Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sa/13/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Tamarou Sklenárovou, v právnej veci žalobcu: P. T., nar. XX. XX. XXXX, štátna príslušnosť J. I. D., trvale bytom: T., J., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, zastúpeného Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica, Banská Bystrica, Sládkovičova 25, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 16. 03. 2021, č. PPZ-HCP-BB5-1-051/2021-AV, o predĺžení zaistenia, takto

rozhodol:

I. U r č u j e, že rozhodnutie žalovaného - Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica zo dňa 16. 03. 2021, č. PPZ-HCP-BB5-1-051/2021-AV, vo veci predĺženia zaistenia žalobcu P. T., nar. XX. XX. XXXX, štátna príslušnosť J. I. D., trvale bytom: T., J., bez dokladov totožnosti, je n e z á k o n n é.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Rozhodnutím zo dňa 16. 03. 2021, č. PPZ-HCP-BB5-1-051/2021-AV žalovaný podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoPC) predĺžil zaistenie žalobcu odo dňa 17. 03. 2021 a zároveň stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa ZoPC, najviac však do 31. 03. 2021, t. j. do dňa, na ktorý je naplánovaný letecký dublinský transfer žalobcu vládnym špeciálom do Rumunska. Žalobca bol zároveň podľa ZoPC dňom 16. 03. 2021 umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej iba ÚPZC).

2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol dňa 24. 11. 2020 v zmysle ust. § 88 ods. 1 písmeno c) ZoPC rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB5-35-014/2020-AV zaistený na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Dublin III do 04. 01. 2021. Jeho zaistenie bolo z rovnakého dôvodu predĺžené rozhodnutím zo dňa 04. 01. 2021 č. PPZ-HCP-BB5-1-028/2021-AV do 03. 02. 2021 a rozhodnutím zo dňa 28. 01. 2021 č. PPZ-HCP-BB5-1-040/2021-AV do 16. 03. 2021.

3. Podľa dôkazov uvedených v rozhodnutí o zaistení mal žalobca pri sebe v čase zadržania doklad Rumunskej republiky č. XXXXXX/XX o tom, že je žiadateľom o udelenie azylu v uvedenom členskom štáte. Na základe lustrácie v informačnom systéme a odtlačkov prstov, odobratých žalobcovi bolo zistené, že tento, prvú žiadosť o udelenie azylu skutočne podal dňa 15. 11. 2020 v Rumunskej republike, čo potvrdila zhoda odtlačkov prstov v systéme EURODAC, kde bol zistený záznam zahraničnej transakcie D. o tom, že žalobca požiadal o udelenie azylu uvedeného dňa v ITPF Timisoara v Rumunsku. Uvedené bolo dňa 24. 11. 2020 oznámené Dublinskému stredisku Migračného úradu MV SR, ktoré

prijalo žiadosť o začatie dublinského konania podľa čl. 18 ods. 1 písm. b) Nariadenia Dublin III. Žiadosť o prijatie späť žalobcu bola Rumunskej republike odoslaná dňa 09. 12. 2020 a dňa 18. 12. 2020 Rumunská republika akceptovala prijatie späť žalobcu, čím súhlasila s jeho odovzdaním na svoje územie. Dňa 07. 01. 2021 vydal Migračný úrad MV SR pod ČDK: MU-DS-408-11/2020-DŽ rozhodnutie o odovzdaní žalobcu, ktorý mal na území SR neoprávnený pobyt, do Rumunskej republiky, pričom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13. 01. 2021. Lehota na podanie správnej žaby proti tomuto rozhodnutiu uplynula dňa 02. 02. 2021, kedy zanikol odkladný účinok preskúmania rozhodnutia podľa čl. 27 ods. 3 Nariadenia Dublin III. Realizácia dublinského transferu bola naplánovaná na 04. 02. 2021, resp. 18. 02. 2021, ale v dôsledku aktuálnej epidemiologickej situácie a z dôvodu karanténnych opatrení v ÚPZC Sečovce, prijatých regionálnym hygienikom pre výskyt ochorenia COVID-19 v tomto zariadení, museli byť tieto transfery zrušené. Žalobca má naplánovaný letecký dublinský transfer do Rumunska na deň 31. 03. 2021.

