Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Csp-36-2018.pdf
PDF · 155.29 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
NM-7Csp/36/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom sudkyňou JUDr. Júliou Prikrylovou v spore žalobcu: N. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX/XX, XXX XX Z., zastúpeného: Sidor a partneri, s. r. o., IČO: 52 635 970, so sídlom Železničná 4/A, 920 01 Hlohovec, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., IČO: 36 234 176, so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, zastúpený: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., IČO: 47 234 679, so sídlom 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, s adresou pracoviska Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, takto
rozhodol:
I. Súd ruší platobný rozkaz Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 7Csp/36/2018 - 27 zo dňa 13.12.2018.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 400,- EUR ako primerané finančné zadosťučinenie, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
III. Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 17.10.2018 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400,- EUR a trovy konania vo výške 93,81 EUR. Návrh vo veci samej žalobca odôvodnil tým, že dňa 26.10.2011 uzatvoril so žalovaným Úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 2.750,- EUR, ktorý sa žalobca zaviazal splácať v 60 mesačných splátkach po 79,74 Eur, pri dojednanej ročnej úrokovej sadzbe 22,01 % a RPMN od 25,6 % do 26,8 %. Celková čiastka, ktorú mala žalovanej vrátiť bola 4.695,- Eur. Keďže medzi stranami sporu nedošlo na základe predsporovej výzvy žalobcu mimosúdnej dohode, domáhal sa žalobca ochrany svojich práv na príslušnom súde. Žalobca vo svojej žalobe v zastúpení právnym zástupcom uviedol, že Zmluva je v rozpore s právnou úpravou, najmä zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č. 129/2010 Z. z.“), teda že zmluva neobsahuje náležitosti vyžadované zákonom, pričom absencia alebo nesúlad týchto náležitostí so zákonom spôsobuje fikciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti Zmluvy. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom Platobným rozkazom zo dňa 22.11.2017, sp. zn. 11Csp/68/2017 žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 1.157,26 EUR s 5% úrokom z omeškania ročne od 29.04.2017 do zaplatenia, vrátane zaplatenia trov právneho zastúpenia v rozsahu 100% (ďalej ako „Platobný rozkaz“). Žalovaný uplatňovanú sumu, spolu s úrokom omeškania ako aj trovami právneho zastúpenia v celom rozsahu uhradil. Pretože žalovaný nepodal odpor, nadobudol Platobný rozkaz právoplatnosť. Z uvedeného je zrejmé, že ak súd vydal vo veci Platobný rozkaz, nemal pochybnosti o skutočnostiach tvrdených žalobcom (o bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy), teda možno konštatovať, že zmluva skutočne vykazovala nedostatky
nezlúčiteľné s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa. Žalobca má za to, že sú dané všetky podmienky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa citovaného ustanovenia. Vo veci totiž existuje 1. porušenie povinnosti veriteľom, ktorú povinnosť mu ukladá zákon č. 129/2010 Z. z.; konkrétne sa jednalo o neuvedenie obligatórnych náležitostí do zmluvy o spotrebiteľskom úvere a v dôsledku toho nedostatočné, resp. zavádzajúce informovanie spotrebiteľa o podmienkach poskytovaného úveru. 2. spotrebiteľ (žalobca) úspešne uplatnil na súde porušenie predmetných povinností, keďže o nich bolo právoplatne (v prospech spotrebiteľa) rozhodnuté Platobným rozkazom. 3. príčinná súvislosť, pretože spotrebiteľ bol v predmetnom konaní úspešný práve v dôsledku toho, že veriteľ (žalovaný) porušil právne predpisy a vyhotovil Zmluvu v rozpore s výslovným znením právnej úpravy. Žiadne ďalšie podmienky na priznanie finančného zadosťučinenia pritom zákon nevyžaduje. Podnikatelia, žalovaný, totiž bežne v rámci obdobných žalôb namietajú účelovo tým, že na strane spotrebiteľa žiadna reálna ujma nevnikla, a teda by zadosťučinenie nemalo byť priznané. Uvedená argumentácia je však nesprávna a účelová, bez opory v právnom poriadku a dokonca v priamom rozpore so samotným účelom inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia. Súdy Slovenskej republiky sa s uvedeným argumentom opakovane zaoberali a konštantne uzatvárajú, že tento argument nemá žiadnu právnu relevanciu. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy (rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo dňa 07.12.2017, sp. zn. 3Co/101/2017). Pri nároku na primerané finančné zadosťučinenie postačuje samotná hrozba ujmy (rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo dňa 12.12.2017, sp. zn. 7Co/100/2017). Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde (rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo dňa 12.12.2017, sp. zn. 7Co/101/2017). Na priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie teda postačí, ak veriteľ poruší práva spotrebiteľa, resp. povinnosti veriteľovi uložené právnou úpravou a spotrebiteľ tieto porušenia úspešne uplatní na súde. Medzi porušením povinnosti a úspešným uplatnením práva musí existovať kauzálny nexus. Spotrebiteľ nemusí utrpieť skutočnú škodu, postačí, ak mu takáto škoda hrozí. V tomto prípade však možno konštatovať, že škoda spotrebiteľovi nie len hrozila (čo už samo o sebe je postačujúce na priznanie finančného zadosťučinenia) ale reálne aj vznikla. Pri čestnom a odbornom postupe žalovaného pri vyhotovovaní zmluvy, by majetkové práva spotrebiteľa neboli ohrozené a nebolo by do nich zasiahnuté. Je pravdou, že veriteľovi patrí a mala by patriť odplata za poskytnutý úver, avšak iba v prípade splnenia podmienky, že sám neporuší kogentné ustanovenia zákona upravujúce postup poskytovania úverov. Ak veriteľ postupuje v rozpore so zákonom a spotrebiteľ je tak objektívne uvedený do omylu v otázkach podstatných pre posúdenie obsahu, resp. rozsahu jeho záväzku, veriteľ tak bez právneho dôvodu ohrozuje jeho majetok a v končenom dôsledku do neho aj priamo zasahuje (ak je úver poskytnutý). Zásah do práv a majetkovej sféry žalobcu je pritom zrejmý z toho, že najskôr bol zo strany žalovaného zavedený (nepravdivo informovaný) o podmienkach úveru, následne bol nútený plniť na účet žalovaného prostriedky na ktoré zo zákona nemal žalovaný nárok a napokon bol žalobca nútený podstúpiť súdne konanie za účelom ochrany svojich práv, keďže žalovaný sa aj napriek svojmu nezákonnému postupu odmietol akýmkoľvek spôsobom mimosúdne dohodnúť. Výšku primeraného finančného zadosťučinenia žalobca vyčísľuje na sumu 400,- EUR. Napríklad aj Krajský súd Trenčín (sp. zn. 5Co/934/2015) považuje za súladné so zákonom, aby sa výška primeraného finančného zadosťučinenia odvodzovala od výšky úveru, morálnej a majetkovej ujmy. Krajský súd Prešov (sp. zn. 7Co/350/2015) považoval za logické a spravodlivé, aby táto vychádzala z ujmy hroziacej žalobkyni v súvislosti so žalovaným uplatňovaným nárokom. Predmetný názor by teda bolo možné aplikovať na toto konanie v tom zmysle, že výška primeraného finančného zadosťučinenia by mohla vychádzať z ujmy hroziacej žalobkyni v súvislosti s nezákonnou odplatou úveru, ktorú žalovaný od nej požadoval, hoci na ňu nemal nárok, čo bolo súdom aj právoplatne potvrdené. Teda bez zásahu súdu by žalovaný zasiahol do majetkových práv žalobkyne v rozsahu rovnajúcom sa odplate za úver. Odplata za poskytnutie úveru formálne (podľa zmluvy) predstavovala 1.945 EUR. Úver bol poskytnutý vo výške 2.750,- EUR. Skutočná odplata, vypočítaná na základe súčinu výšky splátok a počtu splátok (60 x 79,74 EUR - istina) bola až vo výške 2.034,40 EUR; teda v tejto výške boli zároveň ohrozené majetková práva žalobkyne. Preto považujeme výšku primeraného finančného zadosťučinenia 400,- EUR za primeranú na to, aby pre spotrebiteľa predstavovala dostatočnú náhradu za diskomfort z dôvodu, že spotrebiteľ bol nútený domáhať sa ochrany práv na súde (aby tak naďalej neznižoval svoj majetok na úkor žalovaného, ktorý postupoval v rozpore so zákonom) a zároveň táto výška finančného zadosťučinenia bude v dostatočnej miere plniť aj odradzovaciu funkciu pre prípadné budúce porušenie práv zo strany žalovaného.
2. Dňa 12.12.2016 bolo súdu doručené podanie žalovaného označené ako „Vyjadrenie“, v ktorom tvrdí, že vo vzťahu k návrhom namieta nedostatok a nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení. Žalovaný popiera tvrdenia žalobcu a návrh na určenie, že Zmluva je bezúročná a bez poplatkov. Žalovaný tvrdí, že medzi žiadosťou o poskytnutie úveru, ktorú zmluvné strany podpísali a Zmluvou samotnou nie je žiaden rozdiel. Žalovaný tvrdí, že niektoré údaje zo Zmluvy nie sú objektívne dohodnuteľné, ako výška RPMN, priemerná hodnota RPMN, údaj o kontrolnom orgáne, taktiež termín konečnej splatnosti, lebo ich hodnota je výsledkom toho, čo si strany medzi sebou dohodnúť môžu. Žalovaný má za to, že zákon o spotrebiteľských úveroch neupravuje zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako typ zmluvy. Náležitosti vyplývajúce z § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a ich uvádzanie v zmluve má iné právne následky ako tvrdí žaloba. Uvádzanie údajov podľa žalovaného závisí od dohody zmluvných strán, ktoré sa v tomto prípade dohodli na všetkých zmluvných skutočnostiach. Žalovaní popiera tvrdenie žalobcu, že