahu ohľadom tých faktúr, ktoré si žalobca voči nemu neoprávnene uplatnil z projektu Alqueva 2, pretože žalovaný preukázal, že mal so žalobcom uzavretú dohodu o platení sprostredkovateľskej provízie. Pre prípad Kavsak však podobnou dohodou žalovaný zrejme nedisponuje. Nemôže potom preukázať, že on ako právnická osoba RAILTECH SK, s.r.o. mal v prípade sprostredkovania obchodu v projekte Kavsak nárok na zaplatenie tejto provízie od žalobcu.

82. Žalovaný tak v konaní paradoxne nepreukázal to, že on bol zaviazaný na sprostredkovanie pre žalobcu, namiesto toho predložil dokumenty, ktoré naznačujú, že záväzok medzi žalobcom ohľadom sprostredkovania jednotlivých obchodov z francúzskym subjektom ALSTOM prevzal na seba pán Y. H. ako fyzická osoba.

83. Pokiaľ ide o to, kto konkrétne vykonával sprostredkovanie jednotlivých obchodov, či pán H., alebo ktorá z jeho spoločností (medzi ktoré patrí aj žalovaný), okresný súd správne dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal, že sprostredkovanie v projekte Kavsak vykonal práve on. Žalovaný sa v

konaní pred súdom prvej inštancie aj v odvolacom konaní domáhal toho, že okrem iného z e-mailovej komunikácie predloženej do súdneho spisu vyplýva, že on zabezpečoval sprostredkovanie spolupráce v projekte Kavsak. Z e-mailovej komunikácie predloženej žalovaným (dôkaz vykonaný okresným súdom) pritom vyplýva, že fyzicky zabezpečoval komunikáciu s predstaviteľmi ČKD pán P.. Žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nedokazoval, že by tento pán bol jeho zamestnancom alebo osobou, ktorá by bola ním poverená konať v rámci právnych úkonov. V e-mailovej komunikácii sa pán V. identifikuje spôsobom: „Za RAILTECH SK s.r.o. P. V., SCID Engineering“, teda ako osoba pôsobiaca v spoločnosti SCID Engineering. Zároveň dokumenty zasielané pánom V. v prílohe podpisoval priamo pán Y. H., to sa týka práve Dodatku k zmluve o zvýhodnenom partnerstve zo dňa 25.08.2009 ku zaslaniu ktorej predložil žalovaný e-mailovú dokumentáciu zo dňa 25.08.2009. Z nej vyplýva, že pán P. V. dostal „návrh Dodatku k našej Zmluve o zvýhodnenom partnerstve“, pričom tento návrh dodatku k „našej zmluve“ bol opäť podpísaný fyzickou osobou Y.om H.m a nie RAILTECH SK, s.r.o., ani SCID Enginnering, bez ohľadu na to, za ktorú z týchto spoločností v danom prípade e-mailovej komunikácie pán P. V. konal.

84. Okresný súd na základe uvedeného správne uviedol, že nebolo preukázané, žeby sprostredkovateľské oprávnenie dohodol žalobca, ani to, že sprostredkovanie reálne vykonal žalobca. Žalovaný totiž v konaní predložil dôkazy, z ktorých vyplýva, že sprostredkovanie si žalobca dohodol s inou osobou než je žalovaný. PPA podpísal právny predchodca žalobcu s pánom Y.om H.m (Intuitae Personae), pričom v konaní nebolo preukázané, že by oprávnenia z týchto zmlúv na niektorú zo svojich spoločností v dohodnutej dobe 12 mesiacov postúpil. Zároveň z dôkazných prostriedkov predložených žalovaným nevyplynulo, že by sprostredkovanie obchodu Kavsak zo všetkých spoločností pána H. vykonával práve a len RAILTECH SK, s.r.o. ako žalovaný. Fyzicky sa na ňom zrejme podieľal pán P. V., ktorý však nebol ani len označený za predstaviteľa spoločnosti RAILTECH SK s.r.o.

