Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Co-197-2017.pdf
PDF · 148.55 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/197/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Branislav Král a JUDr. Alena Roštárová, v spore žalobcu: EU - Capital Management a. s. v likvidácii, so sídlom: Einsteinova 24, Bratislava, IČO: 45 327 084, Bratislava (predtým Lawyer Partners, a. s. so sídlom: Prievozská 37, Bratislava, IČO: 35 944 471), ), 2) Lawyers Group s. r. o. so sídlom: Prievozská 37, Bratislava, IČO: 46 524 185, obidvaja zastúpení spoločnosťou Fridrich Paľko s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, obaja zastúpení spoločnosťou Fridrich Paľko s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom: Račianska 71, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 7C/126/2010 - 451 zo dňa 22. mája 2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd pokračuje v konaní so spoločnosťou EU - Capital Management a. s. v likvidácii, so sídlom: Einsteinova 24, Bratislava, IČO: 45 327 084 ako právnym nástupcom pôvodného žalobcu 1/ Lawyer Partners, a. s. so sídlom: Prievozská 37, Bratislava, IČO: 35 944 471.
II. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k. 7C/126/2010 - 451 zo dňa 22. mája 2017 p o t v r d z u j e .
III. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom 1/ a 2/ v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 7C/126/2010 - 451 zo dňa 22. mája 2017 rozhodol o žalobe pôvodného žalobcu Lawyer Partners, a. s. , ktorou sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy, spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Zvolen spolu vo výške 16.945 556,78 eur, pozostávajúcej a) zo sumy 15.657 310,28 eur, ako škody spôsobenej porušením práva na prístup k súdu tým, že došlo k premlčaniu práv na zaplatenie pohľadávok žalobcu, čo malo spôsobiť nevymáhateľnosť pohľadávok a zánik majetkových práv žalobcu k istine, b) zo sumy 782.865,50 eur ako ušlého zisku, pretože žalobca nemohol po dobu dlhšiu ako dva roky podnikateľsky zužitkovať finančné prostriedky, ktoré by nadobudol prevodom alebo úhradou súdne uplatnených pohľadávok a príslušenstva, c) zo sumy 219,30 eur ako materiálnej škody, vyjadrujúcej úročenie finančného kapitálu, ktorý mal mať viazaný v dôsledku nákupu súdnych pohľadávok, d) zo sumy 45.801,74 eur ako materiálnej škody za vynaložené súdne poplatky, trovy právneho zastúpenia a náklady za telekomunikačné, poštovné, administratívne a tlmočnícke výdaje, e) zo sumy 459.360 eur ako náhrady nemajetkovej ujmy.
2. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 3 ods. 1 a 2, § 9 ods.1,2 § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 19 ods.
1,2,3, zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V danom prípade okresný súd skúmal dôvodnosť nároku žalobcu na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Zvolen, neprijatím elektronického podania žalobcu na DVD nosiči podpísaného zaručeným elektronickým podpisom zo dňa 24.7.2006. Obsahom tohto elektronického podania bolo celkom 603 návrhov na začatie konania vo veci neuhradených koncesionárskych poplatkov. Nesprávny úradný postup mal spočívať v tom, že predmetné elektronické podanie nebolo riadne zaevidované ako návrh na začatie konania, v rozpore s v tom čase aktuálnym znením § 2 ods. 1 O.s.p. Skutkovo bolo nesporné, že DVD nosič obsahujúci podania zo dňa 24.7.2006 bol žalobcovi okresným súdom obratom listom zo dňa 27.7.2006 ako neprijatý vrátený z dôvodu, že predmetné podanie okresný súd neprijíma elektronickou formou. Súčasne bolo žalobcovi oznámené, že podania je možné doručiť na súd poštou, faxom, alebo osobným podaním. Ústavný súd SR Nálezom sp. zn. II.ÚS 291/2008 zo dňa 27.11.2008 rozhodol, že bolo porušené základné právo žalobcu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, postupom Okresného súdu Zvolen neprijatím podania zo dňa 24.7.2006 urobeného elektronickou formou a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom. Okresný súd Zvolen pred vydaním uvedeného Nálezu, vyzval žalobcu na zaslanie predmetných podaní a oznámil mu, že je vybavený na prijímanie podaní elektronickými prostriedkami.
