Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6S-45-2018.pdf
PDF · 256.41 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/45/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kotoru a členov senátu JUDr. Tatiany Sabadošovej a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobcu: MEAT IMPORT s.r.o., so sídlom Jantárová 30, 040 01 Košice, IČO: 44 833 555, zastúpeného JUDr. Petrom Beluščákom, advokátom so sídlom Jantárová 30, 040 01 Košice, IČO: 42 319 595 proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100370988/2018 zo dňa 14.02.2018, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalované Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím podľa § 74 ods.4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Košice, pobočka Spišská Nová Ves č. 102243566/2017 zo dňa 24.10.2017, ktorým správca dane podľa § 68 ods.5 Daňového poriadku vyrubil rozdiel dane v sume 180.524,43 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2014 daňovému subjektu MEAT IMPORT, s.r.o., Jantárová 30, Košice, IČO : 44 833 555, DIČ: 2022851446. Zároveň určil, že rozdiel dane v uvedenej výške je splatný do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia na účet správcu dane.
2. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že správca dane - Daňový úrad Košice vykonal u daňového subjektu, t.j. žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (v ďalšom texte aj: „DPH“) za zdaňovacie obdobie marec 2014, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 100522062/2017 zo dňa 23.03.2017, ktorý bol zaslaný daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole dňa 23.03.2017, čím podľa § 46 ods.9 písm.a) Daňového poriadku bola daňová kontrola ukončená. Daňový subjekt podal dňa 12.05.2017 do elektronickej podateľne správcu dane vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly, ktoré boli prerokované správcom dane s daňovým subjektom na ústnom pojednávaní dňa 20.10.2017. Aj keď daňový subjekt uviedol, že nesúhlasí so záverom správcu dane, nepredložil žiadne dôkazy ani návrhy na ďalšie dokazovanie, preto správca dane oboznámil daňový subjekt, že podľa § 68 ods.3 Daňového poriadku je zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102226430/2017 zo dňa 20.10.2017 poslednou vo vyrubovacom konaní a následne správca dane vydal rozhodnutie č. 102243566/2017 zo dňa 24.10.2017 (v ďalšom texte aj: „rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa“, resp. „prvostupňové správne rozhodnutie“), proti ktorému podal daňový subjekt odvolanie. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie predmetného rozhodnutia boli zistenia správcu dane, že daňový subjekt v zdaňovacom období marec 2014 porušil § 49 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj: „zákon o DPH“) v nadväznosti na §
51 zákona o DPH, pretože si neoprávnene uplatnil odpočítanie dane z faktúr: - č. 952620/1 (interné č. 14TTO 120) vystavenou nemeckou dodávateľskou spoločnosťou Tönnies Lebensmittel GmbH & Co. KG, Postfach 25 40-33353 Rheda-Wiedenbruck, IČ DPH DE126783184 za dodanie tovaru (krkovička 21419 kg), DPH 10.066,93 eur - nie je predmetom odvolania, č. 948061/1 (interné č. 14TT0110) vystavenou nemeckou dodávateľskou spoločnosťou Tönnies Lebensmittel GmbH & Co. KG, Postfach 25 40-33353 Rheda-Wiedenbruck, IČ DPH DE 126783184 za dodanie tovaru (krkovička 22250 kg), DPH 10.457,50 eur - nie je predmetom odvolania, č. 20140331 zo dňa 31.03.2014 vystavenou spoločnosťou DOUBLESTAR, s.r.o., Osloboditeľov 340/3, 040 17 Košice - Barca, IČO: 46800255, DIČ: 2023583881 (ďalej len „DOUBLESTAR, s.r.o.“) za dodanie služieb na základe Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 19.12.2013 v sume ZD 800.000,00 eur, DPH 160.000,00 eur, celková fakturovaná suma 960.000,00 eur. Žalovaný konštatoval, že daňový subjekt si v podanom daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie marec 2014 uplatnil právo na odpočítanie dane podľa ustanovenia § 49 až § 54a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v celkovej sume 349.380,47 eur, z toho podľa § 51 ods.1 písm.a) cit. zákona v sume 161.532,61 eur, pričom najväčšiu časť odpočítanej dane v sume 160.000,00 eur tvorilo odpočítanie dane zo zdaniteľného obchodu deklarovaného faktúrou č. 20140331 zo dňa 31.03.2014 vystavenou dodávateľskou spoločnosťou DOUBLESTAR, s.r.o., ktorá bola dňa 27.03.2015 vymazaná z Obchodného registra SR z dôvodu jej dobrovoľného zániku a zlúčeniu s právnym nástupcom Opan food, s.r.o., predmetom ktorej mala byť provízia za dodanie služieb sprostredkovania poskytnutých sprostredkovateľom DOUBLESTAR, s.r.o. záujemcovi - daňovému subjektu, na základe Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 19.12.2013 (ďalej len „zmluva o sprostredkovaní“), ktorá bola správcovi dane predložená v priebehu výkonu daňovej kontroly. Žalovaný konštatoval, že z obsahu tejto zmluvy vyplýva, že jej predmetnom je odplatná činnosť sprostredkovateľa smerujúca k tomu aby mal záujemca príležitosť uzavrieť s treťou osobou kúpnu zmluvu na nákup mäsa (článok I. bod 1.1 Zmluvy), pričom sprostredkovateľ sa zmluvou zaviazal aktívne vyhľadávať osoby majúce záujem uzavrieť kúpnu zmluvu s daňovým subjektom. Sprostredkovateľ bol zároveň v zmysle zmluvy povinný oznamovať daňovému subjektu osoby majúce záujem uzavrieť kúpnu zmluvu a ich prípadné ďalšie požiadavky na jej obsah. Odplata bola stanovená v sume 2 eur za kilogram mäsa kúpeného záujemcom s možnosťou jej zvýšenia alebo zníženia o 10 % sprostredkovateľom (článok II. bod 2.1) a nárok na províziu mal sprostredkovateľovi vzniknúť a splnením záväzku tretej osoby zo sprostredkovanej zmluvy. V zmysle článku V. Zmluvy sa záujemca pri podpise zmluvy zaviazal, že účelom zabezpečenia pohľadávky sprostredkovateľa na zaplatenie provízie, vystaviť ako zmenkový dlžník tri vlastné zmenky s doložkou bez protestu v prospech sprostredkovateľa ako zmenkového veriteľa s tým, že na zmenke nebude vyplnená zmenková suma a údaj o zročnosti zmenky a záujemca ako zmenkový dlžník udelil sprostredkovateľovi ako zmenkovému veriteľovi právo doplniť chýbajúce údaje na zmenke tak, aby bola perfektná.
3. Za účelom preverenia splnenia podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH správca dane za účelom úplného zistenia skutkového stavu preveroval, či bol deklarovaný predmet fakturácie - služby na základe zmluvy o sprostredkovaní aj reálne dodávateľskou spoločnosťou dodaný a z uvedeného dôvodu vykonal rozsiahle dokazovanie. Podľa vyjadrenia prokuristu daňového subjektu, mal daňový subjekt v uvedenom obchodnom prípade jednať s pánom K. (konateľom spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o.), ktorý mal vykonávať sprostredkovanie nákupu mäsa, cez spoločnosť DOUBLESTAR, s.r.o. a cez p. K. sa mal daňový subjekt dostať k spoločnostiam uvedeným v prílohe faktúry č. 20140331 (Zápisnica č. 9812401/5/4791245/2014/KoAn zo dňa 28.10.2014). Správca dane vyzval daňový subjekt na predloženie úhrady dodávateľskej faktúry č. 20140331 zo dňa 31.03.2014, vyjadrenie k predmetnému obchodnému prípadu, vrátane vyjadrenia k uzatvoreným zmluvám a písomných objednávok tovaru. Daňový subjekt elektronickou formou, alebo formou mailovej komunikácie predložil správcovi dane Prehľad pohybov na skladových kartách za mesiac marec 2014, Hlavnú knihu a Denník (obe k 31.10.2014) a vyjadrenia, v ktorých uviedol, že zmluvy boli uzatvorené tak, ako to vyplýva z dodávateľských faktúr, ktoré má správca dane k dispozícii, objednávky tovaru boli robené ústne alebo telefonicky, zmenky boli vystavené v zmysle zmluvy o sprostredkovaní a odovzdané sprostredkovateľovi a do dňa 15.12.2014 zmenka nebola doplnená a daňový subjekt nebol vyzvaný na úhradu zmenky, zmenka teda nebola uplatnená a z tohto dôvodu za zmenku daňový subjekt neplatil (zmenky týkajúce sa úhrady faktúry č. 20140331 daňový subjekt nepredložil ani v ďalšom priebehu výkonu daňovej kontroly). Daňový subjekt vo svojom písomnom vyjadrení k činnosti spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o. v rámci predmetného obchodného prípadu uviedol, že spoločnosť DOUBLESTAR, s.r.o. aktívne vyhľadávala potenciálnych dodávateľov pre daňový subjekt s cieľom, aby mal daňový subjekt príležitosť uzatvoriť zmluvu na nákup mäsa podľa jeho požiadaviek,
sprostredkovateľ tiež monitoroval trh s mäsom s cieľom poskytnúť daňovému subjektu údaje o vhodných dodávateľoch. Na základe informácií od sprostredkovateľa následne daňový subjekt nakupoval mäso v potrebnom množstve a kvalite. Tieto informácie obsahovali aj podstatné náležitosti zmluvy, teda základné podmienky pre nákup mäsa od konkrétneho dodávateľa, v dôsledku čoho mohol daňový subjekt pristúpiť priamo k uzatvoreniu zmluvy. Činnosťou sprostredkovateľa došlo k administratívnemu odbremeneniu daňového subjektu tým, že nemusel vopred kontaktovať dodávateľov. Za túto činnosť platil daňový subjekt sprostredkovateľovi províziu v zmysle zmluvy o sprostredkovaní. Správca dane zo svojich informačných systémov zistil, že daňový subjekt za zdaňovacie obdobia január, február, marec a apríl 2014, (aj za r. 2013 a 2012) podával daňové priznania k dani z pridanej hodnoty, v ktorých vykazoval pomerne vysoké plnenia na výstupe a taktiež na vstupe, pričom výsledkom plnenia voči štátnemu rozpočtu boli na r. 31 DP vykazované nízke daňové povinnosti. Daňový subjekt v daných zdaňovacích obdobiach vykazoval nadobudnutie tovaru z iného členského štátu na r. 07 a 08 DP podľa § 11 zákona č. 222/2004 Z.z., pri ktorých v zmysle § 69 ods.6 zákona č. 222/2004 Z.z. osobou povinnou platiť daň je osoba, ktorá tovar nadobudne. V období od mája 2014 do marca 2016 nevykazoval daňový subjekt žiadne plnenia na výstupe a žiadne nadobudnutie tovaru, vykazoval iba nízke odpočítanie dane a tým aj nadmerný odpočet v rozpätí od 6,64 eur po 103,65 eur. Z uvedených dokladov mal správca dane za preukázané, že daňový subjekt od mája 2014 nedeklaroval vykonávanie ekonomickej činnosti. Daňový subjekt v podaných účtovných závierkach za r. 2013 a za r. 2014 vykázal vysoké straty a to za r. 2013 vo výške 10,518.916 eur a za r. 2014, v ktorom deklaroval vykonávanie ekonomickej činnosti do mája 2014 vykázal stratu 1,712.944 eur. Účtovaná vysoká strata nenasvedčuje reálnej možnosti obstarávať si drahú