Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sa/9/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Dana Bystrianská v právnej veci žalobcu: Y. Y., W.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: L. E. C.a, bez dokladov totožnosti, trvale bytom L., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, zastúpený: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Ružomberok, v konaní o preskúmanie rozhodnutia č. PPZ-HCP- BB9-23-058/2021-AV, zo dňa 17.03.2021, takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Ružomberok, Nám. A. Hlinku 74, Ružomberok, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BB9-23-058/2021-AV, zo dňa 17.03.2021, týkajúce sa žalobcu: Y. Y., W.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť L., trvale bytom L., bez cestovného dokladu.

II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca Y. Y., W.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť : L., bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 31.03.2021 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BB9-23-058/2021-AV, zo dňa 17.03.2021, ktorým žalovaný podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) v zmysle tohto zákona rozhodol, že predlžuje zaistenie žalobcu na čas nevyhnutne potrebný najviac do 1.4.2021 a ponecháva ho umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej „ÚPZC Sečovce“). 2. Prvotné zaistenie žalobcu nastalo na základe právoplatného rozhodnutia o zaistení žalobcu podľa ZoPC č. PPZ-HCP-P9-26-013/2020-AV zo dňa 02.12.2020 za účelom odsunu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej „Nariadenie Dublin III“), s určenou lehotou zaistenia do 13.01.2021. Následne bolo žalobcovi predĺžené zaistenie 3 krát rozhodnutím s určenou lehotou zaistenia rozhodnutím z 10. 1. 2021 do 3.2.2021, následne rozhodnutím do 5.2.2021 a ďalším rozhodnutiami do 19.2.2021 a následne do 17. 3. 2021.

3. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že konanie vo veci zaistenia bolo začaté z dôvodu, že žalobca je žiadateľom o azyl v Rumunskej republike, keďže z informačného systému MIGRA, výstup EURODAC lustráciou odtlačkov prstov bolo zistené, že je subjektom dublinského konania. Dublinské

stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej „Dublinské stredisko“) začalo konanie o návrat žalobcu na územie iného členského štátu žiadosťou o prevzatie naspäť. V rámci skúmania trvania účelu zaistenia žalovaný zistil, že Rumunská republika akceptovala žiadosť o prevzatie žalobcu naspäť, čo bolo vyznačené akceptáciou dňa 23.12.2020 v Informačnom systéme MIGRA v časti Dublinské konanie. Dňa 7.1.2021 bolo Dublinským strediskom vydané rozhodnutie o odovzdaní žalobcu na územie Rumunskej republiky pod č. MU-DS-165-8/2020-DŽ, ktoré nadobudlo právoplatnosť 13.1.2021 a vykonateľnosť 3. 2. 2021. Podľa názoru žalovaného bola dĺžka doby zaistenia stanovená v súlade s zákona o pobyte cudzincov, ako aj v zmysle čl. 28 Dublinského nariadenia. Dôvodil, že proti rozhodnutiu Dublinského strediska bolo možné podať správnu žalobu v zmysle do 20 dní od jeho doručenia.

