Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22Co/128/2019

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Branislava Brezu v právnej veci žalobcov: 1/ R. Q., V.. XX.XX.XXXX, P. L.I. XXXX/XX, XXX XX Y., 2/ D. D., V.. XX.XX.XXXX, P. R.Č. XXXX/XX, XXX XX Y., obaja právne zastúpení: Mgr. Adrián Bobko, advokát, Námestie sv. Egídia 78, 058 01 Poprad, proti žalovanému: J. E., V.. XX.XX.XXXX, P. Z. Q. XXXX/XX, XXX XX Y., právne zastúpenému: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., Námestie sv. Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44250029, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti s prísl., o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ voči rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. -123 zo dňa 4.7.2019 jednohlasne takto

rozhodol:

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) vo výroku I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanému voči žalobcom právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. V predmetnom konaní sa žalobcovia domáhali určenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností Okresným úradom Y., katastrálny odbor, pre okres Y., obec Y., katastrálne územie L., zapísaných na LV č. XXX ako pozemok registra C KN parcelné číslo XXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 393 m2 a pozemok registra C KN parcelné číslo XXX, záhrady o výmere 244 m2 a stavby - rodinného domu so súpisným číslom XXXX, nachádzajúcom sa na pozemku registra C KN s parcelným číslom XXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 393 m2, a to každý v podiele 1. Tvrdili, že síce dňa 19.10.2011 uzatvorili kúpnu zmluvu na predmetné nehnuteľnosti, avšak v skutočnosti chcel žalobca 1/ od žalovaného čerpať pôžičku a nechcel dom predať. Žalovaný teda poskytol žalobcovi 1/ pôžičku s tým, že na jej zabezpečenie mali ako záloh slúžiť predmetné nehnuteľnosti. Žalovaný tvrdil, že nehnuteľnosti riadne kúpil na základe kúpnej zmluvy a zo strany žalobcov ide len o účelové tvrdenia v snahe oddialiť právoplatné rozhodnutie v konaní o vypratanie sporných nehnuteľností vedené na tamojšom súde pod sp.zn. .

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní, výsluchom žalobcov, žalovaného, svedkov a oboznámením s listinnými dôkazmi vrátane pripojeného spisu vec právne posúdil podľa (ďalej len „“), ako aj podľa , , , , , , , , (ďalej len „“) a okrem iného uviedol, že zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom a to aj v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. . Súd prvej inštancie ustálil, že v danej veci existuje naliehavý právny záujem žalobcov, nakoľko bez rozhodnutia by bolo ich postavenie naďalej neistým. Žalobcovia tvrdia, že neuzavreli kúpnu zmluvu, ale zmluvu o pôžičke s „prepadným zálohom“ s úmyslom obísť inštitút záložného práva dohodou o „prepadnom zálohu“ (ako je uvedené v žalobe). Z uvedeného by vyplývalo, že chceli obísť zákon,

