Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/29/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudkýň JUDr. Sandry Veľkej a JUDr. Aleny Mazúrovej v spore žalobcu: Ministerstvo vnútra SR, za ktoré koná riaditeľ Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, doručovacia adresa: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach, Kuzmányho 8, Košice proti žalovanému: Ing. Š. T., nar. X.X.XXXX, bytom V. I.E. XX, zastúpený JUDr. Ivanom Vankom, advokátom so sídlom v Košiciach, Floriánska 17, o zaplatenie 1.180,04 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie z 15. marca 2018, č. k. -409

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v časti vyhovujúceho výroku, v ktorom bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 590,02 Eur s 8,5% úrokom z omeškania ročne od 18.5.2007 do zaplatenia.

Mení rozsudok v prevyšujúcej časti vyhovujúceho výroku, ktorým bola uložená žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 590,02 Eur s 8,5% úrokom z omeškania ročne od 18.5.2007 do zaplatenia tak, že žalobu v tejto časti zamieta.

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania.

Priznáva štátu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % voči žalobcovi a v rozsahu 50% voči žalovanému.

Mení rozsudok vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť súdny poplatok z podanej žaloby vo výške 70,50 Eur na účet Okresného súdu Košice-okolie do 3 dní od právoplatnosti rozsudku tak, že žalovaný je povinný zaplatiť súdny poplatok z podanej žaloby vo výške 35 Eur na účet Okresného súdu Košice-okolie do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.180,04 Eur s 8,5 % úrokom z omeškania, počnúc od 18.5.2007 až do zaplatenia (I), žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal (II) a žalovaného zaviazal zaplatiť súdny poplatok z podanej žaloby vo výške 70,50 Eur na účet Okresného súdu Košice

- okolie do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (III).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 1.180,04 Eur s prísl. z titulu náhrady škody s odôvodnením, že dňa 10. augusta 2006 v čase okolo 21.25 hod. na štátnej ceste I/50 v smere od Michaloviec do Košíc, pred Košickou Novou Vsou, spôsobil brat žalovaného, Ľ. T., dopravnú nehodu tým, že vošiel do jazdnej dráhy služobného motorového vozidla Škoda Fabia EČ: F.

XXX S., ktoré riadil mjr. Ing. C. F., služobne zaradený ako vyšetrovateľ služobného úradu žalobcu. Brat žalovaného v dôsledku utrpených zranení zomrel. Na služobnom motorovom vozidle žalobcu vznikla škoda vo výške 1180,04 Eur (35.550,- Sk), ktorá bola vyčíslená znalcom Ing. R. Y., PhD. v znaleckom posudku č. 17/2007. Zo zápisnice dopravného inšpektorátu o obhliadke miesta cestnej dopravnej nehody vyplýva, že chodec Ľ. T. porušil o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov. Dopravný inšpektorát vec odstúpil inšpekčnému odboru východ Úradu inšpekčnej služby policajného zboru Ministerstva vnútra SR, ktorý trestné stíhanie, ktoré bolo začaté pre prečin usmrtenia podľa , uznesením Úradu inšpekčnej služby PZ Ministerstva vnútra SR, inšpekčný odbor Východ z 23. novembra 2006, sp. zn. ČVS: UIS-165/ IOV-V-2006 zastavil, lebo skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Z uznesenia ďalej vyplýva, že policajt Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach svojím konaním nenaplnil pojmové znaky prečinu usmrtenia podľa , ako aj, že u chodca Ľ. T. bola zistená hladina 2,5 promile alkoholu v krvi a podľa vyjadrenia súdnych znalcov nie je vylúčené, že tento ťažký stupeň opitosti bol príčinou toho, že Ľ. T. náhle vošiel do jazdnej dráhy vodiča a hoci vodič reagoval primerane okolnostiam, nemohol zrážke zabrániť. Žalovaný je dedičom po poručiteľovi Ľ. T. na základe osvedčenia o dedičstve č .

3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistení že dňa 10.8.2006, v čase okolo 21.25 hod. na štátnej ceste I/50, v smere od Michaloviec do Košíc pred Košickou Novou Vsou spôsobil brat žalovaného - Ľ. T. dopravnú nehodu tým, že vošiel do jazdnej dráhy služobného motorového vozidla Škoda Fabia EČ: F. XXX S., ktoré riadil mjr. Ing. C. F., služobne zaradený ako vyšetrovateľ služobného úradu žalobcu. Brat žalovaného v dôsledku utrpených zranení zomrel. Na služobnom motorovom vozidle žalobcu vznikla škoda vo výške 35 550,00 Sk (1 180,04 eur), ktorá bola vyčíslená znalcom Ing. R. Y., PhD. v znaleckom posudku č.17/2007. Zo zápisnice o ohliadke miesta cestnej dopravnej nehody vyplýva, že chodec Ľ. T. porušil ust. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov. Dopravný inšpektorát vec odstúpil inšpekčnému odboru Východ, Úradu inšpekčnej služby Policajného zboru Ministerstva vnútra SR. Zo znaleckého posudku z odboru cestná doprava súd prvej inštancie zistil, že dopravnú nehodu zavinil Ľ. T. ako chodec, ktorý náhle vošiel do jazdnej dráhy vodiča tým, že prebehoval na neosvetlenej ceste z ľavej strany na pravú, a to v mieste mimo obce v čase o 21.25 hod., keď sa z oboch strán blížili motorové vozidla, na mieste bez vyznačeného prechodu pre chodcov, v tmavom oblečení a hoci vodič reagoval primerane okolnostiam, nemohol zrážke zabrániť. Zo znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo prvoinštančný súd zistil, že u M. T. bola zistená hladina 2,5 promile alkoholu v krvi a podľa vyjadrenia súdnych znalcov nie je vylúčené, že tento ťažký stupeň opilosti bol príčinou toho, že Ľ. T. náhle vstúpil do jazdnej dráhy vodiča. Chodec T. mohol zabrániť nehode, keby neprechádzal cez vozovku v čase, keď môže byť ohrozený prechádzajúcimi vozidlami z oboch strán. Konštatoval, že žalobca si škodu riadne uplatnil a žalovaný bol s uplatňovaním škody uzrozumený počas trestného konania, v ktorom mal procesné postavenie svedka, poškodeného, pričom v tomto konaní uplatnený nárok na náhradu škody ani výšku škody nenamietal. Prvoinštančný súd vychádzal z písomného vyjadrenia zo dňa 8.11.2017 k námietke identity služobného motorového vozidla, v zmysle ktorého zamestnanec poisťovne Y. E. v zápise o poškodení vozidla zo dňa 16.8.2006 uviedol, že STK platí do 22.6.2008, typ vozidla Škoda Fabia Clasik, ďalší zamestnanec poisťovne Ing. N. F. dňa 29.9.2006 v zápise uviedol, že STK platí do 22.6.2008, ale uviedol pri type vozidla iba Škoda Fabia (bez Clasik alebo Comfort), znalec Ing. R. Y., PhD. Identifikoval vozidlo ako Škoda Fabia 1,4 Comfort (), 5-dverový hatchback, farba vozidla zelená tmavá, s platnosťou STK do 7.2.2007, s tým, že obaja zamestnanci poisťovne, ako aj znalec Ing. R. Y., PhD. v zápise zhodne uviedli ďalšie a podstatné a smerodajné údaje pre identifikáciu poškodeného vozidla, a to č.VIN: M., ďalej ev.č. F. XXXFB, výr. č. motora 029657, rok výroby 2001, farba zelená, počet najazdených km 92907 km. Z písomných podkladov o vykonaných technických kontrolách vyžiadaných z archívu prvoinštančný súd zistil, že Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach odovzdalo predmetné motorové vozidlo zn. Škoda Fabia, ev.č. F. XXXFB, rezortné ev. č. F., č. motora 029657, na servisnú a technickú kontrolu dňa 22.6.2006 a za vykonanie technickej prehliadky zaplatilo Automobilovým opravovniam Ministerstva vnútra SR príslušnú faktúru, následne KR PZ v Košiciach predmetné vozidlo odovzdalo Automobilovým opravovniam Ministerstva vnútra SR na servisnú kontrolu dňa 7.2.2007. Poukázal, na to, že v písomných vyjadreniach žalobcu došlo k chybe v písaní, omylom bolo uvedené nesprávne VIN, v ktorom bolo písmeno Y bolo zamenené za číslicu 4, pričom správne VIN je M. a toto číslo VIN vyplýva aj z predložených dokladov, navyše, k služobnému cestnému vozidlu bolo pridelené aj rezortné evidenčné číslo, a to F., ktoré označuje vozidlo po celý čas jeho užívania, a to práve z dôvodu, aby bola jednoznačne preukázaná jeho identita v súvislosti s jeho služobným využitím. Následne prvoinštančný súd poukázal

