Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_24Co-379-2016.pdf
PDF · 154.13 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/379/2016
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: S. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XXX/XX, A. C., zastúpený splnomocnencom: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36 865 281, so sídlom Hlavná 31, Trnava, proti žalovanému: Športové kluby Blava Jaslovské Bohunice, IČO: 30 997 895, so sídlom Nová 340/1, Jaslovské Bohunice, zastúpený advokátom: JUDr. Mgr. Michal Mrva, LL. M, PhD., so sídlom Nevädzová 5, Bratislava, o zaplatenie 6.962,40 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 26C/50/2013-115 zo dňa 20.7.2016, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.962,40 eur s úrokmi z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 6.962,40 eur od 02.11.2012 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku II. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania.
2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 18 ods. 1, ods. 2, § 20 ods. 1, ods. 2, § 40 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101, § 563, § 657, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, § 10c ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku.
3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že s poukazom na vykonané dokazovanie dospel k záveru, žaloba bola podaná dôvodne. Z výpovede svedka S. E. a z príjmového pokladničného dokladu na č. l. 6 mal preukázané, že medzi stranami bola platne uzavretá ústna zmluva o pôžičke, na základe ktorej žalobca požičal žalovanému dňa 20.8.2008 sumu 210.000,-Sk a žalovaný sa zaviazal požičanú sumu vrátiť žalobcovi, pričom splatnosť pôžičky medzi stranami nebola dohodnutá. Vtedajší pokladník žalovaného S. E. vystavil príjmový pokladničný doklad, ktorým potvrdil prevzatie požičanej sumy od žalobcu za účelom pôžičky. Svedok ďalej potvrdil, že splatnosť pôžičky nebola dohodnutá. Zo stanov žalovaného vyplynulo, že žalovaný je samostatným právnym združením s právnou subjektivitou, ktorého najvyšším orgánom v období medzi Konferenciami je Správna rada, ktorú tvoria prezident, sekretár, pokladník, členovia. V mene žalovaného rokuje Správna rada, ktorú navonok zastupuje prezident, sekretár alebo iný poverený člen. V čl. 12 ods. 2 stanov je upravený spôsob vykonávania písomných právnych úkonov, na platnosť ktorých sa vyžaduje podpis dvoch oprávnených členov Správnej rady. Stanovy žalovaného neupravujú spôsob konania žalovaného v prípade uzatvárania právnych úkonov ústnou formou, z čoho však nemožno vyvodiť, že žalovaný právne úkony ústnou formou nemôže robiť, keď práve takých právnych úkonov sa z praktického hľadiska uzatvára najviac. Občianskoprávna úprava je založená na princípe bezformálnosti právnych úkonov. Len v niektorých prípadoch, najmä kde sa s
právnym úkonom spájajú závažné právne následky, sám zákon k platnosti právneho úkonu vyžaduje písomnú formu a práve pre tieto prípady je v stanovách upravený prísnejší spôsob konania Správnej rady. Spôsob konania žalovaného pri uzatváraní právnych úkonov ústnou formou možno vyvodiť z čl. 12 ods. 1 stanov, podľa ktorého v mene žalovaného rokuje Správna rada, ktorú navonok zastupuje prezident, sekretár alebo iný poverený člen, napr. pokladník. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluvu o pôžičke ústnou formou bol za žalovaného oprávnený uzavrieť poverený pokladník, ktorý je členom Správnej rady. Z výpovede svedkyne T. E. mal preukázané, že príjmový pokladničný doklad por. číslo PD 399, č. P-00024 zo dňa 1.8.2008 vystavila ona koncom roka a z účtovných dôvodov na ňom uviedla dátum 1.8.2008. Svedkovia S. E., Mgr. A. C., Mgr. M. D. a T. E. zhodne vo svojich výpovediach potvrdili existenciu pôžičky žalovaného od žalobcu. Z výpovedí svedkov Mgr. A. C. a Mgr. M. D. mal preukázané, že na zasadnutí Správnej rady dňa 17.12.2010 žalobca požiadal žalovaného o vrátenie pôžičky, ale žalovaný mu pôžičku nevrátil s tým, že tieto prostriedky potrebuje použiť. Zo Zápisnice č. 10/2010 z uvedeného zasadnutia Správnej rady žalovaného mal súd prvej inštancie preukázané, že Správna rada berie na vedomie nevyplatenie dlhu žalovaného voči prezidentovi S. Q. k termínu 17.12.2010 s cieľom použiť tieto prostriedky na odmien družstva mužov za mesiac sept. 2010, zároveň berie na vedomie povinnosť vyplatiť tento dlh voči S. Q.. Uvedenú zápisnicu nepovažoval za pozmenenú, nakoľko jej obsah potvrdili svedkovia vo svojich výpovediach a práve žalovaný predložil jej vyhotovenie bez druhej strany tejto zápisnice. Žalovaný bol povinný splniť tento dlh prvý deň po tom, čo ho žalobca o to požiadal, teda 18.12.2010. Žalobca podal žalobu na súd dňa 5.11.2012, teda v trojročnej premlčacej dobe, preto súd námietku premlčania žalovaného považoval za nedôvodnú. Žalobca po zmene vo vedení žalovaného a po zhoršení vzťahov so žalovaným požiadal žalovaného o vrátenie pôžičky aj písomne, dňa 30.8.2012, ktorá žiadosť bola žalovanému doručená dňa 4.9.2012. Vzhľadom na to, že žalovaný pôžičku žalobcovi nevrátil, zaviazal súd prvej inštancie žalovaného zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu 6.692,40 eur.
