Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sa/12/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Tamarou Sklenárovou, v právnej veci žalobcu: Z. P., nar. XX. XX. XXXX, štátna príslušnosť W. U. Y., trvale bytom: W., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, zastúpeného Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Ružomberok, Námestie A. Hlinku 74, Ružomberok, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 17. 03. 2021, č. PPZ-HCP-BB9-3-051/2021-AV, o predĺžení zaistenia, takto

rozhodol:

I. U r č u j e, že rozhodnutie žalovaného - Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Ružomberok zo dňa 17. 03. 2021, č. PPZ-HCP-BB9-3-051/2021-AV, vo veci predĺženia zaistenia žalobcu Z. P., nar. XX. XX. XXXX, štátna príslušnosť W. U. Y., trvale bytom: W., bez dokladov totožnosti, je n e z á k o n n é.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Rozhodnutím zo dňa 17. 03. 2021, č. PPZ-HCP-BB9-3-051/2021-AV žalovaný podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoPC) predĺžil lehotu zaistenia žalobcu dňom 17. 03. 2021 na základe právoplatného rozhodnutia o zaistení podľa ZoPC č. PPZ-HCP-BB9-40-013/2020- AV, č. PPZ-HCP-BB9-3-028/2021-AV, č. PPZ-HCP-BB9-3-035/2021-AV a č. PPZ-HCP-BB9-3-042/2020- AV, na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 01. 04. 2021, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ktorým je Nariadenie európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej účastníkom konania v členskom štáte - Rumunskej republike (ďalej len Nariadenie Dublin III).

2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol dňa 02. 12. 2020 v zmysle ust. § 88 ods. 1 písmeno c) ZoPC zaistený na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Dublin III. Migračný úrad vydal účastníkovi konania dňa 30. 12. 2020 pod číslom: MU-DS-452-8/2020-DŽ rozhodnutie o návrate účastníka konania do Rumunskej republiky v súlade s Dublinským nariadením, nakoľko Rumunská republika dňa 28. 12. 2020 písomne akceptovala prevzatie žalobcu späť na svoje územie ako žiadateľa o azyl. Predmetné rozhodnutie Migračného úradu nadobudlo právoplatnosť dňa 13. 01. 2021 a vykonateľnosť dňa 02. 02. 2021. Na základe výsledku lustrácií správny orgán zistil, že žalobca podal prvotnú žiadosť o azyl na území Rumunska, kde mu boli odobraté odtlačky prstov, prijatá jeho žiadosť, t. j. je v azylovom konaní v Rumunsku, mal sa zdržiavať v pobytovom tábore, ktorý však hneď, ako sa mu naskytla príležitosť, za pomoci prevádzača svojvoľne opustil a nelegálne vstúpil na územie štátu Únie, z čoho vyplýva, že je osobou, u ktorej