na vyjadrenie znalca Ing. R. C., ktorý uviedol, že znaleckým posúdením sa rieši daný úsek miesta dopravnej nehody na základe brzdných a iných stôp, ktoré sa dajú jednoznačne technický vyhodnotiť a neriešia sa hypotetické otázky, ani predchádzajúci úsek cesty. Znalec jednak v znaleckom posudku, ako aj vo svojej výpovedi dňa 20.11.2013 zdôraznil, že príčinou vzniku dopravnej nehody nebola vyššia prevádzková rýchlosť, ako bola v danej lokalite dovolená a jednoznačne potvrdil, že ani pri rýchlosti 90 km za hod., a ani pri rýchlosti primeranej pri danom dohľade (kedy by mal vodič možnosť chodca zbadať), by nemohol zabrzdiť pred miestom zrážky, a to preto, lebo mu do jazdnej dráhy náhle vbehol chodec. Znalec zdôraznil, že aj pri nižších rýchlostiach by bolo došlo k zrážke, preto nie rýchlosť, ale vojdenie chodca do vozovky v čase približujúceho sa vozidla, bolo jednoznačne príčinou vzniku dopravnej nehody, potvrdil, že základnou príčinou vzniku dopravnej nehody z technického hľadiska bol vstup - vbehnutie chodca M. T. z ľavej krajnice do priestoru vozovky, a to v čase, keď z jeho pravej strany sa približovalo motorové vozidlo Škoda Fabia, ktoré v čase vstupu chodca do ľavého jazdného pruhu sa nachádzalo vo svojom pravom jazdnom pruhu s oprávnene rozsvietenými stretávacími svetlami a bolo vo vzdialenosti v rozmedzí od 37,2 m až 54,5 m, s tým, že chodec mal jednoducho vyčkať až prejdú vozidla, ktoré sa k nemu približovali z obidvoch smerov, nielen z pravého, teda mal vyčkať, aby sa nedostal do nebezpečného koridoru pohybu na vozovke. Zo zriaďovacej listiny súd prvej inštancie zistil, že Ministerstvo vnútra SR dňom 1.1.1997 zriadilo KR PZ v Košiciach ako rozpočtovú organizáciu MV SR, ktorá mu je podriadená, s tým, že KR PZ v Košiciach je riadiacim a výkonným územným útvarom policajného zboru plniacim úlohy zverené do pôsobnosti policajného zboru v územnom obvode košického kraja, štatutárnym orgánom je riaditeľ Krajského riaditeľstva, ktorého ustanovuje minister vnútra SR. Z organizačného poriadku KR PZ v Košiciach zistil, že v čl. 2 ods. 4 bolo upravené postavenie krajského riaditeľstva, v zmysle ktorého KR PZ v Košiciach vystupovalo ako samostatný právny subjekt s aktívnou, príp. pasívnou legitimáciou a medzi jeho úlohy patrilo najmä podľa písm. h/ zabezpečovanie správy majetku, podľa písm. o/ vykonávanie právneho zastupovania pred súdmi v občiansko-právnom konaní, v trestnom konaní, v pracovno-právnom konaní, v obchodno-záväzkovom konaní, v konaní pred orgánmi verejnej správy, aj pre okresné riaditeľstva a útvary hraničnej a cudzineckej polície a právne vymáhanie pohľadávok vzniknutých krajskému riaditeľstvu. Z rozhodnutia Ministerstva vnútra SR č. SLV-PS-1120/2012 zo dňa 12.12.2012, prvoinštančný sud zistil, že dňom 31.12.2012 došlo k zrušeniu niektorých rozpočtových organizácií v zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva vnútra SR, vrátane KR PZ v Košiciach, pričom práva a povinnosti zanikajúcich rozpočtových organizácií, teda aj žalobcu, prešli dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra SR so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866.

4. Prvoinštančný súd právne vec posúdil podľa ust. , , , , , , (ďalej len ) a Nariadenia vlády SR č., ktorým sa vykonávajú niektoré ust. a uzavrel, že že žalobný návrh žalobcu je dôvodný, pričom mal za preukázané, že škodu, ktorá žalobcovi vznikla dopravnou nehodou dňa 10.8.2006 jednoznačne zavinil právny predchodca žalovaného, ktorý porušil ust. o premávke na pozemných komunikáciách, čo vyplýva zo znaleckého posudku znalca Ing. R. C., kde znalec jednoznačne uviedol, že základnou príčinou vzniku dopravnej nehody z technického hľadiska bol vstup - vbehnutie chodca M. T. z ľavej krajnice do priestoru vozovky, a to v čase keď z jeho pravej strany sa približovalo motorové vozidlo Škoda Fabia, ktoré v čase vstupu chodca do ľavého jazdného pruhu sa nachádzalo vo svojom pravom jazdnom pruhu s oprávnene rozsvietenými stretávacími svetlami a bolo vo vzdialenosti v rozmedzí od 37,2 m až 54,5 m, s tým, že chodec mal jednoducho vyčkať až prejdú vozidlá, ktoré sa k nemu približovali z obidvoch smerov, nielen z pravého, teda mal vyčkať, aby sa nedostal do nebezpečného koridoru pohybu na vozovke, a aby mal chodec vôbec nejakú šancu opustiť nebezpečný koridor pohybu vozidla idúceho v pravom pruhu, musel by ísť vysokou rýchlosťou, a to 3,94 m/sek.- 5,03 m/sek., pričom takýto rýchly beh by chodec pod výrazným vplyvom alkoholu (2,5 promile), by ani nemal možnosť dosiahnuť, pričom uzavrel, že príčinou dopravnej nehody nebola rýchlosť, ale náhly vstup chodca do vozovky, v danom momente sa chodec vôbec nemal nachádzať na vozovke, keďže tam nebol prechod pre chodcov a vozovka je určená predovšetkým vozidlám. K námietke spoluzavinenia žalobcu na predmetnej dopravnej nehode, na ktoré poukázal žalovaný, že v prípade, ak by vodič žalobcu dodržal počas celej jeho cesty od Kráľovského Chlmca až do Košíc primeranú rýchlosť, by sa vodič žalobcu s bratom žalovaného vôbec nestretli, poukázal prvoinštančný súd na záver znaleckého posudku, z ktorého vyplýva, že posúdením sa rieši daný úsek miesta dopravnej nehody a neriešia sa hypotetické otázky, nerieši sa predchádzajúci úsek cesty, k čomu sú brzdné a iné stopy, ktoré sa dajú jednoznačne technicky vyhodnotiť. Ďalej poukázal na príčinu vzniku dopravnej nehody, ktorou nebola vyššia prevádzková rýchlosť ako bola v