85. Poukazovať na nesprávnosť vyššie uvedených záverov iba s odôvodnením, že toto sa nepreukázalo v prípade projektu Alqueva 2 nie je dôvodné, pretože v prípade projektu Alqueva 2 bola skutková situácia odlišná. Ani pri projekte Alqueva 2 neboli predložené dokumenty, ktoré by potvrdzovali uzavretie zmluvy o sprostredkovaní ohľadom projektu Alqueva 2, takéto zmluvy však nie je nutné uzatvárať písomne. Žalovaný pohľadom projektu Alqueva 2 predložil dôkazy z ktorých vyplynulo, že nárok na sprostredkovateľskú províziu žalovanému vznikol na základe Dohody o zaplatení provízie zo dňa 20.05.2010, v ktorej sa žalobca zaviazal vzhľadom na hodnotu zmluvy 210.000,- Eur zaplatiť províziu žalovanému vo výške 10.500,- Eur. Avšak skutočnosť, že žalobca a žalovaný úspešne zrealizovali iné projekty, než sú predmetom konania, nie sú dôkazom o tom, že zrealizovali aj ten projekt, ktorý po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom ostal predmetom konania, teda projekt Kavsak.

86. Ku konkrétnym námietkam uvedeným v odvolaní odvolací súd uvádza, že nie je možné stotožniť sa s tvrdením žalovaného, že z Rámcovej dohody o províziách zo dňa 12.07.2005 explicitne vyplýva, že táto sa odvoláva na zmluvu o spolupráci PPA zo dňa 24.06.2005. Rámcová dohoda o províziách sa síce skutočne odvoláva na „predĺženie zmluvy o partnerstve“ (partnerschip agreement extension), avšak ako už bolo vyššie uvedené, PPA zo dňa 26.04.2005 aj Dodatok k PPA zo dňa 25.08.2009 neboli zmluvnými dokumentmi, ktorých zmluvnou stranou by bol žalovaný. Pokiaľ medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá iná „zmluva o partnerstve“, na ktorej predĺženie sa Rámcová dohoda o províziách mala odvolávať, takáto v konaní predložená nebola.

87. Argument žalovaného, že žalobca uznal oprávnenosť faktúr, ktoré vystavil žalovaný na základe dohody Alqueva, ktorá bola uzatvorená na základe Rámcovej dohody o províziách je v tomto prípade irelevantná, pretože žalobca uznal nárok žalovaného z dohody Alqueva 2 nie na základe toho, že predtým pán H. s ním uzavrel PPA, ale na základe toho, že žalobca priamo so žalovaným uzavrel Rámcovú dohodu o províziách ohľadom projektu Alqueva 2 dňa 20.05.2010.

88. Žalovaný namietol, že okresný súd v rozsudku nevyhodnotil dôkaz predložený žalovaným, ktorým je odsúhlasenie záväzkov vykonané hlavným účtovníkom žalobcu zo dňa 31.12.2012 ako relevantný dôkaz. Okresný súd pritom uvedený dokument vyhodnotil a dokonca šiel nad rámec procesnej obrany žalovaného, keď vyhodnocoval aj to, či by bolo možné tento dokument posúdiť ako uznanie záväzku podľa , i keď to žalovaný netvrdil. Odvolací súd sa so závermi okresného súdu stotožnil, pretože samotné odsúhlasenie záväzku v účtovníctve má len evidenčný charakter. Za určitých okolností, ak také vyplývajú zo skutkového stavu, je možné odsúhlasenie záväzku chápať ako nepriame potvrdenie skutočnosti, že dlžník si je evidovaného záväzku vedomý a cíti sa ním viazaný. Evidencia záväzku v