službu sprostredkovania. Daňový subjekt v daných zdaňovacích obdobiach a ani v predchádzajúcich obdobiach neinvestoval do nákupu vlastného majetku alebo jeho rekonštrukcie a nevlastní žiaden hmotný investičný majetok. Daňový subjekt podľa uloženej súvahy v registri účtovných závierok MF SR vykázal za r. 2013 záporné vlastné imanie (r. 067) vo výške - 10,550.660 eur a za r. 2014 vykázal taktiež záporné vlastné imanie (r. 80 UZ) vo výške -12,333.794 eur. Záporné vlastné imanie poukazuje podľa správcu dane na to, že celý majetok je financovaný len z cudzích zdrojov tvorených rôznymi druhmi záväzkov, resp. ak bolo spôsobené výsledkom hospodárenia - stratou, znamená to, že spoločnosť nedosahuje účel, pre ktorý bola založená a to dosahovanie zisku. Konateľom daňového subjektu je od 13.04.2012 pán T. B., N. F.N. L. XX, V. XXXX, V. a od 27.06.2011 má daňový subjekt ustanovenú prokúru (prokuristom je J.. Š. A.). Správca dane za účelom preverenia ekonomickej činnosti a fungovania daňového subjektu preveril aj skutočnosti týkajúce sa osoby konateľa spoločnosti pána T. B.. V súlade s § 11 ods.6 písm.a) Daňového poriadku, správca dane získal informácie zo spisu daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty daňového subjektu za zdaňovacie obdobie jún 2012 (Úradný záznam č. 100439051/2017 zo dňa 10.03.2017). V daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie jún 2012 bol na ústne pojednávanie predvolaný konateľ daňového subjektu pán T. B.. Zásielka s predvolaním sa vrátila späť s poznámkou „nedostatočná adresa“ J.. Š. A. pri ústnom pojednávaní (Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9812401/5/5372876/2013) správcovi dane na otázky, ako často je prokurista spoločnosti s konateľom spoločnosti v kontakte, či sa s ním stretáva osobne, kedy ho videl naposledy a akou formou informuje konateľa spoločnosti o činnosti spoločnosti MEAT IMPORT s.r.o. odpovedal, že je s konateľom v telefonickom kontakte, videl ho dvakrát, naposledy približne v lete 2012 v Košiciach na Jantárovej 30. Na Slovensko chodí p. A. z Užhorodu, ktorý je zástupcom majiteľa spoločnosti MEAT IMPORT s.r.o. V rámci uvedenej daňovej kontroly bolo od maďarskej daňovej správy zistené, že konateľ spoločnosti MEAT IMPORT s.r.o. - občan Maďarskej republiky T. B., je osobou, ktorá nie je v ich databáze a jeho adresa je neznáma (odpoveď na žiadosť MVI č. 9812401/5/3341752/2012/Hrad zo dňa 14.11.2012). Nekontaktnosť konateľa spoločnosti a nezistenie jeho totožnosti, vzbudzuje podľa správcu dane pochybnosti o spôsobe fungovania daňového subjektu MEAT IMPORT s.r.o. Správca dane tiež zistil, že konateľmi dodávateľskej spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o. boli do dňa 21.05.2014 páni Š. H. a B. C. a od 21.05.2014 až do zániku spoločnosti dňa 21.03.2015 (spoločnosť zanikla v dôsledku zlúčenia a jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť Opan food, s.r.o.) boli jej konateľmi páni T. E. a T. K.. Na základe uvedeného, T. K. nebol v zdaňovacom období marec 2014 oprávnený konať za spoločnosť DOUBLESTAR, s.r.o. a spoločnosť nemala okrem p. Q. (splnomocnená vo veci zmien v spoločnosti a registráciách) iného splnomocneného zástupcu. Správca dane preveroval nadobudnutie tovaru - mäsa od jedenástich zahraničných dodávateľov z Poľska, Česka a Nemecka, ale aj skutočnosti rozhodné pre preukázanie existencie sprostredkovateľa v dodávateľsko-odberateľských vzťahoch medzi jednotlivými dodávateľmi z členských štátov EÚ a odberateľom - daňovým subjektom MEAT IMPORT s.r.o. v zdaňovacích obdobiach január 2014, február 2014 a marec 2014 a za týmto účelom zaslal dožiadaným zahraničným finančným správam vlastné žiadosti o MVI, ale v rámci vykonávanej daňovej kontroly využil aj žiadosti o MVI (a odpovede na tieto žiadosti) zaslané inými zamestnancami správcu
dane, ktorí vykonávali daňovú kontrolu u daňového subjektu za iné zdaňovacie obdobia, o čom spísal niekoľko úradným záznamov z nahliadnutia do spisu. Prostredníctvom inštitútu medzinárodného dožiadania tak boli preverované zdaniteľné obchody s českými dodávateľmi KOVÁŘ plus, s.r.o., Animalco a.s., Bajer a spol., spol. s r. o., s poľskými dodávateľskými spoločnosťami PINI POLONIA Sp. z.o.o., *MIPOL*P Míkulec, M.B.J. Piata Spolka Jawna, ZBIGNIEW SZUBRYT, „MAS“ SPÓLKA Z ORGANICZONA ODPOWIEDZIALNOŠCI, STANISLAW BIELA, WOJCIECH FRAŇCZAK, MAXFOOD, S.C., a s nemeckou spoločnosťou Tonnies Lebensmittel GmbH & Co. KG. Správca dane z dôvodu preverenia existencie sprostredkovateľa v týchto obchodných vzťahoch žiadal dodávateľov mäsa z iných členských štátov o vyjadrenie sa k skutočnostiam, ako napr. vznikol kontrakt medzi dodávateľom a odberateľom, kto konkrétne (konateľ alebo zamestnanec) rokoval o dodávkach tovaru za odberateľa a za dodávateľa, ako dlho trvala spolupráca s daňovým subjektom, ako bola uskutočnená objednávka tovaru (písomne, ústne), požadoval presnú identifikáciu osoby, ktorá uskutočnila objednávku. Zároveň vo svojich žiadostiach o MVI žiadal o vyjadrenia sa dodávateľov ku skutočnosti, či v obchodnom vzťahu vystupovala aj iná, tretia spoločnosť, prípadne iná osoba a žiadal uviesť jej názov, prípadne osoby a či sú jednotlivým dodávateľom známe spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o., alebo DELOP, s.r.o., a osoby T. K., Š. H. alebo B. C.. Dožiadaný správcovia dane z Českej republiky, Poľska a Nemecka potvrdili dodávky tovaru - mäsa z iných členských štátov daňovému subjektu, z ich odpovedí vyplynulo, že tieto dodávky neboli uskutočnené na základe činnosti deklarovaného sprostredkovateľa DOUBLESTAR, s.r.o., keďže všetky dodávateľské spoločnosti sa vyjadrili v zmysle, že táto spoločnosť im nie je známa a nepoznajú ani osobu T. K., Š. H. alebo B. C., prípadne uviedli, že v obchodných prípadoch nevystupovala žiadna iná osoba alebo spoločnosť v zmysle sprostredkovania predaja tovaru. Správca dane, vychádzajúc z odpovedí na žiadosti o medzinárodné výmeny informácií a z preverovania iných skutočností, mal za potvrdené deklarované dodanie mäsa z členských štátov EÚ pre daňový subjekt, avšak nie na základe činnosti deklarovaného sprostredkovateľa DOUBLESTAR s.r.o. Medzi činnosťou sprostredkovateľa a uzavretím zmluvy musí podľa správcu dane existovať príčinná súvislosť. Zo strany daňového subjektu MEAT IMPORT s.r.o. neboli predložené žiadne dôkazy, ktoré by ozrejmovali a v konečnom dôsledku tiež preukazovali existenciu príčinnej súvislosti medzi poskytnutím informácie a realizáciou konkrétnych obchodných prípadov. Správca dane faktúru č. 20140331 zo dňa 31.03.2014 a Zmluvu o sprostredkovaní zo dňa 28.02.2014, ktoré boli predložené k daňovej kontrole zo strany daňového subjektu nepovažoval za dostatočný dôkaz, ktorým by sa preukázalo, že služba bola dodaná, a to práve dodávateľom DOUBLESTAR s.r.o. Podľa správcu dane nebolo preukázané, že by skutočne k sprostredkovaniu spoločnosťou DOUBLESTAR s.r.o. došlo. Správca dane dospel k záveru, že dodávky mäsa, ktoré sa mali uskutočniť s členských štátov Európskej únie sa neuskutočnili na základe sprostredkovateľskej činnosti deklarovaného sprostredkovateľa DOUBLESTAR, s.r.o., pričom predovšetkým vychádzal z odpovedí na MVI, v ktorých dožiadaní správcovia dane uviedli, že táto spoločnosť ako aj osoba T. K., B. C. a Š. H., nie je dodávateľom mäsa známa, resp. uviedli, že na transakciách sa nepodieľali žiadne iné osoby ako sprostredkovatelia a žiaden subjekt nevystupoval ako sprostredkovateľ počas transakcií s daňovým subjektom MEAT IMPORT s.r.o. Ak teda tieto osoby nie sú tretím osobám - dodávateľom mäsa známe, tak nemohlo ani reálne dôjsť k naplneniu zmluvy o sprostredkovaní tak ako je uvedené v bode 1.1 a bode 1.3 tejto zmluvy (oznamovať záujemcovi osoby, ktoré majú záujem uzavrieť kúpnu zmluvu a ich prípadné ďalšie požiadavky); túto skutočnosť považoval správca dane za dôkaz, že zdaniteľné obchody od deklarovaných dodávateľov mäsa pre odberateľa MEAT IMPORT s.r.o. sa neuskutočnili na základe sprostredkovateľskej činnosti spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o. Ďalším dôvodom pre vyslovenie vyššie uvedeného záveru bola skutočnosť, že daňový subjekt MEAT IMPORT s.r.o. s týmito spoločnosťami obchodoval minimálne od decembra 2013 a s niektorými mal podľa predložených dokladov uzatvorené dlhodobé zmluvné vzťahy ako napr. so spoločnosťou Bajer a spol., spol. s r.o. a so spoločnosťou KOVÁŘ plus s.r.o. Medzi činnosťou sprostredkovateľa a uzavretím zmluvy musí podľa správcu dane existovať príčinná súvislosť; zo strany daňového subjektu, ani zo strany dodávateľa neboli predložené žiadne dôkazy, ktoré by ozrejmovali a v konečnom dôsledku tiež preukazovali existenciu príčinnej súvislosti od poskytnutia informácie až k realizácii konkrétnych obchodných prípadov. Tiež nebolo preukázané zaplatenie sumy za sprostredkovateľskú činnosť (účtovný stav hotovosti nebolo možné jednoznačne overiť, keďže účtovný denník neobsahoval zápisy o počiatočných stavoch). Spôsob platby bol deklarovaný tak, aby bolo možné využiť výnimku zo zákona o obmedzení platieb v hotovosti, avšak zmenka nebola v priebehu daňovej kontroly predložená a ani osoba preberajúca hotovosť nie je daňovým subjektom jednoznačne označená, nebol predložený žiaden doklad o tom, že k vystaveniu zmenky, jej vyplneniu a zaplateniu došlo. Na záver správca dane konštatoval, že fakturovaná výška odmeny 960.000,00 eur za deklarované sprostredkovanie je neprimeraná vzhľadom na skutočnosť, že nadobudnutie tovaru daňový subjekt deklaroval vo výške 939.239,19 eur. Na základe všetkých týchto
skutočností preto správca dane konštatoval, že daňový subjekt nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodávateľom DOUBLESTAR, s.r.o. na materiálnom základe. Podľa správcu dane sa tieto transakcie javia ako umelé, bez ekonomického obsahu a preverovaná faktúra bola vyhotovená za neuskutočnené (fiktívne) obchodné vzťahy. Správca dane preto za zdaňovacie obdobie marec 2014 neuznal daňovému subjektu právo na odpočítanie dane z faktúry č. 20140331, ktorá bola vystavená tuzemskou spoločnosťou DOUBLESTAR, s.r.o., keďže po vykonaní rozsiahleho dokazovania dospel k záveru, že neboli naplnené podmienky uvedené v ustanovení § 51 ods.1 písm.a) v nadväznosti na § 49 ods.1 písm.a) zákona o DPH.
