Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_2Sa-14-2021.pdf
PDF · 117.52 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sa/14/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Tatianou Sabadošovou, v právnej veci žalobcu: M. I., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť G. Z. M., bez dokladu totožnosti, trvale bytom G., t.č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, Slovenská republika, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Ružomberok, Nám. A. Hlinku 74, 036 01 Ružomberok, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 23.03.2021, o nariadenie prepustenia podľa § 221 ods.2 Správneho súdneho poriadku, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BB9-15-058/2021-AV zo dňa 17.03.2021, takto
rozhodol:
I. U r č u j e , že rozhodnutie žalovaného Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Ružomberok, Nám. A. Hlinku 74, 036 01 Ružomberok, č. PPZ-HCP-BB9-15-058/2021-AV zo dňa 17.03.2021 týkajúce sa žalobcu: M. I., štátna príslušnosť G. Z. M., bez dokladov totožnosti, bolo nezákonné.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Ružomberok, Námestie A. Hlinku 74, 036 01 Ružomberok (v tomto konaní v procesnom postavení žalovaného) vydalo dňa 17.03.2021 rozhodnutie o predĺžení zaistenia žalobcu: M. I., nar. XX.XX.XXXX, č.: PPZ-HCP-BB9-15-058/2021-AV, ktorým ako správny orgán príslušný podľa § 125 ods.2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj: „zákon o pobyte cudzincov“) v konaní o zaistení účastníka konania predĺžil jeho zaistenie dňom 17.03.2021, na základe právoplatných rozhodnutí o zaistení podľa § 88 ods.1 písm.c) zákona o pobyte cudzincov č.: PPZ-HCP-BB9-21-013/2020- AV, PPZ-HCP-BB9-15-028/2021-AV, č. PPZ-HCP-BB9-15-035/2021-AV, PPZ-HCP-BB9-15-042/2021- AV a rozhodnutia č. PPZ-HCP-BB9-15-049/2021-AV na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu. Podľa § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov zároveň stanovil dĺžku doby predĺženia zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 01.04.2021. Podľa § 88 ods.5 zákona o pobyte cudzincov účastníka konania naďalej umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej aj: „ÚPZC Sečovce“).
2. Proti tomuto rozhodnutiu žalovaného podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu - Centra právnej pomoci včas správnu žalobu zo dňa 23.03.2021 (podanú žalovanému dňa 24.03.2021), ktorou žiadal, aby príslušný súd zrušil rozhodnutie o predĺžení zaistenia v celom rozsahu a nariadil jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Zároveň uplatnil nárok na úplnú náhradu trov konania.
3. Žalobca v podanej žalobe namietal nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, pretože je zaistený nezákonne a arbitrárne a jeho držanie v zaistení za účelom prípravy alebo výkonu
dublinského návratu po dni 29.01.2021 je v rozpore s čl. 5 ods.1 písm.f) Dohovoru a čl. 28 ods.3 Dublinského nariadenia III, zároveň tvrdil, že postup a rozhodnutie žalovaného je aj v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
4. Z obsahu podanej správnej žaloby vyplýva, že žalobca bol zaistený rozhodnutím žalovaného vydaným podľa § 88 ods.1 písm.c) zákona o pobyte cudzincov č. PPZ-HCP-BB9-21-013/2020- AV zo dňa 02.12.2020 (toto zaistenie bolo opakovane predlžované), a to za účelom odsunu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej aj: „Dublinské nariadenie III“). Žalobca zdôraznil, že predošlé rozhodnutie o predĺžení zaistenia napadol správnou žalobou, o ktorej rozhodol Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 10Sa/8/2021 tak, že rozsudkom zo dňa 18.03.2021 toto rozhodnutie zrušil a nariadil jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Poukázal aj na tú podstatnú skutočnosť, že Rumunsko, kde prvotne požiadal o azyl, akceptovalo jeho prevzatie dňa 18.12.2020, teda týmto dňom začala plynúť šesťtýždňová lehota v zmysle čl. 23 ods.3 Dublinského nariadenia III (t.j. lehota na jeho odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu), ktorá uplynula dňom 29.01.2021. Túto lehotu podľa žalobcu nie je možné predĺžiť, preto jeho ďalšie zaistenie po tomto dátume je nezákonné.
