Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_21Cob-2-2020.pdf
PDF · 129.51 KB
Case nature
Area
Subarea
21Cob/2/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Terézie Mecelovej a členov senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a JUDr. Róberta Foltána, v právnej veci žalobkyne: CNS Austria, s.r.o., Bratislavská 264, Kúty, IČO: 36 686 115, zastúpenej: Biksadský & Partners, s.r.o., Michalská 9, Bratislava, IČO: 36 858 552, proti žalovanej: Obec Dlhá nad Váhom, Dlhá nad Váhom 225, IČO: 00 305 901, zastúpenej: ŠÁŠIK & Partners s. r. o., Sokolská 18, Bratislava, IČO: 36 860 069, o zaplatenie 23.665,97 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 28. apríla 2016 č. k. 15Cb/34/2014-161, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 23.665,97 eur spolu s 8,25 % ročným úrokom z omeškania od 11.2.2014 do zaplatenia a nahradiť jej trovy konania v sume 1.419,50 eur a trovy právneho zastúpenia v sume 3.058,09 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 269 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „nariadenie“). Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou (po pripustení zmeny žaloby) domáhala, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť jej sumu 23.665,97 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne z dlžnej sumy od 11.2.2014 do zaplatenia, ako aj na náhradu trov konania. Žalobou odôvodnila tým, že so žalovanou uzatvorila dňa 26.2.2010 zmluvu o poskytovaní konzultačných služieb kvôli získaniu finančných prostriedkov zo štrukturálnych fondov Európskej únie, resp. iných verejných fondov Európskej únie, resp. verejných fondov v Slovenskej republike. Žalobkyňa riadne poskytla konzultačné služby, podala projekt, získala pre žalovanú finančné prostriedky a následne vystavila žalovanej faktúru č. 0114001 na sumu 23.665,97 eur so splatnosťou 10.2.2014. Nárok na zmluvnú odplatu vznikol žalobkyni v zmysle čl. 4.2.2 zmluvy. Žalovaná sa dostala do omeškania dňom 11.2.2014, od ktorého dňa žalobkyňa požadovala úrok z omeškania v zákonnej výške. Obrana žalovanej spočívala v tom, že nárok na zaplatenie zmluvnej odmeny žalobkyni nevznikol z dôvodu, že ňou označené ustanovenia zmluvy o poskytovaní konzultačných služieb z 26.2.2010 sú neplatné, pretože navádzajú k tomu, aby bol porušovaný zákon č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní, a že neúčasťou spoločnosti Enermont s.r.o. bol zmarený účel zmluvy a žalovanej bolo znemožnené dosiahnuť výhodnejšie podmienky v oblasti výšky provízie.
Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že zmluva o poskytovaní konzultačných činností z 26.2.2010 je platný právny úkon vo všetkých jej častiach. Vychádzal z toho, že samotná poradenská a konzultačná činnosť vykonávaná v rámci získavania finančných prostriedkov z štrukturálnych a iných verejných fondov Európskej únie nie je priamo regulovaná ustanoveniami zákona o verejnom obstarávaní č. 25/2006 Z.z., ktorý bol účinný v čase založenia zmluvného vzťahu medzi stranami. Zmluvné vzťahy vznikajúce v rámci prípravy projektov a spočívajúce v poradenskej a konzultačnej činnosti podliehajú zmluvnej voľnosti a sú realizované na základe noriem obchodného práva. Dohodou zmluvných strán obsiahnutou v čl. 4.2.1 a čl. 4.2.2 zmluvy nemohlo dôjsť k porušeniu žiadneho ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní, pretože samotné verejné obstarávanie v zmysle realizácie samotnej verejnej súťaže a jej vyhodnocovania realizovala žalovaná, pričom práve ona musela dodržať nediskriminačný a rovnaký