4. Žalovaný zastáva názor, že v danej mimoriadnej situácii v súvislosti s ochorením COVID-19 na území SR, ako aj v ostatných štátoch EÚ je možné a odôvodnené predĺžiť lehotu zaistenia v súvislosti s čl. 28 ods. 3, pododsek 3 Nariadenia Dublin III do termínu vykonania uvedeného transferu, pretože jej nepredĺžením by došlo k zmareniu už naplánovaných transferov. V súvislosti s predĺžením lehoty zaistenia poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 13. 09. 2017 vo veci C-60/16 (L. B. J. proti Migrationsverket).

5. V konaní o predĺžení zaistenia žalovaný požiadal Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia PZ Bratislava o zaslanie podkladov o aktuálnej situácii na úseku realizácie dublinského transferu žiadateľa o udelenie azylu v Rumunsku, zaisteného pre účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa Nariadenia Dublin III. Dňa 20. 01. 2021 bola žalovanému doručená viacnásobná komunikácia medzi Dublinským strediskom MÚ MV SR a Dublinskou jednotkou Rumunsko, Generálneho inšpektorátu pre prisťahovalectvo Ministerstva vnútra, podľa ktorej Dublinské stredisko SR v rámci bilaterálnej spolupráce požiadalo dňa 08. 01. 2021 a dňa 12. 01. 2021 Rumunsko o prijatie návrhu na akceptovanie prevodu väčšej skupiny nelegálnych migrantov (30), ktorých Rumunsko prijalo, pri prísnom dodržaní všetkých bezpečnostných a preventívnych opatrení na zabránenie šíreniu ochorenia COVID-19 a za dodržania stanovených podmienok Rumunska zo dňa 14. 12. 2020 formou letu na letisko Otopeni v Rumunsku. Dňa 14. 01. 2021 zaslalo svoje stanovisko a vyjadrenie Rumunsko, ktoré s prijatím osôb súhlasilo s podmienkou, že na jeden transfer môžu prijať maximálne 15 osôb, t. j. navrhlo prijatie uvedených migrantov v dvoch transferoch (04. 02. 2021 a 18. 02. 2021). Uvedené transfery museli byť zrušené, v dôsledku čoho boli tieto presunuté na 18. 3. 2021 a 31. 03. 2021. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné predĺžiť zaistenie žalobcu.

6. Žalovaný poukázal na to, že žalobca sám do zápisnice o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP- BB5-1-050/2021-AV uviedol, že od posledných jeho vyjadrení sa nič nezmenilo, že sa nemá ako dostať sám do Rumunska, že sa do Afganistanu vrátiť nechce a že v prípade, žeby bol prepustený na slobodu, má záujem ísť ďalej do západnej Európy, konkrétne do Francúzska. Konštatoval, že zákonným predpokladom na zaistenie cudzinca v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC je nielen jeho účelnosť, ale aj existencia značného rizika úteku cudzinca. V prípade žalobcu túto podmienku podporovalo jeho správanie, konkrétne skutkové okolnosti jeho konania, uvedené už v odôvodnení rozhodnutia o jeho zaistení, ktorými bola naplnená hypotéza existencie značného rizika jeho úteku, ktorá trvá. Považoval za nepochybné, že motiváciou žalobcu je migrovať z krajiny pôvodu až do cieľovej krajiny