Zmluva neobsahuje údaje o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a o konečnom termíne splatnosti, nakoľko vyplývajú zo zmluvných dojednaní čl. 4 ods. 4.5 a čl. 9 ods. 9.1. Tvrdí, že doba trvania Zmluvy a tiež termín konečnej splatnosti úveru sú riadne uvedené, a teda je splnená zákonná požiadavka. Žalovaný má za to, že napadnutá Dohoda o poskytovaní služieb nie je predpokladom a ani podmienkou pre vznik zmluvy o úvere. Žalobca v Dohode o poskytovaní služieb sám vyhlasuje, že nie je podmienkou pre iný vzťah. Žalobca tvrdí, že Dohodu nepoznal ani obsah služieb, avšak ju ako prílohu k žalobe pripojil, čo vyvoláva oprávnené pochybnosti o tvrdeniach žalobcu. Dohodnuté služby sú podľa obsahu Dohody dobrovoľné a doplnkové, nemajú charakter podmienky alebo predpokladu na uzavretie akéhokoľvek zmluvného vzťahu, napríklad na získanie spotrebiteľského úveru alebo získanie úveru za ponúkaných podmienok. Keďže táto dohoda bola dobrovoľná, nemohla sa odplata za ňu zahrnúť do výpočtu RPMN pre úver. Pokiaľ by odplata za poskytnuté služby bola zahrnutá do celkových nákladov, potom by bol takýto postup v rozpore s ustanovením § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný tvrdí, že z predloženej Zmluvy vyplýva, že údaje o výške úveru, výške splátky, dobe splatnosti a úrokovej sadzbe boli vopred predtlačené v bode 5 a 6, a teda žalobca sa s nimi mal možnosť oboznámiť. Žalovaný má za to, že odplata, ktorá je regulovaná v zmysle ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, vyjadruje celkovú nákladovosť úveru pre spotrebiteľa. Zákonodarca teda v čase uzatvorenia Zmluvy reguloval celkovú odplatu za poskytnutie úveru, nie len jednu zložku - ročnú úrokovú sadzbu. Výška odplaty s hodnotou priemernej odplaty za spotrebiteľské úvery nebola podstatne navýšená s poukazom na ustanovenia § 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Obvyklou odplatou je hodnota priemernej odplaty určovaná bankovými subjektmi. Tá bola v rozhodnom období vo výške 13,83 %, čo znamená, že povolený dvojnásobok bol zákonodarcom stanovený na 27,66 %. Výška odplaty uvedená ako úroková sadzba, ako aj výške RPMN je teda nižšia, a preto sú žalobcom tvrdené skutočnosti nedôvodné. Dohoda o poskytovaní služieb podľa žalovaného spĺňa zákonné podmienky, nakoľko nebola súčasťou obsahu Zmluvy, alebo bola podpísaná ako samostatný dokument, pričom k jej skončeniu môže dôjsť dohodou alebo výpoveďou, čo žalobca nevyužil. Žalobca nebol k uzatvoreniu takejto Dohody nútený a žalovaný spochybňuje tvrdenie žalobcu, že by nemal vedomosť, o aký dokument sa obsahovo jedná. Preto žalovaný tvrdí, že je potrebné návrh na určenie neplatnosti tejto Dohody zamietnuť. Ďalej žalovaný tvrdí, že uzatvorenie Dohody o zrážkach zo mzdy nie je protiprávne, a to ani z hľadiska jej predformulovanosti, či obsahu. Tvrdenie žalobcu o tom, že takúto Dohodu musel podpísať, je nepravdivé. V Dohode o zrážkach zo mzdy sa uvádza, že žalobca ako záujemca o úver sa poučuje o tom, že dohodu o zrážkach zo mzdy nie je povinný uzavrieť, že nejde o podmienku pre poskytnutie úveru alebo samotné uzavretie úverovej zmluvy. Bol poučený aj o dôsledkoch uzatvorenia dohody o zrážkach zo mzdy. Z obsahu tejto dohody vyplýva poučenie o dobrovoľnosti uzavretia dohody, možnosti odmietnutia a dôsledkoch, pričom v texte je uvedené „Text dohody si pred jej podpísaním pozorne prečítajte“, čo je zvýraznené natoľko, aby si ho osoba všimla. Dohoda spĺňa zákonné náležitosti, a to že je uzatvorená na samostatnom liste, žalobca nemal povinnosť túto uzatvárať, obsahuje poučenie o dôsledkoch jej uzavretia. Dohodou o zrážkach zo mzdy je možné taktiež zabezpečiť aj budúcu pohľadávku, pričom je zákonným spôsobom zabezpečenia pohľadávky (§ 551 Občianskeho zákonníka). Podľa znenia § 9 ods. 13 zákona č. 438/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa aj zákon o spotrebiteľských úveroch, záväzky z úverovej spotrebiteľskej zmluvy je možné zabezpečiť len dohodou o zrážkach zo mzdy, ručením a záložným právom. Žalovaný navrhuje, aby súd návrh na určenie neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy ako nedôvodný zamietol. Žalobca sa domáha primeraného finančného zadosťučinenia a určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti Zmluvy z dôvodu neprijateľných zmluvných podmienok. Žalovaný tvrdí, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojho uplatneného nároku. V nadväznosti na uvedené žalovaný žiada, aby súd žalobu zamietol ako nedôvodnú a zaviazal žalobcu na zaplatenie trov konania, ktoré vznikli žalovanému.
3. Dňa 13.12.2018 tunajší súd vo veci vydal platobný rozkaz č. k. 7Csp/36/2018 - 27, ktorým vyhovel žalobe žalobcu v celom rozsahu.