prístup ku všetkým účastníkom verejnej súťaže, nakoľko jej to ukladal zákon o verejnom obstarávaní platný v čase verejnej súťaže. Samotné zmluvné ustanovenia nemohli spoločnosť Enermont s.r.o. zvýhodňovať ani pri vyhodnocovaní ponúk, pretože aj v tomto prípade bola žalovaná povinná vyhodnocovať ponuky v súlade s požiadavkami zákona o verejnom obstarávaní. Dohodou o výške odmeny, tak ako to vyplýva z vôle zmluvných strán obsiahnutej v citovaných ustanoveniach zmluvy, nemohlo dôjsť k porušeniu a obchádzaniu zákona o verejnom obstarávaní, pretože žalovaná musela pri samotnom procese verejného obstarávania postupovať striktne v medziach zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní, a to aj napriek tomu, že pre ňu samotnú by bolo výhodnejšie, keby konečnú realizáciu projektu realizovala spoločnosť Enermont s.r.o. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že účel zmluvy so žalobkyňou bol zmarený v dôsledku toho, že spoločnosť Enermont s.r.o. sa na verejnej súťaži ani nezúčastnila, keď už z výkladu citovaných zmluvných ustanovení je zrejmé, že výška odmeny nie je závislá od účasti spoločnosti Enermont s.r.o. na verejnej súťaži, ale od jej prípadného úspechu. Žalovaná ako orgán samosprávy musela mať, resp. mohla mať vedomosť o obvyklej výške odmien za činnosť vykonávanú žalobkyňou. Z dôkazov predložených súdu vyplynulo, že ak by žalovaná pred podpisom samotnej zmluvy so žalobkyňou vykonala úkony smerujúce k zisteniu obvyklej výšky odmeny, dospela by k zisteniu, že obvyklá výška odmeny za tieto činnosti sa pri totožných resp. obdobných činnostiach pohybuje vo výške 10 % z priznaného finančného príspevku. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že ustanovenie 4.2.1. zmluvy je potrebné považovať za akúsi zľavu z dohodnutej a obvyklej odplaty za činnosti realizované žalobkyňou. Žalovaná musela vychádzať z výšky odplaty dohodnutej v bode 4.2.2. zmluvy, z ktorej mohla za splnenia určitej podmienky získať zľavu. Nemohla vychádzať z toho, že nárok na zľavu nadobúda automaticky. Neúčasť spoločnosti Enermont, s.r.o. nemožno vyhodnotiť ako zmarenie účelu zmluvy, pretože účel zmluvy nespočíval v zaplatení odplaty za činnosti žalobkyne, ale účelom zmluvy bolo poskytovanie konzultačných a poradenských služieb žalobkyňou v rámci príprav projektu financovaného z fondov Európskej únie. Samotná finálna realizácia projektu, ktorá bola umožnená aj činnosťou žalobkyne, je dôkazom, že došlo k naplneniu účelu zmluvy. V priebehu celého konania pritom žalovaná ani raz nespochybnila, že projekt bol realizovaný aj vďaka činnosti žalobkyne. Súd tiež zdôraznil, že ak by aj vyhodnotil na základe argumentácie žalovanej ustanovenia zmluvy v čl. 4.2.1. a 4.2.2 za neplatné, nezbavovalo by ju to povinnosti zaplatiť za činnosti žalobkyne odmenu v obvyklej výške. Výpočet nároku žalobkyne súd prvej inštancie považoval za súladný so zmluvným dojednaním, pretože výška nároku žalobkyne v sume 23.665,97 eur pozostávala z 10 % z celkovej výšky poskytnutého príspevku v sume 207.596,26 eur, t.j. 19.721,64 eur a 20 % DPH vo výške 3.944,33 eur. Žalobkyni taktiež priznal nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v zákonnej výške, pretože mal za preukázané, že žalovaná od 11.2.2014 (deň nasledujúci po dni splatnosti faktúry č. 0114001) bola v omeškaní so zaplatením peňažnej pohľadávky. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie vyhovel žalobe v plnom rozsahu. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), vecne úspechom žalobkyne v konaní v plnom rozsahu.
