Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-8-2020.pdf
PDF · 180.1 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/8/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Spálovej a Mgr. Lucie Mizerovej v spore žalobcu: P. T., nar. XX. K. XXXX, trvalo bytom T., časť obce L., ul. Z. Y. XXXX/XX, zastúpeného splnomocnenkyňou: AK JUDr. Repáň a partneri, s.r.o., M. R. Štefánika 25, 036 01 Martin, IČO: 50711776, proti žalovanému: N. U., nar. XX. Y. XXXX, trvalo bytom O., ul. P. XXXX/XX, zastúpenému splnomocnenkyňou: Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., Nám. SNP 3, 917 01 Trnava, IČO: 36857548, o zaplatenie 6.500 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 21. mája 2019 č. k. 24C/120/2015-229, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.500 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 6.000 eur od 5.6.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; II. žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu; III. štátu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu; IV. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť svedkyni W. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Z. Y. XX, T., svedočné vo výške 27,60 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 489, § 517 ods. 2, § 657, § 658 ods. 1 O. z. (zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov); § 191 CSP (zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov); § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení ku dňu omeškania a § 10c ods. 1 tohto nariadenia, a poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2010 sp. zn. 3 Cdo 325/2009. Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou z 11.3.2015, doručenou súdu 13.3.2015, domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.500 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 6.000 eur od 5.6.2012 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 4.4.2012 uzavrel so žalovaným Zmluvu o pôžičke v zmysle § 657 O.z., kde sa mu žalovaný zaviazal poskytnutú pôžičku vo výške 6.000 eur spolu s úrokom z pôžičky vo výške 500 eur vrátiť najneskôr do 4.6.2012 v hotovosti k rukám žalobcu. Žalovaný sa zaviazal, že v prípade nevrátenia požičanej sumy ku dňu dohodnutému v Zmluve o pôžičke, je povinný uhradiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 0,5 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania až do úplného vyrovnania požičanej sumy. Po viacerých telefonických urgenciách zo strany žalobcu a prísľuboch zo strany žalovaného, mu tento do dnešného dňa dlžnú čiastku neuhradil. Výzvou zo 6.3.2015 žalobca vyzval žalovaného na úhradu dlžnej čiastky i písomne prostredníctvom svojho splnomocneného právneho zástupcu JUDr. Jána Repáňa, avšak bezúspešne. Žalobca si uplatňuje aj zákonný úrok z omeškania
vo výške 5 % ročne. Žalobca ako dôkazy označil a predložil Zmluvu o pôžičke zo 4.4.2012, výzvu na zaplatenie zo 6.3.2015. Súd prvej inštancie vo veci vydal platobný rozkaz č. k. 24C/120/2015-12 z 19.6.2015, čím vyhovel žalobe v plnom rozsahu. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný odpor, v ktorom uviedol, že Zmluvu o pôžičke zo 4.4.2012 predtým nevidel, zmluvu nepodpisoval, neuzatváral, nikomu nedával splnomocnenie a na zmluve nie je podpis žalovaného ale sfalšovaný. Žaloba je podľa žalovaného nedôvodná a navrhol ju zamietnuť. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 4.4.2012 písomnú Zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalobca prenechal žalovanému sumu 6.000 eur, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť žalobcovi spolu s úrokom vo výške 500 eur do 4.6.2012, čo vyplynulo z čl. I. a II. Zmluvy o pôžičke. Žalovaný v konaní popieral, že podpis na Zmluve o pôžičke je jeho a tvrdil, že jeho podpis na Zmluve o pôžičke je sfalšovaný a on zmluvu nepodpisoval. Súd prvej inštancie v konaní nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectvo, odbor ručné písmo - identifikácia pisateľa, nakoľko na posúdenie uvedenej skutočnosti boli potrebné odborné znalosti. Zo znaleckého posudku znalca Mgr. Miroslava Koutného č. 10/2018, znalca z odboru písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo (identifikácia pisateľa) vyplýva, že podpis na zmluve o pôžičke uzatvorenej dňa 4.4.2012 je pravým podpisom N. U. (žalovaného). Z uvedeného znaleckého posudku mal súd preukázané, že sporný podpis na Zmluve o pôžičke zo 4.4.2012 je pravým podpisom žalovaného. Žalovaný v konaní namietal tento znalecký posudok z dôvodu, že znalec podľa neho nemal dostatočný počet porovnávacích podpisov. K uvedenej námietke súd prvej inštancie uviedol, že súd síce znalcovi predložil menší počet porovnávacích podpisov ako žiadal znalec, avšak znalec znalecký posudok bez ďalších požiadaviek vypracoval a neodmietol vypracovať znalecký posudok z dôvodu nedostatku porovnávacích podpisov, pričom žiadny zákonný predpis nestanovuje presný počet porovnávacích podpisov potrebných pre vyhotovenie znaleckého posudku a záväzným nie je ani novinový článok, na ktorý žalovaný poukazoval. Znalecký posudok sa od iných dôkazných prostriedkov líši tým, že jeho hodnoteniu nepodliehajú znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti, súd pritom hodnotí presvedčivosť posudku, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými prevedenými dôkazmi. Ide o špecifický a významný dôkaz, ktorý súd použije pri rozhodovacej činnosti založenej na riešení odbornej otázky. Znalec musí vychádzať z odborných znaleckých záverov a nielen zo skutočností, ktoré príslušná osoba alebo osoby vnímajú svojimi zmyslami. Znalec v prejednávanej veci vychádzal z porovnávacích podpisov žalovaného zabezpečených súdom a to z rôznych inštitúcii z daného obdobia. Po oboznámení sa so znaleckým posudkom súd zistil, že znalec ustanovený vo veci so zreteľom na svoje odborné znalosti a skúsenosti a predložené porovnávacie podpisy prehľadným a logickým zdôvodnením vyložil svoje odborné závery a podklady, z ktorých pri zodpovedaní mu zadanej odbornej otázky postupoval. Z uvedeného znaleckého posudku mal súd potom preukázané, že žalovaný predmetnú zmluvu o pôžičke dňa 4.4.2012 podpísal. Žalovaný v konaní ďalej namietal, že žalobca nepreukázal reálne odovzdanie finančných