4. Žalované Finančné riaditeľstvo SR na základe podaného odvolania daňovým subjektom a po preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa ako aj obsahu spisu správneho orgánu a s predložených listinných dôkazov dospelo k záveru, že správca dane v odvolaním napadnutom rozhodnutí dostatočne objasnil dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o určení rozdielu na DPH za označené zdaňovacie obdobie, dostatočne sa vysporiadal s tvrdeniami, dôkazmi a námietkami daňového subjektu a z týchto dôvodov preto Finančné riaditeľstvo SR považovalo všetky odvolacie námietky daňového subjektu za neopodstatnené. K jednotlivým námietkam žalovaný uviedol, že správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného práva na odpočítanie dne nevychádzal len z faktúry a dokladov, ktoré predložil daňový subjekt, ale k tomuto účelu vykonal dokazovanie na zistenie, či predložené doklady odrážajú skutočnosť a či majú reálny a pravdivý podklad. Konštatoval, že samotná existencia faktúry nezakladá právo na odpočítanie dane, to sa viaže na splnenie podmienok nároku na odpočítanie dane podľa § 49 a 51 v nadväznosti na ďalšie ustanovenia zákona o DPH. Daňový subjekt v predmetnom konaní spôsobom vylučujúcim akúkoľvek pochybnosť nepreukázal skutočnosti uvedené na faktúre vystavenej spoločnosťou DOUBLESTAR, s.r.o., nepreukázal reálne uskutočnenie sprostredkovania, na základe ktorého mala byť fakturovaná sprostredkovateľská odmena, čím neuniesol dôkazné bremeno. Daňový subjekt správcovi dane nepreukázal, za čo konkrétne mal spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o. vyplatiť sprostredkovateľskú odmenu v sume 960.000,00 eur, nepreukázal ako bol naplnený predmet zmluvy o sprostredkovaní, t.j. nepreukázal, v čom konkrétne spočívalo sprostredkovanie touto spoločnosťou, nepreukázal ani akým spôsobom spoločnosť DOUBLESTAR, s.r.o. dohodla dodávky mäsa od jednotlivých dodávateľov, teda ako si splnila svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, keď nepredložil správcovi dane žiadny konkrétny a overiteľný výstup, ktorým by preukázal reálnosť sprostredkovania. Z uvedeného je preto zrejmé, že námietka žalobcu, ktorý tvrdil, že preukázal všetky rozhodujúce skutočnosti ohľadne sprostredkovania a tým aj uniesol dôkazné bremeno a závery správcu dane nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je neopodstatnená. Daňový subjekt v podanom odvolaní uviedol, že sprostredkovateľ svojou činnosťou zabezpečil daňovému subjektu možnosť uzatvoriť zmluvy o dodávke mäsa s vhodným subjektom, o ktorom by sa daňový subjekt bez činnosti sprostredkovateľa nedozvedel. Žalovaný považuje toto tvrdenie daňového subjektu uvedené v odvolaní za nepreukázané, keďže preverovaním obchodných vzťahov daňového subjektu prostredníctvom medzinárodného dožiadania bolo zistené, že obchodné vzťahy dodávateľov mäsa z Českej republiky, Poľska a Nemecka s daňovým subjektom boli dlhodobejšieho charakteru (nešlo o jednorazové dodanie mäsa) a daňový subjekt nadviazal obchodné styky s dodávateľmi z iných členských štátov už pred obdobím, v ktorom k tomuto sprostredkovaniu malo dôjsť. Žalovaný ďalej uviedol, že podstata sprostredkovania spočíva v príležitosti uzavrieť určitú zmluvu s treťou osobou. Dôvodom, pre ktorý záujemca pristúpi k uzatvorenia zmluvy o sprostredkovaní je skutočnosť, že sprostredkovateľ je schopný zabezpečiť záujemcovi nové príležitosti spolupráce s novými obchodnými partnermi. Sprostredkovateľ - spoločnosť DOUBLESTAR, s.r.o. sa podpisom zmluvy o sprostredkovaní zaviazala aktívne vyhľadávať osoby, ktoré majú záujem uzavrieť kúpnu zmluvu (bod 1.2 zmluvy), avšak z predloženého Vyúčtovania nákupu mäsa za 032014 a z odpovedí na MVI je zrejmé, že mäso daňový subjekt v zdaňovacom období nakupoval od tých istých dodávateľov, od ktorých mäso nakupoval už pred uzatvorením zmluvy o sprostredkovaní, teda je otázne, aké osoby sprostredkovateľ aktívne vyhľadával a za akú činnosť mu mala byť vyplatená sprostredkovateľská odmena. Sprostredkovateľ bol taktiež povinný oznamovať všetky ním zistené skutočnosti, oznamovať osoby, ktoré majú záujem uzavrieť kúpnu zmluvu a ich požiadavky a pravdivo a úplne oznamovať záujemcovi údaje zistené pri plnení zmluvy, avšak daňový subjekt správcovi dane nepredložil žiadne konkrétne a overiteľné dôkazy (napr. e-mailová komunikácia, monitoring) preukazujúce, že daňový subjekt zadával sprostredkovateľovi pokyny, ani písomné výstupy sprostredkovateľa, ako napr. informácie o potenciálnych predajcoch mäsa, ich cenové ponuky a pod. Z uvedeného dôvodu žalovaný uvádza, že všeobecné vyjadrenia prokuristu daňového subjektu o činnosti sprostredkovateľa nemožno považovať za hodnoverný dôkaz o tom, že k sprostredkovaniu nákupu mäsa spoločnosťou DELOP, s.r.o. reálne došlo. Za nepravdivé
žalovaný považoval aj tvrdenie daňového subjektu, že za činnosť sprostredkovania platil daňový subjekt sprostredkovateľovi odplatu - províziu v zmysle zmluvy o sprostredkovaní, keďže k úhrade faktúry č. 20140331 zo dňa 31.01.2014 v plnej výške reálne nikdy nedošlo, čo uviedol aj samotný daňový subjekt v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa. Správca dane zistil, že deklarovaný sprostredkovateľ a daňový subjekt si spôsob platby (vystavenie bianco zmenky) za deklarované sprostredkovanie dohodli tak, že bolo možné použiť výnimku zo zákona o obmedzení platieb v hotovosti, pričom zmenka nebola správcovi dane predložená, nebol predložený žiaden doklad o tom, že k vystaveniu zmenky, k jej vyplneniu a k zaplateniu došlo, teda deklarovaný spôsob úhrady nebol v daňovom konaní preukázaný. K námietke, že úhrada faktúry nie je zákonnou podmienkou na vznik práva na odpočítanie dane žalovaný uviedol, že zákon o DPH síce nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry nepodmieňuje jej úhradou, avšak v záujme čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu správca dane preveroval, či došlo k úhrade faktúry v sume 960.000,00 eur. Správca dane svoje zistenia o neuhradení faktúry daňovým subjektom v plnej výške uviedol v rozhodnutí pre utvorenie komplexného obrazu o spôsobe obchodovania do deklarovaného obchodu zapojených subjektov. V daňovom konaní nebolo preukázané, že by neprimerane vysoká hodnota odplaty za sprostredkovanie bola zaplatená, hoci len čiastočne, čo popiera samotný účel podnikania, ktorým je vykonávanie ekonomickej činnosti za odplatu. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí ďalej uviedol, že otázny a pochybnosti vzbudzujúci je práve zmysel predmetného zdaniteľného obchodu, kde fakturovaná suma odmeny za deklarované sprostredkovanie je vzhľadom na hodnotu nadobudnutého tovaru, neprimerane vysoká. Rovnako otázna je aj obojstranná ekonomická výhodnosť tohto deklarovaného zdaniteľného obchodu vyplývajúceho zo Zmluvy o sprostredkovaní, v ktorej bola dohodnutá odmena sprostredkovateľovi v sume 2 eurá za každý kilogram sprostredkovaného nákupu mäsa a predmetnú zmluvu možno nepochybne označiť za ekonomicky nevýhodnú zmluvu. K námietkam týkajúcim sa neexistencie ekonomickej činnosti spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o., žalovaný uviedol, že daňový subjekt si vyberá obchodných partnerov a je jeho povinnosťou v akomkoľvek prípade, v každej situácii mať dostatočné podklady preto, aby riadne preukázal existenciu nárokov v zmysle daňových zákonov. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3Sžf/81/2013 vyslovil názor, že: „...uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to, daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré vzhľadom na charakter zdaniteľných obchodov zabezpečia preukázateľnosť ich uskutočnenia správcovi dane. Ak daňový subjekt pri kontrole dokladov, ktoré prijal do svojho účtovníctva, nepristupoval s náležitou zodpovednosťou a nepovažoval za svoju povinnosť zabezpečiť dôkazy, ktoré by skutočnosti uvedené na faktúre hodnoverne potvrdili, je povinný znášať riziko z nedostatku hodnovernosti dôkazov, na základe ktorých si uplatnil odpočítanie dane.“ Žalovaný zdôraznil, že z daňového hľadiska daňové subjekty preukazujú reálne vykonávanie ekonomickej činnosti práve podávaním daňových priznaní a účtovných výkazov, v ktorých deklarujú výsledky svojej ekonomickej činnosti. Dodávateľská spoločnosť DOUBLESTAR, s.r.o. neplnením si svojich povinností voči správcovi dane deklarovala, že nevykonávala ekonomickú činnosť. Neplnenie povinností dodávateľskou spoločnosťou nemôže byť podkladom pre poskytovanie úľav daňovému subjektu MEAT IMPORT, s.r.o., pretože zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej ako aj formálnej podmienky, teda platiteľ musí preukázať, že faktúra a iné doklady, na základe ktorých si uplatňuje odpočítanie dane sa presne zhodujú so skutočne realizovanými plneniami. Vierohodnosť predloženej faktúry, na základe ktorej daňový subjekt deklaroval uskutočnenie sporného zdaniteľného obchodu bola v daňovom konaní spochybnená, pretože spoločnosť DOUBLESTAR, s.r.o. žiadnymi preveriteľnými dôkazmi nepreukázala skutočné naplnenie predmetu predloženej zmluvy o sprostredkovaní, nepredložila žiadne účtovné ani daňové doklady a tým nepreukázala ani opodstatnenosť fakturácie sprostredkovateľskej odmeny na základe zmluvy o sprostredkovaní. Na viac jednotliví dodávatelia mäsa uviedli, že s daňovým subjektom nadviazali spoluprácu ešte v roku 2012, resp. 2013, spoločnosť DOUBLESTAR. s.r.o. nepoznali a nepoznali ani T. K., popreli, že by do obchodov s daňovým subjektom vstupovala tretia osoba v postavení sprostredkovateľa. Z uvedeného preto vyplýva, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, keď hodnoverným spôsobom nepreukázal, že údaje uvedené na preverovanej faktúre majú reálny a pravdivý základ. Žalovaný k námietkam týkajúcich sa T. K. a jeho oprávneniu konať za spoločnosť DOUBLESTAR, s.r.o. uvádza, že v danom prípade nie je vzhľadom na všetky správcom dane zistené skutočnosti (skutočnosti zistené z odpovedí na žiadosti o MVI) smerodajné, či T. K. mal alebo nemal oprávnenie konať za spoločnosť DOUBLESTAR, s.r.o. v zdaňovacom období marec 2014 (táto skutočnosť nebola jediným dôvodom neuznania práva na odpočítanie dane), keďže v žiadnej z odpovedí na žiadosti o MVI zahraničné spoločnosti nepotvrdili akýkoľvek kontakt s osobou T. K., resp. spoločnosťou DOUBLESTAR, s.r.o. Žalovaný v tejto súvislosti konštatuje, že skutočnosti zistené z odpovedí na žiadosti
o MVI jednoznačne popierajú, že by do obchodných vzťahov so zahraničnými dodávateľmi mäsa, preukázateľne vzniknutých pred podpísaním Zmluvy o sprostredkovaní (dňa 28.02.2014), vstupovala tretia osoba - sprostredkovateľ. Zistenia správcu dane plne postačujú pre prijatie záveru správcu dane uvedeného v odvolaním napadnutom rozhodnutí. V zmysle uvedeného a vzhľadom na skutočnosť, že daňový subjekt nepredložil správcovi dane žiadny výstup, ktorý by preukazoval reálnu činnosť sprostredkovateľa v zmysle Zmluvy o sprostredkovaní je zrejmé, že prípadné verbálne výpovede pána K. (bývalého konateľa zaniknutej spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o., ktorý v zdaňovacom období marec 2014 nebol konateľom tejto spoločnosti) a ďalších daňovým subjektom navrhovaných osôb, hoci aj potvrdzujúce tvrdenia daňového subjektu, by neboli schopné ozrejmiť, resp. preukázať reálne uskutočnenie sprostredkovateľskej služby spoločnosťou DOUBLESTAR, s.r.o. K námietkam týkajúcim sa zániku spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o. a nespolupráce so správcom dane uviedol, že bolo v prvom rade povinnosťou daňového subjektu preukázať reálnosť uskutočnenia sprostredkovateľských služieb deklarovaných na faktúre č. 20140331 od spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o., daňový subjekt okrem už uvedených dokladov nepredložil žiadne dôkazy o tom, že došlo k reálnemu dodaniu služieb v zmysle predmetnej faktúry a že tieto služby reálne dodala spoločnosť, uvedená na predmetnej faktúre. Daňový subjekt tak neuniesol svoje dôkazné bremeno a nepreukázal oprávnenosť uplatneného práva na odpočítanie dane z faktúry č. 20140331. Z dôvodu, že v daňovom konaní nebolo preukázané reálne dodanie služieb uvedených na faktúre č. 20140331 v označenom zdaňovacom období dodávateľskej spoločnosti nevznikla povinnosť platiť daň v zmysle § 19 ods.2 zákona o DPH, teda nedošlo ku vzniku daňovej povinnosti u deklarovaného dodávateľa, nemohlo preto vzniknúť ani právo na odpočítanie dane. Daňový subjekt MEAT IMPORT, s.r.o. si však toto právo uplatnil a z predmetnej faktúry daň odpočítal, čím porušil ustanovenie § 49 ods.1 písm.a) v nadväznosti na § 51 ods.1 zákona o DPH. Žalovaný vyhodnotil ako neopodstatnenú aj námietku daňového subjektu týkajúcu sa žiadosti o doplnenie MVI, a to z dôvodu, že zo zaslaných žiadostí o MVI jednoznačne vyplýva, že správca dane preveroval existenciu sprostredkovateľa vo vzťahoch dodávateľov mäsa z iných členských štátov s daňovým subjektom, a to jednoznačne formulovanými otázkami. Z obdržaných odpovedí je jednoznačne a nespochybniteľne zrejmé, že spoločnosť DOUBLESTAR, s.r.o. a ani osoba T. K. nebola známa žiadnej z preverovaných dodávateľských spoločností a rovnako je zrejmé, že spolupráca bola vo všetkých prípadoch nadviazaná v období predchádzajúcemu podpísaniu Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 19.12.2013. K nemožnosti vyjadriť sa k obsahu žiadosti o MVI, ktorú namietal v podanom odvolaní daňový subjekt, žalovaný uviedol, že žiadosť o poskytnutie informácie nie je dôkazným prostriedkom, ale procesným úkonom, ktorým sa majú získať informácie, ku ktorým sa následne môže daňový subjekt vyjadriť. Správca dane je oprávnený vykonať dokazovanie v rozsahu vlastnej úvahy, preto nemusí vopred daňovému subjektu objasňovať, aké okolnosti, akým spôsobom a z akých dôvodov zisťuje, pričom opačný prístup by mohol viesť aj k znefunkčneniu získavania dôkazov v daňovom konaní (záver vyslovený v Uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky č. IV.ÚS/116/2013-11). Ako neopodstatnenú žalovaný vyhodnotil aj námietku o nezákonnosti získania dôkazov o spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o., keď sa odvolal na ustanovenie § 24 ods. 4 Daňového poriadku a uviedol, že doklady predložené daňovým subjektom a ani jeho tvrdenia nepreukazovali hodnoverným spôsobom reálnosť deklarovaného zdaniteľného obchodu, preto správca dane bol povinný v záujme čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu preverovať skutočnosti týkajúce sa dodávateľskej spoločnosti a za tým účelom obstarať dôkazy, ktorými by sa potvrdili, resp. vyvrátili tvrdenia daňového subjektu. Správca dane pritom zistil, že zamestnanci vykonávajúci daňovú kontrolu u iného daňového subjektu preverovali spoločnosť DOUBLESTAR, s.r.o. a keďže informácie o dodávateľskej spoločnosti už boli zistené a preverované inými zamestnancami správcu dane, správca dane vykonávajúci daňovú kontrolu u daňového subjektu, v súlade so zásadou hospodárnosti, efektívnosti konania a vybavenia veci bez zbytočných prieťahov, nahliadol do spisu z tejto daňovej kontroly a zistenia o deklarovanej dodávateľskej uviedol v protokole z daňovej kontroly, ako aj v odvolaním napadnutom rozhodnutí. Žalovaný zdôraznil, že správca dane v odvolaním napadnutom rozhodnutí uviedol len zistenia a skutočnosti týkajúce sa priamo deklarovanej dodávateľskej spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o., preto tieto zistenia nemožno považovať za nezákonne získaný dôkaz. K námietke týkajúcej sa nedodržania zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly žalovaný uviedol, že daňový subjekt v odvolaní iba všeobecne poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR ako aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS/24/2010-57, avšak nepreukázal, že skutkový stav jeho transakcie zodpovedá skutkovému stavu uvádzanému v rozhodnutí, a teda, že závery v nich uvedené sú aplikovateľné aj na daný prípad. Podľa žalovaného skutkový stav prípadov, o ktorých pojednávajú daňovým subjektom uvádzané rozsudky Najvyššieho súdu SR ako aj nález Ústavného súdu SR nie sú totožné s preverovaným prípadom, pretože nepojednávajú o prerušení výkonu daňovej kontroly z dôvodu medzinárodného dožiadania, z uvedeného teda vyplýva, že ani právne závery v nich uvedené nemožno aplikovať