4. Súd prvej inštancie rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania, keďže mal v konaní plný úspech s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal písomne odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho advokáta z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v súvislosti s posúdením vzniku záväzku žalovaného voči žalobcovi a okamihu jeho splatnosti. Žalobca od počiatku tvrdil, že v auguste 2008 poskytol žalovanému pôžičku vo výške 210.000,-Sk, pričom spolu so žalobou predložil aj „Žiadosť o vrátenie pôžičky“ zo dňa 30.8.2012 adresovanú žalovanému. Aj v žalobe zo dňa 2.11.2012 uviedol, že o vrátenie pôžičky požiadal žalovaného dňa 30.8.2012 do 15 dní od obdržania výzvy. Dňa 11.6.2013 vzniesol žalovaný námietku premlčania predmetného záväzku. Po vznesení námietky premlčania žalovaným na pojednávaní dňa 11.6.2013 žalobca začal uvádzať (konkrétne na pojednávaní dňa 10.12.2013), že o vrátenie pôžičky požiadal už skôr. Toto jeho tvrdenie nemožno považovať za iné, ako účelové. Žalovaný má za to, že aj keď sa žalobca po vznesení námietky premlčania žalovaným, pokúšal súd prvej inštancie presvedčiť o tom, že o vrátenie pôžičky požiadal už skôr, jeho tvrdenia boli nepresvedčivé a ťažko preukázateľné. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uvádza, že skutočnosť, že žalobca požiadal o vrátenie pôžičky na zasadnutí správnej rady 18.12.2010 mal za preukázanú z výpovedí svedkov Mgr. A. C. a Mgr. M. D.. Z výpovede svedka Mgr. A. D. je zrejmé, že ide o priateľa žalobcu a tento vypovedal až po tom, čo žalovaný vzniesol námietku premlčania. Tento svedok výslovne uviedol: „Čo s tým mojím dlhom?“. Takéto dotazovanie sa žalobcu nemožno považovať za uplatnenie nároku na vrátenie pôžičky. Z výsluchu svedka Mgr. M. D. je zrejmé, že ide o kamaráta žalobcu a dokonca boli spoločníkmi v dvoch obchodných spoločnostiach. Jeho výpoveď je preto s ohľadom na uvedené skutočnosti uvádzané pred vznesením námietky premlčania zo strany žalovaného zjavne irelevantná. Podľa tohto svedka mal žalobca na zasadnutí správnej rady uviesť: „Už by bolo načase to vrátiť.“ Takto formulovaná veta však nemôže byť za žiadnych okolností považovaná za uplatnenie nároku na vrátenie pôžičky. Zo zápisnice zo zasadnutia správnej rady žalovaného vyplýva, že správna rada berie na vedomie nevyplatenie dlhu žalovaného voči žalobcovi, ale nie to, že by žalobca požiadal o vrátenie pôžičky. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď považoval za preukázané, že žalobca požiadal o vrátenie pôžičky vo výške 6.962,40 eur na zasadnutí právnej rady dňa 18.12.2010. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil nárok uplatnený žalobcom, keď tento nárok nepovažoval za premlčaný. Žalovaný má za to, že nárok žalobcu je premlčaný, a to buď z dôvodu premlčania z titulu bezdôvodného obohatenia alebo z titulu premlčania nároku z titulu zmluvy o
pôžičke. Žalovaný poukázal na to, že v prípade, ak splatnosť záväzku nebola dohodnutá, je potrebné rozlišovať dve oprávnenia veriteľa, a to jednak právo na plnenie a jednak právo na určenie termínu splatnosti záväzku, pričom tieto dve oprávnenia podliehajú premlčaniu samostatne. Súd prvej inštancie nesprávne usudzuje, keď absenciu označenia relevantného subjektu žalovaného spôsobilého kreovať vôľu žalovaného pri ústnych právnych úkonoch, spája s formou právneho úkonu. Ak potom stanovy žalovaného neobsahujú ustanovenie o tom, kto a za akých okolností môže kreovať vôľu pri uzatváraní ústnych právnych úkonoch a túto úpravu neobsahuje ani zákon, nemožno z tohto mlčania vyvodzovať spôsobilosť žalovaného kreovať v súkromnoprávnych vzťahoch jeho vôľu akokoľvek. Z tohto dôvodu považuje žalovaný rozsudok súdu prvej inštancie za nezrozumiteľný a nepreskúmateľný. Žalovaný žiada, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
6. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom svojho splnomocnenca. Vo vyjadrení uviedol, že súd prvej inštancie sa v konaní riadne vysporiadal s otázkou platnosti uzavretia zmluvy o pôžičke a dospel k správnym skutkovým a právnym zisteniam. V celom rozsahu sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancii, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca o vrátenie pôžičky požiadal žalovaného na zasadnutí Správnej rady dňa 17.12.2010 ako aj skutočnosť, že žalovaný žalobcovi pôžičku riadne a včas nesplatil. Má za to, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní prihliadol na všetky podstatné skutočnosti uvádzané v konaní, ako aj na výsledok dokazovania, pričom sa riadne vysporiadal s argumentáciou žalovaného. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a procesne správny potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov konania.
7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
9. Predmetom konania je nárok žalobcu voči žalovanému v sume 6.962,40 eur s príslušenstvom z dôvodu poskytnutia uvedenej sumy ako pôžičky, ktorá mala byť uzatvorená medzi stranami ústne v auguste 2008. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a či právne správne posúdil nárok žalobcu.
10. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 6.962,40 eur s príslušenstvom titulom zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi stranami v auguste 2008 ústnou formou. Žalobca uvádzal, že dňa 20.8.2008 poskytol v hotovosti žalovanému pôžičku v sume 210.000,-Sk, čoho dôkazom je Príjmový pokladničný doklad č. 054679 zo dňa 20.8.2008 podpísaný vtedajším pokladníkom žalovaného S. E. a evidencia predmetnej pôžičky v účtovníctve žalovaného. Podľa tvrdenia žalobcu čas plnenia nebol medzi stranami dohodnutý, a preto viackrát ústne na zasadnutí Správnej rady žalovaného žiadal o vrátenie poskytnutej pôžičky, ako aj písomne Listom zo dňa 30.8.2012 vyzval žalovaného na vrátanie poskytnutej pôžičky v lehote 15 dní od doručenia tejto výzvy. Žalovaný sa bránil tvrdením,
že odovzdanie peňazí v auguste 2008 zo strany žalobcu žalovanému nemožno považovať za platne uzatvorenú zmluvu o pôžičke, keďže žalovaný nemohol so žalobcom platne uzatvoriť ústnu zmluvu o pôžičke, nakoľko v zmysle článkov 9, 10, 12 Stanov žalovaného Správna rada a ani jednotliví členovia nemali spôsobilosť uzatvárať ústne právne úkony. Ďalej žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, pričom začiatok plynutia premlčacej lehoty počítal odo dňa nasledujúceho po poskytnutí plnenia.
11. Súd prvej inštancie konštatoval, že z výpovede svedka S. E. (vtedajšieho pokladníka žalovaného) a z príjmového pokladničného dokladu vystaveného svedkom S. E. mal za preukázané, že medzi stranami bola platne uzatvorená ústna zmluve o pôžičke, na základe ktorej žalobca požičal žalovanému dňa 20.8.2008 sumu 210.000,-Sk a žalovaný sa zaviazal požičanú sumu žalobcovi vrátiť, pričom splatnosť pôžičky medzi stranami nebola dohodnutá. Stanovy žalovaného neupravujú spôsob konania žalovaného v prípade uzatvárania právnych úkonov ústnou formou, pričom spôsob konania žalovaného pri uzatváraní právnych úkonov ústnou formou možno vyvodiť z článku 12 ods. 1 Stanov žalovaného, podľa ktorého v mene žalovaného rokuje Správna rada, ktorú navonok zastupuje prezident, sekretár alebo iný poverený člen, napr. pokladník, a preto zmluvu o pôžičke ústnou formou bol za žalovaného oprávnený uzavrieť poverený pokladník, ktorý je členom Správnej rady. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne usudzuje, keď absenciu označenia relevantného subjektu žalovaného spôsobilého kreovať vôľu žalovaného pri ústnych právnych úkonoch spája s formou právneho úkonu, spôsob interpretácie ustanovenia § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka súdom prvej inštancie je neakceptovateľný a z toho hľadiska rozsudok súdu prvej inštancie považuje za nezrozumiteľný, nepreskúmateľný a v rozpore s hmotnoprávnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
12. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
13. Podľa § 20 Občianskeho zákonníka právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom (štatutárne orgány) (odsek 1). Za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj iní jej pracovníci alebo členovia, pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Ak tieto osoby prekročia svoje oprávnenie, vznikajú práva a povinnosti právnickej osobe, len pokiaľ sa právny úkon týka predmetu činnosti právnickej osoby a len vtedy, ak ide o prekročenie, o ktorom druhý účastník nemohol vedieť (odsek 2).
14. Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník berie na seba záväzok po uplynutí dohodnutej doby vrátiť veriteľovi veci rovnakého druhu. Podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke je dohoda o: a) prenechaní vecí (o ich reálnom odovzdaní), b) druhovom určení vecí, c) povinnosti vrátiť veci rovnakého druhu, d) určení času vrátenia.
15. Subjektmi právneho vzťahu založeného zmluvou o pôžičke sú veriteľ a dlžník. Obvykle pri zmluvách o pôžičke dochádza k požičiavaniu finančných prostriedkov - peňazí, ktoré sú určené podľa druhu, tzn. ide o veci zastupiteľné. Pri pôžičke sa nevracajú tie isté veci, ale veci toho istého druhu. Poskytovanie peňažnej pôžičky je obvykle spojené s platením úrokov. Úrok je odplata za užívanie peňažnej požičanej sumy (istiny) a platí sa v určitom dohodnutom percente za určité obdobie. Zákon pre zmluvu o pôžičke nepredpisuje nijakú formu, nevyžaduje sa osobitná forma a nie je povinnosť uzavrieť zmluvu o pôžičke písomnou formou, možno ju uzavrieť ústne ale aj konkludentným spôsobom. Po uzavretí zmluvy o pôžičke je veriteľ povinný odovzdať dlžníkovi predmet pôžičky, napríklad peniaze, a po uplynutí dohodnutej doby je dlžník povinný tieto veriteľovi vrátiť a to v takom istom množstve, ako boli požičané. Ak si účastníci zmluvy o pôžičke dohodli úrok, je dlžník povinný uhradiť i dohodnutý úrok a veriteľ je povinný toto plnenie od dlžníka prijať. Zmluva o pôžičke zaniká splnením, tzn. splnením dlhu, čiže vrátením požičanej peňažnej čiastky a uhradením úrokov. Zmluva o pôžičke je neformálnou ale reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu predmetu pôžičky nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne.