2. Rozsudkom z 27.2.2019 č.k. 31Cob/128/2016 - 228 (v poradí prvým) odvolací súd I. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, II. priznal žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
3. Na základe dovolania žalovanej proti predmetnému rozsudku odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesením z 25.9.2019 sp. zn. 1Obdo/93/2018 rozsudok Krajského súdu v Trnave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že predmetná vec nebola prerozdelená a pridelená v súlade so zákonom a odvolacie konanie trpí dovolateľkou namietanou vadou v zmysle § 420 písm. e/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
4. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná, s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Odvolanie odôvodnila ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP. Dôvodila, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o poskytovaní konzultačných činností je vo všetkých svojich častiach platným právnym úkonom, pričom nárok uplatnený žalobkyňou na zaplatenie požadovanej odmeny je daný bez toho, aby uviedol, čo z uvedených dôkazov zistil, z ktorých dôkazov pri svojom rozhodovaní vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za dokázané a ktoré nie, akým úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Uviedla, že nemôže nevidieť snahu súdu, keď vo svojom rozhodnutí sa jej vyjadreniami voči uplatňovanému nároku do podrobnosti zaoberal a práve v dôsledku toho, že ich neuznal a nepovažoval za dôvodné, rozhodol nakoniec tak, že zaviazal žalovanú na doplatenie zvyšnej odmeny. Podstatou rozhodovania súdu sa stalo vysporiadanie sa s námietkami žalovanej, že nárok žalobkyne sa opiera o neplatné ustanovenia zmluvy o poskytovaní konzultačných služieb, ktoré navádzajú k porušeniu zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní a že neúčasťou spoločnosti Enermont s.r.o. vo verejnom obstarávaní došlo k zmareniu možnosti dosiahnuť sľubované a zmluvne garantované zvýhodnené platobné podmienky. Súd posúdeniu sľúbených a zmluvne garantovaných zvýhodnených platobných podmienok venoval len veľmi malú pozornosť. Žalovaná zdôraznila, že išlo o konkrétne finančné zvýhodnenie obce v porovnaní s tými podmienkami, ktoré by mali byť podľa žalobkyne úplne štandardné. V rozpore s tým, čo si žalobkyňa v konaní uplatňovala, bol nárok žalovanej na poskytnutie zmluvne dohodnutého zvýhodnenia (vo forme odpustenia časti odmeny), čo súd v konaní vôbec nepochopil, a preto sa posúdením podmienok pre uplatnenie zvýhodnenia zaoberal v konaní len okrajovo. Celú svoju pozornosť sústredil na objasnenie toho, či zmluvne dohodnutá odmena nebola neprimeraná, či bola obvyklá a dohodnutá v rozsahu, ktorý možno štandardne akceptovať. Žalovaná v konaní tvrdila, že žalobkyňa nemá na vyplatenie práve tejto časti odmeny zákonný nárok, nie preto, že dohodnutá odmena žalobkyne by bola neprimeraná, ale preto, že táto predstavuje produkt žalobkyne v podobe zmluvne dohodnutého zvýhodnenia (provízie) v bode 4.2.1 zmluvy v prospech žalovanej. Od začiatku namietala, že napriek tomu, že dodržala všetky dohodnuté zmluvné podmienky zmluvy a nič neporušila, došlo zo strany žalobkyne aj tak k spochybneniu nároku obce na dohodnuté finančné zvýhodnenie, a to tým, že požaduje zaplatenie celej odmeny vrátane tej časti, ktorá mala predstavovať províziu obce vo výške 10 % zo sumy priznaného finančného príspevku. Touto zásadnou pripomienkou žalovanej sa súd v konaní vôbec nezaoberal. Práve ponúkané výhodné podmienky a finančné zvýhodnenie zo strany žalobkyne boli tými skutočnosťami, ktoré žalovanú presvedčili, aby sa uchádzala o prostriedky Európskej únie určené