hrozí riziko úteku. Preto žalovaný žalobcu v súlade s § 88 ods. 4 ZoPC, ako aj v zmysle článku 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III zaistil podľa § 88 ods. 1 písmeno c) ZoPC rozhodnutím zo dňa 02. 12. 2020 č. PPZ-HCP-BB9-47-013/2020-AV na účel zabezpečenia príprav alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu a stanovil dĺžku doby zaistenia do 13. 01. 2021. Dňa 28. 12. 2020 bola na Dublinské stredisko MV SR doručená odpoveď Rumunska o akceptácii prevzatia žalobcu v zmysle čl. 18. ods. 1 písmeno b) Nariadenia Dublin III. Na základe získaných informácií správny orgán predĺžil zaistenie žalobcu do doby 6 týždňov od akceptácie zodpovedného štátu o prevzatí účastníka konania a dňa 10. 01. 2021 vydal rozhodnutie č. PPZ-HCP-BB9-3-028/2021-AV o predĺžení zaistenia, v ktorom stanovil dĺžku zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 08. 02. 2021. Dňa 13. 01. 2021 bolo do útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce doručené rozhodnutie Dublinského strediska podľa o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej iba zákon o azyle), na základe ktorého bol žalobca zaradený do zoznamu plánovanej realizácie dublinského transferu do Rumunskej republiky, ktorá bola naplánovaná na 18. 02. 2021. Na základe týchto informácií žalovaný predĺžil zaistenie žalobcu do 19. 02. 2021, t. j. do doby, kedy prebehne vrátenie späť účastníka konania do iného členského štátu. Dňa 18. 02. 2021 bolo žalovanému doručené stanovisko Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov (ďalej iba ÚPZC) Sečovce o tom, že z dôvodu organizačných ťažkostí súvisiacich so zabezpečením a prípravou dublinského transferu žiadateľov o azyl do Rumunskej republiky bol let zrušený. Na základe uvedeného predĺžil žalovaný zaistenie žalobcu do 17. 03. 2021, čo zodpovedá podľa neho maximálnej dobe zaistenia podľa článku 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III: „Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby“ so zohľadnením skutočnosti, že rozhodnutie MV SR podľa zákona o azyle o odovzdaní žalobcu na územie Rumunskej republiky nadobudlo právoplatnosť dňa 13. 01. 2021 a vykonateľnosť dňa 03. 02. 2021. Vzhľadom na výskyt ochorenia COVID-19 takmer u všetkých cudzincov zaistených v ÚPZC Sečovce bola realizácia transferu do Rumunskej republiky, pôvodne naplánovaného v termínoch 04. 02. 2021 a 18. 02. 2021 zmarená a transfery museli byť zrušené, čo bolo žalovanému oznámené elektronicky dňa 01. 03. 2021. Pre úspešnú realizáciu vrátenia späť osoby s ohľadom na uvedenú situáciu bolo predĺženie zaistenia v tomto prípade odôvodnené s poukazom na ZoPC, podľa ktorého štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Nakoľko bol žalobca zapísaný do zoznamu transferu, ktorý sa uskutoční dňa 31. 03. 3021, bol vysoký predpoklad úspešnej realizácie vrátenia späť osoby, preto mal žalovaný za to, že predĺženie zaistenia je účelné a dôvodné. Žalovaný s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 13. 09. 2017 vo veci C-60/16 (Q. S. U. proti Migrationsverket) kde v bode 45 je uvedené: „Okrem toho dotknutá osoba by nemala byť zaistená počas doby značne presahujúcej šesť týždňov, v priebehu ktorých mohlo byť odovzdanie platne vykonané, keďže z článku 28 ods. 3 tretieho pododseku nariadenia Dublin III vyplýva, že táto lehota je predovšetkým s ohľadom na zjednodušenú povahu postupu odovzdávania medzi členskými štátmi, ktorý je upravený týmto nariadením, v zásade dostatočná na to, aby príslušné orgány odovzdanie uskutočnili“, vyvodil záver, že judikatúra súdov pripúšťa možnosť presiahnutia doby šesť týždňov zaistenia dotknutej osoby v zmysle článku 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III v dobe nie značne presahujúcej šesť týždňov. U žalobcu nastali objektívne príčiny, ktoré ovplyvnili dĺžku trvania jeho zaistenia, a to pandemická situácia vo svete spôsobená šírením infekčného ochorenia COVID-19 a reálna nákaza a následná karanténa v ÚPZC Sečovce, čo priamo zmarilo naplánované transfery - lety do Rumunska. V čase vydania predmetného rozhodnutia je naplánovaný let na transfer žalobcu na deň 31. 03. 2021, preto predpoklad úspešnosti jeho odovzdania do prijímajúceho štátu, v ktorom podal žiadosť o azyl je vysoký. Predĺženie lehoty z týchto príčin je pomerne krátke a určite nie presahujúce štandardnú dĺžku zaistenia v týchto prípadoch. Uvedená doba predĺženia zaistenia je podľa správnej úvahy žalovaného a skúseností Dublinských konaní priamo úmerná dobe zabezpečenia všetkých potrebných náležitostí k realizovaniu konania v zmysle Nariadenia Dublin III. Pri rozhodovaní o nevyhnutne potrebnom čase zaistenia žalobcu žalovaný zohľadnil to, že konanie v zmysle vyššie uvedeného Nariadenia rady (ES) už začalo a budú sa vykonávať úkony k jeho realizácii. Pri stanovení dĺžky doby zaistenia určil konkrétnu dobu zaistenia, ktorá nie je určená pevne a v prípade, že bude môcť byť účastník konania vrátený na územie Rumunska skôr, bude zaistený len počas nevyhnutne potrebnej doby.

3. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia poukázal aj na ustanovenie § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, podľa ktorého policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Podľa žalovaného je predĺženie zaistenia žalobcu nevyhnutné, účel zaistenia trvá, pretože je potrebné žalobcu odovzdať do krajiny, kde prvotne požiadal o udelenie azylu a je potrebné mať

ho k dispozícii, lebo bolo taktiež dokázané riziko úteku. Aj vzhľadom na vyššie uvedené bolo potrebné jeho zaistenie predĺžiť. Následne bude žalovaný skúmať, či účel zaistenia trvá.

4. Počas konania o predĺžení zaistenia žalobcu sa žalovaný zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života účastníka konania v zmysle článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej iba Dohovor), a dospel k záveru, že vzhľadom na zistené skutočnosti je zaistenie žalobcu aj v súlade s článkom 5 ods. 1 písmeno f) Dohovoru. Uviedol, že pre zistenie bezpečnostnej situácie v Rumunsku a vo vzťahu k azylovým konaniam, ktoré tam prebiehajú, si zabezpečil informácie a hodnoverné podklady z Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, na základe ktorých nezistil také prekážky vrátenia žalobcu do Rumunska, ktoré by bránili jeho bezpečnému odsunu a vráteniu. Považoval za preukázané, že sú splnené podmienky na postup podľa § 88 ods. 1 písmeno c) ZoPC, pretože zaistenie je potrebné pre účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu. Žalovaný rozhodol o zaistení účastníka konania z dôvodu, že ak by nebolo realizované zaistenie, jeho pobyt by bol na území Slovenskej republiky neznámy, existuje riziko úteku, účastník konania by sa mohol neoprávnene pohybovať a skrývať na území SR, resp. na celom území Únie a jeho pobyt by nebol známy, takže by nemohlo dôjsť k realizácii Nariadenia Dublin III, čím by bolo zmarené konanie samotného zabezpečenia príprav a výkonu v zmysle tohto nariadenia.