16. Jednou z odvolacích námietok, pritom však podstatnou, od ktorej sa odvíja ďalší prieskum napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, je, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil odovzdanie peňazí v auguste 2008 zo strany žalobcu žalovanému za platne uzatvorenú zmluvu o pôžičku. Niet pochybností o tom, že v konaní bolo preukázané, odovzdanie sumy 210.000,-Sk v auguste 2008 žalobcom žalovanému. Táto skutočnosť vyplynula z Príjmového pokladničného dokladu č. 054679 vystaveného a podpísaného dňa 20.8.2008 vtedajším pokladníkom žalovaného S. E., na ktorom pokladničnom doklade bol uvedený účel: pôžička i priamo z výpovede svedka S. E., ktorý v nej potvrdil prevzatie peňazí v hotovosti od žalobcu. Rovnako nebolo sporným medzi stranami, že poskytnutie tejto sumy je vedené od augusta 2008 v účtovníctve žalovaného ako pôžička. Charakter toho plnenia nebol od augusta 2008 spochybnený u žalovaného žiadnym z jeho orgánov (Konferencia, Správna rada, Revízna komisia), ani žiadnym z jeho štatutárov, a to až do pojednávania konaného v tejto veci dňa 20.7.2016 (a po výmene tzv. vedenia u žalovaného), kde právny zástupca žalovaného namietal nemožnosť platného uzatvorenia ústnej zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovaným.
17. Žalovaný je občianskym združením v zmysle zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov, ktoré vzniklo registráciou na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky dňa 9.7.1990. Pre právnickú osobu je charakteristické, že svoju vôľu nevytvára sama, ale len prostredníctvom fyzických osôb, a to tých, ktoré sú na to právom povolané. Právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú jej štatutárnym orgánom, právne úkony za právnickú osobu môžu robiť aj jej iní zamestnanci alebo členovia, ak to ustanovujú vnútorné predpisy alebo ak je to pre ich pracovné zaradenie obvyklé. Pre právnickú osobu je charakteristický kolektívny spôsob tvorby vôle. Táto vôľa sa spravidla vytvára v najvyššom orgáne právnickej osoby a prejavovať takto vytvorenú vôľu navonok môže právnická osoba tiež prostredníctvom iných osôb. U právnických osôb treba vykonávanie právnych úkonov odlišovať od rozhodovania o týchto úkonoch. Rozhodovanie totiž znamená vytváranie vôle vo vnútri spoločnosti a právne konanie je prejavom už takto vytvorenej vôle navonok voči tretím osobám s cieľom založiť, zmeniť alebo zrušiť právny vzťah. Úprava prekročenia konateľského oprávnenia štatutárneho orgánu nie je v našej právnej úprave zakotvená, preto treba vychádzať z toho, že konanie štatutárneho orgánu právnickú osobu zaväzuje vždy, teda aj v prípade, že právny úkon nie je schválený jej príslušným orgánom povolaným kreovať vôľu právnickej osoby. V prípade konania pracovníka alebo člena právnickej osoby je formálnym predpokladom, aby sa právne úkony, ktoré robia tieto osoby, považovali za právne úkony právnickej osoby, aby boli urobené v jej mene a materiálnym predpokladom je, aby právne úkony urobené v mene právnickej osoby boli jej právnymi úkonmi, aby boli urobené v medziach oprávnení pracovníka alebo člena právnickej osoby, ktorý úkon vykonáva.
18. V súdenom spore peniaze od žalobcu za žalovaného prevzal vtedajší pokladník žalovaného, ktorý bol zároveň aj jeho členom. Podľa Stanov žalovaného v jeho mene rokuje Správna rada, ktorú navonok zastupuje prezident, sekretár alebo iný poverený člen (Článok 12, bod 1.). Pokladník je nepochybne osoba poverená spravovať peniaze alebo majetok subjektu, pre ktorého túto činnosť vykonáva, teda je obvyklé vzhľadom na jeho funkciu, že hospodári s peniazmi žalovaného. Ak teda z Článku 12 bodu 1. Stanov žalovaného vyplýva, že štatutárnym orgánom žalovaného je mimo prezidenta a sekretára aj iný poverený člen, možno v spojení s ustanovením § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka uzavrieť s poukazom na vyššie uvedené, že vtedajší pokladník žalovaného S. E. bol oprávnený vzhľadom na jeho zaradenie, resp. funkciu, konať za žalovaného vo vzťahu k prijímaniu peňazí, a to aj titulom zmluvy o pôžičke. Z výsluchu svedkov Mgr. A. C., ktorý uviedol, že správna rada uznala pohľadávku žalobcu voči žalovanému a koncom roka 2010 sa žalovaný zaviazal vrátiť žalobcovi pôžičku, Mgr. M. D., ktorý uviedol, že od roku 2008 sa niekoľkokrát na Správnej rade preberalo vrátenie pôžičky žalobcovi, T. E., ktorá uviedla, že žalobca dal žalovanému pôžičku v hotovosti a otázka pôžičky sa preberala každý rok a S. E., ktorý uviedol, že žalobca poskytol žalovanému peniaze podľa pokladničného odkladu v sume 210.000,-Sk a jednalo sa ústnu zmluvu o pôžičke, jednoznačne vyplynulo, že účel poskytnutia tejto sumy žalobcom žalovaného nebol u žalovaného sporný a jednalo sa o zmluvu o pôžičke. To, že