4. Žalobca v správnej žalobe uviedol, že s napadnutým rozhodnutím žalovaného v celom jeho rozsahu nesúhlasí, žiadal rozhodnutie žalovaného zrušiť a priznať žalobcovi úplnú náhradu trov konania. Podľa žalobcu žalovaný porušil práva žalobcu na osobnú slobodu a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci na základe čl. 28 ods. 3 „Nariadenia Dublin III“. Mal za to, že zaistenie žalobcu je v rozpore i s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd. Uviedol, že dňa 23.12. 2020 bola v Informačnom systéme MIGRA vyznačená akceptácia Rumunskej republiky o prevzatie žalobcu naspäť na svoje územie a zároveň začala plynúť 6-týždňová lehota v zmysle čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, ktorá uplynula dňa 3.2.2021. V zmysle o azyle podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného členského štátu nemá odkladný účinok. V zmysle môže žalobca spolu so správnou žalobou požiadať súd o priznanie odkladného účinku správnej žalobe. O priznaní odkladného účinku rozhodne súd iba na žiadosť žalobcu, a to do 15 dní. Zdôraznil, že žalobca nepodal správnu žalobu proti rozhodnutiu Dublinského strediska o odovzdaní do Rumunska a nežiadal o priznanie odkladného účinku. Tieto skutočnosti si žalovaný mohol overiť. Nakoľko v predmetnej právnej veci nedošlo k odkladnému účinku rozhodnutiu o odovzdaní, 6-týždňová lehota v zmysle Nariadenia Dublin III jednoznačne začala plynúť od akceptácie a uplynula najneskôr dňa 23. 12. 2020 a uplynula 3. 2. 2021. Druhú časť vety „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 21 ods. 3“ podľa žalobcu nie je možné na danú vec aplikovať a počítanie lehoty od posledného dňa, keď bolo možné podať správnu žalobu a žiadať o jej odkladný účinok nemá oporu v právnej úprave. Držanie žalobcu v zaistení za účelom prípravy alebo výkonu dublinského návratu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III. 5. Na podporu svojho právneho názoru a svojich tvrdení s ohľadom na výklad lehoty v zmysle čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III poukazoval na právny názor kasačného súdu: „Na konanie o zaistení pre účely prípravy prevozu do iného členského štátu EU, kde si zaistená osoba podala žiadosť o azyl stanovuje maximálnu a neprekročiteľnú lehotu šesť týždňov. Ak nie je možné prípravu a prevoz osoby v tejto lehote uskutočniť, je nevyhnutné zaistenú osobu po uplynutí tejto lehoty okamžite bezodkladne prepustiť“. Mal za to, že postup a rozhodnutie žalovaného je v rozpore aj s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR.

6. Žalobca bol zaistený 2. 12. 2020. Držanie žalobcu v zaistení za účelom prípravy alebo výkonu Dublinského návratu po dni 03.02.2021 je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III. Zároveň upriamil pozornosť súdu na skutočnosť, že žalovaný svojimi vyjadreniami zavádzal žalobcu a aj samotný súd, keď rozhodnutím PPZ-HCP-BB9-23- 049/2021-AV zo dňa 19.02.2021 predĺži v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov lehotu zaistenia žalobcu najviac do 17.03.2021. Žalobca uviedol, že ku dňu podania tejto žaloby, t. j. ku dňu 24.03.2021 žalobca nebol ani prepustený zo zaistenia, ani nedošlo k výkonu jeho transferu do Rumunska. Pritom sa zaviazal, že lehota zaistenia sa nebude predlžovať a ak k nebude žalobca odovzdaný v tejto lehote zodpovednému štátu, bude prepustený zo zaistenia. Žalovaný v prípade, že uplynie lehota zaistenia stanovená dublinským nariadením, má možnosť premiestniť cudzinca do azylového zariadenia a následne pokračovať v procese jeho odovzdania. Preto žalobca a jeho zástupca vedomí si relatívne krátkej doby predĺženia zaistenia žalobcu žiadali, aby, ak vo veci žalobcu dôjde k opätovnému hrubému porušeniu dublinského nariadenia a predĺženiu jeho zaistenia, vyslovil nezákonnosť napadnutého rozhodnutia ak dňa 01.04.2021 nedôjde k jeho prepusteniu.

7. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 26.3.2021 žiadal správnu žalobu zamietnuť. Uviedol, že žalobca bol zadržaný ako štátny príslušník Sýrskej arabskej republiky, nemal pri sebe žiadne doklady, ktorými by mohol preukázať svoju totožnosť a bol predvedený pred žalovaného, kde