na rekonštrukciu verejného osvetlenia. Žalobkyňa garantovala, že v prípade úspechu projektu a splnenia dohodnutých podmienok nebude od klientov (teda aj žalovanej) požadovať žiadnu províziu zo získaného príspevku. Žalovaná sa nestotožnila s vyjadrením súdu, že žalovaná nemohla vychádzať nikdy z toho, že nárok na zľavu nadobúda automaticky. Súhlasila s tým, že si s najväčšou pravdepodobnosťou toto asi automaticky myslieť nemohla, ale za predpokladu, že všetky podmienky zmluvy sama dodržala, nebol najmenší dôvod na to, aby legitímne neočakávala, že zvýhodnené podmienky sa budú vzťahovať aj na ňu. Čl. 4.2.1 a 4.2.2 zmluvy majú nejednoznačné znenie a veľmi problematické formulácie. Dôvodom, že právo žalovanej na zvýhodnené podmienky financovania projektu sa popiera, je neúčasť spoločnosti Enermont s.r.o. vo verejnom obstarávaní, na ktorom sa táto z nezistených príčin nezúčastnila, preto na ňom nemohla ani uspieť a podieľať sa na rekonštrukcii verejného osvetlenia v obci. Odpustenie časti odmeny, ktorú si žalobkyňa uplatňuje, nebolo závislé na účasti Enermont s.r.o. vo verejnom obstarávaní, ale na jej prípadnom úspechu, pretože je jasné, že podmienkou možného úspechu Enermont s.r.o. vo verejnom obstarávaní bolo to, aby sa v prvom rade na verejnej súťaži zúčastnila. Naplnenie ustanovení čl. 4.2.1 a čl. 4.2.2 bolo plne v područí Enermont s.r.o., od ktorej záviselo, či tieto umožní naplniť alebo nie. Pokiaľ znenie podpísanej zmluvy pripravila žalobkyňa, ktorá jej podmienky viazala na spoluúčasť tretieho subjektu a svojho strategického obchodného partnera, malo byť v jej záujme, aby nedošlo v tejto ich spolupráci k zlyhaniu a nestalo sa to (k čomu nakoniec aj došlo), že jej partner podmienky zmluvy nepoznal a nezúčastnil sa na verejnom obstarávaní. Práve preto žalobkyňa isté svoje povinnosti evidentne zanedbala a so spoločnosťou Enermont s.r.o. riadne nekomunikovala. Je právne neudržateľné a nespravodlivé, aby za porušenie pravidiel zmluvne dohodnutej spolupráce, ktorú žalobkyňa viazala aj na spoluúčasť svojho partnera - tretieho subjektu, ktorý nebol riadnym účastníkom zmluvy, mala zodpovedať žalovaná, ktorá nemala žiadnu možnosť tento stav ovplyvniť a vyžadovať súčinnosť tretieho subjektu. Základom všetkých pochybení, ktorých sa pri svojom rozhodovaní súd prvej inštancie dopustil, je nesprávne právne posúdenie veci, ktoré spočívalo v chybnej interpretácii príslušných ustanovení zmluvy, ktoré si súd nesprávne právne vyložil a nesprávne aplikoval aj vo svojom rozhodnutí uznaním nároku žalobkyne.
5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu namietala včasnosť podaného odvolania. Uviedla, že odvolanie z 28.7.2016 bolo žalovanou údajne odoslané obyčajnou poštou (druhou triedou) z pošty v Topoľčiankach v posledný deň lehoty dňa 29.7.2016 a súdu bolo doručené 8.8.2016, t.j. na 11 deň od odoslania. Poukázala na poštové podmienky a mala za to, že listová zásielka s odvolaním mala byť súdu doručená najneskôr 2.8.2016. Žalovaná odoslala odvolanie obyčajnou poštou v meste, ktoré nie je sídlom žalovanej ani jej právneho zástupcu a pošta doručila zásielku s týždenným omeškaním. Žiadala súd, aby vykonal dokazovanie k zisteniu, či boli splnené procesné podmienky ohľadom odvolania. V doplnení vyjadrenia k odvolaniu upresnila návrh na vykonanie dokazovania, a to tak, aby odvolací súd predvolal a na pojednávaní vykonal výsluch svedkov riaditeľky Pošty v Topoľčiankach a zamestnankyne uvedenej pošty, ktorá dňa 29.7.2016 prebrala poštové zásielky. Navrhovaný výsluch svedkov považovala za jediný spôsobilý dôkazný prostriedok, ktorým je možné preukázať skutočnosť, že k podaniu zásielky s odvolaním