danej lokalite dovolená, s tým, že vodič by nemohol zabrzdiť pred miestom zrážky ani pri rýchlosti 90 km/hod., ani pri rýchlosti primeranej pri danom dohľade (kedy by mal vodič možnosť chodca zbadať), a to preto, lebo mu do jazdnej dráhy náhle vbehol chodec, pričom aj v prípade nižšej rýchlosti, by bolo došlo k zrážke a uzavrel, že nie rýchlosť, ale vojdenie chodca do vozovky v čase približujúceho sa vozidla bolo jednoznačne príčinou vzniku dopravnej nehody. Na základe vyššie uvedeného dospel súd k záveru, že zavinenie žalobcu na dopravnej nehode preukázané nebolo. Námietku žalovaného týkajúcej sa nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu aktívnej legitimácie žalobcu prvoinštančný súd posúdil ako nedôvodnú s poukazom na zriaďovaciu listinu, ktorou Ministerstvo vnútra SR dňa 1.1.1997 zriadilo Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach ako rozpočtovú organizáciu Ministerstva vnútra SR, ktorá mu je podriadená a na organizačný poriadok Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, z ktorého vyplýva, že Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach vystupovalo ako samostatný právny subjekt s aktívnou, príp. pasívnou legitimáciou a medzi úlohy KR PZ v Košiciach s oprávnením okrem iného patrilo vykonávať právne zastupovanie pred súdmi v občiansko-právnom konaní, v trestnom konaní, v pracovno-právnom konaní, v obchodno-záväzkovom konaní, v konaní pred orgánmi verejnej správy aj pre okresné riaditeľstva a útvary hraničnej a cudzineckej polície a právne vymáhanie pohľadávok vzniknutých krajskému riaditeľstvu, z čoho uzavrel, že v čase podania žaloby, t.j. 17.3.2008 Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach vystupovalo ako samostatný právny subjekt s aktívnou legitimáciou a vykonávalo právne zastupovanie pred súdmi. Rozhodnutím Ministerstva vnútra SR o zrušení rozpočtových organizácií zo dňa 12.12.2012 (č.l. 278) došlo dňom 31.12.2012 k zrušeniu niektorých rozpočtových organizácií v zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva vnútra SR, vrátane KR PZ v Košiciach a podľa o rozpočtových pravidlách a o zmene rozpočtových organizácií, teda aj žalobcu a všetky práva a povinnosti zaniknutého subjektu prešli dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra SR. Prvoinštančný súd sa stotožňil s názorom žalobcu, že ak krajské riaditeľstvá policajného zboru boli ako právnické osoby zrušené s právnym nástupcom, ktorým je Ministerstvo vnútra SR, je potrebné postupovať v zmysle ust. , podľa ktorého, ak strana zanikne počas konania skôr ako sa konanie právoplatne skončilo, súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Následne súd prvej inštancie uzavrel, že nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali primerané zníženie náhrady škody podľa v ust. , pričom poukázal na závery znaleckého posudku Ing. C., z ktorého vyplýva, že základnou príčinou vzniku dopravnej nehody bol vstup - vbehnutie chodca M. T. do jazdnej dráhy vodiča služobného vozidla, s tým, že bolo jednoznačne preukázané, že chodec sa pred vstupom na vozovku dostatočne nepresvedčil, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva a u chodca M. T. bola zistená hladina 2,5 promile alkoholu v krvi, so záverom súdnych znalcov, že nie je vylúčené, že tento ťažký stupeň opitosti bol príčinou toho, že tak konal. Vzhľadom na náhly vstup chodca do jazdnej dráhy vozidla a jeho tmavé oblečenie, vodič osobného motorového vozidla nemohol zrážke zabrániť, pričom chodec mohol zabrániť nehode, keby neprechádzal cez vozovku v čase, keď môže byť ohrozený prechádzajúcimi vozidlami z oboch strán a poukázal na to, že jednoznačne bolo v konaní preukázané porušenie právnej povinnosti chodca M. T., jeho zavinenie, existencia škody a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou ako aj výška škody, ktorá v konaní nebola sporná. Za nedôvodnú považoval prvoinštančný súd aj námietku žalovaného spočívajúcu v tvrdení, že žalovaný za svojho brata uhradil dlhy. Konštatoval, že zo žalovaným predloženého výpisu z účtu, nie je zrejmé, že platby, ktoré odchádzali z účtu žalovaného boli použité na zaplatenie dlhov poručiteľa M. T., pričom poukázal na porovnanie hodnoty žalovaným nadobudnutého majetku v dedičskom konaní a výšky priznanej sumy žalobcovi. Pokiaľ žalovaný spochybňoval identifikáciu motorového vozidla, ktoré bolo poškodené pri dopravnej nehode a následne opravované, prvoinštančný súd uzavrel, že predmetné motorové vozidlo bolo jednoznačne identifikované a to na základe VIN čísla a rezortného evidenčného čísla ako ev.č. F. XXXFB, výr.č. motora 029657, rokom výroby 2001 a počtom najazdených km ku dňu dopravnej nehody 92 907 km, čo mal za nesporné z vyjadrenia zamestnancov poisťovne v zápise o poškodení vozidla pri dopravnej nehode zo dňa 10.8.2006, zhodne s údajmi o technickej prehliadke, so znaleckým posudkom a listinami o evidencii vozidla.

5. Napadnutým rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie tiež o trovách konania tak, že žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania (II). Toto svoje rozhodnutie odôvodnil s použitím ust. § 255 ods. 1 a contrario a plne úspešnému žalobcovi, ktorému vznikol nárok na plnú náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému, nepriznal nárok na náhradu trov konania, s odôvodnením, že mu žiadne trovy v konaní nevznikli. Samostatným výrokom zaviazal neúspešného žalovaného zaplatiť súdny poplatok z podanej žaloby vo výške 70,50 Eur na účet Okresného súdu Košice - okolie do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku podľa ust. , s poukazom na ust. o súdnych poplatkoch a poplatkoch za výpis z registra trestov (III).