5. Žalobca ďalej argumentoval tým, že nepodal správnu žalobu proti rozhodnutiu Dublinského strediska o odovzdaní do Rumunska, teda nemohol ani požiadať o priznanie odkladného účinku takejto žaloby. Za situácie, že nedošlo k odkladnému účinku rozhodnutia o odovzdaní, šesťtýždňová lehota v zmysle Dublinského nariadenia III jednoznačne začala plynúť od akceptácie a uplynula najneskôr dňa 29.01.2021. Na danú vec tak nie je možné aplikovať druhú časť vety: „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa čl. 27 ods.3 „Dublinského nariadenia III.“ V tej súvislosti žalobca poukázal aj na právne názory vyslovené v takmer totožnej veci vedenej pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 10Sža/16/2014 z 18.06.2014 vo veci odvolania voči rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Sp/20/2014: „Na konanie o zaistení pre účely prípravy prevozu do iného členského štátu EÚ, kde si zaistená osoba podala žiadosť o azyl, stanovuje maximálnu a neprekročiteľnú lehotu šesť týždňov. Ak nie je možné prípravu a prevoz osoby v tejto lehote uskutočniť, je nevyhnutné zaistenú osobu po uplynutí tejto lehoty okamžite bezodkladne prepustiť.“ Takéto právne závery potvrdzuje aj ostatná rozhodovacia prax Krajského súdu v Košiciach (napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 6Sa/56/2020) týkajúca sa výkladu ustanovení Dublinského nariadenia III upravujúceho lehoty zaistenia všeobecnými súdmi a výkladu ustanovenia čl. 23 ods.3, tretí pododsek Dublinského nariadenia III, ako aj rozhodovacia prax súdneho dvora Európskej únie (napr. vo veci sp. zn. C-60/16). Z uvedeného mal žalobca za to, že od akceptácie prijatia žalobcu dožiadaným členským štátom môže jeho zaistenie trvať už iba šesť týždňov.
6. Žalobca upriamil pozornosť súdu aj na tú skutočnosť, že v jeho veci uplynulo už viac ako 6 týždňov aj od momentu vykonateľnosti rozhodnutia o jeho odovzdaní do Rumunska (02.02.2021), pričom už aj v konaní pred súdom vo veci preskúmania predošlého predĺženia zaistenia žalobcu a žalovaný krajskému súdu vo vyjadrení k žalobe zavádzajúco uviedol, že dňa 17.03.2021 bude žalobca bezpodmienečne prepustený, ak nedôjde k odovzdaniu, no následne znova vydal napadnuté rozhodnutie.
7. Právnemu zástupcovi žalobcu je pritom známe, že dňa 18.03.2021 bol z územia Slovenskej republiky realizovaný letecký dublinský transfer cca 15 cudzincov do Rumunskej republiky. Podľa žalobcu si žalovaný nesmie zamieňať lehoty stanovené na odovzdanie s lehotami stanovenými na trvanie zaistenia. V prípade, ak uplynie lehota zaistenia stanovená Dublinským nariadením III, žalovaný má možnosť premiestniť cudzinca do azylového zariadenia a následne pokračovať v procese jeho odovzdania a aj ho zrealizovať. Žalobca, ako aj jeho zástupca sú si vedomí relatívne krátkej doby predĺženia zaistenia, žaloba však trvá na žalobe, prípadne na vyslovení, že preskúmavané rozhodnutie je nezákonné (a to vzhľadom na vyššie opísané opakované porušenie zákona zo strany žalovaného), a to aj za situácie, že dňa 01.04.2021 dôjde k prepusteniu žalobcu zo zaistenia.
8. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného o predĺžení zaistenia žalobcu č.p.: PPZ-HCP- BB9-15-058/2021-AV zo dňa 17.03.2021 vyplýva, že žalobca bol zaistený dňa 02.12.2020 podľa § 88 ods.1 písm.c) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia III, s tým, že konanie na migračnom úrade bolo vedené pod č.: MU-
DS-457-9/2020-DŽ. Migračný úrad vydal dňa 30.12.2020 pod č.: MU-DS-457-9/2020-DŽ rozhodnutie o návrate účastníka konania do Rumunskej republiky z dôvodu, že táto dňa 18.12.2020 písomne akceptovala prevzatie účastníka konania späť na svoje územie ako žiadateľa o azyl. Toto rozhodnutie migračného úradu nadobudlo právoplatnosť dňa 13.01.2021 a vykonateľnosť 03.02.2021. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol zaradený do zoznamu plánovanej realizácie dublinského transferu do Rumunskej republiky v súčinnosti s leteckým útvarom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorý bol naplánovaný na 04.02.2021, avšak z dôvodu organizačných ťažkostí súvisiacich s jeho zabezpečením bol let zrušený. Zrušený bol aj transfer naplánovaný na deň 18.02.2021, a to aj z dôvodu karanténnych opatrení v ÚPZC Sečovce prijatých regionálnym hygienikom pre výskyt ochorenia COVID-19. Žalovaný konštatoval, že žalobca je zapísaný do zoznamu transferu, ktorý sa mal uskutočniť dňa 18.03.2021. Práve z týchto dôvodov vyvodil záver, že sú splnené podmienky na postup podľa § 88 ods.1 písm.c) zákona o pobyte cudzincov, pretože zaistenie žalobcu je potrebné na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu žalobcu podľa osobitného predpisu. Vzhľadom na označený skutkový stav bolo potrebné aj opakovane predlžovať zaistenie žalobcu rozhodnutiami, ktoré sú vyššie uvedené, naposledy preskúmavaným rozhodnutím, a to do 01.04.2021.
9. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 24.03.2021 k správnej žalobe trval na argumentácii z preskúmavaného rozhodnutia a k žalobným dôvodom uviedol, že žalovaný disponuje rozhodnutím č. MU-DS-457-9/2020-DŽ zo dňa 30.12.2020, právoplatným dňa 13.01.2021 a vykonateľným dňa 03.02.2021, s tým, že u žalobcu bola v zmysle aktuálneho usmernenia úradu hraničnej a cudzineckej polície stanovená maximálna lehota zaistenia šiestich týždňov počítaná najviac do 17.03.2021. Uvedená lehota sa už nemala viac predlžovať. Žalovanému však bola doručená elektronická správa z Úradu hraničnej a cudzineckej polície prezídia Policajného zboru s informáciou, že v dôsledku aktuálnej epidemiologickej situácie došlo k výskytu ochorenia COVID-19 takmer u všetkých cudzincov zaistených v ÚPZC Sečovce, preto bola realizácia transferu do Rumunskej republiky pôvodne naplánovaného v termínoch 04.02.2021 a 18.02.2021 zmarená. Pre úspešnú realizáciu vrátenia späť žalobcu s ohľadom na túto situáciu je predĺženie zaistenia podľa žalovaného s poukazom na § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov dôvodné a legitímne. U žalobcu je očakávaný jeho transfer dňa 31.03.2021.