5. Včas podanou správnou žalobou zo dňa 23. 03. 2021 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. V žalobe opísal priebeh administratívneho konania od jeho zaistenia a poukázal na to, že už predošlé rozhodnutie o predĺžení jeho zaistenia napadol správnou žalobou a toto bolo v konaní, vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. , pre jeho nezákonnosť zrušené a žalovanému bolo nariadené jeho bezodkladné prepustenie. Namietal porušenie čl. 5 ods. 1 písmeno f) Dohovoru ako čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III majúc za to, že v danom prípade nebolo možné predlžiť lehotu zaistenia, pretože Rumunsko akceptovalo prevzatie žalobcu dňa 28. 12. 2020 a v tento deň zároveň začala plynúť 6 týždňová lehota v zmysle čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, ktorá uplynula dňa 08. 02. 2021. Túto lehotu nebolo možné predĺžiť. Proti rozhodnutiu Dublinského strediska o odovzdaní do Rumunska nepodal správnu žalobu a teda ani nežiadal o priznanie odkladného účinku. Nakoľko v predmetnej veci nedošlo k odkladnému účinku rozhodnutia o odovzdaní, 6-týždňová lehota v zmysle Dublinského nariadenia III jednoznačne začala plynúť od akceptácie a uplynula dňa 08. 02. 2021. V tejto súvislosti poukázal na zhodný právny názor kasačného súdu vo veci, vedenej pod sp. zn. . Žalovaný pri stanovení dĺžky zaistenia vychádzal zo správnych ustanovení príslušného právneho predpisu - Nariadenia Dublin III, ale ich nesprávne vyložil, resp. nesprávne aplikoval. V tejto súvislosti poukázal aj na výklad ustanovení Nariadenia Dublin III upravujúcich osobitné lehoty zaistenia všeobecnými súdmi aj v súvislosti s rozhodovacou praxou Súdneho dvora EÚ (napr. vo veci C-60/16), ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: , v zmysle bodu 47 odôvodnenia ktorého „Pokiaľ ide o výklad ustanovenia článku 28 ods. 3, tretí pododsek, správny súd poukazuje na skutočnosť, na ktorú upriamil pozornosť aj Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí zo dňa 13. 08. 2017 vo veci C-60/16. Aj keď rozhodnutie súdneho dvora reagovalo na vnútroštátnu právnu úpravu vo Švédskom kráľovstve, v odôvodnení daného rozhodnutia súd okrem iného uviedol, že v prípade výkladu daného ustanovenia sa uplatňuje jedna z dvoch udalostí upravených týmto ustanovením, a to na jednej strane akceptovanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť a na druhej strane koniec odkladného účinku odvolania alebo preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní. V zmysle zákona o azyle proti rozhodnutiu dublinského strediska, vydaného žalobcovi, podľa o jeho odovzdaní do iného členského štátu, t. j. Rumunskej republiky, nemožno podať odvolanie, ale možno podať iba správnu žalobu, ktorá však nemá odkladný účinok ( v spojení s zákona o azyle). O odkladnom účinku rozhoduje v prípade podania správnej žaloby správny súd v lehote 15 dní od podania správnej žaloby. O odkladnom účinku rozhoduje správny súd iba na návrh žalobcu. Správnu žalobu treba podať v lehote 20 dní odo dňa doručenia rozhodnutia dublinského strediska ( ). Z právnej úpravy platnej na území SR je zrejmé, že voči rozhodnutiu dublinského strediska o odovzdaní do iného členského štátu v zmysle Nariadenia Dublin III nemožno podať odvolanie, ale len správnu žalobu. Teda v podmienkach Slovenskej republiky nemožno aplikovať znenie článku 28 ods. 3 tretí pododsek „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania“. Žalobca navyše nepodal voči rozhodnutiu dublinského strediska ani správnu žalobu, v dôsledku čoho nemožno aplikovať na preskúmavanú veci alternatívu uvedenú v článku 28 ods. 3, tretí pododsek „alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3“. Z uvedeného má žalobca za to, že od akceptácie prijatia žalobcu dožiadaným členským štátom môže jeho zaistenie trvať už iba

6 týždňov. Žalobca je zaistený nezákonne a arbitrárne. Držanie žalobcu v zaistení za účelom prípravy alebo výkonu dublinského návratu po dni 08. 02. 2021 je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písmeno f) Dohovoru ako aj s čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III. Postup a rozhodnutie žalovaného je aj v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou NS SR. Žalobca zároveň upriamil pozornosť súdu na to, že ku dňu podania predmetnej žaloby žalobca napriek predchádzajúcemu zrušujúcemu rozhodnutiu nebol zo zaistenia prepustený, ani nedošlo k výkonu jeho transferu do Rumunskej republiky, pričom podľa jeho informácií dňa 18. 03. 2021 mal byť realizovaný letecký dublinský transfer cca 15 cudzincov do Rumunska. Žalovaný si nesmie zamieňať lehoty stanovené na odovzdanie s lehotami stanovenými pre trvanie zaistenia. Zdôraznil, že trvá na žalobe a vyslovení výroku o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia aj za situácie, že dňa 01. 04. 2021 dôjde k jeho prepusteniu, keďže rozhodnutie je nezákonné.

6. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 26. 03. 2021 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť zo skutkových aj právnych dôvodov, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Zhodne ako v napadnutom rozhodnutí opísal zistený skutkový stav veci i priebeh administratívneho konania, predchádzajúci jeho vydaniu. Poukázal na aktuálne usmernenie Úradu hraničnej a cudzineckej polície, v zmysle ktorého sa dĺžka zaistenia podľa čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III odvíja od akceptácie členského štátu, ktorá môže byť implicitná (bez formálneho vyjadrenia, tzv. povinná akceptácia) alebo výslovná (t. j. písomne potvrdená), alebo od vykonateľnosti rozhodnutia Migračného úradu MVSR o odovzdaní žiadateľa do iného štátu podľa § 46a zákona o azyle. V prípade, ak dublinský žiadateľ bol zaistený už pred akceptáciou príslušného členského štátu, môže byť zaistený najviac šesť týždňov od akceptácie. Ak v tejto lehote migračný úrad buď nevydá rozhodnutie o odovzdaní - dublinský žiadateľ musí byť prepustený alebo vydá rozhodnutie o odovzdaní - zaistenie dublinského žiadateľa je možné predĺžiť o ďalších šesť týždňov, a to aj opakovane, vždy o šesť týždňov, pričom maximálna dĺžka zaistenia môže byť šesť týždňov od vykonateľnosti rozhodnutia o odovzdaní. Rozhodnutie o odovzdaní je okrem iného vykonateľné aj márnym uplynutím lehoty 20 dní na podanie správnej žaloby od jeho doručenia ( ). Žalovaný v tomto prípade disponuje rozhodnutím č. MU-DS-463-8/2020- DŽ zo dňa 07. 01. 2020, právoplatným dňa 13. 01. 2021 a vykonateľným dňa 02. 02. 2021, pričom v predmetnej veci bola u žalobcu v zmysle aktuálneho usmernenia Úradu hraničnej a cudzineckej polície maximálna lehota zaistenia počítaná najviac do 17. 03. 2021 a žalovaný predposledným rozhodnutím pod č. PPZ-HCP-BB9-3-042/2021-AV zo dňa 19. 02. 2021 predĺžil v zmysle ZoPC lehotu zaistenia najviac do 17. 03. 2021, pričom táto lehota by sa už viac nemala predlžovať. Žalovanému však následne bola doručená elektronická správa Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia PZ, v ktorej je uvedená informácia, že v dôsledku aktuálnej epidemiologickej situácie došlo k výskytu ochorenia COVID-19 takmer u všetkých cudzincov zaistených v ÚPZC Sečovce, preto bola realizácia transferu do Rumunskej republiky pôvodne naplánovaného na 04. 02. 2021 a 18. 02. 2021 zmarená. Z dôvodu karanténnych opatrení museli byť transfery zrušené. Pre úspešnú realizáciu vrátenia späť osoby s ohľadom na túto situáciu je predlženie zaistenia v tomto prípade dôvodné s poukazom na ZoPC. Dôvodné a účelné je podľa žalovaného predlženie zaistenia aj preto, že žalobca je zapísaný do zoznamu transferu, ktorý sa uskutoční dňa 31. 03. 2021. V tejto súvislosti poukázal na bod 45 rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 13. 09. 2017 vo veci C-60/16,, v zmysle ktorého dotknutá osoba by nemala byť zaistená počas doby značne presahujúcej šesť týždňov, v priebehu ktorých mohlo byť odovzdanie platne vykonané, keďže z článku 28 ods. 3 tretieho pododseku Nariadenia Dublin III vyplýva, že táto lehota je predovšetkým s ohľadom na zjednodušenú povahu postupu odovzdávania medzi členskými štátmi, ktorý je upravený týmto nariadením v zásade dostatočná na to, aby príslušné orgány odovzdanie uskutočnili. Na základe tohto rozsudku vyvodil záver, že judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa možnosť presiahnutia doby šesť týždňov zaistenia dotknutej osoby v zmysle čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III v dobe nie značene presahujúcej šesť týždňov. U žalobcu nastali objektívne príčiny, ktoré ovplyvnili dĺžku trvania jeho zaistenia (pandemická situácia vo svete spôsobená šírením infekčného ochorenia COVID-19 a reálna nákaza v ÚPZC Sečovce), čo zmarilo plánované lety do Rumunska. Predĺženie lehoty z týchto príčin je pomerne krátke a nie značne presahujúce štandardnú dĺžku zaistenia v týchto prípadoch. V čase predposledného predĺženia zaistenia žalobcu žalovaný nedisponoval právoplatným a vykonateľným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach vo veci predchádzajúcej správnej žaloby proti predošlému predĺženiu zaistenia žalobcu, preto ho žalovaný neprepúšťal.

7. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní podľa až (ďalej iba ) preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa s obsahom podanej správnej žaloby, písomným

vyjadrením žalovaného, pripojeným administratívnym spisom žalovaného a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu je dôvodná.