- Francúzska. Tento požiadal o azyl v Rumunsku dňa 15. 11. 2020, umiestnený bol v azylovom tábore, ktorý ešte pred ukončením azylovej procedúry, spolu s ďalšími 5 občanmi Afganistanu opustil s úmyslom nelegálne, za pomoci prevádzačov, pokračovať do cieľovej krajiny i napriek šíreniu infekčného ochorenia, vyhláseniu núdzového stavu a mimoriadnej situácie. Sám bol infekčný a neváhal vystaviť vysokému riziku nebezpečenstva aj ostatné spolucestujúce osoby a počas pandémie koronavírusu migroval naprieč viacerými štátmi a spôsobom priamo ohrozujúcim aj iné životy. Vychádzajúc z uvedeného potreba predĺžiť zaistenie bola odôvodnená existenciou značného rizika jeho úteku, keď opustil azylové zariadenie s cieľom dostať sa pravdepodobne za bratrancom do Francúzska, existenciou rozhodnutia Dublinského strediska MÚ MV SR zo dňa 07. 01. 2021, ČDK: MU-DS-408-11/2020-DŽ, ktoré nebolo napadnuté správnou žalobou a stalo sa právoplatným a vykonateľným, tým, že žalobca spadá do kategórie cudzincov, uvedenej v čl. 18 ods. 1 písm. b) Nariadenia Dublin III a tým, že podľa informácie ÚHCP Prezídia PZ Bratislava, Dublinského strediska a stanoviska Dublinskej jednotky Rumunska bude jeho transfer prakticky realizovaný.

7. Citujúc čl. 7 ods. 2, čl. 18 ods. 1 písm. b) a d), čl. 28 ods. 2 a čl. 28 ods. 3, tretí pododsek Nariadenia Dublin III uviedol, že žalobca bol v konaní o predĺžení lehoty zaistenia obšírne a dôsledne oboznámený s uvedenou legislatívou. V jeho prípade lehota 6 mesiacov v zmysle čl. 29 ods. 1 Nariadenia Dublin III začala plynúť od akceptácie žiadosti o prevzatie naspäť, t. j. odo dňa 18. 12. 2020. Vzhľadom na účel zaistenia bolo potrebné jeho odovzdanie vykonať v rámci skrátenej lehoty 6 týždňov od zániku odkladného účinku odvolania (v konaní o odovzdaní lehota na podanie správnej žaloby uplynula 02. 02. 2021), t. j. najneskôr dňa 16. 03. 2021. Pre úspešnú realizáciu dublinského transferu s ohľadom na už uvedenú situáciu bolo potrebné zaistenie žalobcu predĺžiť do 31. 03. 2021, kedy mal byť realizovaný jeho transfer do Rumunska. Podľa názoru žalovaného naďalej plynie lehota 6 mesiacov na odovzdanie žalobcu od akceptovania dožiadania o prevzatie.

8. Žalovaný zároveň konštatoval, že v priebehu administratívneho konania boli rešpektované všetky procesné práva žalobcu, vyplývajúce mu zo Správneho poriadku, pred vydaním napadnutého rozhodnutia mu bolo umožnené vyjadriť sa k postupu žalovaného, k podkladom pre vydanie rozhodnutia, bolo mu umožnené navrhnúť ich doplnenie v zmysle § 33 ods. 2 cit. zákona, vyjadriť sa v zápisnici o podaní vysvetlenia podľa § 3 ods. 2 cit. zákona, bol mu predložený celý spisový materiál a bol poučený aj o jeho práve vyjadriť sa k veci podľa § 120 ods. 7 ZoPC. Podľa zápisnice svoje právo nevyužil. Žalovaný tiež vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností konštatoval, že predmetné predĺženie zaistenia je plne aj v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