lustráciami v Informačných systémoch Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bolo zistené, že žalobca má pozitívny zápis v systéme EURODAC a je žiadateľom o azyl v Rumunskej republike. Z uvedeného dôvodu túto skutočnosť žalovaný oznámil Dublinskému stredisku, ktoré je príslušné na začatie konania vo veci prevozu žalobcu na územie iného členského štátu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.06.2013. Dublinské stredisko konanie začalo o návrat žalobcu. Žalovaný zistil, že Rumunská republika akceptovala žiadosť o prevzatie naspäť žalobcu, čo bolo vyznačené akceptáciou dňa 23.12.2020 v Informačnom systéme MIGRA v časti Dublinské konanie. Dňa 13.1. 2021 bolo Dublinským strediskom vydané a doručené rozhodnutie o odovzdaní žalobcu na územie Rumunskej republiky a toho istého dňa bola vyznačená aj právoplatnosť uvedeného rozhodnutia, proti ktorému bolo možné podať správnu žalobu v zmysle do 20 dní od jeho doručenia. Poukazoval na Rozsudok súdneho dvora z 13. septembra 2017, v ktorom je uvedené vo výroku bod 2 „Článok 28 ods. 3 Nariadenia č. 604/2013 sa má vykladať v tom zmysle, že od lehoty šesť týždňov počítanej od okamihu, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania zavedený týmto ustanovením, netreba odpočítať počet dní, počas ktorých už bola dotknutá osoba zaistená potom, čo členský štát akceptoval dožiadanie o prevzatie alebo prijatie späť. Preto bod 3 „Článku 28 ods. 3 nariadenia č. 604/2013 sa má vykladať v tom zmysle, že lehota šesť týždňov je počítaná od okamihu, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania zavedený týmto ustanovením, sa uplatní aj vtedy, keď dotknutá osoba výslovne o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní nepožiadala.“

8. Žalovaný mal za to, že dĺžku doby zaistenia stanovil v súlade s § 88 ods. 4 o pobyte cudzincov, ako aj v zmysle článku 28 Dublinského nariadenia, pričom táto doba je podľa správnej úvahy a skúsenosti z dublinských konaní priamo úmerná dobe zabezpečenia všetkých potrebných náležitosti k zrealizovaniu konania. Toto konanie trvá určitú dobu, keďže ide o konanie smerom do iného štátu, ktorý priamo nesusedí so Slovenskou republikou a zabezpečuje ho administratívne iný orgán. Žalovaný preto nesúhlasí s vyjadrením právneho zástupcu žalobcu, že zaistenie žalobcu je v rozpore s čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia.

9. Uviedol, že v zmysle ustanovení Dublinského nariadenia členský štát zaisťujúci žiadateľa o azyl musí predložiť „žiadosť o prijatie späť alebo o prevzatie zodpovednosti“ do jedného mesiaca, na ktorú musí odpovedať dožiadaný členský štát do dvoch týždňov. Po uplynutí tejto lehoty je možné žiadosť považovať za implicitne prijatú. Samotný transfer je potom nutné vykonať v maximálnej lehote šiestich týždňov odo dňa prijatia žiadosti. Je teda zrejmé, že okrem prípadov podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní, ktorý má odkladný účinok, zaistenie v konaní podľa Dublinského nariadenia nemôže trvať dlhšie ako súhrn vyššie uvedených lehôt. Žalovaný trval na tom, že:“ Podľa článku 28 ods. 3 druhý a tretí pod odsek Dublinského nariadenia ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3 Dublinského nariadenia. Z vyššie citovaných ustanovení bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že Dublinské nariadenie definuje lehoty zaistenia na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu štátneho príslušníka tretej krajiny v porovnaní s vnútroštátnou právnou úpravou (obsiahnutou v § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) striktnejšie, avšak predpokladá aj prípadné podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní v spojení s odkladom výkonu takého rozhodnutia (čl. 27 ods. 3 písm. c/ a čl. 28 ods. 3 tretí pod odsek Dublinského nariadenia). Preto podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.

10. Napokon uviedol, že žalobcovi bolo predĺženie zaistenia vydané v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého „štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne

potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený podľa tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.“ Žalobca je v zaistení od 02.12.2020 a zaistenie mu bolo predĺžené do 1.4.2021 a teda žalovaný neporušil v dĺžke doby zaistenia ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov.