8. Žalobca, jeho právny zástupca, ani žalovaný sa na pojednávanie dňa 13. 04. 2021, na ktoré boli riadne a včas predvolaní nedostavili, pričom žalobca a jeho zástupca svoju neprítomnosť na ňom ospravedlnili v samotnej žalobe a súhlasili s prejednaním veci a rozhodnutím v ich neprítomnosti a žalovaný svoju neprítomnosť na ňom ospravedlnil vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 26. 03. 2021 a rovnako súhlasil s prejednaním veci a rozhodnutím v jeho neprítomnosti. Preto súd v súlade s pojednávanie vykonal v ich neprítomnosti.

9. Pred pojednávaním bolo dňa 07. 04. 2021 telefonicky v ÚPZC Sečovce zistené, že žalobca bol dňa 31. 03. 2021 o 06.00 hod. prepustený z ÚPZC Sečovce z dôvodu jeho dublinského transferu do Rumunska, kde požiadal o azyl. Z priepustky, vydanej dňa 30. 03. 2021 pod referenčným číslom: SK 100177 vyplýva, že táto bola žalobcovi vystavená v zmysle čl. 29 ods. 1 Nariadenia Dublin III.

10. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku.

11. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 29.6.2013).

12. Podľa § 88 ods. 2 ZoPC rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

13. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta ZoPC, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

14. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) ZoPC, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu (a)) alebo zložiť peňažnú záruku (b)).

15. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

16. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

17. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Dublin III, „riziko úteku“ je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

18. Podľa článku 25 ods. 1 Nariadenia Dublin III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému EURODAC, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.

19. Podľa článku 25 ods. 2 Nariadenia Dublin III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.

20. Podľa článku 28 ods. 1 Nariadenia Dublin III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.

21. Podľa článku 28 ods. 2 Nariadenia Dublin III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

22. Podľa článku 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.

23. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod.

Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3.

Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.

24. Podľa §46a ods. 1 zákona azyle na konanie o odovzdaní cudzinca, ktorý má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, do iného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu podľa osobitného predpisu 20b) (ďalej len „konanie o odovzdaní do iného štátu“), je príslušné ministerstvo; konanie sa začína na podnet ministerstva.

25. Podľa § 46a ods. 4 zákona o azyle ministerstvo rozhodne o odovzdaní do iného štátu, ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu; 20b) ministerstvo vo výroku rozhodnutia uvedie aj štát, do ktorého bude cudzinec odovzdaný.

26. Podľa § 46c zákona o azyle proti rozhodnutiu ministerstva o odovzdaní do iného štátu nemožno podať rozklad. Podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva o odovzdaní do iného štátu nemá odkladný účinok.

27. Podľa o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej iba Správny poriadok), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

28. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

29. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

30. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

31. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

32. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

33. Podľa žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

34. Podľa žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.

35. Účelom správnej žaloby podľa je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia vo veciach zaistenia a dosiahnutie následného prepustenia zadržaného žalobcu.

36. Z citovanej právnej úpravy je nepochybné, že v prípade ak správny súd koná o správnej žalobe podľa , môže podľa povahy veci rozhodnúť štyrmi spôsobmi. Prvým je zrušenie preskúmavaného rozhodnutia a nariadenie bezodkladného prepustenia žalobcu zo zaistenia, druhým je priame nahradenie preskúmavaného rozhodnutia rozhodnutím správneho súdu o uložení miernejšieho donucovacieho opatrenia, tretím je zrušenie preskúmavaného rozhodnutia a vrátanie veci žalovanému na ďalšie konanie bez nariadenia bezodkladného prepustenia a štvrtým spôsobom je určenie nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia, ak žalobca bol po vykonanom zaistení ale ešte pred rozhodnutím správneho súdu zo zaistenia prepustený. Je teda nepochybné, že zákonodarca kládol dôraz na preskúmanie rozhodnutí vo veciach zaistenia a prípadné konštatovanie ich nezákonnosti aj po prepustení žalobcu zo zaistenia. Aj keď je zjavné, že primárnym cieľom žalobcu v takomto konaní je nariadenie prepustenia, v prípade správnej žaloby podľa sa tento domáha aj zrušenia rozhodnutia vo veciach zaistenia. Napokon z porovnania ustanovení a , podľa ktorého sa žalobca môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu, vyplýva rozdiel v tom, čoho sa žalobca môže domáhať.