na prípad daňového subjektu, a preto odvolávka daňového subjektu na tieto rozsudky ako aj nález sú neopodstatnené. Zdôraznil, že podľa ustanovenia § 46 ods.10 Daňového poriadku je lehota na vykonanie daňovej kontroly najviac jeden rok odo dňa jej začatia. U daňového subjektu začala táto kontrola dňa uvedeným v oznámení o daňovej kontrole č. 9812401/5/4434330/2014/KoAn zo dňa 30.09.2014, t.j. dňom 28.10.2014. V prípade tejto daňovej kontroly správca dane považoval za nevyhnutné preveriť 11 dodávateľov mäsa z Poľska, Českej republiky a Nemecka, a preto dňa 16.12.2014 zaslal dožiadaným orgánom finančnej správy žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií. V zmysle ustanovenia § 61 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku správca dane prerušil daňovú kontrolu rozhodnutím zo dňa 17.03.2015 odo dňa 19.03.2015 do dňa získania skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, čo malo za následok, že ak je daňové konanie prerušené lehoty podľa § 61 ods.5 Daňového poriadku neplynú a správca dane pokračuje v daňovom konaní len čo pominú dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila a túto skutočnosť písomne oznámi daňovému subjektu. Správca dane preto nemôže ukončiť prerušenie daňovej kontroly svojvoľne a z iného dôvodu, ako bolo určené v rozhodnutí o prerušení. Dôvodom prerušenia daňovej kontroly v danej veci bola skutočnosť, že pre správne určenie dane bolo nevyhnutné získať informácie prostredníctvom inštitútu medzinárodného dožiadania, teda až do doručenia poslednej odpovede na žiadosť správcu dane o MVI správca dane nebol oprávnený prerušenie daňovej kontroly ukončiť. Doručením poslednej konečnej odpovede dňa 27.10.2016 pominuli dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená a správca dane v súlade s § 61 ods.4 Daňového poriadku pokračoval v jej výkone a túto skutočnosť aj daňovému subjektu písomne oznámil (Oznámenie č. 104239075/2016 zo dňa 07.11.2016). Ďalej žalovaný uviedol, že nariadenie Rady Európskej únie 904/2010 upravuje postup pri administratívnej spolupráci a lehoty upravené v tomto nariadení nemajú vplyv na lehotu na výkon daňovej kontroly. Toto nariadenie určuje lehotu pre žiadaný orgán, ktorý má požadované skutočnosti preveriť, nie pre správcu dane, ktorý informáciu požaduje. Skutočnosť, že žiadaný orgán nedodrží určenú trojmesačnú lehotu na poskytnutie požadovanej informácie a na jej zaslanie žiadajúcemu orgánu, nemá nadväznosť na procesné lehoty na vykonanie daňovej kontroly podľa Daňového poriadku. Táto lehota je určená len pre časť procesu zabezpečenia získania informácií prostredníctvom MVI, nakoľko celý proces zabezpečenia takejto informácie zahŕňa aj spracovanie žiadostí na území SR pred aj po získaní odpovede od žiadaného orgánu. Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí IV.ÚS/116/2013-11 zaujal stanovisko, že za konformne odôvodnený možno považovať záver Krajského súdu v Prešove, že v dôsledku riadneho prerušenia konania neplynú lehoty na konanie ani v prípade, ak bolo konanie prerušené pre medzinárodné dožiadania, na vybavenie ktorých nedodržali dožiadané orgány lehoty určené v predmetnom nariadení. Žalovaný preto z obsahu administratívneho spisu konštatoval, že daňová kontrola bola riadnym spôsobom začatá, riadne prerušená a riadnym spôsobom aj ukončená, správca dane tak dodržal zákonnú lehotu na výkon daňovej kontroly, protokol z tejto daňovej kontroly je zákonným dôkazným prostriedkom a z uvedeného dôvodu považoval námietky daňového subjektu v tomto smere za neopodstatnené.
5. V závere preskúmavaného rozhodnutia žalovaný zhrnul, že z obsahu spisu ako aj z predložených listinných dôkazov vyplýva, že správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 3 ods.1, 3 a § 24 Daňového poriadku, posúdenie skutkové stavu veci a prijaté závery o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 a § 51 zákona o DPH z faktúry od spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o. boli vecne správne a následne boli prijaté aj správne právne závery v zmysle príslušných ustanovení zákona o DPH ako aj Daňového poriadku. Správca dane dostatočným spôsobom objasnil dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o určení rozdielu na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2014, dostatočne sa vysporiadal s tvrdeniami, dôkazmi a námietkami daňového subjektu a z tohto dôvodu preto žalovaný považoval všetky odvolacie námietky daňového subjektu za neopodstatnené.
6. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou prostredníctvom právneho zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 100370988/2018 zo dňa 14.02.2018 ako aj rozhodnutia Daňového úradu Košice č. 102243566/2017 zo dňa 24.10.2017 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. V žalobe namietal, že v konaní pred správnymi orgánmi ako aj ich rozhodnutiami boli naplnené zrušujúce dôvody v zmysle ustanovenia § 191 ods.1 písm.c), d), e), f) a g) SSP, pretože preskúmavané rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Zistenie skutkového stavu správcom dane a žalovaným bolo na viac nedostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal správca dane a žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. Žalobca zároveň namietal, že došlo aj k podstatnému
porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
7. Žalobca v správnej žalobe ďalej tvrdil, že preukázal všetky rozhodujúce skutočnosti ohľadne sprostredkovania, čím uniesol svoje dôkazné bremeno a závery správcu dane a žalovaného nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Činnosť sprostredkovateľa spočívala v oslovení potenciálnych predajcov mäsa s cieľom zaobstarať pre žalobcu možnosť uzatvoriť zmluvu o nákupe požadovaného druhu mäsa, za cenu určenú žalobcom. Sprostredkovateľ za týmto účelom sondoval a neustále monitoroval situáciu na trhu s mäsom s cieľom poskytnúť žalobcovi údaje o dodávateľoch, ktorí sú v určenom čase schopní predať žalobcovi požadovaný druh mäsa v požadovanom množstve a kvalite, za cenu, ktorá bola žalobcom vopred rámcovo vymedzená a práve na základe týchto informácií poskytnutých sprostredkovateľom následne žalobca nakupoval mäso od jednotlivých dodávateľov. Informácia podávaná sprostredkovateľom obsahovala aj podstatné náležitosti zmluvy, teda základné podmienky pre nákup mäsa od konkrétneho dodávateľa, v dôsledku čoho mohol žalobca priamo pristúpiť k uzatvoreniu zmluvy. Takouto činnosťou sprostredkovateľa došlo k administratívnemu odbremeneniu žalobcu, pretože tento už nemusel vopred kontaktovať dodávateľov za účelom zistenia dostupnosti tovaru a podmienok jeho predaja v danom čase a monitorovať dodávateľov mäsa za účelom sledovania zmeny ponuky na trhu s mäsom. Sprostredkovateľ tak svojou činnosťou zabezpečil žalobcovi možnosť uzatvoriť zmluvy o dodávke mäsa za podmienok ním vopred určených so subjektom na to vhodným, o ktorom by sa dodávateľ bez činnosti sprostredkovateľa nedozvedel, resp. nedozvedel včas, resp. by bez činnosti sprostredkovateľa uzatvoril zmluvu na nákup mäsa za horších podmienok alebo s menej vhodným dodávateľom. Za vyššie uvedenú činnosť žalobca platil sprostredkovateľovi odplatu - províziu v zmysle zmluvy o sprostredkovaní a to za každý obchod, ktorý bol uzatvorený na základe činnosti sprostredkovateľa. Skutočnosť, že v prípade dodávateľov nešlo o jednorazové obchody, resp. išlo o subjekty, s ktorými už žalobca obchodoval v minulosti, tvrdenia žalobcu nevyvracia. Podstatou sprostredkovania v danom prípade bolo vykonávanie činnosti smerujúcej k uzatvoreniu zmlúv určitého typu, ktoré boli vymedzené hlavne druhom dodaného tovaru, jeho aktuálnou dostupnosťou a cenou v určitom čase. Tieto skutočnosti sa v priebehu času menili a preto bolo nevyhnutné neustále monitorovať trh a podľa aktuálnej ponuky uzatvárať zmluvy na dodávky tovaru. Poskytovanie uvedených informácií bolo hlavnou činnosťou sprostredkovateľa. Za spoločnosť DOUBLESTAR, s. r. o., konal v rámci poskytovania služby sprostredkovania pán T. K.. Čo sa týka vyjadrenia konateľa spoločnosti p. E., tak žalobca poukazuje na skutočnosť, že p. E. bol konateľom spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o. v rovnakom období ako p. K.. V období, za ktoré podal vyjadrenie (kontrolované zdaňovacie obdobie), o ktoré sa správca dane opiera, nebol konateľom spoločnosti. V období marec 2014 boli konateľmi spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o. p. Š. H. a p. B. C.. Len títo sa vedia kvalifikovane vyjadrili či bol p. K. v predmetnom období oprávnený zastupovať spoločnosť DOUBLESTAR, s.r.o. a na základe akých skutočností. Za žalobcu konal prokurista, ktorý taktiež potvrdil reálnosť uskutočnenia sprostredkovania a uviedol, v čom konkrétne činnosť sprostredkovateľa spočívala. Žalobca namietal, že už vo vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly opätovne predvolať p. K., p. H. a p. C., aby mohli potvrdiť uskutočnenie deklarovaných obchodov a oprávnenie p. K. konať za spoločnosť DOUBLESTAR, s.r.o. Správca dane túto požiadavku žalobcu odmietol s odôvodnením, že tieto osoby boli predvolávané v priebehu výkonu kontroly DPH vykonanej u daňového subjektu DOUBLESTAR, s.r.o. Predvolané osoby sa na ústne pojednávanie nedostavili a ústne pojednávanie sa s uvedenými osobami nepodarilo vykonať. Odôvodnenie správcu dane sa opiera o predvolávanie osôb v rámci daňovej kontroly DPH u daňového subjektu DOUBLESTAR, s.r.o. O týchto predvolaniach sa žalobca nemal možnosť dozvedieť a aj keby sa predvolané osoby dostavili, nemal by žalobca možnosť zúčastniť sa uvedených ústnych pojednávaní a klásť predvolaným osobám otázky za účelom preukázania ním tvrdených skutočností. Správca dane mal povinnosť predvolať predmetné osoby v rámci daňovej kontroly, resp. vyrubovacieho konania vedeného u daňového subjektu MEAT IMPORT s.r.o. tak, aby mal žalobca možnosť zúčastniť sa pojednávania a klásť predvolaným osobám otázky za účelom preukázania ním tvrdených skutočností. Uvedené skutočnosti namietal žalobca aj v odvolaní voči rozhodnutiu správcu dane, ale neúspešne, nakoľko žalovaný vyhodnotil túto námietku ako neopodstatnenú z dôvodu, že výpovede p. K. a ďalších žalobcom navrhovaných osôb, hoci aj potvrdzujúce tvrdenia daňového subjektu, by neboli schopné ozrejmiť, resp. preukázať reálne uskutočnenie sprostredkovateľskej služby. Žalobca považuje tento záver žalovaného za nesprávny. Žalovaný ani správca dane nemôžu vedieť vopred čo by bolo výsledkom ústneho pojednávania s týmito osobami, a preto je uvedený záver žalobcu neodôvodnený. Navyše o predvolávaní osôb v rámci daňovej kontroly DPH u daňového subjektu DOUBLESTAR, s.r.o. sa žalobca nemal možnosť dozvedieť a aj keby sa predvolané osoby dostavili, nemal by žalobca možnosť zúčastniť