11. K dĺžke doby zaistenia štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí boli zaistení v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu, ktorým je Dublinské nariadenie, dochádza ak existuje riziko úteku. Žalovaný nemá v úmysle držať žalobcu v zaistení dlhšie ako je to potrebné a preto počas celej doby zaistenia a predĺženia zaistenia postupoval v súlade s § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, teda skúmal, či trvá účel zaistenia a postupoval na základe získaných informácií.

12. Mal za to, že nepredĺžením zaistenia by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní, ktoré nie je v kompetencii žalovaného a preto je potrebné mať žalobcu k dispozícii počas procesu návratu v zmysle Dublinského nariadenia. Istou identifikáciou je, že ak už má štátny príslušník tretej krajiny záznam v systéme EURODAC, t.j. už ušiel z iného členského štátu, kde požiadal o azyl, môže sa to chápať ako dôkaz značného rizika ďalšieho úteku. Rovnaký názor na vyhodnotenie rizika úteku ako u žalobcu, kedy je možné to chápať ako dôkaz značného rizika ďalšieho úteku, je uvádzaný aj v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

13. Doplnil, že stav konania o posúdení žiadosti žalobcu o medzinárodnú ochranu v zodpovednom členskom štáte, teda stav dublinského konania, preveruje vždy Dublinské stredisko, ktoré je ako jediná inštitúcia kompetentná získavať a poskytovať relevantné informácie o priebehu, resp. ukončení konania o posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu v zodpovednom členskom štáte. Preto žalovaný nevie ovplyvniť dĺžku doby trvania jednotlivých úkonov, ktoré zabezpečuje Dublinské stredisko a môže predĺžením zaistenia iba zabezpečiť, aby bol žalobca k dispozícii a bolo zabránené jeho ďalšej nelegálnej migrácii a porušovaniu zákonov jednotlivých štátov, na ktorých územie vstupoval bez potrebných dokladov za účelom dostať sa do svojej cieľovej krajiny. Dublinské konanie zaviedlo zásadu, že za posúdenie žiadosti o azyl je zodpovedný iba jeden členský štát s cieľom, zabrániť tomu, aby sa žiadatelia o azyl posielali z jednej krajiny do druhej a tiež zabrániť zneužívaniu systému predložením viacerých žiadostí o azyl jednou osobou. Všetky členské štáty EÚ, vrátane Rumunska, uplatňujú dublinské nariadenie rovnako.

14. Záver správneho súdu v rámci súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovaného:

15. Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného o predĺžení zaistenia č. PPZ-HCP-BB9-23-058/2021-AV, zo dňa 17.03.2021, ktorým žalovaný v konaní o zaistení žalobcovi, ktorý už bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC (na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku), predĺžil opakovane zaistenie podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 1.4.2021 a ponechal ho umiestneného v ÚPZC Sečovce.

Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013). Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Dublin III, „riziko úteku“ je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť. Podľa článku 25 ods. 1 Nariadenia Dublin III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.

Podľa článku 25 ods. 2 Nariadenia Dublin III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod. Podľa článku 28 ods. 1 Nariadenia Dublin III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia. Podľa článku 28 ods. 2 Nariadenia Dublin III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Podľa článku 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú. Podľa § 46a ods. 1 zákona o azyle, Na konanie o odovzdaní cudzinca, ktorý má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, do iného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu podľa osobitného predpisu (ďalej len „konanie o odovzdaní do iného štátu“), je príslušné ministerstvo; konanie sa začína na podnet ministerstva. Podľa § 46a ods. 4 zákona o azyle, Ministerstvo rozhodne o odovzdaní do iného štátu, ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu; ministerstvo vo výroku rozhodnutia uvedie aj štát, do ktorého bude cudzinec odovzdaný. Podľa zákona o azyle, podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného členského štátu nemá odkladný účinok. Podľa , Správna žaloba proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, proti rozhodnutiu o

odovzdaní do iného štátu alebo proti rozhodnutiu o zastavení konania o azyle musí byť podaná v lehote 20 dní od doručenia rozhodnutia. Podľa§ 213 ods. 2 zákona o azyle, ak osobitný predpis ustanovuje, že podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok, správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného odkladný účinok uznesením priznať. Návrh na priznanie odkladného účinku sa podáva spolu so správnou žalobou. Na rozhodovanie správneho súdu o odkladnom účinku sa primerane použijú ustanovenia až 189. Správny súd rozhodne o návrhu na priznanie odkladného účinku do 15 dní od jeho podania. Podľa o správnom konaní (ďalej len „“), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Podľa Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. Podľa Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