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania, prípadne konanie zastaví. Odvolanie odôvodnil podľa ust. , a namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku s tvrdením, že súd prvej inštancie vyzdvihuje právnu argumentáciu žalobcu a námietky žalovaného sú odôvodnené len stroho a stručne a mal za to, že súd prvej inštancie ignoroval posúdenie námietky premlčania vznesenej žalovaným, čím nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala patriace procesné právo v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako aj z dôvodu podľa ustanovenia , že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

7. V prvom rade žalovaný namietal, že sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal s identifikáciou motorového vozidla žalobcu, a to výrobným číslom karosérie VIN, farbou, modelom a platnosťou STK. Poukázal, na to, že žalobca uviedol opravené VIN až na pojednávaní 30.11.2017, pričom na podklade chybne uvedeného VIN bol vykonaný znalecký posudok, ako aj zápisy likvidátorov o poškodení motorového vozidla a že sa prvoinštančný súd nezaoberal výpoveďou svedka dopravnej nehody H. T., z ktorej vyplýva, že nevedel uviesť ev. číslo motorového vozidla, avšak uviedol, že farba vozidla bola asi modrá. Poukázal na fotodokumentáciu z miesta dopravnej nehody v trestnom spise fotografie č. 13 až 23, z ktorej podľa odvolateľa jednoznačne vyplýva, že farba motorového vozidla, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda bola modrá, a na rozpory výpovedí svedkov pán E., Ing. F. a znalec Ing. Y., ktorí uviedli, že farba motorového vozidla bola zelená, pričom v zápise o poškodení motorového vozidla vypracovaného R. J. je uvedená farba vozidla zelená. Likvidátori poisťovne pán E.A., pán F., pán J. a znalec Ing. Y. uvádzajú farbu motorového vozidla zelenú, čomu nezodpovedá tvrdenie svedka dopravnej nehody H. T. a fotodokumentácii z miesta činu, z ktorých vyplýva, že farba motorového vozidla bola modrá. Rozpory sú aj v uvedení modelu motorového vozidla. Likvidátori pán E. a pán J. uvádzajú model Škoda Fabia Classic, ďalší likvidátor pán F. konkrétny model nevymedzil, poukázal, že ide o motorové vozidlo Škoda Fabia, vo fotodokumentácii z miesta dopravnej nehody je pri type modelu uvedená Škoda Fabia a znalec Ing. R. Y. v znaleckom posudku identifikoval motorové vozidlo ako Škoda Fabia 1,4 komfort. Posledným rozporom v identifikácii je platnosť STK. Likvidátori poisťovne pán E., pán F. a pán J. vymedzili platnosť STK do 22.6.2008, čo je v rozpore s dátumom uvádzaným znalcom Ing. Y., ktorý vymedzil platnosť STK do 7.2.2007. Žalovaná ďalej namietal, že prvoinštančný súd uvedené rozpory neodstránil, iba konštatoval, že o vozidle neboli žiadne pochybnosti. V ďalšom žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie súdu prvej inštancie o výlučnom zavinení dopravnej nehody právnym predchodcom žalovaného a poukázal na znalecký posudok Ing. R. C., v zmysle ktorého bol základnou príčinou dopranej nehody vstup chodca do priestoru vozovky v čase, keď sa z jeho pravej strany približovalo motorové vozidlo zn. Škoda Fabia. Sám znalec uviedol, že ide o základnú príčinu, nie však obligatórnu a výlučnú príčinu. Mal za to, že prvoinštančný súd nedostatočne vyhodnotil spoluzavinenie žalobcu, a to prekročenie rýchlosti, keďže vodič sa pohyboval rýchlosťou 97,7 km/hod. až 104,5 km/hod., t.j. rýchlosťou vyššou ako povolenou 90 km/hod a vyššou ako bola rýchlosť primeraná rozhľadu v nočných podmienkach bez verejného osvetlenia 63,7 km/hod. až 75,6 km/hod., pričom k nárazu vozidla do chodca došlo bez predošlého brzdného spomalenia a k plnému brzdnému spomaleniu došlo až po zrážke s chodcom, ako aj že nameraný dosvit nepoškodeného pravého svetlometu s výsledkom 25,9 m nemožno akceptovať ako smerodajný pre dosvit pravého reflektora. V zápisnici o ohliadke miesta nehody nie je žiadna zmienka o možnom mieste zrážky chodca s vozidlom v pozdĺžnom a ani v priečnom smere vozovky. Žalovaný ďalej spochybnil vecnú aktívnu legitimáciu žalobcu z dôvodu, že rozhodnutím Ministra vnútra SR zo dňa 12.12.2012 dňom 31.12.2012 došlo k zrušeniu Krajského riaditeľstva PZ v Košiciach ako rozpočtovej organizácie s tým, že všetky práva a povinnosti prešli na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra SR. Žalobca uvedenú skutočnosť oznámil až písomným podaním dňa 2.11.2017, avšak v oznámení absentoval súhlas subjektu, ktorý má do konania vstúpiť. Žalovaný má za to, že v konaní došlo k zmene strany sporu a o tejto zmene súd nerozhodol, iba poukázal na právnu argumentáciu žalobcu vo veci vecnej aktívnej legitimácie žalobcu. Keďže ku dňu 31.12.2012 došlo k zmene žalobcu a ku škode na motorovom vozidle došlo dňa 10.8.2006, mal za to, že v dôsledku zmeny žalobcu došlo k premlčaniu uplatneného práva. Následne poukázal, na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré vzhliadol v morálnom aspekte veci, keďže osoba, ktorá bola dopravnou nehodou usmrtená, bola blízkou osobou žalovaného, jeho vlastným bratom, k nehode došlo dňa 10.8.2006, konanie o náhradu škody sa žalovaného bytostne dotýka, sprevádza jeho život už 12

rokov, charakter predmetného sporu mu neustále pripomína tragickú smrť blízkej osoby a má nepriaznivé následky na jeho psychiku, v dôsledku čoho, je absolútne nemorálne žiadať náhradu škody v uplatnenej výške voči žalovanému. Ďalej namietal nesplnenie obligatórnych náležitostí vzniku nároku na náhradu škody, a to vznik škody, porušenie právnej povinnosti, príčinný vzťah medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti a zavinením s tým, že nebohý brat žalobcu neporušil žiadne ustanovenie zákona, pričom práve žalobca prekročil najvyššiu prevádzkovú rýchlosť a nemal zapnuté výstražné znamenia, t.j. nebol v pohotovosti.