3. V súvislosti s premlčaním nároku žalobca tvrdil, že o škode sa dozvedel dňom, kedy sa dozvedel o premlčaní pohľadávok, k čomu podľa žalobcu došlo dňa 24.7.2009. S týmto tvrdením žalobcu nemožno súhlasiť. Podľa realizačných zmlúv k zmluve o postúpení pohľadávok predmetom postúpenia boli pohľadávky, ktoré Slovenský rozhlas viedol vo svojej databáze k 30.6.2005, resp. 31.12.2005. Muselo ísť teda o pohľadávky, ktorých splatnosť nastala pred uvedeným dátumom. Najneskôr sa pohľadávky žalobcu mohli premlčať dňa 31.12.2008 za predpokladu, ak by všetky boli splatné dňom 31.12.2005, čo je vylúčené. Žalobca sa mohol dozvedieť o škode jedine z rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť a ktorým by bola niektorá z jeho žalôb zamietnutá pre premlčanie, z dôvodu neprijatia žaloby Okresným súdom Zvolen. Takéto skutočnosti v konaní zisťované neboli, preto súd nemôže vyhodnotiť námietku premlčania ako dôvodnú. Tvrdenie žalovaného, že premlčacia doba začala plynúť od okamihu nesprávneho úradného postupu nemá oporu v ustanovení § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
4. Vzhľadom na Nález Ústavného súdu SR I.ÚS 291/08-111 zo dňa 27.11.2008, mal okresný súd nesprávny úradný postup Okresného súdu Zvolen preukázaný a konštatoval to aj Európsky súd pre ľudské práva rozsudkom zo dňa 16.6.2009. Ďalej súd skúmal, či v príčinnej súvislosti s preukázaným nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Zvolen, vznikla žalobcovi uplatnená majetková a nemajetková ujma.
5. Jednotlivé položky uplatneného nároku na náhradu škody okresný súd zhodnotil tak, že nárok označený v bode 1 písm. a) rozsudku podľa žalobcu pozostáva z istiny pohľadávok vo výške 4.385,90 € a príslušenstva - poplatku z omeškania vo výške 15.652.924,38 €. Žalobca tvrdil, že mu vznikla škoda na istine pohľadávok v dôsledku ich premlčania. Súd sa s takýmto záverom nestotožnil. Z tvrdení sporových strán ako aj z úradnej činnosti súdu je zrejmé, že v konaniach pôvodne podaných na DVD nosičoch sa následne pokračovalo, pričom konajúcemu súdu nie je známy definitívny výsledok žiadneho z dotknutých jednotlivých súdnych konaní. Predmet dokazovania vzhľadom na sporový charakter tohto sporu určujú procesné strana a dôkazy v naznačenom smere žiadna zo sporových strán nenavrhla. Jedine z preskúmania všetkých dotknutých súdnych konaní a ich záverov je možné potvrdiť alebo vyvrátiť tvrdenie žalobcu, že mu niektorá z uplatnených istín nebola priznaná v dôsledku premlčania práva, ktoré nastalo odmietnutím zaregistrovania podaní žalobcu - ak by takýto záver vyplýval z rozhodnutí v dotknutých veciach. Z úradnej činnosti je súdu známe aj to, že vo veciach žalobcu boli vydávané rôzne rozhodnutia, ktoré nadobudli právoplatnosť - časť žalôb bola zastavená pre nezaplatenie súdneho poplatku, časť odmietnutá pre nedostatočnú špecifikáciu žalobcov, časť zastavená pre späťvzatie žaloby v dôsledku zaplatenia žalovaných nárokov, časť zastavená pre úmrtie žalovaného pred začatím konania, v časti vecí bol vydaný rozsudok. Žalobcovia nepreukázali, že vo všetkých nimi podaných žalobách na Okresnom súde Zvolen boli žaloby zamietnuté z dôvodu premlčania práva, ktoré nastalo odmietnutím zaregistrovania podaní žalobcu, dôkazná povinnosť o tejto skutočnosti zaťažuje žalobcu, keďže žalovaný výšku uplatnenej škody namietal. Pri určení výšky škody v tejto časti, nie je možné vychádzať z predpokladu 100 % úspešnosti v súdnom konaní a v následnom exekučnom konaní. Žalobcovi škoda v ním tvrdenom rozsahu preto vznikla.
6. K nároku označenému v bode 1 písm. a) rozsudku - príslušenstvu - poplatku z omeškania vo výške 15.652.924,38 €, zákonom č. 96/2006 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 21.2.2006, t.j. pred uplatnením žalôb na DVD nosiči na Okresnom súde Zvolen došlo k zmene právnej úpravy, ktorá zrušila poplatok z omeškania a namiesto neho zaviedla úrok z omeškania, preto nárok na zaplatenie tohto poplatku žalobcovi ani nevznikol, resp. ak existoval v čase postúpenia pohľadávok zanikol skôr, ako sa ho žalobca mohol domáhať súdnou cestou a teda mu ani nemohla vzniknúť škoda spočívajúca v nezaplatení tohto poplatku. Aj vo vzťahu k tomuto nároku žalobcovi ním tvrdená škoda nevznikla.
7. K nároku označenému v bode 1 písm. b) a c) rozsudku, vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nepreukázal vznik a rozsah škody predstavujúcej istinu a vznik škody predstavujúcej príslušenstvo žalôb, uplatnených na Okresnom súde Zvolen, nie je vôbec možné vyhodnotiť ako dôvodný jeho nárok na náhradu ušlého zisku z možnej podnikateľskej dispozície s týmito finančnými prostriedkami. Preto nemožno vyhodnotiť ako dôvodné nároky uplatnené pod týmito bodmi.