keď uzatvárali kúpnu zmluvu a chceli uzavrieť zmluvu o pôžičke a keď neuzavreli záložnú zmluvu ale tzv. „prepadný záloh“. Žalobcovia však nepreukázali uzavretie zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu ani dohody, ktorej skutočným zmyslom malo byť dojednanie tzv. „prepadného zálohu“ a teda ani skutočnosť, že kúpna zmluva nebola uzavretá vážne. Naproti tomu bolo preukázané riadne uzavretie kúpnej zmluvy so všetkými jej náležitosťami; vyplatenie finančných prostriedkov len žalobcovi 1/ nemôže mať negatívny dopad na žalovaného, keď podľa kúpnej zmluvy mali byť vyplatené predávajúcim - bez určenia podielov. Žalobca 1/ tvrdil, že k pôžičke došlo 21.10.2011, ale bez dohody o splatnosti (jedna z náležitostí zmluvy o pôžičke), pričom žalovaný mal chcieť splácať úroky z pôžičky až dňa 13.03.2012; vôľou sporových strán zjavne nebolo uzavretie zmluvy o pôžičke. Pri obojstranne simulovanom právnom úkone by museli byť o tomto uzrozumené obe strany úkonu, čo v danom prípade naplnené nebolo. Pri jednostrannej simulácii sa však nemožno dovolávať neplatnosti právneho úkonu voči tej strane, ktorá úkon považovala za nezastretý; nemôže sa neplatnosti dovolávať ten, kto ju sám spôsobil v zmysle . Podľa konštrukcie žalobcov by teda súd mal poskytnúť ochranu osobám (žalobcovia), ktoré sa snažili úmyselne obísť zákon (ak by sa malo jednať o pôžičku). Inštitút simulovaného právneho úkonu má však poskytovať ochranu tomu, kto je „simulovaným“ právnym úkonom poškodený, resp. kto má z neho nejakú ujmu a nie tomu, kto sám simuluje, t. j. simulovaný právny úkon uskutoční v snahe obísť zákon. Je teda neprípustné, aby súd poskytol ochranu tým, ktorí úmyselne obchádzajú zákon. Súd na záver poznamenáva, že žalobca 1/ predmetné finančné prostriedky získal s úmyslom a aj použil za účelom zisku formou investovania do finančných projektov prostredníctvom ďalších osôb. Nenachádzal sa teda ani v nejakej ťaživej osobnej a finančnej situácii, ktorá by ho nútila k nevyhnutnému zabezpečeniu finančných prostriedkov.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ust. a , a plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcom právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia 1/ a 2/ z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci s poukazom na ust. a . Žalobcovia tvrdili, že v danom prípade je sporné, či uvedená „kúpna zmluva“ bola zastretým právnym úkonom a či vôľou strán sporu bolo predať, resp. kúpiť predmetné nehnuteľnosti alebo požičať finančné prostriedky. Poukazovali pritom na výpoveď svedkyne L. Q., dcéry žalobcu 1/, ktorú otec žiadal, aby si zobrala hypotéku na 60.000,- eur za účelom vyplatenia pôžičky, ktorú si zobral žalobca 1/ od žalovaného potom, čo žalovaný zmenil svoje správanie a chcel žalobcu z nehnuteľnosti vyhodiť, pretože už nepožadoval vrátenie finančnej pôžičky, ale chcel disponovať predmetnou nehnuteľnosťou. Ak by úmyslom žalobcov bolo predať nehnuteľnosť, nesnažili by sa predsa zvrátiť tento stav, ktorý vznikol práve z požiadaviek a podmienok žalovaného, že pôžičku poskytne len za ním daných podmienok, kde jednou z nich bolo, aby sa pôžička „zabezpečila“ takým spôsobom, že sa bude simulovať predaj predmetnej nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie sám uvádzal, že pôžička patrí medzi reálne kontrakty a samotné uzatvorenie zmluvy nepostačuje na platný vznik záväzkov zo zmluvy o pôžičke s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR . Skutočnosť, že došlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov z pôžičky, žalobcovia verifikovali aj predloženým dôkazom, a to fotokópiou vkladu na bankový účet vedený na osobu Q. J. zo dňa 21.20.2011 vo výške 58.000,- eur, ako aj svojimi výpoveďami. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil predmetné dôkazné prostriedky, čím dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Výpoveď žalobkyne 2/ súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôveryhodnú, a to bez náležitého bližšieho zdôvodnenia. Zároveň sa prvoinštančný súd nedostatočne vysporiadal s výpoveďami jednotlivých svedkov, keď sa nezaoberal obsahovými tvrdeniami jednotlivých svedkov, ale len skonštatoval, že informácie nimi prezentované sú len sprostredkované a zodpovedajú tomu, ktorá sporová strana ich poskytla. Podľa názoru žalobcov práve žalovaný nepreukázal skutočnosť, že z jeho strany došlo k zaplateniu kúpnej ceny k rukám žalobcov. Žalobcovia počas celého konania popierali prevzatie sumy 81.600,- eur titulom kúpnej ceny za nehnuteľnosť, pričom žalovaný skutočnosť, že k reálnemu odovzdaniu kúpnej ceny došlo, nijakým spôsobom neverifikoval. Žalobkyňa 2/ vo svojej výpovedi uviedla, že žiadnu nehnuteľnosť nepredávala a s pánom E. sa nestretla a ani ho nepozná. Bratovi chcela pomôcť, pretože si potreboval požičať peniaze, tak mu po jeho vysvetlení pomohla takto. Brat chcel investovať hotovosť, potreboval si požičať. Bratovi nedala žiadne splnomocnenie, aby prevzal peniaze za jej podiel, žiadne peniaze nevidela a nedostala z toho ani

