Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14CoE-217-2020.pdf
PDF · 91.25 KB
Case nature
Subarea
14CoE/217/2020
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a členov senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a JUDr. Igora Ragana v exekučnej veci oprávneného: GENERAL FACTORING, a.s., Mostová 185/2, 811 02 Bratislava, IČO: 35 838 825, právne zastúpeného Jakubčák, advokátska kancelária, s. r. o., Michalská 14, 811 03 Bratislava, IČO: 47 255 706, proti povinnému: P. V., nar. XX.X.XXXX, XXX XX N. XXX, o vymoženie 11.800,77 eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, Bratislava, pod EX 1042/2014, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 17.9.2020 č. k. 2Er/64/2014-35 takto
rozhodol:
Odmieta odvolanie.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením vo výroku I. námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie zamietol a vo výroku II. návrh oprávneného na prerušenie konania za účelom podania návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov na Ústavnom súde Slovenskej republiky o ústavnosti zákona č. 233/2019 Z.z. zamietol.
2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, na základe exekučného titulu - platobný rozkaz Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 18Rob/177/94 zo dňa 10.1.1995 a žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vydal dňa 5.2.2014 poverenie na výkon exekúcie pre súdneho exekútora pre vymoženie 11.800,77 eur s príslušenstvom. Súdny exekútor predložil súdu prvej inštancie námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie vydaného podľa § 7 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“). Oprávnený v zákonom stanovenej lehote podal u súdneho exekútora námietky proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie. Oprávnený namietal, že upovedomenie bolo vydané v rozpore so zákonom, pretože ide o starú exekúciu, ktorá nebola zapísaná v centrálnom registri exekúcií do 30.6.2016, upovedomenie neobsahuje opis skutočností, ktoré zastavenie starej exekúcie odôvodňujú a preto je nepreskúmateľné a z upovedomenia o zastavení starej exekúcie nie je zrejmé, prečo vôbec došlo k zastaveniu a aké úkony súdny exekútor vykonal. Oprávnený žiadal preveriť a potvrdiť totožnosť subjektu oprávneného v tomto exekučnom konaní. Súčasťou námietok proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie bol aj návrh na prerušenie konania v súvislosti s podnetom na podanie návrhu na konanie pred Ústavným súdom SR o súlad právnych predpisov zo strany súdu podľa § 125 ods. 1 Ústavy SR. Oprávnený namietal rozpor zákona č. 233/2019 Z.z. s ustanoveniami čl. 20 ods. 1,4 a 5 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 63 Zmluvy o fungovaní EÚ.
Poukázal na porušenie zákazu retroaktivity právnych noriem, obmedzenie vlastníckeho práva, vylúčenú súdnu ochranu.
3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 243h ods. 1, § 243d ods. 3, § 9a ods. 1, § 211a ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom do 31.3.2017, podľa § 2 ods. 1, 2, § 3, § 4, § 5, § 6 ods. 4, § 7 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“), § 1 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 355/2014 Z. z. o centrálnom registri exekúcií, podľa § 162 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p“), podľa judikatúry Ústavného súdu SR (III. ÚS 36/2019, II. ÚS 67/2017, III. ÚS 63/2018, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. I. ÚS 220/2020, I. ÚS 221/2020, IV. ÚS 239/2020, III. ÚS 237/2020, II. ÚS 241/2020) a po preskúmaní námietok oprávneného tieto vyhodnotil ako nedôvodné. Súd prvej inštancie konštatoval, že ZoUNEK upravuje niektoré dôvody na zastavenie starej exekúcie zo zákona (§ 2 ods. 1), t.j. priznáva niektorým skutkovým okolnostiam odôvodňujúcim zastavenie starej exekúcie účinky priamo zákon. Vznik takejto relevantnej okolnosti je dôvodom pre zastavenie starej exekúcie, ktorá sa zastavuje priamo vznikom tejto okolnosti a preto akýkoľvek návrh či už hmotnoprávnej alebo procesnoprávnej povahy, nemôže mať vplyv na vedenie takéhoto "zastaveného" exekučného konania. Súd názor oprávneného o tom, že ZoUNEK nie je v súlade s Ústavou SR nezdieľal a preto v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) CSP nepodal návrh na začatie konania na Ústavný súd SR, pretože toto ustanovenie dáva súdu iba možnosť, avšak neukladá mu povinnosť. ZoUNEK podľa názoru súdu nie je dokonalým zákonom a vytvára viaceré výkladové problémy, pričom však účel odbremenenia všeobecných súdov od exekučnej agendy jednoznačne napĺňa. Zároveň ak je oprávnený presvedčený o reálnej vymožiteľnosti svojej pohľadávky, tak o túto neprichádza, len sa presunie na vecne príslušný súd. Na všeobecných súdoch sa tak postupne vytvorí väčší priestor na riešenie iných druhov agendy, čím sa potenciálne zrýchli súdne konanie. Toto bola základná predstava zákonodarcu pri prijímaní zákona č. 233/2019 Z. z. a s touto sa súd prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil a z tohto dôvodu konanie neprerušil a nepodal návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov na Ústavný súd SR. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti súd prvej inštancie návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 3 CSP zamietol. Následne súd prvej inštancie k námietkam oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie uviedol, že v dôvodovej správe k zákonu sa uvádza, že strata nároku exekútora na paušálne trovy je dôsledkom nezapísania starej exekúcie do centrálneho registra exekúcií podľa ustanovení Exekučného poriadku účinného do 31.3.2017. Z gramatického výkladu ustanovenia § 6 ods. 4 písm. b) ZoUNEK mal súd za to, že podstatným znakom nepriznania trov starej exekúcie je skutočnosť, že stará exekúcia nebola zapísaná v centrálnom registri exekúcií, pričom pre nepriznanie trov starej exekúcie nie je rozhodujúca „včasnosť“ jeho zápisu. V ust. § 211a ods. 1 Exekučného poriadku je taxatívne uvedené, aké údaje sa o každej právoplatne neskončenej exekúcii do registra zapisujú, pričom deň zápisu exekúcie do registra exekúcii sa nezapisuje. Preukázanie splnenia podmienky včasnej evidencie starej exekúcie v centrálnom registri exekúcií v upovedomení o zastavení starej exekúcie ZoUNEK v ustanovení § 5 ods. 2 nepožaduje, a teda táto skutočnosť nespôsobuje nezákonnosť a nepreskúmateľnosť upovedomenia v časti nároku súdneho exekútora na paušálne trovy. Súd prvej inštancie mal z Centrálneho registra exekúcií preukázané, že predmetná exekúcia v tomto registri v zmysle § 211a ods. 1 Exekučného poriadku zapísaná je. V prípade ak oprávnený nadobudol pochybnosť, resp. presvedčenie o tom, že súdny exekútor si nesplnil zákonnú povinnosť, mal možnosť podať podnet Slovenskej komore exekútorov na preskúmanie, kontrolu a zápis absentujúcich údajov do CRE. Oprávnený mohol iniciovať disciplinárne stíhanie exekútora za nedodržanie zákonných postupov. Oprávnený však svoje tvrdenie o údajnom porušení povinnosti zo strany súdneho exekútora uskutočniť zápis do CRE nijakým spôsobom nepreukázal a túto svoju dôkaznú povinnosť nemôže prenášať na iných. K námietkam oprávneného, že upovedomenie neobsahuje opis skutočností, ktoré zastavenie odôvodňujú súd prvej inštancie uviedol, že upovedomenie obsahuje všetky náležitosti, ktoré obligatórne vypočítava ustanovenie § 5 ZoUNEK. Obsah upovedomenia o zastavení starej exekúcie je taxatívne daný zákonom č. 233/2019 Z. z., z uvedeného dôvodu v ňom nie je súdny exekútor povinný uvádzať skutočnosti nad rámec zákona ako napríklad z akého dôvodu nevymohol v posledných 18 mesiacoch ani 15,- eur a aké úkony v priebehu exekúcie vykonal. Zároveň súd nie je oprávnený riešiť činnosť výkonu súdneho exekútora, nakoľko súdny exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov a teda samostatným orgánom verejnej moci pri vykonávaní exekúcie. V prípade pochybností oprávneného na postup vykonávania exekúcie súdnym exekútorom, je oprávnený obrátiť sa na Slovenskú komoru exekútorov, keďže otázka postupu súdneho
exekútora pri vykonávaní exekúcie, nie je v kompetencii súdu. V prípade, že oprávnený nebol spokojný s činnosťou súdneho exekútora, mohol v zmysle § 44 ods. 10 Exekučného poriadku účinného do 31.3.2017, kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora, pričom tak oprávnený neurobil. Zároveň súd v konaní neeviduje žiadnu ďalšiu zmluvu o postúpení pohľadávok na tretiu osobu a ani oznámenie, resp. návrh na zmenu účastníka konania. Procesne legitimovaným subjektom je preto naďalej súčasný oprávnený - GENERAL FACTORING, a.s. a prevod pohľadávky vymáhanej v konaní mal pôvodný oprávnený oznámiť a preukázať súdnemu exekútorovi v zmysle § 37 Exekučného poriadku a až následne je exekútor povinný predložiť súdu návrh na pripustenie zmeny účastníka konania. Keďže návrh súdu predložený nebol, nemohol o ňom ani zákonite rozhodnúť. Napadnuté upovedomenie o zastavení starej exekúcie súd prvej inštancie tak posúdil ako vydané v súlade so zákonom č. 233/2019 Z. z., a keďže pre (ne)priznanie trov súdnemu exekútorovi zákon nevyžaduje včasnosť zápisu, ale zápis do centrálneho registra exekúcií ako taký a upovedomenie obsahuje všetky obligatórne náležitosti, preto súd prvej inštancie námietky oprávneného ako nedôvodné zamietol.
4. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Namietal, že súd v poučení napadnutého uznesenia nesprávne uviedol, že proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné, keďže z ustanovenia § 7 ods. 3 a § 10 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. vyplýva, že proti rozhodnutiu o námietkach je prípustná sťažnosť. Súd prvej inštancie neuviedol, na základe čoho podľa neho proti uzneseniu opravný prostriedok prípustný nie je a na čom sa jeho poučenie zakladá. Oprávnený zároveň namietol, že podľa napadnutého uznesenia o námietkach rozhodol sudca a nie vyšší súdny úradník. Súd prvej inštancie v uznesení neuviedol, prečo o námietkach rozhodol sudca v rozpore s § 10 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. a rovnako súd sa nezmienil o tom, že by v tejto veci i námietkach oprávneného sudca mohol rozhodnúť. Napadnuté uznesenie trpí základným neodstrániteľným nedostatkom a to rozhodnutím osobou, ktorej zákon možnosť rozhodnúť o námietkach nezveruje a nedáva, z ktorého dôvodu rozhodoval vylúčený sudca resp. nesprávne obsadený senát. Oprávnený ďalej namietal, že zákon č. 233/2019 Z. z. jednoznačne hovorí o tom, kedy súdny exekútor nemá nárok na náhradu paušálnych trov, pričom poukazuje na konkrétnu povinnosť súdneho exekútora, pri ktorej bolo určené i to, do kedy ju musí súdny exekútor splniť. Povinnosť zápisu do centrálneho registra exekúcií mal exekútor splniť do siedmich dní, od kedy sa dozvedel alebo mohol dozvedieť o skutočnostiach rozhodujúcich pre zápis a zároveň do 30.6.2016 podľa § 211a ods. 3, § 243d ods. 3 Exekučného poriadku a § 1 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 355/2014 o centrálnom registri exekúcií. Centrálny register exekúcií bol zriadený zákonom č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.2015 a bol týmto dňom spustený. Keďže poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi doručené v roku 2014, mal súdny exekútor zabezpečiť zápis exekúcie do Centrálneho registra exekúcií najneskôr do 7.1.2015. Nemôže byť potom správny záver o tom, že by pre nárok súdneho exekútora na paušálnu náhradu trov starej exekúcie postačovalo to, aby bola stará exekúcia v Centrálnom registri exekúcií len zapísaná. Neskorší zápis exekúcie do centrálneho registra exekúcií vo vzťahu k paušálnej náhrade trov starej exekúcie relevantný nie je. Súd sa v napadnutom uznesení s námietkou oprávneného týkajúcou sa včasného zápisu do registra exekúcií nevysporiadal takým spôsobom, že by nárok súdneho exekútora na paušálne trovy starej exekúcie mohol byť daný. Súd prvej inštancie sa takisto nevysporiadal s námietkou, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie neobsahuje náležitosti vyžadované v § 5 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. a tiež nerozhodol o návrhu na podanie návrhu na konanie pred Ústavným súdom SR. Z uvedených dôvodov tak podľa oprávneného uznesenie vykazuje znaky arbitrárnosti a je nepreskúmateľné.
5. Súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril, odvolanie mu bolo doručené dňa 14.10.2020.
6. Odvolací súd skôr, než vecne preskúmal napadnuté uznesenie vo výroku I. a II., zisťoval, či je prípustné odvolanie proti výrokom tohto uznesenia a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je potrebné odmietnuť podľa ustanovenia § 386 písm. c) C.s.p..
7. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku (účinného od 1.7.2016) ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
9. V prejednávanej veci sa exekučné konanie začalo dňa 10.1.2014, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Od 1.4.2017 je účinná novela Exekučného poriadku, ktorá v prechodnom ustanovení § 243h ods. 1 vete prvej zakotvila, že ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Keďže ustanovenia § 243i až 243k na toto konanie nedopadajú, je potrebné na túto exekúciu aplikovať ustanovenia Exekučného poriadku účinné do 31.3.2017.
10. Podľa § 10 ods. 1 ZoUNEK, ak tento zákon neustanovuje inak, na postup podľa tohto zákona sa použije Exekučný poriadok, okrem ustanovenia § 53 ods. 3 písm. g).
11. Podľa § 355 ods. 2 C.s.p., proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
12. Podľa ustanovenia § 357 C.s.p. odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o: a) zastavení konania, b) odmietnutí podania vo veci samej, c) odmietnutí žaloby na obnovu konania, d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, e) zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1, f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia, g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku, h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku, j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva, l) zabezpečení dôkazného prostriedku, m) nároku na náhradu trov konania, n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164, o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.
13. Civilný sporový poriadok, ustanovenia ktorého je potrebné primerane použiť v konaní podľa Exekučného poriadku, v citovanom § 355 upravuje, že odvolanie je prípustné len proti tým uzneseniam, voči ktorým to zákon výslovne pripúšťa. Ide o zmenu oproti právnej úprave Občianskeho súdneho poriadku účinnej do 30. júna 2016, ktorá naopak taxatívne vypočítavala uznesenia, voči ktorým odvolanie prípustné nebolo. Ustanovenie § 357 C.s.p., taxatívne vymedzuje, voči ktorým uzneseniam je odvolanie prípustné, pritom nestanovuje, že takým uznesením je aj uznesenie súdu, ktorým súd prvej inštancie návrh na prerušenie konania zamietol resp. ktorým súd prvej inštancie námietky proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie zamietol, tzn. možnosť podať odvolanie proti týmto výrokom súdu Civilný sporový poriadok nepripúšťa a to bez ohľadu na to, či odvolanie podá oprávnený, povinný alebo súdny exekútor.
14. Podľa § 386 písm. c) C.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
15. Vzhľadom na to, že odvolanie oprávneného bolo podané proti uzneseniu súdu prvej inštancie, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, odvolací súd podľa ustanovenia § 386 písm. c) C.s.p. odvolanie oprávneného vo výrokoch I. a II. odmietol.
16. K odvolacím námietkam odvolací súd dodáva, že podľa ustanovenia § 10 ods. 2 a podľa § 7 ods. 3 a § 8 ods. 2 ZoUNEK koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu vyšší súdny úradník, pričom proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je prípustná sťažnosť. Citovaný zákon tak umožňuje rozhodovať na základe poverenia sudcu vyššiemu súdnemu úradníkovi, ale nestanovuje výlučne povinný postup, kedy musí rozhodnúť vyšší súdny úradník a až následne sudca. Zákon tak poskytuje možnosť rozhodovania vyššiemu súdnemu úradníkovi na základe poverenia sudcu, pričom však v prípade ak takéto poverenie sudca nevydá, tak rozhoduje sám sudca.
17. Zároveň odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 502/2019 zo dňa 26.5.2020, v ktorom sťažovateľ dával do súvisu zásah svojich práv aj s tým, že o jeho nároku na náhradu trov exekúcie nerozhodoval vyšší súdny úradník, ale priamo sudca, a tak nemohol využiť proti napadnutému rozhodnutiu žiaden opravný prostriedok, v čom videl porušenie princípu dvojinštančnosti konania. Ústavný súd poukázal na svoje rozhodnutie č.k. PL. ÚS 10/2019-11 z 30.1.2019, podľa ktorého z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ani čl. 6 dohovoru samotné právo na odvolanie na súde vyššej inštancie negarantuje a dvojinštančnosť, ako vyplýva z judikatúry ESĽP, nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho konania. Ústavný súd tak konštatoval, že iba to, že v danej veci rozhodol sudca, a nie vyšší súdny úradník, nemôže samo osebe spôsobiť zásah do ústavných práv sťažovateľa, pretože dvojinštančnosť nie je všeobecnou zásadou civilného konania.
18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nemal v tomto konaní úspech a povinnému preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.
19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p..
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p..
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p..
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).