na poštovú prepravu došlo neskôr ako je dátum uvedený na poštovej pečiatke. Napadnutý rozsudok žalobkyňa navrhla ako vecne správny potvrdiť. Súd sa vysporiadal riadne v celom rozsahu s obranou žalovanej a odôvodnenie rozsudku je v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Práve žalovaná nepochopila podstatu obchodnoprávnych vzťahov. Dohodla so žalobkyňou obsah zmluvy, dokonca ju sama prvá podpísala, čo potvrdil svedok p. R.. Vytýkať, že zmluvné podmienky sú nevýhodne dojednané, resp. že nebolo nimi zabezpečené, aby niektorá zmluvná podmienka bola splnená, je v rozpore s podstatou zmluvnej voľnosti, ktorá je typická pre sféru obchodnoprávnych vzťahov. Obchodný zákonník výslovne vylúčil aplikáciu § 49 Občianskeho zákonníka vo vzťahoch upravených Obchodným zákonníkom. To, že žalovaná splnila všetky ostatné svoje povinnosti podľa zmluvy nič nemení na tom, že nárok na odpustenie časti odmeny nebol daný, pretože nebola splnená podmienka zmluvy, a to úspech Enermont s.r.o. vo verejnom obstarávaní. Žalovaná vyhodnotila neúčasť Enermont s.r.o. vo verejnom obstarávaní ako porušenie zmluvy zo strany žalobkyne, pretože nemohla ovplyvniť skutočnosť, aby sa táto zúčastnila verejného obstarávania, dokonca akúkoľvek aktivitu v tomto smere označila za rozpornú so zákonom o verejnom obstarávaní. Výzva na predkladanie ponúk ohľadom predmetného verejného obstarávania z 28.6.2013 bola zverejnená vo Vestníku ÚVO dňa 1.7.2013, teda bolo v úmysle žalovanej výzvu datovať 1.7.2013, keďže v takom prípade mohla pri danej zákazke postupovať tzv. podprahovou metódou (od 1.7.2013 by sa postupovalo podlimitnou metódou, ktorá je značne zložitejšia). Poukázala na ust. § 99 ods. 5 zákona č. 25/2006 Z. z. v znení k 28.6.2013, ktoré malo zabezpečiť, aby do verejnej súťaže boli zaradené aspoň tri ponuky, v prípade, že by na zverejnenie nikto nereagoval. Žalovaná mohla v zmysle uvedeného osloviť troch potencionálnych uchádzačov, teda i Enermont s.r.o. Pokiaľ teda žalovaná vyhodnotila, že by bolo v jej záujme, aby sa Enermont s.r.o. zúčastnila na verejnom obstarávaní, mohla ju vyzvať k účasti vo verejnom obstarávaní. Otázkou v tomto prípade zostáva, či skutočne bolo v záujme žalovanej vyzvať Enermont s.r.o. a kto boli tri subjekty, ktoré žalovaná vyzvala k tejto účasti. Ak vôbec možno hovoriť o zmarenej príležitosti vyplývajúcej zo zmluvy, tak túto si žalovaná zmarila svojim konaním jedine sama. Žalobkyňa nevidela žiaden právny základ k tomu, aby v zmysle právnej argumentácie žalovanej bol nárok žalobkyne zamietnutý. Z priebehu konania a odvolania žalovanej je nesporné, že žalobkyňa si činnosti v zmysle zmluvy splnila riadne a včas, čo žalovaná nikdy nespochybnila a odmena dojednaná v zmluve je odmenou obvyklou, čo potvrdila aj žalovaná. S námietkou žalovanej, že súd prvej inštancie neuviedol, z ktorých dôkazov vychádzal alebo nevychádzal, ktoré skutočnosti považoval za dokázané a ktoré nie, a akými úvahami sa spravoval, nesúhlasila, pretože súd veľmi podrobne opísal priebeh dokazovania. Vo vzťahu k námietke žalovanej, že vo vážnom v rozpore s tým, čo si žalobkyňa v konaní uplatňovala, bol práve nárok žalovanej na poskytnutie zmluvne dohodnutého zvýhodnenia, čo podľa názoru žalovanej súd v konaní vôbec nepochopil, uviedla, že ani žalobkyňa zrejme nepochopila smer právnej argumentácie žalovanej. Žalovaná totiž najprv konštatovala zmarenie účelu zmluvy, ktoré je dôvodom odstúpenia od zmluvy, k čomu samozrejme nedošlo, neskôr žiadala vyslovenie neplatnosti zmluvy resp. časti a až v odvolaní svoj nárok prezentovala ako nárok na odpustenie časti odmeny, a to podľa ustanovenia, ktoré žalovaná považuje za neplatné.