sa uvedených ústnych pojednávaní a klásť predvolaným osobám otázky za účelom preukázania ním tvrdených skutočnosti. S touto námietkou sa žalobca nevysporiadal. Vypočutie p. K., p. H. a p. C. považuje žalobca za dôležité, a to hlavne vzhľadom na skutočnosť že p. K. konal v predmetných obchodoch za sprostredkovateľa a jeho výpoveď mohla byť jedným z dôkazov preukazujúci reálnosť dodania služby sprostredkovania, ktoré správca dane a žalovaný spochybnili a p. H.A. a p. C. boli konateľmi spoločnosti, ktorí sa mohli vyjadriť k oprávneniu p. K. konať v mene sprostredkovateľa. Nepredvolaním p. K., p. H. a p. C. bola žalobcovi odňatá možnosť v rámci dokazovania preukázať ním deklarované obchody v rámci ich vypočutia, možnosť zúčastniť sa ich vypočutia a klásť im otázky za účelom unesenia dôkazného bremena. Čo sa týka uvádzania skutočnosti ohľadne daňovej kontroly DPH u daňového subjektu DOUBLESTAR, s.r.o., tak žalobca poukazuje na skutočnosti že uvedené je predmetom daňového tajomstva. Nakoľko nebol žalobca účastníkom daňovej kontroly DPH u daňového subjektu DOUBLESTAR, s.r.o. nemohol sa oboznamovať s týmito skutočnosťami a ani ich správca dane nemohol použiť v rámci predmetného daňového konania. To, že správca dane predmetné skutočnosti z daňovej kontroly DPH u daňového subjektu DOUBLESTAR, s.r.o. uvádza, je porušením daňového tajomstva a ide o nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní nie je možné použiť. V tomto prípade slúžia tieto skutočnosti ako podklad pre vydanie rozhodnutia a táto skutočnosť má za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, Uvedené namietal žalobca aj v odvolaní voči rozhodnutiu správcu dane. Žalovaný v reakcii na túto námietku poukázal na zákonnú definíciu dôkazu v zmysle § 24 ods.4 Daňového poriadku a na skutočnosti že v napadnutom rozhodnutí uviedol iba skutočnosti týkajúce sa priamo spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o. a z uvedeného dôvodu nemožno tieto zistenia považovať za nezákonne zistený dôkaz. Žalobca považuje záver žalovaného za nesprávny a trvá na tom, že z vyššie uvedených dôvodov ide v prípade uvedených skutočnosti o nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní nie je možné použiť. Nakoľko v tomto prípade slúžili tieto skutočnosti ako podklad pre vydanie rozhodnutia, má táto skutočnosť za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Čo sa týka zániku spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o. na základe zlúčenia, tak táto skutočnosť nemá žiaden význam vzhľadom na kontrolované zdaňovacie obdobie a nepreukazuje žiaden zo záverov správcu dane a žalovaného. K zániku spoločností došlo až dňa 21.03.2015, teda rok po uskutočnení deklarovaných obchodov. Za nepredloženie dokladov spoločnosťou DOUBLESTAR, s.r.o. nenesie zodpovednosť žalobca, a preto tieto skutočnosti nemôžu byť hodnotené v jeho neprospech. Správca dane uvádza, že u tohto daňového subjektu (DOUBLESTAR, s.r.o.) nebolo preukázané vykonávanie akejkoľvek ekonomickej činnosti v zdaňovacom období 1. štvrťrok 2014. Správca dane však neuvádza a aké skutočnosti opiera svoje tvrdenie a na základe akých dôkazov došlo k preukázaniu tohto tvrdenia. Uvedený záver je všeobecný bez akýchkoľvek dôkazov preukazujúcich správcom tvrdené skutočnosti. Nemožnosť nadviazať v rámci daňového konania kontakt s dodávateľom služby alebo osobou zapísanou v obchodnom registri neumožňuje automaticky dospieť k záveru o neexistencii hospodárskej činnosti v čase dodania sporných služieb, keďže tieto pokusy o kontakt sa uskutočnili v období predchádzajúcom týmto dodaniam alebo nasledujúcim po nich. Uvedené namietal žalobca aj v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane. Žalovaný v reakcii na túto námietku uviedol, že uvedené skutočnosti boli schopné vzbudiť u správcu dane pochybnosti o reálnom uskutočnení zdaniteľného obchodu a vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena žalobcom podporili záver správcu dane o nesplnení podmienok na priznanie práva na odpočítanie dane. Žalobca považuje tento záver za nesprávny. Žalobca je toho názoru, že vzhľadom na jeho vyššie uvedené argumenty nie je možné skutočnosti týkajúce sa spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o. a jej zániku vykladať v neprospech žalobcu a na jeho ťarchu ako dôkaz spochybňujúci reálnosť uskutočnenia sprostredkovania. Vo vzťahu k úhrade za služby sprostredkovania, žalobca poukázal, že k tejto skutočnosti podal písomné vyjadrenie, v ktorom vysvetlil, že k vyplneniu zmeniek nedošlo, nebol vyzvaný k úhrade zmenky a za zmenky neplatil. Záver správcu dane o tom, že spôsob platby bol deklarovaný tak, aby bolo možné využiť výnimku zo zákona o obmedzení platieb v hotovosti, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Taktiež záver správcu dane o tom, že zmenka nebola preložená a ani osoba preberajúca hotovosť nie je kontrolovaným daňovým subjektom jednoznačne označená, nedáva v tomto kontexte žiaden zmysel, a to hlavne vzhľadom na skutočnosť, že zmenka nebola vyplnená, nebola predložená na platenie a ani nebola v hotovosti zaplatená. Rovnako tvrdenie správcu dane, že deklarovaný spôsob platby nebol preukázaný, nedáva vzhľadom na vyššie uvedené zmysel, keďže k úhrade nedošlo, a preto nebol ani deklarovaný žiaden spôsob úhrady. Napriek skutočnosti, že vyššie uvedené výhrady voči záverom správcu dane uviedol žalobca aj v odvolaní voči rozhodnutiu správcu dane poukazuje aj žalovaný na tieto závery správcu dane vo svojom rozhodnutí, ktorým rozhodnutie správcu dane potvrdil, pričom vôbec neprihliadol na výhrady uvedené žalobcom v odvolaní. Podľa názoru žalovaného a správcu dane je odplata za služby sprostredkovania neprimerane vysoká a spornou je aj obojstranná
ekonomická výhodnosť tohto obchodu. Výška odplaty za poskytnuté služby je na dohode zmluvných strán a nepodlieha žiadnej normatívnej regulácii. Posúdenie, resp. konštatovanie spornosti jej výšky v tomto prípade nemá zákonnú oporu ako podklad pre neuznanie práva na odpočítanie dane. Spôsob ako bola dohodnutá úhrada provízie a jej zabezpečenie bol v plnom súlade s právnymi predpismi, čo nespochybnil ani správca dane ani žalovaný. Úhrada fakturovanej sumy v plnom rozsahu nie je zákonnou podmienkou na vznik práva na odpočítanie dane z tejto faktúry, a preto v tomto prípade nie je rozhodujúce či žalobca zaplatil za služby v plnom rozsahu. Nakoľko zákon túto podmienku nestanovuje, nie je možné viazať vznik práva na odpočítanie dane na úhradu faktúry, na základe ktorej sa právo na odpočítanie dane uplatňuje. Žalobca ďalej namietal, že nebolo vyhovené ani jeho žiadosti o opätovné preverenie účasti sprostredkovateľa v deklarovaných obchodoch prostredníctvom žiadosti o MVI, aj keď takýto návrh uviedol tak vo svojom vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly, ako aj v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane. Takýto návrh podal najmä z dôvodu, že minimálne v odpovedi na žiadosť o MVI č. 1100358/2015 doručenej správcovi dane dňa 06.07.2015 neboli k sprostredkovaniu, k spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o., a k osobe p. K. zistené žiadne skutočnosti. Napriek uvedenému správca dane a žalovaný v rozhodnutiach uviedli, že každý z dodávateľov jednoznačne uviedol, že spoločnosť DOUBLESTAR, s.r.o., a osoba T. K. im nie je známa, a že na transakciách sa nepodieľali žiadne iné osoby. Správa dane ani žalovaný však nevenovali žiadnu pozornosť tej skutočnosti, že je rozdiel medzi sprostredkovaním zmluvy, sprostredkovaním dodávateľa, uzatvorením zmluvy a následnou objednávkou, ako aj opomenuli prihliadnuť na skutočnosť, že sprostredkovateľ má v rámci zmluvy o sprostredkovaní nárok na províziu z každej zmluvy uzatvorenej medzi záujemcom a dodávateľom, ktorého sprostredkoval sprostredkovateľ za účelom uzatvárania obchodov. Z uvedeného pohľadu preto neobstojí ani poukázanie na dlhšiu spoluprácu medzi žalobcom a dodávateľmi a záver správcu dane, s ktorým sa žalovaný stotožnil, že skutočnosti zistené na základe žiadosti o MVI vylučujú potrebu sprostredkovania obchodných vzťahov. Žalobca trval aj na svojej námietke, týkajúcej sa toho, že nebol vopred informovaný o žiadostiach o medzinárodnú výmenu informácií a nebola mu daná možnosť vyjadriť sa k ich obsahu a podať návrhy na ich doplnenie. Žalobcovi nebola daná možnosť zúčastniť sa ani na vypočutí dodávateľov, tak, aby mohol klásť doplňujúce a upresňujúce otázky za účelom preukázania deklarovaných obchodov a nemal ani možnosť preveriť hodnovernosť a správnosť zachytených odpovedí dodávateľov. Zdôraznil, že sa tak stalo za situácie, keď informácie získané na základe žiadosti o MVI sú rozhodujúcim argumentom - dôkazom správcu dane a žalovaného na preukázanie skutočnosti, že k sprostredkovaniu reálne nedošlo. V tej súvislosti sa odvolal aj na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/15/2015 z 28.02.2017, keď administratívne orgány v danej veci pripisujú odpovediam dodávateľov získaných na základe žiadosti o MVI výpovednú hodnotu a dôkaznú váhu svedeckej výpovede, pričom však žalobca nemal možnosť byť prítomný pri konkrétnych výsluchoch a klásť svedkom aj konkrétne otázky. Takýmto nesprávnym postupom správcu dane a žalovaného preto podľa žalobcu boli porušené jeho práva účastníka administratívneho konania. Vo vzťahu k priebehu a dĺžke trvania daňovej kontroly žalobca tvrdil, že táto sa začala dňom uvedeným v oznámení o daňovej kontrole zo dňa 30.09.2014, a to dňa 28.10.2014 s tým, že bola prerušená od 19.03.2015 do 27.10.2016 a ukončená bola doručením protokolu dňa 27.03.2017. Namietal, že prerušenie výkonu daňovej kontroly je možné len z dôvodov taxatívne uvedených v ust. § 61 Daňového poriadku, pričom v súlade so zásadou zákonnosti uvedenou v § 3 ods 1 Daňového poriadku a čl. 2 ods.2 Ústavy SR v prípade, ak dôvodom prerušenia daňovej kontroly je potreba získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu, prerušenie výkonu daňovej kontroly je možné len spôsobom a za podmienok uvedených v predmetnom osobitnom predpise, na základe ktorého došlo zo strany správcu dane k prerušeniu daňovej kontroly. Podľa Nariadenia Rady EÚ 904/2010 lehota na poskytovanie informácií v rámci MVI je najneskôr 3 mesiace po dni prijatia žiadosti, pričom takto ustanovená lehota na poskytovanie informácií sa má chápať ako maximálna lehota, ktorá sa nemá prekračovať. Vzhľadom na skutočnosť, že nariadenie ako prameň sekundárneho komunitárneho práva má v súlade s čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva všeobecnú pôsobnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo aplikovateľné vo všetkých členských štátoch, je správny orgán každého členského štátu povinný v prípade požiadavky na poskytnutie informácií v rámci administratívneho vyšetrovania konať v tejto zákonnej maximálnej lehote, a v prípade, ak dožiadaný správny orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote do 3 mesiacov, okamžite písomne informuje žiadajúci orgán o dôvodoch, prečo tak neurobil, pričom uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať. S poukazom aj na ostatné ustanovenia Daňového poriadku označené v správnej žalobe žalobca vyslovil názor, že správca dane bol povinný vykonať daňovú kontrolu v lehote najviac jeden rok odo dňa jej začatia a v prípade jej prerušenia z dôvodu potreby získať informácie podľa Nariadenia Rady EÚ 904/2010 mohol prerušiť daňovú kontrolu, avšak informácie,
ktorých získanie bolo dôvodom na prerušenie daňovej kontroly museli byť poskytnuté v maximálnej lehote troch mesiacov odo dňa podania žiadosti. Uplynutím predmetnej lehoty zanikol dôvod prerušenia výkonu daňovej kontroly a správca dane bol povinný pokračovať v konaní aj napriek skutočnosti, že nezistil potrebné informácie. V konkrétnej veci však daňová kontrola bola prerušená na dobu dlhšiu ako 3 mesiace (podľa žalobcu mala byť daňová kontrola ukončená najneskôr do 28.01.2016 (1 rok + 3 mesiace prerušenia), v danom prípade však bola kontrola ukončená až dňa 27.03.2017, t.j. daňová kontrola nebola ukončená v zákonom stanovenej lehote na jej vykonanie. Podstatným záverom podľa žalobcu je to, že ak daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom (pretože nebola ukončená najneskôr do 28.01.2016), tak protokol z nej nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. V prípade, ak predmetný protokol bol použitý ako podklad pre vyrubenie dane, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré bolo vydané na základe takéhoto protokolu a vychádzalo by zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly, je rovnako nezákonné (na podporu tejto argumentácie žalobca označil rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 29.01.2009, 3Sžf/2/2009 zo dňa 29.01.2009 a 3Sžf/107/2009 zo dňa 08.10.2009, nález Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS/24/2010-57 z 29.06.2010, v ktorom sa uvádza: „Ak dĺžka daňovej kontroly napriek skutočnosti, že kontrolovaný daňový subjekt neodopieral povinnú súčinnosť orgánu daňovej správy, prekročila zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania, protokol z takejto daňovej kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní nemôže byť použitý.“ Žalobca v správnej žalobe nesúhlasil so závermi správcu dane a žalovaného, pretože títo svoje závery vyvodili na základe dôkazov a tvrdení, ktoré neboli vyhodnotené vo vzájomnej súvislosti s inými predloženými dôkazmi a bez prihliadnutia na všetko, čo v priebehu daňovej kontroly vyšlo najavo. Tvrdenia správcu dane a žalovaného nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, a preto správca dane neuniesol dôkazné bremeno ohľadne ním tvrdených skutočností. V rámci dokazovania nebolo prihliadnuté na návrhy žalobcu a bolo mu znemožnené v rámci dokazovania vykonávať svoje práva za účelom preukázania ním tvrdených skutočností. Správca dane naviac v rozhodnutí uviedol aj skutočnosti, ktoré zistil zo svojej inej kontrolnej činnosti, pričom žalobca vyslovil názor, že takéto skutočnosti nemôžu byť použité v rámci predmetného daňového konania, pretože sú predmetom daňového tajomstva a ide o dôkazy získané v rozpore so zákonom. Správca dane a žalovaný tak svojim postupom porušili § 3 ods.1, 2 a 3, § 24 ods.2, 3 a 4, § 25 ods.4 Daňového poriadku, pretože pri správe daní nedbali na zachovávanie práva a právom chránených záujmov daňového subjektu a pri vykonávaní a hodnotení dôkazov nepostupovali zákonným spôsobom a neprihliadli na skutočnosti, ktoré vyšli najavo pri správe daní. Dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. pripisovali dôkaznú váhu skutočnostiam, ktoré neslúžili na preukázanie splnenia (nesplnenia) zákonných predpokladov pre priznanie práva na odpočítanie dane a tak neprípustne rozšírili tieto podmienky nad zákonný rámec. Správca dane nepostupoval pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, t.j. žalobcom. V závere žalobca vyslovil presvedčenie, že na základe vyššie uvedených skutočností správca dane nesprávne posúdil splnenie podmienok na odpočítanie dane podľa § 49 ods.1 písm.a) a § 51 ods.1 písm.a) zákona o DPH, viedol konanie v rozpore s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku, a preto nezákonne nepriznal daňovému subjektu právo na odpočítanie dane. Toto nesprávne rozhodnutie žalovaný potvrdil, pričom nesprávne a v rozpore so zákonom vyhodnotil aj námietky žalobcu vznesené v odvolaní. Žalobca vyslovil svoj názor, že právo na odpočet dane si uplatnil v súlade s príslušnými právnymi predpismi a splnil aj všetky zákonné podmienky na jeho priznanie.
8. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 23.01.2019 k správnej žalobe trval na skutkovej ako aj právnej argumentácii z preskúmavaného rozhodnutia ako aj rozhodnutia správcu dane a uviedol, že žalobca nebol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch. Z obsahu rozhodnutí administratívneho orgánu jasne vyplýva z akých skutočností vychádzali správne orgány a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Postup správcu dane ako aj žalovaného nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi. Žalovaný z obsahu spisu ako aj z predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že námietky žalobcu nie je možné akceptovať a tieto námietky nie sú opodstatnené. Z týchto podstatných dôvodov navrhol, aby správny súd žalobu žalobcu zamietol. Vo vyjadrení ďalej zdôraznil, že žalobca ako dôkaz reálneho dodania služby sprostredkovania spoločnosťou DOUBLESTAR, s.r.o. predložil správcovi dane iba faktúru, v ktorej si uplatnil odpočítanie dane, a ktorá neobsahovala údaje o rozsahu dodanej služby, vyúčtovanie nákupu mäsa za marec 2014 a Zmluvu o sprostredkovaní zo dňa 28.02.2014. K deklarovanému sprostredkovaniu sa vyjadril prokurista žalobcu, ktorý však poskytol len všeobecné vyjadrenia o tom, v čom mala spočívať služba sprostredkovania a rovnako všeobecne sa žalobca o sprostredkovaní vyjadroval aj v podanom odvolaní, ako aj v podanej žalobe. Nielen v celom daňovom konaní, ale ani k podanej žalobe nepredložil žiaden konkrétny a overiteľný dôkaz,
preukazujúci, že spoločnosť DOUBLESTAR, s.r.o. sprostredkovala žalobcovi dodávky tovaru - mäsa od dodávateľov z iných členských krajín. Predmetom zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 28.02.2014 mala byť „odplatná činnosť sprostredkovateľa smerujúca k tomu, aby mal záujemca príležitosť uzavrieť s treťou osobou kúpnu zmluvu na nákup mäsa podľa aktuálnej ponuky na trhu v rámci územia Európy. Nákupná cena podľa sprostredkovanej kúpnej zmluvy nesmie byť vyššia ako je cena podľa aktuálneho cenníka záujemcu“. Činnosť, ktorú mal podľa prokuristu daňového subjektu vykonávať sprostredkovateľ, t.j. monitorovanie dodávateľov, sledovať zmeny ponuky na trhu s mäsom, čím administratívne odbremenila daňový subjekt, teda nebola v súlade s predmetom zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 28.02.2014 a ani o vykonávaní tejto činnosti nebol predložený žiaden dôkaz, ako napr. emailová komunikácia, monitoring, cenové ponuky, potenciálnych dodávateľov mäsa, cenníky záujemcu - žalobcu. Žalovaný ďalej uvádza, že tvrdenie žalobcu, že za spoločnosť konal v zdaňovacom období marec 2014 p. K., nebolo pravdivé, nakoľko z výpisu z Obchodného registra SR je zrejmé, že konateľmi spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o. boli do dňa 21.05.2014 páni Š. H. a B. C. a od 21.05.2014 až do zániku spoločnosti dňa 21.03.2015 (spoločnosť zanikla v dôsledku zlúčenia a jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť Opan food, s.r.o.) boli jej konateľmi páni T. E. a T. K.. Na základe uvedeného, T. K.Ľ. nebol v zdaňovacom období marec 2014 oprávnený konať za spoločnosť DOUBLESTAR, s.r.o. K námietkam týkajúcim sa žiadosťami o opätovné vypočutie svedkov žalovaný uviedol, že správca dane nahliadol do spisu z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2014 u daňového subjektu DOUBLESTAR, s.r.o. (dodávateľa žalobcu) a zistil, že správca dane určil daň podľa pomôcok, z dôvodu nespolupráce (nekontaktnosti) dodávateľa žalobcu, resp. jeho právneho nástupcu spoločnosť Opan food, s.r.o. Správca dane vykonávajúci predmetnú daňovú kontrolu predvolal na ústne pojednávanie konateľov Š. H., B. C., T. E. a tiež T. K., ktorí sa okrem p. E. na pojednávania napriek opakovanému predvolaniu nedostavili. Výpoveď p. E. o vnútorných pomeroch v spoločnosti v 1. štvrťroku 2014 sa zhoduje s údajmi uvedenými v Obchodnom registri SR, ako aj z údajmi v informačnom systéme finančnej správy. K týmto námietkam žalovaný ďalej uvádza, že v danom prípade nie je vzhľadom na všetky správcom dane zistené skutočnosti (skutočnosti zistené z odpovedí na žiadosti o MVI) smerodajné, či T. K. mal alebo nemal oprávnenie konať za spoločnosť DOUBLESTAR, s.r.o. v zdaňovacom období marec 2014 (táto skutočnosť nebola jediným dôvodom neuznania práva na odpočítanie dane), keďže v žiadnej z odpovedí na žiadosti o MVI zahraničné spoločnosti nepotvrdili akýkoľvek kontakt s osobou T. K., resp. spoločnosťou DOUBLESTAR, s.r.o. Žalovaný v tejto súvislosti konštatuje, že skutočnosti zistené z odpovedí na žiadosti o MVI jednoznačne popierajú, že by do obchodných vzťahov so zahraničnými dodávateľmi mäsa, preukázateľne vzniknutých pred podpísaním zmluvy o sprostredkovaní (dňa 28.02.2014), vstupovala tretia osoba - sprostredkovateľ. V zmysle uvedeného a vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nepredložil správcovi dane žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval reálnu činnosť sprostredkovateľa v zmysle zmluvy o sprostredkovaní je zrejmé, že prípadné verbálne výpovede pána K. (bývalého konateľa zaniknutej spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o., ktorý v zdaňovacom období marec 2014 nebol konateľom tejto spoločnosti) a ďalších žalobcom navrhovaných osôb, hoci aj potvrdzujúce tvrdenia žalobcu, by neboli schopné ozrejmiť, resp. preukázať reálne uskutočnenie sprostredkovateľskej služby spoločnosťou DOUBLESTAR, s.r.o. Žalovaný k dôvodom týkajúcich sa zániku spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o. a jej nespolupráce so správcom dane uvádza, že aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že členské štáty sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty. Ak deklarovaný dodávateľ uskutočnil v preverovanom období reálne zdaniteľné obchody bol povinný uviesť ich v daňovom priznaní a odviesť z nich daň. Skutočnosť, že by deklarovaný dodávateľ reálne vykonával ekonomickú činnosť však nebola v daňovom konaní žiadnym spôsobom preukázaná - dodávateľská spoločnosť nepodávala daňové priznania, nepredložila žiadne účtovné a daňové doklady spoločnosti, nepredložila žiadne doklady preukazujúce uskutočnenie služieb sprostredkovania žalobcovi. V tejto súvislosti žalovaný ďalej uvádza, že bolo v prvom rade povinnosťou žalobcu preukázať reálnosť uskutočnenia sprostredkovateľských služieb deklarovaných na faktúre č. 20140331 od spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o., žalobca okrem už uvedených dokladov nepredložil žiadne dôkazy o tom, že došlo k reálnemu dodaniu služieb v zmysle predmetnej faktúry a že tieto služby reálne dodala spoločnosť uvedená na predmetnej faktúre. Žalobca tak neuniesol svoje dôkazné bremeno a nepreukázal oprávnenosť uplatneného práva na odpočítania dane z faktúry č. 20140331. Skutočnosti zistené o spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o. boli schopné vzbudiť u správcu dane pochybnosti o reálnom uskutočnení deklarovaného zdaniteľného obchodu a vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena žalobcom podporili záver správcu dane o tom, že žalobca nesplnil podmienky uvedené v § 49 a nadväzujúcich ustanoveniach zákona č. 222/2004 Z.z. K námietkam žalobcu týkajúcich sa nezákonného rozširovania podmienok pre uplatnenie odpočítania dane žalovaný uviedol, že k odpočítaniu dane podľa § 49 a § 51 zákona o DPH môže dôjsť vtedy, ak sú kumulatívne naplnené
tieto predpoklady: a) k dodaniu tovaru alebo služby skutočne došlo, pričom tento tovar alebo službu dodala osoba uvedená na faktúre ako dodávateľ a dodaním tovaru alebo služby vznikla dodávateľovi daňová povinnosť, b) platiteľ dane má faktúru vyhotovenú platiteľom dane v súlade s § 71 zákona o DPK a c) platiteľ dane vie preukázať účel použitia prijatého plnenia, z ktorého odpočítal daň na svoje podnikanie, t.j. na dodanie tovarov a služieb s možnosťou odpočítania dane. V prípade, ak si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie daň z dodávateľskej faktúry musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený, a to práve osobu uvedenou na faktúre a toto plnenie následne použil na dodanie svojich tovarov a služieb ako platiteľ. Ak svoje dôkazné bremeno neunesie, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH. Skutočnosť, že žalobca si splnil svoju formálnu povinnosť a predložil faktúru vystavenú deklarovaným dodávateľom DOUBLESTAR, s.r.o., a ďalšie doklady neznamená, že došlo k preukázaniu splnenia zákonných podmienok pre priznanie odpočítania dane, pretože nestačí byť len držiteľom takýchto listinných dokladov a tieto predložiť správcovi dane, ale je potrebné preukázať obsah skutočností uvedených v týchto listinách, pričom správca dane je oprávnený a zároveň povinný ich vierohodnosť a pravdivosť preverovať. Zákon o DPH vyžaduje na uznanie odpočítania dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda žalobca musí preukázať, že faktúry a doklady, ktorými preukazuje opodstatnenosť uplatnenia odpočítania dane sa presne zhodujú so skutočne realizovanými plneniami. Práve z týchto dôvodov bolo povinnosťou správcu dane preveriť uplatnenie odpočítania dane nielen po formálnej stránke, ale predovšetkým po stránke materiálnej (ekonomická podstata), ktorá má pri posudzovaní vecnej súvislosti zdaniteľných obchodov prednosť pred formálnym prístupom v hodnotení jednotlivých transakcií. Ďalej žalovaný uviedol, že preukázanie, že žalobca za deklarované dodanie služieb sprostredkovania skutočne zaplatil síce nie je zákonnou podmienkou pre uznanie odpočítania dane, avšak správca dane bol povinný preveriť, či dokladom predloženým žalobcom neabsentuje materiálny základ a či skutočne reflektujú skutočnosti tak, ako nastali a za týmto účelom vykonal rozsiahle dokazovanie vrátane preverovania, či a akým spôsobom došlo k úhrade predmetnej faktúry. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením, že daňové konanie nebolo vedené v úzkej súčinnosti so žalobcom a uvádza, že z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane počas daňovej kontroly i vyrubovacieho konania postupoval v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku, žalobcu informoval o svojich zisteniach, a to oboznámením č. 100451353/2017 zo dňa 13.03.2017, v ktorom správca dane informoval žalobcu o všetkých skutočnostiach zistených v priebehu daňovej kontroly, a teda aj o skutočnostiach vyplývajúcich z odpovedí na MVI, ako aj z daňových kontrol vykonaných u žalobcu za zdaňovacie obdobie január 2014 a február 2014 a u dodávateľa žalobcu za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2014. Oboznámenie bolo žalobcovi riadne doručené a žalobca sa k nemu nevyjadril. Ďalej doručením Protokolu č. 100522062/2017 zo dňa 23.03.2017 s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ku ktorému sa žalobca vyjadril a správca dane so žalobcom prerokoval jeho pripomienky a dôkazy na ústnom pojednávaní dňa 23.10.2017. Vyjadrenie k protokolu je v podstate totožné s obsahom odvolania, ako aj so žalobnými dôvodmi. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že v daňovom konaní je žalobca ako daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie dane, ten, kto musí preukázať, že daň si odpočítal oprávnene, teda dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte. Uskutočňovanie zdaniteľných obchodov je ekonomická činnosť pod kontrolou žalobcu. Malo byť v záujme žalobcu, aby si obchodných partnerov vyberal s určitou dávkou obozretnosti, a aby správcovi dane predložil také dôkazy, ktoré by jednoznačne preukázali uskutočnenie fakturovaných zdaniteľných obchodov. V prípade, ak žalobca vo svojich obchodných prípadoch neprejaví náležitú mieru opatrnosti, preberá na seba riziko, že nebude môcť splniť svoju dôkaznú povinnosť, tak ako k tomu došlo v uvedených prípadoch. Ku skutočnostiam tvrdeným žalobcom, že preukázal všetky rozhodujúce skutočnosti ohľadne sprostredkovania, čím uniesol dôkazné bremeno žalovaný uvádza, že toto tvrdenie nemá oporu v administratívnom spise, z ktorého je zrejmé že žalobca okrem predloženia formálnych dokladov a poskytnutia vágneho vyjadrenia o tom, v čom spočívala činnosť sprostredkovateľa žiadnym spôsobom nepreukázal, že mu z faktúry č. 20140331 zo dňa 31.03.2014 vystavenej spoločnosťou DOUBLESTAR, s.r.o. vzniklo právo na odpočítanie dane. Žalobca síce v podanej žalobe rozsiahlo tvrdí, že správne orgány nezákonne rozširovali podmienky na odpočítanie dane, avšak z vyššie uvedeného je zrejmé, že v daňovom konaní nebolo preukázané, že by v deklarovanom zdaniteľnom obchode bola naplnená základná hmotnoprávna podmienka pre odpočítanie dane, a to vznik daňovej povinnosti u deklarovaného dodávateľa. Keďže nebolo preukázané reálne dodanie služieb uvedených na faktúre v zdaňovacom období marec 2014, dodávateľskej spoločnosti nevznikla povinnosť platiť daň v zmysle ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. Ak teda nedošlo ku vzniku daňovej povinnosti u deklarovaného dodávateľa, nemohlo vzniknúť ani právo na odpočítanie dane. Žalovaný tak v odvolacom konaní opodstatnene a logicky vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalobcu ako neopodstatnené. K námietkam týkajúcim sa žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií žalovaný sa odvolal na právny