sa jedná o zmluvu o pôžičke preukazuje aj samotný Príjmový pokladničný doklad č. 054679 zo dňa 20.8.2008, kde je účel jednoznačne identifikovaný ako pôžička. Ak by aj vtedajší pokladník žalovaného S. E. totiž nemal oprávnenie na uzavretie zmluvy o pôžičky, bol tento právny úkon - uzavretie zmluvy o pôžičke schválený mlčky najvyššími orgánmi žalovaného, pričom je nepochybné, že ich pasivita spočívajúca v rešpektovaní právneho stavu založeného prijatím peňazí vtedajším pokladníkom žalovaného S. E. od žalobcu, bola práve týmto prejavom vôle. Práve tieto dôkazy - výpovede žalobcu, svedkov a príjmový pokladničný doklad, posúdiac ich jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, viedli súd prvej inštancie a rovnako
i odvolací súd k presvedčeniu, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená ústna zmluva o pôžičke na sumu 210.000,-Sk. Pôžička je reálny kontrakt, teda k jej uzavretiu sa vyžaduje skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. I z tohto uhla pohľadu tak možno konštatovať, že bol naplnený pojmový znak zmluvy o pôžičke, a to prenechanie veci (reálne odovzdanie), a to sumy 210.000,-Sk žalobcom žalovanému a taktiež bola uzatvorená osobou oprávnenou konať za žalovaného. Naopak práve žalovaný nepredložil v konaní žiaden dôkaz, že by boli u žalovaného, resp. u jeho orgánov, akékoľvek výhrady k titulu poskytnutia týchto peňazí žalobcom žalovanému alebo akékoľvek pochybnosti o splnení náležitostí prejavu vôle žalovaného, či prekročenia medzí oprávnenia člena právnickej osoby, urobiť v mene žalovaného tento úkon. Preto súd prvej inštancie správne v napadnutom rozsudku konštatoval preukázanie uzatvorenia spornej zmluvy o pôžičke dňa 20.8.2008 medzi žalobcom a žalovaným ústnou formou. Odvolacia námietka žalovaného v tomto smere je neopodstatnená.
19. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k interpretácii ustanovenia § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, je vzhľadom na skutočnosti uvedené v odsekoch 17., 18. táto odvolacia námietka rovnako nenáležitá. Predovšetkým odvolací súd nemal dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s argumentáciou súdu prvej inštancie vo vzťahu k právnemu posúdeniu vzniku zmluvy o pôžičke (tak ako tieto dôvody boli urobené súčasťou písomného vyhotovenia rozsudku a z pohľadu dosledovania úvah vedúcich k rozhodnutiu použiteľnými boli). Odôvodnenie napadnutého rozsudku o tejto otázke totiž nevykazovalo žiadne vecné, logické ani právne medzery; bolo tak nielen vnútorne dostatočne súdržným, ale i objektívne presvedčivým (ktorou objektívnou presvedčivosťou tu samozrejme treba rozumieť schopnosť presvedčiť každého s výnimkou toho, kto má záujem na inom výsledku konania) a odvolaciemu súdu by prakticky postačovalo i len obmedziť sa na konštatovanie správnosti dôvodov použitých už v prvej inštancii vo vzťahu k otázke vzniku zmluvy o pôžičke.
20. Žalovaný ďalej namietal, že výpovede svedkov Mgr. A. C. a Mgr. M. D. sú zjavne irelevantné, nakoľko obaja potvrdili, že sú so žalobcom v kamarátskom vzťahu a Mgr. M. D. bol spolu so žalobcom spoločníkom v dvoch obchodných spoločnostiach. K uvedenému odvolací súd poznamenáva, že hodnovernosť výpovede svedka je možno hodnotiť aj s prihliadnutím k spôsobu, akým svedok prednáša zisťované skutočnosti a i k tomu, aký je pomer svedka k stranám. Hodnotenie výpovede svedka z hľadiska jeho hodnovernosti je vecou súdu, ktorý vykonáva dokazovanie. Aj keď súd nemusí uveriť svedeckým výpovediam, k tomu, aby im neuveril, musí mať vážne, nespochybniteľné a jednoznačné dôvody. K spôsobu tohto hodnotenia by odvolací súd mohol prihliadnuť iba vtedy, ak by hodnovernosť výpovede svedka bola hodnotená na základe skutočností, ktoré sa podľa všeobecných skúseností na hodnovernosť výpovede nevzťahujú. V prejednávanom prípade zo žiadnych okolností prípadu nevyplýva úvaha o nevieryhodnosti týchto svedkov, keďže okolnosť o kamarátskom vzťahu k žalobcovi nemôže byť sama o sebe dôvodom, pre ktorý by súd nemohol na ním vypovedané skutočnosti týkajúce sa prejednávaného prípadu prihliadať. Je len prirodzené, že žalobca a obaja svedkovi, ktorí dlhoročne spolupracovali v rámci občianskeho združenia, medzi sebou rozvinuli kamarátsky vzťah. Z obsahu výpovedí oboch svedkov vyplýva, že vypovedali jasne, zrozumiteľne, prehľadne a zhodne o tých istých skutočnostiach, bez pochybností o obsahu skutočností prednesených v ich výpovediach, teda presvedčivo. V prejednávanom prípade nebola hodnovernosť v konaní vypočutých svedkov pred súdom prvej inštancie spochybnená a táto nevyplynula z okolností prípadu, a preto okolnosti namietané žalovaným v odvolaní nemajú vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s úvahou súdu prvej inštancie.