4. Dňa 08.03.2019 podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu proti vydanému platobnému rozkazu odpor, nakoľko s tvrdeniami žalobcu uvedenými v žalobe nesúhlasí. Žalobca svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie odôvodňuje tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 11Csp/68/2017 bol ako žalobca spotrebiteľ v konaní úspešný, keď súd vydal platobný rozkaz, ktorým zaviazal žalovaného na úhradu sumy 1.157,26 eur s prísl. Na základe uvedeného platobného rozkazu požaduje žalobca primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 eur. Základným predpokladom na úspešné uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je okrem preukázania ujmy aj preukázanie, že žalovaný svojím konaním porušil súčasne
- kumulatívne ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa a osobitného právneho predpisu. Žalobca v podanej žalobe však nepreukázal, ktoré konkrétne ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa a ktoré konkrétne ustanovenia osobitného právneho predpisu žalovaný svojim konaním porušil. Ako vyplýva zo samotného pojmu inštitútu finančného zadosťučinenia, ide o zadosťučinenie, ktorého účelom je reparovať a sankcionovať následky, ktoré boli neoprávneným zásahom do práva na ochranu spotrebiteľa spôsobené. Predpokladom uplatnenia tohto inštitútu je to, aby aspoň potenciálna hrozba ujmy v dôsledku porušenia práv alebo povinností vznikla, inak nie je čo reparovať. Ďalším atribútom, ktorý musí súd zohľadniť pri priznaní finančného zadosťučinenia je, že takéto zadosťučinenie môže priznať iba v prípadoch úspešného uplatnenia porušenia práv, alebo povinnosti ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými zákonmi. Z hľadiska § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, preto musí byť preukázané, že došlo k úspešnému uplatneniu práva na strane spotrebiteľa. Je nesporné, že Okresný súd Nové Mesto nad Váhom platobným rozkazom č.k. 11Csp/68/2017 zo dňa 22.11.2017 zaviazal žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 1.157,26 eur s prísl. Ani uvedené rozhodnutie však nemožno považovať za úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa. Žalovaný má totiž za to, že nie každé rozhodnutie súdu, ktorým súd rozhodol v prospech spotrebiteľa v súdnom konaní, možno považovať za úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Predmetom konania vedeného pod sp.zn. 11Csp/68/2017 nebolo uplatnenie porušenia práv alebo povinností, ale výlučne vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že súd vyhodnotil úverovú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu absencie náležitostí podľa § 9 ods. 2. Neuvedenie všetkých zákonných náležitostí v úverovej zmluve však voči žalobcovi - spotrebiteľovi nepredstavovalo žiadne porušenie jeho práv, ba dokonca predstavovalo pre neho výhodu v zmysle, že pokiaľ mal vrátiť požičanú istinu s úrokmi a poplatkami v zmysle úverovej zmluvy, na základe rozhodnutia v konaní sp.zn. 11Csp/68/2017 to bola len istina. Uvedenou problematikou sa zaoberal aj Krajský súd v Prešove, ktorý v rozsudku č.k. 14Co/91/2012-141 zo dňa 10.10.2013 uviedol, že „cieľom rozhodnutia o spotrebiteľských veciach tak, ako sú sledované normotvorcom únie v rámci Smernice Rady 93/13 EHS, je nastoliť rovnováhu zmluvných strán, pričom sa má v zásade zachovávať platnosť zmluvy ako celku a nevyhlásiť za neplatné všetky zmluvy, obsahujúce nekalé zmluvné podmienky ( bod 31 rozsudku súdneho dvora EÚ C-453/10), ak bol prijatý záver, že predmetný úver je bezodplatný a bezúročný už bola nastolená v predmetnom právnom vzťahu rovnováha zmluvných strán a nie je potrebné ešte osobitným rozhodnutím vzhľadom na ciele a účel aký vyplýva z ustanovenia § 53a Občianskeho zákonníka (v nadväznosti na dátum uzavretia predmetnej zmluvy), prípadne určovať ešte neprijateľnosť zmluvných podmienok. Neobstojí v tomto smere ani odkaz na to, že by to založilo nárok na finančné zadosťučinenie.“ V danom konaní bol vydaný len platobný rozkaz, nedošlo teda k žiadnemu rozhodnutiu, ktoré by deklarovalo porušenie práv a povinností zo strany žalovaného. Podľa názoru žalovaného žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne toho, že zo strany žalovaného skutočne došlo k porušeniu práv alebo povinnosti ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, nakoľko v žalobe nešpecifikoval ani bližšie nekonkretizoval akého konkrétneho porušenia práva alebo povinnosti sa mal žalovaný údajne dopustiť ani toto porušenie presne nevymedzil odkazom na konkrétne ustanovenie zákona ani nepredložil súdu rozhodnutie, ktoré by preukazovalo, že by žalovaný porušil práva alebo povinnosti ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Platobný rozkaz Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní 11Csp/68/2017, o ktorý žalobca opiera svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie nedeklaroval porušenie práv alebo povinností, ale výlučne vo svojom petite zaviazal žalovaného vyplatiť žalobcovi sumu 1.157,26 eur s prísl. Ako vyplýva zo samotného inštitútu finančného zadosťučinenia, ide o zadosťučinenie, ktorého účelom je reparovať potenciálnu ujmu, ktorá bola neoprávneným zásahom do práva na ochranu spotrebiteľa spôsobená. Predpokladom uplatnenia tohto inštitútu je to, aby hrozba ujmy vznikla, inak nie je čo reparovať. Žalobcovi nielen, že žiadna ani potenciálna ujma nevznikla, ale naopak získal najvýhodnejší úver, aký by mu neposkytla žiadna banka. Žalobca, ako už bolo vyššie uvedené, na súde neuplatňoval porušenie práv alebo povinností zo strany