37. Z obsahu správnej žaloby, ktorú je s odkazom na nutné posudzovať neformálne vyplýva, že žalobca sa domáhal zrušenia preskúmavaného rozhodnutia a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia a pre prípad, žeby bol žalobca ku dňu rozhodnutia súdu zo zaistenia prepustený, žiadal, aby správny súd rozhodol o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Správna žaloba bola teda podaná podľa . Krajskému súdu bola doručená dňa 31. 03. 2021, t. j. v deň, kedy bol žalobca, ako to vyplýva z priepustky s referenčným číslom: SK 100177, ako aj z elektronických podaní - správ z ÚPZC Sečovce zo dňa 07. 04. 2021 a 09. 04. 2021, prepustený zo zaistenia a bol realizovaný jeho dublinský transfer do Rumunska.

38. Keďže žalobca sa v čase rozhodovania krajského súdu nenachádzal v zaistení, odpadol dôvod pre nariadenie jeho bezodkladného prepustenia. Vzhľadom na vyššie uvedené však existuje legitímna požiadavka žalobcu o preskúmanie rozhodnutia o zaistení. Prepustením zo zaistenia sa v prípade správnej žaloby podľa síce vyčerpal predmet žaloby v časti dožadujúcej sa prepustenia, ale nie v časti dožadujúcej sa preskúmania rozhodnutia z hľadiska jeho zákonnosti a jeho zrušenia.

39. Správny súd tak v súlade s návrhom žalobcu rozhodoval o tom, či je preskúmavané napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 17. 03. 2021, č. PPZ-HCP-BB9-3-051/2021-AV, o predĺžení jeho

zaistenia na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Dublin III najviac do 01. 04. 2021 zákonné.

40. Z administratívneho spisu žalovaného je zrejmé a v konaní nebolo sporné, že žalobca bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písmeno c) ZoPC na účel prípravy a jeho následného odovzdania do iného členského štátu v zmysle Nariadenia Dublin III a to rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-BB9-40-013/2020- AV zo dňa 02. 12. 2020, pričom toto jeho zaistenie bolo opakovane predlžované, naposledy pred vydaním preskúmavaného rozhodnutia rozhodnutím zo dňa 19. 02. 2021 č. PPZ-HCP-BB9-3-042/2021- AV, ktorým bolo v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov zaistenie predĺžené na dobu nevyhnutne potrebnú, najviac do 17. 03. 2021.

41. Z obsahu administratívneho spisu tiež vyplýva, že dňa 28. 12. 2020 Rumunská republika písomne akceptovala prijatie späť žalobcu a následne dňa 30. 12. 2020 Dublinské stredisko vydalo rozhodnutie č. MU-DS-452-8/2020-DŽ o odovzdaní žalobcu do Rumunskej republiky, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13. 01. 2021 a vykonateľnosť dňa 02. 02. 2021.

42. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je Nariadenie Dublin III.

43. Z informačných systémov bolo zistené, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území Rumunskej republiky, čím je táto krajina zodpovedná za účastníka konania v zmysle Nariadenia Dublin III. Súd má zato, že správny orgán si je vedomý, že počas celej doby zaistenia má skúmať, či trvá účel samotného zaistenia v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, a to v úzkej súčinnosti s Dublinským strediskom vzhľadom na kroky, ktoré je dané stredisko povinné v zmysle daného nariadenia uskutočniť.

44. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že podstatou Nariadenia Dublin III je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov Únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Nariadenia Dublin III členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte. V danom prípade je touto krajinou Rumunsko, kde žalobca požiadal o azyl. Jeho povinnosťou teda bolo zdržiavať sa počas azylovej procedúry na jeho území a nemal opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu Únie bez príslušných oprávnení.

45. Ústavný súd SR a Najvyšší súd SR už viackrát vo svojich rozhodnutiach zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t. j. konaním o odsune, vyhostením, tzv. dublinským transferom a pod.), je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. , , , , , , nález Ústavného súdu SR sp. zn. -81 zo dňa 19. 10. 2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. -50 z 09. 10. 2013).