10. Na výzvu súdu zástupca žalobcu písomným podaním z 08.04.2021 (č.l. 13 spisu) oznámil, že žalobca bol dňa 31.03.2021 letecky odovzdaný do Rumunskej republiky. Na podanej žalobe však naďalej trval, čo odôvodnil tým, že u žalobcu došlo dvakrát k nezákonnému predĺženiu jeho zaistenia, čo už bolo konštatované aj v rozsudku konajúceho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 10Sa/8/2021. Žalovaný v predošlom súdnom konaní tvrdil, že predĺženie zaistenia žalobcu už ďalej nebude možné, no napriek tomu zaistenie preskúmavaným rozhodnutím predĺžil. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného, že ÚPZC Sečovce bolo postihnuté karanténou pre ochorenie COVID-19 žalobca uviedol, že karanténa žalobcu bola ukončená vo februári 2021, jej trvanie preto nemalo žiaden súvis s preskúmavaným rozhodnutím. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby Krajský súd v Košiciach v zmysle § 230 ods.1 písm.d) Správneho súdneho poriadku vydal tento rozsudok, ktorým by určil, že rozhodnutie žalovaného Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Ružomberok, Nám. A. Hlinku 74, 036 01 Ružomberok, zo dňa 17.03.2021, č.: PPZ-HCP-BB9-15-058/2021-AV týkajúce sa žalobcu: M. I., nar. XX.XX.XXXX, štát. príslušnosť: G. Z. M., bez dokladov totožnosti, bolo nezákonné. Zároveň trval na priznaní nároku na náhradu trov konania.
11. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce konanie na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 13.04.2021 a vzhľadom ku skutočnosti, že zaistenie žalobcu bolo ukončené dňom 31.03.2021 jeho odovzdaním do Rumunskej republiky, za situácie, že zástupca žalobcu trval na podanej správnej žalobe, dospel k záveru o nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia, preto podľa § 221 odsek 1 Správneho súdneho poriadku vyslovil, že rozhodnutie žalovaného o predĺžení zaistenia žalobcu zo dňa 17.03.2021 č.: PPZ-HCP-BB9-15-058/2021-AV je nezákonné.
12. Predmetom prieskumu v tomto súdnom preskúmavacom konaní je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB9-15-058/2021-AV zo dňa 17.03.2021, ktorým žalovaný predĺžil zaistenie žalobcu dňom 17.03.2021 na základe právoplatných rozhodnutí o zaistení podľa § 88 ods.1 písm.c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu žalobcu podľa osobitného predpisu. Podľa § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 01.04.2021, a zároveň vyslovil, že žalobca zostáva umiestnený v ÚPZC Sečovce.
13. Podľa § 2 ods.4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, pre účely tohto zákona štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
14. Podľa § 88 ods.1 písm.c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkon jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku.
15. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.06.2013).
16. Podľa § 88 ods.2 zákon o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
17. Podľa § 88 ods.4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
18. Podľa § 89 ods.1 písm.a) a písm.b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.
19. Podľa § 90 ods.1 písm.d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
20. Podľa článku 5 ods.1 písm.f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
21. Podľa čl. 2 písm.n) Nariadenia Dublin III, „riziko úteku“ je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.
22. Podľa článku 25 ods.1 Nariadenia Dublin III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému EURODAC, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.
23. Podľa článku 25 ods.2 Nariadenia Dublin III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.
24. Podľa článku 28 ods.1 Nariadenia Dublin III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.
25. Podľa článku 28 ods.2 Nariadenia Dublin III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením,
a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.
26. Podľa článku 28 ods.3 Nariadenia Dublin III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods.3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.
27. Podľa § 46a ods.1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle v znení neskorších predpisov, na konanie o odovzdaní cudzinca, ktorý má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, do iného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu podľa osobitného predpisu (ďalej len „konanie o odovzdaní do iného štátu“), je príslušné ministerstvo; konanie sa začína na podnet ministerstva.
28. Podľa § 46a ods.4 zákona o azyle, ministerstvo rozhodne o odovzdaní do iného štátu, ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu; ministerstvo vo výroku rozhodnutia uvedie aj štát, do ktorého bude cudzinec odovzdaný.
29. Podľa § 46c zákona o azyle, podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného členského štátu nemá odkladný účinok.
30. Podľa § 211 ods.2 Správneho súdneho poriadku, správna žaloba proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného štátu alebo proti rozhodnutiu o zastavení konania o azyle musí byť podaná v lehote 20 dní od doručenia rozhodnutia.