9. Včas podanou správnou žalobou zo dňa 23. 03. 2021 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jej nesprávneho právneho posúdenia. V žalobe opísal priebeh administratívneho konania od jeho zaistenia a poukázal na to, že predošlé rozhodnutie o predĺžení jeho zaistenia nenapadol správnou žalobou pre karanténu uvalenú na celý ÚPZC v Sečovciach. Namietal porušenie čl. 5 ods. 1 písmeno f) Dohovoru ako čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III majúc za to, že v danom prípade nebolo možné predlžiť lehotu zaistenia, pretože Rumunsko akceptovalo prevzatie žalobcu dňa 18. 12. 2020 a v tento deň zároveň začala plynúť 6 týždňová lehota v zmysle čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, ktorá uplynula dňa 29. 01. 2021. Túto lehotu nebolo možné predĺžiť. Proti rozhodnutiu Dublinského strediska o odovzdaní do Rumunska nepodal správnu žalobu a teda ani nežiadal o priznanie odkladného účinku. Nakoľko v predmetnej veci nedošlo k odkladnému účinku rozhodnutia o odovzdaní, 6-týždňová lehota v zmysle Nariadenia Dublin III jednoznačne začala plynúť od akceptácie a uplynula dňa 29. 01. 2021. V tejto súvislosti poukázal na zhodný právny názor kasačného súdu vo veci, vedenej pod sp. zn. . Žalovaný pri stanovení dĺžky zaistenia vychádzal zo správnych ustanovení príslušného právneho predpisu - Nariadenia Dublin III, ale ich nesprávne vyložil, resp. nesprávne aplikoval. V tejto súvislosti poukázal aj na výklad ustanovení Nariadenia Dublin III upravujúcich osobitné lehoty zaistenia všeobecnými súdmi aj v súvislosti s rozhodovacou praxou Súdneho dvora EÚ (napr. vo veci C-60/16), ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: , v zmysle bodu 47 odôvodnenia ktorého „Pokiaľ ide o výklad ustanovenia článku 28 ods. 3 tretí pododsek, správny súd poukazuje na skutočnosť, na ktorú upriamil pozornosť aj Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí zo dňa 13. 08. 2017 vo veci C-60/16. Aj keď rozhodnutie súdneho dvora reagovalo na vnútroštátnu právnu úpravu vo Švédskom kráľovstve, v odôvodnení daného rozhodnutia súd okrem iného uviedol, že v prípade výkladu daného ustanovenia sa uplatňuje jedna z dvoch udalostí upravených týmto ustanovením, a to na jednej strane akceptovanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť a na druhej strane koniec odkladného účinku odvolania alebo preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní. V zmysle zákona o azyle proti rozhodnutiu dublinského strediska, vydaného žalobcovi, podľa o jeho odovzdaní do iného členského štátu, t. j. Rumunskej republiky, nemožno podať odvolanie, ale možno podať iba správnu žalobu, ktorá však nemá odkladný účinok ( v spojení s zákona o azyle). O odkladnom účinku rozhoduje v prípade podania správnej žaloby správny súd v lehote 15 dní od podania správnej žaloby. O odkladnom účinku rozhoduje správny súd iba na návrh žalobcu. Správnu žalobu treba podať v lehote 20 dní odo dňa doručenia rozhodnutia dublinského strediska ( ). Z právnej úpravy platnej na území SR je zrejmé, že voči rozhodnutiu dublinského strediska o odovzdaní do iného členského štátu v zmysle Nariadenia Dublin III nemožno podať odvolanie, ale len správnu žalobu. Teda v podmienkach Slovenskej republiky nemožno aplikovať znenie článku 28 ods. 3 tretí pododsek „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania“. Žalobca navyše nepodal voči rozhodnutiu dublinského strediska ani správnu žalobu, v dôsledku čoho nemožno aplikovať na preskúmavanú veci alternatívu uvedenú v článku 28 ods. 3, tretí pododsek „alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3“. Z uvedeného má žalobca

za to, že od akceptácie prijatia žalobcu dožiadaným členským štátom môže jeho zaistenie trvať už iba 6 týždňov. Žalobca je zaistený nezákonne a arbitrárne. Držanie žalobcu v zaistení za účelom prípravy alebo výkonu dublinského návratu po dni 29. 01. 2021 je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písmeno f) Dohovoru, ako aj s čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III. Postup a rozhodnutie žalovaného je aj v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou NS SR. Poukázal aj na to, že viacerí cudzinci podliehajúci Nariadeniu Dublin III boli v poslednom období presunutí do azylových zariadení Migračného úradu MV SR na území SR na základe dohody s Úradom hraničnej a cudzineckej polície z dôvodu preplňovania kapacít útvarov policajného zaistenia pre nemožnosť realizácie transferov, preto podľa jeho názoru bolo aj v jeho veci možné umiestniť ho v azylovom zariadení namiesto predĺženia zaistenia.

10. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 30. 03. 2021 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť zo skutkových aj právnych dôvodov, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Zhodne ako v napadnutom rozhodnutí opísal zistený skutkový stav veci i priebeh administratívneho konania, predchádzajúci jeho vydaniu. Konštatoval, že žalobca bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC z dôvodu ochrany zdravia samotného žalobcu i občanov žijúcich na území SR, existencie dôkazov o tom, že žalobca dňa 15. 11. 2020 požiadal prvýkrát o udelenie azylu v Rumunskej republike, že žiadosť o začatie dublinského konania do Rumunska bola Dublinským strediskom Migračného úradu MV SR prijatá dňa 23. 12. 2020, z dôvodu existencie značného rizika jeho úteku, keď opustil azylové zariadenie s cieľom dostať sa pravdepodobne za bratrancom do Francúzska, ktoré dôvody bližšie špecifikoval. Vychádzajúc z uvedeného, po posúdení tohto konkrétneho prípadu, považoval za zákonné rozhodnúť o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC a jeho umiestnení do ÚPZC Sečovce. Poukázal na to, že vo veci zabezpečenia všetkých úkonov potrebných na prípravu a následný výkon jeho prevozu je príslušné konať Dublinské stredisko Migračného úradu MV SR v súčinnosti so zariadením, kde je žalobca umiestnený. Konštatoval, že žalobca bol na území SR zadržaný po nelegálnom prekročení štátnej hranice bez potrebných dokladov, pričom aj keď v Rumunskej republike predtým požiadal o udelenie azylu, nevyčkal na vydanie rozhodnutia, ale neoprávnene v skupine migroval s cieľom dostať sa do Francúzska. Je bez finančných prostriedkov a je vysoký predpoklad zdravotného nakazenia. Jeho prepustenie na slobodu aj z pohľadu občanov SR, cudzincov s pobytom na území SR, ochrany ich bezpečnosti a ich práv, záujmu spoločnosti a spoločenstva, spočívajúcom v boji proti nelegálnej migrácii a nahradenie zaistenia len inštitútom hlásenia pobytu v azylovom zariadení je podľa žalovaného nemysliteľným. Preto obmedzenie jeho osobnej slobody na účel konania o odovzdaní je v súlade so zákonom. Jeho snahou by mala byť zodpovednosť nielen voči sebe, ale aj iným a za pochopenia pravidiel jednotného azylového konania a postupov podľa Nariadenia Dublin III aj snaha vrátiť sa do zodpovedného štátu a počkať na rozhodnutie vo veci, o ktoré sám požiadal. Žalovaný dal do pozornosti, že žalobca má naplánovaný letecký dublinský transfer do Rumunska na deň 31. 03. 2021, o čom bola vyrozumená Rumunská republika, ktorej boli doručené všetky relevantné podklady.

11. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní podľa až (ďalej iba ) preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa s obsahom podanej správnej žaloby, písomným vyjadrením žalovaného, pripojeným administratívnym spisom žalovaného a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu je dôvodná.

12. Žalobca a jeho právny zástupca sa na pojednávanie dňa 16. 04. 2021, na ktoré boli riadne a včas predvolaní nedostavili, pričom títo svoju neprítomnosť na ňom ospravedlnili v samotnej žalobe a súhlasili s prejednaním veci a rozhodnutím v ich neprítomnosti. Preto súd v súlade s pojednávanie vykonal v ich neprítomnosti.

13. Zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 16. 04. 2021 zotrval na písomnom vyjadrení, ktoré bolo súdu doručené a v jeho zmysle, z dôvodov, obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť majúc za to, že toto rozhodnutie bolo účelné a vydané v súlade s platnou právnou úpravou. Uviedol, že v tomto prípade už došlo k dublinskému transferu žalobcu do Rumunska, pričom žalobca ani proti jednému z napadnutému rozhodnutiu predchádzajúcich rozhodnutí správnu žalobu nepodal a s najväčšou pravdepodobnosťou táto žaloba bola podaná až po tom, čo sa dozvedel o realizácii dublinského transferu dňa 31. 03. 2021 s cieľom tento transfer účelovo oddialiť a vyhnúť sa mu. V tomto prípade boli naplnené všetky legitímne časti dôvodnosti zaistenia žalobcu s tým, že účel zaistenia bol naplnený.