prostriedkov žalovanému. Z čl. III Zmluvy o pôžičke, ktorý znie: "Dlžník svojím podpisom potvrdzuje prevzatie peňažnej hotovosti, ktorá je predmetom tejto zmluvy o pôžičke", mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný podpisom uvedenej zmluvy potvrdil prevzatie peňažnej hotovosti, a teda samotná Zmluva o pôžičke je dôkazom, že žalovaný peňažnú sumu vo výške 6.000 eur reálne od žalobcu prevzal a to aj s poukazom na ustálenú judikatúru (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2547/2011, rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 43C/183/2013 zo 16.12.2013, rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 50C/310/2014 z 31.3.2015), podľa ktorej ak zmluva o pôžičke obsahuje prehlásenie dlžníka, že prevzatie pôžičky od veriteľa potvrdzuje svojím podpisom na zmluve, odporuje pravidlám logického myslenia uveriť bez ďalšieho obrane dlžníka, že predmet pôžičky od veriteľa neprevzal. Pokiaľ by totiž predmet pôžičky žalovaný od žalobcu neprevzal, bolo by úplne nelogické, aby podpísal zmluvu, ktorá obsahuje prehlásenie o prevzatí. Samotná Zmluva o pôžičke je dokladom o prevzatí predmetu pôžičky, preto by bolo nadbytočné, aby si účastníci Zmluvy o pôžičke obsahujúcej takúto klauzulu spisovali a navzájom vydávali ešte ďalší doklad o prevzatí finančnej hotovosti s totožným znením. Žalobca ako fyzická osoba nie je v zmysle žiadneho právneho predpisu povinný, vzhľadom k tomu, že išlo o poskytnutie pôžičky medzi dvomi fyzickými osobami nepodnikateľmi, vystaviť žalovanému o poskytnutej pôžičke príjmový pokladničný blok alebo iné obdobné potvrdenie. Pri pôžičke peňazí je písomné potvrdenie dlžníka o prevzatí peňazí obsiahnuté v zmluve o pôžičke postačujúcim dôkazom. Žalobca poskytol žalovanému pôžičku, čo žalovaný podpisom Zmluvy o pôžičke výslovne potvrdil. Celkom zrejmý obsah zmluvných dohôd účastníkov občianskoprávnych dohôd, nemôže byť vyvrátený na základe jednoduchého popretia zo strany účastníka, ktorý preukázateľne nechce niesť následky
porušenia povinnosti zo zmluvného vzťahu. Tvrdenie žalobcu je aj v súlade aj s čl. I Zmluvy o pôžičke, podľa ktorého veriteľ "vyplatil" dlžníkovi sumu 6.000 eur dňa 4.4.2012 v hotovosti, pričom v slovese vyplatil je použitý minulý čas, z čoho logicky vyplýva, že túto sumu veriteľ dlžníkovi už odovzdal. Uvedený skutkový stav a ani text predmetnej pôžičky preto nie je totožný so skutkovým stavom a textom pôžičky uvedeným v rozhodnutí Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/289/2012 z 31.10.2012, na ktoré poukazoval žalovaný. Podpísanie Zmluvy o pôžičke žalovaným a prevzatie peňazí žalovaným mal súd preukázané aj z výsluchu svedkyne W. T.. Žalovaný v konaní namietal, že svedkyňa je manželkou žalobcu a preto by jej výpoveď mala byť posúdená ako výpoveď strany sporu, ktorá má záujem na výsledku tohto sporu a jej výpoveď v súvislosti s jej pomerom k žalobcovi, resp. k samotnej veci, nie je možné považovať za objektívnu a dôveryhodnú. Súd prvej inštancie k tejto námietke uviedol, že hodnovernosť výpovede svedka je možno hodnotiť aj s prihliadnutím k spôsobu, akým svedok prednáša zisťované skutočnosti a i k tomu, aký je pomer svedka k stranám. Hodnotenie výpovede svedka z hľadiska jeho hodnovernosti je vecou súdu, ktorý vykonáva dokazovanie. Aj keď súd nemusí uveriť svedeckým výpovediam, k tomu, aby im neuveril, musí mať vážne, nespochybniteľné a jednoznačné dôvody. K spôsobu tohto hodnotenia by odvolací súd mohol prihliadnuť iba vtedy, ak by hodnovernosť výpovede svedka bola hodnotená na základe skutočností, ktoré sa podľa všeobecných skúseností na hodnovernosť výpovede nevzťahujú (uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/379/2016 - 138 z 20.6.2017). V danom prípade zo žiadnych okolností prípadu nevyplýva úvaha o nevieryhodnosti tejto svedkyne, keďže okolnosť o príbuzenskom vzťahu k žalobcovi nemôže byť sama o sebe dôvodom, pre ktorý by súd nemohol na ňou vypovedané skutočnosti týkajúce sa prejednávaného prípadu prihliadať, keďže aj CSP nevylučuje výsluch svedka, ktorý je príbuzným niektorej zo strán sporu. Aj tento svedok ako každý iný svedok bol pred svojím výsluchom poučený o trestných následkoch krivej výpovede podľa § 346 Trestného zákona. Svedkyňa pri výsluchu podrobne opísala celý kontraktačný proces uzatvárania predmetnej zmluvy od prípravy písomnej Zmluvy o pôžičke až po vyzývanie žalovaného na vrátenie požičanej sumy, z obsahu jej výpovede vyplýva, že vypovedala jasne, zrozumiteľne, prehľadne a zhodne o tých istých skutočnostiach ako žalobca, bez pochybností o obsahu skutočností prednesených v jej výpovedi, teda presvedčivo. V prejednávanom prípade nebola hodnovernosť v konaní vypočutej svedkyne spochybnená a táto nevyplynula ani z okolností prípadu. Žalovaný v konaní ďalej tvrdil, že číslo občianskeho preukazu, ktoré bolo uvedené v Zmluve o pôžičke pri jeho mene, nikdy nevlastnil. V Zmluve o pôžičke pri identifikačných údajoch dlžníka je uvedené číslo občianskeho preukazu SH 851343. Z potvrdenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trnave, odboru poriadkovej polície, oddelenie dokladov zo 7.3.2019 mal súd preukázané, že žalovaný bol vlastníkom občianskeho preukazu s číslom SH 851343 od 10.4.2002 do 10.4.2012, počas tejto doby platnosti nebola hlásená strata ani krádež uvedeného dokladu, o výmenu za ďalší občiansky preukaz požiadal dňa 10.4.2012 a stal sa vlastníkom občianskeho preukazu č. EC085864. Uvedeným dôkazom teda bolo vyvrátené aj toto tvrdenie žalovaného. V konaní bolo nesporné, že žalovaný dlžnú sumu žalobcovi nevrátil v dohodnutej lehote splatnosti, t. j. do 4.6.2012, preto súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.500 eur, pozostávajúcu z požičanej sumy 6.000 eur a dohodnutého úroku vo výške 500 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Pokiaľ ide o požadovaný úrok z omeškania aj v tejto časti považoval súd žalobu za dôvodnú, nakoľko bolo v konaní preukázané, že žalovaný sa so splnením dlhu dostal do omeškania a žalobcovi vzniklo právo požadovať od žalovaného aj úroky z omeškania. Súd mal preukázané, že žalovaný je v omeškaní od 5.6.2012, nakoľko žalovaný dlžnú sumu nevrátil žalobcovi do termínu dohodnutého v Zmluve o pôžičke, t .j. do dňa 