8. Vo vzťahu ku tvrdenej škode titulom vynaložených súdnych poplatkov, trov právneho zastúpenia a nákladov na telekomunikačné, poštovné, administratívne a tlmočnícke výdaje, vzhľadom na to, že aj tento nárok žalovaný poprel, dôkazná povinnosť o existencii tohto nároku a jeho výške zaťažovala žalobcu, ktorý nepreukázal, že v konaniach na Okresnom súde Zvolen, v ktorých mu uplatnená istina nebola priznaná pre premlčanie práva v dôsledku odmietnutím zaregistrovania jeho podaní, mu vznikli označené náklady v uplatnenej výške. Ak aj žalobca vynaložil peňažné prostriedky v ním tvrdenej výške, čo žalovaný nenamietal, v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom môžu byť iba prostriedky vynaložené výlučne na skôr označené konania, pretože vo vzťahu ku konaniam skončeným iným spôsobom, nie je žiadna príčinná súvislosť týchto prostriedkov s nesprávnym úradným postupom.
9. Posledným požadovaným nárokom žalobcu bola nemajetková ujma, ktorá mu mala vzniknúť medializáciou nesprávneho úradného postupu, v dôsledku čoho bol žalobca okrem iného nútený zmeniť svoje obchodné meno. Výška žiadaného nároku odporuje ustanoveniu § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy najviac vo výške 12.600,- €. Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobca argumentoval významným porušením jeho ústavných práv (podanie zo dňa 06.06.2011 -čl.77) - porušením princípu právnej istoty, práva na súdnu ochranu ako aj tým, že nemajetková ujma má svoj základ v reálnom a úplnom obmedzení jeho práv vlastniť majetok. Žalobca neoznačil ani nepredložil žiaden dôkaz, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že k tvrdenému zásahu došlo práve nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Zvolen. Zo všeobecných tvrdení žalobcu o pocite frustrácie, nespravodlivosti, zániku obchodných aktivít a o iných dôsledkoch, ktoré žalovaný poprel, bez ich reálneho preukázania, nemožno dospieť k záveru o vzniku nemajetkovej ujmy žalobcu. Žalobca na jednej strane dôvodne tvrdí, že primerané zadosťučinenie je iným inštitútom ako nemajetková ujma, na strane druhej však pri vyčíslení nemajetkovej ujmy vychádzal z rozhodnutí ÚS SR o priznanom zadosťučinení. Je nepopierateľné, že nesprávnym úradným postupom došlo k zásahu do Ústavou zaručených práv žalobcu, avšak v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je vo vzťahu k nároku na vznik nemajetkovej ujmy potrebné preukázať splnenie kritérií ustanovených v § 17 ods. 3 tohto zákona, čo žalobca neurobil. Preto okresný súd žalobu aj v tejto časti zamietol.
10. Okresný súd dospel k záveru, že žalobcovia nepreukázali splnenie predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, ani vznik nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. § 262 ods. 1 C.s.p.
11. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia a to z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. l písm. d) C.s.p.), v konaní došlo k vadám uvedeným v § 365 ods. l písm. b) C.s.p., súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. l písm. e) C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. l písm. f) C.s.p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. l písm. h) C.s.p.).
12. V podanom odvolaní predovšetkým zdôraznili, že majetkovú škodu nevyčíslili len všeobecne, ale rozčlenili ju podľa jednotlivých zložiek, a to na istinu koncesionárskych poplatkov (nárokov uplatnených neprijatými návrhmi), poplatky z omeškania z nezaplatených koncesionárskych poplatkov, trovy právneho zastúpenia, t.j. náklady spojené s uplatnením pohľadávok atď. a podrobne zdôvodnili existenciu nárokov ako aj ich výšku. Zároveň súdu predložili dátový nosič, ktorý obsahoval komplexnú identifikáciu ich pohľadávok, ktoré boli uplatnené návrhmi na začatie občianskeho súdneho konania spracovanými v elektronickej forme a o ktorých nebolo súdmi rozhodované z príčin uvedených v žalobe, pričom takýmto nesprávnym úradným postupom došlo k ich premlčaniu. Dátový nosič je tak dôkazom, ktorý potvrdzuje výšku uplatňovanej materiálnej škody a legitimizuje vznesené nároky. Súd prvej inštancie sa s obsahom predloženého dátového nosiča neoboznámil, teda nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, v dôsledku čoho dospel k záveru, že žalobcovia nepreukázali vznik škody. Tvrdili, že postupom súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom a tým aj možnosť predložiť