8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. K námietkam žalovaného týkajúcich sa identifikácie predmetného motorového vozidla uviedol, že motorové vozidlo bolo jednoznačne identifikované ako motorové vozidlo škoda Fabia s identifikačnými znakmi, ktorými sú VIN: M., výrobné číslo motora 029657, ev. číslo F. XXX S. a rezortné evidenčné číslo F.. Nezrovnalosti ohľadom farby predmetného motorového vozidla mal za odstránené výpoveďou zamestnanca poisťovne E., ktorý vysvetlil, že na fotografiách môže byť farba skreslená podľa toho, či sa fotí za dennej doby alebo umelého osvetlenia s tým, že pre identifikáciu vozidla je podstatné VIN. Pokiaľ ide o nezrovnalosti týkajúce sa typu vozidla, a to Škoda Fabia Classic, resp. Škoda Fabia 1,4 Komfort, z výpovedí znalca Ing. Y. a zamestnanca poisťovne E. vyplynulo, že ceny poškodených dielov sú pri obidvoch typoch rovnaké. Mal za to, že nezrovnalosti ohľadom dátumu platnosti STK nie sú smerodajné pre identifikáciu vozidla, pričom správny dátum platnosti STK bol dátum 22.6.2008 a rozpor v dátume STK uvedenom v znaleckom posudku deň 7.2.2007, bol spôsobený tým, že znalec mal k dispozícii údaj o technickej prehliadke, ktorá bola vykonaná dňa 7.2.2007. Nezrovnalosti ohľadom chybného čísla VIN vysvetlil omylom žalobcu, ktorý urobil chybu v písaní, pričom zo znaleckého posudku Ing. R.W. Y., PhD. vyplýva správne číslo VIN. Pokiaľ ide o námietku žalovaného týkajúcu sa spoluzavinenia žalobcu na dopravnej nehode, žalobca poukázal na závery znaleckého dokazovania, z ktorého vyplýva, že príčinou dopravnej nehody nebola vyššia prevádzková rýchlosť ako bola povolená v danom mieste a znalec jednoznačne potvrdil, že ani pri rýchlosti 90 km/hod. by vodič nemohol zabrzdiť pred miestom zrážky, keďže mu do jazdnej dráhy vbehol chodec, a ani pri nižších rýchlostiach by zrážke nebolo možné zabrániť. Aby mal chodec možnosť zabrániť zrážke, musel by ísť rýchlosťou o 3,094 m/s až po 5,03 m/s, pričom takýto beh chodec pod výrazným vplyvom alkoholu (2,5 promile) nemal možnosť dosiahnuť, teda nemal ani teoretickú možnosť prebehnúť vozovku. Chodec prechádzal cez cestu v mieste, kde nebol prechod pre chodcov, v tmavom oblečení, za tmy, na neosvetlenom úseku cesty a bez reflexných prvkov. K námietke týkajúcej sa nedostatku vecnej aktívnej legitimácie na strane žalobcu, poukázal na zriaďovaciu listinu Ministerstva vnútra SR zo dňa 1.1.1997, ktorou zriadilo Krajské riaditeľstvo PZ ako svoju rozpočtovú organizáciu, t.j. samostatný právny subjekt so samostatnou subjektivitou, následne dňom 31.12.2012 došlo k zrušeniu Krajského riaditeľstva PZ v Košiciach a všetky práva a povinnosti zaniknutého subjektu prešli na žalobcu ako zriaďovateľa, preto súd správne v súlade s ust. pokračoval v konaní s právnym nástupcom pôvodného žalobcu. Následne poukázal, na to, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal aj s otázkou moderačného práva podľa ust. a nie je pravdou, že by chodec neporušil žiadne právne ustanovenia, keďže porušil povinnosť prechádzať cez vozovku mimo priechodu pre chodcov a pred vstupom na vozovku sa presvedčiť, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva.

9. Žalovaný v odvolacej replike v plnom rozsahu poukázal na svoje vyjadrenia v odvolaní.

10. Žalobca sa odvolacej replike žalovaného nevyjadril.

11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalovaného, ako podané včas ( ), oprávnenou osobou ( až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné ( až 358 ), bez nariadenia pojednávania ( a contrario ), v rozsahu vyplývajúcom z ust. a z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. písm. b) a h), s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa písm. písm. h) je čiastočne dôvodné vo vzťahu k vyhovejúcemu výroku v rozsahu, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu prevyšujúcu 590,02 Eur s 8,5% úrokom z omeškania ročne od 18.5.2007 do zaplatenia, preto odvolací súd vecne nesprávny rozsudok v tejto časti podľa ust. zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol.

12. Rozsudok v napadnutom výroku, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 590,02 Eur s 8,05% úrokom z omeškania ročne od 18.5.2007 do zaplatenia je vecne správny, preto ho odvolací súd potvrdil podľa ust. , , stotožňujúc sa i s jeho správnymi dôvodmi vzťahujúcimi sa k nároku uplatnenému v tomto rozsahu a posúdiac odvolanie žalovaného z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov v tejto časti za neopodstatnené.

13. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 17.3.2021, po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. , a .

14. Žalobca svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. , nastolil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu, pričom namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný a arbitrárny.

15. Odvolací dôvod podľa je naplnený, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ide o taký procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

16. Podľa ust. , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobkyňa domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

17. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

18. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď ). S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. , , a ). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle “, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa “. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. (z

hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. , do 30.6.2016 ust. ) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. ( v spojení s ust. ) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ). V otázke, za akých okolností je možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku sp. zn. z 25. júna 2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod číslom 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa.

19. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, čoho sa žalobca domáhal, i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu, nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v považovať ani za arbitrárne, ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické.

20. Pokiaľ ide o žalovaným nastolenú otázku absencie stanoviska súdu prvej inštancie v odôvodnení rozsudku k žalovaným vznesenej námietke premlčania, odvolací súd dáva žalovanému za pravdu v tom, že prvoinštančný súd sa explicitne nevysporiadal s touto námietkou, (a to napriek právnemu názoru vyslovemému odvolacím súdom v uznesení, ktorým bol prvotný rozsudok prvoinštančného súdu v prejednávanej veci zrušený). Podľa názoru odvolacieho súdu sa však prvoinštančný súd dostatočne presvedčivo a zrozumiteľne vysporiadal s námietkou žalovaného, týkajúcou sa otázky právneho nástupníctva pôvodného žalobcu a otázky vecnej aktívnej legitimácie žalobcu, na základe ktorých bola vystavaná námietka premlčania uplatneného nároku vznesená žalovaným, a to so správnym právnym záverom, že práva a povinnosti pôvodného žalobcu, ktorý zanikol počas konania zrušením ku dňu 31.12.2012, na základe rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, prešli v súlade s ust. o rozpočtových pravidlách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, a to v dôsledku univerzálnej sukcesie. Argumentácia žalovaného, že, v konaní nedošlo k univerzálnej sukcesii ale k zmene žalobcu v dôsledku právnej skutočnosti, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností (singulárna sukcesia) je nesprávny.

21. V priebehu konania totiž môže dôjsť k prevodu alebo prechodu práv či vecí, o ktorých sa vedie spor na inú osobu, než stranu prebiehajúceho sporu. Podľa toho, či ide o sukcesiu do celej sféry právneho postavenia alebo iba o vstup do parciálnych konkrétnych práv žalobcu, rozlišuje sa univerzálna a singulárna sukcesia. Univerzálna sukcesia potom môže spôsobiť aj stratu spôsobilosti byť stranou sporu. Podľa ust. , ak strana zanikne počas konania skôr ako sa konanie právoplatne skončilo, súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví. Ustanovenie sa aplikuje teda na prípady, keď v dôsledku univerzálnej sukcesie zanikla doterajšia strana sporu ako subjekt práva, a tým stratila procesnú subjektivitu a ust. sa aplikuje vo všetkých prípadoch singulárnej sukcesie, a v tých prípadoch univerzálnej sukcesie, keď nedochádza

k strate procesnej subjektivity, ale len k prechodu či prevodu práv alebo povinností, o ktorých sa v spore koná. Keďže v prejednávanej veci došlo dňom 31.12.2012 k zrušeniu pôvodného žalobcu, a tým k úplnej strate procesnej subjektivity, pričom na právneho nástupcu žalobcu Ministerstva vnútra SR prešli všetky práva a povinnosti pôvodného žalobcu, je uvedená námietka nedôvodná.