14. Pred pojednávaním bolo dňa 07. 04. 2021 telefonicky v ÚPZC Sečovce zistené, že žalobca bol dňa 31. 03. 2021 o 06.00 hod. prepustený z ÚPZC Sečovce z dôvodu jeho dublinského transferu do Rumunska, kde požiadal o azyl. Z priepustky, vydanej dňa 30. 03. 2021 pod referenčným číslom: P. XXXXXX vyplýva, že táto bola žalobcovi vystavená v zmysle čl. 29 ods. 1 Nariadenia Dublin III.

15. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku.

16. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 29.6.2013).

17. Podľa § 88 ods. 2 ZoPC rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

18. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta ZoPC, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

19. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) ZoPC, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu (a)) alebo zložiť peňažnú záruku (b)).

20. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

21. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

22. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Dublin III, „riziko úteku“ je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

23. Podľa článku 25 ods. 1 Nariadenia Dublin III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému EURODAC, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.

24. Podľa článku 25 ods. 2 Nariadenia Dublin III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.

25. Podľa článku 28 ods. 1 Nariadenia Dublin III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.

26. Podľa článku 28 ods. 2 Nariadenia Dublin III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

27. Podľa článku 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.

28. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod.

Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3.

Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.

29. Podľa §46a ods. 1 zákona azyle na konanie o odovzdaní cudzinca, ktorý má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, do iného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu podľa osobitného predpisu 20b) (ďalej len „konanie o odovzdaní do iného štátu“), je príslušné ministerstvo; konanie sa začína na podnet ministerstva.

30. Podľa § 46a ods. 4 zákona o azyle ministerstvo rozhodne o odovzdaní do iného štátu, ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu; 20b) ministerstvo vo výroku rozhodnutia uvedie aj štát, do ktorého bude cudzinec odovzdaný.

31. Podľa § 46c zákona o azyle proti rozhodnutiu ministerstva o odovzdaní do iného štátu nemožno podať rozklad. Podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva o odovzdaní do iného štátu nemá odkladný účinok.

32. Podľa o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej iba Správny poriadok), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

33. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

34. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

35. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

36. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

37. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

38. Podľa žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

39. Podľa žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.

40. Účelom správnej žaloby podľa je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia vo veciach zaistenia a dosiahnutie následného prepustenia zadržaného žalobcu.

41. Z citovanej právnej úpravy je nepochybné, že v prípade ak správny súd koná o správnej žalobe podľa , môže podľa povahy veci rozhodnúť štyrmi spôsobmi. Prvým je zrušenie preskúmavaného rozhodnutia a nariadenie bezodkladného prepustenia žalobcu zo zaistenia, druhým je priame nahradenie preskúmavaného rozhodnutia rozhodnutím správneho súdu o uložení miernejšieho donucovacieho opatrenia, tretím je zrušenie preskúmavaného rozhodnutia a vrátanie veci žalovanému na ďalšie konanie bez nariadenia bezodkladného prepustenia a štvrtým spôsobom je určenie nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia, ak žalobca bol po vykonanom zaistení, ale ešte pred rozhodnutím správneho súdu zo zaistenia prepustený. Je teda nepochybné, že zákonodarca kládol dôraz na preskúmanie rozhodnutí vo veciach zaistenia a prípadné konštatovanie ich nezákonnosti aj po prepustení žalobcu zo zaistenia. Aj keď je zjavné, že primárnym cieľom žalobcu v takomto konaní je nariadenie prepustenia, v prípade správnej žaloby podľa sa tento domáha aj zrušenia rozhodnutia vo veciach zaistenia. Napokon z porovnania ustanovení a , podľa ktorého sa žalobca môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu, vyplýva rozdiel v tom, čoho sa žalobca môže domáhať.

