Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)Rozhodnutie_29C-105-2016.pdf
PDF · 104.67 KB
Case nature
Area
Subarea
29C/105/2016
Rozhodnutie
Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Lenkou Benčovou v spore žalobcu U. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, XXX XX P., právne zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou GOLIÁŠOVÁ GABRIELA s.r.o., Piaristická 707/25, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 276,39 eura takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 500 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a. III. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 30.03.2016 domáhal voči žalovanému zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3 276,39 eura a náhrady trov konania. 2. V žalobe uviedol, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. XXC XXX/XXXX bol ako žalovaný v postavení spotrebiteľa úspešný, keď terajší žalovaný si voči nemu uplatnil sumu 3 291,69 eura s príslušenstvom a súd mu priznal len sumu 15,30 eura a žalobu nad túto sumu zamietol. Rozsudok bol potvrdený Krajským súdom v Prešove sp. zn. XXCo XXX/XXXX. Dodávateľ zneužil svoje postavenie, nepostupoval voči nemu ako spotrebiteľovi s odbornou starostlivosťou, nedodržal zákon a chcel sa na jeho úkor nezákonne obohatiť o sumu 3 276,39 eura. Podľa názoru žalobcu by mal súd prihliadnuť na všetky okolnosti, najmä na to, že znášal stav právnej neistoty a že mu hrozila finančná strata 3 276,39 eura. Výška primeraného finančného zadosťučinenia závisí od miery porušenia povinnosti veriteľom. Žalovaný nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď od neho požadoval plnenie, na ktoré nemal nárok. Ako spotrebiteľ si uplatňuje satisfakciu za porušenie spotrebiteľských práv. 3. Žalobca ako dôkaz označil rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. XXC/XXX/XXXX zo dňa 05.05.2014 a rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. XXCo XXX/XXXX - 03.12.2015. 4. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, nakoľko nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie považoval za nedôvodný. Uviedol, že k základným predpokladom na úspešné uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je okrem preukázania ujmy aj preukázanie, že žalovaný svojím konaním porušil súčasne - kumulatívne ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľa a osobitného právneho predpisu. Žalobca v podanej žalobe však nepreukázal, ktoré konkrétne ustanovenie Zákona o ochrane spotrebiteľa a ktoré konkrétne ustanovenia osobitného právneho predpisu žalovaný svojím konaním porušil. Predpokladom uplatnenia tohto inštitútu je to, aby ujma vznikla, inak nie je čo reparovať. Rozhodnutie v konaní sp. zn. XXC/XXX/XXXX nemožno považovať za úspešné uplatnenie porušenia práv a povinnosti ustanovených Zákonom o ochrane spotrebiteľa, lebo v uvedenom konaní to nebol žalobca - spotrebiteľ, ktorý by uplatňoval na súde porušenie práva a nebol tým, kto inicioval súdne konanie. Bol to žalovaný, kto inicioval súdne konanie a žalovaný sa v konaní len bránil. Úverová zmluva bola určená za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu, že neobsahovala náležitosti v zmysle Zákona o
spotrebiteľských úveroch a nie z dôvodu porušenia práv alebo povinností ustanovených Zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi. Okrem toho žalovaný poukázal na to, že žalobca doposiaľ neuhradil ani samotnú istinu poskytnutého úveru. Z dôvodovej správy k Zákonu o ochrane spotrebiteľa vyplýva nárok spotrebiteľa na poskytnutie finančného zadosťučinenia len v prípade, že poskytnuté plnenie (či už tovaru alebo služby) malo vady. Plnenie z úverovej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným žiadne vady nevykazovalo, nakoľko predmet úveru - finančné prostriedky boli poskytnuté riadne a včas. Navyše výšku primeraného zadosťučinenia považuje za neprimerane vysokú nakoľko dosahuje takmer výšku poskytnutého úveru. Z vyššie uvedených dôvodov žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 5. Vo veci bol dňa 20.01.2017 vydaný rozsudok č. k. XXC XXX/XXXX - XX, ktorým súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal. 6. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. XCo XX/XXXX - XX zo dňa 26.09.2017 na odvolanie žalobcu rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V bode 18 zrušujúceho uznesenia poukázal na to, že z ust. § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa nevyplýva, aby predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie malo byť podanie žaloby na súde. Spotrebiteľ sa totiž ochrany svojho práva môže domáhať na súde nielen podaním žaloby na súde, ale tiež formou obrany proti uplatnenému nároku. Úlohou súdu prvej inštancie bolo opätovne posúdiť dôvodnosť podanej žaloby s tým, že ak v priebehu ďalšieho konania sa zistí, že neuvedením náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g) a písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy došlo k porušeniu povinnosti vyplývajúcim žalovanému z tohto právneho predpisu, dokazovanie sa zamerá na otázku výšky primeraného finančného zadosťučinenia žalobcu. Odvolací súd poukázal na to, že ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov pre vznik tohto práva nevyžaduje, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. Ani za predpokladu, ak by sa pri rozhodovaní vychádzalo zo znenia ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy vyžadujúceho pre vznik tohto práva, aby išlo o porušenie práva alebo povinnosti spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi, právo žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie by zostalo zachované. Totiž za situácie, ak žalovaný nedodržal zákonom vyžadované náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a napriek zákonnej sankcii spočívajúcej v bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru sa v inom konaní domáhal zaplatenia úrokov a poplatkov, takéto konanie žalovaného bolo spôsobilé privodiť ujmu žalobcovi. 7. Súd prejednal a rozhodol spor na pojednávaní konanom dňa 28.03.2018 za prítomnosti žalobcu, právneho zástupcu žalobcu a právneho zástupcu žalovaného. Strany sporu zotrvali na svojich doterajších stanoviskách. Súd doplnil dokazovanie výsluchom žalobcu (§ 295 CSP), oboznámil sa so spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav veci: 8. Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. XXC/XXX/XXXX - XX zo dňa 05.05.2014 v spojení s opravným uznesením č. k. XXC/XXX/XXXX - XX zo dňa 02.07.2015 uložil žalobcovi (tam v procesnom postavení žalovaného) povinnosť zaplatiť žalovanému (tam v procesnom postavení žalobcu) sumu 15,30 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,024% denne zo sumy 117,65 eura od 8.10.2013 do 28.4.2014, zo sumy 15,30 eura od 28.4.2014 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanému (tam v procesnom postavení žalobcu) uložil povinnosť nahradiť žalobcovi (tam v procesnom postavení žalovaného) trovy konania vo výške 499,52 eura (trovy právneho zastúpenia) na účet jeho právneho zástupcu. V odôvodnení okrem iného uviedol, cit.: „Účastníci konania uzatvorili dňa 23.09.2009 úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX na sumu 3 500 eur pri ročnej úrokovej sadzbe 25,64% a RPMN 29,3 %, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v 72 pravidelných mesačných splátkach po 102,35 eura. Podľa splátkového kalendára žalovaný zaplatil žalobcovi sumu 3 382,35 eura... Súd z vykonaného dokazovania zistil, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere, o ktorú žalobca opiera uplatnený nárok neobsahuje obligatórnu náležitosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. Podľa tohto ustanovenia totiž v zmluve musia byť rozlíšené splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, teda nepostačuje, ak je uvedená len suma predstavujúca súhrn splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Rovnako zmluva neobsahuje ani ďalšiu obligatórnu náležitosť a to konečnú splatnosť úveru. Napriek chýbajúcim náležitostiam je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, avšak predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 3 500 eur, pričom žalovaný podľa splátkového kalendára v prospech žalobcu poukázal úhrady v celkovej výške 3 382,35 eura a dňa 28.04.2014 uhradil sumu 102,35 eura, spolu 3 484,70 eura. Súd preto žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 15,30 eura.“ Rozsudok nadobudol právoplatnosť vo výroku I. v časti istiny a vo výroku II. dňa 17.07.2014 a vo výroku I. v časti príslušenstva v spojení s opravným uznesením a vo výroku III. dňa 14.01.2016.
9. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. XXCo XXX/XXXX - XX zo dňa 03.12.2015 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti príslušenstva. Náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal. 10. Z výsluchu žalobcu vyplýva, že v čase splácania splátok mu bolo veľmi ťažko, keďže jeho manželka bola po veľmi vážnej operácii. Potvrdil, že žalovaný na neho nevyvíjal nátlak, ale je pravdou, že mal isté ťažkosti. Uviedol, že v konaní sp. zn. XXC/XXX/XXXX sa zúčastnil jedného alebo dvoch pojednávaní. Dlžnú sumu istiny doposiaľ žalovanému neuhradil, zabudol na to, ale uhradí túto sumu. 11. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o ochrane spotrebiteľa“), každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Podľa § 4 Zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci nesmie spotrebiteľovi a) ukladať povinnosť bez právneho dôvodu, b) upierať práva podľa § 3. 12. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná pokiaľ ide o základ uplatneného nároku na priznanie finančného zadosťučinenia. Medzi stranami nebolo sporné, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej zmluvy. Žalobca pri uzatvorení a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou, pričom jedným z predmetov jeho podnikania (činnosti) je poskytovanie úverov a pôžičiek nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov. Z rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. XXC/XXX/XXXX - XX vyplýva, že žalobca ako spotrebiteľ a žalovaný ako veriteľ uzatvorili dňa 23.09.2009 úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX, ktorou bol žalobcovi poskytnutý úver 3 500 eur pri ročnej úrokovej sadzbe 25,64% a RPMN 29,3 %, ktorý sa žalobca zaviazal splácať v 72 pravidelných mesačných splátkach po 102,35 eura. Podľa splátkového kalendára žalobca uhradil žalovanému sumu 3 382,35 eura. Súd posúdil predmetnú úverovú zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkov, nakoľko z vykonaného dokazovania zistil, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje obligatórnu náležitosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) a i) Zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. 13. V danom prípade súd vychádzal z odôvodnenia vyššie uvedeného rozhodnutia, ktoré konštatovalo porušenie právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, Zákona o ochrane spotrebiteľa). Súdne rozhodnutia už ustálili, že nevyhnutnosť ochrany spotrebiteľa je daná jeho nerovným postavením vo vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ vyplývajúcim z nerovnováhy vyjednávacej sily, nerovnomernosti znalostí a ekonomickej neúmernosti zdrojov. Systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS, ktorý bol prebratý aj do Občianskeho zákonníka, vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi z hľadiska jeho vyjednávacej sily, z hľadiska úrovne informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky vopred vytvorené predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. V týchto vzťahoch je práve dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, pretože má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby poskytuje. 14. Nebola dôvodná obrana žalovaného v tom zmysle, že v žalobe absentuje uvedenie akého porušenia sa mal žalovaný vo vzťahu k žalobcovi dopustiť, keďže žalobca poukázal na rozsudok súdu, kde porušenie konkrétnych právnych predpisov konštatované bolo a to neuvedením všetkých obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy. 15. Pokiaľ ide o námietku žalovaného ohľadom toho, že žalobcovi nevznikla žiadna ujma, ktorú ani nepreukázal, súd poukazuje na ust. § 3 ods. 5 veta posledná Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorého kvalifikačným znakom pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je ujma. Postačuje, že spotrebiteľ úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom. Pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je teda podstatné to, že k porušeniu práva došlo.