návrhy na doplnenie dokazovania, keď súd vo veci pojednával, napriek tomu, že tu bol dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Poukázali na to, že súdu predložili dôkazy a disponujú i ďalšími dôkazmi o tom, že vplyvom technologických a právnych limitov neboli a stále nie sú súdy schopné „vrátiť späť čas“ a vykonať vo vzťahu k elektronicky spracovaným návrhom procedúru prijatia podania tak, aby nedošlo k vytvoreniu prekážky premlčania. Svedčilo o tom množstvo vykonaných registrácií, napr. na Okresnom súde Čadca, ktoré sa vždy vzťahujú ku konkrétnemu dňu načítania návrhu elektronickou podateľňou. Podľa v tom čase účinnom ust. § 79 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, konanie začína na návrh a s ohľadom na čas začína prijatím podania na základe uskutočnenej zákonom definovanej procedúry ust. § 129 - § 139 vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy (ďalej len „Spravovací poriadok súdov“), súd nemôže - vzhľadom k zásade legality (čl.2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky - Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.) konať na základe súdneho rozhodnutia spôsobom, ktorý zákon neustanovuje. Súd preto nemôže „vrátiť späť čas“ podania a „tváriť sa“, že procedúra prijatia bola ukončená v deň, keď boli súdu po prvý krát doručené návrhy. Ak by tak urobil, porušil by právo a konkrétne čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, relevantné ustanovenia O.s.p., C.s.p. a Spravovacieho poriadku súdov. Poukázali na ust. § 101 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Premlčanie pohľadávok, ktoré žalobcovia nadobudli postúpením a ktorých úhradu uplatnili pred všeobecným súdom, je legálne možné a skutočne aj nastalo a to uplynutím času - premlčacej doby. Podľa ust. §101 ods. l veta prvá Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej. Súd prvej inštancie im nesprávnym úradným postupom objektívne zabránil vykonanie práva, ktoré bolo spojené s pohľadávkou na úhradu peňažnej sumy. Žalovaný im spôsobil škodu práve vo výške peňažnej sumy, ktorá by bola ich príjmom, ak by právo bolo vykonané. Ďalej uviedli, že deň doručenia návrhu, nemožno stotožňovať s okamihom podania. K doručeniu návrhu s účinkom začatia konania dochádza až po zavŕšení právom upraveného procesu - procedúry prijatia podania. Procedúra je ukončená v zmysle ust. § 139 Spravovacieho poriadku súdov vypracovaním potvrdenia o prijatí podania, ktoré okrem iného obsahuje spisovú značku pridelenú aplikáciou (procedúra mimochodom začína v zmysle ust. § 129 Spravovacieho poriadku súdov spracovaním podania príslušnou aplikáciou - cit.: „Prijaté podania, ktorými sa dáva podnet na začatie konania, podateľňa eviduje pomocou aplikácie.“) V danom prípade žiaden z doručovaných návrhov nebol prijatým podaním, pretože súd neuskutočnil procedúru prijatia návrhu v zmysle platnej procesnej úpravy. Návrhy neboli spracované aplikáciou a vo vzťahu k nim neboli spracované potvrdenia o prijatí podania. Veciam neboli pridelené spisové značky (nedošlo k registrácii). Nedošlo teda k okamihu podania návrhov na súd s platným právnym účinkom začatia občianskeho súdneho konania.
13. V odvolaní žalobcovia poukázali na ust. § 5b zákona č.250/2007 Z.z. účinného od 1.5.2014, podľa ktorého súd je aj bez návrhu (dovolávania sa) spotrebiteľa povinný prihliadnuť na premlčanie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi. Vo veciach žalobcov, kde je predmetom konania nárok voči dlžníkovi na úhradu finančného plnenia, je konajúci súd povinný aplikovať námietku premlčania a to z úradnej povinnosti, bez iniciatívy či súčinnosti s dlžníkom. Premlčanie tak nastane ako nezvratný dôsledok aplikácie ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. súdom v sporovom konaní. Na preukázanie výšky škody s poukazom na porušenie poučovacej povinnosti podľa v tom čase účinnom ust. § 120 ods. 4 O.s.p. žiadali o doplnenie dokazovania, aby súd, na zodpovedanie tejto odbornej otázky ustanovil znalecký ústav: Ekonomická univerzita v Bratislave, so sídlom: Dolnozemská cesta 1, Bratislava a to pre odbor - Ekonómia a manažment, odvetvie - Kontroling, pretože v konaní si uplatňujú účtovnú hodnotu istiny
koncesionárskych poplatkov a účtovnú hodnotu príslušenstva koncesionárskych poplatkov, ktorými v zmysle ust. § 9 zákona č. 212/1995 Z.z. (platného do 20.2.2006) sú poplatky z omeškania.