účtovníctve, ani potvrdenie o tejto evidencii však nie je písomným uznaním záväzku v zmysle . V danom prípade zo všetkých skutkových okolností vyplýva, že žalobca sa pôvodne domnieval, že faktúry k projektu Kavsak má hradiť priamo žalovanému, k čomu nie je nutné ani účtovníctvo žalobcu, pretože to vyplýva zo skutočnosti, že žalovanému priamo uhradil päť faktúr. Je teda pochopiteľné, že aj ohľadom šiestej faktúry týkajúcej sa toho istého projektu mal pôvodne žalobca za to, že ju má hradiť priamo žalovanému. Preto skutočnosť, že táto šiesta faktúra bola evidovaná v účtovníctve žalobcu ako záväzok voči žalovanému má rovnakú výpovednú hodnotu ako skutočnosť, že prvých päť faktúr k projektu Kavsak žalobca žalovanému uhradil. Z oboch týchto skutočností vyplýva, že žalobca bol pôvodne presvedčený, že sprostredkovanie k projektu Kavsak poskytoval priamo žalovaný, inak by mu tie faktúry uhrádzať nemohol. Okresný súd následne správne poukázal aj na skutočnosť, že aj keby týmto spôsobom došlo k faktickému uznaniu záväzku (nie písomnému) stále by to zakladalo iba vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok žalobcu voči žalovanému ku dňu uhradenia faktúry, resp. ku dňu odsúhlasenia šiestej faktúry skutočne existoval. Paradoxne bola táto skutočnosť vyvrátená práve tými dokladmi, ktoré v konaní predkladal žalovaný, pretože žalovaný predkladal dôkazy svedčiace o tom, že právny vzťah sprostredkovania bol uzavretý s pánom Y.om H.m a nie so žalovaným, a že tento záväzok sprostredkovania aj vykonal pán H., i keď fyzicky zrejme jeho pokyny vykonávali zamestnanci jeho vlastných obchodných spoločností.

89. Žalovaný v priebehu konania pred okresným súdom namietal, že tvrdenie žalobcu, že faktúry boli zaplatené omylom, je nedôveryhodné. Uviedol, že podľa ) by právny úkon vykonania platby smerujúcej k následku v podobe zániku záväzku dlžníka mohol byť považovaný za neplatný úkon iba z dôvodu podstatného a ospravedlniteľného omylu vyvolaného druhým účastníkom právneho úkonu. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje, že samotné zaplatenie faktúry nebolo spochybnené a táto platba nemôže byť vyhodnotená ako neplatný právny úkon. Žalobca sa nedomáhal neplatnosti právneho úkonu platby, ak by sa ho domáhal znamenalo by to, že sa na úrovni kontaktu s príslušným peňažným domáha neplatnosti úkonu zaplatenia. V danom prípade však úkon zaplatenia prebehol, avšak subjektu, ktorý nebol oprávnený tieto sumy prijať. Skutočnosť, či žalovaný bol alebo nebol oprávnený platbu prijať bola potom predmetom dokazovania ohľadom toho, či zo strany žalovaného došlo k poskytnutiu služby, za ktorú by mal nárok na prijatie platby poslanej žalobcom.

90. Žalovaný sa domáhal toho, že podľa právnej teórie je bezdôvodné obohatenie konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu. S takýmto vymedzením odvolací súd súhlasí. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca zaslal platbu v rozsahu piatich faktúr subjektu, zo strany ktorého nedošlo ani k uzavretiu vzájomného právneho vzťahu rezultujúceho v záväzku subjektu (žalovaného) poskytnúť službu a zároveň nedošlo k preukázaniu toho, že služba bola žalovaným subjektom poskytnutá. Z uvedeného dôvodu žalobca zo svojho majetku vydal žalovanému finančné prostriedky na prijatie ktorých na strane žalovaného nebol právny dôvod. Majetok žalobcu sa tak zmenšil a naopak majetok žalovaného sa tak neoprávnene zväčšil, tým bol daný nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Okresný súd v ods. 51 svojho odôvodnenia tak správne uviedol, že keďže žalovaný dôkazné bremeno ohľadne opodstatnenosti vystavenia 5 faktúr v celkovej výške 44.332,09 Eur neuniesol, dostal sa pri svojej obrane do dôkaznej núdze, na základe čoho plnenie poskytnuté žalovanému zo strany žalobcu, ktorými došlo k uhradeniu 5 vystavených faktúr, predstavuje na strane žalovaného plnenie poskytnuté bez právneho dôvodu v zmysle .