46. Pokiaľ ide o výklad ustanovenia článku 28 ods. 3, tretí pododsek Nariadenia Dublin III, správny súd poukazuje na skutočnosť, na ktorú upriamil pozornosť aj Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí zo dňa 13. 08. 2017 vo veci C-60/16. Aj keď rozhodnutie súdneho dvora reagovalo na vnútroštátnu právnu úpravu vo Švédskom kráľovstve, v odôvodnení daného rozhodnutia súd okrem iného uviedol, že v prípade výkladu daného ustanovenia sa uplatňuje jedna z dvoch udalostí upravených týmto ustanovením, a to na jednej strane akceptovanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť a na druhej strane koniec odkladného účinku odvolania alebo preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní.

47. V zmysle zákona o azyle proti rozhodnutiu Dublinského strediska, vydaného vo veci žalobcu podľa o jeho odovzdaní do iného členského štátu, t. j. Rumunskej republiky, nemožno podať odvolanie. Možno ho napadnúť iba správnou žalobou, ktorá však nemá odkladný účinok ( v spojení s zákona o azyle). O odkladnom účinku rozhoduje v prípade podania správnej žaloby správny súd v lehote 15 dní od podania správnej žaloby. O odkladnom účinku rozhoduje správny súd iba na návrh žalobcu. Správnu žalobu treba podať v lehote 20 dní odo dňa doručenia rozhodnutia

dublinského strediska ( ). Z právnej úpravy platnej na území SR je zrejmé, že voči rozhodnutiu Dublinského strediska o odovzdaní do iného členského štátu v zmysle Nariadenia Dublin III nemožno podať odvolanie, ale len správnu žalobu. Teda v podmienkach Slovenskej republiky nemožno aplikovať znenie článku 28 ods. 3 tretí pododsek „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania“. Žalobca navyše nepodal voči rozhodnutiu Dublinského strediska ani správnu žalobu, v dôsledku čoho nemožno aplikovať na preskúmavanú vec alternatívu uvedenú v článku 28 ods. 3 tretí pododsek „alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3.“

48. Z uvedeného vyplýva, že v prípade žalobcu nebola naplnená druhá udalosť, na ktorú poukazoval Súdny dvor EÚ, t. j. odovzdanie sa vykoná najneskôr do šiestich týždňov odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. V danom prípade teda prichádza do úvahy len prvá udalosť, t. j. odovzdanie sa vykoná najneskôr do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom.

49. Podľa názoru správneho súdu na preskúmavanú vec možno aplikovať rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 18. 06. 2014 v ktorom kasačný súd uviedol, že na konanie o zaistení pre účely prípravy prevozu do iného členského štátu EÚ, kde si zaistená osoba podala žiadosť o azyl stanovuje maximálnu a neprekročiteľnú lehotu šesť týždňov s tým, že ak nie je možné prípravu a prevoz osoby v tejto lehote uskutočniť, je nevyhnutné zaistenú osobu po uplynutí tejto lehoty okamžite bezodkladne prepustiť.

50. Dňa 28. 12. 2020 Rumunská republika písomne akceptovala prijatie žalobcu späť podľa článku 18 ods. 1 písm. d) Nariadenia Dublin III a týmto dňom začala plynúť 6-týždňová lehota v zmysle čl. 28 ods. 3, tretí pododsek Nariadenia Dublin III, ktorá uplynula dňa 08. 02. 2021. Preto predĺženie zaistenia žalobcu v zmysle preskúmavaného rozhodnutie nie je v súlade s Nariadením Dublin III, v dôsledku čoho je nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

51. Správny súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, podľa napadnuté rozhodnutie žalovaného pre nesprávne právne posúdenie ( ) určil, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je pre nesprávne právne posúdenie ( ) nezákonné.

52. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa , v zmysle ktorého úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na ich úplnú náhradu.

53. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do 7 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitosti podania podľa ustanovenia (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa ustanovenia sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) ( ).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu, ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. K podaniu

kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví fotokópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa ustanovenia odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v ustanovení až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pre krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa ustanovenia a (v sociálnych veciach a veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (, ).