Uvedená skutočnosť v danom prípade vyplýva z vyššie citovaného rozsudku sp. zn. XXC/XXX/XXXX. Zákon nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. 16. Ani v prípade aplikácie § 3 ods. 5 veta posledná Zákona o ochrane spotrebiteľa účinného do 09.06.2013 (Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.), z ktorého pravdepodobne žalovaný pri formulácii svojho vyjadrenia vychádzal (ale s ktorým sa súd nestotožňuje), nebolo by možné dospieť k záveru, že preukázanie vzniku ujmy je nevyhnutnou náležitosťou pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Na priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie úplne postačovala už len hrozba vzniku ujmy. Uvedený právny názor je plne v súlade s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. XXCo XXX/XXXX zo dňa 25.01.2017 podľa ktorého, cit.: „V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne opierajúci sa o ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu (stav k 9.6.2013 - poznámka súdu). Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.“ 17. Keďže žalovaný preukázateľne porušil práva žalobcu ako spotrebiteľa, súd považoval samotný nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie za dôvodný, a preto žalobe vyhovel, avšak iba sčasti. Zároveň je potrebné uviesť, že súd zhodne s názorom odvolacieho súdu uvádza, že spotrebiteľ sa ochrany svojho práva môže domáhať na súde nielen podaním žaloby na súde, ale tiež formou obrany proti uplatnenému nároku. Preto nie je právne významné to, že žalobca vystupoval v konaní vedenom pod sp. zn. XXC/XXX/XXXX v procesnom postavení žalovaného. Podstatné je to, že v tomto konaní bol (v prevažnej miere) úspešnou stranou sporu, kedy žaloba o zaplatenie sumy 3 276,39 eura s príslušenstvom voči nemu bola zamietnutá. 18. Pokiaľ ide o výšku priznaného primeraného finančného zadosťučinenia, súd vychádzal zo skutočnosti, že dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie považoval úver za bezúročný a bez poplatkov bol, že úverová zmluva neobsahovala náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) Zákon o spotrebiteľských úveroch (výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov). Súd poukazuje na to, že judikatúra prvoinštančných ako aj odvolacích súdov k problematike rozpisu splátok na istinu, úroky a iné poplatky ako povinnej náležitosti spotrebiteľskej zmluvy zaujala rozdiele stanoviská (napr. Krajský súd v Trenčíne sp. zn. 10Co 158/2013, Krajský súd v Prešove sp. zn. 7Co 220/2014, sp. zn. 21Co 104/2016, Krajský súd v Trnave sp. zn. 10 CoE 313/2010, Krajský súd v Trenčíne sp. zn. 6Co 523/2014 judikovali, že rozpis splátok na istinu, úroky a iné poplatky je nevyhnutný a Krajský súd v Prešove sp. zn. 11Co 39/2016, sp. zn. 9Co 48/2017, Krajský súd v Košiciach sp. zn. 3Co 344/2015, sp. zn. 6Co 281/2016 zaujali opačný názor). V danom prípade judikatúra súdov nebola (a doposiaľ ani nie je) jednotná pokiaľ ide obsahové náležitosti spotrebiteľskej zmluvy týkajúce sa rozpisu jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky. Pokiaľ ide o náležitosť spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) Zákona o ochrane spotrebiteľa (konečná splatnosť úveru), je nesporné, že táto náležitosť v zmluve absentovala, preto súd pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia zohľadnil aj túto skutočnosť. 19. Súd sa nestotožňuje s tým, že výška primeraného finančného zadosťučinenia musí byť v každom jednom prípade totožná s výškou hroziacej materiálnej ujmy. Takýto názor by neumožnil zohľadňovať konkrétny skutkový stav tej - ktorej veci, čo by viedlo k prílišnému formalizmu. Zákon hovorí o „primeranom“ finančnom zadosťučinení, čo podľa názoru súdu má umožniť súdu posúdiť a zohľadniť jednotlivé prípady osobitne s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame finančné vyčíslenie, keďže má vyjadrovať satisfakciu (v zmysle odškodnenia) za stav, keď sa spotrebiteľ musel obrátiť na súd a žiadať o ochranu svojich práv. V tomto smere súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Odo 652/2001, podľa ktorého, cit: „Právní praxe i právní teorie jsou zajedno v tom, že nárok na přiměřené zadostiučinění je nárokem, jímž se reparuje újma nemateriální povahy. Tento aspekt