6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení, keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p., teraz § 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p., teraz § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 ods. 1 O.s.p., teraz § 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 ods. 1 O.s.p., § 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 42 ods. 3, § 205 ods. 1 O.s.p., teraz § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p., teraz § 365 ods. 1 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti v medziach daných rozsahom (§ 212 ods. 1, 2 O.s.p., teraz § 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p., teraz § 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 212 ods. 3 O.s.p., teraz § 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 213 ods. 1 O.s.p., teraz § 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p., teraz § 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie treba navzdory námietkam žalovanej považovať za vecne správny.
7. Odvolací súd k zloženiu senátu, ktorý vec prejednal a vo veci rozhodol, dodáva nasledovné. Po zrušení rozsudku odvolacieho súdu a vrátení mu veci na ďalšie konanie, predseda Krajského súdu v Trnave pokynom zo 7.1.2020 Spr 6/2020-1 pridelil predmetnú vec na prejednanie a rozhodnutie náhodným výberom senátu konajúcemu v obchodnoprávnych veciach „Cob“ prostredníctvom elektronickej podateľne, a to pod novou spisovou značkou. Konečné zloženie senátu zodpovedá dodatkom k rozvrhu práce predsedu Krajského súdu v Trnave ako aktom riadenia predsedu súdu.
8. Pred pristúpením k veci samej, odvolací súd považoval za potrebné vysporiadať sa s námietkou žalobkyne k včasnosti odvolania žalovanej.
9. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12.10.2010 sp. zn. 5Cdo 190/2010, podľa ktorého lehota na podanie odvolania je procesnou lehotou a pre jej zachovanie stačí, keď je procesný úkon urobený v rámci lehoty tak, že je urobený v posledný deň lehoty osobne na súde alebo ak je odovzdaný orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. V takom prípade je rozhodujúcim okamih odovzdania na doručenie bez ohľadu na to, kedy príslušný orgán začne odvolanie fakticky doručovať.
10. Vzhľadom na význam práva na súdnu ochranu v právnom štáte pre záver o nesplnení podmienok konania nepostačujme iba pochybnosť o ich splnení, ale nesplnenie podmienok konania musí byť preukázané mimo rozumných pochybností, v prípade ak všeobecný súd nemá záver o nedodržaní zákonom ustanovenej procesnej lehoty na podanie opravného prostriedku preukázaný mimo rozumných pochybností, musí vychádzať z predpokladu, že opravný prostriedok v zákonnej lehote podaný bol (napr. III. ÚS 331/04, III. ÚS 249/08, IV. ÚS 379/08).
11. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie bolo podané včas. Na základe vykonaného dopytu na Slovenskú poštu, a.s. nebolo spochybnené, že odvolanie bolo podané 29.7.2016 na poštovú prepravu (pri obyčajných zásielkach pre neexistenciu podacej potvrdenky nie je možné oneskorené dodanie zásielky preukázať a podstatné je s akým dátumom bola na predmetnej poštovej zásielke vyznačená pečiatka pošty).
12. Vzhľadom na uvedené odvolací súd návrhy žalobkyne na doplnenie dokazovania výsluchom riaditeľky pošty a pracovníčky pošty nevykonal, nakoľko to považoval za nehospodárne a nadbytočné. Pochybnosti žalobkyne v súvislosti s tým, že zásielka bola podaná v meste, ktoré nie je sídlom žalovanej ani jej zástupcu a bola doručená súdu s týždenným omeškaním, nemožno považovať za rozumný dôvod pre spochybnenie včasnosti podania odvolania. V danom prípade išlo o riadne čitateľný otlačok pečiatky podacej pošty, a preto nemožno mať pochybnosti o dátume podania odvolania na poštovú prepravu.
13. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že medzi stranami sporu platne vznikol obchodno-záväzkový vzťah, a to uzatvorením zmluvy o poskytovaní konzultačných činností z 26.2.2010, na základe ktorej žalobkyňa žalovanej riadne plnila, a preto jej patrí právo na zaplatenie dohodnutej odplaty.
14. Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.
15. Podľa čl. 4.2.1 Zmluvy o poskytovaní konzultačných činností uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 26.2.2010, v prípade, ak bude v zmysle výsledkov príslušného verejného obstarávania týkajúceho za zhotovenia diela v rámci Projektu, poverená zhotovením diela spoločnosť Enermont s.r.o. a Klient si voči spoločnosti Enermont s.r.o. splní všetky peňažné záväzky v zmysle príslušnej zmluvy o dielo, resp. inej podobnej zmluvy, Poskytovateľ, vzhľadom na osobitný obchodný vzťah so spoločnosťou Enermont s.r.o., nebude okrem zmluvnej odplaty v zmysle čl. 4.1 tejto zmluvy od Klienta požadovať žiadnu ďalšiu odplatu.
16. Podľa čl. 4.2.2 Zmluvy o poskytovaní konzultačných činností uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 26.2.2010, v prípade však, že v zmysle výsledkov príslušného verejného obstarávania, týkajúceho sa zhotovenia diela v rámci projektu, bude zhotovením diela poverený iný subjekt, bude Klient povinný uhradiť Poskytovateľovi odplatu vo výške 10 % (percentuálneho podielu) zo sumy priznaného finančného príspevku. Za priznaný finančný príspevok sa pre účely stanovenia odplaty považuje maximálna suma, schválená riadiacim orgánom, bez ohľadu na konečné skutočné finančné krytie Projektového zámeru. Odplata v zmysle tohto ustanovenia bude splatná do 10 dní do dňa ukončenia procesu verejného obstarávania s výsledkom predpokladaným v tomto ustanovení.
17. Cieľom a úlohou odvolacieho konania je prieskum rozhodnutia a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo. Ide teda o preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia v konaní o predmete konania tak, ako bol vymedzený v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
18. Po preskúmavaní rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP), a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:
19. Odvolací súd (pri viazanosti odvolacími dôvodmi) uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že nárok žalobkyne preukázaný bol a žalovaná neuniesla dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia o neplatnosti predmetnej zmluvy v článkoch 4.1.1 a 4.1.2. Správne preto súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni odmenu za služby poskytnuté žalovanej podľa predmetnej zmluvy, keď žalovaná ani netvrdila (a teda ani nespochybnila) neobvyklosť dohodnutej odmeny.
20. Pokiaľ ide o námietku žalovanej, že predmetná zmluva je v článkoch 4.1.1 a 4.1.2 neplatná pre rozpor so zákonom o verejnom obstarávaní, odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý nezistil dôvod neplatnosti týchto článkov zmluvy, čo riadne odôvodnil. Odvolací súd v tejto súvislosti len na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie o platnosti predmetnej zmluvy uvádza, že ani z obsahu citovaných článkov zmluvy 4.1.1 a 4.1.2 nevyplývajú žiadne výhody pre spoločnosť Enermont s.r.o. vo verejnej súťaži, keď navyše ani zo žiadnej časti zmluvy nevyplývali pre žalovanú povinnosti, v zmysle ktorých by mala žalovaná pri realizácii samotnej verejnej súťaže nejakým spôsobom zvýhodňovať spoločnosť Enermont s.r.o. Nemožno preto súhlasiť s argumentáciou žalovanej, že predmetnou zmluvou malo dôjsť k porušeniu alebo obchádzaniu zákona o verejnom obstarávaní.
21. Základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmlúv. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim neplatnosť zmluvy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/07, ZSP 40/2008).
22. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovanej, že svojim správaním nemohla ovplyvniť splnenie podmienky, aby sa spoločnosť Enermont s.r.o. zúčastnila verejného obstarávania, čím nepriamo namietala nápadne nevýhodné podmienky pre žalovanú dohodnuté v predmetných článkoch, odvolací súd v tejto súvislosti v zhode so žalobkyňou poukazuje na ust. § 267 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktoré vyslovene vylučuje aplikáciu ust. § 49 Občianskeho zákonníka (právo účastníka na odstúpenie od zmluvy, ktorú uzavrel za nápadne nevýhodných podmienok) v obchodných vzťahoch, i keď zo strany žalovanej nedošlo k odstúpeniu od predmetnej zmluvy. Účastník obchodnoprávnych vzťahov v záujme stability obchodných vzťahov nemôže odstúpiť od zmluvy v prípade, ak sa preukáže, že ju uzavrel v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Takéto riešenie vychádza zo skutočnosti, že podnikateľ vie dôslednejšie uvážiť do akého vzťahu a za akých podmienok vstupuje. Navyše podnikateľ musí tiež znášať podnikateľské riziko ako súčasť podnikania, čo vyjadruje aj definícia podnikania v § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, že ide o činnosť, ktorú podnikateľ uskutočňuje na vlastný účet, riziko a zodpovednosť, a teda bolo na žalovanej, aby predmetné články boli upravené takým spôsobom, aby aj žalovaná mohla ovplyvniť splnenie danej podmienky, a to spôsobom dohodnutým medzi účastníkmi zmluvy. Navyše žalovaná ani v konaní nenamietala rozpor jej prejavu vôle uzavrieť predmetnú zmluvu vrátane sporných článkov, keď tieto označila ako zjavne nevýhodné pre žalovanú, čo však nemá vplyv na ich platnosť. Zmluvy, ktoré obsahujú vzájomne neekvivalentné zmluvné protiplnenia nie sú ako také v rozpore s dobrými mravmi, a teda nemôžu neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Právny poriadok neumožňuje domáhať sa neplatnosti či neúčinnosti zmluvy iba s ohľadom na nevyváženosť vzájomných plnení. Nevyváženosť zmluvných plnení by nemala byť dôvodom neplatnosti zmluvy. Skutočnosť, že zmluvné plnenia sú navzájom v hrubom nepomere, nie je sama o sebe dôvodom pre ich rozpor s dobrými mravmi alebo poctivým obchodným stykom. Taký môže byť skôr proces uzavierania zmluvy, ktorý k uzavieraniu viedol, pokiaľ istým spôsobom diskvalifikoval slobodu vôle niektorej zmluvnej strany. Vzhľadom k tomu, že žalovaná ani nenamietala, že nesúhlasila s uzavretím zmluvy s predmetnými zmluvnými článkami, pretože boli pre ňu podľa nej zjavne nevýhodné, nemožno ako je vyššie uvedené, len samotný nepomer vzájomných plnení považovať za dôvod neplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi, resp. z tohto dôvodu výkon práva odoprieť pre rozpor so zásadami poctivého obchodného styku.
23. Nedôvodnou bola i námietka žalovanej, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, z akých dôkazov súd prvej inštancie vychádzal, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, keď dospel k záveru, že predmetná zmluva o poskytovaní konzultačných činností je vo všetkých svojich častiach platným právnym úkonom. Súd prvej inštancie sa týmto otázkami podrobne zaoberal v odôvodnení napadnutého rozsudku na strane 9 až 11. Uviedol rozhodujúci skutkový stav, akým spôsobom vykonal dokazovanie, ako vyhodnotil dokazovanie. Navyše sama odvolateľka si odporuje vo svojich vyjadreniach v odvolaní, keď uviedla, že nemožno nevidieť snahu súdu, keď sa vo svojom rozhodnutí vyjadreniami a argumentáciou žalovanej voči uplatňovanému nároku do podrobnosti zaoberal.
24. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).
25. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovanej neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalovanej z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Všetky skutkové zistenia, vyplývajúce z obsahu spisu boli riadne uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa s podstatnými otázkami v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal.
26. Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).
27. Odvolací súd, osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho a odvolaním nespochybneného rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania.
28. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 453 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa primerane použijú na dovolacie konanie. Podľa § 453 ods. 3 CSP ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 453 ods. 1, 3 a § 255 ods. 1 CSP bol daný dôvod, aby odvolací súd v novom rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, opäť rozhodol o nároku na náhradu pôvodného odvolacieho konania a dovolacieho konania. Tento nárok tvorí jeden celok. Žalobkyňa mala v spore plný úspech, v dôsledku čoho jej vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalovanej pred odvolacím súdom a dovolacím súdom, v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
29. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.