16. Správny súd konštatuje, že žalovaný napadnutým rozhodnutím predĺžil zaistenie podľa § 88 ods. 4 ZoPC a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 1.4.2021 a ponechal ho umiestneného v ÚPZC Sečovce, tento termín uplynul a žalovaný podľa vedomostí súdu žalobcu zo zaistenia neprepustil.

17. Žalovaný predchádzajúcim a skorším rozhodnutím zo dňa 02.12.2020 zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC. Následne žalovaný vydal opakovane rozhodnutia o predĺžení zaistenia žalobcu, ktorými v zmysle § 88 ods. 4 ZoPC predĺžil žalobcovi celkom 3 krát zaistenie, konštatujúc nemožnosť jeho odovzdania Rumunskej republike, v poslednom čase pre pandémiu Covid 19.

18. Dňa 23.12.2020 Rumunská republika však písomne akceptovala prijatie späť žalobcu. Dňa 13. 1. 2020 Dublinské stredisko vydalo rozhodnutie, ktorým rozhodlo o odovzdaní žalobcu do Rumunskej republiky v zmysle § 46a ods. 4 zákona o azyle, keďže v prípade žalobcu bolo z informačných systémov zistené, že požiadal o udelenie azylu na území Rumunskej republiky, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Nariadenia Dublin III - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013. Súd má zato, že správny orgán je povinný počas celej doby zaistenia skúmať, či trvá účel samotného zaistenia v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, a to v úzkej súčinnosti s Dublinským strediskom vzhľadom na kroky, ktoré je dané stredisko povinné v zmysle daného nariadenia uskutočniť.

19. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že podstatou Nariadenia Dublin III je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov Únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny. Pritom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Nariadenia Dublin III členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole, sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Rumunsko, kde žalobca požiadal o azyl. Mal sa teda zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a nemal opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu Únie bez príslušných oprávnení.

20. Predpokladom zaistenia žalobcu bolo ust. § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, je naplnenie účelu zaistenia, zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, - Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

21. Správny súd zdôrazňuje, že Ústavný súd SR a Najvyšší súd SR už viackrát vo svojich rozhodnutiach zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. , , , , , , nález Ústavného súdu SR sp. zn. -81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. -50 z 09.10.2013).

22. Preto správny súd pripomína v prvom rade, že pokiaľ ide o výklad ustanovenia článku 28 ods. 3 tretí pododsek, že Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí zo dňa 13.08.2017 vo veci C-60/16. /rozhodnutie súdneho dvora reagovalo na vnútroštátnu právnu úpravu vo Švédskom kráľovstve/, v odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že v prípade výkladu daného ustanovenia sa uplatňuje jedna z dvoch udalostí upravených týmto ustanovením, a to na jednej strane akceptovanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť a na druhej strane koniec odkladného účinku odvolania alebo preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní.