21. Rovnako námietka žalovaného, že títo svedkovia vypovedali až po tom, čo vzniesol námietku zaujatosti, je nenáležitá vo vzťahu k vierohodnosti ich výpovede, keďže svedok sám nemá vplyv na to, kedy, teda v ktorom štádiu konania, bude vypočutý; návrh na vykonanie dôkazu podáva strana sporu.
22. Ďalej žalovaný v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie nároku uplatneného žalobcom, keď tento nárok súd prvej inštancie nepovažoval za premlčaný. Poukázal na to, že v prípade, ak splatnosť záväzku nebola dohodnutá, je potrebné rozlišovať dve oprávnenia veriteľa, jednak právo na plnenie a jednak právo na určenie termínu splatnosti záväzku, pričom tieto dve oprávnenia podliehajú premlčaniu samostatne, pričom právo určiť splatnosť záväzku dospieva do štádia právneho nároku v deň nasledujúci po dni uzatvorenia záväzkovoprávneho vzťahu a právo požadovať plnenie dospieva do štádia právneho nároku v deň splatnosti záväzku. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia NS ČR zo dňa 28.1.2011 sp. zn. 33Cdo/2634/2008, zo dňa 27.11.2002 sp. zn. 33Odo/665/2002, zo dňa 27.7.2005
sp. zn. 28Cdo/566/2004, zo dňa 6.10.2005 sp. zn. 28Cdo/111/2005, rozhodnutie NS ČSR vo veci R 28/84, rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/197/2009. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej žalovaným konštatoval, že žalovaný bol povinný splniť dlh prvý deň po tom, čo ho žalobca o to požiadal, teda 18.12.2010 a žalobca podal žalobu na súd dňa 5.11.2012, teda v trojročnej premlčacej dobu, preto námietku premlčania žalovaného považoval za nedôvodnú.
23. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
24. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
25. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
26. Podľa § 220 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.
27. Podľa Čl. 2 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
28. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
29. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku), pričom strane musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenia sa totiž chápu aj z hľadiska práv účastníka konania / strany na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a tieto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
30. Z obsahu podania žalovaného zo dňa 10.9.2013 (č. l. 44 spisu) vyplýva, že žalovaný v ňom predostrel rozsiahlu právnu argumentáciu týkajúcu sa jeho výkladu ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k začiatku plynutia všeobecnej premlčacej doby, ak čas plnenia nebol dohodnutý, ani inak určený. Jeho argumentácia bola založená najmä na tvrdení, že vo všeobecnosti platí, že právo môže byť vykonané akonáhle vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, tento okamih nastáva splatnosťou dlhu, t. j. dňom, kedy mal dlžník povinnosť prvý raz splniť dlh, teda tento deň je počiatkom behu premlčacej lehoty podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka. Prvá objektívna možnosť vykonania práva je daná okamihom, kedy veriteľ môže najskôr požiadať o splatenie a za deň rozhodný pre počiatok behu premlčacej doby treba považovať deň, ktorý nasleduje pod dni, kedy došlo k vzniku právneho vzťahu dohodnutého na dobu neurčitú. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.3.2010 sp. zn. 1Cdo/197/2009 a rovnako ako v odvolaní na rozhodnutia NS ČR zo dňa 28.1.2011 sp. zn. 33Cdo/2634/2008, zo dňa 27.11.2002 sp. zn. 33Odo/665/2002, zo dňa 27.7.2005 sp. zn. 28Cdo/566/2004, zo dňa 6.10.2005 sp. zn. 28Cdo/111/2005, rozhodnutie NS ČSR vo veci R 28/84, rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/197/2009, ďalej na odbornú literatúru. Súd prvej inštancie v odseku 5. odôvodnenia svojho rozhodnutia poukazuje na obsah tohto podania žalovaného a v odseku 36. odôvodnenia svojho rozhodnutia uvádza, že žalovaný bol povinný splniť dlh prvý deň po tom, čo ho žalobca o to požiadal, teda 18.12.2010 a žalobca podal žalobu na súd dňa 5.11.2012, teda v trojročnej premlčacej dobe. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie mal v rozhodnutí venovať presvedčivému odôvodneniu svojho odlišného stanoviska pri výklade a aplikácii príslušného ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k začiatku plynutia všeobecnej premlčacej doby, ak čas plnenia nebol dohodnutý, ani inak určený (zvlášť za situácie, že aj žalobca v konaní svojimi dvomi podaniami zo dňa 11.7.2013 a zo dňa 20.9.2013 rozoberá túto problematiku s opozitnými argumentami). Odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemôže argumentáciu strany odmietnuť ako nesprávnu, ale jeho povinnosťou je tiež uviesť v čom jej nesprávnosť spočíva. Argumenty súdu musia byť jasné, zrozumiteľné a dostatočne konkrétne. Konštatovanie súdu, že argumenty strany sú nesprávne alebo irelevantné bez toho, aby uviedlo, prečo ich považuje za nesprávne a irelevantné, možno považovať za nedostatočné odôvodnenie. O takýto prípad išlo aj v súdenom spore a hoci odôvodnenie napadnutého rozsudku je rozsiahle, súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vôbec nereagoval na predmetné podanie žalovaného a neposkytol mu žiadnu repliku na ním predostreté právne otázky týkajúce sa výkladu príslušného ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k začiatku plynutia všeobecnej premlčacej doby, ak čas plnenia nebol dohodnutý, ani inak určený. Za týchto okolností rozsudok súdu prvej inštancie nie je v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie neodôvodnil ústavne prijateľným spôsobom, odňal stranám možnosť konať pred súdom a tým tiež bola naplnená dôvodnosť odvolacej argumentácie žalovaného.