žalovaného, ale len vydanie bezdôvodného obohatenia. Nedošlo teda k naplneniu znakov ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., ktorých splnenie je nevyhnutné na úspešné uplatnenie finančného zadosťučinenia na súde. Žalobca uzatvoril úverovú zmluvu v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z., ktorý definuje zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. Je teda adekvátne a samozrejmé, že žalovaný požadoval od žalobcu úhradu jeho dlhu v zmysle úverovej zmluvy. Žalovaný na základe platobného rozkazu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp.zn. 11Csp/68/2017 uhradil žalobcovi sumu prevyšujúcu istinu poskytnutého úveru. Pokiaľ by však mal žalovaný uhradiť žalobcovi ešte „umelo vykonštruované“ finančné zadosťučinenie vo výške 400 eur, dostal by sa sám do pozície dlžníka, ktorý by uhradil žalobcovi- ako spotrebiteľovi viac ako mu vrátil! Tento stav určite nemôže byť žiaduci ani na základe európskych smerníc na ochranu spotrebiteľa, nakoľko namiesto zabezpečenia rovnosti účastníkov konania by duplicitné sankcionovanie spôsobilo vznik nerovnováhy v neprospech žalovaného -dodávateľa. Súčasne by sa takýmto rozhodovaním súdov podporila špekulatívnosť spotrebiteľov, ktorým by súd v prípade podania žaloby nielen vyhlásil úver za bezúročný a bez poplatkov, ale pri priznaní ešte aj ďalšieho umelo navýšeného primeraného finančného zadosťučinenia by sa z poskytovania úverov stala príjmová činnosť pre spotrebiteľov, ktorým by sa ešte aj platilo za poskytnutie úveru. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia v sebe zahŕňa funkciu represívnu a preventívnu. Tieto funkcie považujeme za dodržané už samotným platobným rozkazom v konaní 11Csp/68/2017, keďže žalovaný už raz sankcionovaný bol a to tým, že žalobcovi bol poskytnutý úver bez úrokov a poplatkov a sumu prevyšujúcu istinu mu na základe platobného rozkazu vyplatil. Právo na primerané finančné zadosťučinenie je závislé od úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi osobou - spotrebiteľom, ktorej porušením práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa bola privodená určitá hrozba ujmy. V danom prípade má žalovaný za to, že tieto skutočnosti neboli preukázané, keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno a súdu hodnoverným a presvedčivým spôsobom nepreukázal: 1) úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, 2) ani že mu v súvislosti s porušením práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi vznikla určitá ujma a ani, že táto ujma mu vznikla vo výške 400 eur, ktoré požaduje v zmysle finančného zadosťučinenia. K obdobnému záveru ako uvádza vo svojom vyjadrení žalovaný smeruje aj rozsudok OS Prešov zo dňa 20.01.2017 sp.zn. 29C/105/2016, ktorý žalobu o primerané finančné zadosťučinenie zamietol z dôvodu, že „...súd s poukazom aj na vyššie uvedené skutočnosti nemohol dospieť k záveru, že žalovaný pri koncipovaní a uzatvorení zmluvy o spotrebiteľskom úvere so žalobcom nepostupoval s odbornou starostlivosťou s úmyslom poškodiť spotrebiteľa, a preto neboli splnené podmienky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. V súvislosti s inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia, ktorý si žalobca - spotrebiteľ uplatňuje z úverovej zmluvy je nevyhnutným uvedomiť si, že to bol práve žalobca, ktorý si o poskytnutie úveru žiadal, s výškou poskytnutého úveru bol oboznámený, taktiež si bol vedomý, že si berie spotrebiteľský úver, z ktorého si veriteľ uplatňuje úroky a poplatky a rovnako bol oboznámený s výslednou sumou, ktorú má na základe úverovej zmluvy z poskytnutého úveru uhradiť. S celým týmto procesom žalobca ako klient vedome a dobrovoľne súhlasil. Žalovanému preto nie je zrejmé, k akému poškodeniu práv spotrebiteľa vôbec dochádza v prípadoch, kedy súdy vyhlásia poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, následkom čoho je, že žalobca ako spotrebiteľ neplatí úroky a poplatky, ale len samotnú istinu poskytnutého úveru. Predstavuje to pre neho výlučne výhodu a nie škodu. Jediným poškodeným, ktorý po takomto rozhodnutí súdu zostane je samotný veriteľ. Žalovaný má v predmete činnosti ako nebankový subjekt poskytovanie úverov, za ktoré mu v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch patria úroky a poplatky. Žalovaný v rámci predmetu podnikania poskytol žalobcovi úver, za ktorý požadoval na základe úverovej zmluvy od žalobcu zaplatiť úroky. Aký by malo zmysel, aby žalovaný úmyselne nedodržal všetky zákonné náležitosti, za ktoré by bol následne sankcionovaný bezúročnosťou a bezpoplatnosťou on sám a nie žalobca ako klient. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keď nárok žalobcu na vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia uplatňovaný v tomto konaní nemá žiadne opodstatnenie a nie je dôvodný, tak čo do dôvodu i výšky, žalovaný žiada súd, aby platobný rozkaz zrušil a nariadil vo veci pojednávanie, resp. žalobu ako nedôvodnú zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.
5. Dňa 19.09.2019 právny zástupca žalobcu doručil súdu vyjadrenie k odporu žalovaného proti vydanému platobnému rozkazu, v ktorom tvrdí, že žalobca trvá na podanej žalobe, túto považuje za dôvodnú, pričom argumentácia žalovaného je nesprávna a súdnou praxou dávno prekonaná. Hoci
ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. hovorí o porušení práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom (zákon č. 250/2007 Z. z.) a osobitnými predpismi, úmyslom zákonodarcu nebolo podmieňovať tento nárok kumulatívnym porušením práv z viacerých právnych predpisov. Ústavný súd SR pripomína, že Orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu (nález zo dňa 31.08.2017, sp. zn. I. ÚS 155/2017). Podobným prípadom ako je tento sa už zaoberali súdy aj v iných veciach, napríklad v prípade posudzovania bezúročnosti úveru, kedy veritelia namietali skutočnosť, že úver je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov iba v prípade kumulatívne splnených podmienok, ktorými sú (i) absencia písomnej formy zmluvy o spotrebiteľskom úvere a (ii) absencia niektorých obligatórnych náležitostí podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Vychádzajúc z celého