91. Žalovaný v odvolaní uviedol, že v prípade žalobcu nebolo v konaní spochybnené, že mu bol zo strany pána H. a jeho prepojených subjektov (vrátane žalovaného) sprostredkovaný obchod a poskytnuté technické poradenstvo, na základe ktorého uzavrel zmluvu so zákazníkom ALSTOM. Žalovaný tým sám potvrdil, že sprostredkovanie bolo žalobcovi poskytnuté zo strany pána H. a jeho prepojených subjektov. Uvedené tvrdenie nepriamo odporuje obrane žalovaného, že sprostredkovanie bolo poskytnuté priamo a výlučne žalovaným ako jedným z prepojených subjektov pána H..

92. Žalovaný sa v priebehu konania domáhal toho, aby sa súd nezameriaval iba na formálnu stránku právnych vzťahov medzi stranami, ale aby na ne prihliadal v širších súvislostiach. Uviedol, že na úrovni medzinárodného obchodu sú uzatvárané komplikované obchody, ktoré nie vždy sú pokryté ideálnymi dokumentmi, čo je dané tým, že strany majú potrebu reagovať promptne, a preto niektoré veci nezazmluvnia po formálnej stránke ideálne. Z uvedeným tvrdením žalovaného o neformálnosti kontraktačného mechanizmu v medzinárodnom obchode sa odvolací súd môže stotožniť, avšak

pokiaľ došlo k pochybeniu na úrovni zazmluvnenia konkrétnych právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným, tieto nie je možné prehliadnuť s poukazom na údajný obsah „širších súvislostí“. Ak by odvolací súd predmet sporu otočil a povedal by, že je zrejmé, že k sprostredkovaniu došlo zo strany pána H. a že žalobcovi je teda vlastne jedno, či platil sprostredkovateľskú províziu priamo pánovi H.vi alebo niektorej zo spoločností pána H., poprel by tým skutkový stav zistený v priebehu konania pred okresným súdom. Pán H. si vo svojich dohodách zo dňa 24.06.2005 aj v Dodatku k PPA zo dňa 25.08.2009 výslovne vyhradil osobné poskytovanie služby, preto si musel byť vedomý toho, že pokiaľ bude mať záujem, aby konkrétne sprostredkovanie bolo vykonané niektorou z jeho spoločností (a následne aj nárok na zaplatenie provízie aby potom vznikol niektorej z jeho spoločností) bolo nevyhnutné, aby si to príslušná spoločnosť konkrétnym spôsobom dohodla. Tento predpoklad potvrdzujú Rámcové dohody o províziách ku projektu Alqueueva 2 aj ku projektu Chancy Pougny. Preto domáhať sa v konaní benevolentnosti zo strany súdov s tvrdením, že veď je pochopiteľné, ak nie všetko je formálne dotiahnuté do konca by bolo porušením práv žalobcu, v prípade ktorého došlo k poskytnutiu provízie subjektu, pri ktorom nebolo preukázané, že by s ním mal uzavretú zmluvu a nebolo ani preukázané, že by konkrétne tento žalovaný subjekt bol príslušnú službu poskytol.

93. Žalovaný namietal, že akceptovanie rozhodnutia okresného súdu, pokiaľ ide o výkon práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj pokiaľ by napĺňal formálne znaky bezdôvodného obohatenia, mal byť posúdený ako úkon v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. S takýmto záverom sa nestotožnil okresný súd a nestotožnil sa s ním ani odvolací súd, pretože nie je v rozpore s poctivým obchodným stykom vyžadovať vrátenie platby od subjektu, ktorému bola bez právneho dôvodu poskytnutá. Pokiaľ dohody so žalobcom uzatváral priamo pán H. a pokiaľ tento si vyhradil sprostredkovanie a realizoval ho prostredníctvom zamestnancov svojej spoločnosti, bol oprávnený uplatniť si nárok na zaplatenie týchto sprostredkovateľských služieb priamo sám. Dôvody, pre ktoré tak robili jeho obchodné spoločnosti, neboli predmetom tohto konania.