23. Preto je pre posúdenie lehoty na zaistenie podľa Dublinského nariadenia III rozhodujúce to, že v zmysle zákona o azyle proti rozhodnutiu dublinského strediska, vydaného žalobcovi, podľa § 46a ods. 4 o jeho odovzdaní do iného členského štátu, t.j. Rumunskej republiky, nie je možné podať odvolanie. Podľa platnej právnej úpravy na území SR voči rozhodnutiu Dublinského strediska o odovzdaní do iného členského štátu v zmysle Nariadenia Dublin III možno podať len správnu žalobu v lehote 20 dní odo dňa doručenia rozhodnutia dublinského strediska ( ). Lehota nemá odkladný účinok ( v spojení s ZoA). O odkladnom účinku v rámci podanej správnej žaloby rozhoduje správny súd v lehote 15 dní od podania správnej žaloby a to iba na návrh žalobcu. Preto na posudzovanie lehoty podľa Dublinského nariadenia v Slovenskej republiky nemožno aplikovať tretí pod odsek článku 28 ods. 3 v znení: „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania“. Pretože žalobca nepodal voči rozhodnutiu dublinského strediska správnu žalobu, nemožno aplikovať na preskúmavanú vec, t,j posudzovanie dĺžky lehoty v naposledy označenom článku tak, že do úvahy pripadá aj počítanie lehoty v dôsledku preskúmania veci zaistenca podľa článku 27 ods. 3. Preto dĺžka zaistenia vydaného žalobcovi, neplynie v kontexte udalosti rozhodnutia dublinského strediska a ďalšieho možného správania žalobcu, podľa o jeho odovzdaní do iného členského štátu, ale plynie odo dňa akceptácie členským štátom, v posudzovanej veci Rumunska republika žiadosť akceptovala 23. 12. 2020.

24. Ak dňa 23.12.2020 došlo k akceptácii Rumunskou republikou o prevzatie späť žalobcu a zároveň týmto dňom začala plynúť 6-týždňová lehota v zmysle čl. 28 ods. 3 tretí pododsek Nariadenia Dublin III., táto uplynula dňa 3.02.2021. Preto predĺženie zaistenia žalobcu v zmysle preskúmavaného rozhodnutie nie je v súlade s čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, v dôsledku čoho je nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

25. V preskúmavanom prípade správny súd dopĺňa, že na preskúmavanú vec možno aplikovať rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 18.06.2014, v ktorom kasačný súd uviedol, že: Na konanie o zaistení pre účely prípravy prevozu do iného členského štátu EÚ, kde si zaistená osoba podala žiadosť o azyl stanovuje maximálnu a neprekročiteľnú lehotu šesť týždňov. Ak nie je možné prípravu a prevoz osoby v tejto lehote uskutočniť, je nevyhnutné zaistenú osobu po uplynutí tejto lehoty okamžite bezodkladne prepustiť. V prípade žalobcu nebola podaná žaloba a odovzdanie sa malo vykonať najneskôr do šiestich týždňov od akceptovania členským štátom a nie, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3 nariadenia. V preskúmavanej veci teda prichádza do úvahy len odovzdanie, ktoré sa vykoná najneskôr do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie iným členským štátom, t.j od 23.12.2020 do 3. 2. 2021, v zmysle čl. 28 ods. 3 tretí pod odsek Nariadenia Dublin III.

26. Správny súd vo veci nariadil pojednávanie, ktorého sa zástupcovia účastníkov konania nezúčastnili. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, podľa a z dôvodov uvedených v napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a zároveň nariadil žalovanému, aby žalobca bola bezodkladne prepustený zo zaistenia, keďže obmedzenie jeho osobnej slobody nie je zákonné. Správny súd opakovane konštatuje, že žalovaný napadnutým rozhodnutím predĺžil zaistenie podľa ZoPC v rozpore s čl. 28 ods. 3 tretí pododsek Nariadenia Dublin III, ak stanovil dĺžku doby zaistenia do 1.4.2021 a nezákonne ho ponechal umiestneného v ÚPZC Sečovce. Z uvedeného jasne vyplýva, že nielen napadnuté zaistenie žalobcu bolo nezákonné. Lehota zaistenia žalobcu uplynula 3. 2. 2021 a žalovaný podľa vedomostí súdu s ohľadom na vyššie uvedené žalobcu zo zaistenia neprepustil. V súvislosti s konaním pred správnym súdom, súd zváži možnosti uloženia pokuty za nerešpektovanie záväzného právneho názoru súdu, v prípade opakovaného nerešpektovania jeho názoru vysloveného v uvedenej súvislosti v predchádzajúcom rozhodnutí vo veci preskúmavania zaistenia žalobcu.

27. O trovách konania súd rozhodol podľa tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.