31. Podľa § 213 ods.2 zákona o azyle, ak osobitný predpis ustanovuje, že podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok, správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného odkladný účinok uznesením priznať. Návrh na priznanie odkladného účinku sa podáva spolu so správnou žalobou. Na rozhodovanie správneho súdu o odkladnom účinku sa primerane použijú ustanovenia § 185 až 189. Správny súd rozhodne o návrhu na priznanie odkladného účinku do 15 dní od jeho podania.
32. Podľa § 1 ods.1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
33. Podľa § 3 ods.5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
34. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
35. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
36. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, ako aj z obsahu predloženého administratívneho spisu nesporne vyplýva, že dňa 18.12.2020 bola na Dublinské stredisko Ministerstva vnútra Slovenskej republiky doručená odpoveď Rumunska (príloha k PPZ-HCP-BB9-17/2021 - AV) o akceptácii prevzatia účastníka konania v zmysle čl. 18 ods.1 písm.d) Dublinského nariadenia III. Dňa 30.12.2020 bolo Dublinským strediskom vyhlásené rozhodnutie o odovzdaní žalobcu na územie Rumunskej republiky pod č. MU-DS-457-9/2020-DŽ, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 13.01.2021 a vykonateľnosť 03.02.2021.
37. Správny súd zdôrazňuje, že predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle ustanovenia § 88 ods.1 písm.c) zákona o pobyte cudzincov je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkon podľa osobitného predpisu, ktorým je v danom prípade Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.06.2013).
38. V prípade žalobcu bolo z informačných systémov (EURODAC) zistené, že požiadal o udelenie azylu na území Rumunskej republiky, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Nariadenia Dublin III. Súd má za to, že správny orgán si je vedomý, že počas celej doby zaistenia má skúmať, či trvá účel samotného zaistenia v zmysle § 90 ods.1 písm.d) zákona o pobyte cudzincov, a to v úzkej súčinnosti s Dublinským strediskom, vzhľadom na kroky, ktoré je dané stredisko povinné v zmysle daného nariadenia uskutočniť.
39. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že podstatou Nariadenia Dublin III je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov Únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Nariadenia Dublin III členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole, sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Rumunsko, kde žalobca požiadal o azyl. Mal sa teda zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a nemal opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu Únie bez príslušných oprávnení.
40. Ústavný súd SR a Najvyšší súd SR už viackrát vo svojich rozhodnutiach zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, 1SZa/7/2016, 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014, 1SZa/6/2016 1Sza/8/2015, 10SZa/2/2015, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013).
41. Pokiaľ ide o výklad ustanovenia článku 28 ods.3 tretí pododsek Dublinského nariadenia III, správny súd poukazuje na skutočnosť, na ktorú upriamil pozornosť aj Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí zo dňa 13.08.2017 vo veci C-60/16. Aj keď rozhodnutie Súdneho dvora reagovalo na vnútroštátnu právnu úpravu vo Švédskom kráľovstve, v odôvodnení daného rozhodnutia súd okrem iného uviedol, že v prípade výkladu daného ustanovenia sa uplatňuje jedna z dvoch udalostí upravených týmto ustanovením, a to na jednej strane akceptovanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť a na druhej strane koniec odkladného účinku odvolania alebo preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní.