22. Za situácie, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je univerzálnym právnym nástupcom žalobcu, ktorý vstúpil do všetkých práv a povinností pôvodného žalobcu, v dôsledku čoho, zostali účinky podania žaloby pôvodným žalobcom zachované, nebolo namieste posudzovať, a ani podrobne odôvodňovať otázku premlčania nároku žalovaného, ktorá námietka bola založená na nesprávnom právnom názore žalovaného, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, vstúpilo do konania až dňom 1.1.2013.

23. Aj keď odvolací súd dáva žalovanému za pravdu, že námietka žalovaného týkajúca sa nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorý pokračoval v konaní automaticky s právnym nástupcom žalobcu, bez vydania rozhodnutia o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom žalobcu, je dôvodná, odvolací súd jedným dychom dodáva, že táto vada nedosiahla takú intenzitu, ktorá by mala za následok porušenie práva na spravodlivý proces. Právny nástupca žalobcu, majúc vedomosť o prechode všetkých práv a povinností (keďže k nemu došlo jeho vlastným rozhodnutím), kontinuálne pokračoval v konaní ako právny nástupca pôvodného žalobcu, a preto nemohol byť žiadnym spôsobom ukrátený na svojich právach. Porušenie týchto práv žalobca ani nenamietal, naopak namietal ich žalovaný, ktorý citovanou vadou konania nebol, ani nemohol byť žiadnym spôsobom ukrátený na svojich právach. Preto má odvolací súd za to, že odvolací dôvod podľa ust. v prejednávanej veci nie je daný.

24. Odvolanie žalovaného z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. , v rámci ktorého žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie nároku uplatneného žalobou, považuje odvolací súd považuje za čiastočne opodstatnené.

25. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa , je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne vyložil alebo napokon ak aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil, v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.

26. Odvolací súd poukazuje na správnosť právneho názoru súdu prvej inštancie, ktorým ustálil, že v prejednávanej veci boli splnené všetky podmienky vzniku nároku na náhradu škody, a to porušenie právnej povinnosti chodcom (právnym predchodcom žalovaného), vstupom - vbehnutím chodca M. T. z ľavej krajnice do priestoru vozovky v čase, keď sa z jeho pravej strany približovalo osobné motorové vozidlo Škoda Fabia, ktoré sa v čase vstupu chodca do ľavého jazdného pruhu nachádzalo vo svojom pravom jazdnom pruhu s rozsvietenými stretávacími svetlami vo vzdialenosti 37,2 až 54,5 metra, vznik škody na motorovom vozidle žalobcu vo výške 1.180,04 €, príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti, keďže v prípade, že by právny predchodca žalobcu neporušil právnu povinnosť, nedošlo by ku vzniku škody, ako aj zavinenie, v posudzovanej veci, postačujúce vo forme nedbanlivosti.

27. Ťažisko odvolacích námietok žalovaného spočívalo v spochybnení jednoznačnej identifikácia motorového vozidla žalobcu. Odvolací súd považuje odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatočnej identifikácie motorového vozidla žalobcu za nedôvodnú a námietky žalovaného spochybňujúce identifikáciu motorového vozidla, ktoré bolo poškodené v dôsledku dopravnej nehody iba za účelovú obranu. Aj keď je nespochybniteľné, že v priebehu prvoinštančného konania žalovaný poukazoval na rozpory ohľadom identifikácie predmetného vozidla, odvolací súd má za to, že prvoinštančný súd dostatočne jasným, zrozumiteľným a nespochybniteľným spôsobom tieto rozpory odstránil a jednoznačne identifikoval predmetné motorové vozidlo. Rozpor v identifikácii výrobného

čísla karosérie VIN preukázateľne nastal iba chybou v písaní žalobcu, kde správne VIN je M., pričom chybou v písaní žalobcu došlo k zámene písmena Y za číslicu 4. Táto chyba v písaní nemá žiaden vplyv na identifikáciu výrobného čísla karosérie VIN, keďže v znaleckom posudku Ing. R. Y. zo dňa 12.2.2007 je uvedené správne výrobné číslo M., totožné výrobné číslo VIN je uvedené v kmeňovej knihe služobného dopravného prostriedku, pričom predmetné motorové vozidlo je ďalej identifikované číslom motora 029657, ako aj rezortným evidenčným číslom vozidla XXXXX, identifikácia vozidla týmito identifikačnými znakmi nebola v konaní spochybnená a zhodné identifikačné znaky sa nachádzali na všetkých listinách predkladaných stranami sporu. Pokiaľ ide o nezrovnalosť ohľadom továrenského typu vozidla, z kmeňovej knihy služobného dopravného prostriedku vyplýva, že ide o motorové vozidlo Škoda Fabia 1.4 SCAMEX 01FM5, pričom už v zázname z fyzického odovzdávania a preberania vozidla, ktoré bolo jednoznačne identifikované rezortným evidenčným číslom, výrobným číslom a číslom motora, ako aj číslom technického preukazu, bolo predmetné motorové vozidlo evidované ako odlišný typ Škoda Fabia 1.4, ŠPZ: F. XXXFB, avšak podľa ostatných identifikačných znakov bolo nepochybné, že ide o totožné motorové vozidlo. Nedôvodná je aj námietka žalovaného týkajúca sa nezrovnalostí v dátume vykonania kontroly STK. V zápise o poškodení vozidla bola uvedená platnosť STK do 22.6.2008 a v znaleckom posudku Ing. Y. bol uvedený dátum vykonania kontroly STK deň 7.2.2007. Žalobca ozrejmil tento rozpor tým, že znalec Ing. R. Y. disponoval údajom, že STK bola vykonaná dňa 7.2.2007, pričom zo žalobcom predložených listinných dôkazov vyplýva, že motorové vozidlo bolo skutočne odovzdané dňa 7.2.2007 na servisnú kontrolu Automobilovým opravovniam Ministerstva vnútra SR. Aj keď sa súd prvej inštancie bez ďalšieho uspokojil ohľadom tejto nezrovnalosti s tvrdením žalobcu, odvolací súd má za to, že vzhľadom na jednoznačnú identifikáciu motorového vozidla výrobným číslom karosérie VIN, výrobným číslom motora, ako aj rezortným evidenčným číslom, je rozpor v údaji o platnosti STK irelevantný. Z rovnakých dôvodov považuje odvolací súd za nedôvodnú aj námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatočnej identifikácie farby motorového vozidla. Aj ak by totiž bolo preukázané, (čomu tak v konaní nebolo), že by farba motorového vozidla uvedená v evidencii motorového vozidla ako zelená, nezodpovedala reálnej farbe motorového vozidla v čase dopravnej nehody, táto skutočnosť by preukázala iba nesprávnu evidenciu žalobcu ohľadom farby motorového vozidla, nebola by však spôsobilá spochybniť identifikáciu motorového vozidla, ktoré bolo jednoznačne a nezameniteľne identifikované evidenčnými údajmi.

28. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku žalovaného, spočívajúcu v tvrdení, že škoda nebola spôsobená výlučne zavinením poškodeného. Aplikácia ust. prichádza do úvahy v prípade, ak škodu spôsobila iná osoba, ale súčasne bola spôsobená aj zavinením poškodeného. V takom prípade je potrebné zistiť mieru zavinenia poškodeného na spôsobení škody, najmä to, či poškodený svojím zavineným konaním prispel k vzniku škody alebo k zväčšeniu jej rozsahu. Pre posúdenie existencie spoluzavinenia je rozhodujúce, či zavinený protiprávny úkon je jedinou z príčin vzniku škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom protiprávneho úkonu škodcu, t.j. ak jeho konanie a škoda je vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Musí byť teda preukázané, že nebyť protiprávneho úkonu, ku škode by nedošlo. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený, pričom nestačí, ak je iba sprostredkovaný.

29. V posudzovanej veci zo znaleckého posudku Ing. R. C. vyplýva, že základnou príčinou vzniku dopravnej nehody je vstup, vbehnutie chodca M. T. z ľavej krajnice do priestoru vozovky v čase, keď sa z jeho pravej strany približovalo osobné motorové vozidlo Škoda Fabia, ktoré sa v čase vstupu chodca do ľavého jazdného pruhu nachádzalo vo svojom pravom jazdnom pruhu s rozsvietenými stretávacími svetlami a bolo vo vzdialenosti 37,2 až 54,5 metrov. Aj keď bola povolená rýchlosť motorového vozidla žalobcu v mieste dopravnej nehody 90 km/h a vodič motorového vozidla sa pohyboval rýchlosťou od 97,7 km/h až 104,5 km/h, pričom primeraná rýchlosť motorového vozidla v nočných podmienkach bez verejného osvetlenia zodpovedala rozhľadu vodiča v rozmedzí 63,7 km/h až 75,6 km/h, v čase možného zaregistrovania chodca vo vzdialenosti 24,2 m až 31,9 m, by ani pri pohybe vozidla dovolenou rýchlosťou 90 km/h, ani rýchlosťou zodpovedajúcou rozhľadu vodiča v rozmedzí 63,7 km/h až 75,6 km/h, nebolo možné s vozidlom zastaviť pred miestom zrážky. Príčinou vzniku dopravnej nehody z technického hľadiska nebola vyššia prevádzková rýchlosť vozidla, ako bola dovolená v danej lokalite, ale náhla prekážka vytvorená chodcom, ktorá spočívala v tom, že vodič pri správnej technike jazdy nemohol zastaviť vozidlo do miesta zrážky, t.j. nemohol odvrátiť vznik dopravnej nehody a s vozidlom zastaviť pred

miestom zrážky. Aby vodič mohol zabrániť zrážke chodca s plným brzdným spomalením pred miestom zrážky, muselo by sa pohybovať prevádzkovou rýchlosťou 47 km/h až 56 km/h, a aby vodič mohol zabrániť zrážke chodca s polovičným brzdným spomalením, muselo by sa pohybovať prevádzkovou rýchlosťou 38 až 45 km/h pred miestom zrážky.

30. Odvolací súd preto v zhode s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že ku vzniku škody došlo výlučným zavinením právneho predchodcu žalovaného. V posudzovanej veci treba prisvedčiť žalobcovi, že prekročenie povolenej prevádzkovej rýchlosti vodiča motorového vozidla vo vzťahu k vzniknutej škode, nie je vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Táto skutočnosť nebola podstatnou a bezprostrednou príčinou, prečo k dopravnej nehode došlo. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že právny predchodca žalovaného porušil viaceré ustanovenia o premávke na pozemných komunikáciách. Keby pravidlá cestnej premávky neporušil, nespôsobil by stret s vozidlom žalobcu a nedošlo by k vzniku škody. Zo zistených okolností je totiž nepochybné, že k dopravnej nehode a k vzniku škody by došlo aj v prípade, ak by sa motorové vozidlo pohybovalo nižšou, resp. dovolenou rýchlosťou. S poukazom na vyššie uvedené, aj keď v znaleckom posudku bolo konštatované, že vodič motorového vozidla išiel vyššou rýchlosťou ako povolenou rýchlosťou v danom mieste, táto skutočnosť nebola príčinou vzniku dopravnej nehody a vodič motorového vozidla ani pri podstatne nižšej prevádzkovej rýchlosti a nižšej ako prevádzkovej rýchlosti zodpovedajúcej rozhľadu vodiča, nemohol odvrátiť dopravnú nehodu, z čoho vyplýva záver, že jedinou a výlučnou príčinou dopravnej nehody bol náhly vstup chodca na vozovku.

31. Za dôvodnú však považuje odvolací súd odvolaciu námietku žalovaného, ktorou namieta nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie ohľadom neexistencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, odôvodňujúcich primerané zníženie náhrady škody podľa ust. .

32. Zodpovednosť za škodu plní predovšetkým reparačnú funkciu, to znamená, že škodca má povinnosť nahradiť škodu v rozsahu, v akom ju spôsobil. Ust. je výnimkou z tejto zásady a umožňuje súdu z dôvodov hodných osobitného zreteľa, náhradu škody primerane znížiť. Ide o tzv. sudcovské zmierovacie právo, ktorého účelom je odstránenie určitých tvrdostí, ktoré by mohli pri posudzovaní zodpovednosti za škodu vzniknúť, a je založené na princípe moderácie (možnosti zmiernenia náhrady). To, či sú tieto dôvody dané, musí súd starostlivo posúdiť. Berie pritom zreteľ najmä na to, ako ku škode došlo, na osobné a majetkové pomery fyzickej osoby, ktorá ju spôsobila, prihliadne tiež na pomery fyzickej osoby, ktorá je poškodená. Súd teda musí hodnotiť predovšetkým okolnosti vzniku škody, význam škody, ako aj jej náhrady pre obidve strany, posúdiť spôsobenú škodu z hľadiska mravných princípov, a najmä z toho hľadiska, či vzhľadom na okolnosti vzniku škody je spravodlivé, aby škodca nahradil škodu v plnom rozsahu. Ďalej má zhodnotiť sociálnu situáciu ako škodcu, tak aj poškodeného. Jedinou okolnosťou vylučujúcou primerané zníženie náhradu škody, je úmyselné zavinenie vzniku škody.