názor vyslovený v uznesení Ústavného súdu SR zo dňa 28. 02. 2013 (IV. ÚS/116/2013-11), podľa ktorého „Samotná žiadosť o poskytnutie informácie je procesný úkon, ktorým sa majú získať informácie, ku ktorým sa následne môže dotknutá osoba vyjadriť a nie dôkazný prostriedok. Správca dane je pritom oprávnený vykonať dokazovanie v rozsahu vlastnej úvahy, preto nemusí ani vopred kontrolovanému subjektu objasňovať, aké okolnosti, akým spôsobom a z akých dôvodov zisťuje. Opačný záver by mohol viesť aj k znefunkčneniu získavania dôkazov v daňovom konaní.“ Žalovaný k dĺžke trvania daňovej kontroly uviedol, že v zmysle § 46 Daňového poriadku daňová kontrola začína dňom uvedeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole, je ukončená dňom doručenia protokolu podľa ods.8 a lehota na jej vykonanie je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. V danom prípade daňová kontrola začala dňa 28.10.2014 (Oznámenie o daňovej kontrole č. 9810401/5/4434330/2014/KoAn zo dňa 30.09.2014). Daňová kontrola, ktorá začala 28.10.2014, bola prerušená od 19.03.2015 do 27.10.2016. Podľa § 46 ods.9 písm.a) Daňového poriadku je daňová kontrola ukončená dňom doručenia protokolu podľa ods.8. Dňom nasledujúcim po dni doručenia protokolu s výzvou začína vyrubovacie konanie (§ 68 ods.1 Daňového poriadku). Protokol o daňovej kontrole č. 100522062/2017 zo dňa 23.03.2017, spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole bol doručený žalobcovi 27.03.2017. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že daňová kontrola bola ukončená pred uplynutím zákonnej jednoročnej lehoty na ukončenie daňovej kontroly. Keďže predmetná kontrola bola ukončená dňa 27.03.2017, správca dane v zmysle uvedeného neporušil procesné lehoty a práva žalobcu, postupoval v zmysle platných právnych predpisov a nie je možné tvrdiť, že predmetný protokol je nezákonne získaným dôkazom. Správca dane nevie ovplyvniť lehotu, v ktorej zahraničné daňové správy konajú a vzhľadom na potrebu preverenia všetkých skutočností pre správne určenie dane čakal na tieto odpovede a nemohol pokračovať v daňovej kontrole pred ich obdržaním.
9. Žalobca v replike zo dňa 04.03.2019 poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/206/2016 zo dňa 10.07.2018 na podporu svojho tvrdenia týkajúceho sa nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly, podľa ktorého ,,....správca dane v zmysle uvedeného neporušil procesné lehoty a práva žalobcu, postupoval v zmysle platných právnych predpisov a nie je možné tvrdiť, že predmetný protokol je nezákonne získaným dôkazom. Správca dane nevie ovplyvniť lehotu, v ktorej zahraničné daňové správy konajú a vzhľadom na potrebu preverenia všetkých skutočností pre správne určenie dane čakal na tieto odpovede a nemohol pokračovať v daňovej kontrole pred ich obdržaním. Žalovaný zároveň uvádza, že správca dane počas obdobia kedy bola daňová kontrola prerušená zasielal urgencie k odpovediam na nim podané žiadosti.“ V predmetnom rozhodnutí sa súd okrem iného zaoberal aj slovným spojením pominutia dôvodov, pre ktoré došlo k prerušeniu daňovej kontroly, kde uviedol, že „v súvislosti s použitím slovného spojenia „pominutie dôvodov, pre ktoré došlo k porušeniu daňovej kontroly“ žalobca poukázal na ustanovenie § 61 ods.4 Daňového poriadku, ktoré je potrebné vykladať v kontexte smerníc ohľadne administratívnej spolupráci v oblasti daní, t.j. pominutie dôvodov, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila, je ohraničené maximálnou dĺžkou lehôt stanovených v smernici pre poskytnutie požadovaných informácií.“ Žalobca ďalej uviedol, že s poukazom na uvedené právne závery Krajského súdu v Bratislave, v súvislosti so slovným spojením pominutia dôvodov pre ktoré došlo k prerušeniu daňovej kontroly treba poukázať na ust. § 61 ods. 4 Daňového poriadku, ktoré je potrebné vykladať v kontexte smernice Rady EÚ 2011/16/EÚ z 15.02.2011 a nariadenia EÚ č. 904/2010, t.j. pominutie dôvodov pre ktoré sa daňová kontrola prerušila je ohraničená maximálnou dĺžkou lehôt stanovených v smernici pre poskytnutie požadovaných informácii je plne aplikovateľný na predmetný právny a skutkový stav a odvodzuje záver, že správca dane nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, porušil tým nielen ust. § 46 ods.10 Daňového poriadku, ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti v daňovom konaní (§ 3 ods.1, 2 Daňového poriadku).
10. Žalovaný sa k replike žalobcu, ktorá mu bola doručená dňa 04.04.2019 nevyjadril.
11. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. zák. č. 162/2015 Z.z. - Správneho súdneho poriadku (SSP) po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok podľa § 107 ods.2, § 182 ods.1 písm.g) a § 105 ods.2 písm.a) SSP a po oboznámení sa s obsahom podanej žaloby, písomným vyjadrením žalovaného, ako aj obsahom pripojených administratívnych spisov žalovaného a správcu dane dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto túto v zmysle § 190 SSP zamietol.
12. Podľa § 5 ods.2 SSP, konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania.
13. Podľa § 5 ods.3 SSP, pri rozhodovaní správny súd dbá na ochranu zákonnosti a verejného záujmu.
14. Podľa § 5 ods.4 SSP, správny súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej sily a v súlade zo základnými princípmi tohto zákona.
15. Podľa § 134 ods.1 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
16. Podľa § 135 ods.1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
17. Podľa § 177 ods.1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánov verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
18. Podľa § 178 ods.1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
19. Podľa § 3 ods.1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“ v príslušnom slovnom tvare), pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
20. Podľa § 24 ods.1 až 4 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje: a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
21. Podľa § 46 ods.9 písm.a) Daňového poriadku, je daňová kontrola ukončená dňom doručenia protokolu podľa ods.8, v zmysle ktorého ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Dňom nasledujúcim po dni doručenia protokolu s výzvou začína vyrubovacie konanie (§ 68 ods.1 Daňového poriadku).
22. Podľa § 8 ods.1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, dodaním tovaru je: a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí, b) dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy,
c) odovzdanie tovaru na základe nájomnej zmluvy, podľa ktorej sa vlastníctvo k predmetu nájomnej zmluvy nadobudne najneskôr pri zaplatení poslednej splátky.
23. Podľa § 19 ods.1 prvá veta zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
24. Podľa § 49 ods.1 zákona o DPH, odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
25. Podľa § 49 ods.2 písm.a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
26. Podľa § 51 ods.1 písm.a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods.2 písm.a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
27. Podľa § 61 ods.5 Daňového poriadku, ak je prerušené daňové konanie, resp. daňová kontrola, lehoty podľa daňového poriadku neplynú.
28. Správny súd dáva do pozornosti, že nie je súdom skutkovým, ale jeho úlohou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi, resp. s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či obsahuje zákonné náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.
29. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Daňový poriadok je procesným predpisom, ktorý pravidlá postupu daňových správcov pri príprave, výkone, resp. uskutočňovaní aktov daňového konania. V tomto zmysle je zárukou zákonného postupu pri plnení úloh správcu dane, ako aj zárukou zákonnej ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Z Daňového poriadku vyplýva, že dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 24 ods.1).
30. Vychádzajúc zo znenia citovaných ustanovení zákona o DPH daň či nárok na odpočítanie dane musí mať základ nielen vo formálnom doklade, ale predovšetkým v existencii zdaniteľného plnenia, nakoľko zákon o DPH nestojí iba na formálnom, ale aj na reálnom preukázaní zdaniteľného plnenia a preto dôkaz predložením daňového dokladu je iba formálnym dôkazom dovršujúcim hmotno-právne aspekty skutočného prevedenia zdaniteľného plnenia. Z uvedeného dôvodu preto nemôže byť len samotné predloženie daňového dokladu, hoci formálne správneho a bezchybného, podkladom pre uznanie nároku na odpočítanie dane, ale tento nárok musí byť v prvom rade fakticky podložený existujúcim zdaniteľným plnením.
31. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, správca dane Daňový úrad Košice, pobočka Spišská Nová Ves v Protokole z daňovej kontroly vykonanej v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov a v súlade s § 44 až 47 Daňového poriadku č. 100522062/2017 zo dňa 23.03.2017 u kontrolovaného daňového subjektu MEAT IMPORT s.r.o., so sídlom v Košiciach,
Jantárová 30 (predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie - daň z pridanej hodnoty podľa zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov - marec 2014) konštatoval, že daňová kontrola bola vykonaná v súlade s § 46 ods.1 Daňového poriadku a bola začatá v deň uvedený v Oznámení o daňovej kontrole č. 9812401/5/4434330/2014/KoAn zo dňa 30.09.2014, t.j. dňom 28.10.2014. Z protokolu vyplýva rozsah vykonávaného dokazovania na preukázanie kontrolných zistení, pričom vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu marec 2014 správca dane konštatoval, že kontrolovaný daňový subjekt MEAT IMPORT, s.r.o. si uplatnil právo na odpočítanie dane z faktúry prijatej od dodávateľa DOUBLESTAR, s.r.o. v celkovej výške 160.000,00 eur (riadok 21 a 23 daňového priznania). Správca dane v protokole konštatoval, že daňový subjekt DOUBLESTAR, s.r.o. a ani kontrolovaný daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly nepreukázali reálne dodanie prác deklarovaných na predmetnej faktúre a že daňovému subjektu DOUBLESTAR, s.r.o. pri dodaní predmetnej služby vznikla daňová povinnosť. Uzavrel preto, že tomuto dodávateľovi (od 27.03.2015 s obchodným názvom Opan food, s.r.o.) nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods.2 zákona o DPH, pretože preukázateľne nedodal služby v kontrolovanom zdaňovacom období marec 2014 v zmysle § 9 ods.1 zákona o DPH. Kontrolovaný daňový subjekt, t.j. žalobca tak nemá právo na uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 51 ods.1 písm.a) v nadväznosti na § 49 ods.1 a § 49 ods.2 písm.a) zákona o DPH vo výške 160.000,00 eur.