42. V zmysle zákona o azyle proti rozhodnutiu Dublinského strediska, vydaného žalobcovi, podľa § 46a ods.4 o jeho odovzdaní do iného členského štátu, t.j. Rumunskej republiky, nemožno podať odvolanie, ale možno podať iba správnu žalobu, ktorá však nemá odkladný účinok (§ 213 ods.2 SSP v spojení s § 46c zákona o azyle). O odkladnom účinku rozhoduje v prípade podania správnej žaloby správny súd v lehote 15 dní od podania správnej žaloby. O odkladnom účinku rozhoduje správny súd
iba na návrh žalobcu. Správnu žalobu treba podať v lehote 20 dní odo dňa doručenia rozhodnutia Dublinského strediska (§ 211 ods.2 SSP). Z právnej úpravy platnej na území SR je zrejmé, že voči rozhodnutiu Dublinského strediska o odovzdaní do iného členského štátu v zmysle Nariadenia Dublin III nemožno podať odvolanie, ale len správnu žalobu. Teda v podmienkach Slovenskej republiky nemožno aplikovať znenie článku 28 ods.3 tretí pododsek „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania.“ Žalobca navyše nepodal voči rozhodnutiu Dublinského strediska ani správnu žalobu, v dôsledku čoho nemožno aplikovať na preskúmavanú veci alternatívu uvedenú v článku 28 ods.3 tretí pododsek „alebo preskúmania podľa článku 27 ods.3.“
43. Z daného vyplýva, že v prípade žalobcu nebola naplnená druhá udalosť, na ktorú poukazoval Súdny dvor EÚ, t.j. odovzdanie sa vykoná najneskôr do šiestich týždňov .... odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods.3. V preskúmavanej veci teda prichádza do úvahy len prvá udalosť, t.j. odovzdanie sa vykoná najneskôr do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom.
44. V preskúmavanom prípade má správny súd za to, že možno aplikovať na preskúmavanú vec rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/16/2014 z 18.06.2014, v ktorom kasačný súd uviedol, že: „Na konanie o zaistení pre účely prípravy prevozu do iného členského štátu EÚ, kde si zaistená osoba podala žiadosť o azyl stanovuje maximálnu a neprekročiteľnú lehotu šesť týždňov. Ak nie je možné prípravu a prevoz osoby v tejto lehote uskutočniť, je nevyhnutné zaistenú osobu po uplynutí tejto lehoty okamžite bezodkladne prepustiť“.
45. Správny súd zdôrazňuje, že dňa 18.12.2020 došlo k akceptácii Rumunskou republikou o prevzatie späť žalobcu a zároveň týmto dňom začala plynúť šesťtýždňová lehota v zmysle čl. 28 ods.3 tretí pododsek Nariadenia Dublin III, ktorá uplynula dňa 29.01.2021. Predĺženie zaistenia žalobcu v zmysle preskúmavaného rozhodnutia, podľa názoru správneho súdu, preto nie je v súlade s Nariadením Dublin III, v dôsledku čoho je nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods.1 písm.f) Dohovoru.
46. Pre úplnosť dôvodov vedúcich k záveru o nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správny súd v celom rozsahu poukazuje aj na obsah odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 10Sa/8/2021-19 zo dňa 18.03.2021, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie o predlžení zaistenia žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 17.03.2021, a to po právnom posúdení, ktoré je totožné s právnymi závermi vyslovenými aj v tomto konaní. Žalovaný naviac v tejto veci postupoval v priamom rozpore s jeho vyhlásením z uvedeného konania, a žalobcu zo zaistenia po 17.03.2021 neprepustil, keď uviedol, že: „OCP PZ Ružomberok rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB9-15-049/2021-AV zo dňa 19.02.2021 predĺžilo v zmysle § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov lehotu zaistenia žalobcu najviac do 17.03.2021, pričom táto lehota sa už nebude viac predlžovať a pokiaľ nebude žalobca odovzdaný v tejto lehote zodpovednému štátu, tak bude okamžite prepustený zo zaistenia“. Navyše žalovanému bolo označeným rozsudkom uložené prepustiť žalobcu zo zaistenia bezodkladne, no napriek tomu tento nezákonným spôsobom jeho zaistenie predĺžil až do 01.04.2021.
47. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj predchádzajúceho postupu vo veci zaistenia žalobcu, správny súd dospel k záveru, že žalovaný vo veci nepostupoval zákonným spôsobom, preto v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, podľa § 221 ods.1 SSP vyslovil, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného o predĺžení zaistenia žalobcu je nezákonné.
48. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci procesným postupom podľa § 175 ods.2 SSP.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods.1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti, alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm.g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.