korunu. Z jej výpovede je teda zrejmé, že žalobkyňa nikdy nemala v úmysle a ani neprejavila skutočnú vôľu predmetnú nehnuteľnosť predať, ale mala iba dočasne previesť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti na žalovaného za účelom zabezpečenia pôžičky. Práve táto absencia vôle, ako aj skutočnosť, že k reálnemu odovzdaniu kúpnej ceny ako podstatnej náležitosti kúpnej zmluvy nikdy nedošlo, pričom žalobkyňa od žalovaného nezískala žiadne finančné prostriedky, či už titulom kúpnej ceny alebo pôžičky a žalobca 1/ inkasoval od žalovaného výlučne finančné prostriedky vo výške 60.000,- eur titulom pôžičky a nikdy od žalovaného reálne nedostal sumu 81.600,- eur titulom kúpnej ceny, podľa názoru žalobcu sú dôvodmi, pre ktoré je potrebné „kúpnu zmluvu“ považovať za absolútne neplatný právny úkon. Žalobcovia poukazovali na rozsudok NS SR sp.zn. a v ňom spomínané R 20/2006, rozsudok OS Trenčín sp.zn. a v ňom spomínané uznesenie NS SR a rozhodnutie . Žalobcovia v odvolaní ďalej zdôraznili, že bol to práve žalovaný, kto podmienil poskytnutie pôžičky s plnením týchto podmienok, že pôžička bude zabezpečená spôsobom, ktorý bol dohodnutý ako predaj nehnuteľnosti prostredníctvom simulácie kúpnej zmluvy. V tejto súvislosti poukazovali na výpoveď žalobcu 1/ na pojednávaní dňa 16.5.2019, kde odpovedal na otázky právneho zástupcu žalovaného. Závery prvoinštančného súdu o tom, že nie je možné poskytnúť ochranu osobám (žalobcom), ktorí sa snažili úmyselne obísť zákon, považovali za nesprávne, pretože vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a výpovediam strán konania a svedkov je zrejmé, že ak by súd náležite vyhodnotil všetky dôkazy, dospel by k správnym skutkovým zisteniam a musel by sa zaoberať aj skutočnosťou, že to práve žalovaný takto nastavil podmienky poskytnutia pôžičky a práve on mal vyžadovať simuláciu kúpnej zmluvy. Preto sú to práve žalobcovia, ktorí boli konaním žalovaného poškodení a domáhajú sa ochrany. Odvolatelia uviedli, že aj preto, aby sa náležite preukázalo, že žalovaný takto „štandardne“ poskytoval pôžičky za rovnakých podmienok aj iným osobám a obdobne vyžadoval splnenie podmienok, ktorými bola aj simulácia kúpnej zmluvy ako zabezpečenia poskytnutej pôžičky, navrhli výsluch svedka, o ktorom majú vedomosť, že mal v úmysle so žalovaným uzatvárať obdobný vzťah, že si chcel požičať od žalovaného finančné prostriedky a zároveň vie osvedčiť, že podmienky uzavretia kúpnej zmluvy boli dohodnuté obdobne, avšak súd prvej inštancie tento návrh odmietol s odôvodnením, že „svedok nemal očividne vzťah k danej veci“. Vzhľadom na uvedené mali žalobcovia za to, že súd prvej inštancie sa nezaoberal posúdením neplatnosti právneho úkonu kúpnej zmluvy a bez náležitého zistenia zjavným omylom vyjadril názor, že uzavretie kúpnej zmluvy so všetkými náležitosťami bolo preukázané a to aj napriek tomu, že žalovaný neverifikoval odovzdanie, resp. zaplatenie kúpnej ceny žalobcom. Vzhľadom na uvedené navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel, resp. rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že prvoinštančný súd správne vyhodnotil skutkový stav veci a na takto zistený skutkový stav aplikoval príslušnú právnu normu správnym spôsobom, čím dospel k zákonnému rozhodnutiu. Poukázal na predchádzajúce vyjadrenia k žalobe a trval na tom, že žalobcovia nepreukázali, že by kúpna zmluva, ktorú so žalovaným uzavreli, mala byť simulovaným právnym úkonom. V danom prípade neuniesli dôkazné bremeno a nepredložili taký dôkaz, ktorý by ich tvrdenie bez akýchkoľvek pochybností dokazoval. Skutočnosť, že ide o simulovaný právny úkon, začali žalobcovia tvrdiť až po takmer 8 rokoch od uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy a po 4 rokoch od začatia konania o vypratanie nehnuteľnosti. Mal za to, že kúpna zmluva, ktorú účastníci uzavreli, zodpovedala skutočnej vôli účastníkov a tvrdenia o simulovanom právnom úkone považoval za účelovú obranu žalobcov voči snahe žalovaného vypratať predmetnú nehnuteľnosť. Navrhol preto napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu právo na náhradu trov odvolacieho konania.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávnenou osobou ( ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , bez nariadenia pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je dôvodné, rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie, nakoľko nie sú podmienky na jeho potvrdenie, ani na zmenu.

8. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie vyslovil záver, že v predmetnej právnej veci je daný naliehavý právny záujem žalobcov v zmysle , nakoľko bez rozhodnutia by bolo ich postavenie naďalej neistým. Uvedená skutočnosť ani sporná nebola.

9. Spornou však bola skutočnosť, či kúpna zmluva zo dňa 19.10.2011 uzavretá medzi stranami sporu, na základe ktorej Správa katastra Y. v totožný deň 19.10.2011 rozhodla aj o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovaného, bola alebo nebola zastretým právnym úkonom a či vôľou strán sporu a účastníkov tejto zmluvy bolo predať, resp. kúpiť predmetné nehnuteľnosti alebo požičať, resp. požičať si finančné prostriedky.

10. Vzhľadom na doteraz vykonané dokazovanie, výpovede strán sporu, ako aj svedecké výpovede sa javí, že súd prvej inštancie sa s týmito výpoveďami vysporiadal nedostatočne a nezaoberal sa dostatočným spôsobom obsahovými tvrdeniami z nich vyplývajúcimi.

11. Podľa , právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

12. Podľa , neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

13. Podľa , , ak neplatný právny úkon má náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je platný, možno sa naň odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.

14. Podľa , výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Fyzické a právnické osoby, štátne orgány a orgány miestnej samosprávy dbajú o to, aby nedochádzalo k ohrozovaniu a porušovaniu práv z občianskoprávnych vzťahov a aby sa prípadné rozpory medzi účastníkmi odstránili predovšetkým ich dohodou.

15. Podľa , vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia.

16. Podľa , záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva (ďalej len „záloh"), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.

17. Podľa , akákoľvek dohoda uzatvorená pred splatnosťou pohľadávky zabezpečenej záložným právom, na ktorej základe sa záložný veriteľ môže uspokojiť tým, že nadobudne vlastnícke právo k veci, bytu alebo nebytovému priestoru, alebo iné právo a inú majetkovú hodnotu, na ktoré je zriadené záložné právo, je neplatná, ak zákon neustanovuje inak.

18. Podľa , zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

19. V prípade, že právny úkon trpí vadami vôle, pretože nebol urobený slobodne a vážne, alebo trpí vadami prejavu vôle, nakoľko nebol urobený určite a zrozumiteľne, ide o absolútne neplatný právny úkon. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností. Z takéhoto úkonu právne následky nenastanú, a to ani dodatočným schválením, ani odpadnutím vady prejavu vôle. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd prihliadať aj bez návrhu.

20. O nedostatok vážnosti vôle ide vtedy, ak sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite než to ukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria úkony urobené s vnútornou výhradou a simulované právne úkony. V zmysle , ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Ak teda má byť právnym úkonom predstieraným, resp. urobeným naoko (tzv. simulovaným) zastieraný iný právny úkon (disimulovaný) je simulovaný právny úkon pre nedostatok potrebnej vôle subjektov ho skutočne uzavrieť, neplatný. V takýchto prípadoch potom platí iný tzv. zastieraný právny úkon, a to za podmienky, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov a že sú u neho splnené i ostatné náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť. Na druhej strane disimulovaný úkon je platný, ak zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti v zmysle .

21. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu R 20/2006 (rozsudok NS SR 4Cdo, 33/2005 z 28.4.2005), ktorého právna veta znie: darovacia zmluva uzavretá za účelom zabezpečenia uspokojenia pohľadávky obdarovaného voči darcovi je neplatným právnym úkonom.

22. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp.zn. : „právní úkon není učiněn vážně (opravdově) tehdy, je-li podle okolností zřejmé, že jednající nechtěl svým projevem vůle ůsobit právní účinky, které s takovým projevem vůle normy občanského práva spojují.“

23. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa javí, že súd prvej inštancie otázku uzavretia kúpnej zmluvy, resp. zmluvy o pôžičke nevyhodnotil dôsledne a dostatočným spôsobom sa nezaoberal otázkou, či pri uzavretí kúpnej zmluvy bola vôľa žalobcov v zhode s ich prejavom a či kúpna zmluva bola uzavretá vážne. Z doteraz vykonaného dokazovania, predovšetkým z výpovedí žalobcov, ako aj svedkýň, dcér žalobcov, sa javí, že žalobca 1/ si od žalovaného chcel požičať peniaze a nie predať nehnuteľnosti a žalobkyňa 2/ uzavretím kúpnej zmluvy len chcela pomôcť žalobcovi s tým, že malo ísť o uzavretie dočasnej kúpnej zmluvy, pričom finančné prostriedky z predaja nikdy neobdŕžala a kupujúceho ani nepozná.

24. Skutočnosti, že išlo o simulovaný právny úkon nasvedčuje podľa názoru odvolacieho súdu aj skutočnosť, že žalovaný nenamietal voči tomu, že žalobca spolu so svojou vtedy žijúcou matkou A. Q. ostanú naďalej predmetnú nehnuteľnosť užívať aj po uzavretí kúpnej zmluvy. Podľa tvrdenia žalobcov ju mali naďalej užívať ako svoju vlastnú, podľa tvrdenia žalovaného malo ísť o nájomný vzťah.

25. Právny úkon nie je vykonaný vážne, pokiaľ podľa objektívnych okolností daného prípadu konajúci nechcel vyvolať následky, ktoré s takýmto prejavom vôle normy občianskeho práva spájajú. Nedostatok vážnosti vôle sa prejavuje tým, že sa pri právnom úkone zdanlivo prejavená vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, alebo vôľa, ktorá síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. Medzi poruchy vážnosti prejavu vôle sa zaraďujú prípady vnútornej výhrady, predstieraných právnych úkonov (simulácie) a právnych úkonov vykonaných žartom alebo v prípade inej situácie, z ktorej má byť adresátovi zrejmé, že vôľa konajúceho nie je vážna. Tieto vady vážnosti vôle sa označujú aj ako vedomé vady vážnosti vôle. Od toho je potrebné odlišovať nevedomé vady vážnosti vôle - napr. omyl. Vnútorná výhrada (reservatio mentalis) je prejav vôle vykonaný s vnútorným presvedčením, aby nenastali právne následky právneho úkonu s nádejou, že jeho následky nenastanú. V súlade s teóriou ochrany dôvery v takýchto prípadoch nepôjde o neplatný právny úkon. Pokiaľ však o vnútornej výhrade vedel konajúci aj adresát, pôjde o prípad spoločnej simulácie a právny úkon bude neplatný z tohto dôvodu. Prípad simulácie tiež nie je osobitne upravený právnym poriadkom, ide však o jednu z vád vôle. Simulovaný, predstieraný právny úkon je taký, kedy prejav vôle má pôsobiť ako vážny, ale ktorým konajúci nechce vykonať navonok prejavený alebo žiaden prejav vôle. Tým sa simulácia líši od vnútornej výhrady, lebo pri vnútornej výhrade konajúci úkon navonok vykonať chce. Simulácia môže byť jednostranná alebo spoločná. Pri jednostranne simulovaných právnych úkonoch sa postupuje v súlade s teóriou ochrany dôvery. Pri spoločnej simulácii musia byť splnené predpoklady, ktorými sú uzrozumenie oboch strán a chýbajúca vôľa byť právnym úkonom viazaný. Od simulácie je potrebné odlíšiť konanie in fraudem legis, kedy sa konajúci snažia vyhnúť právnym prekážkam tým, že ich následky chcú dosiahnuť iným spôsobom - keďže v tomto prípade sa strany chcú viazať. V prípade simulácie vôbec nejde o právny úkon a zákon s ním viaže za následok absolútnu neplatnosť. Nedovolenosť právneho úkonu má za následok jeho neplatnosť v zmysle § 39, teda plnenie odporuje zákonu, smeruje k výsledku zákonu odporujúcemu (in fraudem legis) alebo je v rozpore s dobrými mravmi.

26. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. , vôľa ako psychický vzťah konajúceho človeka k zamýšľanému (chcenému) následku je nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho úkonu. Na existenciu vôle sa pri jej prejave usudzuje predovšetkým z objektívnych skutočností, teda z okolností, za ktorých bol prejav vôle urobený. Neprihliada sa však na vnútornú pohnútku (motív) prejavenej vôle. Takáto pohnútka je irelevantná, ibaže by bola právnym úkonom prejavená a tým sa stala jeho súčasťou. Náležitosťami vôle sú predovšetkým jej sloboda a vážnosť (ale taktiež absencia omylu a tiesne). Pokiaľ ide o vážnosť vôle, prejav, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle, avšak v skutočnosti vôľa neexistuje alebo skutočná vôľa je iná, je podľa neplatný. Medzi takéto právne úkony patria (mimo iných) simulované úkony, ako aj úkony urobené s tzv. vnútornou výhradou. Simulovaný je právny úkon predstieraný. Ide o taký prejav, ktorý má pôsobiť ako úkon vážny, ale v skutočnosti nie je vážne mienený, pretože nevyjadruje vôľu spôsobiť právne následky. Simulovaný právny úkon je neplatný. Podobným simulácii je urobenie právneho úkonu s tzv. vnútornou výhradou (mentálnou rezerváciou). Na rozdiel od simulovaného úkonu, pri ktorom ten, kto ho urobil, právny úkon len predstieral, v skutočnosti ho vôbec urobiť nechcel, v prípade vnútornej výhrady ten, kto právny úkon urobil, ho urobiť chcel, ale nechcel spôsobiť jeho následky alebo aspoň niektoré z nich. Na vnútornú výhradu sa preto pri posudzovaní platnosti právneho úkonu neprihliada. Takýto úkon je platný akoby vnútorná výhrada neexistovala.

27. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. , simulácia (predstieranie) pri právnom úkone predstavuje rozpor (nezhodu) medzi vôľou a jej prejavom. Simulovaný právny úkon môže trpieť vadami vôle (nebol urobený slobodne a vážne), alebo tiež vadami prejavu vôle (nebol urobený určite a zrozumiteľne). U simulovaného konania, v ktorom absentuje vážnosť vôle, simulovaný právny úkon sa považuje podľa za absolútne neplatný. V takom prípade simulovaný právny úkon nemá za následok vznik, zmenu, ani zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege), a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. Toto právo sa nepremlčuje, ani nezaniká, pretože z takéhoto úkonu právne následky nenastanú, a to ani dodatočným schválením (ratihabíciou), ani odpadnutím vady prejavu vôle (konvalidáciou). Súd musí na túto absolútnu neplatnosť prihliadať, resp. musí z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu z úradnej povinnosti. V situácii, kedy simulované konanie vo svojej príčine (pohnútke) slúži k zastretiu iného právneho dôvodu, hovoríme o dissimulovanom konaní. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, podmienkou však je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov, a ďalej, že sú u neho splnené i ostatné náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť ( veta prvá ), napr., že vyhovuje zákonu, že ho neobchádza, resp. sa neprieči dobrým mravom. Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený, bol by rovnako neplatný ( ).

28. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. , ak sa pri právnom úkone zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav, ide o nedostatok vážnosti vôle. Nedostatok vážnosti vôle je okolnosť zakladajúca neplatnosť zmluvy v zmysle .

29. Rovnako disimulovaný právny úkon by mohol byť platný iba, ak by spĺňal všetky náležitosti právneho úkonu. Tak žalobcovia, ako aj žalovaný vedeli, k čomu skutočne smerujú ich prejavy vôle a z akého dôvodu ich robia (dojednanie tzv. prepadného zálohu na zabezpečenie pôžičky). Prepadný záloh však v demokratickej spoločnosti a v súlade s našim právnym poriadkom nemôže obstáť. Na závere o neplatnosti kúpnej zmluvy nemôže nič zmeniť ani text samotnej kúpnej zmluvy, v zmysle ktorého si účastníci zmluvu po napísaní prečítali a boli riadne poučení o jej obsahu a na znak súhlasu s jej obsahom ju vlastnoručne podpísali (obdobne pozri rozhodnutie NS SR ). Z doposiaľ vykonaného dokazovania sa javí, že účastníkmi kúpnej zmluvy bol v skutočnosti dohodnutý tzv. prepadný záloh s úmyslom obísť kogentnú úpravu záložného práva. Dojednanie prepadného zálohu je v rozpore s účelom záložného práva a v dôsledku toho sa predmetná kúpna zmluva javí ako neplatná pre rozpor so zákonom v zmysle . Skutočným účelom kúpnej zmluvy totiž nebol predaj rodinného domu s príslušenstvom žalovanému, ale prechod rodinného domu s príslušenstvom do vlastníctva žalovaného na úhradu jeho pohľadávky zo zmluvy o pôžičke, teda dojednanie o tzv. prepadnom zálohu. Kúpna zmluva uzavretá s takýmto účelom by preto odporovala ust. , v zmysle ktorého záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky veriteľa zákonom predpokladaným spôsobom, teda že záložný veriteľ je oprávnený domáhať sa uspokojenia splatnej pohľadávky zo založenej veci.

30. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR , povinnosťou súdu vo všeobecnosti je z úradnej povinnosti (ex offo), bez ohľadu na tvrdenia účastníkov konania skúmať splnenie zákonných ustanovení, ich prejavu vôle obsiahnutej v prípadnej spornej zmluve a obsah právneho úkonu interpretovať v zmysle .

31. Odvolací súd sa prikláňa k záveru, že v danom spore išlo o konanie in fraudem legis. I keď zákonu samotné uzavretie kúpnej zmluvy neodporovalo, išlo o rozpor s ním, pretože účastníkmi zmluvy bol v danom prípade dohodnutý tzv. prepadný záloh s úmyslom obísť kogentnú úpravu záložného práva. V takom prípade by za spoluvlastníkov nehnuteľnosti bolo potrebné naďalej považovať žalobcov s tým, že žalovaný sa vlastníkom predmetných nehnuteľností nestal vzhľadom na absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu pre nedostatok vážnosti vôle, nakoľko právny úkon kúpna zmluva nebola urobená slobodne a vážne. O nedostatok vážnosti vôle totiž ide vtedy, keď sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. existuje, ale v inej kvalite než to ukazuje jej prejav. Z vykonaného dokazovania sa javí, že účastníci kúpnej zmluvy skutočne len predstierali jej uzatvorenie a reálne mali vôľu zabezpečiť pohľadávku žalovaného zo zmluvy o pôžičke, ktorú uzatvoril so žalobcom 1/. Keďže pre absenciu vážnosti vôle nemôže byť kúpna zmluva uzavretá vážne, táto je simulovaná a podľa absolútne neplatná.

32. Právny úkon je in fraudem legis, ak síce nie je v rozpore s výslovnou zákonnou normou, ale svojimi účinkami odporuje účelu zákonnej normy. Podľa niektorých autorov je doktrína obchádzania zákona v modernej právnej vede zbytočná, pretože účel zákona sa v rámci výkladu považuje za jeho súčasť a rozpor s účelom zákona je teda rozpor so samotným zákonom (Veľké komentáre, I., Nakladatelství C.H.Beck, s. 290). Obchádzaním zákona je napríklad dojednanie, ktoré inými právnymi prostriedkami sleduje účel prepadného zálohu (Najvyšší súd SR sp.zn. ).

33. Ak zmluvu jej účastníci (resp. minimálne žalobcovia) neuzavreli vážne, dôsledkom toho je jej absolútna neplatnosť podľa . Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, keď sa niekto chová podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci. I keď zákonu neodporovalo samotné uzavretie kúpnej zmluvy, javí sa, že predsa len išlo o rozpor so zákonom, pretože z doposiaľ vykonaného dokazovania nateraz vyplýva, že žalobca 1/ predmetnou „kúpnou“ zmluvou nechcel nehnuteľnosti predať, ale mal záujem si od žalovaného finančné prostriedky požičať a za tým účelom „založiť“ predmetnú nehnuteľnosť. Z výpovede žalobcov a rovnako zo svedeckých výpovedí L. Q., dcéry žalobcu a D. D., dcéry žalobkyne, vyplýva, že žalobcovia „kúpnu zmluvu podpísali len za účelom zabezpečenia pôžičky od žalovaného pre žalobcu 1/“.

34. Rovnako je potrebné skúmať pri uvedenej kúpnej zmluve všetky jej náležitosti. Zaplatenie kúpnej ceny a jej uvedenie v správnej výške je podstatnou náležitosťou platnosti kúpnej zmluvy. Ak by teda kúpna cena mala byť v skutočnosti iná (zaplatených, resp. odovzdaných 60.000,- eur) oproti v zmluve uvádzanej sume 81.600,- eur, išlo by o neplatnosť celej kúpnej zmluvy (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. : „je-li v písemném vyhotovení kupní smlouvy týkající se nemovitosti uvedena kupní cena odlišná od kupní ceny skutečně dohodnuté, je neplatná celá kupní smlouva a není možno považovat za platně uzavřenou ani kupní smlouvu s cenou skutečně dohodnutou, ani kupní smlouvu s cenou uvedenou v písemném vyhotovení“).