31. Rozhodovanie v súlade s ustálenou judikatúrou je naplnením požiadavky spravodlivého procesu a princípu právnej istoty, vyjadreného v Čl. 2 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku.
Ustálená rozhodovacia prax má byť vytváraná najvyššími súdnymi autoritami. Sporové strany legitímne očakávajú, že ich spor bude rozhodnutý za obdobnej skutkovej a právnej situácie rovnakým spôsobom, a to najmä za situácie, ak v podobnej veci existujú publikované rozhodnutia. V prípade, ak strana v spore argumentuje konkrétnymi rozhodnutiami najvyšších súdnych orgánov, prípadne rešpektovaným názorom právnej vedy, je potrebné v odôvodnení rozsudku najskôr zaujať stanovisko k otázke, či ide o relevantnú argumentáciu a následne posúdiť, či sa jedná skutočne o ustálený právny názor alebo skôr o názor výnimočný, ktorý z ustálenej rozhodovacej praxe vybočuje. Pokiaľ sa chce súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe, je jeho zákonnou povinnosťou dôkladne vysvetliť, z akých dôvodov nebolo možné v prejednávanej veci akceptovať stranou prezentovanú súdnu prax. Odôvodnenie odklonu musí byť dôkladné a presvedčivé.
32. Ďalšou zásadnou otázkou pre rozhodnutie v danej veci bolo teda posúdenie otázky začiatku plynutia premlčacej doby. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 174/2016 zo dňa 10.11.2016, v ktorom sa uvádza: „13. Už v judikáte R 28/1984 bol prijatý záver, podľa ktorého „ak nebola doba splnenia dlhu dohodnutá ani inak ustanovená, začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po vzniku dlhu“. 13.1. Na tomto závere sa ustálila aj neskoršia súdna prax [viď napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 25/2003, ktoré bolo neskôr publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) ako judikát R 91/2004] zotrvávajúca na tom, že ak doba plnenia nie je určená zákonom, rozhodnutím alebo zmluvou, splatnosť vyvolá veriteľ tým, že dlžníka požiada o plnenie (§ 563 Občianskeho zákonníka). Dlžník je v takom prípade povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo bol veriteľom požiadaný o jeho splnenie. Ak má veriteľ možnosť sám vyvolať splatnosť dlhu, má právo aj vykonať svoje právo vyplývajúce zo záväzku. Pre účely premlčania je preto významný prvý objektívny okamih, kedy tak môže urobiť a požiadať o plnenie. Rozhodujúcim je preto bezpochyby deň bezprostredne nasledujúci po dni, v ktorom dlh vznikol. 13.2. Uvedený právny názor bol zastávaný už v staršej právnej teórii (porovnaj napríklad publikáciu Štefan Luby: Slovenské všeobecné súkromné právo. 1 zväzok, Bratislava: Knižnica Právnickej jednoty 1941, str. 386, v ktorej sa uvádza, že plynutie času pri premlčaní začína v prípade relatívnych právnych nárokov, t. j. aj práva obligačného vtedy, ak sa stali splniteľnými, t. j. actio nata; „ak ale splatnosť závisí od vypovedania pohľadávky veriteľom, potom začne premlčanie od okamžiku vzniku pohľadávky“; obdobne viď publikáciu Štefan Luby: Občianskoprávny nárok, Bratislava: Právnické štúdie 1958, str. 270). Identický právny názor sa prezentuje aj v novšej právnej teórii (porovnaj napríklad Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký Komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, str. 498). 13.3. Na rovnakom právnom názore spočívajú aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (okrem sp. zn. 1 Cdo 25/2003 viď sp. zn. 1 Cdo 148/2004 a sp. zn. 4Cdo 66/2006), ale tiež krajských súdov Slovenskej republiky (viď napríklad sp. zn. 5 Co 3/2015 Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 19 Co 133/2012 Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 16 Co 667/2013 Krajského súdu v Banskej Bystrici a sp. zn. 10 Co 174/2013 Krajského súdu v Žiline). 13.4. Z hľadiska právnej komparatistiky a identity (dávnej) alebo blízkosti (niekdajšej) právnej úpravy v Českej republike dovolací súd poukazuje na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Cdo 3881/2009, v ktorom konštatoval, že „akokoľvek možno aj v neskoršej dobe (po prijatí R 28/1984) vysledovať v literatúre výhrady k riešeniu zvolenému v R 28/1984 (porovnaj napríklad Eliáš, K. a kolektiv: Občanský zákoník. Velký akademický komentář, Linde Praha, a. s., Praha 2008, str. 422), veľký senát Najvyššieho súdu uvádza, že pri nezmenenej podstate stretu názorov na danú tému nie je daný dôvod na zmenu záverov obsiahnutých v R 28/1984“. 14. Opačný názor na posudzovanú otázku plynutia premlčacej doby pri neexistencii dohody o splatnosti dlhu zaujal najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo 146/2008 'http://merit.slv.cz/4Cdo/146/2008'. 14.1. V označenom rozhodnutí sa najvyšší súd odklonil od právneho názoru vyjadreného v judikáte R 28/84. Senát, ktorý rozhodnutie vydal, pripomenul, že „išlo o otázku spornú už od prijatia zákona č. 141/1950 Sb. (tzv. stredného občianskeho zákonníka)“, pričom argumentácia v predmetnom judikáte sa „obmedzila len na konštatovanie záveru, že možnosť daná veriteľovi vyvolať splatnosť záväzku nesie so sebou súčasne aj právo veriteľa vymáhať splnenie záväzku, teda možnosť svoje právo aj vykonať, pričom prvá objektívna možnosť výkonu práva je daná okamihom, keď veriteľ najskôr mohol o splnenie požiadať. Interpretácia, že možnosť veriteľa vyvolať splatnosť záväzku znamená aj jeho právo vymáhať splnenie záväzku a teda právo vykonať, vychádzala z nepravdepodobnej možnosti ako by sa mohol veriteľ zachovať, a nie z toho, ako sa skutočne zachoval. Pripúšťala začatie plynutia premlčacej doby ako procesu zániku nároku (i keď len podmieneného) skôr ako nárok vznikol, resp. ako sa zavŕšil jeho vznik v zmysle konkrétnej vynútiteľnosti (žalovateľnosti) práva, teda skôr ako sa právo mohlo reálne vykonať. Nerešpektovala tak nedostatok actio nata v čase začatia plynutia premlčacej doby a napokon pripúšťala aj možnosť, že sa premlčí záväzok, ktorý sa nikdy nestal splatným. Išlo o výklad v podstate zhodný s výkladom