logického výkladu uvedených ustanovení, odvolací súd považuje za nelogický názor odvolateľa v tom, že by zákonodarca mal v úmysle postihnúť následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru iba tie úvery, resp. zmluvy, ktoré by nemali písomnú formu a zároveň by neobsahovali kumulatívne náležitosti podľa § 11 ods. 1, písm. a) cit. zákona. Účelom zákonodarcu bolo dosiahnuť, aby veriteľ oboznámil spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru tak, ako to správne posúdil aj súd prvej inštancie. Odvolací súd vzhľadom na znenie ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy má za to, že je potrebné vykladať ho tak, že absencia, či písomnej formy alebo už len jednej z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov (Krajský súd Banská Bystrica zo dňa 04.10.2016, sp. zn. 12Co/291/2015). Z uvedeného teda vyplýva, že žalovaný na úkor spotrebiteľa presadzuje striktne formálny výklad právnych noriem, ktorý sa prieči ich cieľu a účelu. Podmienkou pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie je úspech spotrebiteľa v konaní pri ochrane jeho práv. Táto podmienka je splnená, dokonca je nesporná, ako na to poukazuje aj žalovaný. Ďalšou podmienkou je porušenie práv spotrebiteľa - podmienka je splnená, nakoľko bol vydaný platobný rozkaz sp. zn. 11Csp/68/2017. Ak by práva spotrebiteľa porušené neboli, súd by pochopiteľne Platobný rozkaz nevydal a žalobu by po vykonanom dokazovaní zamietol. Podľa ustanovenia § 265 ods. 1 CSP platí, že ak je možné vo veci samej alebo o jej časti rozhodnúť na základe skutočností tvrdených žalobcom, o ktorých súd nemá pochybnosti, najmä ak tieto skutočnosti vyplývajú z listinných dôkazov, možno o žalobe rozhodnúť bez vyjadrenia žalovaného a bez nariadenia pojednávania aj platobným rozkazom, v ktorom sa žalovanému uloží, aby do 15 dní od doručenia zaplatil uplatnenú peňažnú pohľadávku alebo jej časť a nahradil trovy konania alebo aby v tej istej lehote podal odpor. Výrok o trovách konania sa na účely konania o platobnom rozkaze považuje za uznesenie. Žalobca v podanej žalobe v konaní 11Csp/68/2017 teda tvrdil porušenie práv spotrebiteľa, nakoľko zmluva uzatvorená medzi stranami nebola v súlade s právnymi predpismi. Ak súd vo veci vydal Platobný rozkaz, potom nemal pochybnosti o tvrdeniach uvedených v žalobe, pričom tieto vyplývali aj z predložených dôkazov (najmä zmluvy a dokladov o úhradách). Bez právneho významu je skutočnosť, že súd vo veci samej rozhodol o vydaní bezdôvodného obohatenia, pretože k tomu záveru sa mohol dopracovať iba po tom, čo mal vyriešenú otázku bezúročnosti úveru. Ak by úver nebol bezúročný, bezdôvodné obohatenie by súd nevydal. Podmienky nároku podľa ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. sú teda splnené. Žalovaný tvrdí, že predpokladom uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia je to, aby aspoň potenciálna hrozba ujmy v dôsledku porušenia práv alebo povinností vznikla. Tento argument je nedôvodný a nemá oporu v právnej úprave. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. jasne hovorí, že spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Vznik ujmy ako podmienka sa teda nevyžaduje, pričom takýto následok sa nevyžadoval ani zákon účinný do 09.06.2013, podľa ktorého osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. V minulosti teda postačovalo, aby konanie dodávateľa bolo spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu. Súčasný zákon od tejto požiadavky upustil, avšak podľa názoru v danej veci nielen že ujma hrozila, ale táto dokonca aj vznikla, pričom sa jedná o okolnosti (vznik ujmy), ktoré znásobujú dôvodnosť a výšku primeraného finančného zadosťučinenia. Takouto ujmou je majetková ujma žalobcu, ktorý preplatil úver nad poskytnutú istinu, hoci sa úver považoval za bezúročný,
pričom preplatok nebol žalovaný ochotný vydať, čo malo za následok obmedzenie spotrebiteľa disponovať finančnými prostriedkami po dobu od zaplatenia až do ich vydania. Žalovaný ďalej uvádza, že neuvedenie všetkých náležitostí v úverovej zmluvy nepredstavuje porušenie práv spotrebiteľa, ale má to byť pre neho dokonca výhoda, pretože nemusel vrátiť úroky a poplatky. Je až zarážajúce, ako sa žalovaný snaží ospravedlniť nedobromyseľnosť svojho konania, kedy sa za účelom nepravdivého informovania spotrebiteľa o podmienkach úveru snažil na jeho úkor vedome obohatiť. V končenom dôsledku toto tvrdenie žalovaného činí nesporným skutočnosť, že konal nekalo, nedobromyseľne a do zmluvy neuviedol všetky náležitosti podľa zákona, čím porušil povinností, ktorých sa úspešne spotrebiteľ domohol pred súdom. V konečnom dôsledku, aj aktuálna rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR je celkom jednoznačná, pokiaľ ide o podmienky pre priznanie nároku podľa ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.. Napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (rozsudok zo dňa 30.01.2019, sp. zn. 6Cdo/127/2017): „Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z. z. je potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“ Predmetný názor Najvyššieho súdu SR akceptujú aj všeobecné súdy, napríklad Krajský súd Trenčín vo veci 6Co/68/2019: „Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.“ Žalovaný považuje zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia za duplicitné sankcionovanie, pretože jedna sankcia v podobe bezúročnosti úveru už bola na neho uvalená. Okrem toho, že tento stav spôsobil výlučne žalovaný, určenie bezúročnosti úveru nemôže byť prekážkou na priznanie primeraného zadosťučinenia. K tomu sa už vyjadril aj Krajský súd Prešov vo veci 3Co/40/2014: „v predmetnom konaní súd prvého stupňa zamietol žalobu o primerané finančné zadosťučinenie s odôvodnením, že už rozsudok o určení úveru za bezúročný a bez poplatkov postačuje na docielenie rovnováhy medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Ak by takýto právny názor mal byť zovšeobecnený, potom úspech na súde by nebol predpokladom uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia, ale paradoxne jeho prekážkou.“. Vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 29C/105/2016, na ktorý žalovaný poukazuje, uvádzame, že tento rozsudok bol Krajským súdom Prešov 7Co/56/2017 zrušený pre nedostatok dôvodov a pre nezrozumiteľnosť. Krajský súd Prešov v zrušujúcom uznesení uviedol, že „ak v priebehu ďalšieho konania sa zistí, že neuvedením náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g/ a písm. i/ zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy došlo k porušeniu povinnosti vyplývajúcim žalovanému z tohto právneho predpisu, dokazovanie sa zameria na otázku výšky primeraného finančného zadosťučinenia žalobcu. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov pre vznik tohto práva nevyžaduje, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje ak k takémuto porušeniu
práva alebo povinnosti dôjde.“. Berúc do úvahy vyššie uvedené, existenciu právoplatných rozhodnutí, ktorými bolo konštatované porušenie práv a povinností, je potrebné v tomto konaní sa zamerať už len na výšku primeraného finančného zadosťučinenia, ktorú žalobca vyčíslil s poukazom na rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach, vznik majetkovej ujmy na strane žalobcu, hrozbu ujmy rovnajúcu sa nezákonnej odplate vyplávajúcej zo zmluvy, diskomfort spotrebiteľa počas (ako aj pred) súdneho konania a neochotu žalovaného mimosúdne sa dohodnúť. Žalobca z vyššie uvedených dôvodov na žalobe trvá, táto je v celom rozsahu dôvodná, pričom žalovaný neuviedol jediný argument, ktorý by uplatnený nárok spochybnil. Žiada preto súd, aby žalobe vyhovel a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
6. Dňa 13.01.2021 bolo súdu doručené písomné vyjadrenie žalovaného prostredníctvom jeho právneho zástupcu, v ktorom tvrdí, že v prvom rade je nevyhnutným uvedomiť si, že to bol práve žalobca, ktorý si o poskytnutie úveru žiadal, s výškou poskytnutého úveru, výslednou sumou, ktorú má na základe úverovej zmluvy z poskytnutého úveru uhradiť, s výškou mesačnej splátky a aj s dobou trvania zmluvného vzťahu bol oboznámený. Taktiež si bol vedomý, že si berie spotrebiteľský úver, z ktorého si veriteľ uplatňuje úroky a poplatky. Žalobcu do zmluvného vzťahu nikto netlačil, sám sa rozhodol, že bude využívať finančné prostriedky od žalovaného ako nebankového poskytovateľa spotrebiteľských úverov. Pokiaľ mal žalobca voči uzatvorenej úverovej zmluve výhrady mal právo v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z od nej odstúpiť. Žalovaný má v predmete činnosti ako nebankový subjekt poskytovanie úverov, za ktoré mu v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (platný a účinný v čase uzatvorenia úverovej zmluvy) patria úroky a poplatky. Je preto neopodstatnené vyhodnotiť konanie žalovaného ako úmyselné a smerujúce k získaniu bezdôvodného obohatenia. V danom prípade jednoznačne absentuje preukázanie úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť. Žalovaný v rámci predmetu podnikania poskytol žalobcovi úver, za ktorý požadoval na základe úverovej zmluvy od žalobcu zaplatiť úroky. Aký by malo zmysel, aby žalovaný úmyselne nedodržal všetky zákonné náležitosti, za ktoré by bol následne sankcionovaný bezúročnosťou a bezpoplatnosťou on sám a nie žalobca ako klient. Žalobcovi žiadna ujma reálne nevznikla. Splácal len to, na čo sa zmluvným vzťahom vedome a dobrovoľne zaviazal. Pokiaľ došlo následne k vydaniu platobného rozkazu, žalobcovi sa uhradené úroky a poplatky vrátili späť, čo bola pre neho výlučne výhoda, s ktorou ani hypoteticky pri uzatváraní zmluvy nepočítal. Naopak ujmu to predstavovalo pre žalovaného, lebo prišiel o zisk, ktorý mal pri uzatvorení zmluvy dojednaný. Je preto nanajvýš iracionálne vidieť ujmu/hrozbu ujmy u spotrebiteľa pri určení úveru za bezúročný a bez poplatkov, ktorým spotrebiteľ výlučne získa výhodu a nie poškodenie jeho práv. Judikatúra súdov ohľadne dodržania náležitostí úverových zmlúv v spotrebiteľských vzťahoch je veľmi rôznorodá a nejednoznačná. Postupným vývojom však dochádzalo aj k zmenám zákona č. 129/2010 Z.z., na ktoré je v zmysle Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.02.2018 v konaní vedenom pod sp.zn. 3 Cdo/146/2017 potrebné prihliadať aj pri doterajšej úprave zákona č. 129/2010 Z.z. Žalobca v konaní doposiaľ žiadnym spôsobom nepreukázal ani nezdokladoval, v čom pociťoval poškodenie svojich práv na základe konania vedeného pod sp.zn. 11Csp/68/2017, keďže na jeho podklade si uplatňuje aj primerané finančné zadosťučinenie. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany, ktorú žalovaný považuje za splnenú už ukrátením veriteľa o úroky a poplatky v zmysle platobného rozkazu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp.zn. 11Csp/68/2017. Judikatúra sa svojím prístupom snaží eliminovať zneužívanie inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia v prípadoch, kedy bola náprava zjednaná už vydaním bezdôvodného obohatenia, prípadne vyhlásením úveru za bezúročný a bez poplatkov a rozsah priznaného finančného zadosťučinenia považuje za dostačujúci v rozmedzí 50-100 eur. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keď nárok žalobcu na vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia uplatňovaný v tomto konaní nemá žiadne opodstatnenie a nie je dôvodný, tak čo do dôvodu i výšky, žalovaný navrhuje, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.
7. Podľa § 267 ods. 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), ak čo len jeden zo žalovaných podá včas odpor s vecným odôvodnením, súd zruší platobný rozkaz v celom rozsahu a nariadi pojednávanie. To neplatí, ak ide o samostatné spoločenstvo podľa § 76 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2015/160/>.