94. Žalovaný v odvolaní namietol tvrdenie žalobcu, že v konaní nebol predložený žiadny mechanizmus výpočtu sprostredkovateľskej provízie a s odvolaním sa na vyjadrenie zo dňa 28.02.2020 poukázal na e-mail zasielaný pánom V. dňa 03.08.2009. Je zrejmé, že tento mail sa týkal niektorej dodávky žalobcu pre zákazníka ALSTOM, odkazujúci na Dodatok k PPA, avšak z tohto mailu nie je zrejmé, že by sa týkal projektu Kavsak. Odvolací súd iba pripomína, že rovnako tie projekty, pri ktorých bola písomne uzavretá dohoda o platení provízie (Alqueva 2 a Chancy Pougny) sa týkali sprostredkovania pre ten istý subjekt ALSTOM HYDRO France. Je preto zrejmé, že určitá písomná komunikácia ohľadom tohto zákazníka a sprostredkovania projektov následne ohľadom výpočtu sprostredkovateľskej provízie prebiehala, nie však zrejme, že to v tomto prípade predloženého e-mailu bolo práve k projektu Kavsak.

95. K námietke žalovaného, že zistenia okresného súdu, ktorý mal za to, že nebolo preukázané tvrdenie žalovaného, že výška provízie medzi stranami sporu pri projekte Kavsak bola upravená PPA zo dňa 24.06.2005 a jej Dodatkom zo dňa 25.08.2009 sa už odvolací súd vyjadril vyššie. Ako uviedol, má za to, že Dohoda PPA zo dňa 24.6.2005 rovnako, ako jej Dodatok zo dňa 25.08.2009 nebol uzavretý so žalovaným, ale bol uzavretý s fyzickou osobou Y. H.. Pokiaľ sa žalovaný domáha časovej súvislosti medzi podpisom Dodatku k PPA 25.08.2009 a podpisom zmluvy medzi žalobcom a zákazníkom na projekt Kavsak dňa 30.10.2009 treba uviesť, že v konaní je irelevantné, či Dodatok k PPA obsahoval alebo neobsahoval výslovný odkaz, že sa týka projektu Kavsak. Relevantné je, že oba uvedené dokumenty PPA, ako aj Dodatok k PPA žalovaný nepodpisoval a nebol zmluvnou stranou týchto právnych vzťahov. Následne potom časová súvislosť vystavenia faktúr je v danom prípade tiež irelevantná, pretože ak tieto faktúry boli vystavované na projekt Kavsak a mali byť vystavené subjektu, ktorý bol z projektu Kavsak zaviazaný, tak nemali byť vystavené žalovaným.

96. Rovnako je možné prisvedčiť žalovanému, že k určeniu výšky provízie ohľadom na objem obchodu nie je nevyhnutné v zmysle platných právnych predpisov uzavretie osobitnej písomnej dohody, pretože o provízii sa strany môžu dohodnúť aj ústne, výška provízie môže byť aj konkludentne akceptovaná jej zaplatením. Aj v týchto prípadoch je však nevyhnutné, aby to zaplatenie provízie nadväzovalo na určité uzavretie právneho vzťahu a na poskytnutie služby konkrétnym subjektom. Práve tieto dve základné skutkové tvrdenia žalovaného však v konaní preukázané neboli.

97. Pokiaľ žalovaný namieta, že v rozsudku okresného súdu chýba vysporiadanie sa so skutočnosťou, či dvojstranný právny úkon, teda vystavenie faktúry jednou stranou a ich prijatie a úhrada druhou stranou

nie je tzv. osobitnou dohodou o výške provízie, kedy naznačuje, že úhrada smerujúca ku konkrétnej faktúre je zároveň uznaním záväzku, treba poukázať na to, že táto procesná obrana nebola pred vyhlásením uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí uplatnená, a preto sa na ňu vzťahuje zákonná koncentrácia konania v zmysle . Zároveň, pokiaľ túto procesnú obranu žalovaný nevzniesol, okresný súd nemal dôvod sa s ňou vysporiadať.