4.6.2012, preto sa nasledujúcim dňom dostal do omeškania. Nakoľko záväzkový vzťah vznikol pred 1.2.2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31.1.2013 aj za dobu omeškania po 31.1.2013. Výšku úroku z omeškania mal súd preukázanú, keď základná úroková sadzba ECB ku dňu omeškania žalovanej bola vo výške 0,75 % zverejnená na webovej stránke www.nbs.sk., t. j. 0,75 % + 8 bodov spolu výška 8,75 % ročne. Žalobca však žiadal priznať úrok z omeškania len vo výške 5 % ročne, ktorý návrh súd nemohol prekročiť, preto súd žalobe aj v tejto časti vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 6.000 eur od 5.6.2012 do zaplatenia. V časti o trovách konania rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP, vecne plným úspechom žalobcu v konaní. V časti o trovách štátu svoje rozhodnutie odôvodnil právne čl. 4 ods. 1 a § 259 CSP a vecne tým, že o nároku štátu na náhradu trov konania rozhodol podľa pomeru úspechu vo veci tak, že štát má voči žalovanému, ktorý bol v konaní neúspešný, nárok na náhradu trov konania, ktoré štát zaplatil súdnemu znalcovi Mgr. Miroslavovi Koutnému zo štátnych prostriedkov (uznesením č. k. 24C/120/2015-145 z
27.6.2018) vo výške 520,81 eur, v plnom rozsahu, s tým, že o výške náhrady trov konania štátu súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. O nároku svedkyne W. T. na svedočné rozhodol súd podľa pomeru úspechu vo veci tak, že žalovaný, ktorý bol v konaní neúspešný, je povinný zaplatiť svedkyni W. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Z. Y. XX, T., svedočné vo výške 27,60 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalovaný, s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Bol názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP). Žalovaný považuje odvolaním napádaný rozsudok za nesprávny a založený na nedostatočne vyhodnotených skutkových tvrdeniach, nakoľko sa súd v dostatočnom rozsahu nezaoberal relevantnými tvrdeniami a dôkazmi predloženými žalovaným. Žalovaný nesúhlasí s tvrdeniami uvedenými v odôvodnení rozsudku, s úvahami a závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k napádanému rozsudku, a zároveň má za to, že napádaný rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný od začiatku predmetného konania popieral vznik údajného zmluvného vzťahu medzi žalovaným a žalobcom na základe žalobcom doloženej zmluvy o pôžičke zo 4.4.2012 (ďalej len ,,zmluva“), reálne prevzatie údajnej pôžičky od žalobcu (vymáhanej v tomto konaní žalobcom), a zároveň žalovaný od začiatku predmetného konania absolútne odmietal tvrdenia žalobcu ako aj nároky uplatnené žalobcom v tomto konaní. Žalovaný od začiatku predmetného konania trval na skutočnosti, že uvedenú zmluvu so žalobcom nikdy vedome neuzatvoril, a ani od žalobcu nikdy reálne neprevzal sumu vo výške 6.000 eur. Uvedená argumentácia žalovaného bola od začiatku konania nemenná a konštantná. Žalovaný má zároveň za to, že žalobca v konaní žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal, že by od neho žalovaný žiadal peniaze (pôžičku) v žalobcom tvrdenej výške, že by sa so žalovaným za účelom uzavretia zmluvy stretli, a už vôbec nepreukázal, že by došlo k reálnemu odovzdaniu a prevzatiu peňažných prostriedkov na základe zmluvy žalovanému na mieste uvádzanom žalobcom (výpoveď žalobcu na pojednávaní dňa 2.11.2015), ktoré dokonca nie je v zmluve výslovne uvedené. Tvrdenia žalobcu o uzavretí zmluvy, resp. o poskytnutí pôžičky na základe zmluvy sú nepravdivé, zavádzajúce a nepreukázané. Žalobca svoj nárok opiera len o znenie samotnej zmluvy, resp. o výpoveď svedka, ktorý má priamy záujem na výsledku uvedeného sporu (nakoľko je manželkou žalobcu), bez toho, aby objektívne preukázal aj reálne odovzdanie peňazí vo výške údajnej pôžičky. Na pojednávaní 2.11.2015 žalobca uviedol, že „Tieto peniaze som mu (žalovanému) požičal v mojej kancelárii autobazáru v Martine. O poskytnutí pôžičky sme spísali zmluvu o pôžičke, ktorú napísala moja manželka s tým, že do zmluvy uviedla aj províziu za poskytnutú pôžičku v sume 500 eur. Písomne vyhotovenú zmluvu o pôžičke som podpísal ja aj odporca. Vzhľadom na to, že stále pracujem s vozidlami, potrebujem mať väčší obnos peňazí v hotovosti, tieto peniaze som nevyberal z účtu v banke, ale zobral som ich z trezoru z domu. Pri podpise zmluvy som peniaze odovzdal odporcovi. Pri tomto som bol prítomný ja, moja manželka a odporca...“ Jediným svedkom údajného odovzdania pôžičky na základe zmluvy mala byť podľa vyjadrenia samotného žalobcu len jeho manželka (jediný svedok vypočutý v konaní). Žalovaný je toho názoru, že jej výpoveď v súvislosti s jej pomerom k žalobcovi, resp. k samotnej veci, nie je možné považovať za objektívnu a dôveryhodnú, nakoľko uvedená svedkyňa má priamy záujem na výsledku predmetného sporu. Okrem iného žalobca uviedol, že peniaze, ktoré ako pôžičku údajne poskytol žalovanému, zobral z trezoru v dome z peňazí určených na jeho podnikanie s vozidlami. Žalobca zároveň žiadnym spôsobom nepreukázal, že by výber uvedených finančných prostriedkov určených na podnikanie žalobcu s vozidlami (t. j. na podnikateľské účely) bol zohľadnený v jeho účtovníctve, hoci takáto povinnosť mu vyplýva z platnej právnej úpravy. Aj s ohľadom na uvedené považuje žalovaný konštrukciu poskytnutia údajnej pôžičky popísanú žalobcom za zámerne vykonštruovanú a zjavne účelovú. Skutočné odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi je základným predpokladom uzavretia zmluvy o pôžičke. Iba samotné ustanovenie uvedené v článku III. zmluvy, podľa ktorého dlžník podpisom potvrdzuje prevzatie peňažnej hotovosti, ktorá je predmetom zmluvy o pôžičke, nepreukazuje i faktické odovzdanie peňazí. Dôkazné bremeno pritom zaťažuje veriteľa, t. j. žalobcu. S ohľadom na vyššie uvedené žalovaný pred súdom prvej inštancie poukázal i na konštantnú judikatúru v obdobných veciach, najmä: „Odvolací súd pri posudzovaní otázky dôkazného bremena pochybil, keď zjavne prehliadol, že zmluva o pôžičke je v zmysle § 657 O.z. tzv. reálnym kontraktom, to znamená, že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne, a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané. V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu - odovzdaniu peňazí.
Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ, v danom prípade žalovaný. Neobstojí preto právny záver odvolacieho súdu, že nebolo povinnosťou žalovaného preukázať, že k pôžičke (teda jej poskytnutiu) prišlo. Dovolací súd dáva do pozornosti, že sa musí preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, nie preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou sumou (Ro NS SR z 23.5.2012, sp. zn. 1 Cdo 78/2010).“„Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, čo okrem iného znamená, že k zmluve o pôžičke nedochádza len na základe dohody strán (účinným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy), ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi (Ro NS ČR zo 14.5.2004, sp. zn. 21 Cdo 2217/2003).“ Žalovaný poukázal i na rozsudok Krajského súdu v Nitre z 31.10.2012 sp. zn. 25Co/289/2012 v spojení s Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.01.2013 sp. zn. IV. ÚS 37/2013-9, ktoré riešia obdobný nárok (sporná zmluva obsahovala obdobné ustanovenie o tom, že žalovaný v predmetnom spore podpisom na zmluve potvrdzuje prijatie pôžičky, podpisy strán uvedeného sporu na zmluve o pôžičke boli dokonca úradne overené, avšak v dôsledku toho, že žalobca v predmetnom spore nepreukázal skutočné odovzdanie pôžičky, súd jeho návrh zamietol). Cit. „V sporovom konaní je povinnosťou účastníka konania označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy na svoje tvrdenia, nesie nepravdivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Žalobca tvrdil, že žalovanému požičal sumu 11.000 eur. Žalovaný túto skutočnosť popieral, preto dôkazná povinnosť označiť dôkaz na svoje tvrdenie o tom, že žalovanému peniaze poskytol, bola na žalobcovi. Tento právny názor je súladný aj s rozhodovacou činnosťou NS SR (rozsudok 2Cdo 293/2008, 4Cdo 138/2009). Podpísanie zmluvy o pôžičke s textom, podľa ktorého deň podpísania zmluvy je zároveň potvrdením prevzatia pôžičky s ohľadom na skutkový stav súdenej veci, nie je dôkazom o reálnom odovzdaní predmetu pôžičky. (Ro Krajského súdu v Nitre zo dňa 31.10.2012, sp. zn. 25Co/289/2012).“ Proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 31.10.2012, sp. zn. 25Co/289/2012 podal neúspešný žalobca v predmetnom súdnom konaní i sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky, ktorou namietal porušenie Ústavy Slovenskej republiky a svojho základného práva na súdnu ochranu rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 31.10.2012, sp. zn. 25Co/289/2012. Uvedená sťažnosť však bola Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.01.2013, IV. ÚS 37/2013-9 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Žalovaný naďalej trvá na skutočnosti, že vyššie špecifikovaná judikatúra je s ohľadom na skutkový a právny rozmer obidvoch obdobných prípadov priamo aplikovateľná aj na prejednávanú vec. Zároveň, s ohľadom na citáciu z Ro Krajského súdu v Nitre z 31.10.2012 sp. zn. 25Co/289/2012 „Podpísanie zmluvy o pôžičke s textom, podľa ktorého deň podpísania zmluvy je zároveň potvrdením prevzatia pôžičky s ohľadom na skutkový stav súdenej veci, nie je dôkazom o reálnom odovzdaní predmetu pôžičky.“ považuje žalovaný odôvodnenie rozsudku na str. 11 (bod 27. rozsudku) v znení „Uvedený skutkový stav a ani text predmetnej pôžičky preto nie je totožný so skutkovým stavom a textom pôžičky uvedeným v rozhodnutí Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/289/2012 zo dňa 31.10.2012, na ktoré poukazoval žalovaný.“ za nedostatočné a nepreskúmateľné, nakoľko nie je zrejmé, z akých skutočností súd prvej inštancie pri svojej úvahe vychádzal. Čo sa týka znaleckého posudku vypracovaného v predmetnom konaní, žalovaný i naďalej trvá na svojich tvrdeniach, že vedome zmluvu nikdy nepodpísal a zároveň trvá na tom, že súdny znalec pri vypracovaní znaleckého posudku nemal dostatočný počet porovnávacích materiálov, aby mohol bez akýchkoľvek pochybností uviesť, že podpis na zmluve je skutočným podpisom žalovaného. Žalovaný však zároveň poukazuje na skutočnosť, že ani prípadná pravosť podpisu na zmluve nie je dôkazom uzavretia zmluvy, najmä ak nedošlo k reálnemu odovzdaniu údajnej pôžičky, na čom žalovaný trvá od začiatku konania. Súd prvej inštancie opomenul pri rozhodnutí vo veci zohľadniť dôkaz predložený žalovaným, preukazujúci finančné zabezpečenie žalovaného v období predchádzajúcom údajnému poskytnutiu spornej pôžičky od žalobcu, konkrétne Zmluvu o prevode členských práv a povinností z 8.3.2010 v znení dodatku z 8.3.2010, podľa ktorých žalovaný nadobudol finančné prostriedky vo výške 43.152 eur. Okrem vyššie uvedených finančných prostriedkov disponoval žalovaný v predmetnom období i ďalšími úsporami, resp. majetkovými hodnotami, preto argumentáciu žalobcu o tom, že žalovaný údajne sám požiadal o poskytnutie spornej pôžičky považuje žalovaný (i s ohľadom na žalobcom deklarované údajné dôvody vyžiadania spornej pôžičky žalovaným) za nelogickú. Zároveň sa súd prvej inštancie s uvedeným dôkazom v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal. S ohľadom na ustálenú judikatúru, na ktorú počas konania (a v tomto odvolaní) žalovaný poukázal a ktorá je priamo aplikovateľná na prejednávanú vec, charakter jedinej „svedeckej“ výpovede (výpoveď manželky žalobcu, t. j. osoby priamo a nevyvrátiteľne participujúcej na výsledku konania), c) absenciu akéhokoľvek priameho a objektívne nespochybniteľného dôkazu preukazujúceho reálne poskytnutie údajnej pôžičky žalovanému, je žalovaný toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom súd prvej inštancie mal žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania. Nakoľko výroky II., III. a IV. rozsudku sú závislé od výroku I., podal žalovaný odvolanie i voči týmto výrokom rozsudku.
3. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Tvrdenia uvedené v odvolaní podľa jeho názoru nie sú právne opodstatnené, sú zavádzajúce, hrubo skresľujúce skutočnú realitu o prevzatých financiách. Pisateľ odvolania si zamieňa procesné postavenie strán a tým tvrdenia v odvolaní sú právne irelevantné. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal relevantnými skutočnosťami ako aj tvrdeniami a dôkazmi predloženými žalovaným, toto jeho tvrdenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože súd prvej inštancie tieto dôkazy, tvrdenia predložené žalobcom správne skutkovo ustálil a správne aj právne posúdil. Naopak opodstatnene vyhodnotil ako neprináležajúce a ničím nepodporené tvrdenia žalovaného, ktorý aj počas konania na jednej strane priznával prevzatú sumu, mal záujem ju vrátiť cez sponzorský dar a nakoniec v odvolaní tvrdí, že takto ustálený skutkový stav je nesprávny. Tvrdenia žalovaného v žiadnom ním prednesenom smere neboli pravdivé, konštruoval situácie o strate občianskeho preukazu a podobne, všetko za účelom zbavenia sa zodpovednosti. Jeho právna argumentácia o tom, že peniaze neprezval bola nespochybniteľne vyvrátená a preto súd vec správne posúdil. Žalobca dostatočne preukázal vznik zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, taktiež dostatočne preukázal prevzatie finančných prostriedkov - pôžičky žalovaným. Skutočnosť, že vznikol medzi žalobcom a žalovaným zmluvný vzťah preukázal žalobca tým, že predložil súdu zmluvu o poskytnutí pôžičky a to v písomnej forme, ktorú žalobca a žalovaný vlastnoručne podpísali. Skutočnosť, že túto zmluvu žalovaný podpísal, potvrdzuje aj znalec daného odboru, nakoľko tento potvrdil po preskúmaní zmluvy o pôžičke, že podpis na tejto zmluve je výlučne žalovaného a nie inej osoby. Nie je možné na takto pádne dôkazy neprihliadať a nevyhodnotiť ich v tvorenej mozaike skutkových okolností, za ktorej boli finančné prostriedky poskytnuté. Súd preto aj tieto dôkazy správne vyhodnotil a správne rozhodol. Vykonaním dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že tvrdenie žalovaného, že uvedenú zmluvu so žalobcom nikdy neuzatvoril, a nikdy nepodpísal, nie je pravdivé. Svoje tvrdenia nikdy žiadnymi listinnými alebo inými dôkazmi nepodporil a preto je viac než zrejmé, že žalovaný v tejto veci súd zavádza a klame. Tvrdenia žalobcu o tej skutočnosti, že so žalovaným uzatvoril zmluvu o pôžičke, že žalovaný si predmetné finančné prostriedky od žalobcu zapožičal s tým, že tieto finančné prostriedky žalobcovi vráti v dohodnutej sume a v dohodnutom časovom období, podporuje najmä svedecká výpoveď svedka pani Kataríny Majerskej, ktorá bola osobne zúčastnená podpísania predmetnej zmluvy o pôžičke, ako aj prevzatia finančných prostriedkov, nakoľko táto bola svedkom toho, že finančné prostriedky bol zobrať doma žalobca na adrese trvalého pobytu žalobcu z dôvodu, že žalobca nedisponoval takým finančným obnosom peňažných prostriedkov ako požadoval žalovaný. Táto finančné prostriedky priamo pred očami žalovaného prepočítavala a žalovanému odovzdávala. Žalobca tvrdí, že znalec ak vypracoval znalecký posudok na ustálenie skutočnosti, či na predmetnej pôžičke je podpis žalovaného skutočne jeho, tak na ustálenie tohto tvrdenia s určitosťou mal znalec dostatok podpisov žalovaného a s určitosťou nerobil tento znalecký posudok podľa jedného podpisu žalovaného. Znalec si za svojím znaleckým posudkom v celom rozsahu stojí a nemá o vypracovaní znaleckého posudku žiadne pochybnosti. Žalobca poukázal na všetky dôkazy v konaní produkované, na všetky výpovede účastníkov pred súdom, kedy nie je možné opomenúť vyššie uvádzaný sponzorský dar, ktorý žalovaný chcel dať žalobcovi vyhlásením pred súdom. Tento dôkaz je možné zistiť prehratím si vykonaného záznamu zo súdneho pojednávania, kedy pri riešení tejto kauzy sa priamo žalobca dotazoval sudkyne, či vie o tejto skutočnosti a prednese žalovaného, ktorá potvrdila tento prejav žalovaného v pojednávacej miestnosti. Žalovaný nikdy žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal tú skutočnosť, že bol v čase poskytnutia finančnej pôžičky finančne zabezpečený a to ani na základe zmluvy o prevode členských práv a povinností z 8.3.2013 a dodatku z 8.3.2019 (poznámka odvolacieho súdu - správne zmluva aj jej dodatok z 8.3.2010), podľa ktorých nadobudol finančné prostriedky v sume 43.152 eur, lebo tento dôkaz je z iného obdobia a jeho osoba bola na poskytnutie finančných prostriedkov odkázaná z dôvodu prebiehajúceho trestného stíhania jeho osoby, nakoľko mu hrozil vysoký trest. Za takéhoto dôkazného stavu je možné potom plne sa stotožniť s právnymi závermi súdu v tejto veci, nakoľko majú reálny základ v dôkazoch, nesporne vykonané dôkazy nasvedčujú o poskytnutí pôžičky žalovanému. Všetky argumenty žalovaného sú vykonštruované, žalovaný vo svojich vyjadreniach konfabuluje a zavádza iba s jedným zámerom, ktorý používal doteraz a to odďaľovať rozhodnutie vo veci a nevrátiť prevzaté finančné prostriedky. Preto zo všetkých dôkazov a skutočností tvrdených či už žalobcom, žalovaným alebo svedkom, ako aj zo
záverov znaleckého posudku je nutné mať za to, že podané odvolanie žalovaného je neopodstatnené, že žalovaný svojím postupom má opätovne iba snahu oddialenia povinnosti zaplatenia sumy z titulu peňažnej pôžičky poskytnutej žalobcom v prospech žalovaného.
4. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu uviedol, že pokiaľ žalobca tvrdil nesústredenosť pisateľa odvolania podaného vo veci, jednalo sa o obyčajnú chybu v písaní, pričom z obsahu uvedeného procesného úkonu je nepochybne zjavné, kto a z akých dôvodov odvolanie podáva. Tvrdenia žalobcu týkajúce sa uvedených skutočností preto žalovaný nepovažuje za vecné. K argumentácii žalobcu spočívajúcej v údajnom ponúknutí sponzorského daru žalovaným v prospech žalobcu, resp. o údajnej strate občianskeho preukazu žalovaného žalovaný uvádza nasledovné: a) sponzorský dar žalovaný ponúkol z dôvodu, že žalobcovi sa údajne nedarilo s prevádzkovaním autobazáru, pričom úlohu zohral aj pôvodný priateľský vzťah medzi stranami sporu. Žalovaný uvádza, že obidve jeho deti sa narodili v T., pričom staršia dcéra ako úspešná podnikateľka nemala toho času v T. žiadnu reklamu. Uvedeným spôsobom, t. j. umiestnením reklamy v autobazáre žalobcu, sa žalovaný pokúsil k spokojnosti oboch strán vyriešiť vzájomné spory uvedeným zmierlivým, priateľským spôsobom; b) vo vzťahu k argumentácii žalobcu obsiahnutej vo vyjadrení žalobcu k odvolaniu v znení „... konštruoval situácie o strate občianskeho a pod. ...“ žalovaný uviedol, že nikdy netvrdil, že predmetný občiansky preukaz stratil, vyjadril sa len v tých intenciách, že si nepamätá, že by občiansky preukaz s predmetným číslom vlastnil. Vo vzťahu k Znaleckému posudku vypracovanému v predmetnom konaní žalovaný zotrval na svojich vyjadreniach, bol názoru, že znalecký posudok je vypracovaný neodborne, napr. z dôvodov absencie nevyhnutného počtu podpisov žalovaného z dotknutého obdobia, predstavujúcich potrebný porovnávací materiál pri vyhotovení znaleckého posudku.
5. Žalobca spolu s podaním z 26.8.2019 predložil listinný dôkaz - výpis z účtu C. Banka Slovensko, a. s., č. výpisu 3/2012, a uviedol, že jeho prostredníctvom má záujem preukázať skutočnosť, že v čase odovzdávania finančných prostriedkov pôžičky žalovanému disponoval dostatkom finančných prostriedkov a to konkrétne v objeme cca 13.338,76 eur ku dňu 1.3.2012 na jemu patriacom bankovom účte.
6. Žalovaný sa k predloženému dôkazu - výpisu z účtu vyjadril tak, že z predmetného dôkazu nie je zrejmé, čo ním má žalobca v úmysle preukázať, keďže tento dokument podľa názoru žalovaného nemá žiadny podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci (zároveň žalovaný poukázal na argumentáciu žalovaného týkajúcu sa spôsobu získania peňazí, ktoré mali byť predmetom pôžičky obsiahnutú v odvolaní žalovaného - vychádzajúc z vyjadrení žalobcu na pojednávaniach vo veci) a zároveň upriamil pozornosť súdu na skutočnosť, že ide celkom zjavne o dôkaz, ktorý bolo možné predložiť súdu i v skoršom štádiu konania (v konaní pred súdom prvej inštancie do skončenia dokazovania) ak by žalobca konal s prihliadnutím na rýchlosť a hospodárnosť konania. V zmysle zásady koncentrácie konania podľa § 153 ods. 1 a 2 CSP žalovaný žiadal odvolací súd, aby na takýto prostriedok procesného útoku neprihliadol.
7. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu vyjadril tak, že zotrval na svojej argumentácii, žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K námietkam žalovaného voči znaleckému posudku uviedol, že zákon ani žiadny iný predpis neupravuje presný počet porovnávacích podpisov potrebných na vyhotovenie znaleckého posudku a pri záveroch v znaleckom posudku znalec vychádzal z odborných znaleckých záverov a v predmetnej veci sa zaoberal porovnávaním podpisov žalovaného z rovnakého obdobia. Znalec svojimi odbornými znalosťami, skúsenosťami a predloženými podpismi slúžiacimi na porovnávanie, logicky zdôvodnil svoje znalecké závery a teda aj súd mal potom správne preukázané, že žalovaný zmluvu zo 4.4.2012 vlastnoručne podpísal a tento dôkaz vyhodnotil správne. K tvrdeniam žalovaného k otázke straty občianskeho preukazu, či vyjadreniu, že si nepamätá či predmetný občiansky preukaz vlastnil, žalobca iba poukázal, že podľa čísla občianskeho preukazu, ktoré je uvedené aj na zmluve zo 4.4.2012, tento skutočne patril žalovanému, čo je preukázané listom OR PZ Trnava, v ktorom je uvedené, že tento vlastnil počas obdobia 10.4.2002 až 10.4.2012, počas ktorého obdobia a platnosti občianskeho preukazu nebola nahlasovaná jeho strata či krádež a žiadosť o nový občiansky preukaz podal dňa 10.4.2012, teda až po uzatvorení zmluvy o pôžičke zo 4.4.2012. Pokiaľ žalovaný opakovane poukazuje na svedka pani W. T. a jej svedeckú výpoveď ako na výpoveď svedka, ktorý mal záujem na výsledku sporu, k tomu žalobca uviedol, že žalovaný nie je v postavení, kedy môže svojvoľne hodnotiť aký je pomer svedka ku strane sporu. Výsluch svedka, ktorý je príbuzným
zúčastnenej strany, pripúšťa aj CSP, pričom takýto svedok je rovnako poučený o následkoch krivej výpovede. Hodnotenie svedka a jeho výpovede je len vecou súdu a keďže výpoveď svedka nebola v konaní žiadnym spôsobom spochybnená, súd túto výpoveď vyhodnotil správne. 8. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k ním predloženému dôkazu vyjadril tak, že predmetným dôkazom
- výpisom z účtu mal a má záujem preukázať tú skutočnosť, že ak žalovaný spochybňoval poskytnutie pôžičky, tak na preukázanie toho, že okrem hotovosti, ktorú mal fyzicky doma, tak v čase poskytovania pôžičky žalovanému žalobca disponoval aj finančnými prostriedkami na svojom bankovom účte v sume cca 13.338,76 eur. Z tohto dôkazu jasne vyplýva, že žalobca mal dostatok finančných prostriedkov a týmto dôkazom len preukazuje tú skutočnosť, že mal možnosť požičať finančné prostriedky žalovanému. Tento dôkaz podporuje doterajšie tvrdenia žalobcu o poskytnutí finančných prostriedkov žalovanému a naopak spochybňuje tvrdenie žalovaného, že prostriedky mu neboli poskytnuté a že nebolo dokázané, že ich dostal a žalobca že ich mal. Zároveň je to dôkaz toho, že pôžička finančných prostriedkov žalovanému nikdy neohrozila a nespôsobila finančné problémy pre žalobcu. 9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „O.s.p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie treba navzdory námietkam žalovaného považovať za vecne správny a potvrdiť ho. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľa) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:
10. Už súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku v podstate vysporiadal aj s odvolacím námietkami odvolateľa, keďže takmer všetky podstatné tvrdenia z odvolania žalovaný uvádzal už v konaní pred súdom prvej inštancie.
11. Podľa § 657 O.z. zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2009 sp. zn. 2 Cdo 293/2008). V spore o vrátenie požičanej peňažnej čiastky má žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že mu poskytol finančné prostriedky a že žalovaný dlh riadne a včas nezaplatil. Ak sú tieto skutočnosti preukázané, veriteľ uniesol dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne existencie právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu, zaťažuje dlžníka. Z hľadiska preukázania odovzdania vecí (peňazí) niektoré všeobecné súdy stanovili, že vyhlásenie dlžníka v písomnej zmluve o pôžičke, podľa ktorého veci (peniaze) prebral, nie je postačujúce (rozsudok
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/289/2012, ústavná sťažnosť bola odmietnutá uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 37/2013). Zastáva sa však i názor, že nároky veriteľa zakladajúce sa na jasne prejavenej vôli zmluvných strán v písomnej zmluve o pôžičke, vrátane prehlásenia dlžníka o prevzatí predmetu pôžičky, by mali požívať právnu ochranu. Najmä pri pôžičke vecí a peňazí odovzdávaných v hotovosti je písomné potvrdenie dlžníka najčastejším a najjednoduchším dôkazom, ktorý si starostlivé zmluvné strany môžu zadovážiť (porov. Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 ? 880. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, 2281 s.), rovnaký názor zaujal Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí pod sp. zn. 33 Cdo 2547/2011, podobne nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2061/08. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku/argument žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, odvolací súd uvádza, že ju považuje za nedôvodnú, nakoľko odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie nespochybňuje a ani sa neodkláňa od ustálenej súdnej praxe (stotožňuje sa s ňou), ktorá je jednotná v tom, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, pričom dôkazné bremeno o tom je na žalobcovi. Za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít nie je možné považovať rozhodnutia krajských súdov. Zmluva o pôžičke má charakter reálnej (nielen konsenzuálnej) zmluvy. To znamená, že k vzniku právneho vzťahu k pôžičke je potrebné odovzdanie veci dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.6.2010 sp. zn. 3 Cdo 325/2009), a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané. V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu - odovzdaniu peňazí. Dôkazné bremeno spočívalo na žalujúcom veriteľovi. V spore o vrátenie požičanej sumy má teda veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, žalovanému poskytol finančné prostriedky a žalovaný nezaplatil dlh riadne a včas. Túto skutočnosť môže veriteľ preukázať písomnou zmluvou o pôžičke alebo dlžobným úpisom, ktorým sa dlžník zaviazal na majetkové plnenie druhovo určených vecí, spravidla peňazí. Ak veriteľ nemá takúto písomnosť k dispozícii alebo ak je písomný doklad neúplný (chýbajú mu podstatné náležitosti), musí poskytnutie pôžičky preukázať inými dôkaznými prostriedkami (napr. svedkami). Ak sú tieto skutočnosti preukázané, potom veriteľ uniesol dôkazné bremeno (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo 16.1.2002 sp. zn. 25 Cdo 98/2000). Zaviazanie dlžníka na plnenie súdom bude teda závisieť od úspechu dokazovania. Na druhej strane, i v prípade existencie listín preukazujúcich poskytnutie pôžičky môže dlžník v spore namietať neexistenciu dlhu alebo jej výšku. Dôkazné bremeno o existencii právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu celkom alebo sčasti, spočíva na dlžníkovi (porov. rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 341/2017). Odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) zastáva