42. Z obsahu správnej žaloby, ktorú je s odkazom na nutné posudzovať neformálne, vyplýva, že žalobca sa domáhal zrušenia preskúmavaného rozhodnutia a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia. Správna žaloba bola teda podaná podľa . Krajskému súdu bola doručená dňa 07. 04. 2021, t. j. v čase, kedy bol žalobca, ako to vyplýva z priepustky s referenčným číslom: P. XXXXXX, ako aj z elektronických podaní - správ z ÚPZC Sečovce zo dňa 07. 04. 2021 a 09. 04. 2021, prepustený zo zaistenia a bol realizovaný jeho dublinský transfer do Rumunska.

43. Keďže žalobca sa v čase rozhodovania krajského súdu nenachádzal v zaistení, odpadol dôvod pre nariadenie jeho bezodkladného prepustenia. Vzhľadom na vyššie uvedené však existuje legitímna požiadavka žalobcu o preskúmanie rozhodnutia o zaistení. Prepustením zo zaistenia sa v prípade správnej žaloby podľa síce vyčerpal predmet žaloby v časti dožadujúcej sa prepustenia, ale nie v časti, dožadujúcej sa preskúmania rozhodnutia z hľadiska jeho zákonnosti.

44. Správny súd tak v súlade s návrhom žalobcu rozhodoval o tom, či je preskúmavané napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 17. 03. 2021, č. PPZ-HCP-BB9-3-051/2021-AV, o predĺžení jeho zaistenia na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Dublin III najviac do 01. 04. 2021 bolo vydané v súlade s citovanou právnou úpravou.

45. Z administratívneho spisu žalovaného je zrejmé a v konaní nebolo sporné, že žalobca bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písmeno c) ZoPC na účel prípravy a jeho následného odovzdania do iného členského štátu v zmysle Nariadenia Dublin III a to rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-BB5-35-014/2020-AV zo dňa 24. 11. 2020, pričom toto jeho zaistenie bolo opakovane predlžované, naposledy pred vydaním preskúmavaného rozhodnutia rozhodnutím zo dňa 28. 01. 2021 č. PPZ-HCP-BB5-1-040/2021-AV, ktorým bolo v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov zaistenie predĺžené na dobu nevyhnutne potrebnú, najviac do 16. 03. 2021.

46. Z obsahu administratívneho spisu tiež vyplýva, že dňa 18. 12. 2020 Rumunská republika písomne akceptovala prijatie späť žalobcu a následne dňa 07. 01. 2020 Dublinské stredisko Migračného úradu

MV SR vydalo rozhodnutie ČKD: MU-DS-408-11/2020-DŽ o odovzdaní žalobcu do Rumunskej republiky, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13. 01. 2021 a vykonateľnosť dňa 02. 02. 2021.

47. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je Nariadenie Dublin III.

48. Z informačných systémov bolo zistené, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území Rumunskej republiky, čím je táto krajina zodpovedná za účastníka konania v zmysle Nariadenia Dublin III. Súd má zato, že správny orgán si je vedomý, že počas celej doby zaistenia má skúmať, či trvá účel samotného zaistenia v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, a to v úzkej súčinnosti s Dublinským strediskom vzhľadom na kroky, ktoré je dané stredisko povinné v zmysle daného nariadenia uskutočniť.

49. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že podstatou Nariadenia Dublin III je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov Únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Nariadenia Dublin III členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte. V danom prípade je touto krajinou Rumunsko, kde žalobca požiadal o azyl. Jeho povinnosťou teda bolo zdržiavať sa počas azylovej procedúry na jeho území a nemal opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu Únie bez príslušných oprávnení.

50. Ústavný súd SR a Najvyšší súd SR už viackrát vo svojich rozhodnutiach zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t. j. konaním o odsune, vyhostením, tzv. dublinským transferom a pod.), je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. , , , , , , nález Ústavného súdu SR sp. zn. -81 zo dňa 19. 10. 2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. -50 z 09. 10. 2013).