14. Žalobcovia tvrdili, že návrhmi na začatie konania, ktoré doručili na súd prvej inštancie, nežiadali priznanie nárokov na poplatky z omeškania, ale len výlučne samotné koncesionárske poplatky, a to vzhľadom na skutočnosť, že vtedy platná právna úprava to neumožňovala. Vzhľadom na skutočnosť, že Okresný súd Zvolen neprijal návrhy, ktorými si uplatnil práva na úhradu koncesionárskych poplatkov, došlo tak k pretrhnutiu postupu, ktorý je nevyhnutné pre vznik oprávnenia na ďalšie vymáhanie poplatkov z omeškania, teda príslušenstva koncesionárskych poplatkov. Bez uplatnenia práva na úhradu koncesionárskych poplatkov na príslušnom súde nie je možné pristúpiť k vymáhaniu príslušenstva. Preto v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu prvej inštancie (odmietnutím žalôb na uplatnenie koncesionárskych poplatkov) došlo k vzniku škody aj v podobe zániku práva na vymáhanie príslušenstva koncesionárskych poplatkov. Definitívnym zánikom tohto príslušenstva bolo jednak plynutie času, keď sa jednotlivé nároky premlčali (a s poukazom na skoršiu argumentáciu sú v súčasnosti súdy povinné prihliadať na námietku premlčania z úradnej povinnosti bez súčinnosti žalovaného), ako aj v dôsledku tzv. generálnych pardonov, ktoré boli do právneho poriadku zavedené zákonom č. 96/2006 Z.z. a zákonom č. 309/2007 Z.z..
15. Žalobcovia namietali aj nesprávne rozhodnutie okresného súdu o jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú súd zamietol. Tvrdili, že v konaní nenastali také skutočnosti, ktoré by bránili súdu priznať mu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Primerané finančné zadosťučinenie, o ktorom fakultatívne rozhoduje Ústavný súd SR na návrh sťažovateľa podľa čl. 127 ods.3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno stotožniť s odškodným ako úhradou nemajetkovej ujmy podľa ust. §17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. alebo s náhradou či už za skutočnú škodu alebo za ušlý zisk. Primerané finančné zadosťučinenie nie je zhodné s odškodnením, resp. úhradou nemajetkovej ujmy podľa ust. §17 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z. Vznik právne významného dôvodu na odškodnenie, resp. úhradu nemajetkovej ujmy podľa ust. §17 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z. nevylučoval, že za to isté správanie sa prizná aj primerané finančné zadosťučinenie. Odlišnosť oboch kompenzačných inštitútov (primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl.127 ods.3 Ústavy SR a odškodnenia nahradením nemajetkovej ujmy podľa ust. §17 ods.2 zákona č.514/2003 Z.z.) je zvýraznená aj sekundárnou povahou zadosťučinenia. Povahu primárneho zadosťučinenia má samo rozhodnutie ústavného súdu o porušení základného práva alebo slobody nehovoriac o tom, že kompenzačný charakter má aj príkaz vydaný ústavným súdom podľa druhej vety čl.127 ods. 2 Ústavy SR. V žiadnom konaní pred súdom doposiaľ nebolo rozhodované o odškodnení žalobcov za porušenie ustanovení procesných právnych predpisov úhradou nemajetkovej ujmy podľa ust. §17 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Vzhľadom k uvedenému žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a priznal žalobcom náhradu trov konania.
16. K odvolaniu žalobcov sa žalovaný vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 21.7.2017 a navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. K odvolacím námietkam žalobcov uviedol, že žalobcovia celkom zjavne nerozoznávajú medzi tým, čo je pohľadávka voči koncesionárom a medzi tým, čo predstavuje škodu, za ktorú by mal niesť zodpovednosť žalovaný, v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.. Skutočnosť, že žalobcovia v konaní rozčlenili uplatňovaný nárok na náhradu škody na sumu tvorenú istinou koncesionárskych poplatkov, poplatkov z omeškania, trov konania, atď., neznamená, že vznik škody ako aj jej výšku v konaní preukázali. Práve naopak, žalobcovia v konaní vznik škody nepreukázali, keď pri určení jej výšky vychádzali z domnienky resp. hypotézy 100% úspešnosti vo všetkých konaniach, a to nielen vo vzťahu k rozhodovaniu súdu, ale aj vo vzťahu k následnej vymožiteľnosti pohľadávok od koncesionárov. Zdôraznil, že súd prvej inštancie bol vo vzťahu k podaniam žalobcov viazaný rozhodnutím ESĽP, v zmysle ktorého bol povinný návrhy prijať so spätnými účinkami. Uvedené znamená, že v prípade vznesenej námietky premlčania zo strany koncesionára, bol súd povinný túto posúdiť tak, akoby bol návrh zaregistrovaný ku dňu jeho doručenia a to bez ohľadu na to, s akým dátumom bol v skutočnosti zaregistrovaný. Povinnosťou žalobcov v konaní bolo teda nielen tvrdiť, že jeho pohľadávky sú premlčané, v dôsledku neprijatia podaní súdom prvej inštancie, ale túto skutočnosť aj relevantným spôsobom preukázať. V tomto smere žalobcovia neprodukovali v konaní žiadne dôkazy, teda neuniesli bremeno dôkazu, a namiesto toho len nesústredene opakovali argumentáciu o nemožnosti „vrátiť späť čas“. Na „nové“ dôkazy žalobcov, už nie je možné prihliadať.