33. V prejednávanej veci má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočným spôsobom vysporiadal s argumentmi žalovaného odôvodňujúcimi zníženie náhrady škody a vyvodil z nich nesprávny záver. Odvolací súd totiž, na rozdiel od záverov súdu prvej inštancie vzhliadol v okolnostiach prípadu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré primerane znížil náhradu škody. V prvom rade je potrebné uviesť, že v konaní bolo nesporné, že škoda nebola spôsobená úmyselne ale z nedbanlivosti. Žalobca je právnická osoba, ktorá si uplatňuje náhradu škody voči fyzickej osobe, právnemu nástupcovi pôvodného škodcu. Právny predchodca žalovaného, ktorý bol usmrtený v dôsledku škodovej udalosti, bol bratom žalovaného t.j. blízkou osobou, pričom v dôsledku dopravnej nehody, ktorá zakladá nárok žalobcu na náhradu škody utrpel žalovaný citovú ujmu - stratu blízkej osoby. K dopravnej nehode došlo v roku 2006 a od tejto doby je žalovaný neustále vystavovaný (v konaní o nároku na náhradu škody) konfrontácii so stratou svojho brata a je mu pripomínaná jeho tragickú smrť. Za situácie, že žalobca ako právnická osoba, ktorej vznikla škoda na motorovom vozidle, pri dopravnej nehody, v dôsledku ktorej zomrel škodca, má odvolací súd za to, že od žalovaného ako právneho nástupcu škodcu, ktorý je fyzickou osobou, s ohľadom na citovú ujmu, ktorú utrpel v dôsledku úmrtia škodcu (brata), nie je spravodlivé požadovať náhradu škody v celom rozsahu.

34. Z týchto dôvodov odvolací súd pristúpil k moderačnému právu v súlade s ust. a primerane znížil rozsah škody, ktorú je povinný žalovaný nahradiť žalobcovi, a to v rozsahu 50 % uplatnenej sumy, pričom takéto zníženie náhrady škody považoval odvolací súd za primerané a spravodlivé okolnostiam prejednávaného prípadu.

35. Preto odvolací súd zmenil rozsudok v súlade s ust. v časti vyhovujúceho výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť 100% výšky škody a žalobu v rozsahu 50% výšky uplatnenej škody t.j. vo výške 590,02 Eur s 8,5% úrokom z omeškania ročne od 18.5.2007 do zaplatenia zamietol.

36. Podľa ust. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

37. Podľa ust. , ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

38. Podľa ust. , ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

39. Z dôvodu zmeny rozsudku súdu prvej inštancie rozhodol odvolací súd tak o trovách prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania. Žalobca si v konaní uplatnil nárok vo výške 1180,04 Eur s prísl., z ktorého mu bola priznaná suma 590,02 Eur s prísl.. Procesný úspech žalobcu, ako aj procesný úspech žalovaného je rovnaký, v rozsahu 50%. Preto v súlade s ustanovením , a ust. odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov prvoinštančného konania, ani trov odvolacieho konania.

40. Podľa ust. , , ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

41. Podľa Čl. 4 ods. 1, 2 , ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec, čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

42. Podľa ust. , , , ak strana v konaní navrhne vykonanie dôkazu, s ktorým sú spojené výdavky, súd jej môže uložiť povinnosť zložiť preddavok. Ak súd ustanoví znalca a strane nebolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku, najneskôr spolu s ustanovením znalca uloží povinnosť zložiť preddavok v rozsahu predpokladaných nákladov znaleckého dokazovania. Ak strana v lehote určenej súdom preddavok nezloží, súd navrhnutý dôkaz nevykoná.

43. Podľa ust. , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

44. V prejednávanej veci vznikli štátu trovy, ktoré skutočne vynaložil v súlade s v danom čase platnou procesnou normou, ustanovením , podľa ktorej mu ex lege vznikol nárok na ich náhradu, a to napriek tomu, že nová procesná úprava analogické ustanovenie neobsahuje. Aplikáciou základného princípu uvedeného v s použitím ustanovenia v spojení s ustanovením a , je možné štátu náhradu trov konania voči neúspešnej strane sporu priznať aj za právnej úpravy . V prípade nejasností o tom, ako treba vykladať jednotlivé ustanovenie zákona, musí súd spoľahlivo ustáliť účel existujúcej právnej normy, ktorú musí v súlade so zákonom vykladať postupom, ktorý predpokladá . Tento postup súdu musí prioritne viesť k rozumnému usporiadaniu procesných vzťahov zohľadňujúcemu stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 19. apríla 2017). Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca musí sa od neho

odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. októbra 2007 a sp. zn. z 1. júla 2008).

45. Situácia, kedy určitý právny prípad nie je pokrytý textom právnej normy, no zároveň možno spoľahlivo ustáliť, že úmyslom zákonodarcu nebolo vylúčiť túto právnu situáciu z právneho poriadku, nazývame pravou medzerou v zákone. Pravá, alebo aj technická medzera v zákone je odstrániteľná interpretačnými metódami či všeobecne myšlienkovými úsudkami tak, aby sa postihol účel a zmysel právnej normy

- takýto výklad právnej normy nazývame teleologickým výkladom zákona a v súčasnosti predstavuje priorizovaný spôsob interpretácie zákonného textu (viď Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., , Komentár, Praha: C. H. Beck, str. 38).

46. S poukazom na vyššie uvedené má odvolací súd za to, že pri rozhodovaní o trovách štátu, ktoré vznikli za účinnosti , je potrebné výkladom odstrániť medzeru v zákone, spočívajúcu v nedostatku jednoznačnej právnej úpravy, týkajúcej sa postupu súdu v prípadoch, kedy za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy vznikli trovy štátu, avšak v súčasnosti z jednotlivých ustanovení nevyplýva, akým spôsobom sa súdy, pri neexistencii právnej úpravy trov štátu, majú vysporiadať s takto vzniknutými trovami štátu.

47. Preto odvolací súd v súlade s ust. s použitím ustanovenia , v spojení s ustanovením a rozhodol o trovách štátu tak, že priznal štátu náhradu trov konania voči stranám sporu podľa pomeru ich úspechu vo veci, teda ako voči žalobcovi, tak aj voči žalovanému každému v rozsahu 50%.

48. Podľa ust. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, od poplatku sú oslobodení: Slovenská republika, štátne rozpočtové organizácie, štátne účelové fondy, právnická osoba vykonávajúca konsolidáciu pohľadávok verejného sektora, Slovenský pozemkový fond pri úkonoch a konaniach, ktoré vykonáva v mene Slovenskej republiky, a Sociálna poisťovňa,

49. Podľa ust. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však žalovaný alebo odporca nemá v konaní o rozvod manželstva, o určenie neplatnosti alebo o určenie neexistencie manželstva, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi, a v konaní pred správnym súdom.

50. Prvoinštančný súd zaviazal žalovaného zaplatiť súdny poplatok za žalobu v súlade s ust. § 2 ods. 2 zákona citovaného zákona s odôvodnením, že plne úspešný žalobca bol oslobodený od súdneho poplatku podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. Keďže odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal žalobcovi iba 50% uplatnenej sumy, zmenil aj súvisiaci výrok, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť súdny poplatok zo žaloby rozsahu jeho neúspechu (pôvodne 100%), a to podľa jeho neúspechu vo veci, v rozsahu 50%. Súdny poplatok za žalobu činí podľa sadzby súdneho poplatku stanoveného sadzobníkom súdnych poplatkov tvoriaceho prílohou č.1 k citovanému zákonu ako položka 1a/ 70,50 Eur, z toho 50% činí 35,25 Eur, po zaokrúhlení v súlade s ust. § 7 písm. a) citovaného zákona vo výške 35 Eur.

51. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ), môže ho podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania ( ).