51. Pokiaľ ide o výklad ustanovenia článku 28 ods. 3, tretí pododsek Nariadenia Dublin III, správny súd poukazuje na skutočnosť, na ktorú upriamil pozornosť aj Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí zo dňa 13. 08. 2017 vo veci C-60/16. Aj keď rozhodnutie súdneho dvora reagovalo na vnútroštátnu právnu úpravu vo Švédskom kráľovstve, v odôvodnení daného rozhodnutia súd okrem iného uviedol, že v prípade výkladu daného ustanovenia sa uplatňuje jedna z dvoch udalostí upravených týmto ustanovením, a to na jednej strane akceptovanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť a na druhej strane koniec odkladného účinku odvolania alebo preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní.

52. V zmysle zákona o azyle proti rozhodnutiu Dublinského strediska, vydaného vo veci žalobcu podľa o jeho odovzdaní do iného členského štátu, t. j. Rumunskej republiky, nemožno podať odvolanie. Možno ho napadnúť iba správnou žalobou, ktorá však nemá odkladný účinok ( v spojení s zákona o azyle). O odkladnom účinku rozhoduje v prípade podania správnej žaloby správny súd v lehote 15 dní od podania správnej žaloby. O odkladnom účinku rozhoduje správny súd iba na návrh žalobcu. Správnu žalobu treba podať v lehote 20 dní odo dňa doručenia rozhodnutia dublinského strediska ( ). Z právnej úpravy platnej na území SR je zrejmé, že voči rozhodnutiu Dublinského strediska o odovzdaní do iného členského štátu v zmysle Nariadenia Dublin III nemožno podať odvolanie, ale len správnu žalobu. Teda v podmienkach Slovenskej republiky nemožno aplikovať znenie článku 28 ods. 3 tretí pododsek „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania“. Žalobca navyše nepodal voči rozhodnutiu Dublinského strediska ani správnu žalobu, v dôsledku čoho nemožno aplikovať na preskúmavanú veci alternatívu uvedenú v článku 28 ods. 3 tretí pododsek „alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3.“

53. Z uvedeného vyplýva, že v prípade žalobcu nebola naplnená druhá udalosť, na ktorú poukazoval Súdny dvor EÚ, t. j. odovzdanie sa vykoná najneskôr do šiestich týždňov odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. V danom prípade teda prichádza do úvahy len prvá udalosť, t. j. odovzdanie sa vykoná najneskôr do šiestich týždňov od implicitného alebo

výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom.

54. Podľa názoru správneho súdu na preskúmavanú vec možno aplikovať rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 18. 06. 2014 v ktorom kasačný súd uviedol, že na konanie o zaistení pre účely prípravy prevozu do iného členského štátu EÚ, kde si zaistená osoba podala žiadosť o azyl stanovuje maximálnu a neprekročiteľnú lehotu šesť týždňov s tým, že ak nie je možné prípravu a prevoz osoby v tejto lehote uskutočniť, je nevyhnutné zaistenú osobu po uplynutí tejto lehoty okamžite bezodkladne prepustiť.

55. Dňa 18. 12. 2020 Rumunská republika písomne akceptovala prijatie žalobcu späť podľa článku 18 ods. 1 písm. d) Nariadenia Dublin III a týmto dňom začala plynúť 6-týždňová lehota v zmysle čl. 28 ods. 3, tretí pododsek Nariadenia Dublin III, ktorá uplynula dňa 29. 01. 2021. Preto predĺženie zaistenia žalobcu v zmysle preskúmavaného rozhodnutie nie je v súlade s Nariadením Dublin III, v dôsledku čoho je nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

56. Správny súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, podľa napadnuté rozhodnutie žalovaného pre nesprávne právne posúdenie ( ) určil, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je pre nesprávne právne posúdenie ( ) nezákonné.

57. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa , v zmysle ktorého úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na ich úplnú náhradu.

58. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do 7 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitosti podania podľa ustanovenia (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa ustanovenia sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) ( ).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu, ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví fotokópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa ustanovenia odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v ustanovení až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pre krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa ustanovenia a (v sociálnych veciach a veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (, ).