názor, že písomná zmluva o pôžičke s prehlásením dlžníka o prevzatí predmetu pôžičky, by mali požívať právnu ochranu. Práve písomné potvrdenie dlžníka je dôkazom, ktorý si starostlivé zmluvné strany mohli zadovážiť. Odvolací súd vychádzajúc z písomnej zmluvy o pôžičke zo 4.4.2012 má za preukázané, že k odovzdaniu predmetu pôžičky (6.000 eur) došlo. Hoci žalovaný túto skutočnosť poprel, namietajúc i podpis na zmluve, zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že predmetnú zmluvu o pôžičke (obsahujúcu prehlásenie o prevzatí predmetu pôžičky) žalovaný podpísal. Podpísanie Zmluvy o pôžičke žalovaným a prevzatie peňazí žalovaným mal odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie preukázané aj z výsluchu svedkyne W. T.. Pokiaľ žalovaný namietal, že jej výpoveď nie je možné považovať za objektívnu a dôveryhodnú pre jej pomer k žalobcovi a k samotnej veci a že má priamy záujem na výsledku predmetného sporu, odvolací súd tento jeho názor nezdieľa a plne sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že hodnovernosť výpovede svedka je možno hodnotiť aj s prihliadnutím k spôsobu, akým svedok prednáša zisťované skutočnosti a i k tomu, aký je pomer svedka k stranám. Hodnotenie výpovede svedka z hľadiska jeho hodnovernosti je vecou súdu, ktorý vykonáva dokazovanie. Aj keď súd nemusí uveriť svedeckým výpovediam, k tomu, aby im neuveril, musí mať vážne, nespochybniteľné a jednoznačné dôvody. K spôsobu tohto hodnotenia by odvolací súd mohol prihliadnuť iba vtedy, ak by hodnovernosť výpovede svedka bola hodnotená na základe skutočností, ktoré sa podľa všeobecných skúseností na hodnovernosť výpovede nevzťahujú (uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/379/2016 - 138 z 20.6.2017). V danom prípade zo žiadnych okolností prípadu nevyplýva úvaha o nevieryhodnosti tejto svedkyne, keďže okolnosť príbuzenského vzťahu k žalobcovi nemôže byť sama o sebe dôvodom, pre ktorý by súd nemohol na ňou vypovedané skutočnosti, týkajúce sa prejednávaného prípadu prihliadať, keďže aj CSP
nevylučuje výsluch svedka, ktorý je príbuzným niektorej zo strán sporu (porov. tiež rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo 2516/2008). Svedkyňa ako každý iný svedok bola pred svojím výsluchom poučená o trestných následkoch krivej výpovede. Svedkyňa pri výsluchu podrobne opísala celý kontraktačný proces uzatvárania predmetnej zmluvy od prípravy písomnej Zmluvy o pôžičke až po vyzývanie žalovaného na vrátenie požičanej sumy, z obsahu jej výpovede vyplýva, že vypovedala jasne, zrozumiteľne, prehľadne a zhodne o tých istých skutočnostiach ako žalobca, bez pochybností o obsahu skutočností prednesených v jej výpovedi, teda presvedčivo. V prejednávanom prípade ani odvolací súd nevidel dôvody pre spochybnenie hodnovernosti v konaní vypočutej svedkyne a tieto nevyplynuli ani z okolností prípadu. Výpoveď uvedenej svedkyne bola v danom prípade súčasťou dokazovaním preukázaného skutkového deja, do ktorého presne a nepochybne zapadala. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že súdny znalec pri vypracovaní znaleckého posudku nemal dostatočný počet porovnávacích materiálov, aby mohol bez akýchkoľvek pochybností uviesť, že podpis na zmluve je skutočným podpisom žalovaného, s touto jeho námietkou, ktorú uvádzal už pred súdom prvej inštancie sa súd prvej inštancie vysporiadal (a odvolací súd sa jeho závermi stotožňuje) tak, že súd síce znalcovi predložil menší počet porovnávacích podpisov ako žiadal znalec, avšak znalec znalecký posudok bez ďalších požiadaviek vypracoval a neodmietol vypracovať znalecký posudok z dôvodu nedostatku porovnávacích podpisov, pričom žiadny zákonný predpis nestanovuje presný počet porovnávacích podpisov potrebných pre vyhotovenie znaleckého posudku a záväzným nie je ani novinový článok, na ktorý žalovaný poukazoval. Znalecký posudok sa od iných dôkazných prostriedkov líši tým, že jeho hodnoteniu nepodliehajú znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti, súd hodnotí presvedčivosť posudku, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými prevedenými dôkazmi. Ide o špecifický a významný dôkaz, ktorý súd použije pri rozhodovacej činnosti založenej na riešení odbornej otázky. Znalec musí vychádzať z odborných znaleckých záverov a nielen zo skutočností, ktoré príslušná osoba alebo osoby vnímajú svojimi zmyslami. Znalec v prejednávanej veci vychádzal z porovnávacích podpisov žalovaného zabezpečených súdom a to z rôznych inštitúcii z daného obdobia. Po oboznámení sa so znaleckým posudkom aj odvolací súd zistil, že znalec ustanovený vo veci so zreteľom na svoje odborné znalosti a skúsenosti a predložené porovnávacie podpisy prehľadným a logickým zdôvodnením vyložil svoje odborné závery a podklady, z ktorých pri zodpovedaní jemu zadanej odbornej otázky postupoval. Odvolací súd dodáva, že žalovaný síce v konaní namietal postup znalca pri vypracovaní znaleckého posudku ako aj jeho závery, avšak v spore na súde prvej inštancie (napriek poskytnutým poučeniam a právnemu zastúpeniu) nenavrhol (resp. nezotrval na návrhu) ani nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by vyvrátil skutočnosti uvedené v znaleckom posudku a jeho závery (pred vyhlásením dokazovania za skončené nemal návrhy na doplnenie dokazovania), žalovaný teda neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení o nesprávnosti znaleckého posudku. Dôkazné bremeno v spore nepredstavuje statický prvok, ale nasleduje konkrétny priebeh kontradiktórneho sporu, pri ktorom procesné strany procesne útočia alebo sa procesne bránia. Možno teda konštatovať, že v spore stíha dôkazné bremeno obe sporové strany, hoci nie v rovnakom rozsahu. Ak zmluva o pôžičke obsahuje vyhlásenie dlžníka, že prevzatie pôžičky od veriteľa potvrdzuje svojím podpisom na zmluve (že ide o podpis žalovaného v konaní preukázané bolo), odporuje pravidlám logického myslenia uveriť bez ďalšieho obrane dlžníka, že predmet pôžičky od veriteľa neprevzal, resp. vyvodzovať, že zmluva o pôžičke opatrená podpismi účastníkov nie je dostatočným dôkazom. Účastníkom občianskoprávnych zmluvných vzťahov by malo byť naopak umožnené spoľahnúť sa na to, že celkom zrejmý obsah ich zmluvných dohôd nemožno vyvrátiť na základe jeho jednoduchého popretia zo strany účastníka, ktorý nechce niesť následky porušenia povinnosti zo zmluvného vzťahu (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 21.6.2012 sp. zn. 33 Cdo 2547/2011). Obrana žalovaného, že zmluvu so žalobcom nikdy vedome neuzatvoril a od žalobcu nikdy neprevzal reálne sumu 6.000 eur nevyvracia vyššie uvedené. Žalovaný pred súdom prvej inštancie totiž žiadnym logickým spôsobom nevysvetlil, prečo by predmetnú zmluvu o pôžičke (prehľadný text na papieri formátu A4) podpísal (že ide o podpis žalovaného v konaní preukázané bolo) a potvrdil prevzatie pôžičky v sume 6.000 eur, keby sa tak nestalo. Strana sporu má povinnosť predložiť skutkové tvrdenia pravdivo a úplne. Je však zrejmé, že v každom spore, v ktorom sú skutkové tvrdenia medzi stranami sporné, porušila túto povinnosť jedna zo strán. V tejto súvislosti nie je rozhodné, či strana sporu úmyselne klamala (tvrdenia boli nepravdivé objektívne aj