tejto otázky v sovietskom občianskom práve, podľa ktorého, ak splatnosť (zrok) nebola určená, nastala vtedy, keď veriteľ požiadal o plnenie, ale v tomto prípade sa premlčanie nepočítalo od splatnosti, ale od vzniku záväzku (Štefan Luby: Občianskoprávny nárok, Právnické štúdie, 1958, str. 270). Možnosť takého riešenia spornej otázky, podľa ktorého by premlčacia doba začala plynúť od splatnosti dlhu, bola v judikáte R 28/84 odmietnutá s poukazom na to, že by znamenala neprípustné posunutie začiatku plynutia premlčacej doby (v zrejmom rozpore s účelom inštitútu premlčania) prakticky na neobmedzenú dobu“. 14.3. Osobitne treba poukázať na to, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo 146/2008 bolo zaradené na rokovanie občianskoprávneho kolégia, ktoré sa uskutočnilo 28. a 29. mája 2009 (viď Cpj. 10/2009), avšak na základe výsledku hlasovania prítomných členov tohto kolégia bolo prijaté uznesenie, v zmysle ktorého toto rozhodnutie nemá byť publikované v Zbierke. 15. Vec prejednávajúci senát už vo viacerých rozhodnutiach (viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 56/2014, 3 Cdo 144/2014, 3 Cdo 136/2016) poukázal na to, že osobitný proces, výsledkom ktorého je prijatie niektorého judikátu kolégiom najvyššieho súdu a jeho publikovanie zákonom určeným spôsobom (v súčasnosti v Zbierke) priznáva takto publikovanému rozhodnutiu osobitný význam Výklad, ktorý sa podáva v publikovanom judikáte, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom). Judikáty R 28/1984 a R 91/2004 majú takéto atribúty. 15.2. O „prekonaní“ (relevantnom zavŕšení procesu odklonenia sa od) názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí (stanovisku) možno hovoriť iba vtedy, ak je toto „prekonanie“ výsledkom v zákone predpísaného postupu najvyššieho súdu (v súvislosti s tým viď § 48 CSP a tiež § 21 ods. 3 písm. a/ a b/ a § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). 16. Z dôvodov uvedených vyššie pod 13. zastáva vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu názor súladný s väčšinovým názorom súdnej praxe (R 28/1984 a R 91/2014) a právnej teórie. 16.3. Nesúhlas s právnym názorom, na ktorom spočíva rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 146/2008, bol prezentovaný aj v odbornej právnickej literatúre [viď napríklad publikáciu JUDr. Jaroslav Krajčo, Občiansky zákonník pre prax (komentár), vydavateľstvo Eurounion, 2015, str. 2458, resp. 2468 a 2472].“
33. Vychádzajúc z obsahu odseku 32. je zrejmé, že súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodovaní odklonil od doterajšej prevažujúcej rozhodovacej praxe, ktorej prehľad vyčerpávajúcim spôsobom bol opísaný v citovanom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 176/2016 zo dňa 10.11.2016. Tento odklon od ustálenej rozhodovacej praxe žiadnym spôsobom neodôvodnil, t. j. neuviedol z akých dôvodov neakceptoval v prejednávanej veci žalovaným prezentovanú súdnu prax.
34. Preto pokiaľ súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel, pričom sa dôsledne neriadil príslušnými zákonnými ustanoveniami a zákonným spôsobom nepostupoval podľa ustanovenia § 220 ods. 2, ods. 3 Civilného sporového poriadku pri písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku, je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z časti nepreskúmateľný, nakoľko jeho odôvodnenie vo vzťahu k otázke začiatku plynutia všeobecnej premlčacej doby, ak čas plnenia nebol dohodnutý, ani inak určený, nezodpovedalo požiadavkám zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2, ods. 3 Civilného sporového poriadku, keď sa súd prvej inštancie nevysporiadal s právnou argumentáciou žalobcu predostretou mu v jeho podaní to dňa 10.9.2013 a nezdôvodnil svoj odklon od ustálenej rozhodovacej praxe žiadnym spôsobom.
35. S poukazom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vrátane závislého výroku o náhrade trov konania zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
36. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku), bude opätovne vec prejednať, následne znova posúdiť žalobou uplatnený nárok vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 Civilného sporého poriadku a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty odvolateľa, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2, ods. 3 Civilného sporého poriadku odôvodniť.
37. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).
38. Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).