98. Žalovaný sa v konaní domáhal toho, že v prípade návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia je nevyhnutné, aby splnenie predpokladov bezdôvodného obohatenia preukázal ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. Žalobca túto skutočnosť aj tvrdil, tvrdil, že bolo získané bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného tým, že prijal plnenie z piatich faktúr a zároveň tvrdil, že k týmto piatim faktúram nebol so žalovaným uzavretý žiaden právny vzťah a nebolo mu poskytnuté zo strany žalovaného ani žiadne plnenie. Negatórne tvrdenie nie je možné dokázať. Dokazuje sa vždy pozitívne tvrdenie. Voči tvrdeniu žalobcovi vzniesol procesnú obranu žalovaný, ktorý obe tvrdenia žalobcu poprel s poukazom na uzatvorenie PPA zo dňa 24.06.2005 a Dodatku k PPA zo dňa 25.08.2009 a s poukazom na základ pre spoluprácu zo dňa 12.07.2005. Ako bolo uvedené vyššie, táto jeho obrana bola v konaní vyvrátená. Žalobca tak zo svojej strany splnil aj povinnosť tvrdenia o tom, že žalovanému boli poskytnuté finančné prostriedky. Táto skutočnosť ani nebola medzi žalobcom a žalovaným sporná, sám žalovaný priznal, že mu boli finančné prostriedky vo výške uplatnenej návrhom zo strany žalobcu poskytnuté.

99. Ako vyplýva z odvolania žalovaného v bode 2.2 sám žalovaný uviedol, že „Z dôkazov predložených v konaní vyplýva, že pán H. vlastnil pohľadávku voči žalobcovi vo výške zodpovedajúcej sporným faktúram. Jeho pohľadávka vznikla na základe sprostredkovania obchodu Kavsak pre žalobcu a jej výška vyplýva z Dodatku k PPA“. Toto vyjadrenie žalobcu paradoxne potvrdzuje vyššie naznačené závery, že v skutočnosti k sprostredkovaniu v prospech žalobcu došlo zo strany pána H., ktorý sa na toto sprostredkovanie zaviazal, jednak dohodou PPA zo dňa 24.06.2005 a jednak dodatkom k tejto dohode zo dňa 25.08.2009, pričom ako žalovaný v konaní poukázal práve tento dodatok k dohode zo dňa 25.08.2009 súvisel s projektom Kavsak. Naopak, s projektom Kavsak nemohol súvisieť Základ pre spoluprácu zo dňa 12.07.2005, keďže tento bol uzatváraný ešte pred dohadovaním okolnosti k projektu Kavsak v roku 2009.

100. K námietkam žalovaného súvisiacim s postupovaním pohľadávky zo strany pána H. na žalovaného sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením okresného súdu. Primárne je treba poukázať na to, že v dohode PPA zo dňa 24.06.2005 si strany dohodli možnosť delegovania tejto dohody na akúkoľvek spoločnosť zo spoločnosti pána H. v období 12 mesiacov. V takom prípade nejde o jednoduché postúpenie pohľadávky v zmysle , ale ide o postúpenie práv a povinností z dohody na ďalší subjekt, pričom ďalší subjekt preberá všetky práva a povinnosti z tejto dohody. Keďže strany si v PPA nedohodli, že by k takémuto postúpeniu muselo nevyhnutne dôjsť písomne, je možné prisvedčiť námietkam žalovaného, že k nim mohlo dôjsť ústne alebo skutočným konaním. Avšak z dodatku k Dohode zo dňa 24.06.2005 vyplýva, že tento Dodatok dňa 25.08.2009 opäť uzatvárala fyzická osoba Y. H., pričom pokiaľ by došlo k postúpeniu práv a povinností z dohody PPA, už aj dodatok k tejto dohode s PPA by musel uzatvárať ten subjekt, na ktorý by k tomuto postúpeniu došlo.