vyvěrá již z podstaty tohoto nároku, který se označuje jako zadostiučinění neboli satisfakce, aby se již v názvu zdůraznila jeho imateriální povaha.“ Primeraným finančným zadosťučinením sa odškodňuje ujma nemateriálnej povahy, preto nie je možné prihliadať iba na možnú hroziacu škodu v materiálnej sfére žalobcu, ale je potrebné zohľadniť aj iné skutočnosti. 20. Na tomto mieste súd upriamuje pozornosť na to, že primerané finančné zadosťučinenie je chápané ako nástroj k odstráneniu ujmy nemateriálneho charakteru, nie ako náhrada za spôsobenú materiálnu škodu (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1Odon 4597). O to viac nemožno chápať primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu škody, ktorá žalobcovi hrozila. Preto nemôže obstáť tvrdenie žalobcu, ktorý odvodzuje výšku primeraného finančného zadosťučinenia zo sumy, o ktorú sa chcel žalovaný na jeho úkor obohatiť. Práve preto, že v prípade primeraného finančného zadosťučinenia ide o nárok, ktorý podlieha voľnej úvahe súdu (ktorá však musí byť podložená konkrétnymi skutkovými okolnosťami), je potrebné vychádzať z povinnosti žalobcu tvrdiť a preukázať rozhodujúce skutočnosti, ktoré ho viedli k uplatneniu primeraného finančného zadosťučinenia práve v požadovanej výške. V danom prípade žalobca okrem argumentu (= požaduje to, o čo sa chcel žalovaný na jeho úkor obohatiť) pred súdom neprodukoval žiadne iné tvrdenia ohľadom požadovanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobca nevedel popísať pod akým konkrétnym tlakom bol v súvislosti s prebiehajúcim konaním, uvádzal iba, že bol pod tlakom a zúčastnil sa jedného alebo dvoch konaní. Potvrdil, že sumu, ktorú mal uhradiť žalovanému vo výške 15,30 eura s príslušenstvom žalovanému doposiaľ neuhradil, lebo na to zabudol. 21. Súd musel zohľadniť pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia tiež správanie samotného žalobcu, ktorý napriek právoplatnému rozsudku súdu ukladajúcemu mu povinnosť zaplatiť žalovanému istinu 15,30 eura (rozsudok nadobudol právoplatnosť v tejto časti 17.07.2014) a príslušenstvo pohľadávky (v tejto časti nadobudol rozsudok právoplatnosť dňa 14.01.2016) doposiaľ žalovanému túto sumu neuhradil s odôvodnením, že na to zabudol. Vzhľadom k tomu, že ani samotný žalobca nerešpektuje právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie, súd považuje jeho žalobu o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v uplatnenej sume 3 276,39 eura za nenáležité. 22. Pri porovnaní s inými prípadmi, keď v dôsledku konania veriteľa došlo k zmenšeniu majetku spotrebiteľa (napr. reálnym preplatením úveru alebo tým, že spotrebiteľ si musel na úhradu pôvodného dlhu požičiavať opäť a ešte nevýhodnejšie) alebo priamymi či nepriamymi vyhrážkami, zastrašovaním zo strany dodávateľa (napr. telefonátmi, osobnými návštevami), kedy uvedené konanie dodávateľa má nepochybne vplyv na psychiku či rodinný život spotrebiteľov, súd vyhodnotil finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur v tomto konkrétnom prípade ako primerané, keďže o spomínané prípady sa v danom prípade nejedná. Možno preto zhodnotiť, že primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu je suma 500 eur, ktorá zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľa. Súd na záver pripomína, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co 137/2016 zo dňa 24.05.2017). Z týchto dôvodov súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 500 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. 23. Podľa čl. 3 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené. Výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu podľa odseku 1. Podľa čl. 4 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Podľa § 255 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Podľa § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 24. Súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnej výške napriek tomu, že mu nepriznal ním požadovanú sumu primeraného finančného zadosťučinenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V danom prípade výška nároku závisela od úvahy súdu. Úvaha súdu sa týkala skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku, ten bol daný. Základná sadzba tarifnej odmeny advokáta sa pritom vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia (obdobne tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. XCo XX/XXXX zo dňa 05.05.2017). O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
Poučenie:
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na Krajský súd v Prešove cestou tunajšieho súdu. Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Odvolanie musí ďalej obsahovať, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov tak, aby jeden zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).