8. Žalovaný podal proti vydanému platobnému rozkazu kvalifikovaný odpor, a preto súd vydaný platobný rozkaz zrušil v zmysle ustanovenia § 267 ods. 3 C.s.p. tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku.
9. Súd sa oboznámil s podaniami strán sporu spolu s prílohami, spisovým materiálom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 7Csp/36/2018, pričom zistil nasledovný skutkový stav veci:
10. Dňa 26.10.2011 uzatvoril žalobca so žalovaným Úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 2.750,- EUR, ktorý sa žalobca zaviazal splácať v 60 mesačných splátkach po 79,74 Eur, pri dojednanej ročnej úrokovej sadzbe 22,01 % a RPMN od 25,6 % do 26,8 %. Celková čiastka, ktorú mal žalobca žalovanému vrátiť bola 4.695,- Eur. Keďže medzi stranami sporu nedošlo na základe predžalobnej výzvy žalobcu k mimosúdnej dohode, domáhal sa žalobca ochrany svojich práv na príslušnom súde. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom Platobným rozkazom zo dňa 22.11.2017, sp. zn. 11Csp/68/2017 žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 1.157,26 EUR s 5% úrokom z omeškania ročne od 29.04.2017 do zaplatenia, vrátane zaplatenia trov právneho zastúpenia v rozsahu 100%. Žalovaný uplatňovanú sumu spolu s úrokom omeškania ako aj trovami právneho zastúpenia v celom rozsahu uhradil. Pretože žalovaný nepodal odpor, nadobudol Platobný rozkaz právoplatnosť. Súd sa stotožnil s názorom žalobcu, jeho právnym výkladom a dôkazným materiálom, ktorý tvoril v predmetnej veci obsah spisu, síce mal za to, že úverová zmluva, na základe ktorej bolo vedené sporové konanie, bola v rozpore so zákonom garantovanou ochranou spotrebiteľa, resp. jeho zákonnými právami. Konajúci súd si v nasledovných odsekoch dovoľuje k tejto veci uviesť stručný výklad, resp. odôvodnenie, nakoľko prihliada na ochranu slabšej strany - spotrebiteľa.
11. Podľa § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
12. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
13. Podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej aj ako „C.s.p.“) žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
14. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
15. Podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
16. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
17. Dobré mravy patria medzi všeobecné uznávané zásady konania, na ktoré je povinný súd zo svojej úradnej moci prihliadať, či tieto boli v jednotlivých právnych vzťahoch medzi účastníkmi konania (stranami sporu) dodržané, a pokiaľ tomu tak nie je, zabrániť aby slabšia zmluvná strana - v tomto prípade spotrebiteľ, bola pred takýmito praktikami zo strany veriteľov ochránená.
18. Dobré mravy predstavujú pojem, ktorý nie je presne zákonom definovaný, ale môžeme ho považovať za súhrn takých etických hodnôt, ktoré sú všeobecné uznávané a ktoré sú určitou etickou a morálnou vodiacou linkou pri vzniku, zmene alebo zániku právnych vzťahov v demokratickej spoločnosti.
19. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
20. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).
21. Dňa 26.10.2011 bola uzatvorená Úverová zmluva č. XXXXXXXXXX medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom, pričom išlo o spotrebiteľský úver, na ktorý sa vzťahuje zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Citovaný zákon presne určuje aké majú byť podstatné náležitosti zmluvy, ktoré sú kogentne vymedzené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona. Úroková miera dohodnutá medzi stranami konania v úverovej zmluve prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, preto je takéto dojednanie neplatné pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko v čase poskytnutia úveru priemerná výška úroku za novoposkytnuté spotrebiteľské úvery činila výšku 12,86 % a dohodnutá úroková miera medzi stranami konania činila výšku 22,01 %, čo je takmer dvojnásobok obvyklej úrokovej miery poskytovanej finančnými inštitúciami v rozhodujúcom období. Vzhľadom na vyššie uvedené závery súd považoval dohodu o výške úrokov za absolútne neplatnú. Pokiaľ sú úroky neplatné, nemožno ich ďalej moderovať a tým poskytnuté úvery sú z uvedeného dôvodu bezúročné a bez poplatkov.
22. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v platnom znení (ďalej len zák. č. 250/2007 Z. z.) každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
23. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom(ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
24. Žalobca sa voči žalovanému v predmetnej veci dožadoval zaplatenia sumy primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 400,- EUR s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Toto ustanovenie upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak táto ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku ujmy. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Právo na ochranu spotrebiteľa si žalobca voči žalovanému úspešne uplatnil. Týmto je splnená základná podmienka pre úspešné uplatnenie práv žalobcu podľa ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. a základ nároku je tak nepochybne daný. V predmetnej veci považuje súd za primerané rozsahu a povahe porušenia práv žalobcu priznanie sumy finančného zadosťučinenia vo výške 400,- EUR. Žalobca bol nútený v dôsledku konania žalovaného domáhať sa ochrany svojich práv prostredníctvom súdneho konania, ktoré určitým spôsobom zasahuje do bežného života spotrebiteľa a je spôsobilé mu privodiť ujmu v súkromnom živote vo forme strachu, nepríjemných pocitov, finančnej neistoty či ujmy a podobne. Priznaná suma zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Výška priznaného primeraného finančného zadosťučinenia je adekvátna skutočnostiam prejednávaného prípadu, a teda plní základný účel predmetného inštitútu, ktorým je poskytnutie satisfakcie žalobcovi - spotrebiteľovi a odradenie žalovaného od porušovania práv spotrebiteľov.
25. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
26. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
27. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1, v spojitosti s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z. z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z. z.).