101. Od postúpenia práv a povinností komplexne zo zmluvy je nutné odlišovať postúpenie pohľadávky vzhľadom na niektorý konkrétny nárok veriteľa voči dlžníkovi. Inak povedané pán H., ktorý mal právo na zaplatenie provízií z jednotlivých projektov dohodnutých ním ako fyzickou osobou a zabezpečovaných ním ako fyzickou osobou, aj keď prostredníctvom jeho spoločnosti mohol postúpiť svoje právo na zaplatenie finančných prostriedkov na ktorúkoľvek svoju spoločnosť prostredníctvom zmluvy o postúpení pohľadávky. Takýto doklad však v konaní predložený nebol. Správne na to poukázal aj právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 04.03.2020. Právny zástupca žalobcu vtedy opätovne vyjadril, že spochybňuje samotný základ vystavených faktúr, keďže je sporné, či predmetnú činnosť niekto vykonal a či ju vôbec vykonal. Upozornil na to, že žalobca od začiatku upozorňuje na to, že dohodu o výhradnom partnerstve uzavrel iný subjekt, než je žalovaný a upozornil tiež na to, že nedošlo k preukázaniu cesie tejto zmluvy na žalovaného. Žalovaný následne doručil oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 25.03.2020, z ktorého však nevyplýva, že by bol žalovaný postúpil konkrétnu finančnú pohľadávku voči žalobcovi na žalovaného. Z tohto oznámenia iba vyplýva, že bezprostredne po uzavretí zmluvy zo dňa 24.06.2005 (PPA) postúpil všetky práva z nich vyplývajúce na spoločnosť RAILTECH SK, s.r.o., vrátane práva na zaplatenie dohodnutej odmeny za poskytnuté služby. Inak povedané, predložené

oznámenie o postúpení pohľadávky vlastne nie je postúpením pohľadávky, je iba oznámením o tom, že v predchádzajúcom období údajne po uzavretí PPA zo dňa 24.06.2005 mala byť pohľadávka postúpená na žalovaného, k čomu sa okresný súd správne vyjadril, že takýto dokument zo dňa 25.03.2020 nie je dôveryhodný vzhľadom na to, že dodatok k PPA bol opäť uzavretý priamo fyzickou osobou Y. H. dňa 25.08.2009. Z toho vyplýva, že nemohol bezprostredne po 24.06.2005 postúpiť všetky svoje práva a povinnosti z dohody PPA na žalovaného.

102. Žalovaný namietol, že pokiaľ okresný súd uznal právo žalobcu na vydanie platieb z titulu bezdôvodného obohatenia, automaticky tým poškodil pána H. a žalovaného na jeho právach. Uviedol, že nárok zaniknutý uspokojením pohľadávky už nemôže opakovane vzniknúť, resp. sa obnoviť. Tento záver nie je odvolaciemu súdu celkom zrejmý, pretože pokiaľ vznikla pohľadávka pána H. voči žalobcovi, táto nemohla zaniknúť plnením žalobcu voči tretiemu subjektu (žalovanému).

103. Okresný súd sa tiež správne vysporiadal so zrejmou neurčitosťou oznámenia o započítaní pohľadávky, pretože žalovaný mal v úmysle započítať voči žalobcovi tie pohľadávky, ktoré boli zo strany žalobcu žalovanému uhradené. Pán H. nemohol postúpiť na žalovaného pohľadávku z konkrétnych faktúr, pretože tieto konkrétne faktúry nevystavoval pán H., ale vystavoval ich žalovaný a žalovanému tieto konkrétne faktúry zaplatené boli. Oznámenie o započítaní pohľadávky je preto zmätočným dokumentom, ktorý žalobca rovnako aj okresný súd správne vyhodnotili ako úkon, ktorý nemohol vyvolať zamýšľané právne účinky započítania údajnej pohľadávky žalovaného voči žalobcovi. Odvolací súd nad rámec uvedeného pripomína, že predmetom tohto konania nebol právny vzťah pána H. a žalobcu. Okresný súd sa správne sústredil na zodpovedanie otázky, či takýto zmluvný vzťah bol uzavretý so žalovaným a či túto činnosť vykonával žalovaný.