35. Odvolací súd sa nestotožňuje ani so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovia nepreukázali uzavretie zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu, ani dohody, ktorej skutočným zmyslom malo byť dojednanie tzv. „prepadného zálohu“ a ani skutočnosť, že kúpna zmluva nebola uzavretá vážne. Práve žalobcovia verifikovali skutočnosť, že došlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov, avšak vo výške 60.000,- eur, keď predložili fotokópiu vkladu na bankový účet vedený na osobu Q. J. zo dňa 21.10.2011 vo výške 58.000,- eur s tým, že 2.000,- eur si mal žalobca ponechať a sumu 58.000,- eur použiť ako investíciu. Na druhej strane, práve žalovaný doteraz nepreukázal skutočnosť, že by kúpnu cenu žalobcom 1/ a 2/ zaplatil. Žalobcovia počas celého konania popierali prevzatie sumy 81.600,- eur titulom kúpnej ceny, žalobkyňa 2/ popierala prevzatie akejkoľvek hotovosti s tvrdením, že žalovaného ani nepozná. Z jej výpovede vyplynulo, že nemala nikdy v úmysle predať predmetnú nehnuteľnosť, ale chcela iba dočasne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti za účelom zabezpečenia pôžičky svojho brata. Absencia vôle predať nehnuteľnosti a zároveň skutočnosť, že k reálnemu odovzdaniu kúpnej ceny nedošlo, resp. táto skutočnosť nebola preukázaná a za stavu, keď žalobca 1/ mal ako jediný čerpať finančné prostriedky od žalovaného, avšak nie vo výške kúpnej ceny 81.600,- eur uvádzanej v kúpnej

zmluve, ale vo výške 60.000,- eur titulom pôžičky, javí sa, že spornú kúpnu zmluvu je potrebné vyhodnotiť ako absolútne neplatný právny úkon.

36. Naviac podľa tvrdení žalobcov mal žalovaný takto „štandardne“ poskytovať pôžičky aj iným osobám a obdobne vyžadovať splnenie podmienok, ktorými bola aj simulácia kúpnej zmluvy ako zabezpečenie poskytnutej pôžičky. V tejto súvislosti nebol správny postup súdu prvej inštancie, keď zamietol návrh na výsluch žalobcami navrhovaného svedka s odôvodnením, že svedok nemal očividne vzťah k danej veci. Bude potrebné, aby tohto svedka žalujúca strana riadne označila, identifikovala a následne bude potrebné tohto svedka vypočuť aj za účelom prípadného zhodnotenia, či zo strany žalovaného sa nejedná o nedovolené podnikanie (nepravú živnosť) v súvislosti s poskytovaním takýchto pôžičiek.

37. Úlohou súdu prvej inštancie bude dôsledne sa zaoberať výpoveďami strán sporu, ako aj dôsledne vyhodnotiť výpovede v konaní už vypočutých svedkov, následne vypočuť svedka, ktorého označia žalobcovia v súvislosti s poskytovaním pôžičiek zo strany žalovaného za rovnakých podmienok aj iným osobám, rovnako bude potrebné dôsledne posúdiť skutočnosť, že to mal byť práve žalovaný, ktoré nastavil takýmto spôsobom podmienky poskytnutia pôžičky a vyhodnotiť tvrdenie žalobcov, že to mal byť práve žalovaný, ktorý vyžadoval simuláciu kúpnej zmluvy, dôsledne posúdiť uzavretie kúpnej zmluvy so všetkými náležitosťami, vrátane zaplatenia kúpnej ceny žalobcom.

38. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil postupom podľa , nakoľko súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a vo veci nevykonal navrhované dôkazy, pričom ich vykonanie a doplnenie dokazovania odvolacím súdom nie je účelné.

39. Úlohou súdu prvej inštancie bude napraviť vyššie uvedené pochybenia v súlade s vykonaným dokazovaním, resp. s dôkazmi, ktoré na návrh strán budú vykonané dodatočne.

40. Vzhľadom na zrušenie rozsudku vo veci samej odvolací súd zrušil aj súvisiaci výrok o trovách konania.

41. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).