32. Správny súd zdôrazňuje, že dokazovanie v daňovom konaní je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno) rozdeľuje Daňový poriadok medzi správcu dane a daňový subjekt. Splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 24 ods.1 Daňového poriadku preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti majúce vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnoteniu dôkazov musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Preto správca dane hodnotí každý dôkaz samostatne a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prioritou je ich pravdivosť a preukazná hodnota. V zmysle § 49 ods.1, ods.2 písm.a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t.j. daniam zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu dani z pridanej hodnoty, resp. zaplatením z dôvodu ich splatnosti. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Podmienky uvedené v § 49 ods.1 a ods.2 písm.a) a v § 51 ods.1 písm.a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, a to ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca pre ľahkú zneužiteľnosť požaduje, aby platiteľ, ktorý uplatňuje nárok na odpočítanie dane preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na jej odpočítanie stanovil. V zmysle platných ustanovení zákona ak si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol aj reálne uskutočnený, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ na faktúre, preto musí byť identická s osobou, ktorá tovar, resp. službu dodávateľovi aj reálne dodala. Ak daňový subjekt takéto dôkazné bremeno neunesie, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-právne náležitosti. V rámci dokazovania vykonávaného správcom dane sa musí overiť, či údaje uvedené vo faktúre naozaj dokladujú predmetné skutočnosti. Pre rozhodnutie správcu dane, či uznať alebo neuznať uplatňované právo na odpočítanie, nestačí len mechanické porovnanie výšky odpočítanej dane s príslušnou faktúrou, ale je potrebné zabezpečiť aj iné dôkazy. Práve s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti správca dane v danom prípade skúmal uskutočnenie zdaniteľného obchodu nielen z formálnej stránky, ale preveroval skutočný súlad stavu so stavom formálnym, a práve z týchto dôvodov správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného práva nevychádzal len z faktúry predloženej platiteľom dane, ale preveroval, či predložená faktúra odráža skutočnosti uvedené na faktúre.
33. Správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci vedenej pod sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.03.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z
odôvodnenia ktorého o.i. vyplýva, že „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods.8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods.2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to, daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods.1 Daňového poriadku). Odpočítanie dane nenastane ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods.2 zákona o DPH), ktorá právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ. Pritom ani správcovi dane ani správnemu súdu nesvedčí právo žalobcovi určovať, aké dôkazy má na preukázanie ním tvrdených skutočností predložiť.
34. Správny súd sa v priebehu súdneho preskúmavacieho konania v celom rozsahu stotožnil so zisteniami, ktoré sú zhrnuté vo vyjadrení žalovaného k správnej žalobe, ktoré aj podľa názoru súdu potvrdzujú správnosť záveru správcu dane a žalovaného:
- konateľom žalobcu je podľa výpisu z OR SR občan Maďarskej republiky p. T. B., N. F. L. XX, V. XXXX, V.. Z výsledkov daňovej kontroly u žalobcu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2012 (úradný záznam č. 100439051/2017 zo dňa 10.03.2017) vyplýva, že správca dane sa pokúšal predvolať na ústne pojednávanie konateľa žalobcu a zásielka s predvolaním sa vrátila späť s poznámkou „nedostatočná adresa“. Z odpovede maďarskej daňovej správy na MVI (odpoveď na žiadosť MVI č. 9812401/5/3341752/2012/Hrad zo dňa 14.11.2012) je zrejmé, že p. T. B. je osobou, ktorá nie je v ich databáze a jeho adresa je neznáma. Nekontaktnosť konateľa spoločnosti a nezistenie jeho totožnosti, vzbudzuje podľa žalovaného pochybnosti o spôsobe fungovania žalobcu,
- žalobca v podaných účtovných závierkach za r. 2013 a za r. 2014 vykázal vysoké straty a to za r. 2013 vo výške 10,518.916 eur, za ktorý deklaroval vykonávanie ekonomickej činnosti do mája 2014 vykázal stratu 1,712.944 eur. Účtovaná vysoká strata nenasvedčuje reálnej možnosti obstarávať si drahú službu sprostredkovania. Žalobca podľa uloženej súvahy v registri účtovných závierok MF SR vykázal za r. 2013 záporné vlastné imanie (r. 067) vo výške - 10,550.660 eur a za r. 2014 vykázal taktiež záporné vlastné imanie (r. 80 UZ) vo výške -12,333.794 eur. Záporné vlastné imanie poukazuje podľa žalovaného na to, že celý majetok je financovaný len z cudzích zdrojov tvorených rôznymi druhmi záväzkov, resp. ak bolo spôsobené výsledkom hospodárenia - stratou, znamená to, že spoločnosť nedosahuje účel, pre ktorý bola založená a to dosahovanie zisku,
- žalobca predložil správcovi dane faktúru č. 20140331 zo dňa 31.03.2014 v sume 960.000, 00 eur (ZD 800.000,00 eur, DPH 160.00,00 eur za „služby na základe zmluvy“, v ktorej absentoval údaj o rozsahu a druhu služby, ktorá mala byť dodaná, teda nebola vyhotovená v súlade s ustanovením § 74 ods.1 písm.f) zákona č. 222/2004 Z.z.,
- žalobca nepredložil žiaden overiteľný doklad -výstup, ktorý by preukazoval, že žalobca uzatvoril zmluvy o nákupe mäsa s dodávateľmi z iných členských štátov EÚ na základe činnosti sprostredkovateľa, len poskytol všeobecné vyjadrenie o činnosti sprostredkovateľa, ktoré nebolo v súlade s predmetom zmluvy o sprostredkovaní,
- žalobca deklaroval spôsob platby - vystavenie bianko zmenky, zmenka nebola správcovi dane predložená, nebol predložený žiaden doklad o tom, že k vystaveniu zmenky, k jej vyplneniu a k zaplateniu došlo, teda deklarovaný spôsob úhrady nebol v daňovom konaní preukázaný,
- deklarovaný spôsob platby (vystavenie bianko zmenky) umožňuje využiť výnimku zo zákona o obmedzení platieb v hotovosti,
- žalobca bol ochotný spoločnosti DOUBLESTAR, s.r.o. vyplatiť províziu za deklarované sprostredkovanie v mesiaci marec 2014 sumu 960.000,00 eur (ZD 800.000,00 eur - 2,00 eur za každý kilogram nakúpeného mäsa), pričom podaným daňovým priznaním k DPH deklaroval, že v zdaňovacom období marec 2014 nadobudol tovar v celkovej sume 939.239,19 eur bez DPH,
- deklarovaná dodávateľská spoločnosť DOUBLESTAR, s.r.o. nepodala daňové priznanie k DPH za preverované zdaňovacie obdobie, nepodala daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za rok
2014, čím deklarovala, že v roku 2014, teda aj v zdaňovacom období február 2014 nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť,
- deklarovaná dodávateľská spoločnosť DOUBLESTAR, s.r.o. nepredložila žiadne účtovné a daňové doklady, ktoré by po formálnej stránke potvrdzovali uskutočnenie deklarovaného obchodu,
- z odpovedí na žiadosti o MVI vyplynulo, že tieto dodávky neboli uskutočnené na základe činnosti deklarovaného sprostredkovateľa DOUBLESTAR, s.r.o., keďže dodávatelia mäsa z iných členských štátov EÚ nemali vedomosť o tom, že by obchody so žalobcom mali byť sprostredkovávané, všetky dodávateľské spoločnosti sa vyjadrili v zmysle, že im nie je známa spoločnosť DOUBLESTAR, s.r.o., ani osoba T. Kráľovského, príp. uviedli, že v obchodných prípadoch nevystupovala žiadna iná osoba alebo spoločnosť v zmysle sprostredkovania predaja tovaru,
- obchodné vzťahy s dodávateľmi mäsa boli stabilné, dlhodobejšieho charakteru, teda nebol dôvod, aby do týchto vzťahov vstupovala tretia osoba - sprostredkovateľ,
- žalobca nepreukázal, aký bol dôvod a účel uzatvorenia zmluvy o sprostredkovaní so spoločnosťou DOUBLESTAR, s.r.o., v čom spočívala ekonomická výhodnosť tohto vzťahu.
35. Správny súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom správcu dane, ktorý sa premietol aj do preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, že žalobca nepreukázal v konaní pred správnymi orgánmi uskutočnenie deklarovaného zdaniteľného obchodu dodávateľom DOUBLESTAR, s.r.o. na materiálnom základe, a deklarovaná obchodná transakcia (t.j. sprostredkovanie nákupu mäsa v prospech daňového subjektu na základe predloženej zmluvy o sprostredkovaní) sa javí ako umelá, bez reálneho ekonomického opodstatnenia a predložená faktúra tak bola vyhotovená za neuskutočnené (fiktívne) obchodné vzťahy, čím žalobca nepreukázal splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle §§ 49 a 51 zákona o DPH.
36. K jednotlivým námietkam žalobcu týkajúcim sa pochybení zo strany správcu dane v priebehu daňovej kontroly, prípadne vo vyrubovacom konaní správny súd uvádza, že tieto námietky vyhodnotil ako nedôvodné. Predovšetkým k námietke týkajúcej sa nedodržania zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly je potrebné uviesť, že Daňový poriadok v príslušných ustanoveniach stanovuje lehotu na vykonanie daňovej kontroly, najviac jeden rok odo dňa jej začatia, avšak v prípade ak je daňová kontrola prerušená, lehoty podľa Daňového poriadku neplynú. V danej veci správca dane rozhodnutím č. 9812401/5/4434330/2014/KoAn zo dňa 30.09.2014 prerušil daňovú kontrolu odo dňa 19.03.2015 do dňa získania skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, a to žiadosťami o medzinárodnú výmenu informácií. Aj správny súd sa stotožňuje s tvrdením žalovaného z preskúmavaného rozhodnutia, že nariadenie rady Európskej únie 904/2010 určuje lehotu pre žiadaný orgán, ktorý má požadované skutočnosti preverovať, nie pre správcu dane, ktorý informáciu požaduje. Skutočnosť, že žiadaný orgán nedodrží určenú trojmesačnú lehotu na poskytnutie požadovanej informácie a na jej zaslanie žiadajúcemu orgánu, nemá nadväznosť na procesné lehoty na vykonanie daňovej kontroly podľa Daňového poriadku. Táto lehota je určená len pre časť procesu zabezpečenia získania informácie prostredníctvom MVI. Vzhľadom na tieto skutočnosti správca dane dodržal zákonnú lehotu na výkon daňovej kontroly, ktorá bola ukončená doručením protokolu z daňovej kontroly daňovému subjektu dňa 27.03.2017 a neobstojí preto námietka, že protokol z tejto daňovej kontroly nie je zákonným dôkazným prostriedkom. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že tento nemal možnosť sa vyjadriť k jednotlivým žiadostiam o MVI, nebol upovedomený o vykonávaní dokazovania takýmto spôsobom, a preto nemohol ani formulovať jednotlivé otázky, prípadne aj klásť otázky jednotlivým subjektom, správny súd uvádza, že ani táto námietka nie je opodstatnená, pretože samotná žiadosť o poskytnutie informácie v rámci medzinárodnej výmeny informácie je procesným úkonom, ktorým sa majú získať informácie, ku ktorým sa následne môže dotknutá osoba vyjadriť, čo sa v preskúmavanej veci aj stalo, žalobca bol oboznámený s jednotlivými výstupmi z MVI, jeho práva v tomto smere neboli žiadnym spôsobom obmedzené, a k týmto záverom sa v priebehu konania pred správnymi orgánmi mal možnosť vyjadriť. Napokon správny súd zdôrazňuje, že žalobca nielen v celom daňovom konaní, ale ani k podanej žalobe nepredložil žiaden konkrétny a overiteľný dôkaz, ktorý by preukazoval, že spoločnosť DOUBLESTAR, s.r.o. sprostredkovala žalobcovi dodávky tovaru - mäsa od dodávateľov z iných členských krajín. V danej súvislosti preto ako neopodstatnenú hodnotí aj námietku žalobcu o tom, že preukázanie zaplatenia odmeny za sprostredkovanie nie je zákonnou podmienkou pre uznanie odpočítania dane, pretože dokazovanie vykonávané v tomto smere zo strany správcu dane vytvára celkový obraz o obchodnej činnosti tak žalobcu ako aj deklarovanej dodávateľskej spoločnosti.
37. V závere správny súd poukazuje na to, že nezistil žiadne pochybenia procesného charakteru v postupe správcu dane, resp. žalovaného, ktoré by boli takého charakteru a takej miery závažnosti, že by spôsobovali neplatnosť administratívneho rozhodnutia, resp. bránili preskúmaniu napadnutého rozhodnutia v medziach uplatnených žalobných dôvodov.
38. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby, preto túto žalobu v zmysle ustanovenia § 190 SSP zamietol.
39. O trovách konania správny súd rozhodol podľa ustanovenia § 167 ods.1 SSP a náhradu trov konania žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný, nepriznal. Vo vzťahu k žalovanému o trovách konania rozhodol podľa § 168 SSP, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
40. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods.4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods.1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods.1 písm.g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods.2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods.1 písm.c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods.1, 2 SSP).