17. Vo vzťahu k namietanému odňatiu možnosť žalobcom konať pred súdom a tým aj možnosť predložiť návrhy na doplnenie dokazovania, poukázal na obsah zápisnice z pojednávania dňa 22.5.2017, z ktorej jednoznačne vyplýva, že boli splnené podmienky pre uskutočnenie pojednávania (strany resp. ich právni zástupcovia boli prítomní na pojednávaní), žalobcovia mali možnosť predložiť návrhy na doplnenie dokazovania, pričom zotrvali len na jedinom návrhu - znaleckom posudku, o ktorom súd uznesením rozhodol tak, že tento zamietol. Iné návrhy žalobcovia nemali, na odročenie pojednávania tak nebol daný zákonný dôvod. Na základe uvedeného nedošlo k odňatiu možnosti žalobcom konať pred súdom.
18. Vo vzťahu k námietkam žalobcov k otázke premlčania nárokov uviedol, že žalobcovia v konaní nepreukázali existenciu ani jednej právoplatne nepriznanej pohľadávky od koncesionára, z dôvodu vznesenej námietky premlčania. Osobitne absurdne vyznieva veta - „Premlčanie tak nastane...“, formulovaná ako skutočnosť budúca a nie skutočnosť minulá, hoci žalobcovia opakovali, že k premlčaniu už došlo. Je teda zrejmé, že ani žalobcovia nemajú doposiaľ za 7 rokov vedenia súdneho konania voči žalovanému jasno v tom, či k premlčaniu jeho pohľadávok už došlo, alebo ešte len dôjde, v prípade aplikácie ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z..
19. Vo vzťahu k navrhovanému znaleckému dokazovaniu nie je zrejmé, z akého dôvodu žalobcovia tento návrh opätovne uvádzajú vo svojom odvolaní, keď súd sa ním zaoberal a vyhodnotil ho ako neúčelný. Žalobcami navrhovaný dôkaz nebol spôsobilý preukázať vznik a výšku materiálnej škody na strane žalobcov a to v žiadnom rozsahu. Žalobcami požadovaná náhrada škody pozostávajúca z poplatkov z omeškania (ako aj trov konania) priamo závisela od vzniku škody v podobe samotných koncesionárskych poplatkov. Keďže žalobcovia vznik škody v podobe „premlčaných“ koncesionárskych poplatkov nepreukázali, posudzovanie vzniku škody v podobe vyčíslených poplatkov z omeškania, ako aj trov konania bolo zbytočné.
20. Vo vzťahu k nároku žalobcov na priznanie primeraného zadosťučinenia uviedol, že žalobcovia vo svojom návrhu poukázali na viaceré nálezy Ústavného súdu SR, v ktorých bolo sťažovateľom priznané právo na primerané finančné zadosťučinenie. Z týchto nálezov vychádzali pri vyčíslovaní požadovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá im mala v súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu prvej inštancie vzniknúť. Na jednej strane teda tvrdili, že primerané finančné zadosťučinenie priznávané Ústavným súdom SR s náhradou nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. nesúvisí, na strane druhej však na sumy priznaného finančného zadosťučinenia poukazovali a priamo z nich vychádzali. Uvedené sa potom javí prinajlepšom ako vnútorne rozporuplné a nekonzistentné. Poukázal na ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý vymenúva podmienky, s prihliadnutím na ktoré sa určuje výška nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobcovia si v tomto smere nesplnili ani len povinnosť tvrdenia, keď svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy relevantným spôsobom neodôvodňovali a zároveň v konaní nepredložili jediný dôkaz, ktorý by vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcov, ktorej náhrada by bola nevyhnutná v peňažnej podobe, preukazovali. Žalovaný napokon poukázal na princíp právnej istoty, a to rozhodnutia v podobných veciach ( Okresný súd Bratislava I sp. zn. 3C 15/2010, 5C 157/2010, 5C 158/2010, 7C 126/2010, 7C 127/2010, 8C 125/2010, 8C 126/2010, 9C 77/2010, 10C 62/2010, 10C 63/2010, 11C 123/2010, 14C 124/2010, 14C 125/2010, 15C 61/2010, 16C 163/2011, 18C 66/2010, 18C 67/2010, 19C 124/2010, 19C 125/2010, 24C 77/2012, 25C 169/2011, 26C 124/2010 a iné) a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
21. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.
22. Počas odvolacieho konania s účinnosťou k 6.2.2018 obchodná spoločnosť Lawyer Partners, a.s., so sídlom: Prievozská 37, Bratislava, IČO: 35 944 471 zanikla v dôsledku zlúčenia výmazom z Obchodného registra a jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť EU-Capital Management, a.s. v likvidácii, so sídlom: Einsteinova 24, Bratislava, ICO: 45 327 084.
23. Pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak CSP neustanovuje inak (§ 378 ods. 1 CSP). V zmysle Civilného sporového poriadku sú stranami konania žalobca a žalovaný; procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, podľa § 64 C.s.p. súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví. Právny nástupca podľa § 64 prijíma v zmysle § 65 ods. 1 CSP stav konania ku dňu zániku procesnej subjektivity svojho predchodcu. S poukazom na ustanovenia § 64 a § 65 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodol, že pokračuje v konaní so spoločnosťou spoločnosť EU-Capital Management, a.s. v likvidácii, so sídlom Einsteinova 24, Bratislava, ICO: 45 327 084, ako právnym nástupcom pôvodného žalobcu. Z uvedeného dôvodu rozhodol o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom pôvodného žalobcu so zachovaním plnomocenstva udelenému advokátovi pôvodným žalobcom v súlade s § 33b ods. 2 druhá veta zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, podľa ktorého zánikom právnickej osoby, ktorá je splnomocnencom alebo splnomocniteľom, zaniká plnomocenstvo len vtedy, ak jej práva a záväzky neprechádzajú na inú osobu.
24. Podľa § 9 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovedá štát za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb (odsek 1). Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda (odsek 2).
25. Podľa § 17 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z. z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk (odsek 1). V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (odsek 2).
26. Podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu štátu upravuje zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda, ak štátny orgán konal voči nemu nesprávne. Tento zákon v ustanovení § 17 odseky 1 a 2 priznáva poškodeným, ktorým vznikla škoda nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu skutočnej škody a ušlého zisku. Priznáva im aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy a to za súčasného splnenia dvoch podmienok: 1) že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na spôsobenú ujmu a 2) že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napríklad formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a podobne. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik škody a nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a nemajetkovej ujmy. Zodpovedným subjektom je štát v mene ktorého koná orgán štátu.
27. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že bol preukázaný nesprávny úradný postup Okresného súdu Zvolen, avšak žalobcovia nepreukázali vznik škody a nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Zvolen, spočívajúcom v neprijatí predmetného podania žalobcov a vznikom uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy. O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide vtedy, ak nesprávny úradný postup a vznik ujmy sú v logickom slede, a teda ak nesprávny úradný postup orgánu štátu bol príčinou a vznik ujmy následkom tejto príčiny. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný (priamy). Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým nesprávnym úradným postupom a konkrétnou ujmou je otázkou skutkovou. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná.
28. V danej veci si žalobcovia vyčíslili tvrdenú škodu ako súčet istín uplatnených titulom koncesionárskych poplatkov v žalobách obsiahnutých na DVD nosiči, ktorý Okresný súd Zvolen neprijal, ďalej ako súčet poplatkov z omeškania, ktoré by si mohol uplatniť voči dlžníkom a náklady spojené
s uplatnením istiny. Nemajetkovú ujmu uplatnenú vyčíslili žalobcovia tak, že za každú zo žalôb obsiahnutých na DVD nosiči, žiadali priznať 660,- eur, ktorá suma podľa žalobcov vytvára spravodlivú rovnováhu medzi poškodeným záujmom a protiprávnym správaním. Zo žiadneho dokladu súdneho spisu však preukázanie tvrdenej škody nevyplýva. V rámci dôkazného bremena bolo povinnosťou žalobcov preukázať, že samotné neprijatie ich podania súdom dňa 24.7.2006 bolo výlučnou príčinou neuspokojenia vyčíslených pohľadávok. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil žalobcami uplatnenú škodu ako hypotetickú, keď vychádzali z domnienky 100% úspešnosti vo všetkých súdnych konania a aj zo 100% úspešnosti vymáhania špecifikovaných pohľadávok, pričom z rozhodovacej činnosti súdov je známe, že mnohé žaloby boli zamietnuté z iných dôvodov ako premlčania, alebo skončili zastavením konania. Včasné nezaevidovanie žalôb na DVD nosiči (namietaný nesprávny úradný postup Okresného súdu Zvolen) teda nemalo žiaden vecný súvis s uplatnenou škodou, ten by mohol byť daný len vtedy, ak by žalobcovia preukázali, že niektorá zo žalôb bola zamietnutá pre premlčanie uplatneného práva, pričom toto premlčanie bolo vyvolané práve oneskoreným zaevidovaním predmetných žalôb Okresným súdom Zvolen. S ohľadom na vyššie uvedené je bezpredmetná argumentáciu žalobcov v odvolaní, že proces prijatia ich podaní uložených na DVD nosiči bol ukončený v deň, keď boli súdu po prvýkrát doručené návrhy, nakoľko, ak by ich doručili opätovne, porušili by čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, relevantné ustanovenia vtedy platného OSP a vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre súdy, pričom rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vydané v tejto súvislosti sú absolútne nerealizovateľné.