subjektívne), alebo či bola presvedčená o pravdivosti toho, čo tvrdila (tvrdenia boli nepravdivé objektívne). Úmyselné predkladanie nepravdivých tvrdení môže vyústiť do toho, že súd pri hodnotení dôkazov zohľadní nízku vierohodnosť strany sporu (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 570 s.). Tu je na mieste uviesť, že niektoré tvrdenia uvádzané žalovaným v konaní neboli preukázané, resp. boli nepravdivé (znaleckým dokazovaním bolo vyvrátené tvrdenie žalovaného o tom, že podpis na zmluve nie je jeho a je sfalšovaný; tiež bolo listinným dôkazom - potvrdením OR PZ v Trnave zo 7.3.2019 vyvrátené tvrdenie žalovaného, že číslo občianskeho preukazu na zmluve o pôžičke nie je správne a že takýto občiansky preukaz nikdy nevlastnil). S poukazom na výpoveď žalobcu na pojednávaní 2.11.2015, odvolateľ tvrdil, že žalobca o.i. uviedol, že peniaze, ktoré ako pôžičku údajne poskytol žalovanému, zobral z trezoru v dome z peňazí určených na jeho podnikanie s vozidlami. Odvolateľ namietal, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by výber uvedených finančných prostriedkov určených na podnikanie žalobcu s vozidlami (t. j. na podnikateľské účely) bol zohľadnený v jeho účtovníctve, hoci takáto povinnosť mu vyplýva z platnej právnej úpravy a aj s ohľadom na uvedené považoval konštrukciu poskytnutia údajnej pôžičky popísanú žalobcom za zámerne vykonštruovanú a zjavne účelovú. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že je nedôvodná, nakoľko žalobca na pojednávaní 2.11.2015 neuviedol „že peniaze, ktoré ako pôžičku poskytol žalovanému, zobral z trezoru v dome z peňazí určených na jeho podnikanie s vozidlami“, ale uviedol, že „Tieto peniaze som mu požičal v mojej kancelárii autobazáru v Martine. ...Vzhľadom na to, že stále pracujem s vozidlami, potrebujem mať väčší obnos peňazí v hotovosti, tieto peniaze som nevyberal z účtu v banke, ale zobral som ich z trezoru z domu.“,, z ktorého tvrdenia nevyplýva, že by pôžičku poskytol ako podnikateľ. Vo vzťahu k námietke odvolateľa, že súd prvej inštancie opomenul pri rozhodnutí vo veci zohľadniť dôkaz (a v odôvodnení sa s ním vysporiadať) predložený žalovaným, preukazujúci finančné zabezpečenie žalovaného v období predchádzajúcom údajnému poskytnutiu spornej pôžičky od žalobcu, konkrétne Zmluvu o prevode členských práv a povinností z 8.3.2010 v znení dodatku z 8.3.2010, podľa ktorých žalovaný nadobudol finančné prostriedky vo výške 43.152 eur, okrem ktorých disponoval v predmetnom období i ďalšími úsporami, resp. majetkovými hodnotami, z ktorého dôvodu považuje argumentáciu žalobcu o tom, že žalovaný údajne sám požiadal o poskytnutie spornej pôžičky (i s ohľadom na žalobcom deklarované údajné dôvody vyžiadania spornej pôžičky žalovaným) za nelogickú, odvolací súd uvádza, že uvedený dôkaz súd prvej inštancie vykonal, zjavne ho však nepovažoval (rovnako ako aj odvolací súd) za relevantný pre rozhodnutie v predmetnom spore, nakoľko žalovaný mal spolu s manželkou na základe zmluvy v znení jej dodatku nadobudnúť finančné prostriedky viac ako 2,5 roka pred uzavretím predmetnej zmluvy o pôžičke a žalovaný netvrdil ani nepreukázal, že týmito finančnými prostriedkami disponoval aj v čase uzavretia zmluvy o pôžičke, a ak by tomu tak aj bolo, samo o sebe to nevylučuje jeho záujem o pôžičku. Vo vzťahu k výrokom závislým od rozhodnutia vo veci samej, o náhrade trov konania, náhrade trov štátu a vo vzťahu k výroku o svedočnom (II. až IV. výrok napadnutého rozsudku) odvolateľ neuviedol žiadnu odvolaciu argumentáciu okrem toho, že výroky napáda z dôvodu ich závislosti na rozhodnutí vo veci samej (I. výrok napadnutého rozsudku), odvolací súd preto bližšie stanovisko k uplatneným dôvodom nezaujal, keďže všeobecné odvolacie dôvody neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť záverov súdu prvej inštancie, vedúcich k rozhodnutiu v takýchto častiach. Žalobca v odvolacom konaní predložil listinný dôkaz - výpis z účtu C. Banka Slovensko, a. s., č. výpisu 3/2012, a uviedol, že jeho prostredníctvom má záujem preukázať skutočnosť, že v čase odovzdávania finančných prostriedkov pôžičky žalovanému disponoval dostatkom finančných prostriedkov a to konkrétne v objeme cca 13.338,76 eur ku dňu 1.3.2012 na jemu patriacom bankovom účte. V zmysle § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany (prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky), ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie možno v odvolaní použiť len vtedy ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobca netvrdil splnenie niektorej z podmienok pre použitie prostriedkov procesného útoku (obrany) až v odvolacom konaní. V zmysle citovaného § 366 písm. a/ až d/ CSP tieto podmienky ani nevyšli najavo, preto táto novota nemohla byť použitá až v odvolacom konaní. Nebolo tak možné na predložený listinný dôkaz prihliadať. Ak sa odvolací súd v odôvodnení tohto jeho rozsudku nezaoberal konkrétnou námietkou sporovej strany, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie v danej veci za
rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Odvolací súd dospel s poukazom na všetko vyššie uvedené, rovnako ako súd prvej inštancie, k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne, žalobca uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, preukázal aj odovzdanie predmetu pôžičky žalovanému (vychádzajúc z písomného vyhlásenia žalovaného o prevzatí pôžičky za situácie, keď obrana žalovaného nebola dostatočná v tom smere, že by preukázala opak, resp. že by logicky spochybnila tento dôkaz s vysvetlením podpisu zmluvy žalovaným, ktorého pravosť bola preukázaná znaleckým dokazovaním), a to hotovosti 6.000 eur, pričom žalovaný v lehote splatnosti pôžičku žalobcovi nesplatil a s plnením sa dostal do omeškania. Pri rozhodnutí odvolací súd vychádzal z judikatúry a rešpektoval judikatúru (od tejto sa neodchýlil), súčasne prihliadajúc na konkrétne okolnosti tohto prejednávaného prípadu. Odvolací súd nezistil, že by prvoinštančný súd porušil zásady vyplývajúce z ust. § 191 CSP v súvislosti s hodnotením dôkazov, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, pričom svoje skutkové zistenia správne subsumoval pod aplikovaný právny predpis a daný právny vzťah správne právne posúdil. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil, odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie; jeho zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku, je v ňom totiž dostatočne vysvetlené z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzal aj ako vec - zistený skutkový stav - právne posúdil. Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
12. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správnych, od rozhodnutia vo veci samej závislých, výrokov rozsudku o náhrade trov konania strán a štátu a výroku o svedočnom.
13. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP: (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci (žalobca), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalovaný), keď odvolací súd nevidel v predmetnom spore žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočné nepriznanie náhrady trov konania (§ 257 CSP).
14. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)