104. Z procesného hľadiska sa žalovaný domáhal pochybenia okresného súdu ohľadom toho, že tento nevykonal dôkaz údajne navrhovaný vo vyjadrení žalovaného zo dňa 28.02.2020, vzťahujúci sa na vypočutie tam uvedených osôb. V písomnom podaní zo dňa 28.02.2020 žalovaný v bode I. bod 4 uviedol, že sprostredkovanie projektu Kavsak a poskytovanie technickej podpory na tomto projekte zo strany žalovaného zabezpečovali osoby O., J. F., J. J. z ČKD a osoby P. V. poverený pánom H.m viesť obchodnú a technickú komunikáciu v daných projektoch. Žalovaný uviedol, že „v prípade, ak to bude potrebné, žalovaný navrhuje vypočutie vyššie uvedených osôb“.

105. Využitie procesnej obrany prostredníctvom navrhnutia dôkazných prostriedkov musí spĺňať určité parametre predvídané . Ak sa sporová strana domáha vykonania dôkazu formou vypočutia konkrétnych osôb je nevyhnutné, aby toto vypočutie navrhla. Podmienečné navrhnutie spôsobom „v prípade, ak to bude potrebné“ nie je kvalifikovaným navrhnutím vypočutia konkrétnych svedkov, z ktorého by vyplývalo, že bez neho nie je možné v spore rozhodnúť. Zároveň žalovaný neuviedol, k akým skutočnostiam by títo svedkovia mali byť vypočutí tak, aby viedli k zisteniu skutkového stavu. Okresný súd vzhľadom na ostatné dôkazné prostriedky produkované žalovaným, ako aj žalobcom správne dospel k záveru, že z takto všeobecného návrhu nebolo zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti nad rámec predložených dôkazov by osoby O. V., J. F., J. J. alebo P. V. mohli poskytnúť. Zároveň pokiaľ ide o vyjadrenie P.a V.a, toto mohol v písomnej podobe doručiť žalovaný kedykoľvek v priebehu konania. Okresný súd odôvodnil prečo vypočutie týchto osôb neakceptoval, takže k porušeniu procesných práv žalovaného nedošlo.

106. Aj ďalšia námietka žalovaného, ktorý uviedol, že žalovaný ponechal na úvahe súdu, ktoré ďalšie dôkazy z rozsiahlej elektronickej komunikácie medzi ním a žalobcom bude vyžadovať na preukázanie tvrdení žalovaného, nie je súladná s postupom predvídaným . V zmysle CSP zaťažuje povinnosť skutkového tvrdenia sporové strany. Okresný súd nebol povinný hádať, ktoré ďalšie dôkazy z rozsiahlej elektronickej komunikácie vykonávanej obchodnými spoločnosťami pána H. a žalobcom by mohli byť relevantnými dôkazmi v prejednávanej veci. Všetky dôkazy, ktoré žalovaný považoval za relevantné, mal právo súdu predložiť. Skutočnosť, že mu tým vznikali náklady na zabezpečenie prekladu ho v danom prípade nezbavujú povinností skutkových tvrdení, ani povinnosti znášania dôkazného bremena ku jednotlivým skutkovým tvrdeniam.

107. Odvolací súd je v zmysle odvolacími dôvodmi viazaný, preto napadnuté rozhodnutie okresného súdu preskúmaval iba v rozsahu odvolania žalobcu a inými dôvodmi sa nezaoberal.

108. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vecne správne, preto ho v zmysle potvrdil.

109. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa , a tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi voči žalovanému, ktorý nebol v odvolacom konaní úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s súd prvej inštancie.

110. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).