29. Žalobcovia súdu prvej inštancie vytýkali, že nevykonal dôkaz dátovým nosičom obsahujúcim identifikáciu pohľadávok, ktoré si uplatnili žalobami v elektronickej podobe na Okresnom súde Zvolen. K uvedenému je potrebné uviesť, že samotná identifikácia pohľadávky nie je dôkazom o jej existencii, a teda predmetný dátový nosič obsahujúci identifikáciu pohľadávok žalobcov, vzniknutých z titulu nezaplatenia koncesionárskych poplatkov nepreukazuje, že právnemu predchodcovi žalobcu skutočne škoda vznikla a že jej výška zodpovedá výške všetkých pohľadávok uplatnených na DVD nosiči podanom na Okresnom súde Zvolen dňa 24.7.2006 a to v príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Zvolen.
30. Správny bol aj postup súdu prvej inštancie, keď po zistení, že v danej veci neboli naplnené predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu, sa už podrobnejšie nezaoberal výškou uplatneného nároku a v tomto smere nevykonal ani žalobcami navrhované znalecké dokazovanie, pretože ustálenie výšky uplatnenej náhrady majetkovej škody nemohlo mať žiadny význam pre rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej. Pokiaľ žalobcovia v tomto smere opätovne navrhli vykonať znalecké dokazovanie znaleckým ústavom Ekonomická univerzita v Bratislave na zodpovedanie otázky, akú sumu bolo možné v konaniach pred okresným súdom na základe žalôb podaných na DVD nosičoch vymôcť, resp. aká bola všeobecná hodnota ich pohľadávok na zaplatenie koncesionárskych poplatkov a ich príslušenstva, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že na jeho vykonanie nebol daný dôvod.
31. Preto nesprávny úradný postup Okresného súdu Zvolen nie je možné bez ďalšieho považovať za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcom patril peňažný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ale zaťažuje ich ako poškodených dôkazné bremeno, spočívajúce v preukázaní vzniku konkrétnych nepriaznivých následkov nesprávneho úradného postupu, ku ktorým došlo poškodením dobrého mena, a to v značnej miere. V konaní však neboli preukázané konkrétne nepriaznivé následky, ich rozsah a intenzita, vzhľadom na ktoré by samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením a nemajetkovú ujmu by nebolo možné uspokojiť inak. Preto je neopodstatnená argumentácia v odvolaní, týkajúca sa správnosti záverov prvoinštančného súdu, v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, v rámci ktorej žalobcovia zdôraznili i to, že v žiadnom konaní pred súdom doposiaľ nebolo rozhodnuté o ich odškodnení za porušenie ustanovení procesných právnych predpisov úhradou nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
32. Záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého v danom prípade neboli splnené zákonom stanovené predpoklady na jej priznanie, keďže žalobcovia ich vznik nijako nepreukázali a naviac, nimi tvrdená nemajetková ujmy nemohla vzniknúť v príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Zvolen, je správny.
33. Nebola dôvodná námietka žalobcov, že súd prvej inštancie porušil ich právo na spravodlivý súdny proces tým, že spor prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 22.5.2017, hoci mal byť daný dôležitý dôvod na jeho odročenie. Z obsahu spisu a zápisnice zo súdneho pojednávania konaného dňa 22.5.2017 vyplýva, že okresný súd prejednal vec a rozhodol za prítomnosti obidvoch strán sporu.
34. Odvolací súd k žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam uvádza, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení Civilného sporového poriadku, alebo, že na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
35. Z ustanovenia § 132 ods. 1 C.s.p. vyplýva, že v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.
36. Citované ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.
37. Aby strana sporu mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo nebol nárok žalobkyne dôvodný a prečo žalobe nevyhovel.
38. Nebola dôvodná ani námietka žalobcu, že mu súd prvej inštancie odňal možnosť konať pred súdom tým, že napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil. Túto námietku odvolací súd považuje za nedôvodnú a účelovú. Súd prvej inštancie totiž v odôvodnení svojho rozsudku náležite zhrnul tvrdenia žalobcu i žalovaného, vysvetlil podstatu sporu, opísal vykonané dôkazy, ktoré i správne vyhodnotil, pričom zároveň zhrnul relevantnú platnú právnu úpravu, podľa ktorej spor posúdil, a so zreteľom na všetky relevantné čiastkové predbežné otázky, dôvody, pre ktoré žalobu ako nedôvodnú zamietol, aj dostatočne vysvetlil, keď sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci. Súdu prvej inštancie nemožno vytknúť žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení nároku žalobcov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá im mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Zvolen, pričom ani v odvolaní žalobcovia neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie ktorejkoľvek z otázok významných pre rozhodnutie v danom spore odvolacím súdom. Súd prvej inštancie sa v rámci predmetného konania vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami, uvádzanými v žalobe a svoje rozhodnutie vydal v súlade s platnou právnou úpravou.
39. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalobcov nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
40. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľka , ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
41. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2 C.s.p.
42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).